neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 21. kapitola











21.KAPITOLA
Neviem, ako som sa dostala do tejto časti mesta. Ani som si nebola istá, či je to ešte vlastne Frenštát. Bol tam prechod cez koľajisko a pole a potom znova budovy, no nevyzeralo to ako obytné priestory.
Bola prekliata zima, mohla som si dokonca vidieť dych, ale to bolo len dobré. Myšlienky na zimu mi odvádzali pozornosť od problému, ktorý ma vyhnal von.
Nech som sa snažila akokoľvek veľmi, nedokázala som ľutovať ostatných vlkov, nedokázala som sa cítiť zle pre to, že mi ich osud bol ľahostajný, že znamenali pre neho viac ako ja. A dala by som krk katovi s tupou sekerou, že ak by šlo o neho, ani by nepohli prstom, aby mu pomohli.
Nútilo ma to premýšľať o tom, čo vravel, ako mohol povedať, že moje city nie sú skutočné len preto, že neskáčem meter dvadsať z myšlienky, ako nasadzuje krk s hrozbou, že sa stane krvavou kurvou ako z produkcie RichellMead?
Dopekla s tým chlapom, čo nebolo pochopiteľné na tom, že som chcela, aby bol so mnou? No dobre, možno tam bolo isté vyššie poslanie, ale kašlalo na to viac klanov, tak prečo on musí strúhať stále frajera?
Z dumania cestou späť ma vytrhlo prudké zabrzdenie auta až ma nadhodilo.
„Tohle musí být osud." Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky na chrbte a ja som cúvla o krok dozadu, padajúc do jarku najskôr na zadok a potom sa prevaľujúc na kolená.
„Do riti!" uľavila som si, keď som sa dvíhala z tej prekliatej žihľavy. Ruky ma svrbeli a cítila som, ako mi na nich začínajú rašiť tie odporné pľuzgieriky.
„Jsi v pořádku?" Nakláňal sa nad jarkom s načiahnutou rukou.
Len som prikývla, no jeho ruku som odmietla. Nedotkne sa ma!
Dostať sa však hore späť na cestu bol nadľudský výkon. Mokrá zemina sa zmenila na šmýkačku pre moje botasky s nízkou podrážkou a ja som sa stále vracala do jarku. Frustrovane som vypustila vzduch, keď sa tichom rozozvučal jeho smiech.
„No tak, Emílie, nebuď jako malá, nech mě ti pomoct."
Pokrútila som hlavou, trúc si dlane o rifle. Bolo to tu, tá nepríjemná bolesť, splývajúca so svrbením, ako som ja nenávidela žihľavu...
Vzdychol si, zoskočil do jarku za mnou a schmatol ma okolo pásu.
Nestihla som ani zapišťať alebo ho slovne skopať za to, čo si dovoľuje a už som stála na krajnici.
„Můžeš mi říct, co děláš večer venku sama? Už se setmělo, je nebezpečné toulat se po silnici v takovém čase, zvlášť pro tak hezké děvče. Mohl jsem být úchyl nebo masový vrah." Dával mi rozumy, len som pretočila oči.
„Nie je to tvoja starosť!“ sykla som, stále si šúchajúc dlane o rifle.
„Pojď, vezmu tě domů, Patrik se zblázní, když zjistí, že nejsi doma."
Koľká starosť zrazu. Rozmýšľala som, čo sa s ním stalo, teraz vyzeral úplne normálne, ako chlapec z tej herne, nemal v očiach tú šialenosť, ako dnes v škole.
„No tak, Emílie, neublížím ti. Je mi opravdu líto té modřiny. Nech mě to odčinit, prosím. Zavezu tě domů."
„Nemyslím, že je to dobrý nápad, pôjdem sama, po svojich. Pokračuj v ceste, nech už vedie kamkoľvek." Kývla som rukou pred seba v znamení, že má ísť, no on len zamračil čelo a nahrbil sa.
„Řekl jsem, že máš nastoupit, tak si kurva nastup! Okamžitě!" vrčal a mne naskákala husia koža.
Bála som sa, čo si budem nahovárať.
Mala som z neho nasrané. Bol, kurva, o dve hlavy, ak nie o viac, vyšší, svalnatý a šľachovitý a bol do Boha mýtická bytosť so super silou.
„V poriadku, ja som ťa len nechcela obťažovať, zvládnem to domov sama." Skúsila som na neho mierny tón, no na neho to pôsobilo, ako keď odstránite z granátu poistku a hodíte ho do diaľky.
Výbuch sa stal nezvratným.
Jeho ruky ma chňapli za umazané vlasy od blata a capil mi hlavu o zadnú časť auta. Sykla som bolesťou, neschopná pohybu. Jeho veľká dlaň tlačila moju pravú stranu tváre do studeného plechu, zatiaľ, čo on svojou váhou tela znemožnil tomu môjmu aj ten najmenší pohyb.
