Čierny vlk - 20. kapitola

20.kapitola

„Vylúčený, na dobro vylúčený?" pýtala som sa po dvadsiatykrát Patrika a on prikyvoval, robiac mi v dlani malé krúžky.

„Ty si z toho nič nerobíš? Naozaj? Veď máš maturitný ročník, bez matury nebudeš môcť ísť na výšku, nebudeš mať školu, nezamestnáš sa."

„Bojíš sa, že by som sa o teba a naše deti nedokázal postarať? Bojíš sa budúcnosti so mnou, ako nevyučeného sockára?"

Pri tom ako vyslovil slovo deti v spojení nás dvoch mi stiahlo vnútro napätím. On plánoval so mnou deti, chcel so mnou rodinu.

„Tu vôbec nejde o moju budúcnosť, tu ide o to, že si si pre úplnú blbosť zničil budúcnosť ty sám. Ja sa o seba dokážem postarať aj sama. Je mi jasné, že Romanova firma bude raz aj tak tvoja, ale ty si mal iné sny. Preto ma mrzí, že si sa pre takú chujovinu pripravil o študovanie toho, čo ťa baví."

„Nebil som sa pre hlúposť, bil som sa pre teba, a ty nie si a nikdy nebudeš pre mňa blbosť. A len tak mimo záznam, ja som mlátil jeho, on sa ma ani nedotkol, nemal kedy lebo som prekliato dobrý." Jeho ústa sa roztiahli do širokého úsmevu, keď ma pobozkal na zmodrané zápästie.

„Nie je to tak celkom fairplay voči nemu, si silnejší pre vlka, čo v tebe spinká, on je len úbohé tintitko ľudské." Vkĺzla som rukou pod jeho tričko a on slastne zamľaskal. Bol to plech buchiet a ja som mala chuť sa do nich zahryznúť, stávala sa zo mňa Kris, do pekla!

„Je jedným z nás, je ako ja, ako môj otec. Len sa proste drží bokom od nás. Po tom, ako som mu hubu rozbil prvýkrát ho medzi seba odmietli prijať ostatní, vedeli, ako urazil moju matku a to sa proste nerobí, matka je modla, je stavebnou jednotkou rodiny, Romulus a Rémus by ti o tom vedeli vykladať. Skončil v tej chvíli a naša svorka ho zavrhla."

„Svorka? Ty tu máš vlastnú crew?"

„Moju crew? Áno, mám. Tým, že som synom vlčieho kráľa som získal česť viesť svoju svorku. Tým, že som čierny vlk sa nikto nepokúsil ma z tejto pozície zosadiť, bolo by to zbytočné, neuspeli by ani keby veľmi chceli. Som neporaziteľný." Bol tak namyslený...

„Nerozumiem ako som sa ja do teba mohla zaľúbiť, si taký namyslený a sebe stredný blbec, že to hraničí s hospitalizáciou a medikamentóznou liečbou."

„Učaroval som ti, svojím šarmom a krásnym telom nad ktorým slintáš od chvíle, ako si ma prvýkrát videla," doberal si ma, hryzkajúc mi do krku a jeho ruka sa nebezpečne sunula pod moje tričko. Moje očakávanie spľaslo ako penová bublina, keď sa jeho ruka zastavila na mojom brušku a vyššie nie a nie pokračovať. 

„Niečo také hovoril aj Erik," vzdychla som si a sama som sa snažila jeho ruku posunúť vyššie. Pri uvedomení si svojho činu som sa zmenila na rajčinu a on na mňa hľadel so zdvihnutým pravým obočím.

„Ty ho budeš ešte spomínať aj s mojimi rukami na sebe? Chceš ma pripraviť o rozum? Čo také ti už on mohol povedať o mne?"

„Blbosti, že si ma ovplyvnil a v skutočnosti som jeho. Že ma miluje a potom zas dáke sračky a znova, že som jeho." Patrik sa zamračil, hľadiac na mňa, akoby hľadal v mojej tvári niečo, čo by mohlo naznačiť, že Erikove city opätujem.

