neděle 11. prosince 2016

Budeš môj - 43-46. kapitola



















43. kapitola
Spokojne sa usmieval. Párty sa vydarila. Ľudia sa zabávali a on sa nemohol dočkať, kedy pozostatky z nej, jeho otca vystrelia na Mars. Síce už dávno nerobil domáce žúrky pre vytočenie toho zmrda, stále však mali na neho ten istý efekt a on si ho úplne rovnako vychutnával.
Sledoval svojho priateľa, ako pobehoval a inkasoval prachy v hrubých roličkách alebo malých bankovkách. 
Možno by mal mať zlý pocit. Mal by sa cítiť previnilo, pre spoluprácu s dealerom. Ale tí ľudia si to sami pýtali. Kto nechcel, toho Šimon nikdy nenútil. Tak koho zaujímalo, čo s nimi bude?  Potreboval prachy. Ak by mohol, vyplatil by mu ten dlh a dal tomu chlapcovi šancu na normálny život on sám. Bol to dobrý týpek. Len sa s ním život zahral a on robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby udržal svoju rodinu nad vodou.

„Bro, máš to u mňa.“ Oprel sa o stenu, takmer sa dotýkajúc jeho ramena.
 Využil to, jemne do neho sotil lakťom a skryl úsmev za plastový pohár s kolou.
„V pohode.“ Siahol do vrecka teplákov a sám vybral svoju fialovú rolku, šťuchajúc do jeho ruky, kým Šimon nesklonil pohľad od davu.

„Šalieš? To nemôžem. Veď sú to už mesiace, čo si si naposledy niečo kúpil. Myslel som, že poslednýkrát sme sa dohodli, že  si už viac, bez tvojej kúpy, nevezmem ani cent.“ Bol tak tvrdohlavý.
„Sú to peniaze môjho otca, ktorý by ich preflákal aj tak na kurvy alebo na  lacné pokusy získať matku späť. Alebo oboje možnosti v rovnakú chvíľu. V skutočnosti, som si istý, že ani nepostrehne, že mu pár fialiek chýba. Má ich len tak v stolíku, v pracovni, pre Boha. No tak.“ Strčil mu ich do vrecka jeho džínsov a žmurkol na neho.
Šimon si však do neho siahol a krútiac hlavou sa mu ich snažil vrátiť.
„Nemôžem.“
„Boha, jasné, že môžeš. Musíš. Ak ich nedáš Johnnymu, kúp z nich tvojmu bratovi hračky, šaty, potreby do školy. Ide v septembri do školy, nie? Alebo zaplať matke liečenie. Urob s nimi čo chceš, ja si ich späť nevezmem.“ Hodil do seba posledný hlt koly, s pár kvapkami na spodku, aby mohli zanechať na podlahe lepkavé stopy. Hodil ho na zem, dupajúc po tom kelímku znova a znova až sa pod jeho podrážkami nezmenil na rozpraskanú placku, špinavú a zašednutú.
„Sú to dve tisícky,“ upozornil, stále držiac tie papiere, akoby boli kontaminované.
„Viem, bol som ten, čo ich vzal otcovi,“ posmieval sa, prehadzujúc ruku okolo jeho ramien.  „Šimon, proste si ich vezmi. On ich nepotrebuje, ale ty viac, než by bolo pekné. Ak by som mohol, dal by som viac.“ Potľapkal ho po ramene, na ktorom mal položenú ruku, a pritisol si ho k sebe.
„Hej, dal si, kurva, odpich... To že si mi dal lóva neznamená, že ti dovolím sa ku mne tak túliť.  Utekaj za svojím bratislavským krysákom!“ Sotil do neho a zastrčil peniaze, s hraným pohoršením, do vrecka svojich džínsov.
„Ďakujem, aj za brata.“ Zvážnel a Tadeáš tvrdo prikývol.
„Vieš, že ak by si čokoľvek potreboval, stačí sa ozvať,“ pripomenul mu zas a znova.
„Nikdy ťa nevyfajčím,“ odpovedal jeho priateľ  a obaja sa zasmiali.
„Muž môže dúfať, nie?“ Vtipkovať s ním na túto tému bolo jednoduché. Poznal jeho príbeh. Vedel, že v skutočnosti bol Nikolas iba akousi chybou v jeho Matrixe a  mal rád prsia a chuť ženského vzrušenia. Teda, pokiaľ neprišlo na Nika. To miloval strnisko a slanú chuť jeho vrcholu na svojom jazyku.
Myšlienky na neho mu znova stisli hrudník. Neozval sa už týždne a on nemal dosť odvahy, aby to urobil sám. Predstava, že by sa skutočne pohol bolela, ale zároveň bola upokojujúca, pre Nikove dobro.
Chcel, aby bol šťastný, miloval a bol milovaný. S ním či bez neho. To nebolo podstatné.
„Nemáš chuť niekedy od všetkého utiecť? Od tvojho otca, od citov, ktoré ťa bolia? Lebo ja áno. Od pätnástich som v prdeli a už som tak unavený z tohto všetkého. Nenávidím každý jeden deň. Neviem ani kým som. Niekedy sebecky túžim  nechať všetko tak a prísť na to, kým by som sa stal, ak by môj otec nebol zbabelec a nenechal všetko na mojich ramenách a nehodil si to o náš orechový strom.“ Pretrel si tvár dlaňami a ďalej hľadel na ľudí, tancujúcich na provizórnom parkete.
V skutočnosti to mohol urobiť hneď, keď ho našiel hompáľajúceho sa pri hojdačke, ktorú mu urobil na tom istom konári. Ale stroskotaní samovrahovia majú tendencie zanechávať hlúpe listy na rozlúčku, ktoré by sa nemali vôbec brať tak vážne, ako to robia pozostalí. Tí ľudia sú psychicky na dne. Vo chvíli, keď to píšu, to nie sú tí istí ľudia. Odkazy na papieri sú šialené bludy. Kecy. Nemal nikdy čítať. Jeho matka mala byť tá silná, aby ho zničila a nedovolila, nech to jeho dospievajúce ja videlo, správu blúzniaceho a zlomeného muža.  Muža, ktorý bol dosť veľký sebec a dokázal svoje povinnosti a zodpovednosti odkázať na syna v adolescentom veku.
Odkaz: Ty si teraz chlapom v dome postaraj sa o brata a matku bol zlyhaním a jeho poondená matka mu mala vysvetliť, že to nie je jeho starosť, že je dieťa a jeho otec bol len kopa sračiek, a nikdy ani kúskom chlap. Že hypotéky a exekúcie sú výsledkom  slabosti a neschopnosti jeho otca a on sa má sústrediť na školu, nie na zháňanie peňazí.
No mal tú smolu, že sa narodil sebeckým sviniam, čo nevideli viac ako seba.
Šimon dobre poznal jeho názor. Tadeáš nebol typ človeka, čo by chodil okolo horúcej kaše. Ak mu na človeku záležalo bol úprimný a nebolo dôležité, či dotyčného pravda zabolí. Ak ju potreboval počuť. A povedal mu už tisíckrát, že jeho matka a brat nikdy nemali byť jeho starosťou, že to on a jeho vtedy ešte pár mesačný brat mali byť jej prioritou.  Mala bojovať, urobiť nemožné, aby ich z toho svinstva dostala. No vyhovovalo jej, že si jej dospievajúci, ešte len šestnásť ročný, syn vzal slová stroskotanca k srdcu a začal cestu k seba zničeniu.
Bolel ho pohľad na Šimona. Tak proste dvadsať jedna ročný muž nemá vyzerať. Bol strhaný, vychudnutý a pripomínal dokonalé vyobrazenie mužského anorektika alebo možno závisláka. To prirovnanie bolo omnoho príhodnejšie. Aj napriek tomu, že nemal nikdy ani jeden jediný prásk z jointa.
A preto to robil. Usporiadaval párty, kde mohol predať, čo najviac, strkal mu peniaze jeho drblého otca. Toľko koľko mohol. Niekto mu musel pomôcť. Bol príliš dlho na všetko sám.
„Každý deň, ale som v pasci.“ Tak ako on. Preto mu rozumel a nesúdil ho. Bol spriaznenou dušou. Prechádzal si sračkami neporovnateľne väčšími, ako väčšina ľudí v jeho veku.
Prikývol s neprítomným pohľadom. S peniazmi vo vačku. Konečne vzdal ten nezmyselný boj. Bolo jasné, že si tým nabudúce budú musieť prejsť znova, Ted však mal v zálohe jeho malého bračeka. Šimon by urobil nemožné, aby bola tá malá opička zabezpečená.
„Pozval si ju?“ ozval sa. Kývol hlavou a Tadeáš nasledoval jeho pohľad.
Musel párkrát zažmurkať, aby sa presvedčil, že to bola ona.
Rozhodne ju nepozýval, nevedel o nej nič už takmer mesiac. Pochyboval, že vlastne niekto vedel.
Bola zavesená do dákeho chalana, ktorého ani on sám nepoznal. Smiala sa nahlas a koketne, v krátkej sukni a tričku, z ktorého jej doslova vytekali prsia. Jej kroky boli tackavé  a smiech maniakálny. Bola odpálená.
„Aspoň, už viem odkiaľ má zrazu prachy na materiál,“ uchechtol sa  pri ňom Šimon, nestrhávajúc stále pohľad z jej tela.
„Ako to myslíš?“ zavrčal, zatínajúc päste. Dúfal, že to zle pochopil. Dantony by nenávidel, ak by sa dozvedel, že si niečo šľahá. On sám by šalel. Bola v rodine, Dan ju hľadal od chvíle, ako zmizla.
„Chodí si ku mne po Hera. Ale sakra, som niekedy tak sklamaný, že to na mňa znova neskúša tou svoju malou, tesnou pičkou.“ Oblízal si spodnú peru a Ted konečne pochopil, kde sa tam vzal ten hladný pohľad v očiach jeho kamaráta.
„Trtkal si ju? Robíš si zo mňa, kurva, srandu? Využil si ju? Šimon, kurva!“
„Sama sa vnútila. Chcel som ju poslať odkiaľ prišla, ale potom vystavila tie svoje kozy. Nenútil som ju. Johnny by mi dal ktorúkoľvek zo svojich dievčat, ak by som chcel. Nie som odkázaný na znásilňovanie závisláčok, ale ju by som vytrtkal ešte raz. Saje ako by z toho mala titul,“ rehotal sa, no jemu z toho skrúcalo žalúdok.
Nebol to majetnícky pocit, skôr nepríjemné zvieranie pre bolesť, ktorú bude cítiť jeho brat, až sa toto dozvie. Rozhodne nechcel byť tým, kto mu to povie, alebo byť čo i len pri tom. Zbesnie.
„Už jej nič nepredaj! Počuj. Ak si skutočne môj priateľ odstrihneš ju a, sakra, isto už nezasunieš!“ Hysterčil, ako malá suka, ale bolo mu to jedno.
„Ak ju chceš pre seba, okej, bro. Dávam ruky preč, ale nemôžeš odo mňa žiadať, aby som sa zbavil jedného zo svojich pravidelných zákazníkov.“
„V skutočnosti, je to jediný krát, čo ťa o niečo také prosím. A nie pre seba, ale môjho brata.“
„Nemáš ho rád, zničil ti vzťah s Nikolasom, prečo by si orodoval? A navyše, ak jej nepredám, nič tým nezískaš, nájde iného dodávateľa alebo závisláka, na ktorého sa prisaje ako tu na tohto úbožiaka a dostane čo chce.“
„Stále je to môj brat. A aj keď si to odmieta pripustiť, miluje ju...“
„Takže, čo? Rozhodol si sa byť jej strážcom, kým si tvoj brat, trpiaci pocitom menejcennosti, neuvedomí, že ju miluje? Lebo ak áno, odvádzaš fakt na hovno prácu.“
To bola pravda. Stratil ju z dohľadu na mesiac. Bol na nič. Ale teraz už to nedopustí.
Ukázal na Šimona prstom, so zdvihnutým obočím, nútiac ho prisahať, než odišiel, pripravený urobiť niečo, čomu sa vyhýbal od chvíle, ako si uvedomil, že tá ženská je stalker a sociopat.
Zrejme už bolo neskoro, ale neodpustil by si ak by sa aspoň nepokúsil vrátiť ju k rozumu.
Nechala sa tým chlapom oprieť o stenu a v podstate  prstovať pred všetkými v miestnosti. Voľačo jej zašepkal a ona naklonila hlavu, vzdychajúc mu do ucha, zatiaľ čo jej prsty šikovne pracovali na jeho zadných vreckách. Párkrát mu stisla zadok než vybrala ruky a všimol si, ako v jednej z nich zvierala saklík s tabletkami.
Bol čiastočne uchvátený jej šikovnosťou skoro v rovnakú chvíľu, ako pohoršený a sklamaný.
Bez toho, aby sa starala o čokoľvek si za jeho hlavou proste otvorila to vrecúško a vytiahla jednu pilulku, ukladajúc ju zvodne na svoj jazyk, než ho za zátylok pritiahla k sebe a poslušne sa podelila o lup, z jeho vrecka.
Nemohol si pomôcť a fascinovane sledoval to divadlo. Nie pre to, že by bol uchylák a mal rád pohľad na takmer už sexujúci pár.
No tá jej suverenita, tá zmena, ktorou si prešla jej bytosť. Jasne sa mu pred očami objavil obrázok, ako prskala, keď sa napila z vodky s džúsom, ako ju dusilo v kuchyni, keď na ňu vydýchol trošku dymu z marihuany.
Mal byť zhrozený a sklamaný, vôbec nie fascinovaný stvorením, čo z nej vzniklo.
Zo zasnenia a hodnotenia ho vytrhol jej ston. Ten hajzel do nej práve skutočne vrazil prsty v jeho obývačke?
Dvoma dlhými krokmi ho schmatol za zadnú stranu trička a odhodil do tancujúceho davu.
Blažený výraz zmizol  z jej tváre a pár krát zamrkala, nechávajúc omámený a neprítomný úsmev na svojej tvári.
Zrejme ani netušila, že sa chystala mať sex v miestnosti plnej ľudí.
„Čo máš, kurva, za problém? Je moja, bež si nájsť inú!“ Sotil do jeho ramena a sám sa zatackal na nerovných nohách.
„Čo si jej dal?“ štekal, zatiaľ čo ju staval na nohy.
„Čo ťa je do toho?“
„Si v mojom dome a chystal si sa obrábať priateľku môjho brata, v mojej obývačke. Stačí?“
Chlapec sa rehotal, sám príliš mimo, aby jeho smiech znel ako ľudskej bytosti.
„Tak, že mu odkazujem, že tak dobrú fajku som ešte nemal. Je to šťastný bastard. Ak by chcel, nemám nič proti trojke, ale žiadne teplošské akcie,“ smial sa, žmurkajúc na Didianu, ktorá si olízala spodnú peru, ukončujúc to  zvodným zhrýznutim.
„Klame, som len tvoja, bejby, pokiaľ chceš. Mám rada tvoju chuť,“ priadla, odstrkávajúc Tadeáša ďalej.
Schmatol ju za ruku a pritiahol k sebe.
„Ruky preč! Mal si svoju príležitosť, pojebaný HA-GA-RA.“ Odstrčila ho od seba, smejúc sa ničomu.
Zhlboka nasal vzduch. Skutočne nemal rád, keď sa s ním niekto, kto mu nesiahal ani po členky, bavil, ako s kusom hovna. Ale pár relaxačných nádychov a bol schopný po nej siahnuť,  bez nutkania rozdrviť jej svaly medzi svojimi prstami.
„Dia, ideš so mnou. Hľadá ťa celé mesto. Tvoji rodičia sú na prášky,“ vrčal jej do ucha pri ťahaní z domu.
„Jak kurevsky neschopní ľudia bývajú v tomto zaprašivenom meste, čo?“ Znova sa snažila vymaniť z jeho zovretia no on ju stisol silnejšie. Bola chudšia ako si pamätal, mal pocit, že môže dokonca cítiť jej kosti.
„Pozri sa na seba, ty šialenec. Vyzeráš jak poondená troska.“
„To preto, lebo som,“ chechtala sa a bez protestu sa nechala strčiť na sedadlo spolujazdca. „To on za všetko môže. On mi to urobil.“
Rozhadzovala rukami v jednom zo svojich záchvatov, ktorým rozumela iba ona.
Prebehol auto a bez zapnutia pásu naštartoval. Nechcel strácať čas. Dostane ju domov k jej rodičom a vráti sa dozrieť na tú šialenosť v jeho baráku. Možno by skutočne mohol zavolať Nikovi. Iba sa spýtať, ako sa mu darí. Ako dopadol jeho posledný semester pred štátnicou a či by mohol prísť. Túžil ho vidieť. Potreboval.
Jeho telefón, ako na povel, zabzučal oznamujúc správu.
Práve som sa vrátil od matky, niečo nové?
Odfrkol si. Nič nepoteší viac, ako brat, ktorý sa mu ozve iba pre to, aby zistil, či náhodou, ním zavrhnutá priateľka, neprišla k rozumu a nevrátila sa domov. Možno by na tom nebolo nič zvláštne. No oni nikdy nemali ten typ vzťahu, aby si písali, či dokonca volali viac ako raz do mesiaca. Niekedy  dokonca  roka. Takže jeho neustále otravovanie aj trikrát do dňa bolo na mašľu a istým spôsobom bolestivé. Malá feťáčka, zahrávajúca sa so životom, z čírej nudy, bola dôležitejšia ako jeho pokrvný brat.
Namiesto odpísania zastavil na krajnici ani nie desať metrov od domu a vytočil číslo toho zrazu bezhraničného samaritána.
„Sraľo, tu vorel. Poklad naložený, veziem ho ku kráľovnej. Pchh, pchh. Prepínam,“  zabával sa, sledujúc po očku zbytky na jeho mieste spolujazdca, ktoré už zrejme nikdy nebudú ani mačacím zlatom.
Ale klamal by, ak by tvrdil, že si istá časť z neho neužije bratove šalenie. Niekde z diaľky, najlepšie v bezpečí, za  nepriestreľným sklom.
„Čo to? Sakra, zasa si si niečo šľahol, ty blbec?!“ Klasika,  samozrejme, že on je blbec. Lebo on nechal dievča tak celé mesiace a teraz sa snaží spasiť všetky zatúlané ovečky a bezdomovcov.
„Mám ju, dement. Sedí so mnou v aute a zrejme si dala päť, alebo sa odpálila tak veľmi, že má svoj svet v ktorom nie je žiaden skurvený, nevďačný kripel.“
„Tadeáš, ja nemám na tieto tvoje nálady energiu, kde si ju našiel!?“
„Ach, Dany a kde je ďakujem, alebo aspoň trošku zdvorilosti v hlase?“
„Daj mi ju. Chcem s ňou hovoriť.“
„Myslíš, že to je to čo chce? Možno by si svoje mudrovanie mohol nechať až sem dostaneš tú svoju riť, ty ploštica.“
„Kurva, daj mi ju k tomu...“
Nepočul viac, jeho telefón bol vytrhnutý z jeho rúk a tá malá, ryšavá špina do neho kričala, ako vystrihnutá z paródie na vreskot. Neboli to slová, bolo to len dlhé a piskľavé Á, ktoré mu trhalo uši.
„Nenávidím ťa! Nenávidím. Neopováž sa sem dovaliť!“ kričala do telefónu, ako do vysielačky.
Stisla gombík, neochotná počúvať jeho brata a len sekundy a jeho dobré reflexy zachránili jeho telefón pred stretom s krajnicou.
„Okej, všetci vieme, že ti ublížil, zlomil srdce, ale kurva, môj nový iphone do toho láskavo neťahaj!“
„To je to čo si myslíš? Že som len hysterická, zavrhnutá pička? Alebo skutočne nevieš o tom, čo mi povedal, keď som mu napísala, že som tehotná.“
„Si tehotná?“ zapišťal, ako mutujúci výrastok.
„Už nie,“ zasmiala sa a rýchlo si zotrela slzy, maskujúc bolesť za maniakálny smiech.  „Potom, čo som bola nútená mu tú perfektnú správu napísať, lebo hádzal moje hovory dokola a  dokola do odkazovky, mi dal vedieť, že o dieťa nestojí, dokonca bol taký zlatý a navrhol mi zaplatenie.“ Objala si brucho a v jej šialených očiach sa objavila triezvosť na malý, krátky okamih. Akoby v sebe nemala, len Boh vedel čo všetko.
„To by neurobil. Nikdy by ťa do niečoho takého nenútil. Má svoje chyby, ale on sám...“
„Povedal, že nechce aby po svete behal jeho bastard a nech ani neskúšam uvažovať o tom, že by som si naše maličké nechala. Tak ak je jediný dôvod, prečo sa mi snažíš pomôcť on, tak sa na to vybodni. Lebo ani za nič mu nedám dôvod čo i len pomyslieť, že malou pomocou a snahou, o ktorú v skutočnosti nestojím, strasie zo svojich ramien pocit viny. Bude s tým skurvene žiť po zvyšok svojich dní, tak ako ja.“
V tej chvíli, keď na ňu hľadel a bojoval s nutkaním natiahnuť sa a zotrieť slzy z jej líc, svojho brata prvýkrát, skutočne nenávidel. Svojou nadutosťou a trucovitosťou dostal to dievča až sem. Nebolo dôležité, aké pošahané a slabé v skutočnosti bolo, stále to bolo len zúfalou ženou, ktorú vyhrážaním a krutými slovami dohnal k tomu odpornému činu.
Ak by bol na jeho mieste, zrejme by tiež neskákal meter dvadsať, ale postavil by sa k tomu ako chlap. Vzal by tú zodpovednosť na seba a aj keď by odmietal byť vo vzťahu bez perspektívy, jeho dieťaťu by nechýbalo nič. Malo by jeho meno, ak by to chcela, dostávala by pravidelné sumy na účet a aj mimo súdom stanovené platby ak by potrebovala.
Nakoniec v ňom vyhral kresťan a dobrý človek, ktorého z neho matka chcela vykresať a  vzal ju do objatia, ktoré tak jasne potrebovala.
„Je mi to úprimne ľúto, Dia. Keby som to vedel, pomohol by som ti. Moja matka by urobila nemožné, aby si ty aj s dieťatkom boli zabezpečení.“ Zhnusene si odfúkol vzduch cez nos, keď mu konečne dávalo zmysel, prečo nič nepovedal. Matka by sa ho zriekla, ak by vedela, že svoju priateľku prinútil k niečomu tak ohyzdnému.
Pritúlila sa k nemu, omotávajúc ruky okolo jeho krku. A skôr než by človek stihol žmurknúť, bola vysadená na jeho lone a popoťahujúc sa k nemu pritisla s odhodlanými očami v ktorých boli ešte stále stopy sĺz a ich úprimná a pokojná chvíľka plná mieru a porozumenia mizla spolu s nimi.
„Oboch nás ten odporný sebec zničil,“ vrčala, zaplietajúc prsty do jeho vlasoch na spánkoch.
Položil ruky na jej úzky pás a jemne ju stisol v snahe nadvihnúť ju a preniesť na sedadlo spolujazdca. Držala ho však ako kliešť. Zatlačila kolenami z boku do jeho stehien až nebolo možné s ňou ani pohnúť a jeho snaha ho stála jemný ženský výsmech.
Pritisla sa k nemu svojím rozkrokom až mohol cez teplákovinu cítiť vlhké a príjemné ženské teplo.
„Vieš, naposledy si ku mne nebol tak celkom fér.“ Pohla bokmi, trúc sa o neho a jeho prekliate telo zrádzalo.
„Dia, zlez zo mňa, nenúť ma použiť silu,“ varoval ju, vtláčajúc prsty do jej bokov. „Môj brat...“
„Zničil nás. Vzal nám naše spokojné životy a zmenil ich na peklo. Nemusíš byť lojálny. Ak sa bojíš, že by som ťa stalkovala, tak sa upokoj. Už dávno nie si centrom mojich priorít. Len si chcem vziať to, čo si mi vzal v tú noc. Chcem ti ukázať, že sex so mnou, nie je priemerný,“
„Didiana,“ varoval ju znova, tento krát ju nadvihujúc už s použitím väčšej sily, no ona akoby mala svoje receptory bolesti nefunkčné tíško zastonala a ťahajúc ho za vlasy mu zhrýzla čeľusť pokračujúc v snahe  dostať  sa k jeho krku.
„Oprel si ma o tú prekliatu stenu a vytĺkol zo mňa ten najlepší orgazmus, ale  ja chcem, aby si cítil, aké dobré to môže byť, keď ma necháš tiež prezentovať svoje schopnosti.“
To sa rozhodne nemohlo stať. Predstava zásunu bola lákavá. V skutočnosti si už ani nepamätal, kedy mal sex, ale rozhodne to nemienil robiť s ňou.  Nech už to bolo akokoľvek, patrila jeho bratovi, či to chcel  vidieť alebo nie, či to uznal alebo popieral, boli stvorení jeden pre druhého a on do toho nechcel zasahovať. Nechcel to ničiť.
Vzťah s jeho bratom bol horší než zlý a ak by dovolil, aby sa to stalo, znova,  už by skutočne nebolo šance, že by si k sebe našli cestu. A on bol ako malé šteňa, dúfajúce v lepší čas a udobrenie. Miloval ho. Stále to bol jeho starší brat a dobre si pamätal, ako sa spolu hrávali, ako ho chránil a ako ho učil veciam, čo by mal každý správny fagan vedieť. Až kým sa to nepokazilo a otec svojím prerieknutím nezničil všetko.
Strhol ju zo seba a bolo mu fakt jedno, že zjojkla bolesťou, keď jej tresol hlavu o stropnicu svojho auta. Varoval ju. Neposlúchla. Výsledkom bude pekná hrča.
„Dosť, my dvaja sa nestaneme. Už nikdy!“ Naštartoval no ona po ňom siahla. Berúc do ruky dôkaz, ako blízko bol k tomu uskutočniť ich.
„Si si istý?“ provokovala, spokojná svojou ženskou mocou. A on bol zo seba sklamaný, lebo nemal reagovať.
Odsotil jej ruku, nevyjadrujúc sa k tomu.
„Vezmem ťa domov a naše cesty sa rozídu už nadobro. Ak si teda s bratom nedáte sračky do kopy.“ Znova jej odsotil ruku, keď siahla po jeho... kľúčoch. Vytrhla ich  zo zapaľovania,  hodila do tmy a on neveriacky vytreštil oči, keď ju videl miznúť medzi domami.
Tá malá ropucha. Nevedel, čo má urobiť, nemohol nechať auto len tak, no nemal by ju ani nechať znova zdúchnuť.
Než sa dostal z auta bola preč. Otrávene si povzdychol a rozbehol sa za ňou. No bola ako krysa. Nemala kam utiecť. Ulica bola síce slabo osvetlená, cestu však lemovali z jednej strany rodinné domy a z druhej hliníková krajnica za ktorou bol šialený spád.
Nemalo význam sa za ňou hnať. Nakoniec, stále bola v meste. Stačilo polícií nahlásiť, že ju zazrel. Bola v poriadku, nemusel sa viac starať. Aj keď skutočne nemal chuť oznamovať svojmu bratovi, že mu ušla.
Vrátil sa k autu a rozhodol sa, že si zavolá odťahovku. Tie kľúče už ani svätý nenájde. Ďalšie prachy, ďalšia munícia do otcovho kanónu. Položil hlavu na volant a frustrovane zakňučal. Čert mu bol dlžen tú šialenú ženskú.  Nemal sa nikdy pliesť do záležitostí jeho brata.
Potreboval niekoho rozumného, niekoho... Iba jeho. Mohol počuť jeho smiech pri vylíčení  jeho večera, ako zo zlej komédie.
Plný odhodlania rýchlo vytočil jeho číslo, kým mal dosť guráže.
Neskontroloval si síce čas, ale mohlo byť niečo málo po pól noci, takže Nik rozhodne nespal. Vždy mal problémy so spánkom...
Zvonilo to dlho a on sa už zmieril s tým, že ho to hodí do odkazovky a chystal mu nechať stručný odkaz o tom, že mu má zavolať. Nakoniec sa ozvalo hyperaktívne a života plné áno, ktoré rozhodne nepatrilo Nikovi. Poznal jeho hlas. V telefóne mal hĺbku a jemne chrčivý podtón. Toto bolo sýte no  jemné.
„Haló?“ ozval sa znovu mužský hlas a   on si zahryzol do pery, aby zadržal spŕšku injektív a nevhodných otázok, na ktoré nemal už dávno právo.
„Nikino, je v sprche, môžete nechať odkaz po mne,“ zamňaukal ten na druhej strane a Tedovi až naskákala husia koža.
Uvoľnil si hrdlo a nakoniec prehovoril, ubezpečujúc sám seba, že Nik rozhodne nie je typ, čo by mal rád ukňučaných mužov. Veľa krát mu hovoril, že nikdy nechodil s ženo-mužom. Mal rád rovnocenných partnerov. Svalnatých a dominantných, rovnováhu.
„Tu je Tadeáš, mohol by si prosím povedať Nikolasovi,“ zvýraznil jeho meno, skutočne tvrdo, „že som volal a keď bude mať čas, nech sa ozve? Potrebujem s ním ho...“
„Tak to nie, fešák! Zabudni. Trvalo mi mesiace dostať ho cez teba. Urobíš najlepšie, ak mu dáš pokoj. Potrebuje normálneho priateľa, čo pri ňom bude stáť, nech sa deje čokoľvek. Nie malé, nevyzreté sopľa, čo sa ešte nerozhodlo, či má rado párky alebo placky. Nezaslúži si naťahovanie. Nechaj ho tak. Nech si žije svoj život. Bez teba a tvojich drám sa mu vodí dobre. So mnou. V skutočnosti, odchádzame do Rakúska, po získaní diplomu. Vo firme, kde pracujem, som mu vybavil prax, má pred sebou skvelú budúcnosť. Nepotrebuje, aby ju pokazil dáky psychopatický otecko malého  kriplíka. Ži šťastne. Teraz je môj a ja  rozhodne nemienim toho chlapa pustiť k vode, tak ako ty. Jeho ústa a jazyk sú zázračné a jeho zadok...“
„Ty vydrbaný...“ Hodil telefón na sedadlo spolujazdca, zúfalý po tom niečo rozbiť. Zrušil ho. Normálne mu zložil.
Zaťahal si za vlasy a bolestne zaskučal. Tá teplá riť mala pravdu. Ktokoľvek bol lepší ako on. Blbé bolo, že sa to muselo stať práve teraz, keď bol pripravený odísť od otca a ujsť s Nikolasom aj na druhý koniec sveta. Nechcel dopadnúť ako jeho brat.
Ale asi bolo naozaj dobre ako to dopadlo. Nikolas mal advokátsku prax v Rakúsku, vzťah s mužom, ktorý si zrejme vážil čo mal. Aj keď sa choval ako malá majetnícka suka. Typická ženská, len bez vagíny. A jeho otec už tým pádom nebol strašiakom.
Natiahol sa po telefóne. Chcel zavolať matke a spýtať sa , či sa môže po maturite vrátiť domov. Bolo nad slnko jasné, že jej odpoveď bude jedine kladná, ale mohlo  jej to ponúknuť čas na prípravu na jeho príchod a spracovanie otca. 
Adrenalín rozbúšil jeho srdce, keď si uvedomil, že tá malá pizda, pri  trení sa o neho, vytratila svoj ukradnutý saklíček s Ekinou.
Stisol päste k ústam, sledujúc ho, ako strašiaka a obľúbenú sladkosť zároveň. Pamätal si aké to bolo. Tá eufória, túžba po láskaní  a mám salámizmus.
Siahol medzi sedačky a vytiahol vrecúško bez majiteľa. Tri malé kosoštvorce sa na neho usmievali a sľubovali pohodu.
Len vložiť do úst a vrátiť sa na svoju párty a nájsť dievča, ktoré bude ochotné vysexovať z neho život. Aspoň nachvíľu dostať Nikolasa z jeho obehu.
Siahol do vrecka a skutočne vytiahol jeden malý cukríček, krútiac ho medzi palcom a ukazovákom.
Nikolas  sa o neho nestará, nemusí sa ani on starať o sľub, čo mu dal. On tiež prisahal, že bude čakať. Že nebude nikdy milovať nikoho tak, ako jeho.
Porušil minimálne jedno z tých dvoch sľubov. Nečakal.
 Ale bolo to presne to, čo on sám chcel. Chcel pre neho len to najlepšie. Aby nemusel byť v pozore pre Tedovho psychopatického otca.
A ak sa dokázal pohnúť Nik, dokáže to aj on. Miloval ho vrúcne a nemenne, ale to neznamenala to, že by nemohol raz v budúcne nájsť sladké dievča, ktoré by tiež mohol ľúbiť, ktoré by ho urobilo šťastným. Jedna stratená láska nie je koniec sveta.
Neveril v osud, nie zákonite. Ale asi skutočne nemali byť s Nikom spolu.
Vrátil pokušiteľku späť k jej sestrám a vyhodil ich do tmy rovnako, ako to stratené dievča kľúče od jeho auta.
Vráti sa domov a začne od znova. Už len  necelých päť mesiacov a dá tomuto mestu a hlavne tomu pošahanému mužovi navždy zbohom. Aj keď bolo jasné, že to nebude celkom možné. Ten blázon, podrazák a alibista bol súčasťou jeho života a matka bola nalomená vziať ho nazad. Napriek všetkému tá ich zvrátená láska fungovala lepšie, ako  ktorákoľvek „normálna“.
Aj tá jeho by mohla. Ale on a Nik boli zrejme príliš veľkou anomáliou.
44. kapitola
Odprevádzať ju na stanicu už v sobotu bolo divné. Obaja sa snažili ako najlepšie vedeli ignorovať podivnosť, čo sa medzi nimi rozhostila posledný týždeň. Dokonca si stále rovnako volávali, písali, Katarína sa neostýchala po ňom váľať a doberať si ho. No aj tak bol vzduch  plný podivnej statickej energie, ktorá nebola príjemná.
Stále sa snažil dostať cez to odmietnutie. Nebolo možné, aby si neuvedomila, že ju chcel pobozkať. A bol z toho rozladený. Ešte viac práve pre tú zjavnú pohodu, o ktorú sa snažila a on v tej fraške teda pokračoval. Akoby ju to vôbec nezasiahlo. Jeho city a večer, čo pre ňu prichystal. Tá trápnosť.
Možno bolo trochu trúfalé veriť si. No bol si takmer istý, že vysielala „tie“ signály.
Nepomáhalo ani to Didianine zmiznutie. Jeho hlava bolela zo všetkého, čo sa okolo neho dialo a predsa bol stále schopný myslieť len na Katarínu a sám seba presviedčať, že sa musí pohnúť. Že by sa mal sústrediť na skutočne vážne veci, ako trebárs hľadanie jeho stratenej priateľky.
Polícia mala iba pramálo informácií, čo bolo na smiech. Ako môže jedno devätnásť ročné dievča zmiznúť pod zem? Ako môže byť ťažké nájsť ju?
Nik ju nevidel, nik o nej nepočul. A všetci už z toho boli na hospitalizáciu. Jej rodičia boli zúfalí a vyzeralo, to akoby sa mali každou chvíľou zosypať. Ich puto sa trhalo a jeho sebecky bolelo hľadieť na to.  Boli jeho ikonickým párom. Túžil po takom dokonalom súznení, ale ak to ich slablo, kde bola istota, že raz nájde on, smoliar, dievča, čo by ho skutočne bolo ochotné milovať? Myslel si, že Dida bola tá pravá. Mala byť. Boli spolu dokonalí. Poznali sa od mala. Boli priatelia. Vedeli o sebe všetko, to zlé aj dobré. Podporovali sa a stáli pri sebe.  Teraz, odstupom času, videl, že to tak celkom nebolo. Že boli len priatelia a aj keď ju miloval, tým skutočným, silným spôsobom, nebolo to reálne. Nebolo to rozochvievajúce a žalúdok krútiace, ako opisujú hrdinovia z kníh, čo s Katou vždy čítala.
Nie ako s Katarínou. Nevedel definovať city, čo k nej prechovával. Boli komplikované a menili sa počas dňa, ako na bežiacom páse. Od úplnej potreby, až po nutkanie utiecť a hrať mŕtveho chrústa, aby ju už nikdy nemusel vidieť. Bolo mu na zvracanie a jeho žalúdok robil šialené veci, či bol s ňou alebo si na ňu len spomenul.  A obrázky z tej prekliatej noci z neho tvorili pacienta so schizofréniou, keď sám sebe nadával, zakaždým, čo si spomenul, prehral celú tú frašku.
A zasa skončil pri tej nekončiacej potrebe otrieskať si hlavu o volant. Didiana bola preč, len Boh vedel, či je v poriadku a on tu rozjíma nad tou šialenou klamárkou, akoby bola jedinou ženou na planéte.
Zo zadumania ho vytrhlo auto, zaparkované na krajnici a pohyb. Akoby niekto vyhadzoval do  lesíka, za odpočívadlom, vrece s odpadkami. Nebolo by to prvýkrát, čo by pri tom niekoho prichytil. Ale tak, ako iní, ani on nemal v pláne zastavovať a takmer o pól jedenástej večer hrať pohoršeného člena Greenpeace. Nechcel skončiť s monoklom. No keď jeho auto postúpilo a on na krátky okamih osvietil zhrešilca, dupol na brzdy skôr, ako si to stihol sám vlastne uvedomiť.
Nebolo to vrece. Bolo to telo, ktoré hodil o bok kapoty. Zrak mu zastrel červený tieň, keď spoznal tie vlasy, rozsypané na studenom plechu. Poznal by ich kdekoľvek.
Ani sa neunúval zatvoriť dvere od svojho auta. Len vybehol a napriahol ruku skôr, ako bol dosť blízko na uštedrenie úderu. Stiahol ho z nej vo chvíli, keď mu nohavice klesli ku kolenám  a snažil sa dostať zo svojich slipov.
Strhol ho na zem a nečakal kým sa dostane zo šoku a uštedril mu ranu do tváre. Bol síce väčší a možno aj silnejší, ako z pred pár mesiacov, ale stále nebol bitkár. Musel využiť chvíľu prekvapenia. Aj keď v tom okamihu, ako ju tam videl pritlačenú o auto s nahým zadkom... mohli by sa do neho pustiť vrcholoví športovci, všetkých by rozhádzal.

