neděle 11. prosince 2016

Budeš môj - 30 - 34. kapitola




















30. kapitola

Musela sa smiať, keď ho videla stáť, opretého o šedý brizolit svojho gympla.  Nečakala, že by mohol byť pred jej školou a čakať ju s jeho úsmevom  klauna.
Odhodil ohorok z cigarety a z vrecka, svojej koženky, rýchlo vytiahol balíček žuvačiek. Bol pozorný, tak ako celý minulý večer, keď si po každej cigarete, vyfajčenej na balkóne, hodil do úst čerstvú žuvačku. Vraj, aby ju nepriotrávil. Čo bolo fakt vtipné, keďže sa celý čas ani len nepriblížili k tomu, aby sa pobozkali.
Teda, až pokiaľ ju neodprevadil domov a nespýtal sa, či by ju mohol pobozkať. A nech so sebou bojovala akokoľvek nemohla povedať nie. Rýchle prepadnutie chlapovi bolo jej prekliatím.
Chcela sa postaviť na špičky a dať mu cudnú pusu na tvár, keď ten šašo, vystrel ruku a roztiahnutými prstami cez celú jej tvár  ju zatlačil preč. Úplne divoko žujúc žuvačku, pri čom schválne gúľal očami. Príliš otváral ústa, aby videla ako si jazykom prevracia žuvačku z jednej strany tej jeho veľkej papule na druhú a mľaskal, vydávajúc chrochtajúce zvuky.
Ak bol na svete niekto, kto by za čias kráľov zastal miesto dvorného šaša, bol to on.
Nakoniec sa oslnivo usmial, tak ako si ju od seba odstrčil ju naopak pritiahol, za pás naspäť a pobozkal ju so všetkým. Od jazyka až po jemné hryzenie, prinášajúc epileptický záchvat do jej pod bruška.
„Vau, najkrajšia časť celého poondeného dňa.“  Pohladil ju po krížoch, predlžujúc tým jej opitosť z neho.
Musela súhlasiť. Deň bol na nič. Od školských záležitostí až po jej hlavu, v ktorej sa stále častejšie strácala. Ale on mal v sebe niečo vďaka čomu sa dokázala smiať a myslieť na svoje dieťatko iba okrajom mysle.
Pritisla sa k nemu vynucujúc si objatie, ktoré potrebovala a on, bez najmenšieho tušenia, jej ho dal v plnom rozsahu jeho možností.
Dokonca tam bolo aj pevné stisnutie na začiatku a letmé pusinky na vrchu hlavy s chlácholivým trením jej podšívanej jesennej bundy.
„Povedz  niečo vtipné. Rozosmej ma. Rozosmej ma!“ prosila ho v mysli, no on nemal  v zásobe žiadnu vtipnú hlášku, pre túto chvíľu.
Len ju držal, pravdepodobne si užívajúc, že sa k nemu tak tisla.
Nebola naivná, aspoň sa snažila. Nechcela tomu znovu prepadnúť tak ako pri Dantem. Bola jednou z tých hlúpych patetických dievčat, čo sa príliš rýchlo zaľúbili a potom už mali oči len pre plač. Dala si predsavzatie, že teraz sa to nestane. Preto ani nerozmýšľala nad špecifikom ich vzťahu. Proste spolu boli. Ak by ju nepobozkal, večer pred jej barákom, ani by sa nad tým nepozastavila.
Nebola celkom pripravená cítiť niečo k niekomu. Nechcela to.
„Tak, čo tu robíš?“ Odtiahla sa od neho a upravila mu golier, od jeho koženej bundy, aby stál celý pekne do hora.
„Chcel som ťa vidieť a pozvať na pizzu. Myslím, že po včerajšku už nikdy nebudem schopný túžiť po dievčati tak, ako od toho osudného večera túžim po tebe.“ Znova tie jeho srandičky, ktoré dokázal podať s kamenne vážnou tvárou.
V skutočnosti mu to včera pekne natrela. Nebola si istá, či ju nechal alebo mala toľko šťastia a bola v tej hre lepšia ako on. Ale nabila ho osemkrát z desiatich. Čo bol rekord. Pri Jakubovi bola rada, ak zvládla dať aspoň jednu.
„Myslela som, že chalani znášajú skutočne zle, keď ich holka porazí v hre, a ešte Tekken... Prekvapuje ma, že ťa vidím.“
Preplietla si s ním prsty a pomaly sa pohli zo školského dvora, zatiaľ, čo on znova kýval ich rukami. Musela sa na tom potíšku smiať. Len málo kto mohol povedať, že je plyšoví medvedík s výzorom grizzlýho. A on bol rozhodne ňuňkáč.
„Viem zniesť prehru. Aj keď, samozrejme, som pripravený dať odvetu. Hneď, ako si naplníme brucho a spláchneme dnešný, katastrofálny deň pivom.
Samozrejme, že to bol dôvod prečo tu stepoval a vyčkával ju. Pravdepodobne nemohol pre to, že ho porazila baba, spať celú noc.
Smiala sa na plné hrdlo až hrozilo, že si cvrkne, keď ho zastavila a ako malé dievčatko na neho vystrela ukazovák.
„To je ten dôvod prečo si tu, že?!“ hekala pri utieraní sĺz a slabo chrochtala.
Ach, tí chlapi, neschopní zniesť prehru od „nežného“ pohlavia.
Vypleštil na ňu svoje oči, no rýchlo to zamaskoval odfrknutím a zavesil jej ruku okolo krku, aby si ju mohol pritiahnuť k hrudi.
„Tak to vôbec nie je, som fascinovaný, skutočne... Ale áno, potrebujem svoje gule naspäť,“ priznal s vyšpúlenou spodnou perou a motýlikovským žmurkaním.
Vyzeral vtipne. Poznala iba jedného chlapa, čo vyzeral aj pri tomto - pre chlapa nie vhodnom geste - skutočne na usexovanie. Zatriasla hlavou.
Už nie. Nikdy na neho už ani nepomyslí.
„Okej teda, čo keby sme sa vykašlali na pizzérku, objednali si dáku k tebe na byt a mohli dať fight? Nechám ťa nastaviť light úroveň a vyberiem si hráča s ktorým mi to nejde... Čo tak Ogre? Toho nemám moc rada,“ podpichovala ho, pichajúc do jeho boku lakťom pri tom, ako sa mu škerila rovno do tváre.
„Si zlá, zlá žena,“ šomral, strkajúc do jej hlavy dlaňou, čím ju od seba odsotil, no hneď ju pritiahol späť.
Musela mu nechať, že sa nechoval ako typický chalan, čo ju chce dostať do postele. On sa vlastne niekedy nechoval ani ako chalan jednajúci s dievčaťom.
Možno by to inú nahnevalo a urazilo, ale ona bola za to rada. Keď jej, ako teraz, strčil do tváre, ako dákemu kamarátovi, alebo jej dal slabú päsť do ramena, vypýtal si päť a potom vzápätí ju bozkával, ako by šlo o život.
„Tak si ma skroť,“ vyzvala ho a omotala ruku okolo jeho pása.
„Och, to nie. Mám rád neochočené cicky.“ A tu to bolo, žmurkal, kýval obočím iba sekundu pred tým, ako ju pobozkal až mala pocit, že by z toho mohla aj omdlieť.
Kde taký houmlesák prišiel k takému bozkávaniu? Ak by ho stretla pred mesiacmi niekde na ulici, nevenovala by mu viac času, ako na skritizovanie jeho koženej bundy, vyzdobenej trápnymi plieškami z jednorazových zapaľovačov. Pravdepodobne by Kata s dvojičkami po ňom niečo zakričali a potom by sa na tom všetky štyri rehotali celý deň.
Keď už sedela na jeho sedačke a v ruke držala čaj, znova bez cukru. Aj keď už tento krát bol  položený na konferenčáku,  v drobnej miske, dovolila si sledovať jeho malý, na pohľad pevný zadok, pri tom, ako zapájal káble s jeho ritkou pár centimetrov od jej tváre.
Zhrýzla si peru, zvažujúc nápad, čo jej skrsol v hlave. Skôr než si to stihla rozmyslieť, vystrela ruku a silno ho štipla do zadku až nadskočil a joysticky spadli na zem s rachotom, akoby už nikdy nemali po tom páde fungovať.
„Jaj!“ vyhŕkol a namiesto toho, aby ratoval svojho miláčika sa vrhol na ňu a začal ju štekliť.
Zjavne si to užíval. Jeho ruky boli všade a aj keď vyzeral, že na sebe nemá veľa svalov bol prekvapivo silný a vrtký a než sa nazdala mala zablokované nohy, ktorými ho kopala a jej ruky boli pritlačené k jej bruchu. Zatiaľ čo on jej venoval vlčí úsmev.
„Tak ty takto? Štípance sú protizákonné.  Každý štípanec bude spätne použitý proti vám. Máte právo si vybrať miesto, kde bude  umiestnený, ak sa nemôžete rozhodnúť, bude vám udelený podľa môjho skromného výberu.“ Neprestával jej ruky tlačiť do brucha zatiaľ čo ju hrýzol do krku.
Bol to šialenec, totálny vypatlanec. Hrýzol ju a šteklil jazykom až nevedela, či sa jej chce od smiechu cikať alebo ju to všetko vzrušuje. Gray by sa od neho mohol priučiť, to bolo isté.
„Ty sa smeješ? Nechávaš voľbu na mne vravíš?“ spýtal sa jej krku medzi kusancami a kmitavým hladením jeho drsného jazyka.
Robil to náročky. Nemal v úmysle dať jej na výber a skôr než si uvedomila, čo sa deje, bola na bruchu a nepríjemná pichľavá bolesť sa šírila od jej pravej polky až do žalúdka a potom späť.
„Ten chorý bastard! Oplať mu to! Hneď!“
Nebolo ľahké sa z pod neho dostať. V skutočnosti to bolo nemožné. Ale bol chlap a ako taký reagoval na ženu. A tak, keď sa proti nemu zavlnila, stratil sústredenie a konečne si mohli byť tvárou v tvár v ich nerovnom boji.
Ich súboj na rozloženej sedačke prerušil zvonček. Jedlo dorazilo.
Prekvapilo ju, keď počula od dverí viac mužských hlasov a neznelo to ako donáška. Chcela vstať a ísť sa pozrieť k dverám, no nevedela, či to  Miro chce.  A tak zostala ležať na gauči pretočená na bruchu a hompáľala nohami vo vzduchu.
Počula suchý zips na jeho peňaženke a znova sa tíško zachichotala. Len on môže vytiahnuť detskú, látkovú peňaženku s Pikachuom a tváriť sa ako zasraný Gates. Ale nech sa prepadne, ak tá jeho šialenosť a salámizmus nebolo to, čo potrebovala.
„Jasné brácho. Dík.“ Počula ho šepkať a zvedavo natiahla krk, aby videla prečo, do pekla, šepká.
Dva páry hnedých očí v neznámych tvárach ju zvedavo sledovali, tak nahodila sladký úsmev a zamávala končekmi prstov.
Voľačo si povedali a Miro sa rozosmial.
„Čau, úbožiaci!“ Zabuchol im dvere pred nosom a spokojne sa pohol k nej na gauč.
„Kamoši? Prečo si ich nepozval? Skrývaš ma?“ zaútočila skôr, ako sa k nej dostal.
„Sú to blbci. Horší, ako ukecané ženské, to mi ver. Bolela by ťa z nich hlava po piatich minútach.“
„Si taký sexista,“ vzdychla s hraným sklamaním v hlase a pokrútila hlavou.
„Nesúhlasím s tvojim neopodstatneným vyhlásením, žena.“ Samozrejme, že nesúhlasil.
„Práve si mi povedal, že sú tvoji kamaráti ukecaní, ako ženské. Neviem či ti uniklo, že je to sexistické a čo je horšie ja som žena, takže by som mala byť vlastne urazená hneď z dvoch dôvodov. Prvý, že si mal tú poznámku  a potom pre to, že z tej skutočnosti vlastne vyplýva, že ma nevnímaš ako ženu. Mala by som ti otrieskať tú konzolu o hlavu a odísť so vztýčenou hlavou a rozvlnenými bokmi.“
Smial sa až sa v jeho očiach nazbierali slzy a pritiahol ju k sebe. 
„Dievčatko, ver mi, nikdy som si neuvedomoval, že je v mojej blízkosti žena tak, ako si to uvedomujem pri tebe. Ak by si to vyhlásenie, že so mnou nebudeš mať sex, vzala naspäť, ukázal by som ti, ako veľmi som si vedomí tvojho ženstva.“ 
Schválne jej dal priestor na vyjadrenie, no ona bola na pokraji výbuchu smiechu. Slovo ženstvo nie je to, čo by čakala z jeho úst, ale už si všimla, že sa vyjadruje trochu nezvyčajne. Skladby jeho viet, štylizácia. Bol to podivín s výzorom ksindla no jeho vyjadrovanie malo istým spôsom čistotu a úroveň.  Teda aspoň chvíľkami. Nebol, ako klasický chalan.
„To by sa ti páčilo, čo? Moje ženstvo,“ chechtala sa  nad jej  vlastnou hrou slovíčok.
„Sväté tŕnie do venčeku uvyté, ty si, ale špinavé dievča.“
To ju prinútilo rozosmiať sa ešte viac. „Ty si taký bezbožník. Myslím, že si rúhanie vystupňoval na najvyššiu možnú úroveň.“
„Absolútne, znova, nemôžem súhlasiť. Rúhanie je vec spoločensky zaužívaná a príliš zľudovelá. Výrazy typu pre Ježiša, Bože, Do Boha, Panenko Márie sedembolestná... To sú frázy, ktoré pozná každý. Ja ich nepoužívam, akože vôbec. Mám vlastnú zbierku, ktorú som sám vymyslel a preto sa nerúham rovnako, ako ktorýkoľvek z vás, ktorý máte plnú hubu Boha, ešte aj keď zakopnete. Moje verzie v skutočnosti ani nemôžu byť brané ako rúhanie. Neberiem božie meno nadarmo. Teda poväčšine. Sú to len tŕnia, klince, kríž a tak, všetko materiálne záležitosti. Žiadna persona Christi alebo  spiritus sanctus.“
Ach, totálne tú jeho logiku žrala. Kiež by nemala stále tú prekážku... Potrebovala z neho tú jeho filozofickú náturu vysúložiť.

„Ty sa fakt rád počúvaš, že?“ vysmievala sa namiesto toho, aby sa na tú jeho papuľku vrhla a samozrejme, on prikývol.
Zasmiala sa nad jeho úprimnou odpoveďou. Toto je jedinečné vydanie človeka. Dvoch takých by Zem neuniesla, bola si tým viac než istá.
„Kamoši mi doniesli niečo, čo našu hru oživí.“ Vytiahol z vrecka maličké plastové vrecko v akom sú náhradné gombíky alebo pätníky pripnuté k vysačke na novom oblečení, či topánkach.
Tráva. Skutočná gandža iba pár centimetrov pred jej tvárou.
Vyzeral akoby mal sliny až pri kolenách, keď skĺzol zo sedačky na kolená a z maličkej zásuvky, na konferenčnom stolíku, vytiahol cigaretové papieriky.
„Uvidíš, aká zábava je hrať, keď si sfajčená.“ Popukal si krčné stavce pri tom, ako olizoval kraj papierika, aby z neho vytvoril cigaretu.
„Nikdy som to nerobila,“ priznala šeptom, no bez rečí si vzala ponúkanú šúlanicu.
„Vážne? Tak to bude s tebou sranda. Milujem spomienky na moje prvé zhúlenie.“
Časť z nej chcela povedať nie, no tá druhá chcela zažiť niečo nové. Chcela iný život a on nebol vôbec zlý chlapec. Aj správni a slušní ľudia užívajú trávu. Iba raz. Jeden jediný krát, aby v starobe neľutovala, že nevyskúšala všetko.
A tak ho nechala, nech jej pripáli a dal jej krátke školenie, ako sa to svinstvo správne dostáva do organizmu.
Výsledok? Bolo to lepšie, ako počula alebo videla vo filmoch.
A ako bonus ani raz si za tie hodiny, čo bola pod vplyvom THC nespomenula na to, čo ju trápi, čo urobila, čo jej urobil. Bol to iný svet. Plný smiechu, obrázkov a vízií, ktoré zmizli a nemohla si na niektoré spomenúť, ani po teplej sprche, zaspávajúca v bezpečí svojej postele.
Vedela však, že sa k tej sušine ešte vráti.  Bolo oslobodzujúce nebyť na chvíľu pánom svojho tela a mysle.
31. kapitola

Svet sa zmenil, život sa zmenil, ona sa zmenila.
Nebolo to tak, že by bola závislá na tej bylinke. Skôr potrebovala ten pocit, keď prebývala v jej organizme v plnej sile.
Nebolo  tam nič. Len svet v hmle a silnejšie vnímanie jeden predstavy, jednej činnosti, na ktorú sa sústredila.
Stavy.
Tak to nazval Miro. A ona urobila vždy všetko pre to, aby mala skutočne pekné stavy. A on jej pomáhal s jeho rukami na jej tele, v jej tele.
Bol to nelegálny, no neškodný únik od bolesti a zmätku a nikdy sa necítila zle pre to, že všetku tieseň a krivdy mlžila rastlinkou, ktorá bola, z jej neznámych dôvodov, stále zakázaná.
Samozrejme, malým zrúteniam sa nedalo úplne vyhnúť a v čase, keď bola pod vplyvom marihuany, to bolo ešte silnejšie.
Bola tam neškodná reklama na Nurofen sirup, pre deti na horúčky, čo jej spôsobila zástavu srdca a vytlačila všetok vzduch z pľúc. Hlúpa reklama, kým bol Miro v časti kuchyne a vysypával do misky zemiakové lupienky.
V reklame bolo malé, ryšavé dieťa, nebolo jasné, či je to dievčatko alebo chlapček, ale nemalo naušničky, tak nebolo ťažké veriť, že  bol malý nezbedník. Usmieval sa z postieľky a naťahoval bacuľaté rúčky ku mamke, aby si ho vzala na ruky.
A vtedy sa to stalo. Jej hruď sa zmrštila a spôsobila bolesť, ako jej orgány nemali dosť miesta, ktoré potrebovali. Golier na tričku ju škriabal a škrtil okolo krku a látka jemne kopírujúca jej trup sa sťahovala, ako korzet, zabraňujúc jej ústam poňať kyslík aspoň na toľko, aby zostala pri vedomí. Ťahala a trhala ho, no nepoľavilo svoj zverák, ako trest za to čo urobila. Čoho sa dopustila.
Myslela si, že to zvládne. Že sa cez to prenesie tak, ako plno iných žien, ktoré s tým žijú, bez problémov. Ona však, bohužiaľ, nebola ten prípad a každý nádych bol ako ukradnuté, nezaslúžené privílégium.
Nikdy nemal  šancu sa nadýchnuť a ona ďalej dýcha, žije, napriek tomu, že on nikdy skutočne nežil.
Nikdy ho neuvidí. Nikdy neobjíme a nebude vedieť ako vonia. Nikdy nezistí, koľko by mal z nej a koľko zo svojho otca. Nikdy ju neosloví mami a nikdy ju neobjíme. Nikdy, nikdy, nikdy ju nik nebude skutočne milovať, tak dokonalou láskou, ako dieťa miluje svoju matku. Nik ju nikdy nebude tak potrebovať. Nikdy nebude dôležitá.
Objala sa rukami v túžbe držať si ho blízko pri hrudi, cítiť jeho maličké telíčko. Jeho rúčky zamotané v jej vlasoch, jeho smiech pri bozkávaní jeho krku, čo by mu bolo smiešne a šteklilo ho to.
Zabila ho, svoje šťastie,  jediného muža, ktorý by ju v živote, navždy úprimne miloval.