„A ty? Cítiš k nemu niečo?" pýtal sa zrazu vážny, uprene hľadiac do mojich očí.

„Okrem úplného opovrhovania a strachu z jeho psychopatie? Nie, určite nič. Ja len nerozumiem, kde nabral istotu, že som jeho."

„Nie je kompletný, jeho holka, Helena, zmizla asi pred rokom a ich puto sa pretrhlo. Na každom z nás nechá strata družky stopu. Niekoho ovládne vlčia časť natrvalo a on sa zriekne svojej ľudskosti, je to podvedomý pud ako sa aspoň čiastočne zbaviť ťarchy bolesti, iný sa uzavrie do seba a stane sa z neho telo bez duše, iný, ako napríklad Erik, sa bloknú a vidia svoju družku v každej, ktorá sa na ňu čo len trošku podobá. A nerád to pripúšťam, ty sa Helene podobáš, modré oči, zlaté vlasy. Nič viac, nič menej, ale jemu aj to málo stačí. On vlastne hľadá a miluje v tebe Helenu. Vedel som to v prvý deň, keď na teba padol jeho pohľad, cítil som, že s ním budú problémy."

„To je také smutné," šepla som skôr pre seba a Patrik ma obdaril odfrknutím.

„Nechci mi povedať, že je ti ho ľúto Lili, on je ten posledný, koho by si mala ľutovať!"

„Je mi ho ľúto, jeho láska zomrela, ty by si mal najlepšie rozumieť jeho bolesti. Musíš mať predstavu, akú bolesť prežíva dvadsaťštyri hodín denne. Predstav si seba na jeho mieste."

„Ja by som, v prvom rade, nebol taký blbec a nenechal ťa bez ochrany, Em, nikdy! Je to jeho vina a nech si nesie následky a nezaťažuje nás svojou chorou predstavivosťou. Ja som..."

„...Čierny vlk. Viem, omieľaš to od doby, čo si mi vyzradil to tvoje špinavé tajomstvo."

„Chcel som povedať, že som neustále v strehu, v snahe udržať ťa v bezpečí, čo najďalej od potenciálnej hrozby, ale áno, privádza nás to zase k faktu, že som čierny vlk , prekliato rýchly, silný, neporaziteľný. On je idiot, ktorému by si sa mala vyhýbať a aspoň trošku mi uľahčiť starosť o teba. Aspoň po tieto dni, keď nám nad hlavami visí Damoklov meč v podobe honu na nás. Neviem sa sústrediť na toľko vecí naraz, nech som už akokoľvek dobrý."

„Ak ti robím také starosti, možno by si sa mal vykašlať na ten pomyselný Damoklov meč a venovať sa trebárs mne, nám?!" skúšala som, prechádzajúc mu po hrudi dlaňou.

To jej poskakovanie po jeho pevných brušných výmoľoch ma nikdy neomrzí.

„No, na chvíľu by mi malá pauza určite prospela."

Váha jeho tela ma zatlačila do matraca a ja som slastne zamľaskala, vychutnávajúc jeho horúce pery na mojom krku pomaly sa spúšťajúce na rameno. Prsty zahákol pod špagetové ramienko tielka a ťahajúc ho aj s ramienkom z podprsenky sa na mňa zle usmial.

Asi čakal, že začnem jančiť alebo ho zastavím otrepanou frázou "príliš skoro", no ja som mu ako odpoveď rukami roztrasenými a nemotornými šmátrala po spodnom leme trička, snažiac sa ho dostať cez jeho trup a hlavu dole.

Pomohol mi, na sekundu sa odtiahol, stiahol si tričko a ani jeden z nás už tomu kusu látky nevenoval väčšiu pozornosť.

Jeho ruky vkĺzli pod moje tričko a ja som zastonala, vzpierajúc sa viac do jeho dlaní, ktoré mi vyhŕňali tielko vyššie, zatiaľ čo jeho pery jemne sali pokožku na mojej kľúčnej kosti.

