neděle 11. prosince 2016

Budeš môj - 27-29. kapitola




















27. kapitola

Bol nedočkavý ako dieťa na Vianoce. Bolo skutočne trošku deprimujúce  a znepokojivé, ako ťažko znášal ich takmer týždňové odlúčenie. Človek by si myslel, že časom si zvykne. Že prestane tak nenávidieť nedele, keď ju musel vziať na vlakovú stanicu a kývať jej, kým sa vlak nedostane do bodu, kedy už nebude možné vidieť jej vyškerenú tvár.
Dnes to však bolo omnoho závažnejšie. A preto bol nedočkavejší, ako obvykle.
Erní bol skutočne vytrvalý a podarilo sa mu zohnať toho jej vysnívaného psa a on mal už všetky náležitosti, pekne skryté, v zadnom kufri auta. Od pelechu až po granule a dáke tie pískacie hračky, aby sa šteňa malo s čím zahrať a náhodou nezničilo jej milované topánky. Nebol si totiž istý, či by sa chúďa dožilo ďalšieho rána pod jej strechou.
Žena, nie veľmi artikulujúco a zreteľne, ohlásila príchod nového vlaku z hlavného mesta a on sa pohol slimačím tempom k nástupišťu, odstraňujúc z tváre ten prešťastný výraz.
Vlak nešťastne zaškrípal, nútiac ľudí sa prikrčiť. Pár detí si vopchalo prsty do uší, smejúc sa, akoby to bol ten najlepší zážitok vôbec. Čo ho prinútilo pri pohľade na nich vykriviť ústa do slabého úškrnu. Pamätal si príliš dobre, že to sám robil a snažil sa ten hluk a škripot prekričať.
Zbadal ju hneď, ako sa dostala k najbližšiemu oknu cestou k východu, no ona bola tak zabraná do diskusie so starším pánom, že si nevšimla ani jeho klopkanie na okno.
„Nech sa vám darí, dievča, a ak nazbierate odvahu, ozvite sa mi,“ usmial sa dedko, keď obaja vystúpili a Katarína ho s jemným pokývaním hlavy nechala ísť.
„Ahoj Bublinka, chýbala som ti tak, ako ty mne?“ Nečakala na odpoveď, nechala "malý" ružový kufrík tak a zavesila sa do jeho krku, ako malá opica, vtískajúc pusu do jeho neoholenej tváre.
„Zvládol by som ešte aspoň raz toľko času,“ klamal, objímajúc ju tesnejšie okolo pásu.
Zasmiala sa, vyplietajúc telo z  toho jeho. „Keď je to tak, prečo tu stepuješ celý nedočkavý?“
„Niekto musí dostať tvoj kostnatý zadok domov. A keďže tvoj priateľ pracuje nonstop, je mojou povinnosťou ubezpečiť sa a zaistiť ti odvoz.“ Vzal jej kufrík  so žmurknutím do jej zamračenej tváre.
„Ďalej pokračuj v klamaní seba samého, ide ti to dobre. Miluješ ma, ty Bubliniak,“ šepla ako veľké tajomstvo, skrývajúc ústa dlaňou, čo ho rozosmialo a musel prikývnuť.
Zbožňoval ju, až to bolo desivé.
Prehodil ruku okolo jej ramien a vtlačil si ju viac pod pazuchu, keď prechádzali k jeho autu.
„Aký si mala týždeň?“ Zaujímal sa, hádzajúc kufrík na zadné sedadlo.
„Skutočne na prd. S Virgin sme dostali  novú spolubývajúcu, lebo nezvládala skombinovať cestu s učením.“ Prevrátila oči a bolo jasné, že tá nová si nevyslúžila od nej práve milenú prezývku.
Nie tak, ako Laura, ktorá bola titulovaná za Virgin, len preto, že vo svojich dvadsiatich rokoch bola stále panna, no zrejme len fyzicky, lebo Katarína o nej neprestajne mlela hneď, ako sa dostala z vlaku. A vyhlásila, že jej okruh najlepších priateľov sa rozšíril o jedného člena.
„Chápeš, a to nevedela skôr, že cestovať dve a pól hodiny je proste brutus? Ach, totálne vypatlaná a najhoršie je, že je kráľovná humusákov. Nestačí, že pri holení nôh, klepká žiletkou o obklad v našej sprche, ešte ich ani nedokáže spláchnuť a odtok je plný jej polárne hnusných vlasov. A tým, že si ich nevytrie po  sprche, neodtečie po nej pena poriadne  a potom máme sprchu celú mastnú od mydla a balzamu na vlasy. Je to hnusaňa nechutná. Som jej pekne vysvetlila, že po sebe musí spláchnuť tie dlaždičky, z odtoku vytrieť vlasy a opláchnuť spodok sprchy a ona ma normálne poslala do piče. Normále, suverénne mi zahlásila: Pál do piče, nie si moja matka. Keď sa ti nepáči uprac si to. No išlo ma roztrhať. Dumgalfa jedna poondiata. Ale mi jej to nedarujeme, už snováme s Virgin plán. Nikdy som nebola dobrá v šikane, ale s Laurou niečo vymyslíme a vyštveme ju.  A ak nie, tak na to pôjdeme byrokraticky. Musí na to byť dáky dodatok, kde sú pravidlá spolunažívania alebo čo.“
Totálne rozpálená rozhadzovala rukami, nadskakovala, mračila sa a zúrila. Musel si hrýzť vnútornú stranu líca, aby nevybuchol do smiechu. Rozčertil ju tou jednoduchou otázkou, že vyzerala na cievnu príhodu z toho, ako jej búšila krv a nechcel skončiť pod paľbou.
„Dumgalfa?“ vydusil nakoniec zo seba, neschopný viac zadržať rehot.
Jej oči sa rozjasnili, ako mávnutím čarovného prútika a horlivo prikyvovala, ako malé dievčatko. Zjavne hrdá na prezývku, čo vymyslela.
„No chápeš Dumbledor  a Gandalf. Nechala sa uniesť tým novým trendom, ale vôbec jej to nepasuje. S tým jej uhľovo čiernym obočím vyzerá otrasne. Fakt. Ešte si ho ani netrhá tak, ako by mala a vyzerá ako vystrašená alebo vyčudovaná. Také blbé zvieratko.“ Mykla plecami, keď si konečne zapla pás.
„A čo flirtovanie s dedkom? Netušil som, že trpíš syndrómom absens pater,“ doberal si ju so zlým úškrnom, za čo si vyslúžil päsťou do ramena.
„Blbec. Prisadol si ku mne, a tak sme sa pustili do reči, lebo videl, že niečo píšem, spýtal sa čo, priznala som, že si píšem do zošitkov  a on medzi rečou spomenul, že so svojou ženou vlastní malé vydavateľstvo. Dal na seba kontakt. Toť vše.“
Prikývol zaujatý celou tou vecou. Vedel, ako túžila po vlastnej knihe, ale nikdy pre to nič neurobila a toto bolo proste skutočne ako keby jej to niekto hodil do tváre a bola by hlúpa, ak by to nevyužila.
„A? Uvažuješ o tom?“ zatlačil, keď sa nemala do ďalšej diskusie na tú tému.
Mykla ramenami, zrazu príliš tichá, keď pozerala cez okno na cestu. „Neviem. Neviem, čo očakávať. Vravel, že prvé vydanie hradia oni a ja z toho dostanem desať percent, ale skutočne, koľko to je desať percent? A čo ak tú knihu nik nekúpi? Rozumieš? Nechcem, aby na moje trápne diela boli písané na Martinuse recenzie typu, otras, strata času, zbytočne utratené peniaze. Mám z toho husiu kožu.“ Otriasla sa, objímajúc ramená, akoby jej bola zrazu zima.
„Hej, ale ja som myslel, že chceš písať. Prečo by si to aspoň nevyskúšala? Ak to teraz nedáš, stále môžeš po skončení štúdia skúsiť novú knihu. Je to šanca, aká sa naskytne iba raz. Iní autori si musia zaplatiť každý výtlačok a ak na to nemajú, peniaze získané z predaja si necháva vydavateľstvo. Ty si ešte aj privyrobíš.“
„Nechaj to tak, Kubo. Budem o tom premýšľať. Ani nemám napísané nič, čo by som bola ochotná dať na trh, tak skončime túto tému.“ Nadýchla sa, žujúc si peru, než sa znova rozrečnila. „Tak ako to urobíme dnes? O koľkej máme byť u Bonyho? Stále nemôžem uveriť, že zavolal aj mňa. Nemá ma rád.“ Zmena témy jej šla fakt bravúrne, to jej musel nechať.
„Nie je to tak, že by ťa nemal rád. Má len potrebu ma chrániť, myslí si, že ma využívaš a šalieš, alebo také niečo. Ale teraz, keď mám oficiálne priateľku, tak sa hádam už stiahne a prestane štekať. No a najskôr pôjdeme k tebe, vezmeš si dáke veci na prespatie a na prácu vo viniči a potom sa zabavíme.“
„Prečo si nevzal Zuzanu? Myslím, nebolo by to super miesto na zoznámenie s partiou?“ Tentokrát si peru hrýzol on.
Pravdou bolo, že vziať niekoho a ukázať ho priateľom je veľký krok. A on nemal pocit a ani nutkania ukázať Zuzanu kamarátom. Boli spolu iba pár týždňov a oni si ju nepýtali, ona si nepýtala ich.
Nemyslel si, že by to bolo tak vážne medzi nimi. Dokázal si zorganizovať čas teraz bez Kataríny na blízku počas týždňa.
„Nemyslím, že je už vhodný čas. Zuzana je super a tak, ale nemám potrebu ukazovať ju. Myslíš, že by som mal?“ Znova si jeho zuby našli dohryzenú, vnútornú stranu líca, pri čakaní na jej odpoveď.
„No, ja neviem. Marek ma nepredstavil kamarátom, ale na druhej strane, som o to ani nikdy nestála. Možno by si sa jej mal spýtať, či to chce. Je tvojou priateľkou, nie ja, Bublinka.“
Prikývol sústredený na cestu. Mala pravdu. Asi bol čas porozprávať sa s ňou, ako vážne to majú.
„Inak, to mi pripomína, mám pre teba aj pre tú tvoju darček.“ A bolo to tu. Dúfal, že by sa tomuto tento týždeň mohli vyhnúť.
Každú prekliatu nedeľu dostal dáku blbosť. Naposledy to boli lístky od električky, kde na zadnú stranu nakreslila malé obrázky personifikovaného ovocia a zeleniny. Tvrdila, že sedlač potrebuje upomienkové predmety, ako pohľadnice a podobne. Mal doma už dve a jednu magnetku s erbom hlavného mesta.
„Sladké Mozartove gule, čo to bude dnes?“ Pretáčal očami, aj napriek tomu, že si dokonca  tie hlúpe lístky s ovocníčkami odložil.  A kto je teraz sentimentálny patetik?
„Počkaj, kým zaparkuješ, nebuď netrpezlivý,“ karhala ho ako malé dieťa a on znova pretočil oči, ako skutočný malý harant.
„No, skôr mám obavy...“ poznamenal, za čo si vyslúžil pohľad na jej ružovú špičku jazyka.
„Hej! Stiahni ho lebo ťa do neho uhryznem!“ vyhrážal sa, naťahujúc hravo ruku, aby ju mohol poťahať za nos.
„Čo by len povedala Žužu na ten sexuálny podtext tvojej vyhrážky?“ Prekrížila ruky na prsiach, vyzývajúc ho pohľadom.
„Nebolo v tom nič sexuálne. Je mi ľúto, že ten tvoj ťa nedokáže uspokojiť tak, aby si v mojich vyhláseniach nehľadala nič obscénne.“ Zakýval na ňu obočím, čím ju prinútil vybuchnúť do smiechu.
Chýbala mu, skutočne neuveriteľne, ešte aj ten jej hyení smiech, keď je vytočená.
Už otvárala ústa, keď rýchlo zaparkoval krížom cez malý trávnik pred jej domom a bez ďalších rečí vyskočil z auta.
„Daisy, sme doma!“ Zabúchal na strechu auta predtým, ako ho sám obišiel, aby mohol vziať jej kufor.
„Ideš dnu?“
„Pozývaš, či si overuješ?“ odpovedal otázkou, pri uvoľňovaní rúčky na tom nezmyselne veľkom kufri.
„Oboje? Otec dnes má rannú, tak nebude doma a bude to chvíľu trvať, potrebujem ešte sprchu predtým, než sa pobalím a vyrazíme.“
„Och.“ Presne tohto sa obával. Vždy jej všetko trvalo neskutočne dlho, až niekedy zabúdal účel celej tej rituálnej záležitosti.
„Hádam, že skontrolujem, či tvoj otec nezjedol všetky tie čokoládové sušienky, čo si piekla minulý týždeň.“ Skutočne nechcel ďalších štyridsať minút stráviť v aute s vypnutým motorom a klímou.
„Neboj, skryla som do dózy dáke úplne dozadu do mrazáku, stačí strčiť do mikrowelky.“ Žmurkla na neho, keď ho pustila prvého do príjemne vyhriateho dom.
„Povedal som, ako veľmi ťa milujem?“ Neodpustil si, keď vzal jej jesennú bundu, aby ju zavesil na vešiačik.
„Hm... len to nehovor pred tvojou profesorkou matematiky.“ Znova na neho žmurkla, keď sa rovno vydala k chladničke, aby mu mohla vytiahnuť mlieko a inkriminované dobroty.
„Budem sa snažiť čo najrýchlejšie, sľubujem.“ Postrčila mu tanier s naukladanými sladkosťami a vystrelila do svojej izby.
„Vezmi si času koľko potrebuješ, Cute!“ zakričal a pustil sa do sladkostí.
Ona a jej vypekanie budú raz jeho smrť.
Ani nie po pätnástich minútach už stála pred ním s batohom prehodeným cez jedno rameno. Bol to jej osobný rekord. Vychystať sa jej vždy trvá dlho, no ako-tak na ňu hľadel, pochopil, prečo to zabralo štvrtinu času.
Mala na sebe len teplé tepláky a hrubú podšívanú zelenú mikinu. Nikdy by si ani nepomyslel, že práve  ona bude vlastníkom takej veci.
Na tvári žiaden make-up, dokonca ani riasenka, čo jej oči robilo ešte menšie, ako obvykle.
„Kde je moja Cute a čo si jej urobila?“ Ukázal na ňu polovicou sušienky, ktorú si hneď strčil do úst a zapil posledným dúškom mlieka. Už druhého pohára, ale to jej nemienil priznať.
„Otrepané, kámo. Radšej dvíhaj riť.“ Pokynula rukou a sama sa pohla k dverám vedúcich do predsiene.
Usmial sa popod fúzy a venoval krátky pohľad je zadku. Ešte aj v tých dekovinových teplákoch bola stále k nakusnutiu.
To neboli vhodné myšlienky, už len preto, že mal priateľku. No nedokázal ich zastaviť.
„Pripásaj sa, trdlo,“ upozornil ju, keď si zložila batoh na kolená a začala sa v ňom prehrabávať.
Pretočila očami, ale urobila to, znova sa vracajúc k tej dôležitej práci.
