neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 17. kapitola











17. KAPITOLA
Nerozprávali sme, len na mňa hľadel ako na svätý obrázok a ja som sa cítila ako v paralelnom svete, kde je Patrik presýtený láskou ako ľudia z reklamy na Milku čokoládu.
„Povedz mi o nás," prosila som ho, ťahajúc ho k sebe.
„Čo to robíš?" hľadel na mňa s tými svojimi polnočnými očami. Musela som sa usmiať.
„Vravel si, že je to nadlho, chcem aby si mal pohodlie." Sunula som sa na kraj postele, vytvárajúc miesto pre neho.
Poslušne si ľahol na bok tak, aby sme mali tváre otočené k sebe. Vzal moju ruku a nežne mi prechádzal po modrinke, ktorú mi zanechala chyraflexa po tom ako ju sestrička vytiahla.
„Neviem, kde mám začať..." šepkal, sústreďujúc sa na prechádzanie svojimi prstami po mojom zápästí, predlaktí, až po rameno a znova späť.
„Možno od začiatku by nebolo zlé," vzdychla som si. Musela som jeho ruku zastaviť tou svojou, nebola by som proste schopná vnímať jeho slová.
„Narodili sme sa jeden pre druhého, vlastne, ty si sa narodila pre mňa. Si mladšia." Uštedril mi malú frčku do nosa a ja som ako malé dieťa nakrčila nos.
„Hm a čo si potom zač?"
„Som človek, Lili, akurát mám o jeden chromozóm na viac. Moji predkovia sa priklonili k sile vlka, ktorý sa stal ako ich, tak aj mojou súčasťou. Dedí sa z pokolenia na pokolenie."
„Takže si vlastne vlkolak? Tak ako bol Jacob?"
„Neviem kto je Jacob, ale áno, som niečo ako vlkolak."
„Ako to, že nevieš, kto je Jacob? Je to najslávnejší vlkolak dvadsiateho prvého storočia," doberala som si ho.
Len si vzdychol a položil hlavu na vankúš.
„Moji predkovia mi určili družku tak ako otcovi, jeho otcovi... máme už od narodenia predurčenú družku, s ktorou máme stráviť zvyšok života. Majú to tak vlastne aj ľudia, ale my to máme ľahšie tým, že v čase, keď je naša druhá polovička pripravená opätovať city, dozreje psychicky a má predpoklady vynosiť nám zdravého potomka, naše mysle sa prepoja a stretneme sa v sne." Odmlčal sa a dával mi čas predýchať novonadobudnuté informácie.
„Takže je to láska bez možností? Nemôže sa stať, že by vlkolak opustil svoju družku alebo naopak? Musí to byť láska na prvý pohľad? Nepríde mi to práve spravodlivé, možnosť voľby je základným charakteristickým znakom ľudí."
„Možnosť máš vždy, kým sa nestretnú majú možnosť žiť si po svojom obe strany, ale ako náhle sa stretnú, vlk stráca možnosť žiť či milovať inú. Ale človek môže dokonca milovať aj iného muža alebo ženu súčasne, ale nestalo sa, že by ľudská polovička opustila svoju spriaznenú dušu nájdenú vo vlkovi. To robia len ľudia, schádzajú a rozchádzajú sa pre iných, pre malé nezhody, no nakoniec vždy skončia spolu. Ich duše sa potrebujú navzájom, aby mohli vytvoriť dokonalý celok a rovnováhu."
Pritisla som sa k nemu, jednu ruku vplietla do jeho vlasov a druhú som uväznila medzi našimi telami, priloženú na jeho srdci.
„Takže my spolu tvoríme dokonalý celok? Podľa mňa dokonalý chaos. Nikto sa nedokáže hádať tak ako my." 
Smial sa, jemne pritakajúc. „Máme dokonalý spôsob výmeny názorov." Bozkal ma na čelo a ja som sa odtiahla. Chcela som počuť všetko a jeho pery, či už na mojom čele, spánkoch alebo perách, boli istou cestou k zmene činnosti.
„Takže sa to deje aj tvojmu otcovi? Bola tvoja mamina tou pravou?"
„Miloval mamku. Naozaj miloval, ale dievča zo svojich snov stretol len nedávno na dovolenke a s ňou mi priviedol aj teba." Otrel sa perami o tie moje.
Tak sladký...
„Počkať, moja matka je Romanova..."
„Druhá polovica celku. Kým sa rozhýbal, chodila s niekým, asi s tvojím otcom a môj otec nechcel riskovať, že sa to pomrví a tak ju nechal ísť, vedel, že ich cesty sa prepoja. Nebol tvrdohlavý ako ja. A som naozaj rád, že je tak dodržujúci nepísané pravidlá predkov. Nikdy by sme tu takto neležali, nikdy by som sa ťa nemohol dotknúť." 
To ma podrž, moja matka čaká malé vĺča. Och, to vysvetľuje jej zbrklí vpád do nového života, ona si proste nemohla pomôcť rovnako ako ja. Asi by som jej mala byť vďačná za to všetko...