Zaklopanie na dvere som počula iba ako z diaľky, on si ním tiež nemohol byť úplne istý, a kým sa odtiahol, do izby vrazil jeho otec. No vzápätí si skrývajúc oči dlaňou vycúval von, nechávajúc dvere pootvorené.

„Bože zlatý, decká, čo keby ste sa nabudúce zamkli?" Dala by som ruku do ohňa, že sa cítil rovnako nepríjemne, ako ja.

Patrik s povzdychom vstal, napravil mi  ramienka na pôvodné miesto a potom aj spodok tielka, venujúc môjmu pupčeku jeden smutný pohľad. Preťahujúc si tričko cez hlavu otvoril dvere dokorán.

„To gesto stráca na význame, otec, ak nepočkáš, kým ťa nevyzvem, aby si vstúpil." Ustúpil od dverí a pokynul svojmu otcovi rukou, aby vošiel do izby. 

Ja som sa zamuchlala do paplóna, ktorý som si stiahla ako kuklu až nad hlavu a dúfala, že som neviditeľná, chcela som byť neviditeľná!

„Tak čo potrebuješ, otec?" spýtal sa, odťahujúc mi paplón z tváre. „Rád by som pokračoval v činnosti, z ktorej si ma vyrušil." Žmurkol na mňa a ja som vydala zvuk, niečo medzi škrekotom a zalapaním po vzduchu.

„Vybavil som ti to v škole, si vylúčený po dobu troch mesiacov. Bude to už len na tebe, ako dobehneš učivo, učitelia ti výnimky robiť nebudú."

„Čo? Ty si bol orodovať otec? Koľko si ponúkol? Vravel som ti, že sa do toho nemáš pliesť! Budem za ubožiaka v škole, fakt díky, bohatý ocko všetko vyžehlí pár tisíckami," zúril, prechádzal z jedného konca izby na druhý, s rukami v päsť.

„Mal by si mi byť vďačný, zariadil som ti, aby tvoja budúcnosť bola tvojím snom. Viem ako sa ty, tehly a cement nemusíte, prepáč, že som sa postaral, aby si mohol ísť študovať blbosti, ako práca s Wordom či Excelom."

„Ty vôbec nemáš tucha o čom je informačná technológia," smial sa a kývol rukou. „Tak koľko si tomu škuľovi dal, aby zmenil rozhodnutie? Nech viem koľko ti visím!"

„Renováciu telocvične a nové plastové okná do tried. Účet ti vystavím akonáhle sa pustíme s mojimi ľuďmi do prerábky! Decko nevďačné, nechá sa vylúčiť pre zmes hormónov a ešte bude pindať za starostlivosť! Kvôli tebe som nechal fakt dobrý kšeft konkurencií, z tých peňazí mohli žiť ešte tvoji vnuci, čo by som získal tou zákazkou!"

„Tak sorry otec, ale týpek urobí Emílii modriny a ja sa mám na neho usmievať, podať mu ruku: Dík brácho, ja jej nerobím modriny, ďakujem, že si sa o to postaral ty! Takto dajako si si to predstavoval, otec? A mimochodom to, že si ma dostal späť nič nerieši, ak ma ten chuj dá na súd, som tak či tak v prdeli, nie je to teda jedno?"

„Napadol ťa?" Pohľad oboch mužov sa stočil na mňa a ja som si podvedome objala zápästie.

„Nie, nie tak celkom."

Roman si vzdychol, masírujúc si koreň nosa.

„No dobre, nevedel som, že napadol Emíliu, volal mi riaditeľ, že si sa pobil, to bolo všetko. Ale aj tak si sa mohol mierniť!"

„Pokiaľ ide o ňu nikdy nie som celkom schopný  sa mierniť." Roman pravdepodobne pochopil, že je zbytočné s tým mojím osobným strážcom diskutovať a pobral sa z izby.

„Nabudúce sa zamknite alebo nie, radšej drž ruky od Emílie čo najďalej, aspoň pokiaľ sme ja so Zdenou nablízku, rozumieme si?"