„Má tvoja profáčka zmysel pre humor?“ vyzvedala, keď vytiahla z batoha bielu látku stočenú do rolky.
„Myslím, že áno. Záleží od druhu humoru.“ Mykol plecom, sústredený na cestu.
„A čo uťahovanie si zo seba samej? Je veľmi urážlivá?“ pokračovala vo výsluchu a on tušil, že to je kľúčová otázka.
„Myslím, že v porovnaní s tebou je každý až príliš urážlivý, ale neviem, s ňou sa neurážame a nepodpichujem ju,“ priznal, parkujúc na pumpe.
„No, mám pre ňu darček, dala som jej niečo vyrobiť. Ale neboj, aj pre teba mám dačo pekné,“ uškrnula sa s tým zlým úsmevom, vystierajúc obyčajné biele bavlnené tričko, na ktorom bolo  čiernym, jednoduchým písmom napísané niečo, čo ju dosť isto urazí.
Zuzana doučovala matematiku vo svojom voľnom čase, bola v nej skutočne dobrá a chcela ju študovať. Takže výrok: Šiesty zmysel mi hovorí, že neviem počítať bude ako kosa na kameň.
Dúfal, že sa mýli. Možno, ak by jej vysvetlil, že to bol len vtip nebude príliš vyvádzať.
„Čo? Nepáči sa ti to?“
Pokrútil hlavou, vypúšťajúc ťažký povzdych. „Mne to príde vtipné, skutočne, ale neviem, čo na to povie Zuza. Nemala si míňať peniaze, Katarína. A ešte na takúto hlúposť,“ karhal ju s jemným hlasom, aby jej neublížil.
Poznal ju a vedel, že by sa mohla cítiť nepríjemne, a to nechcel.
Bolo pozorné, že myslela aj na Zuzanu, akurát to nebol vhodný darček, nakoľko sa ešte nevideli. To mohla darovať jemu alebo dvojičkám, ktoré by sa na tom zasmiali.
„Virginin brat má narodeniny a dala mu urobiť triko a ja som si spomenula na teba aj tú tvoju a boli tam na výber aj citáty a... nemohla som si pomôcť. Vysvetli jej, že je to len humor. A keď uvidí to tvoje, pochopí to, som si istá.“ Prikyvovala naliehavo, keď rozrolovala čierne triko a zdvihla ho, aby ho mohol vidieť.
„Som príliš plachý, aby som dokázal vyjadriť svoje sexuálne potreby? Ako fakt, Cute?“ Pokrútil hlavou, vytrhávajúc jej ho z ruky, aby ho mohol stočiť do guče a hodiť  do jej tváre. „Toto ti vrátim, však počkaj! Blížia sa tvoje meniny, ty potvora!“ Smial sa, keď videl jej vyplašenú tvár.
„Si fakt nahnevaný? Prišlo mi to vtipné. To ti radšej ani neprečítam vtipy, čo som pre vás vymyslela,“ šomrala, vracajúc tričká do batoha.
„Jasné, že nie, ty blázonko, je to celkom vtipné, a to tričko budem odteraz nosiť, ako pyžamo, spokojná?“ Postrapatil jej vlasy pred tým, ako sa pohol vystúpiť z auta, aby mohol natankovať. „A tie vtipy chcem počuť, už keď si im venoval čas. Aj keď, neverím, že si to skutočne bola schopná urobiť.“
„Vieš, dostala som zrazu osvietenie...“ Nenechal ju dopovedať a zabuchol jej pred nosom, rehotajúc sa nad tou neskutočnou ženskou.

„Tak, spusti, ale varujem ťa, ak nebudú vtipné prejdeš sa s mojím tričkom po námestí,“ škeril sa pri tom, ako si zapínal pás a ani sa nepokúsil venovať jej pohľad.
„Je mínus, pako, nič také.“
„To tričko je XXL v pohode ho natiahneš na svoju jesennú bundu.“ Nedal sa odradiť. Tá predstava ho skutočne bavila.
„To si vymýšľal pri tankovaní?“
„Čo? Vymýšľaš o mne vtipy a ja si nemôžem dať ultimátum? Kde je tu spravodlivosť, ženská!“
„Just sa budeš tváriť, že ti nie je vtipno,“ obvinila ho, strkajúc notes do prednej, malej časti batoha.
„To je riziko, ktoré musíš podstúpiť. Ale pre to, že nie si humorista, tak stačí, ak zo mňa vydoluješ aspoň uchechtnutie, čo ty na to?“
Odpoveďou bol úsmev a znova vytiahnutie zápisníka.
„Sú to také krátke vtipy. Nečakaj dáku veľkú pointu alebo tak.“ 
Prikývol, pripravený na to najhoršie.
„Prvý: Vieš prečo vláči blondiak svoju priateľku na rukách po celom meste?“ Vrhla na neho pohľad, čakajúc „prečo“ a on jej ho teda dal, bez toho, aby sa na ňu pozrel. „Lebo mu povedala, že ženu treba na rukách nosiť.“
„Ale, Katka, to fakt? Toto ti prišlo vtipné? No tak.“ Pokrútil hlavou, odcmukávajúc ju.
„Okej, druhý: Vieš prečo má blondiak na smetnom koši vo svojej izbe nakreslený kríž?“
„Bojím sa opýtať...“ šomral, nasávajúc vzduch.
„Je to predsa pohrebisko ich nenarodených detí.“ Vychrlila  s dlhou pauzou.
„Nie, nie, nie. Ďalší.“ Hecoval ju s hrou na otráveného.
„Vieš prečo sú blondiak s blondínou celí od slamy?“
„Hľadali v nej ihlu?“ Skúsil odpovedať, za čo si vyslúžil jednu jej pikantnú nadávku. „Trošku kreativity, pre rany božie.“
 „Tento ťa rozseká, uvidíš. Vieš, prečo chodí blonďavý párik dvakrát do týždňa na gastroenteroskopické vyšetrenie?“
„Hm?“
„Lebo nie sú hlúpi a vedia, že láska chodí cez žalúdok, tak chcú vedieť, či už je aj u nich.“
Pokrútil hlavou a usmial sa. Nemohol si pomôcť. Nebolo to až tak vtipné. Ale tá jej schopnosť vymyslieť toľko urážlivých vtipov ho dostávala skutočne do kolien.
„Usmial si sa. Ha!“ vykríkla, čachrujúc mu pred tvárou otvoreným zošitkom.
„Mal som sa uchechtnúť, a to, drahá, sa ešte nestalo, tak dávaj ďalší.“
„Vieš prečo sa blondiak snaží pri orály nevzdychať? Snaží sa počuť prichádzať orgazmus.“
„Čo?! Fuj, to je ale hnusné! Už viem, prečo sú blondíny tak nahnevané na tie vtipy.“ Zahryzol si do jazyka, tento sa zdal zatiaľ najpodarenejší a určite nechcel prehrať.
Katarína s tým hlúpym tričkom bude tá najlepšia odplata, možno by ju mohol prinútiť dať si ho v deň jej menín. To bude bomba.
„Ty vôbec nemáš zmysel pre humor!“ obvinila ho s našpúlenou pusou.
„To ty nemáš schopnosť vytvoriť jeden skutočne dobrý vtip. Ja ti za to nemôžem. Daj ďalší.“
„Tento je dlhší. A neodpovedaj, prečítam aj odpoveď. Tak... Vieš kedy je blondiak na svoju blondínu skutočne nahnevaný?  Keď vymácha jeho obľúbené ružové tričko omylom v bielidle. A vieš kedy je blondína nahnevaná na neho? Keď si ako odškodné vezme on to jej.“
„Nie. Nebol vtipný. Uráža nie len blondiakov ale aj heterákov. Žiadny normálny chlap si nedá nič čo má iba trošku dočinenia s ružovou.“
„Robíš to schválne, že? Keď som to čítala Laure, rehotala sa jak debil.“ Žula si spodnú peru, rozvažujúc, či má prečítať aj zvyšok.
„Hádam je rovnako súca na prášky ako ty. Tak čítaj, je ich ešte veľa? Za chvíľu sme u Bona.“
„Ešte tri.“
„Tak ich sekni naraz, nech už to je za nami.“
„Vieš prečo sedia blondiak s blondínou za autom s pohonom štyri krát štyri? Snažia sa vyriešiť rovnicu.“ Cuklo mu kútikom, ale skryl to za zamračenie skôr, ako si to mohla všimnúť, keď pokračovala ďalej.
„Vieš, prečo blondiak s blondínou sedia nad jednou knihou? Chcú ušetriť čas. A vieš prečo behajú po poli? Chcú nájsť toho, kto chytá v žite, aby mu povedali, že už je po žatve.“
Rozkašlal sa. Ten posledný bol celkom dobrý a jemu takmer vybehlo zasmiatie. To nemohol dopustiť. Potreboval ju vidieť v tom tričku.
Vedel, že pre niekoho to nemuselo byť tragédiou, ale poznal Katarínu a bude to brať ako totálne zhovadenie. Nemohol sa toho dočkať.
„Zasmial si sa!“ vykríkla, odhadzujúc notes na palubovku.
„Prd ho. Nič také. Iba vidíš niečo, čo sa nestalo, lebo neznesieš skutočnosť, že ťa celé mesto uvidí v tričku, kde vyhlasuješ, že si sexuálne zdržanlivá!“ zabával sa na jej vyplašenom výraze tváre.
Mal nutkanie odpustiť jej prehranú stávku. V podstate vyhrala. Ale zákerák v ňom mu to ihneď zatrhol. Už videl to video, ktorým sa jej bude vyhrážať.
Zaparkoval pred zelenou, vysokou bránou a nechal ju, aby sa odpásala predtým, ako ju zastavil.
„Vieš, ktorá blondínka je najhlúpejšia? Odperoxidovaná bruneta.“ Žmurkol na ňu a chcel vystúpiť, keď ho zastavila s rukou na jeho lakti.
„Chceš povedať, že som...“
Krátko na ňu zdvihol obočie a nechal ju tak.
„Nie si vtipný!“ Vybehla z auta a doslova mu skočila na chrbát v snahe zložiť ho na zem.
„To už nie je tak vtipné, keď ochutnáš vlastnú medicínu, že nie, ty opica!“ Capol jej po zadku, keď si ju pretočil cez rameno.
Protestovala a malými pästičkami sa mu snažila spôsobiť bolesť. Márne.
„Sme tu!“ kričal do dvora, kde videl spojené stoly s bielymi obrusmi a občerstvením tak, ako každý rok.
„Ahojte, vy dvaja. Čo vám to tak trvalo?“ Pribehla Lívia, tiež neodolala a capla Kate po vystrčenom zadku.
„Nechytať, to je moje osobné vlastníctvo!“ vyštekla Kata, búchajúc Jakuba po hlave.
„To som nebol ja, prisahám!“ bránil sa, keď mu v hlave už skutočne dunelo.
Položil ju na zem a nechal ju odísť s Líviou, ktorá sa pred Katou rozbehla. Hneď pochopila, že jej plánuje buchnát vrátiť.
Miloval, ako zapadla do jeho šialenej partie. A taktiež zbožňoval Líviu, že jej s tým tak pomohla.
Nebol ešte ani pri stole, keď mu do tváre vrazili rukavice a Bono skutočne vyzeral, že ho ohodí aj záhradnými, malými nožnicami.
„Ide sa makať! Žiadne flákanie. Fotrovci prídu do hodky domov a pridajú sa k nám, tak nech vidieť výsledok!“ Hodil jedny aj do Katy, ktorá sa postavila po jeho pravici.
Zberanie hrozna bola nuda, ale nie s jeho ľuďmi. Bono priniesol do viniča starý kazeťák, ktorý zázrakom fungoval a pustil staré vypekačky z osemdesiatych, na čom sa neskutočne zabávali.
Hlavne, keď Katarína s Líviou začali spievať vokály k Bonovmu vreskotu Nových detí z bloku.

Všetko vyzeralo dobre, až kým si nedali po hodine pauzu na občerstvenie a jemu zazvonil telefón, zatiaľ, čo Katarína na jeho kolenách chlípala baraní guláš.
Položil svoje nedopité druhé pivo na stôl a posunul Katarínu na jedno stehno, aby si mohol vytiahnuť mobil.
Netušil, kto to mohol byť. Matka bola u Silvestra. Plánoval romantický večer s ponukou na sobáš. Vedel to, bol s ním vyberať prsteň po tom, ako si ten šialený päťdesiatnik vypýtal povolenie.
Obaja vedeli, že s Katarínou prespávajú u Bonyho doma a chystajú sa vinobranie osláviť ochutnávkou minuloročného.
Keď vylovil mobil z monteriek a zbadal volajúceho, takmer sa prevalil na chrbát. Neveril, že by volala. Nemali pre seba ani pozdrav posledné týždne. Teda, kým už nebol nevyhnutný pri strete očí, ktorému sa obaja takmer so stopercentnou úspešnosťou snažili vyhnúť.
„Cute, počkaj, pusti ma.“ Potľapkal jej po stehne a ona bez debaty či otázok vstala, ďalej pokračujúc v nezmyslenej debate s Líviou a Kvetkou o tom, ktorý herec je najsexy.
Proste ženské.
Odišiel na dva metre od nich a sadol si na schodík chôla pre prasce, ktorý  už pár rokov Bonyho rodina využívala na narúbané drevo.
„Dida?“ spýtal sa, akoby to nebolo jasné a po očku skontroloval priateľov, ktorí mu nevenovali pozornosť.
Obával sa, že by neboli práve nadšení, ak by vedeli, kto je volajúci.
„Jakub,“ zafňukala naspäť bez ďalšieho pokračovania.
„Čo sa deje? Potrebuješ niečo? Som u Bona.“  Ani netušil prečo mal potrebu vešať jej na nos, kde sa jeho maličkosť práve nachádza.
Bol to iste akýsi hlúpy zvyk, dávať jej vedieť, kde ho nájde.
„Mohol by si, prosím, prísť? Som v nemocnici a nemám sa ako dostať domov.“
Napriek všetkému sa mu obavami stiahol žalúdok a predstavoval si tie najhoršie možné scenáre. Možno jej niekto ublížil alebo mala haváriu, alebo možno ju prepadli...
„Si v poriadku?“ Snažil sa zostať na mieste a do hlasu vložiť potrebný pokoj a štipku nezáujmu, aj keď ho v sebe nemal ani za mak.
„Áno, len potrebujem proste dostať svoj zadok domov. Som na gynde a nemá po mňa kto prísť. Si jediný, kto by bol ochotný. Teda, aspoň v to dúfam.“
Pamätal si, čo jej pred mesiacmi povedal, keď ju bral domov z nepodareného lovu. Ale dúfal, v tom čase, že by sa to nikdy nemuselo skutočne stať.
A tu to je. Znova si spomenula, len keď niečo potrebuje. Vedel, že by mal povedať, že nemá čas a poslať ju k vode. Vrátiť sa k stolu a tráviť čas s priateľmi a Bonyho rodinou, ale keď prišlo na ňu, vždy bol ako nesvojprávny a robil hlúpe rozhodnutia. Mala ho pevne v hrsti.
 A štvalo ho, že sa ani nezdalo, že by sa to mohlo niekedy zmeniť.
