Čierny vlk - 5. kapitola

5. kapitola

Sedela som v tichosti a sledovala ako hluchá dej za oknom auta. Falošník sa rozlúčil s tým blondiakom podaním ruky a jeho holka Patrikovi stisla spodnú peru a zaťahala.

Zasmiala som sa, toto som robievala Adamovi, keď som ho chcela pohnevať, alebo povedal niečo, čo nemal.

Dvere sa otvorili a vzápätí zatvorili. Ani som sa na neho nepozrela. V mojom okienku som videla, ako zápasil s pásom, nechcela som mu venovať ani jediný pohľad.

Auto zavrčalo a my sme sa pohli domov, oči som držala otvorené a sledovala cestu, snažiac si zapamätať trasu. Zajtra s ním v jednom aute sedieť nebudem, aj keby som do školy mala vyraziť pred svitaním.

„To, čo si urobila..."

„Ty na mňa ani neskús prehovoriť, ty hnusný falošník, že ti nie je hanba. Nechať tú malú fľandru, aby špinila na moju matku, ktorá ti perie, vyvára a miluje ťa ako svojho. To, že sa ku mne správaš ako k psovi je jedna vec, ale moja matka si od teba takéto veci nezaslúži. Neustále musím počúvať, aký si fantastický a tebe nestojí ani za to, aby si sa jej zastal!" kričala som po ňom, sácajúc do jeho ramena stále intenzívnejšie, až narážal do dverí auta.

„Prečo by som sa mal do toho miešať? Vedel som, že to zvládneš a navyše, bol to tvoj boj. Pozrieť sa, ako sa dve malé koťatká bijú... no neodolal som..."

„Ty si taký chlap," vzdychla som a znova sa otočila k oknu, nemalo to význam.

„Nič si z tej stroskotanej chudery nerob, Em. Jej otec ich opustil pre holku ani nie o tri roky staršiu ako je ona sama. Chce si dokazovať silu. Ty si však nemala tak reagovať. Vylúčia ťa, to chceš?" spýtal sa.

„Je mi to u prdele, nasrať na celý gympel, aj na ňu, aj na teba!"

„Viem, ako sa cítiš, okej? Ja som urobil dačo podobné, no, možno niečo horšie. Ale nič to nevyriešilo. To je to, čo sa ti snažím povedať." Je to Patrik? Oni mi ho vymenili alebo čo...

„Bol si vylúčený?" Zvedavosť bola mojou záhubou, nedalo sa nič robiť. Auto zastavilo a mňa až nadhadzovalo netrpezlivosťou.

„Raz som sa so svojím spolužiakom pochytil pre dajakú totálnu banalitu, bolo to v období, keď už matka boj s chorobou vzdala. A mal som nervy vybičované všetkým, čo sa okolo mňa dialo. A on nazval moju matku zombíkom. A nemal ďaleko od pravdy, ale takmer pätnásť ročný fagan by už mal vedieť, že do umierajúcej matky sa kopať nemá. Často som počul rodičov, ako sa hádajú, otec stále tlačil na matku, nech sa nevzdáva, nech bojuje a podobné hlúposti. Matka na neho kričala, že nevládze, že do truhly nechce ísť holohlavá. Bola krásna, najkrajšia žena na celom svete, a ani nie po troch rokoch intenzívnej chemoterapie a ožarovania sa z nej stala troska, ani na záchod nezvládla ísť sama." Stisol volant a oprel si oň čelo.

Ja som zostala iba primrazená, neschopná slova či pohybu.

„Zmlátil som ho. Doslova som takmer vbil jeho hlavu do linolea v triede. On skončil s otrasom mozgu v nemocnici a mňa vylúčili ani nie do hodiny na tri mesiace, počas ktorých som mal chodiť k psychiatrovi. Násilnícke sklony." Uškrnul sa, ako by v tom bol nejaký skrytý vtip.

„Keď som prišiel domov a povedal, čo sa stalo a prečo som to urobil, matka sa rozplakala. Sklamaná tým, čo som spravil. Vyčítala mi, že tak ma s otcom nevychovávali, a že nemôže v pokoji odísť, kým jej nesľúbim, že už sa nikdy nebudem biť. Povedala, že som jej tým ublížil viac, ako kruté slová toho chlapca. Reval som ako malé decko."

Moja ruka vystrelila bez toho, aby som jej dala príkaz a stisla jemne tú jeho. Chcela som ho utešiť, teda myslím, nebola som si presne istá, čo sa deje, prečo mi to vraví, prečo mne?!

„Tvoj otec by nechcel aby si si narobila problémy, len pre to, že je niekto bezcitný. A tvoja matka by tiež bola sklamaná, ak ťa vylúčia. Neurob rovnakú chybu, ako som urobil ja, Em, moja matka zomrela na druhý týždeň po tom incidente a ja už nikdy nebudem mať šancu dokázať jej, že na mňa môže byť hrdá." To som už nevydržala a rozrevala sa. 

Polovica môjho tela sa dala do pohybu a ja som sa pricapila na jeho chrbát objímajúc ho nehladiac na naše spory a všetko, čo sa medzi nami stalo.