„Prestaň, kurva! Zaplatil som si!“ skuvíňal, skrývajúc si tvár.
Okamih Jakubovi trvalo, kým sa slová toho muža dostali do jeho povedomia. Bol v amoku a len ťažko si uvedomoval okolie, kde sa na toho chlapa vrhol.
Odtiahol sa od neho, bez rečí či obzretia sa na toho chlapa, siahol po Didiane a odvliekol ju k autu.
Triasla sa a vzlykala no nepovedala nič, ani keď ju navliekol do svojej zimnej bundy a strčil do auta.
Kúrenie a klíma boli stále nefunkčné. Pamätal si ako nenávidí zimu. Ako rýchlo nachladla a ako ťažko znáša chrípky. Vedel o nej všetko a predsa, keď sedeli v tichu a len tíško dýchali, mal pocit, akoby o tom dievčati vedľa neho nevedel už vôbec nič.
Teraz, keď bol adrenalín z jeho obehu pomaly preč, a ona bola v bezpečí, v jeho aute, ktoré pripomínalo skôr chladničku, sa jeho myseľ konečne dokázala sústrediť na to, čo mu ten chlap povedal. Zaplatil som si.  A jej reakcia... nebránila sa, nerobila v skutočnosti nič. Len tam bola, prehnutá a čakajúca.
Ústa mu naplnila žlč pri uvedomení si, čo sa tam v skutočnosti dialo. Nebola obeť, on nebol jej záchranca. Nie v tom smere, v ktorom si myslel. Práve zmlátil muža, čo si len zaplatil za sex na odpočívadle.
Toto teraz robila? Predávala sa a žila na ulici? Tras jej rúk nepoľavil a tichučké fňukanie tiež nie. Nebol to plač, len malé bolestné vzdychy. Nezdalo sa, že by bola ranená. Ten chlap sa ani nedostal k tomu, aby si stiahol slipy. Ale nemohol si byť istý, ako prežila posledných pár týždňov.
Po očku ju sledoval. Jej oči boli dokorán a sledovala cestu bez žmurknutia. Bola čistá. Len na tvári mala rozmazaný make-up, ale šaty boli bez poškvrnky. Vyzerala v poriadku. V rámci možností...
Mal milión otázok, no cítil, že nie je vhodný čas. Nevedel, kde začať, ako začať. To, čo videl, bolo viac než jasné a bol plný rozpakov, hnevu a frustrácie.
Sama si to vybrala. Vedeli to obaja. Nemal v úmysle z nej robiť ľútosti hodnú bytosť.
Čím viac sa to v jeho hlave ukladalo, tým rozzúrenejší bol. Ako si toto mohla vybrať nad teplom domova a láskou svojich rodičov? Ako to mohlo zvíťaziť nad pokojným a bezpečným spôsobom života, ktorý viedla pred tým?
Musel zaťať päste okolo koženky volantu tesnejšie, aby sa udržal a neskočil na ňu, hneď počas jazdy.
Potreboval ju dostať bezpečne domov, k jej rodičom. Potom nech si jej rodičia uzmyslia čokoľvek, on z nej dostane odpovede na svoje otázky. Podobrom, po zlom... Na tom nezáležalo.
Zatočil smerom na parkovisko pred jej bytovým komplexom  a ona, akoby dostala elektrický šok, poskočila, obracajúc sa na neho.
„Jakub, nie! Zober ma kamkoľvek, len nie k nim!“ prosila, sediac na pätách. Nikdy nepochopí, ako sa tie ženy dokážu poskladať na tých pidivých sedačkách.
„Obaja vieme, že nemáš na výber, Dida. Toto musí skončiť. Musíš sa vrátiť domov. Tvoji rodičia sú na hrane zdravého rozumu. Všetci sa o teba bojíme. Nebudeš si, do kelu, vyberať, čo a ako. Sebecká si bola viac než dosť. Teraz je čas starať sa aj o nás, o ľudí, ktorým na tebe skutočne záleží.“
Snažil sa s pokojom v hlase, no nevyšlo to a bolo z toho zúfalé vrčanie.
Vyzerala zle. Strašne. Čierne linky mala rozmazané, červený rúž po celej tvári a jej vždy výraznejšie lícne kosti teraz vytŕčali na jej vychudnutej tvári.
Bolelo ho z toho srdce. Jeho dievča bolo preč. A bola to jeho vina. Nestaral sa dostatočne. Prioritou sa mu stala iná žena aj napriek tomu, že si prisahali, že sa vždy o seba budú navzájom starať.
Možno to bola druhá šanca, aby veci napravil. Aby bol správny priateľ a staral sa o ženu, ktorá ho v skutočnosti potrebovala.
Didiana bola vždy závislá na pomoci. Potrebovala ho a on sa zasa potreboval o niekoho starať. To preto bol ich vzťah tak vyvážený. A fungoval.
„Prosím, Jakub. Nemôžem sa pred nich vrátiť takto.“ Rozhodila rukami a upozornila na svoj zovňajšok.
Mala pravdu. Jej matka bola slabá nátura. Položilo by ju, ak by svoje jediné dieťa videla v takom stave.
Nasal vzduch, berúc si trochu času. „V poriadku, asi máš pravdu. Ale zajtra sa tomu proste nevyhneš. Vrátiš sa domov a skoncuješ s týmto nezmyselným chovaním.“
„Ďakujem.“
 V aute sa znova rozhostilo ticho, než zaparkoval pred svojim bytom a ona znova poskočila.
„Matka na voľné víkendy chodí so Silvestrom na jeho chatu. Nik nie je doma.“
Kývla hlavou, sledujúc ho bez žmurknutia a on sa neubránil myšlienke, či si tiež spomenula na ich posledný spoločný víkend, pred tým než to všetko pokazila.
Už vtedy mal vedieť, že spoločný čas tvoriace sa problémy nevyrieši, len oddiali to, čo sa chystala aj tak urobiť.
Bol naivný a hlúpy. Odmietal vidieť to, čo aj tak vedel, že tam je.
Ale nebol čas na zášť. Bol to už takmer pól rok a veci sa zmenili. On bol iný ako ten  chlapec, dúfajúci, že ho jeho prvá láska a najlepšia priateľka, nakoniec nezradí a vyberie si jeho pred dákym fešim.
Vystúpil z auta, pripravený ju naháňať, ak by bolo treba. No ona poslušne vystúpila, zabalila sa do jeho kabáta ešte viac a zhlboka vdýchla jeho vôňu. Zareagoval tak, ako  každý na jeho mieste, ak by to urobilo dievča, ktoré miloval celé roky. Jeho žalúdok sa stiahol a on ju potreboval držať v náručí. Mohol si hovoriť čo len chcel, stále tam bola časť z neho, ktorá ju milovala a nikdy neprestane.
Mali príliš veľa spomienok, zážitkov, okamihov, ktoré im nevezme ani čas. Ani milión zlých rozhodnutí.
Počkal ju pri vchodových dverách, ktoré jej gavaliersky pridržal tak, ako to robieval predtým a zatvoril dvere.
Kráčala, tíško popoťahujúc nosom. Bolo to tak zvláštne. Bola ten typ, čo sa jej nezastavili ústa a teraz akoby si nemali čo povedať. Možno to tak skutočne bolo.
Byt bol tichý a rozhádzaný, ale to nebolo nič výnimočné, keď bola jeho matka preč. Nemal príliš čas a ani bunky na upratovanie.
„Asi budeš chcieť sprchu.. Hm... Budeš chcieť?“ Bolo tak smutné, že bol nesvoj v spoločnosti dievčaťa, s ktorým vyrastal.
Trhla sebou, akoby bola mysľou niekde inde a pomaly prikývla.
„Ďakujem. Jakub.“
Vyzula sa z čižiem a objala si ramená no neurobila ani krok ďalej do bytu. Stála pri dverách v strede chodby a ohrýzala si peru.
„Môžeš ísť do mojej izby a vziať si dáke tričko. Ja ti zatiaľ pripravím niečo na jedenie.“
„Ja nemám hlad. Myslím, že si rovno ľahnem.“ Krútila hlavou, nevenujúc mu ani jeden pohľad.
Prikývol teda. Kto bol aby ju nútil jesť? Nebola malé decko. Ak nechcela nemusí.
„Urobím ti aspoň čaj. Zahreje ťa,“ ponúkol a už aj nalieval do kanvice vodu.
Prikývla a po špičkách prešla do jeho izby. Odolával nutkaniu natiahnuť krk a skontrolovať, čo tam robí. Netrvalo dlho než vyšla aj s tričkom prehodeným cez ruku, ktorou si zvierala ramená akoby ju bolel celý človek.
Pohol sa k nej s ústami pripravenými k protestu, keď si všimol, čo za tričko to mala v úmysle si obliecť. No zastavil sa. Bolo to detinské a hlúpe.  Bolo to len tričko.
„Uteráky sú tam, kde vždy,“ kývol hlavou k výklenku za ktorým bola malá miestnosť s ich sprchovým kútom.

