Budeš môj - 39-42. kapitola

39. kapitola

Ráno bolo ako vystrihnuté z hororu. Otec ju vysmiaty a navoňaný zobudil s malou, kúpenou tortou, s príliš mastnou plnkou, ktorá jej žalúdku dala zabrať ako Homerovi vystrelená guľa a čo bolo horšie, jej dych bol tak odporný, že ho nedokáže dostať do normy ani dvojitou dávkou fialového Listerinu.

Cítila sa ako hovno, zatiaľ čo jej otec bol plný energie až takmer lietal. Celý hŕŕŕ do rozhovoru pri rannej káve.

Bol ako staré babky z filmov od Trošky. Miloval klepy  a teraz tu bol jej zdemolovaný detský pokojík a apatia v deň, na ktorý sa tak tešila celý rok.

„Muselo to byť fakt drsné, že si si nedala ani sprchu, hneď po príchode domov.“ No to bolo.

Otec bol spovedník. Nikdy nemala príliš veľké problémy zveriť sa mu. Po smrti matky na seba vzal  aj jej rolu a zmocnil sa jej na jednotku.

Prebojoval sa cez jej adolescentné bariéry a naučil ju veriť mu. Povedať všetko. Ako prevenciu pred zlými chodníčkami. Ale teraz na to nemala silu. Celý čas, až pokým nezaspala, premýšľala, či ho mala pobozkať a riskovať, že ho raz stratí a zničí ich priateľstvo. Alebo či práve toto nebol dôvod, pre ktorý ho aj tak stratí.

Pretrela si prstami spodné viečka, kde mala roztečenú riasenku a párkrát zažmurkala, ako ju oči štípali z toho čierneho sajrajtu.

Za toto sa jej pleť pomstí nepekným beďarom.

 Vzala kávu do rúk a dopriala si riadny dúšok. Len vo výnimočných prípadoch pila čiernu a bez cukru a dnes bol jeden z tých dní. Dve sedemdecky sú pre dvoch  viac, ako by si jeden mohol myslieť.

„Bolo to fajn. Akoby mohol Jakub niečo zondiť, že?“ Posmešne si odfrkla, za čo si vyslúžila nespokojné cmuknutie od otca.

„Iba fajn? Ten chlapec to plánoval mesiace.“

Samozrejme, že sa jej nebude pýtať, čo sa dialo, kam ju vzal, čo si pre ňu pripravil. Bol oboznámený skôr než ona.

„Nebudeme sa o tom baviť. Bolo to tak fantastické, ako len sám Jakub môže byť.“ Vystrelila zo svoje stoličky, nechávajúc kávu a raňajky tak. Mala už za sebou tú tortu a to bolo dosť na Pancreolanforte.

„Idem k dvojičkám. Prídem možno večer. Jedlo je ešte od včera v chladničke.“ Sklonila sa, bozkala ho na plešatejúcu hlavu a vbehla do izby, vziať veci do sprchy.

Nezastavil ju, vedel, že je to zbytočné. Keď sama nechce, nedostanú z nej ani slovo.

Upútal ju telefón na stolíku. Hodila sa teda na posteľ, ako chrúst a vyložila nohy, opierajúc ich pätami o stenu za záhlavím jej nebíčkového lôžka.

„Áno?“ zaznel hlboký, mužský hlas a Kata sa usmiala, sledujúc svoje chodidla s odrastajúcou lakovkou na nechtoch.

„Dobré ráno, sú kočky hore?“ spýtala sa s elánom vydolovaným až zo zadku. Ich otec bol niečo ako jej druhý fotrík. Poznal  ju a hneď by spozoroval,  už podľa hlasu, že niečo nie je v poriadku a skončilo by to výsluchom až kým by mu neodprisahala, že je okej.

„Šťastné narodeniny, zlatíčko. Máme pre teba s Romankou...“

„To je Katuša? Daj sem, oco.“ Počula v pozadí Evu a než sa stihla rozlúčiť s ich otcom už bol preč a počula len tú trubku, ako kričala na svoju o dve minúty staršiu sestru.

„Mrcha, Kata na kábly!“

„Pizda, kam si mi dala  môj kašmírový sveter od Rasťa! Vravela som, že ho nemáš brať do rúk!“ Počula odpoveď Jari a potom nastala bitka o telefón.

„Vysúlož si nový, zlatokopka nakazená.“

„Ty zasraná pičo lýzačka! Kam si ho skryla?“

Kata prevrátila očami a vyťukávala nohou do steny, sledujúc, ako jej farba zostávala na chodidlách, schválne ju palcom rozdierajúc a nechávajúc vlhké stopy na stene.

„Neodsudzuj, kým si neochutnala, ty žaľuďo žuč.“

„Hej, kľudne pokračujte, ja spávam s bankárovým synom, však on mi zaplatí účet za telefón,“ šomrala nevypočutá, zatiaľ čo sa sestry stále doťahovali a používali tie najnemožnejšie variácie urážok.

V pozadí začula ďalší hlas, tentokrát tety Romany, ktorá ich zarazila vyhrážkou zastavenia vreckového, ak si neprestanú tak odporne nadávať a neskrotia slovník. Kata si musela odfrknúť. Nemala, chúďa žena, ani tucha, aký bohatý slovník jej dcéry mali. Rytmus by sa červenal a možno priučil.

„Katulienočka!“ zvolala konečne Eva.

„Všetko najlepšie!“ Počula Jaru trochu slabšie a znova jej ucho zaplnili zvuky boja o telefón a tiché, šepkané nadávky.

Boli neskutočné.

„Vyberám si BBF kartu,“ vyhŕkla, čím si zaistila konečne plnú pozornosť oboch dievčat na druhej strane linky.

„Nemôžeš si vybrať BBF kartu na svoje narodky, ty blbá. Na narodky tu pre teba musia tvoje kamošy byť tak či tak,“ povedala Eva, posmievajúc sa jej zjavnej debilite.

„Chvála Bohu, odkladám si ju teda do šuplíka. Môžem  prísť? Potrebujem pokec! Hneď!“

„Akurát sme sa chystali k tebe urobiť ti prekvapko...“

„Nie, bola by som radšej, ak by sme dali spicha u vás,“ prerušila Jaru skôr než mala šancu dopovedať.

„Znie to naliehavo, čo sa zasa stalo? Je to na misku zmrzliny alebo rovno celé vedierko aj s toppingom?“ pokračovala Jara.

„Aj sladkou posypkou,“ šepla skormútene, keď si vybavila koniec minulého večera.

Ucho jej naplnil zvuk písknutia a vedela, že to bola Eva, Jara nevedela pískať ani prstami, nieto ešte bez nich.

„Čo sa posralo? Včera večer si písala, že si okej, keď sme si volali. On má znova dáku novú? Rande mu vyšlo?“ vyzvedala Jara, zatiaľ čo Eva hrešila a preklínala Jakuba, aj keď na to nebol dôvod.

„Ja som bola to rande,“ zakňučala do telefónu, čím si vyslúžila jednohlasné a uši ničiace „čó“.

„Kurňa, toto bude lovestorka jak z kiosku. Idem si po dentálnu niť a Listerin.“ Počula šomrať Evu.

„Nedopadlo to dobre, že?“ vzdychla si Jara  a ona tíško fňukla.

Dopadlo by to senzačne, ak by nebola tak pribrzdená.

„Ešte horšie, tak môžem prísť tak o dvadsať minút? Potrebujem ešte sprchu.“

„Kata, čo sa tak hlúpo pýtaš, už nech si tu. Pripravím ti zmrzku a dokonca ti šupnem aj z mojich modrých Skittles.“

Milovala to dievča.

„Si najlepšia kamoška pod Slnkom,“ štebotala, vyskakujúc z postele.

„Len to nehovor Pičolizke, nepreniesla by sa cez to.“

Zasmiala sa pri otieraní farby z chodidiel do koberčeka pri posteli.

„Nemôžem uveriť, že to skutočne urobila a proste sa len tak stala lesbičkou,“ šomrala Kata, keď si vyťahovala prádlo z komody.

„To je Eva, ona si zmysli a urobí to. Ale vieš čo je šialené? Že je skutočne spokojná a ešte debilnejšie je, že sa obávam o jej priateľku. Kto vie, ako dlho to bude tú ochechuľu baviť a to dievča je do nej totálny blázon. Celý deň si vypisujú, volajú. A, sakra, majú dosť nechutné rozhovory, pokiaľ vieš čo tým myslím.“

Kata sa smiala, ako len s nimi môže. Bolo fajn riešiť ich, ako svoje peklo.

„Okej, utekaj do sprchy nech už si tu a my ti pripravíme tvoju obľúbenú zmrzku.“

„Aj s posypkou,“ pripomenula jej Kata než zložila bez pozdravu.

Sprcha bola osviežujúca a urobila z nej nového človeka.

Vyfúkanie vlasov by trvalo pridlho, a tak si cez hlavu prehodila  kapucňu od mikiny a od kabáta a vybehla von do novembrovej zimy.

Našťastie bývali len o dom ďalej. A tak to rýchlokrokom mala zmáknuté za menej ako dve minúty.

„Všetko najlepšie, zlatíčko!“ skríkli zborovo všetci štyria, keď bez ohlásenia, tak ako vždy, vošla do ich kuchyne.

 Boli rodinou a tak nikdy nemusela klopať alebo zvoniť.

Boli v domácich úboroch, teta a ujo v teplákoch a tričkách a dievčatá v pyžamách. Všetci držali v rukách darčekové taštičky.

„Najskôr ja!“ vyhŕkol otec a vtiahol ju do velikého a pevného objatia. „Všetko najlepšie, miláčik.“ Strčil jej do rúk malú taštičku, v ktorej bola malá krabička na náušnice alebo prstene.

„Vy ste sa s tatkom dohodli, že?“ usmievala sa, keď videla dokonalé zlaté šošovičky s fialovým kamienkom, ktoré sa absolútne dokonale hodili k prsteňu, čo dostala od ocka.

Šibalsky sa usmial, keď ho drzo odstrčila jeho žena a vzala ju do tiež mocného, ženského objatia.

„Toto budeš milovať,“ šepkala jej do ucha, nepúšťajúc ju ešte celú minútu. „Je to myslím omnoho lepší darček, pre ženu, ako si ty, než dáke blbé šperky.“ Bolo divné počuť tú ženu hrešiť, ale dvojičky boli po nej, tiež rada vtipkovala a sarkazmom zhadzovala svojho muža, ktorý jej bravúrne nahrával a ona to vždy využila.

V taštičke bola poukážka do kníhkupectva v hodnote päťdesiat éčok, čo bolo ako druhé Vianoce, päťdesiat  znamenalo minimálne tri, maximálne päť nových kníh. Až ju prešla potreba spovedať sa z noci a jej fatálnej chyby a   chcela si rovno sadnúť za počítač a vyčekovať online ponuku noviniek.

„Bože, teta!“ Poskočila, stískajúc darček na hrudi a potom vzala tú božiu ženu do náručia. „Ste najlepšia!“

„Vidíš, vravela som ti to? Ja viem, ako na našu Katuš,“ posmešne oznamovala svoju manželovi, ktorý len prevrátil očami a sám sa radostne usmieval.

„Teraz my!“ vyhŕkli naraz dvojičky v smiešnych mimoňovských overaloch. Boli to neskutočne premyslené, dlho rukáve pyžamká s žltým telom a namalovanými modrými gatkami.

„No nie ste vy rozkošné,“ smiala sa Kata, naťahujúc rukáv Jariného pyžamka.

Bola to príjemná bavlna, tesne priliehajúca k telu.

„Máme pyžamo večierok.“ Strčila jej do ruky tašku a keď tam zbadala úplne totožné pyžamo oči jej zasvietili. Vždy mali jeden kompletík rovnaký. Bola to ako poznávacia značka ich rodinnej definície. Boli sestry, a tak potrebovali aspoň jeden outfit úplne identický.

Jej zablúdilé myšlienky ju priviedli k stratenej kamarátke a jej na sekundu úsmev zakolísal. Prvé narodeniny odkedy pozná Didu, čo s ňou nebude. A práve teraz. Dvadsiate prvé narodeniny sú viac, ako šestnáste.  Ak by tu bola, mala by tiež jedno také bomba-senzačné pyžamo a bola by pripravená s ňou mať pyžamo party cez deň, aby večer mohli rozbiť všetky bary v ich mestečku.

„Hej... Haló, ešte môj darček,“ pripomenula sa jej Eva, strkajúc jej pod nos taštičku. „Ale vyber ho až v našej izbe...“ pozrela sa prezieravo na svojich rodičov a ich usmievavé tváre sa zmenili na zmätené.

Nenápadne nakukla dnu a   keď videla krabicu vyprskal do rehotu.

„Vedela som, že ho budeš milovať, stavím sa, že sa nemôžeš dočkať. Až sa konečne dostaneš domov a vypneš svetlá.“

Odmávla ju, no musela si priznať, že bola zvedavá.

„Ideme,“ posúrila ich Jara, ktorá už v náručí držala kýblik zmrzliny, na ňom tri malé plastové mimoň misky a v nich  tri balíčky modrých Skittles a čokoládový topping.

„Vážne sa so mnou podelíš o modrázky?“ Neverila svojim očiam. Jara nebola žgrlavá, ale keď prišlo na modré, a len na modré Skittles, dokázala byť mrcha.

Jej kamoška mykla plecom, keď si to dupala za rovno s ňou a Evou do ich detskej izby.

„Máš narodky a navyše, vyzerá to na pekne poondený príbeh, a tak som usúdila, že potrebuješ z modrej dúhy, aby si sa cítila lepšie. Modrá je najlepšia.“

Jara bola maniak do tých cukríkov. Ona už tak moc nie. Teda, rozhodne nie do zelených a fialových, tie jej spôsobovali triašku a vyhýbala sa im.  Tie nenávidel aj Jakub, a to bolo čo povedať, on šrotoval všetko, čo malo cukor. 

Ale modré Skittles boli úplne iná úroveň Skittles mánie. Nepomáhalo, že boli limitované, takže Jara bola dosť hyenická. Raz vystrelila na svojho otca, keď ho zbadala, ako si pochutnáva na jednom jej balíčku a nedokúpil jej ho späť.

„Ďakujem, nemôžem ti byť viac vďačná. Najmä za tie žlté,“ testovala svoju najlepšiu kamošku, zatiaľ, čo Eva s niekým volala a podľa tónu hlasu to bola jej nová lesbická priateľka.