„Daj mi dvadsať minút.“
„Ďakujem.“ Nečakal na viac a zložil.
Sledoval Katarínu, ako sa smiala a snažila utrieť si ústa, keď vyprskla trošku gulášu pre niečo, čo povedal Bonov otec. Vedel, že bude zúriť.
Hneď pre dve veci. Mal pivo a plánoval aj napriek tomu sadnúť za volant a potom Didiana, ktorá ho zjavne len potrebovala využiť a on sa zasa raz nechá.
„Musím niekam zabehnúť, hneď som späť. Zabavte sa zatiaľ bezo mňa.“ Ukradol jej lyžičku z rúk a strčil si ju do úst. Bez toho, aby poprosil, nastavila k jeho ústam ruku, v ktorej držala krajec chleba a on  si spokojne odhryzol.
Bolo desivé, ako boli zohraní.
„Kam ideš?“ kontrolovala nakoniec, tiež si dopriavajúc sústo z mäkkého chleba.
„Hmm... Volala Dida, je v nemocnici a potrebuje odvoz domov.“ Mykol plecami akoby o nič nešlo.
„A čo s tým máš ty? Jakub, dúfam, že ti nemusím pripomínať, že si pil,“ začala, púšťajúc lyžičku do taniera. To nebolo dobré znamenie, chýlilo sa k búrke.
„Len jedno pivo,“ pripomenul, aj keď vedel, že to bolo chabé.
„Strieľaš si zo mňa? Len jedno? Pil si! To je rozhodujúce. Čo ak sa ti niečo stane? Nabúraš a zistia, že si pil? Alebo ťa zastavia a nafúkaš? Alebo budeš účastníkom nehody a aj napriek tomu, že to nebude tvoja vina, budeš mať súdy ty, lebo si bol pod vplyvom? Skutočne ti za to stojí?“ vyčítala ublížene, čo ho nahnevalo.
Nevedel prečo na neho skúšala túto hru na ublíženú priateľku.
„Vždy bude. A teba do toho nič.“ Odmávol ju s úmyslom hádku skončiť, no ona vyskočila zo stoličky a potiahla ho za rukáv mikiny späť.
„Skutočne sa necháš takto využívať? To nevidíš, že to robí len preto, lebo vie, že si to k tebe môže dovoliť? Jakub, do kelu, už sa konečne spamätaj! Nechaj ju nech si svoje sračky rieši sama.“
„Čo už z teba robí odborníčku na vzťahy? Ten ani nie pól ročný niečo, čo máš? Veď spolu netrávite žiaden čas. Celé leto si blbla so mnou a teraz to nie je o ničom inom. Si so mnou celý víkend a on ťa pozná iba večer,  keď príde čas na sex. Čo ty môžeš vedieť o tom, ako to je medzi mnou a ňou? Ako to vyzerá v skutočnom vzťahu? Ľudia by skôr uverili, že sme spolu my dvaja, z času, čo ťa so sebou všade vláčim. Potrebuje ma a teba do toho nič nie je, čo ja urobím alebo neurobím.“
„Okej, pochopila som. A neboj, už sa nebudeš so mnou musieť vláčiť. Skončila som s tebou. Chcela som ti len dobre. Ale vidím, že to nemá význam. Tak sa staraj. Dúfam, že ti dajú fúkať.“ To bolo všetko čo povedala pred tým, než vyrazila do domu.
„Dozrite na ňu, nebudem preč dlho,“ poprosil, sústreďujúc pohľad hlavne na Líviu, keďže k nej mala Katarína najbližšie.
„Skutočne by si nemal ísť. Kata má pravdu. Pil si, brácho. Maj rozum. Nech si to vyrieši inak. Ona by za volant pre teba opitá nesadla,“ ozval sa Bony, čo ho prekvapilo. Mal stáť na jeho strane.  Veď ani nemal Katu rád.
Všetci prikyvovali. Okrem jeho rodičov, ktorí sa tvárili, že tam nie sú. Neochotní zapliesť sa do diskusie.
„Dúfal som, že budeš na mojej strane. Keby šlo o Kvetku, neurobil si to?“ vyčítal svojmu priateľovi, zatiaľ čo sledoval Katarínu, ako sa vydala z domu s batohom cez rameno.
„Ak by šlo o Kvetku, neváhal by som. Ale ony dve sa nedajú ani porovnať. Do šľaka, nemám tú modelku rád, ale ak by šlo o ňu, sám by som ťa natlačil do auta.“ Tiež švihol pohľadom na spomínanú, ktorá si to dodupala až k nim.
„Ospravedlňujem sa. Ale myslím, že bude lepšie ak pôjdem domov. Je mi ľúto, že vám nemôžem viac pomôcť so zberom.“ Sústredila pozornosť na Bonyho rodičov, zatiaľ čo Jakuba vytrvale ignorovala.
Natiahol ruku a chcel sa je dotknúť, no trhla ňou preč.
„Nemusíš ísť, som za chvíľu späť,“ povedal zmierlivo, no ona na neho strelila smrtiaci pohľad.
„S tebou sa nebavím a už nikdy viac ani baviť nebudem. Povedala som, skončila som s tebou. Idem domov autobusom a už ma netrápiš. Rob si čo chceš. Ty dokonalosť sama. Ty ľudomil najľudomilejší. Už ťa nebudem otravovať a zaťažovať mojou stroskotanou prítomnosťou.“ Otočila sa chrbtom všetkým, čo sedeli okolo  stola a ráznym krokom, so vztýčenou hlavou, sa pohla k bráne.
„Katka, no tak, nemyslel som to tak. Neotravuješ ma, tak počkaj. Hodím ťa aspoň do mesta.“ Aký zlý návrh jej dal pochopil, až keď zavrčala a vystrela mu prostredník.
„Nebehaj za mnou, debil, jazdiaci pod vplyvom!“ Musel sa usmiať. Vedel že má tak vyšperkovaný slovník vulgarizmami, že by sa od nej nejeden námorník mohol učiť. A predsa na neho nepoužila ani jednu z nich. Radšej používala detské verzie urážok, čo považoval za to najrozkošnejšie, čo kedy mohla urobiť.
Znamenalo to, že ho má stále rada. Inak by sa neobťažovala výberom pomenovania jeho maličkosti.
„Nerehli sa! Privádzaš ma do zúrivosti, ty aj ten tvoj hnusný, vyškerený gesicht!“
„No tak...“ Natiahol sa po jej ruku, no ona ho na oplátku capla po tej jeho a rozbehla sa k bráne.
„Mal by si si utriediť priority,“ vzdychol znova Bony, sledujúc Katarínu, ktorá so svojimi vytrénovanými nohami stále nezastavila a ani nevyzerala, že by to mala v pláne.
„Utíkej, Foriste, utíkej!“ zakričala za ňou Lívia, aj keď ju už nemohla počuť.
„Moje priority sú zoradené bezchybne. Idem za Didou a potom to urovnám s Katou. Žiadny problém.“
„A kde tam zapadá tvoja nová priateľka?“ pokračoval Bony s výrazom, akoby pojedol všetku múdrosť sveta.
Nerozumel, čo s tým má spoločné Zuzana a ani nemal v pláne pýtať sa.
„Stretneme sa. Majte sa.“ Chcel odísť, keď ho zastavila Lívia.
„Čo bude s tým psom?“
Nestihol odpovedať, cez bránu prešiel Erní s malým  bielym šteniatkom zabaleným v deke.
Nemohlo to byť lepšie načasované. Ak  mu skutočne nikdy nemala v pláne odpustiť, ten blcháč bol cestou. Bol si tým istý.
„Szevasztok gyereket, kde je Katulienka?“ vyzvedal, držiac malú guľku v náručí tak, aby bola čo najviac v teple.
„Znova sa pohádali,“ oznámila Kveta, akoby to nebolo nič nové. A vlastne ani nebolo.
„Bože, mali by ste to zo seba už vysexovať. Skutočne. Už sa medzi vami nedá existovať, to napätie zabíja,“ vzdychol otrávene, strkajúc psa Jakubovi.
„O čom to bolo tentokrát?“
„Poviem ti to potom, teraz musím isť,“ vybafol Jakub, keď si spomenul, že ho čaká Dida. Radšej by sa rozbehol za Katou, ale nemohol ju nechať tak, keď sa sľúbil.
„Ja mu to vysvetlím, teraz utekaj, aby si náhodou nebol zdžubaný, že si meškal pri záchrannej misii,“  vyháňala ho Lívia a k sarkazmu jej slov si odpustil niečo povedať.
Bolo by to na ďalšiu dlhú diskusiu a on potreboval dostať Didu domov a potom si to vyžehliť u Katy.
Malý psík v jeho náručí sa pomrvil a odhalil tak svoj malý huňatý chrbátik, na ktorom mal svetlo hnedé fľaky. Bol skutočne rozkošný s jeho ľadovo modrými očkami a malým čumáčikom.
„Chlpáč, snaž sa byť na zožratie, keď ťa vezmem k tvojej paničke, okej? Od toho závisí všetko,“ dohováral mu, keď si to mieril k svojmu autu, zaparkovanému pred bránou.
Deku v ktorej ho Ernest doniesol použil ako podložku na zadné sedadlo a to malé šteňa sa na ňu spokojne stočilo do malej, fľakatej guľôčky, skrývajúc noštek pod labku.
„Len sa mi to tu snaž všetko neovracať a nepocikať, kamarát,“ prehovoril k nemu, keď si sám sadol a zapol pás.
Cesta do nemocnice prešla bez zvracania, za čo bol vesmíru skutočne vďačný. Nevedel si predstaviť, akoby to tam zapáchalo, kým by sa dostal niekde, kde by to mohol vydrhnúť.
„Tak, sme tu. Ale ty nemôžeš ísť so mnou, tak pekne seď, netrhaj a nehryz nič. Jasné?“ upozornil psa predtým, ako trošku zosunul sklo okna, aby mu tam chudák neskapal.
Dúfal, že sa nikto neulakomí na starú hrdzavú káru. Bolo by to úplne nemorálne, ukradnúť auto na nemocničnom parkovisku. Taký chudák predsa nemohol byť nikto.
Vykašľal sa na výťah a vybehol si schody. Bolo to rýchlejšie a on nemienil strácať čas.
„Dobrý deň. Som priateľ Didiany Katonovej. Volala, že potrebuje odvoz domov z vášho oddelenia. Mohli by ste mi povedať v ktorej izbe je, prosím?“ vysypal zo seba ešte udýchaný zo šprintu.
„Na konci chodby, izba číslo dvanásť,“ odpovedala odmerane sestrička, merajúc si ho so zamračeným obočím.
„Ďakujem?“ povedal, no vyznelo to skôr ako otázka, keď videl jej skenujúci pohľad.
„Dúfam, že sa s vami po tom, čo ste ju prinútili urobiť, rozíde,“ vyštekla mladá sestrička, vystrkujúc bojovne bradu.
Zasmial sa na tej irónií.
„Och, a čo presne som jej urobil, sestrička?“ Nedalo mu sa pri tom znova nezasmiať.
„Nehrajte hlúpeho, celé oddelenie vieme, že ste ju k tomu prinútili, plakala pred tým, ako ju brali na ten zákrok.“ Nemal poňatia o čom tá šialená ženská mlela, ale mal akési neblahé tušenie, ktoré si odmietal pripustiť.
To by určite neurobila. Bol si istý, že deti chcela. A jej matka by jej niečo také nikdy nedovolila.
„Obávam sa, že ma obviňujete z niečoho, čo nie je moja vina. Som len...“
„Takže si ju neprinútil ísť na výškrab? Hej?!“
Trhlo ním, keď to dievča potvrdilo jeho domnienku.
„Nikdy by som niečo také neurobil. Dokážem za svoje činy zobrať zodpovednosť. Som jej dobrý priateľ, poznáme sa od mala.“ Vysvetľoval, aj keď to vlastne vôbec robiť nemusel.
Mohlo mu byť jedno, čo si o ňom to dievča myslí, jej názor sa ho vôbec nemal dotýkať. Ale bolo to tak. Nenávidel predstavu, že by si o ňom niekto myslel, že by bol takej veci schopný.
Otočil sa na päte a bez ďalšej potreby pokračovať v rozhovore sa pohol chodbou k izbe, kde mala byť jeho bývalá.
„Ospravedlňujem sa!“ zvolala za ním ešte sestra, no on ju odmával.
Ležala na posteli schúlená do klbka s rukami prekríženými, akoby sa snažila objať seba samú.
Bola tak stratená v sebe, že ho ani nepočula vojsť, či zatvoriť dvere.
Jeho odhodlanie urobiť s ňou krátky proces  rýchlo ju dostať domov bol pase. Pohľad na to, ako zlomená bola ho ničil. Mohol s tým bojovať akokoľvek chcel. Nedokázal byť voči nej chladný ani toľko, koľko si zaslúžila.
Nechcel ju súdiť pre to rozhodnutie, čo urobila. Bolo veľa žien, čo sa zľaklo a zvolili si  tak, ako ona. Len vidieť ju na tom mieste, bolo bolestivé v tej chvíli viac, ako keď sa od spolužiaka dozvedel o jej podvádzaní.
Bolo to, akoby aj ten malý kúsok, ktorý mohol ešte patriť jemu, bol navždy preč aj s dieťaťom iného muža. Malo byť jeho a on by jej nikdy niečo také nedovolil. Našiel by riešenie, urobil by všetko, aby boli spolu šťastní, ako skutočná rodina.
„Ahoj, ako sa cítiš?“ šepol. No hlas v tom sterilnom, nemocničnom tichu aj tak vyšiel ako výkrik na plné hrdlo.
Trhla sebou. Čo len potvrdzovalo skutočnosť, že bola úplne mimo. „Povedali ti to, čo?“ zaškriekala sa, utierajúc slzy z líc, pri tom, ako sa posadila a pomaly spúšťala nohy z postele.
Prikývol. Nemalo význam zahmlievať. „Tak trochu som bol obvinený, že som ťa k tomu dotlačil.“ Sadol si k nej na kraj postele a chytil ju za ruku v snahe dať jej trošku podpory.
„Mrzí ma, že si si tým musel prejsť. A on z toho vyviazol.“
„To je v pohode, aj keď je skutočne divné byť tu a vedieť, že ešte dnes ráno v tebe rástlo dieťa iného muža.“ Úprimnosťou to pokazil ešte viac, jej telo sa skrčilo, ako sa snažila stať neviditeľnou a prinútil ju tým vyhlásením k novým vzlykom.
„Do pekla, Poppy! Ospravedlňujem sa. Kurva...“ Lapil ju a silno pritisol k sebe. Bol taký hlupák. Išiel sa jej tu sťažovať o nepohodlnosti celej situácie a ona tu bojovala s démonmi po zákroku.
„Nie,“ fňukala, keď sa viac zavŕtala do jeho hrude. „Som sebecká, keď som volala tebe, mohlo ma napadnúť, že to pre teba nebude príjemné.“
„No, ale mal som radšej mlčať,“ hádal sa, pri uhládzaní jej zauzlených vlasov na vrchu strapatej hlávky.
„Nemusíš teraz okolo mňa chodiť po špičkách. Bolo to moje rozhodnutie a nikoho iného. Nemusela som to urobiť. Nie skutočne.“ Snažila sa udržať hlas stabilný, ale preskakoval jej na posledných slabikách až sa na to vykašľala a znova sa rozplakala.
