neděle 27. listopadu 2016

Čierny vlk - 7. kapitola












7. KAPITOLA
Čakal ma, opierajúc sa o auto a diskutujúc so svojimi kamarátmi. No tentokrát sa hneď nerozlúčil a nesadol si za volant, aby sme mohli vyraziť domov. Po tom, ako som si sadla a zapla pás, som čakala ešte dobrých dvadsať minút.
„Hej, tak už sa rozhýbeš?" pýtala som sa ho, keď som stiahla okienko na strane šoféra.
„Ak sa ti nepáči, choď domov pešo. Už som ti raz povedal, že sa ti nebudem prispôsobovať a na tom sa nič nezmenilo," odfrkol a ďalej sa venoval rozhovoru s Igorom, ktorý sa na mňa zazubil.
Ďalší debil ako sa zdá.
Nafučane som si vystúpila z auta, trieskajúc dvermi, chcela som mu ich rozkopať. Vedela som, ako to svoje autíčko miluje a každý kopanec by bolel aj jeho.
„Kam ako ideš?" štekol a ja som si len odfrkla.
„Domov, ty inteligent!"
„Bože, Emília! Nesprávaj sa ako rozmaznané decko a nastúp do toho auta," vzdychol a tiež otvoril dvere na strane šoféra.
„Bude pršať, Emília, chceš ísť naozaj pešo?" pýtal sa, pridržujúc mi, nahnutý z vnútra, moje dvere - dvere spolujazdca, keď som odmietala jeho štekavý rozkaz splniť.
Frustrovane som si povzdychla, v ňom aby sa jeden vyznal. Sadla  som si a po pripútaní sledovala cestu. Pri vychádzaní z parkoviska som pohľadom narazila na Erika, ktorý mi venoval jeden jemný úsmev.
Auto flekom vyrazilo z parkoviska a ja som nechtiac zapišťala.
Držiac sa palubnej dosky som sa na neho rozkričala. „Si ty fakt taký ko... debil?" Ignoroval ma, našťastie. Práve som ho skoro nazvala špatným slovíčkom a nevedela som, prečo som sa vlastne zastavila.
„On je asi samovrah, vravel som mu, nech sa drží späť!" Vibrovala mu hruď a ja som mala pocit, že mu asi ublížim.
„Ty si sa mu vyhrážal? Prečo ti tak vadí, že sa so mnou chce kamarátiť? To ma až tak nenávidíš, že máš potrebu proti mne všetkých poštvať alebo ich odohnať?"
Bože, ako som ho ja nenávidela.
Strašidelne sa zasmial. „Em, ver mi, že on chce všetko, ale isto to nie je sa s tebou „kamarátiť“," smial sa trošku s vrčiacim podtónom.
„A čo teda podľa teba chce, ty Sherlock?"
„Si tak naivná! Jediné čo chce, je dostať sa ti do nohavičiek. Čo si si myslela?"
„A čo keď ho tam chcem pustiť? Hm? Ja sa ti  tiež nestarám do toho, ktorej z tých chuderiek sa do nohavičiek tlačíš ty! Tak sa nestaraj, koho tam chcem pustiť ja!" Rozhadzovala som rukami a divoko gestikulovala, aj keď som naozaj nemala v pláne niekoho do mojich nohavičiek púšťať a už vôbec nie hento blonďavé čudo...
Vytočil ma, do takých vecí sa mi starať  nemá!
Auto prudko zastavilo a ja som si takmer dala jazýčkovú s palubovkou.
„Čo to... si kompletný?!"
„Vypadni z môjho auta!" Jeho hlas bol strašidelný a mne z neho prvýkrát naskákala husina, jak sa naklonil ku mne, aby mi otvoril dvere. „Nepočula si? Hneď!" kričal.
„Si robíš prdel? Nie?" vydýchla som s úľavou. Jeho päsť neskončila na mojom ksichte ako som si pôvodne myslela.
„Zmizni, Emília, skončili sme! Pokiaľ sa chceš chovať ako malá fľandra, tak nie v mojej tesnej blíz..."
Moja ruka dopadla na jeho tvár s pleskotom a mne sa od dlane takmer po lakeť rozbrneli nervy.
„Nespal si so mnou ty a ani nikto z tvojich kamošov, aby si mal právo nazývať ma kurvou! Myslela som, že nie si taký zlý. Po tom v tom aute, som dokonca bola za teba smutná. Chcela som ťa utešiť a povedať, že tvoja matka na teba isto je hrdá, ale vieš čo? Nie je!" Dvere auta som doslova odkopla ako som vyletela von.
„Em! Počkaj! Prehnal som to. Nemyslel som to tak ako to vyznelo. Veď  ja predsa viem, že si krásna z vnútra rovnako ako aj z vonku, viem, že si nepoškvrnená!"
„Ak ti ide iba o to, aby som odvolala to s tvojou matkou, máš smolu. A začni sa, preboha, vyjadrovať ako chalan z dvadsiateho prvého storočia. Výraz nepoškvrnená znie ešte oplzlejšia ako slovíčko panna." Zabuchla som za sebou dvere a rýchlo prebehla na druhú stranu. Nebol predsa samovrah, aby sa pohol krížom cez cestu autom.
Nie, on bol blázon, lebo  sa za ním začala tvoriť kolóna trúbiacich áut, keď vystúpil, ktoré odignoroval.
„Ospravedlňujem sa, Lili. No tak, vráť sa! Už budem slušný, sľubujem. Len sa vráť a nastúp do auta!" kričal za mnou.
No ja som mu len vystrela prostredník a pohla sa úplne iným smerom, späť do centra. Počula som krik, pravdepodobne vystúpil jeden z vodičov, aby mu dal čo preto za zdržovanie premávky. Spokojne som sa usmiala.