„Ďakujem.“ Znova šepla a zmizla v dverách, ktoré za sebou tichúčko privrela. Nepočul zámok a jeho hlavu skutočne začala dráždiť tá skutočnosť. Prečo dvere nezatvorila? Dokonca mohol na  tmavej chodbe zazrieť tenký pás svetla, ako  neboli dvere dovreté.
Vzal šálku s čajom a poslušne, ako verný psík, si sadol nakraj postele, zvierajúc ju a zohrievajúc svoje zrazu úplne ľadové prsty.
Bola v jeho kúpeľni. Bola v poriadku, s ním. Vypustil trhavý povzdych, keď tá skutočnosť konečne plne zatakovala jeho myseľ.
Bola v poriadku, kúpala sa u neho a zajtra sa vráti k svojim rodičom a  všetko bude ako pred tým. Bude pokračovať vo svojom živote. Vyriešia všetko, nech už ju ničí čokoľvek.
Položil roztrasenými rukami čaj na nočný stolík a prešiel si nimi po tvári, odpočítavajúc prvé vypnutie vody. Ešte dve. Teda, ak si požičala matkin kondicionér na vlasy.
Dvere sa však otvorili krátko po tom a zrazu stála pred ním. Iba v jeho tričku odhaľujúc takmer celé nohy.
Bola chudšia, o veľa. Nie tak pekným a sexy spôsobom ako Katarína. Bolo to nepekné a nezdravé zo života, čo viedla.
Keď sa nesmelo usmiala, malo to však úplne rovnaký efekt, ako pred tým všetkým.
Poťahala kraj trička a úsmev sa jej rozšíril.
„Nemusím ani hádať, od koho máš toto tričko, že?“ Bola zvedavá. Ale to on tiež. Nemusel jej vysvetľovať, na rozdiel od nej, vôbec nič.
„Povieš mi, čo do pekla, vystrájaš, Didiana?!“ vybehol na ňu, neschopný to v sebe už viac držať.
Bola preč z jeho života na celé mesiace a teraz príde, vyberie si z jeho milióna tričiek práve to od nej, akoby sa mu obe potrebovali vysmievať naraz.
„Jakub, ja o tom skutočne nechcem hovoriť, prosím.“
Prisadla si k nemu a sledovala svoje špičky, kmitajúc palcami.
„Tvoji rodičia vraveli niečo o dákom chlapcovi, s ktorým si sa stýkala a o drogách... je... je to pravda?“ V duchu sa modlil, nech povie nie. Nech kričí a nadáva, že sú všetci šialení a nemajú o ničom ani potuchy.
No ona namiesto toho skryla tvár do dlaní a ťažko sa rozplakala.
Neváhal ani sekundu. Bola jeho dievčatkom. Zlomeným a zničeným. Potrebovala ho. A on sa potreboval o ňu starať. V tom bol proste najlepší.
„Pomáha to. Keď si niečo dám,“ kvílila cez slzy a on ju zovrel ešte silnejšie. Aby sám zabránil svojím slzám.
Bola to všetko jeho vina. Mal sa o ňu starať. Nemal ju odháňať, keď ho žiadala o pomoc, o druhú šancu.
Bol sebec a nechal sa uniesť zášťou a svojím bolestne dochrámaným egom. Až úplne zabudol na sľub, čo si dali pred tým, než sa dali do kopy. Že ak sa aj rozídu, zostanú priatelia.
Ich vzťah mal byť len pokus, nevedeli vtedy, že to budú roky dokonalosti.
A on ju zradil. Sklamal... bola to  jeho vina.
Poznal ju. Vedel, že je slabšia nátura, podobná jej matke. Ľahko ovplyvniteľná, závislá a nesamostatná. Preto tu bol on.
„Bude to v poriadku, Poppy, áno? Len musíš dovoliť ľuďom, aby ti pomohli. Zajtra pôjdeme s tvojimi rodičmi a začneš liečbu a než sa nadeješ, budeš znova spokojná a sama sebou. Pomôžem ti. Budem pri tebe. Navždy.“
Prikývla, šplhajúc na neho, ako zúfalé, malé dieťa.
„Chýbal si mi. Tak strašne. Nik ma nikdy nechápal. Nemiloval tak ako ty. Vždy ma len využili a odkopli. Ja... už nemôžem, Kubi. Nevládzem. Ak by som mohla, vrátila by som čas a všetko by bolo dobré.“ Stúlená na jeho kolenách šomrala cez vzlyky do jeho krku a on ju teda objímal a hladkal, pripravený robiť to trebárs aj hodiny než sa upokojí.
Dlžil jej to a omnoho viac.
Nevedel ako, jej pery boli na tých jeho a on mohol cítiť jej jazyk chutiaci po mentolovej paste na zuby tlačiaci sa do jeho úst.
Nebránil sa a pootvoril ústa, púšťajúc ju dnu. Hladoval po jej bozkoch. Hladoval po nej.
Vedel, že je hlúpe robiť to, ale nedokázal sa zastaviť, keď ju položil na posteľ a pomaly posúval svoje tričko po jej tele.
Možno to tak malo byť. Možno mali byť spolu a on musel byť jej podporou a silou v ťažkom boji, čo pred sebou mala.
Katarína bola len pobláznením a celý ten čas mal byť len a len s Didou. Nezáležalo na tom, že ku Kataríne niečo cítil. Však ani nevedel definovať, čo presne to je.
„Už ťa nikdy neopustím, Didi. Budeme spolu. Postarám sa o teba,“ šepkal cez bozky a nechal ju nech mu pretiahne tričko cez hlavu.
„Navždy? Aj ako preliečeného narkomana?“
„Nezáleží na tom. Na ničom,“ ubezpečoval ju zatiaľ čo ho dostávala z jeho nohavíc.
Tichý hlások mu šepkal, že by mal zastaviť. Že to nie je správne z viac ako jedného dôvodu, no keď všetky prebil obrázok brunetky s marhuľovou pokožkou a mandľovými očami farby horkej čokolády, zaprel sa a snažil sústrediť na jeho dievča pod ním. Sľubujúce nový začiatok, ktorý možno nebude hneď na začiatku ružový, ale obaja sa budú snažiť, aby to po druhýkrát fungovalo lepšie ako pred tým. On sa zmenil, bol menej ustráchaný, viac uvoľnený a ona... Má pred sebou dlhú cestu, ale spolu to zvládnu. Veril v to.
Miloval ju akoby ten čas medzi  nimi nikdy nebol. Vychutnával si ju a ona ho odmeňovala tichými stonmi a nechtami v lopatách tak, ako vedela, že to má rád.
Zabalil ju do svojho náručia, hlúpo si nahovárajúc, že to čo sa stalo niečo znamenalo, že zajtrajšok prinesie lepšie časy.
Učičíkaný predstavou dokonalej budúcnosti zaspal, s dievčaťom svojho života v objatí.
Ráno bolo iné. Minulá noc bola v toľkých smeroch vyčerpávajúca a zároveň upokojujúca.
Malé výčitky pre Katarínu, ktoré neboli vôbec opodstatnené lebo medzi nimi nikdy k ničomu nedošlo, zignoroval a načiahol sa po Didianu, ktorá mala spať v jeho posteli.
Ale nebola tam. A toľko stačilo k tomu, aby vyskočil z postele, ako blesk, kričiac jej meno. Bez odpovede, samozrejme.
Vtrhol do kuchyne, do kúpeľne, dokonca aj na záchod. Byt však vyzeral prázdny. A on vedel, že presne tak to musí byť.
Striaslo ho neblahým tušením, keď  znova vbehol do kuchyne, rozrážajúc dvere od vrchnej časti linky, kde mala matka odložené peniaze na nákup. Toľko krát jej vravel, nech ich nenecháva v pohári, že má nechať tie hlúpe peniaze na účte. No ona si nedala povedať. Tvrdiac, že  človek potrebuje aj hotovosť.
Nebola to veľká suma. Možno päťdesiatka v desiatkach a päťkách. Ale stále to bolo viac než dosť. A teraz boli preč.
Vedel, že nemohli len tak zmiznúť, matka mu vravela, pred tým, ako v piatok odchádzali do Jelenca, že mu ich nechala, ak by niečo potreboval dokúpiť.
Zabije ho. Ak zistí, čo sa stalo... že tu bola ona a on ju nechal bez dozoru, že nezamkol. Tresol hranou päste do dvierok, roztriasajúc poháre v skrinke a frustrovane zakričal.
Bol tak hlúpy. Ako  mohol uveriť, že by to mohla myslieť vážne? Možno to bol jej plán. Zviezť ho, počkať kým zaspí a vziať si tie peniaze. Ako jeho dlhoročná priateľka  vedela, že jeho matka má ten zlozvyk strkať peniaze do pohára.
A využila to. Zrejme sa mu teraz smeje. On sám mal chuť vysmiať samého seba.
Bol blbec. Nechal sa využiť, oklamať. Zradil to, čo sa v ňom tvorilo pre Katarínu v nádeji, že by mohol nájsť pokoj s ňou a ona mu to znova šmarila do tváre ešte krutejším a odpornejším spôsobom ako pred tým.
Pohol sa po byte, kontrolujúc  či je všetko na mieste. Elektronika, strieborné príbory, krištáľové poháre, ktoré podostávala matka ako svadobný dar a jedlo a pilo sa z nich len vo výnimočných situáciách. Všetko bolo na mieste.
Keď sa však dostal k dverám do izby jeho matky, stuhol. Zlý pocit viedol jeho zrýchlené kroky rovno k šperkovničke aj napriek tomu, že bola zatvorená a na oko vyzeralo všetko v poriadku.
Ale nebolo, šperkovnica bola prázdna. Boli preč dokonca aj bižutérie, čo si matka kúpila z internetu alebo z Oriflame.
Zakňučal ako malé dieťa, vedomé si bitky, čo ho čaká za neplechu.
Už len dúfal, že matka nezložila snubný prsteň a má ho. Zvrátil pohľad na plafón a predniesol tichú modlitbu, nech to tak je.
Silvester netrochárčil a matke kúpil skutočný diamant. Možno nebol veľký ako vídať vo filmoch. Ale bol a na slovenské pomery bol dych vyrážajúci. Jeho matka plakala hodinu, kým bola schopná povedať áno. To so ženami robia drahé kamene. Dokonca ani jeho nematerialistická matka nedokázala nesmokliť.
Ako besný vtrhol do svojej izby po telefón a než sa stihol zastaviť volal jej.
„Je všetko v poriadku, miláčik?“ spýtala sa ho čiperným hláskom so stopami smiechu. Zbožňoval ten elán a radosť čo v ňom mala od kedy dovolila Silvestrovi milovať ju.
„Máš prsteň? Myslím snubný,“ vyhŕkol, hryzúc si zvyšky nechtu na ohryzenom palci.
„Samozrejme, čo sú to za otázky? To si mi skutočne volal iba pre to?“ Inkvizícia bola započatá. A on vedel, že sa z toho len tak nedostane, keď spustí jeho matka otázky.
Odpľul si malý nechtík, čo sa mu podarilo odhryznúť, než znova vrazil prst do úst v snahe odhryznúť ešte aspoň niečo.
Bol v koncoch. Ak jej povie, čo sa stalo doletí, ako bosorka na metle, a znesie ho zo sveta.
„Okej, poviem ti to, ale len pre to, lebo viem, že by si neprestala s otázkami. Chcel som ti kúpiť prsteň na Vianoce, ale nenašiel som ho. Tak som sa spýtal iba pre istotu, či si ho náhodou nestratila.“ Zaklamal ľahko akoby sa klamárom narodil. Aspoň v  niečom bola Kata dobrá. Naučila ho luhať ako cigáňa.
„Miláčik,“ rozplývala sa, nevedomá si skutočnosti, že má najhoršieho syna pod Slnkom, „nepotrebujem nič. Nemíňaj si peniaze. Už len to, že budeme spolu a teraz už aj so Silvestrom všetci spolu, je ten najkrajší darček. Aj keď, v Tescome som videla krásnu sadu porcelánových misiek s podtlačou levandule, ak by mal Ježiško neodbytnú potrebu darovať mi niečo pre moju super poslušnosť celý rok.“ To bola jeho matka. Totálny šialenec. Možno bolo niečo na tom, že si muž vždy nájde ženu podobnú svojej matke... Katarína bola ešte väčší šialenec ako ona.
Katarína... Nemal čas riešiť ju. Nie teraz.
Potreboval vymyslieť čo s tými zmiznutými šperkmi. Ako to matke povie? Bolo samozrejmé, že jej to bude musieť povedať. Ak nevypátra tú zlodejku. Nevedel, kde ju má hľadať a nebol si istý, či to má vlastne zmysel.
Rozlúčil sa s matkou cmukajúc jej späť do mikrofónu a nechávajúc pozdrav  otčimovi, ktorý bol vlastne už celé roky viac otcom, ako ten jeho biologický a účelne sa vyhol pohľadu na svoj odraz v zrkadle jeho matky.
Najskôr by mal skúsiť záložne, aj keď v nedeľu bola iba jedna, ktorá bola otvorená, tam bol súkromník a zrejme dal na tie šperky takú prirážku, že si vytrhá vlasy. Ak bude mať šťastie a to zlato  bude ovšem  tam.
Sadol do auta a bez pripásania sa pohol v pred.
Možno by ju mohol dostihnúť. Vytriasť z nej dušu za to, čo mu urobila a za okradnutie jeho matky.
Katarína mala na neho silný vplyv a on už takmer prestal veriť v Boha. No keď otvoril dvere od záložne a dlhovlasý týpek v stredných rokoch zdvihol hlavu od svojho smarta pýtajúc sa čo chce. Vedel, že je.  Musel byť, z preskleného výklenku sa na neho usmievali matkyne šperky, síce ešte zabalené pospolu v jednom vrecúšku s vzduchotesniacim uzáverom, ale vedel, že sú to ony. Boli tam náušnice, čo jej kúpil on a retiazka, čo dostala od Silvestra  na výročie ich prvého trimestra. Bol to pošahanec, bez debát...
„Ako pomôžem? Hľadáš niečo konkrétne?“ Bez štipky záujmu sa vrátil k svojej činnosti.
„Dnes tu bola ryšavá holka a doniesla vám tieto šperky.“ Poťukal ukazovákom na sklo a znova vrhol pohľad na toho metalistu.
„Je to možné... Čo s tým?“
„Tie šperky ukradla mojej matke. A ja ich potrebujem späť, než sa vráti z romantického víkendu. Čo bude za pár hodín. Prosím.“ Bol taký úbožiak.
„Je mi ľúto chlapče. Ale mám zo zákona povinnosť jej to tu mesiac podržať. Ak by si po to...“
„No tak, nebudeme si tu ondiť hlavy. Obaja vieme, že ona sa nevráti. Len potrebujem tie hlúpe veci späť. Som ochotný vám zaplatiť sumu, čo by ste si na to sám dali. Dokonca sa ani nebudem pýtať, koľko ste jej založili.“
Chlapík siahol pod výklenok a vytiahol vrecúško až Jakubovi poskočilo srdce. Pán Boh zaplať jej rozhodnutie ísť do záložne a nie nájsť pouličného kupujúceho.
„Vieš, plynie z toho celkom vážne ponaučenie, chlapče... Nechceš vedieť aké?“ pokračoval, keď sa Jakub nepýtal.
„Ak poviem áno, zľavíte mi zo sumy, čo sa mi chystáte dať?“ skúsil, sám sa chechtajúc viac nad situáciou než suchým vtipom.
„Kurvy sa neťahajú do domu. Preťahujú sa v tmavých uličkách.“
„Verte, som viac než poučený...“ šomral, zatiaľ čo ten chlap pomaly vykladal šperk po šperku pred Jakuba.
„Sú to všetky, čo ti čórkla?“ Úprimný záujem Jakuba až na krátku sekundu dojal.
„Dúfam, nie som si celkom istý.“ Poškrabal sa na ľavom spánku než si dlaňou prešiel po nakrátko vystrihaných bokoch jeho nového zostrihu s krátkym čírom.
„No... prídeš na to, o pár hodín. Dúfam, že je to všetko. Bude to za osemdesiat.“
Jakub otvoril ústa do korán, v tej chvíli si nebol istý či je to veľa alebo málo. Osemdesiat...
„Pridal som si len päť éčok, prisahám. Ak by som  ich predával jednotlivo zarobím na týchto kúskoch omnoho viac. No tiež som bol mladý a nerozvážny. Tak ber, kým si nerozmyslím.“ Nepotreboval dvakrát vravieť. Zhrnul ich a strčil do vrecka od bundy, ktorú hneď  zazipsoval a priložil naň dlaň.
Nevedel, či to bol Boh alebo jeho anjel strážny, v každom prípade to mali u neho. Katarína by tento „Jeden deň Jakuba Franeka“ milovala, ale nemohol jej z neho povedať ani Ň.
Poďakoval trikrát než hodil na stôl osemdesiat päť eur.
Než stačil otvoriť dvere, zbadal tú zradkyňu utekať až očakával, že si každú chvíľu podvrtne členok.
„Jakub!“ kričala, aby ho zastavila, ale on nemal v pláne ju počúvať. Zradila ho, oklamala a využila.
Urobila z neho hlupáka a všetko čo jej povedal, všetky city a pomoc, čo jej ponúkol. Lásku, čo pre ňu mal, znova šmarila do jeho tváre.
„Prosím, počkaj! Je mi to tak ľúto. Mám tie prachy.“ Triasla nimi pred svojou tvárou, keď sa k nemu zadýchaná doplazila, opierajúc sa nakoniec o kapotu jeho auta.
„Už netreba,“ potľapkal si po vrecku, nevediac, čo viac povedať. Dokonca ani nič necítil. Ani hnev, bolesť či sklamanie. Bol prázdny. V tom okamihu v ňom skutočne nebolo nič.
„Prosím vezmi si tie prachy,“ znova sa k nemu načiahla no on cúvol krčiac nos. Ani pomyslieť nechcel, ako tie prachy získala. Boli to odporné špinavé bankovky, ktorých nemal v úmysle sa dotknúť.
„Prečo si to urobila? Ponúkol som ti pomoc, nový začiatok, seba! Tvoji rodičia sú pred rozvodom, Dida! A to všetko pre to, že si sebecká mrcha, čo nie je schopná starať sa, obetovať sa pre ľudí, čo ju milujú. Do šľaka, čo to trepem? Aká obeta?  Dokonca ani seba nemiluješ dosť na to, aby si za seba zabojovala.“
Sršal slová bez filtra stále s jednou nohou v aute. Mohol kedykoľvek nastúpiť a nechať ju ísť. Časť z neho skutočne chcela. Ale nemohol. Miloval ju. Tie jej smutné mačacie oči. Ako ju len chcel dostať z toho svinstva. Vedel však, že pokiaľ sama nechce je to zbytočné.
„Chcela som, Kubo. Ver mi. Ale nejde to. Nezvládam to. Sledovala som ťa spať a bol si tak...  tak rovnaký...  a... čistý. Cítila som sa pri tebe nepatrične. Ako malý špinavý fľak. Nemôžem ťa so sebou stiahnuť. Zaslúžiš si viac, ako dáku bývalú narkomanku. Dokonca aj Kata je lepšia voľba...“
„Katku do tohto neťahaj. Nerozprávaj o nej ako o poslednej možnej voľbe. Je lepšia než ty kedy budeš.“
Videl bolesť, čo tými sovami Didiane spôsobil a aj keď cítil, že by sa mal ospravedlniť neurobil to.
„Len som chcela... vybrať tie retiazky a... proste všetko... a  hodiť vám to do schránky.  Musíš ma pochopiť, Jakub. Absťák je tá najbolestivejšia vec. Nemáš ani potuchy aké to je. Núti ťa to robiť veci, na ktoré by si nikdy ani nepomyslel...“
„Ako sa nechať pretiahnuť na výpadovke, odpočívadle, možno pri troche luxusu vyfajčiť na zadnom sedadle dákemu špinavému úchylovi...“ skočil jej od reči. „To je to, čo chceš robiť po zvyšok života, Dida? Neverím, že áno. Musíš vidieť, že je to v prdeli. Celý smer, ktorým sa uberá tvoj život. Tak teraz sa sakra pozbieraj a nasadni do toho poondeného auta. Je to posledná vec, čo som pre teba ochotný urobiť. Lebo si mala dnes ráno na výber. Mohla si ma zobudiť, povedať, že ti je zle, že máš absťák a potrebuješ pomoc. Ty si si kurnik vybrala okradnúť mňa  a ženu, čo ťa milovala ako dcéru. Toto si urobila, Didiana. Vybrala si si. A tu to máš. Dávam ti na výber. Buď na sadni do toho auta a ja si dostojím slova a budem tu pre teba ako priateľ a morálna podpora v ceste k zdraviu, alebo sa zvrtni na tých šľapkovských čižmách a choď si kade chceš. Už mám dosť naháňania sa za tebou. Celé týždne nerobíme nič iné, len po tebe pátrame a som z toho unavený. Chcem začať žiť svoj život a je len na tebe, či v ňom budeš ako kamarátka alebo len ako spomienka. Mám dosť tvojho správania.“
Zhlboka nasal vzduch do pľúc po tom predslove a ani nemusela otvoriť ústa aby poznal jej odpoveď.
„Nemôžem, nezvládnem to. A... ani nechcem. Ako by sa zo mňa mohla stať tá istá bezstarostná Didiana, ktorou som bola pred tým?“ Cúvla a aj napriek tomu, že povedal, že už ho nezaujíma a v tej chvíli to myslel viac ako vážne, pohol sa k nej.
„Nastúp do toho auta, Dida. Okamžite! Nemôžeš to robiť! Nemôžeš sa vyhovárať na to, že nebudeš tá istá! Nik z nás už nebude po tom čo si nám svojim zbabelým rozhodnutím urobila. Ale sme tu! Pripravení ti pomôcť.“ Zaťahal ju za zápästie smerom k autu.
„Nechcem! Nestojím o vašu pomoc! Viete hovno o tom, aký je život. Žijete si v tých svojich sladkých bublinkách, riešite banality a pri tom nikdy skutočne neokúsite ako život bolí!“
Bol bez seba zúrivosťou. Akoby ju niekto na tú ulicu nútil odísť. Mala dokonalý život, rodinu, priateľov. Mala jeho. Miloval ju viac ako čokoľvek či kohokoľvek na svete. Ona si toto urobila.
Znova ju zaťahal silnejšie, otvárajúc  dvere spolujazdca.
„Pusť ma! Počuješ!? Ja nechcem!" Hádzala sebou a kričala ako pominutá. No on nepoľavil. Mal jej hysterického výstupu tak akurát.
„Sadneš do toho prekliateho auta a pôjdeme. Skončil som. Už mám toho dosť!“
Už ju mal takmer spacifikovanú, keď počul zabuchnutie dverí a krik, ktorý dokonca utíšil aj to jej kvílenie.
„Pusť ju!  Mám zbraň! Odstrelím ti hlavu, ak z nej nedáš dole ruky!“ vrieskal majiteľ záložne a Jakub sebou trhol, keď zbadal skutočnú zbraň namierenú na jeho hlavu.
To si z neho robili prdel.
„Počujte, vy to nechápete. My sa poznáme a len som ju chcel vziať domov k jej rodičom. Hľadá ju celé mesto. No tak, museli ste vidieť leták,“ prehováral ho Jakub s rukami vo výške ramien.
„Je zrejmé, že s tebou nechce ísť.“ Kývol zbraňou k jeho autu. „Sadni do tej svojej rachotiny a odpáľ chlapče. Strelím ti do palice ak do troch sekúnd nenaštartuješ.“
„Poppy, prosím. Poď domov,“ skúsil ešte raz, no ona už rýchlim kymácaním prešla k chlapíkovi a ten ich pohľad, čo si vymenili bol viac než veľavravný.
Nechala sa ním vyšukať. Ak nie, tak nechá. Ale pravdepodobne to bolo tak, že ju mal a bude mať znova.
„Vypadni!“ Znova na neho kývol zbraňou, ako z dákeho akčného béčkového filmu. A Jakub, ako správny hrdina, venoval Didiane posledný, prosiaci pohľad.
Nakoniec nastúpil a pohol sa preč. Bolo to horšie ako Šuchov deň. Miliónkrát.
Potreboval to zapiť. A tak zúfalý a slabý zamieril do obchodu kúpil nejaké fľaše vodky a než sa uvedomil, stál pred jej domom, hľadel do tmavého okna jej izby  a čakal, či sa neobjaví jej otec.
Bolo by tak fajn s ním pokecať. O niečom, o hocičom. No nevyzeralo to, že by bol doma. Zrejme tiež pracoval na romantickom víkende s jeho novou priateľkou, aj keď ju tak odmietal volať. On s Katkou proste vedeli, že to tak je a príde čas, keď prestane pred sebou popierať.
Otvoril prvú fľašu z dvoch a doprial si riadny dúšok, ktorý ho rozkašľal, ako neskúseného pijana.
Všetko pokazil. Didianu, Katarínu. Dokonca na neho  mierili zbraňou. Nikdy by ho nenapadlo, že sa to skutočne stane. Ani vo sne.
Nakoniec pitie nechal tak. Opiť sa zrazu nebol tak dobrý nápad, aj keď popíjal až do tmy. A jej otec stále nikde. Bol tam, pred ich domom celé hodiny. Ak by neodišla už v sobotu nestalo by sa to. Boli by zrejme u Liv a riešili blbosti.
Tak to malo byť.
Mam ťa rad. Chybas mi. Vyťukal do telefónu a než si to stihol rozmyslieť odoslal správu, hádzajúc telefón na sedačku spolujazdca.
Aj ja teba, Jacklin. Prosím, len mi povedz, že nemáš v pláne šoférovať.
Prskol tichým smiechom. Mala radar. Musela mať.
Preco? Spýtal sa, znova do seba púšťajúc silný dúšok. Aspoň na niečo bola zima v jeho aute dobrá. Udržala chlast pekne vychladený.
Zrejme si na šrot a vieš, ako nenávidím jazdenie pod vplyvom. Dúfam, že ti nemusím pripomínať, že sa tak zabil dedkov brat. Som na to háklivá  a vážne nechceš pocítiť môj hnev.
Chcel cítiť ju. Chce cítiť teba.
Kto ma chce cítiť? Odlož buď tú fľašu alebo telefón. Zajtra sa budeš cítiť jak hovno, keď si spomenieš, čo si mi to popísal. Nechceme medzi nami podivnosti. Alebo pokračuj, ale pozor na chýbajúce písmenká. :D ster!
Rozosmial sa na plné kolo. Dokázalo ho rozrehotať vzdialená niekoľko kilometrov.
potrebujem ta tu preco si musela ísť uuze v sobotu% Škúlil a písmenká mu pomaly mizli a takmer nebol schopný rozlúštiť čo jej napísal a ona to zaklincovala hotovým románom.
Povedz, že nie si v aute! Prisahaj, že nemieniš dnes šoférovať! Čo to percento? Kde si ho sakra vylovil? Kde si? Čo sa kurva do matere stalo?
To bolo jeho dievča. Miloval tú jej pusu plnú odporností.
nepovem....... teš mas tajomstvika piatk je tak daleko?
Sračky,  Franek. Tvoje správy sú výkaly! Daj sa do kopy! Buď mi povedz, čo sa deje, alebo nepíš a dostaň tú svoju sexy riť domov a vyspi sa z toho! Hneď!
Nemohol ísť, ako by mohol ľahnúť do tej postele bez výmeny obliečok? Zrejme od nej chytil akúsi pohlavne prenosnú chorobu a aj jeho posteľ je plná tých choroboplodných zárodkov. 
Ale mala pravdu. Potreboval sa z toho vyspať.
Vytočiť jej číslo zvládol lepšie, ako napísať jej správu a po chvíľke mu s hromžení zdvihla.
„Mám ťa tak rád, Cute, naozaj. Opitý či nie. A ty to vieš. Môžeš sa tváriť a klamať samú seba. Ale je to tak. Ale aj tak je to jedno, že? Urobil som takú blbosť. Že zrejme aj tak nik - dy nebudeme viac ako priatelia. Že?  Ale nevadí Cutie, však ja šom rád, že si. Chápeš, nie? Niekedy stačí byť rád, keď si rád a človek nič viac nepotrebuje. Len byť rád. Mal som taký na prd deň, Cute. Už vlastne včerajšia noc bola na prd, aj keď som si hlúpo myslel, že nie, ale bola začiatkom Děnisoviča, vieš. Tá blbsť o živote väzňov. Tak to ja som bol paródiou. Možno tragédiou. A teraz som pred tvojim domom, ako smutný Rómeo, ktorého Júlia odišla na štúdia...“
„Nerozumiem polovici toho, čo si mi povedal, zlato. Počuj, nechaj auto u nás. Ja zavolám fotrovi a on ti auto odtlači za bránu a ty sa choď z tohto vyspať. Zavolaj Ernimu alebo Bonovi, nech prídu, alebo to mam urobiť ja? Nechcem, aby si sa takto sundaný túlal po meste a skončil nedopatrením pod kolesami auta.“
Usmial sa popd fúz. Milovala ho.
„Vždy tak starostlivá,“ zapriadol, ako kocúr s megawattovým úsmevom na tvári.
„Hovno, velebnosti! Som vytočená, ale cez fón ťa ťažko vyťahám za uši. To si nechám na potom. Skladám a volám Ernímu. Porozprávame sa v piatok a máš sa na čo tešiť, chlapče!“
„Na teba sa nedá netešiť. Aaak chceš, môžeš mi dať aj na holú.“
„Trstenicou?“ spýtala sa nádejne a on sa musel znova zasmiať.
„Preferujem tvoje malé dlane.“
„Ako môžeš, keď sme nikdy... Ach, to je jedno, ožratá hlava. Volám ti záchranku.“