„Poď, vezmem ťa domov. Potrebuješ si oddýchnuť.“ Pomohol jej vstať. Vzal jej cestovnú tašku a podopierajúc ju rukou okolo pásu sa pomaly pohli z nemocnice.
Cesta k autu bola tichá. Nevedel, čo by jej mal povedať a ona nevyzerala, že by mala chuť rozprávať sa. Jej kroky boli pomalé, akoby sa snažila dotýkať zelenkavého linolea čo najmenej.
„Máš bolesti?“ spýtal sa, keď si uvedomil, že to mohol byť dôvod, prečo nenašľapovala na celé chodidlo. No ona len pokrútila hlavou.
A tak kráčali znova v tichu obaja vo svojich hlavách.
Odľahlo mu, keď sa dostali na parkovisko a videl, že jeho auto stále stojí na mieste. A keď videl, že ten malý chlpáč veselo vrtí chvostíkom, keď spozoroval pohyb, úplne sa upokojil. Počul o tom, ako psy umierajú v autách.
„Ty máš psa?“ spýtala sa prekvapená pri tom, ako nastupovala do auta.
„Nie je môj, je pre Katarínu. Spomínala, že túži po tejto rase, a tak som s Erním skúsil jedného nájsť.“ Mykol plecom. „Je to darček k jej meninám a narodeninám v jednom.“
Videl zamračenie, čo na sekundu prešlo jej tvárou, než nahodila urazený výraz, ktorému vôbec nerozumel.
„Ty si jej kúpil psa na jej narodeniny a ja som od teba dostala hlúpu cetku za pár eur.“ A bolo to. Zabudol, že Didiana dokázala byť v skutočnosti mrcha a že tá do ktorej bol roky zamilovaný je dávno preč.
„Tá cetka je Swarovski a stál ma šesťdesiat eur. A to nepočítam vygravírovanie, ktoré som si tiež priplatil. Tento pes ma vyšiel na štvrtinu ceny darčeku pre teba. Tak prestaň byť mrcha.“ Naštartoval auto, ignorujúc dusno, ktoré vytvoril svojim výbuchom.
Nemala právo mu niečo vyčítať. Mohol svoje peniaze utrácať na kohokoľvek len chcel. Ak by chcel Katu zobrať na výlet okolo sveta, stále by do toho nemala čo vravieť.
„Ja som mrcha? Vy sa tu hráte na zamilovaný párik. Začínam premýšľať, či to vaše štekanie po sebe nebola len hra pre mňa. Možno ste mi podjebávali kolená celý čas. A hrali ste sa, že sa nenávidíte, len aby som nemala podozrenie, že ju poza môj chrbát klátiš!“ vyštekla červená hnevom.
„Sem nechceš zájsť, Dida. Skutočne. Do frasa! To ty si tá, čo sa nechala pretiahnuť naším spolužiakom a ty si tá, čo mi zlomila srdce! Tak sa prestaň hrať na ukrivdenú! Nemáš právo mi vyčítať s kým a ako trávim čas! A neskúšaj na mňa vykonštruované teórie o mojej vernosti k tebe. Ty si to medzi nami poondila, nie naopak! Bože, mala pravdu, mal som sa na ten tvoj podvádzajúci zadok vykašľať. Teraz som sa s ňou zbytočne rozhádal pre toto...“ Kývol rukou vo vzduchu, znázorňujúc situáciu, no ona si z toho zasa vytiahla len to svoje.
„Povedala, aby si mi neprišiel pomôcť? Čo to je za suku? S takouto ty strácaš čas?“ vyčítala v snahe očierniť Katu. No nemala ani poňatia, ako hlboko mal už vo svojom systéme Katu zakorenenú a ako si vážil to šialené žieňa.
Jej vystupovanie bolo miestami okázalé a možno príliš vulgárne, ale jej názory boli zrelé a plnohodnotné.
„Povie had, ktorého som si na hrudi choval skurvených dvanásť rokov a po tom všetkom som stále tu a zasa sa nechávam vyciciavať!“ Dupol na brzdy, keď takmer prešvihol červenú, akurát vo chvíli, keď jej malá dlaň doľahla na jeho líce.
„Had?“ zakňučala, objímajúc si brucho, keď sa predklonila, aby si mohla hlavu oprieť o opierku. „Ona ťa chcela prinútiť, aby si mi neprišiel na pomoc a ja som had?“ plakala, dusiac sa vzduchom.
A skutočne mu z toho bolo na nič. Z celej tej situácie. Nechcel na ňu kričať, nechcel povedať tak hrozné veci. Ale skutočne nemal rád, keď niekto urážal ľudí, na ktorých mu záležalo.
„Nebolo to preto, že by nechcela, aby som ti pomohol. Pil som. Boli sme u Bona na zbere a mal som dve pivá, necelé, v čase keď si volala. O tom to bolo. Iba sa o mňa bála.“ Áno, presne o tom to bolo. A on na ňu vyletel ako dáky zúrivý pes. A jediné, čo robila bolo, že sa obávala o jeho bezpečie.
Didiana sa vzpriamila a jediným dôkazom sĺz, ktoré pred sekundou ešte ronila boli červené oči a mokré stopy na lícach.
„Ty si kvôli mne sadol do auta s alkoholom v obehu? Och, Jakub... som tak hlúpa.“ Znova sa rozplakala, no tentokrát neskryla tvár v dlaniach. Hľadela priamo na neho a aj keď sa snažil venovať väčšinu pozornosti ceste, mohol cítiť, ako na neho uprene hľadí.
„Chcela by som to všetko vrátiť. Aby sa to nikdy nestalo. Aby som mu neprepadla a nebola taká hlúpa a naivná a zaslepená. Nemuselo sa nič z toho stať.“
„Nedá sa to vrátiť, nič z toho,“ povedal ľadovo, zvierajúc volant silnejšie.
Bol už iba pár minút od jej bytovky, potreboval ju vysadiť a zobrať si pár minút na pre dýchanie ich prekliateho stretu.
Natiahla ruku a dotkla sa, pravdepodobne, ružového miesta, kde dopadla jej dlaň. Tentokrát ho nežne láskajúc prstami. Privrel viečka a snažil sa obrniť proti sile jej dotyku. Bola to večnosť, čo sa ho dotkla naposledy a bolo to až ochromujúce.
Nenávidel sa za to, že tak reagoval. Mal priateľku a klapalo im to. Boli si tak podobní, mali radi rovnakú hudbu, filmy, humor. Mohol s ňou diskutovať hodiny na všetky možné témy. Nechcel byť tak senzitívny pri Didianiných dotykoch.
Nemal by byť.
„Jakub, mohli by sme to skúsiť. Ja... prisahám, že budem tou najlepšou priateľkou. Budem lepšou, ako za našej éry. Prisahám, že sa budem každý deň snažiť robiť ťa šťastným. A už pre mňa nikdy nebude existovať iný chlap. Len nám daj, prosím, ešte jednu šancu.“
Ťažko sa nadýchol, dusiac v sebe vzduch až kým ho nepálili pľúca. Auto zaparkoval pred vchodovými dverami jej bytovky a oprel si hlavu unavene o volant.
Bol vyčerpaný. Môže byť človek úplne vyšťavený z desiatich minút šoférovania? Lebo on bol súci tak akurát na posteľ.
„Di...“ začal, no nemal kedy dopovedať. Vrhla sa na neho ako hladný Sucubus a jej pery neomylne narazili do tých jeho.
Unikol mu tichý ston, keď zacítil chuť jej úst. Chutili rovnako ako jablková dražé Orbitka a on nemal dosť vôle, aby ju odtisol.
Iba trošku. Iba minútku. Žiadna nebozkávala ako ona. Vedela ako ho bozkávať, aby mu rozpumpovala krv v žilách, ako vpliesť prsty do jeho vlasov a ako silno ho za ne poťahať, aby v ňom vzbudila túžbu po pikantnom pokračovaní.
Zopakoval jej gesto a tiež dovolil svojim dlhým prstom hrabnúť po jej hebkých vlasoch, aby prebral kontrolu nad situáciou a mohol prehĺbiť bozk podľa svojich momentálnych potrieb.
Bol chvíľu pred stiahnutím si ju na lono, keď mu malý hlások, pripomenul, že by to aj tak nemalo koniec, po akom túžil. Mala práve začiatok umelo vyvoleného šestonedelia a pravdepodobne mala bolesti a celá táto situácia bola klamom, ktorý sa nemal nikdy stať.
Premiestnil ruky zo zadnej strany je hlavy na jej líca, aby ju od seba odtiahol. No ona bola hladná rovnako ako on a len čo obaja vzali trochu vzduchu do kapilár, znova sa neho pokúsila vrhnúť, akoby to bolo to jediné, čo k životu potrebovala.
„Nie.“ Zastavil ju jemným tlakom do ramien.
Zarazila sa s ústami mierene pootvorenými a červenými tvárami a  bradou z toho, ako ju jeho strnisko škriabalo, vyzerala na usexovanie hodne. Ale vedel, že...
Nevedel vôbec nič.
Mal v hlave prázdno. Jedna jeho časť túžila vziať ju do náručia a navždy sa o ňu starať. Ukázať jej, že ju žiadny muž nikdy nebude tak milovať ak on. No tá druhá obsahujúca aj zranenú mužskú pýchu, ktorú totálne prešťala si jej opätovným podupaním odmietala prejsť.
„Jakub, prosím, len ma drž. Potrebujem, aby ma niekto ľúbil. A ja viem, že ty ma napriek všetkému ľúbiš. Patríme k sebe, len som na to na chvíľu zabudla. Ale už sa to nestane. Nikdy.“ Znova sa po ňom načiahla  a on ju nechal, no tentokrát jej nedovolil, aby ho pobozkala. Len si ju pritiahol do objatia a dal je to, čo potrebovala.
„Je mi ľúto, čo sa ti stalo, ale nemyslím si, že chceš v skutočnosti mňa. Ak by to tak bolo, nikdy by sme neboli tu. Prišla by si na to omnoho skôr, ako po pól roku. Možno máš teraz pocit, že chceš mňa, ale v skutočnosti je to len  pohodlie  a istota, čo som ti dával. To čo ťa odo mňa odohnalo. Tá monotónnosť a jasný smer. Žiaden strach zo zajtrajška, nalinkovaná spoločná budúcnosť. Ale už ti to nie som schopný a ani ochotný dať. Prišlo by to znova. Znova by sme skončili od seba s ešte  väčšími ranami. Si zmätená, ubolená. Ublížil ti a sklamal tvoje ideály. Ale ja ich za neho nemôžem pre teba  zhmotniť. Chcel by som byť na jeho mieste. Aby to dieťa bolo moje. Nikdy by som ti to nedovolil urobiť. Nielen preto, že by som miloval každý kúsok toho dieťaťa, ale aj pre to, lebo niečo také ženu zmení. Ale... do frasa, ak by si mi to povedala predtým zákrok, ak by si mi povedala, že odišiel a nechal ťa samú na všetko, pomohol by som ti. Miloval by som ho alebo ju... do šľaka... už je to jedno, všetko. Lebo sa stalo toto a ja to nedokáže napraviť, Didiana,“ nadýchol sa, no viac už nedokázal povedať. V hrdle mal navretú hrču a odobrala mu schopnosť reči.
„Pre toto ťa milujem a zároveň nenávidím. Si tak čestný a dobrý človek, že to ani nemôže byť skutočné. Tak bezchybný a láskavý, že by sa postaral o malého pankharta a dal mu svoje meno. Ale najsmutnejšie je, že ak by si mi to navrhol prijala by som to. Nehľadiac na to, či by si to časom neľutoval, či by som ti tým nezničila život. Lebo taká som, Jakub, sebecká, berúca všetko a nedávajúca nič na oplátku. Nedala som ani šancu vlastnému dieťaťu, aby si ma získalo. Myslela som na seba a na to, ako mi zničí svojou existenciou život. Myslela som na to, ako si na mňa budú ľudia ukazovať a jeho otec sa bude niekde kurviť bez toho, aby čo i len vzal na vedomie jeho existenciu. Doslova mi napísal nech to dám preč, že nechce, aby niekde po svete behal jeho bastard. Túžila som po tom, aby mohlo byť tvoje. Aby si bol pri mne. Vedela som, že ak by si bol na jeho mieste, naučil by si ma milovať myšlienku na naše dieťa.“ Objala si brucho a zovrela tričko v päsť, trošku sa hrbiac.
„Dali ti niečo na bolesť? Máš predpis alebo tak? Mohol by som ti zájsť do lekárne,“ navrhol rýchlo, chlácholivo jej dlaňou prechádzajúc v malých kruhoch po strede chrbta.
„Nepotrebujem lieky, som v pohode,“ zachrčala, utierajúc si dlaňou čelo.
„Ale prestaň, do kelu. Nemôžeš si takto ubližovať. Potrebuješ si oddýchnuť, nie sa tu krútiť v bolestiach,“ karhal ju, skutočne nahnevaný jej odmietaním liečiv.
„Jemu tiež nikto nič nedal pred tým, ako som ich nechala ho zo mňa vytrhať,“ vyštekla a otvorila dvere bez toho, aby mu venovala čo i len krátky pohľad.
„Trošku neskoro na hranie sa na samo trýzniteľku, nemyslíš? Tým, že si vytrápiš telo nič nezmeníš. Nevytrestáš zo seba vinu. Proste sa s tým teraz musíš naučiť žiť, Dida!“ kričal za ňou, keď vyskočil z auta po tom, čo mu zabuchla dvere spolujazdca takmer pred nosom.
„Nechaj si tie múdre reči, Jakub. Koľkými interrupciami si si prešiel, že si odborníkom na prežívanie po nich? Či si zasa niečo čítal? Teória nie je ako keď to prežívaš!“ kričala na vrchu schodiska so slzami na krajíčku.
Vzal jej tašku, ktorá bola hodená medzi sedadlami a vyniesol jej ju k jej nohám.
„Nemusela si si tým prejsť. Bolo to tvoje rozhodnutie, tak teraz bojuj.“ Ignoroval jej krik nepekných synoným na jeho osobu a proste sa pohol preč.
A až po chvíli za volantom ho dostihla celá tá situácia. Nielen, že jej tou poslednou vetu skutočne ublížil, ale nechal ju tam pred jej bytom slabú a ubolenú s ťažkou cestovkou, ktorú musela sama vyvliecť hore po schodoch.
Bol v tej chvíli skutočný zmrd.
Šteňa skučalo a hrýzlo a naťahovalo deku, pravdepodobne hladné po celom dni. No bál sa mu dať niečo žrať. Bolo možné, že by mu ohodil celé auto.
„Vydrž kamarát. Za chvíľu sme doma a panička ti dá niečo pod zub,“ prehováral k nemu, ale ako predpokladal, pes neprestal vrčať a  skučať v snahe odtrhnúť si kúsok deky.
Keď stál konečne pred Katkiným domom zdvorilo a s  obavami zazvonil na zvonček na bráne, aj  keď to nikdy pred tým neurobil. Vždy si prešil k dverám a zaklopal. Ale teraz mal rešpekt pred jej hnevom a bál sa, že by mu z okna izby mohla hodiť jednu z tých ťažkých väzieb romancí, čo mala na parapete okna naukladané na hlavu.
