neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 22. kapitola











22.KAPITOLA
„Potrebujem aby si si ma pamätala. Budeš si ma pamätať aj ráno, však?" Jeho jemné naliehanie ma nútilo prikývnuť.
Bol až skoro zúfalý a ja som mala nutkanie mu sľúbiť úplne všetko na svete, len aby sa do jeho čiernych očí znova vrátili tie iskričky malého huncúta.
„Myslel som, že tie keci sú blbosť, ale keď som ťa zbadal, uveril som, Lili, veríš aj ty? Veríš v nás?"
„Ničím som si nebola taká istá." Jeho ruka sa posunula po mojej tvári dole až na šiju a jemne ma bozkal do pier.
„Ja už by som ťa chcela aj v reáli, Patrik, takto je to fajn, ale realita je predsa len realita."
„Musím skončiť školu, zmaturovať. Prídem si po teba! Mohla by si ísť študovať do Prahy. Boli by sme spolu."
Jeho plán sa mi páčil naozaj veľmi.
„Mohli by sme si prenajať garzonku a žiť pekne ako párik," navrhovala som s úsmevom pre zmenu ja.
Zo snenia ma vytrhlo zaštrngotanie kľúča v zámke a ja som sebou podvedome trhla. Chcela som sa dostať preč. Ruky som však mala nad hlavou zviazané o niečo a zakaždým, keď som sa ich pokúsila uvoľniť mi nepríjemná bolesť ochromila celé telo. Vytočila som sa najviac, ako mi to pozícia môjho zviazania dovoľovala, potrebovala som mať aspoň akú - takú predstavu, o čo ma ten magor priviazal.
Horko-ťažko som zbadala tenké rúry radiátora. Ten chuj ma priviazal o prekliaty radiátor.
„Tak už jsi vzhůru, miláčku." Jeho skurvený hlas mi poslal telom nepríjemné chvenie.
Snažila som sa zaostriť, prezrieť si to miesto, kam ma odvliekol. No pravú stranu tváre som mala pravdepodobne úplne v hajzli aj s okom. Musela som ho mať opuchnuté, aj keď jemné, mliečne clony, čo bolo moje oko schopné rozoznať, ma skôr utvrdzovali v tom, že bordel z cesty mi v oku zahnisal. Mala som chuť hystericky jačať pri predstave malého mačiatka so zahnisaným okom. Bol to kurevsky nepekný pohľad. Ak mám také očko aj ja, budem ako Esmeralda. Moja matka ju milovala.
„Kam si ma to zobral, ako som sa sem dostala?" chrapčala som, vrhajúc na neho blesky ľavým okom, ktoré na tom tiež nebolo dobre, ale slúžilo.
„Musel jsem udělat určitá opatření, broučku. Byla jsi v čera trošku divoká. A já jsem řekl a udělal věci, které mě mrzí. Ale neboj, tady nás nikdo hledat nebude. Máme čas si navzájem odpouštět. Usmiřování, je přece na hádkách to nejkrásnější. No nemám pravdu?" Úlisný úsměv na jeho ksichte mi spôsoboval vredy a len ťažko som udržala chuť vydáviť všetok obsah žalúdka.
Predstavovala som si, že ma vezme do opusteného skladu, kde ma bude držať násilím na zvlhnutej a smradľavej matračke. No my sme boli pravdepodobne v chatke. Aspoň interiér pripomínal chatu so všetkým, čo k takej chate patrí. Len v menšom vydaní. Malú izbičku predeľoval pult na kuchynskú časť a zvyšok miestnosti bol vlastne obytný priestor s váľandou, na ktorej som ležala a malým preskleným stolíkom s dvoma stoličkami. Pohľad sa mi zastavil na dvoch dverách a ja som vedela, že jedny z nich sú cesta von.
„Tak ako som sa sem dostala?" Pamätala som si, ako ma hodil do auta a potom nič, som s istá, že som neomdlela.
