Sila v tebe - 3. časť

3.časť

KEĎ PO BÚRKE ZASVIETI NA KRÁTKU CHVÍĽU SLNKO

Dážď búšil do okien v trýznivo monotónnom rytme. Keď sa človek sústredil, mohol v tom nájsť melanchóliu a trpkosť celého ľudstva. Áno, skutočne mi preskakovalo.

Čumel som do plafóna, očakávajúc ďalší krátky záblesk svetla, prichádzajúci z neba, ktorý by na sekundu rozjasnil temnú izbu môjho väzenia a ja by som mohol zazrieť jediné pobavenie v mojej samote. To slnko na plafóne  s kľukatými lúčmi.

Všetko sa pre niečo deje. Aj keď mi v čase čerstvosti fresky prišla skôr rozkošná ako zmyslu plná, teraz som mohol plne vychutnávať jej existenciu.

Všetko sa deje z nejakého dôvodu, všetko má zmysel.

Časom na to človek príde alebo ak nie je dosť hĺbavý, proste mu okolnosti ukážu zmysel vecí, či reakcií alebo rozhodnutí.

Toto bolo jednou z nich. Alana to namaľovala pred vyše šiestimi rokmi a ja si po tých rokoch konečne, skutočne uvedomujem a vychutnávam slnko na mojom plafóne.

Bez neho by bol môj život len o čumení do bieleho stropu. Malo to zmysel, všetko malo svoj dôvod.

Už len prísť na to, prečo to všetko a prečo práve mne...

Jej slová mi zneli v ušiach a skutočne som sa snažil nájsť v nich silu, nepoddať sa moriam, bojovať, snažiť sa, vidieť na všetkom pozitívny koniec útrapy.

Ale či to šlo?

S uboleným chrbtom a neschopnosťou sa otočiť aspoň na bok?

Nenávidel som zaspávať na chrbte. Nerozumel som ľuďom, čo to dokážu. Vždy, keď som ležal na chrbte som mal pocit, akoby mi na hrudi sedel slon, ťažil ma a ja som strácal schopnosť dýchať.

Miloval som spánok. Najradšej som zaspával na bruchu.

Nie, inak som ani nezaspal. Proste ležať na bruchu, s jednou rukou pod vankúšom a druhou uväznenou medzi matracom a hruďou.

Bolo ťažké Lene vysvetliť, že ak chce u mňa spať, bude si musieť zvyknúť, že žiadne túlenie pri zaspávaní sa konať nebude.

Nezaspal som, proste som to nedokázal. A po kvalitnom sexe bol človek unavený a potreboval pohodlie. Nakoniec to pochopila a zvykla si, že túlenie nebolo niečo, čo som mal v obľube.

Počas dňa, nech sa páči, ležali sme spolu na mojej posteli a rozprávali sa, plánovali. Ako náhle prišiel večer otočil som sa jej chrbtom a pregúlil sa na brucho. Pochopila a bola fakt vynaliezavá, proste sa pricapla na môj chrbát, ako náhle som mal svoje miesto a prestal sa mrviť, s nohou vyloženou cez tie moje.

Spokojne sme zaspali.

Ona sa túlila a ja som spinkal v pohodlí na brušku.

Prišiel očakávaný blesk, na sekundu mi doprial pohľad na tmavé kontúry obrazca nad mojou posteľou.

Chcelo sa mi plakať. Potreboval som sa otočiť aspoň na bok, pritiahnuť si paplón k tvári.

Chcel som, aby sme boli boháči ako v tých hlúpych filmoch, kde mal zbohatlík sluhu a ten prišiel po jemnom zazvonení zvončeka, pripravený splniť aj to najhlúpejšie želanie.

„Prosím, otoč ma na bok!" povedal by som arogantne a ak by to neurobil dosť efektívne a rýchle, dostal by po papuli.

Mal by som pri sebe dajaké tlačítko, podobné tomu, čo som mal primontované na svojej posteli s bočnicou, ktoré ma dokázalo dvihnúť do sedu.