Snažila sa, ako mohla, aby Mirovi zútulnila tú malú kutičku. Navláčila  tam obrazy, čo našla doma, uložené v ich pivnici a matka ich nemala v pláne už znova vešať na steny.
A nakoľko bol ten gauč pre dvoch skutočne malý, vzala pár eur zo svojho šporiaceho účtu na vysokú a kúpila peknú, rozkladaciu sedačku, kde zostalo dosť miesta ešte pre jedného človeka, aj keď si obaja ľahli a vystreli nohy.
Miro zo začiatku protestoval a odmietal prijať tú vec, no ona sa nedala. Bolo to pohodlnejšie, ako tá stará, dvojmiestna, vyležaná haraburda a nedalo sa to už vrátiť. Bol to výpredaj a nik by jej už peniaze nevrátil.
Pár závesov, záclon, zelených izbových rastlín a to miesto bolo hneď útulnejšie.
Bolo to  najmenej, čo pre neho mohla urobiť za to, že jej pomáha a je tu pre ňu a pri každom zrútení ju drží, až pokiaľ sa neupokojí a potom robí možné aj nemožné, aby ju rozosmial a  jej myšlienky, na to všetko zlé, zahnal aspoň na chvíľu znova preč.
„Čo si dnes zahráme?“ spýtal sa, keď si sadla na gauč, ktorý už ani neskladal a nechal ho vždy, pre ňu, rozložený, aby si po ťažkom dni mohla povystierať telo.
V podstate u neho bývala. Po škole ju čakal u neho alebo pred školou, podľa toho, či mal chuť niečo uvariť, alebo si len objednali donášku. Domov sa vracala neskoro v noci a aj keď bol otec nahnevaný, matka ho vždy spracovala. Tvrdiac, že dievča potrebuje trošku svojho času a  nech jej trošku dôveruje.
Ony dve však vedeli dôvod. Aj keď  sa k tomu nevracali, dokonca, ani keď sa vrátila z nemocnice.
Bola rada, že jej matka rozumela potrebe, ktorú mala a nenútila ju trčať doma, tak, ako to robila pred tým.
Otec mal však v niečom pravdu. Škola bola zabudnutá. Nerobila to náročky. Proste na ňu nezostával čas. No štvrtý ročník bol aj tak len o opakovaní a chystaní sa na maturity. Tak sa spoliehala, že to málo nového učiva proste dá.
„To je jedno. Ja vlastne dnes ani nemám chuť hrať. Len by som chcela ležať a nič nerobiť. Ale ty sa zahraj, ja ťa budem sledovať.“ Otočila sa na bok a ruky uložila pod tvár, sústredená na televízor, kde zablikalo logo hracej konzoly.
„Och, a čo to tu máme za spuchnuté žieňa?“ smial sa, no odložil joystick  a ľahol si k nej, aby mohol prstom pichať do jej boku.
„Prestaň do mňa dlubať jak do hovna, Miro.“ Capla ho po ruke a obaja sa rozosmiali.
„No vyzerala si ako také, včera, do snehu vysrané.“ Nakrčil nos a znova do nej strčil.
Pretočila oči a obrátila sa mu chrbtom.  V noci nespala dobre. Jej nočná mora v podobe Danteho, ktorý sa z ničoho nič objaví a vyčíta jej, že zabila ich dieťa, jej znova ničila pokusy o oddych a nemala náladu ani na Mirove vtipy. No radšej jeho non stop vyškerený ksicht, ako trčať doma sama iba s matkou, buchotajúcou v kuchyni.
V skutočnosti nemala náladu na nikoho, no nezniesla byť sama. Nenávidela to.
„Hej, dnes si extrémne spláchnutá. Čo keby si zdvihla tú peknú zadnicu a zašli by sme niekam. Ja neviem, na čaj, alebo pivo. Možno sa len prejsť. Kúpime starý rožok a dáme zabudnutým kačkám nažrať. Tak hybaj!“ Vycapkal jej zadok z pod deky, do ktorej sa zababušila a dokonca ju doslova navliekol do kabáta.
„Prečo nemôžeme trošku len poleňošiť a pospať si? Ide na mňa zimná únava,“ fňukala, keď jej na hlavu natiahol čiapku a vystrčil ju zo svojich dverí.
„Nie si medveď, Diana. Nebudeš chrápať o tretej poobede. Spavosť je jedna zo znakov depresie a proti depresii sa bojuje pohybom, ktorý uvoľňuje do tela endorfíny a je najúčinnejším liekom proti medvediemu spaniu.“ Znova mudroval a ona si len povzdychla. Našla Jakuba v tmavej a vtipnejšej verzií.
Ale akosi jej to neprekážalo. Bolo pekné pomyslenie, že má v tom chlapcovi aspoň kúsok zo svojej prvej lásky. Aj keď, samozrejme, neprepadala tej predstave. Boli príliš odlišní po fyzickej stránke a z časti aj povahovo. Jakub by nikdy nefajčil legálny druh tabaku, nieto ešte ten podpultový.
Nakoniec skončili pri rieke, kde skutočne oddychovalo ešte pár kačíc a jeden káčer, ktorí zjavne zabudli odletieť, alebo nemali potrebu, lebo bolo dosť bláznov, čo ich prikrmovali aj v zime.
Sedeli na studenej lavičke a hádzali omrvinky tým hlúpym vtákom, zatiaľ, čo sa pár ľudí okolo nich náhlilo domov z práce a škôl venujúc im študujúce pohľady, pri tom, ako ten hlupák šialený kričal na úbohé vtáky, nech žerú.
Znova zašli k stánku ku gaštanom a tento krát zobral už len dvojitú dávku do jedného vrecka. Rozprával o svojej rodine o kamarátoch z mesta, kde vyrastal a pomaly prichádzala na to, že bol v skutočnosti smutný. Možno viac, ako ona, no keď sa ho spýtala, prečo sa nevráti domov, len mykol plecom, že ten život nebol to, čo chcel a s jeho rodičmi je rozhádaný bez možnosti nápravy.
Bolo jej to ľúto. Ona svojich rodičov milovala a mali skutočne dobrý vzťah. Pritúlila sa k nemu znova na lavičke, kradnúc torchu jeho tepla. Bol len začiatok novembra, ale vyzeralo to, že každým dňom nasneží.
„No tak, netvár sa akoby si pre mňa chcela plakať... Mám sestru a s tou som v neustálom kontakte. Ľudia, čo ťa majú radi si nájdu spôsob, ako ti byť na blízku  a nikdy sa nevzdajú. Nech ich už od seba akokoľvek odháňaš.“ To bola zrejme pravda, ona však musela premýšľať koľko ľudí v jej živote ju malo skutočne rado. Keď okrem pár kamarátok jej nezostal nikto. Ešte aj Jakub, ktorého poznala celý život, sa na ňu vykašlal a povedal, že ju už vo svojom živote nechce.
Ale dôležité bolo, že mala aspoň rodičov a Mira. Nie? Radšej mať pár ľudí, ktorým na vás záleží, ako tlupu, ktorá na vás zvysoka...
Sledovala ľudí, ako na námestí pomaly stavajú stánky na martinské dni  a nemohla sa dočkať, keď takto budú stavať stromček a kiosky na vianočné trhy.
Milovala medovinu a  turecký med.
A keďže sa Miro zjavne nemal v pláne vracať domov osvietil ju super nápad.
Jej rodičia určite nebudú mať nič proti tomu ak by si ho pozvala, aby sviatky netrávil sám.
„Čo máš v pláne cez vianočné sviatky,“ vyhŕkla skôr, ako sa stihla zastaviť.
Zbadala, ako sebou trhol no nepozrel na ňu. Ďalej sledoval kačky, ktoré sedeli na hladine jazera  s prižmúrenými očami akoby si dopriavali poobednú siestu.
„Pravdepodobne budem v práci. Myslím, že mám rannú, tak to budem do druhej v práci  a potom mám voľno do dvadsiateho siedmeho.“ Hodil spiacim kačkám šupku z gaštanu a postavil sa dávajúc jej najavo, že ich chvíľka vonku končí.
„A ideš domov? Vieš, myslela som, že by si mohol sviatky stráviť u mňa doma. Rodičom by to zaiste nevadilo. Môžem ťa predstaviť ako kamaráta, ak máš strach, z výsluchu môjho otca. Aj keď, on nie je typ, čo by ma tak ponižoval. V skutočnosti to skôr hrozí od babky. Ale aj tú dám do laty a vysvetlím, že sme len kamaráti.“ Skutočne dúfala, že by povedal áno.
Boli to prvé Vianoce bez Jakuba a páčilo by sa jej ak by deň strávila s Mirom a on by nebol v tak krásny deň sám.
No on vyzeral, akoby mu vypaľovala kutáčom do zadku dieru, keď sa ospravedlnil a jej pozvanie odmietol.
„Nie je to nič osobné. Len si myslím, že Vianoce sú rodinná záležitosť a nechcem tam oxidovať. Tvoji rodičia by si mohli myslieť, že je to medzi nami vážne, a necháp ma zle, rád s tebou trávim čas, ale na stretnutie s rodičmi sa necítim.“ No, aspoň, že bol úprimný aj keď ju to zabolelo.
Nie to, že naznačil, že to s ňou ešte nevidí vážne.. V skutočnosti sa ona necítila na vzťah so všetkým čo k nemu patrí  po emocionálnej stránke. Ale skutočne ju odkopol vyhovárajúc sa na jeho zle pochopené postavenie v jej živote?

„Neviem kde si mal strčené uši, keď som vravela, že ťa predstavím ako kamaráta. Chcela som, aby si bol so mnou počas sviatkov ako kamarát a nie perspektívny manžel. Rodičom by som to vysvetlila. Sú v pohode, skutočne. Ale ako chceš, tráv si štedrovečernú večeru sám v tomto malom, smutnom byte. Len si potom spomeň, že som ti ponúkala moju sladkú spoločnosť a matkinho legendárneho kapra v múčkovom obale s mletým chili. Ver mi, nikdy si nejedol tak dobre urobenú vianočnú rybu,“ frflala s vystrčenou spodnou perou a kráčala preč z námestia.
„Okej, ty jedna neodbytná ženská, prídem, ale ak ma tam nebudú chcieť musíš mi to povedať. Nemám rád, keď ma berú ako vtierku, čo sa niekam tlačí a vnucuje. V skutočnosti na to vôbec nie som odkázaný.“ Prehodil ruku cez jej ramená a vtisol jej krátku pusu na spánky.
Spokojne si v mysli žmolila dlane. Jedny smutné Vianoce eliminované. Vedela, že jej rodičia proti tomu nič mať nebudú. Bola si istá, že matka bude sladká a otec diskutujúci. Prinútia ho cítiť sa príjemne  a uvoľnene do piatich  minút.
Vrátili sa k nemu v tichosti na byt. A to nebolo zvyčajné, nie pri Mirovi.
Pochopila, že je zrejme naštvaný aj keď ničím netrieskal a nevrčal. Zrejme prechádzal tichým druhom hnevu a ona aj napriek tomu, že nemala rada konfrontácie, vždy boli lepšie, ako by sa napätie medzi nimi malo stupňovať až by spôsobilo atómový výbuch.
„Dobre, vyzeráš ako pitbull na sedatívach, ktorý chce trhať, čo sa deje?“ vyzvala ho, capkajúc dlaňou vedľa seba na gauči, ako to robievala jej matka, keď bola menšia.
Vzdychol si, no nesadol si k nej, len si prekrížil ruky a opretý o linku sa na ňu mračil.
„Nie som tvoj charitatívny prípad. Nie som odkázaný na tvoje dobročinnosti alebo zľutovania. Uvedomujem si, že môj zovňajšok pre tak uhladené dievča môže vytvárať mylnú predstavu o mojom finančnom a spoločenskom postavení, ale zlatko, ja mám peniaze. Mám bohatý kruh priateľov a v skutočnosti ťa potrebujem omnoho menej, ako ty mňa. Takže nič z tohto som nežiadal, nestál o to. Nič z tých vecí, čo si sem navláčila či kúpila. V skutočnosti, ak by som mal potrebu mohol som si to kúpiť sám. Okrem linky som všetko, čo tu vidíš kúpil za svoje peniaze a ver alebo nie, je to všetko čo potrebujem. Takže ak ma k sebe voláš len pre to, že sa ti ma uľútostilo tak to nechaj radšej tak, lebo v skutočnosti nemám rád Vianoce. Nikdy neboli viac ako deň, keď na mňa matka nekričala, keď som do seba od rána pchal sladkosti či zákusky a hŕbu darčekov. Nič viac. Teraz, keď som dospelý, už ani to, lebo z ošiaľu darčekov som už dávno vyrástol. A aj sladkosti mi  prestali chutiť a som skôr na ovocie. Je to len deň.“ Vyvalila na neho oči. Bola to najvážnejšia chvíľka s ním akú za posledný týždeň zažila. Ak by jej niekto povedal, že sa jej nový kamarát dokáže celé tri minúty tváriť vážne, ako profesor za katedrou, asi by si cvrkla smiechom.
Aj keď, áno, mal pravdu, z časti si myslela, že by mu mohla urobiť službu. Ale že by to priznala? Nikdy!
„Dobre, pripúšťam, že ťa potrebujem a preto nebudem urazená, že si vlastne naznačil, že pre teba nič neznamenám. Ale tiež sa musím priznať, že to bol trošku sebecký dôvod a nie moja potreba zahrať sa na bohatú slečinku z predmestia, ktorá vedie charitatívny spolok. Si skutočne milý, vtipný a zábavný muž a ja som v tvojej spoločnosti úplne iný človek. Si tak bez prostredný, že nejde pri tebe cítiť neistotu. Človek nemá strach, že vravíš niečo čo ľudia očakávajú, ale pri tom si k nim falošný. Chcem ťa u seba na Vianoce lebo som rada obklopená tebou a tvojou osobnosťou. Potrebujem tvoj humor a schopnosť držať ma od zlých myšlienok.“ Nebolo to klamstvo. Ani jedno jediné slovo nebolo vykonštruované.
„Takže mi tu tvrdíš, že si ma pozvala, lebo si sebecká, do seba zahľadená potvora, ktorá čaká, že ti pofúkam boliestky a budem zo seba robiť pajáca pre tvoju potechu? Je to tak, dievčatko?“ Pristúpil k nej, dvoma dlhými krokmi, a už ju držal za pás, sklonený nad ňou pripravený dať jej komatózny bozk.
„Ak je to to, čo ťa ku mne dostane, tak áno. Som mrcha, čo ťa chce.“
Zasmial sa do jej tváre, omračujúc ju vôňou mentolovej žuvačky.
„Počkať, to znamená, že tvoje vyhlásenie “Nebudem mať s tebou sex“ už nie je aktuálne?“ Hrane vyvalil svoje oči a odtiahol ju od seba na dĺžku paží, aby si ju mohol prezrieť od hlavy až k pätám.
„Sväté hovno, ak by to nebolo považované za grobianstvo sotil by som ťa do tej matrace a urobil to tvrdo a rýchlo.“
Zachichotala sa na jeho drzom vyhlásení a aj keď prešlo sedem dní od ich stretnutia nemala chuť ďalej čakať. Je to len sex. Príjemná činnosť v ktorej nie sú potrebné city, aby si ju človek užil. Nakoniec, bola prichystaná, že by s ním mohla mať sex.
Vzala svoju ruku a sotila sa ňou jemne do ramena.  Pri dopade do gauča vydala hravé „ach“ a nevinne sa na neho pozrela spod rias.
„To vážne? Neverím, že si toto urobila. Vy ženské viete, ako chlapa prinútiť zabudnúť, prečo bol nasraný, neistý a frustrovaný,“ šepol jej do krku, zatiaľ čo jeho ruka zablúdila k spodnému lemu jej trička.
„No, vy muži v skutočnosti nie ste taká šifra, ako si myslíte. Stačí ukázať kozy a dovoliť si siahnuť a ste ochotní darovať nám svet. Navyše, sme vaše sirény. Naše ženstvo vás volá a vy nemôžete odolať.“ Pokračovala v jeho hre na vyzliekanú a pomohla mu z trička v čase, keď jej on už sťahoval oteplené legíny k lýtkam.
„Och, to súhlasím, tvoje prsia a ženstvo ma vždy lákali, už od prvej chvíle v tom autobuse.“
Rozosmiala sa na plné hrdlo. „Tento krát som nemyslela svoju intímnu časť tela, ťulpas.“ Jeho ruky boli všade a ústa ich smelo nasledovali jej telom, keď sa zrazu pri tom najlepšom mieste zastavil a zhrozene sa na ňu pozrel.
Napadlo ju, či sa jej náhodou nevrátilo špinenie, to by bol trapas do konca dní, no on si frustrovane povzdychol a zvalil hlavu na jej brucho.
„Nemám kondóm,“ plakal do jej pupku dlaňami na jej bedrách.
„Tak potom asi bude šťastie, že som včera jedny kúpila. Dokonca  päť za cenu troch.“ Zakývala na neho obočím, keď sa stretol s jej veselým,  nezbedným pohľadom.
„Už včera, keď sme sa tu hrali na ručné práce, ako dáke deti, som mohol mať toto?“ Ukázal na jej čipkované, čierne nohavičky, ktoré odpočívali na svojom mieste, kde ich ráno navliekla a ona dievčatkovsky mykla plecom.
„Zrejme áno, ak by si sa opýtal.“ Chcela sa postaviť, zájsť po ne no on do nej strčil a ukázal výhražne prstom.
„Ani sa nepohni! Kde sú? Kam si ich skryla?!“ Rehotala sa, ako malá, keď ju chytil za ramená a divoko ňou zariasol. „Tak hovor, čas plynie  a každá premrhaná sekunda sa už nikdy nevráti!“ Bol to klaun.
„Je to už dlho čo si to nemal, že?“ Nedalo jej. Chcela do neho vpratať trošku vážnosti. Predsa len, nechcela pri sexe odpadnúť zo záchvatu smiechu.
„Celá večnosť. Asi tri týždne. Pred tým, ako ma moja bývalka usexovala do bezvedomia a potom dva dni na to opustila lebo sa sťahovala k otcovi na druhý koniec štátu...“ Zahryzol si do pery a trošku sa zamračil.
Nechcela pokaziť sexy chvíľku ešte viac a tak ho capla po zadku, pripomínajúc mu seba.
„Sú vo vnútornom vrecku kabáta. Rýchlo, začína mi byť chladno.“ Popoháňala ho, sledujúc, ako si šiel nohy dolámať na ceste k vešiaku.
Aspoň rozumela, prečo nemal kondómy. Zrejme nebol typ jednorázoviek. Ďalší veľký bod pre neho. 
32. kapitola

