neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 14. kapitola












14. kapitola
„Kurva," stonala som, dvíhajúc sa na ruky.
Tak takto má vyzerať ráno po prekalenej noci. Kris, ktorá spala vedľa mňa na posteli, zachrápala a ja som bojovala s nutkaním jej stisnúť nos. 
„Tak, aký je to pocit zobudiť sa ako dospelá?" doberal si ma a ja som sa na neho vystrela prostredník.
„Zhor v pekle!" zachrapčala som.
Kde mám hlas? Ach, keď som si včera uťahovala z Kris, že dopadneme ako v tom filme, nemyslela som, že sa to stane naozaj.
„Si sexy s tým chrapčákom." Žmurk, na takéto reči som nikdy nebola dosť zdecimovaná.
„Tebe, aj tvojej spoločníčke, som urobil kávu, mohla by vás aspoň čiastočne postaviť na nohy," usmieval sa a podával mi jednu zo šálok.
„Nepijem kávu."
„To viem, o to lepší účinok bude mať. Ver mi, po vypití tejto šálky nebude po opici ani pamiatka!"
Vzala som si jednu šálku a chlipla si. Všetok obsah som však – našťastie – vyprskla pred seba skôr, ako sa ten jed dostal ďalej do môjho tráviaceho traktu.
Fúúúj!
„To si vyváral blen?" prskala som.
„Nie, len je bez cukru!" Čistil si tvár a ramená, na ktorých mal pár kvapiek mojej kávovej sprchy.
„To si urobil naschvál!"
„Bože, môžte sa vy dvaja presunúť inam? Vaše manželské doťahovačky mi spôsobujú migrény a chcem ešte spať!" Hodila po mne vankúš.
„Doniesol som ti kávu, Kika?" prehovoril na ňu s nádejou v hlase a ona zrazu sedela v tureckom sede a načahovala ruky.
„Ó, Bože, ty si úplne dokonalý muž. Asi som sa mýlila a je ešte jeden exemplár podobný môjmu chrústikovi."
„Chrústik? To vážne, Kris?" Asi som mala ešte opité uši, lebo sa mi zdalo, že Kris nazvala Adama chrústikom. Ona nenávidela prezývky typu pampúšik, chrústik, zlatíčko a podobné otrepané frázy. Preto ma volala Jolana. Vždy bola proste iná a chcela vyčnievať z radu.
„Čo? K Adamovi sa to hodí!"
Ja už tu ničomu nerozumiem. Radšej som sa vyšuchtala z postele, obišla Patrika, mieriac si to do svojej kúpeľne. On ma nasledoval ako verný psík.
„Netušil som, že vieš byť tak sexy. Že vieš tancovať tak dych berúco."
„Čo? O čom to rozprávaš?"
„Včera v tom bare, videl som ťa tancovať.
Patrik v sexy košeli sa mi mihol na sietnici aj s mojimi opitými rukami na jeho hrudi.
„Ježiši Kriste!" Položila som si dlaň na čelo a predychávala. Čo som to včera vyvádzala?
„Síce sa mi nepáčili muži okolo teba, ale ty si bola hriešna v tých legínach. Nemôžem im to mať za zlé," pokračoval.
„Bože, drž už tú hubu, človek sa pri tých tvojich rečiach nedokáže na nič viac sústrediť!" kričala som po ňom, masírujúc si spánky.
Ja som si až smrteľne potrebovala spomenúť na tie moje ruky, snažiace sa dostať pod jeho košeľu. Dostali sa tam?
Premerala som si ho, mal na sebe zasa tepláky a len šedé tielko. Maminka moja!
„Kde máš sadru?"
„Dole." Mykol plecami.
„Fakt? A ja som si myslela, že si z nej len urobil neviditeľnú."
„Takú moc nemám," usmieval sa.
„Takto sa zahrávať so svojím zdravím môže iba debil," šomrúc som otvorila dvere od svoje izby.