Už mal pripravenú reč, keď sa dvere otvorili a začal s hlbokým nádychom, no hneď ho aj vypustil, keď sa vo dverách objavilo mohutné telo jej otca.
„Dobrý večer, pán Marcinka, prišiel som za Katkou. Je doma, prosím?“ Bola to zbytočná otázka. V jej okne sa svietilo a aj keď mala zatiahnuté závesy, mohol si ju predstaviť, ako leží na posteli a číta jednu z kníh, aby sa upokojila po tom, ako sa pohádali.
„Ahoj, Jakub. Nie som si istý, či je to dobrý nápad, neviem o čom bola vaša hádka tentokrát, ale musel si ju pekne vytočiť. Vzala si celú Manhattan do izby aj s čokoládovým topicom a púšťa si všetky Disnye rozprávky. Myslím, že som začul aj Bambiho,“ sykol, naznačujúc vážnosť situácie. „Možno by si jej mal dať trošíčku viac času na schladenie. Deň, možno dva?“ navrhol s dobrým úmyslom jej otec, no Jakub s ňou nemienil hrať jej hry. Možno to fungovalo na jej otca, no na neho to: Trucujem, počkaj si, nemohla skúšať.
„Mohli by ste jej, prosím, aspoň skúsiť povedať, že som tu pripravený sa ospravedlniť a mám podarúnok na vykúpenie odpustku?“
„Musím jej to povedať takto? Vášmu spôsobu komunikácie nikdy neporozumiem. Obaja ste divní. Vyjadruje sa takto dnešný teenager?“
Jakub sa usmial a mykol plecom. Ona rozhodne áno, čítala knihy a ľudia, čo priveľa čítajú a tvoria, si prevezmú niektoré vyjadrovacie modely do svojej hovorenej reči.
„Stačí ak poviete, že som tu  pripravený sa ospravedlniť a darčekom si kúpiť odpustenie.“
Jej otec sa usmial s krútením hlavy sa stratil v dome bez toho, aby Jakubovi ponúkol pobyt aspoň v predsieni. Ale dobre, nemohol mu to zazlievať, nebolo ani isté, či Kata vylezie zo svojej skrýše.
Na jeho veľké prekvapenie sa po chvíľke objavila s otráveným výrazom a polievkovou lyžicou trčiacou z úst.
Na sebe mala rozkošné ružové Minnie pyžamo s pyžamovými nohavicami a vlasmi vlniacimi sa okolo tváre. Ak by nebola v tvári tak kyslá, pravdepodobne by mu vzala dych. Ale tá maska, ako po ocucaní citróna, celé kúzlo lámala.
„Aby bolo jasné, som tu iba pre to, lebo ťa môj otec miluje a sľúbil, teda vyhrážal sa, že mi nedá pokoj, kým si ťa aspoň nevypočujem. Tak makaj, mám rozpozeranú Šestku a práve chudák brat uhorel, kazíš pôžitok z dojemnej chvíle.“ Marfa jedna!
„Pozri, je mi ľúto, že som na teba tak vyletel, nemal som právo do našej hádky ťahať tvojho frajera. Vlastne som mal mlčať od začiatku a poslúchnuť ťa. Bolo nezodpovedné sadať za volant. A taktiež nechcem, aby si si myslela, že ma tvoja prítomnosť obťažuje, lebo to tak fakt nie je. Milujem ju... Teda tvoju spoločnosť, nie teba... Do frasa, to vyznelo blbo... Mám ťa rád, ty vieš, že mám a nevadí mi nič na tebe. A ja... Počkaj tu. Mám pre teba darček. Teda je to aj od Ernesta, a tak... Na meniny a narodeniny.“ Vybehol k autu, fackujúc sa za to, ako zúfalo znel. Tá malá potvora sa na ňom isto bavila celý ten čas, ako tam koktal.
Nikto nepovedal, že sypanie si popola na hlavu bude príjemné.
Vzal šteňa do rúk a zabalil ho do deky podobne, ako keď mu ho dal Erni.
Stála vo dverách, na sebe už mikina s rukami prekríženými na hrudi.
„Tak, kamoš, prišiel tvoj čas. A teraz ten najrozkošnejší pohľad. Musíš ju pre mňa zlomiť,“ šepkal psovi pri tom, ako sa pomalým krokom blížil k nej.
Vedel presne kedy zbadala, čo má v rukách.
Jej postoj sa napäl, ako sa naťahovala a na špičkách nedočkavo hypnotizovala vzdialenosť, zatiaľ čo jej oči nestrhla z malej guľôčky.
„Tak, fešák, zoznám sa s tvojou novou maminkou.“ Ani nezaváhala, keď si ho vzala, ako malé dieťatko a uložila si ho do kolísky svojich rúk.
„No ty si ale krásny chlapec. Máš už aj meno?“ Stláčala malý čierny noštek, na čo zakaždým to malé niečo zareagovalo oblízaním jej prstov.
„Čakal na teba.“ Zhupol sa na špičkách, spokojný jej reakciou.
„Tak potom Acheron. Je to dokonalé meno pre tak krásneho chlapca s ľadovými očami. Budeš lámač sŕdc tunajších feniek, keď vyrastieš.“ Prorokovala, stále sa na neho usmievajúc.
Nechal im chvíľku a rýchlo sa pohol po veci do kufra.
„Tu je pár vecí na začiatok. Ženská vo Zverimexe vravela, že zo začiatku budeš musieť trošku namáčať granule do vlažnej vody, lebo má ešte mliečne zuby. A budeš mu musieť vybaviť zverolekára ty, ale s očkovaním by sme mohli ísť na polovicu. Myslím, ak by si chcela,“ navrhol, pri snažení sa dostať veci do úzkej predsiene.
„Nemusel si mu nič kupovať, ja by som mu všetko nakúpila. Však, láska.“ Znova sa maznala so psom a on si nemohol pomôcť od smiechu.
Žiadne: Nemusel si mi kupovať psa. Proste len: Ja by som mu kúpila všetko, čo potrebuje.
„Chcel som ho dodať s fuul výbavou.“
„Okej, tak teraz môžeš ísť a v nedeľu sa nemusíš unúvať, už som si vybavila niekoho, kto ma bez reptania vezme na stanicu. A nemusíš sa obťažovať ani v piatok, tiež si niekoho nájdem. Pekný život, Franek.“ Chcela mu zatvoriť pred nosom, no on zatlačil do dverí a vtisol sa na pól tela do tepla domu.
„Katka, no tak, prosím. Nehnevaj sa už na mňa. Ľúbim ťa. Bolo to všetko len v záchvate hnevu. Už ti nikdy nič tak strašné nepoviem. Nikdy ti už neublížim a sľubujem, že nikdy nebudem znevažovať tvoj vzťah.“
„Ľúbiš ma? Koľkým si to už povedal, aby ti odpustili? Potrebujem pauzu, Jakub. Však sa už len žerieme. Už to ani nie sú vtipné doťahovačky. My sa len hádame. Nie je to správne, to čo sa nám deje. Možno nemáme byť vôbec priatelia.“
Och, to bolelo. Nemyslel si, že by ho niekedy mohlo niečo, čo povie, tak bolieť, ale bolo to skoro tak nepríjemné, ako keď si prvýkrát uvedomil, že s Didou skončil. Keď smútok vystriedal hnev, ktorý trónil v jeho hlave.
„No toto nemôžeš myslieť vážne, Katka. Nemôže to proste nebyť, posledné mesiace... Nejde to vymazať.“
Usmiala sa a vyplazila na neho jazyk. Bože, mal chuť jej jednu výchovnú capnúť. Nemôže mu toto robiť.
„Ďakujem za psíka. A ozvem sa. Teraz utekaj domov. Je piatok večer, polícia bude ostražitá, aby ťa nezabásli alebo tak.“
Vzal ju do náručia bez varovania a vtisol jej pusu na tvár.
„Dobrú noc, Katka. Dávaj pozor na nášho chlapca.“
„Ahoj Jakub,“ usmiala sa, keď chytila malú huňatú labku a zakývala ňou. „Daj pá ockovi, miláčik.“ Bolo to vtipné a horko-sladké zároveň.
Dnes mohol byť otcom, ak by sa viac  staral o svoju bývalku a jej prežívanie po ich rozchode. Namiesto toho má psa s jej bývalou najlepšou priateľkou.
„Ahojte zlatíčka,“ usmial sa na nich a pohol sa domov dať si konečne sprchu a zaliezť do postele.
„Jakub!“ zakričala na neho ešte, než došiel k bráne. „Čo Di?“
Vedel, že nie je schopná netrápiť sa pre ňu.
„Pozveš ma dnu alebo to necháme na zajtra?“
Namiesto odpovedi ustúpila od dverí a chrbtom k nemu zakričala, že má čokoládové sušienky a neuveriteľne sa hodia k vanilkovému Manhattanu. Nechal sprchu sprchou a posteľ posteľou. Bol čas klebetiť.
28. kapitola

Zrazu bol stredom všetkého. Nedokázala vnímať nič vôkol seba okrem Jakuba. Pred týždňom sa vyhýbala čo i len myšlienke na neho a teraz ho mala plnú hlavu. Nepomáhalo jej, že boli stále spolužiaci a sedel v prednej lavici, v rade po jej ľavici a tak na neho mala skutočne perfektný výhľad, aj keď ho nemohla počuť, či ho na seba upozorniť, lebo ona stále sedela na ich mieste. Teda, už len jej.
Videla, ako si posielal papieriky so spolužiačkou, ku ktorej si bez váhania presadol a na niečom sa chichúňali.
„Máte vypracovanú úlohu, tam v prednej lavici, že sa máte čas zabávať?“ upozornil ich profesor nemčiny, ktorý im dal samostatnú prácu, aby si mohol prečítať nový výtlačok týždenníka.
Jakub sa škeril, keď prikývol a štuchol do Simony, ktorá sa na oplátku znova zachichotala.
Samozrejme, že ju mal hotovú. Bol to predsa Jakub.
Profesor si len povzdychol a poprosil ich, aby boli teda ticho a vyčkali, kým ju vypracujú aj ostatní.
Tak sa k sebe zhrbili a šepkali si. Aby si mohli ďalej hrkútať, ako prekliate hrdličky. Do šľaka s ním. S oboma.
Možno mal pravdu a jediný dôvod, prečo ho chcela späť bola strata kontroly nad životom. Uberala sa strmhlav niekam, kde to nepoznala a potrebovala niekoho, kto by bol schopný korigovať jej smer. Možno ju len vziať a niesť so sebou tak, ako to celý čas robil Jakub.
Ale ona cítila tú ľútosť vždy, keď si spomenula, čo urobila, kam ich do dostalo. Mohla cítiť túžbu po tom dotknúť sa ho. Bolo to, akoby jej niekto dupal po hrudi a jej pohrudnica pálila z potreby nádychu.
 Pohľad na to, akým veselím je a ako ani raz nezablúdia jeho oči jej smerom bol zdrvujúci.
Vždy si bola istá jeho láskou, jeho pozornosťou a priateľstvom.
 Ale čomu sa divila? Posledné mesiace boli proti nej. Nič jej nevychádza a každý krok, ktorý urobí a zdá sa úspešným, skončí ako tragédia.
Snažila sa sústrediť na plurál pasívu no ani za Krista nie a nie prinútiť svoj mozog premýšľať nad iným než jeho ústami. Zabudla aké dobré a šikovné boli. S tým trošku svalstvom, čo sa mu podarilo nabrať, bol ako niekto iný a stále ten istý. Starostlivý medvedík zrazu až príliš sexy.
Mala rada svojho introverta, ktorému dievčatá nevenovali veľa pozornosti, no teraz, keď sa jeho tričko začalo na jeho ramenách trošku napínať, suky boli v ráži. Hen, Simona a jej dlhé pahýle, ktoré potrebovali osekať, nutne.
Zložila zúfalo hlavu na lavicu, vypúšťajúc tichý vzdych. Ako ju mohol poslať do prdele? Po všetkých tých rokoch? Ospravedlnila sa, prosila a sľúbila. Tak prečo?
Ale zrejme mal pravdu. Ten zmrd tam bol vždy, keď zatvorila oči. Jeho oči, jamky v lícach, smiech a spôsob, akým sa jeho jemné ruky pohybovali po jej krivkách.
Nechcela na neho myslieť. Netušila, ako pracuje jej, hlúpe, podvedomie, že sa z myšlienok na Jakuba dopracovalo k nemu. Túžila vedieť, čo s ním je, či nad ňom premýšľa, či ho zaujíma, ako sa nakoniec rozhodla. Možno si bol istý jeho autoritou a bol presvedčený, že urobila, ako jej prikázal v sms-ke. 
Automaticky sa dotkla svojho plochého brucha. Bolesť bola preč, okrem krvácania tu nezostalo nič, čo by mohlo dokázať, že bola tehotná.
Bolo to správne rozhodnutie. Ani to nebolo dieťa. Jakub mal pravdu, naučí sa s tým žiť. Tak ako mnoho iných žien. To si opakovala vždy v snahe neprepadnúť depresií. No zakaždým sa to minulo účinku, nech sa snažila akokoľvek.
A potom ju to napadlo. Čo ak to, že bola na interrupcií je dôvod, prečo ju Jakub už nechcel? Odsudzoval ju za to. Povedal, že ak by bolo jeho alebo o tom vedel nedovolil by jej to urobiť.
Ľudia sa začali stavať zo stoličiek a baliť si veci zatiaľ čo profesor ešte prechádzal po triede a zbieral papiere.
Keď sa zastavil pri nej a zbadal takmer nedotknutý papier a zaklapnutú Deutchmobilku zamračil sa, no nepovedal jej nič. Len natiahol ruku a nechal si do nej vložiť hárok s predtlačenými úlohami takmer v pôvodnom stave.
„Uvedomujete si, Didiana, že ak by to bolo známkované máte za päť, že áno?“ Nedalo mu na koniec, keď si pritisol papiere k hrudi a trpezlivo čakal na jej odpoveď.
„Áno, pán profesor,“ odpovedala jednoducho a snažila sa vyzerať kajúcne.
Možno ak by na začiatku hodiny nepovedal, že je to len na zistenie nedostatkov v danej látke, tak by zo seba dokázala vydolovať viac snahy. Ale aj tak, Jakub bol dobrý v nemčine aj angličtine a tak mala celé tri roky super doučovateľa, keď niečo nepochopila. Nemala o seba obavy pri maturitách.
„Zajtra chcem vypracované všetky otázky,“ povedal, keď jej vrátil hárok. „Robím to pre vás, aby sme zistili, kde sú vaše medzery osobitne. Každý pochopí danú látku na inej úrovni a ja potrebujem vedieť, kde kto zlyháva. Aby sa mi neopakoval minulý rok a mne nedokázali zmaturovať na prvýkrát traja študenti. To je hrozná vizitka pre profesora. A ja som dobrý učiteľ.“
„Ste,“ súhlasila. „Bola som len zamyslená, ospravedlňujem sa. Zajtra to prinesiem vypracované bez chybne, sľubujem.“ Vyzeral spokojný jej odpoveďou, lebo ju nechal tak a vrátil sa ku katedre.