Bolo krátko po polnoci  a zima sa už pekne zarezávala do kostí. Ale bol chlap a ako taký, vo chvíli, keď preliezol jej oknom, zabudol aj na svoje meno. A omrzliny na jeho tele už absolútne nič neznamenali.
Ležala s čítačkou v rukách, jej krásne vlasy rozsypané po vankúši až za čelo postele, aby jej pri čítaní nezavadzali  a saténová, červená košieľka s čipkou namiesto ramienok a živôtiku sa jej skĺzla až k bokom, ako mala ohnuté nohy v kolenách, takže mohol vidieť jej krásne, pevné stehná strácajúce opálenie, čo si získali v letných, slnečných mesiacoch.
Odložila svoju čítačku na nočný stolík a venovala mu jemný no rafinovaný úsmev pri tom, ako nadvihla roh deky zo svojich chodidiel, naznačujúc mu, že sa k nej má pridať.  A on teda rozhodne nemal v pláne odmietnuť.
Vyzliekol bundu nadľudskou rýchlosťou a rovnako sa zbavil všetkých častí odevu až na boxerky a jedným dlhým krokom sa dostal až k nej.
Sledoval,  ako si ľahla na chrbát v tichom pozvaní. A bol to ten najkrajší pohľad.
„Som rada, že si prišiel,“ šepkala, sťahujúc si ho k sebe.
Jej malé, jemné dlane prechádzali po jeho ramenách akoby boli tým najkrajším, čo kedy videla, aj keď jeho práca v posilňovni sa iba nedávno začala črtať.
„Ako by som mohol odmietnuť dievča, čo mi napíše, že dostalo chuť... Na mňa?“ odpovedal tiež šeptom.
Ak by sa jej rodičia vo vedľajšej izbe zobudili, zrejme by ho vyhodili,  takmer nahého, bez šance navliecť na seba aspoň nohavice.
Nevadilo mu sa zakrádať, bolo to nebezpečné a muž v ňom to nebezpečenstvo miloval. A oni mali skutočne príliš nabité programy, aby si mohli dovoliť dať sexuálne stretnutie počas  každého dňa. Takže  posledné týždne ich vzťahu takmer každú noc liezol jej oknom, pomiloval ju raz, dvakrát. Podľa toho, ako unavená bola, a potom si pred odchodom dohodli ďalšie stretnutie buď aj s priateľmi, alebo len ich dvoch.
Mal nezbednú chvíľku a svoje ľadové ruky schválne položil na jej hebké, teplučké stehná. Posúvajúc ich hore, až sa dostal k bokom, a potom k pásu odhaľujúc identické červené saténové nohavičky s malými čipkami po bokoch. Ktoré robili z jej bedier sladké tajomstvo a nútili ho túžiť objaviť ten malý kúštik pokožky.
Nikdy nebol v konfrontácií so saténom. Boli to len čipky, čo mala  Dida v skrini a kým nespoznal ju, ani si nebol stý, či by mohlo byť niečo viac sexy ako čipka. Ktorá bola optickým klamom a pri snahe človek mohol zazrieť to, čo na prvý pohľad skrývala.
Ale satén bola iná úroveň dráždivosti. Nielen pre oči, ktoré neboli schopné cez štruktúru látky zazrieť miestečka, na ktoré sa tešil najviac. A jediné, čo ponúkal, bolo detailné, delikátne skopírovanie každej malej krivky, záhybu a ohybu, ale bol tam aj čuch. Keď čipka iba pramálo dokázal udržať vôňu ženy a jej pokožky, satén voňal aj po vyzlečení, akoby sa nasiakol arómou. A potom tu bol ešte hmat.
Bolo zvodné a zmyselné, ako kĺzal medzi prstami, ako by sa človek nedotýkal tkaniny, ako motýlie krídla, hebké a zázračné.
Hrýzla si peru v snahe nekričať. Mal ruky úplne ľadové a nehanebne využíval jej posteľou vyhriate telo, aby sa zahrial.
Konečne sa dostal k jej trupu a ona to už nevydržala sykla, zatínajúc, jej nakrátko ostrihané, nechty do lopatiek.
Bolo to sexy. Mal rád, keď si doma, po sprche, v zrkadle našiel na chrbte stopy po jej nechtoch. Zatlačil prsty viac do jej pokožky, stále sústredený na jej oči, ktoré mala privreté z chladu, ktorý šírili jeho dlane.
„Si ľadový,“ šepkala, no neodstrkovala. Naopak ho objala ešte pevnejšie okolo ramien a stiahla k sebe až boli ich pery iba pár centimetrov od seba.
Do nosa mu udrela vôňa sladkých, karamelizovaných mandlí jej telového mlieka. Nič nemiloval tak ako túto sladkú vôňu. Tvorcovia toho mlieka sa skutočne vyhrali, lebo ešte aj chutilo sladko a on si vždy vzal extra čas na ochutnávanie každého milimetra jej smotanovej pokožky.
„Musíš ma zahriať.“ Strčil ruky pod jej lopatky a jemne ju uhryzol do krku za čo s vyslúžil ďalšie syknutie a nohy omotané okolo  bokov. „Ale najskôr dáme dole tú košieľku." Nečakal na súhlas, zhrnutú látku chytil do rúk a pretiahol ju cez jej hlavu, nechávajúc jej vlasy padnúť na ramená.
Bola prekrásna. A on nemohol uveriť, že mal to šťastie a je ochotná riskovať hnev jej otca iba pre neho.
Smelo vystavila svoje dokonalé prsia a on bol priťahovaný ako moľa k svetlu k jej ružovým malým bradavkám.
„Si krásna. Povedal som ti to už?“ pýtal sa, kopírujúc palcom jej prsia, ktoré boli ako stvorené do jeho dlaní.  Ani veľké, ani malé. Bezchybné.
„Včera večer, takýto čas a potom dnes, keď sme boli na punči v meste s Gabrielom a Viky,“ chichotala sa, ťahajúc ho znova k sebe za vlasy.
Mal by sa ísť ostrihať, skutočne to už mal dlhé, ale zároveň to nemohol urobiť. Zbožňoval, ako ho ťahala za vlasy, keď bola stratená v rozkoší čo jej dával.
Boli akýmsi rozkoš metrom a podľa toho, ako mocne ho ťahala mohol vedieť, ako veľmi sa jej to páči.
„Zdá sa to ako večnosť, keď som v tvojej izbe bol naposledy,“ šepkal do jej krku,  bozkávajúc si cestu k prsiam, na ktoré myslel celé dni.
„Lebo si nenásytný, sexuálny maniak,“ šepkala, ťahajúc ho ešte mocnejšie za vlasy, pri tom, ako sa posúval na kľúčnu kosť a jemne sal jej pokožku.
„Nie som ten, čo písal sms-ku o takmer polnoci, že potrebuje trošku pozornosti.“ Zhrýzol ju na koreni jej prsníka a vzápätí ho ošetril jazykom.
Neodpovedala a on to bral ako súhlas a dosiahnutie bodu, kedy konečne prestane chcieť konverzovať a dostanú sa k činnosti, pre ktorú vyliezol z  postele.
Vychutnával si chuť jej pokožky a tichučké stony, ktoré vydávala prosiac ho o viac. No on sa nemal chuť ponáhľať. Ak už raz vliezol, ako zločinec, do jej izby oknom vytrieska z toho čo najviac vzdychavých verzií jeho mena, akých bude schopná tá jej princeznovská, krásna pusinka vypustiť.
Usmieval sa do  jej  jemných stehien. Cítiť chvenie jej tela, ktoré spôsobil on bolo zadosť učinením, ktoré potreboval viac ako kyslík. Zbožňoval spôsob akým na neho reagovala, ako ho potrebovala, ako ho nútila cítiť, túžiť a veriť že je dobrý  v dávaní potešenia a všetko, čo jej v posteli urobí, je skvelé.
Jeho rozbité a pošliapané ego lepila kúsok po kúsku a veci, čo mu vykričala Dida, boli len tichým šumom. Každý ston, stisnutie, dokonca aj vtipné a zbytočné poďakovanie po orgazme boli dôkazom, že jediná, ktorej sa pri jeho dotykoch chcelo vracať, bola len a len ona.
Preto zavrčal do čipky, ktorú pomaly sťahoval z jej boku a obsypával odhalenú pokožku bozkami, keď sa v jeho rifliach, hodených nakope, rozozvučal telefón.
Ignoroval ho a pokračoval po bedrovej kosti  a podbrušku k druhej čipke. No telefón neprestával kričať a v tom nočnom tichu bol ako siréna na hasičskej stanici.
Frustrovane zaskučal, ako ranený pes, a vtisol mokrý bozk na venušin pahorok, ku ktorému si cielene vydobíjal cestu najpomalším možným spôsobom.
Telefón zmĺkol akoby ho bol jeho anjel sexuálnej spokojnosti vypočul a on sa pohol k druhej čipke tak, ako pôvodne mienil. No dostal sa len k strčeniu prsta pod tú hebkú spleteninu a telefón znova kvílil.
Možno by mal byť ako všetci ostatní a dať si ako zvonenie jednu zo svojich obľúbených skladieb a nie iba tie  nainštalované zvuky v hlavnom balíčku.
„Kto, kto ťa už, pre rany božie, môže potrebovať o pol jednej ráno, Kubo!“ kňučala, rovnako nespokojná, ako on.
Nemal potuchy, ale bude musieť mať sakramentsky dobrý dôvod, aby sa z tej osoby nestala mŕtvola.
Vykotúľal sa neochotne z postele s úmyslom si ho vypnúť a vrátiť sa k svojej, dobrým smerom naladenej, priateľke. No keď z vrecka vylovil, znova tichý, telefón a zbadal dva zmeškané hovory od Kataríny, celý úmysel zbaviť sa toho prekliateho komunikačného prostriedku a tváriť sa, že on sám neexistuje boli nereálne.
Nikdy nevolala dvakrát za sebou. Ak sa aj stalo, že mu volala večer a on bol trebárs na záchode, v sprche alebo nestihol dobehnúť k telefónu. Nikdy nevolala viac ako raz.
A to mu vohnalo do žíl strach, ako náhradu za adrenalín, ktorý tam mal do teraz. Dokonca aj krv ktorá ešte stále prebývala v istých partiách jeho tela, pripravená poslúžiť sa, ako lusknutím prstov, roztiekla do ostatných orgánov.
Zuzana už sedela a ani sa neobťažovala dekou, aby sa prikryla. Bolo to ako pripomienka od čoho odišiel a tú jej nevyslovenú, drzú ukážku miloval.
Na sedemnástku z katolíckej školy v sebe nemala kúsok studu, ale nemohol tvrdiť, že by mu to vadilo. Naopak, miloval to do morku kostí.
Na jej póze, nebolo nič sexy, obyčajný, pohodlný turecký sed a trošku kyfózne držanie ramien. Aj tak  sa znova krv začala vracať dole do jeho boxeriek už len z pohľadu na jej prsia. Potreboval však zistiť, čo sa stalo Kataríne a tak sa otočil chrbtom, aby ho nedráždila a on sa mohol sústrediť.
Stačilo jedno zazvonenie. Bol si istý, že hypnotizovala telefón celý ten čas a čakala, že zavolá naspäť.
„Prepáč, že som ťa zobudila,“ potiahla nosom a hlas sa jej na konci posledného slova zlomil.
„Nespal som Katka, povieš mi čo sa deje? Prečo plačeš?“ Snažil sa do hlasu vtlačiť pokoj. A dúfal, že si trošku z neho vezme. Nebola typ, čo by plakala. V skutočnosti, za celé tie tri roky a päť mesiacov čo ju poznal, neplakala ani raz. Ani k tomu nemala blízko.
„Je to taká blbosť, že som ti hneď chcela volať naspäť a ospravedlniť sa, že som ťa zobudila. Ale potom som si uvedomila, že ak by si bol hore, zdvihol by si. Skutočne ma to mrzí, o nič nejde, Jakub. Len taký malý skrat. Ženy majú právo raz do mesiaca na nevysvetliteľné správanie,“ bľabotala, stále častejšie poťahujúc nosom, až z toho boli už malé vzlyky a on bol chvíľu od toho, aby na ňu otcovsky zrúkol nech ho už prestane ťahať za nos. Mal toho už akurát dosť.
„No tak, iba mi to povedz.“ Obrátil pohľad ku Zuzane, ktorá už bola oblečená vo svojej sexy košieľke a zbežne ju prebehol pohľadom. Skutočne sa tešil, ako tie jej malé päty bude tlačiť do jeho zadku.  Teraz však vyzerala nasrdene a vôbec sa nedivil.
„Je desiateho. A je to prvý rok, čo som bola sama, čo som jeho nechala samého a bolo mi to tak ľúto. Vedela som, že sa cíti osamelý a že ma potrebuje a ja som sa vlastne tiež nedokázala sústrediť na nič. Nie dnes. A tak som sa vrátila domov.“ Potiahla nosom. A potom znovu.
„Ale on už nebol doma. Jakub, on niekam šiel. A zrejme sa zleje ako prasa. A nemôžem ho isť ani hľadať lebo je dospelý muž. A ak ho nájdem a dovlečiem domov, bude sa za seba hanbiť a bude sa cítiť zle. A ja nechcem, aby sa tak cítil, lebo je to najlepší ocko na celom svete. A tak som si sadla sama v obývačke. A sedela som a sedela... Čumela do blba. Až mi zrazu bolo hrozne smutno a cítila som sa tak strašne sama a... Je to taká kravina... Potrebovala som ťa aspoň počuť. Som stratený prípad, že? Prvý na koho pomyslím a jediný človek, ktorého potrebujem je bývalý mojej najlepšej kamošky.“ Horko sa zasmiala, prekrývajúc vzlyky.
Bol hrozný priateľ, ten najstrašnejší zo strašných. Ako len mohol zabudnúť na ten prekliaty dátum? Ani jej nenapísal, nezavolal. Práve dnes si nedokázal nájsť čas ani na hlúpe ahoj. Zákon schválnosti zapracoval zasa v tú najnevhodnejšiu chvíľu.
„Teraz si doma?“ spýtal sa trochu tvrdo, pre zlosť, ktorú cítil na seba a ona tíško zafňukala.
„Nemusíš chodiť, skutočne. Je to trápne. Pozri, idem do postele a budeme sa tváriť, že sa toto nikdy nestalo.“
Vzdychol si nad ňou.
Bola to typická Katarína.
„Okej, nebudem diskutovať. Daj mi desať minút. Croma skapala, zasa, tak musím po svojich.“
„Jakub ne...“ Zložil. Hádať sa nemalo význam.
A v kútiku duše sa na ňu tešil. Bola doma skôr.  O celé dva dni.
„Je mi to ľúto, Zuzi. Prisahám, že ti to vynahradím. Čo tak zajtra?“ navrhol, ťahajúc ju z postele, do svojho náručia, aby ju mohol pobozkať a ešte poslednýkrát stisnúť jej perfektný zadok.
„V pohode, nebudem Xantipa a vyvádzať, lebo ťa potrebuje tvoja kamoška. Nakoniec, poznáš ju celé roky, čo je tých pár našich, spoločných týždňov? A budeš mi to musieť vynahradiť niekedy budúci týždeň. Odchádzam na predlžený víkend s rodičmi k babke, na východ. Zabudol si?“
Bola to tá najlepšia ženská na celom svete.
„Si dokonalá.“ Bozkal ju, silno ju k sebe tisnúc. „Budeš mi chýbať, okaňa. Mám ťa rád.“ Zastrčil je prameň vlasov za ucho a ešte raz ju bozkal. Mal by ísť a skutočne  to potreboval urobiť, ale mal rád lúčenia s ňou. Bola sladká, túlivá a pasovala k nemu svojim malým telíčkom.
„Tiež ťa mám rada, Jakub. V pondelok sa vidíme,“ odstúpila, aby si na seba mohol nahádzať oblečenie. Dal jej ešte rýchly bozk a vyskočil z jej okna.
Už mal vykročené, keď sa otočil, dýchol na jej okno a nakreslil srdiečko s očami a vyplazeným jazykom. Zasmiala sa tak nahlas, že ju počul aj cez zatvorené plastové okno. Priložil si prst k ústam, aby ju upozornil, že jej chichot môže zobudiť jej  otca, bachara. Doslovného.
Ako náhle bol na ulici ďaleko od Zuzinej slniečkovej aury dopadol na neho strach. Akoby pri Zuzane nedokázal celkom vnímať vážnosť celej situácie. Jej bytosť bola  iná dimenzia a on sa musel škeriť, ako na  práškoch. Možno to bolo tým skutočne dobrým sexom a ich dokonalým súznením vo všetkých sférach, čo vo vzťahu pôsobia.
 Nebol do nej zamilovaný, zatiaľ, ale mal ju rád. Vedel, že by to možno skutočne dokázal. Milovať ju. Nie hneď, ale v budúcnosti určite.
Nestihol ani zdvihnúť ruku k zaklopaniu a už mu otvárala, ťahajúc ho dnu.
 Bola zničená tak, ako ju nikdy nevidel.
 Jej oči boli opuchnuté, nos červený a pery suché,  napriek tomu si dokázala udržať tú svoju dokonalú nad pozemskosť.
 Ani netušil, ako môže niekto po uplakanom maratóne vyzerať stále dosť dobre na to, aby to natrel svetovým modelkám.
„Poď ku mne, Kitty cat.“ Rozprestrel náruč,  pohýnajúc sa jej pomaly v ústrety. No ona na neho rovno skočila, tlačiac tvár do jeho zimnej bundy.
„Nemal si chodiť,“ šomrala, stále s rukami objímajúc jeho pás a nosom zaboreným v bunde.
„Musel som. Cítim sa ako debil, že som zabudol, aký deň je dnes. Hrozne ma to mrzí, Cute. Som ten najstrašnejší priateľ na celom svete.“ Sypal si popol na hlavu, jemne ju od seba odstrkávajúc, aby si mohol vyzliecť bundu.
Nič nepovedala, len na neho hľadela akoby videla pštrosa lietať. A to ho zastavilo pri vyzúvaní botasiek, ktoré by bolo na čase vymeniť za zimnú obuv. Jeho palce boli pravdepodobne fialové a pri tvrdšom položení nohy na podlahu by sa možno aj odlomili od zvyšku jeho chodidla.
Znova sa na neho vrhla. Tento krátho dusiac zverákom okolo krku. Usmial sa pre seba, omotal ruky okolo je pása a držal ju vo vzduchu, až kým ona sama nepoľavila zovretie.
„Si ten najlepší a najsrdečnejší priateľ na celom svete. A aj napriek tomu, že mi Dida chýba, vždy, keď sa pozriem na teba alebo urobíš niečo takto neskutočne sladké, nedokážem sa cítiť previnilo, že som si ťa v podstate ukradla pre seba. A to, že si prišiel za mojou hysterickou riťou o jednej ráno je...“ Namiesto odpovedi mu vtisla pusu na tvár a potom zrazu bola od neho na meter ďaleko s výrazom, akoby jej kopol do brucha alebo do píšťaly a jej tvár sa skrivila do špatnej grimasy sľubujúcej plač,  pri ktorom budú slzy lietať do všetkých strán.
„Bol si u nej, že?“ znova fňukala, otáčajúc sa mu chrbtom a ťažko preplietajúc nohy sa hodila na gauč s tvárou sklonenou ku konferenčnému stolíku, kde bolo rozhádzaných minimálne sto fotografií.
„Samozrejme, že si bol u nej.“ Potiahla nosom a kĺbom zápästia si utrela slzy, ťahajúc do seba hlieny pri zmätkovitom  ukladaní neporiadku na stole. „Som hrozná bytosť, som ako ona.“ Znova potiahla nosom a rukou zhodila všetky fotky na zem.
„Mal si mi povedať, že si u nej, neotravovala by som. Mal si...“ zarazila sa a preskenovala ho pohľadom, ako Clark Kent, keď si odsunul dioptrie, aby mohol použiť super zrak. „Bol si v nej, keď som ti volala, že? To preto si hneď nezdvihol.“ Neznela nahnevane, skôr smutne a sklamane a nezmyselne si pričuchla k dlani, ktorú mala pred týmto výstupom priloženú k jeho tvári.
Spokojne vydýchla, no aj tak si ruku otrela do čiernych legín. „Takže mandle. Ešte aj voňať musí ako dievča zo sladkých príbehov. Som tak hrozná osoba. Nechcela som ti pokaziť večer. Prisahám, že ak by som vedela, že si u nej, nevolala by som. Ale mohlo ma napadnúť, že u nej budeš,“ zasmiala sa  niečomu v jej šialenej hlave a skryla tvár do dlaní.
„Netuším, prečo som si myslela, že spolu nespávate. Prečo by ste spolu, do šľaka, nesexovali? Ste dvaja dospelí, zdraví a pekní ľudia. Jasné, že spolu budete sexovať.“ Bola trošku nepríčetná a nevedel, čo jej má povedať, či jej má niečo povedať alebo sa jej aspoň dotknúť.
 Nakoniec zvolil niečo medzi tým a len si k nej prisadol dosť blízko, aby sa ich stehná dotýkali, ale sám po nej nesiahol.
„Ak ťa to upokojí, nemali sme sex v čase, keď si volala.“ Netušil prečo mal zlý pocit z toho, že bol u svojej priateľky a robil s ňou to čo robil. Nemalo by ho trápiť, že to Kate ublížilo. Alebo čokoľvek to s ňou urobilo.
Neboli pár, boli iba priatelia. A predsa mal ten hlúpy pocit zrady. Akoby ju podviedol a zlomil srdce tak, ako to jemu urobila Dida. Čo bolo šialené a nezmyselné.

