1. kapitola
Nemýlila sa. Bol v ich škole necelé dva týždne a jeho rukami prešla štvrtina dievčat. A ona vedela, že rozhodne neskončil. Vychutnával si pozornosť, čo mu dievčatá venovali.
Vypatlané husi, ktoré medzi sebou súperili, ktorá ho dostala skôr, ktorej venoval viac pozornosti a neoficiálny boj, ktorá ho dostane aj druhýkrát.
Samozrejme, on nebol ten typ, čo by musel strácať čas s jednou a tou istou.
Ony, tie hlupane, to však nevideli alebo odmietali vidieť. Bolo celkom zábavné sledovať ich malé vojny o jeho priazeň. A ona sledovala jeho a jeho reakcie.
Bol jednoznačne otrávený. Bola presvedčená, že on, muž jeho kvalít, potreboval výzvu, ženu, čo by sa nechala dobíjať a nedala mu všetko len po jednom jeho krátkom úsmeve alebo sa sama vnucovala.
Jeho libido mu však nedovoľovalo odmietnuť a tak v rozkrokoch „samoponúkateliek“ prečkával čas, kým sa neobjaví tá, ktorá by za to stála, za jeho pozornosť.
Prekvapoval ju svojou osobnosťou. Jeho vizáž pekného chlapca nebolo všetko, čo mohol ponúknuť.
Vždy si myslela, že najmúdrejší a najšikovnejší muž je práve jej Jakub, no mýlila sa, bol ešte jeden a sedel hneď vedľa nej na vzdialenosť pól metra.
Nemohla uveriť jeho reakciám na profesorove otázky, tak samozrejmé, tak automatické, tak bezchybné. Dokonca aj keď sa zdalo, že nedáva pozor, odpovedal profesorovi priamo na otázku, bez toho, aby obrátil pohľad od okna.
Dokonca bol schopný pri výklade novej látky doplniť profesora, opraviť ho, poučiť ho, čím mu absolútne vzal schopnosť prehovoriť a musel to chudáčik rozdýchavať ešte hodný čas.
Fascinoval ju, dňom za dňom viac a viac. Vytvorila si vlastný zoznam jeho vlastností, pri detailnom štúdiu jeho osobnosti.
Napríklad, keď sa nik nepozeral a všetci boli sústredení na tabuľu a profesora. Jeho maska s jemným úškrnom chlapa nad vecou bola preč a ona mohla vidieť toho chlapca, ktorým bol. Mračiaceho sa, zadumaného, trápiaceho sa?
Potrebovala ho rozšifrovať. Nutne nájsť v jeho správaní odôvodnenie. Bolo to šialené, no nemohla si pomôcť. Bola presvedčená o tom, že ten chlap má v sebe viac a len to skrýva, robí zo seba playboya a drsného týpka pre niečo v jeho minulosti.
Odmietala uveriť hlúpostiam, že proste taký chce byť. Muselo v tom byť viac.
A ona na to príde!
Rozpoznala tri druhy jeho smiechu.
Prvý: Smiech balič, kedy ukázal všetky zuby, dokonalé jamky v lícach a diabolské prižmúrenie očí. Tento druh dostal do zúfalstva dokonca aj ju a to sa na ňu nikdy ani nepozrel. A to bol možno práve ten problém.
Druhý: Výhražný, keď skôr vrčal ako sa smial, ten bol v jeho živote asi ten najčastejší, lebo bol v potýčkach neprestajne. Za ten čas, čo bol v ich škole sa dostal do problémov s inými chalanmi, či už pre drzé reči alebo flirtovanie so zadanými dievčatami, nespočetne veľakrát.
Tretí: Ten úprimný, keď sa srdce rozochveje a človek túži, aby sa tak smial práve iba pre neho. Ten počula iba raz. Cez prestávku, keď na chodbe s niekým volal a ona si odbehla na wecko. Netušila s kým volal, ale musel mu byť ten človek blízky, opieral sa o stenu s členkami prekríženými a so zaklonenou hlavou sa smial. Jeho tvár uvoľnená, oči žiarili a jeho telo nebolo celé stuhnuté.
Presne v ten deň ju dostal. Túžila po tom byť jednou z tých, čo si vyslúži jeho úprimný úsmev.
Obrátila pozornosť na svojho priateľa, ktorý bez dychu s jemným zamračením sledoval tabuľu, na ktorú profesor písal ďalšiu z rovníc.
Poznala ho, vedela, že sa ju snaží vypočítať skôr, ako ju mal celú zapísanú v zošite.
Jeho strapaté blonďavé hniezdo a dioptrie, za ktorými skrýval oceľovo modré oči, jej prišli zrazu tak otrasné. V polokošeli s krátkym rukávom bol tak všedný.