Mala som pri sebe pár mincí. Ešte stále som mala problém rozoznávať ich, hlavne tie strieborné. Boli iné iba veľkosťou a okrajmi. To ma poser, horšie ako euríčka.
Nakoniec som spokojne zistila, že mám pri sebe vyše dvesto korún a to len v minciach. Pevne rozhodnutá sa skryť pred začínajúcim dažďom som vbehla do prvej kaviarne. No bola to skôr malá herňa a ja som len dúfala, že mi urobia čaj alebo nalejú džús bez toho, aby som musela sedieť na tých vysokých stoličkách a nechať v tých nezmyselných mašinkách väčšinu peňazí.
Šťastena stála pri mne a dokonca dvojnásobne. Keď mi tmavovláska s mikádom ponúkla nápojový lístok a ja som tam zbadala horúcu čokoládu. Svet nemohol byť pre mňa krajší v tej chvíli. Spokojne som sa zavŕtala v čiernom, rohovom kresielku, ktoré tvorilo s hranatým stolíkom dojem samostatného boxu a čakala na teplú mlsotku.
Ale ako sa vraví, vždy sa niečo dojebe, keď si myslíš, že je vše fajn.
„Jééé, Mili. Ten Fren je ale maličkej, že jo?" usmieval sa na mňa Emil, Erik, Eugen? Čert ho vie.
„Emília," neodpustila som si, „ahoj..."
„Erik," pomohol mi a ani sa netváril naštvane, čudný týpek...
„Prepáč," šepla som cítiac sa trápne, no on sa usmial, v jeho zelenkavých očiach sa zalesklo.
No, toto mi ešte osladí, stavím svoje boty.
„Můžeš to odčinit, kdyby si chtela, drinkem?
„Už mám objednané, ale ďakujem. Možno inokedy?" Povedz, že nie, povedz, že nie a choď.
„Jo, rád. Simono ješte jedno!"  kríkol na barmanku a ona s úsmevom prikývla, zatiaľ čo si on sadal. Bože, prečo ja?
„Tak, řekni mi něco o sobě," usmieval sa na mňa s tými svojimi perličkami a jamkami v lícach a ja som si len povzdychla.
„Sorry, Erik. Ale ja  teraz fakt nemám chuť vykecávať, možno niekedy inokedy?" Naznačovala som mu, že má vypadnúť, ale on bol tak nechápavý. Pane Bože, za čo?
„V pohodě, nemusíme mluvit. Můžeme jen tak sedět, kdybys změnila názor, tak tu budu celou dobu v tichosti jako myška."
To ma podrž, naskákala mi z neho husia koža. Ten chlapec sa nevzdáva.
Objednávky nám doniesla naraz a ja som si so slasťou odpila.
Mami, tá je dobrá.
Z úst mi unikol tichý ston spokojnosti mojich chuťových pohárikov. On na mňa len čumel a naprázdno prehltol.
 Bŕŕŕ.
Vonku lialo a ja som nemala šancu sa dostať domov, tak mi nezostávalo iné, ako prijať neodbytnú spoločnosť toho ukecaného chalana. Ale aby som bola úprimná, bol zábavný, nasmiala som sa na jeho historkách a trošku zvláštnom humore tak ako dávno nie.
„Sluší ti, když se usmívaš," zachrapčal a zastrčil mi prameň vlasou za ucho.
Pánečku Jánečku, toto gesto som čítala v knihách a stále som rozmýšľala, že či to má aj v reáli taký efekt červene v tvári alebo šteklenia v brušku.
