pondělí 7. listopadu 2016

Sila v tebe - 2.časť




















2.časť
KEĎ JE REALITA NOČNOU MOROU A SEN VYTÚŽENÝM VYKÚPENÍM

Bol to týždeň od môjho z mŕtvych vstania. Bol to týždeň od času, keď mi nevedomosť skrývala moje skutočné váľanie sa vo vlastných hovnách. DOSLOVA!
Môj deň sa rozdelil na dve časti: Čas bez nej a potom čas s ňou.
Neboli však rovnomerne a spravodlivo podelené.
Čas bez nej bol zmesou poníženia, depkovania, smútku, frustrácie, premýšľaní o samovražde, ktorá nebola, samozrejme, reálna. 
Bol som väzňom v tele. Nebola možnosť ako si ublížiť.
V podstate by som mal deň podeliť na tri časti. Ale to by bolo plno špiny, fekálií, smradu, hanby a zúfalstva.
Vyzeral by asi takto: čas bez nej, čas s ňou a znova dlhý čas bez nej.
Bez Goldie.
Čas bez nej bol skúškou mojej vnútornej sily. Skúšal ma ako dlho vydržím neplakať.
Samozrejme, som bol dajaký chlap a predstava, že by ma videli uplakaného ma kopala do brucha oceľovou špičkou.
Ale vždy som mal na mále a vedel som, že raz sa to proste prelomí a ja budem plakať. Budem pristihnutý. Aj napriek tomu, že som si dokola opakoval, že nemôžem plakať, lebo si ani tie vydrbané slzy nebudem vedieť sám utrieť.
Môj svet bol zložený z činností, ktoré som nedokázal, nemohol a nezvládal ovplyvniť. Čo bolo vlastne celkom vtipné, lebo som ich pred tým robil bez toho, aby som si uvedomoval, aký pocit voľnosti mi prinášajú.
Napríklad ráno, keď sa rozhodujete, či je čas vstať alebo ešte poleňošíte v posteli. Váľate sa v nej, ťaháte si prikrývku až k tvári a príde vám v čase rozhodovania tak neuveriteľne mäkká.
Mäkšia, ako keď ste si do nej večer líhali.
Tak toto bolo len spomienkou. Jednou z vecí, ktorá mi pripomínala len čriepky mojej samostatnosti.
Teraz som bol vytrhnutý zo sna o šiestej ráno, dosť na chuja čas, keďže som nedokázal zaspať a zaspával s vychádzajúcim slnkom. Ale ja som už nemal schopnosť rozhodovať o ničom.
A tak som bol vždy s prvým, vtáčím spevom prebudený pre lieky, ktoré mi  museli v mažiariku rozdrviť na prach a potom ich vmiešať do malého množstva čaju, servírovanom po lyžičkách, aby som ich mohol prehltnúť.
Pôvodne to bola striekačka, ale tú som po tom, ako som zvládol otáčať hlavou, razantne odmietal. Nie som, kurva, decko! Pekne lyžičku, poprosím.
Ďalším bodom bola ranná hygiena, tá časť bola väčšinou tá osudová chvíľa, kedy som zvažoval, ako sa môže zabiť absolútne imobilný človek. 
Samozrejme by si človek mohol povedať: Čo tak stresuješ, kámo, je to tvoja matka, robila to nespočetne veľakrát!
Ale to som mal meter od zeme a nebol som dospelý muž a hlavne moja riť nebola chlpatá a ani iné veci nevyzerali tak ako teraz.
Predstava môjho penisu ma vždy počas posledného týždňa rozzúrila. Bol som metrosexuál a nehanbil som sa za to.
Bolo dvadsiate prvé storočie. Čas chlpatých pazúch a rozkrokov bol dávno pase a chlapi, čo to ešte stále nepochopili boli odporné prasce. Bol to predsa základ hygieny dospelého muža.
Teraz po piatich rokoch som musel byť ako homosapiens alebo rovno orangutan. Môj chlpatý, v plienke upotený, šourek musel byť lahodou pre čuchové receptory (horký smiech).
A taktiež skutočnosť, že som neovládal tú hnusnú vec, čo raz zješ zákonite musí von.
Bolo to trápne. Červenal som sa a chcel umrieť.
Moja matka sa tvárila "som okej, chlapče" a asi aj bola, aj keď mi do očí po "očiste "nikdy nepozrela.