Zo školy sa pohla slimačím tempom na zastávku mestskej . Mala čas. Doma nebol nikto. Matka a otec boli v práci a byť doma samej sa jej nechcelo. Natiahnuť to aspoň na tak dlho, kým sa nevráti matka. To bolo všetko čo potrebovala.
Na podiv, matka jej to návrate nevyčítala. dokonca to ani raz nespomenula a snažila sa vždy navodiť tému, ľahkú a nesúvisiacu s čímkoľvek, čo urobila.
Bola jej za to nesmierne vďačná. Mala pocit, že ju možno aj začala milovať viac, pre to aká pozorná k nej bola. A že ju ne-znenávidela napriek tomu všetkému.
Nenávidela čas vo svojej hlave. Nenávidela byť sama a myšlienky čo jej plnili hlavu v tom čase. Bolelo ju úplne všetko. Tak veľmi, že to mohlo byť špecifikované ako fyzická bolesť napriek tomu, že bola bez ranky a bola vo výbornej forme.
Boli to denné mory, čo jej nedali pokoj. Malé rúčky, čierne kučierky a tmavé očká žiariace detským smiechom. Ktoré vídavala vo snoch noc čo noc a nenechali ju na pokoji ani počas dní.
Bola to jeho vina, ak by nebol tak sebecký a dokázal sa dostať cez jednorázovku, na ktorej už dávno nezáležalo, mohli byť šťastní.
 Mohli byť rodinou. Mohla mu dať domov, ktorý nemal pre jeho tyranského a hulvátskeho otca. Mohla by byť dobrou matkou pre jeho syna, byť dobrou manželkou a nevestou pre jeho svätú matku. Bola si tým istá.
Neznášala sa za to, že teraz, keď jej dieťa bolo navždy preč, keď ho nechala zomrieť, vidí, ako veľmi by ho dokázala milovať, už len preto, že bolo jeho.
Ak by nebola tak prchká mohol mať jej syn otca. Dobrého otca, bola si istá. Jakub by to skutočne urobil a miloval by ho.
Bol dobrý človek a vyrastal v podstate bez otca, urobil by všetko pre to aby jej dieťa niečo také nikdy nezažilo. A taktiež...stále ju predsa miloval. Nikdy jej nepovedal, že už nie.
 Na zastávke šalelo pár deciek zo školy a boli príjemným rozptýlením, aspoň nemusela premýšľať nad sebou.
Keď konečne zastavil autobus pred zastávkou, bola premrznutá a skrehnutá až na kosť. A takmer sa do neho rozbehla. Na niečo také sa nedá zvyknúť nikdy. Pohodlie auta je na nezaplatenie.
Päťka bola prázdna, keď sa dostala dnu a radosťou si prikývla, ako sa náhlila, aby sa k nej dostala. Samozrejme, nezostala prázdna dlho a za chvíľu už bola pritlačená k oknu, na druhej strane od dverí, bandou malých trpaslíkov zo základky.
Autobus sa znova pohol a jej peklo začalo v podaní krpatých deciek s batohmi, ktoré boli takmer väčšie ak oni sami a drgali do nej a štuchali, kričiac do jej ucha, pri tom, ako si detinsky nadávali.
Cesta hromadnou mestskou dopravou bola trestom božím. Aspoň ona to tak vnímala. Nebolo možné, aby toto nikomu nevadilo. Mala chuť na tie malé sračky nakričať alebo možno ich pri najbližšej zastávke vykopať jedného po druhom z toho prekliateho autobusu.
Keď však zastavili zabudla na všetko, čo plánovala deťom vyviesť. Jej pohľad bol fixovaný na malú pizzeriu, ktorú nedávno otvorili. Presnejšie na jej vchod, kde videla Jakuba s Gabom, ako sa opierali o zábradlie, teraz už spratanej terasy a o voľačom diskutovali.
Nepamätala si, že by si bol Jakub niekedy až tak blízky s Gabom aby s ním trávil čas a už vôbec nie, že by sa s ním bez účelne táral mestom.
Kým ľudia nastupovali, stihla spozorovať, ako ich hovor utíchol a Jakub sa otočil na niekoho s úsmevom, tak širokým, že hrozilo roztrhanie jeho tváre.
Autobus sa pomaly pohol tak bez váhania stočila svoje telo až sa dostala kolenami na sedačku, aby mohla vidieť, ako do jeho náručia vkĺzlo nízke dievča s ružovou lyžiarkou s velikánskym brmbolcom, ktorá bola bez predstavivosti a štýlu zladená s ružovou jesennou bundou.
„Blbé blondíni a ich potreba hrať sa na Barbie,“ šomrala, keď ju objal, stiahol jej čiapku vyššie z čela a pobozkal ju.
Nie iba tak dotýkajúc sa jej pier, jeho ústa sa ju snažili zjesť. Mohla vidieť preplietajúce sa jazyky a jeho ruky nevkusne držal na jej malom zadku, ako si ju tisol k sebe.
Vyslúžil si za to buchnát do ramena od Gabriela, ktorý vzal dievča, po tom ako ju Jakub prepustil, pod pazuchu a päsťou jej rozstrapatil vlasy. Na čo Jakub neváhal a sotil do neho a vrátil jej čiapku, strkajúc ju za seba naznačil úder a výkop do Gabovej tváre.
 Čo to, do pekla, s Jakubom bolo? Nebol ten typ, čo by niečo také vystrájal v meste, kde sa to hemžilo ľuďmi.
Nedokázala z nich strhnúť pohľad. Hlavne keď sa pri nich objavila červenovláska, ktorej rysy už nedokázala dobre rozoznať a zaútočila na Jakuba, aby bránila Gabriela, ktorý ju vzal do náručia a pravdepodobne ju pobozkal. To už ale nemohla vidieť. Autobus sa dostal do zatáčky a boli už príliš ďaleko. Ale zazrela ich už len keď sa strácali v útrobách pizzerie.
Neuvedomila si, že plače, kým sa pred jej tvárou, po tom, ako sa otočila neobjavil balíček mentolových, papierových vreckoviek.
„Ktorý z nich?“ Spýtal sa chlapec so strapatými vlasmi. Nie tak sexy strapatými. On bol proste len strapatý, čiernymi očami, trošku špicatým nosom a úzkymi perami.
„Čo ktorý? Smrkla, vyťahujúc si z balíčka jednu vreckovku.
Usmial sa a strčil si vrátený balíček do koženej bundy, na ktorej mal pripevnené pliešky z jednorazových zapaľovačov.
„Ktorý z nich sa s tebou rozišiel, prečo inak by si plakala?“
„Pre všetko. Celý tento poondený svet? Musí mať človek dôvod, aby si poplakal?“
Chlapec sa zamyslel, no nič jej na to nepovedal, keď sa rukami zavesil do držiakov nad sedadlami. A využil ich ako gymnastické kruhy, aby sa mohol vzoprieť a zdvihnúť do vzduchu.
Netušila či sa ju snaží ohúriť, alebo to robí podvedome. Ale v každom prípade sa mu to podarilo, keď tým odhalil trošku svoje kože a ona si uvedomila, že mu na ňu bez hanby čumí.
Z toho mála čo odhalil zo svojho brucha nevyzeral na svalnatého týpka. Ale ona nikdy nebola náročná. Okrem hygieny, to malá isté požiadavky.
„Pozri, si fakt chutná a ja nemám rád keď sú pekné dievčatá smutné. Bývam tu neďaleko a poznám niečo, čo by ti zdvihlo náladu a prinútilo ťa zabudnúť.“ Veľavýznamne na ňu zakýval obočím pri tom, ako zoskočil na podlahu a vytiahol mobil. „Vystúp so mnou a ukážem ti to. Bývam sám, žiadny rodičia,“ lákal ju a aj keď mala pocit, že je to dáky pošahanec a nemala by nad tým ani uvažovať prikývla.
„Rada, ale dnes to nejde, mám niečo na práci. Možno inokedy,“ navrhla s koketným úsmevom pohadzujúc vlasmi. Dnes nemala náladu na nikoho. Potrebovala byť doma a nechať mamu aby sa o ňu starala.
„Vieš aká je pravdepodobnosť, že na seba ešte narazíme?“ smial sa pri tom, ako sa pridŕžal, keď autobus znova zastavil.
„Dám ti moje číslo. Prezvoníš ma a ja sa ti potom ozvem, alebo by si sa mohol ozvať ty a dohodneme sa.
„Už som sa bál, že vycúvaš a je to len ťah, ako sa ma zbaviť,“ priznal, pred tým ako jej nadiktoval číslo a sám uložil to jej.
„Fakt si mi dala správne,“ neskrýval prekvapenie, keď ju na skúšku vytočil a jej mobil sa rozospieval.
Teraz bola ona na rade so smiechom. „Ak by som sa s tebou už nechcela viac stretnúť, proste ti to poviem. Nie som typ dievčaťa, čo sa na niečo hrá.“
Uznanlivo prikývol sledujúc ju s pohľadom hltajúcim každý kúsok nej.
„Ozvem sa,“ povedal, keď sa naklonil k nej cez malé decká a zhlboka sa nadýchol skôr ako sa stihla odtiahnuť. „Len aby som vedel, ako voniaš.“ Odtiahol sa, kontrolujúc zastávku. „Inak som Miro.“ A potom vystúpil smerujúc medzi paneláky.
Usmievala sa zvyšok cesty domov. Bol to blázon. Bez obalu jej navrhol sex a ešte ju očuchával. Alebo bola tak úchylná a nemyslel tým sex? Aká bola pravdepodobnosť, že by bol na svete chlap, ktorý by plačúcemu dievčaťu ponúkol na upokojenie svoje služby?
Aj tak jej to však bolo jedno. Planéty boli priaznivo zoskupené alebo hviezdy správne horeli, nech už to bolo akokoľvek, ten chalan jej padol až k nohám. Nemienila si ho nechať újsť. Čert nech berie Jakuba aj Danteho. Nie sú poslední na Zemi. Nevedela kam to s tým chalanom povedie, ak vlastne niekam. No chcela sa zabávať. Mala dosť tých nepodarených pokusov o život. Od teraz to už nechá len plynúť a čas ukáže.

Na chodbe ju privítala vôňa kávy a tichý chichot z kuchyne.
Hodila batoh k botníku a vyskočila z čižiem, náhliac sa do bytu. Nebolo možné aby bol už aj otec doma.
Ale bol. Týčil sa nad matkou, ktorá sa opierala o linku a ťahala ho za uvoľnenú kravatu, aby ho mohla bozkávať na ústa, zatiaľ čo on si ju za pás pridržal, akoby ju chránil, aby nespadla, lebo pre jeho výšku musela stáť na špičkách.
Niečo si šepkali a otec sa chripľavo zasmial, pred tým ako ju vyložil na linku.
Zasmiala sa nad nimi. Vždy boli zaľúbení. Nepamätala si, že by sa navzájom nedotýkali alebo si nešepkali. No po tej dovolenke, ktorú strávili bez nej, boli ako puberťáci a neustále nadržaní.
„Hm, hm,“ uvoľnila si hrdlo, čo matku priviedlo do stavu hyperaktivity a takmer jej otca prevalila na chrbát. 
Otec bol však pohoďák a len sa zasmial, venujúc matke posledný bozk.
„Nepríde vám hlúpa predohra na kuchynskej linke? Haló, žijem tu s vami.“ Prekrížila ruky na prsiach v snahe tváriť sa nahnevane.
Vedela, že by určite nič nepodnikli v kuchyni a už vôbec nie za bieleho dňa, keď vedeli, že sa môže každou chvíľou byť doma. Ale matkin zdesený pohľad bol na ušúľanie.
„Nemali sme v pláne nič, láska, len ma tvoja mamka vítala po práci doma. Rada, že som dnes skončil skôr. Čo mi pripomína, obleč si niečo pekné. Urobíme si pekný rodinný deň.“ Nakázal a pohol sa k nej s úmyslom ju pobozkať.
„Nech ťa ani nenapadne ma teraz pusinkovať, oci. Je to divné, po tom, čo si mal jazyk v mame.“ Rozosmiali sa na plné kolo, okrem matky, ktorá bola červenšia ako zrelá jahoda.
„Si ty ale číslo.“ Objal ju a cmukol krátku pusu do vlasov. „Uvádzaš našu mamku do rozpakov, dievča,“ šepkal tak, aby ho mohla počuť aj ohováraná osoba, za čo si vyslúžil úder na stred chrbta.
„Rozpaky? Nevyzerala v rozpakoch, keď ťa tu zvádzala, ako dáka šestnástka,“ škerila sa do jej tváre aby pochopila, že si len strieľa.
Milovala svojich rodičov. A bola rada, že si prejavovali lásku. Jakub vždy vravel, že je to super. Jeho rodičia boli rozvedení a priznal sa jej raz, keď sa mu sťažovala, že jej tak trochu závidí. Že on by sa nikdy nehneval ak by sa jeho rodičia pri každej príležitosti maznali.
„Aký je plán?“ spýtala sa aby zmenila tému.
„Skorá večera a kino?“ navrhol otec, no matka ho zastavila, keď ho otočila k sebe, aby mu mohla dať dole kravatu.
 „To znie dobre. Ale čo keby sme dnes vynechali reštauráciu a zašli si niekam na burger a colu? Chýba mi tvoj zadok v džínach,“ zamotýlkovala riasami, čo otca neomylne dostane zakaždým a dal by jej aj modré z neba.
Mali to odskúšané, viac ako raz.
„Hej vy dvaja, ja som stále tu. Nemám zavolať kamoške na pespávačku? Alebo stačí ak vás nechám samých hoďku, dve?“
Túžila po tom čo majú oni dvaja. Po toľkých rokoch sa tak milovať a túžiť po blízkosti toho druhého. Uvedomenie ju v okomihu udrelo rovno do žalúdka.
Mala to. Presne toto. A sama sa toho dobrovoľne vzdala za blbého klacka, ktorý si ju ani nevšímal.
Rodičia museli spozorovať jej zmenu nálady lebo od seba odstúpili zrazu obaja sústredení iba na ňu.
„Čo sa deje zlatíčko?“ vyzvedal otec, zatiaľ čo matka na ňu hodila chápajúci, smutný pohľad. Mysliac si, že vie dôvod prečo je zrazu smutná. No bola si istá, že v skutočnosti tá ženská nemá ani potuchy.
„Nič. Naozaj. Môžem si dať sprchu pred tým ako vyrazíme?“ Snaha zmeniť tému nevyšla, keď ju otec skenoval upreným pohľadom.
„No tak, ak ťa niečo trápi s mamkou ti pomôžeme to vyriešiť. Niečo v škole?“
Pretočila očami. Otec dokázal byť v tej istej chvíli sladký a osinou v zadku.
„Škola ja okej, fakt tato. Žiadne obavy.“
„Tak? Nenúť ma to z teba vyštekliť!“ vyhrážal sa pohybujúc prstami pred jej tvárou.
Rozosmiala sa z toho. Už nebola malé dievčatko, na ktoré by takáto vyhrážka mohla zaúčinkovať. Bola šteklivá, ale aj dosť silná aby útok opätovala.
