čtvrtek 24. listopadu 2016

Čierny vlk - 1. kapitola












1. kapitola
Zastavili sme pred ozaj krásnym domom, velikánskym s vežičkami. No skôr to vyzeralo, ako dajaká vila z anglického prostredia s bielym brizolitom a modrými okenicami a takými tými podpornými, skôr ozdobnými, stĺpikmi z bieleho mramoru.
Pri tom pohľade môj mozog úplne zmäkol a zabudol dať príkaz mojim nohám, aby sa pohli vpred a ja som zostala sedieť v aute s otvorenou papuľou ako dajaká dementka, na čo moja matka zareagovala zamračením v domnienke, že je to môj tichý protest voči sťahovaniu.
„Chovaj sa ako dospelá Emila a vystúp z toho auta, prosím!" zašepkala, keď otvorila dvere na strane spolujazdca a v zapätí sa otočila, so žiarivým úsmevom vyšla v ústrety môjmu novému otčimovi.
No, musím uznať, že to nebol špatný muž. Na takmer päťdesiatku, mal stále dobre stavané telo, bol to taký ten typ, čo pracuje na stavbe. Teda skôr čo vlastní stavebnú firmu. Ramenatý, ruky jak lopaty so svetlohnedými vlasmi a veľkými o odtieň tmavšími očami s trošku orlím nosom a úzkymi perami, ale tak áno, k matke sa hodil úplne, doplňoval ju. Jej malinku útlu postavu, zlaté vlasy a modré oči, ktoré som zdedila po nej. Určite sa pri ňom cítila chránená a čo viac potrebuje žena, ktorá zarába, je samostatná a sebestačná, ak nie práve niekoho, kto by ju chránil keďže živiť ju nemusí?
On to splňoval a to s veľkým „S". Ten dom bol toho dôkazom a jeho oči tiež. Aby ste si nemysleli, že som dajaký psychopat, ale verím, že v očiach človeka môžeš nájsť pravdu a jeho oči boli dobré. Bolo v nich dobro a láska, láska k mojej matke, čo je celkom uderené na hlavu po troch týždňoch. Tak som teda vystúpila z toho poondiateho auta a pomalým krokom som sa pohla za matkou, sledujúc špičky svojich balerínok.
„Ahoj, som tak rád, že ste dorazili v poriadku." Tak táto veta ma proste prinútila pretočiť oči, aj keď som fakt nechcela.
Keby ho to tak zaujímalo, bol by nás sem odviezol on, možno by bol zobral jeden zo svojich veľkých kamiónov, v ktorom vláči matroš a ja neviem čo ešte, a ja by som polovicu svojich vecí nemusela nechať v našom starom dome.
Najviac mi bolo smutno za mojím zrkadlom, na ktoré som si sama našetrila a taktiež za stacionárnym bicyklom, ktorý zostal v mojej detskej izbe, á la posilka a hotel v Tatrách.
Och, mala som tak krásnu izbu a musela som tam nechať tri roky mojej tvrdej práce, kým som si všetko pekne zariadila, vymyslela a niektoré časti nábytku dokonca sama vyrobila.
Teraz sa tam iné decko, bude vytešovať z príjemnej vône borovice a upokojujúco pôsobiaceho, do hladka vyšmirgľovaného, dreva a antidepresívneho rohu, ktorý som nazývala posilka. No, mala som tam len stacionárny bicykel a steper, ale aj tak, bola to moja izba, najlepšia. Všimol si moje oči, postavené v stĺp a ospravedlňujúco sa na mňa usmial.
„Ty musíš byť Milka. Veľmi ma teší. Veľa som o tebe počul." Znova úsmev.
Fakt? Mali ste čas aj kecať medzi radovánkami v posteli a matrikou? No to je fakt takt," pomyslela som si no nahlas som to pravdaže nepovedala.
„Mučím snáď? Alebo mám na sebe fialové fľaky?" spýtala som sa namiesto toho a on, aj moja matka, na mňa vyvalili oči.
Prvej to asi docvaklo mojej matke, viem to preto, lebo som videla, ako očervenela v tvári a zaťala ruky v päsť.
„Emília, si drzá! Ospravedlň sa, ihneď!" zhúkla po mne a ja som videla, že stráca nervy. No môj otčim sa len zasmial, položil jej ruku na rameno a párkrát ňou pohol hore a dole v upokojujúcom geste.
„To je v poriadku, takže žiadna zdrobnenina, že?" usmial sa na mňa, znova.
Bože, ten chlap si určite čuchol z rajského plynu, alebo s tým svojím starším synom potajme fajčia trávu, že sa furt smeje jak slnko na hnoji.
„Em, proste Em," povedala som jedinú variantu skratky môjho mena, ktorá ma nevytáčala.
