neděle 11. prosince 2016

Budeš môj - 10 - 15. kapitola





















10. kapitola 
Šiel sa zblázniť nudou. Ľudia v triede horlivo diskutovali a profesor to mal absolútne na háku a nemienil odtrhnúť pohľad od rozčítaného článku v Enigme. Hral sa s myšlienkou, že by ho požiadal o starší výtlačok. Len aby zabil ten nekončiaci čas nič nerobenia.
Tie sračky, čo mu dal Šimon, odmietal ho volať Liner, bolo to nanajvýš detinské a trápne, prestali účinkovať niekedy po druhej hodine. Vedel, že urobil chybu, keď si to šľahol deň pred tým, ale nemohol to už vydržať. Potreboval sa zbaviť toho tlaku a odstrániť všetko zo svojho obehu. A taktiež si musel pripustiť, že v tom začal pekne lietať, ak s tým čo najskôr niečo neurobí, jeho vedomé otupovanie mysle skonči márnicou a zlatou dávkou v jeho tele.
Vedomie, že na ďalší deň dostane vysvedčenie a bude môcť dni tráviť oveľa produktívnejšie ako debilným civením do steny v snahe nezaspať ho napĺňalo radosťou. Videl dosť jasne, ako si dni vypĺňa ničením života svojmu otcovi. Na tvári sa mu objavil zlý úsmev a spokojne sa posunul nižšie do stoličky.
Mal chuť odísť, teraz deň pred oficiálnym koncom školského roka to nemal byť problém. Ale bol.
Jeho otec mal dokonale vymyslený trest za hriechy, ktorých sa dopustil. A jednou nemalou časťou bol život v tom prašivom meste, ďaleko od všetkého, čo miloval. Navštevovanie školy pre priemerných, kde jeho mozgové bunky pomaly a isto umierali zákernou smrťou unudenia. 
Vzťah s jeho otcom bol tak dlho na bode mrazu a nenávisti, že sa ani nepokúšal to zmeniť. Nestál o to. Ak by mal možnosť vrátiť čas, neurobil by nič preto, aby to neskončilo práve tým istým výsledkom.
Bol to hajzel. Vypočítavý a bezcitný smrad, ktorý všetko riešil zväzkom bankoviek. A jeho brat, ten odporný podrazák, šiel v jeho dokonalých šľapajach.
Odsúdil ho na život v tom prekliatom meste, ďaleko od priateľov a rodiny. Aj napriek tomu, že ho prosil, aby mlčal. Aby to nikomu nepovedal a už vôbec nie rodičom. Chcel im to povedať sám. Raz, keď bude presvedčený, že je ten správny čas.
Namiesto toho to hneď zavesil otcovi na nos a on musel odísť. Zachrániť odchodom aspoň to málo, čo ešte nestihol pokaziť.
Zo zamyslenia ho vytrhlo zaklopanie na dvere a po chvíľke sa objavila tvár ich hriešnej zástupkyne riaditeľa.
Bola to tá najkrajšia žena, akú kedy videl. Aj napriek jej zrelému veku bola jej pokožka na pohľad pevná a pružná. A on nepochyboval o tom, že to tak muselo byť aj na omak.
Jej dekolt, ktorý odhaľovala, bol plný a krásny, vláčny a napnutý. Až mohol človeku prísť nemiestny pre jej postavenie. A hanbatý pre okázalosť, akou ho vystavovala s dvoma rozopnutými gombíkmi na vrchu jej bielej blúzky.
Bola to hriešnica a zlatý krížik, odpočívajúci na úzkej cestičke jej pŕs bol výsmechom symbolu, ktorý znázorňoval.
Dokázal si živo predstaviť, aká musela byť ohnivá, keď rozpustila svoje čierne vlasy silno stiahnuté do pevného uzla. A jej krásne, mladistvé, žensky svalnaté stehná iba do poly skryté pod úzkou, čiernou sukňou museli byť zverákom pri jej vrchole.
Nevedomky si oblizol peru. Bola dokonalá.
Možno  by ho dokázala skutočne vyliečiť. Čo tie mladé žabky, čo mu naordinoval jeho debilný otec mohli vedieť o sexe? Musel sa pousmiať pri predstave svojho fotra a jeho výraze pri tom, ako mu oznamuje, že pretiahol zástupkyňu.
Možno by bol na neho znova hrdý. Tak ako pred rokmi, keď s ním chodil na všetky možné vedomostné a matematické súťaže a hrdo vyhlasoval, že je jeho otcom.
Keď im školská psychologička povedala, že majú doma nadpriemerne inteligentné decko a potrebuje zvláštny prístup, ešte v ten deň ho odhlásil z mestskej základnej a zapísal ho do špeciálnej, pre deti ako je on.
Býval hrdý otec. To však už bolo len minulosťou. Teraz ho naopak vedome a kruto zapísal do zapadákova, kde ešte aj profesor mal menej informácií o látke, ktorú preberali. Vedel príliš dobre, ako to na neho bude pôsobiť. Že jeho úbohé mozgové bunky budú krnieť a pomaly umierať a on z toho bude šalieť.  Z nudy, čo ho drvila pri každej vyučovacej hodine. Preto to urobil. Trest za sklamanie, ktorého sa dopustil. Za hanbu a nesprávnosť.
„Tadeáš má návštevu. Rodinný príbuzný.“ Usmiala sa na neho jemne. S pohľadom dospelej ženy, hľadiacej na výrastok. Čím vlastne obaja boli.
Profesor ho bez rečí prepustil, ani sa nepozastavil, aby mu vymedzil čas, ktorý môže s blízkou osobou stráviť.  A ďalej čítal, pravdepodobne niečo o kruhoch v obilí alebo o kultoch, ktoré obetujú malé deti.
Napadlo ho, že by to mohol byť brat. No ten mal prísť až na budúci týždeň. A ich vzťah bol ako slávnych bratov Kaina  a Ábela. Zrada miesto bratovraždy. Pre žiarlivosť a pozornosť, ktorú mu otec venoval. On bol Boh a oni bratia, súperiaci o jeho pozornosť. Jeden viac ako ten druhý. Nebolo potreba rozpitvávať, ktorý z nich žiarlil. Zrada bola mierená na získanie si otcovej pozornosti. Bez úspechu, samozrejme. Otec stále zotrvával v sústredení na svojho nadpriemerného syna. Tento krát až sadisticky upriamený na prevýchovu.
Nasledoval tú dokonalú zadnicu, nepúšťajúc pohľad z hypnotického pohupovania. Áno, tie všetky čo pretiahol boli iba páskou cez oči pre jeho otca, ale túto ženu by si vychutnal.
Usmiala sa na neho, keď sa k nemu pootočila, akoby vycítila jeho pohľad na svojom zadku. Mierne kývla hlavou v tichom pozdrave a stratila sa v zákrute vedúcej ku schodisku.
Zdvihol hlavu, rozhliadajúc sa po chodbe, až kým sa jeho pohľad nestretol s človekom, ktorý tam nemal absolútne čo robiť.
Cítil, ako sa jeho srdce pohlo v pred a pľúca zalapali po kyslíku. Zaváhal a jeho rázny, odhodlaný krok zakolísal rovnako ako žalúdok.
Bol tu, ani nie dva metre od neho. Ležérne sa opierajúc ramenom o stenu vo svojej neodmysliteľnej snehovo bielej košeli a uvoľnenej čiernej kravate.
Jeho pery skrivené do toho posmešného úškľabku „pristihnutý pri slintaní“ a nadvihnutým obočím tíško vyčkával.
„Nikolas,“ vydýchol a v tej chvíli jeho nohy zosilneli a on túžil byť pri ňom čo najskôr.
„Tadeáš,“ odzdravil stále bez pohybu.
Takmer neudržal tempo a tú mizivú vzdialenosť prekonal klusom. No zachoval si mužnosť a pomalým krokom sa dostal do jeho tesnej blízkosti.
Nerozumel, čo ho to napadlo. Nemal tu byť. Vravel mu, že sa ozve, že sa dohodnú. Ale to by nebol Nik.
„Čo tu robíš?“ vyčítal šeptom, aj keď to ako výčitka nevyznelo. Cúvajúc od neho na dva kroky sa snažil ignorovať bijúce srdce, zrazu až príliš živé.
„Mal som cestu, tak som si pomyslel, že by bolo pekné navštíviť starého priateľa.“ Odrazil sa od steny a oprel sa o ňu celým chrbtom.
Ted ho teda obišiel, aby mu mohol byť tvárou a s prekríženými rukami na prsiach si ho nespokojne meral.
„Mal si cestu? Krížom cez celé Slovensko?“ vysmieval sa mu, sledujúc jeho tvár.
V jeho modrých očiach sa zalesklo a so zlým úškrnom urobil malý krok k nemu. „Nemal som čo na práci.  To už nemôžem vo svojom voľnom čase ani navštíviť  kamaráta?“ Započul v jeho hlase sarkazmus, no nemohol sa na neho celkom sústrediť.
Jediné, čo vnímal, bolo to prekliate slovo kamarát. Krúžilo okolo neho v kruhoch a posmievalo sa jeho blbému srdcu.
„Kamarát? To pre teba teraz znamenám?“ Detská výčitka vyslovená nahlas, znela ešte otrasnejšie ako v pomyslenej verzii, no nemohol to vziať späť. A v podstate ani nechcel. Potreboval odpoveď. Možno by sa potom mohol pohnúť ďalej. Nebyť sklamaním pre otca a matku.
„Ty si tak rozhodol,“ povedal nevzrušene a na jeho tvári sa objavilo študujúce zamračenie.
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo to na ňom sleduje s tak sústredeným pohľadom. Až kým Nik nenatiahol ruku a nedotkol sa jeho krku, presne na mieste, kde tá malá potvora z predchádzajúceho dňa nechala odtlačok svojich pier a sacích schopností. Aj napriek tomu, ako jej vravel, že o značky nestojí.
Skopíroval jeho pohyb a tiež sa podvedome dotkol toho istého miesta. Ich prsty na kratučký okamih stretli, no Nikolas si ju stiahol až príliš rýchlo, hryzúc si do líca.
„Vidím, že nestrácaš čas a ockovi robíš len samú radosť. Ale čo som čakal? Že by ti bolo pod psa tak, ako mne? Vy bisexuáli to máte  tak jednoduché!“ Hrabol do svojich blonďavých, na krátko ostrihaných vlasov s previnilým pohľadom. „Do pekla, neprišiel som robiť scény. Len som ťa chcel vidieť. Nie je ma nič do toho, čo robíš a s kým robíš. Teraz už nie.“
Ted videl, ako sa neisto pohol preč. Chcel, aby ho zastavil? Čakal to? Tak či onak ho nemohol nechať ísť. Meral príliš dlhú cestu, aby nedostal vysvetlenie, ktoré mu mal dať už dávno pred tým.
Pravdou bolo, že nebol bisexuál. Nemohol byť. Nie, že by sa bránil, že by sa s tým snažil bojovať. Ale nikdy na iného muža nepomyslel tak, ako na toho, čo stál pred ním s ukrivdeným, tvrdým výrazom. Len predstava, že by sa ho mal dotknúť iný chlap alebo naopak, on by mal siahať na telo iného, mu obracal žalúdok čisto mužským zhnusením z predstavy homosexuality.
Sám nerozumel tomu, čo sa dialo. Kedy sa priateľstvo zmenilo v túžbu a potrebu fyzickej a duševnej blízkosti. Proste to tak bolo. Boh mal deň blbec alebo možno naopak hýril vtipom, keď snoval ich životy a aby si spestril monotónnosť večnosti, vložil jeho dušu do tela muža aj napriek tomu, že podľa pôvodného plánu mal byť ženou. Aby mohol patriť Nikovi a nik by sa nad tým nepozastavil. Nikdy.
A jeho otec by nemal dôvod brániť, vyhrážať sa, ubližovať.
„Niky, no tak. Ja... Robím to pre teba, aby si sa mal dobre a mal pokoj od môj...“ Nestihol dopovedať. Nikolas mu s odfúknutím skočil do reči, stále si ho merajúc neveriacim pohľadom.
„Skutočne? Lebo podľa tej podliatiny na tvojom krku si to práve ty, čo sa má nadmieru dobre. Ale nechcem znieť ako hysterický, odvrhnutý milenec. Ži blaze. Už nebudem otravovať.“ Aj napriek situácií sa musel pousmiať. Lebo presne tak sa choval. Nie, že by na to nemal právo.
Schytil ho za zápästie a potiahol späť, aj keď to dalo prácu. Zabudol, aké ťažké môže byť udržať chlapa v takmer identickej váhovej kategórií na mieste. „Robím to pre teba. Aby ti dal môj otec pokoj. Neužívam si to, nie tak, ako si myslíš.“ Sám počul, ako chabo to znie. Ako debilne a v neposlednom rade vtipne.
Nikov smiech jeho vnímanie len potvrdil. Bolo to málo uveriteľné, ako poväčšine každá pravda.
„Neužívaš si sex? Áno?“ Jeho smiech naplnil tichú chodbu a pohľad vpaľoval Tadeášovi do čela dieru. „Chceš, aby som ťa ešte ľutoval za to, že ockovi chceš vyhovieť a tak preťahuješ dievčatká? Si dospelý muž. Môžeš si robiť čokoľvek chceš a nemusíš sa nikomu spovedať. Preťahovanie dievčat pre moju spokojnosť je absurdita, rovnako ako skutočnosť, že si s ním odišiel aj napriek tomu, že si plnoletý a mohol si zostať u tvojej matky alebo sa úplne osamostatniť,“ upozornil ho na niečo, čo sám pred vyše mesiacom hodil otcovi do tváre. Než jeho otec vytiahol esá a prinútil ho súhlasiť so všetkým.
„Povedal som mu to. Nechcel som odísť. No on povedal, že tak, ako sa mu podarilo dostať ma do školy iba mesiac pred koncom školského roka, tak  isto vďaka malej finančnej pomoci môže dostať študenta práv z fakulty behom minúty. Tu nejde o to, že by som chcel otcovi robiť radosť. Nenávidím ho. Ale nemôžem obetovať tvoje štúdium. Máš posledný rok. Bolo by to mrhanie peniazmi a v neposlednom rade  časom, čo si strávil nad knihami. Riskovať tvoju budúcnosť by bolo príliš sebecké!“ vysypal zo seba, chvejúc sa na celom tele.
Nikto nevedel, aký jeho otec v skutočnosti dokáže byť bezcitný a krutý. Dokonca ani matka, teda ona možno áno, inak by sa nerozvádzala. Možno tak jeho nepodarený starší brat, ktorý ich pristihol a nabonzoval. Vedel, že to bola hlúposť, odísť a nechať sa vydierať. No nechcel skutočne riskovať, že jeho otec by to spravil a zničil by tak Nikov život.
Jeho rodičia boli stredná vrstva a štúdium ich vycuciavalo do posledného centu. Sám Nik musel mať dve brigády, aby vypomohol a mohol si zaplatiť náklady. Bolo nemysliteľné, aby pre city riskoval, že príde o všetko, že všetko vyjde na vnivoč, iba pre jeho túžbu po spoločnosti toho muža.
„To je ten dôvod, ktorým ťa prinútil odísť s ním bez rozlúčky či vysvetlenia? Pre Boha... Vy nadpriemerne inteligentný dokážete byť pekné brzdy,“ vzdychol si na oko strápene, prerušujúc tú malú vzdialenosť medzi nimi. „Nemá na mňa nič. Som vynikajúci študent s dokonalým prospechom. Doučujem a som pravou rukou profesora. Čo by mi tak mohol? Mal si mi to povedať. Do kelu, Teddy.“ S pohľadom dospelého, ktorý vysvetľuje dieťaťu, že nič zlé nevyviedol a je mu odpustené položil svoju dlaň na jeho tvár, palcom ho pohladil po strnisku, ktoré bol príliš lenivý oholiť.
Automaticky ju prekryl tou svojou. Udržujúc ju na mieste čo najdlhšie. Aj s nádherným pocitom, čo jeho blízkosť prinášala.
„Vráť sa domov, Ted. Vráť sa ku mne. Našiel som si byt. Už nebývam s tvojim bratom. Mohli by sme bývať spolu, tak ako sme plánovali alebo by si sa mohol vrátiť k matke, ak nechceš byť so mnou neprestajne. Zbláznila by sa radosťou, ak by ťa mala znova na blízku,“ šepkal mu do ucha, stále ho jemne hľadiac.
Znelo to tak jednoducho. No nebolo.  Nič nikdy nie je tak jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá.
„Na rozdiel od teba mám osemnásť. Nemám maturitu. Ja potrebujem jeho peniaze. Potrebujem zaplatiť štúdium. Ak by som sa aj vrátil, ako si zaplatím školné?  A čo ak to nie sú vyhrážky? Nik, čo ak ťa skutočne vyhodia posledný semester pred štátnicou? Nemienim niečo také riskovať. Drel si príliš veľa, aby si sa pre mňa toho všetkého vzdal.“ Nesúhlasne krútil hlavou, no jeho dlaň si stále pridŕžal. Iba pre istotu, ak by ho napadlo ju stiahnuť.
„Nájdeš si brigádu, aj dve. A potom je tam tvoja matka, isto by ti pomohla. A k mojej budúcnosti? Urobím si trojmesačný kurz murára alebo kohokoľvek. O nič nejde.“ Mykol plecom, tlačiac Tadeáša do steny.
Na koreni nosa sa mu jemne nariasila koža a palcom prešiel po jeho lícnej kosti. Zatlačil do jeho brady, prstom študujúc jeho oči. „Ty niečo berieš, Ted?“ kontroloval, stále zabodnutý do jeho ešte zrejme rozšírených zreníc.
Nemal potuchy, ako na to mohol prísť. Ale taktiež vedel, že nemá zmysel mu klamať alebo zastierať. Nik ho poznal a zistil by, že nie je úprimný. Nechcel mu luhať, aj keď to znamenalo priznať slabosť. Pred Nikom však nikdy s niečím takým nemal problém. Pri ňom bol sám sebou a nemusel sa hrať na nikoho.
„Je to jednoduchšie. Keď som pod vplyvom, dýcha sa mi ľahšie. Svet bez teba nie je tak na hovno. Nebolíš ma.“ Znelo to melodramaticky, no bolo to skôr sebecké. Vedel to. Ale neklamal.
Jeho hlava pod vplyvom bola prázdna a bezstarostná. Nemusel sa zamýšľať nad tým, čo práve robí, akoby chcel byť s ním a taktiež sa oveľa praktickejšie udržovala vizáž, ktorú si vymyslel pre uspokojenie svojho otca. Jeho okolie mu žralo aj s navijakom rolu zlého chlapca a kurevníka.
„To, že sa utešuješ alebo čokoľvek už robíš medzi stehnami dievčat je tvoja vec. Ale, do frasa, tie svinstvá z toho vynechaj. Zničia ťa. To chceš? Vybral si si život bezo mňa, lebo si bol priveľký zbabelec postaviť sa ocovi. Tak buď aspoň taký chlap a znes bolesť bez tých jedov. Mne je tiež na dve veci a nedopujem sa.“ Tresol ho silnejšie späť do steny. Nervózne chodiac v malom kruhu.
„Nedokážem byť dobrým synom,“ zafňukal, aj keď vlastne nevedel prečo. Jeho životným cieľom sa stalo pripraviť otca o rozum. No nechcel na rovinu Nikovi povedať, že bez tých sračiek nedokáže ani pomyslieť na sex s nikým iným, ako s ním. Nieto ho ešte prevádzať. Len aby bol jeho skurvený ocko spokojný.
„Tak nebuď. On tiež nie je práve reklamou na vzorného a starostlivého otecka,“ zavrčal podráždene, naťahujúc sa k nemu rukou. „Prestaneš to brať! Sľúb, že s tým sekneš!“ žiadal zmierlivým tónom, znova s dlaňou na jeho tvári.
Prikývol. Nemal na výber. Jemu by sľúbil svet. Sám si uvedomoval, že sa blížil k hranici závislosti a tú nemal v pláne prekročiť. Sledoval Nikovu ruku, ktorá zmizla z jeho tváre a zalovila vo vrecku nohavíc.
Natiahol sa po jeho ruku a pomaly mu do nej vtisol kľúčik s plastovou kľúčenkou. Neschopný slova si prezrel Nikov dar. Ak to tak mohol nazvať a v plastovej kľúčenke si pod fóliou všimol papierik, na ktorom bola jeho úhľadným písmom  napísaná akási adresa.
„Nemusíš mi ani dávať dopredu vedieť. Proste ak budeš pripravený, tak príď. Ja ťa budem čakať. Vždy.“ Usmial sa na neho, jemne odstraňujúc z čela tmavý prameň jeho vlasov.
Nevedel, čo na to povedať. Len hľadel na muža pred sebou a nádej v jeho ľadových očiach. Nemohol mu to urobiť. Miloval ho. Ako nikdy žiadnu ženskú a vedel, že už nikdy ani žiadnu tak milovať nebude. No nebolo správne nechať ho čakať na niečo, čo nebude. A ich spoločná budúcnosť bola len snom. Nielen pre otca, ale pre všetko.
„To nie je správne, Niky. Nemôžeš na mňa čakať. Je to voči tebe nefér,“ upozorňoval ho, načo Nik odpovedal len jemným súhlasným úsmevom.