Boli sme však stredná trieda. Otec bol kamionista, matka pracovala v potravinách pri pokladni.

Žiadna super finančná bomba.

Nechcel som premýšľať ako sme na tom finančne asi teraz. Keď matka kvôli mne musela zostať doma, keď museli celý dom prispôsobiť mne a nevravím o komplet rekonštrukcii kúpeľne. Ak by sme boli tí bohatí, mali by sme aspoň dve, tri kúpeľne a nemuseli sa chudáci moji blízky zmieriť s faktom, že vaňa je pase a museli ju vymeniť za kút, kam sa vprace moje telo vo vozíku.

Myšlienky na to, ako im raz všetko vrátim, nie len financie, ale aj dom do pôvodného stavu, ma napĺňal nedočkavosťou, ale aj chuťou snažiť sa.

A to bolo predsa to, čo po mne Alana chcela. Nie? 

Zaspal som, neviem kedy.

Dážď trieskal do okien vo veľkých kvapkách, neprestával, blesky boli intenzívnejšie a hromy ich s pár sekundovým meškaním nasledovali.

Búrka v nás, nejasný text štekliaci na  jazyku... Nevedel som si spomenúť na interpreta ani rytmus, len to slovné spojenie... Búrka v nás...

Jemné prsty hľadiace ma po tvári neboli budíček, na ktorý som bol zvyknutý.

Nebola to matka, tá ma budila jemnými pohladeniami po ramene a s nežným tónom v hlase šepkala moje meno.

Toto budenie bolo istým spôsobom milé. Jemné šťuchanie prstom do tváre a tichý smiech pri každom mojom nespokojnom zamračení mi nemohlo rozpumpovať nervy. Nemohol som sa hnevať, aj keď som skutočne chcel.

„No tak, Ruženka, vstávame, inak premeškáme ráno." Usmial som sa a pomaly rozlepil oči.

„Ahoj Alana."

„No konečne. Ahoj krásavec, ja ťa teraz odovzdám do rúk tvojmu otcovi a matke. Ale čakám ťa o desať minút, tak sa ponáhľaj. Je krátko pred šiestou, nech to nepremeškáme." Bozkala ma na tvár a bola preč.

Nemal som potuchy, čo nám ujde a prečo som musel byť prebudený skôr ako obvykle. Ale nechal som moju matku a otca, ktorý sa zrazu objavili pri  mne, aby sa o mňa postarali a prvýkrát som nedokázal byť až tak zdeptaný z ich rúk, starajúcich sa o mňa.

Obliekli ma, posadili do vozíka a pomaly vytlačili z mojej izby.

Usmievali sa obaja, akoby som snáď mal narodeniny a mali pre mňa vysnívané Bugatti Veyron.

Bola tam, opierajúca sa o stenu pri dverách mojej izby, s rukami za chrbtom, jemne sa odrážajúc od steny, ako malé dievčatko.

„Ďakujem, prepáčte ten prepad," usmiala sa na moju matku a otca, ktorí ju milovali.

Boli plní lásky, čo bolo len dobré, aj keď ma mrzelo, že na Lenu tak nikdy nehľadeli. Ale vlastne ani na Alanu, pred tým...

Zmeškal som píliš veľa vecí, aby som dokázal pobrať, kedy sa všetko zmenilo.

„To je v poriadku, tak či tak by sme čo chvíľa vstávali, lieky, veď vieš," šepla moja matka, uhládzajúc si vlasy za uši.

Nik mi nič nevysvetlil, len Alana prešla za mňa a pomaly odtlačila dlhou chodbičkou až k zadným dverám nášho domu, vedúcich do záhrady.

Srdce sa mi rozbúšilo a  mal som chuť sa rozbehnúť, keď mi docvaklo, čo robí, keď mi slovo "premeškáme" dal konečne plný význam. Náš význam.

Moja milovaná Goldie.