Nevedel ako dlho čakal, ale zrazu ho niekto ťahal z auta  a smial sa, že zrúbať sa krátko po siedmej večer je už na odvikačku. Nemal ani silu na to niečo povedať. Čo oni vedeli o tom, čím si dnes Franekovič prešiel.
 45. kapitola
„Visíš mi medovinu, Zlatíčko. Len tak medzi nami,“ trepala, keď zaparkovali na kraji námestia  a ťahala ho k stánkom s vianočným punčom a medovinou.
Tíško sykol, ako jeho lakeť zareagoval, na pohyb svalov.
 Dnes z neho vyťahali asi liter krvi a v laketnej jamke  nechali dieru, že krvácala ešte hodinu po tom, čo opustil laboratórium v ich malej poliklinike.
Znova ho poťahala a tento krát už vážne zakňučal. Jeho žila sa trhala.
„Hej, si okej?“ Testovala, skenujúc ho pohľadom ako malý Baymax.
„Preventívka,“ zaklamal bez žmurknutia a prehodil si boľavú ruku okolo jej ramien, „čo mi pripomína, maličká... prečo ti mám niečo kupovať ja, keď som ten čo má narodky? Dokonalých dvadsať, to je ešte výročnejšie ako dákych hlúpych dvadsať jedna.“ Mierne sebou trhla pri zmienke jej veku a vedel prečo.
Bola to jedna z podivností, ktorým sa účelne vyhýbali a nerozprávali o nich. Tak ako nerozprávali o jeho skrate a opileckom vyznaní z pred týždňa.
Strčila do neho lakťom s nazúreným výrazom. „Nenávidím maličká, bejby a neviem aké iné infantilnosti. Som Kata, Katka, ohreblo, Cute... to mám, v skutočnosti, najradšej... Ale nikdy nie maličká a tá americká skrúcanina pedofilných sklonov.“
A bola tu,  jeho ohnivá guľa, plná svojej logiky. Zazubil sa vediac, že si len brala čas na nádych a bude v ohnení pokračovať.
„No nie je to úchylné? Ach, bejb, tam. O hlbšie, tvrdšie. Ach bejb, si tak sladučká. Premeľ si to v slovenčine, Jakub.  Ach, dieťatko, tam, ach, dieťatko si tak sladká.“ Schválne sa striasla, akoby jej bolo zle, a znova na neho vyvalila tie svoje až čierne kukadlá.
On začal byť z toho jej vzdychania polotvrdý a skutočne mal na jazyku poznámku, ktorá by ustála prvú priečku v tvorení podivností.
Samozrejme, hral rolu priateľa, a nič viac než priateľa. A tak sa zasmial. Sťahujúc ju k sebe jej cmukol rýchlu pusu na spánok, skrytý pod bielou, štrikovanou čiapkou od jeho babky s obrovským purpurovým brmbolcom.
„Milujem ťa hnevať, skoro tak veľmi, ako milujem teba.“ No dobre, možno to nebolo celkom priateľské a podivnosť netvoriace vyhlásenie. Ale ak ona mohla ignorovať, on mohol pokračovať. Po tom ne - bozku a jeho opileckom strápnení to už bolo viac než jasné.

„Nezahrávaj sa. Ešte raz budem maličká a ukážem ti, ako moja drobná päsť dokáže urobiť ten najväčší monokel. Že aj Muhammad Ali, tá sexy čierna ritka, by sa červenal.“ Rozhodila rukami v snahe zamaskovať šklb po jeho vyhlásení.
Smial sa ako o život. Toto dokázala len ona.