„Mám dvadsaťpäť rokov. Som veľký chlapec a viem, čo mám so svojim životom robiť. Otázkou je, či to vieš ty. Urob niečo, aby to bolo spravodlivé voči nám obom. Žiadna veda, hlupáčik. Musíš predsa vedieť, čo očakávaš od života. Kam ho chceš smerovať. A teraz nemyslím len sebecky na seba. Tvoji priatelia, škola, v neposlednom rade matka. Veď tu prídeš o rozum. Tu ti nemôžu dať všetko, čo ten tvoj nadpriemerný mozog potrebuje.“
Nevedel si pomôcť, ale Nikove tvrdenie, že ho proste bude čakať, ho zahrialo, potešilo. A taktiež sebecky upokojilo. Vedel, že to nie je správne a mal by mu dohovoriť. Mal by ho prinútiť ísť ďalej. No nedokázal to.
Miloval ho. Potreboval. A rovnako, ako on vedel, že proste nikdy nebude schopný milovať kohokoľvek tak, ako Nikolasa. Samozrejme, láska nebola večná, pokiaľ sa o ňu človek nestaral. Ale taktiež človek nikdy nebude dvoch ľudí milovať rovnako veľkou láskou, rovnakým spôsobom, či dokonca vytrvalosťou. Vždy sa v živote každého objaví človek, ktorý po svojom odchode zanechá najhlbšie rany. Ktorý sa v duši zakorení najhlbšie a ani tisíc lások, nech už akokoľvek skutočných, či úprimných, ho zo srdca na trvalo neodstránia.
A to bol v jeho prípade Nikolas. Prvý muž, ktorý ho očaril svojou osobnosťou, schopnosťou načúvať. Rozumel mu bez slov. Nútil ho premýšľať a zamýšľať sa nad životom spôsobom, akým to nik nikdy nedokázal. Niekedy mal skutočne pocit, že je aj napriek svojej „vade“ menej sčítaný. Mohol s ním debatovať hodiny. Od tém zmyslu života až po športové podujatia a tímy, ktorým fandili.
Nechcel o neho prísť. Bolo nemysliteľné, že by ho stratil. Ale taktiež nesmel pripustiť, aby mal otec „dôvod" rozbiť jeho pokojný život, ktorý viedol.
„Počkaj rok, Niky. Jeden rok. Ty budeš mať diplom, ja ukončenú strednú a potom...“ Horlivo pokrútil hlavou, pritláčajúc ho svojou blízkosťou do steny.
„To je príliš dlho. Neznesiem predstavu, že preťahuješ tie husi.“ Bol to obrat od jeho posledného tvrdenia, že počká. Ale tým, že si vyhradil čas, dal vlastne Nikovi priestor na vyjednávanie. Bolo jasné, že sa do toho obuje.
Akosi odmietal pochopiť, že to robí pre neho. Že jeho otec síce nie je mafián a nemá pod sebou smrť prinášajúcich poskokov. No jeho peniaze sú o to horší spoločníci. Otvárajú cestu, tvoria cestu a ničia cestu. Sú mocnárom.
„Vieš, že patrím len tebe...“ Natiahol ruku, no Nik ju zachytil a len potriasol hlavou.
„Neskúšaj na mňa reči previnilej priateľky!“ varoval ho s tichým smiechom, stále krútiac hlavou. „Mne nestačí to vedieť a pri tom sa tváriť, že som zmierený s tým, že napriek tomu si s jednou, s ktoroukoľvek. Chcem viac.  Chcem aj to, čo dávaš im! Vždy, keď dostanem chuť! Do pekla. Čo vyriešime tým, že počkáme rok? Je to nezmysel! Myslíš, že tvoj otec by nemohol zaťahať za povrázky aj po mojom štúdiu? Ak sa mu nepostavíš teraz, tak už nikdy! Stále nájde spôsob. Teraz je to moje štúdium, o rok moja prax a potom? Zamestnanie? Vždy niečo nájde. Je to blbý kruh, z ktorého niet cesty von. Proste ho presekni a zvyšok doriešime za pochodu,“ naliehal a jeho hlas sa rozliehal po celej chodbe.
A presne to bol ten prekliaty dôvod, prečo s ním nemohol byť. Jeho otec zakaždým nájde spôsob. Vždy bude niečo, čím by mohol Nikovi ublížiť, pokiaľ sa bude držať v blízkosti jeho syna.
Sklamane si povzdychol, kriviac ústa do boku, akosi znova frustrovane rozhryzoval líce. Miloval to jeho gesto. Vlastne ani nevedel prečo. Jeho krásna, hranatá tvár pri tom počine vyzerala vtipne, zdeformovane a predsa v tom bolo niečo tak neuveriteľne lákavé, mužné a sexy.
„Niky,“ oslovil ho aj keď nemal nič, čo by mu povedal. Proste ho len chcel zdržať. Pred tým, ako odíde naštvaný a zronený. Sklamaný pre jeho zbabelosť a strach z moci, ktorú jeho otec mal vďaka peniazom.
„Musím ísť, Tadeaš. Cesta mi zaberie zvyšok dňa a ja mám večer šichtu v kaviarni. Tak si to premysli, áno?“ Fakt, že sa Nik nevzdával ho hrial. Zvráteným a sebeckým spôsobom ho skutočne tešilo, že naliehal, že nútil a pripomínal.
Nemal o čom uvažovať. Patril Nikolasovi. Od chvíle, ako si uvedomil, že je to prvý a bez pochyby posledný muž, ktorý ho priťahoval. Od momentu, ako ho na svoj vlastný popud pobozkal, nemohol nikdy už milovať nikoho tak verne a mocne. Nemohol to pochopiť nik, kto niečo také nezažil. Keď je človek pre silu citu schopný prekročiť hranice morálky a spoločnosťou stanovené limity.
Presne to sa snažil vysvetliť otcovi. Ale on rovnako ako väčšina ľudí to proste pochopiť nemohol, nedokázal a nechcel.
Zastavil jeho telo, ktoré sa mu pomaly otáčalo chrbtom, merajúc si to k schodisku. Omotal ruku okolo jeho zápästia a aj napriek tomu, že nemal presne premyslené čo ďalej ho jemne potiahol späť.
Bol hladný po chuti mentolových cigariet. Sám síce nefajčil, ale často si nechal posledný mesiac len tak pováľať dym z Nikovej obľúbenej značky tých cigariet v ústach. Iba tak, pre pripomienku  jeho osobitej príchute. Nikdy nešlukol. Len si napĺňal pusu a spomínal, aké to bolo láskať jeho ústa a prepĺňať si chuťové receptory nezdravou mätou. Ale nikdy to nebolo tak dokonalé, ako práve v tej chvíli, keď sa tvrdosť prirazených pier zmenila na nežné láskanie úst.
Chuť mäty a tabaku ho naplnila a on, oslabený vytúženou blízkosťou zabudol, kde sa nachádzajú. Zanevrel na opatrnosť, ktorej sa mal pridŕžať až do chvíle, než sa chodbou nerozoznel dupot podrážok.
Blondiak sa odtiahol. lapajúc po dychu, zatiaľ čo on sa obrátil na ďalšieho, ktorý stál na vrchu schodiska, neveriacky si ho merajúc zhnuseným, prekvapeným a najmä "najvýraznejším" vražedným pohľadom.
Mal chuť si otrieskať hlavu o stenu. Úplne zabudol na Jakuba, ktorý si do školy chodil posledné dni ako na dovolenku. Jeho dlhé nohy sa pohli k nemu s výrazom býka, sústredeného na červenú zástavu.
Odstrčil od seba Nika v snahe dostať ho z dráhy päste, ktorú videl chlapca vystierať. Mohol sa brániť. Mohol útok blokovať. Dokonca predbehnúť ho svojim a tým ho úspešne spacifikovať. No neurobil to. Ten muž to zo seba potreboval dostať. To, čo mu urobil on a jeho bývalka.
Divil sa, že na neho nezaútočil hneď v ten deň a ani ostaté dni. Proste ignoroval ju aj jeho. Dusil to v sebe a kašlal na dochádzku, úplne na všetko.
Jakubova ruka sa natiahla po jeho hrudi. Zovrel v ľavej pästi tričko, priťahujúc ho k sebe, zatiaľ čo pravá mu bez zaváhania narazila v plnej sile do tváre.
Počul zapraskanie, skôr ako sa dostavila očakávaná a nevyhnutná bolesť. Nebol si celkom istý, či to prasklo v jeho nose alebo ruke, ktorá mu vohnala slzy do očí.
Mohol sa brániť, pokúsiť sa o to. Ni namiesto toho nechal toho úbožiaka, aby ho povalil na zem a  tĺkol od neho.
„Kurva teplá!“ chrčal a so začervenanými belmamy, bojujúc s Nikom, ktorý ho z neho dvíhal. „Pusť ma, lebo zmordujem aj teba!“ Sotil do Nika, ktorý bol v jeho váhovej kategórií a podoba bola takmer zdrvujúca. Iba takmer.
„Nikoho mordovať nebudeš,“ zahrmel Nik, stále bojujúc s Jakubovou silou.
A on do neho sotil znova sa zameriavajúc na vinníka. „Povedz mi prečo? Prečo ona? Ak si si potreboval dokázať, že si na dievčatá, prečo aj s ňou? Vedel si, že je so mnou,“ vrčal, stále odrážajúc Nika.
Nevedel, čo povedať. Sám nevedel, čo sa vtedy stalo, prečo s ňou skončil tam, kde skončil. „Je mi to ľúto. Bol som pod vplyvom. Nevedel som v podstate, čo robím.“ Neklamal, nie celkom.
Jakubova päsť znova narazila do jeho tváre a on skončil chrbtom opretý o stenu a šľachovité zápästie ho tlačilo pod krkom, pripravujúc ho o kyslík.
Nik  ho z neho strhol, vykrúcajúc mu ruky za chrbtom. Videl v jeho očiach otázku, no nemohol na ňu odpovedať.  Bál sa jeho reakcie. Stratil by ho. Nik bol zásadový muž, ak by sa dozvedel, čo urobil, ako zničil život dvom mladým ľuďom, neodpustil by to.
„Pusť ma! Toto nie je tvoja vec!“ vrčal, pluvajúc sliny ako zúril. „Rozbijem ti hubu! Zabijem ťa. Načo si ju tam volal? Prečo? Nemohol si si svoju frustráciu zo sexuálnej orientácie vybíjať na inej? Musel si na mojej Di? Mohol si mať každú! Mal si každú, stačilo lusknúť, tak prečo?“
Cítil sa pod psa. Bolo lepšie, keď do neho tĺkol. Ale Jakub bol skôr ten vykecavací typ. Dokonca aj po tom, ako mu naložil.
„Nemyslel som, že skutočne príde. Nie bez teba. Nemala prísť.“ Nik si stúpol pri Teda ako bodyguard s rukami prekríženými na hrudi. Venoval mu jeden jemný úsmev, no on len pokýval hlavou, znova zameraný na chlapa pred nimi.
„Seriem ti na tie kecy! Ak niekoho pozveš, nemôžeš očakávať, že nepríde! Si úplný debil. Tvoja logika sa vymyká norme!“ Pokoj, ktorým prehováral bol prekvapujúci. Nevedel, kde sa môže v ňom brať taká rozvaha.
„Ak by som to nebol ja, bol by to niekto iný. Ver mi. Urobila by to. O mesiac, o dva, o rok. Ale urobila.“ Bolo to jasné aj jemu. Aj keď horlivo pokrútil hlavou na nesúhlas.
Bol presvedčený o svojej pravde. Nikto mu ju nemohol vyvrátiť. Bola pravda, že na tom niesol značnú časť viny, ale taktiež bol len jednou z možností. Ona by si našla niekoho. Jakub pre ňu nebol ten správny. Bol príliš stály, príliš rozumný. Detské lásky sú väčšinou odsúdené na zánik a je len na aktéroch, aký ten koniec bude. Aj keď pravidelnosťou boli práve tie tragické. Dlhoročné lásky nikdy nekončia zmierom, priateľstvom alebo porozumením. Aspoň nie na začiatku ich konca.
Nepovedal mu nič, len si odvrkol, čím mu dal nepriamo za pravdu.
„Ja, mrzí ma, čo som urobil. Skutočne. Ale mohol by som ťa poprosiť, aby si to nikomu nevravel? Aspoň zatiaľ nie.“ Povýšenecký úškrn ozdobil Jakubovu tvár a znechutene si premeral oboch a skončil na ich prepletených prstoch, ktoré Nik spojil.
„Nie som klebetná baba. Je to tvoj život a tvoja vec. Nemám za potreby mstiť sa ti. Vrhla sa na teba. Rovnako sa mohla vrhnúť na ktoréhokoľvek... Nedostal si na hubu preto, že si ju oprel o kompóty. Dostal si na tú zasratú papuľu preto, lebo si ju o tie kompóty oprel aj napriek tomu, že si skurvená bukvica. A zničil tak nielen vzťah, ale aj priateľstvo, ktoré som s ňou mal a budoval ho roky. Nebudem to nikde rozoberať. Tvoj spôsob života a popieranie toho, kým v skutočnosti si je  dosť veľkým trestom. Drž sa ďalej odo mňa aj od Didy.“ Po monológu sa proste obrátil a namieril si to do triedy. Bez reči, bez obzretia.
„Nevyzeral veľmi zronený,“ poznamenal Nik, ošetrujúc papierovým kapesníkom jeho rozbité ústa a nos.
„Je to divný človek," vydýchol, stále sledujúc dvere, za ktorými sa jeho spolužiak stratil. „Ty nebudeš vyčítať ani poučovať?“ kontroloval, lebo vedel, aký Nik je a v tejto situácií by si neodpustil poučenie, otázky a výčitky, možno odsúdenie. No on sa len zasmial.
„Život, ktorý si si vybral ti je dosť veľkým trestom a dúfam, že tá nakladačka bola poučením. Čo sa týka sexovania so zadanými a taktiež o vplyvoch opiátov na ľudské konanie.“ Jemne stieral krv z jeho úst, sústredený na ranky, ktoré neprestávali krvácať.
„Milujem ťa,“ šepol do kapesníčka a sledoval Nikov jemný úsmev, ktorý sa zmenil v zákerný, keď silnejšie pritisol prstami vreckovku na prasknutú peru.
„Slová nestačia. Nikdy nebudú.“
11. kapitola 

Chvel sa na celom tele. Triaška ho pripravovala o schopnosť prevziať nad svojim telom moc. Primitívna časť z neho, ešte dávneho predka Homohabilisa ho nútila tĺcť. Vymlátiť z toho chlapa dušu za to, čo urobil.
Bolo tam niečo tiché a ľahko zanedbateľné  v jeho hlave. Našepkávajúce mu, že tým vlastne nič nevyriešil. Že útok, ktorému sa silou vôle a presvedčenia vyhýbal, nič nezmenil. No bol tam aj ten ranený, mierne homofóbny muž, ktorý sa potreboval vyzúriť na prekliatej bukvici.
Pripravil ho o všetko aj napriek tomu, že o to v skutočnosti nestál.
Vzal si ju napriek tomu, že na ňu nemal chuť a nikdy ani nemohol. Vzal jeho životu pevný bod, jediné stále. A prečo? Aby si dokázal, že nie je homosexuál, túžiaci po mužských dotykoch? Že nie je vadný?
Stískal a striedavo uvoľňoval boľavú, chvejúcu sa ruku v päsť. Nemal potuchy, ako bolestivé môže byť stretnutie čeľusti s jemnými kostičkami v rukách. Malé trhlinky na jeho hánkach boli boľavé a krv zasušená na jeho pokožke chytala nepekný hnedastý odtieň.
Nemienil sa zamýšľať koľko z tej sušiny erytrocytov a trombocytov je jeho a aké percento naopak toho za dverami triedy, ktorý sa neráčil vrátiť.
A bolo tak zrejme aj lepšie. Nemal chuť ani zdieľať miestnosť s tým chlapom. Musel by pokračovať tam, kde skončil.
Len vďaka letargií toho homošuka sa spamätal na toľko, aby búšenie do jeho tváre ukončil. Chcel jeho spätnú rekciu. Túžil a potreboval cítiť jeho päsť v tvári. No ten teploš len držal. Nechal sa tĺcť aj napriek tomu, že obaja príliš dobre vedeli, ako by to mohlo vyzerať, ak by sa pripojil. Ak by sa bránil, reagoval atakom.
Namiesto toho len ležal. Nastavil tvár a jemu to prekliate gesto zobralo posledné kúsky mužnosti.
Akoby sa posmieval v tichom smiechu. Však si udri, nechám sa zmordovať, aby si nabral aspoň trošku mužnosti, ktorú som ti na komplet vzal pretiahnutím tvojej dlhoročnej priateľky.
Zavrčal hrdelne, zatínajúc čeľusť až sa jeho nová spolu sediaca nepríjemne ošila, sledujúc jeho pracujúce mimické svaly.
Ten bastard. Smial sa mu do ksichtu a on sa musel smiať s ním. Aký hrozný musel byť v posteli, keď sa Dida úplne pomiatla po krátkej rýchlovke s gayom? Aký slabý milenec bol, keď jej päť minút stačilo, aby mala pocit, že je zaľúbená?
„Niečo vtipné, Franek? Okrem toho, že si chodíte do školy, ako sa vám zachce?“ ozval sa profesor a on len pokrútil hlavou.
Poslednou dobou ho nemali práve v láske pre jeho dochádzku. Ale on za to nemohol. Proste sa nedokázal vykopať z postele. Po prepitej noci s kamarátmi len ťažko mohli od neho očakávať plnú sústredenosť alebo dochvíľnosť. Bol rád, že to stíhal tak-tak pred koncom druhej hodiny.
Cítil na sebe jej pohľad rovnako, ako posledné dni od ich rozchodu nespočetne veľakrát. No neotočil sa. Nemal dôvod. Z počiatku si pri vstupe do triedy vždy doprial krátky pohľad na jej rozkošnú tvár a srdiečkové pery. Ale neviedlo to k ničomu. Akurát jeho srdce bolelo. Mal byť nahnevaný a mal ju nenávidieť, tak ako v prvý deň. No čím viac času uplynulo, tým viac to akurát bolelo.
A tak prestal kradnúť sekundové pohľady. Namiesto toho sa zakaždým sústredil na svoju blonďavú spolužiačku a na očný flirt až do času, než si sadol k nej a ona sa jemne pozdravila.
Ruka ho štípala a podivne  puchla. Skúsil ňou pohnúť, no šlo to len sťažka. Zhrozil sa pri predstave, že by ju mohol mať zlomenú. Blížilo sa oberanie marhúľ, čerešní a všetkých tých sprostých letných plodín, ktoré mal babke do malých debničiek pozberať a zavárať.
Matka ho zabije, keď ho zbadá na pohotovosti. Už tak mal doma peklo a tichú domácnosť, ako stále trucovala. Toto jej len tak nevyhovorí báchorkami.
„Preboha, Hagara! To čo ste sa zrazil s dodávkou?“ híkol zdesene profesor a na Jakubovej tvári sa objavil jemný úsmev.
Spokojne pokýval prstami, spôsobujúc si bolesť. Stálo to za to. Jeho „krásna“ tvár zohavená bola satisfakciou. Nie úplnou, ale aspoň takým malým placebom. Klamlivo v jeho mysli vytvárajúc pocit mužnosti.
Neobrátil sa, aby sa stretol s jeho pohľadom a len vyčkával, kedy zahlási, že to práve on ozdobil jeho  tvár. No mlčal, neodpovedal a  napokon neodolal, venujúc mu krátky pohľad. Potreboval vedieť, čo mu urobil.
Jeho ľavá tvár vyzerala skutočne napuchnutá, nos mal takmer negroidné rozmery a ústa vyzerali pekne bolestivo. A jeho oko bolo zmesou zakrvaveného belma a formujúceho sa budúceho monokla.
Uznale pozrel na svoje ruky, položené na lavici, ignorujúc spolužiačku, ktorá ich tiež bez slova sledovala od chvíle, ako si k nej prisadol. Teraz však mohol periférnym videním zazrieť, ako skákala z tváre toho imbecila na jeho hánky a znova späť.
Nemohla uveriť, že by bol niečoho tak masakrálneho schopný? Nedivil sa jej. Sám o tom pochyboval. Nemal ani tušenia, že by jeho ruky boli niečoho takého ohyzdného schopné. Že sa v nich skrývala toľká ničivá sila.
Počul ju, ako vyhŕkla zdesene jeho meno. Bolo to po dlhom čase, ako elektrický šok. Aj napriek tomu, že plačlivo oslovila práve toho, ktorému upravil fasádu. Zaregistroval, ako pri zvuku jej hlasu stiahlo jeho vnútornosti. Nenávidel to, svoje reakcie na ňu. Na jeho neutíchajúcu potrebu po jej blízkosti. Napriek všetkému. Miloval ju.
Nemal dosť odvahy obzrieť sa. Nechcel vidieť obrázok, ako sa k nemu skláňa  a jemnými prštekmi skúma rany, ktoré mu urobil.
A zrazu sa na jeho tvári objavil úsmev. Zákerný a zlý, podobný, aký dokáže vykúzliť len Jack Nicholson. Lebo nech sa akokoľvek bude snažiť, nebude ju milovať. V jeho žilách kolovala príliš „horúca krv“ na to, aby bol niečoho takého schopný. Pri tom žartíku sa trošku zachichtal a sám nad sebou musel pokrútiť hlavou. Stával sa z neho blázon.
