neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 25. kapitola











25.KAPITOLA
Ani sa na mňa nepozrel, ruky položené na kolenách, sústredný na plávačku.
„Tak?" nakláňajúc hlavu na stranu som naznačila, že by mohol začať, bolo pól tretej a ja som si chcela ľahnúť. Aj keď nespavosť bola moja nová, najlepšia kamoška, boj s ňou ma bavil.
„Budem musieť na pár dní odísť," šepol dvíhajúc pohľad a hľadajúc moje oči.
Previnilosť a prosba o pochopenie v jeho očiach ma udreli silou buldozéra a ja som si len vzdychla. Brániť som mu naozaj nemohla. Možno tu bola možnosť, že by ostal, keby ho poprosím, vyhrážam sa a pripomeniem mu, čo sa mi stalo. No nemohla som to urobiť. Nemohla som ho citovo vydierať. Aj keby ostal, bol by nervózny, napätý a nešťastný. Vzdychla som si.
„Damoklov meč, nemá konca, rozumiem. Nerozumiem však, prečo si s tým prišiel za mnou, vidím, že si rozhodnutý, tak čo odo mňa čakáš? Brániť ti nebudem, aj tak si urobíš po svojom." Kývla som k nemu rukou, upozorňujúc ho na odhodlaný výraz jeho tváre. Trpkosť som sa ani nesnažila skryť. Môj postoj bol môj postoj a ja som ho nemienila balamutiť falošným zápalom pre jeho vec.
„Len som chcel, aby si to vedela. Musím ísť, v Poľsku to už vypuklo na plno, zmizla jedna vysoko postavená rodina. Celkom päť vlkov. Poľsko zostalo oslabené. Viem, že sa hneváš, ale snaž sa to pochopiť, poľské hranice sú hodina autom. Nemôžem dopustiť, aby sa to naozaj dostalo až sem." S vážnym výrazom tváre a rukami v päsť bol jeho zápal pre správnosť veci takmer nákazlivý, ale len takmer.
„Myslíš ten hon na vás? Nechcem byť cynická, ale ak je tá háveď v Poľsku je otázkou času, kedy zavítajú sem. Nepodarí sa vám zastaviť všetkých, len zbytočne budete riskovať životy," odfrkla som, posúvajúc sa viac do matraca.
„Tvoj pesimizmus mi nepomáha," obvinil ma s namrzeným pohľadom šteňaťa, ktorému zobrali topánky a dostal po papuľke, aby sa naučil, že topánky nie sú na ostrenie zúbkov.
Na tvári som vykúzlila úsmev hodný Oscara, päste zdvihla do výšky a nadskakovala na posteli v hranej eufórií. „Je tak super, že sú upíri v Poľsku a ty ideš aj s ostatnými riskovať život. Je to fakt úplný odvaz! Huraaa! Čo na tom, že sa zjančím strachom! Hlavne zdrhaj odo mňa, aby si so mnou nemusel tráviť viac času, ako tých prekliatych desať minút v aute!" Posledné vety som už vypustila bez sarkastického úškľabku, šmarila sebou do postele a vypla lampičku. 
„To je to čo ťa trápi?" Svetlo sa znova zažalo a ja som si skryla tvár pod paplón.
Odmietala som ďalej diskutovať na túto tému. Mala som problémy zaspať už takto, a trápiť sa ešte pre niečo? Pravdepodobne skončím s liekmi na spanie predpísanými od psychiatra, s pravidelnými konzultáciami.
„Možno, možno by si mal povedať, to čo ťa trápi naozaj, táto hra na mlčanie ma už nebaví. Cítim, že sa niečo pokazilo a len čakám, kedy mi povieš, že už to necítiš tak, ako pred pár mesiacmi." 
Jeho pery nabrali tvar malého rozkošného "O", keď si hrabol do vlasov, pravdepodobne premýšľal ako ma citlivo informovať, že už nie som pre neho dosť dobrá.
„Ako, že ťa neľúbim? Em, ako ťa niečo také mohlo napadnúť?" Vplietol prsty do mojich vlasov a naklonil sa ku mne, no vzápätí ju vytiahol, hľadiac na mňa vystrašenými očami z druhej strany miestnosti.
„Vidíš, o tomto vravím, ani sa ma už nedotkneš! Radšej utekáš z domu, aby si sa na mňa nemusel ani pozrieť, nieto ma ešte bozkať alebo sa ku mne pritúliť tak, ako tomu bolo predtým. Tak už to vyklop. Povedz, že sa ti zdám špinavá a hnusím sa ti preto, čo som s Erikom robila!" Slzy si znova vybojovali cestu von, nestarala som sa o to.