Matka chcela ešte niečo namietať, no on ju zastavil ďalším úsmevom a jemnou pusou na čelo.
No, aspoň jedno mu musím nechať, vedel sa chovať.
„Tati, Patrik mi nedovolí hrát X-box. Řekni mu něco!" Vybehol von malý, asi desaťročný, chalan so strapatými, hnedými vlasmi.
„Hovoril som, že sa nemáš hrať, že dnes prídu Zdenka s Emíliou a že sa máš nachystať!"
Chlapec sa zatváril, akoby si nás až teraz všimol. Cúvol o dva kroky dozadu, zažmúril oči a obidve si nás podrobne prezrel.
„Brej den, ja sem Tomas," predstavil sa ako správny dospelák a podal mojej matke ruku.
„Ahoj, srdiečko, ja som Zdena a toto je moja dcéra Emília." 
„Ahoj, Ammy," usmial sa na mňa no a ja som si proste nemohla pomôcť, bol rozkošný s tými strapatými vláskami a veľkými zelenými očkami, ktoré mal pravdepodobne po mame.
No a taktiež sa mi páčilo, že automaticky poameričtil moje meno. Dajako som vedela, že my dvaja si budeme určite rozumieť. Čo sa však nedalo povedať o tom staršom, Patrikovi, ten ako náhle vyšiel von z domu, zatváril sa, no prisahala by som, že sa zatváril radostne. Kútiky úst mu potiahlo do úsmevu, ale to sa mi muselo asi len zdať, lebo ako náhle sa naše pohľady stretli, zamračil sa, niečo zašomral a proste ma odignoroval.
Ja som ho ignorovať nedokázala, no nie že by som sa snažila, aby si ma dajako všimol. Nechala som ho, nech sa ďalej zoznamuje s mojou mamou a ja som to využila na jeho detailný rozbor. A že to bol predmet na rozbor.
Bol proste úchvatný... ja viem, niečo také o svojom novom nevlastnom bratovi vravieť nemám, áno. Ale tak oči mám a ešte stále to neznamená, že by som ho začala riešiť či čo, ale pozrieť sa nie je hriech... no a že u neho sa bolo na čo pozerať.
Nikdy by som si nebola myslela, že sa mi bude páčiť ryšavý chlapec, nebol ryšaví ako si určite predstavujete, takú tu mrkvovú ryšavú ako Anna zo zeleného domu alebo Pipi Dlhá Punčocha. Bolo to skôr niečo medzi ryšavou a mahagónom, prisahám, že som nikdy nikoho s takou farbou vlasov nevidela a dala by som ruku do ohňa za to, že už ani neuvidím.
A tie jeho oči, tak tuho hnedé že takmer nebolo možne rozoznať zreničku od dúhovky. Úchvatné a strašidelné zároveň. A to telo... hm... samý sval, krásne vyrysovaný a tvarovaný a hruď bez jediného chĺpka. Čo je u mňa jedno veľké plus.
No, aj keď v tomto prípade úplne zbytočné. To je jasné. A on si svoju krásu musel uvedomovať až veľmi, bol začiatok septembra a on si vybehol von len v teplákoch, pravdaže v značkových, ktoré mu úplne fantasticky sadli na tých správnych partiách a to viem, lebo som do domu vchádzala za ním a tak som na jeho prdílku mala fakt pohľad z prvej ruky bol proste, ako by povedala Kris, nohavičky zhadzujúci fenomén baby. No, ale je to môj brat, môj starší narcistický, egocentrický brat, ktorý ma z nejakého neznámeho dôvodu nemá rád skôr, ako ma vlastne spoznal.
*** *** ******************************************************************
„Nie, tak to si zo mňa robíš srandu, Bože!" zašepkala som, keď mi Roman ukázal moju izbu, ktorú pre mňa prichystal. 
„Posteľ s baldachýnom? Vyzerám snáď ako princezná alebo dvanásťročné dievča, čo sníva o tom, že až vyrastie, tak z nej ta poondiata princezná bude?" otočila som sa na Romana.
„Prepáč, ja... Myslel som, že by sa ti mohlo páčiť netušil som že..."
Och, no zasa som to asi prehnala. Keď som v jeho očiach zbadala smútok, mala som si chuť nafackovať. Mohla by som asi prejaviť trošku vďačnosti, však? No to som proste ja, vždy poviem čo mám na jazyku skôr, ako si rozmyslím a domyslím následky.
„Uhm, no nie, je to pekne urobená izba, fakt, Roman, pre dievča no... ktoré je dievčaťom, ale ja proste na takéto veci nie som. Ako myslím baldachýn, ružové posteľné prádlo a plyšáky a tak."
Zahryzla som si do pery a vďačila Bohu, že moja matka nebola na blízku, lebo by mi to určite dala zožrať za to, ako som na svojho otčima za snahu a dobrotu vyletela.