Napriek všetkému som musela sama sebe priznať, že už od začiatku nás spája niečo omnoho silnejšie, ako je blbá pesnička, ktorú má pravdepodobne v mobile viac ako tisíc ľudí. Bola to smrť jedného z našich rodičov, bolestivá a rovnako tragická.

Pootočil sa a jeho veľké ruky objali môj pás. Prekvapilo ma, ako do jeho náručia moje telo zapadlo, dve časti celku, tak mi to v tej chvíli pripadalo.

A nebola som na seba ani nasratá za myšlienku nás dvoch ako jednej súčasti. Vychutnávala som si tú chvíľu plnými dúškami.

Jeho tvár pritisnutú v priehlbinke môjho krku a ramena, jeho dych štekliaci ma na kľúčnej kosti a v neposlednom rade jeho ruky omotané okolo môjho pásu, tisnúce ma k seba nežne, no predsa mocne, akoby som bola jeho záchranné koleso a on sa bez mojej prítomnosti mohol utopiť.

„Neplač, nepotrebujem ľútosť," šepkal a ja som ho podvedome k sebe pritisla ešte silnejšie zo strachu, že by sa odtiahol.

Nechcela som, aby sa odtiahol.

„Neplačem z ľútosti, ale pre tvoju bolesť, pre moju bolesť, ktorej jedine ty rozumieš," šepkala som mu do krku.

Zhlboka nasal vzduch do pľúc, „Ach, Lili." Pritisol ma k sebe ešte pevnejšie.

 Moje srdce urobilo malý kotúľ letmo rovno do riti, lebo tam som sa ocitla.

 Našu, moju chvíľku, prerušil chrapčak Leony Šenkovej a jej vydarené podanie pesničky zlatej Rotrovej.

Odtiahol sa s tvárou akoby z kameňa. Otvoril dvere, vystúpil, zatiaľ čo ja som v bágli hľadala ten prekliaty mobil.

Po jeho nájdení som stisla zelené tlačidlo prikladajúc si ho k uchu, stále trošku v tranze z tohto... ako to nazvať?

Jeho oči prišpendlené na tých mojich, pravdepodobne červených a opuchnutých od sĺz, boli plné sklamania.

Bolo možné, že by bol rovnako sklamaný z prerušenia našej chvíľočky?

„Mám chuť ťa zabiť a objať zároveň. Azanyát, čo si to urobila?" Hlas Kris cezo mňa prechádzal iba ako kulisa, doplnok ticha panujúceho medzi mnou a ním.

Vybral kľúče zo zapaľovania a hodil mi ich. Chytila som ich ešte za letu s tichou otázkou.

„Stlač potom ten malý gombík s kľúčikom," povedal sucho a pohol sa do domu.

My sme boli už doma, kedy sa to stalo?

„Tvoje mlčanie ma neobmäkčí, Jolana. Máš u mňa dve facky za to, že si mu napísala a ani nevedela, či ma chce a nespôsobíš mi hanbu na doživotie. Máš u mňa dve veľké pusy a jackyho s colou za to, že si ho prinútila, aby sa mi vyznal," trepala Kris a ja som po prvýkrát v mojom živote mala chuť ju zrušiť a utekať za ním, možno by ma ešte tak pekne k sebe tisol...

„Takže to klaplo," usmievala som sa.

„Sme v Presse, čakal ma po škole s tou jeho rachotinou. Takmer som si srdce vypľula na betón parkoviska, keď som ho tam videla. Priznal sa mi, že si mu písala, a že je rád, že sa bál, či sa na neho nehnevám za to, čo mi urobil. Akoby som sa mohla hnevať za viacnásobný orgazmus. Hlúpáčik. No, ale potom mi vysvetlil, že vlastne využil moju slabú chvíľku, keď som za tebou nariekala. Bože, on je tak sladký!" Mlelo jej to a mňa takmer nepustila k slovu.

„Tak som naozaj rada, že ste si to vydiskutovali, Kris, naozaj," usmievala som sa do okna pred sebou myšlienkami úplne pri svojich malých víťazstvách.

„Si ok? No počuj, musím ísť, už sa vracia z hajzlíka, tak ešte pokecáme, nechcem aby vedel, že som ti hneď volala. Bozkávam ťa, Jolana, a ďakujem." Telefón zostal hluchý a ja som chvíľu len hľadela na vchodové dvere.

Čo teraz? Mám ísť normálne dnu a dať mu kľúčiky, alebo ich mám zavesiť na háčik pri dverách, kde ich stále má?

Bože, toto je trápne, tak trápne. Lepšie bolo, keď sme sa hádali, teraz sa k nemu mám ako správať, po tom, čo som urobila útok na jeho muskulatúru a neskryte si ju vychutnávala tesne nacapenú na tej mojej.

Tak trápne, tak trápne...

Nakoniec som sa rozhodla pre druhý variant, kľúče som zavesila na háčik a šprintovala do svojej skrýše skôr, ako ma niekto uvidí.

Vyhnúť sa mu sa stalo mojím novým životným poslaním.