Budeš môj - 16-21. kaitola

16. kapitola

Ráno bolo otrasné. Hlava jej hučala aj napriek tomu, že nevypila viac ako tri drinky. Pripisovala to tej šupe, čo jej uštedril ten chalan z predchádzajúcej noci.

S už úplne triezvou hlavou videla svoje chovanie a bola si plne vedomá skutočnosti, že ak by nevypustila do éteru to s jeho pazuchami, večer sa mohol vyvíjať a hlavne ukončiť úplne inak.

Teraz nielenže dostala nakladačku ako v dákom zlom americkom trháku, ešte sa aj rozhádala s Jakubom viac, ako bola.

Tadeáš nič dobrého do života nepriniesol a ona sa pristihla, ako sa myšlienky, ktoré sa krútili po väčšine času okolo neho, fantastickosti stočili úplne iným smerom a začínalo jej byť na grcanie. Svojím príchodom všetko pokazil. Stále bol sexy, stále bol neodolateľný, len bol ako zmluva, kde má človek mini písmom uvedené, že to až tak výhodný obchod nebude a pribudne človeku viac ťažkostí ako radostí. Všetko zakamuflované do obrovských pre oko lahodiacich písmen, zaobalených do sladkých rečí a spokojnosti.

To bol Tadeáš, nevýhodný, no lákavý balíček.

Schmatla z regálu jednu plechovku energeťáku a dopriala si hlboký dúšok. Vedela, že ženská pri kase jej to dá vyžrať, nenávidela, keď zákazníci v jej malých potravinách, zastrčených medzi panelákmi, otvárali tovar skôr, ako si ho zaplatili.

Cestou k pokladni sa zastavila ešte pre snickersku a vajíčka, ktoré ju jej matka pôvodne poslala kúpiť. No kto videl, aby plánovala na raňajky chlebíky vo vajíčkovom župane bez vajíčok?

Muselo to byť vekom. Bola zrelá štyridsiatnička  a blížila sa menopauza. Pokles ženského hormónu a odumieranie mozgových a vlastne všetkých buniek bez možnosti obnovenia.

Rada bola neskutočná ako vždy skoro ráno tesne po otváračke. Všetci sa nahrnú do malej večierky, aby stihli čerstvé pečivo. A nakúpiť si maličkosti, ktoré doma chýbali.

Videla v rade pár mužov v pracovnom odeve s dákym nápisom na monterkách. Pravdepodobne stavbári. Pohľad jej skĺzol po ostatných v rade, ktorí rovnako ako ona netrpezlivo podupkávali nohou, prevažovali váhu tela striedavo zo strany na stranu alebo si skracovali čas študovaním svojho košíka, akoby to neboli práve oni, čo si doň dané potraviny naskladali.

Iba jeden týpek venoval pozornosť jej a aj keď pre jeho pilotky, ktoré skrývali väčšinu jeho úzkej tváre nemohla vidieť jeho oči, bola si istá, že ju prepaľuje pohľadom.

Dokonca podvedome tušila, prečo si zvolil tie mucha puk škulky. Musel mať pod okom nepekné stopy, ktoré mu uštedril ten chlpáč.

Vyzeral inak. Namiesto čiernych tesilákov vyžehlených do dokonalých pukov a bielej košeli s kravatou mal na sebe obyčajné bermudy a šedé tielko, obopínajúce jeho šľachovité telo.

Nadvihol si okuliare na čelo a venoval jej jeden jemný úsmev uvedomenia.

Bol ešte viac chrumkavý ako večer. V bare bolo šero a všetko sa zbehlo tak rýchlo, že si ho nestihla príliš prezrieť. Teraz mohla vidieť jeho krásnu úzku tvár s trošku úzkymi tuho čiernymi očami a sexy ostrov bradou.

Tak si predstavovala stelesneného Satana v čase, keď sa dostaví na povrch zemský, aby oplodnil úbohú ľudskú ženu a tá mu porodila potomka a dediča kráľovstva pekelného.

Bol dokonca neskutočný aj s tým soklom pod okom. Zastokol si slnečňáky do čiernych kučier, znova žmurkol, sebaistý, až mala chuť mu nakopať zadok.

Bolo fascinujúce sledovať tú malú kučierku, vytvárajúcu pružnú špirálku, ako sa poslušne vrátila do stredu čela po tom, ako sa uvoľnila z pod jeho okuliarov. Mala to hlúpe nutkanie prestrčiť cez tú lokienku malíček a poťahať. Nebola si istá, či sa jej to páči alebo nie, ale v každom prípade to bolo rozkošné. Asi to jediné milučké na tom chlapovi.

Z pod pazuchy vybral malý kartónik Redbullov, tiež pravdepodobne rozbitý po ťažkej noci. Otočil sa keď ho oslovila predavačka za kasou a on na ňu použil ten sexy úsmev, odhaľujúci temer všetky zuby.

„Je jediná vec, čo nenávidím, a to, keď  mi ľudia konzumujú tovar pred tým, ako si ho zaplatia!“ hromžila na neho.

Tušila, že to tak dopadne, tá žena bola paranoidná. Stále čakala, že bude privedená na mizinu nezaplatenými a nezbločkovanými potravinami, ktoré zje zákazník pred tým, ako sa dostane ku kase, aby ich nemusel platiť.

„Ospravedlňujem sa. U nás sa z toho taká veda nerobí. Stačí ak si obal vezmeme k pokladni a pani za kasou nám ho naúčtuje,“ kajal sa a vyzeral pri tom dokonca skutočne ľútostivo, čo na Didianinej tvári vyčarilo úsmev.

„Je mi jedno ako to chodí tam, odkiaľ si, chlapče, v mojom obchode platia moje pravidlá!“ upozorňovala, trhajúc mu prázdnu plechovku z ruky, aby ju mohla zahodiť pod kasu, kde mala pravdepodobne kôš na zanechané účtenky.

„Chlapče? Som tak možno mladší o necelých päť rokov, možno by som ti mohol aj tykať.“ Ženská za kasou zalapala po vzduchu.

Bolo to super oživenie nanič rána. S napätím sledovala jej výraz tváre. Ona by to na mieste tej ochechuli vzala ako kompliment. Male niečo krátko po tridsiatke a nemyslela si, že často počuje od dvadsiatnikov, že vyzerá mladšie.  Hlavne preto, že nevyzerala dobre. Bola zanedbaná s vlasmi chytenými v cope, bez štipky make-upu a prepranom tričku s logom jej malých potravín na jeho ľavej strane tesne nad prsníkom, ktorý visel niekde pri bruchu aj napriek tomu, že mala podprsenku.

„To ťažko,“ povedala zmierlivým tónom. Ten herec ju zlomil a Dida to už nevydržala a vybuchla do smiechu, priťahujúc na seba všetku možnú pozornosť.

Dotyčnú to vytrhlo z miloty a znova na neho zagánila.

Natiahol sa po vysokej oválnej dóze, čo mala položenú pri pokladni a vzal z nej dve malé krovky na lízatkovej paličke a jednu jej podal.

„Prisahám, že som mal v pláne vám ten drink zaplatiť. Pozrite, veď si beriem celý kartón, to by som ťažko vypil pri pochôdzke vaším malým obchodíkom. Prosím, vezmite si odo mňa sladkosť, ako ospravedlnenie a osladenie si dňa, ktorý som vám pokazil hneď zrána svojou nevychovanosťou. Viem si predstaviť, aké otravné to musí byť, tolerovať maniere nakupujúcich, džavot detí a lovenie drobákov seniorov. Nerád by som bol dôvodom vášho zlého začiatku dlhého pracovného dňa.“ To bol namotávač ako sa patrí.

Dida  nemohla pochopiť, ako bolo možné, že tá žena sa proste nevsiakla do čalúneného poťahu  stoličky, na ktorej sa pootáčala zo strany na stranu.

„Už si sa vykecal, Darci? Meškám pre teba do práce a ak mi dá šef padáka, lízanka to neurobí!“ zahromžil chlap pred Didou a ona sa musela zahryznúť do jazyka, aby znova nevyprskla v smiech.

Zaplatil, ešte raz zamrmlal ospravedlnenie a s víťazným úsmevom úspešnej hry sa pobral so svojim zvyšným pitím z obchodíku.

Keď prišla na rad ona vyložila svoj nákup z náruče na malý pultík aj s prázdnou plechovkou.

„Ja vám lízanku nebudem kupovať, Marika, ale možno by sme sa mohli dohodnúť, že keď nabudúce prídete na kávu, upečiem vám koláč,“ podplácala, kývajúc obočím.

Nebolo to pravidlom, že tá žena chodila do ich bytu, ale sem-tam, keď jej bolo príliš smutno za zosnulým mužom a šalela zo samoty ju matka vždy pozvala alebo sa sama objavila pred ich dverami.

„To je v poriadku, Di. Teba predsa poznám,“ usmiala sa na ňu milo, prijímajúc mince.

„Drobné si nechajte,“ zavolala na ňu a pelášila domov. V skutočnosti tam na výdavok nebolo viac ako pár centíkov. Jej matka si dala záležať na tom, aby bola suma čo najpresnejšia. Neverila eurám a neverila predavačkám.

Nie, že by sa bála, že by ju chceli úmyselne ošediť o pár centov, len si nebola istá ich flexibilitou a výpočtami. Akoby sa zmenou meny zmenili matematické zákony. Vždy sa preto matke smiala. Akoby už neplatilo, že jedna plus jedna sú dva.

Pred presklenými dverami stál ten bájkar a práve otváral ďalšiu plechovku, keď vychádzala von.

„Oh, konečne. Čakal som ťa.“ Oslepil ju dokonalým úsmevom a jamkami v lícach. Vyvolávalo to v nej potrebu poštekliť ich špičkou jazyka alebo do nich aspoň minimálne strčiť  malíček.

„Nikto sa ti neprosil,“ odvrkla, odťahujúc od neho ruku, v ktorej držala vajíčka, keď sa po nich nezmyselne načiahol.

„Chcel som.“ Mykol ramenami ako malý chlapec a pred nos jej strčil známe lízatko.

Milovala krovky. S Jakubom chodievali do Poľska na nákupy, ako každý správny Slovák  a vždy si vtedy pokúpili doslova kilá poľských cukríkov, medzi ktorými nemohli chýbať karamelová sladké kvádriky.

Zhrýzla si peru v boji prijať  sladkosť, no odolala, odrážajúc jeho veľkú ruku s dlhými prstami z pred svojej tváre.

Aby pochopil, tak mu na oplátku pred tou jeho zakývala čokoládovou tyčinkou.

„No tak, kúpil som ho tebe. Ja sladkosti nejem,“ prehováral ju s chlapčenským úsmevom.

Zahliadla okolo jeho očí vznikajúci slabý vejárik vrások, čo ju prinútilo premýšľať, koľko ten muž môže mať rokov. Bolo  možné, že nakoniec tej predavačke skutočne neklamal a mal dávno po dvadsiatke?

„Nikto sa ti... neprosil,“ zaváhala, možno mu mala zavykať.

„Vieš aj niečo iné okrem tej drzej vety?“

Uškrnula sa na neho, vystrkujúc bradu.

„Neprenasleduj ma,“ nakázala tvrdo, pridávajúc do kroku.

„Neprenasledujem, máme spoločnú cestu. Môžem ti ja zato?“ Znova mykol plecami, strkajúc jej paličku od lízanky medzi dlaň a kartón od vajíčok.

„Na mňa karamelové kúzlo neplatí,“ upozornila ho, ale aj tak si sladkosť preložila do druhej ruky, rozhodnutá si ju nechať.

„Si dosť odmeraná a hnusná na človeka, čo ti včera zachránil tú tvoju peknú tváričku pred nepekným zohyzdením.“ Mala asi fatamorgány alebo sa ocitla v paralelnom svete, kde bol Jakub tmavovlasý pravdepodobne tridsiatnik.

Nepoznala muža, čo by sa vyjadroval takto. Teda okrem Jakuba. To len dokazovalo, ako upnutý Jakub v skutočnosti musí byť, keď používa slovník tridsiatnika, aj keď neskutočne chtivosť vyvolávajúceho tridsiatnika.

„Nikto...“

„Ja viem. Sa mi proste neprosil, že?“ Nemohla si pomôcť a musela sa zasmiať.

Uvedomila si ako spomalila. Podvedome, samozrejme. Bola kúsok od bytovky a celkom ju ten kučierka bavil.

„Inak, som Dantony,“ predstavil sa, vystierajúc ruku.

Odignorovala ju. Rovnako ako nutkanie podotknúť, že je to neobvyklé meno, ak vlastne bol na svete ešte niekto, kto také meno nosil.

Bola presvedčená, že také drísty počúva neustále pri každom predstavovaní. Keď si všimla jeho pohľad plný očakávania, na isto už miliónkrát položenú otázku, bola si  istá tým, že to urobil práve preto.

„Ty sa ma skutočne nespýtaš, že?“ Ľútosť v jeho hlase ju bavila. Bolo možné, aby sa dospelý muž správal ako malý chlapček, ktorému zobrali obľúbené autíčko?

„Na čo presne by som sa mala? To ty si ten, čo by sa mal spýtať na moje meno, nemyslíš?“ Hrala hlúpu s hraným trepotaním mihalníc.

„Väčšinou sa ma spýtajú či som zo zahraničia alebo tam nemám korene. Raz sa ma jedno dievča spýtalo, či sa volám po tej značke handier. Som si sto musel vygoogliť, lebo som netušil, že niečo ako značka Dantony existuje. Moje meno bol vždy magnet na ženské. Ale ty musíš mať pokazený prijímač,“ predniesol vážne, aj keď mohla zazrieť ako mu kútik úst zacukal.

„Nebudem sa ťa pýtať na blbosti ohľadne tvojho mena. Voláš sa ako sa voláš. Čo na tom záleží, ako si k tomu menu prišiel? Nemám pätnásť, aby som pre tvoje meno nemohla spávať. Navyše, ja som tá posledná, čo by sa nad menami mohla pozastavovať. Moja matka mala v mladosti zmysel pre humor alebo ma nemiluje tak, ako tvrdí, keď mi dala toto meno.“

„Si dosť hubatá, čo?“ doberal si ju, otvárajúc ďalšiu plechovku.

„Snažíš sa uhnať si infarkt alebo sa premeniť na Speedyho Gonzáleza?“ Neodpustila si, keď postrehla, že v jeho malom kartóniku ostala už len jedna plechovka. Zo šiestich! Ten chlap skolabuje alebo skutočne vzlietne. Musela sa zasmiať nad predstavou, ako sa vznáša nad barákmi a kričí hlášku dvoch generácií, ktorá je večná.

„No, chcem zistiť či skutočne dokážem lietať. Rád by som odtiaľto vypadol. Niekam, kde by som mal od všetkých svätý  pokoj,“ predniesol depresívne vážne, až jej naskákala husina.

„Trošku náladový, nezdá sa ti?“ podpichla ho, zastavujúc pred svojim panelákom. Netušila, prečo to urobila. Mala sa proste dostať cez tie tri hlúpe schodíky k hlavným dverám a  nechať ho tak.

Bol to inteligentný muž, lebo takmer okamžite pochopil, že sú v cieli cesty a venoval jej znova jeden sladký úsmev.

„Ešte stále neviem tvoje meno,“ upozornil ju, keď v sebe našla dosť odhodlania, aby urobila pomalý krok k schodíkom.

„Nepotrebuješ ho vedieť.“

„Zaslúžim si ho vedieť. Pre teba mám zdemolovanú tvár a nosnú priehradku mám nefunkčnú ako dlhoročný piker,“ pripomínal jej, dotýkajúc sa svojho opuchnutého oka.

„Piker? Také slovo nejestvuje. Zaujímalo by ma, ako k takému slovu dospel tridsaťročný chlap. Veď v čase, keď si bol v mojom veku tu niečo ako drogy ani nemohlo byť,“ podpichovala ho, schválne upozorňujúc na jeho vek. Aj keď ho v skutočnosti nepovažovala za prekážku. Nie pri takom hráčovi.

„V skutočnosti som mal pred týždňom dvadsať sedem, takže až tak starý zasa nie som. Desať rokov je zdravý vekový rozdiel si myslím. A človek má predsa právo vytvárať si vlastný slovník. Nevrav mi, že ty si nikdy nepoužila slovo, ktoré ti len tak skrslo v hlave. Všetci to robia. Niekedy je slovo tak chytľavé, že ho začnú používať aj tvoji kamaráti a potom ich kamaráti. Ako asi vznikal slang?“ Potriasla hlavou nad jeho mudrovaním. Bol to Jakub v tmavej verzii. Nebolo pochýb.

„Si dosť slovičkár, čo?“ Znova do neho zabrdla, otvárajúc presklená ťažké dvere starej budovy.

„A ty potvora, čo odmieta svojmu rytierovi povedať svoje vznešené meno.“ Prelomil tú dvojmetrovú medzeru medzi nimi, vybehnutím schodov a zastavil sa pri nej, odstrkujúc ju od dverí.

Pohodlne sa oprel o studené sklo chrbtom a s prekríženými rukami čakal na jej odpoveď.

„Pusť ma. Matka bude harpya ak sa čo najskôr nedostanem do bytu.“ Trošku klamala. Aj keď bola možnosť, že si užije dvojminútový predslov o tom, ako jej mohla kúpa vajíčok v obchode vzdialenom ani nie päťdesiat metrov trvať trištvrte hodiny.

„Najskôr meno,“ nakázal s rukami prekríženými na prsiach, pripomínajúc bachara. Prehltla uštipačnú poznámku na jeho adresu s pripomienkou, ako skončil s topánkou vyhadzovača v zadku a zle sa na neho usmiala.

„Sezam otvor sa!“ zvolala, prehĺtajúc smiech.

Nič neurobil, len otrávene pretočil oči, ako keď decko otravuje dospeláka.

„Martinko Klingáčik.“ Skúsila znova. „Didiana,“ povedala porazenecky, keď si uvedomila, že to nikam nespeje. Vôbec ho to netankovalo. Ba čo viac, vyzeralo to, že si predlžovanie ich spoločného času užíva.

„Didiana?“ Musela sa usmiať nad jeho reakciou. Všetci tak reagovali a páčila sa jej skutočnosť, že ona na rozdiel od neho nereagovala na divnosť jeho mena vôbec.

„Bojím sa spýtať na skrátenú verziu,“ zamumlal si pod nos krútiac hlavou. „Ako ťa mám volať? Nemôžem ti hovoriť Didi ani Dida. Núti ma to predstavovať si tvoje prsia. Nie, že by boli špatné, sú veľmi pekné a vyvinuté na tvoj nezrelý vek. Len potom, keď na ne myslím, musím na ne hľadieť a potom som za nezdvorilého hulváta. A ešte niečo sa mi deje, ale to ti nemôžem takto povedať, ešte sme nemali ani prvé rande,“ polemizoval so zlým úsmevom na tvári.

A jej sa prvýkrát pri predstavovaní sa niekomu nahrnula do tváre červeň.

Nikdy, skutočne nikdy nepremýšľala nad iným významom skratky jej mena. Nútilo ju to premýšľať, či tak uvažoval každý, komu sa predstavila.

Ak áno, dúfala, že jej matka za to skonči v pekelnom ohni. A on tiež, že je tak úprimný a upozornil ju na fakt, čo jej celý čas unikal.

„Kto povedal, že bude dáke rande?“ Najlepšia obrana je útok. A ona sa rozhodla ho zničiť.

„Dlžíš mi. Nenúť ma pripomínať ti minulú noc. Znova,“ zabával sa a vôbec sa netváril, že by sa chystal ospravedlniť za to, že sprznil jej meno a zmenil jej tým celý prekliaty  život. Jej matka ju nazvala prsiami. No ktorá matka toto urobí svojmu decku?

„Ako ti vravia priatelia  a rodina?“ vyhŕkla, zúfala po sprznení jeho mena. Nemohla byť predsa jediná prekliata.

„Pôjdeš so mnou von?“ kontroloval, no ona len pokrútila hlavou.

„Nerandím. Prešla som si mrde blbým rozchodom. Nemienim si zažívať tie trápne stavy plné vzájomného osočovania, obviňovania a iných sračiek okolo toho.“ Bola podráždená a potrebovala podpáliť svojej matke vlasy za to, že jej zničila život.

Pochopil, že nemá význam s ňou bojovať. Možno konečne postrehol zmenu jej nálady. Uvedomil si, že to zapríčinil jeho rozbor jej mena.

„Volajú ma Dan, Dany, Tony alebo Dante. Môžeš si vybrať, ktorá sa ti páči najviac.“ Podpichovanie a flirtovanie boli z jeho hlasu preč. Bol to rovný takmer bez emočný zvuk, vychádzajúci z jeho mŕtvych pier.  Trošku sa cítila zle preto, že z jeho peknučkej tváre zotrela úsmev, ktorý ju zdobil po celý čas.

„To je neskutočné, koľko nádherných variácii sa z tvojho mena dá vytvoriť. Ja mám tak hlúpe meno, že  z neho vytvoríš akurát slangový výraz pre prsia. To je na mašľu,“ sťažovala sa, špúliac pery. „Ktorú z tých prezývok preferuješ? Máš dáku obľúbenú?“ zaujímala sa ďalej, aj keď nemala v pláne sa s ním ešte niekedy stretnúť.

Nechcela sa však ani vrátiť hore a stretnúť sa so ženou, čo nemala kúska originality a odsúdila ju na večný posmech za jej chrbtom pre to debilné meno.

Mykol plecami, upravujúc jej ramienko tielka, ktoré bolo bez chybne na jej ramene. Takže celkom nepobrala to gesto. Pripísala to len jeho potrebe dotknúť sa jej a vyjadriť spoluúčasť v tej mizérii, do ktorej ju sám svojou poznámkou na jej meno uvrhol. „Je mi to vlastne jedno. Každý ma volá inak. Otec výlučne plným menom, brat ma volá v lepších chvíľach Dan, v tých horších... no to necháme radšej tak. A potom je pár ľudí, čo ma volajú Tony, tých je po menej a potom mám sesternicu a tá je blázon do amerických mien. Vlastne, ona ma začala volať Dante, a tak dáko sa to ujalo a začala ma tak volať dokonca aj matka. A to si dala veľmi záležať na vymyslení môjho mena. Aby si pochopila. Matka je fakt magor do mien. A s tým mojím sa skutočne vyhrala. Daniel, prvá polovica mena, jeho význam je Boh je môj sudca a Anton druhá polovica znamená popredný alebo významný. Celý život sa snažím prísť na to, prečo sa s mojím menom tak vypiplala a bratovi dala úplne všedné meno, samozrejme, nezabudla, aby v tom mene bol spomenutý Boh. Hádam, že jej trochu hrabká.“ Zasmial sa a ona sa  zamračila. Chcela by matku, čo sa zamýšľa nad významom mena, ktoré svojmu decku dá.

„Je to pekné, myslím.“ Nepríjemne  sa ošila, sledujúc chodbičku za sklom. „Ja už fakt musím ísť.“ Netušila prečo sa ospravedlňovala, už dávno mala byť zalezená v byte. To jeho úprimnosť a spôsob, ako jej vysvetlil vznik svojho mena, ju prinútil cítiť sa k nemu viac spútaná. Vyvolalo to v nej pocit, akoby odhalil kúsok seba, aj keď to bola vlastne úplná hlúposť.

„Čo keby sme nechali randenie randením a dohodli sa na letnej romanci? Som tu iba na dva týždne, čo keby sme sa spolu len tak poflakovali? Ukážeš mi mesto. Ukradnem ti pár bozkov a potom sa naše cesty rozídu bez zbytočných emotívnych výlevov či výčitiek. Dokonca nebudem očakávať v poslednú spoločnú noc ani milovanie plné  nesplniteľných prísľubov,“ navrhol s jemným úsmevom na tvári, narušujúc jej osobný priestor, keď sa k nej sklonil. „No tak, žiadne závesky. Prisahám na svoju staro-mládeneckú česť.“ V jeho čiernych očiach sa zaleskla neplecha malého chlapca a ona mu v tej chvíli úplne prepadla.