„To víš, mám takovou malou schopnost. Dokážu zastavit čas, je to sranda. Dokáže to téměř každý z nás. No ale podstatné je, že dokážu pracovat s časem zastavit lidi v pohybu. Připadá jim to, jakoby uběhla jen sekunda, ale ve skutečnosti to mohou být i hodiny. Už jsem to jednou udělal, zkusíš hádat kdy?" Smial sa. Dokonca sa odmlčal, dávajúc mi čas premyslieť si odpoveď na jeho mini kvíz.
A mne to trklo, bolo to ako krátka ukážka premietnutá na mojich sietniciach.
„Vtedy, v triede, spolužiaci nás neignorovali, ty si ich stopol!"
Zatlieskal rukami ako malé dieťa a jeho oči sa rozžiarili.
„Byl jsem v hypermarketu a nakoupil nám trochu jídla. Nevěděl jsem jakou čokoládu máš ráda, tak jsem pro jistotu koupil víc druhů." Vykládal nákup a ja som čumela s otvorenou hubou, on bol tak hrozne psychopatický.
Vždy som si myslela, že niečo takéto v skutočnosti neexistuje a heleme se on je skutočný. Fakt klistýrový ten týpek.
„Och, abych nezapomněl, doufám, že ti nebude vadit suchá strava. Já opravdu neumím vařit, ale tak který chlap umí, že? Doufám, že je ti jasné, proč tě nemohu rozvázat, tak  ani nezkoušej navrhnout, že se budeš starat o kuchyň. Nejsem blbec."
Ja som poznala muža, čo každú sobotu vyčaroval také meníčko, že aj moja matka sa mohla ísť zakopať aj s tou svojou dvadsaťročnou kuchárskou praxou.
Myšlienka na neho mi stiahla srdce a do očí vohnala slzy. Čo keď ho už nikdy neuvidím. A čo keď nikdy neuvidím toho krpca v maminom bruchu? Do očí sa tlačil ďalší príval sĺz a na jazyku ma tlačili ďalšie ukňučané prosby, aby ma pustil domov. Za mojou rodinou. Veď toto bolo úplne šialené.
Z kuchynskej časti bolo počuť buchotanie hrncov a potom z ďalšej tašky vytiahol akúsi fľašku, gázy a vaty. Všetko to poukladal na plastovú tácku a pristúpil ku mne. Jeho blízkosť mi
vybičovala pud sebazáchovy na maximum a ja som sebou začala mlieť a kopať nohami. Predstava jeho blízkosti bolo to posledné...
„No tak, jen ti ošetřím obličej, chceš, aby se ti tam dostala infekce? Škoda takové krásné tvářičky!" usmial sa milo, pokladajúc tácku na moje brucho.
Nech už mi bol odporný akokoľvek, mal pravdu, moja tvár potrebovala ošetriť. Lepšie by síce bolo odborníkom, ale človek si nenavyberá, že?
„V lékárně říkali, že by to nemělo bolet," poznamenal chvíľu pred tým, ako mi navlhčený gázový tampón priložil k tvári.
Sykla som, bolelo to ako čert, ale mal pravdu, tá dezinfekcia bola okej, to skôr jeho dotyk mi spôsoboval bolesť.
„Promiň. Měla jsi být hodné děvče a nemusela jsi teď trpět. Ale ty sis nedala říct... Opravdu mě mrzí, co jsem udělal, ale tys mi nedala na výběr!" Sračky a kydy, dúfala som, že ma Patrik nájde čo najskôr a pokrúti mu krkom už na dobro.
Potom, ako mi vytrel oči a nakvapkal do nich akési kvapky, zmizol v jedných z dverí a ja som počula vodu. Asi kúpeľňa.
V rukách držal malý kovový lavórik, jeden z tých smaltovaných ako mali dedkovci. Dedo si v podobnom močil nohy, vždy, keď sa vrátil z poľa. Aj za dedkovcami mi bude smutno. Chcem ísť domov, Bože! Patrik, tak kde si?!