Chcel ju vziať do náručia, ale jeho tvár a zrejme aj ruky voňali po mandliach, ako sa otieral o Zuzanu. Bolo viac než zjavné, že Kata nestojí o zdieľanie molekúl jeho priateľky, ktoré na ňom zotrvávali.
Bez slova vstal a odišiel do kúpeľne, kde si pedantne ako chirurg pred operáciou vydrhol ruky, a potom aj tvár používajúc mydlo na ruky. Nakoľko nevidel nič, čo by mohol použiť na umytie tváre, aby sa zbavil alebo aspoň trošku prebil vôňu Zuzany zo svojej pokožky.
Bolo hlúpe, že to robil. Zuza bola jeho priateľka a on mal skutočne rád vôňu sladkých mandlí. Ten čin bol jasné popieranie  jej existencie. Odmietal ju nechať vystavať medzi ním a Katarínou múr zabraňujúci fyzickému kontaktu.
Čo bolo neskutočne naivné, nespravodlivé a hrozné. Ona nemala problém udržiavať ilúziu jej priateľa medzi nimi po celé tie mesiace. A on takto hrozne ubližoval svojej priateľke.
Ale napriek tomu, že si to uvedomoval, nebola v ňom jedna jediná časť, ktorá by bojovala za Zuzanu. Zmyl ju zo seba, vypláchol ústa ústnou vodou a s výčitkami nie pre Zuzu, ale Katku a jej slzy, sa vrátil k nej.
Sedela na gauči, fotky rozhádzané po obývačke a  tupo hľadela do svojich dlaní.
 Jeho srdce sa lámalo. Nebolo správne, aby jeho Smieško vyzeral tak skormútene.
Chcel povedať alebo urobiť niečo vtipné, no nemal pocit, že by to teraz ocenila. Trúchlila a potrebovala uctiť pamiatku svojej matky, nie znášať jeho šaškárne.
Bez upozornenia na svoj návrat prešiel do kuchyne a postavil na čaj. Vedel presne, kde má svoj obľúbený, lipový, od jeho babky. A našťastie taktiež vedel, že čaj je jediná vec, ktorú nikdy necukruje a ani nemeduje.
Urobil ho za veľkú sklenenú misku, v ktorej videl Katu párkrát miesiť cesto na americké čokoládové sušienky. Bude to dlhý večer.
Dúfal, že  na neho nenakričí, že celé kovové luhovátko šmaril do misky.
Malou naberačkou nabral plný hrnček a  bez rečí ho položil na stolík pred ňu.
Bolo medzi nimi akési divné napätie, ktoré vytvorila a zrazu nevedel, čo má povedať, čo si môže dovoliť povedať.
„Som v poriadku, Kubo, vážne. Nemusíš tu byť. Bež za ňou a dokonči čokoľvek si robil. Nechcem byť tvoj kazišuk. Alebo aby ste sa pre moje malé zrútenie hádali. Za to nestojím.“ Jej hlas bol nezvyčajne plochý a vyrovnaný. Dokonca ani po slzách nebolo pamiatky. A to ho vystrašilo ešte viac, ako more, čo ronila nedávno. Na jej výlevy plné preafektovaných gest bol zvyknutý. Ale toto bezemočné stvorenie bolo neznámym, strašidelným územím.
„Stojíš za omnoho viac. Mne určite. Sex je sekundárna potreba, neumiera sa na jeho nedostatok. A skutočne sa nemusíš obávať. Zuzana je v pohode s tým, že som tu. Nežiarli. Dôveruje mi a toleruje mojich priateľov.“ Dovolil si vziať jej ruku do svojich a usmial sa na ňu.
„Sex je primárna potreba, Jakub. Nemôžem uveriť, že vieš, čo znamená slovné spojenie opakovaná penetrácia, ale nevieš, že tak dôležitá vec je skutočne na prvom mieste v našich potrebách.“ Snažila sa vtipkovať, no jej hlas ju prezradil.
Vyzerala krehko. Akoby sa každú chvíľu mala rozsypať. Pomaly sa utvrdzoval, že nemá rád túto verziu Kataríny.
Mal rád, keď bola hlučná, drzá, hašterivá a niekedy až infantilne veselá. Táto vážna verzia bola veľa už aj na neho.
Ale aj tak sa zasmial. Bol presvedčený, že sex je sekundárna potreba.
„Do svojich šestnástich či tak dáko som nesexoval a žil som.“ Úmyselne začal hádku, aby videl tú jej ohnivú stránku a na chvíľu ju prinútil myslieť na niečo iné.
Jej oči zaiskrili známym ohňom a on sa spokojne oprel do operadla gauča. Bola bližšie k dievčaťu, ktoré mal rád a ktorému rozumel.
„Stavím sa, že si mal nutkania sa dotýkať Jakubka juniora minimálne od trinástich. A to ti ešte vkladám do dlaní moc veľkú vieru v teba. Takže nie, toto ti nežeriem. Sex je primárna potreba. Som si tým istá. Tak sa nehádaj.“
Prikývol, tajne sa škeriac nad jej zvolenými slovami. Bol ochotný pripustiť, že sa mýlil až keď si to skontroluje na internete. To predsa nemôže byť skutočne primárna potreba, ak by sa na to nehľadelo z potreby rozširovania ľudskej populácie. V tom prípade by to mohlo byť skutočne v prvých priečkach...
„Ona je asi fakt super dievča, že? Ja by som vybuchla jedom, ak by som bola na jej mieste.“
Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Myslel, že tá téma už skončila. Nechcel sa baviť o Zuzane, nie teraz, nie dnes. A tak  len prikývol a  klesol na kolená, aby mohol začal zbierať fotky rozsypané  po podlahe.
Boli tam z čias keď bola Katka maličké dievčatko v ružových šatôčkach, keď bola jej matka tehotná, zo svadby a plno iných časových úsekov ich života. A on si ich potajme popri zbieraní obzeral.
Ani nevedel, ako veľa mali spoločného. Nos, ústa, vlasy, lícne kosti...  Iba oči mala po otcovi. Jej matka ich mala veľké a krásne svetlo hnedé. Zatiaľ čo Katka ich mala ako mandľové orechy a farby hokej čokolády. Až niekedy vyzerali skôr čierne.
„Povedz mi niečo o nej.“ Podal jej fotky a ona ich začala zastrkávať späť do albumu, nehladiac na časovú líniu.
„Nechcem na to myslieť. Len som si potrebovala pripomenúť jej tvár, aby som nezabudla.“
„Tak myslím, že je čas pripomenúť si aj tie pekné veci, čo ste spolu zažili. Aby si nezabudla ani na ne. A myslím, že bude najlepšie ak si spomenieš na niečo, čo si na nej milovala. Nemáte s otcom správny spôsob smútenia a uctievania si jej pamiatky. Beriete to z úplne zlého konca. Namiesto toho, aby ste sa sústredili na to pekné, čo ste s ňou zažili, čo pre vás znamenala a na lásku, čo vám dávala, sa zámerne necháte topiť poslednými, smutnými dňami. Tak teraz sa sústreď a skús mi povedať prvé, čo ťa napadne, keď pomyslíš na svoju matku.“ Pomaly jej podával fotky a ona ich ukladala do albumu, zatiaľ čo v tichosti premýšľala.
 Bol prekvapený, že mu nič nepovedala na jeho predslov. Bola ten typ, čo si nenechá do takmer ničoho kecať a skutočne očakával päsť v oku, minimálne dva sety. No ona sa len jemne usmiala na fotku, kde jej otec kľačí na kolene, v obleku, a jej matka v svadobných šatách na neho hľadí, naťahujúc k nemu obe ruky, akoby mu chcela pomôcť vstať. Nevedel, čo tým fotograf zamýšľal, ale bolo to za totality, možno vtedy tieto pózy skutočne boli in.
„Škorica. Vždy voňala po škorici a nikdy nekupovala škoricový cukor alebo už mletú v sáčku. Vždy celú. Vravela, že tá aróma, keď si nastrúhaš, do koláča, škoricu sám sa nedá len tak dosiahnuť už vypáchnutou z obchodu.“ Vzala ďalšie fotky a znova ich strkala do obrovského albumu.
„To pre to pečieš? Aby si jej bola bližšie?“
Zasmiala sa a zdvihla na neho obočie s našpúlenou pusinkou.
 „Čo? Nemôžem sa opýtať?“ Mykol plecom a jemne do nej sotil lakťom.
Odložila fotoalbum na stolík a stiahla nohy do tureckého sedu, stále držiac v rukách neodložené fotografie.
„Z počiatku áno, teda myslím, vždy som rada piekla. V podstate som vyrastala zasypaná múkou a práškovým cukrom.“ Aby svoje tvrdenie dokázala, prehadzovala fotky až kým nenarazila na jednu, kde bola jej matka a malinké asi trojročné dievčatko s vrkôčikom z ktorého utekalo pár pramienkov. A tak vyzerala ako také strapaté, vysmiate slniečko. Celé pomúčené a s rukami ulepenými od cesta. Obe sa smiali a jej matka držala v rukách metličku, ukazujúc do objektívu.
Povzdychla si a chcela si vziať fotku naspäť, no on sa ešte dosť nevynadíval na malú Katku. Mal už skôr vypýtať fotografie. Bola božsky rozkošná.
„Milovala som pečenie s ňou, nikdy ma neodháňala. A vždy, dokonca aj keď piekla na objednávku, mi dovolila asistovať. Keď som sa dostala do puberty, bol to jediný čas, keď sme ocka vyhnali preč a boli sme to len my dve. Tak, ako som nenávidela varenie, som milovala piplavé pečenie. Bolo to ako hra. A navyše to ešte aj chutilo a bolo plné cukru,“ zasmiala sa, dávajúc mu ďalšiu fotku.
Na  nej už bola len jej matka. Stála ako vojak pri veľkej torte v úbore, ako vystrihnutom z reality show o pečení. Bielom s malými čiernymi gombíkmi a menovkou nad ľavým prsníkom.
„Po jej smrti som piekla jej obľúbené recepty a piekla som ich veľa. Otec ich totiž jedol na kilá, lebo mal pocit, že je jej bližšie čím viac ich zje. Neskôr však prišiel na to, že to nepomáha.  A tak si zmyslel, že bude lepšie upiť sa každý deň do kómy, aby bol čo najďalej od skutočného sveta a mňa... Ja som ich piekla lebo mi ju to pripomínalo. Zamestnávalo moju myseľ. Ale časom sa to zmenilo a ja som piekla, lebo som si to zamilovala ešte viac a mohla som ignorovať otca pri vymýšľaní vlastných zlepšovákov. Rok po tom, ako vyhrala štátnu súťaž v pečení, jej diagnostikovali rakovinu.“ Poťukala na fotku, ktorú stále držal v rukách. „Takže to bolo všetko zbytočne a jej sen mať vlastnú cukráreň, si nikdy nesplnila.“
Nechcel aby bola smutná a nepáčilo sa mu, že predsa len znova skončili pri jej smrti. Mala myslieť na to pekné.
„Je mi to tak ľúto, Katka. Nenávidím, že si si tým musela prejsť a vyrastala bez nej. Že všetko spomínanie ti zákonite musí skončiť pri jej smrti.“ Bez rozmýšľania sa po ňu natiahol a stiahol si ju do lona, silno ju objímajúc.
„Je mŕtva, Jakub. Nech už sa akokoľvek budem snažiť myslieť na to pekné, vždy to skončí pri jej smrti. Lebo stále je to len spomínanie.“ S hlavou položenou na jeho ramene oberala malé žmolky z jeho mikiny.
„Nerozmýšľala si, že by si ty skúsila otvoriť cukráreň? Bola by to najlepšia cukráreň na celom svete. Jedol som tvoje sladkosti, ktoré dokážu vyvolať závislosť.“
„Cukor vo všeobecnosti vyvoláva závislosť, je to tichý zabijak tak ako teín. Ale nie, nikdy som to nechcela. Bol to jej sen. Ja som vždy rada písala články, robila rozhovory s našimi školskými hrdinami. Žurnalistika je o živote a ja som rada v centre. Netvrdím, že nebudem cestovať do Sýrie alebo iných vojnou zasiahnutých krajín pre super podnet na článok. Mám strach zo smrti a byť pod paľbou skutočne nechcem, ale je na tom niečo lákavé. Pri telke alebo čítaní novín môžeš cítiť pochopenie a smútok, ale iné je to zažiť. Zmení to pohľad na celú tú vec, keď uvidíš na vlastné oči, čo sa tam deje, porozprávaš sa s ľuďmi, vojakmi. Ale myslím, robiť novinárčinu tu doma tiež nie je zlé. Chcela by som napísať knihu. To je môj sen. Piecť chcela matka. Ja chcem, aby ľudia moje meno poznali. Aby poznali moje príbehy.“
 To bola Katarína, ktorú mal rád a ktorú poznal. Oduševnená, vášnivá a trošku sebestredná.
„Si dosť cieľa vedomá, aby sa ti to splnilo. Verím, že raz budem stáť v rade v kníhkupectve na tvoj podpis a malé žabky budú okolo teba poskakovať a prosiť o venovanie, lebo tvojho hrdinu milujú a budú celé vo vytržení pre krátky rozhovor s tebou,“  sľuboval úplne istý každým slovom. Ak mal niekto skutočne dosiahnuť slávu bola to ona. Bola krásna, seba vedomá, vytrvalá ,vtipná,  inteligentná a krásne nádherná duša.
Bozkal ju do vlasov a pritiahol si ju pevnejšie k sebe.  No ona sa po  chvíľke odtiahla sústredená na jeho oči. Čo bolo niečo úplne nové.  
Tá intenzita jej malých, vietnamských očí a teplo jej dlaní na jeho krku. Skôr než si stihol uvedomiť, čo robí, bol naklonený k nej iba na pár centimetrov.
Mohol cítiť svoje hlúpe srdce ako bilo a dych sa prehlboval. S jej tvárou v jeho dlaniach a malým úsmevom na jej perách strácal zdravý rozum.
Jej tvár bola červená a oči trošku opuchnuté z plaču, ale aj tak bola tým najsladším stvorením na celom svete. A on bol skutočne pripravený ju pobozkať. Katarínu. Dievča, ktoré posledné mesiace zastalo miesto medzi jeho najlepšími priateľmi.
„Musím ísť na vecko!“ vyhŕkol, vyskakujúc zo sedačky, až ju takmer zo seba zhodil. Tak ju v lete prehodil na gauč a takmer sa rozbehol do kúpeľne.
Potreboval odstup. Len teraz vyliezol z postele iného dievčaťa.
Nemohlo sa to stať. Nie znova. Prisahal, že už to znova nedopustí. Nemôže chcieť a vonkoncom milovať svoju najlepšiu priateľku. Nechcel si tým prejsť znova. Nechcel ju stratiť.
Hľadel na seba do zrkadla a mračil sa na svoj odraz. Bol hlupák, že niečo také dopustil. Ale možno bol len ovplyvnený. Počúvať z každého smeru ako by boli spolu fantastický... Vsugerovali mu to jeho najbližší.
„Si ako ufňukané dievča z príbehov čo číta!“ šomral na svoj odraz, ktorý mu odpovedal mračením s jemným súhlasným úškrnom.
On je rozumný a vie, že to nie je dobrý nápad.  Má priateľa a je úplne jedno, ako reálny je.  Tvrdí, že je skutočný. Tak musí mať na to dôvod. Možno, aby ho od seba držala? Ak to tak je  robila tú najmúdrejšiu a najlepšiu vec. Nechcel ju. Nie skutočne. Nestál o stratu ďalšej dôležitej osoby pri rozbití vzťahu.
Nakoniec to ani nebolo možné, mal Zuzanu. A boli ako jing a jang. Dokonalá súhra, jednota, doplňovali sa a mali spoločné takmer všetko. Nebola jeho najlepšia priateľka. A tak to mienil nechať.
Najlepší priateľ je človek, čo vo vašom živote pretrvá navždy a ak sa raz s niekým rozídete nedokážete byť znova len priatelia, je to hlúposť.
Keď si bol istý, že potreba vybozkávať z Kataríny život bola utlačená dosť na to, aby sa ovládal. A svoj testosteron držal pod zámkom, nabral odvahu vrátil do obývačky. Kde už boli fotky odložené a album bol položený na kraji stolíka.
„Nemáš hlad? Rozmýšľam, že zhreším a urobím si niečo pod zub aj keď už sú skoro dve,“ kričala na neho z  kuchyne.
Prešiel k nej a sledoval ju, ako otvára a zatvára skrinky.
„Máme tu akýsi suchý salám, pečivo. A dokonca som našla aj makové briošky a čerstvé." Zakývala na neho obočím. „Takže môžem urobiť obložený chlebík alebo sladkú briošku s maslom a džemom. Alebo tu máme aj Nutellu.“ Hádzala rukami a ukazovala na všetky skrinky a chladničku.
Cítil sa hrozne, že ju uviedol do rozpakov. Pre  jeho bodrel v hlave a malé neovládnutie na neho nedokázala ani pozrieť. Robila čo bolo v jej silách, aby sa ich pohľady nestretli.
„Nutella znie dobre, ale mohla by si mi tam dať aj džem?“ Tým si získal jej stopercentnú pozornosť. Aj so sladkým pečivom v rukách sa na neho otočila a zdvihla obočie.
„Chceš si uhnať hyperglykemický šok, Franek? Nutella s džemom? Ale ako  chceš, tvoje sračky,“ smiala sa, no aj tak mu poctivo jeho príliš neskorú večeru začala chystať.
„Je to zdravé a vyvážené jedlo.“ Oprel sa o chladničku a  sledoval ju, ako pedantne natierala jednu polovicu Nutellou a druhú džemom.
On by sa tým rozhodne tak nepiplal. Ale bola, koniec koncov, žena. Ony vždy všetko robia zložitejším spôsobom.
„Samozrejme, že je. Sacharidy  sú tvojou mantrou, čo si sa narodil.  V hinduistickom poňatí . Pravdepodobne si sa narodil už s tabličkou čokolády a cukrovou repou v rukách,“ rehotala sa ako pominutá a bola to príjemná zmena od jej plačlivého ja. Tak mu ani nevadilo, že si z neho strieľa.
Pripravila tri sladké žemličky a podala mu ich na tanieri. „Katka, tri ale nezjem, to potom rovno upadnem do kómy,“ zabával sa na jej predstave, že by dokázal skutočne zjesť tri briožky.
Zívla, mykajúc plecom. „Nemôžeš vedieť. Ale aby si tu nedostal cukrový záchvat, jedna je pre mňa.“ Naliala do dvoch šálok mlieko a vložila ich do mikrovlnky. Zatiaľ čo tam on stál a sledoval jej zadok, keď stála na špičkách.
Bol krajší zo dňa deň viac a viac. Ak bolo niečo také vlastne možné.
„Okej, možno by som mal ísť. Si unavená. Mala by si si pospať. Máš za sebou na nič deň.“ Položil tanier aj s večerou, možno skôr  už skorými raňajkami, na pracovnú dosku a cúvol.
„Och,  Jakub zostaň. Prosím. Pred zrútením a tým hlúpym telefonátom som premýšľala, že si pustím Angeliku. Matka ju milovala. Myslíš, že by si ju mohol kuknúť so mnou?“ To posledné, čo v skutočnosti chcel bolo sledovať ten hrozný film. Jeho matka mala všetky knihy, tej tragédie, vo svojej osobnej knihovničke. A zakaždým, keď bol vysielaný v televízií ho sledovala so zatajeným dychom.
Ale prikývol. Znova sa načiahol po tanieri a venoval jej plný úsmev cez rameno.

„Ale žiadne slzy, keď bude De Peyrac horieť! Je to len bábka a z neho je pirát. Všetci to vieme, tak nevidím zmysel v rumázganí,“ varoval ju cestou do obývačky.

„Ty, ty jeden hnusák! Ako si mi to mohol urobiť? Takto mi pokaziť zážitok z najnovšieho kino hitu?“ Zhrozene híkala a on urobil chybu, že sa otočil k nej, aby jej mohol darovať zubatý úškrn. No do jeho tváre plnou silou narazila utierka, s ktorou si to dodupala do obývačky.
Hodil ju späť do jej ešte stále trošku opuchnutej tváre a pohol sa k televíznemu stolíku, aby mohol medzi cédečkami nájsť tie hrozné filmy.
„Vieš, ani sa nedivím, že ich tvoja matka milovala. V skutočnosti nejestvuje ženská, od štyridsiatky vyššie, čo by nemilovala ten nezmysel. Moja matka je schopná vziať si voľno, keď to vysielajú a to teraz myslím smrteľne vážne.“ Konečne našiel dokonca originál DVD s názvom týždenníka, v ktorom pravdepodobne boli ako darček.
Katka už bola nachystaná so svojou legendárnou mäkkou dekou. V ktorej bola zababušená s nohami stiahnutými k hrudi, až jej z pod nej trčala iba strapatá hlava.
Usmial sa nad tým obrázkom a prešiel k nej na gauč.
Natiahol sa po tanieri a štuchol do nej, no ona ho ignorovala sústredená na  úvodné titulky. Zrejme skutočne mala rada ten film a aj keď mal chuť s ňou diskutovať na tú tému, mlčal. Ona tiež pekne tíško sedela na mieste, keď mali maratón Kráľovstva a Hobita.
Lámalo ho už po prvej scéne, ale zažmurkal. Odhodlaný vydržať aspoň po tú scénu so senom. Chcel s ňou byť hore a robiť jej spoločnosť tak, ako sľúbil.
„Fakt, je to dobré.“ Zamľaskala po druhom odhryznutí zo žemle a veľkom dúšku vanilkového mlieka, čo im pripravila.
„Vravel som ti to. Ja viem, čo je dobré.“ Pyšne si buchol do hrude s poly zjedenou žemľou.
„Oh, Bože, za toto by som ju ubila,“ vzdychla, keď sa dostali k neslávnemu senníku. „On je tak krásny, čo sa na ňom nedá chcieť? Ak by som bola na jej mieste nie len, že by som mu dala svoje poprvé, ale ušla by som s ním. A do roka  mu porodila aj šesť detí. Prisahám. Je vina jej rodičov, že sú v dlhoch, nie je povinná vziať si toho úchyláka.“
To bolo jeho dievča. Presne tento názor mal aj on. Nemusela si ho skutočne vziať. Ak by odmietla, nemusela sa autorka zbytočne rozpisovať na ďalších dvesto kníh.
„Ale o čom by bol potom ten brak, Cute? Ona ho musela nakoniec odmietnuť. Nebolo by tak sakramentsky romantické, ak by jej manžel – príšera, nezískal jej panenstvo. Je to všetko vyšpekulované. Aby ste sa vy ženy nad tým mohli rozplývať. A zabudli na skutočnosť, že bol vlastne podliak. Vezmi si, že si ju kúpil. Dokonca ani neprišiel na vlastnú svadbu. A ak by bola Angelika ako iné ženy a neodmietla ho pobozkať a tým neranila jeho mužskú ješitnosť a potrebu dostať všetko, čo chce, vyspal by sa s ňou v tú noc. A bolo by mu, sakra, u prdele, či je do neho zamilovaná,“ zabával sa na jej zamračenej tvári a úplne ignoroval obrazovku.

„Asi máš pravdu, ale nemôžeš poprieť, že je to istým spôsobom nehorázne sladké.“
 „Samozrejme, že je. Je to prvotný model, dnes už slávnych, zlých chlapcov. Je bohatý, má problémy so zákonmi a rešpektovaním autorít. Má vlastný, malý hárem a číta im oplzlosti na počkanie."
„Si taký hrozný. Môže to byť aj línia z krásky a netvora."
„No to, ale záleží, ktoré spracovanie myslíš. Teraz ich máš fúru a polovica už s pôvodnou rozprávkou nemá nič spoločné. Myslím, že posledné filmové spracovanie má najbližšie k tomu, aby som o ňom mohol povedať, že sa dalo pozrieť do konca.“
„Myslíš to so zlatou srnkou? To nemôžeš myslieť vážne. Je to hrozné. Špinavé a tmavé. Najlepšie je s Alexom. Je absolútne na zožratie.“  Prevrátil oči nad tým jej rozplývaním sa.
 Ženy sú hrozné. Stačí do hlavnej úlohy dať skutočne sladkého chlapčeka a hneď sú schopné povedať, že ten film je proste senzačný a to iba pre hlúpe obsadenie.
„Nebudem sa s tebou na túto tému ani hádať. Poviem iba, že to malo pôsobiť špinavo a pochmúrne. To bolo na tom skutočné. Do časovej osy  v ktorej bol príbeh zasadený bolo všetko presne tak špinavé a tmavé. Ale nestojí to za hádku o takmer pol tretej ráno, keď ani jedna verzia sa mi nepáči tak ako od Walt Disney,“ ukončil to nakoniec. Vedomí si toho, že s tým jej vzal posledné slovo. Lebo tak či onak by skončili pri kreslenej verzií.
Milovala rozprávky od Walta a úspešný koniec hádky mohol získať  len spomenutím jeho diela.
„No, aspoň na niečom sa zhodneme. Walter je najlepší, nech mu je zem ľahká.“ A potom si o neho proste oprela hlavu, prehodila cez neho deku a sústredene hľadela na televíziu.
Prehodil ruku okolo jej ramien a pritiahol si ju na hruď, do pohodlnejšej polohy pre nich oboch.
Nevedel kedy zaspal. Pamätal si, ako Joffrey čítal nehanebné knižky svojim spoločníčkam a sám si tú svoju pritiahol ešte viac k sebe.
Bola poddajná a z jej úst vychádzalo pískanie malej myšky, spala. Tak  sa aj s ňou položil na gauč a svetlá pre neho oficiálne zhasli.
Zobudil sa na štrngotanie kľúčov v zámku a hneď skontroloval spiacu Katarínu. Ani sa nepohla. Jediné čo sa zmenilo v ich konštatácií, bola jej ruka, prehodená cez jeho brucho a polovica nej samej, ktorá si z neho urobila vankúš. A samozrejme, malé fľakaté klbko, pri ich nohách, ktoré nespokojne zaskučalo, keď ho náhodou trošku nakopol pri pokuse vstať.
Katarína pre jeho veľké prekvapenie, bojovala s prepustením jeho maličkosti. Schytila jeho tričko do pästí a  zašomrala tíško jeho meno. Čo pochopil ako prosbu, aby zostal. No on musel konfrontovať toho muža, čo sa dobíjal do kuchyne.
Nakoniec sa mu podarilo uvoľniť z jej zveráku akurát vo chvíli, keď sa Katin otec dovláčil do obývačky s prekvapeným výrazom.
„Jakub? Čo tu robíš?“ pretrel si unavene oči, naťahujúc krk, aby sa pozrel, čo sa to vrtí na gauči.
„Katka mi večer volala, že je doma aby s vami strávila včerajší deň. Ale vy ste tu nebol a ona sa cítila zle. Tak som prišiel. Bála sa, že niekde pijete, no nemala odvahu vám volať, aby ste sa necítili zle, ak by ste sa skutočne niekde opíjali,“ odpovedal pokojne s rukami prekríženými na hrudi a snažil sa zistiť, či boli jej obavy oprávnené.
 Ale nevyzeralo to tak. Stál rovno, možno trošku uvávený, ale ani alkoholový oder z neho netiahol. Nebol neupravený. Jeho košeľa bola trošku pokrčená, ale zastrčená v rifliach a jeho vlasy vyzerali ako by sa práve zobudil. Ale to nemal právo súdiť. Tiež si posledné týždne nedával na čas s vlasmi.
„Nepil som. Nepijem od vtedy, ako mi sociálny pracovník hrozil, že mi ju vezmú za zanedbanie starostlivosti.“ Nehľadel na neho. Sledoval svoju dcéru, spiacu na gauči. Aj keď už dávno nespala, prestala pískať, ale vyzeralo to, že sa rozhodla hrať spiacu princeznú.
„Bol som... Stretávam sa s niekým. Už pár týždňov. Nič vážne, len si navzájom vypomáhame s potrebami... A včera som nezvládal byť sám. Tak som zostal na noc a... Ak by som vedel, že je doma, vrátil by som sa. Nenechal by som ju samú.“ Pretrel si zátylok a znova ťažko vzdychol. „Ďakujem, že si tu pre ňu bol. Toto je jeden z dôvodov, prečo si nie som istý, či je správne ísť ďalej a pokúsiť sa s niekým o vzťah. Mám obavy, či by bola ochotná akceptovať...“
„Myslím, že o tom sa musíte porozprávať s ňou,  ale osobne si myslím, že by vám dopriala lásku. Miluje vás a istotne by bola pokojnejšia, ak by vedela, že nie ste sám. Je to romantická duša. Porozprávajte sa s ňou.“ Potľapkal jej otca po ramene a venoval mu ešte jemný úsmev.
„V poriadku, chlapče. Bež si ešte ľahnúť. Je len pol siedmej ráno. Možno by si mohol vziať našu krásku a uložiť sa s ňou v jej izbe.  Predsa len je pohodlnejšia posteľ, ako ten malý, tvrdý gauč.“ Na oplátku on stisol rameno Jakubovi a potom sa pohol bez ohliadnutia do svojej spálne.
Vedel, že by mal ísť domov a pripraviť sa do školy. V skutočnosti mal času viac než dosť, ale pravdou bolo, že nechcel. Chcel zostať s ňou.
Chcel ju ešte chvíľu držať a cítiť jej pokožku. Keď prišiel a držal ju voňala po detskom kréme, no teraz ráno, jej pokožka voňala ako ona. Zmes zbytkovej arómy krému a trošku potu, ktorý sa na jej pokožke držal počas spánku. Bola to čistá, ničím nekrytá vôňa ženy a miloval to.
Možno to bolo aj tým, že si bol istý, že žiaden muž nikdy nemal možnosť spoznať túto Katarínu. Vidieť ju zraniteľnú a cítiť pižmo jej pokožky. Mať jej telo omotané okolo svojho počas snenia.
Zatriasol hlavou, dostávajúc tie hlúpe, nepatričné myšlienky z hlavy. Namiesto premýšľania o jej vôni ju pomaly zdvihol z gauča a cmukol na Klbko, nech ho nasleduje.
Zažmúrila na neho jedným okom a pritisla tvár do jeho hrude . „Prečo ma berieš na rukách?“ tíško mrnčala, no nepúšťala sa ho celú, krátku cestu.
„Nechcel som ťa budiť, ale ak chceš, môžem si ťa vyhodiť na chrbát alebo rameno,“ šepkal jej do vlasov, za čo si vyslúžil odfrknutie. No stále sa ho držala ako kliešť.  Až pokým ju nepoložil do postele a neprikryl paplónom.
To už mala oči otvorené a prekvapene žmurkala, keď sa pohol k dverám s tichým dobrú noc.
V skutočnosti chcel zostať. Chcel si k nej ľahnúť a spať s ňou v náručí. Boli to už mesiace, čo naposledy držal ženské telo a tisol si ho k sebe v spánku.
Ak by sa naďalej tvárila, že spí. Aj keď dobre vedel, že je hore. Bol by drzý a ľahol si  k nej, ale ak by to urobil teraz, bolo by to príliš divné. Príliš očividné  a mohlo by to byť skutočne špecifikované, ako úmyselné podvádzanie Zuzany. A to nechcel. Lebo  s ňou nikdy nestrávil noc aj so spánkom. A zvláštne  bolo, že mu to vôbec neprekážalo.
Zuzana mala prísnych rodičov. A možno neboli. A každý iný rodič nedovolí svojej dcére len tak prespať u priateľa alebo aby on prespal u nej. A len jeho matka bola tak nekonvenčná a benevolentná.
„Môžeš...“ zastavila sa a on si povzdychol. Ak by povedala,  že si môže ľahnúť k nej a vyhodí to psisko, čo si to prášilo do postele, urobil by to. Ostal by  a neľutoval ani sekundu. „Prídeš po škole? Či máš plány so Zuzanou, ak máš tak v poho.   Oh... Ahoj.“ Otočila sa mu chrbtom a zdvihla paplón iba na toľko, aby sa k nej Klbko mohol pridať.
„Po škole sa zastavím, zájdeme na námestie, isto tam bude zasa ten pán na Martinských trhoch, čo predáva knihy za babku.  Vyberieš si dáku na meniny a možno ti kúpim aj dve. Vyspi sa trochu. A ty nehnevaj mamičku, Acheron.“
Zatvoril dvere a zhlboka sa nadýchol. Začalo to byť medzi  nimi divné, alebo sa mu to iba zdá?