Jeho spolužiačka nesmelo natiahla ruku a prstami obkreslila puchnúcu hánku. Mal nutkanie si ju odtiahnuť. No neurobil to. Veď aj henten mal niekoho, kto sa mu otieral o tvár. Prečo by on nemohol svojej spolužiačke dovoliť láskať okolie rán svojimi prštekmi?
Sklonila sa k malej kabele a vytiahla z nej vlhčené obrúsky s naklonenou hlavou pokladajúc tichú otázku. Odpovedal prisunutím ruky na jej stranu lavice.
„Nič ma do toho nie je, Kubo,“ začala šeptom, sústredená na odstraňovanie krvi z jeho pokožky. „Ale nemyslím, že si týmto niečo vyriešil. Vždy som ťa mala za rozumného chlapca. No na druhej strane je to istým spôsob neuveriteľne sexy,“ zapriadla, fúkajúc na jeho štípajúce ranky s pohľadom upriameným na neho.
Flirtovala. Nemal s  tým síce veľa skúseností, ale aj slepý by pochopil.
Premýšľal, ako sa zachovať. Zahrával sa s možnosťou opätovať jej koketné žmurkanie jednou z tých otrepaných fráz, ktoré muži používajú. No nakoniec sám seba zahriakol. Nebolo to fér voči tomu dievčaťu. Nemohol využiť jej zjavné sympatie, aby pomaznal svoje rozdupané ego. V kútiku mysle ho napadlo, že by ich mohla zazrieť Dida a spustil v nej žiarlivosť. A práve to bol ten dôvod, prečo si nakoniec len ruku stiahol. Ticho poďakoval s jemným úsmevom.
Robenie vecí z trucu a očakávania jej reakcie je len znamením nevyzretosti a slabosti. A on taký nechcel byť. Túžil po tom zabudnúť na ňu. Nájsť dievča, ktoré by bolo dokonalé, pre neho bezchybné a on sa mohol pohnúť ďalej. Bez nej v jeho živote. Ale bolo príliš skoro. A pokiaľ bude stále v každej, ktorá mu prejaví náklonnosť hľadať spôsob, ako upútať ju, nebude môcť byť so žiadnou. Kým nedá dievčaťu všetko, čo by si zaslúžila.
Videl na tvári dievčaťa sklamanie pre neopätované nadbiehanie. Ale ignoroval to.
Bola krásna a isto sa nestretala príliš často s odmietnutím alebo okatým prehliadaním jej prejavovanej priazne. Bola nádherná. Od prírody blonďavé vlasy jej v jemných vlnách padali až do poly chrbta. Veľké zelenkavé oči boli živé a jasné. Vždy verne odrážajúce úprimný úsmev jej plných pier. A ako správny chlap proste nedokázal prehliadnuť plné prsia a úzky driek. Dokonalá.
Sám si musel priznať, že prepadol jej čaru prvé dni v škole. Ale udusil to. Bol si vedomý, že je to len ošiaľ krásy a v Dide mal viac. Keby vedel, ako to dopadne, čo mu vyvedie, nechal by sa ňou stiahnuť. Do hlbín jej zelených očí a dlhých nôh.
Odovzdávanie kníh bolo jednou veľkou, nudnou katastrofou. Ako každý rok, kontrola či sú poctivo podpísaný na úplne zadnej strane. Pozbieranie, spočítanie, podpísanie, odovzdania a nakoniec vláčenie do malej stuchnutej miestnosti.
Jeho hánky pri tom boleli, ale mohol si za to sám. Nevýhoda toho, keď jeden z mužskej populácie triedy dochráme svoju ruku. Nik sa nepýta či bolí. Komínky učebníc sa zdali neminuteľné až konečne videl Gaba, ako vzal posledný a s fučaním si to odporučil do skladu.
„Jakub,“ oslovil ho barytón a jemu zovrela krv v žilách.  Nemal dosť?
Chcel ho proste obísť, no zachytil jeho zápästie a potiahol ho späť, tlačiac ho do steny. Nakrčil nos, blízkosť bola prehnaná a nepríjemná. Homofób v ňom kričal, že je to prekročená hranica, ktorú je ochotný tolerovať.
„Nestačilo ti? Už tu nie je tvoj teplý kravaťák, aby ma z teba stiahol!“ vyhrážal sa, vrčiac mu do tváre.
„Nik. Volá sa Nikolas.“ Ako by na tom skutočne záležalo.
Nadvihol na teploša jedno obočie, naznačujúc, že meno jeho milenca má absolútne u prdele. Nemal s ním o čom. No on si zjavne myslel opak, lebo keď sa pohol preč, znova ho zastavil, tento krát vyslovujúc znova jeho meno.
Vzdychol si, nerozumel o čo tomu chlapovi šlo. Mal sa od neho držať čo najďalej. Tak ako do teraz. Fungovalo to bezchybne.
„Vypočuj ma!“ prikázal tvrdo, stavajúc sa mu znova do cesty. „Potrebujem, aby si mlčal. Nie kvôli mne. Ide o Nika. Môj otec je samoľúby hajzel a nezáleží mu na ničom, len na tom, aby jeho meno nebolo poškvrnené. Vieš si predstaviť, čo by to pre neho s jeho postavením znamenalo? Ak by vyplávalo na povrch, že jeho syn miluje chlapa? Vyhráža sa mi, že ak sa nebudem držať od Nika ďalej a nebudem ako ostatní muži, klátiť to, čo mi bolo určené, zničí ho. Zmarí jeho budúcnosť a to ja nemôžem dopustiť. Povedz si, čo chceš, dostaneš to. Potrebujem, aby bol Nikolas mimo. Ak sa dostane otcovi do uší, že tu bol...“ vrčal, pridržujúc Jakuba dlaňou pri stene.
Nemo sledoval Tadeáša a fascinovane žmúril oči na podliatiny, čo mu urobil. Neuveriteľne rýchlo zareagovala jeho pokožka na silu päste. Malé ranky a potrhané kapiláry. To skutočne spôsobil on?
Túžil sa toho zhluku napuchnutej tkaniny dotknúť, no odolal. Neradno sa dotýkať gaya, ešte by si to zle vysvetlil.
Zahriakol sa. Nepatril medzi obmedzencov, čo by mali problém s homosexuálmi alebo rasami či podobne. To len pri ňom bol šovinista. Možno akýsi druh utajeného odporu, preneseného až do nenávisti jeho orientácie.
„Nezaujíma ma tvoj bolestný príbeh, jasné? Už som raz povedal, že to nevykecám, tak to tak skutočne bude. Nestarám sa o tvoj život, ani o podrobnosti tvojho milostného harašenia. Proste si  ži a daj mi pokoj!“ Sotil do neho, aby sa mohol dostať preč.
Prekvapené pohľady jeho spolužiakov, ktorí sa vracali zo skladu ho vytočili ešte viac.
„Čo zízate? Pálte do riti!“ zavrčal, vyhrážajúc sa v prázdnom geste zaťatou päsťou.

Ten hlupák ho úplne rozhodil. Akoby ho malo zaujímať, že jeho otec je sebecký hajzel, čo stavia svoje postavenie a meno nad šťastie vlastného decka.  Ale rozumel mu, v podstate vedel, čo cíti. Aj keď nie priamo. Bol v inej situácii, jeho otec ho zradil úplne iným spôsobom.
Odmietal vidieť v tom čo i len málo spriaznenia. Nervózny sám na seba, že vlastne nad ním nedokáže prestať uvažovať sa pohol do práce.
Mal zmenu až do záverečky, čo bolo do desiatej večer. Vyhovovalo mu to. Navyše, Katu priradil šéf k nemu. Akási podvedomá sila ho musela prinútiť dať to šialené dievča do zácviku práve jemu. Ale nakoniec to bolo osviežujúce, fantastické a veselé. Miloval čas s tou drzou papuľou. Nebola žiadna Dida a nič, čo ho žralo, keď osamel. Mohol ju provokovať, na čo ona odpovedala peknými spätnými údermi a tých osem hodín v predajni spojenej s požičovňou  prešlo tak rýchlo, až mu bolo ľúto, že bol čas ísť domov.
Mrmlajúc si rozrazil dvere od šatne pre personál a stále cvičiac s bolestivou rukou pátral po tričku v jeho plechovej skrinke. Neustále musel myslieť na to, čo mu Tadeáš povedal a pulzujúca bolesť v jeho ruke mu nepomáhala upokojiť sa. Bol z nej rozdráždený a cítil sa pre jej obmedzenú pohyblivosť ako nesebestačný úbožiak. Na čo prišiel po tom, ako sa snažil vyzliecť tričko, ktoré mal na sebe.
Zaseklo sa niekde na pól ceste pod jeho pazuchou a nervózne zavrčal v snahe uvoľniť ho cez lakeť. Celý deň bol jedna obrovská katastrofa. Všetko sa rúcalo a teraz ani nedokázal už tak nenávidieť toho úbožiaka. Bolo mu ho vlastne celkom ľúto. Bol to slaboch, skrývajúci sa za rolu silného a nezlomného chlapa. A pri tom nebol o nič viac ako Jakub, ktorý sa na rozdiel od neho na nič nehral a bol tým kým bol.
Tričko povolilo a on si vydýchol, počujúc tichý chichot a pocítil malé prsty, tlačiace do jeho tricepsu pri tom, ako mu pomáhali s tričkom nahor.
„Hmm, vyholený. Na rebríčku sexymetra si stúpol o celé dve priečky nahor. Aj  keď  tú hruď by si mohol tiež prejsť Wilkinsonom. Nepočítam šmatlavosť pri vyzliekaní trička. To ti odpustím. Je zjavné, že nie si vo svojej koži.“ Jej podpichovanie bolo pre tento krát ako facka.
Nemal náladu na jej posmešky ohľadne jeho tela. Nevšimol si ju, keď vošiel do miestnosti. Ak by to tak bolo, nikdy by si pred ňou to prekliate tričko neskúšal vyzliecť. Nie že by bol hanblivý. Mužská nahota do pól pása bola samozrejmosťou. Tolerovaná spoločnosťou a nepoburujúca. Šlo o to, že ona bola práve takto sarkasticky krutá a jeho telo nebolo samý sval. Bol príliš lenivý a zaneprázdnený počas, pre iných, voľných dní. Nemal čas na posilňovňu alebo podobné hlúposti.
Rád by jej vytrel zrak tehlami na  bruchu a pevnými prsnými svalmi bez jediného chĺpka. Ale nemohol. Bol priemerný muž. S chlpatými prsnými svalmi a tenkým pásikom ťahajúcom sa mu po bruchu dole. Poznal pár chalanov, čo si holili hruď. Boli to však plavci. Každý z nich si ju holil s mierne metrosexuálnymi sklonmi. On si hruď nechával tak ako je. Mal pocit, že to už nebola hygiena a prekračovalo to istú hranicu normálnosti.
Nebol dokonalým vyobrazením muža na titulných stránkach časopisov pre ženy. A prvýkrát ho to skutočne škrelo.  Chcel mať na bruchu pevné svaly a byť dosť neodolateľným pre dievča pred ním. Ani vlastne nevedel prečo. Možno len pre ošetrenie rán na jeho egu. Vedel, koľkí prešli jej rukami, že mala vysoké nároky. Ak by bol pre ňu lákadlom, mohol byť už potom zaujímavý pre ktorékoľvek dievča bližšie jeho dosahu.
Myšlienky tohto typu ho vystrašili. Hodnotiť svoju osobnú príťažlivosť na základe Katinho názoru? Nebol si istý, či je to jeho skopaným sebavedomím alebo do jej mienky na osobu vkladal tak veľký dôraz.
Mykol sebou pod nečakaným dotykom jej dlaní na bruchu. Bolo to tak neuveriteľne dávno, čo sa ho niekto dotýkal. Týždeň, dva? Pokojne to mohol byť aj rok. Aspoň ten pocit malo jeho telo, keď cítil jej dotyky, jemné ako motýlie krídla, krúžiace okolo jeho pupka.
Zaťal čeľusť v snahe nájsť silu dostať sa z tej opitosť vyvolávajúcej nežnosti. Prahol po dotykoch a láskaní. Jeho telo bolo zvyknuté na pravidelnú dávku uvoľnenia a opatery. Jej ruky sa posunuli vyššie a on si uvedomil, že to už nemôže byť náhoda. Skúmala prstami jeho pokožku a náznaky svalov pod ňou. Skúsenými pohybmi prstov sa prehrabávala v jeho riedkych svetlých chĺpkoch, zatiaľ čo mu tým brala dych. Vedela, ako na neho pôsobí to, čo robila? Skúšala či aj nad ním ma moc ako nad ostatnými? Robila to preto, aby sa na ňom mohla neskôr zabávať?
Cúvol, hádzajúc na ňu hraný kyslý ksicht. Jeho srdce si dávalo maratón a jediné, čo ho držalo v hrudi boli rebrá. Potreboval ženskú. Nemohol si dovoliť, aby sa mu ešte niekedy niečo podobné pri Kate stalo. Bolo to šialené. Jeho reakcia, teda skôr jeho tela, ho vybičovala ešte väčšmi. Celý deň bol na dve veci.
„Mám u prdele môj postup v tvojom rebríčku,“ škeril sa, naťahujúc sa po tričko na vešiaku.
Stála stuhnutá na mieste s rukami spustenými pozdĺž tela a len ho sledovala. Vyzerala takmer zraniteľne. Čo sa zdalo neuveriteľné už len preto, že po tých rokoch, čo sa poznali, si povedali také veci, že ublíženosť už nebola reálna.
Jemne sa uškrnula, prekrižujúc ruky na prsiach. „Čo ti zasa sadlo na nos?“ opáčila s výsmechom v hlase, naťahajúc sa, aby mu pomohla s pracovným čiernym tričkom s logom predajne.
Znova na krok cúvol. Nemal v pláne zopakovať si predstavy, ktoré jej ruky v jeho hlave vytvárali. Bojujúc s krátkym rukávom, aby sa neotrel veľmi o boľavú ruku vrčal, až kým mu ju znova ona nestiahla a prekvapene sledovala stopy po úderoch.
„Ty si sa bil? Alebo si uštedril jednu výchovnú stene.“ Jej mandľové oči boli rozšírené a prstami jemne prechádzala po opuchu.
Pretiahol si zvyšok trička, upravujúc ho jednou rukou, no druhú nechal v tej jej.
„Nie som maniak, aby som trieskal do steny.“ Sám počul až mierne hrdý tón, ktorý sa objavil z nenazdajky v jeho hlase.
„Povedz, že si zmlátil jeho a ja ťa  posuniem na prvý stupienok.“ Ťahala ho k stoličkám okolo malého stolíka, kde mali kútik na jedlo a nechal sa posadiť.
„Rozmlátil som mu hubu na nepoznanie, Cute. Nemal čas sa ani brániť, aký som bol rýchly a moje údery ochromujúce,“ pyšnil sa schválne, vynechávajúc tú časť o tom, ako do seba nechal tĺcť. To nebolo podstatné.
Videl v jej očiach prekvapenie, detailne skenovala jeho tvár, hľadajúc známky boja. Iba sa usmial. 
„Ani sa ma nedotkol. Nemal kedy, dva údery a ležal na zemi,“ chvastal sa a sledoval uchvátený pohľad dievčaťa.
Hrialo to. Zvláštnym neznámym spôsobom. Kašlal sa na hlások, ktorý mu šepkal, že klame. Že ak by sa bránil, nevyšiel by bez ujmy. Fascinácia v jej čokoládových očiach však aj napriek tomu bola balzamom.
„Neuveriteľné. Rozprávaj, všetko pekne dopodrobna. Si tak sexy, keď rozprávaš o tom, ako si tomu Golemovi rozbil ústa,“ vzdychala s trošku prehnanou potrebou z neho vypáčiť detaily.
Zasmial sa a sledoval ju, ako z kabelky vytiahla akýsi krém v kovovej tube.
„Je to síce na bolesti svalov, ale myslím, že analgetikum, ktoré obsahuje, by ti mohlo pomôcť aj na túto bolesť. Ja si tiež zvyknem šmrcnúť, keď mám cyklus otcove tablety na bolesť zubu a vždy pomôžu,“ vysvetľovala, rozotierajúc mu gél na ruku v nežných, malých, opatrných pohyboch.
Muselo niečo lietať vo vzduchu, inak si nevedel vysvetliť tú nutkavú potrebu žien v jeho blízkosti starať sa o neho. Ale mlčal. Bol by blázon, ak by sa sťažoval.
Nechcel ju upozorňovať, že tie lieky na zuby jej pomáhajú skôr ako placebo. Veď ona bola práve v tej chvíli jeho žijúcim. Ako by sa jej mohol posmievať?
„Akoto, že máš v kabelke mastičku na bolesť svalov? Nevyzeráš na starú babku, ktorú trápia kŕče,“ spýtal sa, ceriac na ňu zuby, len aby rozptýlil svoju pozornosť od štípania a bolesti.
Nebol si istý, či bolo dobré nanášať tú masť na otvorené ranky. Ale bolo roztomilé, že sa starala. Čert nech vezme otravu krvi alebo zahnisanie.
„Vieš čo to dá námahy vydržať v tých vražedných topánočkách? Som príliš nízka, aby som si mohla dovoliť tenisky. A krása niečo stojí. Často bolí. Preto.“ Mykla plecom, skláňajúc sa k jeho ošetrenej ruke, aby na ňu ako mamka fúkla trošku vzduchu.
„Tvoja výška je rozkošná, nemusíš si ničiť nohy a spôsobovať si nábeh na kŕčové žili. My chlapi máme radi nízke dievčatá. Vyvolávajú v nás potrebu chrániť a starať sa. Mám rád, keď si v tvojich masážnych šľapkách a siahaš mi do pól hrude.“ Tento krát on pohol ramenami, akoby o nič nešlo a ona sa na neho pozrela študujúcim pohľadom.
„Prečo si sa vlastne bil? Nie je to už trošku oneskorená reakcia?“ Pretočil očami v hranej frustrácií.
Skutočne mu však jej zvedavosť robila dobre. Potreboval to zo seba dostať. Dúfal, že nebude jeho bazou, ktorá nakoniec všetko vypíska, ale nutnosť zveriť sa aspoň niekomu ho ničila.
„Prisahaj, že to nikomu nepovieš!" vyzval ju, nakláňajúc sa sprisahanecky viac k nej.
Prikývla, robiac si na srdci krížik. A to mu stačilo. Povedal jej všetko.
S otvorenými ústami počúvala čo videl a čo si navzájom s tým hercom povedali a len neveriacky krútila hlavou. Cítil sa ako klebetná baba, ale nemohol si pomôcť. Počkala, kým neskončil. Kým sa znova neupokojil po búrlivom predslove o tom, aký vypočítavý hajzel je ten teploš.
Žmúrila a on vedel, že má niečo na jazyku. Vyzval ju kývnutím hlavy nech spustí a ona sa len zasmiala. Obaja vedeli, že on chce počuť jej názor, chce aby na neho nadávala a spolu sa vysmievali ich bývalej kamarátke.
Chcel počuť, že urobil dobre, že mu nabil hubu a že mal viac za to, že ju zviedol, aj keď ju v skutočnosti nechcel. Ak to, čo medzi nimi vlastne bolo sa dalo nazvať zvádzaním. Ale to už aj tak bolo jedno.
„Aký bol ich bozk?“ vyhŕkla a jemu zabehol vzduch.
To skutočne chce vedieť toto? Po tom, čo jej povedal, je to jediné, čo ju zaujíma?
„Nebol som ich perami, skutočne netuším, Cute.“ Snažil sa nevypustiť smiech, čo sa mu rodil v hrdle pri pohľade na jej vzrušený výraz tváre.
„To mi je jasné. Len som chcela vedieť, či sa hrýzli, vrčali alebo tak. No chápeš. To sa nevidí každý deň.“ Horlivo vysvetľovala, rozhadzujúc rukami pred jeho tvárou.
Zasmial sa na jej sedliackej zvedavosti. Trošku mu prišla ako dievča z dediny.  Zabával sa na nej. No nemal v úmysle jej odpovedať. Obrázok bozkávajúcich sa chlapov bolo to posledné, nad čím sa chcel zamýšľať.
„No tak, nebuď taký. Povedz! Vrčali na seba oplzlosti a obchytkávali sa? Hrýzli?“
Liezla mu s tým pekne na nervy a on vedel, že bola chyba vešať jej to na nos a že mu nedá pokoj kým neodpovie.
„Bol to úplne normálny bozk. Nežný a láskyplný. Ja neviem, do pekla, Cute! Ja na to skutočne nechcem myslieť! Boli k sebe nežní. Stačí? Tedd mi viac než raz povedal, že Nikolasa miluje. A ty budeš mlčať, jeho otec je pravdepodobne akýsi pošahaný magor. A teraz stačí. Žiadne otázky typu ako sa bozkávali, či sa obchytkávali alebo čokoľvek. Mám pocit, že z tých rečí tepliem.“
Zasmiala sa, šomrajúc si niečo pod nos. Začul niečo, ako že ďalšiu stratu by ten svet už neuniesol. Ale nemienil sa jej k tomu vyjadrovať.
„Drž ústa zavreté, Katie, lebo oľutuješ!“ vyhrážal sa jej, ťahajúc si ju pod pazuchu, aby jej mohol rozstrapatiť vlasy.
„Prestaň! Nič nepoviem, len mi, prosím, prestaň ničiť vlasy,“ prosila ho, krčiac sa viac v snahe sa mu vyšmyknúť.
