Budeš môj - 35-38. kapitola

35. kapitola

Čakal ju pred školou trošku roztržitý. Jeho úsmev bol strnulý a ramená zhrbené.

Nepáčilo sa jej to. Napadlo ju, že to možno chce ukončiť. Teda, neboli pár. Neoslovovali sa tak. Ale boli priatelia, ktorí spolu mali sex, veľa sexu.

Ak by to sekol, bolelo by to. Nebol Dantony. Nemilovala ho tým istým spôsobom. Ale bol priateľ a bola na jeho bezkonfliktnej, vyškerenej náture závislá.

„Ahoj?“ spýtala sa, za čo si vyslúžila jeho zubatý výšker a potom si ju, pre jej úľavu, pritiahol a šialene ju pobozkal.

Bol pedant a neprestal ju sať, kým sa všetka krv netočila v jej spodnej pere a netúžila po takej opatere aj na iných, príhodnejších, miestečkách jej teľa, ktoré úspešne prebudil.

„Ako ja, sakramensky, milujem, keď fňukáš o viac,“ šepkal, tlačiac ju k sebe najviac, ako im to zimné bundy dovoľovali.

„Tak ma vezmi domov a daj mi čo chcem, kým nebudem zlá.“ Uhryzla ho do hornej pery a strčila ruky do vačkou jeho bundy.

„Rád by som, ty nenasyta. No mám zákazníka. Chcel som ti napísať a povedať, že nebudem doma. Ale potom som si predstavil, že by sme sa dnes nevideli a bolo mi z toho pod psa. Tak...“ Zhodil z ramien malý batoh a rozzipsoval najmenší vačok, „som si dovolil urobiť ti kópiu kľúčov. Aby si mala ku mne prístup aj bezo mňa.“ Strčil ho do dlane a poskladal prsty do päste.

„Tým mi vravíš: Bež ku mne, vyzleč sa. A čakaj kým sa nevrátim z pochôdzky. Potom ma ošukaj?“ rehotala sa a capkala ho po zarastenom líci.

„Nie, vravím: Môj domov je tvojim domovom. Si súčasťou môjho každodenného prežívania. A myslím, že potrebuješ kľúč, pre každý prípad. Ak by som bol dlho preč, alebo by si mi chcela urobiť super sexy prekvapenie... trebárs. A aby si ma dnes čakala, pripravená a ochotná ma potešiť tvojimi déčkami v mojej tvári... trebárs.“ Pocapkal ju po zadku, zatiaľ čo sa sklonil, aby ju znova mohol pobozkať.

Bola dojatá. Dostať kľúč bola veľká vec. Bolo to, akoby jej dal vedieť, že je jediná s ktorou plánuje mať sex a nehrozí, že by chcel inú. Taktiež tam je tá dôvera, v ňu. Kedykoľvek bola vítaná, kedykoľvek mohla prísť. Akoby mala ďalší domov. K poličke v jeho skrini sa pridal aj kľúč. Stisla ich a odolala potrebe pritisnúť si ich k hrudi a smokliť nad tým gestom.

„Uvedomuješ si, čo to znamená?“ Odpoveďou bol jeho obrovský úsmev. „Môžem kedykoľvek vtrhnúť bez oznámenia a môžem ťa načapať s dákou kočkou. Budem sa prechádzať po tvojom byte, zatiaľ čo ty budeš preč. Budem sa váľať v tvojej posteli a...“

„Viem, čo ten kľúč znamená. Neprikladaj tomu takú vážnosť. Ono, v skutočnosti o nič nejde. Poznám ťa. Je tak pravdepodobné, že by si mi tam liezla, zatiaľ čo by som bol ja v práci alebo mimo mesto, ako že sa zobudím a moje gule budú blonďavá vagína. Len chcem, aby si sa ku mne kedykoľvek dostala.“

„Okej, ale dnes to nebude. Idem s tebou.“ Pohodila kľúče a vo vzduchu ich schmatla, len aby to mohla znova zopakovať.

„Tak to v žiadnom prípade. Prišla si o rozum? Týpek chce niečo tvrdšie. A ja nebudem riskovať, že by si sa pre to dostala do maléru. Pokiaľ nechceš ísť ku mne, fajn. Choď domov, ale nejdeš so mnou,“ vrčal šeptom, aby ho okolo idúci spolužiaci a študenti nepočuli.

„Čo sa môže stať? Robíš to už skoro týždeň a bolo to v pohode. No ták. Chcem ťa vidieť pri tak zlej práci. Je to sexy. Po návrate domov to z teba vysexujem.“ Zakývala na neho obočím a šťuchla do jeho ramena.

Pokýval hlavou a postrčil ju dopredu. „Nie. To nie je niečo pre dievča, ako ty.“

„Dievča ako ja? Robíš si prdel? Húliš trávu častejšie, ako ješ a ty sám si mi ušúľal. A teraz mi nedovolíš robiť ti doprovod?“

„Hej, ale to je niečo iné. Húlime si doma v byte. Nik nás nevidí, nehrozí, že z toho budú problémy. Ale tu sa môže behom sekundy všetko zvrtnúť a ak ma dostanú a budeš so mnou, vezmú aj teba. To si na triko neberiem.“ Prekrížil ruky cez hruď a zamračil sa na ňu.

Bola stále proti jeho bokovke, ale chcela vidieť, ako výmena prebieha. A chcela tam byť, práve, ak by sa niečo pokazilo. Síce, ako žena toho moc nezvládne, ale stále mohla vyvolať rozruch, alebo tresnúť učebnicou anatómie toho feťáka po hlave. Čokoľvek, čo by dostalo jej zlatíčko z možných problémov.

„Pekne choď domov, priprav niečo dobré pod zub a ja sa cestou zastavím v CD predajni a kúpim dáku super arkádu a zahráme si na večer.“ Na tvár nasadil lišiacky úškrn, keď sa k nej diskrétne sklonil. „A potom si ja zahrám na tebe.“ Och, takmer zamdlela. Jeho teplý dych ju šteklil na zmrznutom uchu a šíril teplo až do srdca.

„Idem. Inak skončíš len pri mačkaní konzoly a mojich gombíkov sa ani nedotkneš.“ Omotala ruky okolo jeho krku, aby mohla zobkať do jeho pier.

Zbožňovala ho. A nebolo to dobré. Vždy, keď sa dostala do tohto bodu jej srdce skončilo na padrď. Ale akoby nemohla ľnúť na mužovi, ako bol on?

„Si tak neodbytná, malá potvora. Zrejme nemám na výber, ak chcem dnes ukončiť deň v tvojom mäkkom, hebkom tele, že?“ Úsmev víťaza sa ani nesnažila skryť, než ho začala ťahať zo školského pozemku.

Bolo fajn, že ju stále po práci vyzdvihol a sem tam sa pomuchlovali, aj pre viac, ako ten pocit jeho pier na nej. Ľudia sa konečne dostali cez ňu, Jakuba a Teda.

Jakub opracovával Gabovu sesternicu, Ted šukal dievčatá do zadku, predstavujúc si svojho milenca a ona mala svojho zlého gentlemana. Takže nakoniec zo všetkých dopadla najlepšie. Mala dva v jednom. Zločinca na hrane zákona a sladkého chlapca milujúceho každý kúsok nej, precíznosťou majstra.

Spokojne povzdychla, pritlačila si jeho ruku, v ktorej zvieral tú jej k ústam, aby mu cmukla rýchlu, tvrdú pusu, na chrbát dlane.

Opätoval jej to gesto s jemným úsmevom. „To už viac nerob, Zlato. Nebozkaj mi ruky, akoby odo mňa závisel tvoj svet. Bojím sa, že budem tvojou skazou. No som príliš sebecký.“ Nenechal ju na to čokoľvek povedať. A potiahol ju, aby zrýchlila, a viac sa na ňu celú cestu k parku ani nepozrel.

Zrejme to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť. Tie slová už raz počula. A ani nie mesiac na to jej dokázal ten muž skutočne prevrátiť život na ruby.

„Drž sa tu.“ Strčil ju na lavičku s vážnym výrazom. „Nech sa stane čokoľvek zostaneš sedieť. Ak prídu poliši, ty vstaneš a pokojne odídeš opačným smerom. Nepoznáš ma. Jasné?“ Srdce jej bilo až v krku. Nebola zbabelec. Nemohla mu sľúbiť, že by ho zaprela.

„Chcem počuť áno.“

„Nikdy to nebudem musieť urobiť,“ namietala. Bol zbytočne panovačný. Tom to robil roky. Bolo dôležité meniť miesta predaja, aby nemali podozrenie, stačilo byť opatrný. Nepredávať ľuďom, ktorých nepoznal. A ktorí neboli priamo od Reného alebo od jeho šéfa Johnnyho. Základné pravidlá, ktoré mu Tomáš prízvukoval.

„Nemaj múdru pusu!“

„A ty nedramatizuj!“ odvrkla mu s našpúlenými ústami.

„Nepredávam cukríky alebo sušienky. Budem dramatizovať koľko chcem.“

„Možno, keby si sa nehral na zúfalca, nemusel si si dávať tú námahu. Malá, sladká skautka. Bolo to tvoje rozhodnutie. Čo ťa oprávňuje rozhodovať za mňa?“

Pri strome, na kraji parku, sa objavil vysoký týpek v čiernej bunde a s veľkou tuhomodrou kapucňou prehodenou cez hlavu, že mu iba kúskom zazrela trošku špicatý nos a veľké oči.

Vyzeral nepokojný a mykal sebou, aj keď už stál na dohodnutom mieste. Netrpezlivo poskakoval a zatínal ruky do pästí, a hneď ich začal vytriasať a znova zatínať.

Miro k nemu bez jediného ohliadnutia jej smerom prešiel a dlaňou na pozdrav narazil do tej jeho.

To gesto videla asi stokrát, v každom druhom filme, ale na živo to vyzeralo ešte lepšie. Keď si chlapec spokojný vopchal svoj saklík s niečím do vrecka bundy... a jej drogový dealer si odložil peniaze do predného vrecka na rifliach.

Prešiel popri nej a ani na ňu nepozrel. Čo ju skutočne pobavilo. Pokrútila nad ním hlavou a vstala, nechávajúc medzi nimi metre, priestoru. Nemyslela, že je nutný väčší odstup.

Ale aj tak si nemohla odpustiť ešte krátky pohľad na chlapca, ktorý sa už krčil pri zemi, s chrbtom opretým o kôru stromu a malíčkom si naberal biely prášok a strkal si ho k nosu.

Striaslo ju z pohľadu na to, ako sa on sám po vdýchnutí oklepal a spokojne zafňukal. Uvoľnene si sadol na zmrznutú zem, nehľadiac na nič s otvorenými očami a euforickým úsmevom na tvári.

Mohol to byť pekný chlapec, pred tým. Jeho oči, aj keď teraz vylezené a orámované tmavými kruhmi, boli veľké s hustými riasami. Jeho brada bola hranatá a pery, aj keď popraskané s miernou cianózou, boli plné a v lepších časoch museli byť neskutočným lákadlom pre nie jedno dievča.

Jeho kostnaté prsty zovreli sáčik v dlani a pomaly sklonil hlavu, skrývajúc sa znova do kapucne, čím ju vytrhol z čumenia na jeho zničenú krásu.

Pohla sa pomaly k Mirovmu bytu. Hlavu mala plnú obrázkov toho chlapca. Jeho uvoľnený a neprítomný postoj, po tom čo si šľahol.

Tak bezstarostný, bezbolestný.

Hrýzla si peru, celú cestu premýšľajúc, aké by to bolo. Opustiť na chvíľu svoju hlavu. Čo videl? Bolo to len úplné potemnenie alebo bol vo svojom vysnenom svete? Vnímal okolie, alebo mu bolo všetko u prdele?

Milovala stavy, čo jej dávala tráva. Bola veselá a svet bol gombičkou, keď sa bláznila s Mirom. Mala s ním dobré stavy. Vždy vedel, ako odvrátiť tie nepekné. Aké by to bolo, ak by požila to, čo ten chalan? Vedela by o sebe? Dokázala by vnímať, čo sa s ňou deje? Pomohlo by jej na chvíľu predstavy jej malého chlapčeka utlačiť, alebo by ich zintenzívnilo?

Boli by pekné? Mohla by vytvoriť svet, v ktorom by ho mohla držať, v ktorom by sa ho nevzdala, v ktorom by ho mohla milovať? Alebo by proste len nebol? Nebolo by nič len ticho a pokoj?

„Hej, hej...“ Zastavil ju rukami na jej ramenách a ona na neho vzhliadla, žmurkajúc, aby sa dostala zo sveta v ktorom bola.

„Čo si mu to dal?“ Vyznelo to vystrašene a vyčítavo. No nemyslela to tak. Bola zvedavá. Chcela vedieť, čo by mohlo priviesť do jej bordelu ten „mám na háku“ postoj.

„Nič, okolo čoho by si sa mala motať.“ Prehodil ruku okolo jej ramien a vtiahol ju do vchodových dverí jeho bytovky.

„Bolo to tvrdé. Nebolo to Piko, že? To som už videla. Ono z ľudí robí duracellov, nie vyškerencov,“ vyzvedala, stúpajúc za rovno s ním po schodoch.

„Herák,“ šepol, aby ho náhodou nik nezačul a ona ustrnula na poslednom schode, deliacom ich od dverí jeho bytu.

„Nepichá sa? Videla som, ako to šňupol.“

Len mykol plecom, akoby ho to nezaujímalo. Ale ako nemohlo? Čo nevidel, čo to s tým týpkom urobilo?

„Mňa nezaujíma spôsob, ako to do seba dostanú, Di. Je mi to u prdele, pokiaľ platia. Môže to šňupať, inhalovať, pichať si do žily, do mäsa, sú to jeho sračky.“ Odomkol byt a pustil ju prvú, aby za nimi mohol zamknúť.

„Chcem to vyskúšať,“ vyhŕkla, obracajúc sa na neho, keď počula buchot, akoby sa prevrhol betónový domiešavač.

„Prišla si o rozum? V žiadnom prípade, Diana. To sa nestane!“ mračil sa, ako si ju meral nazlosteným pohľadom.

„Pozri, normálne ti za to dám keš. Nemusíš sa obávať,“ ubezpečovala ho, aj keď vedela, že to nie je dôvod prečo vystrája.

Odmietavo krútil hlavou a prešiel do kuchynskej časti, aby si vzal pivo a vyšvihol sa na pracovnú dosku.

„Si blázon, Diana, ak si myslíš, že by som s tým nesúhlasil pre tých pár éčok, čo to hodí. Ide o teba a ty to veľmi dobe vieš.“ Ukázal na ňu hrdlom fľaše, pred tým, než si doprial veľký dúšok a natiahol k nej ruku, ponúkajúc aj jej.

Vzala si ju od neho, aj keď sa nemala v pláne napiť. Bolo sladké a otravné zároveň, ako sa o ňu strachoval. Ale ona už bola veľké dievča a mala všetko pod kontrolou.

Šlo len o zvedavosť. O nič viac.

„Nebuď taký. Iba vyskúšať. Raz. Nerozumiem, prečo moralizuješ, keď iným to bez problémov dáš a nestaráš sa.“ Skúšala durdivú pózu, no tá vždy fungovala len na jedného muža a ten už si na ňu nespomenul, medzi nohami sestrenice ich spolužiaka.

„Iní ma netrápia. Už som ti to vravel. Ak by som im dal ich zlatú je mi to u prdele, ale ty si moja priateľka. Moja!“ Rozhodil rukami a odrazil sa od linky, rútiac sa na ňu, až ju prinútil cúvnuť.

Nikdy z neho nemala strach, necítila tú silu, ktorou ju teraz zaháňal, ako dáky hlúpy dobytok.

„Poznám milión príjemnejších a zdraviu prospešnejších spôsobov, ako ťa prinútiť zabudnúť na sračky, čo sa ti stali.“ Srdce jej udieralo do hrude z jeho blízkosti, akoby jej tak nablízku nebol už stokrát.

A vedela, že je to tým sexuálnym napätím, čo dokáže do svojich slov vložiť len on. Jakub bol dobrý v sexy rečiach. Nepoužíval oplzlé výrazy, ale aj tak dokázal prinútiť jej telo pulzovať. Dantony bol naopak špinavá huba a nebál sa používať tie najvulgárnejšie variácie slovných spojení na opis toho, čo sa jej chystal urobiť, alebo čo chcel, aby mu na oplátku urobila ona. Len pomyslenie na neho jej telo zasypala husia koža a žalúdok bol skrútený potrebou.

Ale Miro? On bol iný level. On ani nemusel priamo povedať, o čom to rozpráva, čo jej sľubuje a bola by ochotná pre kúsok z neho skočiť pod auto.

Zhrýzla si peru a rozochvene vydýchla, objímajúc svoju hruď.

„Môžem ísť za niekým iným a zohnať si. To nie je problém.“ Nebola to vyhrážka, no on sebou trhol, akoby mu dala facku a tým vyhlásením mu povedala, že už ju nikdy neuvidí.

 Nemienila ho vyvádzať z omylu. Ak to pomôže, aby dosiahla svoje bude ochotná zbaliť si tých pár handier a drobností do batoha.

„To neurobíš. Je to sračka, Di, prečo to tak veľmi chceš? To ti fakt nestačím? Myslel som, že to, čo máme by ti mohlo pomôcť. Že som to, čo potrebuješ.“ Bol ranený. Vedela to. A mohla za to.

Vravievala, že kým je s ním je všetko v poriadku. A skutočne bolo.

Ale on nikdy nebude tým, koho potrebovala. Ten muž sa síce zmenil na jej nočnú moru, no stále to nemenilo nič na tom, že bol všetko, čo v živote skutočne chcela.

Ak by sa z nenazdajky objavil a sľúbil jej svet, urobila by všetko, aby s ním bola. A nič, ani Miro by nebol prekážkou.

Ale on tu nebol. A chlapec pred ňou bol dobrák. Nemohla mu ubližovať. Nechcela.

Keď neodpovedala, len sa usmial, vzal ju do objatia svojich pevných rúk a vtisol pusu na spánok. „Ušuľame si, čo? Dáme prásky a bude dobre. Sušená bylinka je zdravá.“ Trel sa špičkou nosa o jej krk a pomaly vdychoval vôňu jej pokožky, z čoho sa jej točila hlava.

Nemala chuť na tú štipľavú burinu. Ale prikývla. Mala výčitky, že nedokázala prestať myslieť na Dantonyho. Zatiaľ čo on sa chvíľkami správal akoby pre neho na svete bola len ona.

Sledovala ho, ako ušúľal a rozvalená na gauči si nechala plniť pľúca jeho bozkami a výdychmi.

A tak, ako obvykle, skončili zamotaní v sebe. Vychutnávajúc si jeden druhého. S trávu v krvi to bolo ešte senzačnejšie. Vnímala ho viac, každý dotyk, bozk, olýznutie. Nemohla ho mať dosť. Nikdy.

„Skúsme to. Spolu. Iba raz.“ Prešla mu perami po tých jeho, čím ho prinútila otvoriť oči. Pri malej sieste po jeho superman výkone.