33. kapitola
Pridala hlas na malom rádio a vrtiac zadkom miešala vajíčka. Pôvodne to mali byť volské oká, no pri otočení sa jej to celé potrhalo a tak to vareškou rozmiešala. Dokonca mala aj vymyslené meno, Mirove vajcia.
Iba pre prípad, ak by sa pýtal, kde má volské oká, čo si pôvodne objednal pred tým, ako si odskočil na jednu „cigušku“ na balkón. Jeho slová.
Telefón na konferenčnom stole sa rozospieval. A aj keď mali skutočne exkluzívny vzťah a boli k sebe otvorení, k staraniu sa do jeho hovorov sa ešte nedopracovali. Tak to teda nechala padnúť do hlasovky, pokračujúc vo vrtení zadkom, aj po stiahnutí vajec z horáka.
Vytiahla červenú mletú papriku a čierne korenie, aby nimi mohla poprášiť vaječinu tak, ako to robil Jakub, keď sa telefón znova ozval.
Muselo to byť naliehavé. Jeho telefón bol v podstate non stop ticho. Iba sem-tam sa ozvali jeho kamoši, či nezájdu von, alebo či môžu prísť na jeho telkáči kuknúť zápas, či pirátsku nahrávku najnovšieho filmu.
Balkónové dvere zapraskali a už stál vo vnútri, nadávajúc na zimu, čo sa posledné týždne začala ukazovať v plnej paráde.

„Ako ja, zasrane, nenávidím tú suku.“ Dovliekol sa do kuchyne a oprel sa o harmonikový radiátor, sledujúc ju zvedavo pri príprave ich večere.
„O tom mi hovor. Som uzimená už od augusta. Nevadilo by mi, ak by na Vianoce bolo plus tridsať a ja by som zdobila kokosovník alebo hoci akú inú palmičku. Inak, volal ti dakto.“ Kývla hlavou smerom k obývačke, vypla rádio a vzala so sebou taniere. S mikroténovým sačkom, v ktorom bolo čerstvé pečivo, zaveseným cez malíček.
Bol rovanko prekvapený ako ona. Väčšinou po práci trávil všetok čas s ňou a s jeho kamošmi. Ak bol ochotný nechať ich, aby narušili ich rutinu. Pozostávajúcu z vyzdvihnutia po škole, zhltnutí niečoho, čo uvaril alebo objednal a potom sexe. Ten mal zo všetkého najradšej.
Jeho zásuvka, kde mal pred tým trávu a potrebné príslušenstvo k ušúľaniu jointa, teraz obsahovala aj nemožne veľké množstvo kondómov.
Síce sa už dostala znova k tabletkám, no po skúsenostiach im neverila a tak ho nechala, aby sa chránil. Zatiaľ, čo ona brala pilulky. Bolo to vyše stoosemdesiat percent ochrany. Prakticky bola v tej chvíli neplodná. Aspoň v to dúfala. A on bol skutočne najsladší muž, ktorý chodil po zemi, lebo mu to vôbec neprekážalo a nedurdil sa.

„Žaludia hlava! Čo zasa ten chce?!“ vrčal, mračiac sa na display svojho dotykáču.
Nemal svoj deň. Nebolo to tak, že by nehrešil. Ale dnes mal ústa skutočne odporné. A dokonca aj permanentný úškrn akosi stagnoval.
Chystala sa ho opýtať čo s ním je, no zastavil ju zdvihnutým prstom a priložil si telefón k uchu.
Pustila sa teda do jedla, sústredená na opakovanie Simpsonovcov.
„Potrebuješ niečo?“ Jeho tvár si prešla neskutočne rýchlymi zmenami.
 Najskôr údiv, potom neviera a potom zlosť. Pri tej skončil. Jeho tvár očervenela a na krku mu navreli žily. Vyskočil z gauča a takmer zhodil stolík, ako sa pohol k tomu malému priestoru medzi kuchynskou časťou a obývačkou, aby mohol dupať tam a späť.
„Robíš si zo mňa srandu? Dnes som vám zachránil minimálne päťdesiat tácov. Nebiť mňa tak vám ten chuj, zle naflashuje všetky DPS. Strávil som hodiny opravou dokurvených. A to ani nie je práca, za ktorú som platený, som len hlúpy opravár strojov. Nie inštalačný technik.“ Chvíľu bolo ticho, ktoré Miro využil na funenie a trieskanie do všetkého, čo mu prišlo do ruky. Dokonca zhodil jeden zarámovaný obraz krajinky, ktorú zavesila pri vchodové dvere.
„Ja z tvojho „je mi to ľúto“ nenaplním chladničku a nezaplatím nájom a účty. Sľúbil si, že tento rok už dostanem zmluvu na neurčito, Adri. Vravel si, že som sa osvedčil a že v tom nevidíš problém!“ zúril. Nemyslela, že by dokázal byť nahnevaný, ale on sa doslova klepal zlosťou.
„Och, vieš čo? Je to jedno. Zrejme si sa nesnažil dosť. Vrchnosť nevrchnosť, si môj líder. Ak by si povedal, že ma potrebuješ, ak by si skutočne bojoval...“
„Nájdem? A ako asi? Teraz, keď sa blížia tie poondené sviatky? Po nich to bude minimálne do marca s ponukou práce totálne na nič. A ty to vieš!“ Znova sa odmlčal, počúvajúc človeka na druhej strane a prikývol, aj keď ho volajúci nemohol vidieť.

„Mám na výber? Hej, o siedmej na personálnom. Áno, do konca mesiaca. Vydup aspoň odstupné. Spravil som pre vašu, vydrbanú, firmu dosť, aby som si zaslúžil aspoň, skurvených, osemsto ečok.“
„Nemám? Ako, kurva, nemám?! Pracoval som pre vás dva roky! Dva roky, Adrian!“ Tresol do dverí od kúpeľne a hneď sykol, vytriasajúc z ruky bolesť.
„Vieš čo? Si na nič šéf. Drel som sa, ako taký kokot. A nakoniec nemám právo na odstupné, lebo mi skončila zmluva a oni nie sú povinní? Kiež by vám byrokracia pojebala zadky!“ A v sekunde bol telefón na cucky, rozletený po celej miestnosti.
„Smradi. Oni si zmysleli, že budú vyhadzovať pred sviatkami. Chápeš? Ako k tomu príde taký otec dvoch detí? Alebo slobodná matka? Dvadsať, vyhodili dvadsať ľudí vrátane mňa. Vedel som, že budem mať skurvený deň. Ráno som zakopol cestou do práce. Na rovnom chodníku," zasmial sa, akoby to bol ten nejlepší vtip, „zmeškal autobus a v jedálni nezostal gril, tak som si musel dať bagetu. Kurva. Kurva.Kurva!“ Znova si vošiel rukou do vlasov a silno zaťahal.
„Dokonca som si práve rozmrdal dvestoeurový fón.“ To už zakňučal ako malý chlapček, ktorému sa pokazilo autíčko.

„Miro,“ skúsila pomaly prejsť k nemu. Keď nereagoval, pomaly položila ruky na jeho zápästia a uvoľnila vlasy zo zovretia jeho pästí.
„Mám dáke prachy. Požičiam ti. Aspoň kým si nenájdeš niečo iné. Len pokoj. Okej? Nič nie je tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá.“ Jej pokus o upokojenie mal úplne opačný účinok a on na ňu vycedil zuby.
„Nepotrebujem tvoje prachy, Diana. Máš ich odložené na výšku. Nejde o to, že by som nemal rezervu. Ako si si isto všimla, nie som muž, čo by bol príliš náročný. Ide o to, že som sa osamostatnil od rodičov a v podstate hneď stál na vlastných nohách, bez menších problémov. Nedokážem si predstaviť, čo budem robiť bez práce. Neverím, že by som mohol mať dvakrát toľko šťastia a našiel si prácu na prvý záhul. Som z toho zúfalý.“ Prešiel si dlaňami po tvári a ťažko vydýchol.
„Poď ku mne.“ Natiahla sa po ňom a stiahla ho do svojho náručia, pokladajúc jeho hlavu na svoju hruď, aj keď sa musel, chudák, skloniť. Ale aj tak to urobil a nakoniec sa uvoľnil, sťahujúc ju so sebou na zem, aby si ju mohol vyložiť na nohy, ktoré poskladal do kolísky so spojenými chodidlami.

„Ospravedlňujem sa, za tú spŕšku injektív. Stratil som nervy a zabudol, že som v spoločnosti sladkej dámy,“ šepkal jej kozám, čo ju takmer rozosmialo.
Nikto ju nikdy nenazval dámou, a určite sa nik neospravedlňoval, že pred ňou hrešil. Miro bol neskutočný exemplár. A to si myslela, že Jakub je jediný svojho druhu. Nakoniec to však vyzeralo, že má Miro dokonca ešte lepšie vychovanie, ako Jakub. Neverila, že by to mohlo byť možné.
Vstala a jednoducho prešla ku gauču. Keď si bola istá, že má jeho plnú pozornosť, vyzliekla si jedným ťahom tričko a provokatívne ho hodila do jeho strhanej tváre.

„Poď, ukážem ti moje rozptyľovacie schopnosti. Uvidíš, že ťa na chvíľu prinútim zabudnúť, na tento otrasný, nespravodlivý deň.“ Nebola typ, čo by problémy riešila sexom.
 Ale boli problémy, ktoré sa proste nedali vyriešiť hneď a potrebovali čas. V takej chvíli bolo zamestnanie mysle, niečím príjemným, trebárs sexom, tou najlepšou možnosťou, ako sa cez to dostať. Aspoň na čas.
Poslúchol. Jeho inicializácia bola ta tam. Ale to jej pre teraz nevadilo. Bola rozhodnutá postarať sa o neho. Aj keby celý čas len ležal a ani sa nepohol.

Neskôr toho dňa. Keď boli obaja sexuálne uspokojení a príjemne unavení, Miro vyhlásil čas na trošku zelenej. Čo rozhodne schvaľovala. Problém však bol, že saklík bol prázdny. A tak teda, aj keď chceli zostať nahí v posteli a ubaliť si v pohodlí pri telke, museli zavolať jednu jedinú osobu, ktorá im mohla pomôcť.
 „Kámo, vyzeráš biedne,“ oznámil mu Tomáš. Niečo ako jeho osobný mini dealer a podal mu práve ušúľanú cigaretu. „Odrezala si ho od tvojej pičky, že je jak hovno?“ Skôr, ako stihla odpovedať, dostal jej nový kamarát riadnu facku. Až mu hlava takmer tresla o stolík a to ju prinútilo sa zachichotať.

„Povedal som ti, pozor na jazyk, keď s ňou hovoríš. Urvem ti gule, ak ešte raz urobíš alebo povieš niečo nevhodné na jej adresu.“ Bol tak sexy, keď bránil jej česť. Jeho zauzlené vlasy boli mokré od sprchy a strnisko bolo tak akurát dlhé, aby príjemne dráždilo. Potrebovala ho poťahať, za jeho hrdinstvo, za krúžok v pere. Vedela, ako to zbožňoval.
Osmelená už pár silnými šlukmi prekročila stolík a hodila sa na Mira, omotávajúc ruky okolo jeho krku. Aby ho mohla tvrdo pobozkať.
„Absolútne ťa žeriem, keď hájiš moju krehkú bytosť. Mám chuť vykopnúť toho pandrláka a odmeniť ťa.“ Sklonila sa k nemu a bez ostychu prešla jazykom po jeho ušnom lalôčiku, aj keď vedela, že práve robia pekné divadlo ich spoločníkovi.
„Bože, ľudia, som stále tu!“ upozornil na seba, keď Mirove ruky vkĺzli pod jeho tričko, ktoré jej po sprche obliekol.
„Tak vypadni!“ vyhodila ho, ako zo svojho, za čo si vyslúžila uhryznutie a schvaľujúce prikývnutie, medzi bozkami.
„Dokážeš sa po ňom nevešať aspoň tridsať minút, nech sa so svojím kamošom môžem v pokoji porozprávať?“ kritizoval ju, a drzo sa načiahol, aby ju stiahol na bok.