Potlačovaná bolesť z vedomia Patrikovej straty a jeho odporu voči mojej blízkosti si vybila cestu von a ja som sa hystericky rozhekala. Poslednou dobou som sa sama nepoznávala, toto som nebola ja, ja neplačem, nehysterčím.
„Lili, Bože, tak to, ale vôbec nie je!" Pohol sa pomaly ku mne, načiahol ruku a stisol ju. „Len sa bojím, aby som ti svojimi dotykmi neublížil. Bojím sa že sa u teba spustí PTSD. Post..." 
„Ja, kurva, viem čo je PTSD!" Ucukol. „Môj prípad to nie je! Som v poriadku, to len ty a ostatní zo mňa robíte chorobomyseľnú." Áno, verila som tomu, že som v poriadku, chcela som veriť, popravde som však pár znakov PTSD mala, nespavosť, nočné mory, depresie a náladovosť.
 Áno, mala som viac než jeden z príznakov, ale to neznamenalo, že by som mala aj ten posledný a najčastejší a najťažší. Patrikov dotyk mi nikdy nebude hnusný a nebude mi pripomínať prežité. Nikdy, je ako moja vaňa, naplnená tou najúžasnejšou vôňou, a ja som sa potrebovala po tak dlhej dobe už naozaj okúpať.
„Bojím sa o teba!" šepkal načahujúc konečne ruku, aby sa ma mohol dotknúť na tej mojej.
Spokojne som privrela oči. Jeho dotyk bol jemný a dokonalý. Bola by som sa najradšej celá zabalila do jeho tepla a zostala tak aspoň mesiac, bez pohybu. No on bol tak vyklepaný, že som sa bála aj pohnúť, len aby svoju ruku znova nestiahol.
„To je dôvod, prečo sa ma odmietaš dotknúť? Nebuď vtipný." Jeho pohľad plný bolesti sa na mňa upriamil a stisk jeho ruky zosilnel, iba na malý okamih než znova povolil. Priblížil sa ku mne, akoby na chvíľu zabudol na svoje presvedčenie, že z jeho blízkosť by mi mohla pripomenúť  toho hajzla. Túžil sa ma dotknúť. Vedela som to. Cítila som napätie jeho tela, ako veľmi chcel zovrieť to moje v náručí. Spôsob, akým sa ku mne skláňal ma ničil. Chcela som ho bozkať, tak veľmi.
„Tŕpnem pri predstave, že pri mojich bozkoch alebo dotykoch by si prežívala znova to, čo ti robil on. Nechcem, aby si trpela. Ak to znamená, že sa budem musieť strániť fyzickému kontaktu po dobu aj dvadsiatich rokov, urobím to, pre teba urobím všetko." Chvel sa pod tenziou svalov, ktoré bojovali s jeho odhodlaním udržať sa odo mňa ďalej.
Zápal jeho očí s jemným odleskom sĺz, hromadiacich sa v tej čierňave, ma pripravil o schopnosť dýchať. Potreboval som ho. Musela som ho ubezpečiť, že som v poriadku, nie pre moju sebeckú časť, ktorá prahla po mäkkosti jeho pier, ale pre ženu vo mne, ktorá ho milovala a potrebovala ho vidieť šťastného.
„Tak ma pobozkaj!" šepla som, načahujúc ruku k jeho tvári. Jemné strnisko ma pošteklilo na dlani a ja som sa usmiala. Väčšinou bol vždy do hladka oholený a ľúbila som ho tak či tak. Ale jemné strnisko jeho tvári pridalo na dravosti a nebezpečnosti, bol to asi myslím syndróm Ian Somerhalder, ale nemohla som si byť istá. Pri Patrikovi nie.
„Lili!" Pokrútil hlavou, odťahujúc sa od moje tváre, ktorú som mu strčila takmer až pod nos.
„Bozkaj ma Patrik, no tak. Iba to vyskúšaj, uvidíš, že som úplne v poriadku. Ty tomu asi nerozumieš, ja potrebujem aby si ma bozkal, dotýkal sa ma, potrebujem aby si jeho ruky zotrel z môjho tela." Moje ruky po ňom chňapli a na chvíľu  sa v jeho očiach objavil ten sebe stredný blbec, ktorého som tak šialene chcela späť. 
Pritisol svoje pery jemnosťou motýlích krídel na tie moje a ja som si slasťou povzdychla. Bozk sa stal po chvíli dravejším, dobiehali sme stratené dva mesiace, obaja. Smiala som sa spokojná a zdrvená pocitmy čo naplnili moje vnútro. Po dlhej dobe som sa cítila kompletná, plná, zmysluplná bytosť, ktorá len neprežíva, ale žije. Také sentimenty, rodiace sa v moje pošahanej hlave ma bavili. Emily's back!