 „Lili? Spíš?" Odhŕňal mi vlasy z tváre. Usmiala som sa.
„Ja mám ešte veľa otázok, nemysli si, že len tak zaspím."
„Dobre, pýtaj sa, bude to jednoduchšie, keď sa budeš pýtať." 
„Ako je to s tým tvojím totemom? Na internete som našla, že šamani kmeňa dokážu vyliečiť, alebo posilniť vďaka nim nositeľa ducha totemu alebo mu naopak uškodiť. Ale ty si ma vysmial, keď som vravela, že som šaman."
„Ty nie si šaman, Lili," znova sa smial. „Keď spriaznená vystrúha vlka, alebo vykreše do skaly, alebo ho, ja neviem, vyťapká z hliny, prepojí vlka so svojím druhom a tým vytvorí jediný spôsob jeho záhuby."
„Achilovku..." šepla som do jeho krku.
„Áno, niečo také. Niekedy sa spriaznenej môže podariť preniesť aj časť seba do tej sošky, čím sa nielen zosilní ich puto, ale stávajú sa prepojenými mentálne, cez tú sošku. Čo sa stane jednému, cíti ten druhý, poškodenie sošky ovplyvní oboch rovnako. Je to ešte viac nebezpečné ako vytvorenie jednostranného puta, človek je ako porcelán, rozbitný a ťažko sa zotavujúci."
„To je to, ako som ťa cítila," šepla som skôr pre seba.
Bojovala som so zívnutím, nebolo možné, aby som chcela znova spať, veď som prespala celý deň.
No keď som po chvíľke ticha pozrela na Patrika, ktorý už dlho nič nepovedal, usmiala som sa. Jeho ruku prehodenú cez moje boky som si pritiahla pevnejšie a on poslúchol a pevne ma zovrel v náručí, vydychujúc mi do vlasov.
Mal za sebou ťažký deň, na rozdiel odo mňa ho neprespal celý, ako ja. Tak som ho len prikryla mojím paplónom a zabárajúc nos do jeho hrude som sa sama pre seba smiala. Mám ho!
 ****
Prebudila ma sestrička prinášajúca mi raňajky, upozorňujúc ma, že za chvíľu je vizita. Raňajok som sa ani nedotkla, tú pudingovú brečku čo mi dali som nemala odvahu ani očuchať.
Kedy odišiel som mohla iba hádať. Teda, ak sa mi to všetko nesnívalo. Dúfala som, že nie. K hlavným otázkam som sa nedostala, no aspoň niečo som vedela, a to, že patrí ku mne a žiadnu nebude milovať tak ako mňa, čo viac by ma mohlo trápiť, že?
Doktor bol stručný, použil pár latinských či hotentotských výrazov smerovaných k sestre a mne venoval krátky, strohý úsmev so slovami: „Dnes vás prepustíme, slečna. Dúfam, že do nevidenia." Žmurkol a opustil izbu.
Pecka z vrecka, idem „dom". Natešená ako dieťa na Vianoce, som písala matke tú skvelú novinu, zatiaľ čo prišiel fyzioterapeut dať mi minikurz chodenia s barlou.
Nebolo to tak zlé, teda v rámci možností, samozrejme.
Počítala som minúty do prepustenia, bolo mi povedané,  že sa robia najskôr po obede, musím byť hospitalizovaná najmenej dvadsaťštyri hodín, vraj tak určil zákon. Blbý zákon.
Ležiac v posteli, prezlečená už od rána v osobných veciach som čumela do plafóna, prechádzajúc si prstami po perách. Mal naozaj neuveriteľne sladké pery, musel pred tým zasa žrať tie svoje cukríky, čo má furt po vačkoch, som s istá, že som cítila hašlerky.
„Čau, kotě, že ty na mňa zasa myslíš." Objavil sa vo dverách s narcistickým úškľabkom.
„Vôbec, myslím na tvoje pery, to nie je to isté," usmernila som ho a čakala, kedy ku mne pristúpi.
Našťastie som mala mašinku už od včera večera odpojenú z mojej hrude, inak by si asi sestričky mysleli, že prekonávam infarkt, keď sa ku mne naklonil a venoval mi letmý bozk na čelo.
„Aj ja ťa mám rada, braček," šomrala som podráždene, ťahajúc ho k sebe.
„Nie som tvoj brat!" vrčal, chytajúc moju tvár do dlaní.
„Dokáž!" prikázala som a on spojil naše pery.
Pane jo, pane jo, jo, jo, jo! Iskričky lietali všade a hrozilo, že tu vzbĺkneme, aspoň ja som mala ten pocit, bolo to ešte lepšie ako včera. Večer  bol samá neha a sračky, ale teraz to bol Patrik súci na nakopanie zadku, bral si všetko a nepýtal sa či môže. Majetníckosť v jeho bozkoch som nenávidela a milovala zároveň. Bol to narcis, ktorého som milovala do špiku kostí.