Nakoniec to ukončil Miro, keď ju prestal bozkávať a uhladil jej vlasy za uši.
„Dnes je za rozptýlenie, od skurveného dňa a padáka, čo som dostal. Nemôžeš jej zazlievať, že ma zamestnáva, aby som na to nemyslel,“ uškrnul sa, tlačiac hlavu do jej ohybu krku a ramena.
Tom sa zamračil, akoby musel nad jeho slovami premýšľať. A možno skutočne musel. Materiál bol silnejší, ako obvykle, a ona sa cítila rozjarene a vtipne už len z pohľadu na pokrčenosť jeho tváre.
„Vyhodili? Myslel som, že si niečo ako ich zlatý chlapec, alebo tak.“
No to si mysleli všetci. Ale zrejme sa mýlili. Ona sa tak celkom do jeho situácie nedokázala vžiť. Aj keď stále súcitila.
Mala síce trvalú brigádu od svojich šestnástich, ale taktiež v skutočnosti nikdy nebola závislá na svojom zárobku. Mala rodičov, čo sa o ňu starali. A čas, keď bude odkázaná sama na seba bol tak vzdialený, že sa neunúvala nikdy nad tým skutočne premýšľať.
„Ani ma nechci naštvať, brácho.“ Rozhodil rukami až mu uhlík z cigarety vpadol a tak ho rýchlo oblial troškou piva.
„Kurva, som na sračky,“ zachechtal sa, pri pohľade na spúšť, čo nechalo pivo a rozmočený tabak s popolom na svetlom koberci.
„Mám návrh,“ ozval sa Tomáš. Vytrhávajúc oboch z hľadenia na fľak. „Eva sa chce usadiť. Decko a tak. Veď to poznáš. A ja nemôžem ďalej dílovať, ak skutočne budem otcom. Mohol by si to prebrať za mňa. Iba do vtedy kým si nenájdeš prácu.“ Až ňou trhlo pri predstave, že by Miro skutočne súhlasil.
Ale bola to jej vec. Nebola jeho oficiálna partnerka. Nemala mu do života čo kecať. Bola len kamoška s benefitom.
„Počkaj, chceš mi povedať, že sa budeš ženiť? Ty?“ Ukázal na svojho kamaráta, ako na príšeru v cirkuse, zatiaľ čo sa obvinený z plna hrdla rozrehotal.
„Blázniš? Žiadna svadba. Nechce ju. Pýtal som sa jej trikrát, či chce aj svadbu alebo jej to stačí tak ako to máme. Nestojí o to. V skutočnosti vravela, že jediné čo chce je, aby malo naše decko moje priezvisko a ja som podpísal otcovstvo. Aby som s ňou nevyjebal ak vezmem do zajačích,“ chechtal sa, poťahujúc z cigarety. „Ale to nie je hlavná téma. Tak čo? Ideš do toho?“
„A to si odídeš len tak? Žiadne problémy alebo guľka v hlave?“ Nedalo jej. Musela sa ozvať. Mira mala skutočne rada a netúžila ho vidieť v problémoch. Raz sa postaví znova na nohy a nájde legálnu a dobrú prácu.
„René je super chlap. Stačí ak s ním nevybabreš a neodrbeš ho o lovačky alebo matroš. Základné pravidlo je nenavišovať cenu a nezarábať cez neho na seba. Neužívať čo predávaš. Dealer nemá byť závislí na tom čo predáva a ak, tak si už aspoň zaplatiť, za to čo užiješ. Ak budeš poctivý, on bude spravodlivý. Za tie roky, čo pre neho makám som ani raz nemal problém. A odísť môžeš ak si nenarobíš dlh, ktorý budeš musieť splatiť.“
„Koľko?“ ozval sa Miro a ona potlačila chuť zaskuvíňať. Dúfala, že ho vysmeje a povie, že nech si ide lanarčiť niekoho iného. No bolo jasné, že nad tým skutočne uvažuje.
„Záleží od predaja. Čim viac predáš tým máš logicky viac. Nie je tam fixný plat. Preto je to lepšie ako bokovka. Ale vravel si, že šetríš, pokiaľ si pamätám. Nie? Na auto či na čo. Tak by ti to mohlo vystačiť.“
Miro prikyvoval, úplne namotaný na možnosť zárobku, čo ju rozhodilo a dostala chuť bojovať.
 Potreboval otvoriť oči a aj keď po ňom nechcela štekať, ako dáka suka, ktorú jej pes ignoruje, otvorila ústa, aby upozornila na to, čo zjavne Mirovi unikalo.
„Takže o tom to je. Potrebuješ náhradu, že? Odchod odtiaľ nie je tak celkom kóšer a bez problémový. Hlava za hlavu.“ Naklonila sa k nemu s pokusom o tvrdý pohľad, aby mu náhodou neušlo, že ho prekukla.
Rozosmial sa na plné kolo, capkajúc ju po líci, ako dáke malé decko, za čo si vyslúžil jej päsť do ramena a silno zvažovala možnosť, že by mu fľusla do ksichtu trošku slín.
 Nemala rada, keď sa jej posmievali a ešte priamo do tváre. To strácala zdravý úsudok.
Keď sa k nemu pridal aj jej milenec hnev sa zmenil na bolesť. Nečakala, že aj on by si z nej strieľal, ale čo mohla čakať. Všetci chlapi v jej živote ju vždy nakoniec sklamali.
„Nič také. Odísť môže kedykoľvek. Čo ma nepočúvaš?“
„Si tak sexy, keď máš bojovú náladu,“ doplnil Miro svojho kamoša a stisol jej bok, vkĺznuc jazykom do jej úst.
Milovala jeho bozky. Nikdy nebola tak precízne pobozkaná. Dokonca ani Jakubom. A on teda rozhodne bozkával famózne aj napriek úzkym perám.
„Okej, idem do toho. Čo musím urobiť?“ oznámil rozhodne, keď sa odtrhol od jej úst.
To nebolo to, v čo dúfala. Skutočne verila, že by odmietol, slušne poďakoval a povedal Tomovi, že to nie je nič pre neho.
Stále tu bolo riziko, že by ho chytili a on by mohol skončiť v base na niekoľko rokov. Hlavne pre to, že vedela, že nešlo len o marihuanu.
Ako ich tak počúvala rozoberať a plánovať prebratie jeho klientely naskákali jej z toho zimomriavky. Miro bol príliš dobrý, aby skončil ako dealer drog.
Nemala však odvahu zveriť sa mu so svojimi obavami o jeho budúcnosť a bezpečnosť. Nebola si istá, aký dosah na neho mohol mať jej názor a či vlastne mala právo niečo povedať.
„Okej, tak čo keby sme sa dohodli, že si zajtra so mnou zájdeš za Reném, predstavím vás a on ti už povie čo a ako. Predávanie Heroinu je trošku komplikovanejšie. A hlavne citlivejšie...“
Heroin? Takmer zamdlela. Myslela, že niečo také na Slovensku nie je. Skutočne sa obávala predaja Pervitinu. Ale Herák?
A to bol koniec pohody. Ako by mohla žiť sama so sebou, ak by mlčala?
„Miro, to nie! Prosím, tvrdé drogy nie!“ prosila, stískajúc jeho líca dlaňami, aby sa sústredil na jej oči.
Nechcela, aby skončil v base, aby zničil svoj bezproblémový život niečím tak strašným. Aby svoju dokonalú bytosť pošpinil ničením života iných ľudí.
„Bude to v pohode, maličká. Dám si pozor a nechytia ma,“ chlácholil ju, úplne nerozumejúc jej obavám a strachu.
„Prosím, to už je príliš veľa. Skončíš na dlhé roky za mrežami a ja ťa neuvidím a... a zničíš si život!“ naliehala, ignorujúc jeho vyhlásenie.
ƒ„Ja som to predával posledné štyri roky a som okej,“ upozornil Tomáš a ona mu len vystrela prostredník. Koho zaujímal On? Nebol pre ňu dôležitejší, ako špina pod nechtom.
„Potrebujem prachy, zlatíčko. Nebudem to robiť navždy možno mesiac, dve. Kým sa trh práce znova nerozbehne po sviatkoch.“ Pohladil ju po lícnych kostiach. Venujúc extra čas skúmaniu jej pier pred tým, než ju omračujúco pobozkal.
Do pekla aj s jeho šikovným jazykom.
„Dva mesiace. Ak sa ti nepodarí nájsť prácu, prijmeš moju pomoc.“
Prikývol a to stačilo. Aj keď si nebola celkom istá, či mu môže v tomto veriť. No nemala na výber. Za ten mesiac ho poznala dosť dobre na to, aby vedela, že len tak si nedá vyhovoriť, ak si niečo vezme do hlavy.
Zostávalo len dúfať, že si skutočne nájde prácu a na túto etapu života rýchlo obaja zabudnú. 
34. kapitola
Celá zadýchaná, ako po posteľnom maratóne, dobehla k dverám reštaurácie, kde sa mali konať krstiny. Na ktoré bola pozvaná dokonca samotným otcom. Ale nedávala veľkú šancu možnosti, že by ju tam sám chcel. Skôr to vyzeralo na dupnutie si novopečenej mamky - jej kamošky.
Zastavila pred zatvorenými dverami a hlbokými, pomalými nádychmi sa snažila dostať pod kontrolu jej tlčúce srdce. Bola dobrá v behu, dokázala behať bez prestávky aj dvanásť kilákov, ak šla miernym tempom. Jej kondička bola ešte lepšia a kardio bolo základom jej rannej rutiny. A však, štekle na jej nohách, zaťaté svaly na celom tele a aj v ňom, ktoré bolo možné ovládať vôľou, boli ako tvrdý šprint v piesočných dunách.
Prehodila si veľkú škatulu do ľavej ruky a pravou si roztrasene upravila ležérny francúzsky drdol, na ktorom Eva, za asistencie pána Youtube, pracovala poslednú pól hodinu, pre ktorú chýbala na ceremónií a zmeškala to hlúpe, až na ušťanie dlhé, amen.
Takže, vlastne, by ju ani nemali zdrbávať. V skutočnosti by mali byť radi, že tam nebola. Vybuchla by do takého rehotu, že by sa pošťala a urobila hanbu. Jej sestrenica jej doteraz nevie odpustiť to faux pas, keď sa pri mékavom amen, niekoho v hornej časti kostola, rozrehotala až sa ku koziemu hovoru pridalo chrochtanie ošípanej v ruji. A aj keď sa snažila, a to úplne na doraz, zamaskovať to tvrdým kašľom.
Nik jej to nezožral. Čo tak celkom nepobrala. Jej to rozhodne znelo, ako záchvat astmatického kašľa.
Pozbierala svoju ženskosť a ladnosť do malej guľôčky a, s gráciou jej vlastnou, vstúpila do plnenej miestnosti.
Prekvapene zostala stáť pri lietajúcich krídlach presklených dverí, s darčekom pre oslávenca v rukách.
Bola na krstinách a nie jedných. Ono nemala veľmi na výber. Jej rodina bola v skutočnosti, sakramensky, pobožná. Až jej z toho niekedy, a to niekedy bolo zakaždým, bolo do plaču a do smiechu v jednu chvíľu. Takže sa tým akciám nedalo vyhnúť. Teraz však chvíľu zvažovala, že vošla do zlej reštiky, minimálne dverí. Lebo toto nemalo s krstinami nič spoločné.
Veľká sála vyzdobená nebíčkovo modrými a bielymi stužkami a balónmi, bola rozdelená na jedálenskú časť, kde boli tri rady stolov s občerstvením a alkoholom. Pripravené na podávanie jedla s dokonalým prestieraním a setom pohárov všetkých veľkostí a druhov.
Ohlušujúca hudba, ktorá sa za dverami nezdala tak mozog traumatizujúca, bola v skutočnosti produkciou živej kapely. Skutočnej, živej kapely a nie takej tej zloženej zo starých a prašivejúcich dedkov so sinťákom a mikrofónom. Ale mladých ľudí, bubeník, elektro gitara, spevák a speváčka, ktorí si dávali duet z dákej en ten tí doby.
Tanečný parket bol zatiaľ prázdny, ale len poukazoval, ako veľká je tá miestnosť. Ale pri počte pozvaných sa nedivila. Toto bolo minimálne šesťdesiat ľudí.
Toľko ľudí nemali ani jej rodičia na svadbe. A krstiny v ich rodine sú vždy komorné. Najviac desať, možno dvadsať ľudí, ktorý sa zmestia do priemerne veľkej obývačky na drink, možno dve. Alebo do jednej malej sály v ich pidivej reštike na námestí. Ale zasa. Bony bol z tej lepšie situovanej rodiny a ona na to proste často zabúdala, lebo nebol hore nos. Nebál sa roboty, čo špiny za nechtami, tak ako ani jeho otec, či matka, ktorí si viedli vlastný malí ranč a mali dokonca vlastné víno, ktoré nebolo svetoznáme, ale malo svoju klientelu.
Skontrolovala svoje šaty, aj keď zbytočne. Nevytŕčala a jej šaty v jemnej, takmer pastelovo fialovej farbe, decentne obopínajúce jej štíhle a pevné telo boli ľahko prehliadnuteľné. A teraz za to bola fakt rada. Aj keď nikdy nechcela byť ovcou v stáde. Dnes nepotrebovala rozhodne pútať nechcenú pozornosť. Trebárs úbohosťou svojej garderóby.
Rozhliadla sa, pátrajúc po Kvetinke alebo jej milovanom, niekom koho pozná.
Do pekla.
Nebola asociál, rozhodne netrpela žiadnou úzkostnou poruchou, či fóbiou, ale teraz nemala ďaleko od omdletia.
Dlane sa jej potili a žalúdok si plával. Pripravený uštvať si morskú chorobu, len z pohľadu na spoločnosť cudzích ľudí a fakt, že nemala nikoho, ako podporu.
 Dokonca ani Jakub tu dnes nebol pre ňu. Rozhodne sa nachádzal v tej, prekliatej, miestnosti. Zrejme diskutoval o teórii relativity so svojou nadpriemerne dokonalou, inteligentnou, zábavnou a fascinujúcou priateľkou.
„Nebuď zahorklá, suka!“ zahriakla sa. Ale ako by to mohlo pomôcť obmedziť žiarlivostné a majetnícke pudy, čo sa v nej za posledné mesiace zrodili, ako votrelec v úbohej Sigueny?
Bojovala s potrebou pátrať po ňom pohľadom. Koniec koncov... Nepotrebovala ho, že? Pár ľudí tu predsa poznala. Dokonca sa pristihla, ako si želá, aby bolo tých ľudí dostatok na to, aby na seba celý zvyšok tohto šialenstva nenarazili.
Nechcela ho vidieť s ňou. Bolo to od nej hlúpe, ale akosi sa do neho totálne pobláznila. Áno, nazývať to láskou nemohla. Bolo to prisilné vyjadrenie na vystihnutie jej chúťok.
Nedostatok, úplná absencia, sexuálnej aktivity. Preto bola tak hrozne vyladená na jeho chromozóm Y. Dokonca až tak, že ho dokázala, aj napriek snahe nepátrať, nájsť bez problémov, ako stál s Birellom v jednej ruke. Zatiaľ čo druhou, omotanou okolo pásu jeho blondínky, ktorá mohla byť dokonca nižšia od nej samotnej, kreslil upokojujúce krúžky na jej krížoch svojim palcom.
Cítila žlč v hrdle, ako sa jej tlačila na jazyk, a hlúpe pálenie nepreliatych sĺz. Blížil sa cyklus, inak si nemohla vysvetliť toto, čo sa jej dialo.
Krabica plná zbytočností a drobností, ktoré krpec ešte dáky čas aj tak nevyužije, začala byť ťažká a ona radšej odtrhla pohľad od páru, ktorý by si mohli ľudia popliesť s incestujúcimi súrodencami. Len aby našla miesto, kam by mohla darček od nej uložiť. No nevyzeralo to, že by tu bola vytvorená kôpka darčekov, pre nové “božie“ dieťa.

„Och, Flubber! Si tu!“ Začula Líviu a spokojne vydýchla s úprimným úsmevom.
„Akoby som nemohla? Kde je Kvetina? Otec si vzal auto, tak som musela ísť busom. Potrebujem sa ospravedlniť, že som blbka a zmeškala ho a musela som ďalšiu hodku a pól čakať na ďalší. Do pekla, kto by povedal, že dostať sa do mesta vzdialeného iba necelých dvanásť kilákov bude taký problém?“
Lívia jej vzala krabicu z rúk a zatrepala ňou pri svojom uchu. V snahe zistiť, čo sa tam ukrýva.
„Z toho si nič nerob, žena. Ono, ja nerozumiem, prečo sa to nemohlo urobiť v našom meste. A museli sme všetci ísť sem. Ale Bonovi fotrovci sú ako odtrhnutí z reťaze, čo sa to malé škvrňa konečne dostalo na svet. Kveta hovorila, že bojuje každý deň s potrebou otrieskať jeho matke hlavu o stenu. V podstate jej malého trhá z rúk hneď, ako ho nakojí. A do všetkého sa jej montuje. Myslím, že začína mať tie svokra nutkania.“ Pretáčala oči s otráveným výrazom.
Kata sykla, cmukajúc nad situáciou. Kvetina bola to najsladšie a najdobráckejšie stvorenie. Ak chytala násilnícke sklony, muselo to byť pekne v prdeli.
„Vie to Bono?“ Lívia otvorila ústa s kyslím výrazom, no hneď ho zmazala a nahodila obrovský úsmev, otáčajúc sa k spomínanej, ženskej verzií Bona, a jemne jej postrčila darček do rúk.
Ona ho však ignorovala a obrátila sa na Katarínu.
„Ahoj, Katka. Už sme ani nemysleli, že nás poctíš tvojou účasťou.“ Venovala jej žena krásny a úprimný úsmev, keď ju vzala do silného objatia.
Tiež ju objala a len ťažko mohla uveriť, že táto dobráčka, dokázala byť tŕňom v päte.
„Ospravedlňujem sa. Zmeškala som autobus. Zle som si to všetko vypočítala a nedala si časovú rezervu.“
„Och, to je v poriadku, zlatíčko. Už si tu. Utekaj za Kvetkou, bola skutočne smutná, že si sa neobjavila. Je v zadnej miestnosti, kde sú uložené kabáty. Malý je jedák a ak by mohol, bol by len na jej prsníku od rána do večera.“
Uf.
To bolo viac informácií, ako potrebovala a predstava, že by bola v miestnosti, kde má Kvetina vystavené prso a malý sa hrá s jej bradavkou jej naháňala hrôzu.
Nik by predsa nechcel, aby v tak chúlostivej situácií niekto šmejdil v jej blízkosti. Ak by bola na Kvetinom mieste rozhodne by bola v rozpakoch.

„To nie je problém. Ja... počkám, kým sa malý napapá?“ Potiahla vyhlásenie, až kým neznelo skôr ako otázka a elegantná žena si len, skutočne nežensky, odfrkla, zahákujúc ruku do tej jej.
„Nebuď smiešna. Aj tak Kvetke vravím, že by malého nemala kŕmiť stále. Potrebuje harmonogram. Takto bude skutočne len kojiť. A ona potrebuje čas aj pre seba. Len poď.“ Pustila ju a konečne vzala krabicu v baliacom papieri s autíčkami od Lívie, ktorá za jej chrbtom robila opičky a ukazovala diabolské rohy.
Len na ňu pokrútila hlavou a usmiala sa. Tá žena bola milujúca a starostlivá. Možno to trošku preháňala, ale nebolo presne to úlohou matky a milujúcej babičky?
„Tak čo, mamča? Ten ciciak ťa ešte nevycucal celú?“ Vstúpila bez menších rozpakov do miestnosti Lívia a sadla si vo svojej šifónovej róbe na mäkký koberec, ťahajúc pod seba päty. Presne toto bol dôvod, prečo ju tak milovala. Bola ako ona a dvojičky. Hlučná, drzá, bezprostredná.
Nesmelo vošla do miestnosti a urputne držala pohľad na Kvetinej tvári, ignorujúc jej déčko prsník a mokré, mľaskavé zvuky.
„Do frasa, už som sa zľakla, že je to ona,“ vzdychla a odtrhla malého od svojho prsníka, za čo si vyslúžila jeho nesúhlasné pofňukovanie. „Prisahám, pripraví ma o rozum.“ Ťapkala malého po malom zadočku a tvárila sa akoby mala každú chvíľu sama odpadnúť.
Mala kruhy pod očami. Bola bledá, že to ani make-up nezamaskoval a za posledný týždeň, čo u nich s Jakubom bola naposledy, schudla minimálne ďalšie dve kilá. To jej však prospelo. Jej tvár prestala byť tak guľatá a podliata vodou, ktorú zadržovala v tehotenstve.
„Som rada, že si to stihla, Kati. Dokonca aj Bony bol sklamaný. Aj keď to nikdy neprizná. Ľúbi ťa.“ Katka sa usmiala. Rada by tomu verila.
 No Bono ju nemal rád. Raz si ju odchytil a vysvetlil jej dôvod, prečo ju neznesie v blízkosti svojho najlepšieho kamaráta. Teraz už aj krstného otca jeho malého synčeka.
Tak trošku mala sex s troma jeho spolužiakmi. Ale na obhajobu jej maličkosti. Nechodila s ním do jednej školy, takže nemohla vedieť, že všetci sú spolužiaci a že do konca niekedy spozná Bona. A už vôbec, že by niekedy mala s Jakubom tak silné puto, že by ju vzal medzi svojich kamarátov.
Nenávidel predstavu, že by ona, dievča tak ľahkých mravov, čo dá trom jeho spolužiakom niekde v tmavom kúte baru, malo niečo s jeho kamarátom a dobrákom akým bol Jakub.
Bola si istá, že ak by Jakub vedel, čo všetko jej vykričal, skončil by Bono minimálne so soklami pod očami. Jeden by bol za nepekné mená, čo jej vrčal do tváre, a potom druhý za staranie sa do jeho vecí a robenie z jeho osoby nesvojprávneho slabocha a blbečka. Za to mu ona sama mala chuť jednu struhnúť. Na svoju osobu sa toho napočúvala viac než dosť. Ale znášať, ako niekto spochybňuje Jakuba a jeho vyzretosť a mužnosť jej spôsobovalo triašku a bola chvíľku pred jej malou, osobnou Hulk verziou.
Takže ak bol sklamaný, tak len pre to, že videl, že je smutná jeho milovaná a nie, že nemohol vidieť jej osôbku v kostole. Zrejme si myslel, že taká bezbožnica a hriešnica by uhorela vo chvíli, keď prekročí prah kostola a preto zámerne zmeškala.
„Mrzí ma to, Kvietok. Zmeškala som autobus. A potom som blúdila, kým som to tu našla.“ Hrýzla si palec, na ktorom mala slávnostnú manikúru k tomuto výnimočnému dňu a snažila sa skryť úsmev, keď sa miestnosťou ozvalo silné a mužsko-decké grgnutie.

Lívia a Kveta sa rozosmiali, s pochvalnými príhovormi tomu malému človiečikovi, ktorý im zrejme aj tak nerozumel.
„Je to lepšie ako desať doktorov, že ty malý Shrečík,“ prihovárala sa Lívia, citujúc Shreka, spokojnému dieťaťu a naťahovala ruky, aby si ho mohla vziať.
Kveta ho s radosťou odovzdala a zvalila sa vo svojich tehotenských, bledomodrých, bavlnených šatách na chrbát na gauči a nohy vyložila o opierku.
Sledovala Líviu, ako si ho bez problémov prehadzovala v náručí, akoby to nebola žiadna veda. A ako jej to s ním šlo. To malé trojtýždňové človiečatko sa na ňu usmialo a brblalo si, robiac bublinky v snahe trafiť si palčekom do malých ústočiek.
Bola taký ženský odľud. Len predstava, že by slintalo na ňu a jej nové šaty bolo čistým hororom a už ani nevravela o tom, že ju mohlo ovracať. Veď práve jedlo. Môže sa tak s deckom hádzať po tom čo, malo tak plné brucho, že si grglo nahlas, ako malý zlobor?
No Lívia na neho cukrovala, upozorňujúc ho, že si nemôže cuckať palčeky a sliny, ktoré mu zotrela palcom z brady, dokonca utrela o svoje stehno, kde na jej tuhomodrých šatách, nechali mokrý fľak.
„Pane Bože, to je tak nechutné!“ ohodnotila výjav so znechuteným výrazom. Lívia sa začervenela a Kveta sa rozrehotala.
„Skutočne, Láska, to bolo odporné. Som jeho matka, ale rozhodne si neutieram jeho sliny do šiat. Na to sú podbradníky. Stačilo si vypýtať,“ posmievala sa, stále horeznačky, krútiac členkami, zrejme v snahe uvoľniť napätie v nohách.
„Viete čo? Nase... Nakakajte si! Obe!“ Vyšpúlila pusu a pritisla si malého pevne k hrudi. „Poď, miláčik. Necháme tvoju nepodarenú matku a tvoju skoro krstnú mamu tak. Keď sú tak odporné. Mne tvoje slinky nevadia. Pokojne ma aj okakaj ak ti to urobí radosť.“ Znova na neho ňuňkala.
„Okej, je zrejmé, že si nebola osraná. Choď sa opýtať Bonyho, aké je to príjemné, keď ho nedávno pri prebaľovaní zacikanej plienky okakal. Potom to vyhlásenie zopakuj,“ posmievala sa Kvetka s posmešným úškľabkom.