Srdce mi bilo ako splašené, nohy sa triasli, ako som sa vzpierala a snažila sa uvoľniť z váhy jeho tela. Jeho ruka z mojej hlavy zmizla a ja som si s úľavou
vzdychla. Tichom sa však ozvalo trhanie látky a ja som mala chuť kričať, znova paralyzovaná strachom. Predstava ako mi trhá rifle a chce ma... žalúdok sa mi zhupol, ako sa mi chcelo zvracať, len pri tej predstave.
No po chvíľke som si uvedomila, že mi nie je väčšia zima ako mi už bola, ak by zo mňa trhal handry, logicky by mi bola, nie?
Mala som sa chuť až úľavne rozrehotať, aj keď v mojom rozpoložení tu k radosti fakt nebol dôvod. Mykla som sebou najviac, ako som vedela, chcela som ujsť, aspoň sa o to pokúsiť. Ako rýchlo asi uteká vlkomuž?
Naozaj som nemala chuť zisťovať, čo trhal a prečo trhal, dupala som do prázdna, keď mi jeho ruka znova prirazila hlavu k plechu. Hlava sa mi zamotala a ja som mohla počítať hviezdičky. Ruky mi zviazal akýmsi kúskom látky. Aha, tak to sa trhlo, jeho tričko! Uvedomila som si, keď ma k sebe prudko otočil a ja som mala výhľad na jeho holú hruď. Na Patrikov plech buchiet by musel pojesť ešte veľa halušiek, úbožiak.
„Líbí se ti co vidíš?" Deja vú mi spôsobilo bolestné pnutie v oblasti srdca. Keď som túto vetu počula naposledy, mala som na krajíčku slintajúco prikývnuť, teraz sa mi dvíhal kufor.
„Čo chceš so mnou robiť? Rozmýšľal si nad tým, čo ťa čaká, keď ma Patrik nájde? Vieš o tom, že si si práve podpísal rozsudok smrti, však?" skúšala som na neho, no on si len vzdychol.
„Do teď, jsem si vlastně nemyslel, že budu mít štěstí a uvidím tě. Byl jsem na odchodu, chtěl jsem opustit město... Pohled na tebe s ním mě zabíjel. Ale teď,když jsi tady, můžeme odejít spolu, vymaníš se z jeho vlivu a budeme spolu šťastní. Odpustím ti všechno, ty za to přece nemůžeš. Nemůžeš za to, co ti udělal!"
Jeho tvár sa priblížila k tej mojej až som mala možnosť vidieť jeho bezchybnú tvár z blízka, ani jediné škrabnutie, modrinka, nič!
Jednou rukou mi držal zviazané ruky za chrbtom, akoby sa bál, že som snáď bez kostí a mohla by som si ich dajakým zázrakom premiestniť dopredu, a druhou sa nežne dotkol mojej tváre. Bolelo to, ale strach z ďalšieho prirazenia tváre o auto bol dosť silný, aby som sa snažila zastonať čo najtichšie.
„Vidíš, k čemu jsi mě donutila? Neboj, najdeme si něco daleko od tohoto města a ošetřím ti to. Mám v lékárničce pár mastiček, asi i leukoplast." Sústredene prechádzal po mojej tvári a ja som zatvorila oči v urputnej snahe nerevať ako hysterka.
„Prosím, Erik, dovoľ mi ísť domov, nikomu nič nepoviem. Poviem Patrikovi, nech ti dá už pokoj. Nechaj ma..." prosila som ho, nedbajúc na slzy, ktoré mi stekali po tvári aj napriek môjmu boju s nimi, ktorý bol jasne neúspešný...
Bála som sa a bola som ubolená. Chcela som mu povedať niečo uštipačné, uraziť ho, vyhrážať sa mu. No boľavá tvár otrieskaná o auto ma prosila, nech som poslušné dievča. Pud sebazáchovy, myslím.
Držal ma za vlasy, strkajúc do auta.
„Promiň, když tě pustím, nikdy se od Patrika neosvobodíš, nikdy nebudeš vědět jaké to je milovat skutečně a ne vlivem jeho mentální síly. Dělám to pro nás, lásko! Časem mi budeš vděčná."
Taký chuj, taký drbnutý...
„Ja ťa nechcem, pusť ma, Patrik ťa zabije... zabije a tvoje srdce si dá ako dezert! Ja, kurva, milujem Patrika! Dotkni sa ma a on ti urobí stokrát horšie veci, budeš ho prosiť, aby ťa už dokončil!" vyhrážala som sa a kopala nohami, ako chrúst, snažiac sa dostať do sedu alebo ho aspoň odkopnúť od dverí auta.
„Ty malá mrcho!" Vytiahol ma z auta a tresol so mnou o mokrú cestu. Pulzujúca bolesť vystrelila do môjho temena a ramená mi nepekne pukli.
Zdvihol ma zo zeme vrčiac mi do tváre, nebola som však schopná rozoznať význam jeho slov.