„Vážne? Sexy? V čase keď sme sa narodili bol už skoro starý pán.“ Krútil hlavou, ťahajúc ju k prvému stánku s punčom.
„Nebol vždy starý, ty blbeček. Mal krásne svaly a pevný zadok a v tých boxerských šortkách bol žhavý jak peklo.“ Vydala ten zvuk ťahania slín späť do úst a on už to skutočne nezvládol, stiahol si ju  ku sebe s novým návalom smiechu. Vzal jej čiapku, pchajúc jej ju do tváre.
„Veď si ani neholil pazuchy. To by ti neprekážalo, že by smrdel ako orangutan?“ Doberal si ju s jej čiapkou nad hlavou, nútiac ju poskakovať v jej huňatých snehuliach.
„Chlap sa nemusí holiť, aby bol sexy. A daj mi už tú čiapku odmŕzajú mi uši, dilinko!“
„Za toto nedostaneš, ani prd. Nemôžeš človeku, v deň jeho narodenín, nadávať.  Už dosť, že ti musím platiť, ja ani neviem prečo.“ Odtiahla  sa od neho, vypúšťajúc povzdych.
„Chceli sme ti s Liv a Flowe urobiť oslavu. Vieš, ako dvadsať je niečo fakt prelomové. A ty si nás zrušil a ešte si nás vysmial. Som fakt na teba naštvaná, lebo sme to mali všetko premyslené a už sme dolaďovali len detaily na to super prekvapenie.“
Pretočil očami, za čo si vyslúžil vrčanie malého mačiatka.
„Nie som na oslavy. Je mi ľúto, pozri, keby som vedel, že ti na tom záleží, tak by som to stavanie ma do popredia, ako výstavnú kravu, pretrpel. Ale ja na to fakt nie som. Môžeme zájsť do baru, dáme pár drinkov. Urobíme trošku nepatričnej šou, keď zo seba ochotne urobím tvoju tyč, kráska. A to bude stačiť. Teraz už sa nehnevaj a nechaj ma pozvať ťa na cigánsku s komplet oblohou. Ale musíš aj cibuľu. Ja ju v tom burgeríku potrebujem a  skutočne neviem, či ťa milujem na toľko, aby som sa jej pre teba vzdal.“
Odfrkla si, odmávajúc ho rukou. „Akoby som ja bola ochotná vzdať sa jej kôli tebe, Zlato. Nerobím to pri langošoch, zabudni, že s tým začnem pri cigánskej, keď cibuľa a horčica sú základnou oblohou, čo tam bezpodmienečne potrebujem,“ šomrala, keď konečne zastavili pri stánku, kde nebola až taká rada a ona sa o neho oprela akoby skutočne tvorili pár.
Medovina bola fantastická. Aj keď v druhej ruke zvieral už aj punč, ktorý neochutnal, stále sa snažil držať blízko Katky. Ak by si nekúpili obe nápoje naraz, zrejme by celý jarmok aj prvé zasvietenie stromčeka prestáli v rade.
„Sakra, to je dobré, no myslím, že mi tam hodila moc citróna.“ Strčila mu svoj punč pred nos, nútiac ho ochutnať. Mala tam dve plátky, ako on, ale nič nepovedal, keď sa napil zo svojho hmkajúc, že ten jeho chutí senzačne.
„Je fantastický, aj keď preferujem radšej pomaranče v punčoch.“ Zubil sa v snahe odľahčiť situáciu. Jej tvár bola mierne zdutá prekvapením a možno šokom.
Neodmietali od seba piť, jesť... už mal v ústach aj jej lízanku, a že to bolo na infarkt, celá tá nevypovedaná vec okolo ochutnávania jej úst skrz stužený cukor na paličke...
Teraz však k ničomu takému už nebude môcť dôjsť. Možno pár dní, možno mesiacov a možno už nikdy. Tej poslednej možnosti sa obával najviac. Nenávidel sa za tú chybu a za dopad toho všetkého na jeho život.
Skrčil nervózne svoj dopitý pohárik medovinky a voľnú ruku hneď prehodil okolo jej malých ramien, v krikľavo ružovej zimnej bunde.
Nevedel ako jej to povie, ak výsledky budú pozitívne.
Už pri matke mal na mále plakať hanbou ako malý fagan. Pri Katke, s tými jej krásnymi očami a tvárou, ktorá odráža každý kúsok emócie, aj keď sa hrá na tvrďáčku a  blbčeka pri každej možnej príležitosti, ho to rovno zabije.
„Fakt si v poriadku? Dnes si dáky uvrčaný.“ Neuvedomil si, že vrčí nahlas.
„Jasné, že hej. Len som videl ten rad na lokše a cigánsku a moja vnútorná šelma zúri hladom.“ Prevrátil oči, keď ju potiahol on k radu a postavili sa za veľmi zaľúbený pár, ktorý si atmosféru vianočného trhu vychutnával ako z klišoidného filmu.
Kata im venovala pramálo pozornosti. No on z nich len ťažko strhol oči. Možno toto už nikdy nezažije, ani s Katarínou, ani s inou. Ak budú výsledky pozitívne, bude jej to musieť povedať. To, čo sa stalo a ona ho možno neodstrčí úplne a zostanú priatelia, ale všetky šance, čo kedy u nej mal, proste pohasnú. Kto by chcel byť s niekým, kto trpel dákou odpornou chorobou? Ktorú  dostal od pouličnej šľapky?
„Awww, taký debil...“ šomral, stískajúc si prstami koreň nosa tak silno, až ho z toho rozbolela hlava.
„Ešte dobre, že už mám voľno až do  polovice januára, ty trdlo,“ stiahla mu ruku z jeho kostičiek na nose a milo sa usmiala, „na teba treba asi dohliadať, aby si papal čo štyri hodiny. Si ako malé decko. Šelmu si riadne musel vytrápiť. Kedy si jedol naposledy?“ posmievala sa, stále mu stískajúc ruku.
Na testy musel na lačno a potom do seba dostal kávu a znova kávu, možno mal dáky donut, čo mu matka nechala na stole s odkazom, že to do seba musí dostať. Lebo potrebuje, po hladovke a odbere,cukor, ale nepamätal si  či ho zjedol. Celý týždeň sotva niečo dostal do úst.
„Dnes som toho mal dosť veľa, tak som trošku vyhladovaný. Ráno si môj obvoďák skúsil, koľko krvi má priemerný dvadsať ročný muž a potom som utekal do školy a hneď po nej za tebou.“ To, že sa váľal doma celý deň, ako kôpka samo ľutujúcej sa trosky, nechcel vyťahovať. Nie do utorka, než mu povedia, ako bude jeho život ďalej vyzerať.
„Ach, môj malý hladoško,“ cukrovala, hladkajúc ho po rozdráždenom žalúdku, svojou malou rukou. „Chceš mentolku, kým si vystojíme rad?“ Pokračovala ňuňkavo, posmievajúc sa mu.
„Už vydrž...“
„Kšá, kto sa baví s tebou? Čakám, či mi odpovie moje mačiatko.“ Naklonila ucho jasne dávajúc najavo, že rozpráva o jeho bruchu s výrazom akoby skutočne očakávala, že jej odpovie.
Zasmial sa nad tou paródiou a poťahal ju  za konský chvost, trčiaci jej z čiapky.

„Prečo mača? Prečo nie tigra alebo pantera? To je tak znevažujúce moju mužnosť, keď mi žalúdok prirovnávaš k pradeniu malej mačky,“ brblal na oko urazene, ale voči takýmto jej malým poznámkam bol dávno imúnny a obaja to veľmi dobre vedeli.
„Kocúrik je omnoho prítulnejší ako panter. Logicky, Kubolíno.“ Krútila nad ním hlavou, no hneď spozornela, keď boli konečne na rade.
Ich komunikácia sa potom zúžila len na citoslovcia znázorňujúce ako hrozne im to mäso v žemli chutí a ukazovanie rukami, ktorý stánok chce jeden z nich vidieť.
Nebol zástancom jarmokov, hodov a všetkého, kde sa zbehlo celé mesto. Ľudia sa tlačili, decká pobehovali, kočíky zavadzali a jemu na konci dňa búšilo v spánkoch. Ale pitie a jedlo boli niečím, čo ho vždy dostalo von.
Kata potrebovala vidieť každý jeden stánok a bola ako dieťa v hračkárstve, keď mu každú hlúposť  ukázala desaťkrát a rozjímala, či to má kúpiť ako darček alebo nie.
Ale snažil sa reagovať, asistovať pri výbere možného darčeka jej priateľom a rodinne. Nemohol vedieť, či ho úplne nezavrhne, keď to vypukne.
Práve odkladala  malú drevenú sošku vlka, prívesok s malým lapačom snov do kabelky, keď ich vyrušil škriekavý hlas.
Až ho zamrazilo a ruku, ktorú mal prehodenú celý čas na Kataríniných ramenách, podvedome stiahol. Ani nevedel prečo.
„Ale, ale hviezdny párik na vychádzke?“ Kata jasne stuhla pri tom hlase, otočila sa od stánku a neveriacky vypúlila oči.
Jej telo sa dostalo do behu a šmykom brala svoju kamarátku do silného objatia.
Jakubovi skrútilo žalúdok pri tom pohľade. Nemohlo to skončiť inak ako ublíženou Katkou. Proste to vedel.
„Svätá kurva! Dievča! Všetci sa ideme pojebať strachom! A ona si tu vykračuje ako veľkomožná pani s novou frizúrou.“ Poťahala Didu za krátky strapatý zostrih s blond odfarbením a ružovými pramienkami,  spokojne cmukajúc.
Videl však jej roztrasené ruky, keď ich vyberala z vlasov jeho bývalej priateľky a ako ju to znova potiahlo bližšie k nej. Bola na neudržanie. A tak omotal ruku okolo jej pásu v snahe zastaviť ju od ďalšieho objatia, ktoré jej tá bezcitná mrcha aj tak nebude schopná či ochotná opätovať.
Ona však prvýkrát za ich spoločnej éry uskočila, akoby ju popálil, a splašene pozrela na Didu, ktorá sa len zaksichtila a cúvla pred ďalším Katiným pokusom o kontakt.
„Prestaneme si tu hrať divadielka, Kata. Viem, že si v skutočnosti nasratá, že neležím niekde v jarku a nežerú ma červy.“ Vypľula s nakrčeným nosom a znova o krok cúvla.
„Čo? Zbláznila si sa? Di? Keby som nemusela chodiť do školy tak prevrátim každý kameň, aby som ťa našla a dotiahla domov! Tvoji rodičia...“

„Klamárka. Teraz máš voľno a si tu, smeješ sa. Nevyzeráš moc ustráchaná. A o mojich rodičov sa nestaraj! Vedia, že  som okej a nemajú sa mi do života kafrať! Mám devätnásť, môžem robiť čo chcem!“ Odfrkla si, skenujúc Jakuba pohľadom malého diabla.
„Stále si neuspela, čo? Vravela som ti, že ho nedostaneš! Si pre neho len malá vyslúžila barová kurvička. Vieš čo mi vravieval, vždy keď sme ťa zobrali domov?“  Nechala Katu pokývať  hlavou no Jakub nemohol dovoliť, aby to dopovedala. Vedel, čo jej vravieval. A nechcel, aby jej to priznala.
„Drž ústa Didiana, prečo nejdeš nájsť niekoho iného na otravovanie?“ Zastrčil Katine malé telo za seba akoby ju potreboval ochrániť a výhražne sa týčil nad Didianov, ktorá však vôbec nevyzerala ovplyvnená.
 Akoby mohla? Vedela, že je len kopa sračiek, a nikdy by nedokázal ženu udrieť.
Naklonila sa poza jeho rameno, akoby ho vôbec nepočula, no aj napriek tomu, že slová adresovala Kate, stále hľadela na neho.
„Že si nenásytná nymfomanka, ktorá si uženie rakovinu pečene, keď bude stále tak slopať a dáku odpornú pohlavnú chorobu ak neprestaneš šukať každého úbožiaka, čo ti zaplatí drink.“
Tvrdo vykročil vpred, zatínajúc päste. Bol  hnevom a frustráciou úplne bez seba, zatiaľ čo Kata vypustila tiché ach.
Nevedel, či sa má otočiť za ňou a prosiť, aby mu odpustila za tak hlúpe reči a použiť frázy typu vtedy som ťa nepoznal, ani som poriadne nevedel kto si, alebo uškrtiť tú ženskú pred sebou.
„Drž už tú hubu. Choď do prdele. A daj  pokoj. Ľutujem, že som kedy o teba zavadil. Si krutá a tak zlá. Neviem, či si taká bola vždy alebo si sa zmenila, ale som rád, že si z  môjho života nadobro preč!“ vrčal s pálením v očiach.
 Nemohol uveriť, že sa mu toto dialo. Že dokázala byť jeho Dida tak odporná. Ale bol už vyčerpaný z toho ju pred sebou ospravedlňovať. Jej pohnútky boli jasné. Chcela ublížiť Katke aj jemu a možno ich rozhádať na dobro.
S lišiackym úsmevom na neho zacmukala a položila dlaň na jeho hruď, aj keď cez hrubú zimnú bundu nemohla cítiť jeho telo, zhrýzla spodnú peru  a znova mrkla na Katu, než sa zamerala na neho.
„V sobotu si vravel niečo iné. Nie je to tak? Keď si mi fňukal do pŕs a prosil ma o druhú šancu. Vyznával mi lásku a prisahal, že ma už neopustíš.“ Stiahla ho k sebe  a on paralyzovaný obrázkami tej noci a tým všetkým, poslušne sklonil telo, sledujúc jej kruté pery, ktoré sa posmievali jeho citom. „Keď si sa vo mne tvrdo urobil,“ šepkala zvodne a nechuťou mu naskákala husia koža.
Mohol cítiť Katkine oči na svojom chrbte a na nich oboch, keď sa Dida postavila na špičky a zhrýzla mu hranu čeľuste.
To ho prebralo a odtiahol sa od nej, vyhýbajúc sa pohľadu na dievča, ktoré sa jeho cúvnutím objavilo po jeho boku. Bol koniec. Stratí ju.
Musela vidieť v Katiných očiach presne to, čomu sa on účelne vyhýbal lebo sa znova ľútostivo usmiala, ako na malé dieťa.
„On ti o nás nepovedal? Och, zlatíčko, to je presne to, čo som ti vravela. Vždy budem na prvom mieste.“ Skryla ústa za dlaň a ukázala na neho palcom.
„Teraz je na mňa nahnevaný, ale jeho to prejde. Vždy mi odpustí. Nie je ako ten tvoj Marek, čo dal na moje reči a odkopol ťa jak handru pred celým barom. Aj keď, neviem, prečo si si ho držala, šukal ako malý školáčik. Nie ako Jakub, že? Ah, prepáč, ty asi nemáš potuchy ako dobrý je, že?“
Nemienil to počúvať. Ťahal Katu preč, no ona akoby prirástla k asfaltu iba hľadela na Didu s veľkými očami a trasúcou sa perou.
„Odchádzame!“ povedal nikomu a potiahol Katarínu silnejšie. Vedel, že príde búrka a nechcel to riešiť pred celým mestom.
Ani sa ich nesnažila zastaviť. Len končekmi prstov zakývala a poslala mu pusu. 
„Jakub, nemôžeme ju nechať ísť! Šalieš! Pusť ma! Musíme ju dostať domov a ja... neviem... To nie je to isté dievča, ktoré bolo mojou kamarátkou, potrebuje pomoc! Je nešťastná, potrebuje nás.“ Naliehala, točiac hlavu stále späť, sledujúc Didu, ktorá sa strácala v dave. Mohol vidieť vysokého muža v saku, ako okolo nej obalil ruky a niečo jej šepkal tvrdo a rýchlo ju tlačiac v pred, až mu nestíhala a potkýnala sa na každom kroku.
Stále ho to trhlo a mal nutkanie ísť a zmordovať tomu chlapovi tvár za to, ako k nej pristupuje, ale nechal to tak. Vybrala si, nebola viac jeho problémom.
Rozklepane sadol za volant no ani sa nepohol.
Čakal Katarínin jakot no ani ten sa nedial. Bola ticho.  Ani nevedel, že dokáže tak urputne mlčať. Aj napriek tom, že cítil jej pohľad.

„Dúfam, že je toto dáky zlý vtip a ty mi teraz povieš, že si s ňou nespal. Že  si ju videl teraz prvýkrát po celých tých týždňoch, tak ako ja.“
„Katka, je mi to ľúto, ale musíš ma pochopiť. Odmietla si ma. A je to v poriadku, naozaj. Nemusíš sa cítiť zle pre to, že ťa nepriťahujem...“
„Jakub...“
„A ona tam zrazu bola. Ako by ju niekto schválne zhodil a potrebovala ma. Myslel som si, že ju ide chlap znásilniť. Ale on si to škrtenie zaplatil... alebo ...“ Prešiel si rukami po vrchu hlavy a trochu zaťahal.
„Hej, Jakub...“ znova sa ho snažila prerušiť no on to zo seba potreboval dostať. Už všetko.
 „Vzal som ju domov a sľúbil si, že sa o ňu postarám, že ak ma ty nechceš, nemusím mať výčitky, že by som prišiel o niečo pekné. Keď by sa to aj tak nestalo a ona ma potrebovala. Bol som si istý v tej chvíli, že by som ju mohol milovať. Nájsť si k nej cestu. Je mi tak strašne ľúto, že si bola jej vybíjačkou.“
Hľadela na neho a študovala jeho tvár, nakoniec sa zhlboka nadýchla, stále ho špendliac tými jej krásnymi očami.
„A nechal si ju odísť? Len tak, Kubo? Naozaj?“
„Ty  nie si ani trochu nahnevaná, že som s ňou mal sex? Ani trošíčku?“
 Uškrnula sa nad jeho ublíženosťou v hlase, akoby to bolo to najrozkošnejšie na svete a on sa mierne začervenal. Bol hlupák, ak si myslel, že by ju to mohlo zasiahnuť. Zrejme ho mala na háku viac ako si sám myslel.

„Povedzme, že to nie je to, čo chce žena počuť po tom, ako ju chce chlap pobozkať a vyznal jej tak trochu v opitosti lásku viac ako raz. Ale viem, že ak by som ťa pobozkala, nestalo by sa to. Takže je to vlastne z polovice moja vina. Pravdepodobne by si zareagoval v tej situácií inak. Možno by si jej nedovolil aby ťa zviedla. Možno by si bol na ceste so mnou na oslavu Lauriných narodenín. Ale stále som nedostala odpoveď, prečo si ju nechal odísť. Kde si mal rozum? Prečo si ju sakra nepriviazal, po tom ako ťa vyšukala, o tú drblú posteľ?“
Povzdychol si, nevediac koľko jej z toho má povedať. Bola nahnevaná a ubolená. Aj keď sa nevyjadrila k tomu, čo o nej povedal, vedel, že ju to muselo zasiahnuť.
„Nebolo to tak jednoduché, celý ten víkend bol ako zlý sen. Katarína, viem, že som to pokazil všetko... s tebou, s ňou. Ale som, do prdele, len človek. Okej!? Nemôžem opraviť to, čo sa pokazilo. Jej rodičia vedia, že som s ňou bol, že som ju našiel. A že mi... ušla. Ak by som im povedal, že som ju našiel, ako sa predávala jednému z dákych chlapov na odpočívadle, jej matku by ranila mŕtvica. A možno pre to skončím v base lebo som zamlčal informácie, alebo čo.“
Jej tvár vyzerala akoby videla Caspera a neveriacky krútila hlavou. Nečudoval sa. Bol nezodpovedný vo všetkých ohľadoch v ten večer.
„Len mi povedz, že si použil ochranu. Prosím povedz, že si mal kondóm, Jakub!“
„Bola to Dida! Moja Poppy!“ skrýkol a zotrel si dve malé, zúfalé slzy, ktoré ho zradili. „Nikdy som ho nepotreboval! Nikdy! Bola iba moja. Patrila mi a ja som patril jej. Proste som naň nepomyslel, až kým som sa ráno nezobudil a neuvedomil si, že som sa nechránil, že spala možno s polovicou  chlapov alebo úchylmi, čo prechádzali cez naše mesto a ona nebola jedná, ktorá im dala za drobné. Hneď v pondelok som bol zažiadať  o testy, ale povedali, že inkubačná doba je minimálne týždeň, že by na nič aj tak neprišli,“ zafňukal, odťahujúc ruku, po ktorej siahla so súcitom v očiach.

„Takže toto...“ ukázala na jeho ruku a on si znova povzdychol.
„Hej,  v utorok mám výsledky. Urýchlili to vďaka konexiám mojej matky. A skutočnosti, že vo štvrtok sú sviatky.“ Horko sa zasmial, kývajúc hlavou. „Budem mať tie najsprostejšie Vianoce. Možno mi Ježiško dá pod stromček syfilis alebo kvapavku alebo dokonca AIDS. A ja ani neochutnám tvoje ústa. To je to jediné na čo dokážem myslieť posledné dni. Že som možno v prdeli a neukradol som si ani jednu pusu.“

„Bublinka... Možno testy budú negatívne a  sľubujem, že ak ma budeš chcieť pobozkať vtedy, neodtiahnem sa.“ Povzbudivo ho chytila za ruku a vtisla hlavu do jeho kabáta.
„Nie je to tak, že by som ťa v ten večer nechcela pobozkať. V skutočnosti ma viac než priťahuješ. Už celé roky...  Na svoje narodeniny som sa dokonca  celá oholila aj napriek tomu, že som sa holila noc pred tým. Iba pre prípad, že by si to urobil a ja by som konečne ukončila ten niekoľko mesačný pôst. Ale potom, keď si tam stál,  zrazu sa mi to zdalo tak zlé. Čo ak by nám to nevyšlo? Čo ak by som ťa časom zunovala a ty by si našiel dievča s ktorým by si mohol diskutovať hodiny o fyzikálnych zákonoch o chemických zlúčeninách a neviem... o paralele života a smrti?“
Rozrehotal sa. Vedel, že by nemal. Ale ona bola úplný šialenec.
„To bol dôvod, prečo si mi klamal o tvojom neexistujúcom priateľovi? Lebo nič iné mi skutočne nenapadá ako pádny dôvod na takú blbosť,“ smial sa, keď naštartoval a vycúval späť na cestu vedúcu z mesta.
„K tomu nemám čo povedať. Nechcela som aby si sa mi posmieval, že som blbka, ktorá nedokáže mať vzťah a udržať si chlapa. A potom neviem, bol dobrým odrážadlom niektorých tvojich útokov...“
„Nikdy by som sa ti nesmial. Pre to, že bol na svete tak hlúpy chlap, aby ťa pustil k vode. Bola to jeho strata, nie tvoja.“
Jeho mobil sa rozoznel a prerušil tak hlúpu chvíľu, čo medzi nimi panovala. Než sa poň stihol natiahnuť, Katarína zahrešila trhajúc telefón z malého handsfree stojanu.
„Ešte toto mi chýbalo, úplne som na to zabudla,“ šomrala, dvíhajúc namiesto neho.

„Hej, to je môj telefón.“ Vytrhol jej ho z rúk, len aby zistil, že je to Bonifác.

„Brácho,“ ozval sa, plynuje prechádzajúc do zákruty, keď mu Kata odstrčila ruky a chytila mu telefón ona.