Nechal ju, aby mohol otvoriť dvere, ako správny gentleman ju pustil prvú.
„Si ako bublinková fólia,“ zahlásila, cúvajúc vo svojich ortopedických šľapkách, ktoré sa jej vyzúvali.
„Bublinková fólia?“ zopakoval s temným úsmevom, čakajúc na vysvetlenie.
Prikývla pri čom sa jej noha vyšmykla z neupevnej  obuvi a mohol zazrieť, ako sa jej telo pomaly rútilo k zemi. Natiahol sa po ňu, stavajúc ju v dostatočnej vzdialenosti od seba na pevné nohy.
„Na prvý pohľad s jasným jednoduchým použitím. No pri krátkom dotyku sa stávaš zábavnou závislosťou.“ V očiach jej iskrila nezbeda, keď sa ním nechala držať, čakajúc jeho spätnú väzbu.
Pustil ju. Pomaly ju obchádzajúc, skrýval smiech za mrzuté mrmlanie.
„Bublinková fólia. Tak to teda ďakujem. To je ešte horšie ako Jacklin.“ Nebolo. No to si odmietal pripustiť.
Odpoveďou mu bol silený smiech, ten čo počul u nej doma. Nechcel sa zamýšľať nad tým prečo.
Zavesila sa do neho a so smiechom provokatívne dokola ako malé dieťa opakovala jeho ďalšiu prezývku z jej réžie.
Zapol všetky mozgové závity. Musel vymyslieť dáku novú aj on. No nič okrem Cute ho nenapadalo. V tej prezývke bolo absolútne všetko.

12. kapitola
Len v osuške obtočenej okolo svojho tela stála pred otvorenou komodou a nervózne rozhadzovala svoje spodné prádlo po celej izbe.
Potrebovala červenú, čipkovanú súpravičku, čo jej kúpil Jakub na jeho devätnáste narodeniny. Akútne. Musela byť sexy a jediný spôsob, ako sa tak žena môže skutočne cítiť je mať na sebe niečo hriešne. A dnes to bolo doslova nutnosťou.
Keď  jej ju Jakub dával, neodpustila si poznámku, že to je hlúposť, aby jej dával darček, keď má narodeniny on. Odpoveďou bol len jeho provokatívny, chrapľavý smiech. Ona mala byť jeho darčekom v tom hriešnom kúsku tkaniny.
Na tvári sa jej objavil nostalgický úsmev, keď si spomenula, ako sa tváril prekvapene pri jej vstupe do izby v tom pidivom oblečku.
Zatriasla hlavou, zaháňajúc spomienky. Postupne jej myseľ ponúkala neuveriteľné množstvo situácií, rozhovorov a jeho rozhodnutí či vyhlásení, pri ktorých prichádzala na to, že až tak mimo nebol. Nebol nudný ani fádny. Nebol typickým kockáčom. Nemohla celkom porozumieť, ako bolo možné, že ho tak posledné týždne vnímala. Aj keď pri ňom by aj basista vyzeral ako krotký, nudný baránok.
Čas nemilosrdne plynul a ona stále s vlhkými vlasmi, natočenými na penových natáčkach, prichádzala o posledné kúsky sebakontroly. Pamätala si, že si ich vzala s ďalšou várkou čipkovaných a saténových doplnkov čo jej pokúpil na chatu. Na ich posledný spoločný víkend.
Nemohla si spomenúť či vzala veci domov po tom, ako ich u Jakuba hodila po návrate do práčky. Tašku, čo odovzdal jej matke neotvorila. Bolo to ako strašiak. Už len tá definitívnosť jeho rozhodnutia.
Ona ešte stále mala jeho sprchový gél na poličke v kúpeľni a ich spoločná fotka, kde boli ešte malí haranti, odpočívala na jej nočnom stolíku.
Nechcela vedieť, čo všetko jej zabalil. Či sa zbavil fotiek, knižiek, čo mu pokúpila alebo Valentínok. Nechcela to vidieť na kope veci, ktoré pre oboch znamenali tak veľa.
Bolo nezmyslené, aby ju to tak škrelo. Chcela to. Chcela koniec. Chcela pokoj od jeho ustavičného nahliadania cez  plece a nalinkovanej budúcnosti. Túžila po dobrodružstve, ktoré mohla nájsť jedine pri mužovi, ako bol on. Tadeáš.
Len pri pomyslení na jeho meno ňou prešla triaška. Potrebovala ho. Proste nebolo možnosti, že by neboj jej. Na rozdiel od iných ho ona mala prečítaného.
Videla v jeho očiach muža, ktorým býval a potrebovala si k nemu vystavať cestu. Pomaly a postupne si získať jeho pozornosť, záujem a potom priateľstvo a dôveru a nakoniec lásku. Tak ako v knižkách, čo čítavala s Katou.
Aj keď to prirovnanie nebolo správne. Nemalo by sa používať  slovné spojenie „ako v knihách“. Znevažuje to život a skutočnosť, že to, čo sa píše v knihách, sa v skutočnosti často deje aj v živote.
Nebolo už predsa napísaných milión kníh s podobným príbehom, akým sa jej život vydal? Neboli kníhkupectvá plné knižiek, kde sa zlý chlapec zaľúbil do dievčaťa z usporiadanej rodiny?
Bol to život, realita. Nech už to znelo akokoľvek otrepane, stále to bol jeden z príbehov života. Žiadny upíri, vlkolaci ani čarodejníci. Len láska a prekážky.
Zhrýzla si peru, aby odpútala troškou bolesti trepotanie v bruchu. Prekoná všetko a všetkých a nájde šťastie v jeho mocnej náruči.
Sklonila sa k posteli, aby spod nej mohla vytiahnuť cestovnú tašku, ktorú tam vopchala s úmyslom nikdy ju neotvoriť. To prádlo muselo byť tam. Ak si ho nenechal. Aj keď to nedávalo veľký zmysel. Načo by boli chlapovi čipkované nohavičky a podprsenka?
Sadla si na päty a chvíľku len tak hľadela na bežec. Bolo zvláštne vedomie, že práve on uzamkýna ich minulosť. Bol tým posledným, čo ich držalo po kope. Ich priateľstvo. Kým nemala v rukách vrátené spomienky, nič z toho nemusela byť pravda.
Mohla sa tváriť, že sa pohádali a on príde, keď sa upokojí. Povie, že jej odpúšťa a sľúbi jej priateľstvo. Jakub, ktorého poznala by to urobil. Nevzdal by sa rokov priateľstva iba pre to, že ho už nemilovala. S ich priateľstvom to predsa nemalo čo robiť.
Nakrčila nos nad svojou náladou, ktorá ju prepadala stále častejšie. A ona musela neustále bojovať so stále silnejšou túžbou prihovoriť sa mu. Vyzeral, že je nad vecou. Dokonca tak veľmi, že sa na ňu už ani nepozrel. Flirtoval a smial sa.
Znova zatriasla hlavou, rozopínajúc zips. Nemala čas na debilné teórie a zaoberanie sa Jakubom a jeho snahou dostať sa cez ňu. Zaslúžil si lásku, akurát nebola spokojná s výberom dodávateľa.
Ona zasa tiež mala svoje veci, ktoré potrebovala dotiahnuť do šťastného konca.
Jej plán sa mal rozbehnúť práve v dnešnú noc a ona potrebovala byť dokonalá pre chlapca, čo ju pozval na koncoročnú party u Gabriela doma. Bolo neuveriteľné, ako sa jej spoločenský život zmenil od chvíle, ako sa s Jakubom rozišla. Nebol ani začiatok leta a ona už mala toľko pozvánok na žúrky, chaty  a stanovačky, že si nebola istá či to všetko postíha.
Ale ona vedela, že si vyberie jedine akcie, kde by bola perspektívna možnosť, že sa tam objaví aj on. Načo by sa drbala do lesa medzi komáre a kliešte? Bolo jej jasné, že on nepôjde.
Zips zaškrípal, keď ho prudko rozpohybovala. Žiadne emočné zakolísanie, tak ako sa bála. Proste len vzala rozčapenú krabičku od tampónov a hodila ju pri seba na pravú stranu a bez rozmyslu sa začala prehrabávať  vo zvyšných veciach.
Keď tam zbadala aj prívesok polovice srdiečka, stislo to jej bijúce v hrudi.
Bol to šmejdík z bravíčka. Nemala ani štrnásť, keď si kúpila ten hlúpy časopis práve pre ten prívesok, ktorý sa dal rozdeliť na dve časti a tak sa nápis „forever“ rozdelil presne na dve polovice. S dvomi retiazkami mali pól srdiečka znázorňovať, že sú celok rozdelený na dve a len, keď sú spolu, sa cíti znova kompletná a celistvá.
Dokonca aj to vrátil. Aj po rokoch, čo tú hlúpu časť prívesku nosil na kľúčenke a mala za to, že už na neho aj zabudol, ho proste zložil a vrátil.
Nemala by to tak prežívať. Sú to len drobnosti. „Ktoré tvorili celý tvoj doterajší život,“ šepkala jej v hlave Dida, ktorá sa zjavila z nikade a požadovala Jakubovu prítomnosť neodvratne späť v ich živote.
Bolo to smiešne. Bol to len hlúpy, kovový medailón s trápnou adolescentnou myšlienkou. Už nebola malá a teraz, keď bol z jej života nadobro preč, nemalo zmysel vracať sa a upínať na niečo, čo považovala posledné týždne za bremeno.
Obrnila sa pred sladkobôľnym rozjímaním a rýchlo prehádzala celú tašku, až kým konečne nedržala v rukách tie prekliate čipkované kúsočky čo potrebovala.
S upratovaním neporiadku sa nezapodievala. Matka jej do izby neliezla od jej štrnástich, keď bola stopercentne presvedčená, že svoju dcéru naučila správne poskladať paplón a povysávať. A ako sa vraví, čo môžeš urobiť dnes odlož na zajtra a máš deň voľna.
Po namazaní svojho tela parfumovaným, telovým mliekom sa pustila do líčenia. Nikdy nepatrila medzi tie trotlošky, čo nevedia, ako sa používa korektor, očné tiene a linka. No nikdy sa jej pri líčení tak netriasli ruky ako práve v tej chvíli.
Bolo pravdou, že sa vždy silnejšie primaľovala iba keď išli s Katou von. Alebo s Jakubom do baru, kedy im on robil gardé.  Nemal to rád, aj keď nezakazoval. Tvrdil, že miluje jej pehy a skutočne nenávidí, keď si ich prekrýva. Ale bol to miláčik  a nezasahoval do jej potreby zdokonaliť sa.
Usmiala sa na seba do zrkadla a poslala si vzdušný bozk. Nikdy nebola tak samopašná. Ale nikdy ani nevyzerala tak dobre.
Červené šaty bez ramienok tesne priliehajúce na telo s bohatým riasením po celom povrchu boli  famózne v kombinácií s červenými kučerami a nočným dymovým líčením.  Bola dračica. Slintal by, ak by ju videl. A bolo dosť možné, že by sa ešte pekne hodný čas nedopratali k spolužiakovi.
Vzdych opustil jej pery, ako malý, podlý zradca, pripomínajúc jej, že Jakub je k nej „prinitovaný“ a len tak sa jeho prítomnosti v každej myšlienke či nádychu nezbaví.
Siahla po lesku, no nakoniec ho vrátila späť na svoj kozmetický stolík. Bola škoda kaziť krásnu matnú červeň rúžu, ktorý mal totožný čerešňový odtieň šiat.
Nemala dohodnuté vyzdvihnutie. Prakticky to nebolo rande. Mali sa stretnúť v časti mesta s rodinnými domami, kde býval Gabriel rovnako ako Tedd, aj keď na úplne inej ulici.
Potiahla si výstužou spevnený vrch šiat, držiaci na je prsiach vyššie a v duchu sa pomodlila, aby to jej prsia udržalo a nevyleteli jej na obdiv všetkým.
Zhlboka sa nadýchla, upriamila svoj pohľad do očí dievčaťa v zrkadle, odovzdávajúc jej v tichu odvahu a silu. Potrebovala ju. Jej vyplašené oči neboli práve vierohodným doplnkom jej outfitu a ani toho, čo sa chystala vykonať a rozpútať pri ceste k svojmu princovi.
Zacuchala svoje umelo vytvorené kučery, venovala dievčaťu pred sebou posledný úsmev a smelo sa pohla na dohodnuté miesto.

Nebolo ťažké trafiť k spolužiakovi, aj keby nevedela kde býva. Jeho dom bol vysvietený na celú ulicu a hlasitá hudba napĺňala ticho medzi rodinnými domami každým krokom stále intenzívnejšie.
Výhoda ľudí s dvorom a bazénom. Takmer americká idyla perfektnej párty.
Bránka bola dokorán a človek nemusel strácať čas premýšľaním, ako dá o sebe v tom hluku vedieť. Stačilo vojsť a pripojiť sa k zábave.
Na orechovom strome zbadala malú hojdačku zavesenú na dvoch hrubých povrazoch a nemohla sa ubrániť úsmevu pri predstave, ako sa tam jej mohutný spolužiak v detstve hojdal v snahe dostať sa čo najvyššie.
Úsmev na tvári jej však pohasol, keď sa dostala bližšie k centru zábavy a zbadala medzi hosťami človeka, ktorý tam nemal čo hľadať.
Žalúdok sa jej zauzlil pri pohľade na jeho spokojný úsmev.
Jej nohy nahodili spiatočku bez toho, aby sa otočila alebo sledovala cestu kam šliape. Potrebovala sa odtiaľ dostať.
No nebolo jej to súdené. Jej takmer rande Noro si ju všimol a pohol sa k nej, mávajúc svojou obrovskou dlaňou, aby upútal jej pozornosť a náhodou mu... Neušla?
Prestúpila z nohy na nohu a strnulým úsmevom odpovedala na ten jeho široký, pri ktorom odhaľoval svoje perličkové zuby.
„Vyzeráš božsky,“ šepol jej do tváre, keď si pritlačil svoje úzke pery na jej líce.
Červeň v jej tvári sa objavila vlastne ani nevedela prečo. Bola si vedomá, že bola práve v tú chvíľu takmer dokonalá. To bol cieľ misie.
Chcela ho upozorniť, že vie byť žhavá a sexy. Ale to nevedela, že tam bude aj ten, ktorý na takéto veci nikdy nebol. Nie na domáce párty u spolužiakov.
Len podvedome cítila, ako ju Noro potiahol za ruku, omieľajúc niečo o drinku. Jej pohľad bol fixovaný na Jakuba a malú hŕstku ľudí z piatich členov, ktorý o niečom horlivo diskutovali smiali sa a dohadovali.
Ale to nebol dôvod, prečo bola tak nespokojná, teda nie celkom.
Jej pozornosť si získala jeho ruka, prehodená cez ramená tej blonďavej debilky, s ktorou teraz zdieľal lavicu. Akoby tak spolu stáli odjakživa. V tuhomodrom bavlnenom tričku a tmavých džínsach bol dokonale zladený, k jej elastickým minišatám totožnej farby jeho trika. Trápna dohoda či náhoda?
Palcom na jej ramene jemne vyťukával rytmus bubnov pesničky a ona sa spokojne tisla k jeho boku. Tak, ako po tom pravdepodobne vždy túžila. V ústach zacítila horkú chuť žlče.
A potom urobila niečo, za čo by jej najradšej vytrhla vlasy. Natiahla sa po fľaške piva, ktorú držal v pravej ruke a úplne bez okolkov si z nej odpila.
Noro ju potiahol silnejšie a tým zachránil tie peroxidové škuty pred bolestným vytrhnutím z hlavy ich majiteľky.
Potiahla ním späť v snahe zazrieť ešte viac z diania, no jediné čo postrehla bolo, ako si Jakub prevzal fľašu späť a bez toho aby otrel hrdlo fľaše sa tiež napil.
Ako mohol?
Zatriasla hlavou. Bola blbosť, aby bola tak vytočená. Nič ju do toho nebolo.
Bol tak sústredený na prstovanie ramena tej vychrtliny, že si ani nevšimol jej prítomnosť. Nemal zabudnúť tak skoro. Šlo ju roztrhnúť.
Sebecky dúfala, že by ju ešte miloval, prosil, dúfal v nich.
„Dida, haló. Pýtam sa, čo si dáš.“ Mrskla rýchlim pohľadom na jej spoločníka a vzala si jedno pivo na záhradnom stolíku.
Bol to tak zlý nápad. Čo tu, do pekla, robil? Gabo jej nevravel, že pozval aj jeho.
Odfrkla si s kyslím šklebom, keď jej to zrazu dalo zmysel a ona plne pochopila o čo tomu zmrdovi šlo. Chcel sa zabaviť na situácii, keď sa dvaja rozídení stretnú na jednej párty s inými partnermi.
Urobiť pre svojich hostí super show.
Ale tú radosť mu neurobí.
Sústredila sa radšej na to, aby do papierového obrúska, ktorý bol na stolíku pod tyčinkami a ona si ho ukradla, čo najlepšie vyutierala z fľaše rosu. Nechcela mať zakvapkané šaty a mokré ruky, nenávidela to. Nikde však nevidela plastové poháre alebo hrnčeky, alebo čokoľvek, z čoho by sa dalo piť.
„Wohoo! Kurva tam. To čo si za čistý hriech prišla?“ Objavil sa pri nich Gabriel aj so spomínanými pohárikmi.
Vystrela mu prostredník a pritisla sa do hrude Nora, ktorý si ju majetnícky pridržal za pás.
Gabo sa len zazubil v náznaku, že by sa aj tak o nič nepokúsil a kývol hlavou k Jakubovi.
„Netušil som, že príde. Prisahám. Ak si na mňa nasratá preto. Vravel, že nepríde.“ Mykol plecom a podal jej jeden kelímok zo šušťavého obalu.
Verila mu. Jakub na také záležitosti nikdy nebol a toleroval ich iba preto, že ona ich naopak, ako každý normálny človek v ich veku, milovala.
„V pohode. Sme v pohode, ako vidíš. On je so Sisi a ja som s Norbertom. O nič nejde.“ Samozrejme, že šlo.
Bolo jej už jasné, že Jakub prišiel len preto, aby jej ukázal, že aj on je už nad vecou a popritom ju určite chcel proste vidieť.
Usmiala sa, sledujúc ho, ako sa sklonil k uchu tej... A už jej to neprišlo ako vytáčka, iba smutný pokus chlapca dokázať dievčaťu, že ju má na saláme.
Videla, ako ju potiahol tancovať na malý pľac pred nafukovacím bazénom, kde sa už pár párikov a ľudí vlnilo.
On tancoval!
Obrátila sa radšej na Nora a nechala Gaba Gabom. Nemienila pozerať na Jakuba, trúceho sa o tú zmiju.
„Isto si okej? Mohli by sme sa vypariť,“ ponúkol s nádejou, očami chlípne zaseknutými na jej vytlačených prsiach.
To bol pôvodný plán, ale nie skôr, ako ju uvidí on. Potrebovala, aby ju videl hriešnu a neodolateľnú. Musela jeho pohľad na seba zmeniť.
Len ho potlačila na improvizovaný parket a nemienila sa k tomu vyjadrovať.
Kata mala pravdu. Ako dobré dievčatko ho nikdy nezaujme dostatočne, ak vôbec.
Pri spomienke na jej už teraz ne-kamáratku ju trošku bodlo pri srdci. Predsa len sa nezachovala pekne. Bolo jasné, že po Jakubovi skutočne nešla. Lovila ho iná. A ona stratila kamarátku a dôverníčku.
Pritisla sa k Norovi tesnejšie a nechala ho, aby jej svoje koleno v rifľovine natesnal medzi stehná. Nebolo správne myslieť na Katu. Stále ju zradila. Ostala s Jakubom namiesto toho, aby bola pri nej a spolu snovali plány. Niečo také sa neodpúšťa.
Noro ju obchytkával a ani sa nesnažil byť nenápadný. Rozmrzene sa od neho na kúsok odtiahla, na čo je opätoval chlapčenský úsmev.
A potom ho zazrela. V čiernom tielku a teplákoch sa oprel o stenu neďaleko nej.
Sklonila hlavu, pritisla sa k Norovi a ignorovala jeho zmätený pohľad. Bolo to viac než debilné, že sa od neho len pred sekundou odtiahla a hneď sa k nemu tisla. No vyzeral spokojný a ona mohla poza jeho rameno sledovať nenápadne jeho reakcie na ňu.
No nič sa nedialo. Žiadne sledovanie jej tela, natisnutého na inom mužovi. Čumel niekam do blba, prehadzujúc špáratko v ústach.
Napadlo ju, že ju možno ani nevidel. Noro bol celkom svalnatý a ramenatý.
Potočila sa s ním, aby na nich mal výhľad z profilu a nechala zo seba doslova urobiť Norovu tyč.
Ignoroval ju. No namiesto neho na sebe cítila pohľad z úplne inej strany. Jakub na ňu zamračene čumel. K ústam tískal celú fľašku vodky. A vytrvale držal nariasenú kožu na koreni nosa. Ako chvíľu pred útokom divý pes.
Žalúdok sa jej roztriasol, keď sa ich pohľady stretli a on si otrel ústa do ruky, otáčajúc sa jej chrbtom.
Nemal tam byť a už vôbec jej jeho pohľad nemal vyvolávať výčitky. Bolo ho hovno do toho, čo robí.
Vyriešila to klinom. Schmatla fľašu ochutenej vodky a snažila sa vygumovať jeho tvár zo svojej sietnice.