Myslím, že to bolo skôr pre môj pocit trápnosti. Nechcela ma ponížiť ešte viac, aj keď buďme k sebe úprimní... Viac to skutočne nešlo.
Ďalší bod pri ktorom som nemal už nad sebou žiadnu moc.
Čo by som dal za ráno, aké bývalo pred tým. Káva so sebou na hajzlík, Maxim na čítanie a štyridsať minút kvalitného ničím nerušeného vyprázdňovania sa s cigaretkou v jednej ruke a v druhej sexy dievčatá, čo nikomu neprezradia, že aj ja pri rannej toalete prdím.
Ach, chcel som to späť, tak hrozne. Dal by som život za vedomé kadenie.
A potom ranný kúpeľ, to bol čas, kedy som bol vďačný svojím rodičom a zároveň sa hanbil ako panna pred prvým sexom.
Ale bol to aj čas, keď som si mohol nad svojou skurvenou situáciu poplakať.
Mal som super stoličku, kam ma proste pripútali a teplá sprcha ( potom čo ju otec nastavil) mi siahala akurát k tvári v sede a ja som k nej vždy nastavil tvár a voda sa zmiesila so slzami. Nik nič nevedel.
Len ja sám pred sebou som sa mohol za tie slzy hanbiť. Zatiaľ čo ma otec s bratom drhli alebo len otec alebo matka s otcom... Ak použijete matematickú rovnicu vyjde vám koľko možných zoskupení viete vytvoriť pri mojom kúpeli.
Hanbil som sa. A to bol ďalší bod nad ktorým som nemal moc.
Sprcha s uvoľnením ranného stoporenia. Tiež pase.
Bol tu chalan, ktorý si nechal vravieť Bob, čo bolo otrasné. Ešte otrasnejšie, ako keď mne niekto povedal Ičo. Ale keď prišiel, bolo to trochu živšie.
Bol niečo ako ošetrovateľ. V skutočnosti mi aj povedal kto je a od čoho ho mám, no nejako som ho nevnímal.
Bol som sústredený na jeho malú hlavu medzi veľkými, namakanými ramenami a smiešne tvarovanou lebkou. Zábavou nad ním som si krátil dlhé chvíle jeho ošetrovania mojich intímnych partií, v ktorých som mal permanentný katéter.
Pre nezasvätených do tajov odvádzania moču z mechúra bez vášho vedomia, je to hadica hrubá asi ako ženský malíček, ktorú vám zavedú hlboko do...  Pre svoje zabavenie v tichu som si to nazval plastom prešpikovaný kokot. Skratka ktorú totiž Boris používal bola PK. No nezasmej sa.
Tá hadica bola takmer neobmedzujúca. Kým neprišiel dvakrát do týždňa vytiahnuť starú a zaviesť novú, ani som si ju neuvedomoval. Vyťahovanie bolo kurevsky nepríjemné. Štípalo a pálilo to, akoby som si ho sám dobrovoľne posolil.
Zavádzanie mi zakaždým vohnalo do očí slzy. Ten bastard mal jediné šťastie, že som si nedokázal ani poškrabať nos. Inak by bol bez zubov behom sekundy.
Najponižujúcejšie bolo, keď mi sáčok, ktorý bol súčasťou výbavy permanentného katétra, vypúšťala Alana.
Párkrát sa to stalo, keďže ten sáčok má obsah asi liter a pól. Aspoň odhadom, čo som ho videl, a to sa raz-dva naplní, keď dodržiavate pitný režim.
To bola jedna z tých chvíľ, keď som chcel umrieť. Keď sa anjel skláňal niekde pri nohách mojej postele, z ktorého visel sáčok plný môjho smradľavého, liekmi prepchatého moču a ona ho musela vypúšťať do podložnej misy na to určenej.
Ale inak Bob priniesol super naládu. Napríklad mi rozprával o športových podujatiach. Ako bol futbal, hokej a basketbal. A ja som ho počúval, nikdy som nebol športový maniak. Skôr som šport robil ako ho sledoval.
Ale aspoň nebolo ticho. Moji rodičia boli pri mne ako keby som sa mal každou chvíľou rozpadnúť. Jemné, roztrasené úsmevy s pohľadom plným ľútosti, smútku, neistoty, ako ku mne pristupovať.
On bol osvieženie, rozprával sa so mnou, rozprával o sebe a plánoval spoločné pivo, keď sa postavím na nohy a taktiež, samozrejme, ženské. Tú tému miloval a bol som presvedčený, že aj napriek jeho smiešne tvarovanej hlave, vďaka ramenám a telu mal každú, na ktorú vyceril svoje biele zuby.