„Tak to pŕŕŕ, velebnosti. Odtiaľ potiaľ. Žlté a ružové sú moje.“

Kata sa zachechtala a len ju odmávla, otvárajúc jej dvere.

„V pohode, ségra, ja si vystačím s modrými a fialovými,“ sľúbila, skladajúc svoje telo do ľahu na podlahu, aby mohla sledovať ich meditačný plafón. Na ktorom boli všetci hollywoodsky sexoši. 

„Tak to počkať, to znamená, že mne zostanú oranžové? Ja nenávidím pomarančové cukríky, vy to, suky, obe viete,“ protestovala  Eva, hádzajúc do Katy jeden zo svojich malých, ružových vankúšikov.

„Fajn..." vzdychla porazenecky Jara, keď rozložila na svojej posteli dobroty a začala chystať zmrzlinové zhrešenie. „Urobíme to fifty fifty,“ precedila medzi zuby, zatiaľ čo Kata hľadela na najlepší plagát Johnyho s jeho krátkym zostrihom a cigaretou. Bol tak sexy. Vlasy mal úplne ako Jakub minulú noc. Aj keď Jakub bol ešte viac sexy, lebo tá tuho modrá košeľa v kombinácii s jeho pšeničnou blond a šedými očami...

„Tak začni a pekne od začiatku, nič nevynechaj,“ prikázala Eva, zatiaľ čo zo šuflíka na nočnom stolíku vytiahla elektronickú cigaretu a spokojne sa zvalila na posteľ, poťahujúc z nej.

A tak všetko vyklopila, zatiaľ čo Jara, ako šialenec, vysypala všetky balíčky na kopu a potom ich triedila podľa farieb a tie malé kôpky potom delila medzi ne tri.

„Počkaj, zhrňme si to, ty drbka,“ prerušila ju Eva  po tom, ako sa dostal k hodeniu sa mu okolo krku.

„Náš sám veľký Jakub, som pán morálka, ťa chcel poštekliť svojim jazykom aj napriek tomu, že si myslí, že máš frajera a ty si ho zrušila objatím a cudnou pusou na jeho ksicht? Si ty kompletná alebo ti totálne hrabe? Omdlievaš tu z neho celé mesiace. Nepočúvame nič iné len Jakub toto, Jakub hento. Jakub je tak vtipný, tak sexy, tak príliš dobrý pre každú. A nakoniec zahráš blbku? A ešte sa ti máli a nútiš nás počúvať... toto? Poondila si to. A ja fakt nechápem, kde si mala rozum. Mala si ho schmatnúť za gule a vliecť ho do svojej postele, až by chudák mal modré gule z toho, ako by si ho ojazdila.“ Na hlavu jej hodila ďalší vankúš a Kata  ho razom poslala späť.

Pred mesiacmi by povedala to isté. Presne takto. Teraz jej prišlo zvláštne, že niekto použil v spojení s Jakubom také slová. V spojení jej maličkosti a Kuba. Aj keď predstava bola viac než do detailu premyslená. To nemohla poprieť.

„Musím súhlasiť s Evou. Čo sa ti to porobilo? Konečne sa dostal z toho hlúpeho incestného šukania svojej identickej dvojičky a vyštartoval po tebe a ty ho odpálkuješ. Kata... vieš aký do teba musí byť šialene zamilovaný, ak šiel cez priateľa? Jakub?“ pridala sa Jara a podala jej misku s dobrotou.

„Neboli ste to vy, čo mi vraveli, že mi ublíži, lebo sa cez Didu nikdy nedostane a ja sa mám držať ďalej? No? Boli, že? Čo je zlé na tom dávať si pozor? Proste som spanikárila, nechcem o neho prísť. Je mužskou verziou vás. Umrela by som, ak by som prišla o jednu z vás a som si istá, že by som to isté cítila pri ňom. Je tak zlé, že som si vybrala priateľstvo, nad túžbou?“

„Je to skurvene na hlavu uderené!“ zhúkla Eva, keď si od svojej sestry  vzala misku. „Hlavne pre to, že ťa musím teraz počúvať nariekať,  a som si istá, že ak sa cez teba dostane a začne randiť budú to naše uši, ktoré budú znova krvácať nad ďalšou jednou Zuzanou alebo Didou, čo mu ublíži a ty  budeš vo vytržení ublížiť každej, čo na neho čo i len kukne. Takže áno, je to hrozné.“ Napchala si do tej hnusnej huby za veľkú lyžičku a konečne zmĺkla.

Mala pravdu, vedela, že to tak bude. Nezvládne byť len jeho kamarátka. Nie teraz a časom už vôbec. Nie po tom, čo vedela, že ju tiež má rád tým hlbším spôsobom.

„Mala by som sa mu ospravedlniť?“ spýtala sa Johnyho a v leže si napchala do úst tiež sústo.

„Ešte to tak, ty krepák, nikdy sa neospravedlňuj poníženému mužovi, za to, že si neopätovala jeho pokus o bozk alebo o čokoľvek. Je to, akoby si do rany pridala za hrsť soli,“ upozornila ju Jara, nasypávajúc si na zmrzlinu za hrsť cukríkov.

„Neviem, ako to chodí. Nikdy som nerandila a nerobila vzťahy.“

„Od toho máš nás,“ usmial sa Eva a načiahla sa k nej s elektronickou cigaretou, voňajúcou po multivitamíne.

„Len mňa, ty kliťošuk,“ rehotala sa Jara, jazykom znázorňujúc orál medzi ukazovákom a prostredníkom

„Vzťah ako vzťah, ty homofóbna trtka!“

„Zrazu som ja tá zlá? Prečo nepovieš našim fotrovcom, že vylizuješ placky?“ útočila Jara. „Skrývaš ju ako zlé tajomstvo a chúďa ženská by si pre teba zlámala nohy. Ty si tá, čo sa hrá s citmi a je v skrytu duše homofób.“

„V skrytu duše? Prestaň číta tie sračky a rozprávaj, ako človek. Čo to je v skrytu duše?“

Vzduchom začali lietať cukríky a pár trafilo aj Katarínu nakoľko ich izbička bola skutočne malinka.

Potiahla si z cigarety a dlho zadržala tú sladkosť v ústach, než ju bez šluknutia vyfúkla, ignorujúc peklo okolo nej. Boli šialené a za tie roky si zvykla, na ich vojny. Netrvali viac ako pár minút a potom boli znova  tie najlepšie kamošky na svete.

Mobil, ktorý nechala ležať pri nej zavibroval,  oznamujúc novu správu.

Usmiala sa. V deň jej narodenín bol na roztrhanie. Priania chodili, ako na bežiacom páse.

Ahoj, chcel som ti zaželať ešte raz všetko naj, uži si s holkami svoj večer.  No a v nedeľu nebudem môcť. Niečo mi do toho prišlo. Je mi to ľúto.

„Samozrejme, že prišlo,“ zašomrala a tým si získala pozornosť už takmer upokojených dvojičiek.

„Zrušil nedeľu,“ povedala skôr než sa opýtali.

„Prečo?“ zavyli naraz, tiež nespokojné. Mal brať aj ich na stanicu, aj keď šli opačným smerom.

Mykla plecom, netušila.

„Spýtaj sa. Máš predsa právo, nie?“ Hej, to mala, ale bolo tak divno okolo nich, že ho ani nemala chuť využiť.

V poriadku, môžem sa spýtať, prečo? Tešila som sa, že spolu ešte chvíľu budeme.

„Vážne? Toto mu napíšeš, po tom, čo si ho odkopla?“ kritizovala Jara, zatiaľ čo Eva sykla.

„A že ja sa zahrávam s citmi. Vidíš to Jari, takto vyzerá zahrávanie sa s mužským srdcom.“

Nerobila to, že? Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, napísala by mu presne toto. Pravdu.

Bodky naskočili o chvíľu neskôr potom na takmer celú minútu zmizli, spôsobujúc všetkým zúčastneným mdloby zo zadržaného dychu, než konečne naskočila opoveď.

Babke priviezli drevo a uhlie, potrebuje to nanosiť pod strechu.

P.S.: Matka ti želá všetko najlepšie. Majú pre teba aj so Silvestrom darček, takže v piatok povinne ku nám.

P.P.S.: Mám tvoje vlásenky, chcel som ti ich doniesť v nedeľu, ale, bohužiaľ, nemôžem.

„Hovno nemožeš!“ zrúkla ublížene na telefón.

„Čo? Čo píše?“ vyskočila Eva z postele a na kolenách sa znova nakláňala ku Kate.

„Niečo o uhlí a dreve,“ odpovedala Jara.

Odhodila telefón, až sa šmykol pod Jarinu posteľ.

„Klame!“ Ukázala  prstom na svoj iphon a neveriacky pokrútila hlavou. „Odstrihol ma klamstvom.“

„Prestaň, vôbec nemusel klamať. Čo ak jeho babka skutočne potrebuje nanosiť uhlie a drevo...“ obhajovala ho Jara a Eva zbesilo prikyvovala, hladkajúc ju po hlave ako psa.

„Klame. Načo by boli žene drevo a uhlie, ak jej v septembri doviezli dosť na celú zimu a v podstate celý mesiac strávil rúbaním dreva? Bola som u nej, keď zvážal uhlie pod strechu. Má ho toľko, že by ho mohla rozdávať. A neviem, či si neuvedomil, že som tam  bola a klamal automaticky alebo to urobil zámerne, aby som vedela, že sa so mnou proste nechce stretnúť,“ fňukala s tvárou v dlaniach tým hysterickým spôsobom bez sĺz.

„A divíš sa mu? Ak sa niekoho chystáš pobozkať je malá pravdepodobnosť, že to tomu dotyčnému ujde takže vie, že si ho odmietla zámerne. Je ponížený a odhodený. Zrejme si mysli, že to posral a ty si totálne zaláskovaná do svojho priateľa, a tak sa k poníženiu pridala aj hanba. Daj mu čas, Kata. Potrebuje to. Písal, že v piatok spolu budete...“ dychtivo mlela Jara a Eva stále masírovala jej ramená.

„To vravel aj včera a pozri dnes.“ Znova kývla pod posteľ. „Klame ma. Oporne, hnusne ma klame.“

 „No... ale ty mu robíš to isté,  Katarína. Klameš ho celé mesiace a bez dôvodu. On si snaží len ukradnúť čas na utriedenie myšlienok. Ty si ho klamala prvá,“ povedala Eva a spustila ruky z jej ramien.

Zrazu sa cítila úplne zradená aj nimi. Stáli na jeho strane a útočili na jej ubolenú dušu.

„Neklamem, len nevravím všetko. To je rozdiel.“

„Je to klamstvo od chvíle, ako ste ho spomenuli prvýkrát po rozchode a ty si nepovedala, že už spolu nie ste  a namiesto toho si vymyslela lož,“ mudrovala Jara.

Skĺzla pod posteľ svojím chudým telom a posunula jej telefón. „Napíš mu a povedz, že ak nemôže v nedeľu, nech sa k nám pridá dnes večer v bare a tam mu povieš, že si sa s Markom rozišla. A potom to necháš tak a uvidíš, čo sa stane medzi vami.“ Pošťuchla ju telefónom.

„Jo, napíš.  Ďakujem tvojej mamke. A okej,  nechcel by si ísť teda so mnou a s dvojičkami dnes do baru, ak zajtra nemôžeš? Vlásenky si nechaj na to číro!“ Ponúkla možnosť Eva a všetky tri sa na poslednej časti zasmiali.

Poslúchla, napísala všetko aj s tými sponkami a pridala emotikona, ktorého on vo svojich správach akosi zabudol použiť.

Prepáč, nepôjde to. Mám doučko s Ľubom a potom dohodnutý biliard s chalanmi z doučka, Dida nas vždy volala šachysti a kockáči. Sponky ti donesiem, práve som sa vrátil od Liv a už by mi boli na nič.. LOL.

„Spomenul Didu, úplne surovo a silno ju tam vtisol,“  zašomrala Eva, než Jara vyskočila  na rovné nohy.

„Jebať sa na to. Toto ani Manhy nespraví. Treba kuknúť, čo skrýva ockov bar.“

Jednoznačne to vyžadovalo rozbiť jeho mini bar.

 Nespomenul ju celé mesiace. Hľadela na tú správu a dokola si ju čítala. Jeho sexy strapatý rozcuch bol preč. Zrejme sa dal dole strojčekom.

Jasné, v pohode, uži si večer. Vidíme sa v piatok.

Ok. To bolo všetko, čo od neho dostala na svoje narodeniny. Ok  a historicky najhroznejšie odmietnutie na narodeninovú rozbíjačku.

A že sa zdrúzga pod obraz.

40.kapitola

Tupo hľadela do dvierok od linky. Stratená, ani nevedela kde. Posledné dva týždne to bolo šialené. Nemala potuchy, kým už bola. Bola tam len diera v jej hlave. Pohlcujúca všetky vnemy a zanechávajúca prázdnu, tupú ničotu. Milovala to.

Dokonca tak veľmi, že v sebe nedokázala nájsť ani trošku ľútosti pre večné hádky s rodičmi, ich odcudzenie.

Hluk v pozadí bol posledné dni večnou kulisou. Len bodkou za radikálnymi zmenami, ktorými si prešiel jej život.

Byt bol plný všetkých druhov indivíduí, ktoré boli ochotné zaplatiť, alebo, v posledných dňoch sucha, sa boli ochotné podeliť.

Dnes to bol dáky poondený úžerník, sľubujúci Mirovi pomoc zo sračiek. Nenávidela, keď bol ich návštevou on. Triasla sa už len z vedomia, že je v tej istej miestnosti a to k nej nemusel prehovoriť ani slovo.

Možno to bolo tým, že bol vysoký, tmavý, svalnatý a jeho čierne oči boli všade na jej tele. Dokonca aj keď diskutoval s Mirom. Keď šňupal to svinstvo, čo doniesol. Proste neustále.

Bola zabraná do seba tak veľmi, že nespozorovala, kedy sa k nej zozadu niekto priblížil a prirazil si jej telo na pevnú hruď.

Srdce sa jej rozbehlo z tej blízkosti. Boli to už celé dni, čo ho mala tak blízko. Čo sa jej dotkol, prehovoril na ňu.

Nebolo to tak, že by nemali sex. Ale bol to už, len sex, prázdny akt a ani jeden z nich sa nedokázal dostať zo svojej hlavy dosť dlho na to, aby sa snažil pracovať na uspokojení toho druhého.