Horúce pery na jej krku pomohli. Rozptýlili jej myseľ a prebudili receptory mierne otupené alkoholom.
S fľašou stále na perách sa nechala odtiahnuť niekam do domu.
Potrebovala byť mimo, aby necúvla. Nemohla cúvnuť.
Skúsenosti, spokojnosť, znovu vyhľadanie. Mantra, ktorá bola cestou k Teddovi.
Dopriala si posledné hlboké dúšky, než sa ocitla v tmavom dome a nešupol ju do sedačky. Jej logické ja, držiace sa plánu, chcelo tomu magorovi pripomenúť, že sú stále v hale, kde sa môžu kedykoľvek objaviť ľudia. No to opité bolo vďačné za mäkkosť gauča pod jej chrbtom.
Jeho teplý dych ju šteklil na dekolte pri tom, ako šepkal ódy na ňu. Bolo to iné, ako s Teddom, to nemohla poprieť. Bol nežný a snažil sa. Láskal ju a bolo to takmer tak dobré, ako s Jakubom.
No Jakub vedel, na čo má boky. Jeho panva vždy kreslila všetky možné tvary a privádzal ju už len pohľadom na to do šialenstva. Milovala to. Noro bol ten jednoduchý typ dnu a von, čo vynahrádzal svoju neskúsenosť dotykmi a bozkami.
„Mala by som ísť už domov,“ zachrapčala, tlačiac do jeho ramena.
 Mal predtúlivú polohu a to posledné, čo chcela, bolo zostať s ním stočená na gauči.
Nevidela mu síce od tváre, no strnulosť jeho tela jej napovedala, že to nebolo presne to, čo chcel počuť. Ale nenaliehal. Odtiahol sa a jediné, čo mohla bolo počuť šušťanie jeho rifieľ, ktoré si vyťahoval po nohách. Capkala po sedačke, hľadajúc nohavičky, no akoby sa prepadli pod zem.
Predstava, ako ich ráno nájde Gabriel alebo jeho rodičia ju rozosmiala, ale len do chvíle, než sa znova neozval jej spoločník s ukrivdeným hláskom, pýtajúc sa čo je smiešne.
„Stratila som nohavičky, predstav si ksicht Gabovej matky,“ vyprskla a prijala jeho ruku, ktorú v tme len ťažko rozoznala.
Nebol to gentlemanský pokus postaviť ju na jej alkoholom omráčené nohy. V ruke zvieral jej nohavičky, ktoré mal pravdepodobne celý ten čas v stráži.
„Zostaň ešte. Mohli by sme si zatancovať. Zabaviť sa so spolužiakmi. Moja sestra je tu tiež. Sľúbil som jej, že s ňou pôjdem domov.“
„Však môžeš. Nik nevraví, že musíš ísť so mnou. A som unavená,“ odbila ho, tápajúc v šere k dverám.
„Si moje rande. Musím ťa odprevadiť domov. Dohodnúť ďalšie stretnutie, dostať bozk pred barákom. Však vieš...“ Neistota v jeho hlase ju bavila.
Bol to taký ten rozkošný a chutný chlapček. S hnedými očkami a vojenským strihom. Čo chcel veci robiť správne a myslel si, že sex na párty znamená zákonite vzťah.
„Ako ty!“ Jej vnútorný hlas sa vysmieval domnienke, že je snáď viac, ako ten chlapec, ktorý bude mať po dnešnej noci pravdepodobne zlomené srdce.
„Nemyslím, že si to ešte zopakujeme. Si super, ale ja si teraz chcem trošku užiť. Vieš, rozšíriť si obzor.“ Nechala si pridržať dvere, ktoré jej otvoril a ignorovala pocit viny voči spolužiakovi.
„Ja... Ach... Rozumiem. Samozrejme. Dúfal som, že by si možno chcela byť so mnou. Keď si prijala pozvanie, vyzerala si potešená, že som ťa pozval. Ale rozumiem. Rozšíriť obzor bez obalu: Vykurviť sa.“ Posledné slová zavrčal. Jeho mužnosť pravdepodobne dostala na frak.
Nemala už chuť zotrvať v tej trápnej situácií a tak sa s ospravedlnením a odprisahaním, že večer s ním bol skutočne fantastický chcela rozlúčiť. No on bol príliš zodpovedný a správny.
Nepripúšťal možnosť, že by „v tom stave“ šla sama cez celé mesto.
A mal pravdu. To, že jemu dala dobrovoľne neznamenalo, že by súhlasila s dákym feťakom medzi jej stehnami.
Obrázok pred bránkou, ku ktorej v tichosti kráčali jej vyrazila dych.
Na hojdačke sa odvrhnuto so sklonenou hlavou, kopajúc do kamienkov hompáľala  tá blbá bloncka. A Jakub si k svojej tvári za temeno tlačil strapatú Katu len v pyžame a s vlasmi v neupravenom drdole, držiacim v slabo utiahnutej gumičke.
Voľačo jej šepkal do tváre a ona ho držala za líca, krútiac hlavou. Nepočúval ju, trošku nešikovne jej stiahol gumičku z vlasov a zaboril do nich nos.
Bolo to šialené. Mala pocit,  že ak by sa obzrela, mohla by vidieť ružového jednorožca, tancujúceho na dúhe. Lebo všetko bolo omnoho viac reálne ako obrázok tých dvoch v tak intímnej blízkosti. Jakuba, ktorý si ňou nechal vymotať prsty z  vlasov a poslušne si sadol do jej auta.
Tá mrcha ho skutočne mala. Dostala ho,  tak, ako sľúbila. Ale toto len tak nenechá.
On nebude jej. Nikdy.
13. kapitola
Jej zaslúžený spánok po tvrdej celodennej práci na záhrade a potom makaní v predajni do záverečnej kruto prerušilo nanákanie učiteľky z Hořčic.
V inej situácií by jej to vyčarilo úsmev na tvári, ako zakaždým. Veď to bol dôvod, prečo si tú chytľavú hlúposť dávala ako zvonenie. No nie o druhej nad ránom, keď mala pred sebou ešte minimálne päť hodín plnohodnotného spánku.
Otrávene sa natiahla po mobil, žmúriac na displej digitálneho budíka. Je mŕtvy ten, čo ju budí tak skoro.
Jej únava bola razom preč, keď na display zbadala pokrivenú tvár Jakuba, pre blikávajúc s nápisom Jacoblind.
To nebolo dobré.
Sem-tam si zavolali aj počas voľných víkendov, ktoré spolu netrávili v práci. Iba tak, ako sa má ten druhý alebo či nezájde na zmrzlinu, alebo langoš. Ale nikdy jej nevolal o druhej ráno.
„Čo, Jacklin?  Nebodaj si si zabudla korektor?“ prehodila so značnou snahou o vtip, no jej unavený hlas ju nepodporil a znela skutočne rozmrzene tak veľmi, ako sa cítila.
„Jacklin?“ ozval sa z druhej strany dievčenský, trošku upišťaný hlas.
Vybičovalo ju to a po únave neostalo ani stopy. Čo to, kurva, znamená, že jej z jeho čísla volá dáka fuchtla rozmaznaná?
„Kde je Jakub? Je v poriadku?“ Stála pevne na nohách, rozhliadajúc sa po niečom, do čoho by mohla vhupnúť a utekať tomu melodramatikovi na pomoc.
Nepatrila medzi hysterky s tendenciami predpovede najkatastrofálnejších možných scenárov. To určite nie.  No Jakub nepatril medzi ľudí, čo by svoj mobil predali len tak niekomu do ruky.
Videla ho s dotlčenou tvárou a dušičkou na jazyku. Ako prosí o pomoc a odvoz do nemocnice nebol možný, lebo všetci boli pod vplyvom.
 „No, ako sa to vezme. Mám pocit, že si obgrcal botasky.“ Mohla počuť znechutené nakrčenie nosa jeho blondínky.
Malá, rozmaznaná debilka, čo neznesie pohľad na trošku natrávenej žranice.
Je tam toho. Mala živo pred očami, keď z otca doslova zvratky utierala. Počas jeho bolesti, keď zabudol, že má doma štrnásťročnú dcéru, ktorá si, kurva, vie urobiť akurát čaj a rožtek s maslom. Nevraviac o tom, že potrebovala niekoho, kto by ju objal a sľúbil, že bude všetko dobré. Aj napriek skutočnosti, že nič už nikdy nemalo byť a vedela to.
„Nič som si neobgrcal, netrep, Sisa!“ Počula ho nejasne šomrať.
Musela sa pousmiať. Vedela ako vyzerá. Už ho v stave ožratosti videla a milovala ho takého. Strapatého hulváta, čo sa nestaral aspoň chvíľu, čo si o ňom ľudia myslia a maska dobrého chlapca bola hlboko v...
Zbožňovala, keď sa nestrážil a nehral debilka pre spokojnosť svojej maminky.
„A čo s tým mám ako ja? Ty si jeho dnešná šukačka, nie?“ frflala, ale už popritom hľadala mikinu, čo si večer hodila niekam na podlahu.
Bolo jej jasné, že tá panička mu bude na piču a nepomôže mu z tých sračiek.
„Chce teba. Dal mi telefón, že mám zavolať dákej Cute, tak ti volám. Navrhla som mu, že by som mu pomohla domov. No odmieta spolupracovať a tvrdí, že sa nepohne kým neprídeš.“ Bola jeho najlepšou voľbou.
Trepotanie v bruchu zahnala trpkosťou reality. Zasa je na mól a dal sa dole, ako zvyčajne pre tú skurvenú, naničhodnú suku.
Vždy keď mal viac promile ako erytrocytov, žiadal si jej spoločnosť. Bola v  tých chvíľach ako dáka mrdnutá náplasť.
Nie že by jej to vadilo. Ale mala radšej, keď svoje ruky držal v bezpečnej vzdialenosti od jej pokožky. Lietali iskry. On ich nevnímal a ona čakala, kedy jej telo vzbĺkne.
Mala plné zuby toho jeho nového ožraleckého ja. Smútenie bolo normálne, ale nie, ak vám to mení osobnosť. Tá fľandra si nezaslúžila ani jednu slzu a už vôbec nie Jakubove zabíjanie seba samého v alkohole.
To nebol on.
Samozrejme, ak bol opitý s ňou, to bolo niečo iné. Ona vedela, ako na neho, aby sa z pitia nestala spúšť, ale naopak, večer plný srandy a zábavy a spokojného vychutnávania spoločnosti jeden druhého.
Tie hlúpe, sladké trtkošky boli tak na ešte znásobenia depkárčenia. Vravela mu, že sa  tam nemá drbať. Poslúchol ju? Tu má výsledok.
„Zbehni mu po dáku neperlivú vodu nech si vypláchne tú smradľavú hubu a napije sa. O chvíľu som u Gaba.“ Nečakala na reakciu nepodarenej šukačky.
Taktiež kašľala aj na mikinu, ktorú jej otec musel odpratať do práčovne, keď už zjavne poskakovala na ružových obláčkoch  so sexy svalovcami.
Vlasy si chytila do gumičky, no bola slabá a drdol navrchu hlavy sa jej pod ich ťarchou zošuchol dole na temeno.
Nevenovala tomu pozornosť. Čím skôr ho dostane domov, tým skôr si ľahne.
Nebola ešte dosť pri zmysloch, aby sa zapodievala niečím takým, ako svoj look.
Tma skryje kruhy pod očami a Jakub bude dostatočne odpálený, aby si z nej mohol strieľať. Aj keď mal už párkrát príležitosť vidieť ju bez make-upu a nikdy sa neposmieval...
Dida v ňom mala dokonalého chlapa. No ktorý chlap v dnešnej dobe nežiada dokonalosť? Mohla pri ňom behať v rozťahaných teplákoch a s tými jej blšími hovienkami po celej tvári. Čo by ona dala za chlapa, čo by ju miloval takú, aká je?
Nenávidela ju pre to, čo mu urobila. No zároveň sa bála, že by si uvedomila čo stratila a pricupkala by k nemu. A on by zabudol na všetku tú bolesť. Príliš ju miloval na to, aby to tak skutočne neskončilo. A ona by bola zasa vedľajšia koľaj. Nevolal by, nestaral by sa ako sa má počas voľna, kedy by neboli spolu v práci.
Preto bola odhodlaná si s ním pokecať o tom, kam si myslí, že má týmto chovaním namierené. V hlave snovala plán, ako zahrať na jeho mužskú ješitnosť a urazenú pýchu, len aby ho dostala do role, v ktorej bol sám sebou a v ktorej ho mala rada. Aj keď to skrývala za pichľavé poznámky a prezývky znevažujúce chlapa, ktorým bol.
Ju už dávno nemohla považovať za svoju kamarátku. Nie po tom, ako zapríčinila svojim výstupom rozchod s jej jebačom.
Aj keď, on ani nie pár dní na to už preťahoval barmanku v sklade, stále to bola jej vina. Lebo to ona mohla byť v skade s jeho kládou medzi nohami. A že ju mal skutočne chrumkavú.
Odmietala sa zamýšľať nad tým, či ju nepreťahoval už skôr a nebola práve ona dôvodom, pre ktorý nechcel zdieľať jedno pracovisko.
Dupla na plyn, zaháňajúc myšlienky na bývalú kamarátku a milenca, ktorý bol viac potešený ich rozchodom, ako by si želala.
Nebola hlúpa. Vedela, že výstup tej hlupane využil ako záchranné koleso pred utopením vo vzťahu.
To bolo jej prekliatie. Chlapi, ktorých milovala, začínala milovať, mohla milovať, nedokázali, nemohli, nechceli milovať ju.
Ešte ani nezaparkovala už sa jej pod kolesá vrhala blondínka so strapatými vlasmi. Jej sovie oči boli roztiahnuté cez celú tvár, keď jej capla po kapote, žmúriac dnu. Prekvapením zisťujúc, kto je jeho Cutinka. Krava blbá.
Hysterická, preafektovaná, bez štýlu. Záver: Nehodná jeho pozornosti. Elastické minišaty sú dávno pasé. Dievča, preštuduj Vogue.
Odignorovala hlboký nádych dievčaťa zo sedemdesiatych rokov a pohla sa k poskladanému telu, sediacom na múriku kovanej bránky.
„No ty vyzeráš, princátko,“ prehodila, štuchajúc vietnamkou do jeho špičky botasky.
Odpoveďou bolo nezrozumiteľné citoslovce. Niečo medzi hm a pf. Možno mph.
Jeho tvár bola skrytá v dlaniach s prstami zaborenými vo vlasoch pomaly krútil hlavou.
No vitaj vo svete, kde už alkohol prestáva byť kamarátom.
Bloncka tam bola ako blesk, podávajúc mu starostlivo poloprázdnu fľašu neperlivej minerálky. No on ju od seba odtlačil, odpľúvajúc si husté sliny.
„Cute, aj by som ťa vystískal, ale som na instant.“ Znova si odpľul, nedvíhajúc hlavu z dlaní.
Bolo jej ho ľúto, no zároveň si nemohla pomôcť a bavila sa. Ešte nikdy sa tak nedal dole a pohľad na neho bol na nezaplatenie.
Už snovala plán, ako si z neho bude uťahovať. No jej rozumné ja napovedalo, že sa muselo udiať skutočne niečo strašné, keď sa tak zoťal. A presne to hlúpe, citlivé dievčatko v nej, čo malo potrebu zachraňovať vtáčiky a poranené zvieratká, ju nafackovalo za krutosť.
Musela ho z tade dostať čo najskôr, čo najďalej od suky.
„Bublinka, si taký malý panic v dnešných slangoch. Už som ti povedala, že sa nemáš snažiť zapadnúť. Ty proste do tohto sveta nepatríš. Hovorí sa na šrot, sračky, maderu. Ale isto nie instant.“ Zabávala sa na ňom, aj keď príliš dobre vedela, že bude nasledovať iba jeho vlastnou logikou podané správne vysvetlenie prirovnania.
„Ach, pretty Kačakulka. Som instant. Ak by si ma zaliala, nezostane po mne absolut nič. Polož ma na koľaje, zostanem tam aj napriek húkaniu vlaku. Som instant. Prach rozpustný vo vode. Sračka,“ prehodil žuvačku na druhú stranu úst a znova si odpľul.
„Tá žuvačka nie je dobrý nápad. Bude ti úplne na šabľu,“ upozornila ho, ťahajúc na nohy jeho obrovské telo.
S fučaním si prehodil ruky cez jej ramená a švihol na ňu prikrčeným úsmevom, ako ho jeho mimika neposlúchala. No hneď hlavu sklonil, odfukujúc niečo nezrozumiteľné.
Bol neskutočný.
„Tiež som mu vravela, keď si ju odo mňa pýtal. Ale on že na teba nebude dýchať zvratky. Ale na mňa mohol.“ Ukrivdená holubička našpúlila trucovito zobáčik s rukami prekríženými na hrudi.
Kata len pretočila očami. Tie dievčenské hry na špúlenie, pučenie a hrané trucovanie na neho nikdy platiť nebudú. On je iná liga o ktorej si to dievča môže zdať.
„Sisi, nehorázne ti to dnes kecá. Vždy si taká ušomraná papuľa?“ Prekryl si čelo dlaňou a Kata mala čo robiť, aby nevyprskla.
Milovala ho takého drzého. Aj keď zazrela v jeho bledých lícach trochu vohnanej červene po Simčinom vyzradení jeho snahy neotráviť ju kyslím smradom zvratkov. Bol to gentleman. Bez debát.
Natiahla sa po jeho tvári, aby ju skontrolovala. Čakala známky súboja. No jeho tvár bola bez ranky len s jemným strniskom, ktoré si akosi prestal holiť, kým skutočne nevyzeral ako snežný muž a ona ho musela upozorniť, že už to prekračuje hranicu sexy ochlpenia.
Pripísala si na zoznam výčitiek a upozornení ďalší bod. Tri týždne je dosť dlhá doba, aby sa preklenul cez prvotné zanedbávanie hygieny.
Vtlačil líce do jej malej dlane a spokojne vydýchol celé meno bez zdrobnenín či posmešných sprznení. Nenávidela, keď jej toto robil. Katarína z jeho úst znelo tak žensky a ona strácala niť svojej role v jeho živote. Vracala sa v čase a tie cesty boli stále viac na odstrel.
„Fajn, Simča. Ja sa už o toho nevychovanca postarám. Choď späť a zabav sa. Som presvedčená, že keď potiahneš tú látku pod prsiami nižšie, prehĺbi sa ti výstrih a zaistíš si odvoz domov.“ Opovrhujúci úsmev, žmurknutie a odpratanie toho „Instanta“ k autu.
„Rob ako myslíš, Kata. Ja ešte musím spracovať, že ťa volá Cute. Kto, preboha, niekoho, ako si ty, volá Cute?“ Ignorovala zhnusenie v hlase tej nafučanej odvrhnutej trapky.
Bola nasratá, lebo Jakub sa tisol k nej a nie k jej veľkým nafúkaným umelákom.
Iba ona, Jakub a Dida vedeli, že to bol čistý sarkazmus a parodoval význam toho hlúpeho slova.
No to len zo začiatku. Teraz už to bolo len meno. Jedno z tých, ktoré sa stali jej súčasťou a význam už dávno nebol podstatný.
Sám Jakub do vyslovovania toho slova vkladal úplne inú emóciu, ako v čase jej vzniku.
Nechala tú hus odpratať svoju riť. A až keď  bola dosť ďaleko sa do neho pustila. Odhodlaná prinútiť ho vidieť sa. Aký chudák sa z neho stal. Ako sa ľutoval a stával sa pre všetky vo svojom okolí neatraktívnym. To by celkom mohlo pomôcť. Chlapi predsa tiež chceli byť sexoši v očiach dievčat.
„Povieš mi, čo to, kurva, vystrájaš? Dnes si mal zostať triezvy, spomínaš? Sľúbil si mi, že jej nedovolíš vidieť, ako ťa to stále bolí. A čo urobíš? Zdereš sa do detoxu!“ vyčítala mu, vtláčajúc ho do zadných dvier otcovho Volkswagenu.
Bol ťažký jak sviňa a jej ruky sa už vypätím začali triasť. Pridržiavala ho za ramená a merala si ho pohľadom matky, karhajúcej svoje dieťa. Čím si vyslúžila jeho zhrubnutý smiech.
„Katka,“ štebotal, ťahajúc ju k sebe do medvedieho objatia.
Chcel sa z toho vyvliecť. No ona už toho mala skutočne veľa. Všetkého.
„Nekatkuj. Ponižuješ sa pred ostatnými. A ja sa už nemienim prizerať na to, ako zo seba robíš dievčatko na posmech. Tak sa láskavo spamätaj. Kurňa, Jakub. To dievča bolo z teba úplne v piči. A ty si to s takou jebou pokazíš. Videl si jej kozy? Či si už načisto oslepol? Ak si myslíš, že ti po dnešnom predstavení ešte niekedy dá, tak si, kurva, na omyle.“ Nemala chuť na takéto reči.
Chcela ho zobrať domov. Uložiť jeho voňavé telo do postele a ísť domov spať. Ale Kata, ktorú poznal, by si takéto reči neodpustila. A tak tá Katuška s dobrým srdiečkom, ktorá pre neho vstala o druhej ráno a bola momentálne vo vedení ich spoločnej schránky, musela prevziať rolu tej hulvátky.