„Obe ruky na volante, Jakub! Nehnevaj ma už!“ pretočil nad tým očami a ďalej sa venoval riadeniu.
„Kubo, do šľaka, niečo je špatne! Potrebujem aby si prišiel ku nám. Potrebujem tvoju pomoc. Vrátil som sa domov a po malom ani po Kvetke ani smietka. Zdúchla. S mojim synom!“
Videl jasne ako si Katka tresla dlaňou do čela a niečo si mrmlala. Kveta by to neurobila. Nikdy by neodišla. Niečo sa tu na neho kulo.
„Okej, hneď som tam...“
Pozrela na neho spoza svojho ramena, ktoré stále z časti skrývalo jej oči a zatvárila sa ako dieťa, keď niečo vyvedie a tým smiešnym spôsobom potiahne kútiky dole.
„Tak? O čom to bolo?“ Zastavil na červenú a  vyťukával prstami. Potreboval sa napiť. Nebolo to tak, že by sa z neho stáva alkoholik. Len nevedel, čo iné by mohlo pomôcť. V jeho situácií a po tom všetkom čo sa stalo posledné dni, hodiny,  minúty jeho katastroficky naladeného života.
Mal predstavu, ako by sa mohol odreagovať na Kataríne, ale to by nebolo možné ani ak by jeho penis nebol ako hroziaca pohroma ničiaca životy nevinným ženám. Tak to si môže nechať akurát tak na doma a za viečka zatvorených očí.
„Pozri, v tej dobe som netušila, čo sa deje  a ani som nemala poňatia, že sa dnešok zmení na klišodebilnú katastrofu. Mal to byť pekný, vtipný deň. Plný priateľstva a porozumenia a robenia ťa šťastným, vysmiatym, výnimočným a spokojným...“
„Dostaňme sa k jadru, Katka,“ skočil jej do reči, keď bral ďalšiu zákrutu vedúcu k výjazdu do dediny.
„Ja s kočkami sme tak trošku neprestali s prípravou tvojej oslavy. Vlastne, sme s ňou neprestali vôbec. Akurát sme z tvojho zainteresovania urobili prekvapenie pre teba.“ Znova si zhrýzla celú vrchnú peru až  to jej nádhernú tvár skarikaturizovalo. A on mal skutočne svrbenie na končekoch prstov, aby jej ten mäkučký pól mesiac uvoľnil z väzenia bielych zúbkov.
„Cute...“
„Ja viem, ja viem... Ale pre svoju obhajobu, vravela som, že tá blbosť o opúšťaní je sračka. Akoby dievča, čo mu dalo svoju hymen a v sedemnástich porodila syna, odišla od matky, presťahovala sa k nemu a  znáša výstrelky jeho matky, ktorá si myslí, že je najlepšia matka na svete, by ho mohla opustiť. A to som zabudla spomenúť, že je do neho až smiešne zaľúbená. Ale počúvajú ma ľudia? Nie. Myslia si, že keď som ukecánek a mám iné vyjadrovacie jednotky ako vy ostatní som blbec, ktorého slová nemôžu mať váhu.“
Smial sa lebo  ona nemohla proste byť skutočná. A tak to bolo. Deň mohol byť na mašľu, ale ona ho iba svojim obyčajným mudrovaní, ktoré myslí úplne vážne, dokáže rozosmiať až musí krížiť nohy, aby si necvrkol do spodnej bielizne.
„Bude tak niečo na pitie? Potrebujem sa napiť. A nemyslím minerálku.“
Zamračila sa, no prikývla. Viac k tomu nehovoriac, keď zaparkoval pred jeho bránou. Chvíľu iba sedeli a hľadeli do prázdna. Teda on určite, ale mohol cítiť jej uprený pohľad na svojej tvári.
„Bude to okej. Uvidíš. Všetko.“ Stisla mu ruku, ktorou stále stískal volant, a on pevne prikývol, stále bez pohybu.
Ak nebude skončí ako Tom Hanks. Sám na všetko.  Bez práce, bez lásky, bez priateľov.
„Ak sa príliš opijem a budem robiť na teba nálety, nedovoľ mi to.  Aspoň nie pokiaľ nebudem držať v rukách negatívne výsledky.“ Prezrel si ju v jej rozopnutej bunde pod ktorou mala blankytne modrý svetrík na gombíky kopírujúci jej štíhle a pekne tvarované bruško a  boky. A termo legíny na žensky svalnatých stehnách. Pokrútil hlavou nad svojou hlúposťou. V opitosti to bude bolestivé, držať od nej ruky.
Teraz bola ona tá čo sa zasmiala aj keď jej smiech bol strojený pri otváraní dverí.
„Skôr sa obávam, že budeš kazič nálady a to posledné čo ťa bude opitého zaujímať budem ja. Ale kto som, aby som ti vyčítala potrebu sa sundať pod obraz? Aj ja už cítim  fantómové pálenie vodky v krku po dnešnom skurvenom dni.  A neboj, nedovolím nič. Sme priatelia,“ usmiala sa tým svojím dievčenským úsmevom, než kývla hlavou k Bonovmu dvoru.

„A teraz vylez. Priatelia ti prichystali oslavu. Nemôžeš ich sklamať.“ Zabuchla za sebou dvere a so strčenými rukami vo vačkoch a sklonenou hlavou  sa vybrala k bráne. Bola ublížená. Bolo mu to viac než jasné. Dida povedala mnoho vecí a aj keď sa k nim Kata nevyjadrila nebol hlúpy a vedel, že si ich pamätá a len nechcela čeriť vodu hádkami.
Tá vec s tým jeho názorom na ňu bude medzi nimi asi navždy. Nevypovedaná, lebo Kata nie je ten typ, čo útočila. Nie  na neho. Ale bude tam. A on to vážene povedal. To bolo to najstrašnejšie na tom všetkom. Bolo to len raz, keď mu ovracala auto, ale povedal to. A nakoniec je tu on. Vzorný syn, výborný študent s hnijúcimi, toxickými orgánmi.
Stála pri bráne a kývla na neho hlavou so zamračením, duriac ho von z auta. Nenávidel oslavy. A dnes skutočne nemal náladu. Ale človek si nenavyberá.
Na tvár nalepil ten najúprimnejší úsmev a vydal sa k nej.

„Tvár sa prekvapene, možno trošku podráždene. Aby to zhltli,“ upozornila, zvoniac na zvonček pri vchodových dverách.
S tou poslednou emóciu rozhodne nebude mať problém. Po zvyšok noci, možno prekliateho života.
46. kapitola
Nemohol už v tej posteli vydržať. Síce si sľúbil, že počká na budík, ale trvalo to pri dlho. Z úplnej tmy sa dopracoval k brieždeniu. A to už skutočne takmer vyletel z kože.
Siahol teda po telefóne, na ktorom mal tichý režim, len pre to, aby mohol tú šialenú ženskú ignorovať, bez jeho vypnutia.
Nevideli sa od piatkovej oslavy jeho narodenín. Nebolo to tak, že by sa nepokúšala s ním spojiť. Volala, písala v pravidelných intervaloch. No on, z jemu neznámeho dôvodu, proste nechcel, aby ho... otravovala...
Musel sám sebe priznať, že to rozhodne nebral ako otravovanie.
Vôbec nie.
Len nemohol zniesť predstavu, že by s ním bola, pokiaľ nebude vedieť verdikt.
Mal plán.
Ak budú výsledky negatívne, v čo  veľmi neveril, proste jej povie, že ho to mrzí, no nebol schopný byť v spoločnosti kohokoľvek. Aj keď to bola tiež jedna z lží, ktorými kŕmil svoju hlavu on sám. Bol bez seba zakaždým, keď jeho telefón zazvonil a na display sa ukázala jej prezývka s vykrútenou tvárou, ktorú sama odfotila a hneď mu ju nastavila. Bola myšlienkami s ním a dokonca, aj keď nie fyzicky,  cítil jej podporu. Nech už to akokoľvek hlúpo znie.
Nehnevala by sa dlho. Možno by mu vynadala, nebavila sa s ním pár dní, ale nakoniec by aj tak odpustila a mohli by pokračovať tam kde skončili. Pri priateľstve.
Ale ak by boli pozitívne... odstrihol by ju. A jeho ignorovanie hovorov a správ mal byť len začiatok. Nezniesol by ju pri sebe. Nie pre to, že by mu bola proti srsti. Bola jeho najobľúbenejší alkohol abstinenta, najmilovanejšia značka shopaholičky  a rozhodne jeho osobná, nikdy nesplniteľná erotická predstava.
A jasné, že nechcel, aby bola pri jeho ceste k uzdraveniu. Tak ponižujúce.  Ako by mohla chcieť byť s niekým, kto mal na sebe mokvajúce ekzémy, smrdel po hnijúcom mäse a už len jeho dych mohol byť nebezpečný?
Aj po vyliečení by na neho už nikdy nehľadela tak ako predtým. A to rozhodne nechcel. Zabilo by ho to.
Takže po oslave, ako ju vyložil pred jej domom, sa rozhodol uložiť medzi nich odstup, o ktorý sa ona pokúšala pred týždňami. No on mal v pláne sa ho držať. Zdalo sa však, že ona je vytrvalá, rovnako ako on, a tiež sa nemieni vzdať.
V čase, keď prešli dverami sa vrhla v pred až takmer prevrátila stôl s alkoholom. Vedel, že jeho zámer, sťať  sa pod obraz, bol pase. Predbehla ho.
A tak skončil pri ochutenom Birelli, v príjemnej konverzácií s priateľmi.  Našťastie vedeli, že nie je na oslavy a tak to skôr vyzeralo ako stretnutie dôchodcov, čo si radi poklebetia. Na poschodí, kde býval Bono s jeho Kvetkou sedeli hodiny, popíjali a preberali všetko možné. Bol spokojný s tou verziou párty. Ten deň bol príliš zlý sám o sebe. Divoká žúrka by ho už sknokautovala.  Zo začiatku bola Kata, aj napriek jasnej snahe dostať sa do detox kómy, veselá a zapájala do rozhovorov aj jeho. Letmo sa ho dotkla, usmiala sa, nechala ho povedať, čo mal na srdci. No ako večer postupoval stále viac sa mu otáčala chrbtom. Až mal na koniec dokonalý výhľad iba naň a  ona ho  prestala brať na vedomie. Aj napriek tomu, že sedeli pri sebe a on mal ruku prehodenú okolo operadla jej stoličky.
Pochopil,  stiahol ruku a tiež potočil svoje telo do správneho sedenia, aby mohol pokračovať v téme, ktorú rozoberal s Ernestom a Bonom. Zvyšok večera na neho ani nepozrela. A on, aj keď dotknutý, netlačil na pílu a nechal ju s dievčatami rozoberať ich veci.
Keď ju však vyložil pred jej domom  bola už znova jeho Katka. Aj keď pripitá. Nekončiaca spŕška slov bez zmyslu, ktoré si vymieňala, v najpodivnejšej rýchlosti, s Liv a Kvetkou zrejme pomohli. Dostala cez frustráciu a odpor k nemu. Silno ho objala, keď sa chechtajúc ničomu odporučila do domu.
A od vtedy jej nezdvihol. Mal v pláne ignorovať správy, keď  mu prišla prvá, no nakoniec ich aj tak všetky otvoril. Ako očakával obsahovali krásny, chronologický postup jej emócií. Od prosenia až po slovné a diaľkové sfackanie, za to, že ju odmieta kontaktovať.
Prečítanie tých niekoľko desiatok sms zabralo dosť času, aby sa rozozvučal budík, oznamujúc,  že je šesť ráno a je čas na sprchu a kávu.
To uvedomenie do jeho žalúdka poslalo novú vlnu nevoľnosti.
Jeho telefón sa rozvibroval s vykrivenou tvárou, tej najkrajšej ženy, a on si znova ťažko povzdychol. Bola neskutočná.
Napriek tomu, že bol jej vytrvalosťou uchvátený, hodil telefón na matrac. Chrániac ho tým pred pádom, ktorý by ho zaiste čakal pri vibrovačke a pripravil sa na kúpeľ. Potreboval dlhú, teplú sprchu. Nespal celú noc a jeho telo bolelo. Akoby spal na kameňoch. Aj keď matka bola maniak do TV reklám a kúpila tie hlúpo drahé podložky. Nepomáhali. Nie v jeho strnulosti a neschopnosti tú tuhosť uvoľniť.
V kúpeľni strávil dvakrát viac času ako zvyčajne. Skrátil si svoju briadku zastrihovačom, umyl zuby a potom si po uvedomení, že ešte nemal svoju rannú kávu, ďalších päť minút, ústa vyplachoval čistou vodou.
Nenávidel chuť kávy po umytí zubov. Bol skutočne stratený vo svojej hlave. Nikdy nezabudol na  rannú kávu. Bol Turkom do špiku kostí.
V kuchyni ho čakala „ne“milá spoločnosť. Jeho matka aj napriek voľnu po dvoch nočných sedela ešte vo svojej sesterskej rovnošate a kanvica akurát vypla, keď sa na neho jemne usmiala.
Vyskočila a zaliala mu kávu do jeho obrieho hrnčeka. Bola proste matkou po akej túži každý. Vždy vedela, čo presne potrebuje.
Vzal  si šálku a bez slova si sadol na svoje miesto. Nemal jej čo povedať. Nemal chuť čokoľvek povedať. V skutočnosti, dúfal, že by mohla byť ustatá a spať, v čase, keď vylezie zo sprchy. No ona ho čakala. S červenými a opuchnutými očami, prosiacimi o oddych, no stále s krásnym a milujúcim úsmevom.
„Naozaj nechceš, aby som išla s tebou? Nebol by to problém, miláčik.“ Jasné, že nebol, ale nechcel tam nikoho a už vôbec nie svoju matku. Takú hanbu čo jej musel urobiť... Nevyčítala a vedel, že by to nikdy nepovedala, ale bol si istý, že v tomto čase už o ňom kolujú zaujímavé reči a o nej zrejme tiež.
Ale nepovedala ani slovo. Nikdy by to neurobila, aj keď si to zaslúžil. Pokazil jej postavenie v práci. Bola niečo ako zástupkyňa vrchnej sestry a čakalo sa, len na to, kedy odíde na dôchodok, aby jej miesto mohla zaujať jeho matka. Takže toto nezodpovedné jednanie vrhalo skutočne nepekný tieň na jej osobu.

„Odmietol som Katku, keď mi to v piatok navrhla, mami. Rozhodne tam nechcem svoju maminku. Ak by ti nezmizli aj bižutérie nikdy by som sa ti nepriznal. Keby výsledky dopadli dobre.“ Pokrútil hlavou, skrývajúc tvár do dlaní. „Nechcem tam nikoho. Ani ja tam nechcem byť.“ To sa už sucho rehotal, odsúvajúc horúcu šálku, končekmi prstov ďalej, až sa trošku z tej čiernej tekutiny vylialo na drevenú dosku stola.
Namiesto toho, aby ju utrel, do nej strčil ukazovák a začal kresliť nezmyselné tvary po ploche, na ktorú dosiahol, bez vystretia ruky.
„Ak by si si to rozmyslel, zlatíčko, som tu, áno? Nie je na tom nič zahanbujúce, ak tam budem s tebou.“ Položila ruku na tú jeho a zastavila jeho nezmyselné čmáranie kruhov a vlnoviek z mláčky kávy.
Nebolo to len tým, že sa hanbil, čo by si ľudia mysleli, ak by videli, že si ako morálnu podporu doniesol mamku. Šlo o mnoho viac, ako len o hlúpy pocit mužskej sily. Či samostatnosti.
Nechcel, aby si ju ľudia prezerali ako tú, čo má syna s dákou hnilobou na pohlavných orgánoch. Ale taktiež nechcel, aby videla jeho reakciu. Nevedel ako zareaguje. Premýšľal o tom celé dni. Ale nemohol sám seba prinútiť vžiť sa do tej chvíle. Dokonca aj keď sa ho to týkalo.
Ak by sa zrútil a rumázgal, ako malý chlapec, čo nebolo vylúčené, nechcel, aby ho niekto pri tom videl.
Prikývol. Dávajúc matke vedieť, že ju vníma a zhodnotí tú možnosť. Aj keď to rozhodne v pláne nemal. Chcel byť sám, možno sa prepadnúť pod zem vo chvíli, keď vyhlásia jeho meno a on si po tie výsledky konečne pôjde. Tak by sa nikdy nemusel dozvedieť ako dopadol. A bolo jedno, či boli dobré alebo zlé. Už len skutočnosť, že ich musel podstúpiť...
Vstal zo stoličky, poslušne poutieral ten svinčík, kuchynskou utierkou, a cmukol matke pusu na vrch hlavy.
Bolo skoro, ale on chcel byť prvý na rade pri rozdávaní papierov. Nech už si tam bol  ktokoľvek iný otestovať čokoľvek.
Laboratórium bolo zastrčené v slepej uličke, za výklenkom chodby, s ordináciami a on bol za to rád. Tak na neho nik nevidel, keď si sadol na nepohodlnú lavičku z plochého, dierkovaného kovu. Nevedel, kto navrhoval tie lavičky do čakárne, ale isto nebol jedným z tých ľudí, čo trávia veľa času u doktora. Inak by vedel, že kov je aj napriek tomu, že je vo vnútri budovy, studený a jemu odmŕzal zadok a aj genitálie. Možno mu to malo byť jedno, keď bola vysoká pravdepodobnosť, že sú kontaminované. Ale nebolo to tak. Stále to mravčenie bolo nepríjemné. Už keď sa chlad dostal do  neúnosnej miery stočil kabát a proste si na neho sadol, stále sa chvejúc zimou. Dokonca tak veľmi, že jeho zuby skutočne drkotali a končeky prstov pod nechtami chytali jemnú cianózu. Začal pochybovať, že to bolo len zimou. Možno bol chvíľu pred kolapsom.
Ľudia v čakárni sa začali zbiehať. Počul kroky, tiché rozhovory a štrnganie kľúčov v zámkoch, ako sestričky otvárali ordinácie.
Žalúdok sa mu zovrel až sa takmer povracal. A on získaval stále jasnejší obraz jeho reakcie. Všetko tu ohodí svojím žalúdočným obsahom vo chvíli, ako mu odovzdajú výsledky. Dvojitá hanba.
Rovno na zmenenie mena a odsťahovanie sa z mesta na trvalo.
Počul klopkanie opätkov stále bližšie a jeho noha sa dala do pohybu. Bola to určite jedna z laborantiek, čo mali službu.  Nemýlil sa. Bola to mladá holka, ktorá mu brala krv. Ešte s horúcim diplomom. Trošku pri tele, ale tak pekne. Krv a mlieko, s krásnymi prsiami a plnými bokmi.
Vyskočil ako dáky exhibicionista, čo v plášti skrýval nahotu, a ona sebou trhla, nečakajúc nikoho v tmavej, malej chodbičke.
„Svätý Bože,“ zasmiala sa plná rozpakov. Natiahla sa po vypínači a jeho tmavú skrýš zaplavilo umelé svetlo. „Skoro som dostala infarkt.“ Stále sa smiala aj keď už strkala do zámku kľúče.
„Prepáčte, nechcel som vás vyplašiť. Nevšimol som si, že je tu vypínač. Myslel som, že sa to zapína od vás, z vnútra.“ Kývol hlavou do tmavej miestnosti laboratória a ona len prikývla s tým jej dievčensky jemným úsmevom.

„Čakáte na odber? Ak áno, budete si musieť chvíľu počkať, ale že ste to vy, dajte žiadanku a kartičku poistenca a ja vás šupnem magistre ako prvého.“ Bolo jasné, že si robila srandy, ani nemusel vidieť tie hviezdičky v jej očiach. Rád by si povtipkoval, poflirtoval, ale nemal náladu.
„Ohmmm, nie, ja som tu už vlastne bol. Ja... som si prišiel po výsledky. Franek... Jakub...  Jakub Franek 1996. Hm... teda, rok narodenia je 1996,“ trepal dve na tri až sa červenal.
Tá sladká blondína sa na neho usmiala, ako na malého úbožiaka, čo jej prišiel sladko roztržitý a jemne prikývla.

„Och, samozrejme.“ Zachovala profesionálnu masku a nedala na sebe znať, čo si o ňom myslí. Musela si spomenúť, že to bola ona, čo mu vypĺňala žiadanku na testy a takmer vyťahala všetku krv.
„Je mi to ľúto, pán Franek, ale ja nemôžem s výsledkami manipulovať. Musíte počkať na magistru Farkašovú. Ona vám povie viac. Či sú už tu alebo ešte nie. Mala by tu byť každú chvíľu. Tak ešte počkajte, prosím. Oficiálne nám začína práca až o ôsmej, a to ešte máte vyše tridsať minút. Tak sa zatiaľ posaďte. Chcete pod zadok vankúšik? Máme ich tu pre tehotné panie, tie lavičky sú fakt tá najhoršia voľba, čo sponzor mohol  zadotovať.“ Bola tak milá a úslužná, až mu z toho bolo ťažko  a ani nevedel prečo.

