neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 4.kapitola











4. kapitola
Budíček v podobe Ramstein a ich strašidelného lídra kapely nebolo presne to, čo som chcela, ale pravdou bolo, že to bolo presne to, čo so potrebovala po prebdenej noci s Kris.
Patrik proste vedel, ako mi naštartovať deň.
„Ja vezmem do školy Tomiho a ty pôjdeš s Paťom. Máte spoločný cieľ."
Len som prikývla, stále zdecimovaná z nedostatku spánku. Dokonca ani moje obľúbené ovsené vločky s ovocím mi nechutili.
„Si v poriadku, zlatko?" Starala sa matka a ja som sa zmohla znova len na prikývnutie.
„Preflámovala noc s dákou Krisou či s kým." Vložil sa do toho ten blbeček.
„Kris, volá sa Kris," opravila som ho nevzrušene a cítila na sebe dva páry prekvapených očí.
Pravdepodobne obaja čakali, že to využijem na ďalšiu hádku s ním, ale ja som nemala náladu odpovedať na jeho úder.
„Mali by sme si švihnúť, ak to chceme stihnúť," upozornila som vypatlanca, ktorý takmer zhodil stoličku, ako prudko vstal.
Zasmiala som sa. Jeho obrie telo utekajúce na dlhých nohách k dverám bolo ako nádych z rajského plynu, totálne na cvrknutie si.
V aute panovalo ticho. Dokonca nezapol ani rádio, aby to trápne ticho medzi nami niečím vyplnil. A ja som jeho sústredenie na cestu využila na silné premýšľanie a snažila sa v jeho očiach nájsť oči toho vlka. Bezúspešne, samozrejme.
Taktiež som dospela k vážnemu rozhodnutiu, že som sa ním a našou novou rodinkou zaoberala už príliš. Zastávam názor, že problém, čo sa nevyrieši do dvadsaťštyri hodín, nestojí za riešenie, a tak som to posunula bokom.
„Naozaj by ma zaujímalo, čo na mňa furt čumíš," ozval sa, zastavujúc pred veľkou budovou so šedým brizolitom.
„Sledujem okolie. Nečumím po tebe, bráško." Uškrnula som sa na neho pri tom oslovení.
„Nie som tvoj brat, nie sme rodina," zavrčal a zabuchol za sebou dvere od auta.
„Tvoj postoj dávaš dosť jasne najavo od prvého dňa." Zopakovala som jeho gesto a zabuchla dvere. „Len som chcela vidieť ten tvoj ksicht, keď ťa tak oslovím," smiala som sa a pohla sa do budovy. 
Malo mi to skôr napadnúť. Do kelu, ale aspoň viem, ako ho vytáčať. Ten jeho ksicht, akoby mu niekto cejchoval na zadok kutáčom dieru, bol proste na nezaplatenie.
Vošla som do veľkej haly, ktorá sa delila na tri malé chodbičky, a teraz babo raď, kde nájdem riaditeľňu?
„Hľadáš niečo?" Zaznel mi v tesnej blízkosti ucha chrapčák a ja som sa odtiahla.
„Naser si. Nepotrebujem tvoju pomoc!"
„Chcel som len pomôcť, ale už na teba fakt seriem!" Otočil sa mi chrbtom a odchádzal niekam do jednej z tých troch chodieb.
„Detto, bráško, detto!" kričala som za ním.
Vystrel ruku a vzpriamil na mňa prostredník bez toho, aby sa otočil a po pár krokoch ju znova pripažil.
Drsňák...
Nakoniec som bola nútená požiadať jeden párik, čo sa buď lúčil pred blížiacou sa hodinou, alebo sa vítal po uplynulých prázdninách.
Oni sa na mňa obaja usmiali a dokonca ma k riaditeľni odprevadili. Milí to národ český.
Keď som otvorila dvere od svojej neveľkej triedy, všetky pohľady sa upriamili na mňa a ja som sa nepríjemne zavrtela.
Zdarec, budete po mne ešte dlho čumieť? 
Sadla som si za dve odfarbene bárbie trapky so zlou kaderníčkou, ktorá svoju prácu očividne odflákla, a skrížila ruky na prsiach.
Bol tu šum ako v úli a bolo počuť iba: to je ona, je tady nová, a podobné sračky. Tak toľko k môjmu predsavzatiu nepútať na seba prílišnú pozornosť.
Čumeli po mne dokonca aj po príchode učiteľa, ktorý, ako som sa dozvedela, bude naším triednym profesorom. Aj po jeho napomenutí, aby sa venovali jemu a nie okukovaniu mojej maličkosti.
Nakoniec to vzdal a vyzval ma, aby som pre ukojenie zvedavosti svojich nových súputnikov, ako nás nazval, niečo o sebe prezradila.