 „Vidíš?" uškrnula som sa do jeho krku. Potom, ako môj útok na jeho pery naplnil moju hladujúcu dušu, som sa spokojne schúlila do jeho náruče ťahajúc ho do mojej postieľky, kam odjakživa patril a bude patriť.
 „Vidím." Zachrapčal, bozkajúc mi špičku nosa.
Bol roztržitý z našej blízkosti rovnako, ako ja, rovnako, ako moje ruky sa chveli aj tie jeho, keď mi prehrabával prstami môj zostrih, zamyslene hladiac niekam cez moju hlavu, akoby bola priezračná a on cez ňu mohol čumieť do steny. Jeho ruky sa nachvíľu zastavili v pohybe a stisol moje vlasy v päsť, no nebolelo to ani nezaťahalo, on by mi nikdy neublížil. Vedela som, že moje vlasy boli jeho láskou, miloval ich hladiť, preplietať v nich prsty a privoniavať k nim, bol to taký môj malý fetišista. Vedela som, že ho trápilo moje kadernícke umenie, ale taktiež som si bola istá, že mi rozumel a domyslel si, že tie vlasy museli dole, aj keď sa ma nikdy nespýtal na dôvod.
Bez vlasov som bola úplne iná osoba. Moja jemná tvár anjela dostala ostrejšie črty, pery sa zdali ešte plnšie, oči viac výrazné, lícne kosti vyčnievali. Nebola som si istá, či to bolo strihom, alebo som zhodila kilá, pre nechutenstvo, čo ma trápilo. V každom prípade som potrebovala začať od znova. Nový image, nový život, staronový vzťah, lebo Patrika som nechcela zmeniť , skôr naopak, túžila som po narcisovi, čo mi rozochvieval vnútro a ja som neustále musela premýšľať, či je silnejšia láska alebo nutkane mu ublížiť.
„Začneme od znova, áno?"  navrhla som, načahujúc sa nad neho aby som mu mohla vidieť lepšie do tváre. Môj návrh sa mu páčil, pretiahol mi paplón až ku krku, bozkal ma na čelo a chystal sa vstať.
„Dobrú noc, Em." To on chce odísť? Tak to v žiadnom prípade, musí zostať!
„Zostaň! Prosím." Moja ruka ho schmatla a tiahla späť. Zaváhal, hľadiac na naše spojené ruky a pokrútil hlavou.
„Neviem, či je to vhodné." Naozaj som chcela svojho drzého sarkastického Patrika späť, ten by sa uškrnul, zahlásil niečo typu: Si si vedoma Kotě, že ak zostanem, náš vzťah sa posunie o ďalší level? A zamuchlal by sa so mnou pod perinu a jeho nezbedné ruky by boli všade. Pri čom by skúšal, ako ďaleko mu dovolím zájsť.
No táto verzia Patrika, skôr z tých snov, čo neustále bombardujú moju myseľ, bol ako vystrašené malé vĺča. Bojujúce s hladom zo strachu, že si ešte antilopu nechytí a zostane hladné a zúfalé.
„Zajtra ideš do prdele a ja ani neviem, kedy sa mi vrátiš, zostaň dnes večer so mnou." 
Bez ďalších zbytočných rečí si ľahol ku mne, prehodil cez mňa ruku a ja som sa zachvela. Hlboký nádych, výdych, nádych, výdych, je to v pohode, si doma s Patrikom. Patrik, Patrik. Opakovala som dookola, keď sa jeho ruka okolo môjho pásu zatiahla. Moje oči boli dokorán, sústreďujúc sa na neho, na jeho tvár. Podvedomie ma nútilo na neho hľadieť, na neho, nemýliť si ho s ním. Vyhrám to, neprinútim Patrika držať sa odo mňa ďalej, nedovolím tomu zmrdovi, aby nám to pokazil.
Jeho dych sa stal pravidelným a hlbokým, pôsobil na mňa krásne ukľudňujúco a moje telo sa poddalo únave.

Jeho ruky boli na mojom stehne a ja som sa snažila ho zo seba skopnúť, no nešlo to, tlačil na mňa aj som strácala kyslík. Rukami som sa snažila schmatnúť jeho hlavu a oddialiť ju od svojej hrude, bol tak prekliate silný!

 Láska, v pohode, no tak som pri tebe. Lili, počuješ?" Patrik, Patrik je tu!
„Našiel si ma." Zabárajúc nos do jeho trička, inhalujúc jeho vôňu, sa moje telo pomaly ukľudnilo.
„Em, bol to len sen, si doma, som pri tebe!" chlácholil ma ďalej, ískajúc mi vo vlasoch.
Vydychujúc som si začala uvedomovať realitu, odľahlo mi. Bolo tak krásne mať ho pri sebe, posledné noci som sa vždy budila spotená, uplakaná a sama. Musela som sama nájsť rovnováhu. Teraz tu bol on a pevne ma držal. Nemienil pustiť a ja som mu bola vďačná, ak by ma bol pustil, pravdepodobne by som sa rozbila na tisíce kúskov a to puzzle by už nikto nedal dokopy.