Otvorila dvere a vystrčila ma na podstienok a deku, ktorú som mal prehodenú cez kolená mi vytiahla až hore na plecia, objímajúc ma okolo ramien s hlavou uloženou tesne pri mojej.

„Zatvor oči a dýchaj, Stef," šepla a ja som poslúchol.

Vzduch bol presýtený vôňou trávy, kvetín, mokrou zeminou. Nedokázal som otvoriť oči.

Bol som príliš dojatý jej činom. Príliš roznežnený jej spoluúčasťou v mojom živote. Tým, že ma počúvala, pri každej blbosti, čo som jej povedal.

Ona si to zapamätala a teraz na mňa útočila a chcela ma rozbiť. Prinútiť ma rozcitlivieť sa pred ňou, ukázať jej moje slzy. 

„Páči sa ti to tu?" Jej hlas bol blízko a šteklil ma na krku, keď sa jej ruky okolo mojich ramien utiahli.

Prikývol som.

„Myslíš na to? Povedz, Goldie, som presvedčený, že áno, vidím ti to na tvári, v očiach. Pamätáš sa, keď sme takto stáli spolu prvýkrát?

Zatvárali sme bar po nie práve podarenej party pre augustovú búrku a zatiaľ čo si ty s ostatnými upratovala ja som sa vykradol k dverám a len vdychoval vôňu rána po daždi. A ty si prišla.  Neotočil som sa, aby som sa na teba pozrel a presvedčil, že si to ty. Vedel som  to. Nik nekladie nohy tak jemne.

Čo robíš? My tam makáme a ty sa flákaš! V tvojom hlase nebola horkosť, zabávala si sa.

Zavri oči a dýchaj Goldie, povedal som len a ty si poslúchla a bez zbytočných rečí si to spravila.

Počul som tvoj pravidelný, hlboký dych.

Pamätáš?

Som presvedčený, že áno.

Milujem to, ten vzduch prevoňaný letom po daždi. Keď dusno vystrieda vlhkosť. Íl a prach ubití dažďovými kvapkami dajú vzduchu tú nezameniteľnú sladko dráždivú chuť. Cítiš to? Prikývla si bez toho, aby si otvorila oči a ja som ťa sledoval.

Rozumela si mi.

Vždy to tak bolo.

Tu to nie je tak dokonalé, sme v jadre mesta, ale raz ťa zoberiem ráno po daždi do maminej záhrady, Goldie, uvidíš, ako krásne vonia vzduch medzi kvetmi a  ovocnými stromami. A ty si sa usmiala, preplietla prsty s tými mojimi.

Nič viac.

Len sme tam stáli a dýchali vzduch, preplnený vôňou mokrého asfaltu, peľu a prachu.

Bola si tak krásna, aj teraz si...

A teraz som vedel, že to bolo jedným z mnoha znamení od Boha, ktoré som okato prehliadal, ignoroval.

Ale už bolo neskoro.

Pre nás neskoro.“

„Budem musieť ísť, Stef, mám prednášku. Len som s tebou chcela byť, chvíľu..."

„Ja viem, Goldie..."

„Chceš ostať ešte chvíľu alebo ideš dnu?" Znova mi pritisla svoju tvár na moju a silno ma objala, zabaľujúc ma do svojej vône.

„Och, zostaneš?" opravila sa a ja som sa usmial, zakláňajúc hlavu viac do nej.

Pomaly som prikývol.

Rozlúčila sa a s malým povzdychom mi venovala rýchli bozk.

„Večer sa na chvíľu zastavím, aspoň na hodku, áno? Začína mi skúškové a je to pekne šialené." Chcel som pokrútiť hlavou, nech sa pekne venuje škole, no bol som sebec.

Skutočne najhrubšieho zrna a znova som prikývol. 

Posledný tlak jej pier na moje vystúpené lícne kosti a bola preč.

Zatvoril som znova oči, vnímajúc vôňu rána, miloval som ho.