Áno, hovorila zo mňa závisť.
Boli časy, keď som bol super sexoš. Keď som prišiel na plaváreň dať si pár dĺžok, dievčatá slintali, Lena zúrila a ja som sa zabával.
Mal som svaly, super lesklé, zdravé vlasy a biele zuby, od ktorých sa odrážali slnečné lúče... No dobre, nie tak celkom... Ale bol som borec.
Teraz som bol poskladaná kostra súca do kabinetu.
Samozrejme, nemôžem zabudnúť jedlo: Raňajky, obed, večera v hroznom rozmixovanom stave boli katastrofa pre moju vrodenú chuť trhať mäso a zašpiniť si ním ruky.
Pekne opečené rebierka s vareným zemiakom a kyslou uhorkou, to bol nedeľný obed, ktorý som nikdy neodmietol ani v utorok alebo stredu, alebo každý deň.
Teraz som mal ako malé batoľa len kašičky. Samozrejme, dôvodom bola aj hadica v mojom krku, cez ktorú do mňa posledných päť rokov pchali jedlo, teda skôr hustejšie tekutiny.
Po jej vytiahnutí som mal problém so slinami a žuvanie bolo nad ľudské sily.
A potom svetlo, prichádzajúce v podobe dievčaťa v športovej mikine s kapucňou a vypasovaných rifieľ a keciek s pestrofarebnými šnúrkami.
A svet bol krajší.
Depresie odplávali do riti, odkiaľ prišli. A ona si sadla na kraj mojej postele. Bozkala ma na čelo, udržujúc vlasy z môjho čela svojou dlaňou preč.
Svet bol nádherný.
Lebo jej pohľad bol čistý. Hľadela na mňa ako pred tým. Žiadna stopa bolesti, ľútosti ani trápnosti, keď sa stretla s mojím trošku bez mimickým úškľabkom.
Ešte som celkom svoj výraz tváre neovládal a po vraj bdelej kóme (aj keď skutočne nechápem, prečo bdelá, keď som bol úplne mimo) ešte chvíľu potrvá, kým nebudem vyzerať ako mentálne retardované dieťa s obrnou.
To mi povedal môj brat.
Nie, nehneval som sa na neho. Bolo fajn trochu tvrdej reality a úprimnosti. Kvitoval som mu to, neťahal mi medové sračky pod nosom a ja som vedel, ako asi vyzerám.
Videl som pár reportáži s ľuďmi s postihnutím a  taktiež po bdelej kóme. Nikdy ma však nenapadlo, že sa to stane mne.
„Úbožiak!" Bolo jediné, čo som povedal, keď som pred rokmi videl mladého chlapca v bdelej kóme. Jeho tvár bola zdeformovaná, ústa dokorán a v hrdle podobná hadica, ako som mal teraz ja. Teda mal som. Už je vonku.
Ale on v nej pretrvával ja som bol hore a moje telo sa zotavovalo. Chcel som tomu veriť.
Jej ruky siahli po mojej a pomaly mi začala masírovať dlaň, každý jeden prst a pri tom mi vravela zážitky z celého dňa.
A ja som s  očami do korán sledovala jej krásnu tvár s vlasmi vyčesanými do hladkého copu. Silou vôle sa snažil zmazať jazvu z jej čela.
Nebolo fér, že som nezískal žiadne super schopnosti. Ben Affleck v jednom z jeho filmov oslepol a potom bol z neho super pomstiteľ.
Aj keď zo mňa by mohlo byť akurát ťažítko na listiny. Kam ma dáš, tam som, neboj, žiaden strach, ja ti neutečiem (kamarát trpký smiech). 
Potom prešla na druhú, s rovnakou nežnou opaterou prst po prste, sval po svale v dlani. Stále mi rozprávajúc o tom, ako dnes zápasila s babkou, čo po zlomenine odmietala vstať a skúsiť to s barlami.
A ja som sa usmieval a túžil sa jej dotknúť.
Vytiahla malú loptičku, párkrát si ju pohodila ako klaun chystajúci sa na žonglovanie a potom mi okolo nej omotala prsty, pomaly svojou rukou tlačiac na moju.
Boli to isto akési hlúpe cviky na motoriku.
A tak som poslušne cvičil. Túžil som po gitare. Chcel som cítiť tvrdosť strún. Miloval som ten pocit, keď mi struna trela kožu na prstoch, až tam vznikol tvrdý mozoľ. 