Nevedela ako dlho to bolo, tri, možno štyri dni, čo si ju vzal zozadu a rýchlo. Prehnutú cez zábradlie balkóna, alebo to bolo operadlo gauča? Nevedno.

Ucítila na krku teplý dych a závan štipľavej, škoricovej žuvačky, jej posial pokožku zimomriavkami. To bol dôvod, prečo sa chvela. Miro už dávno nemal potrebu dotýkať sa jej pokiaľ nemusel, pokiaľ nebol zúfalý po ženskom tele, čo bolo stále zriedkavejšie.

Strčila do neho lakťom. No bol príliš silný, príliš mohutný, aby s ním čo i len pohla. Namiesto toho sa k nej ešte viac natlačil, až ju postrčil k linke a kraj pracovnej dosky sa jej vtlačil do pod bruška.

Bez ostychu skĺzol rukou medzi jej nohy a cez bavlnené, čierne legíny končekmi prstov zatlačil na to správne miesto. Bez chybne, priamo tam, kde mal.

Mala pocit, že to boli už roky, čo sa jej tam naposledy niekto dotkol. Dokonca ona sama bola príliš lenivá, aby to urobila. Alebo sa až príliš málo zaujímala. Netušila.

Nechala ho, nie viac ako jeden nádych, tlačiť na ňu, na to miesto a potom sa vzoprela a oboma lakťami trhla dozadu, dostávajúc ho od seba na vzdialenosť pár centimetrov.

Zasmial sa. Čisto mužským a hriešnym spôsobom, než sa k nej znova pritisol.

„Odpáľ odo mňa, ty zmrd. Miro ťa vykope, ak uvidí, že sa o mňa trieš, ty úbožiak.“ Vedela, že to už dávno nie je pravda. Nezaujímala ho viac, ako hovno, čo ráno vysral, no ten namyslený kravaťák to nevedel s tým jeho sveťáckým úsmevom a Old spice škoricovou voňavkou.

Netušila ako sa volá. Nedokázala si vybaviť, či ich Miro predstavil a ona bola tak odpálená, že si nezapamätala meno, alebo ich nepredstavil. Bolo to jedno, ako vlastne všetko.

„Ani si nevšimol, že som preč. Som si istý, že by sme mohli dať rýchlovku priamo tu a ani by sa neunúval zdvihnúť svoj zadok.“

Pravda toho vyhlásenia jej nahnala strach. Mohol by ju prehnúť tu a teraz a Mirom by to ani nešklblo.

Bol sexy. Ten typ starám sa o seba a trávim veľa času v posilke a šukaním sexy zlatokopiek. Pred časom by sa šla potrhať, aby si ju všimol. Aj teraz by sa šla. Ale Miro bol posledný človek, čo jej na svete ostal. Bola lojálna a nikdy by ho nezradila. Človek neurobí tú istú chybu dvakrát. Nech už to medzi nimi bolo akokoľvek. Mali spoločnú minulosť, kryli s chrbty a zžili sa spolu.

„Nech si zdát. Dúfam, že si si užil svoje pracky na mojej piči, lebo to bolo poslednýkrát, čo si vyskúšal, aké to je cítiť ju.“ Sotila do neho tvrdo a chystala sa odísť z kuchyne, než ju prirazil o linku a tresol jej zadnú časť hlavy.

„Na tvojom mieste by som sa ku mne správal pekne. Možno odmietnem dať tomu stroskotancovy lóva a skončí vykuchaný na dne Dunaja. Poznám Reného chlapcov, majú radi krv a skutočne si užívajú vytĺkanie dlžôb, všetkými spôsobmi, ktoré si dokážeš predstaviť. A ešte mnohými, ktoré tvoja myseľ nedokáže ani vyprodukovať,“ vyhrážal sa, natisnutý na ňu najviac ako mohol.

Stíchla. Prehltla slová a radšej sa otočila znova k linke a sústredila sa na krájanie rajčiny.

Prečo to vlastne robila? Nemohla si spomenúť, kedy naposledy jedla. Kedy naposledy cítila hlad, alebo smäd. Ak by nebola chorá a posadnutá hygienou, vykašľala by sa aj na sprchovanie. Bolo stále ťažšie prinútiť sa stráviť potrebné množstvo času pod tečúcou vodou.

„Je mi to u prdele. Dotkni sa ma ešte raz a urvem ti gule a prinútim ťa ich zožrať!“ vrčala pomedzi zuby, nespúšťajúc oči z rajčiny, ktorú krájala, pre nikoho, na tenké kolieska.

„Sleduj,“ vyzval ju, ukradol si jeden plátok a strčil si ho do úst. Nemohla si pomôcť a sledovala jeho jazyk, ktorým si oblízol plnú, spodnú peru, než na ňu žmurkol a s úsmevom jemu vlastným sa otočil do obývačky.

„Kurva, kámo, tá tvoja malá sučka je verná. Skúsil som to na ňu a takmer mi urvala gule.“

Miro sa zasmial. Nečakala viac. Ten chlapec, čo by mu nabil hubu, za to, že ju nazval sukou bol preč. A bola to z časti jej vina.

„Skúsila by dať inému, skončila by na dlažbe. A to ona príliš dobre vie,“ odpovedal Miro so smiechom v hlase, ale ona ho poznala, ten odkaz pre ňu tam bol jasný a výhražný.

Aj napriek nutkaniu vyhľadať jeho pohľad to neurobila. Zostala v časti kuchyne a hľadela na nakrájanú rajčinu, s nožíkom v ruke, bez pohybu. Než sa okolo nej znova neomotali ruky a tento krát vydýchla prekvapením a úľavou zároveň. Krémová vôňa jeho pánskeho mydla, bola vždy jej slabosťou. A už takmer zabudla, ako dobre vždy voňal.

„Som rád, že si sa mi neskurvila. Nezniesol by som, ak by som si tým musel prejsť znova. Nerád by som ti ublížil.“ Pohladil ju nosom po krku, vdychujúc jej vôňu. „Nenúť ma to urobiť...“

Zbesile pokrútila hlavou. Nikdy ju ani silnejšie nestisol. Bol buď to nežný alebo ignorantský. Nikdy násilný. Agresia v jeho slovách ju paralyzovala v rovnakom čase, ako pohnala krv v jej žilách rýchlejšie.

„Nikdy Miro. Patrím ti, tak dlho, ako budeš chcieť.“ Nikdy pred tým mu to nepovedala. Nikdy pred tým nemala pocit, že by musela. Ale bol jej kotvou, a v neposlednom rade vždy zohnal, aj keď nie viac, ako jednu dávku, ktorú si museli podeliť. Vždy tu bol pre ňu v čase, keď boli absťáky smrtiace, pohol aj zemu, aby jej uľavil.

„Navždy.“ Prstami skĺzol rovnako, ako ten skazenec medzi je nohy, berúc ju silno medzi palec a ukazovák, stískajúc až do bodu bolesti.

„Toto je moje, Diana.“ Stlačil silnejšie, až jej do očí vyhŕkli slzy.

Bola troska. Jej hlava bola totálne pojebaná. Milovala každý impulz bolesti, čo jej stláčaním spôsobil. Bola ako prahnúce, malé dievčatko, túžiace po pozornosti, ktorej sa jej nedostávalo a tak jej nezáležalo na spôsobe. Dôležité bolo, že tam bola a nič viac pre spokojnosť nepotrebovala.

„Každý skurvený kúsok,“ zavzlykala a on ju spokojný s odpoveďou prepustil.

„Tak sa správaj slušne k tomu chlapovi. Má v rukách náš zasraný život. Tie prachy od neho potrebujem.“

„Kam si dal tie, čo som vzala zo svojho účtu na výšku? Bolo to tisícpäťsto eur. Nemohol si ich rozflákať ani nie za tri dni. Nechcem ho tu, naháňa mi hrôzu,“ prosila plačlivo, pritláčajúc tvár do jeho trička.

Chcela späť svojho Mira, chcela, aby ju objal a ubezpečil, že bude všetko okej.

Odtlačil ju od seba a prinútil ju pozrieť sa mu do čí.

„Zaplatil som Renému za ďalší tovar, aby som mal čo predať, čo si čakala? Že mi aj napriek dlhu dá bez zábezpeky?“

„Prečo si rovno nevyplatil dlh? Mal si mu to zaplatiť a bol by pokoj,“ vyčítala šeptom, objímajúc sa rukami.

„Visím mu viac, ako si dala a tak by sme skončili ešte horšie, ako teraz. Bol to ten najrozumnejší krok. Tak drž tú svoju malú hubu na uzde, nedojeb to.“

Tak dojebaní. Boli tak hnusne dojebaní.

Tíško vzlykala nad spomienkou chlapca, ktorého stretla v autobuse a dievčaťom, ktorým v tom čase bola.

Musela byť k sebe úprimná. Nezmenil sa len on. Bol jej zrkadlom. A ona bola tá, čo to všetko začala, čo ich zničila do dnešnej podoby.

Cítila na sebe jeho oči. Bolo to akoby tisícky malých ihiel bodalo do jej chrbta, krku a mozgu.

Na jeho zákernej a tvrdej tvári sa objavil ešte zákernejší úškrn, keď svoj pohľad stiahol na Mira, stále stojaceho pri nej.

„Asi som si to rozmyslel. Tie prachy ti dám, až zložíš aspoň tridsať percent zálohu. Nič proti tebe, kámo, vieš, že sme okej. Ale obchody idú mimo priateľstvá. Ak dlžíš Renému, nemôžem riskovať, že zostaneš visieť aj mne.“ Netušila, čo mal za lubom, ale ten pohľad, čo jej na konci venoval jej obsypal telo studeným potom.

„Alex, kurva. Nebuď za kokota. Vrátim ti. Prisahám. Nemám prachy. Ale mám matroš. Predám dačo, dostanem sa zo sračiek a splatím ti,“ naliehal Miro, presúvajúc sa do obývačky, aby mohol čeliť tomu úžerníkovi priamo z oči do očí.

„Povedal som, tridsať percent, alebo založ niečo, čo má aspoň trošku väčšiu hodnotu. Inak do toho nejdem.“

Problém bol, že ten byt neobsahoval nič, za čo by mohol dostať toľké prachy.

„Alex, nemám nič. No tak, dávam ti svoje slovo. Zaplatím. Každý jeden cent.“

Vedela, že ho naťahoval. Ani mu nevenoval skutočnú pozornosť. Celý čas sledoval ju.

Jeho oči sa stiahli v zlom prižmúrení a pery vykrútili do zlomyseľného polovičného úškrnu.

„Požičaj mi ju.“ Kývol hlavou jej smerom a obaja aj s Mirom si vymenili zmätené pohľady.

Sleduj. Och, áno, už tomu rozumela.

„Ako, požičať?“ vrčal pomedzi zuby, aj keď jej pomaly dochádzalo ako a jemu určite tiež.

Jeho telo sa naplo, keď sa vystrel v snahe týčiť sa nad sediacim zmrdom na ich gauči.

„Jeden rýchly zásun. Nič osobné. Je skurvene žhavá, nebude to trvať dlhšie ako desať, možno pätnásť minút,“ obchodoval, akoby bola kus mäsa.

Desať, pätnásť minút bolo dosť na to, aby zvažovala samovraždu nad podržaním tomu slizákovi s vygelovanou cestičkou.

„Zabudni, do tohto ja nejdem. Je moja.“ Nedal sa ukecať a ona ho v tom okamihu milovala viac, ako kohokoľvek kedy milovala.

Nedá ju. Nedovolí, aby jej bolo ublížené. Patrí jemu. Ak niekomu bude robiť kurvu a rohož bude to len a len Miro.

„Ako myslíš, bola to ľahká cesta k prachom, dokonca by som ti prihodil aj päť stovák na vrch,“ lákal a ona mohla vidieť, ako Miro zaváhal.

„Päť? Za jednu trtkačku?“ kontroloval a jej žalúdok sa skrútil.

„Je skurvene nádherná. Je to cena, ktorú som ochotný dať tebe. A odpustiť ti splácanie. Daj mi ju a ja ti dám tri päťsto a nebudeš mi musieť dať späť ani cent.“

Naprázdno prehltla, keď sa k nej Miro otočil, študujúc jej telo.

Prosím, Bože, nech povie nie.

„Reného chlapci sú sadisti. Ver mi, dokážu ťa stĺcť tak, že ani ty sám nebudeš vedieť čí si. A René vie byť hajzel. Ver mi, nechceš ho spoznať v tom móde. Ale, ako chceš, vysvetli mu to v čase, keď ťa bude krájať na kúsky, prečo si tie prachy nezohnal. Možno bude zhovievavý a skončíš ako sexuálna hračka a chlapi ťa budú trtkať do zadku, ako dáku malú kurvu.“

Miro sebou trhol a nemusela ani vidieť do jeho tváre, aby vedela, ako sa rozhodol.

„Miro,“ šepla neveriacky, točiac hlavou, keď sa na ňu pozrel.

„Mala by si tiež začať robiť niečo, aby sa dlh splatil. Je v prvom rade kvôli tebe. Nemôžem sa tu snažiť udržať nás nad vodou len ja.“

„Miro,“ zopakovala a ani sa neunúvala utrieť slzy.

„Dlžíš mi to, Diana, dostala si ma do týchto sračiek, tak ma z nich vykop! Koniec koncov, máš slabosť na mužov obleku. Možno si to aj užiješ,“ trepal nezmysli.

Bola to rana pod pás. Nemal práve v tej chvíli vyťahovať Dantonyho. Nemal ho vyťahovať nikdy a už vôbec nie ako zbraň.

Nestane sa to. Radšej skape, akoby podržala tomu nakazencovi.

„Postarám sa, aby si to užila.“

Kyseliny zaplavili jej ústa a ona ich len tak-tak stihla vypľuť do drezu.

„Miro, nemôžeš ma len tak dať jemu. Sľúbil si, že sa o mňa budeš starať,“ fňukala a nemohla uveriť, že to bol ten istý chlapec, čo s ňou pred mesiacmi jednal ako s najvzácnejším pokladom.

„No, je čas, aby si sa ty na oplátku postarala o mňa. Je to len sex, nerobme z toho tragédiu.“

Až jej zarazil dych. Ešte pred chvíľou mal ruku medzi jej nohami, vyhlasujúc, že patrí iba jemu a nech ju ani nenapadne dať komukoľvek.