„Iba raz,“ šepol, skĺzavajúc rukou na jej zadok, aby ho stisol a potom ju zo seba odkotúľal.

Netušila, čo ho prinútilo súhlasiť. Možno pokoj po sexe, alebo jej neodbytnosť. Ale aj tak to bolo, vlastne, úplne jedno. Dôležitý bol výsledok.

Pocapkal ju po zadku, keď sa vrátil a ona si zvedavo sadla do tureckého sedu.

„Iba raz,“ upozornil ju, trasúc s plastovým sáčkom, ktorý držal medzi prstami.

Prikývla, stískajúc ruku na bruchu, aby upokojila nervy a vzrušenie z neznámeho.

Sledovala, ako trhal alobal na kocky a tvaroval ich do malých mištičiek.

„Už si to niekedy robil?“ Nedalo jej nespýtať sa. Vyzeralo to akoby presne vedel, čo má urobiť.

„Blázniš? Samozrejme, že nie. Ale šnupať to rozhodne nebudem. A injekcie samo o sebe nenávidím. Inhalácia sa mi zdá najpriateľnejšia.“ Sústredene nasypal trošku bieleho prášku do vytvorenej misky a ešte si to prekontroloval, akoby sa snažil ubezpečiť, že sa to nerozsýpa na podlahu.

„Ty to nemusíš robiť, Miro.“ Krútila hlavou, keď videla jeho váhavý pohľad.

„Viem, ale rozhodne ťa v tom nenechám samú.“ Musela sa uškrnúť. Akoby jej tým, že si dá tiež mal zachrániť život.

Tiež sa pridala a čumela na ten pokrkvaný alobal s drogou v jeho vnútri.

„Ako sa to robí?“ spýtala sa ho s prstami zvierajúc deku, pod ktorou sa jej telo chvelo aj napriek tomu, že mal byt vykúrený na tropické hodnoty. Vedel, ako hrozne nenávidí zimu.

Zachechtal sa a prehrabol si vlasy tým frustrovaným spôsobom, keď to gesto neodtiahol až do bodu vyplatenia prstov a tak mu zostali stáť, ako po zásahu elektrickým prúdom.

„Nemám potuchy. Ani si nie som istý, či to má vyzerať takto.“ Postrčil jej pred nos alobal misku s rúčkou.

Tiež sa zasmiala, bolo málo pravdepodobné, že by to tak malo vyzerať. Bolo to príliš precízne, aby sa s tým dáky narkoman tak piplal, keď na neho príde absťák.

Ale oni to chceli len vyskúšať. A tá neskúsenosť aj veľkého pána dealera dokonale uvoľnila celú situáciu a skončili zadúšajúci sa smiechom.

Boli ale párik. Skĺzla z gauča a objala ho okolo krku, aby mu mohla dať mľaskavý bozk, tesne pod sánku, kde to tak miloval a tuho ho zovrela.

„Mám ťa rada.“

„Ako by bolo možné ma nenávidieť, som umilovania hodný.“ Uškrnula sa na neho po jeho krádeži jej výroku. Bol to jej spôsob, ako ho opísať dvoma slovami.

Vznietil ju svojím šikovným jazykom na jej odhalenej kľúčnej kosti. „Och, to teda rozhodne si. Aj s tvojou neskúsenosťou. Človek by si mysle, že dealer musí vedieť, ako to užiť.“ Podpichovala ho stále s prstami v jeho vlasoch.

„Skutočne som sa do takej hĺbky nechcel zapratať. Ak to niekto chce, nepotrebuje už viac rady, ako to do seba dostať.“

Dosť bolo rečí. Chcela to vyskúšať a čím viac otáľala, tým viac mala zajačie úmysly.

„Okej, tak my to podpáľ, a ja to vdýchnem, to je všetko. Že?“ Zamrvila sa, uťahujúc okolo seba prikrývku.

„Hádam hej. Uvidíme po chvíľke.“ Podstrčil jej to pod nos a chystal sa to zapáliť, no ona sa odtiahla, sledujúc ho spomedzi rias.

„Dáš si aj ty? Sme v tom spolu?“ Netušila prečo jej na tom záležalo. Asi by bolo lepšie, ak by povedal nie, iba pre prípad, že by to neznášala dobre on bol schopný zavolať záchranku alebo čokoľvek. No aj tak potrebovala uistenie, že... Nevedela, čo vlastne.

Prikývol, znova jej to strkajúc do tváre. „Ale iba raz. Na Heráku si závislá takmer hneď. Ópium je skurvená mrcha.“ Hrešil a to nikdy nebolo dobré znamenie.

Možno bol na ňu skutočne nahnevaný. Isto bol.

Zachytila si vlasy do pästi, aby jej nezavadzali a on strčil zapaľovač pod spodok alobalu. Netrvalo dlho než ju do nosa udrel štipľavý dym.

Vyprskla, ako malé mača, krútiac nosom, no neodtiahla sa a nakoniec sa zhlboka nadýchla. Netušila, či to robila správne. Nebol nik, kto by ju mohol naviesť na správne vdýchnutie. Ale po chvíľke Miro stiahol z jej tváre teplo preč a zvedavo si ju premeral, keď zdvihla pohľad.

„Som iná?“ pýtala sa zvedavo, keď sa sama necítila vôbec ovplyvnená. Pravdepodobne to urobila zle. Musela.

Premeriaval si ju, ako by jej na čele narástlo ďalšie oko, než pomaly zatriasol hlavou.

„Máš rozšírené zreničky, ale... Cítiš sa inak?“

Inak? Nie. Nevidela nič neskutočné, žiadne výplody mysle. Bola čulá a plne koncentrovaná. Len jej kútiky úst sa ťahali do hora. Nie tým šialeným spôsobom, do ktorého ju nútila marihuana. Bolo to prirodzenejšie.

Bola voľná, šťastná a bezstarostná. Ak by jej teraz niekto povedal, že skočiť z balkóna je sranda, tak by to urobila.

Spokojne sa zložila na podlahu a sledovala malé praskliny na plafóne.

 Fantastický pocit.

„Je to perfektné,“ usmiala sa pohľadom stále fixovaným na popraskanú omietku.

Počula šušťanie, škrtanie zapaľovača a vzduch, ktorý do seba Miro vtiahol ústami, ale nestarala sa dosť na to, aby odtrhla pohľad od stropu.

Mohla ho cítiť, ako si k nej ľahol a preplietol prsty s tými jej. Nič nepovedal, len jej palcom prechádzal po tom jej.

Rozhodne to nebolo posledný krát. A bola si istá, že Miro s ňou súhlasil. Zahrešil, keď ho prvá vlna pohltila a ona príliš dobre vedela, aký endorfický šok práve predýchaval.

„Potrebujem byť v tebe.“ Vyšvihol sa na ňu a stisol jej zápästia držiac ich pri jej hlave.

Bol to perfektný nápad. Ale Miro mal len také.

36. kapitola

Pohupovala bokmi a plne sústredená betlila do zapečeného sajrajtu na dne hrnca. Kývala hlavou v sprievode veľkého pána B-Real, so štupľami v ušiach, nevnímajúc okolie. Milovala ho. Obzvlášť Carry Me Away. Shinoda spustil svoj kúsok neba a ona sa zachvela, očakávajúc svoj obľúbený úsek piesne.

Jej láska, Acheron sa tmolil pri nej, štuchajúc do jej lýtka vlhkým čumáčikom. Poláskala ho na hrudi palcom na nohe a on sa obtrel, ako kocúr, celým telom o nohu. Ako ona len milovala svojho chlpáča.

Spustila na plné hrdlo s jej obľúbeným raperom, potápajúc sa do eufórie. Ladil ju do zajtrajšieho večera a prísľubu bezpodmienečnej opice. Už sa videla v bare s kamoškami, ako sa o nich dráždivo otiera s rukami nad hlavou, získavajúc pozornosť mužského osadenstva pubu.

Nemienila sa šetriť. Dvadsať jedna má len raz. Bolo úplne na prd, že s ňou nebude Dida, zvykla si na to, že sa spolu sťali. Urobili lesbi show a potom zavolali Jakubovi, ktorý pre nich poslušne prišiel a ony sa cestou domov aj s ostatnými kamoškami, ktoré sa s nimi natlačili do jeho auta, rehotali na ksichtoch mužov v bare.

Myšlienka na Jakuba jej trochu pokazila náladu. Piatky boli vždy ich. Prišiel po ňu na vlakáč a zastavil sa na kávu. Dnes ju však zrušil pre to prekliate rande. Bolo hlúpe mu to zazlievať. Celý týždeň sa mu úspešne vyhýbala. Ignorovala hovory a na správy odpovedala stručne, s nie tak klamlivým tvrdením, že toho mala veľa.

Aj tak ju mrzelo to rande. Samozrejme, nie pre Zuzanu. Poznala ju pár hodín. Nebolo to tak, že by bez tej blonďavej dokonalosti nedokázala žiť.

Nemala dôvod byť nasraná. Nemala na Jakuba vlastnícke právo a neboli viac, ako kamaráti. Ale aj napriek tomu ju vytáčalo, že tu bola dáka, čo si ho ulovila, iba pár dní po rozchode. A nerozumela, kde bol Jakub, ktorého poznala a po pár dňoch už znova lovil. Bola to za iste dáka ochechuľa, čo ho nepoznala a šla len po jeho výzore. Ale to jej, zasa, absolútne vyčítať nemohla. Bol sexy, horúci ako peklo. Skutočne nebolo možné na neho nezízať. Nechcieť ho.

Jeho telo narástlo, ako mu ďakovalo za hodiny v posilňovni, a jeho bicepsy, tricepsy a všetky cepsy boli napnuté pod tenkou kožou. A na bruchu sa z pod trička rysovali tri páry na hryznutie kopčekov. Nehovoriac o prsných svaloch. A slabý náznak trojuhoníka... Zaplavilo ju teplo a bolo jej zrazu, kurva, smutno za pohľadom na jeho telo v tričku, ktoré na ňom nebolo moc obtiahnuté, ale v oblasti ramien, a vrchnej časti hrude naznačovalo, že kamarát má čo ponúknuť.

Dokázala si úplne dokonale predstaviť, ako ho do tej zmesi svalov a šliach hryzie a líže. Kurva! Potrebovala chlapa. Skutočne akútne. Vlhla už len z predstavy, jeho jemných chĺpkov a jej prstov v nich.

Lowrider ju vytiahla zo sústredenia na zvlhávajúce nohavičky.

Naháňajúca karpálny tunel. Tak skončí. Bola akýsi ženský druh zlého chlapca z knižiek, ktorý pretiahol všetko, čo dýchalo, až do chvíle, než sa v jeho živote neobjaví modrooké, nevinné, blonďavé zlatíčko.

A on, aj keď chcel sexovať s každou, čo sa ponúkne, alebo o ktorú by v normálnom prípade prejavil záujem, nemôže. Neodkáže to. Lebo, do piče, jediná osoba, pri ktorej je dosť pripravený jeho kamarát, je to nevinné stvorenie.

On bol jej zlatovláska. Nech bola akokoľvek nadržaná, nedokázala to so žiadnym dotiahnuť ani ku poondenej prstovačke. Skúšala to nespočetne veľa krát, výsledok bol vždy rovnaký. Chalan frustrovaný s bolesťami, odchádzajúc nájsť inú a ona zdeptaná zo svojej impotencie.

Ruka dopadla na jej rameno a ona si úľakom takmer cvrkla. Nenávidela, keď jej to otec robil. Vedel, že keď má v ušiach pustenú hudbu, má sa jej pripomenúť rukou pred tvárou a nie ju napádať.

Boli dohodnutí, že keď začne zápas, upozorní ju. No malé, digitálne hodinky na mikrovlnke ju ubezpečili, že do zápasu zostáva ešte vyše dvadsať minút. Pivá boli v chladničke – samozrejme nealkoholické. Otec si dával od alkoholu odstup, ako revanš za pol roka, keď sa nestaral o viac, ako o seba. Steaky rozvoniavali po celej kuchyni a zemiaky sa dopekali. Všetko bolo v časom limite.

Super večer pred super nabitím maďarských sráčov pukom rovno do papule.

„Oci, do kelu! Takmer ma trafil šľak! Vravela som ti, že keď počúvam hudbu nemáš sa zakrádať,“ vzdychla, vyberajúc jeden štuplík z ucha.

Nahodil ľútostivý výraz tváre aj keď obaja vedeli, že ho to nemrzelo. Miloval ju hnevať. Rovnako, ako to robil matke. V jeho hnedých očiach mohla zazrieť iskierky šibalstva, toho mladého, drzého hokejistu, čo nedal jej matke pokoj, kým ju nedostal.

Neodpustila si pohľad na jeho guľkujúce sa bruško. Bolo ťažké uveriť, že ten istý chlap bol športovcom, a ak by nezbuchol jej matku, pravdepodobne by bol ikonou ako Golonka.

„Prepáč, jahôdka. Nechcel som ťa naplašiť.“ Ale chcel...

 „Ak by si si to nedávala tak nahlas, počula by si ma, a počula by si aj zvonček.“ Našpúlil pery, uhládzajúc jej uniknuté vlasy z gumičky za uši.

Mala rada, keď jej hudba hučala priamo do mozgu. Vypla všetko a nechala sa unášať len emóciami, ktoré jej text, rytmus a hlas interpreta posielali do každej bunky tela. Nezaujímalo ju, čo si o tom myslí ušný alebo jej otec.

„Máš návštevu. To je ten dôvod, prečo som ťa vyrušil z tvojho sveta.“ Zachytil tenký káblik, pred tým, ako si jeho koniec mohla znova zaviesť do ucha. „Jakub za tebou prišiel.“

Žalúdok sa jej nepríjemne zauzloval. Nebola oblečená na prijímanie návštev, a už vôbec nie mužskej. Mala na sebe pánske trencle, také tie dedkovské, s predničkou na dva gombíky, aby nemal dedko veľa práce, keď ho chytí nočné močenie pre prostatu. Inšpirovala ju k tomu jedna kniha, kde dievča opisovalo aké neuveriteľne pohodlné to je. A mala pravdu. Bolo to ako nebíčko. A rozťahané tričko, padajúce na jedno rameno, bolo čistou katastrofou. Nebolo to strihom. Ono bolo skutočne tak rozťahané a praním zničené, že golier už dávno nemohol byť považovaný za golier.

Tak pred neho proste nemohla ísť. Absolútne otrasná, bez štipky make-upu, riasenky alebo čohokoľvek, čo by ju skrášlilo. Kurva nie, nie a nie! Nevideli sa celý týždeň, neuvidí ju v najhoršej domácej verzií, akú môže ponúknuť.

„Jakub? Čo tu ten chce? Dnes mal naplánované rande. Ospevoval mi to už týždeň,“ šomrala skôr sebe ako otcovi.

 Pravda ju udrela silou buldozéra. Znova sa niečo poondilo a on si k nej prišiel vyliať srdiečko.

Zacmukala, krčiac pravý kútik. Musela na seba niečo hodiť. Niečo viac ženské.

„Zabav ho, kým sa prezlečiem. Päť minúten. Áno, oci?“ prosila šeptom, keď počula šušťanie z obývačky.

Pravdepodobne si sadal alebo si prezeral časopisy, čo mal otec nonstop rozložené na konferenčáku. Aj keď to škrabkanie nechtov skôr mohlo znamenať vítanie ocka.

„Nebuď trdlo, jahôdka. Nenecháš ho, hádam, čakať,“ usmieval sa na ňu, lebo vedel príliš dobre, prečo ho je ochotná nechať čakať.

„Oci, takto pred neho nemôžem ísť. Však sa na mňa kukni. Pre Kristove rany. Som úplne odporná.“ Gúľala na neho očami ako na debila.

 Milovala svojho ocka, bol jediným blízkym človekom, ale presne v takýchto chvíľach jej bolo do plaču a mamka jej chýbala ešte viac. Ona by ju pochopila a pomohla jej.

„Ale no tak, trdielko, ty si predsa úplne rozkošné a pekné žieňa. Celá mamka... Skutočne sa nemusíš obávať. A na vyše. My chlapi milujeme, keď má ženská na sebe mužské veci. Je to celkom sexy. Ja osobne som vždy šalel, keď si tvoja matka ukradla jedno z mojich tričiek a pobehovala v ňom. To si mala vidieť, čo to so mnou robilo. Myslím, že ťa už videl aj v teplákoch. Viac ako raz.“ Kýval obočím ako skutočný nezbedník.

„Oci, ale mamka ťa milovala a v neposlednom rade ja na sebe nemám jeho tričko. Mám na sebe tvoje staré, ktoré ti matka ukradla a ja som si ho po jej smrti nechala, lebo bolo jej obľúbené. Vidíš ten radikálny rozdiel?“ Zúfalstvom kňučala, no jej otec sa znova tíško zasmial, upravujúc jej roztrhaný golier na rameno.

„Zlatíčko, ty sama si mi predsa vravela, že medzi tebou a Kubom nič nie je. Tak mi teda povedz, prečo ti tak vadí, že by ťa videl takto? Nemalo by ti to byť jedno?“ provokoval, posmieval sa.

Bol zákerný, rovnako, ako ona. Vedela, že to má po ňom. Zbožňovanie trápiť ľudí aj napriek tomu, že ich milovala.

Ale mal pravdu. Malo by byť. Malo...

„Samozrejme, že je!“ Vystrčila bradu, pripravená na boj s tým odporným mužom, čo má drzosť nazývať sa jej otcom. „Len nechcem, aby sa mi potom posmieval.“ Nebolo to tak celkom klamstvo.

Pery jej otca sa vytiahli do úsmevu, keď si ako dôkaz, že jej je to u prdele, utrela ruky do spodného lemu a pohla sa do obývačky, kde pravdepodobne už čakala jej večerná návšteva.

Nik si z nej nebude strieľať a už vôbec nie jej foter, že je hotová z blondiačika.

Drviac spodok trička, stále napodobujúc utieranie, už dávno suchých rúk, prešla do obývačky, kde skutočne stál.

Dych sa jej zadrhol, keď ho zbadala stáť pri klembe predeľujúcej obývačku od predsiene. Acheron sa znova rozbehol k nej divoko sa oháňajúc chvostom, celý bez seba radosťou, že je tatko doma. Bol roztržitý a pobehoval od nej k Jakubovi s veľkým výškerom a žiariacimi očami. Zasmiala sa a poškrabkala ho za uškom, keď sa svojím kolečkovaním znova dostal k nej.

 Zdržala ich pozdrav a venovala sa ešte chvíľu psovi než už to nešlo inak a musela mu čeliť. Bol neskutočný. V tuho modrej košeli s rozopnutými dvoma vrchnými gombíkmi, odhaľujúcej pár chĺpkov, zastrčenej v čiernych rifliach. Nedokázala z neho strhnúť oči, alebo zo seba dostať čo i len jedno zmyslu plné slovo. Mohla by na neho čumieť navždy. Bol žhavý. Vždy jej prišiel sexy. S okuliarmi, v triku, v tielku, s aj bez svalov... V košeli, polokošeli, rozospatý a zaslintaný, voňavý a nevrlý. Sakra, bola v tom úplne po uši... Ale vidieť ho s nagelovanými vlasmi? Bolo to smrtiace.