Za viečkami som videla Patrikovu tvár, ležal na tráve uprostred lesa, hľadiac mi do očí. Šepkal, ako ma miluje, sľuboval, že už len rok a budeme spolu. Cítila som sa šťastná, keď mi jeho ruka prechádzala po tvári a detailne študoval každú jej krivku.
„Čo to robíš?" pýtala som sa ho, prikladajúc jeho dlaň k svojím perám, aby som mohla do nej vložiť bozk.
„Chcem si zapamätať, každý kúsok tvojej tváre, potrebujem ťa nakresliť. Veľakrát, až kým sa mi tvoja tvár nevryje do sietnice a ja ťa budem môcť vídať pri každom žmurknutí." Srdce sa chystalo vyletieť z hrude, bilo rýchlosťou malého vtáčika, ktorý sa práve naučil lietať, bola som šťastná. Priblížil ku mne tvár a ja som si navlhčila roztrasené pery.
„No tak, Emílie!" Počula som z diaľky toho pankharta. „Neopovažuj se usnout, nedovolím ti se s ním setkat! Tak slyšíš?" Jeho dlaň dopadajúca na moju tvár bol kurva dobrý dôvod neprestať v snahe ho ignorovať a
vrátiť sa do tej imaginárnej krásy, ktorú vytvorila moja myseľ.
„Nespím, ťažko sa dá zaspať s hlavou ako v kliešťach!" Nahla som hlavu ďalej od neho, zbierajúc všetku silu vykonať to, na čo som sa chystala.
Zhlboka som potiahla nosom, premietajúc si scénu z Titanicu, keď učil Jack Rose fľusať. Vytáhni to až z paty, omieľalo mi podvedomie s patričným obrázkom, toho kultového páriku, k tomu. Naozaj som dúfala, že sa nepovraciam. Na Adamovi, som toto jediné naozaj nenávidela. Nútil ma neustále chcieť zvracať.
Moje hlieny sa znenazdajky objavili na mojom jazyku a ja som ich, čo najrýchlejšie, vyfľusla tomu kokotovi rovno do tváre, nakláňajúc sa k svojmu ramenu, aby som si utrela ústa.
Rehotala som sa dokonca aj keď ma prudko pustil a ja som skončila znova na zemi. Ignorovala som bolesť v ramenách, rukách, hlave a chrbte, smiala som sa, ako dávno nie. Bola som si vedomá, že skapem, isto ma ten pošahanec prejde autom alebo neviem, ale aspoň som mu mohla dať zo seba tú najnechutnejšiu časť rovno medzi oči.
Slzy smiechu mi zakalili pohľad a ja som nevidela, ako si môj darček odstránil z tváre, ale keď ma chytil znova za ramená a uštedril mi facku z otočky a znova ma nechal padnúť, hysterický smiech sa zmenil v hysterický plač a hekanie. Nebola som zvyknutá na fyzickú bolesť, nie v takých dávkach a intenzite.
Typické detské poranenia som vždy ustála, ale toto bolo už veľa, toto môže zvládnuť iba hrdinka v tých knižkách, čo s Kris čítame. A ja prisahám, že ak sa z
tohto vymotám napíšem do Martinusu nech zruší predávanie a vydávanie tých sračiek! Je to ako keď nezletilý panic pozerá porno, skreslí to predstavu skutočnej súlože a chlapci sú potom sklamaní. Rovnako je to s bolesťou, čítať o smelých hrdinkách, silných a schopných po nakladačke ešte bojovať, skreslí očakávanie. V skutočnosti, jedna facka od dobre stavaného muža je dosť na to, aby sa žena odmietla pohnúť z miesta dobrú hodinu.
On mi však možnosť schúliť sa do klbka a poddať sa samoľútosti nedal. Jeho hrubé ruky ma znova postavili na nohy a ja som samú seba nenávidela, za ten stupídny nápad ísť sa poprechádzať. Mohla som predsa zostať na dvore a dýchať, koľko som len chcela.
Čakala som ďalšiu facku, no on si ma pritisol na hruď, svetlá ma na chvíľu prebrali. Kurva, auto prešlo! Mala som zrazu viac energie ako elektráreň Mochovce vyprodukovala za svojich lepších čias počas celého roka. Kopla som ho do píšťaly a rozbehla sa za tým prekliatym autom, ktoré sa strácalo v zákrute.
Šľak aby to trafil!
Zúfalstvo ma úplne položilo na kolená. Obralo o posledné kúsky sebaúcty a ja som sa zložila na tú poondiatu cestu, plakajúc a prosiac Boha o pomoc. Ja, ateista, som prosila Stvoriteľa o pomoc. Ale ak existuje vlkodlak a upír, môže existovať aj Boh?
Blúznim, musím blúzniť, možno bláznim, musím blázniť.
Ja na niečo ako Duch svätý neverím, neverím v posmrtný život, neverím v Bibliu!
Asi mu došla trpezlivosť. Jeho ruky znova chmatli po mojich vlasoch a tvrdo ma sotil do auta.
„Nasrala si mě, asi s tebou úplně změním plány!"

Žádné komentáře:

Okomentovat