„Skús ju stlačiť," nakázala jemne.
Poslúchol som.
Nešlo to, jediné, čo som zvládol bolo objať ju trochu pevnejšie.
Mal som chuť tú blbú penovú loptičku odhodiť čo najďalej.
Na jej tvári sa objavil úsmev, akoby bola slniečko a objala ma, zabárajúc nos do môjho krku.
„Zvládneme to. Uvidíš. Ešte mi zahráš serenádu," sľubovala mi s hlavou na mojej hrudi.
„Samozrejme, že áno, s tebou všetko, Goldie."
Bol som rád, že so mnou nechodila na cvičenia do nemocnice. Nebolo to pekné a príjemné pre žiadnu stranu.
Fyzioterapeut sa potil a ja som chrčal, keď ma ako na škripci naťahoval, aby sa moje skrátené svaly z nič nerobenia dostali do stavu schopného ma poslúchať.
Prvýkrát som plakal, aj druhý a vlastne za každým tvárou pricapenou do peny, zatiaľ čo ma naťahovali som fňukal.
Nebol to plač v pravom slova zmysle, proste len vyhŕkli slzy pod náporom nečakanej bolesti, ktorú som však musel vydržať.
Bolo to pre moje dobro. Pre možnosť, že sa v budúcnosti postavím opäť na nohy a zahrám jej pieseň, čo všetko pre mňa znamená, čím všetkým pre mňa je a ako strašne ju potrebujem.
Nebol som naivný hlupák. Vedel som si dať do kopy dve a dve. Nečakal som, že svet sa bude točiť okolo mňa. Rád som sa hrával hru sám so sebou, kedy som si vymýšľal, kde boli všetci v mojom okolí hlavnou postavou v ich príbehu.
Napríklad moja mama, typická vzorná, milujúca mama. S dobrým srdcom, geniálnym gurmánskym talentom, ktorá však akosi zanevrela na svojho vlasatého muža na kríži.
Bolo mi smutno, že to bolo práve pre mňa, vedel som, že som tým dôvodom. Pred rokmi, pre mňa pred týždňom...
Bol dom plný malých rámikov na ktorých bol bradatý, vlasatý chlapík v jeho neodmysliteľnej sutane. Dokonca aj do mojej izby mi jedného vopchala presne nad dvere, tak sa to robilo. Aby mal syn boží, pod ochranou teba v spánku. Teraz tam obraz chýbal. Bol preč a musel byť  preč dlho.
Dúfal som, že mama nezanevrela úplne a teraz, keď som späť sa vráti k svojej viere.
Všetci potrebujeme z niečoho čerpať silu. Všetci potrebujú svoju Goldie.
Jej happy ending v mojom svete bol znovu nájdenie Boha. Veril som, že keď sa postavím na nohy, bude to tak.
Potom tu bol môj otec, ktorý sa mi vyhýbal, teda nie fyzicky, to nešlo, pomáhal so mnou matke aj bratovi, Bobovi...
Bolo to skôr kontaktu očí a ani raz na mňa neprehovoril. Nikdy, ani slovo. Nezazlieval som mu to. ćo poviete človeku, čo vám neodpovie?
Nemohol sa zmieriť s tým, čo sa stalo s jeho synom, čo z neho zostalo.
Vedel som, že pohľad na mňa ho bolí. Dúfal som, že keď sa postavím na nohy, znova nájde svoju stratenú rovnováhu a pokecáme tak, ako pred rokmi, pre mňa nedávno, pri cigarete a prekvapkanej káve.
Potom môj brat, ktorý bol uštipačnejší, podráždenejší, ako som si pamätal. Sarkazmus bol jeho druhé ja, no teraz už strácal schopnosť komunikovať bez toho, akoby to robil naschvál a odstrkával od seba všetkých a všetko. 
Bola to moja vina a ja som dúfal, že keď sa dostanem z týchto hovien bude to znova ten extrovert akým býval.
Lena, ktorá by mohla byť pre čitateľov mrchou, tou bezcitnou. V mojom podaní, detailnom opise jej osoby, v mojich temných chvíľach tak skutočne mohla vyzerať.
Neprišla ani raz.
Ani neprejavila záujem zistiť, či ešte dýcham, či si stále seriem pod seba a stále slintám na vankúš s odsávačom slín pod jazykom.
Nič, akoby som nebol. Ale nechcel som byť cholerik, zatrpknutý a neprajúci.