„Takmer krstná? Čo to znamená?“ Nerozumela tomu, krstnou matkou bola Kvetinkina sestrenica.
„No však vieš. Ty a Jakub. Tak to funguje aspoň u nás v našej rodine. Ak sa nedávajú krstní rodičia iba z jednej famílie, tak sa vždy hovorí aj partnerom krstný rodič. Takže si cez Jakuba krstná mama, tak ako je Emil krstný cez Kristínu? Kapišto?“
Rozhodne žiadne kapišto. Kristína bola vydatá za Emila. Jakub bol vo vzťahu s blonckou. Nemala by byť ona krstná?
„Hej, zabúdaš na Zuzanu,“ pripomenula jej a hlavne sebe.
„Slniečko je zlatá. Prisahám, že som si ju obľúbila po piatich minútach. Ale teba milujem. A s Jakubom si omnoho viac zohranejšia a je viac sebou. Takže neviem ako naša kytička,“ ukázala na Kvetu, ktorá len pretočila oči, „ ale rozhodne si lepšia voľba. A navyše, si v našej crew stála. Zatiaľ čo ona sa tu tak či tak dlho neohreje. Pre malého bude lepšie, ak budú v jeho blízkosti ľudia, čo ho neopustia nikdy.“ Zastavila sa iba pre krátky, no hlboký nádych, keď si ju prezrela akoby ju videla prvýkrát a nestrávili spolu posledných desať minút. „A inak, kto ti, pre Krista, robil vlasy? Asi by som mala byť, kurňavsky, urazená. Máš za kamošku najlepšiu kaderníčku. Dokonca aj jej snúbenec, ktorý je tiež fascinujúco famózny, ako sám Hommer, a ty ideš k treťotriednej fuchtle. Čo ti na hlave vytvorí ten najkatastrofálnejší francuzák, čo som kedy videla? Čo to ako je? Si hrozná a som strašne urazená!“ Dokončila svoju reč s výrazom trucujúcej Bambuľky. 
Kata sa takmer pridusila slinami.
„Si šialnejšia ako ja, Liv,“ rehotala sa, nevracajúc sa radšej k téme ona a Jakub.
„Prečo to vy dvaja odmietate vidieť? Se... hneváte ma, že by som vám otrieskala vaše duté makovice, aby ste to už pochopili.“
„Liv, nechaj ju. Jakub má priateľku, ona má svojho priateľa. Sú kamaráti. Netlač na ňu zbytočne. Iskrenie sa dá ovládať,“ vzdychla Kveta a posadila sa, upravujúc si vlasy. „Mali by sme sa tam vrátiť. Ale Boh mi je svedkom, že to tam nenávidím, a radšej by som sa tu skrývala až do konca dnešného dňa,“ šomrala, krútiac svojim snubákom .
„Taký veľký cirkus. Ani nechcem vedieť, do čoho ma prinútia o rok, keď budeme chystať svadbu. To asi zavolajú celé mesto a skončíme na titulke, ako svadba storočia v našom prašivom mestečku.“ Trucovala, zúfalá z predstavy svojej svadby.
Bolo to najsmutnejšie, čo kedy Kata počula. Každá žena má vymyslenú, vysnívanú svadbu snov. Dokonca ani ona sa tomu neubránila. Ale to už nebolo reálne, bolo to v čase, keď ju ešte nesklamal a nezobral jej mamu.
„Možno by si mohla navrhnúť svadbu v Taliansku, v Ríme, och , nie... vieš, čo? Vždy som chcela isť na Sicíliu. Tak tvoja svadba by bol super dôvod a možno by svadobčanom zo strednej a spodnej vrstvy mohli zaplatiť letenky. To by som s Erninkom ušetrila na vreckové.“
„Jo, hej, a potom by sme vyliezli na citrusovnik alebo olivonik a spievali slovenskú hymnu. Jedli šnicle a pili pivo.“ Pridala sa Kata, milujúc Kvetin chrchlavý smiech.
„Mohli by sme poharašiť so sexy Talianmi?“ navrhla Kveta, keď sa postavila a prešla k Lívii, ktorá už úspešne uspala jej syna.
„Ale, ale Kvetoslava, čo by na to povedal Bonifác?“ doberala si ju Lívia, štuchajúc do nej ramenom.
„Ale trošku flirtu, len na ubezpečenie, že som stále príťažlivá aj pre iných mužov...“
„Počul som, že Taliani v skutočnosti vôbec nie sú tak pekní, ako sa o nich vraví. Sú to mýty. Vraj sú nízki, tlstý a chlpatý,“ ozval sa hlboký, mužský hlas až všetky tri nadskočili. „A si krásna a príťažlivá pre mňa. Nerozumiem, prečo potrebuješ niečo také počuť aj od iných mužov,“ ohradil sa Bony.
V jeho hlase bolo cítiť, že je skutočne urazený a jej slová ho zaboleli. Až jej bolo toho muža ľúto.
 Ľúbil ju a ona jeho a toto bola iba taká zábavka. Niečo, čo by aj tak nikdy nespravila. Aj keby sa jej do radu postavili tí najkrajší Taliani, vždy by si vybrala iba jej ušomraného Slováka.

„Tebe aj tak nič iné nezostáva, iba ma ľúbiť a zostať so mnou. Porodila som ti dieťa. Ale páčiť sa iným chlapom potrebujem, inak by si prestal žiarliť a kde nie je žiarlivosť, nie je láska.“
 Najpritiahnutejšia teória, akú kedy počula, ale Bony sa škeril, ako keby povedala to najkrajšie vyznanie lásky.
 Keď roztvoril náruč a nechal ju bosú vbehnúť do jeho objatia, bola chvíľu pred smoklením. Boli tak sladkí, že by sa jednému pokazili zuby.
A závidela. Musela byť úprimná aspoň k sebe. Chcela aby ju niekto ľúbil, ako on ľúbil Kvetu.
Prečo ju nik nemôže takto potrebovať a zbožňovať a úplne uctievať? Kde robí furt chyby, že sa dočká romantiky len v knihách. Po ktorých sa cíti vyšťavená a emocionálne totálne vyprahnutá. Lebo jediná láska sa jej dostáva iba cez tie prekliate hrdinky uplakané... na ktoré sa ona stále viac a viac podobala?
Potrebovala chlapa! Sexuálna zdržanlivosť z nej robila príšeru.
„Okej, všetci už čakajú kedy sa vrátite,“ povedal svojej žene a otočil sa na Katu. „Vitaj, modelka, Jakub sa po tebe zháňal. Choď sa mu ukázať, kým nebude mať zástavu srdca alebo nezačne obvolávať nemocnice, či nie si hospitalizovaná. Prisahám, že vymyslel minimálne tridsať katastrofických scenárov, prečo tu nie si. Nedá sa to počúvať.“ Pretočil oči a jeho kútiky šklbali.
Bolo mu z Jakuba smiešne, no jej sa chcelo vracať. Nechcela ním byť konfrontovaná, zatiaľ čo bude držať za pás alebo čo i len za ruku jeho priateľku. Omnoho ľahšie sa ignorovala, keď nebola nikde na blízku a ona sa mohla tváriť, že neexistuje. Rovnako, ako jej „milovaný“ Marek. Ale vo chvíli, keď ich on sám predstaví, bude tak skutočná, ako Marek nie je. Ona nechcela, aby ju poznala, nechcela vedieť akú tvár k nej priradiť, nechcela poznať jej hlas ani farbu jej pleti. A už vôbec nechcela vedieť, ako sa jej dotýka alebo ešte horšie bozkáva.
Videla ho párkrát bozkať Didu. Vždy sa jej páčilo, ako pohyboval sánkou. Nebolo to hltanie, slintanie, a že už bola neskutočne veľakrát pobozkaná presne tým spôsobom. Jakub sa s perami milovala a ona rozhodne nechcela byt svedkom, ako miluje ústa inej ženy.
Zatriasla hlavou, aby dostala hlúpe myšlienky z hlavy. Bola debil. Musí sa s tým vysporiadať.
 Možno by mohla začať pomaly rušiť ich puto. Odmietnuť ho najskôr pri odprevadení do školy, potom vyzdvihnutí a postupne úplne zamedziť ich spoločný čas.
Nezvládala to už a sama sebe svojou ufňukanosťou liezla na city.
Druhýkrát za ten deň pozbierala gule z podlahy a vyšla s ostatnými von. Pripravená byť silná, milá a usmievavá. Aj v prípade, že bude tá jeho blonďavá fuchtla odporná a povýšenecká alebo akokoľvek inak nesprávna.
Dúfala, že to tak bude. Mohla by Jakubovi čistiť črevá, že stráca čas s niekým, ako ona, kto sa chová povýšenecky a odmerane k jeho priateľom.
Stál tam, kde ho videla pre tým, než ju prinútili byť v jednej miestnosti s vystaveným prsom jej kamarátky. Stále ju držal okolo pása prirazenú k svojmu boku a ona sa o neho pohodlne opierala. Jej dlhé svetlo blonďavé vlasy mala rozsypané po chrbte, rovné a žiarivo lesklé. Krásne kontrastujúce v šatách červenej mede, ktoré dokonale dopĺňali jej jemne opálenú pokožku.
Zozadu bola rozhodne tou najkrajšou ženou v celej miestnosti. Mala okolo seba tú šialenú auru, ktorú človek poznal jedine z kníh a málokedy mal možnosť sa s ňou stretnúť naživo.
Didiana bola krásna aj s jej pehami a bledou pokožkou a prirodzenou, zanedbanou štíhlosťou. Ale toto dievča bolo dokonalé. Jej nohy, ktoré boli odhalené iba od kolien vyzerali pekne žensky svalnaté a ruky a ramená ktoré boli pre strih šiat odhalené tiež vyzerali prirodzene svalnaté.
Prečo musela byť tak, sakra, dokonalá? Prečo nemohla mať aspoň malý špek na bruchu? Aspoň krivý zub, alebo plešinu?
Nie. Ona musela byť ešte aj spredu dych berúca. S veľkými očami, hustými riasami a dokonalými ústami. Skrivenými do jemného a úprimného úsmevu, keď sa k nej ladne aj s Jakubom pohla, stále ho držiac za ruku.
„Katydid! Nabudúce dvíhaj telefón. Išlo ma poraziť strachom, či si v poriadku.“ Mračil sa na ňu bez pozdravu hneď, ako bol dosť blízko, aby nemusel kričať.
Ďalšia z jej chýb. Batéria jej odchádzala a ona sa zabudla uistiť, že si ho dostatočne nabije.
„Aj ja som rada, že ťa vidím, Cockroach,“ zaútočila tiež hmyzoprezývkou. A venovala mu provokačný úsmev s prekríženými rukami pod prsiami.
ƒ„Skôr je tick. Ozval sa jemný hlások, dusiaci sa smiechom a ona strelila na dievča rýchlim pohľadom.
„Myslíš? Ja ti neviem. Podla mňa je to odporný šváb domový." Nedala sa Katarína ukazujúc zlý, zubatý úsmev.

„Ver mi, je to parazitujúci cuciak,“ zachrochtala jeho priateľka, ktorá ešte stále nebola oficiálne predstavená a podľa toho, ako ju od seba Jakub mierne odsotil to vyzeralo, že ani nebude.

„Tak toto je podraz. Máš ma chrániť, nie nadŕžať tejto kobylke!“ kňučal, hrajúc maznavého fagana. A aj keď bola ubolená z hravosti, ktorá medzi šťastným párikom fungovala, musela sa zasmiať. Pohľad na nich ju rovnako bavil, ako bolel.
„Inak, som Zuzana. Tento mosquito je hrozný a nebyť môjho nátlaku, doteraz by som nepoznala ani jedného z vás.“ Natiahla ruku s dokonalou manikúrou a Kata ju teda stisla, prekvapená silným a úprimným stiskom, ktorý jej dievča doprialo.

„Môžeme skončiť s tým hmyzom, prosím? Rozhodne nie som žiadny parazitujúci hmyz. Ďakujem pekne,“ frflal, stále s rukami prekríženými na hrudi. Vďaka čomu sa jeho svaly pod košeľou napli a ona bola chvíľku od zaslintania si živôtiku. Nebol príliš svalnatý, ale jeho cvičenie bolo zrejmé. Vedela, že nechce byt jedným z tých smiešne nabúchaných týpkov. Že len chcel vyrysovať svoje svaly. A ak by verila v Boha, teraz by ho velebila za ten famózny výtvor pred ňou.

„Ale, ale... Viem ako rád cuckáš...“ zapriadla, stišujúc hlas tak, aby posledné slová, možno len slovo počul on, keď mu ich šepkala do ucha. A nech už povedala čokoľvek, prinútilo to Jakuba zakuckať sa vzduchom a urovnať si hlas zakašlaním. Keď ju od seba trošku odstrčil a venoval Kate jeden nesmelý, testujúci pohľad.
Čo ju prinútilo odvrátiť ten svoj od nich. Neuvedomila si, že čumí kým sa ich pohľady nestretli a on sa netváril, ako by to bolo to najtrápnejšie a najnepríjemnejšie čo zažil.
Ale to si chlapec nevyskúšal byť v jej koži pozorovateľa. To bol pôžitok, o ktorý by sa s radosťou nechala okrátiť.
Zuzana musela spozorovať, že zareagoval inak, ako obvykle. Keď ho sexuálne nabudzovala, lebo tiež prestala priasť a narovnala sa, dostávajúc do postoja troška strnulosti.
Bola rada, že to tak bolo. Dievča pochopilo, že v spoločnosti sa nemá chovať, ako kurvička a taktiež, pre jej zlosť, to vyzeralo, že si skutočne neuvedomila, že to nie je vhodné a jej tvár bola červenšia ako rajčiny. Ďalší, hlúpy, bod pre ňu.
Nenávidela, že si v skutočnosti neoznačovala okato teritórium. Keby to urobila Kataríne schálne, mohla ju nenávidieť, ale takto mala nutkania presvedčiť to malé dievčatko, že sexy reči nie sú zločinom.
„Kde je Marek? Myslel som, že Bono hovoril, že ste mali prísť obaja. Že pozvali aj jeho.“ Zaútočil. V jeho očiach bolo niečo, čo neodkázala identifikovať. Ale boli zákerne prižmúrené a jeho brada bola kúsok nepatrične vystrčená.
Netušila, kde sa v ňom vzala tá potreba útočiť na ňu. Ale ak mal náladu bojovať, mohli tú hru hrať do aleluja. Obaja boli až príliš dobrí v dobiedzaní a hádaní.
„Niektorí musia aj pracovať, aby si zaplatili nájom. Nemohol prísť.“ A tu skončilo predsavzatie, že mu povie pravdu.
Nebude zo seba robiť dievča na posmech. Isto by povedal: “ Vidíš vravel som, že ti zlomí srdce, ty hlúpe dievča.“ To nepotrebovala počúvať.
„Hm, zvláštne. Nevravela si, že soboty sú jediný čas, kedy ste spolu lebo má voľno?“
Do matere! Povedala to, že? Zhrýzla si peru a cúvla zahnaná jeho ostrosťou do kúta.
„Čo útočíš? Čo ťa zase serie? Vezmi Zuzu a choď vyt... tancovať testosterón a neobúvaj sa do mňa. Nechcem sa dnes hádať, Franek. Nie na krstinách a pred tou zbohatlíckou tlupou.“ Premeral si ju s vlčím zvlnením ľavého kútika úst a jeho pohľad sa na trošku dlhšie zastavil na je nohách než sa stretol s jej očami.
„Klamstvá a zahmlievanie. To je to čo ma serie. Neúprimní a manipulatívni ľudia.“
Po chrbte je prebehol mráz. Vedel to. Vedel to a bol na ňu, sakra, nasraný.
Naprázdno prehltla a chystala sa niečo povedať. Aj keď netušila čo. V tej rýchlosti bolo ťažké niečo vymyslieť. No predbehla ju Zuzana, keď sa na ňu znova srdečne usmiala a zatlačila Jakubovi dlaňami do brucha. Dostávajúc ho o krok ďalej.
„Inak, fakt dík za to tričko. Totálne ho milujem. Ľudia z môjho matematického tímu si dali urobiť rovnaké. Bude to náš tím dress na matematické súťaže.“
Trhla hlavou od Jakuba k nej a zamračila sa. Nerozumela, čo to trepala o tričku, keď jej najlepší kamarát na ňu útočil, akoby mu odhryzla z nosa a to ešte pred sekundou tvrdil, že sa šiel strachom poondiť.
Zuzana si jej nechápavé zamračenie musela zle vysvetliť, lebo sa ošila a neisto prestúpila z nohy na nohu.
„Skutočne? Bála som sa, že som to možno prehnala a ty sa nahneváš. Som rada, že sa ti páči môj darček,“ usmiala sa na dievčatko a upravila jej pár pramienkov z ramena na chrbát.
Bola sladučká. Ak by nemala to po čom túžil ona, mohli byť kamarátky.
„Tiež mám pre teba niečo. Pôjdeš so mnou, prosím? Je to v Kubovom aute.“
A tu to je. Teraz ju zakilluje. Nevinná bloncka, anjelik stane sa vrahom a ochrancom toho, čo vlastní.
Skôr ako stihla niečo namietať už strkala ruku do Jakubovho vrecka na nohaviciach a vyťahovala kľúče od auta na ktorom sa hompáľal prívesom z bužírok, ktorý mu vyrobila na intráku. Ako odreagovanie medzi učením na skúšky.
Srdce ju bolelo len z pohľadu na to, že mal jej darček stále pri sebe a pri tom na ňu hnusne kričal.
Pozrela sa po Lívii, ktorá bola vpredu a diskutovala s niekým, koho nepoznala. Čo ak ju tá malá fakt kantne niečím po hlave? Vyvezie za mesto a nechá ju tam umrieť?
„Dúfam, že sa ti to bude páčiť. Jakub o tebe neprestajne rozpráva a niekedy mám pocit, že ťa poznám lepšie, ako jeho,“ zasmiala sa a v tomto smiechu už bolo počuť trochu bolesti a sklamania, ktoré majú psychicky narušené vrahyne.
Umrie, o tom nebolo pochýb.
„Tiež mi o tebe stále rozpráva,“ zaklamala a usmiala sa na to úbohé dieťa.
„Naozaj?!“ Nádej v jej hlase bola rozkošná a smutná zároveň.
Prikývla, zastavujúc pred jeho autom, objímajúc sa okolo ramien. Bola kosa. Taká prekliata kosa. Úbohí bezdomovci.
„Čo, čo ti o mne vravel?“ vyzvedala, zatiaľ čo sa snažila otvoriť neposlušné dvere.
„Že si krásna a inteligentná, A máš neskutočne sexy figúru. A že vyzeráš ako princezná.“ Neklamala, takto to povedal. Aj keď to bolo asi všetko, čo z neho dostala za celý ten čas. Aj keď nemala v pláne z neho niečo ťahať od momentu, ako ju poslúchol a skutočne s ňou šiel na rande.
„Vážne?“ Znova len prikývla.
„Má ťa rád.“ Povedala po chvíľke, dupkajúc, aby sa trošku zahriala.
„To ale aj teba.“
„Hej, posledné dni sa chová akoby mi chcel vraziť do krčnej tepny lovecký nôž a zatancovať si v mojej krvi dupák.“ Nechcela znieť ako umrnčaná blbka, ale skončilo to tak. Tak to najmenej, čo pre svoju záchranu mohla urobiť bolo rozosmiať sa.
„Má ťa príliš rád a zle znáša, že nie ste spolu tak, ako ste bývali.“ Mykne plecom akoby o nič nešlo, akoby práve nerozprávala o tom, že jej priateľ šalie z neprítomnosti iného dievčaťa v jeho blízkosti.
„To nie je dôvod, aby na mňa útočil,“ odfrkla si, podráždená z tej jej dobroty.
Mala by byť naštvaná dupať, škriabať a hrýzť. Nie tu žehliť jeho vystrájanie.
„Má strach, aby si ho nenahradila niekým iným. Teraz keď si v Blave. Vravieva, že možno nájdeš iného a konečne sa rozídeš so svojim priateľom. A vždy je z toho nervózny. Mysli to s tebou dobre. Len sa obáva, či ťa nepodvádza a neklame. O tom to všetko bolo. A je... to vždy o tebe a o ňom.“ Strčila jej do rúk čierne tričko.
„Ja viem, že to nie je nič originálne, dať ti tiež tričko. A mala som prísť s vlastným nápadom, ale ten tvoj sa mi fakt páčil. Myslela som, že ak budeš mať odo mňa tričko, budeme si kvit.“
„Ďakujem, to je super. Nečakala som, že dostanem od teba darček. Beriem to ako podarúnok na narodky.“

„Hej, tak to bolo myslené. Kubo vravel, že na budúcu sobotu máš dvadsaťjeden. Tak vše dobré.“ Objala ju a dokonca aj vtisla malé pusinky na líca.
Ako mohla prinútiť svoju bytosť nenávidieť toto sladké dievčatko?
„Ďakujem, vážne. Ale teraz už poďme lebo mi odmrzne zadok!“ Preplietla si so svojou skoro kamarátkou prsty a potiahla ju, utekajúc do budovy. Nevedela ktorá sa na tom začala smiať prvá, ale skôr než dobehli dnu, lapali po dychu v typickom dievčenskom chichotaní.
„Bála som sa, že budeš dáka povýšenecká mrcha, keď Jakub vravel, že si frajer do čísel, a že dokonca doučuješ matiku. Ale ty si fakt super baba,“ priznala sa Katarína, opitá teplom a smiechom zatiaľ čo rozbalila malú, čiernu rolku, do ktorej bolo tričko poskladané.
„Mala som obavy či ma budeš mať rada. Jakub si dáva záležať na názore ľudí a na tvojom mu dosť záleží.“
Pretočila oči nevediac, čo povedať na jej vyhlásenie.
Bolo to divné.
Rozhodne nepoznala Jakuba, ako niekoho, kto by si nechal hovoriť do toho s kým sa má baviť, či tráviť čas len na základe názoru jeho blízkych, či priateľov.
To by ju už bol nútený pre Bonove útoky dávno vyškrtať a tváriť sa, že nikdy neexistovala.
„Och, Bože!“ vyhŕkla, keď čítala veľkým zlatým písmom na XXL tričku citát:
Za všetko, čo je vo mne dobré vďačím knihám. Zasmiala sa, vrhajúc sa na Zuzanu, aby ju mohla vziať do medvedieho objatia.
„Najlepší darček, aký som dostala. Je to... Ach. Vystihuje ma to. Ten výrok som ja.“
„Otoč, aj na druhej strane máš. Teda na chrbte,“ škerila sa od ucha k uchu jej nová kamarátka a pomohla jej vystrieť tričko. Držiac ho za spodný lem, aby si ten dlhý text mohla prečítať.
„Skutočne ma po dočítaní dorazilo, že keď skončíte s čítaním, prajete si, aby bol autor váš úžasný kamarát a mohli ste mu zavolať, kedykoľvek by sa vám chcelo.“
„Kto chytá v žite,“ šepla, prechádzajúc po písmenkách.
„Jakub mi vravel ten vtip o tom, ako hľadali blondín a blondínka toho, čo chytá v žite, a tak ma napadlo, že keď je tam spomínaná kniha, tak by si tiež mohla mať niečo z tej knihy, tak ako my máme ten vtip.“
Skutočne šíril jej hlúpe pokusy o vtipy? Nemohla uveriť, že to robil. Keď mu ich čítala, tváril sa, že nič horšie nikdy nepočul.
„Je to úplne super. Ani ho nebudem nosiť, aby sa nezašpinilo. Ďakujem. Milujem ten príbeh...“
„Viem, Jakub vravel, že máš slabosť na diela v školských osnovách,“ usmievala sa, keď spolu kráčali späť.
Jakub o nej skutočne rozprával až príliš veľa. „Spolužiaci ma za to nenávideli, ale milujem skutočnosť, že tie diela majú zmysel a majú v sebe tak hlboký odkaz, že sa stali večnými a ich myšlienka je nutná pri vzdelávaní a vytváraní osobnosti mladých ľudí.“
Zuzana sa zasmiala, tľapkajúc ju po ramene, ako by ju mala prekuknutú.
„Hej, to je jedna z vecí, ale no tak... Priznaj, že si bola do neho zakukaná. Mňa dostal už po prvej kapitole. Nie, už po prvej stránke knihy.“
„Okej, tá čo odolá jazyku Holdena patrí na preliečenie. Spokojná?“ rozrehotali sa, ako dve staré kamošy, čo Katarínu zas a znova vydesilo.
Kde, do pekla, Jakub berie týchto ľudí s ktorými si pasne, ako ritka na šerbel?
Mala nutkanie si to tričko pretiahnuť cez hlavu a už nikdy ho nedať dole.
Kruh kamarátov bol obnovený. Všetci stály pri sebe a diskutovali. Bono držal Kvetinku, Erní Líviu a Jakub čakal na svoju blondínu. Ale aj napriek tomu, že tam bude, ako kôl v plote sa tešila, že sú všetci pospolu a ona si vymení s každým pár slov bez toho, aby ich musela naháňať.