„To sa nestane!“ Vystrelila z kuchynky rovno k dverám, pripravená opustiť toto miesto aj toho chlapa na dobro.

 No skôr, než sa dostala k otvoreniu dverí, bola stiahnutá do škoricového oblaku a skončila prirazená k stene.

„Bude to po dobrom alebo po zlom. Vyber si, ale dnes budem v tebe, ty suka,“ vrčal jej do tváre zatiaľ, čo ju s rukou okolo jej krku paralyzoval, dýchajúc vlhký, škoricový dych do jej tváre. Tí uhladení, navonok usporiadaní sú vždy najhorší.

„Daj tie paprče dole!“ Bol tam Miro, zachraňujúc jej pľúca a jemné, citlivé svaly na krku. „Mal to byť len zásun, nie ubližovanie jej!“ Trhol ňou k sebe a stiahol ju za svoj chrbát.

Ani Alexovi neušla tá irónia jeho vyhlásenia. Zasmial sa na ním, krútiac hlavou, než mu ju vytrhol z rúk a omotal ruku okolo jej pása. Cítila sa ako handrová bábika na ktorej v skutočnosti niky dosť nezáležalo.

„Vypadni!“ Kývol k dverám Alex. „Dám ti vedieť, keď skončím.“

Miro zaváhal, sledujúc jej krk a červené stopy, ktoré tam pravdepodobne vyklíčili. „Chceš prachy? Áno? Tak ma s touto sladkou, malou žabkou nechaj samého... Chvíľku.“ Posledné slovo zašepkal, vdychujúc vôňu jej pokožky.

A ten zradca sa pohol. So sklonenou hlavou, sledujúc svoje poondené topánky, otvoril dvere, pripravený nechať ju s iným mužom. Samú.

„Iba raz, Di, prisahám, že iba raz a potom, keď sa dostaneme z týchto sračiek, odídeme a začneme od znova.“ Zdvihol hlavu a slzy v jeho očiach v nej tvorili hnev. Tak silný, že než si uvedomila svoje činy, siahla na samé dno seba a fľusla do tej tváre.

Nebolo to ako vo filmoch. Netrafila sa do stredu jeho očí. Ani tam nebol dostatok hlienu. Boli to len spenené sliny, roztrúsené po jeho pravej tvári a brade. Prisahala si, že tie miesta už nikdy nepobozká, nikdy nepobozká jeho.

Z jeho zradcovských očí sa vykotúľala jedna klamlivá slzy než si otrel bradu a otočil sa s tichým: Milujem ťa a nemôžem inak.

Celé poondené mesiace nemal potrebu povedať jej to a vyberie si moment, keď ho nenávidela viac, ako kohokoľvek. Nebola si istá, či niekedy cítila nenávisť. Lebo toto bolo zdrvujúce a ničiace. Ochromujúce celú jej bytosť.

Dvere sa s tichým kliknutím zatvorili ešte skôr, ako stihla čokoľvek urobiť. Skončila tlačená s rukou v jej vlasoch ku gauču.

„Buď dobré dievča, a užiješ si to, rovnako ako ja,“ vrčal, keď ju prehol cez vrch gauča a ona mala dokonalý výhľad na stolík so stopami heráku, ktorý si šľahli, ani nie pred hodinkou. Možno skôr.

Nemala chuť vzdorovať. Zostala prevesená cez gauč, s očami dokorán, zatiaľ čo on robil, čo si zaplatil a premýšľala, či by vedela, ak by bola opatrná, nazbierať dosť toho svinstva aspoň na jeden malý šňup. Iba toľko, aby mohla cítiť to príjemné pálenie a stekajúci sajrajt jej nosohltanom.

Jeho ruka sa pohybovala, pracujúc nesebecky na nej, zatiaľ čo sa bez náhlenia snažil nájsť svoju úľavu.

Časť z nej, iba mizivá, si vychutnávala tú malú pozornosť. Nemusel to robiť. Nemusel sa snažiť dať jej rozkoš. Mohol sa hnať za svojím uvoľnením a odísť. Ale taktiež nenávidela každý ťah jeho prstov. Snažil sa ju prinútiť cítiť dobre, a ak by sa to stalo, nemohla by to, čo jej robí, nenávidieť tak veľmi, ako chcela, ako potrebovala.

Jeho pohyby zrýchlili a ona spozornela. Vydal sexy zvuk, až jej naskákala husia koža. Prečo nemohol byť jedným z tých sexy týpkov, ktorý vydávali smiešne, slizké a na mužov nepatričné zvuky pri orgazme?

Nevedela ako dlho to trvalo. Nechcela vedieť. No on sa neponáhľal ani potom. Stále ju mal plne oblečenú len s nahým zadkom pritisnutú k jeho bokom zatiaľ, čo sa maznal s jej ramenom.

„Poslušné, malé mačiatko.“ Dýchol jej na zadnú časť krku, nosom štekliac jemné vlásky. „Neboj, nepoviem ani slovo. Môžeme tvrdiť, že si si to neužila. Bude naším tajomstvom, že si malá, zvrhlá čuba. Ktorá milovala každý môj dotyk.“ Uhryzol ju do kru. Skutočne uhryzol a konečne z nej vyliezol.

Nepovedala ani slovo, stískala päste na ústach v snahe nevzlykať.

Zvuk zipsu a pohyb ju prinútili sa prikrčiť. Znova ho cítila za sebou. Silnú, jemnú látku jeho tesilákov na nahom zadku a jeho prst ktorým si vychutnával seba medzi jej nohami.

„Lahodné, a tak mäkké,“ zapriadol a bol to posledný kúsok, ktorý potrebovala na zloženie sa.

Vzlyky trhali jej telo na kusy, klesla na zadok, ani sa neunúvala obliecť. Objala si kolená a plakala do nich, cítiac ho všade pri každom nádychu.

„Hej,“ upútal jej pozornosť, zdvíhajúc jej hlavu jemným poťahaním za vlasy, „ skry si to a uži si odmenu, ak by si bola na dne a potrebovala si viac, stačí sa mi ozvať a môžeme sa dohodnúť. Daj mi viac teba a ja sa postarám, aby si nikdy nestrádala.“

Mala mu napľuť do tváre. Mala ho aspoň raz udrieť do jeho permanentne namysleného úškrnu. Ale pohľad na ten prekliaty saklík a obsah v ňom? Ak by bola šetrná mohla by mať svoj pokoj minimálne po celý zajtrajšok.

Mal na sebe už aj sako, z ktorého vytiahol peňaženku a k saklíku, ktorý odpočíval v jeho dlani pridal aj malú zlato čiernu vizitku.

Alex Horváth, oznamovala s titulmi a skratkami, ktorým nerozumela.

Načiahla sa po nich. Ak ju on zradil, prečo by ona nemala mať bočné vrátka? Nebolo nikde napísané, že ich niekedy využije, ale mať poistku bolo uspokojujúce.

„Dobré dievča.“ Pohladil ju palcom po líci a po pere. „Si tak skurvene nádherná, že mám chuť si ťa vziať a tomu úbožiakovi zariadiť trvalý pobyt na dne rieky.“ Zlapala po dychu s úzkosťou v očiach bola pripravená prosiť.

Dala by mu tisíckrát, ak by nechal Mira na pokoji. Nemilovala ho, ale bol jej najbližšou osobou a nedokázala zniesť predstavu, že by mu bolo ublížené, že by už nebol.

Nezáležalo na tom, čo jej urobil, nikdy by mu neželala smrť.

„Nechaj ho, prosím, urobím čokoľvek,“ vrhla sa na neho, zúfala dokázať, ako vážne to myslí.

„Miluješ ho?“ spýtal sa pobavene, zatiaľ čo ju od seba nežne odstrčil, vstávajúc na rovné nohy.

„Je jediný priateľ, čo mi ostal.“

„Aké smutné, že jediný človek, ktorému si oddaná dosť na to, aby si prosila o jeho život a dobrovoľne sa predala je ten istý, čo ťa dostal do tejto situácie.“ Sklonil sa, potiahol ju za ruky a nasúkal ju do spodného prádla a legín. Nežne a sústredene narovnávajúc každý záhyb. Nakoniec ju pohladkal oboma rukami po zadku a jemne stisol.

Otočil sa jej chrbtom a napravil si rukávy na saku, pomaly kráčajúc k dverám.

„Čokoľvek budeš potrebovať, ozvy sa. Moju cenu poznáš.“

Poznala a rozhodne si tým procesom nechcela prejsť znova.

Zatiaľ čo on volal, zrejme Mirovi, aby si prišiel vyzdvihnúť svoju výplatu, za jej vysúloženie iným chlapom, ona prešla k svojej zimnej bunde a do vnútorného vrecka schovala svoju odmenu.

Ten zradca z nej nedostane ani smietku. Bude sa kochať pohľadom na jeho krútenie sa a skuvíňanie pri absťákoch s vedomí, že keď príde ona domov, zamkne sa v izbičke a bude ju čakať ten najhlbší a najspokojnejší spánok.

Voľačo drmolil do telefónu, no ona tomu nevenovala pozornosť. Držala v ruke vizitku a zvažovala svoje možnosti. Zahodiť? Odložiť?

Za posledné mesiace sa naučila, že nič v živote nie je isté.

Budúcnosť s Jakubom? Zničená.

Láska k jej letnému mužovi? Zdupaná.

Dôvera, pocit bezpečia a istoty pri jej autobusovom priateľovi? Navždy preč.

Skutočne nik nemohol zaručiť pohodu ďalších dní. Mirova lenivosť a pohodlnosť ju možno zasa dostanú do situácie, keď bude potrebovať pomoc. A aj keď jej je zo škorice už od teraz navždy zle, stále to neznamená, že by to neprekusla. Voňavý chlap je stále lepší ako dáky slizák špinavý z ulice.

Vložila si vizitku tiež do vrecka akurát v okamihu, keď sa dvere rozleteli a dnu vošiel on . Strapatý s červenou tvárou a očami, v ktorých sa ešte držalo pár slabošských sĺz.

Ešte včera by ju obraz na jeho červené a uplakané oči zničil. Ešte včera by ho vzala do objatia a držala, kým by sa mu neuľavilo.

Dnes jej prišli trápne a pri pohľade na ne sa chcela smiať. Vysmiať ho za jeho patetickosť a sebeckosť. Aké právo mal on plakať? On bol prehnutý cez gauč a pchali do neho niečo o čo nestál? Nie!

Bola to ona. To ona potrebuje sprchu lebo to jeho svinstvo ju celú ulepilo.

Alex k nemu prešiel, než sa dostal on k nej, a šmaril mu do ksichtu päťsto euráky, ktoré sa rozpŕchli a pomaly leteli k zemi.

„Dobrý obchod,“ vysmieval sa, zatiaľ čo sa Miro skláňal a zbieral tie poondené bankovky z podlahy.

Nechala oboch tak. A prešla k malej komode, kde mala už svoje miestečko na spodné prádlo a pár šiat. Vzala tú najviac sexy čipku, čo tam ukrývala a chcela mu proste len ješitne ukázať, čoho sa vzdal. Čo dobrovoľne požičal. Istá časť z nej dokonca odmietala sprchu. Iba aby mohol cítiť a zrejme aj vidieť iného na jej stehnách, vsiaknutého do tenkej látky. Ale bolo jej z toho príliš zle a nepohodlne. Potrebovala sa ho zbaviť aspoň toľko, koľko dovolí voda a mydlo.

Znásilnená. Videla fúru filmov, čítala nespočetné množstvo kníh. Ženy boli zničené a triasli sa odporom, hnevom a zúfalstvom. Prečo sa ona tak necítila? Bolo jej zle z tej lepkavej veci, čo po sebe nechal v jej vnútri a gravitácia si ju pýtala späť, bolelo ju na hrudi z toho, čo jej Miro urobil. Ale inak? Nič.

Bola tupá a prázdna. A bolo to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. Nechcela k svojim démonom pridávať ešte ďalšieho.

Premýšľala, ako by na toto zareagovala stará Didiana. Ak by sa jej stalo, že by bola prinútená k sexu. No to ju rozosmialo. Stará Dida bola bojovnica. Kopala a kričala by, až by ju ten násilník musel ubiť do kómy, než by sa mu podarilo zasunúť. Teraz jej bolo všetko u prdele. A Mirova zrada to len dokončila.

 Prvýkrát skutočne nenávidela, že k tým hlúpym kúpeľňovým dverám neboľ kľúč. Akurát skončila vymývaním toho zmrda zo svojho tela, až mierne štípalo, keď pánty tíško zavŕzgali a ona po vzhliadnutí od svojho do ružova vyšúchaného lona vzhliadla, aby sa mohla stretnúť s jeho pohľadom.

„Di, je mi to tak ľúto.“

„Vypadni!“ Vystrela ruku, v zbytočnom geste, k dverám. Práve vošiel tými dverami, bol by v tom čert, aby nevedel kadiaľ von.

„Je mi to tak ľúto, kráska. Prosím, len mi odpusť. Prisahám, že už nikdy, nikdy sa to nezopakuje. Nikdy ťa k tomu neprinútim.“ Vkĺzol k nej do sprchového kúta oblečený v tričku a džínsach a aj napriek jej protestom ju k sebe pritiahol a tuho objal, prirazenú chrbtom k svojej hrudi.

„Proste vypadni, Miro. Si tá posledná bytosť na tomto svete, ktorú práve teraz túžim mať vo svojej blízkosti.“

„Nemal som na výber, Di. Čo som mal robiť? Tie prachy by som nikdy nezohnal. Každým dňom sa úrokmi dlh zvyšoval. Zaplatím mu tie skurvené prachy a urobím aj nemožné, aby sa to už viac nestalo. Myslíš, že mňa nezabíja vedomie, kam sme sa dostali? Čo som musel urobiť? Milujem ťa dievčatko, tak strašne...“

Toto nemienila počúvať. Obrátila sa k nemu a z celej sily mu vrazila. Päsťou trafila síce niekde k spánku a asi ho to bolelo menej ako ju, ale pre ten pocit zadosť učinenia to stačilo a tak mu vrazila ešte raz, a potom ho sotila do steny sprchy, aj keď sa z nej nestihol pozviechať po jej pravom háku.