Bola mladá, krásna a čakať, že by strácala čas s polo mŕtvolou? Čo by som bol za človeka, ak by som niečo také očakával, ak by som ju nenávidel za to, že to neurobila? 
Boli sme spolu deväť mesiacov, náš vzťah sa práve dostával do fázy zaľúbenosti z fyzickej príťažlivosti. Nebolo tak ťažké zabudnúť, odpustiť vyhýbanie sa.
Nechcel som byť negativista, ak by som sa nechal potopiť malichernosťami ako zavrhnutá láska, skončil by som ako troska.  
Nechcel som byť hnusný, neprajný. Nikdy som taký nebol a chcel som si udržať trochu zdravého rozumu.
Takže aj keď som ju sem-tam spájal s prívlastkami krutá, bezcitná, sebecká, nebola to pravda. Bol som s tým dievčaťom deväť mesiacov. Poznal som ju a nebola ničím z tých slov.
Bol milá, láskavá, šialená a prekrásna. Mladá, bola mladá!
Nemohla čakať na paródiu muža, ktorý by jej nedal absolútne nič. Ani ten posratý bozk, nehovoriac o... Na to nemôžem ani myslieť.
Jej „happy“ end bol podľa nálady. Raz som ju videl osamelú a zdrvenú. Inokedy zasa šťastnú s kopou detí.
Všetko záležalo od času, ktorý som trávil s ňou, s dievčaťom okolo  ktorého sa točil celý môj svet.
Niežeby to pred tým tak nebolo. Ale vtedy bola skôr súčasťou, stálicou môjho sveta. 
Teraz bola jediným šťastím. Slnkom.
Pre ňu, pre jej krásnu anjelskú tvár, ktorá bola plná nehy, lásky som mal viac koncov.
Bola tým typom postavy, ktorý proste človeka prinútil roznežnieť. Jej úsmev, hlas, láskavé nežné dlane, dobrota a sladkosť prinútili aj cynika roztopiť sa  pri nej.
Človek ju miloval aj keď nechcel. Teda, nebola možnosť, že by ju niekto chcel „nechcieť“ milovať...
Pre ňu som mal dokonalé rozprávkové šťastie, s dokonalým mužom, životom, veľkým domom ako mala Barbie, po ktorej vždy túžila, no rodičia jej ju nikdy nekúpili (nad finančné pomery)... nevadí, raz jej ju kúpim.
A potom som sa stále častejšie pristihol, že v jej konci som ja.
Pri nej som nebol aktérom, ktorý všetko pomrvil, pre ktorého človek zanevrel na vieru, stratil schopnosť sa usmievať alebo stratil kontrolu nad množstvom zraňujúcich slov v jednej vete.
Samozrejme som vedel, že som aj jej život, tak ako ostatných, ovplyvnil negatívne. Žiadne poškolské aktivity s priateľmi. Po škole utekala za mnou a odo mňa domov unavená a súca do sprchy a spať. Ale bol som sebec, nechcel som byť bez nej.
Jej malé telíčko sa ocitlo pri mojom. Prekvapila ma, za ten týždeň to bolo prvýkrát, čo sa ku mne pritúlila.
Z nevysvetliteľného dôvodu som mal pocit, že to nebolo prvýkrát čo to spravila.
Jej telo do toho môjho zapadlo až s príliš dokonalou presnosťou. Žiadne dolaďovanie.
Proste jej hlava presne položená na vrchu môjho ramena, tak aby ma netlačila a zvyšok jej tela detailne kopírujúce moje. Aj s jeho nezdravými vykriveniami.
Akoby sme boli dve časti skladačky a ona nás vedela poskladať bez najmenšej námahy presne v častiach, v ktorých sme spojení byť mali.
Vytiahla mi loptičku z ruky a vystriedala ju jej malá, jemná dlaň a prsty, ktoré sa snažili prepliesť s tými mojimi.
„Ležali sme takto spolu nespočetnekrát. Dúfala som, verila, že ma cítiš. Že nie si sám, že som s tebou," šepla, sledujúc stále naše prsty, ktoré do seba síce zapadli, no nie úplne.
Naše dlane boli stále príliš ďaleko od seba, nepoddajnosť mojich prstov nám nedovolila niečo tak jednoduché ako bolo dokonalé objatie prstov v spojených dlaniach.
Chcel som jej povedať, že si to pamätám, tak hrozne moc. Ale nebola to pravda a ona to vedela.
Chcel som jej povedať, že by som urobil všetko, aby som si pamätal jej dokonalé, mäkké telo uložené vedľa môjho. Klamal by som však a ja som jej nechcel klamať. Jej nikdy.