„No to som netušil. Z rozprávania tvojej matky som práve pochopil, že si sladká dcérka." Znova ten úsmev...
„Idealizuje si ma?" zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.
„V poriadku teda, urobíme to tak, že si tu izbu môžeš navrhnúť sama a ja ti ju behom tohto a budúceho týždňa urobím podľa tvojich predstav. Hm? Čo ty na takúto možnosť?"
Prikývla som. „To znie ako dobrý plán."
Znova úsmev, ten chlap sa proste usmieval ako slnko, stále a nekonečne. Rozmýšľala som, či sa usmieva preto, lebo to tak chce a cíti, alebo preto aby vytvoril ilúziu fantastického a všetkými nevlastnými dcérami vysnívaného otčima. Ale na to prídem až časom...
***************************************************************************
Bolo mi do smiechu. Matka ma nenápadne nakopávala pod stolom, aby som sa upokojila, ale malo to účinok, asi ako keď dráždite leva s kusom surového mäsa.
Sedeli sme za okrúhlim stolom a pochutnávali si na večeri, ktorú pripravil Roman aj s matkou.
Odmietla jeho ponuku, že uvarí večeru on. To bolo tiež vtipné, ako sa snažili všetko robiť spolu. Ak to takto pôjde ďalej, budú spolu chodiť aj na záchod.
A tu prichádza vysvetlenie, prečo mi je do smiechu, až sa mi chce čúrať. Snažili sa udržať rozhovor, len aby nevzniklo trápne ticho, ktorému sa aj tak nakoniec nevyhneme. Vedela som to ja a vedeli to aj oni. Roman sa dokonca snažil tak veľmi, až sa mierne spotil a na čele mu vystúpila žila. Dokonca si sám zamrmlal áno, áno, aj keď nikto nič nepovedal. Proste na ušúlanie tento večer.
Nenápadne som to celé sledovala. Romana, ktorý sa potil, ako sa snažil nesklamať mamu a jej očakávania. Toma, ktorý ma nútil premýšľať nad tým, či som schopná dať prvú pomoc a či som nezabudla Heimlichov manéver pri pohľade na to, ako do seba doslova hádzal granadýr.
A v neposlednom rade Patrika, ktorý počas celej večere nezdvihol hlavu a len čumel do taniera a hral sa s jedlom. Podopieral si ju dlaňou, kmitajúc nohou v tom hroznom zlozvyku, ktorým trpela aj Kris.
Vyzeral, že sa každú chvíľu rozbehne a už ho nič nezastaví. A tu prichádzam na neuveriteľne bolestivé zistenie.
Z troch činností, ktoré vykonával, moja matka nenávidela hneď dve. No mlčala, úplne to odignorovala. Žiadne: „Nehraj sa s tým jedlom a neopieraj sa, nie si v krčme!"
Nič z toho. Proste to prešla zámerne a okato. Boha, to som jediná, čo ostala sama sebou a na nič sa nehrá? 
„Nečum po mne! Ok?!" zavrčal na mňa.
„Nečumím!" klamala som, čumela som.
„Čumela si. A čumíš aj teraz, napriek tomu, že som ti povedal, aby si to nerobila!"
„Neviem ako to robievaš ty, ale keď ma niekto osloví, tak pri odpovedi na neho hľadím."
„To ti neberiem, maličká, problém je v tom, že ja som ťa neoslovil a nič sa nepýtal. Povedal som ti, aby si nekukala po mne ako puk. Z toho logicky vyplýva, že mi nemáš odpovedať, keďže žiadna otázka z mojich úst nezaznela. Máš prestať na mňa hľadieť." 
Držte ma, lebo inak mu ten „Ken" ksicht ozdobím mojou päsťou. Spôsob a tón, akým zopakoval po mne slovo hľadieť, bol ako facka. Zasrate štipľavá facka, ktorá mi rozdráždila nervy na maximum. Už som sa nadychovala, pripravená toho mudrlanta slovne skopať, keď sa do toho vložila moja matka, cítiac, že jej bublinku dokonalej rodiny by som razom obratom poslala do prdele.
„Zlatíčko, pomôž mi s riadom. Prosím!" Pozerala na mňa pohľadom, ktorý mi vravel: „Neopováž sa pokaziť prvú večeru. Nekaz mi to!"
Vzdychla som si, prikývla a zobrala aj jeho tanier s maximálnym úsilím neroztrieskať mu ho o hlavu. Naozaj som chcela pozbierať riad, prejsť jeho poznámku bez spätnej väzby, ale či mi dal možnosť?
Keď som sa načiahla po jeho pohári, kde bolo už len na spodku trochu džúsu, siahol po ňom a dorazil ten jeden hlt, čo mu tam zostával. Neriešila som, pohla som sa s taniermi do kuchynskej časti, keď sa ozvalo pískanie.
