pondělí 7. listopadu 2016

Sila v tebe - 1. časť




















1.časť
KEĎ OTVORÍŠ  OČI

Oblizol som si pery a nespokojne nakrčil tvár. Smrdelo to tu, nech som bol kdekoľvek, ako dezinfekcia a chcanky.

Tiché pohmkávanie ma však vytrhlo z úmyslu hrešiť na všetkých svätých a tak som otvoril oči, hľadajúc pôvodcu toho príjemného, upokojujúceho zvuku. Vedel som, že je to Alana, jej hlboký hlas, tak netypický pre jemnosť dievčaťa, bol vždy balzamom na moje nervy. Potreboval som ju vidieť. 
Zvuk pneumatík kvíliacich o asfalt mi rozdrásali nervy a ja som mal pocit, že sa mi snáď rozletí hlava. Krik Leny a Alany v tme, ktorú som videl, neschopný im pomôcť ma rozbil na kusy.
Túžil som si zovrieť hlavu v dlaniach no nešlo to. Moje ruky ležali bez pohybu vedľa mňa. Cítil som ich, no nedokázal prinútiť k spolupráci. Panika sa šírila mojim telom a  chvel  sa pod silou bolesti ktorá ma ochromila.
Pokusy pohnúť sa boli neúspešné a moje vnútro sa stiahlo. Áno, začínal som byť hysterický. 
Hmkanie akejsi neznámej piesne sa pomaly približovalo a ja som takmer pretočil oči, ako som sa ju snažil už konečne zazrieť.
Na plafóne odpočívalo slnko s vlnkovými lúčmi, ktoré mi tam Alana namaľovala ako symbol Boha Ra. Aby som mal v živote len slnečno a obchádzali ma tiene noci. Moje sladké zlatíčko.
Cítil som Leninu ruku, zvierajúcu látku mojich rifieľ. Videl jej strach v očiach, keď sa predok auta skrčil a uväznil nás. Airbag sa jej otvoril a mňa pohltila bolesť.
Tiché pohmkávanie blízko mňa neprestávalo, zatiaľ čo ja som sa na posteli zmietal v bolestiach. Akoto, že si pospevuje? Čo nevidí moje telo, zvíjajúce sa v mukách?
Ako bolo možné, že ona už bola úplne v poriadku a ja som stále ležal neschopný pohybu na lôžku? Na svojej posteli? Nemal by som byť v nemocnici? 
Zvuk koliesok na plávačke ma vrátil do sveta, v ktorom som sa nachádzal a znova ma neúspešný pokus pohnúť sa potopil hlbšie do strachu a zúfalstva.
Niečo bolo špatne. Možno som bol v očistci. Čítal som o tom, hriešne duše musia prejsť očistcom, kým dostanú povolenie prejsť nebeskou bránou. A možno som bol rovno vrhnutý do pekla. A toto bolo moje peklo, väzenie vlastného tela bez možnosti pohybu.
Pohybu!
Zhlboka som sa nadýchol, pripravený kričať, upozorniť na seba. No z mojich úst nevyšla ani hláska. Ani malé zachrchlanie, ktoré by mohli Alanu upozorniť na moju prítomnosť.
Búšil som do svojho tela a v hlave som kričal, no uvedomoval som si, že moje telo je pokojné a jediné, čo som videl bolo slnko s vlnkovými lúčmi na plafóne.
Zvuk koliesok ustal a mohol som ich prítomnosť cítiť tesne pri svojom ramene, ako ma kov na diaľku pár centimetrov chladil.
A potom, bez varovania, sa nado mnou objavil anjel. Krásny, nežný, dokonalý so záplavou gaštanových vĺn a očami farby mliečnej čokolády. Krásna, nežná, taká ako som si pamätal a predsa tak iná. 
Nevinnosť zostala len v jej očiach, tvár bola zrelá ako marhuľa v júli. Nepatrné detské zaoblenia tváre boli nemenne spomienkou a nado mnou sa skláňala dokonalá mladá žena.