No pánečku, na posteli som mala veľké plátno s mojou maličkosťou.
„Myslel som, že ak ti darček vyrobím, tak to bude brané inak, akoby som ti trebárs kúpil plyšového maca alebo čokoľvek."
„Páni, je nádherný. Veď ani v skutočnosti tak krásna nie som," žasla som, dvíhajúc plátno z postele.
„Nie, to nie si. Si krajšia," šepol tesne pri mne zozadu do môjho ucha a ja som sa zachvela.
Obraz jeho prekvapenej tváre a zvuk môjho hlasu pýtajúceho sa, či ma má rád, sa mihol za mojimi zatvorenými viečkami a ja som sa k nemu otočila čelom.
„Tak máš ma rád?" Otázka mi unikla iba ako tichý šepot, pridŕžajúc svoj obraz blízko hrude.
„Maľujem ťa po nociach, nie je to dosť ako odpoveď?" Cúval ako rak pospiatky, narážajúc do dverí.
„Chcem to počuť!"
„Už som ti predsa povedal, že mi na tebe záleží, spomínaš? Keď si prišla nahnevaná, že som poveril Igora chrániť ťa."
Ach, ale ja som vtedy nebola nahnevaná len pre Igora, ale on je taký muž...
„To nie je to isté, vtedy sme sa podpichovali!"
„A čo robíme teraz?"
Na jazyku ma pálili slová ako zbližujeme sa alebo vyznávame, ale nepovedala som to.
Nevedela som, či to vnímal rovnako a strápniť sa? Nikdy!
„Nemám páru." Vlastne som ani tak neklamala, naozaj som nevedela, čo sa to s nami deje. Ale nech som sa snažila akokoľvek udržať náš vzťah akým býval na začiatku, šlo to stále ťažšie.
Počula som slabé dávivé zvuky. Kris pravdepodobne zvracia, no paráda.
„Tvojej matke je zasa zle, kurňa!" Pohol sa z izby, mieriac si to na záchod za mojou matkou.
„Mojej matke?"
„Otec šiel do lekárne pre antiemetiká. Od rána nerobí iné len zvracia. Asi dáka viróza."
Chuďa matka, vedela som, ako nenávidí, keď je chorá. Vtedy musí ležať v posteli a nechať veci na mňa a jej pedantnosť ju vtedy núti byť odpornou, lebo uteráky sú poukladané inak, riad je poukladaný inak a všetko je inak, ako to robieva ona. No, vlastne nie. Nie, ona je chuderka v období jej choroby, to ja, teraz už my, si to pekne odserieme.
„Choď preč!" kričala moja matka. S Patrikom sme na seba pozreli, obidvaja zvažujúc, koho z nás to posiela preč.
„Mami?"
„No tak, nechajte ma! Bežte si po svojom!" Oháňala sa rukou bez toho, aby sa na nás znova pozrela.
„Láska, je ti ešte zle? Už idem!" kričal Roman a bral schody po dvoch s dákymi škatuľkami v tých jeho obrích rukách.
Vtrhol dnu a kompromisne nám zabuchol dvere pred nosom.
No paráda.
****
Prišla chvíľa lúčenia a mne sa chcelo fakticky revať, neboli sme spolu ani dvadsaťštyri hodín a ona ma zasa opúšťala.
Toto bola chvíľa, keď som zasa začala nenávidieť všetko navôkol seba. Ale len do chvíle, kým na mne nespočinul nesmelý a pátravý pohľad Patrika, ktorý akoby mi mohol vidieť do hlavy a videl tam zmätok a hnev, ktorý som momentálne cítila.
„Em, neboj, čoskoro sa vidíme, na Silvestra ideš ty ku nám!"
Pche, je koniec septembra, ešte stále sú to tri mesiace...
„Už teraz mi chýbaš!" Vrhla som sa jej okolo krku a ona ma silno stisla.
„Azanyát, Jolana, ja nechcem revať!" Odsotila ma od seba a odvrátila hlavu.