Deku stočenú do pevnej rolky mi vopchal pod krk, uvoľňujúc moje vlasy a rozprestierajúc ich po matraci.
Chvíľu na ne fascinovane hľadel, no potom ich vzal do ruky a strčil mi pod hlavu lavórik.
Bože, čo to robí?
Nedotýkaj sa ma, nedotýkaj sa mojich vlasov!
Nahlas som však nič nepovedala, mohla som byť len rada, že má kľudnú verziu psychopatie. Naozaj som nemala chuť si znova potykať s alter egom, tlčúcim do mňa ako do chlapa.
Jeho prsty prechádzali po mojich vlasoch, a namáčal ich pomaly vo vlažnej vode oplachujúc z nich zaschnuté blato.Plakala som z toho. Bolo to také intímne gesto, nemal sa dotýkať mojich vlasov, nemal sa ma dotýkať vôbec! Ostrihám sa, akonáhle prídem domov si tie skurvené vlasy oddrbem nožíkom!
Znova bez slova odišiel aj s lavórikom. Po chvíľke sa vrátil aj so šampónom a celú procedúru zopakoval s využitím aj toho smradľavého brezového sajrajtu za tridsať korún z Večierky.
„Ještě ti vlasy překartáčujeme a můžeme si dát snídani." Spokojne šepkal blízko mojej tváre, sušiac mi vlasy uterákom.
Niekde spoza mojej hlavy vytiahol obyčajný, zúbkovaný hrebeň a začal ma rozčesávať. Dal si naozaj záležať na tom, aby ma to nebolelo.
Aký pozorný.
„Bolí tě to?" pýtal sa, skúmajúc moju tvár.
Len som pokrútila hlavou a on si vzdychol.
„Tak potom nerozumím proč brečíš!" rozhodil frustrovane rukami a ja som sa prikrčila. Úder však neprichádzal a ja som si dovolila jeden ston.
Ignoroval ho a ďalej česal moje vlasy rozložené na uteráku.
Naozaj som dúfala, že toto skončí čo najskôr a Patrik ma nájde. Ak sa bude mojich vlasov dotýkať ešte chvíľu zblbnem z toho.
Vyslyšal moje prosby a znova zmizol v kúpeľni. Teraz mu to trvalo dlhšie. A ja som znova zaspávala. Zvuk splachovača ma prebral a on sa znova objavil pri mne. Bozkajúc ma na čelo sa zachvel rovnako, ako môj žalúdok a odtiahol sa odo mňa.
„Ovoce nebo obložená houska?" Nerozumela som, čo odo mňa chcel tak som naňho len čumela. „K snídani, co si dáš k snídani?" skúsil ešte raz ako na debila. Pomohlo to, pochopila som.
„Nemám hlad. Možno neskôr," klamala som. Predstava jedla mi však spôsobovala bolesť v žalúdku.
„Fajn, jak chceš, já musím na chvíli odejít něco vyřídit, tak když pak budeš hladová, nestěžuj si, že jsem k tobě bezcitný."
On je fakt vtipný. „Možno by si ma mohol odviazať, kým budeš preč," navrhovala som mu s úsmevom. Bolo mi jasné že s tým okom to nebolo presne tak odzbrojujúce, ako som chcela, ale za pokus to stálo.
„Ne, ne a ne. Jdu. Tak hezky spinkej, v noci se spát nebude!" oznámil mi kľudne nútiac ma tým vyhlásením hyperventilovať. Ak to bola vyhrážka splnila účel.
Odišiel a mňa tam nechal samú s myšlienkami a strachom z blížiaceho sa večera. Nepodarí sa mi ubrániť. Nechcela som tu byť už ani minútu. Ako besná som začala ťahať za kusy látky, ktoré ma pútali k radiátoru. Kašlala som na bolesť, nebola podstatná v tejto chvíli. Musela som sa dostať preč. Nemohla som čakať na Patrika, bol niekde v prdeli a trhal upírom hlavy, zatiaľ čo mne hrozil... ach, nemyslieť!