„Nikdy mi už tie sračky nevrav. Ty nemáš ani potuchy, čo to znamená láska. Našiel by si iný spôsob. Vykrádačky, kšeftovanie s autami, čokoľvek, nie sakra obchodovanie s telom svojej priateľky!“

„Je mi to ľúto.“ Vtiahol ju do náručia a držal, aj napriek jej boju. Ale čas, keď v jeho náručí našla pokoj, bol preč.

Potrebovala sa od neho dostať. „Idem domov. Potrebujem čas, bez teba.“

Ustúpil, nechal ju odísť spod stále tečúcej vody, než ju vypol.

Ešte v sprche zo seba zhodil ťažké, mokré veci a vystúpil z nej nahý. Milovala to telo.

Nebolo svalnaté, ale bolo jej bezpečím, jej územím pokoja a mieru. To bolo už tiež preč.

Nezostalo jej už nič.

„Vrátiš sa, že? Diana, prosím, len sa vráť.“

Neodpovedala, nevedela, či sa vráti. Musel byť spôsob, ako sa dostať k dávke aj bez neho. Mala prachy, rodičia mali prachy. V skutočnosti ho vôbec nepotrebovala.

Ale niekedy ani v ľuďoch, čo vás splodili, nie je istota večnosti. V živote človek nemá nikdy istotu.

41.kapitola

Už skutočnosť, že sa svieti jej mala napovedať, že sa cez to všetko, len zvalením do postele, neprenesie.

Bola to prvá,  malá indícia.

Ale ignorovala ju.

Vedela, že otec sa často zobudí v noci, len pre to, že dostane chuť na cigu a pri otvorenom, kuchynskom okne, pri svetle z digestora, vytiahne aj dve, než sa spokojne otupený nikotínom, vráti do postele k matke, ktorá ho od seba, šepkaným štekotom, odstrčí, lebo  smrdí ako štamgasta.

Teraz  svietilo veľké svetlo v obývačke. To si však uvedomila, až keď otvorila dvere, v snahe  čo možno najtichšie.

To bolo, samozrejme, úplne zbytočné. Matka a otec, aj o pól jednej nad ranom, viedli horúcu diskusiu. Aj keď to skôr mala nazvať jednostrannou hádkou.

Otec kričal, pochodoval po miestnosti, s cigaretou. Matka musela byť pekne zastrašená jeho výstupom, dávno by ho hnala s vyťahanými ušami.

Dnes však pokorne sedela na gauči, spustené ramená a vlasy červenej medi s odleskami hnedej, mala rozsypané, ako závoj, skrývajúci jej tvár.

„Je to tvoja vina, Gréta!“ pokračoval, stále dupajúc po bielom koberci, na ktorom budú čochvíľa nepekné, šedé fľaky z popola, čo neustále opadával z cigarety, ktorou sa oháňal všade okolo seba.

„Mala si mi to povedať! Si jej matka, do frasa! Ako môžeš dopustiť niečo také?! Toleruje toto Boh?!“

„Skúšala som, prisahám. Ale je v tomto po tebe, vzala si do hlavy a nešlo ju odhovoriť,“ popoťahovala, žmoliac v rukách kapesník.

„Mala si mi to hneď povedať, nie teraz. Porátal by som sa s tým, akože, mužom. Pozri kam ju to dostalo, pozri kam si ju dostala, ty!“ Výhražne sa sklonil nad matkou, čím ju prinútil skrčiť sa ešte viac.

Mala dosť panovačných mužov, čo potrebujú naháňať ženám strach, aby si dokázali svoju moc a silu.

Otec s matkou sa nehádali.

Nikdy.

Malé výmeny názorov, ktoré boli skôr  doťahovaním. Iskrenie medzi nimi aj po tých rokoch bolo intenzívne, akoby sa spoznali iba nedávno. Akoby boli čerstvo zaláskovaní a ani tie roky nič na ich láske neubrali.

Boli hrdinami z kníh, ktoré s Katou tak milovala. Kde mali svoje šťastné až naveky dve spriaznené duše.

Nikdy po nej neštekal, nikdy sa netýčil, nie takto. Ráno začínali kávou, sladkým bozkom, šepkanými slovíčkami lásky. Každé jedno ráno.

Bola na to tak zvyknutá, že to často prehliadala. Po tom, čo jej Jakub povedal, že by dal všetko, keby sa jeho rodičia radšej každé ráno pred ním muchlovali, odsunula aj adolescentnú nechuť, na ten pohľad.

A teraz to bolo preč. Idylické manželstvo sa rozpadalo a z otca podpapučníka sa stal predátor, pripravený zaútočiť na slabšiu a roztrasenú korisť.

Nakoniec si ju  všimol. Nie však tým, že by ho odtrhla  od matky svojím uhrančivým pohľadom, ktorým vypaľovala do jeho hlavy dieru. Ale zalapaním po vzduchu, keď si všimla, že dvere od jej izby sú dokorán a jej veci sú po celej podlahe.

„Pozrime sa, kto sa nám uráčil vrátiť konečne domov!“ Vyrazil k nej v tej istej chvíli, ako sa ona pohla do svojej izby.

„Čo si to urobil s mojou izbou?“

„Kde si bola?“ Ignoroval jej otázku, zatiaľ čo ona sledovala svoje veci, ako sa váľajú všade možne.

Jej učebnice a obľúbené knihy boli zmesou so spodným prádlom a šatstvom. Dokonca aj matrac bol vytiahnutý z postele, paplón a vankúš zvlečené z návlečky.

Nič nebolo na svojou mieste. Jej hudobný zošítok, ktorý mala ešte zo základky a nikdy ho  skutočne nezapísala, bol otvorený a ona sa k nemu rozbehla, ako zmyslov zbavená.

Bol to zásah do jej súkromia, do jej hlavy.

„Ako si mohol?!“ kričala a ohodila ho svojím starým zošítkom, v ktorom mala napísané svoje predstavy, ako by mohol vyzerať jej život s Dantem a ich maličkým. Bolestivé sny a túžby.

Zradil ju.

Ďalší muž, ktorému verila, ktorého milovala a on jej takto kruto vytrhne zvyšky srdca, čo tam po sebe zanechali tí ostatní a rozdupal ju na kúsky, až z nej nezostalo skutočne nič.

„Kde si bola?“ zopakoval otázku, nedotknutý jej slzami, medzi dverami izby.

„Nič ťa do toho!“ Ohodila ho tričkom, alebo čokoľvek to už bolo.

Nechal to dopadnúť pri svoje bosé nohy a venoval tomu kúsku látky rýchli pohľad.

„Poslednýkrát. Kde, si, bola!“ vrčal každé slovo, keď sa pohol do jej izby. Ale ona nebola matka, ju nezaženie do kúta. Dnes to už jednému dovolila, mala toho dosť.

„To ťa nemusí trápiť, som dospelá, nemusím sa  trápiť hlásením sa, ako dáka malá pätnástka.“

„Pokiaľ bývaš pod mojou strechou, ješ moje jedlo, utrácaš moje peniaze, tak áno, musíš. Kam si dala dvetisícky z účtu? Uvedomuješ si, že to boli peniaze na tvoju budúcnosť?“

Nerátala s tým, že by otec skutočne študoval výpisy z banky. Účet bol na jeho meno, ale nikdy si nevšimla, že by pohybom na ňom venoval dáku veľkú pozornosť.

„Povedal si, že môžem sem - tam niečo vziať.“ Dupla si s prekríženými rukami, no odmávol ju.

„Nie dve tisíc v priebehu pár týždňov, od októbra z toho účtu zmizlo tisícdeväťsto osemdesiatšesť eur a päťdesiat sedem centov. Posledný výber bol tisíc päťsto, ani nie pred týždňom. Kam si dala tie peniaze?“ Zahnal ju do kúta a ona začala habkať, neschopná nájsť slová, ktorými by vysvetlila, že jej priateľ dealer a závislák v jednej osobe potreboval prachy a ona  ich mala.

„Sú to moje prachy, môžem si robiť, čo chcem. Možno ani nechcem ísť na výšku!“

„Sú to moje prachy. Osemdesiat percent na tom účte sú moje vklady...“

„Tak som minula len tých dvadsať. Daj sa do pohody otec, ešte sme sa nedostali ani k stuškovej a ty sa tu ideš poondiť za pád eur,“ pripomenula mu.

Útok je najlepšia obrana a ona to potrebovala, bola vinná, ale nikdy to neprizná.

„Pár eur..." Vedela, že otca pripravuje o príčetnosť. Stisol si koreň nosa a dal si čas na pár hlbokých nádychov.

„Vyzleč sa!“ nakázal tvrdo, dvíhajúc k nej ruku.

„Čo?“ Nevidel ju nahú od, no dlho. Nebol typ dokonca ani na kupaliská, preto chodila výlučne len s matkou. Takže hanblivosť pred ním bola vybičovaná až to trápnej miery. „Nie!“

„Povedal som, vyzleč sa a ukáž mi ruky a stehná. Hneď teraz. Nenúť ma vyzliecť ťa, ako malé dieťa,  Didiana.“

Pretočila oči nad jeho hlúposťou. Skutočne si myslel, že je tak sprostá aby si pichala? Ale ako chcel. Hru, kto sa bude cítiť nepríjemnejšie, mohli hrať dvaja.

Vyzliekla si mikynu a tričko a potom sa vykrútila z nohavíc.

Prechádzajúc pomaly k nemu si prešla po cestičke medzi prsiami.

„Možno by si mal poslať mamku spinkať, ak ma chceš takto, ocko. Alebo ju necháme sa pozerať?“ Jej srdce bilo ako splašené, keď k nemu urobila malý krok a on odstúpil, šokovaný a v tvári vpísaný kaleidoskop pocitov.

„Aj podprsenku? Či stačia gatky?“ Pokračovala v dráždení a ničení jej otca.

Videla ako sa v ňom niečo trieštilo, keď sa jeho spodná pera zachvela a on si do  nej uhryzol, zatiaľ, čo jeho oči zaplavila voda a zostali červené a unavené.

Chvíľu, iba na krátky okamih, chcela cúvnuť. Hodiť sa mu okolo krku a prosiť o odpustenie. To čo videla v jeho očiach tam nikdy nechcela. Sklamanie a bolesť boli vpísané v každom milimetri jeho výrazu, jeho držaní tela.

„Mám pekné prsia." pokračovala, „Muži ich milujú. Sú dokonca väčšia ako mamkine.“ Siahla dozadu k zapínaniu a háčik po háčku ju rozopla než ju nechala spadnúť. Tá malá vec nebola ešte ani na zemi a otec už kľačal, s odvrátenou tvárou, jej hádzal do tej jej jedno z tričiek, čo sa váľalo na zemi.

Zasmiala sa, ako posadnutá, no natiahla si ho a pristúpila k nemu, vystierajúc mu ruky. Čisté a nepoškvrnené. Stehná mala tiež bez poškvrnky. Nik by nikdy nepovedal, že berie tak tvrdé drogy. Možno drog test. Ten rozhodne.

Ani na ňu nepozrel. Otočil sa a chvejúci sa opustil jej izbu.

Dala mu zabrať. Spokojne sa usmiala na svoju matku, ktorá tíško rumázgala. Čo si vypýtali, to dostali. Nik  sa s ňou nebude hrať.

Dnes toho mala akurát tak dosť. Bola unavená z podrobovania sa... zo života.

„Neviem, čo sa ti porobilo dievčatko, ale s matkou sme tu pre teba. Nech sa už deje čokoľvek, zdôver sa. Nájdeme spôsob ako sa cez to dostať. Nájdeme ti pomoc, ak ťa niečo trápi s čím si nevieš rady, čo nám nechceš povedať,“ šepkal zlomene podlahe, stále chrbtom k nej.

Zabolelo ju, že na ňu ani nepozrel. Zaplašila ho, možno až príliš.

„Som v pohode,“ odpovedala mĺkvo a schmatla matrac, ktorý bol tiež zvlečený z poťahu, no bola príliš zničená a vyčerpaná, aby sa ešte zaoberala navliekaním. Potrebovala len posteľ, riadneho práska a stratiť sa. Najlepšie navždy.

„Nie, to teda nie si!" Začal od znovu plným hlasom, otočený k nej. „Od rozchodu s Jakubom to je len horšie a horšie. Stretávaš sa s hroznými ľuďmi, tráviš čas kto vie kde, nechodíš do školy a správaš sa k nám úplne nevhodne. Príde ti v poriadku to, čo si predviedla pred chvíľou?“ Lámal sa mu hlas takmer po každom slove. Ale on bol rodič, ak bola takáto, bolo to jeho zlyhaním.

Vravelo sa to tak, nie? Isto urobili vo výchove chybu, možno  ju milovali až príliš a mala pre to skreslené predstavy, ktoré boli pre iných ľudí nenaplniteľné.

„Vidíš niečo, čo nie je. Prehádzal si mi izbu, prinútil si ma vyzliecť sa pred tebou. Skutočne si myslíš, že by som bola tak hlúpa a pichala si? Že by som to držala tu v dome? Urážaš ma, otec.“

Stuhol a kulisu mu robilo len matkino divokejšie fňukanie. Ak neprestane do piatich minút revať sama ju utíši. A spôsob možno nebude príjemný ani pre jednu z nich. Vždy bola taká usmoklená? Slabá, trápna a iritujúca?

Bola z nej úplne vytočená. Telo sa jej chvelo a v hrdle ju začalo škriabať. Mala pocit akoby jej niekto klepol po hlave a namiesto hviezdičiek videla čierne a biele fľaky pred očami. Ak neprestane tá žena kvíliť, nezdrží sa a bude z nej matkovrah.

Zakryla si uši v snahe utlmiť to odporné škriekanie. Nech stíchne, nech stíchne, nech je už do... kurva... „Ticho!“ zrúkla a na jej prekvapenie svet stíchol.

 No jej srdce stále zbesilo pumpovalo a zrýchľovalo a zrýchľovalo, cítila ho až v hrdle. Tlačilo jej na jazylku a hrozilo, že sa povracia. Bolela ju hruď z toho ako narážalo do rebier. Skutočne bolela. Každý úder pri ktorom myokard narazil do pohrudnice bol ako impulz bolesti, ktorý sa šíril mučivou cestou až do žalúdka a končatín. Ako nepríjemné tlaky na jej nervy, ktoré nedokázala utlmiť ani  šúchaním miest, kde jej vibrovala koža. Chvela sa ako malé atómy. Každá molekula poskakovala bilión záchvevov za sekundu.