„Šlo to dobre. Zabával som sa. Nepil som. A vlastne, mal som z večera celkom fajn pocit. A potom sa to posralo. Ty to nepochopíš. Ty si nevidela človeka, ktorého miluješ v objatí niekoho iného,“ vyprskol do suchého smiechu a pokrútil hlavou, väzniac si ju vo svojich veľkých dlaniach. „Objatie... Trela sa o neho ako dáka užovka. Malá štetka. Ani ju nenapadlo, že pohľad na to, ako jej olizuje krk nebude pre mňa príjemný. Do šľaka, vedel som, že ten chuj ju chcel, vždy sa mu páčila. Ale že by sa rozhýbal? On bol vždy tak predposratý.“ Strácal sa vo svojom monológu, kde už jej nič nevysvetľoval, skôr len uvažoval nahlas.
Nemala potuchy, kto to bol. O Dide nemala informácie od tej osudnej hádky. A skutočnosť, že už mala od školy pokoj takmer mesiac tiež nenapomáhal.
„S kým tu bola?“ Nedala jej zvedavosť.
On to zo seba aj tak potreboval dostať a ona sa dozvie niečo, čo by mu mohla pripomenúť. Jej ďalší prešľap a dôvod, prečo si ju má držať ďalej od tela.
Jeho tvár zohavila kyslá grimasa. A znova sa sklonil, aby si mohol odpľuť.
„Noro. Noro Zajtko,“ zachrčal s ohrnutou vrchnou perou.
Nemohla uveriť, že tá malá, pehavá, hrdzavá potvora klofla Zajtka. Bol to sexoš. Trošku plachý, ale len tak zdravo. Žiadny kurvoš a presne to bol ten jediný dôvod, prečo mu  ona aj napriek jeho sexappealu nikdy nevenovala svoj čas. Nebola na vzťahy a on bol ten randiaci typ. Futbalista v mestskom tíme s takmer identickou podobou veľkého Piquého. Tá mrcha sa nezdala. 
„Ona randí so Zajtkom? Kurva fix! Ten je žhavý jak peklo.“ V jeho tvári postrehla bolestnú grimasu, no hneď ju nahradil maskou zhnusenia a odporu.
Švihla po ňom ospravedlňujúci pohľad a chcela sa ospravedlniť, no predbehol ju a jeho hlas bol zrazu príliš silný a príliš triezvy.
„Aj ty? Nepomáhaš mi! Sú v tom skurvenom dome už zo dvadsať minút!“ Kývol niekam za ňu. „Nemusím byť vševedko, aby som vedel, čo tam robia. A som si stopercentne istý, že randenie to nie je. Mrdá ju!“ dodal nakoniec, akoby bola snáď magor a nevedela si domyslieť.
Až ňou myklo pri sile jeho hlasu. Nikdy ho nepočula kričať.  Nie tak naozaj. A nikdy ho nevidela sa triasť hnevom. Dokonca ani keď boli spolu v tom bare, keď v ňom čerstvo všetko vrelo po rozchode.
Nemala ho sem púšťať. Vedela, že nie je na niečo také pripravený. Bolo otázne či niekedy bude.
Bojovala s nutkaním ho objať. Aj keď vedela, že by ho tým iba viac rozčúlila. Nepotreboval ľútosť. Netušila, čo od nej vlastne potreboval. Prečo musel zavolať práve jej a prečo na ňu hulákal aj napriek tomu, že skutočne ako debilka prišla za ním v tak hriešny čas, kedy by sa iným zvysoka vysrala na hlavu.
„Tak sa už na to konečne vydrb. A prestaň s tými vulgarizmami, tebe nesvedčia. Ona si žije svoj život, ty si ži svoj. Nauč sa byť bez nej. Nič iné ti nezostáva!“ vrátila mu tón hlasu nasratá sama na seba, ani nevedela prečo.
Premeral si ju s jedným nadvihnutým obočím, akoby si ju až teraz skutočne všimol.
Natiahol ruky a pritiahol si ju k sebe za pás. Držiac ich spojených, jej panva na jeho bruchu. Pekelné...
„Ale máte to rady. Každá jedna. Huby plné oplzlostí, s alkoholovým buketom a hlavne vulgarizmov. Ste pošahané. Možno ak by som bol vypatlacom, čo sa naháňa za loptu alebo ožratý tĺkol do všetkého čo dýcha, nikdy by ma neopustila.“
Zatlačila do jeho ramien, vymaňujúc sa z jeho zovretia, no držal enormne silno. S tvárou príliš blízko tej jej.
„Ale ty si iný. Mám ťa rada takého, aký si. Tento nervák mi začína liezť na city.  Pre každú si dokonalý. Možno by si sa mal už skutočne na všetko vybodnúť. Nevyhľadávať ju zbytočne. A neubližovať si.  Myslím, že by ti bolo lepšie bez nej v tvojom živote. Nájsť si dáku na skrátenie času alebo lásku. Som presvedčená, že by netrvalo dlho a mal by si na každý prst jednu.“ Znova do neho zatlačila a tento krát povolil.
Pretrel si rukami tvár, naťahujúc si kožu pri dlhom výdychu.
Cúvla ešte o kúsok, iba o jeden krok, sledujúc jeho tvár a strapaté vlasy. Musela ho zobrať preč. Možno by mohli zájsť k nej, hodila by na seba niečo viac adekvátne do spoločnosti a šli sa zabaviť niekam do mesta.
Naposledy s ňou tancoval v bare pri džúboxe a fakt sa super zabavili. Jediný magori, tancujúci v pajzli, kde sa tancovať nemá. Takého ho milovala. A nie túto trosku, ľutujúcu svoj život bez dievčaťa, ktoré si nevážilo, čo v ňom malo. Ak by bol jej, ak by chcel byť jej aspoň na chvíľku. Krátky okamih...
„Vieš, Cute,“ šepol, znova si k nej pomaly raziac cestu. „Na tvojom názore alebo na tom, čo si myslíš vlastne absolútne nezáleží. Nerozumieš tomu. Nikdy neporozumieš. Čo ty vieš o vzťahoch? Nemôžem ti to proste veriť. Si kamoška a vy ženské máte potreby pravdu zaobaľovať, aby ste neublížili. Ste neúprimné aj k svojím najlepším kamarátkam. Tak ako ti môžem veriť? Veď si mi dlhé roky práve ty vkladal polená pod nohy. Nemôžeš pochopiť, čo cítim. Dvanásť rokov som ju miloval. Každá sekunda minulosti je s ňou úzko spätá. Kurva, ja si nemôžem ani pomyslieť na niečo tak jednoduché, ako prvé bicyklovanie. Vieš prečo? Lebo tam bola. To jej otec nás oboch naučil bicyklovať. Naše nedele boli trávené u babky, kde sa naši rodičia rozprávali a my sme sa spolu hrali. Nepochopíš to. Nedokážeš to pochopiť. S ňou by musela odísť celá moja minulosť, aby som bol takým, akým ma chceš mať.“ Rozhodil rukami v čistej frustrácii.
Niečo sa v nej zlomilo. Ak nezáležalo na nej, čo tu potom robila? Prečo ju volal? Aby ju mohol uraziť? Spochybniť jej vierohodnosť či dokonca priateľstvo?
Veď v podstate boli priatelia od chvíle, ako sa objavili noví prváci v škole a ona ich vzala pod svoje veľké krídla druháčky. Stále si myslela, že to podpichovanie je len hra. Veď sa o ňu staral, keď bola na mól. Pomáhal jej domov. Mala ho za priateľa. Za takého, čo ju bral aká je a neodsudzoval. Teraz, keď bola z ich životov Dida preč sa zblížili ešte viac.  Aspoň si to myslela. Verila, že sa ich priateľstvo prehlbuje a mohla by mať v ňom dôverníka. Možno preto si tak veľmi tie slová brala. Možno preto ju tak veľmi bolelo, že na nej nezáležalo. A možno to všetko, zhluk nádeje, túžby a snahy boli tým dôvodom.
Odstúpila od neho, držiac sa z jeho blízkosti a tepla. Bola blbosť vyletieť von len v tielku na špagetových ramienkach. Ale pre neho by utekala polonahá. Bol priateľom v núdzi. Potreboval pomoc. Aspoň vtedy si to myslela.
„No tak načo som potom tu? Ak nezáleží na mojom názore, nemusel si ma ťahať z postele od môjho priateľa.“ Klamstvo z jej úst vyplynulo akosi automaticky.
Malá lož, ako obranný mechanizmus, pripomínajúc mu, že aj ona má vzťah. Nerozprávali sa o ňom často a tak nebolo ťažké udržať klam dokonalého páriku. Vlastne ani nevedela prečo to robí. Prečo Jakubovi nepovedala, že sa rozišli. Možno preto, že by sa pýtal na dôvod a ona by musela povedať, z čoho ju Dida obvinila. To by nemohla. A tak by vzniklo ešte horšie, premyslenejšie klamstvo. Takto len tajila, vlastne tak úplne neklamala.
Zaklapol ústa a premeral si ju. Zhodnotil jej pyžamko, ktoré už videl a na tvári sa mu objavila trošku prekvapený výraz.
„Ty si bola u neho?“ Počula skutočne sklamanie?
Musela si to len nahovárať alebo možno pre opitosť celkom neovládal tón hlasu a emócie.
„On u mňa,“ šepla klamstvo, hľadiac cez neho, aby to vyvolalo dojem, že mu pozerá priamo do očí.
Bola tak zbabelá. Hnusná klamárka. No nemohla pripustiť, aby vedel, že je bez chlapa. Vysmial by ju. Možno by povedal, že to aj tak vedel. Tak ako to skonštatoval otec, keď mu po neustálom naliehaní, aby ich predstavila, vykričala, že už nemá koho.
Mali ju za nestálu, malú flandričku. A vlastne ňou aj teoreticky bola. Akurát si sex užívala a nebrala za neho finančné ohodnotenie.
„Tak ten magor sa už spamätal a vie, čo v tebe má?“ kontroloval, znova uhládzajúc jej napoly uvoľnené pramene z gumičky.
Musela si zahryznúť do jazyka, aby mu nevysypala, že pravdepodobne práve prichádza na to, aký je to pocit, byť v ústach tej skurvenej brunety. No ovládla sa.
Namiesto toho sa zamračila, zbierajúc všetok hnev na bývalého, na seba a na Jakuba.
„Nie je magor. A tvoj názor ma vlastne nezaujíma. Tak si nasadaj! Hodím ťa domov, aby som sa mohla vrátiť k nemu.“
A zrazu bolo jej čelo pritlačené k tomu jeho a on ju prosil, aby nešla. Bolo to šialené. Z jeho strany neuveriteľne sebecké. Lebo v jeho prosbách nebolo nič romantické. Žiadne sľuby, že by jej dal viac.
Len dokola opakoval, že nech ostane s ním, lebo celý jeho svet sa rúca a nič nie je tak, ako si pamätal.
„Jakub, prestaň. Poď, vezmem ťa domov. Potrebuješ sa vyspať. Bude to dobré. Len už sa prestaň konečne ľutovať. Nie si prvý ani posledný. Stáva sa.“ Hladila ho po jemnom strnisku a nemohla svojej predstavivosti a neukojenej žene zabrániť v túžbe pocítiť jeho rašiace strnisko na svojej tvári. Na perách.
„Nevolal som ti, aby si ma vazala domov, Cute,“ šepol a ona na nesúhlas pokrútila hlavou.
Ak bol presvedčený, že by sním zostala na párty, tak to sa sakramentsky mýlil. Určite nie na tejto a nie potom, ako povedala, že ju v posteli čaká jej imaginárny rozpálený priateľ - reálna pomlčka - jej pravá ruka, respektíve prsty...
Prsty zakliesnil pod uvoľnenú gumičku a zaťahal, spôsobujúc jej štipľavú bolesť, keď sa mu podarilo pár vlasov vytrhnúť  zrejme aj s cibuľkou. No nekomentovala to, ani sebou nepohla. Kým nezaboril nos do jej vlasov.
„Toto bol ten dôvod,“ zamrnčal, tisnúc ju k sebe, inhalujúc ako feťák svoj sáčok s handričkou omočenou v toulene.
Žalúdok sa jej nepríjemne zauzľoval, keď už po tretíkrát zhlboka nasal vzduch do pľúc, musela zakročiť. Snaha dostať ho od seba bola však neúspešná. Možno aj preto, že iba pramalá časť z nej ho chcela od seba ďaleko.
„Milujem tvoje vlasy, spomínal som ti to už? Ich vôňa je... vypĺňa to, čo po nej zostalo prázdne.“ Jeho opité priznanie vrátilo silu jej rukám a odhodlanie jej skurvenej dušičke.
Vymotala svoje vlasy z jeho kŕčovitého, no bezbolestného zovretia a odtiahla sa od neho. Nebola prekliata náhrada, výplň, ani čokoľvek namiesto nej.
„Je to zlatý Gliss Kur. Zbehni do Dm-ky a kúp si. Ja nie som tvoj vyjebaný voňavý stromček do auta!“ Otvorila dvere a naznačila mu, že by bolo pekné, ak by tú svoju riť už konečne dopratal na sedačku spolujazdca a mohli sa pohnúť domov. Aby si on vyspal opicu a ona mohla zboxovať svoj vankúš, vynadať odrazu v zrkadle a ísť spať s novým odhodlaním držať svoje patetické ja skurvene pod kontrolou.
„Cute,“ začal, no ona ho zastavila vystretou dlaňou. Nemienila už počuť z jeho úst ani slovo. Povedal toho viac než dosť.
Pri otváraní si všimla červenú škvrnu na jej milovanej bublinkovej fólií, ako tam stála s tvárou zohyzdenou mračením a rukami v päsť.
Taký hrozný nevkus. To skutočne dievčatá prichádzajú o štýl? Tak otrepané klišé, navliecť ryšavku do červeného. Bez štipky vrodenej či získanej schopnosti kombinácie, bez kúska vkusu.
Tie šaty boli fakt pekné, ale nie na červenovláske. Možno tak na nej.
Áno, isto by na nej vyzerali omnoho lepšie. Hlavne v okolí dekoltu by neboli tak preplnené a nehrozilo by, že by sa je prsia pri prudšom pohybe preliali.
Jakub mohol ďakovať Bohu, že sa na neho vybodla. Taká trapka.
Bolo jej absolútne jasné, že chlapi to vnímali inak. Boli ako býky. Červená ich dráždila k útoku. Vemená zaručili ďalšie miesto na ošukanie. Tak katastrofálne fádna.
Venovala jej pokrivený úsmev so žmurknutím a nasadla.
Vedela, čo sa jej odohráva v hlave. Poznala ju tri roky. Tú jej hlavičku mala prečítanú. Žiarlila. Trucovala a bola vytočená, lebo Jakub nefňukal, neprosil a žil. S ňou.
Skutočnosť nebola dôležitá. Ona videla iba to, čo zvyšok ľudí. Katarína a Jakub v objatí a on nasadajúci do jej auta.
„Preboha, ty si ale trubka,“ vzdychla, keď sledovala jeho opité prsty, bojujúce s pásom.
Zasmial sa, dvíhajúc ruky, aby jej naznačil, že sa vydáva do jej rúk.
„To, čo som povedal...“ Zastavila ho prísnym pohľadom.
„Nebudeme sa už o tom baviť. Proste by si sa mal už pozviechať, Jakub. Toto tvoje uplakané ja ma nebaví. A nemyslím, že vypĺňanie prázdna po nej je správne. Tak sa nikdy nedokážeš pohnúť. Mal by si nájsť niekoho, kto bude viac. Naučiť sa žiť s tou bolesťou a zároveň vytvoriť pre inú jej vlastné miesto. Nerozumiem, ako si vy chlapi môžete myslieť, že veta: Vypĺňaš dieru v mojom srdci, keď som s tebou, nemyslím na tú prvú, môže byť pre dievča romantické. Žiadna nechce byť náhradou, nie sme náplň do atramentového pera. Ani náhrada. Všetky túžime po svojom mieste v živote muža. Nie po vyprdenom inou sukou." Nadýchla sa, berúc pokoj, ktorý ju opúšťal. „Neželám si, aby si sa k mojim vlasom ešte niekedy priblížil.“ Znova zhlboka nasala vzduch do pľúc a potom pomaly vydýchla.
Ten predslov ju vyčerpal. Potrebovala posteľ a kýblik zmrzliny, ktorý aj tak nepomôže, ale milovala mzatený vanilkový krém takmer tak veľmi, ako otca. Niekedy mala pocit, že snáď aj viac.
„Skúšal som nájsť tú vôňu, ale nevonia tak vo fľaštičke, ako v kombinácií s tebou, tvojimi vlasmi," posťažoval sa, znova sa rukou načahujúc do jej ešte rozpustených vlasov.
Ani sa netrápil skutočnosťou, že k tomu, čo mu povedala, nepovedal nič. Odignoroval jej radu. Ale čo mohla čakať? Na nej nezáležalo.
Rýchlo zhrnula vlasy na druhé rameno, uhládzajúc ich na vrchu hlavy až po končeky. Cítila, ako sa jej pod dlaňami odhaľujú malé zauzlenia. Musela byť strapatá ako bosorka a on sa usmieval, akoby jej  domnienky chcel len potvrdiť.
Čo za magora pátra po vôni? Nedokázala si ho predstaviť, ako stojí pri regále so šampónmi a očucháva každý druh. Predstava, ako k nemu prichádza SBS-kár a vedie ho z predajne von, ako úchylného fetišistu ju takmer rozosmiala. Ale iba takmer. Prečo to robil?
„Si rozkošná, vieš o tom? Keď sa čertíš a v tom pyžamku.“ Naklonil hlavu nabok a ona sa mala chuť prepadnúť. Do piče aj s podprsenkou, ktorú večer nenosí.
„Si opitý. Znova flirtuješ!“ obvinila ho, štartujúc auto.
Snažila sa  lakte držať čo najnižšie, aby mu zabránila v pohľade na jej malé prsia. Po Didiane musel mať úplne megalomanské nároky na pekné kozy.
„Na instant.“ Uškrnul sa, sledujúc spomínanú osobu z okna, ktorá tam stála a o niečom diskutovala s Norom.
„Nič si z nej nerob. Je to nevkusná hus. Tie šaty sú otrasné a ona v nich je ako chodiaci použitý tampón.“ Pokus o vtip jej nevyšiel.
Len si odfrkol, prehrabujúc si vlasy. „Tie šaty som jej kúpil z prvej výplaty z brigády na zemiakoch,“ šepol, otáčajúc sa od nej a bez hnutia hľadel niekam cez čelné sklo.
„Tak je to potom ešte väčšia chudera ako som si myslela. Kúp také mne a uvidíš, že na mne budú prezentované s väčším pátosom.“ Vycúvala z príjazdovky s roztraseným žalúdkom. To bol trapas jak sviňa.
„Kúpim ti na narodeniny oveľa krajšie a potom ťa v nich vezmem na drahú večeru k Turkovi." Úsmev ozdobil jeho smutnú tvár a mohla v hlase počuť nezbedu so značným prísľubom.
Turek bol majiteľ reštaurácie, kde pohár vody vyšiel na štyri ečka. Tam si skutočne nemohol človek len tak naklusať. Ona ako zo strednej vrstvy tam nikdy nebola, ale počula, že aj na záchodoch je taký trtko v sáčku, čo vám podá uterák a čaká či ho neponúknete takou poctou, že by vám vytrel riť.
Turek sa opičil po Američanoch a mal úspech. Vždy snívala, tá jej romantická časť v nej, že ak by si raz našla vážny vzťah, presne tam by ju jej milovaný poprosilo ruku. Tak to robili chlapci z knižiek čo čítala. A filmoch, kde všetko končilo šťastne.
„Tam ísť nebudeme môcť.“ Pokrútila hlavou s jemným úsmevom. „To by si ma musel potom požiadať o ruku.“ Švihla rýchlym pohľadom jeho smerom a videla, ako sa usmieval. Spustený nižšie do sedačky a so zatvorenými očami. Pravdepodobne zvuk motora a teplo auta upokojovalo alkohol v jeho krvi a on pomaly zaspával.
„Okej, mohli by sme sa dohodnúť, že ak sa s tým tvojím nedostaneš ďalej, ako k pár mesačnej známosti a v tridsiatich budeme obaja ešte slobodní, stretneme sa tam. Zasnúbime a budeme si liečiť dochrámané egá. A spečatíme to prvou večerou v nových krásnych šatách, ktoré ti kúpim.“
Nebola si istá, ale takúto dohodu niekde už počula, čítala alebo videla, v jednom z romantických príbehov, ktoré milovala.
Predstava jej a Jakubovej budúcnosti bola to najnereálnejšie. Ona bola príliš špinavá, obyčajná. Dievča pre každého. A najhoršie na jej renomé bolo, že sa za to nehanbila. Mala rada sex. A vzťahy sú na chuja. Ak by mala čakať ako dáka romantická, hlavná hrdinka, je panna až do smrti. On naopak mal toho toľko v hlave, že ani týždne štúdia by jej nepomohli dostať do svojej dosť znalostí, aby studňa ich tém nikdy nevyschla. Aby ho zaujala a aby o ňu vlastne stál. Celá ich komunikácia bola založená na vtipoch, podpichovaní a urážaní. Láska by to pokazila a zrazu by zistili, že vlastne nemajú spolu o čom.
„Myslel som, že by si dnes mohla zostať u mňa na noc,“ šepol po chvíľke, keď už bola presvedčená, že spí.