Objímajúc ho okolo krku som sa prisala na jeho pery. Odpovedal bez protestu, asi vycítil, že to je presne to, čo potrebujem. 
„Nepovedal si  mi ako  si ma našiel," šepkala som mu do krku, dlaňou prechádzajúc po jeho dokonalom hrudníku po tom, ako sa moja potreba zožrať ho naplnila a ja som spokojne ležala v jeho náručí.
Prišlo mi vtipné, pýtať sa na to až teraz. Ale posledné mesiace som to proste nebola ja, nebola som pripravená o tom rozprávať. No jeho blízkosť mi dávala dosť sily o tom prehovoriť. Z cesty domov som si veľa nepamätala. Bol tam Patrik, jeho auto a zadné sedadlo s teplou dekou prehodenou cez moje stroho odeté telo. Myslím, že som horúčkovala, nie som si istá.
„Cítil som, že sa ti niečo deje. Neviem ti to presne opísať. Mal som pocit, že ma potrebuješ, volala si ma. Keď som prišiel domov a našiel tvoju matku úplne zničenú. Pochopil som, že som mal dať hneď na svoj inštinkt alebo čo to vlastne bolo a vrátiť sa domov. Hneď som vedel, že v tom musí mať prsty on, neviem ako, mal som pocit, že mi našepkávaš, prehovárala si mi do hlavy. Počul som ťa, ale nevidel. Keď mi Erikov otec povedal, že zmizlo jeho auto a aj Erikove veci s kľúčmi od rybárskeho domčeka, bol som si už úplne istý. Zvyšok vieš, prišiel som a vzal ťa domov."
Zívla som, tlačiac tvár do jeho pokožky. „Myslela som na teba, neustále, modlila sa k tebe a prosila, aby si ma našiel. Nemyslela som, že ma budeš naozaj vnímať."
„Možno v tom zohráva veľkú rolu naše mentálne puto, čo si usnovala." Štipol ma do nosa. „Mala by si ešte spať, ja už budem musieť ísť, za chvíľu svitá a musíme sa dostať na miesto čo najskôr." Jeho ospravedlňujúci pohľad nebol dosť, mal ostať tu so mnou, mal sa starať, priviesť moje myšlienky inam.
Ale nedalo sa nič robiť, musel ísť. Ani čas strávený s tým násilníkom mi nepomohol podporovať ho v tej jeho šialenej misii, jediné čo som sa tým naučila, bolo nikdy nevychádzať von bez neho. Či už slnko svieti alebo svoju púť skončilo a uložilo sa k spánku. Bez jeho prítomnosti to proste nejde.
Hľadeli sme si do očí a ja som si premietala v mysli ten jeho krvavý kukuč, bol ako zo sna, teraz keď jeho čierne kukadlá neniesli ani známku tej červenej clony.
„Nebudem ti vravieť aby si so mnou ostal, obaja vieme, že si želám práve to. Ale snažím sa tolerovať fakt, že ťa tí slabosi potrebujú." Pri mojom prirovnaní vlkov k slabochom sa usmial, samozrejme, pohladila som vĺčkovi ego.
„Ľúbim ťa." Bozkal ma na pery a vstal.
„Ja teba viac."
„Nemyslím." Žmurkol a nadobro opustil moju posteľ.
„Kedy sa vrátiš domov? Môžeš mať mobil? Napíšeš mi? Dáš mi o sebe zakaždým vedieť, rozumieme sa?!" Bombardovala som ho, sadajúc si a strkajúc chodidlá do mojich huňatých hláv malých tuleňov. Vstávajúc z postele som sa na neho mračila ako mamička, dávajúca svojmu decku inštrukcie, ktorých porušenie bude jednoznačne znamenať zákaz vychádzok. Samozrejme, s jedným veľkým rozdielom. Ja svojho vlka neudržím, ani keby sa mu vyzlečiem do nahá a tancujem kankán. Najskôr práca potom zábava.
„Neviem ako dlho tam budeme, mobil budem mať pri sebe a napíšem, neboj sa," povedal, stojac už medzi dverami. Venoval mi jedno žmurknutie a bol pripravený naozaj odísť. Vrhla som sa mu ako správna priateľka z romantických filmov okolo krku a drzo mu vošla jazykom rovno do úst, načo strácať  čas, keď sa vráti bude na nežnosti času viac než dosť. Teraz som potrebovala na dobu neurčitú vziať čo najviac jeho vône a chuti do mojich receptorov a pomaly si ich po častiach dávkovať ako inzulín počas jeho neprítomnosti.