„Drž sa. Želám veľa sexuálnych zážitkov." Žmurkla na mňa a kývla hlavou na Patrika, jeho zmätený výraz po jej geste by sa mal zachytiť foťákom.
Bol taký milý, že sa ponúkol vziať ju na Slovensko. Cesta trvá len osem hodín aj s cestou naspäť. Vraj to má odskúšané. Pri akej príležitosti sa trepal na južné Slovensko a prečo pri tom hľadel na mňa, nevysvetlil. Ale on stále robí niečo nepochopiteľné. On celý je jedna veľká guča neznáma.
Matka skončila na pohotovosti aj s Romanom, grcala celý deň bez prestávky, ani antiemetiká nepomohli.
Dom bol len môj, a preto som sa rozhodla pre uvarenie rýchlej večere a čo je rýchlejšie ako špagety s bolognezou, že?
Práve som cedila cestoviny, keď som počula tresnutie dverí nasledované krikom.
„O tom sa hádam musíme najskôr poradiť, nemyslíš? Sme manželia. Zdena, no tak, počúvaš ma?!" No to ma podrž, on na ňu kričal.
„Nebudem riskovať, Roman, už som stará, mam štyridsiatku na krku! Som len ľudská žena, čo to nechápeš? Je viac ako päťdesiatpercentná možnosť, že sa nám narodí s dawnom alebo inou mentálnou retardáciou alebo s rázštepom chrbtice. To chceš? Chceš riskovať, že sa to dieťa bude na svete len trápiť?!"
„Naše dieťa nebude choré, nikdy! Nie sú na to genetické predpoklady! Nikdy neprekoná ani zasratú chrípku. Zdena, bude zdravé a krásne! A ty to vieš, tak mi kurva povedz, o čo ti ide! Chceš si nechať zadné vrátka, chceš opustiť mňa aj moje deti teraz, keď si k tebe vybudovali city!?"
„Čo to trepeš? A nerozprávaj vulgárne, vieš, že to nenávidím!"
„Chceš zabiť moje dieťa, budem sa k tomu vyjadrovať spôsobom, akým sám uznám za vhodné. Ak na ten zákrok pôjdeš, Zdena, môžeš sa rovno pobaliť a vrátiť sa do toho malého zapadákova pri maďarských hraniciach, lebo v mojom dome nestráviš už ani minútu!"
„Fajn, ako chceš! Aj tak tu moja dcéra musí znášať vrtochy tvojho syna, ktorý sám nevie, čo od života chce. Ničí ma pozerať sa na to, ako sa trápi. Ničí ma mlčať. Aspoň sa od neho dostane ďalej a bude môcť žiť pokojným životom, takým, aký sme mali, kým si sa mi do neho nedostal ty aj s tým vlčím..."
 „Toto nebudem počúvať!" Tresli dvere a matka sa objavila v kuchyni s prekvapeným výrazom tváre. Áno, mami počula som vás...
„Môžem k tomu niečo povedať aj ja?" Ukázala som na chodbičku vareškou, ak by náhodou nevedela, k čomu sa chcem vyjadriť.
„Netreba, choď sa zbaliť!" Brada sa jej triasla a ja som videla, že má na krajíčku.
„Nikam nejdem a už vôbec nie sa baliť. Ja nie som bábka, mami, ktorú hodíš do kufra a môžeš si s ňou behať kam chceš. Najskôr ma zoberieš od všetkého známeho, a potom, keď si zvyknem na život tu, tak zasa odchádzame? Ani ma nehne! A navyše, Roman má pravdu, to dieťatko je dar, mami, spája nás do skutočnej rodiny. To je predsa to, čo si chcela, nie?"
Klamala by som, ak by som tvrdila, že predstava odchodu domov za Kris, Adamom a vlastne za všetkým, mi nerozochvela celé vnútro, ale taktiež predstava, že by sme mali opustiť Romana, Tomiho a v neposlednom rade Patrika, mi spôsobovala bolestivý tlak v okolí srdca. Nechcela som od nich ísť, boli sme rodina. Patrik... hádali sme sa, kričali sme po sebe, ale deň bez jeho arogantného ksichtu by nebol plnohodnotným dňom. Nemohli sme odísť.