Trela si ruky silnejšie no iba to bzučanie zintenzívnilo. Rozdráždila ich a oni sa ju snažili pripraviť o zdravý rozum.

Vnútorné vrecko. To prekliate vnútorné vrecko.

 Niečo jej hovoril. Držal jej tvár v dlaniach, v očiach mal slzy, ktoré pri každom žmurknutí môžu kedykoľvek skončiť na jeho, do hladka oholenej, tvári. Ale nepočula ho. Bolo to už dlho čo si dala. Tak dlho. V ústach mala sucho, jej nos pálil a niekde nad podnebím a v nosohltane, ju svrbelo.

„Potrebuješ pomoc, dievčatko.“ Oh, nepotrebovala.

Potrebovala len svoju dávku a bude okej. Iba trošku tej chémie. Iba toľko, čo sa zmestí pod necht jej malíčku. Aj keď vedela, že bude potrebovať celú čiaru. No kým tu bude on a hentá urevaná, nedostane do seba nič.

Potrebovala sa ich zbaviť.

„Zajtra spolu pôjdeme a nastúpiš na... Uvidíš pomôžu... Všetko bude  ako predtým a my...“ Prikyvovala húževnato, so slzami v očiach počúvala jeho sľuby a prísahy,  prijímala jeho objatia  a ospravedlnenia za niečo, čo ani nespravil.

A potom tam bola matka, objímali sa, teda... objímali ju, pevne ju zvierali. Už neplakala, mala na tvári odhodlaný úsmev. Stískala jej ruku a prikyvovala na ďalšie otcove výlevy, z ktorých bola, tak ako z  predchádzajúcich,  schopná zaregistrovať iba minimum.

Len dohrať hru. Upokojiť ich svojou účasťou. Odhodlaním zapracovať a potom si ísť po ten poondený saklík.

„Bude to v poriadku, miláčik,“ opakoval a povzbudzujúco sa pozrel na matku, akoby čakal, že to tiež zopakuje.

No ona mala v zálohe niečo väčšie. „Milujeme ťa, len si to pamätaj, zlatíčko. Nie si sama. Nikdy. Pokiaľ žijeme.“

„Navždy,“ počula samú seba zafňukať. „Milujte ma, navždy,“ prosila zúfalá a zahanbená.

Nemohla ísť na tú liečbu, kúru, či odvykačku, či ako tomu hovorili. Teraz z nej bola troska. A to bol iba začiatok absťáku, ešte sa nedostala  k napínaniu a zimnici tak silnej, že si rozthrla peru a triaške až ju po nej boleli kosti. Nebolo možné aby si tým dobrovoľne prechádzala po dobu troch mesiacov a potom celý zvyšok života s démonmi v zástupe. S dieťaťom so snovou tvárou, s Dantonym a jeho krásnymi očami a úsmevom. Jakubom a jeho životom, ktorý sa zdal o toľko lepším bez nej v ňom. Mirom a dvoma časťami ich života.

„Pospi si, zajtra začneme od znova. Všetci traja.“ Pohladila ju po tvári matka a nechala otca, aby ju, ako malé dievčatko, uložil do postele a prikryl. Jej izba vyzerala ako po stretnutí s hurikánom a otcova tvár ako po boji s ním.

Možno bola ona tým hurikánom. A len urobí láskavosť všetkým a hlavne svojim rodičom ak zmizne na dobro z ich životov. Miro mal pravdu. Treba sa zbaliť a vypadnúť.

Nechcela ísť na odvykanie a prísť o ten krásny pocit, keď všetko zahltí hmla a ničota. Nemôže sa toho len tak vzdať.

Nechala ich, nech jej obaja vtisnú pusu na čelo, akoby obom ani nie pred pár minútami ublížila. Akoby ich nerozplakala.

Tiež poslušne zaželala dobrú noc a potom už len schúlená čakala, kedy zaspia. Po hodinke sa pomaly vyšmykla z postele. Takmer po slepiačky, len so svetlom z displaya, si do batohu nahádzala pár šiat, nič veľké. Nič ťažké. Žiadne fotky a spomienky. Chystala sa začať od znova, do nových začiatkov nepatria cetky z minulosti.

Po šičkách prešla na chodbu sústredená na každý pohyb.

Počula tichučké chrápanie a spokojne sa usmiala. Otec spal. Ak aj bola matka hore, nebude počuť nič, keď jej otec píli priam do ucha.

Skôr ako si navliekla kabát siahla do vrecka, zovrela ten maličký sáčok s vzducho tesniacim uzáverom. Až sa jej nazbierali sliny z predstavy tej sladkokyslej horkosti, čo zaplaví jej telo a omámi myseľ.

Našla v sebe dosť sily, aby odolala dať si hneď na mieste. Potrebovala sa dostať niekam na bezpečné miesto, kde ju nebudú hľadať. Aj keď jej bolo, samozrejme, jasné, že hneď, keď ráno vstanú a nebude v posteli, obrátia Zem na ruby, aby ju našli.

Bolo prekvapivé, aký ľahký útek z domu bol. Nik sa nezobudil, nik ju nezastavil. Panelák bol tichý a tmavý, obzrela sa za ním. Iba taká malá nostalgia. Za životom, ktorý už aj tak nebol viac jej. Nevedela si predstaviť, že by po preliečení znova zapadla do starého života. Škola, rodina, priatelia, škola, rodina, možno párty, budúcnosť s normálnym chlapom.

Všetci by si na ňu ukazovali, tá preliečená závisláčka. Premýšľali by čo si šlahala. Či sa k tomu vráti alebo bude iba jedna z milióna, či zostane čistá, bojujúca s večnou chuťou po dávke.

Zastavila sa v parku. Na lavičke si vytiahla svoj poklad a strčila do neho malíček s odrasteným akrylom. Bol ideálny na rýchle šňupnutie.

Striaslo ju tak, ako za každým, a jemne natiahlo, ale milovala to, zbožňovala pocit, ako sa jej malá zrazenina niekde medzi mozgom a nosom rozpúšťala a ju prekvapovala  nová horkosť. Odlúpená časť z tej zaseknutej práškovej hrčky. Nečakaná a lahodná, padajúca do jej hrdla a na koreň jazyka. V malých, nepravidelných intervaloch.

Chvíľku sedela spokojná do takej miery, že ani jej receptory, náchylnejšie a citlivejšie na zimu, nespozorovali vločky, čo sa pomaly spúšťali z neba a dopadali na jej vyvrátenú tvár.

Vtiahla vlhkosť z nosa späť tým odporným spôsobom. Nemienila prísť ani  o kúsok tej dobroty. Bolo jedno, ako hnusne v tej chvíli pôsobila.

Pomaly sa pozbierala z lavičky a pohla sa na jediné miesto, kde vedela, že bude vítaná vždy.

Myslela, že sa tam už nikdy nevráti, ale všade bolo lepšie, ako na mieste, kde z vás chceli urobiť človeka, ktorým ste už dávno neboli.

 Ich malá Diduška bola mŕtva. Nevedela kedy presne zomrela, ale bola preč... nenávratne.  To, že to nedokázali pochopiť a odmietali akceptovať tú terajšiu,  bola ich chyba, nie jej.

K jeho bytu prišla krátko pred štvrtou hodinou. Flákala sa, kládla nohu pred nohu a sledovala stopy, čo jej topánky zanechávali v snehu a predlžovala vŕganie najviac ako to šlo. Milovala ten zvuk. S Jakubom strávili hodiny v snehu. Válali sa a ohadzovali sa ním. Niekedy ho dokonca jedli. Ale to nikdy dospelým nepriznali. A potom uzimení a celí premočení utekali k nemu alebo k nej a zabalení len v osuškách s horúcim čajom, stáli pri radiátore a chechtali sa na pindaní ich rodičov.

Akoby to bola večnosť. A pri tom len minulý rok si to zopakovali, keď ju celú vykotúľal v snehu a postavil jej podobizeň s veľkými kozami tvrdiac, že každý Jakub by mal mať svoju ceckatú ženskú.

Nahlas sa zasmiala nad tou spomienkou, uvedomujúc si, že už bola na mieste. Keď ten byt opúšťala, skutočne bola odhodlaná  viac sa nevrátiť. Ale nakoniec sama vedela, že Miro bol jediný priateľ. Jediná bytosť, čo jej ostala na celom svete. Čo jej rozumie. Ktorého potrebuje každý deň. Možno to čo sa stalo dnes navráti ich vzťahu stratené kúzlo, čo medzi sebou mali.

Možno sa Miro uvedomí a bude s ňou znova jednať ako s pokladom jemu najdrahším. A možno, len možno, nájdu svoje šťastné až do smrti. Povedal, že ju miluje, povedal jej to dvakrát. Nemôže byť tak ťažké zamilovať sa do človeka, ak vás miluje.

Nenáhlila sa ani do schodov. Pomaly vystúpila na každý jeden, bol to poslednýkrát čo nimi kráča ako dcéra. Od zajtra bude utečenec bez domova.

Počula zvuk telky ešte pred tým než vôbec otvorila a našla ho, ako leží so zapnutou konzolu a telkou, na ktorej preblikávalo hlavné menu k Need for  speed. Uškrnula sa, krútiac nad ním hlavou.

Vypla tú hlúpu mašinu a proste si k nemu ľahla. Oblečená, len s vyzlečenou bundou a vyzutými topánkami.

„Di,“ šepol, keď ju k sebe pritiahol tak, ako to robieval pred tým.

„Hej.“ Zaborila nos do jeho nahej hrude, bol cítiť mydlom a trošku štipľavým potom. Ale neprekážalo jej to. Jeho pot bol sladko... zaujímavý.

„Som rád, že si späť. Sľúb, že mi už nikdy neodídeš. Dokonca ani hrať ma nebavilo tak, ako keď  si pri mne.“

Zasmiala sa. „Ach, tak to muselo byť vážne. Možno je dobre, že som tu na trvalo,“ šepkala do jeho hrude a vychutnávala si jeho silné zvieranie.

„Nikdy neodídeš? Si tu a len moja?“ Nadvihol sa nad ňu s ospalými očami a strapatým hniezdom na hlave.

„Odišla som od nich. Patrím už výlučne len tebe.“ Pevne sa na neho usmiala, snažiac sa neuhnúť pohľadom.

Nič jej nepovedal. Vrhol sa na jej pery, bozkával ju nežne  a sladko, pomaly sa presúvajúc na jej krk a rameno. Jeho ruky láskali jej bradavky tak precíznym spôsobom, že v inom čase, v inej dimenzií, by sa prehýbala, prosila  a plakala o jeho ústa na nich.

Teraz to však sotva vnímala tým správnym spôsobom. Tým očakávaným. Žalúdok bol zauzlovaný niečím ťažkým a zimomrivým. Jeho dych na jej pokožke sťahoval hrdlo a každý ťah jazyka  putujúceho dole jej telom tlačil do očí stále väčšie množstvo sĺz.

Hľadela na plafón v snahe nežmurkať. Nepreleje tie slzy. Nebude plakať nad niečím, čo je už dávno minulosťou.

Nové začiatky nepripúšťajú žiadne sentimenty. Dokonca ani keď je vaša oplakávaná minulosť pevnou, nemennou časťou vašej budúcnosti.

Keby len zostal pri tých sebecko bezcitných rýchlovkách.

42.kapitola

„Ten hajzel. To skurvené, tlsté prasa!“ Schmatol stojan na cédečka a nestarajúc sa o jeho hudbu a hry, ho šmaril o stenu. Zvuk lámania a praskania plastu naplnil jej uši, no on nemienil prestať. Trieskal so všetkým, čo mu prišlo do ruky.

Schúlená v rohu gauča, sledovala jeho záchvat a čakala, kedy poľaví. Skutočne mala strach sa k nemu priblížiť, že tou ďalšou vecou, ktorou tresne o zem, alebo si do nej kopne bude ona, ak sa mu postaví do cesty.

„Urobil som všetko, čo som mal!“ Vošiel si rukami do vlasov a zaťahal, predklonený, lapajúc po dychu.

„Zaplatil som ten poondený dlh. Skurvený Bože, nechal som ťa... Prinúti som ťa byť s iným mužom!“ zakňučal, znova sa vystierajúc, len pre to, aby sa mohol znova predkloniť a neprirodzene krútiť v páse.

„Budeme v poriadku,“ šepla k nemu pevným hlasom. Nechcela znova myslieť na tú noc. Bol to už týždeň, ale stále mohla cítiť škoricu zo svojej pokožky.

„Ako by sme mohli?!“ kričal, pľujúc sliny. „Toto som pre nás nechcel. Nechcel som, aby si musela vziať peniaze, ktoré si šetrila na výšku. Nechcel som, aby si bola nútená odísť od rodičov. Nechcel som byť toto!“

„Boli to moje rozhodnutia, Miro. Urobila som ich sama. Ty si...“

„Ale stali sa. Nemalo to byť takto! Mal som mať prácu na trvalý pracovný pomer, mal som našetriť dosť na poondené auto a mal som dostať hypotéku na kúpu niečoho vlastného. Mali sme sa do seba zaľúbiť, a po čase by si zabudla na bolesti, čo ti spôsobil ten kripel. Mal som byť tvojim svetlím bodom. Útočiskom. Mali sme mať svoj krásny príbeh. Zobral by som ťa domov, k našim. Vylíčil svoje úspechy, kde by si ty bola tým najskvelejším a všetko by bolo dokonalé.“ Kvecol na zem a skryl tvár do dlaní.

„To všetko ešte môžeme mať, Miro,“ klamala. Akoby mohli?

On už nebol tým chlapcom, ktorým býval. Jej rodičia ju zrejme hľadajú, ale sú neúspešní. Skrýva sa lepšie, ako krysa v kanáloch. Nemajú nič, nevedia ani Mirove krstné meno.

Nepatrili už sebe. Jeho výbuch bol jasným dôkazom. Starý Miro, by sa zaprel, našiel spôsob, ako sa z toho vykopať. Tento, so začínajúcim abstinenčným záchvatom, bol len uplakaná kôpka ničoho.

„Nemôžeme, pozri sa na nás! Musí to skončiť. Musíš sa vrátiť domov, musíme... Musíme niečo urobiť, ja nechcem byť takýto do konca života. Chcem sa dokázať sústrediť na viac než na dávku a možnosti, ako sa k nej dostať. Nenávidím to, kurevsky nenávidím!“ Vstal a bleskom bol pri nej, zvierajúc jej tvár v dlaniach.

