Ľudia vravia také nezmysly,
že psi a mačky nemôžu byť kamoši.
To Bertík má veru Maxa,
a jak obrovská je tá mačka.
Pruhovaný ako tyger,
strašidelný ako sto príšer.
Nápadov má plno veru.
Na každý deň má novú hru.
Dnes je streda, tak naháňačka.
Z jazierka sa na nich škerí kačka.
„Dajte pozor, nezbedníci,
nech neskončíte v nemocnici.
Bol tú pánko na hlinu.
Nechal tu dieru a lopatu.“
Neskoro však varovala tých výtečníkov neposedných.
Už si Bertík myslel, že nastala jedna z jeho chvíľ posledných.
Skončil v jame prevelikej.
Ako sa len dostať z nej?
„Maxík, pomôž, prosím ťa.
Nastav chvostík, ja zahryznem sa.
Ty ma potiahneš, ale hneď aj potom utekaj.
Naháňačka pokračuje a naháňam teraz ja."
Maxovi sa nápad nepáčil až tak moc,
mal príliš rád svoj krásny chvost.
V tom nápad dostal vynikajúci,
skúsi, ako vysoko pes doskočí.
Na štyroch ladne pristal v jamke,
ohnal sa a dal pazúrikmi Bertíkovi po prdelke.
Ten krpec fľakatý vyskočil ako opica zo stromu.
Bol vonku a ďakoval mu.
„Ďakujem, kamarát, naozaj veľmi.
Bolo však potreba označkovať ma tvojimi pazúrikmi?“
„Nemáš za čo, aj nabudúce, kamarát.
Ja mám však svoj chvost strašne rád.
Veď sme všetci spokojní,
ty si vonku a ja bez rany.“
Keďže bola streda,
naháňať sa bolo treba.
A tak teda bez debaty zbytočnej,
pustili sa bez váhania do ďalšej.
Žádné komentáře:
Okomentovat