Prehodila si moju ruku cez svoje ramenná a pridŕžala mi ju za lakeť  blízko seba.
Stisol som jej  rameno, jemne, tak ako loptičku, a  ona sa usmiala, bozkajúc ma na tvár, tak ako to robievala pred rokmi vždy pri rozlúčke.
„Teraz je to iné, cítiš ma, že? Vnímaš ma. Som tak šťastná..." odmlčala sa a zaborila nos, hlbšie do môjho krku.
„Áno, cítim tvoju jemnú zamatovú pokožku, Goldie."
„Všetko je iné, Stef. Ja viem, že tebe teraz všetko príde tak hrozne temné, si smutný a nervózny z toho, čo sa všetko deje. Že nedokážeš pochopiť ako sa môžeme tešiť z tvojho utrpenia. Ale Stef, ty si bol päť rokov v kóme. Nie, neznevažujem silu tvojej bolesti pre stratu piatich rokov života. Je to hrozné. Ty vieš, že nikdy nestaviam bolesť nad inú bolesť, všetci máme svoj kríž. Ale pochop nás. Tvojich blízkych, čo sme sledovali tvoje telo, ako chradne, ako sa nám chlapec, ktorého sme tak milovali strácal pred očami a my, nech sme sa akokoľvek snažili, sme to nedokázali zastaviť. A potom si zrazu otvoril oči. A strach, úzkosť a bolesť, ktoré boli súčasťou našich dní boli zrazu preč. Lebo, Stef, teraz už bude len dobre, prisahám, že už sa nič zlé nestane.“ Jej pohľad bol tvrdý a odhodlaný.
Neprisahala len tak do vetra a ja som jej chcel veriť.
„Pozri sa, pred týždňom si nebol schopný prehltnúť, dnes ťa síce teta kŕmi, ale ješ. Pred týždňom si so mnou nedokázal komunikovať inak ako žmurkaním a teraz? Dokážeš pokrútiť hlavou, prikývnuť. Môžeme sa objímať. Tak prosím, len neupadaj do depresie pre to, že si tú hlúpu loptičku nestisol, lebo pred týždňom si to nedokázal. Pred týždňom sme sa báli, že ťa stratíme. Každý pokrok, pre teba deprimujúco bezvýznamný, je pre nás víťazstvom, krokom k tvojmu starému, silnému a zdravému ja.“ Hľadela mi priamo do očí a ani raz neuhla.
V očiach sa mi nazbieralo more sĺz. Bola pri mne, cítil som ju a nie, nemyslel som jej telo.
Všetko, čo povedala, bola pravda, ale aj napriek tomu som sa nemohol zbaviť pocitu, že ona to tak celkom nechápe.
Bol som rád, že sa už pre mňa netrápia. Že vidia tú nádej zo svetlej budúcnosti, ale tá cesta?
Tú si musím prejsť ja sám.
Ja sám musím bojovať s démonmi zakaždým, keď mi matka vytiera zadok, keď mi Alana s Borisom ošetrujú dekubity na chrbte a ramenách a iných miestach, kde mi pre ležanie začali odumierať svaly.
To ja musím pretrpieť cudzie ruky na tele pri tak banálnej veci, ako je ranná sprcha.
To ja a len ja trpím, keď ma svrbí nos a ja si ho nedokážem poškriabať.
To nemohla pochopiť.
Nik nemohol.
Len som prikývol a nechal ju, aby ma hladkala ako malého chlapca po vlasoch, bozkávajúc ma na tvár.
Áno, túto časť dňa som miloval. Keď mala chuť sa túliť a bez ostychu mi obsypával tvár bozkami. Dnes mi však bola bližšie ako kedykoľvek. Áno, teraz som myslel tú fyzickú, krásnu blízkosť jej mäkkého tela so štipkou dokonalého súznenia našich duší.
Patetické? Som umelec, môžem si to dovoliť.
Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, aké je to vlastne príjemné, keď vás niekto bozká na tvár bez očakávania, že bozk opätujete.
Že bozk na tvár môže byť oveľa sladší a dokonalejší ako na pery.
Že bozk na tvár v sebe môže mať oveľa viac citu a lásky ako francuzák, spúšťajúci búrku a prsty vpletené vo vlasoch.

No trvalo to iba chvíľu. A ona odišla a ja som bol znova sám v temne reality, pred ktorou ma nemohla ukryť do môjho sladkého, jej perami vybozkávaného, raja.