Keď mu pred pár dňami povedala, aby skúsil kontaktné šošovky, len sa zasmial a povedal, že má okuliare aj tak len na čítanie, že nemá význam vyhadzovať peniaze za takú hlúposť, ktorá je navyše ešte aj nepohodlná.
„Nosíš ich neustále,“ obvinila ho, no on si len povzdychol, sťahujúc si ich dole.
„V škole, zlatko, doma ich nemám. Ale čo ťa to pochytilo? Nikdy ti predsa nevadili,“ pýtal sa prekvapene. No ona sama nepoznala odpoveď.
„Láska? Potrebuješ pomôcť?“ vytrhol ju zo zamyslenia jeho hlas a pero, ktorým vyťukával do jej zošita.
„Nie, som okej,“ odvrkla, odsúvajúc jeho ruku.
„Ak by si nevedela ako ďalej, spýtaj sa, rád pomôžem.“ Jeho úprimný úsmev ju vytočil do nepríčetnosti.
Hlupák si myslel, že pojedol všetku múdrosť sveta a môže si z nej robiť žarty len preto, že matika nie je jej najobľúbenejší predmet.
„Trhni si, Jakub, nie som taký debil, za akého ma považuješ!“ vrčala na neho, sústredená na príklad v zošite.
Pravdou však bolo, že nemala šajnu ako vypočítať hlúpe písmená, aby dostala číslo, nikdy to nedokázala pochopiť. Preto bol jej hrdinom a dokonalým mužom. Inteligent všetkých inteligentov.
„Hej, zlatko, ale to som predsa nikdy nepovedal. No tak, Didu, nebuď urážlivá, dúfam, že sa ti neblíži cyklus, mám na víkend super plán.“ Zakýval obočím a ona sa na neho zamerala, pripravená ho upozorniť, že do jej cyklov je ho hovno.
„Myslím, že tvojej babke nebude vadiť, ak budem menštruovať pri posedení v záhrade a kecaní o nikom a o ničom.“ Štval ju. Tak neuveriteľne!
Zamračil sa a premeral si ju ako cirkusovú atrakciu v klietke, no nakoniec sa k jej výbuchu nevyjadril a znova nahodil ten svoj dokonalý úsmev dobráka.
„Nik nepovedal, že tento víkend strávime u babky, dokonca v našom okrese.“ Úsmev nezbedníka ozdobil jeho tvár a ona si zhrýzla peru.
Milovala jeho prekvapenia. A toto smrdelo jedným z tých super výletov.
„Žiadna hlina pod tvojimi nechtami a ani piliny vo vlasoch?“ kontrolovala šeptom.
Pokýval hlavou a sklonil sa k nej, aby ju mohol bozkať.
„Vynahradíme si posledné dni, keď som makal a nemal na teba veľa času, áno, Poppy?“
Prikývla a chcela sa ho spýtať, kam ju zasa unesie, naposledy to bol jednodňový výlet do Maďarska, no nestihla to. Ich šepot nebol pravdepodobne tak tichým, ako si obaja mysleli.
„Hrdličky, čo keby ste si to nechali na potom? Najlepšie na prestávku a teraz sa venovali zadaniu na tabuli?“ ozval sa profesor a Jakub sa odtiahol s pokriveným úsmevom.
„Prepáčte, pán profesor, ale ťažko sa od nej udržím, neviem to, no pozrite sa na ňu aká je sladká. To sa nedá zvládnuť!“ zvolal na celú triedu bez štipka hanby a ona sčervenala namiesto neho.
Nerozumela, čo to do neho vošlo, takto sa nechoval, ako úplný magor. Vždy bol ten, čo ju napomínal, keď s ním chcela cez hodinu kecať.
„Tak vám radím, Jakub, aby ste našli spôsob, ako sa od vašej priateľky držať aspoň počas mojich hodín, lebo vás trvale presadím,“ varoval ho a on sa znova zasmial.
„Pokúsim sa, nezvládol by som to,“ prehodil vážne, žmurkol na ňu, stískajúc jej stehno pod lavicou.
„To vám odporúčam, hrkútanie na hodiny matematiky nepatrí. Vašich spolužiakov to určite nezaujíma. A ruší ich to.“ Obrátil svoju pozornosť znova k tabuli a Jakub jej vtisol rýchly bozk na tvár.
Bola si istá, že ľudí v triede zaujíma všetko viac ako tie nezmysli na tabuli. To len jej chlap sa snaží zo seba urobiť chodiacu kalkulačku a encyklopédiu.