„To je v poriadku, ďakujem. Tak tu budem čakať.“ Trhol zbytočne, rozpačito hlavou k lavičke a ona sa znova usmiala a zmizla v laboratóriu, zatvárajúc dvere s malým vysúvacím okienkom.
Znova teda sadol na lavičku, ukladajúc na kabát dlane než sa na ne položil a kmitajúc nohou sledoval škrabance na vychodenom a vydratom linoleu.
Zvuk podrážok mu znova skrútil črevami, no teraz už sa udržal na mieste. Dokonca ani nezdvihol hlavu a ďalej sa snažil prísť na to, akú farbu malo to linoleum v jeho lepších časoch. Mohla to byť kapučínová, alebo možno biela a proste zostala zašednutá a ušpinená.
Na jeho utekajúcom kolene sa objavila ruka, s dokonalou manikúrou, a aj keby nevedel, podľa nej, kto sa ho dotýka, vôňa, jedného z jej kvetinových parfumov, by mu hneď napovedala. Dnes to bola divoká ruža. Nie že by bol tak dobrý v rozpoznávaní vôní, ale táto bola hneď po orgováne jeho najobľúbenejšia. Takže vyzvedal.

„Nemala si sem chodiť,“ šomral, zastavujúc nohu, keď na ňu zatlačila viac.
„Neozval si sa tri dni. Ignoroval hovory a dokonca aj výhražné sms. Čo si si myslel? Že to nechám, len tak?“ Napodiv bola pokojná. Jej stisk poľavil a na miesto vtláčania, na krátko upravených, nechtov do jeho mäsa, začala dlaňou jemne hladiť jeho koleno, do štvrtiny stehna. Čo bolo tak príjemné, až ho z toho bolel celý človek. Chcel a potreboval sa na ňu vrhnúť a to slastné napätie, čo mu spôsobovala, v tele zo seba vybiť. Na nej. V nej.
„Presne to si mala urobiť. Keď niekoho ignoruješ, znamená to, že ho nechceš vo svojom okolí, vôbec nie blízkosti. Čo si na tom presne nepochopila?“ Vôbec neznel naštvane, ako mal v pláne. Skôr uplakane, aj keď jeho oči boli suché a hrdlo bolo uvoľnené.
Vysmiala ho. Decentne a nehlučne, dodržujúc slušné móresy zaužívané v nemocniciach.
Ako malého chlapčeka, ktorý je svojou naivitou rozkošný.
„Ale no tak. Obaja vieme, že si ma tu chcel. Potrebuješ ma pri sebe.“ Zaplietla prsty do jeho dlhších vlasov na zátylku a jemne zaťahala. Skôr ho masírujúc ako spôsobujúc bolesť.
„Vždy tak skromná a nenarcistické, že?“ šepol, tiež v snahe udržať ich konverzáciu v slušnom rozhraní decibelov.
Ale aj keď nechcel, musel si priznať, že mala pravdu. Teraz, keď tu bola a on mohol vdychovať jej vôňu, cítiť jej ruky vo svojich vlasoch a vidieť ten jej samoľúby úškrn, malej chytráčky, bol pokojnejší. Nie o veľa, to nebolo možné. Ale jeho žalúdok bol pripravený udržať tie dve hlty z kávy, čo si ráno dal, na mieste.
Mykla plecami s úsmevom neviniatka. „Čo ti poviem, som to proste ja,“ vzdychla a pomaly si uložila hlavu na jeho rameno.
„Už nikdy mi to nemôžeš urobiť, Bublinka. Nikdy ma neodstrihni. Som tvoj priateľ. A nech už to dopadne akokoľvek, budem ním. Ani prekliate chlamýdie  a iné suky to nezmenia. Nakoniec, nie sú večné. Keď sa ich zbavíš bude to akoby si ich nikdy nemal. A ja som pripravená na svoju epicko - život meniacu pusu.“
Mlčal a sledoval ich prepletené ruky. Prechádzala svojim malým ukazovákom po tom jeho. Hladkajúc ho po celej dĺžke až po špičku, kde jemne obkrúžila zrohovatenú kožu z jeho zlozvyku a znova sa vrátila do jeho dlane. A takto dokola, dokola a dokola, až sa jeho žalúdok úplne sám rozuzlil a on spokojne privrel viečka. Možno by mohol spať pri tejto nevinnej opatere, čo mu ponúkala. Ani nemala potuchy, čo mu práve, len svojou prítomnosťou, dala.
„Nechcem, aby sme niekedy skončili, Katka.“ Nemohol ju stratiť. Bolo zvláštne, že netušil čo v nej má celé tie roky, keď bola s ňou najlepšia kamarátka. Ale vedel, že ak by o ňu prišiel teraz zničilo by ho to. Zrejme by sa časom pozviechal, tak ako z Didiany, ale bolelo by to. A on nemal rád bolesť. Prečo ju teda schválne vyhľadávať?
 „Neskončíme, sľubujem. Budem tvoj malý parazit, ktorého si so sebou povezieš navždy.“
Usmial sa, zrazu pripravený na najdlhší medvedí spánok.
„Dostaneš tú najviac klišoidnú a život obracajúcu  pusu, čo si kedy mala česť okúsiť,“ vyhlásil, snažiac sa dostať k ľahkej téme.
„Skrúti mi prsty a dostanem z nej orgazmus a ty povieš niečo ako: Si tak kurevsky mokrá, bejby. Milujem, ako si pripravená a ako citlivá iba pre mňa.“
Smial sa o dušu.
Dokonca zhrubla hlas, odtiahla sa od neho, aby mohla svojej etude dodať potrebný pátos.

„To nie je v mojich vyjadrovacích jednotkách,“ použil jej slová a trošku sa uškrnul, keď na neho žmurkla, „a určite by som nepoužil tú pedofilnú skrúcaninu. Skončil by som s otlačkom, tvojej najobľúbenejšej knihy, na čele, ak by som ťa oslovil bejby. Ja by som skôr povedal, niečo v zmysle...“ Nedopovedal.
Chvíľka pokoja skončila a  kroky, blížiace sa k nim, ho znova vtiahli do neistoty, z ktorej sa vďaka Katke a  tej  hlúpej hre dostal.
Jej úsmev tiež pohasol, keď si uvedomila, ako stuhol a siahla po jeho ruke, stískajúc ju silno, až mu  spôsobovala v prstoch bolesť, ale bol za to rád.
 Bol rád, že tu bola. Tak sakramentsky rád, že si jej ruku pritiahol k svojim ústam a vtisol do nej milión malých bozkov, sledujúc vchod do ich malého výklenku.
Mala pravdu. Potreboval ju. Bola jeho podporou, silou, odvahou. V tejto chvíli rozhodne aj zdravým rozumom.
„Dobrý deň!“ Vyskočil, ťahajúc na nohy aj Katku, ktorej ruku stále zvieral vo svojich, pritlačenú k hrudi.
„Dobrý deň,“ usmiala sa, bez zastavenia, vysoká, tmavovlasá žena.
„Ja... som tu po výsledky. Mali dnes prísť. A tak...“
„Musíte chvíľu počkať. Len teraz som prišla. Ešte som neskontrolovala email ani poštu.“ Nebola nevrlá no on sa aj tak zahanbil. Bol ako malý harant. Nevychovaný a netrpezlivý.
„Samozrejme, prepáčte. Ja počkám. Ja len... Posledné dni boli šialené. Ešte raz, prepáčte,“ kajal sa, stále si držiac Katarínu pri boku.
Bolo skutočne dobré, že bola tá jašterička tak tvrdohlavá a prišla aj napriek tomu, že o to nestál. Čakanie vo dvojici, aj keď v napätom tichu, bolo lepšie ako byť sám.
Teraz, keď už tu bola žena, čo mala prístup k jeho výsledkom, bol na urvanie.  Nevedel, čo so sebou. Prechádzal si rukami po vlasoch, trel si ich o stehná, stískal Katku a vyťukával nohami šialený rytmus do linolea. A zo všetkého najviac prehltával tú hrču, čo mu navrela v žalúdku a dostala sa až do jeho krku, hroziac, že skončí na podlahe pri jeho nohách. Nemohol sa povracať.
 Nebude vracať. 
Dýchal zhlboka no nemal odvahu hltať veľké dúšky slín, čo začali zaplavovať jeho ústa. Cítil kyslé zvyšky, čo mu tam zanechala káva a ak by prehltol, jeho kyseliny by sa dostali von v plnej paráde.
„Bude to v poriadku. Bude to v poriadku. Neboj...“ Hladila ho po vlasoch, chrbte, vtískala nevinné pusinky na tvár.
Mal jej plnú hlavu, zmysli. Stiahol si ju, bez opýtania, na kolená a skryl tvár v jej bielom, rolákovom svetríku. Tlačil sa k nej asi príliš, mohol cítiť kostice jej podprsenky na svojej brade a boku čeľusti, ale ona sa nesťažovala a on sa zbabelo potreboval skryť pred celým svetom.
Ignoroval tehotné ženy, čo si medzi sebou vraveli o akejsi sladkej vode na test tehotenskej cukrovky, snažil sa nepočuť detský džavot na hlavnej chodbe. A ani pohoršené šepkanie babičiek, ktoré čakali na odber krvi. Chcel sa len stratiť, aby tie výsledky nikdy nemusel vidieť.
 Takto mu bolo fajn. Mal v náruči krásne dievča, do ktorého bol zrejme zaľúbený, tvár mal zaborenú v jej hrudi a ona ho sladko hladkala po vlasoch, vtískajúc mu po každom pohladení pusu na zátylok a temeno, kam len dočiahla.

„Pán Franek...“
Vyskočil, nepúšťajúc Katarínu z náručia, takže zostala chvíľu visieť v jeho zovretí, než ju pomaly pustil na zem a ona sa o neho oprela, pokračujúc  v upokojujúcom trení, tento raz chrbta.
„Výsledky dorazili. Odoslala som ich vášmu obvodnému lekárovi. V tejto chvíli, by ich už mal mať.“
Nerozumel čo mu tá ženská povedala. Prečo tie výsledky nedala jemu? On bol predsa ten, čo mal na ne výhradné právo.
„Pro... prosím? Prečo môjmu doktorovi? Myslel som, že ich dáte priamo mne.“
„Je mi to ľúto, ale zo zákona, nemôžem odovzdávať akékoľvek výsledky. V súkromných klinikách, to tak síce funguje, ale my spadáme pod štát a preto pre nás platia iné legislatívne...“
V tej chvíli akoby s ním hovorila hotentotčinou.  Nerozumel jej ani prd.
„Takže mi ani nepoviete čo ste videli? Či som...“
„Prepáčte, aj keby som vedela, nemôžem.“ 
Chcel sa hádať a vyjednávať, no Kata sa s tou babizňou už lúčila a ďakovala. Akoby vedela, že bol pripravený naliehať, nech mu to povie.
„Prečo mi to nemohla povedať hneď? Prečo ma nechala čakať celý ten čas? Už som mohol sedieť u neho. Teraz tam zasa bude toľko ľudí, že sa na rad dostanem o hodiny,“  fňukal, skutočne vyčerpaný.
Už to chcel mať za sebou. Dokonca sa dostal do štádia, kedy by mu bolo jedno aj pozitívne zistenie na všetky druhy, čo si nechal otestovať, len aby už mohol tento deň skončiť. Bol na hrane zdravého rozumu.
Zastavila uprostred chôdze a silno ho objala. Nepovedala nič. Zrejme ani nebolo čo.
Pred dverami ordinácie bolo, tak ako myslel, plno ľudí.  Ale aspoň zostalo voľné miesto na jednej z lavičiek, čo lemovali celú chodbu, a tak si obaja sadli, stále s prepletenými prstami.
Bolo to tak príjemné a pekné. Už celé mesiace bola medzi nimi tá harmónia, dotyky boli samozrejmosťou. Ale teraz, po piatku, a po vypovedaní si všetkého to malo zrazu úplne inú silu. Iný význam. Ponúkalo uspokojenie na celkom inej úrovni.
Stiahla si jeho hlavu na svoje malé rameno. Mäkké vďaka hrubej a hebkej bavlne a pomalými ťahmi, cez jeho vlasi a tvár, sa ho snažila upokojiť. A pomáhalo to. Jeho hlava oťažela a už len vnímal, ako sa pomaly spustila takmer na jej hrudník. Ona sa poslušne pootočila, spúšťajúc telo nižšie do sedu, aby mu mohla svoj hrudník ponúknuť ako pohodlný vankúš.
Musel zaspať. Alebo ho svojimi malými prstami dostala do inej dimenzie. Lebo k sebe prišiel až po tom, ako mu do ucha opakovane šepkala jeho meno.
„Sme na rade, Zlato,“ usmiala sa, ťahajúc ho nežne na nohy.
"Sme" bolo pekné. Aj keď, len ťažko mohlo dosiahnuť toho naplnenia po ktorom túžil.
„Pán Franek, poprosím kartičku poistenca a ja vás zavolám, keď  môžete  zájsť za doktorom,“ povedala sestrička prívetivo, tiež vyzerajúc mierne pokrčene v tvári. Bolo aj pre ňu asi príliš skoro.
Vytiahol peňaženku zo zadného vrecka a strčil jej kartu do rúk.
„Za okamih vás zavolám, keď bude pán doktor pripravený vás prijať.“
Už si nesadol a snažil sa nepobehovať po chodbe.
Našťastie sa dvere otvorili skoro hneď. Ťažko prehltol ako odpoveď  na sestričkin veľký úsmev. Bolo mu zle a zovrel Katke ruku najviac ako si mohol dovoliť, aby jej ju nezlámal.
„Upokojte sa, všetko dobre dopadne,“ potľapkala ho, keď ho púšťala za dvere jeho ordinácie.
Katka zosilnela zovretie svojej ruky v tej istej chvíli ako ju on potiahol so sebou. Rozhodne boli dokonale synchrónny vo všetkom čo robili. Nebola ochotná ho nechať ísť samého tak veľmi, ako on nebol schopný ísť tam bez nej. Aspoň sa vyhol trápnosti jeho novonadobudnutej slabosti bez nej po jeho boku.
„Vaša priateľka môže počkať v čakárni...“
„Ide so mnou.“
„Idem s ním.“
Vyhŕkli na raz a zaksichtili sa na seba. Čo ich oboch rozosmialo a on si ju pritiahol k svojmu boku.
„To ale nejde. Nemôže ísť...“
„Idem si len po výsledky. Nejde ma operovať,“ odvrkol a už ťahal Katu cez ďalšie dvere, vedúce do vyšetrovne.
Nedal jej možnosť ani odsunúť stoličku a proste ju potiahol na svoje kolená. Bol zbabelý a pripravený urobiť si z nej štít.

„Dobrý deň, Jakub. A...“ Zastavil sa doktor s lišiackym úsmevom na ich prepletených končatinách.

„Katarína, ale ja teraz nie som dôležitá. Neprišli sme si sem vymieňať úsmevy a frázy.“ Stisol jej bok, upozorňujúc, že trošku presahuje slušnosť. No ona ho odignorovala.
„Samozrejme,“ súhlasil, stále s obrovským úsmevom, a začal niečo ťukať do počítača. „Tak, čo vás sem privádza?“
„V laboratóriu mi povedali, že by ste mali mať výsledky z mojich testov, čo som si dal nedávno robiť.“ Nakláňal sa cez Katarínine rameno a doktor sa znova uškrnul, popod fúz, pri pohľade na nich dvoch.
Prikývol, znova niečo vyťukávajúc. Než si pár krát prikývol sám pre seba a strčil papier do tlačiarne.
Katka si preniesla jeho ruky do svojho lona a drvila ich neschopná viac skrývajúc napätie.
A ten muž sa len usmieval, keď poskladal papier do malej  harmoniky a strčil ho do obálky.
Posunul jeho ortieľ po stole, až k nemu, a znova kývol hlavou s drzým úsmevom. „To sú nervy, čo? Nabudúce možno bezpečný sex, že? Aby ste nemuseli čakať s priateľkou ako psy na kosť.“
Tvrdo prehltol, aby na toho chlapa nevyletel. Poznal ho. Bol jeho obvoďákom od chvíle, ako ho pediatrička bola nútená vyevidovať. Bol rád vtipálkom a skutočne bol presvedčený, že sarkazmus je ten najlepší druh vtipu. A možno bol, ale nie práve v tej chvíli.
„Chcete výsledky oznámiť alebo si ich sám prečítať?“ Ponúkol možnosti a Jakub sa takmer roztiekol do stoličky.
„Rozhodne povedať.“  Nechcel to vidieť napísané. Pravdepodobne by v tomto stave nerozumel ani svojmu menu v písomnej forme.
A doktor spustil akési skratky jednotiek krvi a ich hodnoty, potom ďalšie faktory až sa konečne dostal k vymenovávaniu jednotlivých chorôb. Bolo ich toľko, že sa divil, že tých pár skúmaviek skutočne postačilo.
Avšak po každom prečítaní tam zaznelo slovíčko negatívne. A to bolo dobré. Nie, bolo to fantastické.
Vedel to. Jeho telo na to reagovalo, alebo to bol možno Katkin tras tak intenzívny, že sa triasli aj jeho kosti. No nič viac necítil.
Bude môcť piť z jedného pohára s ňou, budú môcť jesť jedno jedlo, jedným príborom, bude ju môcť ochutnať, bozkávať a milovať. Bude môcť byť jeho. Dostal všetko v čo dúfal, čo si myslel, že navždy stratil a predsa tam sedel, počúval toho muža a bol prázdny. Necítil nič. Jeho hlava bola ako  udrená palicou a jeho zrak sa rozostieral v hmle.
Hlas sa rozpíjal a zlieval do šumu. Nepomáhalo ani žmurkanie. Neodpadne, neodpadne.
 Neodpadne!
Nie je posraná hysterka.
Prešiel si dlaňami po tvári a poťapkal neprítomne, dievča na jeho lone, po stehne. Potreboval sa odtiaľ dostať. Nemohol dýchať.
Vyskočila, pripravená utekať ak jej to prikáže. Chcel utekať. Preč. Čo najďalej od všetkých a všetkého.

„Ďakujem, pekný deň.“ Kývol doktorovi, vzal papier, ako niečo toxické, do rúk a bez toho, aby sa obzrel opustil jeho ordináciu. Sestričke len mávol rukou a takmer Katke zabuchol dvere od ordinácie  pred nosom.
Ako náhle bol vonku klesol v chodbe na zadok a  doslova roztrhal obálku ako sa snažil ten jeden poondený list papiera dostať von.
Očami behal po riadkoch, ktoré mu už doktor prečítal a aj keď nerozumel stále o nič viac hodnote bielkovín, bilirubínu  a všetkých blbostí v jeho krvi, stále to čítal, ako by mohol opakovaním si tých hodnôt nájsť odpoveď, význam tých prvkov.
Neg. Neg. Neg. Neg. Neg...
Bol negatívny. Jeho srdce zbesilo tĺklo až strácal schopnosť dobehnúť potrebu kyslíku, ktorú svojou nadmernou činnosťou vyžadovalo a skutočne bol sekundu pred omdlením.

„Dýchaj!“ Počul príkaz opakovane a tak poslúchol.
 Pľúca ho boleli a srdce bolo stiahnuté do veľkosti malej šošovice.
„Je to v poriadku. Si v poriadku.“ Držala ho ako malé dieťa v náručí a hladkala ho po hlave a chrbte.
Ale nebolo a on tiež nie. Ako by mohlo niekedy byť po tomto?
Pokrútil hlavou, snažiac sa nájsť slová, ktoré by boli zrozumiteľné. Ktoré by dávali zmysel, aby ich pochopila aj ona.
„Ani v najhoršom sme by ma nenapadlo, že raz budem ten, čo bude potrebovať testy na pohlavne prenosné ochorenia,“ rehotal sa, snažiac zadržať slzy.
Chlapi predsa neplačú.

„Jakub, si v poriadku.“ Hladila ho po kolene, ktoré stiahol k svojej hrudi, aby ju od seba nachvíľu udržal ďalej. Potreboval priestor.
Odfrkol si a  položil čelo na kolená, čím jej dal znova možnosť zapliesť prsty do jeho vlasov. Bola to jeho najobľúbenejšia činnosť. Nechať sa opíjať jej prstíkmi. Teraz ho to však rušilo.
Bol iba krok od toho aby skončil na kortikoidoch a iných sračkách. Iba krok.
Odhodil ten zdrap papiera, ktorý mu ani v najmenšom nepriniesol úľavu, aj keď by  obsah mal donútiť jeho telo samým šťastím levitovať.