 Bolo to prvýkrát, čo ho videla s nastylovanými vlasmi a neskutočne mu to svedčalo. Jeho vlasy starostlivo upravené do všetkých strán v strapatom štýle boli neskutočne vábivé. Túžila ich prehrabnúť. Jeho tvár s jemným strniskom, ktoré si zámerne začal nechávať pridalo na dravosti jeho ostrým rysom tváre a jeho strieborné oči boli vďaka tmavo modrej farbe jeho košele úplne odzbrojujúce.

Mohol byť pokojne jedným z hrdinov. Jedným z tých, čo nebol síce samý sval, ale bol sakra sexy šľachovitý. Obyčajnosť nebolo slovo, čo by ho mohlo vystihnúť. Ten Jakub bol dávno minulosť. Ani si nebola istá, či niekedy bol ten muž obyčajný.

Ďakovala za debilitu, ktorou bola Didiana obdarovaná jednou zo sudičiek, že ho poslala k vode. Teraz bol tu a venoval jej Nicholson úškrn. A nech sa prepadne, ak ten chlap nebude jej.

V hrdle jej vyschlo a v pod brušku si jej svaly robili kaskadérsky deň. Prekliaty celibát, bola chvíľku pred vrhnutím sa na neho. Urobí to! Skočí na neho, strhá z neho tú košeľu a hryzne ho.

Vytiahla si aj druhý štupeľ z ucha. Vytiahla z podprsenky Mp4, zastavujúc hudbu, len aby zamestnala aspoň na chvíľu ruky, ktoré sa jej chveli túžbou vkĺznuť dlaňou pod vrch rozopnutej časti jeho košele.

„Ahoj,“ usmial sa, merajúc si ju dlhým pohľadom. Nepomáhal jej dostať svoje rozbúrene libido pod kontrolu. No zaslúžila si to, šmátranie pod tričkom chlapa vždy dostane. Oni majú radi, keď na seba ženská siaha...

Zatriasla hlavou. Jej sexuálna frustrácia sa dostala do bodu snívania s otvorenými očami. To nemohlo dopadnúť dobre.

„Čomu vďačím za tvoju neohlásenú návštevu, Jakub?“ Nechcela znieť namrzene alebo neosobne. Práve s ním mala mentálny sex na všetky spôsoby, čo jej úchylná myseľ bola schopná vyprodukovať, ale bolo dosť možné, že tak skutočne vyznela, lebo sa z jeho úsmevu vyformovalo zamračenie.

Nebolo to tak, že by sa jej, ako kráľovnej, museli hlásiť pred príchodom do jej príbytku. Len ju prekvapil, nakoľko mal mať to blbé rande.

„Pre dnešný večer by som preferoval skôr oslovenie pod menom Jacob, drahá Katherine.“ Jeho hlas tichý a vyrovnaný spôsobil chvenie v jej bruchu. Do pekla s ním.

„Pred pár mesiacmi som ti sľúbil večeru. A tak, keď je tu konečne ten môj dlho očakávaný deň, rozhodol som sa to povýšiť, a urobiť z toho náš americký večer. Viem, ako to miluješ. Tie hlúposti, čo sa týka ich života prezentovaného v knihách. A čo je lepšia príležitosť, ako tvoje dvadsiate prvé narodeniny? Keď si už aj v USA právoplatným občanom, ktorý sa môže legálne zdrúzgať?“ usmieval sa na ňu, naťahujúc k nej ruku.

Až teraz si všimla, že v nej držal obrovskú kyticu ruží. Každá hlávka červenej kvetiny bola zviazaná tenkým, zlatým motúzkom a hrubé, hladké stopky boli iba na konci spevnené hrubšou verziou umelej pozlátenej mašle.

Klišéoidná záležitosť, ale tak kurevsky nohy podlamujúca. Tá čo povie, že ju nikdy darované kvety nezdrvia, klame!

Bez zbytočných iných ozdobných burín, či šušťavých, farebných obalov. Bola to tá najkrajšia kytica, akú kedy videla.

„Narodeniny mám až zajtra.“ šepla v rozpakoch, keď si vzala kyticu, zabárajúc do nej tvár, aby skryla červeň, čo jej svojou nečakanou pozornosťou vohnal do líc. Nenávidela sa za tie rozpaky. A za to, že to videl a jeho potmehúdsky úsmev, pre pýr v jej lícach.

„Nemysli si, že neviem, milovaná Katie. Len som presvedčený, že máš na zajtra lepšie plány. Určite chceš stráviť ten vzácny čas s priateľom a vašimi spoločnými priateľmi. Tak som sa rozhodol ukradnúť si ťa aspoň na dnešnú noc. Tiež si želám s tebou osláviť ten výnimočný deň tvojho života,“ vydýchol, upravujúc jej rovnako, ako otec, uniknutý prameň z drdola zachyteného gumičkou.

To gesto bolo tak nežné, že úplne zabudla na výčitky pre neexistujúceho priateľa. Jeho oči boli na nej a takmer si namýšľala, že ju hlce očami, kým si neuvedomila, čo to má na sebe. Červeň bola späť a na jeho tvári sa objavil úsmev, keď sa k nej otočil chrbtom a prešiel ku gauču, z ktorého vzal umelý obal na šaty so zipsom po celej dĺžke.

„Bol by som rád, ak by si si toto obliekla, Katherine.“ Podal jej pravdepodobne šaty a ona na neho nemohla nevyvaliť oči.

Skutočne jej kúpil šaty. Tak, ako sľúbil a bola si istá, že ju plánuje vziať k Turkovi. V očiach sa jej z nevysvetliteľného dôvodu nahromadili slzy a musela zaťať čeľusť, aby sa nerozhekala, ako skurvená, sentimentálna trapka.

Bol tak neuveriteľne dokonalý. „Ty si mi kúpil šaty? Skutočne? Jakub, nemal sis, do kelu, robiť starosti.“ Krútila hlavou, sledujúc jeho ruku, ktorá sa k nej znova naťahovala.

„Jacob,“ opravil ju jemne s drzím úsmevom. Znova zachytávajúc jeden zvlnený prameň medzi prstami. „A žiadne starosti. Je to darček, a navyše, keď som ich videl, bol som skôr sebecký a myslel na svoju potechu z pohľadu na teba v nich.“ Úprimnosť a samozrejmosť jeho vyhlásenia ju vyviedla z rovnováhy. Nikdy s ňou takto nerozprával. Nikdy jej nevravel také veci.

A spôsob vyjadrovania ju na jednej strane rozochvieval. Cítila sa vznešene, čo bolo absolútne debilné a nezmyselné a presne v tých chvíľach, keď si to uvedomila sa jej zdal viac vtipný a na jazyku ju doslova pálila uštipačná poznámka, či si nedal cestu časom alebo si neprečítal príbeh pani Brontëovej.

Ale to bola iba krátka chvíľka. Znova, v nej vyhrala tá neukojená adolescenta, túžiaca po romantických gestách.

Nadýchla sa, dopriavajúc si čas na vstrebanie novoty jeho chovania. Musela sa dostať k svojmu silnému a nezávislému ja. Jakub potreboval zraziť hrebienok. Jeho lišiacky úsmev ju rozčuľoval.

„Jakub, nemal si míňať tie prekliate peniaze. Navyše, nevieš moju veľkosť. Čo ak si vyhodil lovačky len tak do vzduchu a nakoniec mi tie šaty nebudú sedieť? Bolo to detinské viac, ako pozorné.“ Neopustila si, tískajúc v jednej ruke ruže a v druhej šaty v igelite.

„O to sa nemusíš vôbec báť, budú ti sedieť. Mám komplica, ktorý mi pomohol zistiť tvoju konfekčnú veľkosť.“ Otec, napadlo ju automaticky. Obzrela sa za seba. Vedela, že bude stáť opretý o klembu kuchyne a obývačky. Neskryte ich sledoval so spokojným úsmevom, ktorý jej potvrdil domnienku jeho zainteresovania v celej tej nové šaty veci.

Žmurkol na ňu a potom venoval zubatý úsmev Jakubovi.

Spolupáchateľ.

Samozrejme.

„Tak a teraz dosť rečí, dievčatko. Máš dve hodiny na úpravu. Aj keď podľa mňa toľko potrebovať nebudeš. Si prekrásna aj v tom čo máš teraz na sebe. Len šaliem túžbou vidieť ťa v nich. O deviatej máme rezerváciu,“ podotkol na koniec, tlačiac ju do ramien.

Jej hruď vibrovala, sťahovala sa a pripravovala ju o schopnosť dýchať. Čo malo za následok nedostatočné prekrvenie mozgu. A to spôsobilo, že bola zrazu v jeho náručí a vtískala svoje pery do jeho líca. Opakujúc dokola slovíčko vďaky. Nik ju nikdy nevzal na večeru alebo obed a už vôbec nie k Turkovi a nik na ňu okrem ocka nikdy nemyslel.

Jakub bol druhý človek na svete, čo sa staral a strácal čas prípravou prekvapenia pre ňu. Pochopila, že to rande, čo dokola omieľal celý týždeň v správach a ktoré ju tak neskutočne vytáčalo, bola ona. Celý ten čas sa hnevala sama na seba. Aké hlúpe.

Odstrčil ju od seba so šibalským pohľadom ju znova posunul dopredu. Pochopila. Bol čas urobiť sa pre neho krásnou.

Kvetiny uložila do vázy a vzala si ich do izby. Vybrala jednu ružu vešajúc ju dole hlavou na zrkadlo za ozdobnú mašľu, ktorú omotala okolo malých zúbkov štipčeka do vlasov, zachytávajúc o tenký drevený rám zrkadla, len aby si aspoň jednu zachovala vysušenú, ako pamiatku na jeho neskutočnú pozornosť. Nikdy nedostala od chlapa ani skurvenú snežienku alebo púpavu.

Mala dve hodiny, plus mínus dáka tá minúta. Hryzúc si do pery zvažovala sprchu. Či by to stihla, vedel len Boh. No bola si istá, že ak si ju nedopraje nebude sa cítiť pohodlne vo vlastnej koži. Potrebovala byť čistá a voňavá.

Šalela z toho. Nikdy sa tak netriasla pre rande. Dokonca ani pred tým s Marekom a to ju zo začiatku pripravoval o reč. Kým neprišla na to, že je to celkom jednoduchý a povrchnú opičiak s dokonalým ksichtom a kládou.

Teraz v tom však bolo oveľa viac. Aj keď v skutočnosti o nič nešlo. Len ju pozval osláviť jej narodeniny. Do najdrahšej reštiky, pre ktorú aj Blaváci chodili do ich mesta cez celé Slovensko.

Schmatla žiletku a aj napriek tomu, že jej hlások našepkával, že s Jakubom neprekročia ani prvú métu sa pustila do preholenia všetkých kútov tela ktoré depilovala v kombinácií s holením. Aj napriek tomu, že tú procedúru absolvovala večer pred tým. Istota je guľomet a istota prináša pohodlie a pocit pripravenosti.

Olejová kúra na vlasy z jej milovanej značky, rozvoňala kúpeľňu a ona sa spokojne usmiala, keď si predstavila jeho tvár v jej vlasoch, ako šepkal nezmysli o dokonalosti vône tej umelej sračky.

Schmatla z poličky parfumované telové mlieko, po ktorom siahala iba vo výnimočných prípadoch. A to bolo rande, lov, alebo pred pár mesiacmi sex s jej priateľom v jeho garsónke.

Prešla po mierne vyschnutých zvyškoch ktoré ostali okolo hrdla fľaše a premlela ho medzi prstami privoniavajúc k nim. Bola to príliš silná, sladká a vtieravá vôňa. Nič, čo by Jakuba mohlo očariť. Poznala ho. Vedela, že má rád jemné vône. A tak nakoniec siahla po detskom mliečku s malým medvedíkom na tube, ktorý používala pravidelne a bola si istá, že Jakub ju má spojenú presne s tou vôňou. Lebo poväčšine času, čo spolu trávili od Didinho odstrihnutia, mohol z jej pokožky cítiť presne to telové mlieko.

Ak by si dala to zajačikovské, bolo celkom isté, že by nebol spokojný. A ona chcela byť pre neho dokonalá.

Len v osuške prešla k posteli, kam položila šaty a opatrne rozopla zips odhaľujúc kúsok po kúsku šaty od neho.

Boli neskutočné. Jemná látka čierneho saténu tvorila krátke minišaty bez ramienok zakrývajúc celý dekolt v malom golieriku siahajúcim, ako krátky roláčik na prvý pohľad tesne pod hrtan. Ale to nebolo to čo robilo tie šaty tak neskutočnými. Aj keď tá decentnosť absencie výstrihu bola istým spôsobom krásne elegantná. To vlečka, z jemného šifónu splývajúca od pása, ako sukňa až k členkom rovnako čiernej farby na spodku s ružovými kvetinovými vzormi o veľkosti futbalovej lopty, ktoré dopĺňali menšie púčiky a lupene, robili tie šaty rozprávkovo nádherné. Neboli komplikované ani prečačkané. Ale jednoducho prekrásne.

Vybrala z komody najlepšiu čiernu súpravičku čo mala a čo najobozretnejšie vkĺzla do šiat. Tá jemná vlečka, alebo sukňa, ktorú tú vlečka vytvárala pridávala šatám na jemnosti, a aj keď vedela, že minišaty, ktoré boli ich kostrou boli dosť pevné, nedokázala byť neopatrná.

Sadli jej absolútne na každom kúsku tela. Zatiahla zips na boku, zapla tri malé gombičky na strane krku a pomaly sa zatočila držiac látku medzi prstami.

Cítila sa ako princezná. Keď bola malá matka jej vždy kupovala šaty z jemnej vzdušnej látky a širokou sukničkou aby sa pri točení zdvihla. Milovala to. Točila sa a točila v snahe dostať sukničku ešte vyššie až ju mamka zakaždým musela zastaviť a upozorniť, že ak spadne a nabije si kolená, alebo bude mať modriny už princeznou bude len ťažko, lebo skutočné princezné nemajú po tele škrabance a odreniny.

A snažila sa byť hodná titulu princeznej, kým mamka neumrela a otec ju naučil ako vymeniť pneumatiku, ako orýľovať záhradu, ako milovať hokej a hlavne, ako si ošetriť prípadné odreniny, ak spadla pri hre s deckami z ulice. Princezná bola preč.

No teraz na chvíľočku bola znova dievčatkom a točila sa, ako šialená, v snahe dostať látku čo najviac do vzduchu.

Udýchaná spadla na posteľ smejúc sa na svojej hlúposti. Bol to tak debilné, no aj tak jej eufória úplne opantala zmysli a ona sa zadúšala novými a novými prívalmi smiechu.

Milovala ho. Tak strašne, za to všetko čo pre ňu robil, za to čím bol a za to, že bol tak prekliate dobrý človek. Jej žalúdok sa trepotal a v hrdle mala navretú doma vykysnutú knedľu. Zatriasla hlavou, vstávajúc z postele, aby dokončila svoju tvár a vlasy. Nerobilo dobrotu myslieť na to, čo k nemu cítila a už vôbec nie si to skutočne pripúšťať. K ničomu do neviedlo.

Ale milovala to všetko. Milovala čím bola, keď bol pri nej. Ani si neuvedomoval, čo pre ňu ten večer urobil. Skutočnosť, že sa staral, že požiadal jej otca o pomoc a naplánoval jej americkú noc jej vohnala do očí znova slzy. Bolo možné, že to bolo aj blížiacim sa cyklom, ale v tej chvíli, to mala úplne u prdele. Bola šťastná, tak kurevsky spokojná.

S make-upom šetrila. V prvom rade, Jakub miloval striedmosť v líčidlách a dnes chcela byť nežným dievčaťom, čo si zaslúži jeho pozornosť a čas. A v druhom, kvetinový vzor bol dosť zaujímavý a šperkujúci. Silným líčením by to pokazila a prebila jemnosť a eleganciu šiat. Tak zdokonalila tvár troškou riasenky a linkou na vrchné viečko, ktorú potiahla trošku viac cez viečko. Nutkanie použiť jej penový make-up bol silný, no odolala. Nemala jazvičky po akné, ani pigmentové škvrny či nezrovnalosti na tvári. Starala sa o svoju tvár a jej polička, ktorá obsahovala pomôcky od micelárnej vody až po nočný krém boli, jej lásky k pokožke, len dôkazom.

Vlasy si chcela zachytiť a nechať vyniknúť sladký komínik. Vedela, že by sa to k šatám hodilo najviac, a rozpustené vlasy by zanikli, a stali sa nevýraznými pre splynutie s látkou šiat, a aj šaty by boli viac znevýraznené. Ale bola príliš veľký zúfalec, aby ich skutočne vypla.

Dúfala, že by ho jej rozpustené vlasy prinútili skloniť sa k nej. Ak by si ich zopla do hora, nemal by dôvod.

Nakoniec si vyčesala len vrch a sponkami spevnila boky za ušami. Prehodila ich na jedno rameno a trošku nespokojne nakrčila nos. Nebolo to ono. Bola si vedomá, že by vyzerala úplne inak, ak aby tie prekliate vlasy mala po pramienkoch zachytené do strapatého ležérneho drdola. Ale potrebovala ho vo svojej tesnej blízkosti. Dúfala, že skutočne neodolá. Bola mrdnutá chuja, ale nič s tým nedokázala urobiť.

Uhladila si vlny na ramene a spokojne prikývla. Nenazval to americkým rande, ale dúfať nie je trestné. Kašľať na jej imaginárneho, milujúceho priateľa.

Videla ho, ako sedel s otcom na gauči a Acherkom na kolenách. Chystal sa priložiť Birella k perám, keď poskočil s jej otcom zarovno, kričiac nepeknosti na zlú prácu hokejistu. Pretočila oči pri pohľade na svojho otca , ktorý si ju všimol prvý a jeho ústa padli.

Pretvaroval sa, aby sa zabavil, strápnil ju, alebo aby sa cítila perfektne. Možno všetko dokopy.

„Do pekla! Chudák Demitra sa obracia v hrobe. To sú takí šmatláci! To je tvoja brána, ty debil!“ kričal Jakub, zatínajúc päsť voľnej ruky. Zachichotala sa. Akoby už dávno nebolo jasné, že Slováci zabíjajú tímové športy.

Vyzeralo to tak, že z večere sa upustí a ona bude musieť dopiecť dáke steaky. Jej otec do neho štuchol a naznačil smer, ktorým sa má otočiť.

 To bolo pekne trápne, oci.

„Myslím, že sa asi prezlečiem a hodím ešte dáke mäso na panvicu. Vyzerá to totiž, že si si rozpozeral zápas,“ smiala sa, ceriac na neho zuby.

Nie je to trápne, si v pohode.

Nebol to tak zlý nápad. Pôvodný plán večera bol sledovať s otcom hokej, napchať sa mäsom, zaliať ho nealkoholickým pivom a ísť spať. Nemohla tvrdiť, že by ju to nezamrzelo, ale pohodoví večer s otcom a kamarátom, nebol tak zlý variant.