No taktiež vedela, že kým to nepovie, nedá jej pokoj. A tak si sadla obracajúc pozornosť na oboch.
„Dnes som videla Jakuba v meste s dievčaťom. Fakt peknou blondínkou s veľkými zelenými očami a peknou postavou. Správal sa úplne inak, neviem, menej upäto a vyzeral tak spokojne. Prišlo mi to proste ľúto. A keď som videla vás dvoch, zrazu som si spomenula, že sme to mali aj my a ja som to pokazila,“ vzdychla a bola prekvapená, ako dobre sa cítila po tom, čo to mohla niekomu povedať.
„Ach, zlatíčko, nikde nie je napísané, že by ste nemohli byť ešte spolu. Skúsila si mu povedať, že je ti to ľúto?“
Prikývla, znova ťažko vzdychajúc. „ Povedala som, že je mi to hrozne ľúto a chcem ho späť, v piatok. A on povedal, že už ma nechce. A dnes som videla prečo. Neviem, prečo ma nenapadlo spýtať sa, či je v tom iná.“
Otec ju objal a dal malú pusu na čelo. Akoby to mohlo vyriešiť všetky problémy a bolesti. „Tak je na čase aby si sa tiež pohla, miláčik. Možno spolu budete a možno nie. Ale smútiť nemá význam, keď si za to môžeš sama. Jakub je dobrý chlapec, je jasné, že ho budú dievčatá chcieť.“ Jej otec vedel ako povzbudiť, to že si za to mohla sama, nebolo nič nové.
Zbadala ako do neho jej matka jemne sotila aby ho upozornila, že to nebolo tak chlácholiace ako si jeho mužský mozog predstavoval. A tak sa na ňu ospravedlňujúco usmial. „Pozri zlatíčko, možno spolu budete po čase. A možno to tak malo byť a obaja budete šťastní s inými ľuďmi. Netráp sa už pre to. A teraz šup, nech môžeme vyraziť. Postrčil ju z kuchyne a tak teda poslúchla.
Nestávalo sa často, že by otec prišiel domov pred ôsmou večer. A dni keď sa to stalo milovala najviac. Nechcela zdržovať od pekne stráveného dňa s ním a mamou. Potrebovala to. Cítiť, že je na svete ešte niekto komu na nej záleží, kto ju ľúbi.
29. kapitola
Po návrate z mesta všetko zapadlo do starej, známej rutiny. Otec s matkou si sadli k večerným správam, vedľa seba, na gauč. Zatiaľ čo ona si s nohami v tureckom sede, urobila pohodlie vo veľkom kresle a začala na doskách vypracovávať domáce úlohy.
Bola so sebou spokojná. Všetky zadania mala vypracované a bola si istá, že dobre. Profesor nebude môcť šomrať, ani jej nič vyčítať.
Nie je tak sprostá, ako si myslela. Možno to zvládne na vysokej aj bez Jakuba za chrbtom. Veď aj napriek tomu, čo sa jej posledné mesiace dialo stále dokázala mať priemer jedna celá dva. A to bolo nanajvýš fantastické.
Všetci si vždy mysleli, že je to len vďaka nemu, no teraz už v jej živote nebol stálicou a stále bola dobrá. Viac než to.
Zaklapla učebnicu a pohodila ju na podlahu pri kreslo, aby si mohla na kolená vziať učebnicu slovenčiny.
Nenávidela slovenčinu. Zlatý, dobrý Bernolák. Ten neriešil blbosti.
Riešiť vetné členy a skladby bola strata času. No kto sa jej spýta kde vo vete „Choď do riti, Štúr!“ je podmet a či je do riti príslovkové určenie miesta, či spôsobu, času?
Nervózne vyťukávala koncom pera do zošita pri tom, ako sa snažila číselne označiť všetky vetné členy, tak ako to od nich vyžadoval profesor.
„Nebolo by ti lepšie v tvojej izbe? Mala by si tam pokoj a pohodlie. Mohla sa lepšie sústrediť na domáce úlohy,“ prihovoril sa jej otec, nespúšťajúc pohľad z televízie, zatiaľ, čo sa končekmi prstov prehrabúval v matkiných vlasoch.
„Som v pohode, tato. Ešte tri súvetia a mám to.“ Hrýzla si do pery, aby sa nerozosmiala.
Bolo jej jasné, že jej vyťukávanie perom, do otvoreného zošita, otca vytáča a chcel jej taktne naznačiť, nech si to ide robiť čo najďalej od neho.
Nenávidel to, rovnako, ako keď opakovane zapínala a vypínala pero. To vždy vyskočil z miesta a radšej odišiel sám, pred tým, než by vybuchol.
Ale nakoniec prestala a namiesto toho si ho strčila medzi zuby.
Mobil na konferenčnom stolíku sa rozvibroval, oznamujúc príchod novej správy. Srdce sa jej rozbúšilo a musela si dopriať hlboký, pomalý nádych na upokojenie uzlov v žalúdku, čo jej spôsobil.
Matka sa poň natiahla a ona sa takmer skotúľala, keď vyskočila na nohy, aby jej telefón vytrhla z rúk.
„Pokojne, len som ti ho chcela podať,“ vysmievala sa jej do tváre, naschvál príliš nežným hláskom.
„Ďakujem,“ zašomrala, keď si znova poskladala nohy pod seba a jej vytrženie bolo schladené menom „Miro z autobusu“.
Vzdychla si tíško a trpko sa smejúc svojej debilite. Prečo by sa ozýval? Prečo stále čakáš? Vymazal si tvoje číslo, povedal ti, že to urobí.
„Ahoj, rozmýšľal som, že vlastne ani neviem tvoje meno."
Usmiala sa, krútiac hlavou nad tou správou. Po takmer piatich hodinách si spomenie? Ale skutočnosť, že na ňu myslel, bola prekvapivo príjemná. Myslel na ňu. Skutočne nad ňou uvažoval.
„Ako si teda zapísal moje číslo?"
Odpoveď prišla takmer hneď. „Pekné kozy z autobusu. :P"
Vprskla, no hneď si pricapla ruku na ústa. Rodiča boli chorobne zvedaví, nechcela na seba pútať prílišnú pozornosť tých dvoch párov netopierích uší.
Tá jeho úprimnosť bola až vtipná. Mala pekné prsia. Napriek veľkosti boli stále pevné a pružné. Aj bez podprsenky držali tvar a neviseli. Jakub ich miloval. Boli prvou vecou, pre ktorú jej začal v čase puberty venovať pozornosť. Tiež mal ten svoj humor, a tvrdil, že je to pre vedecké účely. Že prsia by tak rýchlo rásť nemali a ona bola zrejme ovplyvnená skleníkovým efektom, alebo splodinami z neďalekej atómovej elektrárne.
Musela si tie hlúpe spomienky vytriasť z hlavy.
„Asi by som mala byť urazená, že?"
Zabávala sa na ňom. Akosi sa mu podarilo držať jej úsmev aktívny aj napriek tomu, že nebol ani fyzicky prítomný. A to muselo byť rozhodne dobré znamenie.
„Čo? Prečo? Veď je to predsa kompliment. Máš skutočne pekné prsia. Nie je to tak, že by som mal zoznam plný pomenovaní tohto štýlu. Preto sa pýtam na meno, nech to môžem zmeniťAj keď, stále pre mňa budeš Pekné prsia z autobusu."
Znova sa musela usmiať. „Kozy.Nazval si ma kozami, nie prsiami. A volám saDiana," odpovedala a zastrčila mobil medzi opierku a vankúšik. Nemyslela, že by jej ešte napísal, no prekvapil ju, keď sa jej mobil znova rozozvučal.
„Diana, nešla by si so mnou dnes von? Nič veľké, na námestí predávajú pečené gaštany a varenú kukuricu. Myslel som, že by sme to mohli okuknúť a potom zájsť ku mne.:)"
Chlapec sa s tým nepáral. Len čo bola pravda. Najskôr mini rande a potom hneď hups na vec.
„Nebudem mať s tebou sex." Nemôžem. To mu už však nenapísala. Zúfalstvom si žula znova peru. Nebola si istá, či by ho s ním chcela mať ak by aj mohla.
Možno jej písal len pre to, že od nej chcel zásun a už sa neozve. Keď mu teraz jasne dala vedieť, že nič nebude. Bolo jej to však jedno. Ak by nekrvácala, možno by sa dala ukecať, ale bolo dobré že krvácala. Mala výhovorku, prečo ho nenechať, aby sa jej dotýkal.
„Nepíšem ti pre sex. Hádam si nemyslíš, že by som bol schopný žiadať od dievčaťa, ktoré smúti za bývalým, sex. Kristove klince, že ty si si v tom autobuse myslela, že ti navrhujem sex?! :O" Bola červená tak, že si to museli všimnúť aj rodičia. Bola si tým istá.
Asi čítala priveľa tých hlúpych kníh, kde autorky skresľujú mužskú myseľ a jej funkcie a preto hneď myslela, že od nej chce...
„A čo si mi to teda navrhoval?"
„Skutočne si si to myslela! Ale počkaj! To potom znamená, že by si bola ochotná? Och, nie, neodpovedaj. :D A mám doma play station jedničku, dievča. To je to najlepšie na rozptýlenie. To som ti chcel ukázať, nie svojho jaška. :D"
Rozosmiala sa. Na plné hrdlo, úplne zabúdajúc na rodičov.
„Takže si ten typ čo emotikonuje? Nebola by som to do teba povedala."
Snaha o zmenu témy? Myslel som, že ty nie si dievča, čo sa na niečo potrebuje hrať alebo skrývať za slovíčka. Tak dáme rýchle rande, končiace priateľským potrasením ruky, možno bozkom, či ma pošleš k šípku? A skoro som zabudol... :D :*"
„Bože, si neskutočný,“ zašomrala, rehotajúc sa až jej vyhŕkli slzy.
„Stretneme sa pri fontáne o pól hodku." Napísala mu rýchlo a začala spratávať svoje veci do batoha.
„Idem von. Písal kamarát, že už otvorili stánky s gaštanmi. O jedenástej som doma.“ Zakývala im a vybehla z obývačky skôr, ako by otec stihol protestovať.
„A čo tak spýtať sa či môžeš?!“ kričal za ňou, no ignorovala ho.
Vbehla do izby, hodila na seba rifle a prezliekla tričko. Potkýnajúc sa o vlastné nohy vletela do kúpeľne rýchlo umyť zuby. Naniesla deodorant, trochu parfumu a riasenky a spokojne sa usmiala, strkajúc jahodové Labelo do vrecka mikiny.
Vyzerala prirodzene no nie neupravene. Mala rada seba v tejto verzií. Zo zmaľovanej Didiany, ktorú prezentovala posledné mesiace, jej bolo zle. Už ju nechcela nikdy vidieť.
Túto jednoduchú mal Jakub rád a ona vlastne tiež. Vždy sa maľovala silnejšie iba keď išli niekam na diskotéku. Chcela to všetko znova. Ak sa mu nebude páčiť takáto nestojí za čas.
Bola pravda, že mu nepovedala svoje skutočné meno, ale čo na tom záležalo? Nebude mu predsa ukazovať občianku.
„Idem, ahojte!“ zakričala do obývačky, keď ju zastavil otec, vystreľujúci do predsiene.
„Dávaj si pozor, jasné! A doma o deviatej!“ nakazoval, za čo vyslúžil jej neskrytý výsmech.
„Oci, mám devätnásť. Už nie som decko. A budem s kamarátom, nič sa mi nestane. Ak ťa to upokojí, sľúbil, že ma odprevadí aj domov. Prídem o jedenástej. Nelicitujme.“ Objala ho a vtisla krátku pusu na tvár.
„Ľúbim vás. Užite si prázdny byt.“ Žmurkla na neho a rýchlo zvesila bundu, než sa stratila za dverami. Skôr,
ako mohol čokoľvek odpovedať.

Videla ho takmer okamžite. Ako sa ležérne opieral o stĺp lampy. Jeho vlasy boli stále zauzlené a rozhalená, kožená bunda ukazovala šedú mikinu. Muselo sa mu nechať, že sa so štýlom, nehral. Nebol vyčančaný a vyumelkovaný. Bol svoj a zjavne mu bolo u prdele, ako to vyzerá s dotrhanými šedými džínsami.
Zrejme zastával ten istý postoj, ako ona. „Ak ma nechceš takto, páči sa, vieš kde bývaš.“
„Si takmer presná. To je pekné.“ Odrazil sa od stĺpu miesto pozdravu, aby jej tých pár krokov mohol ísť v ústrety.
Zatvárila sa namosúrene, keď strčila ruky do vreciek od bundy a vypäla hruď. „Takmer? Pozri, šla som mestskou. Máš, vlastne, šťastie, že som nešla až ďalšou a ty si tu takto netvrdol hodinu.“ Vyplazila na neho jazyk za čo si vyslúžila jeho chripľavý smiech.
Musela si pripustiť, že mal pekný smiech. Také hlboké, zachrapčané ha-ha-ha.
Nastavil jej ruku a ona ju bez ostychu prijala a nechala ho prepliesť si s ňou prsty.
Mal ich na omak rovnaké ako Jakub. Mozole pri koreňoch prstov a zhrubnutá koža na bruškách, len tie Jakubove boli väčšie. Úplne prekrývali tú jej zatiaľ čo Miro ich mal skoro rovnaké, ako ona.
„Povedz mi niečo o sebe,“ vyzval ju pri tom, ako ju ťahal k stánku, kde už musel starší pán, ktorý ho vlastnil, zapnúť umelé osvetlenie, a tak to vyzeral, ako prvý vianočný zablúdilec.
„Čo by si chcel vedieť? Moje meno vieš, nestačí?“ Štuchla do neho ramenom, keď sa zastavili pri stánku.
Vypýtal dve papierové vrecká a dokonca bol taký gentleman, že nechal dedkovi výdavok takmer štyridsať centov. Nečakala, že by bol ten typ. Skôr jej pripadal ako niekto, kto je schopný počkať aj na hlúpe dva centy. Ale to len utvrdzovalo skutočnosť, aká predpojatá dokázala byť voči ľuďom.
„Čo tak koľko máš rokov, na začiatok by to stačilo.“ Vzal si jedno papierové vrecko a pohol sa k najbližšej lavičke.
„Devätnásť, čo ty?“ Hra na dvadsať otázok sa zdala dobrým nápadom. Aspoň nehrozilo hlúpe ticho.
„Dvadsať jedna. A tých tvojich devätnásť si už kalendárne mala, či sa ti len blížia. Vieš, vy ženy si rady do prvých „cať“ pridávate a potom už len uberáte.“
Tak toto bola pekne hlúpa hláška. Bol to zaiste akýsi hlúpy sexista.
„Tvoja matka ti musela, kurevsky, ublížiť, že?“ Zaútočila na neho, vracajúc gaštan späť k ostatným jeho chladnúcim kamarátom.
„Akosi na to prišla? Moja matka nie je síce matkou roka, ale nemyslím, že by mi ubližovala.“ Jeho vážna odpoveď ju pobavila. Čakala by, že pochopí, no zjavne to šlo mimo neho.
„Máš sexistické narážky a to sme spolu nestrávili ani plnohodnotných päť minút.“ Hodila do neho jeden gaštan, ktorý si spokojne rozšúpal a celý strčil do úst, až vyzeral ako spokojný škrečok.