Srdce sa jej zatrepotalo. Zasa. Aj napriek tomu, že o to skutočne nemohla stáť.
„Vo všetkej počestnosti, samozrejme. Závidím mu, že má tvoju vôňu na dosah stále, keď si zažiada. Skutočne toho chlapa bez mena začínam nenávidieť.“
„Marek. Volá sa Marek,“ vyhŕkla, stískajúc volant silnejšie.
Na jeho mene už nezáležalo a bola by najradšej, keby zabudla. Ďalší, ktorému dovolila dostať sa k nej bližšie a len tak ju odkopol. Neochotný vypočuť si vysvetlenie.
„Marek,“ zopakoval so zatvorenými očami. „Nenávidím Mareka, ak by nebol, mohli moje vankúše voňať ako ty.“
Bol úplne odpálený. A jediné, čo ju upokojovalo bolo, že si ráno nebude pamätať ani slovo. Cítil by sa trápne, rovnako ako to ráno u nej. Bol by nasratý sám na seba.
Ona naopak nenávidel seba a to, že klamala. Ak by nespomenula neexistujúceho Mareka v jej posteli, mohla si ukradnúť aspoň chvíľu Didinho šťastia.
A nedokázala sa cítiť zle preto, že by využila jeho opitú hlavu. Nešlo predsa o trtkačku. Už bola príliš dobre oboznámená, s jeho vytrvalosťou aj počas alkoholového ošiaľu. On jej bude stále verný.
Musela sa pousmiať nad svojou schizofréniou. Jedna časť chcela, aby si nepamätal nič z toho, čo povedal a tá druhá túžila po tom, aby nezabudol a zopakoval to aj v triezvom stave. Ak by bol triezvy alebo iba mierne pripitý, už by dupala na plyn, aby sa uložila k nemu na lyžičky.
Ale aj tak by to bolo na dve veci. Keď si ho nedokázalo získať sladučké dievčatko ako Simona, len predstava, že by bol s ňou, bola vtipom storočia.
14. kapitola
Čumel na ňu spomedzi regálu, do ktorého strkal vrátené filmy a rozmýšľal, čo má urobiť. Boli to už dva týždne od toho prekliateho večera. A ona sa od neho držala.
Nerozprávala sa s ním, keď ju priamo neoslovil. Žiadne výsmešky, poznámky na jeho adresu. Ničilo ho to ticho.
S našpúlenou pusou lepila na obaly DVD kódy, pohmkávajúc si skladbu od Cypres Hill, úplne ho ignorujúc.
Nemohol celkom pobrať, ako tak krehké žieňa, ako ona mohla milovať ten druh hudby. Samozrejme, ona bola samý protiklad. Huba ako chlap v krčme a zároveň milovníčka romantiky. Silné reči a slzy na krajíčku, keď na ňu niekto čo i len trošku zvýšil hlas. A bola neskutočne rozkošná, keď len tak pohupovala bokmi, zhrubšujúc hlas pri speve, stratená v hudbe.
Bolo mu smutno za jej podpichovačnými hláškami a smiechom, ktorý mu rozochvieval vnútro, keď bol on príčinou iskierok v jej očiach.
Cítil sa ako v bubline, separovaný od nej. Aj napriek tomu, že ich delilo iba pár metrov. Nostalgický úsmev pokrivil jeho pery pri sledovaní jej prštekov, ako lepila tie hlúpe nálepky na spodný roh obalu. Bola tak ďaleko.
Nahádzal zvyšok do regála a pohol sa k nej. Potrebovali sa o tom porozprávať. Ospravedlnil sa jej asi miliónkrát za svoje nevhodné správanie, aj za to, že urazil jej priateľa na sto spôsobov počas cesty domov. No ona ho len odkývla, že je to v pohode, no nebolo. Dva týždne nemoty nemôžu byť kóšer.
Zaznel refrén pravdepodobne jej najobľúbenejšej skladby, lebo jedinú si ju vždy nechala prehrať aj štyrikrát a sklonený za jej chrbtom k jej uchu odrecitoval spolu s interpretom, akurát v ich rodnom jazyku.
Ako sa voláš, aké je tvoje číslo. Rád by som ťa spoznal. Môžeme si pohovoriť? Noc je mladá, dievčatko, daj mi šancu...
Otočila sa na neho s pokriveným úsmevom pokračovala s B – Realom, odpálkujúc ho na druhý koniec miestnosti, naznačujúc mu, že je len nevyzretý magor... Aj napriek tomu, že, samozrejme, stále stál tesne pri nej  jej pohľad bol chladný a do textu vložila toľko zloby, že mal skutočne pocit, že na tvári mohol cítiť silu jej dlane.
„Cute, tak mi povedz, čo mám urobiť, aby si sa so mnou bavila? To ticho medzi nami ma zabíja.“ Rozhodil rukami, parkujúc ich vo svojich vlasoch.
Obišla ho, aby sa mohla oprieť o stenu ich oddychovej miestnosti a len pokrútila hlavou, hľadiac všade len nie na neho.
„O čom to hovoríš, Jakub? Ja sa s tebou predsa normálne bavím.“ Mykla plecom, ovievajúc sa ešte nenalepenými kódmi.
„Nie tak, ako pred tým. Chcem späť Cute, čo sa so mnou rozpráva, nie len odpovedá na moje otázky.“
Pretočila oči, mlčiac, sledujúc jeho tvár. Myslel si, že len kradne čas, kým mu odpovie, no keď neodpovedala dlhšie ako dve minúty, pochopil, že sa sním proste odmieta rozprávať.
Natiahol ruku, aby sa mohol prstami dotknúť copu, ktorý mala prehodený cez jedno rameno, no nakoniec ruku stiahol. Nechcela, aby na ňu šiahal a zopakovala to toľkokrát, že nebolo pochýb, ako vážne to myslela.
„Ospravedlňujem sa za to, ako som sa choval a aj za to, čo som povedal. Mrzí ma to všetko. Každé jedno slovo. Nechcel som sa chovať ako grobian. Prisahám. Nemyslel som vážne nič z toho, čo som o tvojom priateľovi povedal. Bol som opitý..." obhajoval sa a cítil, ako mu do tváre stúpa červeň.
Narozprával neuveriteľné hlúposti o tom, ako si ju nezaslúži a že je úbožiak a vykrstil ho do takých mien, ktoré by jeho samého nenapadlo, že by ich vedel vytvoriť.
„Jeb sa na to, Jakub. Sme v pohode,“ upokojovala ho, sústredená na stáčanie papiera do rolky.
„Dnes som si skoro zlomil hnáty a ty si na to nepovedala ani slovo!“ obvinil ju ako malý chlapec. Využívajúc skutočnosť, že úplne odignorovala jeho pošmyknutie na vlhkej podlahe, ako dôkaz jej hnevu na neho.
Inokedy by si neodpustila smiech a podpichnutie so značným sarkazmom na jeho účet. Teraz len jedným očkom zaškúlila jeho smerom a venovala sa ďalej svojej práci.
„Nemala som potrebu na to reagovať, v prvom rade mi to neprišlo vtipné  tá tvoja, akože, šmatlavosť. A v druhom, hral si to. Naschvál si sa pošmykol, len aby si upútal moju pozornosť. Ako adolescent alebo malý chlapec. Čo bolo tak trápne a detinské, až mi prišlo nevhodné na to reagovať. Podporovať detskú debilitu je nezákonné.“ Hrýzla si do pery, aby zadržala kútiky úst, stúpajúce na hor.
Zazubil sa na ňu, keď mu venovala vystretý prostredník a znova sa pohla k pultu, kde mala rozrobenú prácu.
Bolo pól hodinu do záverečky a už len dokončovali, čo počas dňa nestihli.
„Cute? Čo mám robiť, aby si sa nehnevala a skutočne so mnou viedla rozhovor?“ Nedal jej pokoj, načahujúc sa po rolku nálepiek.
„Kubo, bože, ty si taký vtierač. Čo asi teraz robím? Rozprávam sa s tebou, ak si si nevšimol. A vraj okuliarnici majú mať vyššie IQ. To určite. Čisté mýty.  A nie som nasratá. Nebola som ani v ten večer. Len nemám o čom. Človek nemusí mať furt chuť šaškovať a trieskať debiliny len pre to, že ho tak ľudia poznajú!“ vrčala na neho s rukami v bok a zamračenou tvárou.
Mal chuť rozstrapatiť jej vlasy, keď tak na neho pozerala, no odolal. Nemohol ju ešte viac rozčúliť, to už hrozila možnosť  fyzického útoku.
„Okej. Prepáč. Ja, len som chcel, aby si vedela, že mi záleží na našom priateľstve.“ Bol úprimný. Bola pre neho dôležitá. Každým dňom viac a neuveriteľne sa hneval sám na seba, že to tým hrozným výstupom medzi nimi pokazil.
Zo začiatku sa chcel zbabelo tváriť, že si nič nepamätá, no nedalo mu to, keď videl jej pohľad pár dní na to v práci. Musel sa k tomu vrátiť a ospravedlniť sa za svoje nemiestne chovanie.
Pravdou síce stálo zostávalo, že toho Mareka nemal absolútne v láske, ale ona ho zrejme milovala, keď s ním dokázal vydržať tak dlho a tak mal potrebu ju odprosiť za urážky, čo na jeho adresu predniesol.
Nemal pocit, že si ten chlap zaslúžil dievča ako bola ona. Nebavili sa síce veľa o ňom, ale z toho mála čo vedel si zhrnul dostačujúce dôkazy o jeho neadekvátnosti.
On by nikdy dievčaťu nepovedal, že od seba potrebujú držať odstup. Bolo jasné, že pracovisko by mohlo byť spúšťačom ponorky. Len málo kto chce v skutočnosti pracovať so svojou polovičkou, no on by si zahryzol do jazyka ak by to jeho dievča chcelo.
Taktiež to tvrdenie, že nemusí poznať jeho kamarátov. Asi bol skutočne zženštilý, ale ak šiel von s kamošmi, vždy sa spýtal aj Didiany či nejde a už bolo len na nej či bude súhlasiť alebo si vymyslí vlastný plán na večer. On sa jej ani nespýtal. Akoby sa za ňu hanbil alebo niečo skrýval. Samozrejme, jemu to  sebeckým spôsobom nevadilo. Keď mal ten chudák chuť byť len s kamošmi, čo bolo takmer neustále, Jakub bol s ňou. Mal skutočne pocit, že ju má len na sex. No povedať sa jej to bál, aby sa s ním pre to nehádala alebo aby jej neublížil. Ona bola dosť háklivá na špáranie sa v jej živote cudzími ľuďmi. No aj tak si nedokázal pomôcť.
Mal stihomamy a nutkavú potrebu ju chrániť pred jeho nedôveryhodnou osobou. Nemal na to dôvod. Toho muža nepoznal. No budoval sa v ňom nový Jakub, ktorý vnímal Katarínu ako svoju malú sestričku a potreba chrániť ju bola až paralyzujúca a všetci muži v jej okolí boli vlci, ktorých musel od nej dostať čo najďalej.
„Mám strach,“ vydýchla, špúliac ústa na nakrivo nalepenú nálepku pri tom, ako sa ju snažila nechtíkom načať a narovnať. „Čo ak tú školu nezvládnem? Čo ak som zahryzla do príliš veľkého sústa a proste na to nemám?“ Na prázdno prehltla, venujúc mu ustráchaný pohľad.
To bol dôvod jej chovania? Dúfal, že áno.
Do začiatku semestra jej zostávali v podstate ešte dva mesiace, možno pár dní ešte navyše. Nebol si celkom istý, kedy začína a ona sa strachovala skutočne predčasne.
„Nie je trošku skoro na obavy? Spravila si predsa pohovory, aj písomné, aj ústne. Tak kde je problém? A navyše máš ešte takmer osem týždňov čas. Veď si nekúpila ani prvú písaciu sadu. Nehovorím o učebniciach. Budeš tá najlepšia z ročníka. Miesto si si vybojovala predsa príjmačkami.“
Upravil jej neexistujúci prameň za ucho a nežne sa usmial v snahe dodať jej trochu sebadôvery.
Bola taká rozkošná s tými jej vystrašenými očkami, ktoré na neho gúlila, hryzúc si do pery.
„Ty si taký malý hlupáčik. Neuvedomuješ si, že ak by si proste na tú školu nemala, nezvládla by si písomnú ani ústnu časť?“
Pokrútila hlavou. „Ale čo ak to ďalej nezvládnem? Kamoška z tej školy odišla v polovici prvého semestra,“ zúfala si a on ju stiahol do svojho náručia, bozkávajúc vrch jej hlavy. Nenápadne si ukradol pár hlbokých nádychov jej vône, pred tým než znova prehovoril s trepotaním v bruchu, ktoré nemalo absolútne žiadne logické opodstatnenie.
„Ale ona neprečítala toľko kníh ako ty. Neviedla školský časopis a nemala absolútne žiadne skúsenosti s písaním.“ Snažil sa ju povzbudiť a dúfal, že sa moc nesekol. To dievča nepoznal a Kata sa onej nikdy pred tým nezmienila.
Nič  mu na to nepovedala a on dúfal, že je to dobré znamenie a že konečne jej ubolenú dušičku strachom trošku upokojil.
„Zostáva nám tak pól hodinka do konca, čo by si povedala, keby sme si po záverečke zašli na langoš? Platím,“ lákal ju s potmehúdskym úsmevom.
„A dáš mi odhryznúť z tvojho cesnakového?“ štebotala stále v jeho objatí a on sa len zasmial, kývajúc hlavou.
Vždy si objednala iba syr a kečup a potom to skončilo tak, že zjedla tri štvrtinu jeho cesnakového.
Nerozumel celkom ako bolo možné, že to dievča do seba napchalo svoj, ešte bez problémov zvládlo jeho a stále vyzeralo ako reklama na anorexiu.
No, možno trošku preháňal. Bola pekná, no na jeho vkus trošku kostnatá. Mal rád, keď mali dievčatá zadok a prsia.
Nie že by tie jej boli špatné. Ešte mal živo pred očami ten večer, keď ich videl cez tenkú látku prepratého tielka.
Zahryzol si do pery, odtláčajúc ju od seba ďalej.
Potreboval odstup. Dida mala krásne prsia, plné a viac ako do jeho dlane. Zatiaľ čo Katka... tie jej by nestačili ani aby vyplnil stred svojich rúk, no zato mal v sietnici vypálené neskutočne dráždivé tmavé dvorce. Bolo to na šľak trafenie, že na ne neodkázal prestal myslieť. Dida ich mala takmer totožné s pokožkou pŕs. A Katine boli tak prekliate sexy... Rozrušovalo ho, že vedel, akú farbu majú tie jeho kamarátky. Zatriasol hlavou, dostávajúc sa pod kontrolu. Pôst bol na nič, robil z neho neandertálca, mysliaceho len na jedno.
Ako sestra, ako sestra, nikdy nemyslíš na sestrine prsia... Opakoval si mantru, až kým sa neupokojil a nevenoval jej jeden, v tej chvíli ešte hraný, pokojný úsmev.
„Tak na to zabudni, Cute, poznám to tvoje iba jeden hryz. Dnes si dáš so mnou pekne cesnakový. Tvoj chlap jeden deň zvládne tvoje bozky s príchuťou oleja a cesnaku.“ Mračil sa, skrývajúc smiech za mrmlanie.
Jej tvár sa zamračila, odzrkadľujúc jeho výraz, no bez známky pobavenia.
„Fajn, nevedela som, že ťa to až tak škrie. Aby si sa nepototo. Vrátim ti lova za tie, čo som ti schálila. Spokojný?“ Prekrížila ruky na prsiach a podupkávala nohou.
Musel sa znova zasmiať. Bola proste neuveriteľná. „Hej, len som vtipkoval. Pozri. Bude to naše zmierovacie langošenie. Po tom, ako si na mňa bola právom najedovaná. Takže platím ja a bez diskusie. Sľubujem, že budem jesť pomaly aby si si mohla dať aj z toho môjho,“ navrhol, kývajúc obočím, za čo si vyslúžil ranu do hrude.
Vykrivila na neho ústa, znovu mu ukazujúc to nepekné gesto zúrivých šoférov.
„Nebudeš mi platiť. Už sme o tom diskutovali, Bublinka. Chalan platí iba ak je to rande. Aj to prvé. Potom sa môžu pokojne striedať. A my nejdeme na rande. Takže si svoju žranicu zatiahnem sama.“ Odhodlanie v jej hlase potvrdila ostrým prikývnutím.
Nedokázal sa stotožniť s jej tvrdením, že jej nemá platiť. Bolo to zvláštne nepohodlné sledovať ju, ako si pri okienku preberá svoje jedlo a platí si zaň.
No aj napriek tomu sa musel  škeriť ako slabomyseľný. Lebo ho znova nazvala prezývkou a bavila sa s ním. Cesta k odpusteniu a možno zabudnutie jeho prešľapu bola iba malý krôčik od jeho rúk.
Znova si ju pritiahol k sebe. Využívajúc zdanlivý mier medzi nimi si natisol jej telíčko na to svoje. „Nie je to síce rande, ale gentleman vie, kedy musí svoje nevhodné chovanie odčiniť. A zaplatenie vašej večere bude to najmenej, slečna, čo pre vás môžem urobiť. Ako poďakovanie za vašu dobrotu v snahe odpustiť mi.“ Mohol cítiť, ako do jeho trička tíšila smiech, žmoliac ho v pästiach.
Odtiahla sa, utierajúc si oči končekmi prstov, sledujúc jeho vážny výraz tváre. Zakýval na ňu obočím a ona vybuchla do smiechu, krútiac nad ním hlavou.
Netušil, čo bolo tak strašne smiešne, ale nechal to tak. Hlavné bolo, že jej apatia bola preč a očká znova iskrili tou živočíšnosťou, čo v sebe skrývala.
„Takže? Prijímaš moje pozvanie?“ Len prikývla, tlačiac ho do jeho hrude od seba preč.
Nespokojne nakrčil tvár. Čakal, že by si možno všimla zmenu. Nebolo tak zreteľné, zatiaľ, ale drel a malé výsledky boli badateľné. No bola voči  nemu príliš slepá, aby si uvedomila, že jeho telo sa od posledne trošku zmenilo. Alebo si aj všimla, len to nepovažoval pre svoju existenciu za dôležité.
„No, zmierovací langoš znie skutočne... bombovo...“ vyprskla do nového návalu smiechu.
„Kúpim ti aj dáke žuvačky, aby toho tvojho netrafil šľak,“ navrhol, upratujúc pult.
Už otvárala ústa, že mu na to niečo odpovie, keď sa jeho telefón rozkričal.
Meno volajúceho mu zovrelo žalúdok. Boli to týždne, čo nevolala a on nevedel, čo s prichádzajúcim hovorom. Jedna časť chcela ten prekliaty mobil odhodiť a tá druhá prahla po jej hlase, naplňujúcom jeho bytosť.
S roztrasenými rukami prijal hovor, pootáčajúc sa od Kataríny.
„Didiana?“ spýtal sa celkom zbytočne.
Odpoveďou mu bolo zakňučanie a tichý vzlyk. Jeho srdce sa stiahlo a žalúdok urobil nepríjemný kotrmelec, keď sa v telefóne ozýval plač.
„Poppy! Si  v poriadku?!“ Stisol si vlasy v päsť a frustrovane vydýchol vzduch, keď znova počul len plač.
„Zlatko, no tak, prosím. Ublížil ti niekto?“
Kvílenie sa v telefóne vygradovalo a mohol medzi zvukmi plaču nejasne počuť slová, strácajúce význam v popoťahovaní.
„Kubi, prosím, prídeš po mňa?“ zakňučala znova, no konečne zreteľne a on prikyvoval aj keď vedel, že ho nemôže vidieť.
„Kde si, Poppy?“ nestaral sa už o viac a len sa pohol do ich šatne pre kľúče od auta a svoje veci.
Nemohol strácať čas prezliekaním ani nijakými inými blbosťami. Jeho dievča bolo v problémoch a on ju potrebovala dostať do bezpečia.
To bolo to jediné, na čo sa dokázal sústrediť, keď zložil a pohol sa zúrivo cez dvere v ktorých stála Katarína.
„Čo sa stalo? Je v poriadku?“ starala sa, no on jej nevedel povedať. Jediné, čo mu povedala bolo miesto, kde je.
Mykol plecom a odsunul ju z dverí v ktorých stála.
„Zostaň tu, odnesiem ju domov a vrátim sa po teba. Nemám rád predstavu, že sa túlaš po zotmení mestom sama,“ nariadil jej za pochodu, nevenujúc jej však pohľad.
„Vybavím si odvoz, ty bež a zahraj sa na rytiera, ktorý  aj tak dostane ako odmenu len kopanec do gulí.“ Počul v jej hlase ublíženosť, sarkazmus a hnev. No nemal chuť a ani dostatok času sa tým zapodievať.
„Kata, ja na toto nemám teraz skutočne chuť. Je mi ľúto toho zrušeného langoša. Mohli by sme si zájsť zajtra,“ ponúkol, otvárajúc vchodové dvere, upriamujúc sa na jej namosúrený výraz v tvári.
„Nie je to rande, Kubo, aby si sa ospravedlňoval. Seriem na teba a langoš s tebou. Len nechcem... Nedovoľ jej znova ti ublížiť.“
Chcel k nej ísť  a poďakovať za starosť a priateľstvo. No hnala ho potreba byť s Didou a doviesť ju bezpečne domov. Postarať sa o ňu a sľúbiť jej svet, ak o neho bude stáť.