„Dievčatko, hádam sa z toho nechceš vyvliecť.“ Počula v jeho hlase pobavenie.

To posledné, čo chcela, bolo zbaviť sa potenciálnej možnosti jeho spoločnosti, len vo dvojici.

„Nechať si ujsť večeru medzi snobmi? Jesť kaviár, piť šampanské a nechať si utrieť ruky dákym pandrlákom vo vtipnom fraku? Nikdy!“ Venovala mu plný úsmev, na čo jej odpovedal naklonením hlavy a detailným skenom jej osoby.

„Odľahlo mi, bál som sa, že by si vymenila moju spoločnosť za hokej.“ V jeho hlase nebolo počuť ani štipka strachu, či obáv.

Prešla k nemu naťahujúc ruky za jeho golierom. „Nikdy by som niečo také neurobila,“ šepla, naprávajúc košeľu na ramenách, kradnúc si ten pocit jeho svalov pod jej dlaňami.

Stiahol jej ruky zo svojich prsných svalov, kam sa pomaly, pod zásterkou upravovania neexistujúceho nakrčenia, prepracovala a bozkal ju na kĺby oboch rúk.

„Si ako sen,“ šepol do prstov s pohľadom upreným do toho jej. Hlava sa jej točila z jeho slov.

Netušila, čo to do neho vošlo. Prečo jej, do pekla s ním, vravel také veci. A vťahoval ju do nepohodlia.

„Tie šaty sú nádherné.“ Vytiahla si ruky z jeho a uhladila vlečku na bokoch.

Usmial sa na ňu jemne a zabodávajúc sa do jej očí. Mala nutkanie sa natiahnuť a čuchnúť si k jeho dychu. Bolo možné, že mal vypité.

„Som rád, že sa ti páčia. Keď som ich videl, vedel som, že budú na tebe dokonalé. A teraz mi dovoľ zobrať ťa na večeru. A kochať sa pohľadom na teba.“ Zakňučala v tej istej chvíli, ako jej otec vydýchol vzduch dlho a emočne.

Švihla na neho varovným pohľadom v domnienke, že si uťahuje, no keď videla jeho dojatý výraz tváre bolo jej do smiechu rovnako, ako do plaču.

Od kedy ho doniesla ten osudný večer domov nedal jej pokoja neustále ju otravoval jeho predstavovou Jakuba po jej boku. Teraz po tomto hrozilo, že jej tým skutočne uškvarí mozog. Bolo zrejmé, že ho skutočne miloval.

 Nutkanie podpichnúť ho, či s ním nechce začať randiť , bolo takmer smrtonosné. No srala sa na to.

 „Potoč sa pre mňa,“ poprosil, tíško naťahujúc ruku, aby zovrel kúsok látky medzi prstami.

Poslúchla a potočila sa. Sukňa sa jej zdvihla do vzduchu, ako v jej izbe a ona sa znova zasmiala, dvíhajúc ruky nad hlavu. Počula smiech jej otca, ktorý vravel niečo o tom, že je ako malá. Ale ignorovala ho.

Nebol dôležitý v tej chvíli, roztopašnosť ju ovládla a nehanbila sa za to ani trošku.

„Si ako motýľ. Prekrásna,“ usmieval sa a ona uvažovala, či mu neroztrhá líca. Zastavila sa, špúliac na neho pery.

Stiahol ju k sebe a a chcel ju bozkať na tvár, keď sa z vonka ozvalo trúbenie. Odtiahol sa od nej a ona nedokázala umlčať nespokojné odfrknutie si. Za čo si vyslúžila jeho žmurknutie. Aj keď nevedela prečo.

Jej pošahané, dúfajúce a za každým sklamané ja, jej podalo dokonalú predstavu prísľubu bozku pred dverami jej domu. Tak predsa končia pravé americké rande. Toto nie je rande, ochechuľa! Okríkla sa, krčiac ústa nad svojou patetickosťou.

„Máme tu odvoz!“ oznámil, odvracajúc od nej pohľad k otcovi. „ Do pol noci ju budete mať doma, pane,“ sľúbil zdvorilo, prehadzujúc ruku cez jej ramená.

„Ak by ste zmenili plány a rozhodli sa prespať u tebe, aspoň napíšte, nech sa o ňu nebojím. A pre Boha, chráňte sa. Mám štyridsať tri rokov. Necítim sa na to byť dedkom.“ Zabehol jej vzduch a cítila, ako jej Jakub zovrel silnejšie rameno. To bol ale hajzel. Prečo to musí kaziť?

„Oci, pre Ježiša Krista. Ty vieš, že sme s Kubom len kamaráti. Prestaň nás strápňovať!“ upozornila ho, vrčiac.

Bolo to hrozne trápne a skutočnosť, že otec nevedel o neinformovanosti Jakuba jej vyhádzala studený pot. To nebol čas, keď sa to mal Jakub dozvedieť.

„No tak, jahôdka. Nebuď tak citlivá. Len som pripomenul podmienky. Čo by som bol za otca, ak by som nestanovil pravidlá? Nemyslel som to v zlom,“ usmial sa na nich tým pokriveným úsmevom plným pekelného zla.

„Nebojte sa pane, dodržíme ich. Myslím, že vás zoznámim s mojou matkou. Máte obaja neskutočný dar dostávať svoje deti do trápnych a nepohodlných situácií,“ smial sa, dvíhajúc ruku na pozdrav.

„Rád spoznám ženu, čo vychovala takého muža, akým si ty.“ Mala chuť si capnúť do čela, alebo si ho rovno otrieskať o stenu. Jej otec sa dostal do módu lichotenia, a nadbiehania. Potrebovali čo najskôr zmiznúť. Skutočne hrozilo, že navrhne dvojité rande, alebo že ju zapredá pre Jakubovu dobrú výchovu.

„Fajn, myslím, že by sme sa mohli pohnúť. A oci, utri si pusu. Pani Franeková už randí. S primárom, vieš!“ Potiahla Jakuba, odpratávajúc ich oboch z domu.

Jej otec nerandil, nestaral sa o ženy. Od smrti matky nepozrel ani na jednu. Jediné, čo dokázal bolo naučiť sa variť a zaguľatieť sa. Nie že by mu nedopriala lásku, on ju proste nechcel. Nedokázal sa dostať cez matku. Sex, to bolo niečo iné, ako sa dozvedela iba nedávno. Ale to nebol smer, ktorým svoje myšlienky chcela viesť.

„To je v poriadku, miláčik, ja už som bol ženatý!“ Bola jeho odpoveď, ktorú čakala. Vždy jej to povedal, keď mu vyčítala, že by nemal byť sám.

„Dlaňovka časom omrzí, oci!“ húkla späť, tíšiac smiech, keď počula jeho zalapanie po vzduchu.

„Katarína, kde som urobil chybu?“ Otrepané, pýtal sa to stále dokolečka.

Neodpovedala. Sadla si na taburetku, aby mohla vkĺznuť do svojich semišových čižmičiek siahajúcich až kúsok nad koleno.

Cítila ne sebe jeho pohľad, keď sa skláňal aby si zaviazal šnúrku na topánkach. Koketnosť sa v nej z jeho pohľadu prebudila a dráždivo si prešla po celom lýtku skrytom v čižme oboma dlaňami.

Sledoval jej ruky presne tak, ako vedela, že ich bude nasledovať a spokojne naklonila hlavu, vychutnávajúc si jeho hlad v očiach.

„Smrtonosne sexy,“ zašomral, stavajúc sa na nohy, aby jej mohol ponúknuť ruku, ako správny gavalier. Zatiaľ, čo nohou jemne odstrkával ich chlapca od dverí, aby neušiel do tej odpornej zimy.

Skryla spokojný úškrn za prečistenie hrdla a nechala ho, aby si s ňou preplietol prsty. Bol to zvláštny pocit. Ich ruky do seba perfektne zapadli. Bolo jej jasné, že by tak dokonale ladili jeho dlhé prsty s ktoroukoľvek. Nebola magor. No aj tak bola viac než spokojná, keď cítila, ako sa jeho prsty okolo tých jej utiahli.

„Kabát!“ zvolal zrazu, vytrhávajúc si ruku z tej jej, len aby jej mohol pomôcť do flaušáku, čo oddychoval zavesený na háčiku.

Predstava, že by ho až tak vyviedla z miery ju pobavila. Viac než to. Neuveriteľne zahriala niečo v nej, čo nemienila príliš rozpitvávať.

Keď už mala kabát na sebe nechytil ju znova za ruku a len jej pridržal dvere. Kričiac pozdrav na jej otca.

Trošku ju to mrzelo. Nemal síce najjemnejšie ruky, mohla cítiť zhrubnutú kožu na prstoch a mozole na dlaniach, no bolo v tom niečo... Mužské. Vyvolávalo to pocit bezpečia. Správny muž by nemal mať ruky ako dievčatko. Ako by ju mohol obrániť, obhájiť si miesto po jej boku, bojovať o ňu, s rúčkami z porcelánu?

Zatriasla hlavou, sústreďujúc sa na jeho starú Cromu, z ktorej vyskočil vysoký, vychudnutý chlapec s roztrhanou mikynou Sex Pistols a na hlave mal hniezdo vytvorené z dredov. Rastafarian s nádychom punkera. Už teraz toho vychrtlíka milovala a to si nepovedali ani ahoj.

„Váš koč je pripravený,“ predniesol, s pátosom otvárajúc zadné dvere, aby mohla nastúpiť.

„Mohol si na seba hodiť dačo normálnejšie, debil!“ ofrflal jeho odev Jakub.

37.kapitola

Zasmiala sa. Mala na jazyku poznámku, no nechala to tak. Jakub si, po tom naplánovaní všetkého, nezaslúžil uštipačné poznámky, ani posmech. Musela si síce zahryznúť do jazyka, no držala. Pre neho a jeho neuveriteľnú snahu myslieť na všetko a urobiť pre ňu dokonalé narodeniny. Nebude vyčítať výber ich šoféra.

„Ty a rastafariánsky kamarát? Skutočne?“ šepla k nemu, keď obišiel auto, aby si mohol sadnúť k nej z druhej strany sedačky.

Len mykol plecom a videla, ako sa chystal niečo odpovedať, no to ich prerušil synovec Bobiho Marlyeho, otáčajúc sa k nim, s rukou položenou do opierky.

„Predpojatá princezná? Kubo, to ako skutočne s takou pipinou? Boha, mám strach, že bude horšia jak tá ryšavá suka.“

Jakub sa zamrvil a v jeho tvári sa odrážalo podráždenie, nevedela, či preto, že nazval jeho milovanú sukou, alebo preto, že ju nazval pipinou. V každom prípade, ona vedela príliš dobre, prečo je nasraná. Nebola pipina.

„Pozri, kámo, nič proti tebe, len mi to nepasuje k Jakubovi. S tebou som absolut v pohode. Ale povedz mi ešte raz pipina a z tých zauzlovaných vlasov si môžeš uháčkovať pončo. Kapiš?“ Postrehla, ako sa na Jakubovej tvári vyformuloval široký úsmev, odhaľujúci jeho krásne, biele zuby.

„V kľude. Len som chcel upozorniť Jakuba, že má v piči radar, keď si vyberá mrchy s predsudkami. To, že mám dredy, neznamená, že som vypatlanec, čo sfajčený fičí na Mareyho hudbe a chytá fleša za flešom,“ vysvetľoval pokojným hlasom. „Rovnako môžeš mať škulavca, čo bude mimo a má v hlave nasraté. Aj keď Bobyho milujem...“ Žmurkol na ňu so zubatým úsmevom.

 Pretočila očami, cítiac sa trochu mizerne. Nepochopil to a chudák sa tu strápňoval obhajobou seba aj keď o to vlastne nik nestál. Teda ona určite nie a Jakub ho poznal pravdepodobne dosť dobre, keď mu bez okolkov zveril svoju milovanú Cromu.

„Okej, Rasty. Pozri, nemyslela som to tak. A Bobiho mám rada, mám od neho nejaké pesničky vo svojom playliste. A fleš za flešom vravíš? Neznieš ako niekto, kto s tým má minimum skúseností.“ Nedalo jej, vracajúc mu plný úsmev.

„Že ty máš s tým tiež skúsenosti... Jakub, mením názor. Ja tú holku začínam milovať. Hryze a húli. Možno by sme mohli spolu niekedy zájsť na dáku odväzovku, čo? Vypočuli si dáke regee.“ Naklonil hlavu, študujúc jej reakciu.

Len sa na neho usmiala, trošku koketne špúliac ústa. Na čo jej odpovedal žmurknutím, kým nedostal facku prichádzajúcu od Jakuba.

„Drž – sa – stranou!“ cedil cez zuby, zatínajúc päste.

Rasty si šúchal temeno, kam dostal pekného clapkáča s hraným pohľadom pokory.

„Prepáčte, Daisy, pripútajte sa. Aby sa vám púder na vlasoch nerozsypal.“ Kukol na nich cez späťák, posielajúc jej pusu. No vzápätí sa prikrčil, čakajúc od Jakuba úder, ktorý neprichádzal.

Namiesto toho Jakub vybral svoj dotykáč a niečo rýchlo vyťukával.

Netrvalo dlho kým sa Rastymu rozvybroval telefón. Keď ho vybral a ona zbadala starý tlačítkový Samsung nemohla zastaviť záchvat. Kto, pre Boha, má dnes ešte také šuštibudy? To sú telefóny pre babky a dedkov.

„Chlape, to by si neurobil!“ prehovoril ich šofér, na čo Jakub len zaťal päť a znázornil točenie.

Chudáčik, nahodil bolestnú grimasu, krčiac celú tvár. Sajúc vzduch pomedzi zuby.

„To nie je vtipné, kráska,“ upozornil ju. Nemal potuchy na čom sa smiala no vedela, jeho milnú domnienku. „Myslím, že naše rande odložíme na dobu neurčitú. Ja... Ozvem sa ti...“ Použil tón zamestnávateľa pri pohovore do práce a ona sa znova len zasmiala. Nebola debil, Jakubove gesto bolo viac než tisíc slov na tú tému.

Len nerozumela tomu, prečo sa tak choval. Pravdepodobne akási rola v jeho americkej noci. Jeho look zlého chlapca, bol dostačujúcim dôkazom, že dnes nebol za Jakuba, ktorého poznala.

Chalanisko pustil rádio, no nevnímala čo hralo. Bola napätá, ako guma v trenclách. Okrem mekáču nebola nikdy nikde jesť. Teda ešte v Pande, vo veľkom Tescu, kde mali ting-ťangovia malý bufetík a ponúkali svoje špeciality za ľudové ceny. Nevedela, ako sa slušne stoluje. Ak im tam, ako v Titanicu, donesú z každého príboru po štyri kusy skape hanbou.

„Zabavte sa deti, a ty,“ pozrel na Jakuba, „neurob mi hanbu, vieš, čo sme si vraveli!“ varoval ho, žmurkajúc na neho.

„Nemaj strach, nie som decko,“ opáčil, ponúkajúc jej rameno. Spokojne prestrčila svoju ruku cez malý otvor, ktorý vytvorila tá jeho a pritisla sa k nemu.

„Ďakujem. Nik pre mňa nič tak krásne nikdy neurobil,“ šepla, sledujúc svetlá, ktoré jemne osvetľovali názov reštaurácie v tých tureckých kliky hákoch pod ktorými bolo Moon shine. Tá drzá časť v nej sa Turkovi posmievala. Isto mu bolo ľúto za domovom a tak sa inšpiroval vlajkou jeho domoviny.

„Ešte neďakuj, Katie, večer sa len začína.“

Prikývla, aj keď mala stále nutkanie dokolečka opakovať, čo to pre ňu znamená. Nebola ten typ, čo potreboval pracháča s drahým autom. Bola si istá, že ak by ju zobral do Mekáču, bola by rovnako nadšená. No, možno nie až tak, samozrejme, ale šlo o to, že si pre ňu niečo tak krásne pripravil.

Prešli tlmene osvetlenou chodbičkou bledomodrými svetlami až sa ocitli pred veľkou miestnosťou s okrúhlymi stolmi bez obrusov na ktorých boli iba vonne sviece v keramických malých vaničkách a celá miestnosť rozvoniavala ako vanilka a levanduľa. Jakub sa rozkuckal, pokladajúc dlaň na stred svojej hrude, voľačo tíško šomral.

Pravdepodobne mu tá kombinácia práve nesadla no ako gavalier jej s úsmevom pridržal ruku zaháknutú v tej svojej.

Dievča v čiernych, púzdrových šatách s hranatým výstrihom im venovalo pokus o nacvičený, úprimný úsmev, keď sa pri nej pristavili.

„Dobrý večer. Vitajte v Mesačnom svite,“ zaspievala jemným hláskom, otvárajúc dosky, ktoré mala položené na úzkom, vysokom stolíku, za ktorým stála.

„Dobrý večer. Rezervácia na meno Franek,“ ozval sa Jakub vážnym, vyrovnaným hlasom. No ako náhle dievča sklonilo hlavu a začalo študovať tlačivá, pravdepodobne hľadajúc jeho meno, potočil sa na ňu a zaksichtil sa, ako animák, keď mu niečo padne na hlavu.

Prskla, tíšiac smiech do dlane, za čo si vyslúžila jeho hravý, káravý pohľad. Výstražne na ňu pokýval prstom, žmúriac oči. Bol samá sranda. Páčilo sa jej to. Páčilo sa jej, byť s sním.

„Váš stôl je pripravený. Prosím, nasledujte ma.“ 

Miestnosť bola obrovská s veľkým krištáľovým lustrom, ktorý žiaril v oranžovom, mäkkom svetle nad akýmsi vzorom ničoho z mramorových dlaždíc. Stoly boli roztrúsené po celej miestnosti, a aj keď to jej prišlo úplne chaotické, bola presvedčená, že v tom bol poriadok a akýsi hlbší význam. Možno, aby čašníci do seba nenarážali pri plnení objednávok a aj hostia mali pocit väčšieho súkromia pri preberaní obchodných transakcií, romantických vyznaní, alebo čohokoľvek, čo tí zbohatlíci robia v tej reštaurácií.

Bola prekvapená, keď si uvedomila, že do toho sveta na oko zapadli bez väčšieho problému. Obávala sa, že tam bude jej sedliacka tvár, ako päsť na oko. Videla, ako na nich s opovrhnutím hľadia a nakrčenými, maznavými noštekmi nespokojne šomrú. No v skutočnosti si ich nevšímali. Nebrali nových hostí reštaurácie vôbec na vedomie a ďalej sa každý venoval svojmu jedlu alebo čomukoľvek.

Zaviedla ich úplne do zadnej časti k presklenej stene, odkiaľ bol skutočne ničím a nikým nerušený pohľad na zimnú záhradu. S vysokými stromami a kríkmi zasneženými a vysvietenými malými svetielkami, tiež v modrým odtieňoch totožných tomu na chodbičke.

Jakub, ako skutočný gentleman, odsunul stoličku s úsmevom lámača sŕdc, na čo pretočila oči.