Bola hlúpa, stačilo tak málo, aby si ju chlap získal. Povzdychla si v hranej kapitulácii.

Nebol to vôbec zlý nápad. Teda, mala dosť všetkého, Jakub si brúsil zuby na jej vychrtlú bývalú priateľku a pauza od Didiany, ktorú vytvorila pre Tadeáša, ktorý o ňu aj tak nestál, znela dokonale. Aj tak tú radodajku nemala príliš v láske.

Prikývla, vracajúc mu úsmev bez zubov.

„Ahoj, niekedy,“ žmurkla na neho, vkĺzajúc cez dvere do bytovky. Po pár krokoch sa však vrátila, otvorila ich iba na toľko, aby z nich mohla vystrčiť hlavu, čo on pochopil úplne špatne a mohla v jeho tvári vidieť sklamanie, keď nevystrčila aj inú časť z pomedzi dverí.

„Inak, mám osemnásť, čo chvíľa devätnásť.“ Žmurkla na neho.

„Tak to potom musíme spolu osláviť kým som tu, Diana-Anna.“ Srdce sa jej zatrepotalo a musela sa v duchu zahriaknuť, nebude tu vlhnúť len z toho, že z jej mena vytvoril ďalšie dve. Aj keď to bolo tak neskutočne sladké.

„Ahoj,“ kývla a chcela sa stratiť, aby si mohla zatancovať  oslavný tanček a potom na seba samú nakričať, no zastavil ju.

„Vygoogli si,“ vtisol jej krátku pusu na nos a bez ďalších rečí sa otočil. Ešte stihla zazrieť, ako si otvoril poslednú plechovku tej nezdravej žbrndy a tvrdý papierový obal hodil do koša na kraji chodníka. Slušne vychovaný. Čo to proste vie so slovami tak dobre, ako so ženami.

Potriasla hlavou, dostávajúc svoj rozum do normálu. Nemohla sa namotávať skôr, ako mala dôvod. Tridsiatnik má skúsenosti, ktoré mu pomáhajú zbaliť malú husičku akou bola ona. Naordinovala si sebakontrolu a striedmosť v myšlienkach na neho a nadchádzajúce dva týždne. Ten chlap vedel čo robí a ona nebude jedná z tých, ktorým pobláznil hlavu.

No aj napriek odhodlaniu vybehla do bytu najväčšou možnou rýchlosťou. Vajíčka hodila matke na linku a ignorujúc jej šomranie, kde toľko trčala za sebou zabuchla dvere od svojej izby.

Vedela presne, čo myslel tým, že si má vygoogliť.

Bola to záležitosť pár sekúnd, než si otvorila dve okná a do oboch vyťukala jedno meno.

Diana: božská. Boli tam hlúposti, ako pôvod mena, farba, povaha, planéta, ale to ju nezaujímalo.

Preklikla sa do druhého okienka a to sa už na jej tvári formuloval zubatý úsmev. Chlapec mal zmysel pre humor alebo bol blázon.

Anna: milá, milostivá. A ona k nemu bola teda skutočne hoc aká, ale milá rozhodne nie.

Napadlo ju, že si  od nej nevzal ani telefónne číslo. Ako sa asi dohodnú? To si len tak nakluše pred barák a bude čakať, kedy z neho vylezie? Veď ani nevie jej priezvisko, aby jej mohol zazvoniť na bzučák.

Vykrivila ústa, keď si uvedomila, že možno ani nepríde. Že si možno nájde dáku vo svojom veku, s ktorou strávi dva týždne v novom meste. Možno by to bolo aj lepšie. Je príliš ako Jakub. Mudrlant, čo keď sa dostane k slovu, nešetrí ním a sú to už hotové monológy a blbec, ktorý si myslí, že iba on má na všetko tú správnu odpoveď. Čo ju zasa privádzalo k jeho super súvetiam za posledných pätnásť minút, čo spolu zažili.

Ale aj tak dúfala, že by sa ukázal. Nepočítala s tým, že hneď na druhý deň, ale na tretí by mohol, keď má len tých štrnásť dní.

17. kapitola

Bol prekvapený, keď mu ráno o deviatej, iba pár minút po tom čo sa zobudil, zvonil mobil. Ešte viac prekvapený bol, keď sa dostal do svojej izby a zbadal volajúceho.

„Ahoj Cute. Deje sa niečo?“  Nebolo normálne, aby mu volala tak skoro ráno. Poväčšine prípadov to bol on, čo jej volal počas ich voľna či niekam spolu nezájdu.

„Prečo myslíš, že sa niečo deje? To ti už nemôžem len tak zavolať?“ Nevinnosť v jej hlase ho iba usvedčila, že niečo bude potrebovať. Ten jemný tón nebol jej typickým spôsobom vyjadrovania.

„No, môžeš, samozrejme... Len, že to nie je pravidelnosťou. Preto som si myslel, že by si niečo mohla potrebovať.“

Pohol sa späť do kuchyne, kde mal rozrobený chlieb s maslom a salámou, smejúc sa popod rašiace fúzy, keď mu bolo odpoveďou napajedené odfrknutie.

„Nie som vypočítavá mrcha, ani využívateľka tvojho dobráckeho srdiečka, Jacklin. Na to tu už jednu takú máme. Spomínaš? Volám, aby som sa spýtala, čo na dnes chystáš. Ja sa nudím a tak som myslela, že by sme mohli niečo vymyslieť spolu.“

Nudiť sa hneď z rána bolo nezvyčajné. Hlavne pre Katarínu, ktorá bola hotová živelná pohroma a dokázala si vždy nájsť zábavku.

Poukladal na krajec chleba pár plátkov salámy a tie prekryl syrom, pred tým než jej odpovedal. Mal hlad ako vlk a len pohľad na Hercula a eidam mu robil problémy udržať sliny na uzde.

„A čfo tfoj chlap? Prečfo nazafoláš jemu?“ vyzvedal, aj keď odpoveď poznal.

„Hovno ti rozumieť. Prečo musíš žrať, keď ti volám? To už chvíľu nepočká? A on nemá čas. Musí makať. Nie všetci bývajú s rodičmi a on potrebuje zaplatiť nájom a naplniť chladničku,“ obhajovala svojho priateľa horlivo, akoby šlo o ňu samú.

Prehltol sústo, pripravený si znova uhryznúť, len aby jej urobil nervy, keď sa v kuchyni objavila matka.

Usmial sa na ňu a kývol hlavou k linke, kde na ňu čakala jej dávka kofeínu a obložený chlieb len maslom a syrom, tak ako to mala rada.

„Ospravedlňujem sa, Cute. Som chlap a keď je chlap hladný, je mu jedno, že sa chová nevhodne a porušuje etiku. Rád by som s tebou niečo podnikol, no dnes je jeden z tých víkendov, ktoré trávim u starej matky. Musím obrať marhule a višne na džem. Okopať rajčiny, papriky... Proste fúra práce. Možno tak do zotmenia,“ oboznámil ju s plánmi a spokojne si znova odhryzol.

„Aha, no tak potom budem musieť vymyslieť niečo iné. Je na prd, že aj kamošky na mňa kašlú pre svojich priateľov, babičky a brigády. Si jediný, kto má voľno a čas vtedy, keď ja,“ sťažovala sa, fňukajúc ako dievčatko do telefónu.

„Chceš ísť so mnou a mojou matkou k babke?“ navrhol skôr, ako si to premyslel.

„Mohla by som? Nebolo by to divné? No vieš... Ty a Dida... a ja som vaša spoločná kamoška... Chápeš.“ Bola nesvoja. Dokonca ani nemusel vidieť jej tvár, aby vedel, že sa snaží skonzumovať svoju spodnú peru.

„Bude to v pohode. Babka bude rada, keď ju príde navštíviť niekto nový. Budeš čerstvý vietor do jej plachiet,“ sľuboval, uhýbajúc ruke jeho matky, ktorá sa mu snažila upraviť rozstrapatené vlasy po spánku.

„A kedy teda vyrážame? Mám aj niečo priniesť? Ja neviem, koláč alebo čo? Včera som piekla ockovi, tak by som pár kúskov mohla vziať aj k babičke, aby som tam s prázdnou nešla. Čo?“

Musel sa rozosmiať. Nešlo to inak. Bola neskutočná. Akoby nepoznala babičky. Ony majú vždy napečené a navarené.

„Zober len seba, to stačí, o desiatej sme u teba. Teraz sa najem a umyjem si zuby, ak dovolíš,“ zabával sa, načahujúc sa po ďalšom krajci.

„Okejky.  Budem sa chovať slušne, sľubujem,“ zaprisahávala sa krátko pred tým, ako sama zložila.

Pochyboval o tom, že ona niečo také vie. Bola to najhriešnejšie stvorenie v jeho okolí a nemyslel si, že by sa mohla čo i len o dvadsať percent skrotiť. Ale miloval ju takú, tak nemal v pláne nútiť ju do zapierania seba samej.

Cítil uprený pohľad matky na svojej tvári a snažil sa obrátenie k nej oddialiť čo najviac.

Za posledný mesiac, čo zhodnotila, ako dosť dlhá doba smútenia, mu neustále pripomínala, akoby sa mal pohnúť ďalej. Dokonca zašla tak ďaleko, že sa mu párkrát snažila, len tak medzi rečou, spomenúť pacientku z ordinácie.

„S Katkou teraz trávite dosť času spoločne, že?“ podala to ako otázku úplne schválne. Chcela, aby to potvrdil, aby mohla pokračovať v akejsi zatiaľ jemu ešte neznámej slovnej hre.

„Asi hej,“ bolo jediné čo povedal, nezdvíhajúc hlavu od taniera, kde prstom naháňal omrvinky. Čokoľvek bolo lepšie, ako ten šialený pohľad, keď si niečo vezme do hlavy.

„A teraz ju berieš aj k babke...“

Musel zakročiť. Smerovala do zakázanej zóny.

„Zotri si tú nádej z tváre, mami. Je to len kamoška. A po stýkrát ti pripomínam, že má vážnu známosť. Tak prestaň kuť niečo, čo sa nikdy nestane. Sme kolegovia a priatelia. Navrhol som jej to len preto, že nemá čo na práci. Tak nešpekuluj!“ Vypustil otrávený výdych, vrtiac hlavou. Tá ženská ho zničí.

Na tému on a Kata sa bavili nespočetne veľakrát. No ako by to povedala starká, bolo to jak hrach na stenu hádzať. Bez výsledku.

„Ale tebe sa nepáči, že? Ten jej priateľ,“ konštatovala, stále ho vyzývajúc do odpovede.

„Samozrejme, že nie. Namiesto toho, aby s ňou trávil čas si berie zmeny navyše a iba ju využíva na sex, keď má chuť. A ona je tak zaslepená, že to nevidí. Skúsil som jej to raz vysvetliť, ale skončilo to hádkou a urážkami mojej osoby. Nestojí mi to zato miešať sa do nich. Je to príliš horúca hlava a nepoučí sa, kým sama nepadne na ústa.“ Zalial posledné sústo spodkom kávy a odpratal si riad do drezu, pripravený vykonať rannú hygienu, keď ho matka znova zastavila.

„Som presvedčená, že ty by si vedel, ako sa k nej chovať, že?“ Frustrovane si vzdychol. Ona mu proste nemohla dať dýchať.

„Samozrejme, že áno. Ak by som o nej zmýšľal tým smerom, ktorým sa uberá tvoj  romantikou prešpikovaný, Daniel Steel nakazený, rozum, mami.“  Bozkal ju na vrch hlavy a odpratal aj jej tanier. „Ale nemyslím na ňu tak. Je to kamarátka mojej bývalej, ktorá sa s ňou rozhádala skoro v ten istý čas, ako ja a tak spoločná zášť vytvorila kamenné priateľstvo. Nič viac.  A nikdy ani nič viac nebude. Spomínal som ti už, že má priateľa, ktorého zrejme miluje?“ Otočil sa k drezu, aby mohol opláchnuť riad, keď ho zozadu objali malé ruky a on sa k nej teda znova otočil.

„Len chcem, aby si tiež žil. Bola u nás predpísať si lieky, akoby sa nič nestalo, akoby mala s kým potrebovať tie hlúpe tablety. A ja nenávidím, že ty sa trápiš, žiališ, zatiaľ čo ona funguje ďalej a rozvíja svoju sexualitu.“

Áno, to bola jeho matka. Potriasol hlavou, neochotný sa baviť na tému: Dida a sexuálna aktivita. Bol svedkom jedného zárezu a o pár ďalších čo to počul.

„Nežialim. Len teraz nechcem vzťah. Chodím von častejšie, ako za čias, keď som s ňou bol. Takže mi nemôžeš vyčítať, žeby som neviedol spoločenský život alebo, že by som dokonca nežil. Lebo je to absolútne nezmyslené obvinenie, keďže vediem omnoho bohatší spoločenský život, ako z pred dvoch mesiacov, keď som bol s ňou.“

Prikývla a on to bral tým malým gestom za uzavretú vec. Bolo šialené rozprávať sa s matkou o tom, že bývalka sexuje a on by mal tiež.

„Možno by si nemusel mať vzťah. Väčšinu dní som v práci a teraz mám aj nočné na oddelení. Byt máš prázdny a dievčatá sú dnes oveľa... prítulnejšie. Nevidím nič zlé na tom, ak by si si užíval bez záväzkov. Ale s ochranou, samozrejme. Aby sa nestala nehoda. Som mladá na to stať sa babičkou a ty potrebuješ  doštudovať, aby si nedopadol ako ja s tvojim otcom.“

Naskladal taniere a šálky do odkvapkávača rýchlosťou svetla. Nechcel už pokračovať v tom hovore. A už vôbec nepotreboval počuť, ako mu matka schvaľuje jednorázovky či ho dokonca do nich hucká.

„Neverím, že si mi práve navrhla, že by si hrala slepú voči mojej polygamii. A už vôbec nemôžem uveriť, že mi navrhuješ... Ako sme sa k tomuto vlastne dopracovali? Vieš čo? Neodpovedaj radšej. Len ťa pekne prosím, keď vyzdvihneme Katku, nechaj si tieto reči, áno? A žiadne hlúpe narážky na náš vzťah,“ stanovil pravidlá, ktoré vedel, že nedodrží. Ale dúfať nebolo hriech.

Cesta autom bola tichá. Za čo bol vďačný. Nebol si istý či by vydržal ďalšie reči  jeho matky, v ktorých by ho upozorňovala na to, že Dida spokojne... robí čokoľvek a žiadala od neho to isté. Žiadna matka niečo také proste nerobí. To len tá jeho je ako staršie vydanie Kataríny.

„Milý domček,“ zhodnotila, keď sa zastavili pred Katiným domom.

Mala pravdu. Bol to rozkošný malý domček tri plus jednotka s malou kuchyňou. Rozkošnou kvetinovou záhradou za malým kovaným plotom, ku ktorému sa pojila nízka kovaná bránka.

Zabúšil na klaksón, upozorňujúc na nich, keď na prvýkrát nereagovala, no nič sa nedialo. Poznal ju dosť dobre, aby vedel, že si ešte pravdepodobne dolaďuje make–up, upravuje vlasy alebo sa nevie rozhodnúť, ktoré topánky sa jej viac hodia k outfitu „posedenie u Jakubovej starkej“.

Preto ostal prekvapený, keď sa  z vchodových dvier vyrútila malá postava s vlasmi v neposlušnom, no pevnom drdole na vrchu hlavy, v mužskom triku s odstrihnutými celými rukávmi, až to vyzeralo ako tielko a spodkom pevne zviazaným na boku do uzla, aby tesne priliehalo k úzkemu drieku. Vo voľných teplákoch jej zadok takmer zanikal a on musel párkrát zažmurkať, aby presvedčil sám seba, že je to skutočne Katarína.

Otočila sa na neho s plným úsmevom malej huncútky a zakývala mu malým, mäkkým  batôžkom v tvare medvedík s labkami a čumáčikom, aký mávajú malé dievčatká.

To už sa neudržal a skutočne vyprskol v smiech. Musel mať úpal a blúznil. Bez štipky make – upu v tom najdomáckejšom úbore, aký spoločnosť pozná, to nemohla byť Kata. Vymenili mu ju.

„Dobrý deň, čauky Jacklin.“ Usadila sa, trieskajúc dverami jeho miláčika.

Musel si zahryznúť do jazyka, aby jej nepovedal niečo nepekné. Bola to už staršia pani a držala po kope iba silou vôle  a jeho neprestajným investovaním do jej resuscitácií. Ľudia, ktorých vozila by mali prejavovať ako takú úctu.

„Hops, prepáč.“ Stiahla hlavu do ramien, venujúc mu krátky princeznovský úsmev.

„Máš šťastie, že ťa mám rád, inak by si dostala kurz lietania, kedy by pohonná sila spočívala v mojej nohe a ciel by bola tvoja kostnatá zadnica,“ oboznámil ju pokojným hlasom, čakajúc na spätný úder.

Nerád si priznával, že miloval ich hádky stále viac práve preto, že sa stali skôr výnimočnými. Posledné týždne medzi nimi panoval akýsi zmier, skombinovaný s napätím. A ten incident s Didou z pred troch dní, keď sa po ňu vrátil a vzal ju na ten langoš veci len skomplikoval.

Bolo to takmer ako rande a to ani jeden z nich nechcel.

„Jakub Franek! Ako sa to rozprávaš so ženou? Takto som ťa vychovala? Takúto hanbu mi ty robíš?“ vypískla jeho matka a jej ruka, narážajúca do temena, mu dala dosť silne pocítiť rozhorčenie, ktoré pociťovala ona.

„To je v poho, teta Franeková. My sa tak ľúbime, až si už povieme čokoľvek. Nie sme na seba urážliví. On vie, že môj zadok je to najluxusnejšie, čo kedy videl. To je dôvod, prečo sa do neho stále obúva.“ Mykla plecom a jemným pohladením ošetrila páliacu značku na jeho krku.

„Čo to máš, Cute, v tom pidivom batôžku? Riasenku a korektor?“ Nedalo mu, hádzajúc na ňu pohľad cez späťák.

„Ideme predsa makať na záhradu, nie? Načo by mi tam boli líčidlá, ty trdlo? Čo? Mám tam plátené záhradné rukavice a indulónu na ošetrenie rúk po práci. Opaľovací krém, aby som sa nespálila. A ešte som vzala koláčik Deň a noc. Bolo mi hlúpe ísť na prázdno.“ Rozzipsovala bruško malého hnedého macka, aby odtiaľ mohla vybrať potravinovú dózu napchanú koláčikmi.

Vyzerali dobre, vanilkový a čokoládový korpus a na ňom stužená cukrová poleva. Akurát tomu názvu celkom nerozumel. A ak bolo niečo, čo nemal rád, bola to nevedomosť.

„Prečo Noc a deň?“ spýtal sa  a pootočil hlavu, aby mala ľahší prístup k jeho ústam.

Pochopila a bez rečí mu doslova vopchala celý štvorček do  úst.

„Neviem. Mamina to tak volala, babka to tak volala a babkina mamka to tak volala. Hádam, že je to preto, že sa urobí vanilkové a kakaové corpusové cesto a potom to na striedačku lyžičkuješ na plech a tak vznikne mozaika. Svetlá ako deň, tmavá ako noc.“ Dávalo to istým spôsobom zmysel.

Prikývol, neschopný jej odpovedať. Ten koláč bol to najlepšie, čo kedy jedol. V čokoládovej polovici štvorca mohol cítiť kúsky čokolády a ešte akési sušené ovocie. A cukrová poleva bola dokonalá.

„Chceš mi povedať, že si toto piekla ty?“ Nemohol uveriť, že by tie maznavé prsty mohli vytvoriť niečo tak dobré.

Aj keď sa nemohol čudovať. Katarína bola samé prekvapenie. A ako sa zdalo, stále neprestala prekvapovať a stále ju nepoznal tak dobre, ako si myslel.

„Tak ako prepáč, Bublinka, teraz si ma urazil. Len preto, že by si o mne myslíš, že som neschopák, neznamená, že ním skutočne som. Mamka bola cukrárka, aby si vedel. A ak je niečo v čom som skutočne dobrá, je to pečenie koláčov. Nikdy som s ňou síce nepiekla, aj keď to po mne chcela. No po tom ako, no... Ako zomrela, som otvorila jej zápisníček a piekla. Myslím, teda otec vraví, že som zdedila pekárske bunky po nej. Lebo som dobrú tortu upiekla skôr, ako som zvládla urobiť aspoň ako tak jedlý kurací vývar.“ Vystrčila bradu, zatvárajúc dózu.

Vedel, že to urobila jemu na truc. Aby ho potrestala. Lebo rovnako si ona bola vedomá, že ak je na niečom zasa on závislý, tak je to cukor. Vo všetkých možných formách.

Cítil na sebe pohľad svojej matky. Bola z nej unesená. Vedel to skôr, ako jej pohľad opätoval.

Naznačila rukami srdiečko v tej istej chvíli, ako ústami babička a priložila si dlane na srdce.

Pretočil oči. Bolo mu jasné, že ak tam Kata nakluše s koláčikmi, ktoré sama upiekla a ešte mu pomôže okopať zemiaky a pretrhať kôpor, budú zosobášení skôr, ako ju sám stihne požiadať o ruku.

Didu mala rada, vyrastala u nej a bola jej druhou babičkou. No ako to býva, zlomila srdce milovanému vnukovi, tak už bola nastálo na čiernej listine. A teraz, keď tam donesie nové dievča, bude zvedavá. Zdravším a primeranejším spôsobom ako matka, ale bude.

Dida nikdy nepracovala s Jakubom v záhrade. Sedela s babkou pod orechom a klebetili. Nikdy jej to  nik nevyčítal. Bola dievčaťom z paneláku. A nik neočakával, že by sa drela na cudzej záhrade.  Ale ak je Kata skutočne odhodlaná mu pomôcť, bude si ju musieť vziať a urobiť  jej minimálne tri deti, aby tá stará ženská prestala dobiedzať a dala mu pokoj.

Pomaly prichádzal na to, že bol zlý nápad brať ju. Lebo ak bude takto rozkošná aj pred starkou, matka bola príliš malé zlo v porovnaní so starenkou.

„Ty  sa ani neospravedlníš? Práve som ti povedala, že ma tvoja nedôvera vo mňa urazila!“ pripomenula sa mu, trošku pišťavým hysterickým hlasom, čo nebol jej štýl.

„Ak sa ospravedlním, prestaneš sa hrať na píšťalku pre psy? Zaľahlo mi z tvojho hlasu v ušiach, Pretty.“ Zatriasol malíčkom v pravom uchu, za čo si vyslúžil pohlavok a podráždené šomranie zo zadnej sedačky.

„Som nervná z toho stretnutia a ty mi ešte pridávaš. Vieš aká som, čo keď poviem niečo prostoduché a tvoja starká si o mne bude myslieť, že som magor?“ Otočil sa na ňu rovnaký čas, ako jeho matka. Obaja pripravení ju upokojiť a uistiť, že to bude okej, že ona má rada ľudí, čo povedia, čo majú na jazyku.

„Cute, stačí, ak si dáš pozor na vulgarizmy. Babička nenávidí sprosté slová. Buď sama sebou, len bez invektív a bude ťa milovať. Sľubujem.“ Žmurkol, zastavujúc pred zelenou bránou.

„Tak sme tu. Neboj, Katka, dopadne to dobre, ešte si ťa vypýtame za nevestu u tvojho otca. Tá Marfa nestála za nič, aj čaj pripiekla.“ Videl ako Kata sčervenala a sám sa cítil hlúpo pre tú pripomienku.

Už tak to bolo dosť divné, že si boli tak blízki. Počuť, že ju vnímajú ako náhradu, čo ona skutočne nenávidela byť, bolo úplne neprijateľné.

„Aké vážne to máte  s primárom, teta Franeková? S mojím otcom, by ste boli nezameniteľný pár. Obaja máte ten dar dostávať  deti do rozpakov,“ smiala sa a on v jej očiach videl tie iskierky neplechy, keď zamykal auto.