Bol som rád, že som to nikdy nezdieľal s Lenou. Bolo už navždy len moje a Alanine, tajomstvo krásy vône dažďa a tak to malo zostať.

Bolo to najkrajšie ráno za posledné dni môjho znovuzrodenia.

Pristihol som sa, ako si prajem, aby pršalo každú noc, aby Alana mohla prísť a zobudiť ma a mohli sme si spolu vychutnávať sviežosť prebudenia.

„Nech prší večne, Bože, prosím..."

„Si pripravený ísť dnu, či ešte zostaneš?" Matkin hlas mnou prešiel ako nôž.

Nepočul som ju prichádzať, ale to mohlo byť aj tým, že som bol stratený v snoch, ktoré nemali zmysel, ale to bol predsa hlavný význam snov. Že?

Chcel som pokrútiť hlavou. No deka mi z ramien dávno skĺzla, začala mi byť trochu zima. Tak som sa nechal teda znova odtlačiť do domu.

„Urobím ti niečo na raňajky? Puding?" navrhla, parkujúc ma pri stole v kuchyni.

Mal som ho predvčerom, ale veľa možností nebolo, tak som teda prikývol.

Jej nacvičené pohyby rúk pri príprave raňajok pre malého haranta (mňa) boli fascinujúce. Bolo to lepšie ako sledovať televízor.

„Alana je úžasné dievča," prehovorila, prerušujúc ticho pri tom, ako v plastovej miske šľahala mlieko s kakaovým pudingom.

Prikývol som, nepovedala mi nič nové a pravdepodobne nevedela, čo povedať a tak sa oprela do najlepšej témy. Alana.

„Má ťa skutočne rada, s otcom sme nemohli dlho uveriť, že to dieťa môže byť tak vernou priateľkou. Hlavne keď všetci ostatní za tebou boli v podstate párkrát. Ona bola každý deň." Fajn, dostali sme sa do fázy, kedy som sa chcel prestať baviť.

Baviť o čomkoľvek.

Vedomie, že na mňa kamoši kašlú je jedna vec, počuť to od niekoho iného... Prekliate bolí.

Metlička začala zbesilo narážať do dna kovového hrnca a mne drkotali zuby.

Nenávidel som ten zvuk. A chcel som odísť čo najďalej odtiaľ. No, samozrejme, som nemohol a tak som sledoval matkine šialené šľahanie čokoládového mlieka a modlil sa, nech to zhustne čo najrýchlejšie.

„Vyzeráš lepšie, asi mala Alana skutočne pravdu, že by ti čerství vzduch mohol prospieť. Ak by si chcel, mohli by sme spolu každé ráno stráviť čas na záhrade. Hanbím sa za to, že som tak nevšímavá a zanedbala som ťa. Mohlo ma napadnúť, že teraz, keď si sa prebral, budeš túžiť aj po čerstvom vzduchu."

„V pohode, mami, žiadne výčitky. Ak ti to urobí radosť vylož ma trebárs aj na parapet okna ako veľkonočného zajačika, je mi to úprimne jedno, len už prestaň šľahať tú prekliatu brečku, ako mixér na piku."

„Tak zajtra pôjdeme raňajkovať von aj s bratom a otcom. Musí odísť na pár dní, však vieš, tak si urobíme pekné rodinné raňajky. Sú to roky, čo sme spolu nejedli." V jej očiach sa zalesklo a ja som jej venoval jeden jemný úsmev.

Moja zlatá mamka...

„Sľubujem, že to bude okej, Alana to povedala a ona neklame, je veriaca. Však ju predsa poznáš."

Na perách sa jej objavil nesmelý úsmev, akoby ma bola počula a konečne odstavila ten prekliaty hrniec zo sporáku.

Preliala trochu pudingu do malej misky a nahádzala do toho piškóty a poliala šťavou z jahodového kompótu.

„Trochu oživenia, čo povieš?" Žmurkla na mňa, akoby sme snáď zhrešili.