Rozmýšľala som, čo o sebe povedať. Nemala som dajaký pestrý život, mala som matku, otca, psa. Otec zomrel na infarkt, na čo mi matka kúpila malé šteňa nemeckého špica, ten zmizol a už sa nevrátil. Matka vraví, že ho ukradli neprispôsobiví občania našej malej dedinky. To som ale povedať nemohla, vyznelo by to rasisticky, čo sme my s matkou neboli. 
Nemohla som povedať, že po smrti moja matka skočila do náručia prvému zúfalcovi a prinútila ma ísť s ňou, kde mi jeho syn robí každým dňom peklo zo života. Bolo by to nevďačné a taktiež je to len polovičná pravda. Roman nie je zúfalec.
Tak som sa usmiala sladko, ako to asi každý očakával od bloncky s tvárou anjelika. 
„Volám sa Emilia Ketzová. Mám už pomaly osemnásť rokov. Mám rada dobrú hudbu a čítanie." 
Sadla som si na miesto a dúfala, že môj úsmev nebol taký zhnusený, ako som si myslela, že vyzeral.
Dnes sme mali iba úvodný deň, takže sme ho strávili len v spoločnosti nášho triedneho profesora, ktorý bol fakt milý.
Mala som rada profesorov ako bol on, vtipný trošku sarkastickým spôsobom, bol proste moja krvná skupina.
Vysoký asi ako Patrik, len chudý, s hnedými vlnivými vlasmi a dioptriami v tenkom striebornom ráme. Mohol mať tak niečo po štyridsiatke. Keď sa nás spýtal, či nám môže tykať, vyvalila som oči.
Niečo také bolo u nás samozrejmosťou a profesori sa na niečo také nepýtali.
Na obed som sa došuchtala medzi poslednými, nevedela som, kde tá prekliata jedáleň je a taktiež mi nikto nenavrhol, aby som sa k nim pridala. Tak som si na chodbe vyhliadla ten párik, čo mi tak ochotne pomohol, a prenasledovala ich. Dúfala som, že idú na obed a nie nájsť dáku skrýšu, kde by si mohli dokazovať po dobu tridsiatich minút lásku.
Keď som otvorila veľké, dvojkrídle, presklené dvere, do nosa ma hneď udrela typická vôňa jedálne. Žalúdok mi skrútilo a pohla som a k výdajovému pultu.
„Fúj, špenát," zamrnčala som, keď som si preberala od tety tácu so zelenou brečkou, so zemiakmi a kusom údeného.
Naozaj som dúfala, že sa mi podarí to zelené svinstvo odstrániť z mäsa dostatočne na to, aby bolo požívateľné.
So zhnuseným výrazom som sa pohla k stolom, obzerajúc sa po dajakom voľnom mieste, no nemala som šťastie. Narazila som na asi trojčlennú tlupu, ktorá sa dvíhala od svojho stola a ja som sa rozradostene pohla k nim, keď do mňa niekto moju tácu s jedlom prevrhol.
Najskôr som myslela, že to bola náhoda, ale keď som videla Noru, jedna z tých zle odfarbených fuchtlí, hneď som pochopila.
„Och, promiň." Škerila sa na svoje, takmer identické, dvojča a ja som mohla vidieť ten imaginárny placák ich dlaní, ktorý si odovzdali pohľadom.
„Modli sa, aby ten špenát z tej mikiny vyšiel, inak si ma neželaj, Barbie!" vrčala som na ňu.
„A co udeláš? Pošleš svího velkýho brášku? Ten na tebe jebe!" smiala sa a teraz si už naozaj tľapla s tou druhou sukou.
„Ty malá suka, dokážem si poradiť aj bez Patrikovej pomoci. Nakopať ti tú kostnatú riť môžem aj sama."
Jedálňou sa ozval šum a híkanie. Usmiala som sa. Tak, a len ja môžem nastúpiť na novú školu s tak veľkým antré.
„Radšej by si sa mala starať o to, aby si nechodila v handrách zo sekáča." Chcela som ju ponížiť a bolo mi u prdele, že to bolo tak detinské gesto.
„Tvá šikovná maminka se postarala o to, abyste vy dvě už po sekáčích chodit nemuseli, pravda? Vzít si chlapa po ani ne měsíci. Šikulka, kdoví čím ho dostala. Že by věděla perfektně roztahovat nohy? A co tvůj taťka, co na to říká? Já fakt nevím, co na ní Roman vidí, ale je dost hloupý, když se mu ho tvé matce podařilo dostat.“
Suka malá, obúvať sa mi do matky...
Jej dlhé vlasy štruktúry chemlónu sa razom ocitli omotané okolo mojej dlane, ťahajúc jej tvár pod úroveň tej mojej.
Zmietala sa ako ryba, keď ju hodíte na rozpálený štrk a ja som si to kurva užívala.
Po chvíli pochopila, že čím viac sebou mele tým viac sa jej vlasy zaťahujú a bolesť sa stupňuje.
Zle som sa na ňu usmiala, úplne vybičovaná potrebou jej skrvaviť tvár, poznačiť ju...