„Rozumieť rozumiem, ale či to dokážem splniť, nemôžem sľúbiť, je mi to ľúto, otec," chechtal sa. Idiot nepodarený!

Jeho otec to nekomentoval vyšiel von a vzduch sa stal dýchateľnejším o celých päťdesiat percent, aj keď iba spomienka ako nás načapal mi rozpaľovala tvár a na hrudi mi tancoval malý nosorožec.

„No, kde sme to skončili?" Stočil ku mne Patrik prudko svoje telo a ja som pokývala hlavou.

„Nie som si istá, či budem ešte schopná pozrieť tvojmu otcovi niekedy do očí." Tá hanba a stud sa so mnou ponesú na večnosť.

Stiahol si tričko cez hlavu, stiahol mi ramienka tak ako pred pár minútami a dlaňami, posúvajúcimi sa mi po brušku hore, mi vyhrnul tričko až ku kosticiam podprsenky.

„Tak mu proste do tých očí nepozeraj. Môžeš pozerať do mojich, mám ich aj tak krajšie." Jeho pery sa znova pritisli na kľúčnu kosť, postupujúc dole akoby posledných päť minút vôbec neprebehlo.

„Patrik, prestaň, fakt ma chuť prešla." Tlačila som do jeho ramien no on sa len usmial a ukazovákmi mi zatlačil do tých mojich.

„No tak, kotě, daj mi minútku, možno dve a uvidíš, že stud a myšlienky na môjho otca ti z tej tvojej peknej hlávky raz - dva vystrnadím." Jeho ruky sa posunuli nižšie a znova sa vrátili ku kosticiam, zatiaľ, čo jeho pery sa dostali až k hrtanovej jamke a postupovali stále nebezpečnejšie nižšie.

Nohy som mu omotala okolo bokov a stiahla si jeho ústa na svoje. Do kelu! Netrvalo to ani zasratú minútu.

Jeho spokojný úsmev mi moje domnienky potvrdil, no nedokázala som s tým nič robiť, môj mozog si vzal na istý čas dovolenku. Presne po dobu, kým jeho telo bude tesne nacapené na tom mojom.

 *****

Ten prekliaty krám, kričiaci z jeho nočného stolíka som mala chuť tresnúť o stenu. Dnes bol už druhý, kto prerušil náš time out počas Damoklovho meča, počas mojej snahy ukradnúť si Patrika a možno ho presvedčiť rozkošou, aby ostal, ak to už citovým vydieraním nešlo.

Zvučka Kill Bill bola stále hlasnejšia a dotieravejšia. Patrik sa po ten prekliaty stroj natiahol a priložil si ho k uchu.

„Voláš dosť nevhod brácho, mám tu niečo rozrobené!" Žmurkol na mňa a napriek tomu, že som mala ruky v jeho teplákoch a stále mu tisla pevné a hebké půlky, som sčervenala. Toľko k jeho pohľadu, keď oznámil, asi Igorovi, že má niečo "rozrobené".

Jeho telo sa však po chvíli vzpriamilo a ja som len tak-tak stihla vytiahnuť ruky z jeho teplákov, inak by som asi skončila s vytknutými oboma zápästiami.

„A to mi voláš až teraz? Do pekla, čo ste si mysleli?" Vyskočil z postele, otvárajúc skriňu a vyťahujúc z nej koženú bundu. Fakt hustú motorkársku bundu, čiernu a nebezpečne sexy.

Navliekol si ju, striedajúc ramená, ktorými si pridržoval mobil, mne nevenoval ani jeden pohľad.

Zúrivá bol slabý pojem, ponížená nebol dosť vystihujúci pojem, odsunutá na druhú koľaj, bola, kurva, čistá realita! Nasrať!

„O pätnásť minút som tam!" Zložil a mobil si vopchal do vrecka a zazipsoval.

„Sorry, kotě, musím, ale neskôr to dokončíme." Sklonil sa ku mne a chcel ma bozkať, no ja som ho od seba odstrčila.