Mlela som sebou, kričala a ťahala, dúfajúc, že ten radiátor povolí a ja, aj keď ho budem nútená ťahať ďalších sto kilometrov, sa dostanem domov. Neprestávala som sebou trhať, až kým som si hlavu znova nechtiac nenarazila do tvrdej harmoniky radiátora. Skončila som nadobro odrovnaná a ešte viac ubolená som sa poddala.
Stála som uprostred lúčky, obklopená lesom. Predtým to bol les, navôkol boli všade pníky sčerneté počasím. Isto sem niekto chodil na drevo bez povolenia. A vytvoril tým toto kúzelné miesto uprostred tmavého ihličnatého radu stromov.
Bol tu pokoj a ticho. Nikdy som nebola na mieste presýtenom takým mierom a harmóniou. Spokojne som si sadla na mäkkú trávu a vystavila tvár slnečným lúčom. V okolí sa ozvalo zapraskanie a ja som v tej chvíli stála na nohách, hľadajúc pôvodcu tých zvukov.
Na okraji lesa, asi štyri metre odo mňa, stál ten najväčší vlk na svete. Bol obrovský. Na všetkých štyroch bol stále väčší ako krava a ja som cúvla o krok dozadu. Ani sa nepohol. Sadol na zadné, naklonil hlavu na bok a párkrát pohodil tým obrovským chvostom zo strany na stranu, s vyplazeným jazykom. No to ma podrž, tá obrovská psia príšera sa chce hrať!
Sadajúc na päty som ho k sebe zavolala, búchajúc si na stehná. Zaváhal a ja som sa na neho usmiala. „No tak, Hunko, k nohe!" lákala som ho a smiala sa.
Tá prezývka bola rovnako nezmyselná ako existencia tohto tvora. A predsa sa k nemu neuveriteľne hodila. Jeho maznavá, hravá povaha, uväznená v tele krvilačnej beštie, potrebovala o sebe dať vedieť a takmer šprintom sa ku mne rozbehol, strkajúc hlavu do mojich dlaní, ktoré som pred seba, v obrannom geste, vystrela. Bol huňatý a mäkký, presne tak veľmi, ako vyzeral z diaľky a ja som si do jeho srsti pôžitkársky vplietla prsty.
Bola to spomienka, spomienka na naše úplne prvé stretnutie. Pocit radosti sa rozlial mojím uboleným telom a pôsobil ako konská dávka sedatív. Ach, tie endorfíny.
Nebola som si istá, čím to bolo, že som si spomínala. Možno som šalela a moje podvedomie sa odmietalo poddať a podsúvalo mi chvíľky s Patrikom. Možno tie šupy do mojej tekvice otvorili zásuvku so spomienkami, ktoré mi mali zostať navždy utajené a možno to boli len výplody mojej unavenej mysle, ale v každom prípade som bola v tej chvíli šťastnejšia ako blcha v kožuchu.
„Zajímalo by mě, co ti vykouzlilo tak krásný a spokojený úsměv na obličeji. Chtěl bych věřit, že to byla myšlenka na mě, ale na to je ještě brzy."
Jeho hlas bol ako facka a ja som si povzdychla nad prerušenou bublinou radosti.
„Podívej se, co jsem ti donesl. Doufám, že se ti to bude líbit, dívky mají rády hezké věci, ne?" Otočil sa mi chrbtom, zašušťal igelitkou.
Pred sebou držal ružové šatičky. Mal šťastie, že som bola zviazaná, inak by si jeho tvár potykala s mojimi päsťami. A rozkrok s kolenom. To, že som, kurva, prekliata bloncka neznamená, že musím zákonite žrať tú vydrbanú farbu.
Keby som už s jeho nehou nemala skúsenosti, dám mu čo si zaslúži, ale takto som sa len usmiala a poďakovala.
„Možná bychom mohli vyzkoušet, jak ti sednou," navrhoval ukladajúc šatôčky na kraj postele.