Nechcela, aby vedel, ako ju to hlúpe gesto potešilo. Vyplazila na neho jazyk, krčiac nos, aby pochopil, že to šaškovanie je zbytočné no odpoveďou bol len zubatejší úsmev a trošku prudšie zastrčenie jej maličkosti pod stôl.

Pochopila. Jeho pravidlá, jeho večer...

Neznáma oznámila, že za chvíľu príde čašník, čo ich bude mať na starosti a odporučia sa preč.

„Tak objednávka je asi istá, že? Šampanské a kaviár.“ Prehovoril Jakub, a jej sa zdalo, že bol trošku vyvedený z miery. Len nevedela prísť na dôvod. Za tú krátku sekundu, čo sa jej ksichtil za chrbtom sa toho skutočne nemohlo toľko udiať.

Na jeho otázku len pokrútila hlavou, zaháňajúc zbytočné myšlienky. Príliš ho tento večer rozoberala. Zbytočne.

„Nenávidím šampanské. Je kyslo-horké a tie bublinky sú na udusenie. A kaviár? Jesť malé nenarodené ryby mi tiež príde odporné. A ten puch rybací. Bléé.“ Striasla sa, zhnusene kriviac tvár.

Zasmial sa, nalievajúc im do pohára vodu. „Odľahlo mi, ja som raz vypil toľko šampanského, že som... No... nebudem ti to radšej vravieť, chystáme sa jesť. A nechcem ti pokaziť chuť. Nemôžem ho však ani cítiť.“ Striaslo pre zmenu jeho a ona sa rozosmiala.

„A to si bol ochotný ho skutočne objednať iba kvôli mne aj keby si ho nepil?“ Výsmech sa jej v hlase nepodarilo potlačiť. Bolo nezmyselné, aby sa tak obetoval. Ona by to teda isto nikdy neurobila. Keď jej je raz z niečoho na šabľu tak to predsa nebude just vyhľadávať.

Iba mykol plecom. „No to, že by som ho objednal pre teba, ešte predsa neznamená, že by som ho musel aj piť. Toto je tvoj večer, ak by si chcela šampanské a k tomu nenarodené rybie detičky v soli alebo údené, alebo akokoľvek ten hnus pripravujú, dostala by si to. O tom sú predsa narodeniny, človek dostane to čo chce a môže si pýtať čo chce, lebo je to jeho deň.“

Napadla ju šialená myšlienka, no hneď ju zahnala. Jeho logika bola bezchybná. Typická, pre jedináčika maznavého a milovaného. Mala predstavu, ako vyzerali jeho narodeniny. Ako si maznavý Jakubko vytrucoval na narodeniny sledovanie Dragon ball Z až do večera na RTL lebo vedel, že na druhý deň už bude mať povolené iba poobedné vysielanie.

Teda netušila, či má rad Shongokua, ale ona ho, ako malá, milovala. A s otcom často obchodovala, len aby mohla pozrieť premiérové časti vysielané neskoro v noci.

Teraz ju však napadlo niečo, čo by len ťažko mohlo byť splnené aj napriek tomu, že sú jej narodeniny.

Túžiť po kamarátovi je trest boží.

„Sledoval si niekedy Dragon Ball?“ vyhŕkla, samú seba prekvapujúc.

„No,“ jeho tvár sčervenela, keď si chcel vojsť do vlasov no zastavil sa, pravdepodobne si spomínajúc, že mal na nich tužidlo. „Prečo sa pýtaš? Hádam po mne nebudeš chcieť, aby som tu lietal a z mojich rúk lietali ohnivé, ničivé gule.“

Zasmiala sa. Pokrútila hlavou. Takže sledoval. „Nie, len som tak premýšľala.“

„O tom, či som sledoval tú čínsku blbosť? Vážne niekedy strácam niť tvojich myšlienkových pochodov.“ Ani sa nesnažil skryť smiech. Hnusák.

„Je to japonský seriál, a nie je to blbosť. Učila som sa na tom nemecky a bol to super seriál. Vtipná zmes hlášok a Shongoku bol sexy!“ smiala sa aj ona. Keď k nim prišiel čašník, ponúkajúc nápojoví lístok a menu v koženej väzbe.

„Cute, bola to kreslená postava, preboha,“ dusil sa smiechom, neskrývajúc šok, z jej priznania.

„Dobrý deň, volám sa Karol, a dnes som tu pre vás,“ odrecitoval otrávene a ona zdvihla pohľad, hlas sa jej zdal prekliate známy, len ho nedokázal zaradiť.

Bol to na nič nápad. Jeho tvár bola jedna z milióna a od ich posledného stretnutia spred vyše roka si na neho ani raz nespomenula. Dokonaca si ani nebola istá, či vedela jeho meno, či jej ho vlastne povedal.

A stretne ho po tak vydrbane dlhom čase, práve v tej najviac debilnej chvíli. Privrela viečka, modliac sa v duchu k Alahovi, Ježišovi, Budhovi a všetkým duchom Zeme, aby si ju nepamätal. Aby bola aj ona jednou z jeho milióna.

Ale tie kurvy neboli milostivé k ateistovi. Mohla cítiť jeho uprený pohľad. Neskoro utekať. Treba si zachovať tvár.

Otvorila oči v zlom prižmúrení, naznačujúc, aby sa odpratal a nevyťahoval dávne a krátke stretnutie.

Prepaľovali sa a videla na jeho hranatej čeľusti tik, ako sa snažil udržať smiech z planých vyhrážok jej očí.

„Tak si povýšila z baru na Turka,“ prehodil len tak medzi rečou, akoby o nič nešlo. Potreba pozrieť na Jakuba bola bolesťou. No neurobila to. Videl by v jej očiach poníženie a skutočnosť, ktorú bola pripravená tvrdošijne zapierať aj napriek skutočnosti, že vlastne bude jej jednorázovke Karlovi-Károvi klamať do očí.

No predbehol ju Jakub, ktorý si uvoľnil hrdlo a štuchol nevychovane do čašníkovho boku, tvrdou, koženou väzbou.

„Dáme si víno Aurélius, myslím, že by ste mohli doniesť dve fľaše. Moja priateľka tú značku miluje.“ Nechal si z rúk vziať nápojoví lístok. „A neželám si, aby ste na moju priateľku ešte prehovorili. Vaša spoločná minulosť ma vonkoncom nezaujíma. Ak na ňu ešte raz čo i len pozriete, budem sa sťažovať u vášho zamestnávateľa. Myslím, že nevhodné správanie voči hosťovi vo vašej reštaurácii a znepríjemnenie romantického večera je dosť veľký prehrešok, aby ste si už na tomto mieste dlho svoj zadok neohriali. Nemyslíte? Možno by som mohol za urazenie mojej priateľky zájsť tak ďaleko, že by som zariadil, aby vaše odporúčanie bolo tak hrozné, že by vás nevzali ani do bufetu, za kasu. Pochopili sme sa? Nie, viete čo, želám si, aby nás obsluhoval niekto iný. Priviedli ste ju do rozpakov a ja nemám rád, keď niekto uráža moju budúcu ženu. Chcem iného čašníka!“ Kývol rukou vo vzduchu, akoby odháňal otravný, lietajúci hmyz.

Mohla vidieť, ako sa jej jednorázovke napla čeľusť, v snahe nevybuchnúť, a aj keď sa cítila pre Jakubov výstup menej blbšie musela uznať, že vedel byť pekný bastard, keď chcel.

Prikývol, vrčiac ospravedlnenie smerujúce k nej.

„Nepotrebuje vaše neúprimné ospravedlnenie. Nepamätám sa, že by som vám niečo také nakázal. Ak by sme o niečo tak bezvýznamné, ako slovo ospravedlnenia stáli, oboznámil by som vás s tým. To si môžete byť istý. Choďte!“ Hraný, frustrovaný výdych opustil jeho sexy pery a zúfalo pokrútil hlavou.

„Jakub, to bolo...“

„Je to hlupák. Nič si z neho nerob, papuľka.“ Žmurkol na ňu, otvárajúc menu.

Papuľka... také familiárne oslovenie. Ak by jej tak povedal niekto iný prišiel by o gule. Z jeho úst to však bolo tak rozkošné oslovenie, a úplne zbytočne vyslovené, čašník bol dávno preč a ona nerozumela prečo ju tak oslovil.

Nerozumela ničomu z celého večera.

„Sledoval som ten seriál,“ pokračoval v téme, pred tým trápnym stretnutím s klátičom. „V skutočnosti mám všetky časti stiahnuté vo svojom PC. Nie je to tak dávno, čo som dokončil sériu.“ Mykol plecom, ukladajúc meníčko na kraj stola.

„Nebudeme sa o tom rozprávať?“ Nedalo jej stále rozhodenej. Nechcela aby ju to tak sralo. Mohlo jej to byť úplne jedno, čo si o nej kto myslí. Nikdy ju to netrápilo. Až do teraz, zjavne.

„Potrebuješ sa o tom rozprávať? Lebo ja nie. Bol to nevychovaný grobian a nemám k tomu čo viac povedať. Viem, kto si. A dievčatko, môžeš mi veriť, že tvoju minulosť mám, ty vieš kde. To, čo som povedal pred mesiacmi tvojmu otcovi, že tvoj životný štýl je len dôkazom tvojej emancipácie, sily a samostatnosti, som myslel vážne. Neodsudzujem a nikdy nebudem. Je pravda, že ma ten chlap, čo si ťa získal, štve a irituje ma jeho existencia, ale to nemení nič na tom, že na ňom musí byť niečo... Nemám potuchy čo, keď si zostala s ním. Už si si vybrala?“ zmenil tému akoby sa nechumelilo.

Nemala potuchy čo si dá. Boli to tak hlúpe názvy ktorých preklad bol v zátvorke viac jazyčne ale chýbal popis čo to vlastne je. Čo sa v tom jedle nachádza. Predstava býčích guliek jej dvíhala žalúdok.

„Rozmýšľam, že si dám dáku tureckú špecialitu uvarenú belošským zadkom. Čo ty na to, Cute?“ To znelo pekne šovinisticky, len nebola ešte rozhodnutá, či voči tureckej strane alebo europoidnej.

Prikývla. Nebolo jej do reči a on mal stuhnuté telo. Teraz, keď boli jeho svaly výrazné, to bolo skutočne vidieť. Nebol vo svojej koži, ten jej baroví úlet, do teraz bez mena, im rozhodil celý večer.

Mlčali a len na seba hľadeli. Teda on na nej šiel oči nechať, tak ako sľúbil, že to bude robiť.

„Som rád, že si moje pozvanie prijala. Bál som sa, že by si ma mohla odpálkovať,“ priznal sa, nakláňajúc sa viac k nej.

„Ako by som mohla odmietnuť? Chýbal si mi. Zvykla som si, že piatky trávime u mňa v kuchyni. Bolo celkom divné, že som ťa vôbec nevidela. Aj keď musím pripustiť, že ten odr... výmysel o rande bol celkom nepremyslený. Čo ak by som mala už niečo dohodnuté?“

Mykol plecom s veľkým úsmevom „Prinútil by som ťa zmeniť plány,“ odpil si z vody, žmurkajúc jedným okom. „A môj komplic sa postaral o to, aby tvoje plány spočívali v kvasení doma.“ Žmurkol na ňu, neskrývajúc pýchu na seba samého.

Chcela mu na to niečo povedať, no to sa objavila vysoká blondína v stredných rokoch s vínom v rukách a miliónovým úsmevom.

„Pekný večer. Volám sa Natália a preberám starosť o vašu spokojnosť,“ usmievala sa na Jakuba trošku roztraseným úsmevom.

Musela si zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala. Ten chlap naháňal pravdepodobne strach všetkým naokolo. Čo bolo skutočne vtipné.

Naliala mu do pohára trochu vína a on, ako najväčší odborník na vína, vdýchol vôňu a doslova omočil pery. Spokojne prikývol, udržujúc vážny výraz tváre, upozorňujúc rukou na Katarínu. Pochopila a naliala aj do jej pohára.

 Bol to herec, žena sústredená na nalievanie nemohla postrehnúť jeho stiahnuté pery, ako sa snažil nerehotať a špičku jazyka, ktorú jej venoval, keď na neho nadvihla obočie, varujúc ho, aby sa choval pekne.

Víno bolo bezchybné. Sladké a to jej stačilo. Nebola vinár a víno väčšinou vždy zmiešala s kolou a bola spokojná. Pri tomto si uvedomovala, že by to bol neskutočný hriech. Nebolo trpké, kyslé... jeho chuť bola lahodne sladká a ona mala chuť sa poriadne napiť a nie decentne cuckať.

„Máte už vybrané?“ pokračovala v rozhovore s Jakubom.

„Ponúkate aj tradičné turecké pokrmy? Myslím aj niečo iné ako gyros a kebab na rohu ulice?“ spýtal sa, podávajúc jej jedálny lístok.

„Samozrejme, každý deň máme špecialitu dňa,“ prikývla, spokojná a s úsmevom výhercu.

Premýšľala, že to Jakub nemal robiť. Ukázal tým, že tu nikdy neboli a sú zo spodnej časti strednej vrstvy. Bolo to dosť vidlácke. No snažila sa to neriešiť. Veď predsa skutočne boli sedliaci v drahej luxusnej reštike.

„Fantastické. Vždy som chcel ochutnať niečo z tejto kuchyne. Dnes máme výnimočný večer. Moja priateľka má dvadsať jedna, tak som sa rozhodol zariadiť jej krásny večer,“ priznal sa, naťahujúc sa cez stôl po jej ruke.

„To je od vás pekné,“ odpovedala s účastníckym úsmevom, aj keď bolo jasné, že ju to zaujíma menej ako sneh, čo sa začal zasa sypať z neba. „A čo si dá oslávenkyňa?“ obrátila pozornosť na Katarínu s nežným úsmevom.

„Myslím, že budem spokojná s tým istým, čo donesiete môjmu priateľovi.“ Nemala chuť vymýšľať, a strach, že by si objednala dáky humus bol silnejší, ako potreba zahrať sa na niečo, čím nie je.

Prikývla a odporučila sa bez zbytočných rečí preč.

„Nazval si ma priateľkou! Nie, že by som ti nebola vďačná za obhajobu mojej špinavej osoby, ale to nebolo potrebné.“ Ani nevedela prečo vyletela. Celý večer sa pokazil a skutočnosť, že boli v hlúpom nóbl pajzli, ju už skôr iritoval, ako tešil.

Prekvapene nadvihol obočie, pri nalievaní vína do pohára na vysokej stopke, zastavujúc očami na tých jej.

„Myslel som, že túto tému sme ukončili... Ale v poriadku. Neklamal som, si moja priateľka. Slovo priateľ má prinajmenšom dva významy. A ty, aj keď ku mne necítiš nič viac, ako kamarátstvo, stále sme špecifikovaní ako priatelia. To je zmysel, čo som do toho slova vložil. Ona a ty ste si to vyložili po svojom a za to ja už nemôžem.“ Dolial jej víno, štrngajúc si jemne o jej pohár.

„Nazval si ma svojou budúcou manželkou,“ vyštekla, pripravená bojovať. Prečo? Netušila.

„A zasa, drahá Katie. Neklamal som. Máme dohodu. Ak si do tridsiatky nikoho nenájdeme, vezmeme sa.“ Mykol plecom, ako by znova o nič nešlo. A vlastne ani nešlo. Vtipkoval o ich budúcnosti.

Bola vytočená. Vlastne jej naznačoval, že ju nik nebude chcieť a ona bude taká troska, že nakoniec pristúpi na hlúpu dohodu dospievajúceho muža. Lebo aj napriek tomu, že mu ťahalo na dvadsať, sa správal v tej chvíli, ako totálny čurák.

„Zabúdaš, že mám priateľa!" Vystrelila spokojná, že mu ešte nevysypala pravdu o jej už vyše pól ročnom celibáte.

„Ty zabúdaš, že nikde nie je napísané, že s tým truľom zostaneš,“ odvrkol, spúšťajúc svoje veľké telo do stoličky tak hlboko, až mohla cítiť, ako jeho špičky topánok narazili do tých jej.

Kopla mu do chodidla, za čo ju odmenil krivím úsmevom a oplatil jej to úplne rovnakou mincou. S tým rozdielom, že bola viac škodná a bola presvedčená, že na jej jemnej semišovej čižmičke zostali nepekné zablatené fľaky z cesty a snehu.

Chcela do neho skočiť cez celý stôl a vytrhať mu tie jeho blonďavé škuty. Tie topánky stáli majland a vždy si dávala pozor, aby sa na vrch čižmy nedostala blačkanica zo snehu a prachu z cesty. Boli presne na také to usnežené počasie, keď je topenie v nedohľadne a čistý bieli sneh a drbnuté cesty neohrozovali citlivosť látky.

No taktiež si uvedomila, že bol k nej láskavý a pozval ju do drahej reštiky, kúpil jej nádherné šaty, naplánoval večer a zastal sa jej, aj keď nemusel. A to ona na neho vyletela bez dôvodu, len preto, lebo ju v skutočnosti trápilo, že hral rolu milujúceho priateľa, a ona chcela, aby to bol real. Aby to, čo povedal tomu čašníkovi myslel vážne. Každé-jedno-slovo.

A tak sa vykašľala na topánky a kopanec mu vrátila so zlým úsmevom Diabla.

Jeho oči sa rozšírili a znova ju štuchol do nohy. Rozosmiala sa znova mu kopanec vracajúc s vyplazenou špičkou jazyka.

Mala chuť si nafackovať, za tú detskú rozšafnosť. Nikdy nevyplazila na nikoho jazyk, ani keď bola malá. To iba on ju k tomu núti so železnou pravidelnosťou.

„Chceš sa biť, dievčatko?“ posmieval sa, znova narážajúc do jej nohy.

„Nie som dievčatko! Prestaň mi tak vravieť!“ varovala ho, spúšťajúc sa nižšie do stoličky, aby dočiahla na jeho píšťalu. Bola pripravená spôsobiť mu bolesť.

„Si veru. Vyplazuješ jazyk a kopeš sa pod stolom,“ obvinil ju, vstávajúc zo stoličky.

„Začal si si!“

„Bola to nehoda, bol by som sa ti ospravedlnil, keby si nenapadla moju nohu,“ mrnčal v hranej maznavosti, presúvajúc sa aj s čalúnenou stoličkou v rukách na jej stranu, malého, okrúhleho stola.

Položil ju tesne k tej jej a s výrazom svätca si sadol, preplietajúc prsty s jej vlasmi, aby ich stiahol na pravé rameno, pri ktorom sedel.

„Prepáč, že som ti kopol do čižmy, som nevychovaný hulvát s príliš dlhými nohami,“ šepkal, hrajúc sa s jej vlasmi.

„Teraz si to žehlíš, čo?“

Vtisol jej krátku pusu na tvár, zhlboka sa nadychujúc. Čim jej do tela poslal chvenie zhromažďujúce sa v jej podbrušku.

„Tak trošku,“ priznal stále v tesnej blízkosti.