Sledoval ich. S mierne sklopeným pohľadom hypnotizoval Jakubovu ruku, omotanú okolo jej pása a prsty tlačiace sa za lem jej trojštvrťových rifľových kraťasiek.
Načiahla sa po jeho ruke a pomaly sa snažila vytiahnuť jeho prst zo svojich nohavičiek, kde jej bruškom ukazováka kreslil na spodnú časť chrbta malé krúžky.
Nemala potuchy, čo to do neho vošlo. Takto sa proste nechoval. Nieže by sa jej nedotýkal na verejnosti, ale týmto prekročil svoje zásady. Strkať jej prsty, aj keď v podstate v nevinnom geste, za lem nohavičiek? Nanajvýš ju bozkal alebo capol po zadku.
Akoby si ju značkoval, dával všetkým najavo, že len a len on môže strkať ruky kam sa mu zachce. Mala chuť sa na neho vrhnúť, no zároveň mu vyhubovať, čo si to dovoľuje na verejnosti, hlavne keď ich sledoval on.
Bola debil, veľakrát keď boli spolu vonku ju bozkal pred kamarátmi, párkrát mal dvojzmyselnú narážku alebo ju pohladil po zadku. Nikdy jej to nevadilo, nikdy jej neprekážali pohľady iných ľudí, pri jeho teritoriálnych gestách. Tak prečo teraz? Prečo práve pri ňom?
Nezbednícky sa na ňu uškrnul, keď mu ruku jemne stisla a odtiahla ju, pokladajúc na lavicu medzi nich.
„Tak kam pôjdeme?“ otravovala ho a podala mu bagetu, ktorú pripravila jej matka pre neho.
„Chata v Jelenci, zlatko, celý víkend len ja, ty a medvede,“ položil bagetu na lavičku medzi nimi a pritiahol si ju za pás bližšie.
„V Jelenci nie sú medvede,“ upozornila ho, smejúc sa, keď perami ohryzkával kožu na jej krku.
Bola šteklivá snáď na každom kúsku tela a on to vedel a predsa dobiedzal.
„Tak v tom prípade len ty, ja a obrovská posteľ,“ zachrapčal a ona sa presunula ochotne na jeho lono.
Celý víkend!
Obed v podobe bagety pod školským gaštanom bol zabudnutý a ona sa k nemu pritisla najviac ako vedela. Zastrkujúc bosé chodidlá pod jeho kolená.
Tešila sa na ich spoločný víkend, kde nebude nik a nič, len oni. A ona si ho konečne užije.
Nie že by spolu nespávali vždy, keď bola príležitosť, ale tá väčšinou bola, keď prespávala u neho alebo naopak a panelákové steny sú príliš tenké, aby sa dokázala úplne uvoľniť a užiť si ho. To posledné, čo chcela bolo, aby ju počula jej matka s otcom vo vedľajšej izbe alebo jeho matka.
Boli to týždne, čo sa im podarilo mať prázdny byt, keď jeho matka musela odcestovať.
Len predstava, že konečne nebude musieť dávať pozor, aby nebola príliš hlasitá a bude si môcť užiť rozkoš bez strachu ju naplnil túžbou a prehĺbila bozk, ťahajúc ho za vlasy.
Jej panva sa svojvoľne pritisla viac na tú jeho a bolo jej úplne jedno, že by ich mohol niekto na školskom dvore vidieť. Už len tá predstava bez všetkých, bez jeho očí. Určite sa z neho vylieči, keď strávi so svojim priateľom čas na samote.
„Poppy, ak neprestaneš, vezmem si ťa na zadnom sedadle svojho auta a nebude ma trápiť, že sme na školskom pozemku!“ vrčal, tlačiac ju k sebe tesnejšie.
Predstava exhibície ju prinútila zastonať. Bolo to sexy. Mohlo by to byť hriešne skazené. Chcela ho takéhoto stále.
„Tak poďme, Kubi, kašlime na zvyšok vyučovania a poďme.“ Úplne zblbnutá z predstavy ako to odparkuje niekde na výpadovke a užijú si ako v dákom hlúpom filme ju pripravovala o schopnosť nadýchnuť sa.
Zasmial sa, vymanil svoje vlasy z jej zovretia a upravil spodný lem trička, ktorý jej vyhrnul svojimi mozoľnatými rukami.
„Musíme ísť, máme koncoročné písomky, láska. Aj keď pokušenie je neuveriteľné, ale zajtra po škole hneď vyrážame.“ Cmukol jej pusu na nos a to bola už úplná ľadová sprcha.