„Pre teba len Eva,“ usmiala sa, žmurkajúc na vyplašený výraz tváre Kataríny. „Myslím, že dosť.  Je to celkom perspektívny vzťah. Robí ma šťastnou a usmievavou, tak ako ty Kuba. “ Bola to diabolsky poskladaná veta, ak by to nebola jeho matka neskončila by dobre.

Takto ju mohol iba zahriaknuť, aj keď to znelo skôr ako kňučanie raneného kocúra.

„Mama! Sľúbila si, že si tie zasraté reči odpustíš!“ zavrčal, cítiac červeň v tvári.

Vedela, že ku Kate necíti nič romantické. Bola krásna, ale to bolo tak všetko a ona  ho musí úplne ponížiť a strápniť. Kata bola potvora a aj keď ju mal rád, mal pred ňou rešpekt. Ona bola typická žena, čo potajme počúva, zbiera informácie a vo chvíli, keď sa jej to hodí to proti nemu využije.

„Bolo to práve špatné slovo, čo si vypustil z úst Jakub mladší?“ Babka sa pred bránou objavila ako duch. Z nenazdajky, ako špatné slovo, ktoré mu uniklo.

„A ty si kto, dievčatko?“ Prezerala si ju zvedavo ako dieťa novú hračku. Jeho prehrešok bol zabudnutý a centrom bola Kata.

Nesprávne si vyložila Kataríninu prítomnosť. Mohol to vidieť, keď v jej očiach zasvietilo porozumenie.

„To je moja kamarátka a bývala spolužiačka Katka. Katka, toto je babka,“ predstavil ich, ustupujúc Kate z cesty.

„Len babi. Babka je dlhé,“ navrhla s úsmevom, vystierajúc k nej ruku.

„Vyzeráte ako babičky z rozprávok. Pozri, Jacklin, nie je rozkošná!“ vyhŕkla, no hneď, keď si uvedomila, čo povedala, skryla tvár do dlaní a zatlačila sa Jakubovi do boku, akoby sa v ňom chcela skryť.

„Ona je trošku prostoreká. Nepremýšľa nad tým, čo povie skôr, ako to vypustí z tej sladkej pusy. Ale to je to, čo na nej tak zbožňujem,“ povedal s úsmevom, priťahujúc si ju pod pazuchu, schúlenú, v snahe stať sa neviditeľnou.

„No tak, dieťa, to je v poriadku. Práve si mi zložila najkrajšiu poklonu. Všetky babky túžime byť ako vystrihnuté z rozprávky."

„Ospravedlňujem sa. Ja len, moje babky sú ten mestský typ. Nenosia šatky ani šatovky. Či zástery. Tak ma to kúsok vzalo. Vidieť skutočnú babku.“ Uvoľnila si hrdlo, otvárajúc batôžtek.

„Nevedela som, čo doniesť, tak som doniesla koláč.“ Strčila ho  starenke pred nos až sa Jakub zakuckal smiechom.

„Sama piekla,“ vyhŕkla jeho matka, odovzdávajúc babke očné signály. Alebo mu už preskakovalo a bol paranoidný.

„Och, tak to sa často nevidí, aby tak mladé dievča trávilo čas pri kachliach. Tá naša nepodarená nevedela zamiesiť ani na chlieb. Povedz, Katuška, ty vieš variť?“ Prepaľovala ju pohľadom a bolo jej jedno, že sa to dievča pod jej upreným pohľadom vrtí ako ryba hodená na rozpálený štrk.

„Musím. S ockom sme sami a ak sa chcem najesť v čase, keď je v práci, nezostáva mi iné, ako si uvariť. Ale aj tak po väčšine času varí on, keď má voľno. Ja varím zásadne, keď je v práci alebo je hokejová sezóna, to fičíme na steakoch a tie viem ja lepšie.“ Babička sa usmievala, spokojná rozsiahlou odpoveďou.

„Tak tu budeme stáť alebo nás pozveš ďalej, babi? Škorce ti tie vyšne ozobú, uvidíš.“ Len prikývla, púšťajúc ich prvých cez bránku.

„Mohol by si sa prestať nadžgávať a nechať aj ostatným?“ upozornila ho jeho matka, cápajúc mu po ruke, keď sa natiahol po ďalší kúsok.

Žmurkol na Katarínu a na jej tvári sa objavila detská radosť, keď si znova jeden ukradol a celý si ho strčil do úst.

„Však to nejete! Len na to prach padá a muchy to obsedia,“ obhajoval sa, keď prehltol.

Pomaly neochotne vstal. Bol prepchaný a teraz to už len chcelo pohár mlieka a gauč. Tak, ako to mal vždy rád.

„Je čas makať,“ vzdychol umučene, otierajúc si spotené čelo do spodného lemu trička.

Postrehol Katu, ako tiež vstala a z brucha plyšáka vytiahla pár bielych plátenných rukavíc.

„Ty nemusíš.  Poklebeť s mamou a babičkou. Nevolal som ťa,  aby si sa zdrela na práci, ktorá  je mojou úlohou.“

Odpoveďou mu bolo nesúhlasné pokývanie hlavou.

„So starkou sa mi kecá fakt dobre, aj s tetou, ale myslím, že by sa rovnako tvoja babka potešila, ak by si s ňou  mal čas pokecať aj ty. A ja som ďalší pár rúk, ktorý ti rád pomôže, aby si mal skorej frei a mohol naše ženské osadenstvo potešiť svojimi tvoriacimi sa tehličkami,“ podpichovala ho, sledujúc pokrkvaný lem trička, kde boli stopy po pote.

„Na toto ti ani nemám čo povedať. Hádam, že tvoj priateľ by mi asi rozbil nos, ak by ťa počul. A ja nie som bitkár, aby som sa ubránil pred takou väzbou akou vraj je.“ Snažil sa kryť spokojný úsmev za podpichnutie.

Jeho brucho mohli len ťažko nazvať plechom buchiet, ako dievčatá rady nazývali svaly. Cvičil krátko, bol pevnejší, začal sa rysovať. Jeho malé mikroskopické bruško pre ochablé svaly bolo preč, ale to bolo asi tak všetko.

Preto sa potešil, že si to všimla. Jeho mužská ješitnosť bola zbozkávaná jej mandľovými očami farby horúcej čokolády. Tú nepatrnú zmenu, ktorú spozorovala len Dida si nevšimla dokonca ani matka. Nie, že by bolo viac dievčat či žien, ktoré by sa dostali do jeho bezprostrednej blízkosti.

„Tak, kde začneme? Bramborami alebo ovocím?“ Odignorovala jeho pripomienku o priateľovi, ktorý bol viac prízrakom ako reálnou bytosťou. Čo potvrdzoval aj jej roztržitý pohľad, ktorý behal po celom okolí, no jemu nevenovala ani len sekundu.

„Najskôr zvyšok marhúľ, čo sme nechali prezrieť na džem a potom sa pustíme do zeleniny a plevelu.

„Plevel... Zabíjaš ma dnes,“ vysmievala sa, hádzajúc rukavice na pletený záhradný stôl.

Zradkyne mlčali, zabávajúc sa na nich. Ani jedna nepovedala ani slovo. Len si voľačo telepaticky odkazovali so spokojnými úsmevmi.

Iritovalo ho to. Akoby nerozumeli, že to nemajú robiť. Mohol dokonale čítať v ich očiach ako snovajú plány.

Len nad tým pokrútil hlavou, znova, po stýkrát za deň a bez ďalších rečí sa pobral do záhrady.

Tá malá jazyčnica ho nasledovala. Poskakovala ako kozliatko, nazývajúc ho bublinkou, ako vždy, keď sa líškala.

„Ale no tak, Bublinka.“ Skackala pred ním tvárou k nemu. „Hádam si sa skutočne neurazil. Už som ti za našej éry povedala a urobila aj horšie veci,“ podlizovala sa, špúliac pery. Bol to jej spôsob, ako nepriamo povedať prepáč. Čo mu istým spôsobom imponovalo. Ona nebola ten typ, čo by to slovo používal často alebo vo chvíľach, keď ho mala.

„Ja sa len teším na ten pohľad, keď sa budeš snažiť vyštverať na strom, princezná.“ Potešene svoje prehlásenie doplnil zákerným skriveným kútika úst, keď zareagovala presne tak, ako očakával.

Zastavila sa so zhrozením v tvári si prekryla ústa.

„Myslela som, že mi pomôžeš. Vieš, že mi dáš rabaka alebo rebrík. Tak sa to predsa robí. Tvoja babka musí mať rebrík.“ Nespokojne si odfrkol, keď si uvedomil, že to nedomyslel. Rebrík bol samozrejmosťou a namiesto podareného vtipu bol za hlupáka.

„Ty rebrík mať nebudeš. Chcem vidieť tvoj pekný zadok  šplhať na ten strom.“ Ukázal pred seba, na čo sa ona otočila, spúšťajúc smiech.

„Túto halúzku nazývaš stromom? Bože, na to ti vyšplhám so zaviazanými očami. To naše jablkové stromy sú problémom,“  smiala sa hrdo a sebavedomo, vykračujúc k stromu.

Nestihol ani mrknúť, keď sa vytiahla rukami na najbližšiu haluz a pokračovala s troškou funenia vyššie.

Bola ako malá opica a jeho napadlo neskutočne provokatívne nové meno. Čita, to je meno, ktoré ju vytočí do nepríčetnosti.

Smiech mu na tvári zmrzol, keď sledoval, ako postupoval stále vyššie na tenšie a tenšie halúzky. A aj keď bola ako špajdla, stále niečo vážila.

„Okej, ty malá šimpanzica, stačí! Tie haluze ťa neudržia!" Pohol sa rýchlejšie k stromu, akoby jeho prítomnosť mohla ovplyvniť možný pád.

„Už ti moja prdel nepríde kostnatá?“

„Nepreceňuj sa, potvora. Stále by som do teba napchal aspoň trikrát do dňa za lyžicu domácej masti.“ Šplhal za ňou, sledujúc, ako sa znova pokúšala dostať vyššie.

„Hej! Znesiem čokoľvek, ale nebudeš sa obúvať do mojich stravovacích návykov. Ty sám dobre vieš, že zjem za dvoch. Toto, čo ty nazývaš kostnatou zadnicou, sú čisté svaly, kámo. Tvrdo vybehané a vyposilňované. Ak by dievčatá nekysli so zmrzlinou pred telkou a neonanovali nad seriálovými a knižnými sexi hrdinami, tiež by boli v takej forme, ako som ja. A nemuseli sa umaráť diétami. Si len nasraný, lebo to, čo vidíš sa ti páči a nemôžeš sa dotknúť, lebo to patrí inému.“

Nemohol sa nesmiať. Bola si tak istá sebou, že ak by bol egometer, skratoval by pri nej.

„To ťa asi sklamem alebo poteším... Je mi to úprimne jedno. Ale mám radšej tie dievčatá, čo kysnú a sú za čo chytiť.“

Neklamal, Dida bola normálne dievča, čo cvičilo dvakrát do týždňa na hodine telocviku a tiež sa nikdy netrápila koľko toho zjedla. To bola úloha vyumelkovaných dievčat z kníh, ktorým sa Kata tak strašne potrebovala a chcela podobať.

„Okej, ako myslíš. Podaj mi už tú plátenku, nech môžeme začať zberať,“ zahriakla ho podráždene. „A ja som kvalitná, to, že nemám kozy, ako krava vemená a riť ako Minaj neznamená, že... Ach, nechaj tak, nestojí mi za to ti to vysvetľovať. Maj si tie svoje obezitky. Môže mi to byť tak desať.“ Vytrhla mu tašku z ruky a bez ďalších rečí začala zbierať ovocie.

Netušil, čo ju tak naštvalo. Nikdy pred tým tak na jeho poznámky na jej zadok nereagovala, rovnako, ako sa on nevzrušoval nad pripomienkami na jeho telesnú schránku.

Ospravedlnenie ho pálilo na špičke jazyka, no zatlačil ho. Nebude sa jej ospravedlňovať za jej pred menštruačný syndróm. Za ten on rozhodne nemohol. Rovnako, ako vplyv, ktorý mal na charakter žien, keď sa blížil ich mesiac.

Oberanie bolo tiché a trucovité. Jediný čas, kedy na neho prehovorila bolo vo chvíli, keď naplnila svoju tašku a on zliezol zo stromu, aby ju mohol vysypať do prepravky.

Našťastie takmer všetky marhule jeho babka zavarila a na džem nechala iba necelé tri prepravky, tak to mali pozbierané raz-dva. Zle sa mu robilo len pri pohľade na višne. Tých bolo na strome požehnane.

„Pauza!“ zahlásil, zoskakujúc zo stromu.

Len si odfrkla, usadzujúc sa pohodlne na hrubšiu vetvu, aby si mohla do úst vopchať celú marhuľku.

S pohľadom naser si do neho hodila kôstku, úplne ignorujúc jeho prehlásenie.

„Ale no tááák, nebuď taká. Nepovedal som nič, čo by som ti už pred tým nepovedal. Ty vieš, že si sexy a ja sa len snažím trošku zraziť tvoje sebavedomie, lebo nie je zdravé. Páči sa mi tvoj zadok a celá sa mi páčiš. Si neskutočne podmanivá a... neodolateľná a tvoj zadok je skvost. To najkrajšie, čo Boh vytvoril. Spokojná?“ Tisol k sebe pery a dusil sa smiechom.

Nie preto, že by to nemyslel vážne. Len gay a úplný dement by mohol prehlásiť, že  Kata nie je kus. Šlo o jej výraz tváre, ktorý zjemnel ako mávnutím čarovného prútika, no vzápätí sa jej rysy skrivili do toho istého mračenia.

„Je to moje dielo. Nemám rada, keď niekto pripisuje úspechy niečomu, čo neexistuje. Alebo ďakovať mu za jedlo či nový deň, či rodinu, či za čokoľvek, za čo ďakujú a za čokoľvek, za čo sa modlia. Bez vlastného úsilia by si nemal nič. Ani blbý chleba, ktorý máš ctiť, pre akúsi hlúpu hlášku, že je telom božím. Ak by si sa nedrel v práci, umrel by si hladom a on by nič neurobil, iba tíško prihliadal, ako ťa tvoje orgány požierajú v snahe získať trošku energie pre život a funkčnosť. Rovnako, ako nič neurobí so skurvencami, čo utýrajú svoje vlastné dieťa k smrti alebo nechá umrieť ľudí na rakovinu a ľudia si myslia, že keď pozostalým povedia, že Boh ju chcel pri sebe, lebo bola milostivá a dobrotivá a on si ju vzal za anjela, tak sa z toho pojebeme. Lebo pán je mocný a pán vždy robí to, čo musí. Ale prečo potom nechá trpieť nevinných a prečo nechá ľudí umrieť skôr, ako vlastne žili? Nenávidím, že ste z neho všetci tak poondení a pri tom je to len výmysel. Len ťah prekliatych manipulatývnych sektárov. To je všetko. Celá kvázi existencia otca Spasiteľa.“ Zoskočila zo stromu a pohla sa von zo záhrady.

Nemal jej k tomu čo povedať. Nevedel čo. Bolo to prvýkrát, čo sa tak skutočne rozohnila. Vedel, že v tom bolo viac, ako názor ateistu. Bolo v tom to sklamanie a bolesť malého dievčatka. V hlave si urobil malú poznámku: Nikdy pred Katarínou nespomínať Boha v dobrom, najlepšie vôbec.

Keď dorazil k stolu uvedomil si dve veci. Prvá, že po mrzutej Kate nezostalo ani pamiatky. Smiala sa  a chválila domácu citrónovú limonádu.

Druhá, že bola pretvárkou. A on uvažoval, koľko z toho času, čo s ňou strávil bolo skutočným, plnohodnotným priateľstvom a úprimných chvíľ. A koľko len hrou na niečo, čím v skutočnosti nebola.

Venovala mu rýchly pohľad a mohol v nich tú krátku chvíľku vidieť  ubolené dievčatko, čo opustilo masku vyškerenej a vždy spokojnej Kataríny, ktorú všetkým ponúkala.

Možno  to zobral zo zlého uhľa a nebolo to tak, že by k nemu nebola úprimná alebo sa pretvarovala. Možno bol jediný, komu dovolila, aby ju aspoň na krátky okamih videl takú, aká v skutočnosti bola a je.

Nebolo to prvýkrát, čo mu ukázala aj inú stránku, ako len povrchnosť a rozšafnosť.

Cítil zodpovednosť a povinnosť dostať na jej malé srdiečkové pery skutočný úsmev. Aj keď mohol vidieť ten rozdiel v úsmeve, čo venovala okoliu a úsmeve, ktorý venovala jemu, keď ju rozosmial. Len potreboval, aby sa tak usmievala stále.

Pristúpil k nej a vtisol jej malú pusu na vrch hlavy, šepkajúc ospravedlnenie, aby ho mohla počuť len ona. Nevedel za čo sa ospravedlňuje. Ale v tej chvíli to bolo aj tak nepodstatné.

18. kapitola

Neisto ju sledoval spoza haluze, z ktorej oberal tie prekliate višne.

Ako sa stal ten incident, neprehovorili na seba viac, ako bolo potrebné a on sa cítil nesvoj. Nemal potuchy, ako k nej pristupovať. Aj napriek tomu, že si popiskovala akúsi melódiu, ktorú zrejme sama vymyslela a každá druhá višňa skončila v jej ústach.

Mal nutkanie ju podpichnúť či prišla pomôcť obrať na džem alebo si naplniť brucho. Ale bolo to nevhodné. Mohla by sa uraziť. Teda, Kata, ktorú pozná by mu odpapuľovala, ale len čert vedel, čo s ňou jej dni narobia.

„Budeš ma dlho šmírovať spoza toho konára?“ ozvala sa z nenazdajky, strieľajúc do neho kôstku.

Uškrnul sa, keď minula a ako malý chlapec jej vyplazil jazyk. „Vy dievky ste ale šmatláčky,“ zachichotal sa, keď do nej hodil celú višňu a stiahol hlavu medzi lístie.

V jej očiach sa objavila bojovnosť sprevádzaná zlým úsmevom. Nič však neurobila, len si znova naplnila ústa malými červenými plodmi a pískanie vymenila za hmkanie úvodnej zvučky z filmu Kill Bill.

Bolo mu jasné, že niečo znova vymýšľa. A taktiež, že bola jeho Kata späť.

„Prišla si mi pomôcť alebo si tu ako drozd naplniť bruško? Čo?“ provokoval ju, znova do nej hádzajúc višňu.

Zamračila sa na neho, spúšťajúc svoj pohľad na fľak takmer pri golieri trička.

„Dva nula. Takto sa triafa!“ vykríkol, búchajúc si päsťou do hrude.

„Chováš sa ako decko, Jakub.“ Hodila do neho všetky kôstky a bez ďalších rečí stúpala vyššie.

„Povie niekto, kto sa ostreľuje peckami,“ nedal sa pri utieraní tváre, kde ostali mokré stopy po kôstkach. „Vo vás sa čert nevyzná,“ pokračoval, tiež stúpajúc hore. Oveľa obozretnejšie ako ona, sledujúc každý konár. „Keď som introvert, nudný a mudrujúci, je zle a som Jacoblind. Lebo je so mnou nuda a som fádny trtko, ktorému sa treba posmievať a podvádzať ho so skutočnými mužmi. A keď som za veselú kopu, tak som trápne decko. Tak mi povedz, Cute. Kedy budem dosť dobrý?“ Nemyslel to tak celkom vážne. Nehnevalo ho, že si z neho uťahuje pre to, že je aký je. Ale odpoveď na jeho otázku ho skutočne začala zaujímať.

Didiana mu po príchode Tadeáša začala vyčítať veci, ktoré pred tým ani nevnímala alebo dokonca tvrdila, že sú dôvodom jej lásky k nemu. Lebo bol tak odlišný od ostatných povrchných a nevedel ešte akých chlapov, honiacich si ego. A všetci vedeli, ako to skončilo. Podrazom a odkopnutím.

Kata mu tú hlúpu prezývku dala pre dioptrie čo nosil a preto, že mal nos neustále v knižkách. Takže ho skutočne až bolestne zaujímalo, čo tie prekliate ženské v skutočnosti chcú.

„Ja mám rada svojho Jacoblinda, nepotrebujem ho nahrádzať kopou vtípkov. Mám ťa rada takého aký si. Vždy som mala, ty hlupáčik.“ Jej slová zahriali. Bolo skutočne pekné počuť, že ho má niekto rád takého akým v skutočnosti je. Aj keď  Dida tvrdila to isté a nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo.

Ale to nebol problém jeho vzťahu s Katou. Pri nej sa nemusel báť, že by ho podviedla, zlomila mu srdce alebo by mu vykričala, že sa jej chcelo vracať z jeho dotykov.

Pri tej spomienke mu na zátylku naskákala husia koža. Nikdy sa necítil tak ublížene, podrazene a úboho ako v tej chvíli. Nikdy netúžil ženu buchnúť tak veľmi ako vtedy. Nieže by niekedy pred tým mal tú primitívnu potrebu dokazovať si patriarchálne postavenie muža.

„To je snáď prvé pekné, čo si mi kedy v živote povedala,“ podpichol ju, schválne ignorujúc nutkanie oznámiť jej, že aj on ju má rád presne takú papuľnatú akou je.

To už by bolo moc sladké aj na muža jeho typu. A to nikdy nemal problémy s prejavovaním citov či pocitov. Niečo také sa deje iba v knižkách, ktoré číta, keď si badboy - nieže by ním on bol - prizná, že má tú nežnú kvetinku rád a v ich vzťahu potom priznaní nastane zvrat.

Nie že by ich očakávala premena, kedy by si navzájom začali vyznávať nehynúcu lásku a oddanosť. Čas, keď veril, že je niečo také skutočne možné bol dávno preč.

Nič mu na to nepovedala len si niečo zašomrala popod fúzy a v tichosti sa venovala oberaniu. Prepravka sa napĺňala trýznivo pomaly a teplota stúpala do závratných výšin. Dokonca ani koruna stromu, v ktorej sa ukrývali, nepomáhala zmierniť poobedné silné lúče.

Utrel si pot do lemu trička a zavažoval, že by sa mohol zvliecť aj z kože. Tú moc, samozrejme, nemal. A tak si aspoň vyzliekol tričko. Bolo mu jedno, že na neho Katarína hľadela ako teľa. V skutočnosti začal byť pekne podráždený z horúčavy čo sa tvorila a posledné, na čo mal pomyslenia, boli rozpaky pre jeho chabé svalstvo a Katarínin pohľad plný niečoho, čo len ťažko mohol rozšifrovať.

Uvažoval, že možno jeho hruď porovnávala s tou jej frajera. Od Didiany počul, že to bol pekne stavaný, statný  mladík. Presne ten typ, ktorý Katarínu uchvacoval.

Na tvári sa jej sformuloval úškrn a jedno oko dostalo tik v podobe malého žmurknutia.

Usmial sa na ňu, vracajúc jej žmurknutie. Nevedel, prečo na neho žmurká, ale to jeho ju rozhodilo a otočila sa od neho, aby sa mohla venovať vetvy s ovocím.

Stihli to akurát do obeda. Poslednú sladkokyslú bobuľku si vopchala do pusy ako malý škorček s výrazom malej nezbedníčky v čase, keď sa pod stromom objavila matka, upozorňujúc ich, že je pól jednej a najvyšší čas obeda.

„Už bolo na čase, začínal som od hladu škúliť,“ okomentoval to pri zliezaní, ignorujúc rebrík, ktorý tam pristavil pre Katu. Višňa bol starší strom, skutočne veľký  a mohutný a len tak sa tam už vyštverať nedalo. A to dievča nebolo chválenkár a príliš dobre poznala svoje limity, ktoré sa nehanbila pripustiť.

Zdesene zhíkla za rovno s jeho matkou, keď zoskočil zo spodného konára s pyšným výrazom malého haranta, oprašujúc si ruky od kôry.

„Nečakal som, že budeš ty ten, čo bude umierať hladom, nakoľko si nám zožral takmer všetky koláčiky, čo Katka priniesla a ešte si si dal aj z tvarohových taštičiek čo piekla babka,“ posmievala sa jeho matka a zobrala mu tričko, ktoré mal prehodené cez krk.