Čašníčka sa objavila s dvoma veľkými taniermi plný zeleniny, mäsa a ryže a trošku zazmätkovala, keď si všimla, že sú obaja na jednej strane stola.

Katarína očakávala, že sa Jakub postaví a vráti sa na pôvodné miesto, no on sa len znova milo usmial na ich obsluhu.

„Položte ich, prosím, sem, zostanem sedieť tu.“ Tiež sa usmiala. Žiadne upozornenie, že je to proti bontónu, alebo pravidlám podniku.

Dokonca sa jej zdalo, že zbadala v jej tvári výraz čistého dojatia. „Aj my sme s mojim manželom vždy sedeli pri sebe. Je tak krásne vidieť vás, je to akoby som znova videla nás.“

Jakub sa usmieval aj v čase, keď už bola tá žena preč a rýpal sa vo svojom jedle.

Večera bola pokojná. Jakub dával pozor, aby mala plný pohár vína a keď prišiel čas na zákusok a ich servírka im zobrala prázdne taniere. Preplietol s ňou prsty na stole a vtisol malú sladkú pusu do hrany dlane.

Mala pocit, že jej duša vyskočí z tela z toho, ako na ňu pozrel. Ako ju držal, ako sa jej dotýkal... toho všetkého.

Vedela, že je to len jeho rola na dnešný večer. Ale aj tak sa nedokázala odosobniť.

Potom, ako priniesli Baklavu, ako zákusok dňa ju pustil a vyzeralo to, že zabudol na ňu aj na okolitý svet. On bol skutočne, ako malý chlapec, ktorý nepotreboval viac, len koláč a spánok.

„Ignorovala si ma celý týždeň.“ Ukázal na ňu vidličkou a siahol po víne.

Stuhla. Nemyslela, že by sa to skutočne snažil rozoberať a už vôbec nie na „oslave“ jej narodenín.

Ale zrejme ho to škrelo viac, ako si myslela.

„Mala som toho veľa, Jakub. Mám skúškové, zápočty sú na zrútenie. Ak si myslíš, že maturitný ročník a blížiace sa písomné sú na infarkt, počkaj, až budeš na výške a budeš deptaný skôr, ako si zahreješ stoličku v prednáškovej sále.“ Nebolo to klamstvo. Skutočne toho bolo toho na ňu moc.

Ale, samozrejme, na odpísanie na sms si mohla nájsť čas. Alebo na zdvihnutie telefónu. Ale ona to nechcela. Chcela medzi nich uložiť priestor.

Bolo však jasné, že zbytočne. Jakub bol neoblomný a aj napriek jej vytrvalému ignorovaniu je tu, sedí v najdrahšej reštike a ide už len z pohľadu na neho do kolien.

„Už v nedeľu si ma odpálkovala. Dokonca si mi nenapísala nič na to, keď som ti napísal, že sme sa so Zuzou rozišli. Ani si mi nenavrhla zapitie. Nič. Písal som ti správu dvakrát denne a ty si mi odpovedala jedným slovom, nanajvýš dvoma. Alebo si úplne odignorovala. Katarína, poznáme sa roky. Posledné mesiace sme boli takmer siamskými dvojčatami, tak buď ku mne úprimná a povedz, čo sa deje. Má to niečo spoločné s tým, čo povedal Bono? Lebo on je tlč huba. A ty to vieš. On polovicu vecí ani nemyslí vážne. Bol naštvaný na svoju matku, lebo sa im do všetkého motá a on má z toho proste neskutočné nervy. Lebo Kveta je zdeptaná, on je zdeptaný a stará Viola sa tvári akoby bola ona tá ukrivdená, keď jej povedia, aby ich nechala robiť si veci po svojom.“

Uhryzla sa do pery a rozhadzovala tenké cesto a oriešky po celom nezmyselne veľkom tanieri. Čo mu mala povedať?

„Chcela som medzi nás vpratať trošku priestoru. Trošku porušiť väzby. Ja neviem, Jakub. V poslednej dobe sa len za všetko hádame a ja to nenávidím. Nechcem sa s tebou stále hádať a myslela som, že ak oslabím naše priateľstvo časom sa stratí a my si pôjdeme každý svojou cestou? A...“

„Nemôžem uveriť, že si si to skutočne myslela, že by si sa ma zbavila len tak. Si šialená? Pozri sa okolo seba. Skutočne si myslíš, že ak by som mal v pláne ťa niekedy nechať ísť, plánoval by som posledné tri mesiace toto? Že by som už v polovici októbra zarezervoval tento stôl, zlanáril tvojho otca, aby mi vyčekoval tvoje konfekčné číslo? Katarína, ja opúšťam ľudí iba vo fakt výnimočných prípadoch. Nezbavíš sa ma nezdvíhaním telefónu. Len ma akurát naštveš a nechceš ma vidieť naštvaného. Ver mi. Takže dohoda. Pokiaľ ma už nebudeš chcieť vidieť povedz mi to na rovinu a neskúšaj na mňa ťahy hrdiniek z tých sračiek, čo čítaš. Jasné? Tak a teraz mi povedz, či chceš, aby sme skončili tento večer skôr a naše cesty sa rozišli,“ vyzval ju, znova siahajúc po vidličke, aj keď si nevzal ani kúsok z tej presladenej, orieškovej odpornosti.

Pokrútila hlavou. Nemohla povedať ani slovo inak by sa rozrevala. Dokonca sa bála aj žmurknúť inak by sa pálenie v jej očiach mohlo zmeniť na slzy.

 Čo by bez neho robila? Bola do neho tak šialene zamilovaná, že len pohľad na neho ju bolel. Ale taktiež nedokázala byť bez neho, aj keď bolo jasné, že to by pre ňu bolo najlepšie. Zíde z očí zíde z mysle.

„Hlas, Katarína. Použi svoj sladký hlások,“ nakázal, tlačiac do úst obrovský kus koláča.

„Bol to len nápad, ktorý aj tak zlyhal, ako vidíš. Som tu a som z teba a z tvojho čara namäkko. Nechcem, aby sme už viac neboli priatelia.“ Priatelia? Sakra, chcela ho vo svojej posteli a urobiť si z neho neskroteného býka po zvyšok noci. Až by odpadla a ráno by pokračovala.

Pri tej predstave sa jej zahriali tváre a sama sa uškrnula nad svojou chorou hlavou.

„Okej. Dúfal som, že to povieš.“ Stisol jej ruku a znova sa uškeril Nicholson spôsobom.

Tie jeho úzke pery boli super pomôckou na tú pokrivenosť. Nebola si istá, ako by to vyzeralo, ak by mal plné a dievčenské ústa.

„Aký si mala týždeň?“ spýtal sa, dolievajúc im posledné dúšky z prvej fľaše.

„Umorený. Skutočne. Kaviareň a škola mi zaberajú celý deň. Do toho Virgin a to jej nezmyslené pobláznenie do profesora dejín. A dobre, je žhavý jak samo peklo, ale je starší o celých trinásť rokov. Slobodný, starý mládenec, čo je jednoznačný kandidát na titul Sukničkár roka. A ja nechcem, aby mala zlomené srdce, keď ju hento individuum využije a vezme blanku, čo si tak úpenlivo chráni už dvadsať jedna rokov. Laura je nádherná a inteligentná ženská a on je proste tak... Vie to so slovami, polovica dievčat je do neho totálne pobláznená a na jeho prednáškach je to ako prehliadka rajdy storočia, prisahám. No a ona je tak svoja a to ho láka. Vidím ako na ňu čumí a nespúšťa z nej oči celú tú prekliatu hodinu. Nepomáha ani fakt, že patrí medzi jeho najlepšie študentky a dejiny žurnalistiky sama o sebe miluje a veľa vecí vedela už v čase, keď sme vkročili do sály prvýkrát. Vylejú ju z fakulty a ja sa zbláznim. Sú tam také poondené brzdy, čo si myslia že serú zlato, len pre to, že sa tam dostali. Je jediná normálna. “

Zachechtal sa na jej predslove a pozrel na ňu štýlom ocka, posmievajúceho sa svojmu dieťatku. „Hádam by neriskoval svoje miesto pre študentku, čo? No ták, už je dospelá a on tiež, vedia čo robia.“

„Povedal, že kvôli nej odíde z fakulty, Jakub, sú to len tri mesiace, ani ju nepozná a tlačí jej do hlavy takéto sračky. K ničomu vraj zatiaľ medzi nimi nedošlo, a ja jej verím, ale, ach... je do neho hotová. Zakrádajú sa, ako zločinci a moje dievča si zaslúži viac, ako byť špinavým tajomstvom úchylného profesora. To proste nedopadne dobre.“ To vedela z vlastnej skúsenosti. Poblaznenie tohto druhu nikdy nekončí úsmevom.

„Nechaj to na ňu. Prinajhoršom tam budeš a ponúkneš jej svoje rameno, budete nadávať, pripijete sa a pôjde ďalej. Rozum jej nenatlačíš, ak o to nestojí. A možno to skončí dobre. Vravíš, že s ňou do teraz nič nemal, možno si nanajvýš ukradol bozk? Je to predsa dospelý muž, nie je odkázaný na dáku študentku. Možno to s ňou myslí vážne a ty mu teraz krivdíš.“ Ochotne diskutoval, aj keď dobre vedela, že to posledné, čo ho zaujíma je dáká zakázaná láska, ktorá nedá Kate spať.

Ale robil to pre ňu. Počúval a riešil neriešiteľné, len aby jej trošku uľavil.

Mal pravdu. Vedela to, ale bolo fajn to zo seba dostať. Virgin ju nepočúvala a frustrácia pre jej kamošku v nej vrela až hrozilo, že ju klepne. Prečo nemohla Laura pochopiť, že stopercentne nebola prvá, ktorú namotal. Zrejme bol ako poondený Christian a mal rád submisívne dievčence. Laura síce nebola chudina bez štýlu, či názoru alebo nulovou skúsenosťou, ale v tom mori kurvičiek pracujúcich v posteli na známkach bola ako päsť na oko.

„Poď si zatancovať.“ Načiahol k nej ruku, dostávajúc ju späť z jej hlavy k nemu do reštiky.

Poobzerala s okolo seba, pátrajúc po inom páre, no nikoho nenašla, Hľadala tanečný parket, aspoň provizórny, no tak tiež nič.

„Jakub, tu nemôžeme tancovať,“ šepkala, keď ju ťahal zo stoličky a vzal ju do náručia, omotávajúc jednu ruku okolo jej pásu a druhú nechal na jej lopatke, aby si ju pridŕžal, akoby sa bál že mu zdrhne. A robil dobre. Rozhodne bola chvíľu pred tým vyskúšať si rolu Popolušky.

„Nejdeme skúsiť kreácie z Pomády alebo Hriešneho tanca, Katie, len sa budeme tuná pri našom stole pohupovať.“ Prešiel rukou na krk a pritiahol si jej hlavu k hrudi a než stihla čokoľvek povedať kolísali sa z nohy na nohu na dáku tichú melódiu, ktorá plnila miestnosť.

„Vyhodia nás za nevhodné správanie.“ Zdvihla hlavu, no neodtiahla sa, iba na neho musela vidieť. Aj keď bola príliš maličká a on obrovský pri jej sto šesťdesiatich dvoch, sem tam, troch centimetroch. Takže mu videla bradu a malú jazvyčku, na jej spodku, ktorú do teraz nikdy nevidela.

„Nevhodné? Veď sa ťa ani nedotýkam, neolizujem ti tvár, aj keď tá predstava je skutočne zaujímavá a stojí za zváženie... No... nerobíme nič nevhodné. Tak sa uvoľni. Dnes je tvoj deň, raz budeš deťom rozprávať, ako som ťa vzal do reštiky a my sme tancovali, aj keď sa v nej tancovať nemalo. Možno sú ľudia trošku aj romanticky naladení a dostaneme aplaus,“ usmieval sa, šepkajúc do jej ucha.

Bola pripravená na hanbu a na vyvedenie z reštiky s doživotným zákazom. No nič také sa nestalo. Jedna turecká melódia pomalá a upokojujúca sa plynule dostala do ďalšej a Jakub ju stále držal s rukou na krížoch a druhou strčenou pod vlasmi, objímajúc jej krk.

 Bolo to silné, majetnícke gesto a jej celé telo sa z toho chvelo aj keď v skutočnosti bol nežný a rozhodne tým nechcel povedať: Si moja. Pre jej smolu a žiaľ.

Ale ako povedala pred tým. Bol jej priateľom. Neoddeliteľnou súčasťou jej života a radšej ho bude mať navždy ako priateľa a platonickú lásku, ako by ho mala stratiť.

Cítila jeho pery na temene a potom ju od seba trošku odsunul s pevným a milým úsmevom.

„Si pripravená na ďalšiu časť večera?“ opýtal sa, cmukajúc pusu na jej články prstov.

Cmukaj ešte trošku a budem pripravená na posteľ a ty budeš moja Dormeo podložka.

„Vždy.“ Znela zadýchane a znova sa chystala červenať, tak radšej sadla za stôl a snažila sa tváriť, že je vzduch, keď na sebe cítila pohľad všetkých v reštaurácii.

Byť v jednej z tých trápnych situácií hodných do lovestorky... Odškrtnuté.

38.kapitola

Ich obsluha prišla s tvrdými doskami a milo sa usmiala, zrejme pracujúc na tringelte. Až mala nutkanie ju uchlácholiť, aby si náhodou nepretrhla tvár. Jakub bol našťastie ten typ človeka, čo nechával vždy sprepitné a tak to nebolo trapasom pri vychádzkach s ním. Marek, ten bol schopný čakať aj na desať centov. Nikdy nepochopila prečo, keď on sám bol barman a dýška šli vždy do vrecka jemu.

Jakub sa tiež usmial, ďakujúc za pekný čas, nechal odkaz kuchárovi, že jedlo bolo senzačné a pochválil ženu za super prístup a milú usmievavú tvár.

Bola z neho na mäkko. Mohla vidieť, ako sa na neho pozerala, spôsobom: Takéhoto chcem aj pre svoju dcéru, keď bude vo veku randenia.

Och, áno. Všetky chcú tento typ muža. Ona sama ho chcela skôr, ako ho mohla mať. V čase, keď patril inej.

Snažila sa nezízať, keď vyberal bankovky, ako dáky ropný magnát, a strčil jednu zelenú a žlto-hnedo dáku bankovku do dosiek.

To si robil prdel. Stopäť? Za dve sedemdecky vína a ryžu s mäsom, pri ktorej to vyzeralo, že sa kuchár sekol pri ochucovaní a ušlo mu tam škorice a lístkovom ceste s nemožne veľkým množstvom orechov? Už nikdy mu nedovolí ju sem zobrať a ak, pôjdu na polovicu. Možno by mohla mať v peňaženke aspoň zo dvadsaťpäť éčok. Nie je to síce presná polovica, ale aspoň dačo. Dokiaľ nevyberie lóvačky a doplatí mu zvyšok.

Podal jej ruku, aby jej pomohol vstať, keď vzal neotvorené víno do ruky a spokojne si ju pritiahol k boku. Nereagujúc nijako na tú sumu.

„To bola už aká pálka,“ vypustila, keď sa dostali von a tým vyhlásením už nehrozilo, že zo seba urobí úplného blbca.

„Čo presne?“ pýtal sa pri otváraní dverí od jeho auta.

„Stopäť. Sakra, za to by som mala z Deichu nové boty ako lusk.“ Siahla po kabelke a začala z nej loviť peňaženku.

„Okej, nabudúce ti kúpim nové topánky alebo ti ich rovno dám, aby si ich utratila ako si zmyslíš... Čo to robíš?“ Odtlačil jej ruku s chabým obsahom dvadsiatich siedmich eur, čo vytriasla z peňaženky.

„Zvyšnú časť ti dám potom, alebo by sme sa mohli zastaviť v bankomate a ja niečo vytiahnem.“ Znova mu podstrčila ruku s peniazmi pred tvár.

Z miesta vodiča sa ozval smiech, keď sa auto so slabým zadrhnutím pohlo.

„Toto nejde podľa plánu, brácho,“ chechtal sa Rasty, pospevujúc si There she goes a ako skúsený DJ sa plynule vyklepkaním rytmu do volantu preladil na Three little birds.

 Tú pieseň mala skutočne rada a už sa ladila na duet, keď ju Jakub prinútil stratiť chuť spievať. Tváril sa akoby ho niečo bolelo, alebo mal možno zápchu.

„Prečo by som si, do šľaka, mal od teba brať peniaze? Schovaj ich, odkiaľ si ich vzala, Kata. Okamžite! Nekaz mi náladu... týmto.“ Kývol na ňu rukou, akoby bola niečo nervy drásajúce a odpudzujúce.

„Len som chcela ísť na polovicu. Nie je to langoš za éčko, Jakub. Sú to nehorázne prachy, čo si tam nechal.“ Kopla do sedačky šoféra, keď ju ten spev, s jeho piskľavým No woman no cry privádzal do zúfalstva.

„Ak by som chcel ísť na polovicu, povedal by som to hneď. Nechcem tie prachy. Vedel som do čoho idem, je to, sakra, fantastická reštika s piatimi hviezdami. Mám peniaze. Nie som Onasis, ale mám dačo našetrené po tom, ako som peniaze nemusel dať na dovolenku. A ak z nich chcem minúť mizivú časť na teba, tak to urobím. Koniec. Schluss. Nenasieraj ma.“ To už sa usmieval a ťahal ju pod svoju pazuchu, aby jej mohol šmyknúť na vrch hlavy malý bozk.

„Okej, máš pravdu, mám dvadsať, skurvených, jedna. Môžem si dnes nechať zaplatiť hriešnu večeru sexy týpkom. Iné to robia so železnou pravideľnosťou.“ Znova kopla do sedačky šoféra, keď ich žijúci jukebox spustil Zlatokopky. Aj keď sa fakt z chuti zachechtala na jeho rýchlych reakciách a schopnosti vydolovať z hlavy adekvátny hudobný doplnok.

„ Konečne sme sa porozumeli. Teraz schovaj tú kabelku, čo najďalej. Čo chvíľa sme na mieste.“ Viac nepovedal a ona sa naklonila medzi prednými sedačkami sledujúc cestu k Tomkovi.

„Počkaj, berieš ma k Fricimu dokončiť inventúru pred uzávierkou či čo?“ Snažila sa tváriť nahnevane, ale on sa len zasmial.

„Ee, myslíš, že tá večera bola o deviatej náhodou? Potreboval som nás sem dostať po záverečke.“ Auto zastavilo a on sa s krátkym úškrnom otočil k dverám. „Zostaň, vrátim sa, keď to bude hotové.“

„Hej, čo to robíš? Nemôžeme tam len tak vpadnúť, Tomka drbne. Je to vlámanie. Skončíme na záchytke.“ Vážne mala nahnáno. Dobrodružstvo a adrenalín stranou, nechcela mať zápis v trestnom registri za vlámanie a spolupáchateľstvo pri čomkoľvek, čo sa Jakub chystal urobiť.

Nemienila ho pustiť, ako stískala v pästičke jeho košeľu. Rozosmial sa aj s Rastym a vymenili si skutočne neskryte pobavené pohľady.