„Nechceš ma tu? Už ma nemiluješ?“ Triasla sa strachom, že by jej povedal nech odíde. Že by ju opustil. Nemilovala ho, ale povedala mu to už viac ako raz, len pre jeho spokojnosť, ktorú mu potom videla v očiach.

 V skutočnosti to vôbec nie je ťažké povedať, tak ako tvrdia hrdinky v knižkách. Je to len slovo, nič.

Jeho tvár sa skrivila bolesťou než si priložil svoje rozprskané pery na tie jej. Nasala vzduch, pripravená vydržať, asistovať. Prežiť to. No nikdy ju skutočne nepobozkal, len spojil ich ústa a tíško vdychoval.

„Milujem a preto to musíme urobiť, Di. S týmto si sami neporadíme, potrebujeme pomoc.“ Sotila do neho a posunula sa ešte viac do rozloženého gauča.

„Už znieš ako oni. Nechcem pomoc. Nepotrebujem ju. Som spokojná takto. Ak by si nemal absťák a mal dávku po ruke ani by ťa táto sračka nenapadla!“ Vyskočila na nohy a pomaly zoskočila zo sedačky.

„Ak by ti René neodmietol dať tovar, bez zaplatenia, teraz by sme boli sundaní a spokojní sa povaľovali po podlahe. Ja to nechcem skončiť. Nechcem!“

Povzdychol si, sledujúc svoje prsty, postupne pohybujúc každým jedným. „Dobre. Máš pravdu. Nechcel by som to. Ale teraz to chcem. A ty to niekde v hĺbke duše tiež musíš. Musíš vidieť, že toto nie sme my.“

Len prikývla. Samozrejme, že vedela, že už dávno nie sú tí istí ľudia. Ale to neznamenalo, že by bolo možné sa nimi znova stať. Ani odvykačka by to nedokázala.

Stalo sa toho príliš veľa, zažili toho mnoho, aby sa dostali do fázy, keď budú znova usmievaví a bezstarostní.

„Len o tom porozmýšľaj, áno? Keď sa vrátim, porozprávame sa o tom.“ Zaťahal ju za vlasy, na zadnej strane hlavy, a pritiahol k sebe, pre rýchly bozk na čelo.

„Kam ideš?“ Odstrčila sa od neho, prenasledujúc ho, keď sa pohol k dverám.

„Zohnať dáke prachy. Skúsiť sa spýtať, či by niekto nepomohol. Neviem... Opatruj sa. Budem sa snažiť vrátiť čo najskôr.“ Vybehol z bytu, strkajúc ruky do rukávov od kabáta počas jazdy.

Poslúchla ho. Zvalila sa na gauč a čakala, ako poslušné dievčatko. Aj tak nemala čo na práci.

Lenže čas plynul. Z dňa sa stala noc. Tuhá, tvrdá tma. A on nebol nikde. A jej telo bolo v plameňoch, bolestných kŕčoch Svätého Víta.

Pobehovala po byte v snahe vydržať ešte chvíľu. Vráti sa. Miloval ju.

Odmietala počúvať ten malý hlások v hlave, čo jej našepkával, že odišiel. Že bol príliš veľký sebec a nechal ju v tých sraniciach samú.

Ďalší muž, čo ju bodol do chrbta, keď ho potrebovala.

Musela niečo urobiť na vlastnú päsť.

 Napriek všetkému stále dúfala, že sa len niekde zasekol.

Možno skutočne skúsil tie autá a to sa najlepšie rieši v noci.

Alebo sa mu niečo stalo. Srdce jej na pár úderov zastavilo. Čo ak sa mu vážne prihodilo niečo zlé?

Možno leží niekde v jarku alebo je dobodaný, či zrazený niekde krváca.

Vybehla z bytu, ako besná. Presliedi celé mesto až kým ho nenájde.

Nebola vonku celé dni, ako dáky agorafobik, zalezená v byte, aby ju nik nenašiel. A zima ju udrela plnou silou. Nachvíľu stuhla. Nenávidela chlad. Ten pocit pálenia pokožky, drkotania zubov a stiahnutých svalov. Teraz však akoby jej rozjasnilo myseľ a s ťažkým výdychom sledovala okolie.

Rozbehla sa s kapucňou na hlave. Hlúpa snaha o skrývanie sa. Zbytočná. Kto by chcel, spoznal by ju.

Pátrala hodiny, možno to boli len minúty a jej to pripadalo ako nekončiaci čas. No on nikde. Obehala všetky jeho stanoviská, parkoviská, miesta, kde zvykol stretávať tých stroskotancov. Dokonca sa aj pri pár ľuďoch pristavila, keď ju pozdravili, spoznávajúc ju zo spoločného dňa, alebo obchodu. Nik ho však nevidel.

Bol preč. Opustil ju, nechal ju skutočne samú. Zmyslel si, že potrebuje pomoc a neostýchal sa nechať všetko za sebou vrátane jej maličkosti. Stratená a čochvíľa bez domova. Blížil sa čas zaplatenia nájomného a nemala potuchy, kde by zohnala tie prachy, ako by ich sakra dostala na účet majiteľa bytu.

Ten odporný hajzel!

Odišiel dokonca aj bez svojich vecí, oblečenia a obľúbených hier. Len aby to nevyzeralo ako útek. Aby verila, že sa vráti, aby to nebolo podozrivé.

Potreba hľadať ho pomaly vybledla a tak sa len túlala, po meste, bez cieľa. Bola bezdomovcom. S triaškou a zúfalstvom.

Potrebovala dávku. Aspoň trochu.

Objala sa rukami a nechala svoje nohy kráčať, než sa dostala do časti s rodinnými domami.

Neváhala ani chvíľu, keď uvidela dom s vysokou, modrou bránou, ktorá bola do korán. Bol to malý domček s veľkým pozemkom na ktorom bola krásna pergola s murovanými múrikmi a obrastená ružami. V lete bola vždy krásne rozkvitnutá a voňala na celú ulicu. S Katou a dvojičkami sa často prechádzali cez tú ulicu, len aby mohli sliediť, ako sa "pán veľký dealer" stará o kvetiny. Bolo to až smiešne a neskutočné. Ten pohľad na jeho chudé telo skláňajúce sa nad kvetinami s hrabličkami a malou krhličkou.

Teraz však bolo všetko zapadané snehom a odhrabaný bol iba chodník k domu a malý, detský kútik so šmýkačkou, preliezkou a hojdačkou na pevných, kovových stĺpoch. Stál tam dokonca malý snehuliak s cirokovými pahýľmi a starým, smaltovaným hrncom, ako klobúkom.

Nestrácala čas a zazvonila. Musela byť už skutočne hlboká noc, dom bol tichý a celá ulica bola zahalená do čiernoty.

Počula cupkanie nôh a tak trošku odstúpila, no hlava sa jej príliš točila a viečka boli priťažké, aby jej s rovnováhou pomohol aspoň zrak a tak skončila znova opretá čelom o béžový brizolit.

Svetlo sa zaplo a krátko na to sa konečne otvorili dvere.

Čakala, že to bude jeho matka, no našťastie to bol on. Len v pyžamových nohaviciach a bez trička. Odhaľujúc svoje chudé telo.

„Didiana? Čo tu, do prdele, robíš? Uvedomuješ si, že ťa hľadá celé mesto?“

Uchechtla sa. Museli hľadať biedne alebo bolo mesto plné neschopákov.

„Potrebujem niečo, nechcem počúvať prednášky,“ zamrmlala podráždene, keď sa jej postavil do cesty, odmietajúc ju pustiť dnu, aj napriek tomu, že mu bola zima. Mohla vidieť husiu kožu na jeho prepadnutom hrudníku a malé, chlpaté bradavky boli ako ihličky v pozore.

Obchodník v ňom sa prebudil. Keď odstúpil a pozval ju dnu do tepla.

Do nosa jej narazil štipľavý smrad alkoholu a cigariet ešte skôr, než sa vlastne dostala do domu.

„Šimon?“ Počula detský hlások a nedlho na to sa v predsieni objavila verná kópia s blonďavou hlavou, veľkými modrými očami a s transformerom v náručí.

„Bež do postele, Adam. Je neskoro. Mám tu kamarátku, áno? Potrebuje požičať niečo do školy. No tak, kamoš... Utekaj.“ Pocapkal chlapča po zadku, súriac ho do domu.

„Ale už nechodíš do školy,“ pripomenul malý mudrlant a ona zatínala čeľusť. Nech už sakra zalezie do tej postele!

Potrebovala aspoň jednu dávku, polovicu... A ten malý zdržoval.

„No, to nie, ale mám ešte zošity, spomínaš? Hral si sa s nimi.“ Pohladil ho po vláskoch a znova ho postrčil do domu.

„Sľúbil si, že budú moje, keď pôjdem v septembri do školy,“ vyčítal s našpúlenými ústami.

„Ona si ich len požičia. Teraz už utekaj, kým ti pekne vravím.“

„Musíš ma uložiť, vždy ma ukladáš.“ Trucovalo to malé strašidlo a ona nechtiac zavrčala. Decká boli trestom božím.

Šimon si ho teda vyhodil do náručia a konečne jej venoval pozornosť.

„Na konci chodby, druhé dvere od okna. Čakaj tam.“

Otočil sa jej chrbtom a zmizol v jedných z dvier. To si z nej robil srandu.

Chcela s niečím tresnúť alebo rozbiť. Ale nechcela ho naštvať. Potrebovala jeho dobrotu. Nemala ani cent. Dúfala, že nájdu spôsob, ako sa dohodnúť.

Pohla sa poslušne na koniec chodby, dúfajúc, že to bude miesto, kde nebude musieť dlho čakať. Chcela z toho domu vypadnúť. Hlavne vo chvíli, keď prechádzala okolo dverí, ktoré boli do korán a ona mohla vidieť obrazovku plazmy a gauč, ktorý bol uložený krížom cez miestnosť a úplne odhaľoval telo ženy, zamotanej v deke, so strapatými vlasmi a ústami do korán. Nakrčila tvár pri tom obrázku. Na konferenčnom stolíku boli fľaše od piva a lacnej vodky s popolníkom, ktorý doslova pretekal nedopalkami.

Šepkalo sa, že je Šimonova matka alkoholik, ale nečakala, že by to tak skutočne mohlo byť.

Nebola si istá, ako dlho tam stála, no zo sledovania popolníka, ktorý mohol každú chvíľu zbĺknuť pre špak, ktorý pomaly dymel, ju vytrhol hlas jej možného záchrancu.

„Mama, do prdele. Čo sme si vraveli o zaspávaní než sa presvedčíš, že si tú poondenú cigu zahasila? Kurva, iba o dve izby ďalej spí tvoj šesťročný syn. Kurva... Pozbieraj sa!“ hrešil ju šeptom, zatiaľ čo zbieral fľaše a znova vyšiel dverami, cez ktoré to sledovala.

Ten dom bol bludisko plné dverí. Vyzeralo to akoby do obývačky viedlo minimálne zo desať vchodov.

Skutočne sa jej z toho robilo zle ako tam pobehoval, využívajúc každé dvere.

Konečne bola jeho matka uložená, obývačka uprataná a on si našiel čas na ňu.

„Sorry, práve som sa vrátil z práce a ak by som to neurobil teraz, už by som sa na to vysral a fakt nemôžem riskovať, že sa malý na jednej z fliaš poreže alebo sa bude hrať so zápalkami.“ Ani poriadne nevnímala, čo jej vraví. V skutočnosti mala u riti čoho sa on obáva, ak by sa aj malý upálil. Nie je jej problémom.

Ale nič nepovedala, len prikývla.

 Pomaly ho nasledujúc do miestnosti, kde už dávno mala byť.

Nie... Už aj mala zabudnúť, že niekedy bola v tom dome.

„Tak, čo presne by to malo byť?“ pýtal sa s hlavou v skrini, z ktorej odstránil zadnú stenu.

 Jej oči takmer vyliezli z hlavy. Mal tam všetko. Pekne usporiadané. V poličkách. Bolo to šialené. Dokonca tam mal aj „pomôcky“ od Bonga na trávu až po injekčné striekačky.

Miro v tom takýto systém nemal. Mal to v komode a haslo. Šimon bral svoju prácu skutočne vážne.

„Hera.“ Neušlo jej, ako ním trhlo. Neboli síce priatelia. V skutočnosti sa ani nezdravili, ale poznali sa roky. Chodili spolu do školy, vedel o nej základné inforácie tak, ako ona o ňom. Takže sa na jeho prekvapenej tvári, len potíšku bavila.

Nik by si nikdy nepomyslel, že raz bude ona tá, čo od neho niečo bude chcieť.

Nepýtal sa, ani nesúdil. Len sa k nej otočil s výrazom predajcu, s prekríženými rukami na prsiach.

„Za koľko?“

Bolo na nič, že vyrukoval hneď s touto otázkou.

Hrýzla si do pery než nabrala dosť guráže na sebaponíženie.

„Momentálne nemám prachy, ale zoženiem.“ Jeho svetlé obočie mu vyskočilo takmer až do vlasov.

„Skutočne si sem prišla, o takmer jednej nad ránom, bez lóvačiek? Uvedomuješ si, že som do teraz, sakra, makal v autodielni? Som unavený. O šiestej, čo je za necelých päť hodín, vstávam znova do práce. Vieš, čo bol môj otec zač, že? Nie je v meste nik, kto by nevedel. Mám na starosti celý tento barák, matku, čo rada míňa moje peniaze na chlast a brata, čo v septembri nastupuje do prvého ročníka. Mám dve práce namiesto vysokej a predaj je len bokovka, z ktorej mi v skutočnosti nekvapne ani hovno a splácam ním týpkovi, čo mi pomohol s otcovými dlhmi. Ja, kurva, nie som charita. Ja nedealujem z dlhej chvíle alebo preto, že by som si to užíval. Je to skurvená nutnosť. Johnnymu som upísaný do konca svojho života a každé euro patrí jemu. Takže teraz zober tú svoju peknú riť. Zožeň prachy, je mi jedno ako, a až keď mi budeš mať ako zaplatiť vráť sa a dokončíme kšeft.“

Nie, nie, nie.

Takto to nemalo byť. Mal súhlasiť. Bola dôvery hodná: Bola predsa Didiana Katonová. Patrila medzi najlepších žiakov, vždy končila s veľmi dobre. Nemal dôvod neveriť jej.