„No, už rozumiem tomu tvojmu napaprčenému výrazu, keď ti schálim polovicu tvojho langoša. Musíš umierať hladom,“ doberala si ho v stopách jeho matky.

Pretočil oči, ignorujúc obe. Mali by byť obe rady, že mu chutí a nie ho peckovať ako malé, obézne dieťatko, ktoré má od pediatra naordinovanú diétu.

„Hej, Jakub! Chyť mi ten rebrík, bo sa zrúbem! Prosím!“

Zabával sa, keď videl, ako tou malou nôžkou naháňala druhý stupienok maliarskeho rebríka. Príliš ďaleko pohupujúc špičkou, aby naň dočiahla. Mal nutkanie odpapuľovať nech si poradí sama, no už sa ten deň zachoval ako malý fagan viac než bolo únosné jemu samému. Tak k nej pristúpil obalil ruky okolo jej pásu a jednoducho ju stiahol dolu.

Vypískla z úľaku a jej ruka nepekne capla, zanechávajúc na ramene štípajúci, červený odtlačok.

„Tak toto som si vyslúžil za pomoc, Cute? Kašlem ti ja na to, dostávať ťa zo zapeklitých situácií, keď mi je odmenou bolestná stopa na horúčavou oslabenej pokožke,“ frflal pri tom, ako svoju matku spražil, keď zbadal, ako sa na jej tvári tvoril miliónový úsmev.

Čert mu bol dlžen ten hlúpy nápad ťahať k jeho babke tú ochechuľku. Z ich obyčajného, každodenného podpichovania, čo bolo u nich už zabehnutou rutinou, jeho matka vo svojej popletenej mysli tvorila predohru pred romancou z knižiek od Steel, ktoré mala rada.

To ho trošku rozosmialo. Bola skoro rovnaká ako Katarína, akurát sa líšili obľubou žánru.

„Naplašila som sa, ty  pako!  Tak sa mi nerehoc! Mohla som padnúť alebo sme mohli obaja zletieť a rebrík by nás dolámal!“ kritizovala ho s rukami v bok.

Vyzerala ako bosorka. Vlasy jej trčali do všetkých strán, ako sa z drdola jej vlny uvoľňovali. Tvár mala rozpálenú zo slnka  a dosť možno aj z hnevu a na čele sa jej leskol pot. Bola najviac neupravená za celé tri roky čo ju poznal. Ešte aj v tých horších časoch, keď jej držiaval čelo pri krstení zadnej steny baru svojimi zvratkami, bola viac upravenou. Teda v rámci možností, ktoré ponúkala tá potupná situácia, ako dostávanie alkoholu zo svojho obehu tým najnechutnejším spôsobom.

Ale on tiež musel byť nejako postihnutý. Zvažoval, či netrpí akousi psychickou poruchou lebo rovnako, ako veľmi nebola Katarínou, ktorú poznal, tak monumentálne sa mu práve v tej chvíli páčila.

Zatriasol hlavou nad sebou. Musel to byť úpal. Nikomu nemôže žena pripadať príťažlivá spotená a ujačaná. Uchechtol sa nad sebou. Nikdy neriešil sám seba takto. Za to mohli tie babizne. Počúvať celý deň o nich ho muselo podvedome ovplyvniť.

„Hej, teraz si ma urazila. To, že nemám na sebe vypukané svalstvo alebo plech buchiet, či vianočku, či ja neviem, hoci aké pečivo, neznamená, že nemám silu. Ty vieš piecť aj s tými tvojimi akrylkami. Ja som silák aj s tými mojimi pahýľmi. Nikdy by som ťa nepustil, aby si si ublížila. Skutočne si práve teraz svojou nedôverou ranila moje ego,“ sťažoval sa, prevliekajúc si tričko cez hlavu.

Nebola to celkom pravda. Nebol zasa tak veľmi dotknutý. Bolo mu celkom jedno čo si o ňom ľudia myslia. Ale rád ich prekvapoval. A bol presvedčený, že Kata nečakala, keď sa k nej otočil, schytil ju okolo pásu a prehodil si ju cez pravé rameno a rozbehol sa s ňou k altánku, kde už videl babku chystať taniere.

Odpoveďou mu bol piskot a búchanie pästí do jeho chrbta, no nereagoval na to. 

„Kubo, daj to dievča dole. Spadnete. Nebuď ako decko! Všetci ti predsa veríme, že si silák, ale ak sa s ňou zrúbeš, ublížite si!“ hulákala za ním jeho matka na oko zhrozene.

No poznal ju príliš dobre. Nemusel vidieť ani do jej tváre, aby vedel, že sa potajme zabáva a snaží sa skryť smiech za krik.

„Jacklin, ak ma nedáš okamžite dole, ja prisahám, že moja špička topánky skončí v najlepšom prípade v tvojom žalúdku. V tom horšom trošku južne! Neblafujem!“ Zasmial sa v snahe skryť fučanie za zadúšanie smiechu.

Vo filmoch to vyzeralo omnoho jednoduchšie. Menej vyčerpávajúco. Ale to mohlo byť aj tým, že herci so ženami na ramene nebehali, len si hrdo vykračovali. On zabehol až k altánu a jeho pľúca pálili ako po maratóne fajčiara.

Postavil ju na nohy a chvíľu ju pridržal, kým sa jej krv z hlavy nedostala znova do celého tela a venoval jej jeden sebavedomý pohľad s pokriveným úsmevom.

„Okej, si Rambo. Spokojný? Aj keď viac, ako veľmi nepohodlný. Mám pocit, že tvoje rameno v mojom žalúdku nechá trvalú stopu. Nerozumiem, ako to autorkám môže prísť romantické alebo sexy či dokonca vtipné. Zrejme si ich nikto nikdy nevyložil na rameno.“ Pošúchala si ubolené miesto dlaňou a jemu to prišlo trošku ľúto. Mala to byť zábava, nechcel jej ublížiť.

„Prepáč,“ kajal sa, upravujúc jej huncútsky z čela dlaňami. „Som tvojim dnešným otrokom,“ ponúkol ako odčinenie a na čo sa už znova objavila babka s plechom pečenej kuraciny.

„Bežte si umyť ruky, deti. A cestou dones z chladničky vychladený džús, zlatíčko.“ Položila plech na tvrdú drevenú dosku a spokojne si sadla.

„Mami si v poriadku?“ starala sa tá jeho, keď si sadla k staršej žene a upravila jej šatku z čela. „Je dosť teplo, mohli by sme ísť obedovať na verandu. Tam je príjemný chládok,“ navrhla, nalievajúc novú dávku citronády  s ešte neroztopenými kockami ľadu, ktorý podala starkej.

„Samozrejme, že som. A dnes by sme mohli pojesť vonku. Nestáva sa často, že by sme mali návštevu. A altánok sme tak dávno nevyužili.“ Starosť matky ho nútila sa tiež starať. Nie že by bol ľahostajný k babkinmu zdravotnému stavu po iné dni. Len si tak zvykol, že je plná sily a vitality, až mu neprišlo reálne, že by mohla trpieť slabosťou.

„No tak bežte, deti. Isto máte hlad,“ súrila ich po výdatnom dúšku studeného nápoja.

Nutkanie upozorniť ju, že  by to do seba nemala tak liať ho šteklilo na jazyku, no odolal. Nebolo na mieste, aby sopeľ ako on upozorňoval ženu, čo si odžila dvakrát  toľko.

„A žiadne vilomeniny. Nieže sa niekde dolámete,“ neodpustila si jeho matka, na čo sa Katarína rozosmiala, capkajúc ho po ramene.

„Vidíš, nie som jediná, čo si všimla, že sa dnes chováš ako malé decko.“ Omotala ruku okolo lakťa, aby ju mohol viesť k domu a oprela si hlavu o jeho biceps. Akoby to snáď robila pravidelne.

„Asi mám úpal.“ Mykol plecom, púšťajúc ju prvú do chodbičky, kde bolo omnoho príjemnejšie.

Vypustila spokojný výdych v rovnakej chvíli ako on. „To je ale lahoda,“ poznamenala, rozpúšťajúc si vlasy, aby si mohla svoj „dedinský“ účes upraviť a dostať tak tie neposlušné  pramienky na svoje miesto.

Do kúpeľne vošiel prvý. Umyť si ruky nebolo narušenie intimity, ale kúpeľňa bola maličká, aby sa tam pomestili obaja.

Bol to skôr iba taký sprchovací kútik s rozmermi dva krát štyri metre, s malým umývadlom a starou smaltovanou vaňou a práčkou. Nič viac sa tam nezmestilo. Dokonca aj bojler nad starou Romou už vytváral klaustrofobické pocity.

No Katu to nebrzdilo a napchala sa k nemu k pidivému umývadlu a znova sa na neho škeriaca, snažila sa vytrhnúť mydlo z jeho rúk.

„Hej toto je ako u Hobita,“ neodpustila si, keď vrátila mydlo späť na jeho miesto a  obzerajúc sa po miestnosti si drhla ruky s praxou starého chirurga.

„Hej, tak to sa tu potom musíš cítiť ako doma, Bublík,“ chichotal sa aj napriek tomu, že jej ostrý lakeť našiel jeho bok.

„A ty si potom čo?“ cvrkla mu do tváre vodu z rúk a zvyškom si pretrela krk.

„Ja? No len sa na mňa pozri, ja som Legolas. Jednoznačne. Blondiak, sexy modrý pohľad, akurát som si ostrihal vlasy,“ zabával sa, sledujúc jej špúliacu pusu.

„Nepomyslela by som si, že práve ty budeš túžiť byť Orlandom. Ten herec má dosť biedne herecké výkony. Si myslím,“ ohodnotila jeho výber hrdinu, čím ho prekvapila. Orlando bol typický sladký chlapček, za ktorým ženy šaleli. Očakával, že bude jednou z nich.

„Tak to pŕŕŕ. Ja nemyslím to kučeravé chlapča. Ale knižného Legolasa. Akurát to sfilmovanie urobilo šarapaty vo vnímaní tvári knižných hrdinov. Preto nemám rád, keď sa sfilmujú knihy, čo sa stanú trhákom. Ničí to obraz, čo si vytvoríš,“ rozrečnil sa, utierajúc si ruky do malého uteráčika za jej chrbtom.

„Myslela som, že budeš skôr za Aragorna. Bol to hrdina, šľachtic milujúci elfiňu.“

„Arwen, bože zlatý, zmiluj sa. Volala sa Arwen.“ Ako sa tá ženská mohla považovať za milovníčku kníh, keď nemá základne poznatky kvalitnej literatúry. „Ukončime radšej túto diskusiu. Pre tvoje dobro ti vravím,“ varoval ju, omotávajúc jej ruku okolo ramien.

Mal na mále sa rozosmiať. Tak hrozne ho bavila, no nechcel jej to dať znať. Bolo vtipné sledovať jej zamračenie, keď uvažovala či ho skutočne mohlo tak nahnevať, že nepozná meno postavy z knihy.

„No budem si to musieť občerstviť. Nemôžem si pamätať všetko. Navrhla by som ti filmový maratón, ale ty nemáš rád sfilmované obľúbené knihy.“ Rafinovanosť v jej hlase bola zjavná. Chcela, aby sa doprosoval. A pravdou bolo, že aj keď film bol len z minimálnej časti dobrý, ako kniha, rád by si ho pozrel znova.

„A prečo si to nepozrieš s priateľom?“ navrhol. Dúfal, že mu povie, že nemá čas. To by si večer mohli dohodnúť stretnutie u nej v obývačke a mal by postarané o program na večer.

„No on nemá rád ten film. Dokonca aj Tróju a Gladiátora ofrflal. On len Stathama a podobných magorov, čo tlčú do človeka a zbíjajú a ja neviem. Tie sračky, čo ja absolútne nemusím,“ vzdychla porazene, vrážajúc ruky do vrecák na teplákoch.

„Nepoznám chlapa, čo by nemal rád akčných hrdinov, Bambuľka. Aj keď ma prekvapuje, že nemá rád Gladiátora. Ktorý chlap nemá rád krv, sex a násilie?“ zamyslel sa, krútiac nad tým výjavom, čo nazývala svojim priateľom, hlavou.

„Ani nevieš koľkokrát sme sa pohádali, keď sme chceli pozerať  film,“ sťažovala sa, krútiac ústami nespokojnosťou.

„A už sa nehádate?“ Snažil sa z nej dostať viac, ani nie preto, že by vyzvedal, ale bolo to prvýkrát, čo sa o ňom rozhovorila a dúfal, že sa o ňom dozvie nepeknosti a Kata sa prizná, že im to neklape. Že s ním nie je šťastná, lebo sa neustále dohadujú na hlúpostiach. Alebo ju irituje, ako málo času spolu v skutočnosti sú.

„No... hm... nehádame. Dohodli sme sa, že spolu filmy pozerať nebudeme. Iba sme sa zbytočne dožrali.“ Hryzla si spodnú peru a niečo si zašomrala, skrývajúc čelo do dlane.

Nesúhlasne pokrútila hlavou. Domnieval sa, že na tom, čo sama povedala a už mu nevenovala ani pohľad.

„Hej, si v poriadku? Pohádali ste sa? Ublížil ti? Ak áno, pusti ma na neho a  ja mu to dám tisícnásobne pocítiť,“ dušoval sa a vyhrážku myslel smrteľne vážne.

„On neurobil nič. Bože, som len tak hrozný debil. Proste sa môžeme prestať baviť o ňom? Cítim sa ako totálna pi... krava, keď o ňom musím s tebou rozprávať,“ vydýchla, usádzajúc sa na jednu lavičku s kvetinovým čalúnením.

Mal na jazyku milión a jedna otázok, no nechal to tak. Ak mu nechcela povedať, čo ju trápilo, či ako ju trápil ten blbec, on s tým nemohol zrobiť nič.

„Ako chceš. Nebudeme sa o ňom už viac rozprávať. Len by ma zaujímalo, prečo si s ním, keď sa o ňom nerada bavíš,“ odvrkol trošku podráždene. Ale bola to skľúčenosť, čo ho v skutočnosti trovila.

Niečo s ním nebolo v poriadku a on  by mu najradšej obúchal hlavu o stenu aby sa spamätal a  prestal ju trápiť.

„Myslím, že do toho ťa skutočne nič nie je, miláčik,“ ozvala sa jeho matka s povzbudzujúcim úsmevom adresovaným jemu.

Vedela, ako ho vytáča prístup toho magora ku Kataríne rovnako, ako on vedel, že s tým nič neurobí, kým ona sama nebude chcieť.

No nechcel to riešiť pred babkou a jeho matkou, tak len jemne prikývol.

„Nie všetky dievčatá rady rozoberajú svojich priateľoch. A už vôbec nie s kamarátom. Na to sú kamarátky. Tak to nechaj tak a pustite sa do jedla,“ nakázala babička, sledujúc oboch pomedzi riasy.

Kata bola ticho, nepovedala ani slovo, len si decentne nabrala opekaných zemiakov a jedno spodné stehienko. Ohryzkávala to ako myš aj keď videl, že jej to chutí.

Takmer sa zadusil kosťou, ako bojoval so smiechom. Hrala sa na vychovanú slečnu čo vie v spoločnosti jesť. V skutočnosti ju už párkrát videl doslova žrať a preto mu to divadlo pre jeho matku a babičku prišlo vtipné. No zároveň tak rozkošné, až mal chuť  ju objať a šepnúť jej, nech sa riadne nadžgá, že tým nikoho neurazí, ba naopak, spôsobí jeho babke euforický záchvat.

„Nechutí ti, dievčatko?“ kontrolovala babka s miernym zamračením.

Čakal, kedy to príde. Babka nemala rada predstavu, že by jej jedlo niekomu nechutilo. Napchal si do úst trošku letného šalátu a ďakoval babke, že tam tento krát nekrájala aj cibuľku. Nieže by sa mal v pláne s niekým bozkávať, len nechcel omráčiť Katu svojím dychom, keď sa po pauze pustia znova do práce.

„Je to výborné, baby. Skutočne. Ja len akosi nemám hlad,“ ospravedlňovala sa a siahla po pohári s vychladenou vodou.

„Vieš, možno by si sa s ním mala rozísť!“ vyhŕkol, za čo si vyslúžil pohlavok od mami a karhavý pohľad.

Nič mu na to nepovedala, len si vidličkou vzala trošku mäsa z kosti a strčila si ju do úst.

„Myslela som, že sme sa jasne dohodli. Ja o ňom nechcem hovoriť. A už vôbec nie s tebou. Tak nekaz deň a staraj sa o to o čo máš. To je dojedenie obeda a mašírovanie do záhrady.“ Nevedel prečo ho jej pokojný hlas tak rozčúlil.

Možno pre to, že pri ňom bola vždy fackovacia. Mohol si s ňou doslova robiť čo len chcel. A to nenávidel. Mal rád Katarínu, čo dupe po kvetinkách a netrápi ju čo si o tom  ľudia pomyslia. Chcel, aby taká bola aj pri tom hlupákovi.

Potreboval, aby taká bola aj pri tom hlupákovi.

„Fajn! Ale tak sa aspoň prestaň tváriť ako zmoknuté kura. Nedá sa na teba kukať,“ vybafol, odsúvajúc tanier.

„Tak nečum! Nikto sa ti neprosí a ani o to, aby si sa staral!“ Vyskočila zo svojho miesta ako namydlený blesk.

„Kam ako teraz ideš? Ešte sme nedojedli!“ pripomenul jej, opakujúc jej gesto.

Chovala sa úplne šialene. Jasné, že sa musel starať. Bola to jeho kamarátka a zaslúžila si viac, ako toho dementora.

„Deti, no tak. Schladíme hlavy. Babka je z vás na infarkt,“ upozornila ich jeho matka a obaja švihli pohľadom k starenke, ktorá vyzerala, že si ich prestrelku užíva. Usmievala sa, kývala hlavou zo strany na stranu a v očiach mala múdro, ktoré sa chystala každou chvíľou vypustiť na svetlo božie.

„Ospravedlňujem sa,“ zašomrala zahanbene Katarína a bez zbytočných rečí sa pobrala krížom cez dvor niekam k domu.

Automaticky sa pohol za ňou. Ešte neskončil a mal jej čo to povedať. No jeho matka ho zastavila pokývaním hlavy a sama sa za ňou pohla.

Čo to s tými ženskými bolo, že ich to nútilo držať pri sebe aj napriek tomu,  že sa poznajú pár hodín, počas ktorých spolu viedli pramálo zmysluplných diskusií?

Sadol si späť, frustrovaný a naštvaný na seba aj na ňu. Dnes sa len hádali a to bol dokonca rekord v počte hádok za jeden deň aj v ich vzťahu. Až mal nábeh na žalúdočné vredy z predstavy, koľko tých hádok ešte za ten deň stihnú.

Jedno bolo podpichovať sa a druhé sa skutočne dohadovať. Bol to ich osobný piatok trinásteho. Nemal sa do toho vôbec starieť. Vedel, že má dnes Katarína trošku schizofrenicky naladenú náturu. Skryl tvár do dlaní a premýšľal, ako si to s ňou vydiskutovať bez ďalších emotívnych skratov.

Nemal veľa skúseností s udobrovaním s kamarátkou. S kamošmi to bolo iné, povedali si sorry, brácho, poď, ideme na jedno a bolo všetko znova na správnom mieste.

S Didianou to bolo len o pohľade alebo bozku. To bolo to najjednoduchšie. Človek, ktorý vás miluje odpustí už len pri úsmeve. Ale čo s kamarátkou, ktorú neustále komandujete pre priateľa?

Poondil to na plnej čiare. Boli veci, do ktorých sa kamarát nemá právo starať. No taktiež boli veci, do ktorých si kamarát nemôže pomôcť sa nestarať.

„Má ťa rada.“ Babkin hlas ho vytrhol z jeho sveta a len jej na to prikývol. Veď aj on ju. To bol dôvod, prečo ho tak škrelo, že so sebou nechá zametať.

„Pletieš ju. To je ten problém. Trávite spolu príliš veľa času, miláčik.“ Len pretočil oči.

Nemienil počúvať o tom, ako to nie je správne. A odmietal rady typu, mal by si to priateľstvo obmedziť. Bol na Kataríne závislý. Akýmsi zvráteným spôsobom ju potreboval vo svojom dni, inak sa cítil úplne pod psa.

„Nebudem s ňou menej len pre to, že tebe sa nezdá správne koľko času spolu trávime,“ odpapuľoval stroho, sám prekvapený tónom hlasu, ktorý na svoju babku použil. Nebol typ, čo by papuľoval starším a už vôbec nie babičkám.

Na tvári sa jej objavil jemný úsmev. „To som nechcela povedať. Len myslím, že je pomýlená. Ste spolu vo väčšine dní. Či v práci alebo počas voľna.  A jej priateľ s ňou netrávi veľa času. Je ľahké začať cítiť niečo k človeku, s ktorým si takmer nepretržite. To je dôvod, prečo ju tak hnevá, keď ho spomínaš. Začína ťa mať rada, no zároveň vie, že tým ubližuje svojmu milému.“ Chlácholivo mu prekryla ruku svojou, akoby mu oznamovala, že jeho rybička umrela a budú ju musieť spláchnuť.

„Baby, nerozprávaj také hlúposti,“ upozornil ju, venujúc sa dverám, za ktorými zmizla s jeho matkou.

Babka ju nepoznala tak dobre. On nebol jej typ. Mala rada silných a krásnych chlapov. Bol párkrát pri jej „love“ a mal ako takú predstavu po akých machoch jej srdce piští. On sa k  nim  nepriblížil ani z ďalekého ďaleka.

„Nie som jej vysnívaný typ. A sme len kamaráti.  Nahneval som ju, lebo som jej po stýkrát povedal, že mi vadí ten jej a bol by som rád, ak by to sním skončila. Koniec. Bodka za celou hádkou.“

„Ach, zlatíčko,“ vzdychla jeho babka utrápene. „Ty tomu zrejme nerozumieš. Vidím, ako na teba hľadí. A ty jej svojim chovaním nepomáhaš. Veď s ním nemá decko. Všetko, čo musíš urobiť, je vysloviť sa,“ naliehala, stískajúc jeho ruku.

„Prestaň. Prosím, aspoň ty mi už s týmito rečami daj pokoj. Nepočúvam od matky nič iné iba to, ako by som to mal s Katkou skúsiť a ak nie s ňou, tak s inou. Bolí ma z vás už hlava. Kata má priateľa a ja nebudem ten, čo ublíži tomu chalanovi. Viem, aký to je pocit a to posledné čo chcem je niekomu ho spôsobiť.“ Bola to pravda. Toho týpka nemal rád, ale to ešte neznamenalo, že by mu urobil to, čo jemu urobil Ted.

„A je tu ešte jedna vec,“ pokračoval, odhodlaný tým ukončiť tú hlúpu konverzáciu. „Nemohol by som to urobiť Katke. Povedzme, že sa mi páči. Že si viem teraz v tejto chvíli predstaviť, že by sme spolu boli, že by som jej povedal, že mi na nej záleží a nech sa s hentým rozíde. Urobila by to. Boli by sme spolu a ja by som po čase prišiel na to, že to nebolo skutočné. Že to bol iba skrat. Nielen, že by som stratil skutočne dobrú kamarátku, ale zničil by som aj jej vzťah. Nech už som s ním akokoľvek nespokojný. Pravdou zostáva, že im to klape tak, ako to majú zorganizované. Ublížil by som jej tým, baby. Spokojná? Toto si chcela počuť? Ak by som raz riešil Katku, tak jedine v tom prípade, ak by som si bol celkom istý svojimi citmi. Nechcem jej ublížiť a som si istý, že ak by sme spolu boli a ja by som sa s ňou rozišiel, bolelo by ju to. Lebo sme kamaráti a ja už neurobím takú istú chybu. Už nebudem riešiť svoju kamarátku.“ Nadýchol sa, odsúvajúc tanier ešte ďalej. Jeho žalúdok sa chvel a bolo iba otázkou času, kedy skončí všetko čo skonzumoval vonku.