Prvý bol Ernest, ktorý ju vzal do objatia a zdvihol zo zeme, akoby nič nevážila.

„Szívem, tu si.“ Položil ju na zem a venoval plný perličkový úsmev.
Videli sa len minulý piatok, keď boli spolu u Bona. Ale on mal potrebu tváriť sa, že spolu neboli roky.
Ale milovala to. Cítila sa pri nich milovaná. On a Lívia boli jej najdrahšími prírastkami, za ktoré vďačila Kubovi.
„Ako sa má mláďa?“ vyzvedal, stále ukazujúc zuby.
„Rastie a pelichá. Otec nemá veľa času ho česať, keď je pól dňa v práci a moje tri dni doma všetku škodu neopravia. Ale už sa zvláda vypýtať von. A nemusíme striehnuť s novinami.“
Ignorovala Jakuba, ktorý do nej nenápadne štuchol, šepkajúc „Cute“, akoby to bolo tajné heslo pre spustenie celo globálnej katastrofy.
Ucukla rukou. Naťahujúc sa po pohárik, ktorý jej podal Bono a pripila si s ostatnými. Schválne držiac ruku, v ktorej držala tričko, obmotanú okolo svojho brucha, aby do nej nedrgal. No on si nedal povedať a znova do nej jemne strčil prstom, prechádzajúc po jej lakti, vankúšikom ukazováku.
Striaslo ju z toho dotyku. Bolo to ešte silnejšie, ako keď sa jej dotýkal neskryte. Takto to mohla cítiť a vnímať len ona a bolo to zakázané a hriešne, keď hneď z druhej strany stále jeho priateľka, ktorej nemal snahu venovať ani pohľad.
„Ospravedlňujem sa,“ šepol, sťahujúc jeho elektrizujúci prst z jej kosti a ona sa objala ešte pevnejšie. Úplne strácajúc niť toho, čo jej Ernest vravel.
„Trhni si Franek!“ vybafla nahlas. 
„Nemôžete po sebe prestať štekať aspoň dnes, Modelka? To je tak ťažké držať vaše poondené hormóny na uzde jeden večer? Je to o mojom synovi a nie o vašej vzájomnej neznášanlivosti. Neviem na čo sa unúvate snažením o priateľstvo, keď sa zakaždým len žeriete!“ vrčal, právom nazlostený a ona kajúcne sklopila hlavu.
Mal pravdu. S Jakubom sa posledné týždne skutočne len hádali. Štekali a osočovali, len aby potom vždy jeden z nich ustúpil a ospravedlnil sa. Čo spustilo trailer na Beverli hils 90210 a bolo to samé prepáč a mrzí ma to, nie mňa to mrzí viac, nie tak ako mňa a do kola. Až neskončili slzavým smiechom, váľajúc sa po sebe, aby nespadli.
„Máš pravdu. Asi sa snažíme zbytočne,“ pripustila, za čo si vyslúžila Jakubove zalapanie po vzduchu. Zatiaľ čo Lívia ju prebodla vražedným pohľadom.
Ale mlčali obaja.
Ale už toho bolo skutočne moc. Zaútočil na ňu úplne bez dôvodu, ako človek trpiaci, poondenou, bipolárnou poruchou.
Najskôr si ju doberá hmyzo-rečou a potom kuše, ako besný pes zaháňajúc ju do kúta.
„Treba ísť trsať!“ zatlieskala Lívia v chabom pokuse zachrániť chvíľu pred vznikajúcim dusnom a potiahla Katarínu a Zuzanu za ruky, vyplazujúc na Jakuba jazyk.
„Urob si v kečeni poriadok Kuboslav. Prestávam ťa mať rada,“ zavrčala na neho. A prehodila ruku okolo Zuzany, ktorá sa chúďa tvárila, ako zmoknuté kurča.
Bola si istá, že to pre ňu muselo byť mrde nepríjemné. Nebola zvyknutá na Jakubovu a Kataríninu komunikáciu.
Jakub sa natiahol po Zuzane a stiahol ju k sebe, aby sa aj s ňou mohol pohnúť na druhú stranu parketu.
„Ja? Prečo? Ja mám v hlave všetko v poriadku. Ospravedlnil som sa. Aj keď som v skutočnosti nič zlé neurobil. Čo viac mám urobiť?“
„Nemusíš absolútne nič!“ vybafla na neho a otočila sa mu chrbtom, aby pochopil, že skončila a nemieni sa s ním už viac baviť.
Toľko bolo z ich priateľstva.
Tanec a pitie sa stali vernými družkami Lívie. A Kata ju v tom, samozrejme, nemohla nechať samú. Čo by to bola za kamošku? A tak po chvíľke hlúposť s Jakubom bola zabudnutá. Všetko bolo zabudnuté a bola tam len bosá Lívia, ktorá ju ťahala z jej črievic a chechtajúc sa, ju nútila vytiahnuť šaty vyššie, aby mohli tancovať Kankán.
„Zdrbem sa, ťapa!“ kričala, keď sa Kankán zmenil na kačací tanec a prišla tá časť, keď sa do seba zahákli rukami a mali sa točiť.
„Len sa toč, toč sa bejby!“ kričala Lívia cez smiech.
Nemala potuchy koľko toho vypila, ale zrazu bola na odpis. A nebola sama. Niektorý fučali na stoličkách, zničení a unavení. Zatiaľ čo ona stále v pohybe, pre Líviinu neposednosť, ničila svoje sklenky na drevených parketách.
Pesnička skončila a z diskety, ktorú tam kapela pustila, aby si trošku oddýchli, zaznel slaďák. Jej kamarátka neváhala, omotala ruky okolo jej krku a oprela hlavu o jej rameno.
Tiež ju objala okolo pásu a zopakovala jej gesto s uložením hlavy. Mala ju ťažkú a jej malé plece vyzeralo tak pohodlne...
„Musíš sa s ním rozísť!“ zavzdychala Lívia, zastavila uprostred tanečného kroku a zaprela sa o Katine ramená, hľadajúc oporu pred pádom.
„S kým?“ nerozumela jej. Nemá nikoho s kým by sa mohla rozchádzať. Nemala priateľa už takmer pól roka. Nemala sex už takmer pól roka. 
„Zuza je Jakubov truc. Čo to nevidíš? Musíš sa s ním rozísť, aby... aby si bola s Kubom. To vaše žranie skončí, keď to zo seba vysexujete, ver mi. Len už musíte prestať okolo seba krúžiť, ako zasraní nímandi. Rozíď sa! Nik pre teba nebude tak dobrý, ako môj Kubík.“ Spodná pera sa jej triasla. Bola chvíľu pred opileckým plačom. A najhoršie bolo, že ona tiež.
Dávno nebola tak rozsekaná. Líviine oči sa mihotali, ako uprene hľadela na Katu a ona sa musela rozosmiať, inak by zrejem spustila korytnačí rev pri kladení malých, korytnačích vajíčok z jej zadku.
„Si na šrot, drahá kamarátka. Musíme zajesť a doplniť tekutiny.“ Ťahala ju k stolu, kde sedeli už všetci okrem Kvety a Bona. Tí boli zrejme v miestnosti na kojenie. Chúďa Kveta tam bola čo dve hodiny.
Práve v takých chvíľach bola vďačná za jej neschopnosť počať dieťa. Nemohla si ani predstaviť, aké obmedzujúce je neustále trčať na riti a nechať niekoho aby neprestajne žužlal jej prsia. Veď to muselo, zasrane, bolieť.
Nerozumela, ako na to môže mať nervy. Ak by bola na jej mieste, vyvarila by mak a tomu malému by dopriala riadne veľké dúšky. Aby mala aspoň trošku čas.
„Musíš to urobiť, Katka,“ nariekala opitá, pripravená s ňou zatriasť.
Ignorovala Líviu, zamerala sa na Erního, ktorý sa napchával klobáskou a baraními rohmi.
„Je nasračky, kámo. Myslím, že je čas ísť domov. Mohli by ste vziať aj mňa. Že? Mal ma brať Jakub, ale vyzerá skoro tak zle, ako Lívia.“ Zapotácala sa, tiež nie v najlepšej kondícií a uškrnula sa, keď Jakub lenivo zdvihol hlavu z dlane.
„Nie som opitý. Bol som na džúse a minerálkach. Pokojne ťa hodím domov. Máme to jednou cestou. Ernest by musel zachádzať.“ Jeho hlas bol unavený a mdlý. Zrejme ho tá malá mrška riadne vytancovala... Na zadnom sedadle jeho auta. Videla, ako odchádzajú a potom sa po dlhej, veľmi dlhej dobe vrátili.
Och, nechcela s ním a s jeho sladkou priateľkou stráviť ani sekundu.
 Nechcela byť svedkom ich sladkého lúčenia alebo ešte horšie jej vysadenia zatiaľ, čo oni by si to túrovali k nemu alebo k nej a zvyšok noci by si to rozdávali, ako králiky. Zatiaľ čo ona zvažovala návštevu večierky a kúpu bateriek.
„Som v pohode s tým, že ma vezme Erní,“ namietala stále nasrane, aj keď si už nevedela spomenúť prečo je na neho nahnevaná.
Nemala právo byť naštvaná. Len sa staral a ona klamala. Mala poslúchnuť Jaru a Evu a povedať mu to hneď.
„Nie, Erní musí svoju Liviušku uložiť do postieľky, čo najskôr, že kocúrik?“ priadla Lívia, znázorňujúc rukami pazúre. „Môžete vysadiť Zuzku u nej doma a vy sa porozprávate, ako dvaja dospelí ľuda a nie ako fagani.“ Postavila sa a na tvári sa jej objavil prefíkaný úsmev, keď natiahla ruku a pocapkala Katu po tvári.
„Ľúbim ťa Flubber. Všetkých vás ľúbim!“ vykríkla, ukazujúc na Zuzanu a potom Jakuba. „Aj vás, aj vás, aj všetkých!“ opakovala, pútajúc na seba stále viac pozornosti.
„Okej, fakt by sme ju mali čo najskôr vziať domov. Robí hanbu,“ šepkala Ernímu, no on ju len odmávol.
„Robí divadlo. Vo chvíli, keď sadne do auta bude triezva. Ver mi. Každá oslava potrebuje svojho opilca. Dnes tú úlohu vzala na seba. Je to šašo.“ Nebola si jeho slovami istá. Tackala sa a blabotala, ťahajúc ho preč, pripravená robiť rozkošné deti. Čo všetkým vyčarilo úsmev na tvári a Ernímu zablýskalo v očiach. Zrejme ak je s dievčaťom vo vzťahu nevníma sa sex v opitosti za využitie príležitosti.
Úsmev jej z tváre zotrel Jakub, ktorý mal tú drzosť chytiť ju za ruku a potiahnuť ju stranou. Ďalej od Zuzany a ich malej skupinky.
Sledovala Líviu a Ernesta, ako opustili miestnosť pripravený na svoj zvyšok večera a potom strelila pohľadom k Zuzane, ktorá si šla snahou nezízať na ňu a Jakuba vyvaliť oči na jeden z balónikov. Cítila sa pre ňu skutočne nepríjemne. Rozhodne by sa cítila odstrčená, ak by bola na jej mieste.
„Jakub, vysyp čo potrebuješ a vráť sa k priateľke, toto chovanie je nevhodné,“ upozornila na niečo, čo mu jednoznačne unikalo. No on ju odignoroval a znova siahol po jej rukách.
„Skutočne súhlasíš s tým, čo povedal Bono? Že naše priateľstvo je škoda živiť?“ Znel ublížene a jej srdce bolelo, keď videla jeho smutnú tvár.
Ale taktiež mal Bono pravdu. Stále sa len hádali a aj keď ho priam milovala, nerobil jej ich spoločný čas dobre.
„Bez dôvodu si na mňa zaútočil Jakub. A to si ma ešte ani nepozdravil. Som naštvaná. Tešila som sa na teba celý týždeň a za celý večer sa mi dostalo len tých pár útočných slov.“ Skutočnosť, že ju to viac ranilo, ako nahnevalo účelne utajila. Nepotreboval vedieť všetko.
„Nebolo to... Proste sa mi nepáči, že ťa tu nechal, neprišiel a odmieta spoznať tvojich priateľov.“ Uhryzol si do kútika a ťažko si povzdychol. „Už sa nebude nikdy hádať. Dobre?“ Natiahol k nej ruku a ona chtiac-nechtiac prijala.
Čo mohla robiť? Bol to Jakub a mala na neho slabosť. Vždy a za každých okolností.
„Sľubuješ to neustále, Jakub. A nakoniec vždy skončíme pri tom, že sa do mňa obúvaš a odznova sľubuješ, že už sa mi do toho nebudeš starať.“
„Možno keby si bola aspoň na sekundu úprimná, nemusel by som sa tak správať.“ A znova to tu bolo. Znovu tá jeho póza kreténa.
„Nikdy som ti v ničom neklamala.“ Tajila možno, ale rozhodne neklamala.
„Samozrejme, že nie.“ Sklamane vzdychol a pohol sa späť k Zuzane. „Inak dnes vyzeráš skutočne nádherne. O päť minút odchádzame, tak si utekaj po kabát, ak tu nechceš stvrdnúť.“

°°°°°°°°°°°°°°°°°
Nenávidel to. Dal jej šancu, aby sa priznala. Zakaždým, keď nadhodil tému, ona a jej priateľ, dúfal, že mu povie konečne pravdu. Nenávidel klamstvá a ona mu okato klamala do čí a ani sa netvárila previnil. Dokonca sa ešte hrala na pani urazenú, že ho spomína.
Keby ju nemal tak rád, už dávno by to vzdal a vykašľala sa na ňu. Nepotreboval vo svojej blízkosti ďalšiu klamárku, ťahajúcu ho za jeho nos. Ale z jemu neznámeho dôvodu bol stále zas a znova ochotný hrať pre ňu hlupáka.
Nádej. Tá z neho robila chudáka. Veril, že mu to povie. Dokonca bol ochotný tolerovať, ak by nebola celkom úprimná a tvrdila, že sa rozišli iba nedávno. Aký úbožiak pre to bol?
Stisol volant silnejšie, keď zastavil pred Zuzaniným domom, pripravený ju odprevadiť až k dverám, aby ju mohol pobozkať a dobrú noc a pobrať sa domov.
Najradšej by šiel s ňou dnu, strhal z nej tie šaty a dostal zo seba tú nazbieranú frustráciu, čo v ňom Katarína neustále tvorí.
No Zuzana nemala v pláne ho pustiť z auta a zastavila ho hneď, ako sa načiahol k dverám na svoje strane.
„Musíme sa rozísť, Jakub,“ povedala stále ho držiac za zápästie s jemným úsmevom.
Ona sa skutočne usmievala. Práve mu oznámila, že sa s ním rozchádza a smeje sa mu do tváre. Mohol byť dnešný večer ešte horší?
„Rozísť? Práve som ťa zoznámil s mojimi priateľmi a ty sa na konci dňa so mnou rozchádzaš?“ Ani nedokázal kričať alebo cítiť frustráciu, či dokonca sklamanie. Len tam sedel a prijímal jej rozhodnutie.
„Nemala som na teba tlačiť a nútiť ťa, aby si ma predstavil kamarátom. Myslím, že ak by si to nespravil mohla som ďalej hrať hlúpu a slepú. Ignorovať to, čo je medzi tebou a Katou. Ale videla som vás. Videla som, čo s tebou pohľad na ňu v tých pekných šatách urobil. A nútilo ma to cítiť sa akoby som vo vašom príbehu bola ja ten podliak, čo vás od seba drží.“ Rozhodila rukami.
Bol to jej neexistujúci priateľ a jej neustále luhanie. To bolo to, čo ho od nej držalo. Trhlo ním, keď sa v hlave tá myšlienka usadila. Mal vyhŕknuť, že to tak nie je, že rozhodne nie je zloduch. Že je tým čo chce, čo potrebuje.
Prešiel si dlaňami po tvári, unavený zo všetkého. Pravdepodobne skončí hospitalizovaný na psychiatrií na konci tohto nonsens večera.
„Takže mi vravíš, že sa so mnou rozchádzaš, lebo som ťa predstavil priateľom? Zuzana, to nemá logiku. Ja a Kata sme priatelia. Možno trošku výstrední, ale takí sme a...“
„Si do nej zamilovaný, Jakub,“ oznámila mu, akoby to bola diagnóza smrteľnej choroby.
„Nie som. Už som miloval vo svojom živote a toto to rozhodne nie je.“ Bojoval, aj keď jeho tón hlasu bol úplne nevzrušený a bez záujmu.
„Ale nemiluješ ani mňa,“ konštatovala, vyzývajúc ho zdvihnutou bradou.
„A ty mňa hádam hej? Dva mesiace nestačia na zamilovanie sa.“
„Samozrejme, že nie. Hlavne ak už niekoho miluješ,“ opáčila, jemne sa chvejúc.
„Cez bývalku som sa už dávno dostal,“ odpovedal na čom sa rozosmiala a potľapkala ho po tvári, ako malého chlapca.
„Nik tu nevraví o tvojej bývalej priateľke, Jakub.“ Schytila kľučku a chcela vystúpiť no on ju zastavil, ťahajúc ju k sebe.
„Si šialená ak sa so mnou rozchádzaš kvôli Kataríne. Má priateľa.“
„Vidíš, presne toto je ten dôvod. Má priateľa...“ vytrhla si ruku z jeho a posunula sa zadkom viac na kraj sedačky, „ správna odpoveď, ktorá by ma zastavila pred vystúpením je: mám teba a ona ma nezaujíma týmto spôsobom. Aspoň by som ti dala šancu dokázať mi, že o mňa stojíš.“
„Stojím, to že ťa ešte nemilujem, neznamená, že ťa nemám rád. Že sa nesnažím milovať ťa.“
„Rozdiel medzi nami dvoma je, že ja som otvorená možnosti ľúbiť. Nikoho som nechcela, nemala rada v čase, keď sme sa dávali do kopy. Ale ty si do tohto šiel s tým, že si chcel iné dievča. Chcel si ju, Jakub. A obaja vieme, že ak ju aj nemiluješ, máš ju radšej ako mňa. A ak by si raz niekoho ľúbil, bola by to ona, lebo ja som len náhrada za ňu. Výplň miesta, čo si vytvoril pre ňu. Nemôžeš mi zazlievať, že sa chránim pred zlomeným srdcom. Maj sa pekne. Nenavrhujem priateľstvo. Nechcem byt s tebou kamarátka. Vodil si ma za nos, celý ten čas.“ Zhlboka nasala vzduch, snažiac sa udržať v pokoji.
Nemal v pláne ju zastaviť, prehovárať a prosiť. Mal Katarínu rád, ale rozhodne nevyužíval Zuzu. Snažil sa len byť šťastný s dievčaťom, ktoré nie je jeho kamarátkou. Nemohol sa preniesť cez svoje hlúpe prekliatie, že vždy skončí zahľadený do dievčaťa, ktoré má v jeho živote významné miesto. Sľúbil si, že sa to už nestane. Ale bol hlúpy a neschopný ustáť svojho slova.
A tak ublížil nie len sebe a Kataríne, ale aj Zuzane, ktorá bola tým najsladším stvorením. A vôbec si to nezaslúžila.
„Mrzí ma, že som ti ublížil. Aspoň na mňa nakrič. Nech sa ti uľaví.“
 Zasmiala sa, krútiac hlavou nad jeho návrhom.
Nemyslel to ako vtip. Skutočne chcel, aby kričala a jančila, búchala, trieskala. Bol to najpokojnejší a najpokornejší rozchod v dejinách rozchodov.
„Ver mi, chcem kričať, chcem ti vraziť. Ale nič to nezmení na tom, že si blázon do nej a ja som stratila dva mesiace tým, že som seba samú presviedčala, že si ťa dokážem získať. Že ona je len veľmi blízka priateľka... Pozdrav ju odo mňa. Je to fajn dievča. Nebyť teba mohli sme byť skutočne dobré kamarádky.“
Ďalší dôvod, prečo sa má cítiť ako odporný človek.
 Úplne úchvatný večer.
Nechal ju odísť. Nemalo význam ju zastavovať. Časť z neho ju v skutočnosti ani netúžila zastaviť. Takmer všetko, čo povedala bola pravda. Nesúhlasil len s tým, že to bola strata dvoch mesiacov. Mal skutočne rád tie dva mesiace a dokázal by prežiť ešte aj ďalšie dva, ak by bola ochotná. Skutočne im to klapalo. Možno ju neľúbil, ale boli zohraní vo všetkých sférach. A hlavne v posteli. Bol to skutočne dobrý sex.
Ale mala pravdu v tom, že má rád Katarínu. A mal ju radšej, ako by sa patrilo. Keď ju uvidel v tých šatách a vlasmi vyčesanými vysoko, až bol jej krásny krk odhalený, strácajúci sa v jemnej krivke ramien, musel slovne zaútočiť. Vždy bola krásna. Vždy dokonale upravená a módne oblečená, ale v tých šatách s vôňou orgovánu jej obľúbeného parfumu ho až svrbeli ruky, ako sa jej túžil dotknúť.

Možno by mohol skúsiť poraziť veterný mlyn v podobe jej imaginárneho priateľa. Akou prekážkou mohol byť?