Kedy sa to stalo? Kde som bol? Ako je možné, že som to premeškal?
Ako mača malou huňatou labkou si ona chrbtom ruky upravila prameň vlasov, ktorý jej však spadol späť do tváre. No môj svet sa zastavil na bode, keď mi tým malým, sladkým gestom odhalila dlhú jazvu, ťahajúcu sa jej od takmer stredu čela až ku ľavému spánku. Bola hrubá, ružovkastá a cikcakovitá.
Stiahlo mi vnútro. Zohavil som anjela, trvale, svojou neschopnosťou. Za toto skončím v pekelnom ohni.
Ako bolo možné, že jej jazva vyzerala niekoľko mesiacov stará a usmievajúc mi odstraňovala vlasy z čela, zatiaľ čo ja som sa cítil pod psa, akoby ma prešiel parný valec?
Ako bolo možné, že vyzerala na dvadsať, keď ja som si ju pamätal ako šestnásťročné mača? A kde je Lena? Je v poriadku? Hystéria mi zaplavila telo a nedovolila sa nadýchnuť.
Chcel som kričať, ziapať, no nemohol som nič. Len ležať  a sledovať jemný úsmev na tvári dievčaťa.
„Ahoj, fešák," usmievala sa, neprestajne ma hľadiac po čele.
Spokojne som zatvoril oči a nechal, aby ma jej jemné ruky láskali. Vždy mala nado mnou tú zvláštnu moc odpútať moju pozornosť od riešeného problému.
„Prepáč, že som za tebou včera nebola, ale profka si myslí, že bude vtipné, ak ma pomaly zničí SOČ-kou o stupňoch imobility." Ťažký, skôr hraný, povzdych opustil jej pery a zašramotila niečím na malom kovovom vozíku.
Po chvíli som zbadal gél na holenie ktorým triasla. Pousmial som sa pre seba.
„Nie je to pena, Goldie, nemusíš s tým triasť." 
Počkať, načo jej je gél na holenie? Aká sočka? Veď chodila na hotelovú. Tam hádam nepotrebuje vedieť blbosti o imobilte.
„Predstav si, že tá mrcha mi normálne povedala, že ak chcem bonusové body budem musieť preukázať záujem. Akoby práca, ktorú vykonávam aj mimoškolské povinnosti nebola dosť, ako som ukázala svoj zápal pre vec. No pochopíš? Podľa mňa ma nemá rada, lebo keď sa nás na začiatku semestra pýtala, prečo sme sa rozhodli pre fyzioterapiu, modelky v mojej skupine zahlásili, že chcú pomáhať ľuďom, že ich to napĺňa a dáva zmysel ich životu... Herečky. Ja som jej povedala, že potrebujem pomôcť svojmu kamarátovi, inak by som bola hotelierka. A už sa ti mračila. Asi sa jej nezdala moja sebecká odpoveď dosť epická pri tých ostatných. Rozumieš, oni chcú pomáhať húfne každému, mne záleží len na tebe. Asi je nasratá aj preto lebo som jej povedala, že je utajeným dieťaťom Adolfa a Evy."
Musel som sa smiať, Alana bola ten typ, čo povedala každému čo si myslí, nech už je to ktokoľvek.
Sledoval som, ako si na prsty naniesla trochu zeleného gélu a potom ho ešte pedantne asi dve minúty delila na rovnaké časti. Bavila ma, bola tak vtipná. Presne taká, ako som si pamätal.
„Zohnala som ti tvoju obľúbenú, je dosť ťažké ju po takom čase splašiť, ale spolužiačka má rodinu v Rakúsku a predstav si, vravela som jej, že máš obľúbenú značku a ona mi ten gél fakt zohnala. Nie, nerob si starosti, to máš na narodeniny." Bola to stále taká papuľa ako som si pamätal a z nevysvetliteľného dôvodu sa mi začali v očiach tvoriť slzy.
Poslednýkrát skontrolovala, či má gél presne rozdelený na dve polovice a potom priložila ruky na moju tvár z oboch strán a pomalými krúživými pohybmi mi ho rozpenila na tvári.