Hypnotizoval dvere a modlil sa, aby z nich  to dievčisko už vyklusalo a povedalo niečo úplne bláznivé,  aby to napätie bolo preč. No neobjavila sa a tak bez ďalších rečí vstal a pohol sa do záhrady. Ešte mal preplieť záhradu, ale to bolo otázkou možno pól hodiny. Jeho starká pestovala zeleninu tak akurát pre dve domácnosti. Aby zásobovala aj svoju dcéru čerstvou, domácou zeleninou.

„Ty si ani neuvedomuješ, ako zohraní spolu ste. Ako dvaja starí manželia. Dúfam, že sa čoskoro dostaneš z toho smútenia za Didiankou a uvidíš, čo máš pri sebe skôr, ako bude neskoro,“ vypustila to  ako sklamaný výdych alebo možno modlitbu, čo ho úplne iritovalo.

„Už dávno nesmútim. Len som si ešte nedokázal zvyknúť. To je celé,“ zavrčal, zrýchľujúc krok do kôlničky, kde bolo záhradné náčinie.

V hlave snoval plán, ako to s tou šialenou ženskou urovnať. Jasné bolo ospravedlnenie a potom návrh odčinenia? Možno prísľub, že už sa nebude starať do jej záležitostí.

„Nemáš smäd?“ Objavila sa pri ňom s pohárom v jednej ruke a druhou sa opierala o motyku s jemným úsmevom na perách.

Narovnal sa od zeminy, z ktorej zbieral už okopanú burinu a opätoval jej úsmev.

„Ahoj,“ kývol na ňu hlavou, zrazu úplne vygumovaný.

„Ahoj,“ odzdravila, strkajúc mu pohár viac pred tvár.

Prijal ho s tichým ďakujem a vypil ho na jedenkrát.

„Sme v pohode?“ kontroloval a nechal ju, aby si zobrala pohár a položila ho na kraj chodníčka medzi hriadkami zeleniny.

Prikývla s nežným úsmevom a slabým myknutím pliec. „Ľudia sa sem-tam porafajú. To neznamená, že prestanú byť priateľmi.“

„Nerád sa s tebou hádam. Už to neurobíme, dobre?  Cítim sa potom ako totálny imbecil. Rád sa s tebou podpichujem, skutočný krik je už iná vec. Nie som dobrý v hádkach a už vôbec nie  v ospravedlneniach. Poväčšine času meliem dve na tri a...“

Chichot ho zastavil v jeho triáde. Zasa to robil, trepal.

„Okej, ospravedlnenie sa  prijíma, ak to bola tvoja zdĺhavá cesta k slovíčku prepáč.“ Štuchla do neho a z vrecka teplákov vytiahla biele rukavice. „Len mi je trápne, že sme si našu prvú oficiálnu hádku, ako priateľov až za hrob, nemohli nechať do súkromia. Babka a tvoja matka si musia myslieť, že som totálne trafená,“ vzdychla a pustila sa do okopávania riadka z opačnej strany.

„No, to ani nie, ja som dostal pucunk o tom, ako sa k tebe mám a nemám chovať. Takže si nerob starosti o ich názor na teba. Babka ťa miluje a som presvedčený, že ak by mohla, nadopovala by nás sedatívami, zbavila nás svojprávnosti a sama nás vzala do Vegas, aby nás zosobášili. Je z teba úplne unesená.“

Jej tvár rozžiaril typicky katarínovský úsmev malej nezbedníčky, no nič nepovedala, len sa sklonila a začala rukami vyšklbávať korienky zo zeminy.

„Sľubujem, že už sa do vás nebudem starať. A nikdy o ňom nepoviem ani slovo.“

Kvecla na zem, kývajúc hlavou pri tom, ako dotrhávala korienky, ktoré boli viac tvrdohlavé. „Urobila som niečo fakt detinské a už  je fakt neskoro to riešiť. Niekedy dúfam, že to proste vybuchne a budem mať pokoj a dajako škody urovnám. Nebolo to o tebe. Bola som nasraná na seba. Nie na teba.“

Zvedavosť ho kvárila. Potreboval vedieť, o čom to  dievča splieta. No ak mu to nepovedala doteraz, nemohol očakávať, že mu to mrskne do tváre hneď v tej chvíli.

„A povieš mi to niekedy? Čo ťa trápi? Vieš, že mne môžeš,“ opatrne navrhol, tiež spúšťajúc telo na chodníček medzi zeleninou.

„Raz isto. Len musím nazbierať odvahu.“ Odmlčala sa, uvoľňujúc si hrdlo. „Tak čo bude s tým Hobitkom? Dáme dnes maratón?“ Musel sa rozosmiať, bolo zaujímavé ako okato zmenila tému a dokázala si pri tom udržať výraz úplnej salámistky.

„Bál som sa, že sa nespýtaš."

19. kapitola

Zvonček bzučal posledných desať minút ako vypla sprchu, pravidelne čo tri minúty. Bola si istá, že je to suseda z bytu naproti. Nabručene zahodila uterák do prádelníka a pripravovala sa na ústnu vojnu. Čo jej mužíček umrel a ona ostala sama iba na dôchodku, robila si z ich domácnosti potraviny. Rada chodila trikrát do týždňa pre trochu cukru, kávy, oleja. Čohokoľvek, čo jej doma chýbalo a nebola na to aktuálne akcia v Kauflande.

Už párkrát matke vyčítala, že sa nechá tak využívať. No jej matka mala príliš dobré srdce na to, aby starej babičke odmietla dať to, čo si tá stará ochechuľa pýtala. Mala predsa deti, dvoch odrastených synov, ktorí ju obaja urobili dvojnásobnou starkou. Čo jej neurobia nákup?

Matka ju vždy pokárala, že ľudia si musia pomáhať. Nikdy človek nemôže vedieť, kedy on bude potrebovať pomôcť. A preto by nemala byť zlá a krutá a pripomínať jej, že jej synovia so ženami ju chodia navštevovať dvakrát do roka a inak ju majú na saláme.

Ale to nebol jej problém. Im tiež mohla tá káva, čo dajú starej strige, chýbať. Odhodlaná vyhubovať jej a ukázať jej konečne smer rozrazila dvere.

Bola po roznáške tých prekliatych letákov a mala nábeh na úpal, pre ktorý trpela fatamorgánami. Alebo je jej telo dehydrované a blúznila z nedostatku tekutín. Inak si nemohla vysvetliť a odôvodniť jej sexy záchrancu spred týždňa, ktorý stál s miliónovým úškrnom pred dverami jej bytu.

Musela si však pripustiť, že to bola príjemnejšia návšteva ako bosorka.

„Ahojky Didi, čo má pekné didy,“ pozdravil sa zapierajúc rukou o rám vchodových dverí.

„Povedz to ešte raz  a budeš vykastrovaný behom sekundy, Dantony,“ upozornila ho, hryzúc si do líca, aby sa nerozosmiala.

Akosi jej neprekážalo počuť tú otrasnú prezývku z jeho úst. Všetkým rodinným príslušníkom a kamarátom, s ktorými sa postretala, už stihla oznámiť, že si neželá, aby ju ešte niekto niekedy oslovil Dida. Bola Di.

Na jej úľavu sa našlo viac ako dosť ľudí, ktorých nikdy nenapadlo spájať si jej meno s prsiami. Ale to boli priatelia, ktorí ju poznali od detstva. Tí, ktorých poznala neskôr, sa priznali, že ich to napadlo, ale nikdy  sa neposmievali.

„Ospravedlňujem sa. Len som chcel trošku zasrandovať.“ Prehrabol si ostrihané vlasy, na čo si ona povzdychla. Jeho rozkošná kučierka bola preč a jeho vlasy neboli dlhšie ako šesť milimetrov, možno ešte  kratšie, nakoľko mohla vidieť trošku aj jeho kožu.

„To si vymýšľal tento adolescenta hodný pozdrav posledných päť dní? To bol dôvod, prečo si sa neozýval?“ podpichovala ho, stále ho nepozývajúc dnu.

Našpúlil ústa ako malý chlapec loviaci jazykom kúsky cukríkov uväznené medzi ďasnami a vnútornou stranou gamby. Dokonca vydal ten krátky cmukavý zvuk, keď mu jazyk na sekundu vykĺzol spomedzi vrchnej pery.

„Znie to, ako by si ma bola čakala.“ Jeho oči iskrili spokojnosťou a istotou, že to tak bolo.

Pravdou však bolo, že ho čakala možno tak dva a pól dňa, kým nepochopila, že ju len namotal. Keď prišla na to, že môže ďalej existovať, dýchať a smiať sa, úplne na neho zabudla a nezostal ani spomienkou, ku ktorej by sa pateticky vracala.

„Nenamýšľaj si. V skutočnosti som bola presvedčená, že neprídeš, takže žiadne zlomené srdce alebo arytmie, pre to, že sa tu naparuješ ako moriak pred párením. Zaujímalo by ma, ako si sa sem dostal.“

„Odprevadil som ťa, spomínaš?“ povedal s výrazom dedka Vševedka.

„Ale? Skutočne? Myslím k dverám môjho bytu. Máme bzučák pred barákom a ja som ti isto neotvárala hlavné dvere do budovy.“

„Istá pani Srnenská zo zvončeka bola tak láskavá, otvorila mi a povedala, ktorý byt je tvoj. Nepozveš ma dnu? Tvrdnem tu už tridsať minút a zadok mam úplne premrznutý z tých dlaždičiek.“ Kývol hlavou k vrchnému schodu, kde pravdepodobne celý ten čas presedel.

„To si tu tvrdol celý čas, čo som bola v sprche?“ Uhla sa z dverí a naznačila hlavou, aby vošiel.

„No, bol som odhodlaný počkať, kým mi niekto neotvorí alebo sa neobjaví na schodisku.“

To bolo sladké. Trošku šialené, ale stále to nemenilo nič na tom, že jej to pohlo srdce trošku vpred.

„Si blázon,“ oboznámila ho, neškodne sa dotýkajúc jeho predlaktia.

V jej hlave sa objavil dokonalý obrázok toho, ako skončia v jej posteli. Možno skôr na gauči v obývačke. Nebola ešte pripravená natlačiť si do nej iného chlapa. Istým spôsobom, debilným a nelogickým, proste tá posteľ patrila aj jemu. Vyberali ju spolu. V predajni sa pováľali po minimálne dvadsiatich rôznych lôžkach, kým našli také, ktoré vyhovovalo obom.

Preplietol si s ňou prsty so samozrejmosťou každodennej rutiny a potiahol ju k sebe s úsmevom odhaľujúcim jeho krásne biele perly. Bola si istá, že je to ten typ chlapa, čo rád oslepuje krásou svojho chrupu. A ona bola žena, ktorá milovala mužov, čo vedeli, ako sa používa zubná kefka a ústna voda. Doplňovali sa. Ona prehnaný pedant na mužskú hygienu, on muž, čo bol prílišný pedant na osobnú hygienu.

„Myslíš, že by som svoju absenciu mohol odčiniť pozvaním na prechádzku?“ navrhol, tlačiac do jej lopatiek, čím si ju primačkol k svojej hrudi, až medzi nimi nezostal takmer žiadny priestor.

Mohla cítiť jeho šľachovité tvrdé telo proti svojmu a mala z neho malé závraty. Mala by ho stiahnuť do obývačky a zistiť, aký je to pocit byť na neho tak natisnutá bez trička.

Bola rada, že miluje domáce pohodlie a nedala si hneď po sprche podprsenku. Cielene sa k nemu primkla, omotávajúc ruky okolo jeho krku.

„Jedine v prípade, ak máš vymyslené skutočne dobré alibi, prečo si sa tu neobjavil už pred štyrmi dňami,“ priadla, vychutnávajúc si jeho prázdne prehltnutie. A oči kmitajúce v snahe zostať na jej tvári.

Tento trik používala na Jakuba vždy, keď sa pochytili alebo niečo chcela. Muž miluje pohľad na pekné ženské prsia a už absolútne zbožňuje hľadieť na veľké prsia bez podprsenky, zmačknuté na jeho hrudi. K precíteniu vizualita. Dokonalá kombinácia. To tvrdil Jakub vždy, keď to spravila.

„Zvádzaš?“ zaškrípal roztrasene, no neodtiahol sa. Naopak, jeho drzé ruky klesli na jej zadok.

Capla ho hravo po tých jeho lopatách a otočila sa k nemu chrbtom. Schválne viac vrtiac zadkom a cestou do kuchyne ignorovala jeho otázku.

„Ty si si ani nevymyslel vysvetlenie, že zahováraš?“

 „Mal som isté rodinné záležitosti, ktorých vyriešenie zabralo viac času, ako som predpokladal,“ odpovedal a bez počkania na vyzvanie si sadol za stôl. „Tak čo? Pôjdeš so mnou na zmrzlinu?“

 Vyprskla smiechom. Nebola decko, aby chodila na zmrzliny. „Vyzerám na šesť, že si ma uzmieriš sladkosťou v kornúte? A čo presne si riešil, že to zabralo celý pracovný týždeň? Myslela som, že si tu na dovolenke u otca,“ vyzvedala.

A až potom, keď tá drzosť opustila jej ústa si uvedomila, že sa na to pýtať nemala. Ak by jej k tomu chcel povedať viac, určite by to spravil.

„Skutočne si myslíš, že dospelý muž, čo žije od dvadsiatky sám, príde na dva týždne na prázdniny k ockovi, ako decko hodené do striedavej starostlivosti? Ak by som mohol, toho skurvenca by som nevidel už nikdy. Ale dlžím mu. Istým spôsobom som mu zaviazaný...“ Na chvíľu sa zarazil, akoby povedal až príliš alebo to, čo povedať rozhodne nechcel.

„Ospravedlňujem sa, nechcela som vyzvedať. Niekedy som proste fakt povrchná a vypatlaná mrcha. Bojujem s tým, no ide to ťažko.“ Cítila červeň v tvári, ktorá sa šírila až ku krku a bola si istá, že vyzerá ako ryšavý moriak.

„Hej, to je v pohode. Nie je tvoja vina, že je to manipulatívny bastard. Rodičia sú v rozvodovom konaní a zmyslel si, že ako budúci právnik by som mu mohol pomôcť zabrániť matke vytĺcť z neho prachy, nakoľko jej prenechal náš rodinný dom a dve autá. Akoby s tou ženou neprežil polovicu svojho života a vôbec ju nepoznal.“ Potriasol hlavou, akoby sa snažil vyčistiť si ju a keď sa na ňu znova pozrel, ten strašidelný hromžiaci ujo bol preč a znova bol na scéne flirtujúci sexy diablik, teraz už bez kučier.

„Ale nebudem tú tvoju peknú ohnivú hlávku zaťažovať rodinnými sračkami. Tak čo mi odpovieš na moju otázku? Nemusíme ísť na zmrzlinu. Prečekoval som si toto miesto a je tu  neďaleko krásna rieka. Mohli by sme tam ísť a len tak leňošiť. Kúpili by sme dáke občerstvenie a sledovali západ slnka. Myslím, že na začiatok romance by to bola pekná prvá kapitola. Čo povieš ohnivka?“

„Neverím, že si šiel proti vlastnej matke, keď otca nenávidíš. Čo za sviňu niečo také urobí?“ Skutočne z neho chcela byť sklamaná.

Syn, dcéra, proste decko by malo milovať matku a neubližovať jej. Nikdy!

„Nikdy by som matke neublížil. Neurobil som nič a nikdy neurobím nič, čo by ju bolelo. Svojou existenciou som jej už ublížil viac než dosť.“ Znova zatriasol hlavou, vyskakujúc zo stoličky.

Vládlo divné ovzdušie po tej jeho poznámke a ona bola ako staré babky, ktoré mali potrebu vyzvedať, klebetiť a vypytovať sa.

Samozrejme, to neurobila. Jeho tvár bola pokrivená skutočne strašidelným výrazom a nemienila ho provokovať.

„Tak, ideme?“ navrhol, prehadzujúc ruku cez jej ramená.

Strnula, no nemala odvahu povedať mu nie. Bol to pravdepodobne labilný muž a ona skutočne nemala chuť vyskúšať si jeho reakciu na odmietnutie.

Vnímala riziko rozporciovania a zakopania niekde v lese, ale dúfala, že ak mu nebude odvrávať, čas s ním prebehne v pokoji a miery. Potom už urobí všetko, čo bude v jej silách, aby sa mu čo najefektívnejšie vyhla.

„Si v pohode? Si dáka tichá. Celkom nezvyklé na to, že ti tá tvoja sladká papuľka neustále dačo rapotala,“ zaujímal sa, keď sa dostali na parkovisko a on to päť minútové ticho medzi nimi, považoval už  za hrozne dlhú premlčanú dobu.

„Premýšľam, či s tebou mám alebo nemám ísť. Čo keď si psychopat, čo ma znásilní, rozporciuje a zakope niekde v lese? Alebo si možno maniak, ktorý ma niekde zamkne a bude ma týrať, až ho budem prosiť, aby ma zabil,“ oznámila mu úprimne obavy, na ktoré odpovedal naopak úprimným smiechom.

„Si ty ale veselá kopa. Vyzerám snáď ako pošahanec, čo zatvára ženské do kopky a potom si s nimi robí čo chce?“

Nie, to rozhodne nevyzeral. Teda, určite nespĺňal výzorové podmienky pre psychopata z verzie amerického psycha, ale aj pekní a inteligentní ľudia sú magori, vrahovia a uchýli.

„To nie, ale dnes sa chováš podivne.“ Po vypustení ďalšej perly mala skutočne chuť si hlavu otrieskať o asfalt na ktorom stála.

„Ospravedlňujem sa. Všetci máme svojich démonov. A ja s tým svojím bojujem príliš krátky čas na to, aby som bol schopný ho celkom spacifikovať. Skutočne ma mrzí, že som ťa tak svojím správaním vyľakal. A sľubujem, že nie som žiadny násilník ani nič podobné. Ak máš obavy, môžeme zájsť len do mestského parku a kúpiť si párok v rožku a k nemu ľadovú triešť.“

Musela sa usmiať. Bol sladký ako sa snažil. Ale to by predsa urobil každý sériový vrah, len aby nevzbudil podozrenie a obalamutil svoju potenciálnu obeť.

Príliš uvažovala a jej pochody sa rútili k novej verzii Vreskotu alebo Noci s naostrenou britvou part dva. Mala by prestať sledovať kriminálky a čítať tie masakrálne sračky. Možno by sa mohla sústrediť tak ako Kata na tú ľahkú literatúru, z ktorej vlhnú nohavičky a nevytvára nutkavú potrebu zaspávať pri zapnutej lampe.

Chalan bol v pohode, to len jej hlava nebola. Zastavil pred Chevroletom s obrovskými gumami a prívesom. Nenávidela sa za to, že bola taká žena. A nepočúvala Kuba, keď jej horlivo vykladal o autách, motoroch a iných sračkách.

Jediné čo si pamätala bolo malé označenie na zadnom blatníku, kde červenými číslicami stálo 4x4. Pohon na všetky štyri. Jakub by sa z toho auta posral. O tom nepochybovala.

Vždy mu vykladala, že by niekedy chcela vyskúšať, aký je to pocit ležať v tej prívesnej časti na deke a sledovať hviezdy ako holky z amerických filmov.

Ježiško prišiel skôr a ona natešene poskočila, keď sa naklonila do toho malého priestoru a zbadala tam poskladané dve deky.

„Pekné, že?“ Pripomenul sa jej tichým smiechom a ona bez rozpakov prikývla. Bola to zmena od jej posledného tátoša, o tom žiadna. „Vždy som túžil po  pick-upe. Keď som ho videl pred pár rokmi na výstave v agrokomplexe, musel byť môj,“ vysvetľoval a skutočne láskyplne pohladil späťák.

Nemohla pochopiť, čo to tí chlapi majú s autami stále. Každý jeden bol zo svojho štvorkolesového tátoša úplne v prdeli.

Jakub tú starú šunku miloval tak veľmi, že dokonca neváhal investovať každoročne neskutočné peniaze, len preto, aby oddialil nezastaviteľné.

„Vy chlapi ste iní úchyláci, myslím, že by ste nás neváhali vymeniť za vysnívaný model obľúbenej značky auta.“

Len sa zasmiala a prikývol. Ako správny gentleman jej otvoril dvere a pomohol do toho auta vyštverať.

„Pôvodne som chcel Hammra, no keď som videl  Silverada, bola to láska na prvý pohľad,“ usmieval sa, sledujúc jej nohy v krátkych šortkách.

„Ty si mu dal vážne meno?“ Chlapi  ju nikdy neprestanú prekvapovať.

Rozumela prečo Silverado, bol oceľovo strieborný. Dávalo to zmysel a malo to dokonca logiku. Jakub svoju Cromu volal proste babička, v spokojných obdobiach, keď poslúchala, kráska.

Muži boli divné stvory.

Zasmial sa hlbokým smiechom, ktorý jej jasne naznačoval “ženská“ a pohladil ju po líci, ako malého dementa.

„To sa tak skutočne volá. Teda, má omnoho dlhší názov tento typ, ale je to Silverado bla bla... Nebudem ťa tým zaťažovať.“ Vtisol jej rýchlu pusu na tvár a zatresol dvere.

To auto bolo senzačné. Mala v ňom toľko miesta na nohy, že by mohla byť dvakrát tak veľká a stále by mala pohodlie. Jej predstavivosť, akosi zvýšenou sexuálnou aktivitou povzbudená, jej ponúkla dokonalý obrázok ich dvoch. Mohlo by to byť pohodlnejšie ako na zadných sedačkách Cromy.

„Tak ideme do mesta či si urobíme romantiku pri rieke?“ Ani si neuvedomila, že mu stále neodpovedala.

Len mykla plecom, bolo jej to akosi jedno. Utekať vedela. „Oddych pri rieke a pohľad na zapadajúce slnko znie celkom fajn. Som ustatá z roznášky letákov a leňošenie je to jediné, čo teraz potrebujem.“ Vyložila nohy na palubovku a čakala, že dostane zdžubané, no nepovedal jej k tomu ani slovo.

Pustil rádio a ju ohlušila najnovšia letná vypekačka od Harissa. Milovala toho chlapa, bol skutočne sexy. Auto naštartovalo s tichým vrčaním, okná sa stiahli a ona cítila, ako sa jej hruď zovrela tým zvláštnym napätím očakávania.

Možno to leto zasa nebude tak zlé, napadlo ju, keď sa pozrela na jeho sústredený výraz pri tom, ako ich dostával na diaľnicu vedúcu von z mesta.

20. kapitola

Pritúlila sa k nemu tesnejšia a nechala jeho ruky kĺzať po svojom holom chrbte. Bol dokonalý. Úplne stvorený pre ňu. Samozrejme, nemala v pláne mu svoje tvoriace sa pocity vešať na nos.

„Milujem toto tričko,“ šepol jej do krku, otierajúc sa panvou v rytme hudby o tú jej.

Ona na oplátku nadobúdala pocit, že sa zamilováva do neho. Bol tak rozdielny od Jakuba.

V prvom rade tancoval. Upozornil ju, že mu to veľmi nejde, ale rozhodne vyhlásil, že sa pre ňu obetuje. Ak si dá ona pevnú obuv, najlepšie s oceľovou špičkou, aby jej tie pekné nôžky nepodupal.

A tak boli v jadre  discobaru, kde fičala jedna z posledných letných diskoték a užívali si spoločnú blízkosť. On v čiernom Denime a bielej košeli, čiastočne povytiahnutej z dokonale sediacej látky jeho nohavíc a ona v topíku s odhaleným chrbtom v pidivej sukničke.

Svet s ním bol v rozpore s jej doterajším životom. Bol tak skazený a hriešny, v tom správnom zmysle slova, že sa cítila uvoľnene, nespútane. Sama sebou.

Jakub bol konzervatívny, upnutý, vždy vidiaci iba tú správnu cestu. Tú nalinkovanú spoločnosťou. Zastavujúci na prechode, aj keď cezeň nemal v úmysle prejsť, len aby pomohol babke cez cestu. Nikdy sa neposmieval, snažil sa všetko riešiť s chladnou hlavou. Vždy dobrý a správny. A ona sa bála hrešiť, aby si nezmyslel, že ho nie je hodná. Bola to hlúposť. Poznala Jakuba, no nikdy vlastne nebola celkom sebou v jeho spoločnosti.