„Samozrejme, odviaž ma a ja si zbehnem do kúpelne a hneď som späť," sľubovala som.
Už som sa videla, ako sa tlačím cez malé okienko kúpeľne a utekám čo najďalej. No on sa len zasmial.
„Broučku, snad si o mně skutečně nemyslíš, že jsem takový blbec a rozvážu tě. I když by si mi daleko opravdu neutekla, nemám náladu se za tebou honit."
„Zabudni, že sa ma čo i len dotkneš, ak ma nerozviažeš tie šaty na mňa nedostaneš!" Strach v mojom hlase ho rozosmial. Pristúpil ku mne a zle sa na mňa zaškeril, keď sa sklonil k môjmu tričku a v prstoch premlel golier.
Dych som mala skrátený a plytký, bolo mi na omdletie, zase!
Jeho ruky zovreli golier a jedným plynulým ťahom roztrhol tričko na dve. Skríkla som, snažiac sa otočiť, skryť svoju hruď pred jeho pohľadom. On sa len smial, vychutnávajúc si pohľad na moju čipkovanú, čiernu podprsenku, ktorú som si dávala len pre Patrika. Bola som skôr za pohodlie športovej podprdy, teda čo sa týkalo voľna po škole, či počas víkendu. Ale keď bývate so svojím frajerom v jednom dome, musíte hold niečo obetovať, nikdy neviete, ako ďaleko sa muchlovačka dostane.
Teraz som preklínala ráno, keď som si tú prekliatu podprsenku vyberala zo zásuvky komody. V očiach ma pálili slzy a snažila som sa upokojiť aspoň dýchanie. Hyperventilácia mi spôsobovala mdloby a omdlieť bolo to posledné, čo som teraz chcela. Jeho chlípne ruky sa začali venovať šnúrke na mojich teplákoch a to som už oficiálne šalela, kričala a kopala, hádzala sa ako ryba. Chcela som jeho hnusné ruky aspoň čo najdlhšie zdržať .
No jemu moje hádzanie skôr prišlo vhod. Počkal si, kým môj zadok znova nebude vo vzduchu, a jedným ťahom stiahol tepláky s prázdnym prehltnutím. Kurva, som v piči! Umriem, umriem, chcem umrieť!
Oblizol si pery, merajúc si ma len v spodnom prádle a z toho jeho odporného pohľadu som sa chvela na celom tele. Bola mi zima!
Prečistil si hrdlo a zatriasol hlavou, akoby sa snažil z mysle dostať myšlienky, nemusela som premýšľať aké.
Jeho ruka sa načiahla po mojom tele a spotenou dlaňou mi prešiel po strede hrude až na brucho kde sa zastavil a ruku stiahol, akoby som ho popálila. Snažila som sa, naozaj snažila, uvoľniť tie prekliate uzly na mojich rukách, vlnila som sa, kričala, prosila, preklínala.
Keď mi chytil členky a pritlačil mi ich do matraca, už som nemala silu ani kričať. Hlasivky som mala v prdeli, no neprestávala som sebou mlieť. Ak si myslí, že sa vzdám, tak sa kurevsky mýli!
Jeho sústredený pohľad na miesto, kam čumieť vôbec nikdy nemal ho pripravil o koncentráciu a jeho stisk na členkoch povolil. Využila som to a celou silou mu kopla chodidlom do brady.
Jeho sánka klapla a zrútil sa pod silou kopanca niekam pri nohy postele. A ja, aj keď som vedela, že som mŕtva, som sa usmiala. Bez boja nikdy!
Na moje prekvapenie žiadny útok nenasledoval. Trhol síce mojimi nohami a spôsobil mi, v stále trošku boľavom, členku bolesť, ale tam to skončilo a siahol po šatách. Cez nohy mi ich začal súkať po tele hore.
 „Nezasloužíš si je, Emílie, ale nahou tě tady nechat nemůžu. Není zaručeno, že bych odolal," vrčal, pohybujúc sánkou zo strany na stranu.