„S Romanom sme si povedali strašné veci, tie sa nevymažú jedným prepáč, bude lepšie, ak sa vrátime domov."
„Tu sme doma! Vieš čo, daj si sprchu a choď si ľahnúť. Musíš veľa oddychovať a uvidíš, že keď sa Roman vráti, vyrozprávate si všetko a bude to ako pred tým," utešovala som ju, jemne ju strkávajúc ku schodisku.
Ja som musela ešte niečo urobiť. Nemala som to pôvodne v pláne, chcela som sa tváriť, že to všetko čudné okolo Patrika a mňa sa nedeje, ale už bolo dosť popierania. Zložka, čo to s Patrikom je, bola znova oficiálne otvorená a ja som bola ako Lili Rashová, ten prípad proste vyriešim za každú cenu.
Ako náhle som počula sprchu, vbehla som do Patrikovej izby. Tom bol niekde vonku s kamarátmi a užíval si na bicykli posledné lúče babieho leta, Roman bol niekde... a ja som preto musela byť rýchla a efektívna.
Vbehnutie do mojej izby, schmatnutie kľúča a vpád do Patrikovej izba mi zabral ani nie tri minúty. Možno by som mohla zvážiť účasť v súťaži pevnosť Boyard.
Jeho noťas nabehol rýchlejšie, ako by som si bola myslela, samozrejme, Asus a Apple, no skúste to porovnať.
Nevedela som presne, čo hľadať, spoliehala som sa na to, ako by som to urobila ja. Takže som automaticky disk C zavrhla, tam som mala len programy, ale do disku D ukladám filmy, hudbu a iné hlúposti.
Nesklamal ma, v D-čku mal zložky s hudbou, filmami, fotkami. Prst ma pálil túžiaci po dvojkliku na položku s fotkami, ale na to som čas nemala. A potom som tam zbadala zložku len s jediným slovom, ktoré mi zakaždým spôsobovalo arytmiu a nútilo moje srdce trieskať sebou o moje rebrá... LILI. A ja som vedela, že som našla presne to, čo som hľadala. 
Bola som sklamaná jeho neopatrnosťou a tiež strohosťou, ktorou tú zložku označil, mohol použiť dáke tie šifry alebo použiť viac slov, alebo viac citu... nenahnevala by som sa.
Po otvorení zložky sa mi ukázali word texty, no to ma podrž.
Kopírovať...
Desať minút...
Čo? Si robíš prdel, čo tam má ságu napísanú?
Nervózne ťukajúc do jeho stola som sa mrvila na stoličke, kontrolujúc dvere. Žalúdok som mala zauzľovaný ako dobrým a šikovným námorníkom, ak by ma tu načapal hocikto, ťažko by som to vysvetľovala. Strach z Patrika som nemala, vráti sa najskôr neskoro v noci, možno až po polnoci.
Do svojej izby som vletela rýchlosťou svetla. Môj miláčik ma už čakal nažhavený ukázať mi, čo predo mnou ten môj miláčik z mäsa a kostí skrýva. Nazvala som ho práve miláčikom? Bože, ak to takto pôjde ďalej, stane sa zo mňa blbka píšuca jeho meno po okrajoch zošitov, a to si to už potom pôjdem zažiadať o eutanáziu do Mexika, vždy som sa tam chcela ísť pozrieť.
Konečne mi otvorilo tú zložku tajomstiev a ja som si vypukala prstík po prstíku, púšťajúc sa do čítania. Dva odseky prvého textu stačili, aby som pochopila, že môj život už nebude môcť byť nikdy ako predtým. Dva odseky stačili, aby som nadobro oľutovala fakt, že som tomu chalanovi narušila súkromie. Bolo to o ňom, bolo to o mne, o nás...

Žádné komentáře:

Okomentovat