Dante bol iný. Mohla by ho nazvať správnym chlapom. Isto nespĺňal kritéria zlého chlapca z kníh. Nebral drogy, v podstate nepil, aby mohol vždy riadiť svoje auto, nebalansoval na hrane zákona. Ale bolo v ňom zlo, ktoré ju nútilo uvedomiť si,  že je vlastne rovnaká mrcha, a to z nich robilo dokonalý pár.

Ako sám vyhlásil. Právnik musí byť bezcitný bastard, ignorujúci morálku, či dokonca v niektorých prípadoch spravodlivosť. Aj keď sa ňou veľa z nich oháňalo. V právnictve niečo také nebolo. Buď to bolo bezcitne dokázať, že ten pedofil pedofilom nie je alebo skončiť doma bez práce. S pocitom, že je dobrý človek, stojaci na správnej strane bez peňazí. Jasné, že by toho zmrda sám osobne vykastroval a zakopal ho, no to nemenilo nič na tom, že si ten úchyl zaplatil, a tak musí byť obhájený. A to obhájenie mu urobí meno. Nemusel a nemohol sa starať, čo si o ňom ľudia myslia. Je to práca. To bol svet, v ktorom sa pohyboval a dobrosrdečnosť v ňom nemala miesto. Aspoň nie v tej pracovnej oblasti.

Stretávali sa už takmer týždeň a za ten čas si toho o sebe povedali dosť na to, aby mohla vyhlásiť, že sa poznajú pomerne dobre. Aj keď to bol iba taký malý odžub jej mysle. Vedel o nej omnoho viac, ako ona o ňom.

On vyhlásil, že jeho doterajší život bol celý jeden veľký klam a on nemá rád klamstvá, tak ju spomienkami na život, ktorý viedol so svojou rodinou ani nebude zaťažovať. Ale za to jej bez ostychu povedal všetko ostatné od obľúbenej hudby až po obľúbenú značku toaletného papiera.

Poznali sa. Bola pravda, že by v jej záujme bolo lepšie, ak by sa to nikdy nestalo a oni zostali na úrovni, ktorú si stanovali na začiatku. No on spočiatku ignoroval sex signály, ktoré k nemu vysielala, tak okrem bozkov nemali  čo iné na práci ako sa zhovárať a spoznávať.

Potom, ako ho zviedla pred dvoma dňami pod mesiačikom, myslela, že sa to zmení. Že od seba neodrhnú ruky a budú iba zmesou tiel. Ale on dokázal do ich nevzťahu dostať všetky potrebné zložky. Takže sa naďalej zhovárali, trávili spolu čas aj v oblečení. Ale to mohlo byť aj tým, že bol o takmer celé desaťročie starší. A tak svoje libido dokázal udržať na uzde. Ona bola nezastaviteľná, čo si on patrične užíval.

Zo sústredenia na jeho ústa na jej krku, ktoré sa necudne snažili skonzumovať jej pokožku, ju vytrhla známa postava, sediaca za barom. Poznala tie dokonalo lesklé vlasy a „zjedla som porýsko od lopaty“ štýl sedenia.

A pohoda celej situácie bola nenávratne v... 

Ľudia tancujúci okolo nej jej tienili človeka, čo s ňou horlivo diskutoval, ale mala neblahé, žalúdok sťahujúce tušenie, že toho dotyčného pozná, určite až príliš dobre.

Dante bol zaujatý jej telom a prieskumom svojimi detsky jemnými, veľkými dlaňami a tak bez ostychu šťuchla do človiečika, ktorý bol v jej zornom poly, aby sa mohla presvedčiť, či to tak skutočne je. Či je to on. Vídala ich. Párkrát mala to „šťastie“, keď sa veselo potulovali s kornútom v ruke po meste alebo parku, cez ktorý si skracovala cestu.

Vždy sa ako úbožiak skryla alebo zmenila smer cesty, aby sa im vyhla. Nemala odvahu čeliť novému hviezdnemu páru.

Chlapík, ktorého jemne sotila ďalej, na ňu zagánil, no Dante bol v strehu a jeho tmavé oči ho upozorňovali, že ak na ňu ešte raz zaškúli, už si veľa života neužije.

To bolo presne to, čo ju fascinovalo. Nebol väzba. Bol svalnatejší a pevnejší ako Jakub, ale jeho ramená boli trošku užšie, postava štíhla a šľachovitá. Nemala v niekom len tak vyvolávať strach. Ale on to dokázal.

Muž cúvol, ťahajúc priateľku alebo budúcu jednorázovú priateľku ďalej a ona pocítila neskutočnú úľavu z pohľadu, čo sa jej naskytol. Nebol to Jakub. A ona sa nadýchla, zrazu pokojná a jej pľúca viac neboli kameňom.

Bol to vysoký, tmavovlasý chalan, ktorý sa smial na niečom, čo povedala. Nepatrne sa dotkla jeho ramena a znova mu niečo povedala. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Dala by krk za to, že s Jakubom hrala tú svoju hru: Dostanem ťa. Aj keď ona bola na vine. Vyprovokovala ju k tomu, ale to stále nemenilo nič na fakte, že mala chuť nakopať jej ten malý zadok.

No pred nim sa objavila Jara, ktorá sa nechala vtiahnuť do náručia toho hromotĺka. Bozkal ju, omotávajúc ruku okolo nej.

Jara už mala konečne priateľa. Tomu dievčaťu už poriadny chlap chýbal ako soľ.  Zamrzelo ju, že už nepatrí k tým dievčatám a nevie o nich nič. Kata ich predstavila pred tromi rokmi a od tej chvíle patrila k nim. Boli štvorka. Kata, ona, Jara a Eva, ktorá tiež očividne túto párty vynechala. Aj keď vždy bola radšej, keď bola Kata len s ňou. Rada si robila na ľudí, ktorých milovala vlastnícke právo. Horšie bolo, keď spravila sračku, pre ktorú ju tí ľudia opúšťali.

Kata musela vycítiť, že na ňu niekto uprene hľadí lebo potočila hlavu, zoskakujúc z barovej stoličky a ich pohľady sa stretli takmer okamžite.

Premeriavala si ju ostrým pohľadom a na tvári sa jej vybudoval nesmelý, jemný úsmev, keď zdvihla palec, kývajúc hlavou k vysokej postave, ktorá ju objímala. Zauzlili sa jej črevá a v očiach ju trošku zaštípalo. Kata jej práve schválila výber.

„Hej, Ohnivka. Si okej?“ staral sa, spúšťajúc ruky na jej pás, aby ho jemne rozpohyboval. Až vtedy si uvedomila, že prestala tancovať a stála tam ako soľný stĺp s prihlúplym úsmevom na tvári.

Kata jej zakývala končekmi prstov a stratila sa v smere hlavného vstupu do baru.

„Som, len... Práve som mala blud,“ zasmiala sa, znova sa tisnúc do jeho objatia.

„Ak myslíš tú maličkú brunetu, čo si s tebou poflirtovala, tak ťa ubezpečujem, že som ju videl.“

Zasmiala sa jeho poznámke. Bol to úplný blázon.

Ale nechcela mu k tomu nič vravieť. Bolo dobré, ak isté veci nevedel. Aj keď ju jazyk svrbel, ako mu to všetko chcela vyrozprávať.

Jej matka ju neodsúdila. Vypočula a predniesla svoj názor. Dokonca vyhlásila, že Jakuba bude stále považovať za časť rodiny, ale ona je jej dcéra a rozchody sa dejú. Keď jej povedala, že Kata robí do jej Jakuba, len nad tým mávla rukou, nech sa netrápi pre hlúposti. Že všetci žijú ako vedia a ona by ich mala nechať tak. Vraj ak to s Jakubom aj dajú do kopy, rozpadne sa to. Majú príliš veľa spoločných zážitkov s ňou. Také vzťahy proste vždy stroskotajú. Pravidlo: Nerandím s kamarátkiným bývalým, nevzniklo len tak, pre nič za nič. To ju upokojilo dostatočne na to, aby sa aspoň snažila tváriť, že ju to netankuje.

„Bola to moja bývala najlepšia kamarátka,“ priznala nakoniec. Presvedčujúc samú seba, že mu to môže všetko vyrozprávať. O tri dni mal odísť. Vrátiť sa domov a chystať sa na posledný rok pred štátnicou alebo čímkoľvek, čo to budúci právnici mali mať.

Nebolo medzi nimi nič viac, ako zabitie alebo skôr spríjemnenie si posledných letných týždňov. Nemusela sa obávať, že by ju súdil, vysmial alebo kritizoval. On nebol z tých.

Nemusela sa pred ním hrať na niekoho kým nie je, len pre to, aby mu učarovala, získala si ho. Mohla byť sama sebou. Mrchou, čo sa vysmeje človeku, keď sa potkne na rovnom chodníku, alebo sa mu roztrhne taška plná nákupu či keď zbadá na ulici zobliekanú príšerku, so skutočne znamenitým zmaľovaním tváre. Čo vyvoláva s malými vypatlanými husami hádky, pre tak banálnu vec, ako je posledný kúsok  oblečenia, ktoré chceli obe.

„Úsmev vyzeral úprimne,“ poznamenal, dostávajúc ich do fáze slaďáku, aj keď hudba hučala a rytmus bol šialený.

Primkla sa k nemu o kúsok viac, keď sa sklonil, ničiac svoj dlhý chrbát, aby mohli viesť rozhovor.

„Som prekvapená viac než ty. Nerozišli sme sa práve v najlepšom.“

Ľudia na blízku si ich zvedavo obzerali. T-pain nie je týpek, čo by robil sladučké veci a jeho podmazy boli zdrvujúce, no Dante mal akýsi dar. Vždy dokázal vytvoriť okolo nich pomyselnú bublinu, keď okolitý svet prestal existovať alebo aspoň stíchol dostatočne na to, aby nadobudla pocit pohodlia aj v úplne šialených situáciách, akou bola táto alebo kúpanie sa v  čipkovanom spodnom prádle, v čase, keď kempujúci ľudia práve obedovali pred svojimi stanmi.

„Mám vyzvedať alebo mi to povieš sama? Alebo pre istotu mám radšej držať zobák?“ Vedel, že mu to povie. Ale cenila si, že sa spýtal.

Iní by už chrlili otázky alebo by sa netrápili či sa nepotrebuje vyžalovať.  Ale on ju poznal. Tak dobre, až  ju to chvíľkami desilo. Alebo možno ani nie, len vedel, ako na malé násťročné húsky, s ktorými si skracoval letnú nudu. A možno bol len pozorný. Chcela veriť poslednej možnosti.

„Tak trochu som spôsobila, že sa s ňou jej priateľ rozišiel. Aj keď myslím, že som jej skôr urobila láskavosť. Ten chlapec jebe prvú ligu.“ Skutočnosť, že s tým mala skúseností viac ako trošku aj ona si nechala pre seba. To nemusel vedieť.

Na jeho tvári sa objavil úškrn a čierny oblúk obočia sa vyštveral až do stredu čela. Tiché popohnanie k detailom ju rozchichotalo. Bol ako staré babky. Miloval klebety, ale to ona tiež.

„Vykričala som v bare, kde jej priateľ robil, že je podlá mrcha, čo s jedným chodí a pomedzi to si brúsi zuby na toho môjho, zatiaľ čo sme ešte neboli od seba ani dvadsať štyri hodín. A chlapec to proste vyriešil tak, že pochybnosti o pravdivosti mojich slov ukončil rozchodom, ešte som sa ani k východu nedostala.“ Pokýval hlavou s hraným sklamaným pohľadom a nesúhlasným cmukaním. No mohla vidieť, že mu to skôr príde vtipné ako pohoršujúce.

To bol Dante. Iný by ju kritizovali, on sa na jej krutosti a prchkosti zabával.

„Odpusť si to. Mala byť pri mne. Potrebovala som plán a ona namiesto toho lepila rany Jakubovi!“ Tu spozornel. Vedel len toľko, že sa s ním rozišla, že ho podviedla so spolužiakom. O jej šialenom pláne získať ho pre seba ho neinformovala. Do tejto chvíle.

Zhrýzla si peru. Bolo to infantilné a debilné. Teraz, postupom času mohla zreteľne vidieť, že ten výstup čo vytvorila v triede bol hanbou a ponížením, no späť už to vrátiť nemôže. Ani tú stupiditu o tom, ako ho veľmi miluje. Ted mal vtedy pravdu. Nemôžeš milovať niekoho, koho nepoznáš. Môžeš po ňom iba ak túžiť. A ona by v skutočnosti po ňom už posledné týždne ani len neštekla.

Ale to nič nemenilo na tom, že urobí všetko, aby bol jej. Musel byť. Pre to, čo za tú chvíľku s ním stratila.

„No? Pokračuješ? Toto ma akosi zaujalo, dievčatko. Ty niečo kuješ? Som zahrnutý v tom pláne? Lebo ja mám s tebou jeden plán.“ Zakýval obočím hore a dole, spúšťajúc svoje oči na je výstrih, ktoré sľubovali všetko. Úplne.

V hrdle jej vyschlo a musela si ho trošku uvoľniť, aby jej z neho po prehovorení nevyšlo len zakrákanie ranenej vrany.

„No, ani nie. Si taká prestávka. Letná dovolenka pred zahájením druhého levelu,“ priznala sa, pradúc do jeho krku, keď si ho znova stiahla k sebe, aby nemuseli po sebe ziapať. A bola si istá, že po tom, čo sa mu zverí, bude o chvíľu ako pivónia. Predsa len v svojom cieli, čo si zvolila, videla tú nedozretú malú infatilku.

„Neviem či to mám brať ako kompliment, výsadu alebo sa mám uraziť.“ Nebolo možné, že by sa ten chlap urazil. Povedala mu dosť ostré veci a on sa zakaždým smial.  A jediné, čo jej cez slzy smiechu odvetil bolo, že jej sadizmus začína milovať.

„Určite nie. Je to výsada pre teba byť vo mne pravidelne, viackrát denne. Po rozchode s bývalým som si sľúbila, že kašlem na monogamiu  a získam skúsenosti. Do vtedy bol mojím jediným partnerom. Nikdy som sa s iným ani len nebozkávala.“ To bola chvíľa, keď si ho k sebe pritisla silnejšie.

Aj keď bolo hlúpe červenať sa preto, že mala minimum skúseností. Nikdy sa nesťažoval. Aj keď pochybovala, že by ktorýkoľvek chlap vyjadril nespokojnosť pri istote pravidelného sexuálneho uvoľnenia. Myslieť si však stále mohol. Chcela sa ho spýtať, ako sa mu páči sex s ňou, no on ju predbehol so smiechom v hlase.

„Myslím si správne, že tá tvoja polygamia súvisí akosi s tvojím plánom?“ 

„Ten zmrd vyhlásil, že som bola podpriemerná. Že sex so mnou bol slabý podpriemer. Taký bastard! Zničila som všetko. Vzťah, čo som mala, priateľstvo. Hneď dvakrát. A ten hajzel mi len tak povie, že som len chudera a nech mu nezasahujem do osobného priestoru, lebo si vybaví súdny príkaz. Zo začiatku, teda prvých dvadsaťštyri hodín, som bola skalopevne presvedčená, že ho milujem a on musí mňa. No potom som vychladla a zistila, že to tak nie je. A rozhodla som sa, že ho získam, dlží  mi to. Pre neho som sa vzdala fungujúceho vzťahu s istou budúcnosťou, manželstva a deciek. Ponížil ma pred spolužiakmi a vyhlásil ma za blázna. Takže áno, je to o tom, ako ho pokoriť, získať. Musí mi vykompenzovať všetko!" vyhlásila rozhodne, na čo sa on odtiahol a v jeho očiach prvýkrát videla skutočné sklamanie.

„Neverím, že si niečoho tak infantilného schopná. Mám rád tvoju povahu, krutosť v slovách a činoch, ale toto je to najúbohejšie, čo som kedy počul. Prečo by si to, do šľaka, robila, strácala čas, keď ho v skutočnosti nechceš? Nemám právo ti vravieť čo a ako, som v tvojom živote iba na krátku chvíľu, ale je to trápne. Prečo sa radšej nesústredíš na to, aby si si získala späť svojho Jakuba, či ako sa ten chlapec volá? Sama si sa priznala, že ho stále miluješ. Odpustil by, bolo by to ťažšie zo začiatku, ale prežili ste spolu neskutočný čas. Toto je blbosť. Čo ako plánuješ urobiť?“

Mala chuť sa od neho odtiahnuť a napľuť mu do tváre. Nemal právo ju súdiť, nazývať detinskou, nevyzretou a trápnou. Bolo úplne jedno, že mal pravdu, že to sama videla. Pýtal sa a ona odpovedala. Nepotrebovala jeho názor na vedenie jej života. Ona vedela čo s ním. Nebola decko.

„To už  nejde! Nemôžem byť s Kubom. Povedala som neskutočne strašné veci. Ublížila mu viac, ako podvodom. A ak by mi aj odpustil, ak by mi dal šancu, zostalo by to medzi nami. Náš vzťah už by nikdy nebol tak čistý a dokonalý, ako predtým. Naše hádky by zakaždým skĺzli k mojej chybe... A ty nemáš právo ma súdiť. Nie si v mojom živote nič. Len zábavka, rovnako ako som ja v tom tvojom. Neovplyvňujeme si ho navzájom. O pár dní zmizneš a ja ťa už nikdy neuvidím. Nemusím počúvať tvoje reči!“ Strčila do jeho ramien, pripravená sa dostať k východu a čo najďalej od neho.

Bola to jej vina. Mala držať zobák. On nemohol za to, že bol príliš úprimný a povedal nahlas to, čo ona aj tak vedela.

Natiahol sa po ňu, ťahajúc ju za zápästie späť k sebe. Bez rečí natisol svoje ústa na tie jej. Bol to vynikajúci spôsob, ako ju otupiť a ona zabudla na hnev  a na svet a dokázala myslieť len na to, ako  ho chcela na sebe.

„Záleží mi na tebe, ty trdlo. Zaslúžiš si chlapca, čo by ťa ľúbil, láskal a robil ťa šťastnou. Čas, ktorý investuješ na získanie toho malého zasrana, ktorý si ťa vôbec nezaslúži, môžeš venovať sebe. Zabávať sa s chlapcami alebo s kamoškami. Nemusí byť celé dospievanie len o nezáväznom sexe a harašení. Zisti kto si, čo máš rada, ako to máš rada... Čo chceš ďalej urobiť? Aký je tvoj plán? Zistiť akú má rád hudbu, čo rád číta, je? Zistiť, aké dievčatá má rád a stať sa jednu z nich?“ Jemne prikývla. Presne to chcela. To bol ďalší krok. „Zmeniť sa na niečo pre neho dobré to nie je pomsta, ani satisfakcia, je to samovražda.“

Chcela sa s ním hádať o tom, že jej do toho nemá kecať, ale neurobila to. Neprinieslo by to žiadny výsledok. Bol v móde: Som starší, nechaj si poradiť. Najlepšie bolo nechať ho sa vyrozprávať, prikyvovať, tváriť sa kajúcne  a uzrozumene. Na jej otca to vždy zabralo. Potom už sa len modlila, nech veta: A teraz bež do svoje izby, zaznie čo najskôr.

„Rozumiem, pripúšťam, že ten nápad, je trošku dementný, ale ponížil ma. Ja vlastne len chcem, aby bol so mnou a potom  sa s ním mohla rozísť. Zlomiť mu srdce alebo aspoň pošramotiť jeho povesť lámača sŕdc, čo si tu v meste  vytvoril,“ priznala potíšku znova v jeho náručí.

Mala rada skutočnosť, že aj po kriku ju proste k sebe privinul a jeho pery boli v jej vlasoch a mohla cítiť  malé nežné pusinky.

„Uvedomujem si, že som detinská, ale devätnásť mám až o týždeň. Ešte nie som tak celkom dospelá. Mám právo na adolescentné správanie,“ frflala so zaboreným nosom v jeho košeli.

„Len neurob hlúposť, ktorá by ťa neskôr mrzela,“ neodpustil si reči múdreho starca, na čo si ona neodpustila pripomenúť mu, že sa chová ako dedko, všade som bol, všetko som videl, poslúchaj ma, dievča.

„Chováš sa ako starý dedek. Práve teraz mi neprídeš sexy. Mám pocit, akoby som chodila s o sto rokov starším ujkom.“

Ťažko si povzdychol ako to robia rodičia, keď ich deti vytrápia a je na rade prednáška, no namiesto nej sa len  usmial. „Pozri, iba mi záleží na tom, aby si... No, proste na tebe mi záleží a ten chlapec je strata času. A tvojej sebaúcty.“

Pretočila oči. Nemala pocit, že by strácala sebaúctu a lásku k sebe iba pre to, že chce Teda zlomiť, mať ho pre seba a dokázať mu, že nie je také nič, za aké ju považoval.

„Dám si pozor, ak ti ide iba o to. Určite nezabudnem na to, kto som a po tom, ako ma to sním prestane baviť sa vrátim k svojmu starému, dobrému ja. Nie som hlupák, aby som strácala hlavu pre narkomana a alkoholika,“ ubezpečila ho, stavajúc sa na špičky, aby ho mohla bozkať, no on ju od seba zasa odtiahol.

Už jej tá hra na preťahovanú začala liezť na nervy. Venovala mu mačací úsmev a oblizla spodnú peru, naznačujúc mu, že ak prestane už konečne mudrovať, mohli by sa presunúť do jeho autíčka so zatemnenými zadnými oknami. Kde by ich nik nevidel a ani to čo by mu robila alebo on jej. To bolo vlastne celkom jedno.

„Feťáci nie sú dobrá partia, Didiana!“ Pri tom, ako vyslovil jej meno sa mu trošku rozšírili nozdry ako býkovi pripravenému na útok. Čo ju poplašilo, no zároveň nahnevalo. Nevravieval jej Didiana, vždy bola Ohnivka. „Drž so od tej spodiny ďalej. Sľúb mi to!“ žiadal úplne nepríčetne, prepaľujúc ju jeho uhrančivým pohľadom.

„Viem povedať nie! Budem opatrná.“

Klamala, jednou z jej alternatív bolo zistiť od Linnera, čo má rád, kúpiť to a rozbiť sa sním. Jedna z ciest, ktoré by boli celkom ľahké.  Vlastne by bola úplne najľahšia. Narkomani neodmietnu nikoho, kto má to, čo majú radi. Ale to bol posledný možný bod, ku ktorému sa mienila uchýliť až pri skutočnom neúspechu. Mala strach z drog a z toho, čo s ľuďmi a ich osobnosťami robili.

„Nie! Najlepšie je sa im proste vyhýbať. Oni vedia, ako ti oblbnúť hlavu. Prinútia ťa dať si raz a potom druhýkrát. Vyprovokuje ťa, bude sa ti posmievať, že si slaboch. Možno použije lesť, len aby si to urobila. Ak nie on, tak jeho skazená partia. Sú to skurvení stroskotanci, čo radi rozširujú svoje kruhy. Majú radi, keď sa v tých sračkách neváľajú sami.  Buď rozumné dievča a drž sa ďalej. No tak, prosím, len mi sľúb, že keď sa vrátim do Blavy, neobnovíš tú blbosť s tým zasraným feťákom.“

Prikývla. Nemuselo ju trápiť, že klame. Tak, ako jeho po odchode nebude už viac trápiť, čo je s ňou.

„Prisahaj!“ Nútil ju, držiac tvár v dlaniach tak, aby mu musela pozerať do očí.

Len sa v sebe hororovo zasmiala. Nebola profík v klamaní do očí, ale skúsiť to mohla. Matku aj Jakuba párkrát pekne odrbala. Mohla by to zvládnuť s človekom, ktorého ledva pozná.

„Šľubhujem!“ ňuhňala, ako jej zmačkával tvár do kopy.