A áno, bolo tam niečo v mojom bruchu, slabé, neporovnateľné pri dotyku rúk toho... Možno časom by to zosilnelo, keby som tomu dala voľnú ruku a nebránila sa. Erik mi dával dosť jasné signály. Že by to nebol taký zlý  nápad vytesniť si ho z hlavy s týmto, nie špatným, blondiakom?
Nebol samý sval ako Patrik, ale pod tričkom som mohla vidieť rysujúce sa svaly takým tým ľudským spôsobom, spôsobom smrteľníka a nie Adonisa.
Výškovo tam nebol až taký veľký rozdiel, možno desať centimetrov?
Jeho vlasy farby pšenice, rozcuchané do všetkých smerov nedbalým spôsobom, mali v sebe isté čaro a oči farby slabo vylúhovaného mätového čaju boli pekné, zaujímavé. Neboli šokujúce, nespôsobovali tras ani husiu kožu, len pri strete s nimi, ale bolo tam niečo v nich... Neviem ako sa to stalo, kedy to stihol, nakloniť sa ku mne a ja som nemusela byť Einstein, aby som pochopila, o čo sa ten chalanisko pokúša.
Bolo to v norme? Mohol ma skúsiť pobozkať, ani nie po dvojhodinovom čase, ktorý sme spolu strávili?
Mala som chuť zavolať Kris a spýtať sa jej na to. Stlačiť gombík pauza a vyčekovať ako to funguje, lebo ja proste nemám skúsenosti s týmto tu.
Raz sa ma Boris, spolužiak z vedľajšej dediny, pokúsil pobozkať. Jazyk  mi strčil do hrdla niekam k mandliam a mňa z toho naplo.
Mala som mu to dovoliť? Nebolo by to priskoro? Pravidlá rande vymedzujú spád schôdzok alebo je to na hlavných aktéroch? Bolo toto vlastne rande?
Nie, nebolo a ja nechcem, nemôžem...
Zatlačila som mu slabo do ramien a jeho oči, ktoré boli celý čas prišpendlené v tých mojich, zosmutneli, na okamih, na malinký okamih, chvíľu pred tým ako sa odtiahol.
„Promiň, já, myslel jsem ... je nám spolu tak hezky, a tys ses na mně tak dívala, jako kdyby si to chtěla..."  Rozpačito si vošiel rukou do vlasou a usmial sa.
„Prepáč, nechcela som vysielať zlé signáli. Ja... práve som si prešla dosť krutým rozchodom a nie som na toto všetko ešte... necítim sa na to." Klamstvo, klamárka hnusná prašivá! Kedy sa zo mňa stal tak chronický klamár?
„Mala by som ísť domov," šepla som a začala som vstávať.
„Zůstaň, prosím. Já tě pak doprovodím domů, slibuji. Už se tě ani nedotknu, opravdu!" Robiac si krížik na srdce, sa na mňa usmieval a ja som sa rozosmiala, sadajúc si späť.
To jeho malé faux pas trošku narušilo pohodu medzi nami a my sme sa vrátili do fázy oťukávania sa alebo čo to vlastne bolo. Dostali sme sa k preberaniu školy, čo bolo niečo ako rozhovor na tému počasie, barlička pre odsunutie ticha.
Trápne.
Keď mi navrhol, že by ma on mohol doučovať, chcela som odmietnuť. Mala som už vyhliadnutého kandidáta, ale chalanisko na gymply bude asi v gramatike naozaj lepší ako jedenásťročný fagan, čo má ešte z diktátov taktiež nočné mory.
A tak sa plán zmenil, spojením príjemného s užitočným. Lebo nech som sa tomu bránila akokoľvek veľmi, bolo mi s tým chlapcom fajn. A ja som vlastne ani nevedela, prečo sa bránim.

Žádné komentáře:

Okomentovat