„Mal si pravdu je tak rozkošná,“ chechtal sa dredoš a ona to už nevydržala a potiahla ho za jednu škutu, až ju vytiahla z toho odporného hniezda na vrchu jeho hlavy.

„Au, ty mrška, to je živé. Nemôžeš.“ Capol jej po ruke a snažil sa dostať vytiahnutý dred späť do tej guči v elastickej, čiernej čelenke z ktorej si urobil gumičku, aby držala tú zmäť na jeho hlave.

Jakub sa smial až mu očerveneli líca a dokonca aj tak bol sexy. Nemyslela si, že jej niekedy začervenaný muž príde sexy.

„Nerehoc sa! To nie je vtipné, alebo mám aj teba poťahať?“

„Cute...“ rehotal sa. Bola si istá, že už ani netušil na čom. „Mám od Tomka kľúče. Sme okej. Dohodol som sa s ním. Ide to tu zatvoriť. Kšefty nejdú. Tak som sa spýtal, či by som mohol jednu noc prísť s tebou a on súhlasil.“ Pohladil ju po líci jeho mozoľnatou dlaňou. „Počkaj minútku.“ A už bežal okolo auta a ona ho sledovala, ako z vrecka vytiahol kľúče a stratil sa v malej budove.

„Musíš sa tváriť, že si z toho úplne odviazaná. Aj ak sa ti to nebude páčiť. Nechcem ho vidieť skleslého, keď vás na konci noci budem brať domov. Ok?“ Otočil sa na ňu Rasty s vážnou tvárou.

„Nech urobil čokoľvek, alebo chystá hocičo, bude sa mi to páčiť bez toho, aby som sa pretvarovala. Už len to, že si dal námahu je viac, ako som čakala. Ale ak ti to urobí radosť sľubujem, že budem bez seba. Možno by si mi mohol povedať, čo tam vystrája?“

„Och, to rozhodne nie. Ale keď som to vravel sestre a priateľke celkom sa rozplývali.“ Schválne ju napínal a bičoval jej zvedavosť do neúnosnej miery.

„Ani náznak?“

Pokrútil hlavou.

Vzdychla si porazenecky a hodila sa do opierky.

Dobre, zrejme budú pozerať film? Čo iné by sa tam dalo robiť?

Trvalo mu to dlho. Celú večnosť. Až sa už takmer neudržala a šla ho skontrolovať, či sa mu niečo nestalo.

„Ako ste sa spoznali?“ skúsila na koniec, aby zabila čas.

Dredáč sa usmial, zrejme tiež rád za zabitie ticha a času.

„Doučujem toho nevzdelanca chémiu posledný rok a pól. Ukázalo sa, že je z nej totálne vypatlaný a to sa má v pláne hlásiť na farmáciu, blbeček,“ posmieval sa Kubovi a Katarína mala chuť vyškriabať mu jeho zelenkavé oči. Nik sa nebude obúvať do Jakuba. Nik!

„Klameš! Jakub nie je debil. Je to najlepší žiak. Ani jedna dvojka na vysvečku... V tých hlúpych predmetoch exceluje!“ bránila ho, pripravená vystrčiť akrilky, čo si dala urobiť na krstiny.

„Dobre, možno som kúsok preháňal, keď som ho nazval blbečkom, ale doučko potrebuje. Každý, čo sa hlási na tú školu ho nutne potrebuje. Navštevoval som tú školu a dostal som sa tam s odretými ušami. Nedopustím, aby sa to stalo aj jemu. Nebude tesne nad čiarou.“ Ach, to ju dojalo.

Jakub mal super priateľov. Skutočných a verných.

„Máš titul z farmácie?“ Nechcela znieť prekvapene, ale dredman s titulom Mgr. sa nevidí len tak.

„Z analytickej chémie. Vravel som ti, nebuď predpojatá a nepredpokladaj.“ Žmurkol na ňu, načahujúc ruku, aby jej dal malú frčku, keď sa tvorili dvere na jej strane a ona sebou až trhla.

„Ruky od nej preč,“ varoval Jakub a sám tie svoje natiahol, aby jej pomohol a prehodil jej cez ramená kabát.

„Ďakujem,“ usmiala sa na neho, keď jej prehodil ruku okolo ramien a viedol ju dnu.

„Neverím, že to tu Frici zabalí. Bude to divné bez neho,“ vzdychla si, keď sa dostali dnu a atakovali ju spomienky na leto, keď tam pracovala.

„No dalo sa to očakávať. Ja sa divím, že to fungovalo tak dlho. Teraz, keď už si ľudia veci sťahujú z internetu alebo si kúpia originál, už požičovňa nemala zmysel. Ale dedko si odíde do predčasného dôchodku a bude v pohode,“ upokojoval ju, pri vedení medzi regály s DVD filmami.

„A čo ty? Prídeš o prácu. Nebudú vám tie peniaze s mamkou chýbať?“

„Tomek my vybavil prácu v stavebninách u jeho zaťa, takže budeme v pohode. Aj keď ona ich aj tak zoberie a dá ich na šporiaci účet. Myslí si, aká je prefíkaná, ale viem o tom. No hádať sa s ňou o tom nemá význam. Dokonca aj výživné posiela otcovi späť,“ zasmial sa, posrkujúc ju dopredu.

„Ona je s tvojim otcom v kontakte? Myslela, som, že netušíte kde je. Ach, Jakub...“ Zabila by jeho otca. Rozštvrtila potom hodila rybám.

Ona mala fantastického otca aj keď jej niekedy robil nervy a vravel veci, ktoré trošku ublížili, stále tam bol. Miloval ju a staral sa viac, ako len finančným zabezpečením. Ani sa nemohla diviť jeho matke, že tie poondené peniaze posielala späť.

„Nevedel som. Ale vyberal som raz poštu a našiel šek. Sú to dva, roky možno. Ale dosť o tom. Poď si vybrať film, čo si spolu pozrieme.“ Vzal jej kabát z ramien a prehodil si ho cez predlaktie.

Tak nakoniec to bolo skutočne o filme. Aj keď si nevedela predstaviť, kde by si ho pozreli. Za počítačom na stoličkách?

„Aký môžem? Žáner, ktorý preferuješ? Teda okrem Kráľovstvo prsteňa a Pána prsteňov. To sú príliš dlhé záležitosti.“ A skutočne na ne dnes nemala náladu.

„Čokoľvek.“ Viedol ju medzi regálmi a keď boli v sekcií kde sa nachádzal jej obľúbený film strčil ju trošku dopredu. Bol čas ho trošku pohnevať.

Trhla sebou akoby si na niečo spomenula a rýchlosťou Supermana uchmatla CD a poskakovala, ako pajác.

„Toto, toto, toto!“ Strkala mu to do tváre zatiaľ čo on sa tváril, že ju nevníma.

Strčila mu film do hrude a on sa schválne obzeral okolo seba, dusiac úškľabok hryzením svojho pravého kútika.

„Ja viem, že ma vnímaš,“ upozornila ho, „chcem sa kukať na toto.“ Znova mu zatlačila do hrude a on vystrčil spodnú peru, krútiac zbesilo hlavou.

„Čokoľvek. Len, prosím, nie toto.“ Vytrhol jej to z ruky a hodil to naspäť k ostatným trom kópiám.

„Čo mi dáš, ak zmením výber?“ Húpala sa na špičkách svojich čižmičiek s rukami za chrbtom s detským pohľadom.

„Svoje prvorodené dieťa?“ navrhol bez známky humoru a znova ju zatlačil ďalej od sexy Jamieho.

Z chuti sa zasmiala cestou k sekcií s rozprávkami. Vedela že rozprávka proste nikdy nesklame. Na rozdiel od toho žhavého filmu. Mali obaja už mierne pod parou a neručila za seba, ak by sa dostali k tej časti, kde ju ľadoval. Bola to jej najobľúbenejšia časť a rozhodne jej myseľ podsúvala tisícky obrázkov, ako je zviazaná o Jakubovu posteľ a on jej robí presne to isté.

Takže rozprávka o zvieratkách, alebo niečo sladké a rozkošné. Trebárs o tom malom, farebnom mimozemšnovi, alebo o emóciách v hlave. Och, áno, to je ono.

„Mám to!“ zvýskla a tentokrát si bola istá, že to schváli, aj keď možno bude bojovať s nechuťou na animáky.

Usmial sa, prikyvujúc. Bol spokojný, a ani sa mu nedivila. Žiadny chlap by ochotne nepozeral na pána Graya.

„To s tým filmom bol len vtip. Vieš? Nikdy by som ťa nenútila to pozerať,“ priznala sa zatiaľ, čo ho nechala, aby jej otvoril dvere od ich oddychovej miestnosti a pokynul jej v malom geste, aby vošla prvá.

Čakala skrinky a stolík s rohovou lavicou a stoličkami po krajoch steny, tak ako bola zvyknutá. No miestnosť bola v skutočnosti vyprataná. Zostal tam len stolík, zatlačený úplne pod ono, ktoré bolo zatemnené tmavým závesom a na podlahe bola obrovská, manželská nafukovačka z tuhomodrého semišu na ktorej bol kopec vankúšov všetkých veľkostí až tvorili malú stenu.

Po oboch krajoch boli poháre na víno, ešte prázdne, a v strede toho letiska bola veľká misa s popcornom a nalámanými zemiakovými lupienkami, presne tak, ako to milovala. Aby aj popcorn pochytal trochu tej chuti z chipsov.

„Urob si pohodlie, Cute. Naše malé súkromné kino, aby nás nik nerušil mľaskaním kukurice a cucaním posledných kvapiek coly slamkou.“ Podišiel k stolíku na ktorom boli premietačka a notebook poprepajaní káblami spôsobom hlavolamu.

Ako náhle zapol premietačku ticho v miestnosti narušilo to známe pradenie a ona si teda sadla na kraj matraca sledujúc veľkú, bielu stenu.

„No tak. Urob si pohodlie, daj dole tie štekle,“ nahováral ju, zatiaľ čo obišiel ich postieľku a sám si sadol, dostávajúc sa zo svojich topánok.

Potiahla krátku sukničku nižšie a vlečku prehodila cez svoje lýtka. Zrazu si príliš vedomá, odhalenej kože, vystavených nôh a jeho šialenej blízkosti.

Nebolo to tak, že by nikdy tak blízko nebol. Bol toľkokrát v jej osobnom priestore, že by boli obaja v skorších časoch upálení. Ale dnes to bolo všetko tak nabité podivnou energiou, čo z neho sálala, že sa klepala, ako panna pri jej poprvé.

Nepomáhal jej navodiť pocit pohody, keď sa k nej pritisol tak blízko, až sa švy jeho riflieľ tlačili do jej stehien.

Ale zrejme si to ani neuvedomoval. Spala v jeho náručí viac ako raz. Objímali a stískali sa s pravidelnosťou výmeny spodného prádla a jeho blízkosť by mala byť pohodlná, ničím výnimočná... Možno dokonca prehliadaná.

Jeho ruka vystrelila, keď sa poškrabal na zátylku a obratne ju prehodil na vankúšiky za jej hlavou.

Vážne to urobil? Ak si zívne a pritisne sa k nej ešte viac, rozrehoce sa.

Nesklamal, namiesto zívnutia vydal niečo ako hrdelné hmmm a siahol do jej zopnutých vlasov.

„Myslíš, že by veľmi vadilo, ak by som ti vyťahal sponky? Iba pre tvoje väčšie pohodli. Zdáš sa mi napätá kvôli tomu, aby si si nepokazila účes.“

To myslel, vážne? Tie vlasy mala hotové ani nie do piatich minút. Bol to najjednoduchší spôsob úpravy vlasov, ktorý kaderník kedy vymyslel.

„V pohode, pusti sa do toho.“ Šepla, striasajúc sa pod pocitom, keď jeho prsty začali pracovať na uvoľňovaní jej vlasov. Vytiahol tých pár sponiek, položil ich niekam za nich a potom vrátil svoje prsty na jej hlavu a jemne sa jej prstami vnáral do vlasov na temene masírujúc jej kožu, hladkajúc jej vlasy... Nech už robil čokoľvek, žalúdok sa z toho chvel, na rukách mala naskákané zimomriavky a ruky ju svrbeli z potreby oplatiť mu to ojazdením jeho maličkosti.

Položil medzi nich voľnou rukou misku s popcornom a polámanými chipsami a pristrčil ich do jej nohy.

Bola rada za to vytrhnutie zo sveta do ktorého ju dostal svojou rukou a prstami.

Vrhla sa na to po hrstiach. Tá kombinácia kukurice a lupienkou bola jej malým nebom. Nič nebolo lepšie ako ochutený popcorn korením na chipsoch.

 Proste nič.

Možno jeho obratná masáž v kombinácií s nimi, aj keď bola chvíľu od zadrhnutia sa, vždy, keď jeho prsty zatlačili viac a poťahal mocnejšie.

Ach, rozhodne bola na ťahanie.

Vyzeral pohltený príbehom a tak ho nerušila, zatiaľ čo si natáčal pramienok jej vlasov na prst, chlipkali víno, čo tam mali a pchali sa kukuricou chutiacou, ako zemiakové lupienky.

Prišla tá najdojemnejšia chvíľka a jej oči sa aj napriek boju naplnili slzami.

„O, Bože, ty plačeš?“ vyrušil ju z jej tichého smoklenia a posadil sa, aby jej mohol vidieť do tváre.

Dávno boli v štádiu, keď už ani slzy neboli hanbou. A vedel, že je dosť šialená na to, aby proste plakala nad rozprávkou.

„On sa obetoval, Jakub. Tak túžil, aby na neho nezabudla, ale obetoval sa, aby Šťastie mohla dostať svoj zadok do centra.“ Potiahla, utierajúc pár uniknutých sĺz.

Milovala rozprávky a najviac tie v ktorých boli dojáky, ako keď morské tvory šírili príbeh Nemovho otca, alebo keď v šestke našiel Hiro čip, a jeho kamarát, a jediná pamiatka po jeho mŕtvom bratovi Baymax nakoniec nezostal stratený.

Pri spomienke na tú rozprávku sa rozplakala ešte viac a bola nahnevaná sama na seba, že vybrala toto. Plakať s vínom v krvi je ešte lepšie, ako plakať v objatí s vanilkovo-jahodovou Manhattan.

„Ty si šialenec. Zaľúbená do japonskej postavičky a uplakaná pre rozprávkového imaginárneho priateľa, animovaného dievčatka. Ach, sladké nebo. Poď ku mne.“ Vzal ju do náručia a tíšil ju malými kruhmi na strede chrbta.

Keď to podal takto znela, ako človek súci na preliečenie s doživotným pobytom v izbe s kazajkou po ruke.

Plač nad rozprávkou však nikdy netrvá viac, ako tri vzlyknutia a pár sĺz dojatia. On to však jasne nevedel, stále ju stískal, robil ten debilný zvuk šššš, a šepkal nezmysli o tom, ako bol ten príšeriak vlastne hrdina, lebo iba vďaka nemu skončí všetko dobre. Ona už však nad tým dávno prestala fňukať. Vedela, že keď si to pozrie niekedy ešte raz tak skončí znova uplakaná, ale teraz už bola plne sústredená len na jeho paže a vôňu.

Voňal ešte lepšie ako inokedy. Dal si parfúm. On mal, sakra, parfúm iba kvôli nej.

Nepustil ju. Stiahol si ju na hruď, uložil svoje telo do mäkkých vankúšov a nechal titulky hrať.

„Je dáka rozprávka pri ktorej neskončíš plačom?“ posmieval sa a tak mu dala päsťou do ramena.

„Je niečo, čo neošomreš?“ opáčila s úškľabkom.

„Tvoje pečenie,“ vypálil bez zaváhania a tým si vyslúžil je znova prisatie na jeho telo.

„Z týchto nových to je Frózen. Nebolo tam nič dojemné. Celkovo mi prišla neprepracovaná, urýchlená, akoby sa len snažili vytvoriť niečo. Nemalo to prepracovaný dej, žiadna emotívna zápletka. Nič. Prišlo mi to prázdne a zbytočné. Jediné čo tam stálo za to bol ten sob. Ešte ani ten snehuliak im nevyšiel. Bolo to krátke posedenie bez duše.“

Jeho hruď vibrovala a z nosa mu uniklo tiché pridusenie. Tíšil smiech, smrad jeden.

Schmatla tenkú kožu medzi priehlbinkou kľúčnej kosti a krku a stisla. Štípajúc ho z celej sily.

„Pusť, ty neposlušné mača! To bolí.“

„Nabudúce sa neposmievaj. Pýtal si sa, ja som pekne odpovedala. Tvoj Zaklínač je tiež kopa sračiek a nikdy som sa ti za názor neposmievala,“ odula ústa.

Zasmial sa, prevaľujúc ju na chrbát a sám sa vyšvihol nad ňu. Tlačiac do jej ramien sa zubil spôsobom zlého čarodejníka z Eastwicku.

„Za prvé, neobúvaj sa do mojej obľúbenej série. A za druhé, nesmial som sa. Len proste nemôžem zo spôsobu, ako sa dokážeš rozohniť. Milujem túto tvoju stránku. Uvedomuješ si, že tri štvrtina ľudstva tú rozprávku miluje? Ovládla svet. V obchodoch nájdeš všetko, od samolepiek, kindervajíčka až po plyšáky a šaty pre malé dievčatká. A ty tu vyhlásiš niečo, za čo by ťa všetci ukameňovali.“

Tentokrát sa ona usmiala, ukazujúc zuby. „Si jediný chlap, ktorý má rad ukecané ženy s názorom. Nie ste vy muži preslávení tým, že máte radi tiché, pokorné a sexy vypatlané?“

Prešla prstami po jeho golieri, vyťahujúc ho hore k jeho lícam. Bol sakramensky sexy. Mal by také tmavé košele nosiť stále. Neskutočnú srandu porobila táto s jeho popolavími očami.

„Nemám rád ten typ žien. To si môžem kúpiť nafukovaciu Anču. Žena s názorom, bojovnosťou. Drzými ústami a sexy hriešnym telom. To je to, čo chcem.“ Snažila sa zostať tými slovami neovplyvnená. Nebola to priama špecifikácia jej maličkosti. Ale jeho oči boli na jej ústach.

Vypili príliš mnoho. A on vždy robil a rozprával veci, robil narážky a flirtoval. Nemohol si pomôcť.

„Opíjaš ma, blázniš mi hlavu rečičkami. Ale, chlapče, nezaskóruješ dnes. Na prvom rande ti nemusím povoliť ani prvú métu.“

Odvalil sa z nej s neovplyvneným a plným úsmevom sa načiahol po fľaši, ktorá bola už dávno prázdna.

Sklamane cmukol trasúc s fľašou akoby očakával, že sa tam z nenazdajky znova objaví víno.

„Som len chlap, maličká. Môžem dúfať,“ zaštebotal a vstal zo zeme, aby mohol vypnúť premietačku.