„Hej, hej ty," hvizdol znovu, „niečo si si tu zabudla. Počuješ?"
A dosť, tu končí všetka sranda. Ten vydrbaný pohár zožerie, ja osobne mu ho napchám do gágora. Ja mu to dám zožrať debilkovi poondiatemu, toto si za klobúk nedá. Strčila som do matky taniere a s rukami zaťatými v päsť, som sa pripravená k útoku, pohla k nemu. Mala som chuť sa radostne zarehotať pri predstave, ako moja päsť naráža do tých jeho, ako botoxom napustených pier.
Smial sa mi. Zabával sa na tom, ako som sa samým jedom triasla a pri tom vo výške očí pohyboval vysokým skleneným pohárom, držiac ho len končekmi prstov. Vychmatla som mu ho z ruky a chvíľu naozaj zvažovala, že by som ho zaštopla ako dedo štopal husy a kačky. Rozdiel by bol len v materiáli a asi aj vo výsledku... Namiesto toho som ho trošku silnejšie praštila o stôl.
„Nie som pes, aby si na mňa pískal, nie som hej ty a už vôbec nie som maličká!“ Hlas sa mi triasol zo snahy nekričať. Týčiac sa nad ním som mu funela rovno do tváre a on nakrčil nos.
„Odstúp koťátko a zatiahni pazúriky. Zasahuješ do môjho osobního priestoru. Nechceš predsa rozzúriť zlého vlka.“ Zatlačil do mojich ramien a prešmykol sa cez malý priestor čo medzi nami vytvoril.
„Kam si, kurva , myslíš, že ideš?“ kričala som po ňom. „Ešte som neskončila!“
Mama zalapala po vzduchu, Romanovi ten vzduch zabehol a Tom sa rehotal.
„Jooo, ona mluví jak dlaždič… Hustýýý!“ smial sa kopajúc nohami.
„Ale ja som skončil a ty tiež, koťátko. Pre tvoje dobro teraz odchádzam do svoje jizby a ak si rozumná, zalezieš do brlôžku, alebo čo to vy cicky máte, a už viac nebudeš na mňa kričať. Nikdy!“
Kľud a odmeranosť v jeho hlase ma rozpaľovali ešte viac ako som už bola. Kurva poondiata, tak ja tu idem vybuchnúť ako sopka. Hrozí, že sa kusy môjho mozgu budú povaľovať po celej miestnosti a on je nad vecou.
Zmrzačila by som ho keby môžem. Neodvratne a s trvalými následkami.
„Som rád, že nie si tak blbá jak sa prezentuješ,“ okomentoval moje mlčanie, mylne si ho vysvetľujúc ako uposlúchnutie jeho drblej požiadavky.
„Patrik!“ okríkol ho jeho foter, s výhražným prižmúrením pokrútil hlavou.
Ten magor si zhrýzol spodnú peru, zatváril sa ako pri mučení a bez ďalšieho slova vybehol hore.
Pravdepodobne si pichnúť ďalšiu dávku steroidov na upokojenie.
„Čo to malo znamenať, Emília?“ Ajaj, Emília… Mama je fakt nasraná.
„To by aj mňa zaujímalo. Nič som mu neurobila a chová sa ako k…“
„Neskús to odporné slovo povedať, Emília. Inak budem nútená ti tú špinavú pusu vydrhnúť mydlom!“ hysterčila a ja som sa proste musela rozosmiať.
„Kakabus, mami. Chcela som povedať Kakabus,“ klamala som. Chcela som ho nazvať slangovým výrazom pre mužský rozmnožovací orgán. Ale to nepotrebovala vedieť.
Už trochu pokojnejšia, vďaka tomu, že jeho poondená maličkosť opustila miestnosť , som sa tiež pohla do svojej izbičky.
Neskutočne som sa tešila na kúpeľ vo vlastnej vani. Vlastná kúpeľňa, ach, už žiadne súrenie mojej matky, aby som si pohla. Rozhodnutá užiť si ju som doslova vybehla po schodoch.
Kto vie, ako dlho sa tu s matkou zdržíme. Ale vďaka Patrikovi a jeho vplyvom na moju inak pokojnú povahu, dávam tomuto svetu, kde som sa nedopatrením mojej matky ocitla tak tri, možno štyri mesiace.
Skrachuje im to. Ak nie pre zjavný nerozum a prchkosť ich rozhodnutia, tak určite pre moje nezhody s tým búchačom.
A myslite si o mne, že som sviňa, nevďačnica, čo len chcete.
Proste sa teším na chvíľu, keď matka zahlási, že sa mám pobaliť a ideme domov.

Žádné komentáře:

Okomentovat