Nebol som malé decko a ona sa tak ku mne chovala, ale nechcel som jej kaziť radosť, snahu, nech už to bolo čokoľvek. Ak sa usmievala mohol som byť, len rád.

A bol som, skutočne som bol.

Deň sa stal znesiteľnejším.

Neviem, čím presne to bolo, či ránom, ktoré úplne zmenilo vstávanie, alebo tým, že ma matka neodpratala do mojej izby a bol som s ňou v kuchyni a sledoval ju pri varení a ona mi rozprávala klebety. Alebo len skutočnosťou, že som začal veriť v úspešný koniec celej  tej hlúpej veci, čo sa mi diala.

V každom prípade som sa usmieval, aj keď sa matka nepozerala. Takže to bolo asi úprimné.

Aj keď som sa usmial zakaždým, keď som si spomenul na Alanu a jej prísľub, že sa zastaví, večer, to môže byť kedykoľvek. Nemohol som si ani spočítať koľkokrát sa ešte musím nadýchnuť. 

„Čau brácho, ma poser, tak konečne si vystrčil pahýle z truhly?" Plesol ma po ramena a ja som sa zaškeril.

Blbec.

„Hou hou, šetri si oslňovanie na Alanu, mňa nezlomíš," smial sa a zobral si misku s pudingom, ktorú matka prezieravo pripravila aj jemu.

 Ako som spomínal, naša matka bola tá najlepšia.

„V sobotu si kradnem Alanu," oznámil mi s plnými ústami a zaškeril sa, keď si všimol môj prekvapený výraz. „Pozval som ju tancovať." Mykol plecom ako by nič.

Ale nič to rozhodne nebolo!

Nikam s ním nepôjde!

„Hej, kámo, brzdi! Myslíš si, že tá hra na osudy, ku ktorej som ťa prinútil nemá hlbší význam? Čo sme si vraveli o tom, nechať ich žiť ich životy a neobmedzovať? Teraz sa pekne usmej a popraj bračekovi pekné rande s tvojou kamarátkou! Nakoniec, tvoj brat predsa nie je zlý chlapec, nie? Nepije, nedroguje, študuje, čo viac by si si mohol priať pre svoju najlepšiu kamarátku?“

„Bude nakoniec viac s ním a na mňa úplne zanevrie." 

„Prestaň, ty vieš, že Alana taká nie je. Nikdy by sa na teba nevykašlala. Neurobila to počas piatich rokov tvojho šlofíka, prečo myslíš, že teraz by to urobila?"

„Teraz randí," vrčal som na toho debila v moje hlave a on sa smial.

„Och, a ty si fakt myslíš, že počas piatich dlhých rokov nebola ani na jednom rande, áno?"

„Mlč!"

„Som výplodom tvojej mysle, umlč ma!" Ani stopa po smiechu, či irónii. Oznamoval mi niečo, čo som vedel.

Neurobil som to, nemohol som.

„Bol by si sám, že?" podpichol ma a ja som mal chuť otrieskať si hlavu o  stôl.

„Nikdy nie som sám."

„Ale som jediný, s ktorým môžeš pokecať. No tak, priznaj si, že máš dosť počúvania o životoch iných. So mnou sa môžeš skutočne porozprávať. Som lepši ako ktokoľvek. Som stále s tebou." Mal pravdu. 

„Necháme Alanu, aby šla na rande s mladším bráškom a ak im to bude klapať, bude tu varená pečená a my ju budeme mať stále na blízku." Aj toto bola v podstate pravda, aj keď riziko, že by do mojej izby nepáchla bolo skutočne veľké.

Usmial som sa na brata a prikývol. 

„Ublíž jej a zabijem ťa!" sľúbil som mu a brat sa usmial.

Akoby ma počul a vedel, že sú to len plané reči.

Neboli, našiel by som spôsob.

Opúšťala ma pre môjho brata, vedel som to.

Klamala ma včera a dnes ráno. Chcel som sa hnevať, namiesto toho som bol len ublížený.

„Nemáš dôvod!"

Veď ja viem...