„Si taký chlap, až je to niekedy zastrašujúce. Vždy som si myslela, že si taký ten utiahnutý týpek, čo má knihu radšej ako ženy. A má komunikačné problémy a je povýšenecký pri každom, kto nespĺňa jeho inteligenčné parametre. A ty si úchyl, sexista a na vrch toho všetkého máš nábeh k alkoholizmu. Povedala som ti, že nie som maličká.“

V skutočnosti bola pravda iba časť. Nikdy nepochybovala, že to v posteli zvládal. Dida chodila vyškerená celý deň po ich spoločnej noci, bola si istá, že je jedným z tých mužov, čo nemajú potrebu vykrikovať svoje skóre a kvality. Nechávajú si to pre svoju partnerku do postele a tam nikdy nesklamú. A rozhodne vedela, že sa nepovyšuje, aj keď istý čas bola presvedčená, že na ňu hľadí jak na špinu a nebol spokojný s tým, že sa kamarátila s Didou. Keby vedel, že bola odporná, len pre to, lebo ju fakt iritovala skutočnosť, že si najskôr myslela, že sú súrodenci až kým Dide nestrčil jazyk do hrdla, bol by k nej hnusný ešte dlhšie. Mať zálusk na kamarátkinho priateľa je neprípustný prehrešok.

„Som aký som. Nič s tým neurobím. Mám svoje poklesky. Ako každý. Neviem, prečo všetci stále čakajú, kedy sa mi nad hlavou objaví glória a ja vzlietnem na svojich perleťových krídlach. Je dobré, že sedíš, lebo teraz sa ti s niečím priznám, Cute.“ Prešiel znova na matrac a spiklenecky sa k nej sklonil, šepkajúc jej do ucha.

„Mám rád dobre vychladenú vodku. Bez ľadu či džúsikov. Filandia, ale orignál, nie tie žbrndy s brusnicami a neviem čím, čo teraz predávajú, aby to zvládli piť aj ženské. Som sexista, ako každý chlap, ak by sme si z vás žien nerobili srandu a vy si ju nerobili z nás Adam a Eva by sa pre nás obetovali zbytočne. A mám rád sex. Som chlap.“ Diskrétne sa k nej sklonil a jej pulz tak vyskočil na stupnicu predinfarktovej frekvencie.

Zabije ju. Skočí na infúziách.

„A teraz ti poviem moje najtemnejšie tajomstvo,“ pritisol sa k nej ešte viac až sa jeho špička nosa otierala o kĺb jej čeľusti. „Mám rád porno. Ak by si si pozrela moju históriu nájdeš tam viac, ako pár videní.“

Srdce sa jej potopilo až do žalúdka, keď sa odtiahol a akoby pred chvíľou nešukal slovami jej ucho strčil si päsť plnú slaných kúsočkov z lupienkou do úst a k zbesilému tlkotu jej srdca sa pridalo chrumkanie.

„Musíš to mať teraz kruto ťažké. Že? Nie je nič šokojúce na tom, keď chap pozerá v období singlovania porno.“ Obhajovala ho práve? Práve bol tým najviac sexy mužom akého ho kedy zažila, a ona mu povie toto?

„Kto povedal, že to robím, len keď som single?“ 

Bolo normálne, ak jej chlap priznával, že masturbuje aj keď má priateľku? A je vlastne normálne, že sa cíti rozpálene, z predstavy, ako to robí?

„Ak by som ťa mala na starosti ja, nikdy by si na hranie sa s ním ani nepomyslel.“ Trhla sebou v tej istej chvíli ako on. Bola to neprístojná a najviac ohromujúca hláška, čo kedy mohla opustiť je hlúpe ústa.

Pricapla si na tie skazené zradkyne obe ruky a s vyplašeným pohľadom sledovala, ako sa na jeho vykoľajenej tvári objavil výraz prvej triedy.

„Som si tým stopercentne istý.“ Bolo všetko čo povedal.

„Samozrejme, som najlepšia. Zničila by som ťa, že by si týždeň chodil ako s vlkom.“ Pokračovala, sebavedomo. Musela partičku dohrať.

Dostať do autu a vybrať si cenu. Inak by to bolo zdrvujúce pokorenie a vzniknuté nepohodlie v ich vzťahu by ju rozsekalo.

„Katarína, nepokúšaj. Som pripitý.“

Úsmev šelmy ozdobil jej tvár, keď sa s hravosťou mačiatka prevalila na brucho a rukami na lakťoch si podoprela tvár.

„Aké preferuješ? Klasika, grupen... Och, máš rád dominy?“ Zabávala sa a rehotala na plné kolo.

„Zásadne lesbičky. Je to magické sledovať, ako sa dotýkajú a navzájom si robia všetky tie veci.“

Nebolo to od neho fér. Zatiaľ, čo ona sa snažila vniesť trošku humoru do situácie, on svojim melodickým hlasom zosilneným chrapčákom vnášal znova napätie späť.

„Hmm, tak dve dievčatá. Tipovala som ťa na grupíka.“

„Nemusia byť len dve...“ Konečne sa chytil a na jeho tvári sa objavil obrovitánsky úsmev.

„Možno ti na tvoje dvadsiate narodeniny zaplatím v našom kurvinci live lesby show. Možno by som mohla načerpať dáke skúsenosti do svojej knihy a nemusela si všetko len vymýšľať. Och, zaplatím nám obom. Škoda, že tu nie je aj strip pre ženy, chcela by som vidieť dvoch chlapov. Musí to byť masaker.“ Rozjímala a schválne zo seba robila typickú Katarínu, len aby už konečne nechal toho jeho žmurkania a šukania jeho očami.

„Píšeš o lesbičkách? A bude tam aj sex? Musíš mi sľúbiť, že budem prvý, čo si to prečíta.“ Žmolil ruky a jeho oči žiarili, ako sa zamrvil na matraci.

„Píšem,“ vyhlásila hrdo. „Myslím, že hetero lásky je už dosť, treba urobiť osvetu. Nebude to typická úchylárňa, riešia sa tam vážne problémy. Budeš hneď prvý po Jare. Ona je moja kmeňová čitateľka, nemôžem ťa uprednostniť aj keby som chcela. Nikdy by mi to neodpustila.“

Zamračil sa, trucovito prekrižujúc ruky na prsiach. Bolo jasné, že len predstiera urazenosť, no aj tak bol rozkošný a sexy a úplne na ubozkávanie.

„To nie je fér. Urob dve kópie. Nebudem čakať, kým si to prečíta ona. Kto vie, kedy ti to vráti?“

Preháňal. Jara bola ako po kurze rýchločítania, nerobilo jej problém prečítať sedemsto stranovú knihu za menej ako štyri hodiny. Bol to rekordman.

„Vieš, že píšem priamo do zošita. Nepoužívam Word. Nikdy nevieš kedy ti skape počítač a prídeš o všetku tú prácu, čo si do diel vložil. Ale možno by som mohla písať cez kopirák,“ chechtala sa, capkajúc ho po ramene.

„Nemusíš hrať záujem, Kubolíno. Stačilo mi, čo si mi povedal na moju prvotinu. Skutočne nie som pripravenú na kritiku. Tvárim sa že áno, ale v skutočnosti nenávidím, keď niekto kydá na to čo vytvorím.“

„Autor by mal dokázať prijať kritiku a hlavne tú negatívnu z nej čerpá a posúva ho ďalej. Chvála ťa len zbytočne zbrzdí,“ upozornil ju a ona chtiac-nechtiac pretočila oči.

„To je možno pravda, ale ak sa na to pozrieš ako už na vydanú knihu, je na prd dostať od nejakého čitálka deštruktívnu recenziu. Ide o predaj a špatné hodnotenie zákonite ovplyvní viac, ako to oslavné.“

Chvíľku ju sledoval akoby sa snažil prísť na to, kde je sever, než sa usmial a ako majter N, keď rozlúštil hádanku.

„Tak to znamená, že ty nikdy nenapíšeš zlú recenziu? Všetky knihy, čo si dostala do rúk sa ti len páčili a nebolo tam nič, čo ti na autorovi vadilo? No ták, Katka, musí byť kniha, aspoň jedna, čo ťa sklamala ubila a ty si nenávidela, že si za ňu vyhodila prachy.“

Tvrdo pokrútila hlavou. Nebola taká. Milovala knihy. A v každom diele bolo niečo, čo milovala. Nebolo knihy, ktorú by nezbožňovala. Aj keď...

„Okej, možno tu je jedna... Teda nie je to priamo jedna kniha, skôr téma a zákonitý koniec. Nenávidím konce na tých morbídno sladkých rakovinových veciach.“

Chápavo prikývol a úsmev zmazal pevnou linkou. Myslel si, že rozumie, len pre to, že si tým prešla. Zrejme predpokladal, že to v nej vyvolávalo spomienky na mamku a na čas, keď boj s tou mrchou už prehrávala na plnej čiare. Ale mýlil sa, nebolo to o tom, že by nedokázala prečítať knihu o človeku chorom a umierajúcom rovnako, ako jej matka.

„Skutočne ma škrie tá nalinkovanosť celého toho deja. V každej rakovinovej záležitosti je adolescent chorý a umierajúci. Samozrejme trpí nevyliečiteľným typom, je vyrovnaný a silný a nájde lásku života, práve v čase, keď už nad ním choroba skutočne o kúsok vedie. Tak strašne ma to serie. Prečo nemôžu napísať knihu, kde má hrdina nad dvadsať, má priateľku, alebo dobre, nemusí mať. Môže stretnúť lásku v období choroby, ale dostane sa z toho a budú žiť šťastne až kým nepomrú. Prečo vždy musia skončiť mŕtvi? Predstav si malú, čerstvú pätnástku. Prečíta si jednu z tých morbídnych akože romantických drám a bum o mesiac, rok jej diagnostikujú dáku leukémiu alebo dačo a ona si spomenie na knihu a strati chuť bojovať lebo však načo. Aj tak sa na rakovinu len umiera. Mali by konečne napísať knihu, ktorá by bola plná nádeje a sladkého konca. To je jediná téma, čo ma fakt vytáča. Aj keď tie príbehy milujem, ako každá ženská pri nich miniem balíček Kleenex. Som nespokojná. Rakovina je smrteľná choroba, ale nie neporaziteľná.“

Znova ju vzal do náručia a tuho objal. Stískal ju ako o život, nechala sa. Zrejme si myslel, že ten jej výlev bol malým skratom. Len to dokazovala, ako málo ju stále poznal. Ale objímanie mu šlo dobre. A tak sa k nemu pritisla.

„Možno by si mala napísať svoju vlastnú verziu rakovinovej romanco-drámy. Napísať motivačnú a nie depresie tvoriacu. Kde sa dievča choré na rakovinu vylieči, možno nájde lásku aj bez prsníka, či vyoperovanej maternice, alebo niečo také. Napísať príbeh pre ženy, čo rok čo rok pochodujú v ružových tričkách. Myslím, že by to ľudia milovali.“

On proste vždy vedel, čo povedať.

„Asi to urobím. Napíšem knihu o dievčati čo nad ňou vyhrá a ako bonus bude mať chlapca, ktorý ju bude milovať aj bez prsníka. Sakra, to bude epické!“ V hlave už sa jej snovala hlavná línia a prsty ju svrbeli po hárku a pere alebo obyčajnej ceruzke.

„Už to máš v hlave celé premyslené, že?“ spýtal sa, šepkajúc do jej spánku, keď si položila hlavu na jeho rameno a pritúlila sa k nemu ospalá, príjemne unavená a pohodlne usalašená v jeho náručí.

„Iba hrubú osnovu,“ zamrmlala ospalo, zatláčajúc nos viac do jeho krku. Už to chcelo len deku a zhasnúť bodové svetlo, čo osvetľovalo miestnosť do príjemného, na spánok stvoreného, prítmia.

„Si unavená. Mal by som ťa zobrať domov.“ Mal by, ale nechcela.

Celý večer bol magický a ona nechcela, aby to skončilo. Nechcela, aby zaspala a stalo sa to všetko len hlúpou spomienkou a jeho hra na ich dokonalé americké rande skončila. Chcela, aby sa takto správal navždy. Aby na ňu hľadel, ako na kus čokolády a aby jej hovoril aká je sexy, označoval ju za svoju a urobil ju svojou, ako to robili chlapci z kníh. Aby ju bozkával a miloval a prinútil ju prisahať, že nebude nikdy nikoho viac milovať.

Ale bol to Jakub. Jej najlepší priateľ, opora a bývalý jej kamarátky. Bolo šialené túžiť po ňom. Ale ešte šialenejšie bolo myslieť si, že ju chce aj on. Dnes mal viac, ako jednu možnosť ju pobozkať, nikdy to neurobil. Naťahoval ju, hral s jej tlakom preťahovanú a skúšal koľko toho jej zdržanlivosť vydrží.

Zabával sa dnes, vychutnával si svoju rolu, ale to bolo asi tak všetko.

„Áno, myslím, že je čas. Zajtra s dvojičkami plánujem rozbiť pár barov, potrebujem sa riadne vyspať.“ Posadila sa a dlaňami sa snažila upraviť rozstrapatené vlasy. „Za aký čas tu dokáže byť Rasty?“

Vyzeral sklamane, keď sa spýtala. Možno to vyznelo, akoby sa už nemohla dočkať, kedy bude doma. A istým spôsobom to bola skutočne pravda. Potrebovala sa dostať z tohto oparu. Potrebovala sa znova natesnať do role Katríny, kamarátky Jakuba, bývalého priateľa jej bývalej naj kamošky.

„Je tu celý čas.“ Vyskočil z podlahy a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať. Dostať sa však v tých šatách znova na nohy bez toho, aby dopriala Jakubovi výhľad na čipku, bol oriešok. Nakoniec sa zdvihla na kolená a z nich vyskočila na rovné nohy.

„Takže, on tu bol celý čas? Chúďa. Musí byť unudený. Koľko si mu zaplatil? Ja na jeho mieste by som si vypýtala aspoň stovec.“

„Má päťdesiatpercentnú zľavu na cdčka pre dospelých. Vo výpredaji na všetky. Myslím, že to mu musí stačiť.“

Tiež by jej to stačilo.

Po tom čo vkĺzla do topánok sa až prirýchlo dostali k autu a ich šofér vyzeral ubitý. Ani jeden vtip. Zrejeme bol tiež súci do postele. Nemohla sa mu diviť. Strávil v tom aute hodiny.

„Ďakujem, za zvezenie, bol si ten najlepší osobný šofér. Ďakujem ešte raz. Vyspi sa. Okej? Prepáč, za to s tým odsudzovaním a za domnienky.“ Objala ho zozadu cez opierku, keď zastavili pred jej domom, vysvietenom svetlom. Jej ocko bol zlatíčko a nechal jej zapnuté vonkajšie svetlo, aby sa pripitá náhodou neskántrila na ich chodníku.

Jakub šiel s ňou až k predným dverám, ako jej správne americké rande.

Držal ju za ruku s prepletenými prstami a v jemne jej ju stískal.

„Ďakujem za skutočne krásny večer, Jakub. Boli to tie najlepšie narodeniny za dlhú dobu.“

„Ja som rád, že si prijala.“ Prehltol, trošku vystresovaný.

Skontrolovala cez rameno ich šoféra. Nevyzeral netrpezlivo. Voľačo vyťukával do tabletu. Tak aspoň vedela, ako si krátil čas.

„V nedeľu?“ skúsila prerušiť ťaživé ticho. Alebo to len ona tak vnímala? Nebola si istá.

 No on sa jemne usmial a prikývol.

„O jednej tak ako vždy. Ja... vlastne som si spomenul, že som ti ani nezablahoželal, že?“ vyhŕkol horlivo, pristupujúc k nej o krok bližšie, čím ju už takmer zahnal až k vchodovým dverám.

Zhrýzla si peru. A pokrútila hlavou.

 Príde to. Pobozká ju. Urobí to. On to vážne urobí.

V hrdle je navrela hrča a do očí sa natisli slzy zo zatajeného dychu a neschopnosti zažmurkať. Ak by žmurkla mohlo by to skončiť, ako v Neveste na úteku. Očný kontakt, udržuj očný kontakt, inak zdrhne.

A pomáhalo to. Jakubova vystresovaná tvár sa uvoľnila a on sa k nej ešte o kúsok naklonil.

„Všetko najlepšie, Cute Kate. Veľa zdravia, šťastia, a hlavne lásky. Žena, ako ty, by mala byť milovaná, ako hrdinky z kníh,“ šepkal zvádzajúcim spôsobom, aj keď si to pravdepodobne vôbec neuvedomoval.

Sklonil sa k nej, oblizujúc si peru. Zachytil jej pravú tvár do dlane a jeho kútik sa povytiahol pri jej zachvení. Nebolo pochýb, urobí to. Chystá sa ju pobozkať.

Jakub!

Bývalý Didiany, jej najlepší priateľ. Chlapec, ktorý si zaslúži viac, ako vyslúžilú barovú šľapku. To čo sa stalo v reštike bolo niečo, čo sa dalo prehliadnuť, neboli pár, ale bozkom sa to zmení a on nech bol tolerantný akokoľvek nechcela ho uvádzať znova do tých nepríjemných situácii, aby na neho ukazovali a smiali sa mu. Nikdy si nemyslela, že by ľutovala svoje barové jednorázovky, ale teraz, keď tu bol on, najradšej by vrátila čas. To však nejde.

Bol jej najlepším mužským priateľom. A tak to musí zostať. Raz by jej mal dosť a ona by sa zbláznila, ak by sa rozišli, vedela že sa s bývalými nepriatelí a ona si nebola istá, či by po ich rozchode sama dokázala, byť v jeho blízkosti.

A tak skočila okolo jeho krku. Objala ho najsilnejšie, ako mohla. Dookola šepkajúc slovíčko vďaky.

Rozpačito sa usmial a mierne roztrasenou ruko si vošiel do vlasov, opakujúc to gesto ešte trikrát než sa rozosmial, trochu maniakálnym spôsobom.

Tužidlo sa zmenilo v prach lietajúci okolo jeho hlavy a dokonalé ihličky sa zmenili na stojace hniezdo. Ale aj napriek tomu bol stále sexy. Sexy a ponížený. No udržal si postoj, keď cúvol o dva kroky, nechávajúc ju na verande samú zatiaľ čo odcúval na chodník.

„Dobrú noc, Katarína. Uži si zajtrajšok,“ zaprial slušne s priateľským úsmevom.

„Vidíme sa v nedeľu, Jakub,“ zachrčala, keď sa otočil chrbtom.

 Len dvihol ruku, ani sa za ňou neotočil. Prešiel k autu nastúpil a bez toho, aby si zapol pás sa spustil po sedačke dole až mu cez sklo mohla vidieť len ježaté vlasy. A tvár skrytu v dlaniach, ako si nimi po nej prechádzal znova a znova.

Auto naštartovalo, Rasty dostal facku za niečo, čo povedal.

A ona to posrala. Bola možnosť, že už nebudú po tomto rozlúčkovom fiasku ani priatelia. Možno to odcudzenie nakoniec príde bez väčšej snahy. A prvotný impulz možno príde práve z jeho strany.

Posrala si to, posrala, posrala. Skurvene posrala.