Ona ma snáď ide holiť? Zbláznila sa? Dokážem sa oholiť sám a navyše mám na tvári vždy veľa práce, nechcel som, aby mi pokazila kotletky a ani briadku okolo úst.
Chcel som vyjadriť protest, no nedalo sa. Moje telo bolo stokilovým balvanom a nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som sa ani pohnúť.
A ona sa usmievala, štebotala a prstami jemne naťahovala pokožku na tvári.
Zvuk žiletky na mojej pokožke mi naháňal husiu kožu. Stačilo tak málo a mohol som mať krátko pred smrťou.
Aj keď by to asi bolo lepšie.  Nemohol som nič, len sledovať jej ružovú špičku jazyka, ktorú uväznila v kútiku úst medzi perami pri tom, ako pomaly holila moju tvár.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že  sa snaží neporušiť briadku okolo úst. Moja sladká, ona bola tak starostlivá.
A potom ma to napadlo.
A ja som na ňu žmurkol oboma očami. Venovala mi krátky pohľad a znova sa vrátila k práci.
A ja som na ňu znova žmurkol.
Položila žiletku a trošku sa ku mne naklonila.
„Bolia ťa oči?" Skúmala moju tvár.
Dve žmurknutia "NIE".
Zamračila sa, približujúc tvár ešte bližšie a prstom mi jemne odtiahla spodné viečko.
„Poviem ujovi Ferovi, nech ťa vezme k očnému. Bola by škoda, ak by sa tie krásne oči zapálili." Usmial som sa. Mala pravdu, to by bola.
Jedno žmurknutie "ÁNO".
„Doholím ťa  a pôjdem." Dve žmurknutia "NIE".
„No tak Goldie, spomeň si. Pamätáš ten film, motýľ a skafander, no tak, prosím. Pamätáš, ako sme ho spolu pozerali a Lena sa hnevala, lebo ju také depkáče nikdy nebrali  a my sme si to vychutnali, keď odišla urazená do svojej izby  a konečne nik nešomral?"
Hľadela na mňa, stále sústredená na moje oči. Potreboval som, aby so mnou hovorila, no ona mlčala. Vzala žiletku do rúk a znova sa pustila do práce.
Nechal som ju, aby prstíkmi naťahovala moju kožu, nie že by som mal inú možnosť.
„Dúfam, že to nebude vážne, nechcem aby sa ti pohoršilo. Ak by sa ti zapálili oči, zbláznila by som sa, sú jediné pojítko s tebou."
Jedno žmurknutie "ÁNO".
Dopekla, áno, Goldie, tak sa už kukni, pochop.
„Ťahám ťa tou žiletkou? Mám ju radšej vymeniť?"
Dve žmurknutia "NIE".
„Stef? Ty ma vnímaš?" Jedno žmurknutie "Áno!" Kurva, áno!
Moje šikovné dievča.
„Oh Bože, oh Bože, Stef," opakovala do kola, cúvajúc odo mňa a potom sa ku mne pomaly vrátila, vždy o dva kroky. Prišlo mi to vtipné, hotová mazúrka do kelu.
V očiach sa jej vytvorili slzy a držali sa pod spodným viečkom. Stačilo jedno žmurknutie.
A ona žmurkla a v tej istej chvíli ako sa z jej očí vyvalili prvé slzy bola pri mne a objímala svojím malým telom to moje.
Cítil som jej ruky, ako sa spojili na mojich lopatkách a šokom znova zalapal po dychu. Ako? Čo sa, dopekla, stalo?
Alana bola malé dievča, útle, s výškou stopäťdesiatsedem centimetrov. Ja som bol pri nej obor. Dvadsať jedna ročný chalan a s výškou stodeväťdesiat centimetrov a deväťdesiatimi piatimi kilami, nebolo možne, aby ma celého objala.
Pamätal som si keď sme sa objímali, mala problém občiahnuť ma okolo hrudníka, nie to ešte okolo ramien.