Nemohol jej dať cudný detský bozk na nos, aký jej dával otec na dobrú noc po tom, čo sa jeho ruky na verejnosti hrali so zapínaním jej podprsenky. Nebolo možné, aby v jednej sekunde mal ústa plné špiny a skazených návrhov, ktoré razom obratom pošle do večných lovíšť výsmechom jej apetítu.
Vášeň sa razom zmenila v hnev a ona sa vyštverala z jeho náručia najrýchlejšia, ako jej to ich prepletené nohy dovoľovali.
„Prečo nemôžeš aspoň raz urobiť niečo proti pravidlám? Tie písomky by nám dali napísať v náhradnom termíne a ty to vieš!“ kričala a sotila do neho, až sa takmer ako chrúst prekoprcol z lavičky na chrbát.
„Nemôžem si dovoliť neospravedlnenú hodinu, záleží od toho vysoká, od výsledkov. To vieš zasa ty, že, miláčik!“ snažil sa znova vpratať do jej hlavy rozum.
Nenávidela tie jeho pózy triezvo zmýšľajúceho bifľoša, ktorý školu staval na najvyšší piedestál.
„Nemôžeš ma rozdráždiť a potom schladiť! Lezieš mi na nervy s tým tvojím správňackým chovaním, prečo nemôžeš aspoň raz urobiť niečo, čo by bolo proti zásadám? Niečo nečakané a nesprávne, čo by si možno neskôr ľutoval?!“ kričala, rozhadzujúc rukami.
„Možno preto, že by som to neskôr ľutoval?“ spýtal sa pobavene, vstávajúc z lavičky.
Tá jeho logika a premyslený každý krok dopredu. Štval ju s premysleným, nalinkovaným vedením života. Nudil ju svojou správnosťou a bezchybnosťou.
Chcela tak veľa, ak túžila po jednom dni bez pravidiel? Ak snívala o tom, že aspoň raz, jeden jediný krát, by sa mohol zachovať ako zlý chlapec?
„Si tak nudný a fádny, nerozumiem, že som to nevidela skôr, nechápem, prečo s tebou ešte strácam čas!“ vrčala na neho rozzúrená.
Zastavil sa s mierne pootvorenými ústami a úsmev z jeho tváre zmizol, ako mávnutím čarovného prútika. Nahradil ho prekvapený a ukrivdený pohľad malého chlapca, ktorý videla naposledy, keď jej plakal na ramene pred skoro desiatimi rokmi, keď si jeho otec pobalil caky-paky a bol preč rýchlosťou vetra. Bez jediného slova, vysvetlenia, či dokonca rozlúčky.
Prekryla si ústa rukou, no bolo neskoro, vypovedala to. Už to nikdy nevezme späť a jeho bolesť v očiach ju bude mátožiť navždy. Sama nevedela, čo to do nej vošlo. Prečo mu vykričala tak otrasné veci. Veď mal pravdu.
Vedela, že škola, štúdium sú základom dobrej budúcnosti, o ktorej obaja snívali. Že mali pred sebou víkend a toľko sexu, že tá až neznesiteľná túžba spred pár minút bola iba kvapkou v mori.
„Och, ja, wau...“ koktal neschopný reakcie.
„Jakub.“ Natiahla k nemu ruku, no on tú svoju vystrel, zastavujúc ju v pól kroku a obišiel ju bez jediného slova, či pohľadu.
Vošla si rukami do vlasov a mala chuť si ich vytrhať pre pohľad na jeho vzďaľujúcu sa postavu.
Nechcela mu ublížiť, nechcela kričať a už vôbec ho nemohla stratiť. Bol súčasťou jej života od detstva. Boli ako jing a jang. Dve časti celku. Navždy spolu!
„Jakub!“ vykríkla a rozbehla sa za ním, potkýnajúc sa o hrbolčeky v trávniku.
Nemohla ho stratiť. Musí ju vypočuť, odpustiť jej tie slová, vždy si odpustili, keď sa pohádali. Nikdy sa na seba nehnevali viac ako pár minút. Potrebovali sa navzájom. Poznali sa a milovali, od prvého dňa až do smrti.
Obrátil sa a venoval jej jeden prázdny pohľad, nikdy tak na ňu nepozrel, ani raz za tých dvanásť rokov. Vždy bola v jeho očiach láska, oheň alebo hnev, keď ho svojim niekedy detinským správaním trošku pohnevala a chuťou hádať sa skutočne vytočila.
Všetko by bolo lepšie ako prázdno v jeho pohľade, bez emócie, bez duše.
„Nemáme o čom,“ odbil ju a ona sa zastavila na diaľku vystretej ruky, ktorú k nemu načiahla.
Iba sa ho dotknúť...
Žádné komentáře:
Okomentovat