Moje telo sa chvelo nepríjemným pocitom, niečo sa malo stať, cítila som to.

„Patrik, zostaň, prosím! Cítim, že sa niečo stane, niečo zlé, zostaň, môžeme sa spolu maznať celú noc, no tak, zostaň so mnou. Kašli na tú hlúposť!" prosila som ho, prikladajúc jeho ruky blízko svojho srdca. Dúfala som, že bude cítiť ako splašene bije strachom o neho a on zostane.

„Prepáč, Lili, ja musím. Vrátim sa, áno?"

„Prečo aspoň raz , aspoň jediný raz, nemôžem byť na prvom mieste ja? Najskôr to bola tvoja pýcha, až keď si skončil v nemocnici si pochopil, že to tak ďalej nejde medzi nami!  Potom blbé porady  a hodinové výjazdy. Teraz sa znova potrebuješ zahrávať so svojím životom? Kašli na to, zostaň so mnou. Ja som predsa rovnako dôležitá, to so mnou budeš žiť po zvyšok života, nie s vlkmi, pre ktorých bojuješ a oni o to ani nestoja.

Chcem tak veľa ak chcem jeden, len jeden večer smrteľníka? Chcem teba, chcem chlapca, normálneho chlapca, čo rieši blbosti typu: Dnes som s tebou baby, ale zajtra sa s kamošmi ožerem na mol. Chcem normálny vzťah!" kričala som, vstávajúc z postele, chytajúc jeho koženú bundu, ktorú si zapol len do pól hrude, do pästí.

„Vybrala si si mňa, aj s mojimi problémami a povinnosťami, Emília, nebuď malicherná a sebecká, tu ide do pekla o viac ako o to, či ťa uprednostním pred tlupou mojich kamošov. Jedná sa tu o slobodu mojich ľudí, o moju slobodu!"

„Tak sa staraj len o svoju a svojho otca!"

Chytil ma za ramená a odtiahol ma od seba.

„Myslel by som si, že keď čítaš tie fantasy blbosti, budeš ako tie hrdinky, vychutnáš si fakt, že máš za chlapca hrdinu, ktorý bojuje za slobodu ľudí a vlkov."

„Nasrať na fantasy, Patrik, tak ako si ty narcis a samoľúby blbec, ja som sebec, ten najväčší sebec pod slnkom, a ani tieto reči ma neprinútia cítiť sa čo i len trošku previnilo preto, že mi na ostatných vlkoch nezáleží. Lebo ja chcem chrániť teba, to s tebou chcem byť a teba milujem. Ostatní mi môžu bozať!" Triasla som ním a  vzlykala bez sĺz, no on stiahol moje ruky zo svojej bundy a odstúpil k dverám. 

„Prepáč, Lili, ja musím, možno by si sa mala zamyslieť, či to všetko medzi nami je z tvojej strany skutočne láska, ak by bola, rozumela by si mi." S týmito blbými kecami ako z biblie za sebou pomaly zatvoril dvere.

„A čo to teda je ak nie láska, keď sa o teba bojím, ty filozof blbý!" kričala som. Samozrejme, zbytočne, na príjazdovke som počula štartovať jeho prekliatu dvojkolesovú krásku, ako ju nazýval a ja som zúrivo otvorila okno.

„Neskús sa mi doprosovať, keď sa vrátiš, skončila som s tebou!" Zatvorila som okno a dúfala, že to nepočul, nechcela som byť bez neho...

Tras môjho tela neustupoval ani po krátkych dychových cvičeniach, ktoré sme s Kris prevádzali vždy pred písomkou. Samozrejme, bolo hlúpe dúfať, že by to mohlo pomôcť, pocit strachu a predtucha problémov mi trovila vnútro. Snažila som sa myslieť pozitívne, je kurva, čierny vlk! Vráti sa v poriadku!

Žalúdok bol stiahnutý ako vysušená slivka a bolo mi na zvracanie. Potrebovala som vzduch, hneď!

Do večere zostávalo niečo okolo hodiny, malá prechádzka ešte nikoho nezabila.