„Stačí? Vyzeráš že za chvíľu odpadneš," doberal si ma. „Viem že som neodolateľný, koťátko, ale nezabudni dýchať," pokračoval cez bozky, keď som ho k sebe znovu stiahla.
„Si tak samoľúby blbec."
 ******
Matka sedela za stolom a sánka jej takmer padla do taniera s bielou reďkovkou, ktorú chrumkala, keď nás videla, ako ma Patrik v náručí doniesol do kuchyne a bozkal do vlasov.
„Čau, mami, ako sa má krpec?" Načiahla som sa a zobrala si jeden plátok nasolenej reďkovky. Milovala som to. Babka vždy pestovala reďkovky a aj s matkou sme ich jedli na kilá, pekne nezdravo nasolené.
„Necháš to? Urob si vlastné!" Odtiahla matka tanier a strčila si do úst ďalší kúsok.
„To mrne z teba robí žgrloša na vlastnú dcéru, myslím, že to bude sebec, keď sa narodí." Neodpustila som si k tomu malú poznámku. Kto by bol povedal, že už v prvom trimestry to malé zmení moju matku na úplne inú osobu.
„Dáte si niečo niekto?" Skočil nám do vzájomného prepaľovania sa pohľadom Patrik, ktorý si to namieril k prázdnej kanvici na kávu.
„Čaj," prehodili sme s matkou unisono a zasmiali sa.
„Takže, ako to teraz je, deti? Randíte spolu? Nemyslite si, že bývanie pod jednou strechou nejako silno ovplyvní pravidlá vášho vzťahu. Položíš na ňu ruky a ja ti ich zlámem, len aby sme si rozumeli." Venovala Patrikovi zamračenie a on viditeľne zbledol.
„O to sa báť nemusíš, Zdenka, teda ak myslíš na to, na čo si myslím, že myslíš... na to ešte máme čas, teda myslím no, ja, po svadbe? Áno, keď si tvoju dcéru vezmem, až potom," koktal a červenal sa a ja som sa šúľala smiechom na stoličke.
Patrik vyklepaný strachom z mojej matky bol krásny a nezabudnuteľný pohľad.
„Zlý vĺčik sa bojí mojej matky. Pecka!" smiala som sa, skrývajúc tvár do dlaní.
„Nesmej sa, Em, ja si na jeho neposlušné ruky posvietim. Nechcem, aby si to mala potom ťažké ako ja. Najskôr škola a na zvyšok máš čas celý život."
Bože, naozaj sa chce so mnou baviť o sexe s Patrikom, ku ktorému ešte ani nedošlo a dlho ešte ani nedôjde? Musela som sa červenať až na zadku, tak som sa len postavila a poskočila si na zdravej nohe.
„Používame ochranu, mami, neboj, sme opatrní." 
Patrikovi zabehla káva a matka sa takmer zadusila nerozžuvanou reďkovkou.
„Nespíme spolu! Ježiš, Zdena, robí si z teba dobrý deň! Vlastne sme ešte ani neboli na oficiálnom rande alebo tak. " Cúval dozadu, narážajúc do steny.
On sa jej fakt bál a ja som si myslela, že si robí srandu. 
Tisnúc si čaj k perám, som sa chichotala ako malá. Už som sa nevedela dočkať, keď budeme sami a ja mu budem môcť dokázať, že randenie podľa matkiných pravidiel naozaj nebude randením.
Nechal ma odskackať si to samú do svojej izby. Bol nasratý a ja som sa bavila. Chlapček sa hrá na drsňáka a má nasraté z jednej tehotnej ženy.
Sadla som si za noťas, rozhodnutá kuknúť, čo nové a hlavne či sa mi neozvala Kris.
Čau Jolana, neviem ako si to urobila, ale tvoj braček je z teba na mäkko, no teda, skôr na tvrdo! Počúvať na teba štyri hodiny ódy a musieť odpovedať na jeho otázky bolo na zabitie ! :P Ozvy sa!
Smiala som sa ako blázon a keď som ju videla na skype, hneď som jej volala. Ona bola taký blbec.
„Azanyát, Jolana! Čo to máš na tom čele?" zhíkla miesto pozdravu a ja som si siahla na šitie.
„Trošku som spadla."
„Ak je toto trošku, nechcem vedieť, ako vyzerá veľmi v tvojom podaní. Adááám! Je tu Em, pohni si už!"
„Adam je u teba a ty si na nete? Čo sa stalo? Minuli sa kondómy?" podpichovala som ju.
„Nie, menšia sexuálna apatia, asi starnem alebo čo. Teraz som skôr na túlenie, stáva sa zo mňa klbko citov, Jolana!"
„No to ma podrž, Em!" Objavil sa na monitore Adamov ksicht a ja som sa usmiala.
„Čau brácho, tak sa vidíme konečne!" 
Niekto sa zozadu natisol na moju stoličku a objal ma okolo ramien.
„Dobias!"
„Szép."
„Vy sa poznáte?" vyhŕkli sme s Kris naraz a ja som sa otočila na Patrika, čakajúc na vysvetlenie.