„Budem v pohode.“ Žmurkol a rozbehol sa k autu.
15. kapitola


Večer sa vyvíjal fantasticky. Od posledného fiaska s Norom, ktorý bol neoblomný a stále tvrdil, že by to mohli spolu skúsiť sa poučila a „nerandila“.
Proste prišla na párty alebo do baru a lovila či sa nechala loviť. Musela si priznať, že to bolo ako kopanec sebavedomia do zadku, keď sa okolo nej chlapi zhukli a ona si doslova mohla vyberať.
Páčila sa jej tá hra. Keď si sadla za bar, objednala si mojito  a sledovala dianie v bare, kým sa nepriblížil prvý. Mohla ho hodnotiť. Povrchne a kruto tak, ako to robia oni ženám. A úplne rozumela Kataríne čo na tom tour de bar miluje.
Bola pánom svojej... a len ona rozhodovala, kto sa do nej dostane.
Všimla si chlapa, možno krátko po dvadsiatke, čo si ju obzeral tým chlipným pohľadom „máš pekné kozy“ a nadvihol svoju fľašu piva v krátkom pozdrave.
Jemne sa usmiala a zhrýzla jednu z dvoch slamiek v drinku. Bol to fešák. Na ježka ostrihané vlasy, hnedé oči a brada s tou sexy čiarkou uprostred.
Nebol samý sval, ale to nebol taký problém. Bol sexy šľachovitý. Mohla to vidieť cez biele tričko s V golierom, ktoré obopínalo jeho hruď.
Pohol sa k  nej a ona sa pomrvila na barovej stoličke, prekrižujúc nohy v sukienke tak, aby odhalila svoje stehná.
A potom to pokazil. Dvihol ruku aby si prehrabol neexistujúce vlasy, čo pravdepodobne znamenalo, že ešte nedávno mal vlasy omnoho dlhšie. No to nebol ten problém. Jeho ruka odhalila tmavé chlpy pod pazuchou a jej sa zdvihol žalúdok. Nebolo nič nechutnejšie, ako muž so zarasteným podpazuším a leto nebolo už vôbec kamarát s potom, baktériami a smradom, ktoré sa  vytvárajú v tej húštine.
Jakub ju príliš rozmaznal čo sa týkalo vône muža. Síce nepoužíval parfumy, ale bol vyholený všade, kde by aj chlap mal byť a jeho pokožka voňala po jeho sprchovom géle, deodorante a ako on. Nezameniteľne.
Zoskočila zo stoličky, upravujúc si krátku skladanú sukňu na spôsob vietnamskej študentky vo filmoch pre dospelých a viac mu  nechcela venovať ani pohľad.
Šťastena stála pri nej, ak by nedvihol tú prekliatu ruku, šla by s ním a vedela, že by sa zgrcala.
Bolo možné, že chlap v dnešnej dobe a ešte tak neskutočne sexy nevie, že sa má depilovať, holiť... čokoľvek?
Kata by sa ušťala od smiechu ak by bola s ňou a bolo dosť možné, že by si neopustila uštipačnú poznámku na adresu  toho Homo Erectusa.
„Ahoj,“ usmial sa a jej bolo skutočne ľúto tých chlpatých pazúch. Ešte aj hlas mal úplne sexy.
Kývla na neho s jemným úsmevom. „Nemám záujem. Niekoho čakám.“
Pokrivene sa zasmial, pravdepodobne istý tým, ako zvodne v tej chvíli vyzeral a dotkol sa špičky jej nosa.
Cúvla, aby medzi nimi prehĺbila vzdialenosť. Nenávidela tie detské gestá, keď sa chlap hral na dominanta, ktorý si myslí, že je neodolateľné chovať sa k potenciálnej šukačke ako k mladšej sestre.
„Nevyzeralo to tak,“ zapriadol, znova sa naťahujúc po nejakej časti jej tela. Nemala chuť zisťovať po akej a tak si znova o krok ustúpila.
„Ne-mám zá-u-jem!“ hláskovala, lebo bol pravdepodobne nekompletný a nepochopil na prvýkrát.
„Flirtovala si,“ obvinil ju ako malé decko a ona sa rozosmiala pre jeho detinskosť.
Chlapčiatko trucovalo lebo dievčatko nedá.
„Najskôr ohol toho bobra pod pazuchami, budeš mať zárezy istejšie ty humusák,“ posmievala sa, vystierajúc ruku k jeho osobe.
Jeho tvár prešla všetkými možnými emóciami od prekvapenia, zahanbenia, až po zúrivosť. Podvedome znova o krok zväčšila priestor medzi nimi, lebo vyzeral dosť nepríčetne na to, aby jej šľahol.
No nakoniec z neho vyliezol len vulgárny, slangový výraz, používaný na ženské prirodzenie, ktorým ju rozosmial ešte viac.
„Radšej piča, ako chlpatý  kok...“
Rana prišla nečakane, až jej vyrazila dych. Štipľavá bolesť sa jej šírila tvárou, zasahujúc jej až do mozgu.
Nemohla uveriť, že ju sfackal ako dáke malé dievčisko.
Cez slzy, ktoré naplnili pod náporom bolesti jej oči, zazrela, ako sa zahnal druhýkrát, no očakávaná rana sa nekonala.
Namiesto toho počula krik a tupý náraz. Vysoký muž, ako vystrihnutý z kníh, ktoré číta Katarína, akurát jeho telo bolo prirodzenejšia a zdravšie, viac reálnejšie, sa skláňal nad ležiacim Homo Erectusom, ktorý jej uštedril výchovnú v snahe vyhoniť si ego.
Jeho čierne vlasy mu trošku padali do očí sexy spôsobom  a jeho šľachovité telo podobné Jakubovmu sa chvelo ako napínal svaly.
„Ty si neskutočný magor! To ťa neučili, že dievčatá sa nebijú?“ hromžil cúvajúc, keď sa ten hotentot šterchal na nohy.
Nečakal na nič a znova zaútočil, uvedomujúc si silovú prevahu chlpáča, no ten sa už pozviechal dosť na to, aby vybránil ranu a sám jednu venoval tej krásnej tvári s ostrov bradou, zarastenou jemným pestovaným strniskom.
Niečo v nej ju nútilo tú krásnu tvár ratovať a tak skôr, ako si stihla uvedomiť čo robí, visela na chrbte toho čuráka a trieskala mu lakťom na vrch hlavy.
Bol však rýchly a obratný a ocitla sa na zemi s hŕbou nepekných prívlastkov a bolesťou v boku, ako dopadla na tvrdú podlahu.
„Čistý nonsens toto! Vypadni odtiaľto, ty hlúpe dievčisko!“ kričal po nej jej záchranca pri tom, ako ju staval na nohy.
Viac jej povedať nestihol, ten chlpatý Golem ho stiahol a ju vytlačil hlúčik ďalších, pri ktorých nebolo isté, či sa chcú pridať alebo ich konečne od seba dostať.
V skutočnosti jej to však bolo jedno.  Pri pohľade na tú tvoriacu sa masu, kričiacu na seba nepeknosti usúdila, že jeho rázny príkaz asi skutočne poslúchne, aj keď mu prv chcela vyhubovať.
Vonku, kde hluk baru bol iba tichou kulisou to na ňu všetko doľahlo a hystéria si prevzala nad ňou moc a rozdrkotala jej všetky kostičky v tele.
Bol len jediný človek, pri ktorom sa v takých prekliatych stavoch mohla cítiť bezpečne.
Poklusom sa snažila z kabelky vyloviť mobil, kontrolujúc dvere baru. Skutočne sa bála, že by sa v nich chlpatec mohol objaviť a dokončiť, čo začal v tom bare. Nech už to bolo čokoľvek.
„Zmrdi, vstúpte do môjho baru ešte raz a skončíte na záchytke!“ počula pravdepodobne vyhadzovača a bez váhania zhodila štekle, ktoré jej bránili v behu.
Zadýchaná sa  skryla za malú pekáreň na námestí a po chvíľke, keď popadla dych a slzy hysterického záchvatu už takmer ustúpili, konečne zavolala Jakubovi.
V čase, keď videla jeho auto zastavovať pred pekárničkou, kde si za lepších spoločných čias kupovali maslové croissanty sa už klepala zimou, nedočkavá tepla jeho auta.
Jeho postava doslova vyletela z malého priestoru a ona sa ocitla v pevnom, hlavne teplom objatí, zababušená do tej najkrajšej, najbezpečnejšej, najmilovanejšej vôni.
Netrvalo to však dlhšie ako dve nádychy a jeho telo bolo preč, púšťajúc znova zimu do jej kostí.
Na tvári mu videla zmätenosť z činu a bolo jej sekundu, jednu jedinú, ľúto, že ju tam vidí. Nemal by sa predsa cítiť nesvoj pre to, že ju objal. Predtým sa objímali neprestajne, ešte aj pri obednej prestávke, cestou autobusom, v čase keď ešte nemal auto alebo bolo odpísané, pri sledovaní televízie. Stále a nonstop.
„Si v poriadku?“ Meral si ju detailným pohľadom, hľadajúc rany na jej tele.
Jeho oči sa zastavili na dlhšiu dobu na  holých nohách  a prsiach vytlačených v bielej blúzke s rozopnutými gombíkmi.
„To teraz takto beháš po meste? Uvedomuješ si, že je to pozvánka pre magorov, čo sa nebudú pýtať či chceš?“ kritizoval, stále skenujúc jej striedmo odeté telo.
„Som veľké dievča, viem sa ubrániť,“ odvrkla s vystrčenou bradou.
„Tak v tom prípade, by si mohla byť tak láskavá a neťahať ma z práce a dostať svoj veľactený zadok po neúspešnom love domov sama,“ odvrkol na oplátku on, otáčajúc sa jej chrbtom.
Nebola hlupák a vedela, že ho naštval jej outfit, no nebolo ho už do toho nič. Nemusela sa cítiť previnilo. Boli od seba vyše mesiaca.
„Ďakujem, že si prišiel," šepla nakoniec kajúcne. Nemala právo byť na neho naštvaná.
To ona sa s ním rozišla, ona ho podviedla a on bol stále tak dobrý a ochotný, že prišiel a vezie ju domov.
„Povieš mi čo si vystrájala?“ pýtal sa prekvapivo pokojným hlasom, venujúc sa ceste uprenejšie ako mal vo zvyku.
„Vyšla som si von a bol tam chalan, čo neporozumel slovu nie. Napadol ma a potom sa tam objavil iný chalan a vysporiadal sa s ním. Ja som zavolala tebe, lebo si jediný, komu na mne záleží,“ vysypala zo seba a ani sa na neho radšej nepozrela, len aby sa vyhla jeho pohľadu.
„Ako ti ublížil?“ kontroloval a ona si mohla dosť jasne predstaviť, ako točí auto, len aby si aj on mohol do toho smrada kopnúť.
„Udrel ma, teda, dal mi za ucho... Ale nič hrozné, ten chlap ho ztĺkol.“
„Možno si sa nemala zobliekať ako šľapka a nemala by si problémy,“ poznamenal len tak, akoby medzi rečou.
„Jakub!“ vypískla urazená jeho poznámkou, aj keď vedela, že ďaleko od pravdy nemal. No to  mu ešte nedávalo právo urážať ju.
„Okej, ospravedlňujem sa. No nie každé dievča má na to byť hráčkou. Ty si príliš jemná a uplakaná. Krehká a ustráchaná. Nemôžeš prevziať Kataríninu štafetu. Ona vedela ako na chlapov.“
Bolo jej zle z toho, ako tú čúzu ospevoval ešte aj v spôsobe, ako lovila klacky.
„Teraz  si ju už skrotil, čo?“ vybafla zhnusene.
Odpoveďou bol len smiech. Trošku silený a prehnane hlasný. „Ja a Kata? Má priateľa predsa, spomínaš? Toho barmana,“ pripomenul jej stále so smiechom.
Ona si bola stopercentne istá, že už spolu nie sú. Neboli to ani štyri dni, čo práve ju oprel na ženských hajzlíkoch a o Kataríne nepadlo ani slovo.
Nakoniec jej aj prišlo ľúto, ako o svojej kamarátke premýšľala. Vyzeralo to, že Jakuba drží v klamstve a vytvára ideu dokonalého vzťahu.
Obviňovala a preklínala ju neopodstatnene. Zhrýzla si peru, bojujúc s nutkaním povedať mu pravdu. Ale nakoniec to nechala tak. Nechcela ho, nešla po ňom a to Didiane stačilo.
„Takže je to už medzi nimi asi dosť vážne, že?“ Hrala Katinu hru. Bola presvedčená o tom, že sa jej ešte toto raz zíde.
„Hádam, že áno.“ Kývol ramenami v znamení, že ho to netrápi a stisol volant silnejšie.
„Ale tebe sa to veľmi nepáči,“ konštatovala, sledujúc jeho dlane, ktoré zovreli koženkou potiahnutý volant ešte mocnejšie.
„Je to kokot, nechová sa k nej tak, ako by sa muž mal chovať k žene jej kvalít.“
„Kokot,“ zopakovala šokovane. Jakub nebol typ, čo by plytval vulgarizmami. Boli prejavom nízkej inteligencie a primitivizmu. To aspoň tvrdil.
„Netušila som, že vidíš v Kate ženu vysokých kvalít, vždy si vravel, že je to nenásytná Sucuba, ktorá má nábeh k vytvoreniu sexuálnej závislosti alebo si uženie dáku nechutnú pohlavnú chorobu,“ vyčítala, stále čumiac z okna, len aby sa nemusela stretnúť s jeho modrými očami, medzi ktoré mala chuť streliť mrmel.
Ak bol Kataríne ľahostajný, ona prestávala byť ľahostajná jemu a to ju vytáčalo do zúrivosti. Mesiac. Toľko mu stačilo, aby mu začalo záležať na inej ženskej. Keby tak inej, ale na jej bývalej najlepšej kamarátke, o ktorej tvrdil, že je skazená.
Keď tak nad tým premýšľala, prichádzala na to, že vždy ich hádky boli skôr srandou. Ich urážky, podpichovanie a ponižovanie nikdy neboli myslené vážne. Bolo to takmer ako zlé flirtovanie z tých sračiek čo čítala. Keď zlý chlapec uráža dievča, len aby si od nej dokázal udržať odstup.
„To dievča pri mne stálo, keď mi bolo z nás dvoch na mašľu,“ zavrčal, prudko zastavujúc pred jej barákom.
„Jakub, ja chcem...“
„Nevravím ti to preto, aby som ti zahral na city. Len preto, aby si pochopila, že ak som na Katu niekedy povedal čo len jedno krivé slovo, čas, čo som s ňou strávil ma usvedčil v tom, že som bol mimo a nič z toho nebola nikdy pravda. Som zmierený s tým, že už my dvaja nebudeme spolu.“ Nepozrel však na ňu. Len hľadel cez malé parkovisko pred bytovkou.
„Chcela by som, aby to bolo ako pred tým. Keď sme boli priatelia. Pamätáš, keď sme posúvali náš vzťah, sľúbili sme si, že ak sa rozídeme, zostaneme priatelia,“ pripomenula mu, tiež sledujúc autá.
Uchechtol sa aj keď to skôr znelo ako zjojknutie a venoval jej po dlhej dobe pohľad, prepichujúc jej hlavu. „Keď som to sľúbil, nemyslel som, že by sa niečo také mohlo skutočne stať. Rozprávať sa o tom a žiť to sú dve radikálne odlišné situácie.“ Potriasol hlavou, prečisťujúc si hrdlo. „Potrebujem ťa vo svojom živote, Dida. Si jeho pevnou súčasťou od čias, čo si pamätám svet. Chýbajú mi naše rozhovory, spoločné varenia. Podpichovanie a smiech. Chcem ťa vo svojom živote. Vzťah je už nemožný. To si uvedomujem, ale ako kamarát, možno raz...“
Srdce jej bilo splašene v snahe dostať sa k tomu jeho. To bolo to, čo potrebovala počuť, aj keď dúfala, že by ju možno ešte mohol chcieť.
Snaha získať Teda ju prestala baviť. Večer takmer bola ubitá chlapom. A aj keď to bola jej chyba, lebo mala veľké ústa, stále tam bol fakt, že na ňu cudzí chlap zdvihol ruku.
Jakub v tom mal pravdu. Ona nebola ten typ, čo by niečo také dokázala. Ani si nebola istá, či Teda skutočne chce preto, že jej učaroval, alebo iba ako revanš za to, že pre jednu krátku päťminútovú záležitosť stratila milujúceho priateľa.
Jej snaha upútať na seba vždy vyšla  na vnivoč. A nevenoval jej okrem náhodných pohľadov žiadnu pozornosť.
Bolo možné, že na to proste šla zle. Nemala to riešiť cez sex s inými. Možno by mala nájsť spoločné záujmy, ktoré by ich spojili. Viac sa mu votrieť do pozornosti.
Zistiť čo má rád. Trošku si zastalkovať. V zdravej rovine.
A možno by sa na to mala vykašľať a skúsiť to urovnať s Jakubom. Veď bol nakoniec jediný chlap v jej živote, čo ju skutočne miloval, ochraňoval a staral sa.
Jej otec by sa s ňou možno znova začal rozprávať, ak by mu priviedla jeho milovaného Jakuba domov.
Uvoľnila si stiahnuté hrdlo a nesmelo sa dotkal špičkami prstov jeho ramena.
„Nezašiel by si na kávu? Mohli by sme zapracovať na vybudovaní nového priateľstva alebo obnovení toho starého,“ navrhla s úsmevom.
No on len zakrútil hlavou, nepohodlne sa vrtiac, akoby sa od nej chcel dostať čo najskôr.
„Myslím, že by sme mali na to ísť pomaly. Nemôžem ísť k tebe hore, sadnúť si do kuchyne a klebetiť ako staré kamošky. Potrebujem čas, Dida. Ja viem, že tebe to príde úplne samozrejmé, lebo si sa so mnou rozišla. Ale ja... proste myslím, že by bolo fajn uzavrieť mier. No nehrotiť to... Proste, ak sa stretneme v meste, môžeme sa porozprávať, staviť sa na rýchlu kávu, ak by sme mali obaja dosť času. No v najbližšej dobe skutočne neplánujem prekročiť prah vášho bytu. Ak by si niekedy niečo potrebovala, čokoľvek, číslo máš a ja prídem. No teraz by bolo asi najlepšia, ak by si vystúpila a nechali sme ďalšie stretnutie na náhodu alebo možno na núdzu, aj keď dúfam, že sa do ďalších problémov už nedostaneš.“
Prikývla. Nič iné jej aj tak nezostávalo, no neodolala a vrhla sa mu okolo krku. Bol trošku robustnejší ako si pamätala a predstava, že začal po ich rozchode cvičiť ju nahnevala.
Keď mu to vravela ona, len sa smial, že na také hlúposti nemá čas a teraz sa z neho stával svalovec.
„Cvičíš?“ vyhŕkla výčitku skôr, ako sa stihla zastaviť.
Iba mykol plecom, ako by sa nič nedialo, čo ju vytočilo ešte viac.
„Keď som ti to vravela ja, vravel si, že nemáš čas. A zrazu ho máš, pre dáku hlúpu hus, ktorá za to aj tak nestojí!“
Rozosmial sa. No v tom smiechu bola zlosť, ktorá z neho robila zúrivé vrčanie. Krutý výsmech jej výčitky. „Čas čo som investoval do teba bol teraz nevyužitý a tak som si povedal, že by bolo fajn vytĺcť z neho čo najviac. Vy vypatlané husi máte radi svalovcov. Je to zaručená cesta do vašich nohavičiek, ako vás oprieť o zaváraniny starej matere. Niečo som sa od svojho soka predsa len naučil. A to, že ak chceš mať navrch, maj bicáky. Vieš, čo ti tým chcem povedať, Didiana?“ Jeho hlas ju kopal do žalúdka. Bol tak diametrálne odlišný od toho chlapca, čo jej iba pred minútou nepriamo priznal, že má pre ňu slabosť a preto nemôžu byť skutočnými priateľmi aspoň dáky čas.
Neodpovedala, nazval ju vypatlanou husou a pripomenul tú vec. Nie že by mu to mohla vyčítať. Akurát to ich akože uzmierenie znova rozbilo a poslalo ich to na samí začiatok z pred piatich týždňov.
„Je ťa hovno do toho, čo robím, či cvičím pre seba alebo pre dievča, ktoré nemáš právo urážať, lebo ju možno ani nepoznáš. A teraz choď. Pre teba som zrušil plány na večer!“ vrčal, načahujúc sa k dverám na strane spolujazdca, aby ich mohol otvoriť a naznačiť jej, že je čas aby vypadla.
„Ty máš rande,“ prekvapene vyhŕkla. Neočakávala, že by to tak skutočne mohlo byť, nie po tom čo jej všetko povedal.
„Do to ho ťa je tiež vlastne kulové. Drž sa ďalej od problémov a od chlapov, ktorým sa postaví iba keď tlčú do ženy. Je dosť možné, že nabudúce nebudem mať čas na to, aby som ti zdvihol,“ vyhrážal sa, ťahajúc za sebou dvere, keď dostala svoj zadok z jeho auta.
„Vždy zdvihneš, vždy prídeš a vždy sa budeš starať,“ predniesla s istotou.

„Vyskúšaj ma.“ Bolo posledné, čo povedal pred tým, ako zabuchol dvere auta a naštartoval.