„To nie je sexistické, je to fakt. Všetky chcete byť dospelé a keď ste, chcete byť naopak znova adolescentkami.“ Mykol plecom a hodil si do úst ďalší gaštan.
„Že ty si dáke chytráčisko.“ Útočila, až príliš si užívajúc situáciu.
Usmial sa na ňu, jasne signalizujúc, že presne to si myslí. Opätovala mu úsmev. Bavil ju. Bol to týpek, ktorý stál za rozbor.
„Takže, od kedy bývaš sám?“ opýtala sa po chvíľke ticha a jednom zjedenom gaštane, zatiaľ čo on do seba nahádzal už štvrtinu svojej porcie. Nebolo to preto, že by na ne nemala chuť alebo sa hrala na dámu a nechcela ich do seba hádzať rovnako ako on. No jej ruky boli šmatlavé s odrastajúcimi gelovkami a šupky sa jej vyšmykovali, ako sa do nich nevedela bruškom palca poriadne zaprieť.
„Pár mesiacov po mature, teda dva roky, skoro. Mali sme iné očakávania od môjho života. Matka je profáčka literatúry a otec je telocvikár a fyzik. Čakali, že pôjdem na výšku. Ja som odmietol. Gén pre lásku k vedomostiam získala sestra, ja som ako Danny Devito vo filme, kde bol jedným z dvojčiat, vieš, ten zvyškový produkt. Nepodarok. Zatiaľ čo moja sestra je Arni. Zasraná dokonalosť,“ chechtal sa pri čistení ďalšieho gaštanu, ktorý jej tento krát pozorne ponúkol, ležiaci na jeho dlani.
„Takže si odišiel dobrovoľne,“ konštatovala a s úsmevom prijala ponúknutú dobrotu.

„V podstate som ušiel. Nebolo to tak, že by sa moji rodičia dokázali vzdať predstavy mňa v talári, s titulom minimálne Bc. Otrava. Nikdy som nebol na učenie. Tak som sa proste zbalil a odišiel sem o šesťdesiat kilákov ďalej. Pracujem a žijem si ako chcem, robím čo chcem a som si sám sudcom... Ale dosť o mne. Ako to vidíš ty po mature, stavím sa , že túžiš po výške, že áno?“
Podal to, ako by to bolo to najnepochopiteľnejšie rozhodnutie. Chcieť ďalej študovať. Skončiť so štúdiom po mature môže iba odvážny človek, čo sa nebojí osamostatniť alebo potom totálny kretén. Problémom zostávalo rozlíšiť, kto sedí pri nej na lavičke a kŕmi ju svojimi gaštanmi.
„Je niečo zlé na tom, ak chce človek proste študovať niečo čo ho baví? Nemyslím, že je to na posmech, keď chce niekto titul a mať lepšie možnosti sa zamestnať.“ Obhajovala všetkých vysokoškolákov a hlavne seba.
„Hej, dýchaj, ohnivka. Nevysmievam sa. Sme v klídku. Ani sestre som sa nikdy neposmieval, že bola blázon do všetkých, možných, dostupných informácií. Len si nemyslím, že tu v našom štáte ti to na niečo bude.“
„Viac mi tak nehovor! Nie som Ohnivka. Už nikdy!“ vybafla, pripravená vstať a utekať.
Možno by si mohla tie prekliate vlasy prefarbiť na čierno, alebo odperoxydovať. Už mala skutočne dosť toho neustáleho prezývkovania. Poppy, ryšavka, ohnivka, zasraná líštička. Prečo sa ľudia neobúvajú do brunetiek alebo blondínok? Prečo len do ryšavých dievčat?
„Okej, Diana. Odmŕza mi zadok. Čo keby sme zašli ku mne? Urobíme si čaj, zahráme videohry... Trošku pokecáme. Žiadny sex, prisahám!“ Natiahol k nej ruku v ktorej držal jeden olúpaný gaštan, ktorý si rýchlo strčila do úst a vystriedala ho svojou dlaňou.
Teplo bytu znelo dobre a nemala pocit, že by sa ho mala báť. Vyzeral ako správny chalan. Nebol idolom krásy alebo spoločenského postavenia, ale bol pekným rozptýlením od všetkého, čo sa jej za posledné týždne udialo.
Dante bol inteligentný, krásny s perspektívnou budúcnosťou právnika a kam ju dostal. Bolo na čase vrátiť sa na zem k ľuďom z jej časti sociálneho zaradenia.
Celú cestu sa držali za ruky, no ani jeden z nich nič nepovedal. Pohupoval ich spojenými rukami, ako malý chlapec zatiaľ, čo palcom hladil kĺb toho jej.
Musela sa pre seba usmievať. Bezstarostnosť tej situácie a nevinnosť toho gesta boli presne to, čo potrebovala. Normálny večer so sympaťákom.
„Tak, tu bývam.“ Otváral jej dvere od malej dvojpodlažnej bytovky a ako správny gavalier ju nechal ísť prvú.
Snažila sa nevrtieť zadkom, keď kráčala pred ním po schodoch. Skutočne nenávidela, keď bol niekto za ňou pri stúpaní do poschodia. Papierové vrecko s gaštanmi šuštilo a nenápadne sa pozrela cez rameno.
Nevenoval jej zadku ani minimum pozornosti. Pohľad fixoval do vrecka so snahou očistiť si gaštan tak, aby mu šupky nepopadali cestou na vydlaždičkované schody.
Nebola si istá, či sa jej to páči alebo nie. Každý normálny chlap by si predsa nenechal ujsť možnosť pozrieť si pekný zadok. A ona ho mala skutočne pekný. Alebo možno len chcel byť slušný a preto tak urputne bojoval s tým hlúpym gaštanom?
Musela sa usmiať a ďalej kráčala, ako najlepšie vedela, bez prílišného vrtenia. Didiana bola mŕtva. Bola tu Diana a ona bola rozhodne typ dievčaťa, čo na seba nechce pútať pozornosť.
„Musíš mať fakt rád gaštany, že?“ Neodpustila si, keď bola na vrchu schodiska, čakajúc na neho, aby jej mohol povedať, ktoré z troch dverí sú od jeho bytu.
Vyšliapal hore a venoval jej plnohubý úsmev. „Babka mala jeden strom na dvore a vedela z neho urobiť toľko dobrôt, že to jeden nemohol pobrať. Po tom čo zomrela otec dom predal a tak jediný čas, kedy si môžem dať gaštany je keď, zasrane, začnú byť v predaji.“ Mykol plecami a zatlačil kľúč do dverí hneď oproti schodisku.
„Je mi ľúto tvojej babičky,“ šepla úprimne a venovala mu kolaudujúci typ úsmevu.
Jej babka žila, jediná ktorú mala, ale Jakubova zo strany jeho otca už nie a bola pri tom, keď prechádzal obdobím smútenia.
„Bolo to dávno, len sem tam mi za ňou príde smutno. Ona jediná si nemyslela, že som pokazený tovar,“ škeril sa štýlom "som nad vecou zlatko", ale ona už mala skúsenosti s chlapcami s depkami. Mimimálne s jedným.
Zatriasla hlavou v snahe dostať ho z nej, no znova tam bol, znova tam bolo dieťa a znova jej práchnivejúca existencia.
Bolo dobré, že si od tohto nič nesľubovala, zrejme bol rovnako rozbitý pre zlé rodinné vzťahy ako on, a nemala už silu na démonov, mala ich dosť svojich v zálohe.
Nemohla pochopiť, ako bolo možné, že mala šťastie na depkujúcich mužov. Musela ich priťahovať svojím poondiatym, neviditeľnými vibráciami.
„Tak, ideš ďalej? Sľubujem, že budem slušný. Dojem svoje gaštany, ako správny gentleman očistím tie tvoje a zjem pri tom možno z tvojho vrecka asi tak tri, možno štyri, ale ak povieš, že to nemám robiť, tak sa nedotknem ani jedného. Alebo by sme si mohli dať čaj, alebo kávu, neviem, čo preferuješ a zahrať si niečo,“ navrhoval a ona sa zasmiala. Stále cítila vo svojom smiechu smútok, ale bolo to úprimné. Bavil ju svojím elánom .
„Môžeš zjesť čo druhý, nevadí mi podeliť sa. Koniec koncov, si chlap, máš väčší apetít, ako ja. A možno by si mohol spraviť čaj ak ti to neprekáža. Som dosť skrehnutá.“ Aby dokázala, ako veľmi, objala sa s tichým syknutím.
„Jasan, urob si pohodlie, hneď som tu.“ Ukázal na malý dvojmiestny gauč v strede miestnosti a stratil sa za malým výklenkom, ktorý tvoril dojem oddelenej kuchyne, aj keď to bola stále tá istá miestnosť.
„Takže garsónka.“ Hodila sa na gauč a vyložila nohy na malý konferenčný stolík, ktorý už zažil aj lepšie časy.
„Pre muža samotára to je ideálne. Máš šťastie, že tu bol akurát včera na dohodnutej kontrole majiteľ tohto krtinca a ja som bol nútený upratať. Pravdepodobne by si sa zvrtla na opätku a už sa mojim smerom nikdy nepozrela,“ oznamoval so stopami smiechu z jeho malého kuchynského kúta.
Hneď sa jej nezdalo, že by mohol mať chlap v izbe tak čisto. Ešte aj Jakub mal malé prehrešky ako jedenie v izbe, veci po podlahe, hrnčeky od kávy a podobne.
„Chceš prehliadku?“ navrhol podávajúc jej šálku do rúk. „ Neviem ako sa to podarilo, ale zabudol som kúpiť cukor.“ Červenal sa pri snahe zjesť svoj krúžok v pere, komplet v rozpakoch.
„To je v pohode, nesladím. Teda sladím, ale čaj nie moc. Tak mi teda daj prehliadku.“ Postavila sa a nechala ho, aby ju odviedol do jeho malej kuchynky, kde mal malú kuchynskú linku a chladničku na ktorej vrchu bola mikrovlnka vďaka ktorej jej chladnička siahla po bradu.
„Tu je moja kuchyňa, ako môžeš vidieť je to to najkrajšie z celého bytu. Linka,“ potľapkal po pracovnej doske s mramorovým vzorom, „ bola exkluzívne vyrobená na mieru pre neskutočnú rozlohu. Nebola linka v predaji, čo by spĺňala tie maximálne parametre,“ vtipkoval s tvárou vážnou ako Dexter, pri riešení svojej vlastnej vraždy. A to ju prinútilo vybuchnúť do smiechu.
Bol celkom zábavný aj keď pravdepodobne nechcel a možno chcel. Čert to vie.
„Nasleduj ma, ukážem ti obývaciu izbu a spálňu. Nie, neboj sa. Som moderný minimalista a využil som všetky dostupné prostriedky ako spojiť obývačku so spálňou, aby tvorili príjemné prostredie a nerušili sa navzájom. Poď za mnou.“ Postrčil ju dopredu späť ku gauču a malej plazme, ktorá bola vypnutá a trčalo z nej nespočetne mnoho káblov všetkých možných farieb a veľkostí.
Nechcela sa smiať po troch krokoch, ktoré ju znova dostali ku konferenčnému stolu a tak si zahryzla od pery, obzerajúc sa po niečom, čo by mohlo zamestnať jej myseľ. No nebolo tam nič. Okrem kopy hriech poukladaných na kope pod televízorom. Steny boli prázdne, žiadne obrazy, alebo rodinné fotky. Plagáty alebo vlajky alebo erby či čokoľvek, čo si chlapi dávajú na steny.
Sklonil sa ku gauču potiahol za malé uško z látky a vysunula sa spodná časť gauča, kde na pružinách odpočíval matrac. „A teraz už je to moja spálňa,“ povedal vážne, ťahajúc znova za to uško až matrac vystrelil hore a vytvoril tak posteľ, kde by mala ona problém sa dostatočne pokrčiť, aby sa vyspala.
Bolo jej ho ľúto. Pre posteľ. Milovala spánok a predstava, že by mala spať na tom malinkom niečom jej vyvárala bolesť v celej chrbtici.
Čo ešte on, vysoký a pracovne vyčerpaný muž.
„Ak sa nenahneváš, skladať to už nebudem, dáme pár kôl Tekena a niet nad rozložený gauč, pri tom, ako ti nasekám na zadok.“ Hodil sa na kraj gauča a nechal zvyšok tela spadnúť na matrac.
„Aby si nebol prekvapený, s Júliou som neprekonateľná. Bývalý mal čo robiť aby ma s Jinom dostal,“ chvastala sa opakujúc jeho gesto, len namiesto zvalenia sa na gauč sa odšuchla zadkom až k opierke a netrpezlivo si žmolila ruky.
„Tak predvídateľné... Všetci si vždy vyberú jeho. Ja má rád Xiaoyu. Je malá, vrtká a má zasrane dobré ťahy, keď máš šikovné prsty.“ Vyskočil z "postele" a začal ťahať káble a malú šedú krabičku, jej až príliš dobre známu, na konferenčný stolík.
„No tiež ju mám celkom rada, ale milovala som aj profesora, neviem si spomenúť jak sa volal. Grcal to zelené svinstvo.“ Tuho premýšľala aj keď jej do ruky vopchal joystick.
„Boskonovitch,“ pripomenul s jemným úsmevom. „Dúfam, že si tak dobrý súper, ako znalec tej kultovky. A že nie si jedná z tých báb, čo nezmyselne tlačí všetky vrchné gombíky a čaká čo z toho vyleze,“ posmieval sa jej. Chlapec nemal tucha do čoho sa v skutočnosti púšťa.
 S Jakubom strávili doslova celé dni drvením hier. Od Super Mária a Bombermana na Nintende, až po Kula Worl a Bendyho na playku. Nebolo hry v ktorej by nebola dobrá.
Zle sa na neho usmiala, no nič mu nepovedala. Nechala ho nech si prekvapenie užije plnými dúškami.
„Nekecaj, kamoš a chyť sa pevne, budeš lietať po aréne. Viem používal aj L-ká a R- ká.“ Naznačila vypukanie krčných stavcov pri mačkaní veľkých tlačidielna hornej časti ovládača, na čo si on odfrkol a vypukal si kĺby na prstoch.
„Och, dievčatko, ty nemáš, zasranej, potuchy s kým sa to tu dávaš do betla.“
Zahryzla si do pery a stiahlo jej pľúca z toho, ako sa veľmi chcela smiať.
Možno by bolo možné mať chlapca kamaráta. Nedával žiadne hlúpe signáli, nečumel po nej, ako nadržaný adolescent. A bol prvý, čo jej pozeral do tváre a nie do výstrihu. Ešte aj Jakub po väčšine času trávil ich spoločný čas nosom medzi jej prsiami. Bol skutočne osviežujúci a nechcela sa zaoberať možnosťou, že sa len snaží byť možno slušný a jej prsia prezrel už keď si vyzliekala kabát.
Bolo to v skutočnosti celkom možné. Veď ju mal v telefóne označenú ako prsaticu.
Nakoniec sa prinútila prestať myslieť na hlúposti a sústredila sa na hru.

Mali pred sebou super večer plný zábavy a smiechu. Vedela to.