Žalúdok sa jej z vedomia, že nedostane ani smietku skrútil, až bolel, a bola skutočne chvíľu od ovracania koberčeka, ktorý pokrýval celú podlahu, jeho izby.

„Prosím, Šimon. Urobím čokoľvek. Len mi pre tento krát daj.“ Vrhla sa k nemu a zaborila tvár do jeho hrude. „Prosím, ja ťa prosím.“ Cítila, ako sa jeho telo naplo, pri snahe dostať ju zo seba, no ona ruky omotala okolo jeho krku a znova sa k nemu pritisla.

„Urobím čo len budeš chcieť.“ Zlomene zavzlykala, vedúc svoje ruky po jeho ramenách pomaly dole po lakte a potom naspäť. Vnímajúc husiu kožu, ktorú mu tým dotykom spôsobila.

„Akokoľvek budeš chcieť...“ Hlas sa jej stále chvel, no odhodlanie mu pridalo sexy hĺbku a jeho dych, prerývaný a rýchlejší, ju posmelil.

Provokatívne na neho zdvihla pohľad, zatiaľ čo dlaňami hladila jeho hruď. Palcami prešla po jeho vystúpených, malých bradavkách a so spokojnosťou sledovala, ako zatajil dych a privrel viečka.

Len ho dostať do bodu, keď bude potrebovať zasunúť. A potom už obchodovanie bude hračka.

Schmatol jej ruky a odtiahol ich zo svojho tela, pomaly, bez jediného slova prechádzajúc k dverám. Jedným jednoduchým gestom naznačil aby odišla, no ona to odmietala vzdať.

Bola prinútená dať tomu cigáňovi v saku so smradľavou voňavkou a prežila to. Aj napriek tomu, že to bolo proti jej vôli.

Teraz tu však je a je pripravená to urobiť, pre seba. Plne si vedomá, uzrozumená a odhodlaná.

Zhodila zo seba kabát, mikinu a tričko najrýchlejšie, ako to bolo možné. Skôr, než by ju stihol zastaviť a vykopať ju.

Ruky sa je triasli a v ústach mala púšť, keď si rozopínala podprsenku. Bola na pokraji zrútenia. Potrebovala to. Nutne.

Premeral si ju bez slov a pre jej spokojnosť zavrel dvere. Na kľúč.

Niečo sa v jeho pohľade zmenilo. Únava sa premenila na krutosť a vedela, že nech už sa stane čokoľvek, prinúti ju zaplatiť.

Bez jediného slova prešiel k posteli, sadol si na jej kraj a zapierajúc sa rukami, za chrbtom, kývol hlavou.

„Tak poď. Urob ma!“ vyzval ju, vyťahujúc sa z domácich nohavíc.

Naprázdno prehltla, keď ho uvidela. Ešte nebol ani poriadne tvrdý a bol obrovský. Myslela si, že to najväčšie, čo videla mal v nohaviciach Tadeáš, ale mýlila sa. Tento ho mal nie len veľkého ale aj hrubého, čo s jej bruchom robilo vtipné veci. Nie v tom dobrom spôsobe. Vedela, že to bude bolieť. Sakra, nebolo možné, aby ju jej telo zradilo tak, ako pri Alexovi. Ale modlila sa za to. Chcela, aby po ňom túžila aspoň mizivá časť z nej. Musela.

Zhlboka sa nadýchla a potom sa rýchlo dostala z nohavíc a spodného prádla, pripravená si na neho obkročmo sadnúť, no zastavil ju.

„Ústami,“ strčil do nej, až takmer spadla na zadok.

Prikývla, padajúc na kolená medzi jeho nohami. Potrebovala to dokončiť, čo najrýchlejšie. Aj keď si nebola istá, či s tými roztrasenými a boľavými končatinami zvládne udržať svoje telo vzpriamené.

V rukách mala kŕče, ako sa ho snažila vziať do dlane, prsty boli tuhé a neposlušné, no nakoniec boj s nimi vyhrala a stisla ho, pohybujúc rukou v pomalom rytme.

„Daj si ho už do tej papule!“ Schmatol ju za vlasy na temene a pritlačil jej tvár nižšie.

Otvorila ústa a on do nich bez váhania vrazil. Tvrdo a bez času na privyknutie, na neho v jej hrdle, začal prirážať, až ju naťahovalo. Položila ruky na jeho stehná a stisla ich, prehĺtajúc zvratky, zatiaľ čo jej slzy z tej invázie v jej hrdle tiekli po lícach.

Zakašľala, keď jej hlavou trhol a narazil do steny hrdla. No on nevnímal, vrčiac na ňu slová, ktoré nedokázala rozoznať. V ušiach jej hučalo a jediné čo bola schopná rozoznať boli mľaskavé zvuky jej slín.

„Vnúti-ila si sa? Tak te-raz nes-k-uhra-jjj a drž!“

Urob sa už, urob sa už, urob sa už. Opakoval si mantru dokola.

Odtiahol ju tak rýchlo, až ju zaboleli ústa z tej náhlej úľavy a prinútil ju sa na neho pozrieť.

Bola ako omámená. Točila sa jej hlava a videla rozmazane. Dokonca ani necítila bolesť na vrchu hlavy, kde jej zvieral vlasy v päsť, pri korienkoch. Aj keď vedela, že by mala.

„Koľkým si dala pre dávku alebo prachy na ňu?“

Zažmurkala a tvrdo prehltla v snahe prinútiť svoje ústa odpovedať, ale niečo nebolo v poriadku. Jej hlava sa hompáľala a ak by ju nedržal, asi by spadla na jedno z ramien.

„Tak? Odpovedaj!“ Znova zaťahal, tentokrát ju však zakláňajúc, akoby jej potreboval vidieť do očí.

Pokrútila hlavou, vlhčiac si spodnú peru jazykom. Brnela a bolela tým najpodivnejším spôsobom. Dokonca mohla cítiť otlačky spodných zubov z vnútornej strany.

„Iba s ním. S priateľom,“ šepkala so zatvorenými očami, predýchavajúc nevoľnosť.

Nevedela ako, ležala na jeho posteli, na chrbte a on sa nad ňou týčil, šmátrajúc vo svojou nočnom stolíku jednou rukou.

„Žiadne orgie? Len ty a tvoj priateľ? Neskús mi klamať!“ pokračoval vo výsluchu a zatlačil do jej ramena, aby ju udržal na posteli.

Prikývla. Nechávajúc ho urobiť čokoľvek, čo mal v pláne.

Zabuchol zásuvku a hodil pri ňu malú tubu lubrikantu a kondóm.

Znova sa zachvela. Nemala však čas veľmi premýšľať. Netrvalo to viac ako minútu než si ho natiahol a nevytlačil na ňu trochu gélu. Bolo jej jasné, že sa nestará o jej pohodlie. Bolo to skôr o tom jeho.

Chytil ju pod kolenami a roztiahol jej ich na šírku ramien, v tej istej chvíli, ako ich pritlačil na jej hrudník.

Pokrútila hlavou na nesúhlas. Nenávidela túto polohu. Bolelo ju to. Pri predstave, že sa ju chystá šukať v tejto polohe práve on, mala panický záchvat.

Nepýtal sa, nestaral sa. Vtlačil sa do nej tvrdo a držal besný rytmus, dobiehajúc, čo stratil necelou minútou výsluchu a prípravy na jej zničenie.

Bolesť zasiahla celé jej brucho a tlačila sa až do palcov na nohách. Snažila sa uvoľniť z toho zovretia, no jej vlastnými kolenami, ktoré jej tlačil až k ramenám, ju úplne spacifikoval a ona nebola schopná pohnúť ani rukou.

„Bolí to,“ zaplakala, keď našla svoj hlas, no on nereagoval.

Ignoroval jej vzlyky a zatláčal nechty, do jej citlivej kože, pod kolenami ešte silnejšie.

„Prosím, chcem to inak. Ja ťa prosím.“

„Drž hubu. Chceš to inak?“ Tvrdo prirazil, dávajúc jej dve sekundy na oddych, než znova tvrdo zatlačil. „ Ja to chcem takto! Chceš gramy?“ Znova sa takmer celý vytiahol a vtrhol do nej, až sa ich tela posunuli a ona mala zrazu hlavu opretú temenom o stenu. „Urobíš ma buď takto, alebo nedostaneš ani zrnko. Čo si myslíš, že si?“ Zastavil sa na tak dlho, aby sa nadýchla a pozrela sa mu do očí, a potom sa znova pohol. „Si skurvené hovno, čo sa mi vnútilo. Nemáš právo vyberať si. Chcela si zaplatiť svojím telom? Tak nemáš právo žiadať. Vezmem si to, ako chcem.“ Znova sa pohol, tentokrát jej dávajúc viac času, čo bolo len horšie, lebo tým bolesť získala ešte väčší priestor na okupáciu každého jej nervu.

Trápil ju. Tvrdými, prudkými, pravidelnými prírazmi. Až jej pri každom vyrazil, na sekundu, z hrdla vzduch.

Už neprosila a na bolesť, trvajúcu, kým sa znova nevytiahol, si po nekonečných minútach dokonca zvykla.

Len sledovala otvorenú skriňu s odhaleným pokladom a čakala, kedy sa k nemu dostane.

„Miro asi urobil dobre, že zdúchol,“ mrmlala si, tíško sykajúc, keď jej spôsobil znova v jej tele krátky impulz tupej bolesti a tresol svojím prírazom jej hlavu o stenu.

Netušila, že sex môže trvať tak dlho. A možno netrval, len jej to pripadalo ako nikdy nekončiaci cyklus výpadov.

Konečne zrýchlil a ona zaťala nechty do obliečky, keď sa krátke bolesti vliali do jednej nekončiacej. Zmietala sa a kňučala než konečne skončil a jej sa až zdvihol žalúdok z pokoja, ktorý zrazu prepadol jej telo.

„Obleč sa a vypadni!“ Spustil jej nohy a ona zastonala bolesťou. Nebola si istá, či ho bude môcť poslúchnuť, jej nohy boleli. Od panvy až po chodidlá.

 Stiahol kondóm, hádžuc ho do koša a natiahol si tepláky, prechádzajúc k poličkám. Vyťahujúc jeden z už pripravených vrecúšok si niečo mrmlal, no nerozumela ani slovo.

Zostala ešte chvíľu bez pohybu. Vlny všetkých druhov bolestí, od tupej až po pálčivú, obsadili jej telo a ona zostala ochromená, neschopná čohokoľvek.

Do tváre jej narazil plastový sáčok, a aj keď si pred sekundou bola istá, že zostala chromá, jej telo dokázalo, že preháňala. Ruky jej vystrelili a tras sa zintenzívnil zrazu obohatený novou dávkou energie.

Delili ju iba minúty a všetko bude opodstatnené. Všetko bude mať zmysel. Celé toto šialené stretnutie.

„Nepočula si? Zdvihni sa a nevracaj sa, pokiaľ nebudeš mať prachy. Je mi jedno či si ich vysúložíš na ulici, alebo budeš lopkovať. Toto bolo prvý a poslednýkrát.“

Vedela, že áno. Urobil jej to naschvál. Vedel, že to bude bolieť. S jeho veľkosťou by sa nedivila, ak by začala špiniť alebo rovno krvácať.

Chcel jej ukázať akú moc má, v tej chvíli. Ako hlboko klesla. Že nebola nič viac, len vec. Dýchajúca Anča.

Avšak, ako povedal Miro: Je to len sex.

Cesta k tomu, čo chce. Možno nie vždy príjemná, ako so škoricovým smraďochom, ale nič nebolo tak zlé, aby sa to nedalo vydržať.

Neunúval sa ju odprevadiť, dokonca ani neodomkol dvere.

Sedel na parapete s jednou nohou skrčenou v kolene a druhou spustenou. V ruke držal cigaretu a hľadel cez okno, poťahujúc dym, akoby tam nebola. Akoby len pred minútou nebol v nej. Tváril sa, že je menej, ako vzduch.

Možno skutočne bola. Asi sa naozaj menila na ducha spoločnosti. Toho ignorovaného, aj keď ho všetci videli, no radi sa tvárili, že nejestvuje.

Sama to robila.

Ani by nemohla spočítať, koľkokrát ignorovala bezdomovca, žobrajúceho o drobné. A teraz bola vlastne jedným z nich.

A smutné na tom všetkom bolo, že aj napriek tomu, nedokázala nájsť dosť odhodlania a vrátiť sa k rodičom.

Nestrácala čas a ako náhle bola vonku, hodila sa na lavičku v altáne. Zima dávno nebola najväčší nepriateľ a v skutočnosti si ju ani nevšímala.

Po troch šňupnutiach sa jej telo konečne dostávalo do poriadku. Stále však mala málo. Bolo čoraz náročnejšie uskromniť sa.

Musela sa dostať do bytu.

Kým ju nedeložujú ani sa odtiaľ nepohne. Možno sa Miro vráti. Zrejme je už doma a ona mu bude musieť vysvetliť, prečo nedokáže dať nohy do kopy a kde bola.

Ale ak tam nebude, bude musieť riešiť omnoho závažnejší problém.

Pozrela sa na tmavý dom. Možno by ho mohla získať. Každý chlap má rád istý zásun. Ak by sa stala jeho šukačkou, boli by obaja spokojní. On by netrpel modrými guľami a ona by mala voľný prístup k dávke.

Rozhodne ho to k nej tiahlo. Reagoval na ňu. Bol tvrdý skôr, ako sa ho vlastne skutočne dotkla.

Možno by ju mohol vziať k sebe. Postarala by sa o jeho stroskotanú mamu a každý večer mu podržala.

Diabolský úškrn sa rozlial po jej tvári. Môže tvrdiť, že to bolo prvý a poslednýkrát. Ale ona má zbrane. Takému vyschnutému strašiakovi nedá žiadna dobrovoľne. A on nakoniec poľaví, keď sa mu bude ponúkať.

Už sa len dostať do jeho pozornosti a byť mu vždy na blízku. Adrenalín naplnil jej žily. Kde bude on, budú kupci a kde budú kupci, budú dávky. Možno sa, za trochu lásky, budú ochotní podeliť.

Bola šanca, že ak sa odpália do kómy, bude si môcť uliať zvyšky pre seba. A ak by mala šťastie, podarí sa jej vziať im aj dáke prachy.

Bola plná elánu aj napriek bolesti medzi nohami a v podbrušku.

Zvládne to. Aj bez Mira.