„Si späť," šepkala mi do krku a jej horúce slzy ma šteklili, zatekajúce mi pod golier trička. „Musím ísť za tetou!" vykríkla a rozbehla sa von z  mojej izby. 
A ja som za ňou nemo kričal meno, ktoré som jej dal, tak sladké, ako bola ona sama.
Moja Goldie. 

„Ešte raz mi povedz zlato a ja ťa zmrzačím, Stef, rozumieš?" Nervačila sa na mňa a ja som sa zabával. Schmatol som ju a strčil si jej hlavu pod pazuchu, aby som mohol jej dlhé, hnedé vlasy rozstrapatiť dlaňou.

Šila sebou a rukami ma capkala po tých mojich, ako sa snažila z môjho zovretia vykrútiť. Nemala však šancu, krpec malý.
„Tak budeš Goldie." Stiahol som ju do svojho zovretia a spustil sa s ňou na mäkký koberec v mojej izbe.
„To je čo? Veď to ani nie je existujúce slovo," frflala, uvelebujúc sa v mojom náručí, opretá chrbtom o moje brucho.
„Je a ja ti to teraz hneď vysvetlím," šepol som jej do vlasov popritom, ako som jej ich jemne rozčesával prstami.
 „Och, Bože, buď pri mne," podpichla ma a ani sa nesnažila skryť výsmech.
Tá malá potvora.
„No, amerikáni majú mená ako Pepper,  Paech, Honny, Hunter, April, pre Boha. Tak ja budem mať svoju Goldie, nie je to prezývka "zlatko", je to tvoje druhé krstné meno. Od teraz si Alana Goldie Weltlerová." Otočil som si ju k sebe, strčil si palec do úst a rýchlo jej ním urobil na čele vodorovnú čiaru ako Simbovi ich opičí šaman.
„Fúj, ty si taký debil, Števo," šomrala, trúc si dlaňou vlhké miesto na čele.
Len som sa smial lebo napriek mračeniu v jej očiach to boli iskry smiechu. Poznal som ju.


Dupot nôh pripomínal skôr stádo nosorožcov ako moju nežnú matku, keď vtrhla do izby a vrhla sa na mňa ako dieťa na darčeky.

„Chlapček, môj malý chlapček," šepkala do kola, ískala ma vo vlasoch s pritlačenou tvárou na tej mojej.
Malý som so svojou takmer dvojmetrovou výškou rozhodne nebol. A určite som z toho všetkého, čo sa dialo nebol práve odviazaný.
Skutočne som nerozumel, prečo sú z toho všetci tak happy. Zo skutočnosti, že som väzňom vo svojom vlastnom tele, bez akejkoľvek možnosti čohokoľvek, okrem premýšľania...
Nemohol som dokonca ani objať vlastnú matku a sľúbiť jej, že bude všetko v poriadku.
Samozrejme, že by som klamal. Bol som paródia na muža.... ale to až neskôr...
A zrazu tam bol otec, ťahal ju preč so slovami, že ma rozpučí. Čo bolo prvé ponižujúce, čo som na svoju osobu postrehol z jeho úst.
Nie, nebol to úmysel. Otec síce nebol práve nadšený, že zo syna bude mať muzikanta, teda mal mať...
Ale naučili sme sa rešpektovať  jeden druhého vo chvíli, keď prišiel na to, že to nie je jeden z mojich výstrelkov a že aj tých bolo viac než dosť.
Áno, matka ma v skutočnosti mohla rozpučiť. Moje kosti držali po kope už len šľachy a koža tesne natiahnutá na nich. Po „chlapovi ako hora" nezostalo nič, ani pamiatka. Možno iba tá chorobná veľkosť skrúteného tela pre skrátenie už spomínaných šliach a svalov.
No a potom, keď sa otcovi podarilo zo mňa strhnúť matku a ja som sa zhlboka nadýchol som oľutoval, že matka nebojovala viac. Otec "chlap ako hora" mal v očiach slzy a tuho ma objal, on. Nebol tým maznajúcim typom, nikdy. A vidieť ho plakať? Neplakal ani pred rokom na pohrebe svojej matky.