„Jedna vec je obúvať sa do mňa, to môžeš. V nepísaných pravidlách vojny je to základ. Ale brať si do huby matku, otca, brata, sestru, robia len úbožiaci, ktorý nemajú dosť veľkú slovnú zásobu, aby mohli ďalej bedliť do protivníka. Otieranie si papule o matku je istá cesta do hrobu, zlatíčko. Ja znesiem na svoju adresu veľa, ale do mojej rodiny sa obuješ ešte raz a ja prisahám, že ti dokaličím ten tvoj ksicht, tak krutým spôsobom, že ani šesť plastík ti nepomôže dostať tvoj prasačí ksicht aspoň do vzdialenej podoby tomu terajšiemu. Takže pre ujasnenie: Moja matka nie je chudera odkázaná na peniaze chlapa, môj otec je mŕtvy a ty ešte raz pošpiň jeho pamiatku tvojím sarkazmom a ja ti hubu rozmlátim na maderu. Och, a aby som nezabudla, Romana si do huby tiež neber. Môj nevlastný foter má dosť rozumu na to, aby vedel, že moja matka je tá najlepšia voľba!" Posledné kruté, no pre mňa nedostačujúce, zaťahanie za tie jej škuty nasledované jej pádom na zadok, ako som ju prudko od seba odsotila, púšťajúc jej odporné vlasy.
Nestarala som sa viac o nič. Sťahujúc z ramien moju milovanú mikinu som opustila miestnosť a pohla som sa k hajzlíkom.
Hystericky drhnúc mikinu s hekaním malého decka, ktorému zobrali lízanku ma videlo do kopy asi zo šesť dievčat. Nenávidela som to. A on to videl, všetko počul a ani slovom sa nezastal mojej matky, ktorú posledné rána obdarí vždy pusou na tvár so slovami: „Dobré ráno, Zdeni.“
Kurva!
Ventil emócií nezvládol ten nápor a proste sa rozletel. Spomenutie môjho otca hubou tej malej fľandry s odrastom bol ako dýkou, dobre mierený útok na moje skurvené srdce a to jeho ignorovanie... šľak aby to všetko trafil.
Blížilo sa zvonenie a ja som sa musela dať do kopy.
„Ďakujem ti Avon za nezmývateľnú riasenku, pochválené buď meno tvoje. Amen," pomodlila som sa Krisinou modlitbou, ktorou sa pomodlila vždy, keď ju Sebo zas a znova zneužil a odhodil a ona sa po hodinovom plači pozviechala a bez jedinej čiernej šmuhy pod okom sa pustila do zaprisahávania sa, že už taká blbá nebude.
Otrela som oči papierovým obrúskom, zhlboka sa nadýchla a pohla sa do triedy.
Všetci mlčali, zízali na mňa a na Noru, očakávajúc ďalšie kolo, no tá chudera sa na mňa ani nepozrela.

Po vyučovaní, teda, ak tento deň môžem nazvať vyučovaním, som sa medzi poslednými šuchtala z budovy, odkladala som stretnutie s tým nevďačníkom a falošníkom, čo najďalej ako to bolo možné.
Keď som ho však videla, ako sa so smiechom baví s tým milým párikom, pohla som sa všetkou možnou rýchlosťou k nim. Taká zrada, oni ho poznajú, ale samozrejme, že ho poznajú, čo som čakala, májovky v septembri?
Z nikade sa objavila bruneta pohybujúca sa ako anakonda, jej vrch tela sa nakláňal na pravú stranu, zatiaľ, čo od bokov dole sa jej podarilo sa vlniť doľava. Vyzerala, ako po mozgovej príhode a ja som sa na nej zachichotala, áno, aj ja som sa chichotala.
Pristúpila k Patrikovi a tie jej malé rúčky, s krvavočerveným lakom na nechtoch, mu prechádzali po prsných svaloch hore-dolu. Jedna jej ruka vkĺzla pod rozopnutú časť snehovobielej košele a ja som mala chuť ju za to skopať.
On sa na ňu usmial, nežne jej chytil zápästia a stiahol jej ich k telu, tam, kde patrili. Chvíľu ich tam pridržal, asi aby blbka pochopila, že sa majú držať pri tele, z ktorého vyrastali.
To bolo jej jediné šťastie, inak by o tie chápadla musela prísť.
„Ideme, Don Juan, alebo sa necháš ešte dlho oblapkávať touto krásavicou?" štekla som po ňom a snažila sa dostať k dverám spolujazdca.
„Slyšel jsi to? I tvá ségra si myslí, že jsem krásná, a ty mně pořád odmítáš." Našpúlila smutne pusinu a asi to malo vyzerať rozkošne, no skôr to vyzeralo, akoby si zahryzla do citróna.
Pche, že zvodný face, isto.
Tak veľmi som chcela vedieť, čo jej na to odpovedal, ale to som už sedela v aute a spokojne sa usmievala.
Prečo ten úsmev? Ani srnka netuší...