Žiarivo sa usmial. Jeho oči, v ktorých bolo temno sa znova rozjasnili a cmukol jej na našpúlené pery detskú pusu, ktorú postupne zmenil na jednu z tých, čo by bolo najvhodnejšie vysielať až po dvadsiatej druhej hodine.

„Beda ti, ak prídem na to, že sa s ním stýkaš aj po tom, čo si mi sľúbila, že tú hlúposť ukončíš. Ak je niečo, čo skutočne nenávidím, je to klamstvo a narkomani.“

Znova len tíško prikývla. Bolo málo pravdepodobné, že by si dal tú námahu, aby po odchode z jej zavšivaveného mesta strácal čas vracaním sa späť a kontrolou jej života. To by porušil viac, ako jedno pravidlo správnej romance.

A navyše, skutočne dúfala, že nazbiera dosť materiálu na to, aby ho získala bez  požitia omamných látok. Možno by mohla byť tá, čo by mu z nich pomohla. Bolo by to celkom romantické.

Spísala by to a podala Kataríne. Bol by z toho trhák. Kata by z toho urobila lovestorku, ako má byť a zarábali by na tom príbehu neskutočné prachy.

Zasmiala sa. Bola blázon.

„Sľubujem, že sa vykašlem na toho hlupáka a na všetko, čo som si zaumienila, ak ma teraz vezmeš domov. Zostáva nám príliš málo času na to, aby sme sa dohadovali. Musíme ho využiť na iné, omnoho viac príjemné aktivity,“ priadla, omotávajúc sa okolo jeho štíhleho tela ako had.

„Hádam, že tie mýty o ryšavkách sú pravdivé a mne sa bude od teba veľmi ťažko vracať do reálneho sveta,“ posťažoval sa, no nestrácal čas, vyvádzajúc ju von z Pubu.

Jej bolo už teraz smutno pre jeho skorí odchod do jeho veľkého mesta, s veľkým životom, čo tam viedol.

Ale zobrala si z krátkej romance s ním jedno múdro.

Lepší je starší.

A je blbosť to so syndrómom chýbajúceho ocka. Samozrejme, ak ten chlap nie je starší o dvadsať či tridsať rokov. Bola odhodlaná po ukončení, po jeho odchode... sústrediť sa na zrelých mužov. Možno by sa mohla úplne vykašľať na Teda a len si užívať s tridsiatnikmi.

21. kapitola

Celý deň sa vyvíjal absolútne dokonalo. Boli ako vždy spolu vonku pri rieke. Ležala v tom teple na bruchu, zatiaľ čo on jej natieral telo, aby sa nespálila.

Matka jej ráno volala, že sa s otcom z dovolenky vracajú druhého a ona bola natešená, že si predĺžili pobyt v horách o takmer celý týždeň. Znamenalo to, že posledné dve noci, čo jej zostávali s Dantem mohli stráviť u nej v posteli. Tak, ako predchádzajúcu, keď ju odprevadil po diskotéke domov, no ona sa s ním nechcela ešte rozlúčiť, tak ho pozvala dnu.

Bol prekvapený a ani sa to nesnažil skryť. Nechodieval k nej do bytu tak, ako ona nebola u neho. Zazvonil jej, keď bol pred barákom alebo ju prezvonil. Ale prijal. Dokonca po jej nesmelej prosbe, či by neostal až do rána sa na jeho tvári vytvoril nežný úsmev. Obalil ju svojimi rukami a šepol, že presne to chcel počuť.

Ráno bolo to najnádhernejšie, aké po skutočne dlhej dobe zažila. Zabudla na ten príjemný pocit budiť sa v mužskom náručí, obalená teplom a jeho vôňou.

Dokonca neboli ani zmätkovití, akoby tak spolu spali a budili sa odjakživa. Dostala svoju rannú pusu na čelo, aj keď bola mierená na jej ústa. Ranný dych je však zabijak romantiky. A tak mu vtlačila do pier svoje čelo, na čo si vyslúžila štípanec do zadku a jeho bublajúci smiech, ktorý tíšil v jej strapatých vlasoch.

Pri príprave raňajok, ktoré s ňou ochotne tvoril, sa nemohla zbaviť čudného, zvierajúceho pocitu v jej hrudi. Nevedela, či je príjemný alebo jej spôsobuje bolesť. Proste tam bol.

Jediný, s ktorým kedy chystala raňajky bol Kubo a teraz tu mala toho diabolsky zvodného muža a tváril sa pri tom, akoby to nebolo nič neobyčajné.

To ju nútilo premýšľať, koľkokrát takto už vo svojom živote chystal raňajky so svojou priateľkou. Či to robil každé leto. Túto hru na romancu. Či si vysliedil jednu obeť, ktorú úplne zblbol a potom, po čase, ktorý im on sám vymedzil, proste nezmizol a už sa viac neukázal.

Bolo absolútne neprípustné, aby o niečom takom čo i len uvažovala. Vyhovoval jej predsa tento typ vzťaho – nevzťahu. Ale aj tak ju zamrzelo, že ho už neuvidí.

Nepochopiteľným spôsobom sa jej dostal pod kožu za hlúpych sedem dní, čo spolu strávili a predstava, že im ostáva už iba jeden pár proste zabolela.

Snažila si celé ráno nahovoriť, že je to iba niečo, čo by mohla nazvať štokholmským syndrómom. Aj keď, samozrejme, nebola unesená a do svojho väznitela sa „nezaľúbila“.

Ale princíp bol vlastne rovnaký. Trávili spolu každý deň až do neskorej noci, keď ju nosil domov. Nestýkala sa s nikým iným. A keď s človekom trávite veľa času, všetok čo máte, nejestvuje možnosť, že by vás to neovplyvnilo. Ale upokojovala sa tým hlúpym, starým porekadlom: Zíde z očí zíde z mysle.

Po obede sa znova presunuli na ich miesto, kde sa povaľovali a ignorovali skutočnosť, že slnko v taký čas páli najviac.

A tak ich krásny a spokojný deň skončil, keď sa rozhodli zájsť na večeru, no jej bolo akosi divne a skončila s horúčkami, zvracajúca do všetkých svetových strán. To bol čas, keď očakávala, že proste ujde.

Jakub, ten by zvracal s ňou, no postaral by sa o ňu už len pre to, že ju miloval. No tento chlap k nej nemal žiadne väzby. Nemusel ostať. Nebola to jeho povinnosť.

Samozrejme, Dante dokázal neustále prekvapiť. Dokonca nevyzeral ani na to, že by sa tiež chystal hodiť šabľu, keď ju držal, aby neskončila s hlavou v záchodovej mise a nevymáchala si nos vo vode, ktorá tam bola.

Pomohol jej utrieť tvár a na čelo pokladal obklady.

Keď sa zvracanie zintenzívnilo na každých päť minút a ona už bola tak slabá, že nedokázala ani otvoriť oči, vyriešil to úplne bravúrne. Priniesol vedro s trochou vody a zakaždým, keď to na ňu prišlo, ju pridržal nad ním.

Nevedela, ako často to chodil vylievať a či si pri tom sám nešiel vyvracať vnútornosti a bola za to rada. Dúfala, že úpal prináša aj po úpalovú amnéziu a ona si nespomenie na nič z posledných hodín, ktoré prežila.

„Mali by sme ísť na pohotovosť.“ Počula z jeho hlasu únavu, no nemohla otvoriť oči dosť na to, aby videla jeho tvár.

Horeli ešte intenzívnejšie, ako hrdlo rozdráždené žalúdočnými kyselinami, čo mohlo znamenať jediné, že sa horúčka zasa vrátila na svojich obľúbených tridsaťdeväť, keď jej čiastočne brala vedomie.

„Nechcem ísť. Dám si len sprchu a budem okej.“ Nenávidela fronty na pohotovosti, prístup doktorov a  sestričiek ordinujúcich  jednu zo svojich služieb.

Boli to najpodráždenejšie verzie ich osobnosti.  Dokonca aj Jakubova matka, čo je inak verziou Spasiteľovej matky, sama priznala, že najhoršia je na pohotovosti. To bojuje sama so sebou, aby udržala úsmev a prívetivý hlas.

Skutočne nemala chuť, aby na ňu v stave, keď sa jej chce plakať už len preto, že musí dýchať, ešte niekto nahulákal. A už vôbec si nevedela predstaviť, že by čakala sediaca na nepohodlnej lavičke v čakárni, kým by neprišla na rad.

„Nebuď tvrdohlavá!“ nástojil s dlaňou na jej čele. „Teplota zasa stúpa,“ šomral a ona nevedela, či jej to oznamoval, či ju chcel vystrašiť alebo to vravel sebe.

Viac sa nestarala o nič a využila ten chvíľkový pokoj, čo jej žalúdok doprial a upadla do okamžitého spánku.

Cítila, ako sa jej telo jemne kolísalo a jej žalúdok znova zaprotestoval. No nič viac, ako napínanie sa nedialo. Jej žalúdok už nemal čo vylúčiť. Bola si tým takmer istá.

Mohla cítiť ruky, ktoré si ju jemne posunuli a potom príjemný vlažný pocit, obaľujúci jej telo. Spokojne zamrnčala a vychutnávala si jemné dotyky, ktoré dopriavali jej rozpálenému telu úľavu. Paža, ktorú mala pod ramenami sa utiahla, aby sa v tej chladivej milote nepotopila celá. Aj keď si bola istá, že by jej to vôbec neublížilo.

„Spravil som jej ten kúpeľ, ako si vravela, čo ešte? Stále neotvára oči!“ Bola to hystéria v jeho hlase, čo počula?

Chvíľu bolo ticho, prerušované len jeho tichým hmkaním na súhlas. Alebo bolo celkom možné, že bola v bezvedomí, možno zaspala.

„Ja viem, som hlupák.“

„Dobre, mami.“

„Dám. A ďakujem.“

„Ja teba tiež.“

Jej telo sa znova dostalo do vzduchu a  ona nespokojne zašomrala. Bolo skutočne príjemné to miesto, kde bola.

„Zlato? Si tu so mnou?“ kontroloval a ona slabo prikývla.

Chcela mu povedať, nech ju vráti tam, kam ju položil pred tým, no nebola si istá, či by jej rozumel a či by dokázala otvoriť ústa.

„Ospravedlňujem sa. Nemal som ťa ťahať do toho horka.“ Nebola to len jeho vina. Ona predsa nie je decko. A chodili spolu k rieke každý jeden deň. Aj keď práve dnes bolo neskutočné teplo. Asi najteplejší deň za celé leto.

Matne si spomínala, že keď bola malá, tiež dostala úpal. To sa bicyklovali celý deň s Kubom a skončili pripútaní k posteli. Nevideli sa skoro tri dni, kým sa im obom nepolepšilo.

Pri predstave, že strávi posledné dni neschopná a odpísaná ju pochytil hnev na seba samú. Mala byť zodpovednejšia, opatrnejšia. Namiesto maznania a kvalitného sexu skončil ako jej pestúnka. To sa proste môže stať len jej.

„Nemusíš tu so mnou čučať a starať sa o mňa,“ vydýchla, keď ju položil do postele a vychutnávala si  chlad, do ktorého ju kuklil, obaľujúc ju do neho od krku až po končeky prstov.

„Ťahá ti na štyridsať. Nenechám ťa v takomto stave. Hlavne, keď mám vinu na tom, že ti je tak zle.“ Na jej čele pocítila znova mokrú handričku a ten pocit sa skutočne podobal tomu, čo cítila na celom zvyšku tela.

„Nie si mi ničím zaviazaný. Som dospelá. Dokážem sa o seba postarať. A ten úpal rozhodne nie je tvoja vina, ale toho odporného slnka.“ Jeho tichý smiech ju pošteklil na tvári s malým bozkom na líce.

„Mám rád, že si taká ufrflaná aj s horúčkami, čo iných skolia,“ priznal, odstraňujúc jej obklad z čela.

Nesmelo pootvorila oko na malú škáročku. Mala však pocit, akoby jej doň niekto nahádzal za hrsť piesku, a tak ho znovu rýchlo zatvorila.

Nič mu na to nepovedala. Ona ho tiež mala rada.

Ale to nebol čas, kedy by sa mu  s tým mala zverovať. Ani si nebola istá či niekedy vlastne nastane.

Jeho ruky sa omotali okolo jej ramien, pomaly ju dvíhajúc do sedu.  Cítila neskutočnú bolesť, vystreľujúcu do svalov a žalúdka, ktorý nebol spokojný, že sa dostal do polohy, kde na neho tlačili ostatné orgány. Páčilo sa mu ležkať a meditovať.

„Pusť ma, prosím. Ja už nechcem znovu vracať,“ plakala bez sĺz, tlačiac hlavu do jeho hrudi, do ktorej si ju oprel.

Ťažko si povzdychol, akoby ho niečo bolelo, no neuložil ju.

„Ty sadistický bastard! Baví ťa sledovať, ako trpím, že?“ Ak by mala viac síl, doplnila by to riadnym buchnátom do jeho tváre, no teraz bola rada za šepot, ktorý zo seba dokázala vydolovať.

Zachichotal sa, odstraňujúc jej z tváre zablúdené, mokré pramienky, aby ju mohol následne znovu bozkať.

„Potrebuješ do seba dostať vodu. A v ľahu sa skôr utopíš, ako napiješ. Nerád ti ubližujem, ale inak, ako v sede to skutočne nepôjde.“ Stále ju  jednou rukou držal okolo pásu a opieral si jej bezvládnu hlavu o rameno, zatiaľ čo jej priložil pohár k ústam a nakázal jej piť.

Poslúchla, aj keď sa bála, že zasa skončí všetko vonku. No našťastie pre ňu a aj pre neho, voda ostala v žalúdku a ona mohla cítiť, ako ochladila jej vnútro aj napriek tomu, že bola izbovej teploty.

„Zvládneš niečo zjesť? vyzvedal, pokladajúc ju opatrne späť do postele.

Utiahol jej plachtu tesnejšie okolo tela a znovu nezabudol otrieť svoje ústa o jej tvár. Nik ju nikdy tak veľa nebozkal na tvár. Nebola si istá či to niekedy za pár minút urobil dokonca tak často Jakub.

Napadlo ju, či je pod tou mokrou prikrývkou úplne nahá. Či si to užil, keď ju vyzliekal. A premýšľala, či ju to hnevá alebo rozveseľuje. Celá tá predstava, že ju zbavuje oblečenia bez toho, aby bola pri vedomý.

Ale nakoniec sa uzniesla, že účel svätí prostriedok. Nebolo to tak, že by ju nevidel nahú, že by sa jej nikdy pred tým nedotkol. A bolo skutočne dojemné a sladké, ako sa o ňu staral.

„Zlato?“ kontroloval, jemne otierajúc hánky prstov o jej tvár. Zabudla mu odpovedať.

Pokrútila hlavou. Nedokázala by to v sebe  udržať ani sekundovým lepidlom.

„Matka hovorila, že by si mala aspoň trošku polievky,“ prehovoril jemne, znova jej berúc obklad z čela.

Nemala doma polievku. Nebola práve milovník polievky. Jedinú, ktorú zjedla, bola gulášová s čerstvým rožkom a kapustnicová. No tú len na Vianoce.

„Nemám polievku,“ zasyčala v snahe otočiť sa na bok.

Chrbát mala úplne v kely, no tá kukla, čo okolo nej vytvoril jej nedovolila sa ani pohnúť.

„To nič, zbehnem do večierky neďaleko a kúpim dáku zeleninu a mäso a urobím ti vývar,“ oznámil jej starostlivo, kontrolujúc dlaňou teplotu čela. „Zdá sa mi, že asi klesla,“ povedal, úplne ignorujúc jej kývanie hlavy, ktorým chcela naznačiť, že nikam nemusí ísť.

Skôr, ako stihla čokoľvek povedať, už mala pod pazuchou vrazený digitálny teplomer, jeho ústa cmukli hlavu rozbíjajúci bozk na čelo a už pádil preč, pripravený zahrať sa na Paulusa a Ihnačáka.

„Neprotestuj,“ varoval ju, keď slabo zakňučala jeho meno. „Som síce sviatočný kuchár. Radšej chodím do reštiky, ale keď varím, varím dobre.“  Hrdo si capol do hrude v goriľom štýle a aj keď ju bolela hlava jak sviňu, musela sa zasmiať.

„Ty zbohatlícky, blavácky fracek, čo si môže dovoliť nechávať  peniaze za žrádlo v drahých reštauráciách, len preto, že je príliš lenivý a fajnový zašpiniť si ruky varením, nemusíš nikam ísť. V mrazáku je kurča a v špajzičke zelenina. Nie, že by som obľubovala polievky, ale tú, čo mi uvarí bratislavský tiger reštaurácií si vychutnám. Možno sa nechám kŕmiť,“ hubovala, vyplazujúc mu jazyk.

„Hádam, že ti už ani nič nie je,“ mrmlal si pod nos, vracajúc sa rýchlymi krokmi, aby jej vytiahol spod pazuchy teplomer. „Tridsaťosem, šesť,“ zašomral, vytriasajúc ho. „Omnoho lepšie,“ poznamenal, no ona sa len dusila smiechom.

Vytriasať digitálny teplomer nevidela ešte nikoho. Nechal ju v izbe samú s prísľubom, že sa čoskoro vráti, ako náhle postaví na polievku, aj s novým pohárom vody.

Chcela mu povedať, nech ju nenecháva samú, no on bol proste najlepší a nechal dvere od jej izby dokorán. Akýmsi detským spôsobom jej to dávalo pocit, že nie je tak ďaleko.

Necítila sa síce na maratón, ale bolo jej o čosi lepšie, až do chvíle, než neskontrolovala čas na budíku a nezistila, že je pól desiatej večer.

Ak by nemala ruky prišpendlené k telu, capla by si s chuťou do čela.

Bola mimo takmer celý deň. Nakoniec tá po úpalová amnézia skutočne jestvuje. A čo bolo na celej tej situácií najtragickejšie a najvtipnejšie zároveň – on jej o desiatej večer varil polievku u nej v byte.

„Zlato?“ Zo spánku ju vytrhol tichý šepot blízko jej tváre, na čo sa nespokojne zamrvila.

„No tak, musíš sa napiť,“ upozorňoval ju prosebne, prehrabujúc sa v jej odporne zauzlených vlasoch.

Budil ju čo desať minút pre tú stupídnu, odpornú brečku. A ona ho nemala silu ani upozorniť, že aj hyperhydratácia je smrteľná, rovnako ako jej opak.

Ale napriek tomu sa napila. Staral sa o ňu, varil jej polievku neskoro v noci. Tak sa snažila odpustiť si poznámky na jeho adresu. Volal predsa svojej matke, len aby mu poradila. To bolo úplne to najsladšie na celej tej veci s opatrovaním jej prehriateho tela.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa, keď položil pohár na nočný stolík a znovu jej skontroloval čelo.

Jeho spokojný úsmev odzrkadľoval jej stav. Bola v pohode. Síce unavená ako šľak, ale bola plne pri vedomí.

„Som dobrá, len unavená. Čo je celkom nepochopiteľné, nakoľko som prespala celý deň a mám pocit, že by som zvládla prespať celú noc až do rána,“ oznámila mu slabým hlasom. No neušlo jej, že on tiež vyzeral na odpad do postele.

Na tvári sa mu vytvoril úprimný, no skutočne unavený úsmev a ona pocítila neskutočné výčitky pre jeho slabosť. Zničila ho starosť o ňu. Posledné dni sa mu za jeho spoločnosť odvďačila úplným vyšťavením a vyčerpaním.

„To veľmi rád počujem. Bol som vystrašený, keď si mi tu omdlievala, ako by ťa za to boli platili.“ Znovua sa obtrel perami o jej čelo a ju prekvapilo, že ju to neomrzelo. Naopak, jej brucho na to začalo byť ešte viac citlivejšie a robilo  tie šialene príjemné veci, čo ju nútili škeriť sa ako nepríčetná.

Pomohol jej posadiť sa a očaril ju huncútskym pokývaním obočia. „Túto, fujky mokrú plachtu už dáme z tvojho telíčka dole.“ Spokojne vydýchla, keď na svojich už chladných ramenách pocítila jeho teplé, jemné dlane, ktoré poláskali ich vrch a pomaly sa spustili dole.

Myslela si, že ju bude obchytkávať. No jediný krát, kedy to urobil bolo, keď prekryl jej plecia, aby otestoval teplotu a spokojne si na výsledok pokýval sám pre seba hlavou.

Nevenoval takmer žiadnu pozornosť prsiam, ktoré boli tak ako sa nazdávala nahé a stiahol plachtu aj zo zvyšku tela. Nohavičky boli na svojom mieste a ona na neho neveriacky a trochu provokačne nadvihla jedno červené obočie.

„Čo? Matka povedala, že máš mať zabalené telo čo v najväčšom rozsahu v mokrej plachte, aby ti ho čo najúčinnejšie schladila. A tak som si pomyslel, že hruď je dosť veľká časť, ktorú treba ochladiť. No a skutočne nie som dáky úchyl, čo by využíval bezvedomie na obchytkanie intímnych partií. Bol som v nich predsa, nie som odkázaný na také úboháctvo. Viem, že ma tam aj tak ešte pustíš. A navyše, bol som tak vystrašený, a tak som sa o teba bál, že to posledné, na čo som v tej chvíli dokázal myslieť, bolo očumovanie tvojho tela. To mi môžeš veriť. Nikdy som pri žene nebol tak sterilný, ako práve vtedy,“ vysvetľoval horlivo, pomáhajúc jej do sedu.

Z okraja postele vzal jej teplý župan, ktorý tam nechala ráno a navliekol ju do neho, uťahujúc jeho kraje na jej hrudi.

„Skutočne som sa bál, Didiana,“ vzdychol, opierajúc si čelo o to jej, stále ju držiac za župan.

„Zvládol si starosť o mňa úplne perfektne. Si môj hrdina a ochranca. Ak by som pri sebe mala kapesník s mojím monogramom, určite by si bol jediný na celom svete, ktorý by si ho svojim hrdinským a láskyplným gestom vyslúžil.“ Prikývol hrdo so vztýčenou hlavou.

„Som najlepší, aspoň s tebou.“ To znelo až bolestne, aj keď sa snažil do hlasu dostať smiech a odľahčenie, mohla cítiť, že v tých slovách bolo omnoho viac, ako by sa mohlo zdať.

„Zvládneš sa postaviť? Trošku som ti zamokril posteľ a nechcem, aby si z toho ešte ochorela. Mohla by si  spať v spálni tvojich rodičov a ja sa vyspím na gauči. Nie som samozvanec. Ale budem pokojnejší, ak tu zostanem na noc a ubezpečím sa, že si okej.“ Bol tak neskutočne sladký. A možno jej len načisto preskočilo zo štyridsiatok, čo ju dnes odstavili.

„Ty jeden samozvanec,“ zopakovalo posmešne, tlačiac tvár do jeho trička. „Môžeš spať so mnou. Ja už zvracať nebudem, sľubujem.“ Objala ho okolo pásu a on si ju bez problémov hupol do náručia. Zrazu bola až príliš blízko jeho tváre a ona si spomenula, že vracala takmer trinásť hodín v kuse. Jej dych teraz nebol v kondícií vyvolávať úsmev.

„Och, ale tu nejde o moju pohodu, ty hlupáčik. Si ustatá, potrebuješ nabrať sily a skutočne mi príde úchylné spať s tebou v posteli tvojich rodičov.“ Viditeľne ho striaslo a ju to rozosmialo.

Tiež si to nevedela predstaviť. Aj keby v  nej len spali, čo by určite len spali. Nebola v stave aby harašila so svojím... čímkoľvek ten chlap bol.

„No to by som teda ani v najoplzlejších snoch nenavrhla, to mi môžeš veriť. Ja som skôr myslela gauč. Je rozkladací.“ Kývla hlavou k obývačke, na čo k nemu automaticky zamieril.

Ale ona súrne potrebovala sprchu. Bezpodmienečne. Bola spotená, ulepená a z jej huby tiahlo, akoby tie grcky žrala. O svojich vlasoch nechcela ani premýšľať. Bude pravdepodobne potrebovať drôtenú kefu, aby ich rozčesala.