Asi pred rokom... cítil som, že to bude viac času, Alana bola totiž krásna mladá žena, nie malá žabka, hopkajúca okolo mňa. Aj keď to s tým hopkaním sa nezmenilo. „Úsmev“ iba v mysli.
Utrel si slzy a zahanbene sa usmial. Fakt vrchol kultúrneho vyžitia vidieť otca smokliť šťastím.
Stále som však nepobral ich prešťastnenosť v tejto mizérií, v ktorej som bol a ktorá im zjavne unikala. Alebo ju totálne maxi ultra ignorovali.
A potom prišla ďalšia trápna chvíľa v podobe ticha, keď matka s rukami pritisnutými ako k modlitbe stála pri posteli s doznievajúcim happy smokling a otec ju držal okolo ramien, tiež celý bez seba.
Ale nevraveli nič. Len sa škerili, oči lesklé, mierne začervenané. A ja? Ležiaci bez pohybu, celý umazaný penou na holenie aj na miestach na tvári, kam sa nenanášala. Nie, za žiadnych okolností.
A tak sme tam boli. A hľadeli na seba a Alana bolo niekde pri mojej hlave, cítil som jej prítomnosť. A mal som byť šťastný. Bol som späť, nech som už bol kdekoľvek a akokoľvek dlho.
Skutočnosť? Bol som frustrovaný, zdeptaný a vystrašený. Nevedomosť oslobodzuje. Skutočne.
Zobudiť sa a stratiť schopnosť existovať ako ktorýkoľvek iný? Ako pred tým? Skutočne by som sa mal cítiť spokojný pre veci, skutočnosť, ktorá mi pomaly dochádzala. Pre činnosti, ktoré už nikdy nebudem robiť a ja si ich budem pamätať z čias, keď som ich robil?
Nie, mal som zostať mimo. Možno by pochopili a sami ma vzali niekam, kde je povolené zabiť trpiaceho blízkeho. 
Asistovaná samovražda, aspoň tak sa tomu vravelo, aj keď to by bola skôr zákonom povolená vražda, nie? Keď som normálne existoval. Teda v rámci možností...
„Tak fajn!" vyhŕkol otec a mnou myklo (obrazne, samozrejme). „Poď, zlato, necháme Ali nech nám z neho urobí fešáka a my zatiaľ dohodneme vyšetrenia u nášho neurológa."
No ma podrž, to znelo tak zbohatlícky „dohodneme si vyšetrenia u NÁŠHO neurológa“.
Jej usmievavá tvár sa objavila pri mne a znova mi prehrabla vlasy.
„Isto máš veľa otázok," šepla, utierajúc mi z čela, krku, nosa a viečok penu.
Jedno žmurknutie "ÁNO".
Vstala a po chvíli sa vrátila s mojím notovým zošitom.
Ach to boli časy, keď som profesora nasieral, odmietaním prepisovaním Bacha a tvoril si sám svoju hudbu... Ach, začínalo mi byť pekne mizerne.
„Tak nemysli!"  To bolo prvýkrát, čo som sám na seba prehovoril a nie posledný.
„Neboj nejdem ti ho kaličiť, mám v ňom zastrčený hárok s otázkami, ktoré by ťa mohli zaujímať. Vypisovali sme ich spolu, krátko potom, čo ťa doniesli z nemocnice. Pamätáš si niečo z času keď si spal?" Jej hlboký, zamatový hlas ma ukolísaval, bol tak dokonale upokojujúci.
Mohla by robiť tie cédečká na relax. Namiesto vĺn, zvuku pralesa, by tam predčítavala trebárs aj stav na burze, stále by to bolo dokonalé.
Dve žmurknutia "NIE".
„Znamená to áno alebo nie?" 
„Na toto ti neviem odpovedať."
„ Tak jedno žmurknutie áno."
Jedno žmurknutie "Áno".
„Takže si nepamätáš nič"
Dve žmurknutia "NIE".
„Takže nie." Jej hlas smutný a sklamaný. 