„Najskôr kúpeľňa,“ zafučala, pri tom, ako sa snažila dostať z jeho náručia na vlastné nohy. No on ju k sebe primkol ešte tuhšie, úplne ignorujúc možnosť otrávením jedovatými plynmi, čo vypúšťala tá stoka, ktorá si potrebuje vravieť znovu čo najskôr ústa. A potom ho celého zbozkáva za starostlivosť o ňu.

„Máš pravdu,“ uznal, meniac smer s lišiackym úsmevom. „Potrebujem ťa pobozkať a isto to bude príjemnejšie, keď ti z úst nebude tiahnuť natrávené jedlo.“ Mala nutkanie sa uraziť, ale mal pravdu. Z jej huby bola žumpa.

„Tiež si myslím, nechcem svojho rytiera omráčiť alebo rovno pridusiť zvratkovým buketom.“ Vážne prikyvovala, zatiaľ čo on vybuchol do smiechu, až sa bála, že sa zrúbu na zem.

„Boha, dievča, ja ťa asi fakt začínam milovať!“ vyhŕkol rozhodne, stále s ohlušujúcim smiechom.

Tak sa k nemu pridala. Keď niekto niečo zahlási v záchvate smiešky, ťažko to brať vážne. „Som proste zmilovania hodná.“ Rozhodila rukami v geste: Miluj ma svet, tu som.

No on na oplátku zvážnel a prikývol.  Akoby povedala niečo skutočne múdre a pred tým, ako rozrazil dvere od kúpeľne, ho nezrozumiteľne počula zašomrať niečo v zmysle, že je si toho vedomý viac než dosť. Ale nevenovala tomu pozornosť, bolo to tiché šomranie.

„Sprcha alebo kúpeľ? zaujímal sa, keď ju posadil na kraj rohovej vane  a siahol po sprchovej hlavici.

Neuvažovala dlho. Dopomohol jej k tomu fakt, že cítila bolesť svalov a hlava bola ako po troch kolách na centrifúge.  Neustála by to, nevraviac o tom, že si ani nevie predstaviť, ako si tú hrivu, čo má na hlave umyje, opláchne, nanesie kondicionér, znova opláchne, osuší, očeše... Chcelo sa jej plakať pri predstave, koľko práce s tými ubolenými špáradlami má vykonať.

„Kúpeľ. Neustojím to tak dlho.“ Prikývol a znovu sa k nej sklonil, vtláčajúc bozk na vrch jej hniezda pre jastraby, čo sa jej tam vytvorilo.

Mohla by sa takto nechať ocuckávať večne, nebolo šance, že by sa tej pozornosti prejedla. Dokonca sa jej to páčilo viac, ako keď sa s ňou miloval. Prišlo jej to akosi viac intímne, to nežné gesto.

Sex nebola záležitosť, ku ktorej by človek potreboval viac ako vzájomnú príťažlivosť, ale cudné a nežné gestá? Keď človek na oplátku nečaká protislužbu? Alebo opätovanie? To sú pocity, ktoré si myslela, že je k nej schopný cítiť a prejavovať jej ich len Jakub. Bola si istá, že už nenájde chlapa, pri ktorom by po niečom takom túžila.

„Váš kúpeľ je pripravený madam. Vzhľadom na váš stav, som zvolil  nie príliš teplú vodu. Aby sa vám náhodou neprihoršilo,“ šaškoval s vážnou tvárou.

Prikývla a bez ostychu spustila župan  z ramien. Videl ju nahú a robili veci, ktoré nepripúšťali niečo také ako hanbu. No on ju prekvapil, keď k nej pristúpil až so sterilným ksichtom. Neprejavujúc na jej telo žiadnu reakciu, dokonca ani vtedy, keď sa jednou rukou zaprela do jeho hrude, aby mohla nohavičky stiahnuť zo svojich nôh.

Pravdepodobne mu už neprišla tak neodolateľná po tom, čo ju videl vygrcávať si orgány. Nemohla sa mu diviť, že ju nežne podoprel, až sa jej takmer nedotýkal, keď jej pomáhal do vody.

„Som ti asi riadne odporná, čo? Po tom, čo si videl,“ neodolala otázke. Aj keď ju chcela zakopať hlboko vo svojom vnútri. Nebolo to predsa dôležité. Pozajtra, skoro ráno, nasadne do svojho veľkého Silveráda a už ho neuvidí.

„Ja asi nerozumiem otázke,“ odpovedal trošku vyvedený z miery, keď siahal po hlavici, znovu nastavujúc vodu.

„No, ani si sa na mňa teraz poriadne nepozrel a nedotkol. A to nie je tvoj štýl, keď ma vidíš nahú. Teda, ty sa vždy snažíš dostať ma na Evu.“ Znovu sa v jej tvári, až po krk, nazbierala červeň, keď zastavil hlavicu, z ktorej striekala voda tesne nad jej prsiami.

„Chcem byť gentleman, čo nebude okukovať a obťažovať ženu, čo ledva stojí na nohách. Nebuď dieťa, Ohnivka. Ľudia zvracajú, bývajú chorí. To čo k tebe cítim a spôsob, akým po tebe túžim sa pre  to isto nezmení.“ Sprcha konečne našla cieľ, jej hlavu.

To čo k tebe cítim.

Srdce jej z tej vety zakoplo. Nevedela, čo to presne znamená a nemala odvahu spýtať sa. Ak by to nemyslel tak, ako to ona pobrala, musela by sa utopiť, inak by zošalela hanbou.

Nevyjadrovala sa k tomu, iba prikývla, aby vedel, že berie na vedomie a nechala ho, aby sa ďalej zaoberal mokrením jej vlasov.

Neprehovorili na seba po celú procedúru omývania vlasov.  Ani raz neotvorila oči a on sa nesnažil upútať jej pozornosť alebo z nej vydolovať čo i len jedno slovo.

Ale to ticho bolo príjemné. Uspávalo ju v kombinácií s jeho jemnými prstami, ako po fakt silných liekoch.

Bolo to tak dokonalé, tá chvíľa. Nik sa o ňu nikdy tak nestaral. Celý deň okolo nej poskakoval. Utieral jej ústa po vracaní, nadájal ju vodou a bál sa o ňu. Niečo také zažívala iba keď bola malá a bola chorá.

„Milujem tvoje prsty v mojich vlasoch,“ prehovorila, keď skončil s nanášaním balzamu a jeho ruky boli na chvíľu preč, aby mohol vziať sprchu a nastaviť vodu.

„Je to tá najintímnejšia vec, čo som kedy zažila,“ priznala sa pri oplachovaní vlasov a on na jej prvú poznámku nijako nereagoval.

Len sa usmial, sústredený na dokonalé vypláchnutie prípravku z vlasov.

Odložil sprchu a znovu sa zameral na kozmetiku, naukladanú na vnútornej strane kraja vane.

„Citrusový, že?“ spýtal sa, berúc tubu so sprchovým gélom.

Prikývla, aj keď si bola istá, že to vedel.

„To ste sa s tvojim bývalým nikdy spolu nesprchovali a nekúpali?“ V jeho hlase bolo minimum záujmu, čo ju trošku vykoľajilo a nútilo cítiť sa nepríjemne pre jeho ruky, ktoré jemne drhli jej pokožku mäkkou špongiou.

Nevedela čo urobila, že bol zrazu tak chladný a necitlivý. Uvažovala, že možno ho rozčúlila tou hlúpou poznámkou o tom, že si nevšíma jej telo. To bolo dosť povrchné dokonca aj na ňu.

No nakoniec len pokrútila hlavou na nesúhlas. Odhodlaná odsunúť hlúpe myšlienky stranou.

„Samozrejme, že sme sa spolu kúpali a sprchovali, ale to sme sa iba hrali na kúpanie... No a boli sme obaja nahí. Toto, že som nahá len ja a plne odkázaná do tvojich rúk, mi  istým spôsobom  príde tak  hrozne  dôverné, jemné. Nikdy som to s iným chlapom nezdieľala. Ten pocit, že sa mu môžem plne zveriť do rúk s istotou, že bude o mňa postarané.“ Kašľala na to, že bola červená jak rajčina. Chcela späť toho láskavého muža, čo ju počúval, vnímal a mal rád takú aká bola.

Ale asi sa prepočítala a úprimné priznanie toho, čo sa v nej odohráva ho skôr vyplašilo ako potešilo, či navrátilo do stavu, v ktorom prebýval a v ktorom ho znovu chcela.

„Nemala by si mi vravieť také veci, Didiana. Som úplne nepoužiteľný a týmito rečami si nepomáhaš. Nútiš ma premýšľať, že by som nemusel byť také hovno a mohol by som s tebou zostať v kontakte. A pre tvoje vlastné dobro by bolo najlepšie, ak by sa tak nestalo. Ak by sme sa stretli pred dvoma mesiacmi, bolo by všetko iné. Ale teraz... Musíš von, už je tá voda fakt  studená.“ Pomohol jej na nohy, obalil ju do osušky so strohým úsmevom.

Nepýtala sa a snažila sa veľmi nezamýšľať nad tým, čo jej povedal. Proste mu ten jeho strnulý úsmev zrkadlovo vrátila a obrátila sa, pridržujúc si uterák, k zrkadlu. To bolo prvýkrát za dlhú dobu, čo sa na tom zrkadle po jej kúpaní nevytvorila jediná zrazená kvapka. A vďaka tomu mohla vidieť svoju papierovo bledú tvár, z ktorej vystupovalo milión a jedna tých odporných, otrasných blších hovienok.

„Bože, ty vyzeráš,“ oznámila svojmu odrazu, ktorý sa na ňu zamračil a kruhy pod očami sa zdali ešte intenzívnejšie.

Načechrala si dlaňou mokré vlasy, spôsobujúc, že vyzerala ešte viac úboho. Len si povzdychla, sústredená na vnútorné komentovanie svojho zovňajšku, len aby nemusela premýšľať nad tým, ako jej jeho slová ublížili. Bolo jasné, že ich domácnosť a jeho život neboli med a ju trápilo, že mu nedokázala pomôcť. Že nebola dosť odvážna, aby mu povedala, že sa jej môže zveriť. A bola neskutočne nasraná, že mal tú drzosť znova jej vravieť, čo by mala. Bola nasraná, lebo bola tak blbá a povedala mu tú sračku. Určil pravidlá. Bola s nimi oboznámená a súhlasila.

„Som okej. Nemusíš tu stáť ako bachar. Bež si po svojom. Zapni si telku alebo rozlož gauč, čokoľvek. Umyť zuby si zvládnem.“ Sama počula, ako odporne a bezcitne znel jej hlas.

V zrkadle mohla vidieť, ako ním trhlo, no ani sa nepohol. Ostal tam stáť, dosť blízko na to, aby ju zachytil, ak by sa rútila k zemi, no dosť ďaleko na to, aby nemohla cítiť teplo jeho tela na svojom.

Nemala silu riešiť ho a jeho psychotické nálady. Potrebovala už ležať, zatvoriť oči, spať. Schmatla kefku a drasticky si ich začala drhnúť, už po vypľutí prvej dávky peny mohla vidieť krvavé stopy v paste.

A že kto z nich je väčší psychotik, keď ona dokonca trpí ešte aj nutkavou potrebou k seba poškodzovaniu.

Počkal, ako správny bodyguard, kým si nevypláchla ústa ústnou vodou. A načiahol sa po ňu, že ju podoprie, aby sa mohli spoločne dostať do obývačky, kde pri sebe mali ležať, akoby to medzi nimi teraz nebolo horšie ako zima na Sibíri.

Zastavila ho, kývajúc do zrkadla veľkým litrovým Listerinom, naznačujúc mu, že ešte jedno kolo si rozhodne dá.

Uškrnul sa, zrejme v domnienke, že sa ním hodlá ubozkávať do kómy. A pravdepodobne to tak skutočne bolo. Nemuseli ju trápiť jeho psychosomatiké sračky tak, ako nemuseli jeho tie jej.

Po tom, ako zašróbovala vrchnáčik a vrátila litrák na miesto na poličku sa k nej bez rečí pohol, vyhupol si ju ako malé dieťa, do náručia v úplnej tichosti.

Bojovala s nutkaním omotať ruky okolo jeho krku, pritisnúť sa k nemu a nechať svoju myseľ plynúť do krajiny snov.

No bola na neho nahnevaná pre to, čo jej povedal, pre spôsob, akým jej to povedal a hlavne pre tú hlúpu absolútnosť, čo do slov vložil.

Nebola malé decko, ktorému mohli ľudia vravieť čo má a čo nie. Aj keď mal pravdu. Stanovil pravidlá, stanovil čas. To, že sa do neho celá pobláznila sú už len jej sračky, s ktorými sa bude musieť po jeho odchode vysporiadať.

Položil ju nežne do koženého masážneho kresla jej otca a znovu zmizol. Bez slova.

Vydýchla vzduch ťažko a pomaly. Frustrovaná pre atmosféru, čo medzi nimi panovala.

„Zjedz to,“ nakázal jemne, strkajúc jej pred ksicht tanier s polievkou s rezancami a zeleninou.

Nedôverčivo sa na to zamračila. Nebola si istá, či to zvládne a či to neskončí tak, že doplní ten tanier žalúdočnými šťavami. Bola totiž malá pravdepodobnosť, že by v ňom mala aj niečo viac.

„No tak. Vyše štrnástich hodín si do seba dostala iba vodu. Potrebuješ živiny.“ Čupol si k nej, pokladajúc tanier na osušku, ktorá zakrývala časť jej stehien.

„Koľká starosť zrazu o človeka,“ ofrflala, vytrhávajúc mu lyžičku z ruky.

„Dia, pozri. Ja viem, že si naštvaná...“

„Nie som. Nemám dôvod, právo. Prečo by som mal byť naštvaná? Nič ma do teba. Užívame si,“ skočila mu do reči bez toho, aby na neho čo i len pozrela. Radšej sa natiahla po ovládač a zapla si telku. Bolo jedno, že v taký čas v nej nič nešlo. Všetko bolo lepšie, ako s ním diskutovať o nikom a o ničom.

Pochopil to. Zrejme to u nich fungovalo tak, ako v ich domácnosti. Zapnutie televízora znamená dohovoril som, neotravuj.

Odkráčal preč. Ani sa neobzrela, iba si vyložila nohy a polievku položila na operadlo rúk. Nemienila zjesť viac ako dve – tri lyžičky.

Vrátil sa s náručou plnou všetkého. Okrem diek a vankúšov v nej držal tielko a tenké plátené kraťasky.

Nemohla sa diviť, že vedel, kam má ísť, aby našiel deky. Musel pravdepodobne prekutrať celý byt, keď pátral po niečom, do čoho by ju vmotal.

Podal jej ich, dokonca aj s jednými nohavičkami. Úplne asexuálnymi a odpornými. Takých vhodných na spanie, ktoré sú príjemné a nikde nedrú, nedráždia. Bombarďáky.

„Och, ďakujem,“ zamrmlala s predstavou jeho výrazu tváre, keď uvidel to čudo, čo jej doniesol.

„Za nič.“ Trvalo iba chvíľu než prišiel na spôsob, ako ich gauč funguje a po necelých dvoch minútach už ukladal vankúše pri jednu opierku a deku zhŕňal pri druhú.

„Tvoj matrac som hodil na balkón, bol trošku vlhký. Tak aby ti nezačal plesnivieť alebo tak...“ znovu prerušil ticho a ona znovu len prikývla.

Nebolo jej do reči. V skutočnosti ledva udržala oči otvorené a on nevyzeral o nič lepšie.

Natiahol sa po ňu, no ona ho gestom ruky zarazila a ako hrdinka plná sily a vitality sa postavila na nohy. Poslúchali tak akurát, aby zvládli tú malú cestičku zloženú z dvoch krokov k rozloženému gauču, na ktorý sa s úľavou zrútila. Deka bola z mäkučkého flyšu a ona sa cítil ako miminko, keď sa do nej zababušila.

Lenivo, ako dážďovka sa so zatvorenými očami presunula viac do sedačky, aby mal aj on a jeho zadok dosť miesta. Keď ju trklo niečo závažné.

„Môžeš ísť do sprchy, ak chceš. Otec je síce o kúsok ramenatejší, ale na noc by ti jeho veci mohli vystačiť. A ty by si svoje  mohol trebárs oprať a hodiť do sušičky, ak chceš.“ Chcela byť pohostinná, nakoľko sa práve v ten deň nepretrhla v tom byť dobrou hostiteľkou.

„To nebude nutné. Bol som večer doma a dal si sprchu a prezliekol sa.“ Počula v jeho hlase dosť jasne pobavenie, no nemala veľmi chuť a ani zvyšnú energiu na to reagovať.

Namiesto toho pootvorila jedno oko a mohla skutočne zbadať, že jeho šedé tielko bolo vymenené za červene triko s véčkovým golierom a  práve si zo svojho sexy zadku sťahoval namiesto trojštvrťových  kraťasov, pohodlné, tenké tepláky.

Mal ten najviac sexy zadok, aký kedy videla. A v čiernych boxerkách bol úplne na zožratie.

„Ty si ma tu nechal samu?“ znela ako malé ukrivdené dievčatko a bolo možné, že sa tak aj tvárila.

Na jeho tvári sa vyformuloval ľútostivý úsmev, keď sa šuchol k nej pod veľkú, mäkkú deku a len pokýval hlavou pred tým, ako si ju zaprel do deky.

„Poprosil som susedku od vedľa, aby na teba chvíľu dohliadla. Nebol som preč ani pól hodiny, ponáhľal som sa ako divý.“

Nakrčila tvár  nespokojnosťou. Tá stará ježibaba bola v ich byte celú pól hodinu sama? To sa isto poprechádzala po byte a skontrolovala čoho majú dosť a naplnila svoju špajzičku, zatiaľ čo v tej ich nenechala nič.

No nič mu na to nepovedala. Potreboval sprchu ako soľ. Isto bol zo starostlivosti o ňu upotený a možno ho aj ovracala. Zdalo sa jej, že si na niečo také matne spomína.

Zakňučala, skrývajúc tvár do deky. Mala by byť mŕtva.

„Hneváš sa za to? Ja som tú sprchu fakt potreboval.“ Ľútosť v jeho očiach ju bavila.

Na jednej strane povie, že by sa nemali zbližovať alebo akokoľvek myslel tú blbosť v kúpeľni a potom sa ide pominúť pre to, že je nahnevaná. Nemalo by mu to byť jedno?

Pokývala hlavou. Otáčajúc sa mu chrbtom, zašomrala niečo, čo malo znamenať dobrú noc, ale pochybovala o tom, že jej rozumel, ona svojím slovám neporozumela.

„Ospravedlňujem sa. Ja... som iba trošku vystrašený. Znie to divne, keď to povie tridsiatnik. Ale ešte divnejšie je, že tridsiatnika úplne pobláznila malá školáčka.“ Pritisol sa k jej chrbtu a odtiahol jej deku z tváre, aby ju mohol vidieť.

Zovrela viečka ešte silnejšie k sebe a bola odhodlaná ich neotvoriť. Spala, proste snila a toto nebolo skutočné.

„Už dlhšie premýšľam, že by som si predĺžil pobyt ešte o pár dní. Toto mesto mi úplne učarovalo,“ pokračoval, ignorujúc, že ona mu na to nepovedala absolútne nič.

Nebolo to dobré. Celý ten nápad s predĺžením. Aspoň pre ňu nie. Už teraz počítala dni, kedy vypadne a ona sa dostane do normálu. A potom v tej kúpeľni už vôbec neprichádzalo do úvahy, že by s ním mala stráviť ešte  ďalšie dni. Zabilo by ju, ak by potom odišiel a už by ho nemala nikdy vidieť, už teraz bola presvedčená, že ju to zničí na dosť dlhú dobu.

„Takže len mesto?“ Nedalo jej a otočila sa k nemu, aby sa mohli konfrontovať. Nakoniec, nebola predsa malé decko. Musela sa vedieť problémom postaviť a vydiskutovať si ich.

Vzdychol si, venujúc jej nesmelý úsmev. Bol tak sladký v tej chvíli, že mala čo robiť, aby sa na neho nevrhla a nevymačkala z neho dušu.

„No, je tu jedno dievča. Som z nej úplne mimo. A nevystraš sa, ale, hádam, že... No, začínam k nej niečo cítiť.  A to je úplne neprijateľné, po týždni a pól. Ale deje sa to a som z toho dosť vyvedený z miery. Nie som typ chlapa, čo by bol vhodný na lásku. V poslednej dobe som prestal veriť, že si niečo také zaslúžim...“

„Každý má právo na lásku.“ Snažila sa znieť rozvážne, ignorovať svoje srdce, ktoré si prebíjalo cestu von a chcelo skočiť do jeho náručia, ktoré, ako sa zdalo, roztvoril iba pre ňu, no ovládala sa. S jemným úsmevom na perách stisla jeho ruku a preplietla si s ním prsty.

„Mohlo by to fungovať.“ Zhrýzol si peru, ťahajúc ju k sebe ešte viac, až mala hlavu namačkanú v jeho krku. „ Mohol by som chodiť aspoň dvakrát - trikrát do týždňa a víkendy by si trávila u mňa. Ak by si ovšem chcela. A potom, keď by si uvážila, že je  správny čas, predstavila by si ma doma a mohol by som zostávať aj ja. S tým mestom som neklamal. Páči sa mi tu.“

Hruď mala až bolestne stiahnutú a trhalo sa v nej niečo. Bolelo to takým tým dokonalým spôsobom. Po troch plytkých  nádychoch prišla na to, že ju bolí zadržovaný smiech. Šťastný rehot, ktorý nemohla vypustiť, lebo by si mohol myslieť, že zošalela.

„A čo je s tým, žiadne viazanie sa, nemala by si mi vravieť také veci?“ rypla si, stále s tvárou v jeho krku.

„Človek mieni, pán Boh mení. A povedal som, že by si nemala, nie, že nechcem.“ Na jeho perách sa objavil úsmev, keď ju od seba odtiahol, aby sa na ňu mohol pozrieť a odovzdať jej tými čiernymi očami tras do celého tela.

Nech bolo akokoľvek zlé celé toto šialenstvo, stále z neho omdlievala. Omotala ruky okolo jeho krku a bez váhania pritisla svoje ústa na tie jeho. Odpovedal okamžite, nežne ju objímajúc okolo pásu.

„Vieš, že si si na krk uviazal skutočnú psychopatku, ktorú neradno nasierať. Že áno?“ kontrolovala, tíšiac smiech v bozkoch.

„Vieš o tom, že tá tvoja psychóza je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa do teba zamilovávam, že áno?“ opáčil s pokývaním obočia, ktoré ju vždy zaručene rozosmialo.

Vyštverala sa na neho,  odhodlaná ho odmeniť a vynahradiť mu posledné hodiny, no on ju zo seba šetrne odtisol. Zakýval hlavou ako dospelák na neposlušné decko.

„Dnes nie. Si unavená, potrebuješ oddychovať, načerpať sily. Zajtra sa pohráme.“ Babušil ju do prikrývky, vytvárajúc medzi nimi bariéru.

„Zajtra možno nebudem mať náladu,“ vyhrážala sa so zlým úsmevom. Čakala, že zareaguje, no on sa len spokojne uložil do vankúša a zavrel oči.

„Nezabúdaj, že mi dlžíš za tú opateru,“ zašomral, škúliac na ňu pomedzi riasy.

Prikývla, vrhajúc sa na jeho hruď. Vedela, že to nemyslel vážne, to vynahradenie. Videla, ako mu ťahalo kútiky. Zavŕtala sa do jeho náručia a on ju automaticky objal, akoby to nebolo len včera, čo spolu tak spali prvýkrát.

Bolo to šialené, nepoznali sa ani týždeň, ale on to cítil rovnako, tak asi nebola taký blázon, ako si nahovárala.

Matka ho bude milovať, s otcom to bude ťažšie, pre Jakuba bol stále nahnevaný, ale keď ho spozná, zamiluje si ho. Bola si tým istá.

Nakoniec to všetko nebolo tak zlé, viedlo to predsa k Dantonymu.