„Prejdeme k otázkam, nebude vadiť, ak ťa pri tom budem holiť?" 
Dve žmurknutia „NIE“.
„Je super s tebou kecať, vystískala by som ťa, ale myslím, že si už na dnes vymačkaný viac než dosť, ešte by si si na taký komfort zvykol." Smiech v jej očiach ma rozohrial. Miloval som jej iskry v očiach.
„Prvá otázka: Čo sa vlastne stalo. Myslím, že ak si aj pamätáš, nepamätáš si všetko, tak no, keď moja sestra po tebe prestala šplhať, pre jej bielu nenásytnú pečeň, skončili sme v priepasti. Nepozeraj tak, nespala som. Kričala na celé auto, že sa chce modliť k tvojmu... no, proste ty ako veriaci si ju mal zahriaknuť. Je to rúhanie voči nášmu stvoriteľovi."
Usmial som sa.
Samozrejme, aby ma ona nepoučovala a nekarhala.
Nebolo to však len Lenou. Napríklad moja neschopnosť, šmykľavá cesta, kamión, ktorý sa dostal do nášho jazdného pruhu, pre už spomínanú cestu.
Viac faktorov, ktoré spôsobili katastrofu. Nie je to len Lenou. Je dosť možné, že by sme tak skončili tak či tak.
„Ja  a Lena sme dopadli v podstate dobre. Iba vďaka tebe. Si neuveriteľný človek, Stef."
„Samozrejme, skoro som vás zabil, som jednotka v obore.“
„Odpusť si ten pohľad, je to tak. Vieš, ty si to vytočil na seba. Pud sebazáchovy núti vodiča vytočiť to od seba, aby náraz schytal spolujazdec. No ty si to vytočil, aby kamión narazil do tvojej strany. Bolo to hrdinské a nesebecké." Bola zo mňa na mäkko.
Vždy bola krpec sladký.
„Mala som rozbitú hlavu, pár zlomenín. Lena, tá mrcha, dopadla najlepšie. Pomliaždené rebrá a dotlčená." Mračila sa na moju tvár pri holení. A mne bolo ľúto jej slov.
Ona a Lena mali dobrý vzťah, sem-tam súrodenecká hádka, ale inak to klapalo. Jedna pre druhú by skočili do plameňov.
Teraz mala Alana v hlase toľko nenávisti a odporu, až mi zhorkli sliny v ústach.
Nemohol som ju ani napomenúť, že by nemala byť na svoju sestru zlá. Bol som k ničomu, ale to bol len začiatok celej "na hovno chlap" veci.
„A ty si to schytal najviac, tvoj airbag sa neotvoril.“ Klasika, samozrejme, že môj airbag sa neotvorí.
Nie, nikdy by som to neželal ani jednej z mojich dievčat.
Len tá irónia celej situácie horko pobavila.
Tichý povzdych opustil jej pery a ja som na nich visel, tŕpnuci, čo mi povie.
„Bol si dlho v umelom spánku, no bol si trošku ako Ráž. Pamätáš si, po havárke na motorke?"
Samozrejme, boli toho plné média, vravelo sa, že mu trčal mozog z hlavy a museli mu držať hlavu v dákom vákuu, či v čom. Bléé, nepekné celé.
„No a potom, keď ťa zobudili, si sa neprebral." V očiach sa jej objavili slzy a ja som s ňou chcel zatriasť, lebo už nemusela plakať a bol som nedočkavý vyvrcholenia príbehu. Môjho príbehu, ich príbehy pokračovali.
„Bol si mimo, no... v októbri by to bolo päť rokov. Je jún,“ šepla dodatočne.
„Päť rokov? Si zo mňa robíš srandu, že? Päť rokov?“
A vtedy mi to došlo, Lena už dávno nie je moja, Alana je dospelá žena, nie moje malé zlatíčko. A ja som takmer tridsiatnik, neschopný si vytrieť vlastný zadok a ešte k tomu stále žijúci u matky, nevyštudovaný, odpísaný, nanič hodný. Záťaž pre všetkých.

Paráda.