„Jakub...“ Skúsila znovu, dotýkajúc sa jeho krku končekmi prstov, spôsobujúc mu zimomriavky na celom tele.
„Nikdy som tu nemal byť. Poznal som ju celý život. Celý svoj posraný život, Cute. Ako sa mohlo stať, že som tu a  som nútený urobiť... dať sa testovať po sexe s dievčaťom, ktorému som patril celým svojim srdcom? Miloval som ju každý jeden deň, každý jeden nádych. Celých dvanásť rokov. Nikdy som nemal mať strach ani sekundu, že by som mohol po milovaní s ňou skončiť s dákym hnusom. Nikdy sa to nemalo stať. Nebudem v poriadku. Tento papier mení všetko. Celý môj doterajší život. Čo to nevidíš?! Ako mám pokračovať ďalej, keď sa môj celý predchádzajúci život zmenil v nočnú moru posledných dní? Nemalo sa to nikdy stať. Nikdy som ho nemal potrebovať. Nie v spojitosti s ňou.  Nemala byť nikdy dôvodom mojej beznádeje a strachu!“ smial sa cez slzy a krútil hlavou nad svojím kolapsom, ktorý nedokázal ovládať.
„Je mi to tak ľúto, Jakub...“ Pritiahla si jeho duniacu hlavu do náruče a nechala ho smokliť, ako malého chlapca, čo si moc silno udrel kolienka. „Ale si v poriadku. A aj keď to bolí, dostaneš sa cez to. Verím v teba. Máš matku, priateľov, mňa. Ona si vybrala, Jakub. Nie si na vine, nikdy nebudeš. Nič čo sa ľuďom deje nemôžeš ovplyvniť." Bozkala ho na čelo, zotierajúc pár jeho trápnych sĺz  a pevne sa na neho usmiala.
„Myslím, že treba začať od znova. A začneme hneď teraz!“ Vyskočila, ťahajúc ho za jeho ruky.
„No tak, vstávaj. Dosť bolo. Už sme dosť posmútili, Kubolíno. Ideme sa zdrať. Oslávime tvoju sexuálnu slobodu a zdravie poriadnym chlastom. A žrádlom.“ Poskakovala, zatiaľ čo sa nechal ťahať von.
„Ale najskôr musíme urobiť niečo dôležitejšie.“ Vytrhla mu ten papier z rúk a rozbehla sa z budovy rovno k trafike na kraji ulice pri parkovisku.
Kým sa k nej dostal už v rukách držala výsledky a jednorázový zapaľovač.
„No poď, ty môj sexoš. Tohto sa musíme zbaviť. Od teraz si oficiálne slobodný a bez akejkoľvek ťarchy minulosti a  chýb, čo si v nej urobil. No taaak, do toho... Zapáľ to!“ povzbudzovala, skandujúc pri odpadkovom koši s popolník na jeho vrchu.
Poslúchol. Ako inak? Zapálil ten hlúpy papier  a sledoval jej oči, ako sa rozžiarili, keď doháral v jeho rukách.
Nemohol byť vďačnejší či už Bohu, či Osudu, alebo Náhode, že to šialené vajce skončilo ako jeho najlepší priateľ.
„Šoférujem,“ ukradla mu kľúče z vrecka bundy a utekala  k jeho starej rachotinke.
Usmial sa na jej chrbát. Vedel, čo robí. Snaží sa ho rozveseliť svojou šialenosťou.
Vážil si jej snahy dostať ho do normálu. A skutočne sa snažil, viac pre ňu, ako pre seba. Ale bol stále otrasený, nevediac, ako dlho bude trvať, kým bude schopný byť...  normálny. Sám sebou, takým, akým ho chcela mať.
Ale aj ten krátky čas stačil, aby si aspoň vzdialene začal uvedomovať, že neskončil. Že šanca ich dvoch bola späť. Že raz, keď nazbiera znova gule a konečne ju pobozká, mu ona na oplátku,  ten bozk opätuje a potom urobí zo seba aj gašpara, ak to zaistí, že bude len jeho.
Spokojne sa usmieval na topiaci sa sneh pri okrajoch cesty po čerstvom solení. A dokonca začal veriť, že jeho život bude už len dobrý. Možno poškodený, ale stále radosti schopný.
Zaparkovali pred jej domom, než stihol čokoľvek povedať, cmukla mu rýchlu pusu na tvár a potľapkala po stehne.
„Hybaj! Čaká nás párty vo dvojici. No... v trojici, ale Acheron je náš syn, nemohla som ho vyhodiť, tak ako otca, k Terez.“ Ohodila ho jeho kľúčmi a  bez čakania sa pohla k dverám.
Nevedel čo chystá, ale jeho myseľ, hladná po žene, tvorila dokonalý obrázok Kataríny v sexy spodnej bielizni, čakajúcej ho  v posteli. To bola, samozrejme, hlúposť, ale aj tak nechal tú vidinu nachvíľočku obmývať jeho zmizli. Bol zdravý, bez jedinej zbytočnej baktérie. Mohol snívať. Tie sny sa mohli kedykoľvek zmeniť v realitu. Trebárs aj hneď.
Samozrejme, ako predpokladal, nebola v posteli. Dokonca nebola ani polonahá. Stále na sebe mala ričko a rifle, sústredená na vítanie s tou monštruóznou príšerou, čo rástla každý deň o dobré kilo.
Ako náhle ho zavetril už aj za ním bežal, skackajúc a vítajúc ho, akoby ho nevidel celé mesiace. „Ja viem, kamoško, prepáč, že som tu pár dní nebol.“ Nechal si oblízať dlane a poškrabkal tú chlpatú obludu za uškami, tak, ako vedel, že to miluje.
„Do kúpeľne, umyť ruky. Ide sa  prestierať!“ Zatlieskala, ako kuchárka v rozprávke Kráľ drozdia brada. Po tom, čo sa sama vrátila s čistými rukami, vyťahovala taniere. Poslušne si umyl ruky zatiaľ čo ho pes nasledoval a nespustil ho z očí.
„Neujdem, neboj,“ posmieval sa tomu zvieraťu.
Ten, ako by sa jeho sľubom upokojil, šiel za svojou mamičkou a ako kocúr sa začal trieť o jej nohy a tlačiť sa medzi jej lýtka.
„Prestaň Acher, vieš, že mám na tvoje túlenie slabosť. Ale teraz sa hrám s jedlom a poznáš pravidlá. Žiadne hladkanie a strácanie chlpov v jedle.“ Poláskala ho chodidlom na krku a ten šialený havkáč zapriadol ako skutočná mačka.
Z jej telefónu sa šírila tichá pieseň, na ktorú vrtela zadkom, zatiaľ čo masírovala plátky mäsa.
Ten pohľad na jej malý, pevný zadok v rifliach bol dokonalosť.
Rád sa naň pozeral a ešte radšej by sa ho dotýkal. No namiesto toho prešiel pri ňu a zdvorilo ponúkol svoju pomoc.
Nebol hladný. V skutočnosti sa za posledné dni možno vyhladoval natoľko, že jeho telo prestalo pociťovať potrebu.
Ale celá tá procedúra s Katarínou, ako hlavnou aktérkou, bola pekná na pohľad.
Zo vstavanej, vypoličkovanej skrine vytiahla trojkilové balenie zemiakov a pochopil, čo bolo jeho úlohou.
Pracovali v tichosti. Sem tam mu iba prikázala, čo so zemiakmi ďalej a on poslúchal, bez reptania. Síce mal skúsenosti s varením a  nie každé jedlo bolo odporné, stále  mal rešpekt pred ženským varením. Lebo tá pri ňom varila vo svojich dvadsiatich rokoch  skutočne, ale skutočne geniálne.

Po tom, ako trošku osušil zemiaky, čistou utierkou, a okorenené ich šupol do vyhriatej rúry, jeho práca skončila a on už žiadnu novú nedostal. Tak len sledoval jej pravidelné kývanie zadku a nechal vôňu opekaného mäsa útočiť na jeho čuchové receptory.
„Podaj mi ten tanier, prosím, Bublinka.“ Zakývala na neho končekmi prstov bez toho, aby sa skutočne obrátila od grilovaciej panvice.
„Vonia to skutočne pekne.“ Poslušne pochválil, držiac veľký, štvorcový tanier v oboch rukách, ako školáčik, čakajúci na dupľu.
„Tatkov recept, len som ho trošku vylepšila o čerstvý rozmarín.  Bylinky dajú mäsu neskutočnú arómu. Hlupák ten, čo ich sype zo sáčku.“ Vidlicami položila na tanier dve šťavnaté pláty mäsa  a tak, ako si bol istý, že jeho žalúdok stratil svoj účel, mal teraz pocit, že má rozmery kyklopieho.
Siahol po ďalšom tanieri, no zastavila ho, keď mäso prikryla alobalom rovno na panvici a posunula ho na kraj, aby mohla z rúry vytiahnuť zemiaky.
„Vráť ten tanier, zlato, to je na dezert.“ Poručila, zatiaľ čo aranžovala zemiaky. Niečo si zašomrala, nadávajúc na seba, keď pomaly odkryla alobal a lyžičkou ukradla trošku výpeku z panvice aby nimi mohla poliať zemiaky.
„Kto z nás bude jesť, a  kto sa bude pozerať?“ Nedalo mu. Rozhodne nepatril medzi ľudí, čo by dokázali jesť, ak na nich pozerá niekto  kto neje. A Katarína zasa nebola typ, čo by dokázala nejesť, ak niekto pri nej je. Takže bol trošku zmetený z jedného taniera.
Ona sa však len usmiala, utierajúc ruky do utierky ho bokom šťuchla do stehna, posúvajúc ho po kúskoch k stoličke.
„Vieš, premýšľala som od piatka, čo si ma vysadil doma, ako najpríhodnejšie osláviť tvoje  negatívne výsledky a sexu schopnosť. A... teraz ťa budem citovať: Netoxickosť. Mala som osvietenie. No... možno to bol trošku sen s nádychom mokrých nohavičiek, ale to nemôžeš vyčítať, je to vyše šesť mesiacov, čo som mala s chlapcom dáku akciu. A to v rátane bozkávania, tak moje telo reaguje zdanlivo aj na tú najmenšiu víziu...“
Na prázdno prehltol, rád, že už sedí na zadku. Jedno bolo to ich novonadobudnuté bozkávanie, ktorým obsypala celú jeho tvár a hlavu. To bo krásny a uspokojujúci spôsob, ako ho upokojiť a dať mu vedieť, že je pri ňom a pomáhal, skutočne veľmi. Ale priznaním, že snívala, že si predstavovala ich dvoch...
 Pomrvil sa na stoličke, keď pokladajúc vychladené, fľaškové pivo, na stôl, sadla na jeho kolená a hrabla do jeho krátkeho číra.
„Myslím, že jesť z jedného taniera jedným príborom, a piť z jednej fľašky, krásne oroseného Kozlíka, je proste najlepší spôsob.“ Prefíkane sa na neho usmievala, keď mu podala príbor do rúk.
„Dokonca prehltnem aj svoju silnú emancipáciu  a averziu k nutkaniam chlapov ku kŕmeniu neschopných ženských a nechám ťa to urobiť. Nakŕm ma!“
Znova sa musel zasmiať. Len ona mohla byť tak plná seba, že kŕmenie, mohla považovať za prejav neschopnosti. Nikdy nepatril k mužom, čo by mali nutkania kŕmiť ženskú, takže bol rád, že ona bola žena, čo nemala rada, keď sa ju chlap pokúšal natlačiť jedlom.
Boli ako dve kúsky skladačky. Dokonale do seba zapadali.
„To je upokojujúce, Cute. V skutočnosti, som totiž chlap, čo nerád kŕmi, mám rád pohľad na ženu, keď si vkladá príbor do úst a ešte radšej, keď mi ho potom vloží do tých mojich.“ Vrátil jej príbor a tento krát on krížil ruky okolo jej útleho pásu.  „Nakŕm ma!“ nakázal s vykriveným kútikom.
Poslúchla.  Chvíľku sa mrvila, kým si vo svojom sedení na jeho nohách, ako sedávali dámy na koňoch, našla správne miesto. Bol sekundu od toho, aby sa jeho tvrdosť dostala do bodu, keď ju už nebude môcť zamaskovať ani tvrdá rifľovina a rázporok. Takže si úľavou vydýchol, keď sa ten je guľatý zadok uhniezdil  a prestala sa ním trieť o jeho rozdráždené telo.
Jej potmehúdsky úsmev však naznačoval, že si bola príliš dobre vedomá jeho reakcií a boli presne tým, čo chcela, a o čo sa pokúšala.
A neskončilo to len pri tom. Robila všetko, čo každého, zdravého muža dostane k hranici. Vkladala a vyťahovala si vidličku pomaly a zvodne. Prežúvala a oblizovala si peru, ako to nikdy pred tým nerobila. Jedli spolu nespočetne veľa krát. Dokázal vidieť ten rozdiel v spôsobe, ako  obracala v ústach každé sústo, ako jej špička jazyka po prehltnutí prešla po celom obvode spodnej pery  a v jeho tele sa tvorili zášklby z potreby prejsť  po nich tým svojim.
Uvedomoval si, že to robí náročky, dráždila ho a opíjala sebou. Bolo zvláštne vidieť ju robiť to pre neho. Nikdy na neho nepoužila svoje zbrane. A netušil, aký šťastný vtedy bol.
Nemohli jej odolať, bola ako siréna. A on rozumel každému jednému, aj keď zároveň nemohol pochopiť, ako ju mohli nechať ísť. Ak by bolo toto všetko, čo od nej kedy dostane, umrel by ako šťastný chlap. Pohľad na ňu, ako ho zvádzala bol všetkým čo potreboval.
Lebo zvádzajúca Katrína bola neodoľatelná, sexy a plná seba. Vedomá si svojej sily. A práve pre to mu brala dych. 
Pomaly ho kŕmila, nadájala pivom, až kým sa fľaša nevyprázdnila a  všetko mäso so zemiakmi neboli preč.
Len okrajovo vnímal to hlúpe psisko a jeho odporné skučanie. Bol až smiešne stratený v nej a v úsmeve, čo mu darovala, keď prehltol posledný kúsok. Bol pripravený na bozk. Mohol cítiť jej ústa a ich chuť po mäse a pive, no ona sa pomaly postavila z jeho lona a neovplyvnená sa prihovorila narušiteľovi.
Jeho krv sa búrila, žalúdok chvel a  slabiny pulzovali. A to neurobila nič, len na neho hľadela, keď jedol a pila z tej istej fľašky, nespúšťajúc ani na chvíľu tie jej diabolské oči z jeho.
Bude jeho smrť. Ak mu nedovolí aspoň jeden bozk na konci dňa, pred tým, než pôjde domov, vystrie ho. Chlap toho môže zniesť len isté množstvo a on bol už skutočne na hrane urobiť zo seba homoeroctusa a vziať si všetko. Alebo zinfarktovať pre  búšiace srdce.
Zafunel tichým smiechom, keď si všimol svojich chvejúcich rúk.  Úplne ho rozhádzala. Pár krát zaťal a uvoľnil päste aby sa upokojil.
Mľaskanie a divoké hltanie mu pomohlo. Acheron šľahal chvostom, zatiaľ čo si pochutnával na ryži a dusenom mäse. A keď sa pred ním objavila čokoládová torta, tiež mal na mále funieť.
Na stole bolo ďalšie pivo, znova bez pohára a jedna vidlička, ktorú Kata pár krát obrátila medzi prstam, než na neho spokojne ukázala.
„Si pripravený na Jakubov orgazmus?“ zaštebotala. Z neho však vyšilo len tiché zaskučanie. To mu nemôže robiť.
„Ty si skutočne nazvala ten zákusok takto?“
Mykla plecom, keď z nej trošku nabrala na vidličku a jeho jazyk bol vonku, z piškóty  sa takmer liala roztopená čokoláda. Bola snom každého čoko - závisláka.
„Bol si išpiráciou. Musí mať tvoje meno. Je v nej Nutella  aj džem. Pracovala som na nej celé týždne, ako na Vianočnom darčeku, ale myslím, že je príhodnejšia situácia. Potrebuješ svoj vrchol.“ Ani nemala potuchy ako veľmi...
Poslušne otvoril ústa a ona mu do nich vložila tú neskutočnosť. Kombinácia sladkej, roztopenej, čokoládovej pomazánky a ostrá, kyselkavá chuť ríbezľového džemu bola komatózna.
„Svätý Bože na nebesiach. Vezmi si ma a adoptuj si so mnou mača,“ zakňučal, stratený v slasti.
 Nik, kto nebol skutočným milovníkom sladkostí toto nemohol pochopiť. Keď sa sladkokyslá vrstva vpitá do nebíčkovo mäkkého, nadýchaného cesta, rozplynie na jazyku, zanechávajúc mliečny povlak v celých ústach.
Nevedel, ako dosiahla, aby bol ten piškót tak šťavnatý, ale kúzelník je od toho kúzelníkom, že stráži svoje tajomstvá. Vyzradený trik ničí celý prežitok.
Tíško sa zasmiala, vkladajúc mu ďalší kúsok do úst.
„Spýtaj sa, keď predýchaš svoj čokoládový orgazmus.“ Vychutnávala si jeho pochvalu a on bol spokojný.
V pečení bola fantastická. A miloval by, ak by mala vlastnú cukráreň, kam by mohol chodiť stále. A zjesť za deň aj viac z jej dobrôt.

„Nepotrebujem. Proste povedz áno,“ prosil s obrovským úsmevom klauna, sledujúc ju, ako si do úst sama vložila kúsok a pomaly prežúvala.
Znova nabrala jemu a on ochotne otvoril ústa.
„V poriadku.“ Sklonila sa, šepkajúc mu do tváre. „Ale namiesto mačky chcem ďalšieho psíka. Nechcem riskovať, že rozruším Acherona alebo by som ho musela karhať, ak by sa v ňom prebudili prirodzené lovecké inštinkty.“
Prikývol. Malo to logiku. Chcel jej odpovedať niečo šikovné, no ona sa sklonila a jednoducho, ako prešla od Kataríny k flirtujúcej zvodnici, mu proste priložila pery na tie jeho.
Darovala mu jemný, malý bozk, oblizujúc špičkou jazyka kútik.
Spokojne zapriadol, keď prešla k druhému a tiež ho pusinkovým spôsobom očistila od čokolády.
„Mal si tam čokoládu. Papáš ako také malá prasiatko, Jacoblind.“
Usmial sa, pomaly do jej úst, ktoré držala na tých jeho. Nepovedala mu tak už celé mesiace.  Bolo správne počuť to.
Vplietol prsty do je vlasov, tak, ako to túžil urobiť už dlhú dobu a pobozkal ju. Nemal chuť a ani trpezlivosť na pomalé hranie sa. A ona sa nesťažovala. Otočila sa v jeho náručí, až na ňom sedela obkročmo a tisla sa k nemu, že už nebolo kam.
Mala jemný a šikovný jazyk, ktorým v ňom prebúdzala predstavivosť. Zaskučal, keď sa jej podarilo vziať do úst ten jeho a sať.
 Odpálila mu všetky mozgové bunky. Jej chuť po čokoláde a mäse bola dokonalá a tichučké, nespokojné pofňukávanie pre nedostatočnú blízkosť ho bavili v rovnakej chvíli ako rozpaľovali. Bol na tom úplne rovnako. Potreboval ju cítiť.
Rukami skĺzol na jej zadok a stisol ho. Poskočila, voľačo mu vrčiac do úst, nemal však šajnu čo. V jeho ušiach bublala krv a jej trenie sa o neho nebolo o nič menej rušivé. Rozhodol sa, že rozhovory si nechajú na potom.
Odtiahla sa, šomrajúc niečo. A on sa konečne dostal z toho oblaku šialenosti. Práve sa bozkával s Katarínou. Jeho ruky boli stále na jej zadku, s prstami vkliesnenými do pevného mäsa. Práve bozkával Katarínu...
Znova sa na neho vrhla. A on bez reptania pokračoval, zatiaľ čo ona do niečoho stále drgala nohou.
Tiché vrčania a poťahanie ho tiež prinútilo odtiahnuť sa.
To maznavé šteňa, ho hrýzlo do nohavice a snažilo sa ho odtiahnuť od svojej mamky.
„Je moja!“ Vyplazil nedospelo psovi jazyk, dráždiac ho, keď ju zobral do silného objatia a vtisol jej pusu na krk a pokračoval na rameno skryté v tričku. Počul, ako sa jej dych zadrhol a aj keď to bolo zo začiatku na provokáciu toho, až desivo rozumného, psa, tiež si uvedomil, svoju činnosť. 
Vrátil sa k hebkej pokožke je krku. Skúšajúc, hryzkanie a sanie. Nevedel sa však rozhodnúť, čo má radšej. Vyzeralo to, že obe veci miluje a on zbožňoval, ako sa chvela zakaždým, keď jemné hryzance kombinoval so saním a lízaním.
„Chcem ťa zobrať do izby,“ vydýchol, odkopávajúc jemne narušiteľa ďalej, zatiaľ čo rukami prechádzala pod jeho tričkom.
„Zober. Potrebujem dať to tričko dole,“ súhlasila, navádzajúc ho za vlasy na svoje ústa.
„Všetko sa tým zmení, Cute,“ upozornil, keď sa postavil s jej nohami omotanými okolo svojich bokov.


„Nič sa nezmení, len k tomu, čo máme, pridáme tú najviac príjemnú časť zo všetkého.“ Mala pravdu. Boli pár, len bez fyzična, už celé mesiace.
„Potrebujeme sa na niečom dohodnúť...“ zavrčal, keď sa tá malá príšera odmietala vzdať a stále sa ho snažila zastaviť ťahaním ho za nohavice.

„Áno, Jakub, môžeš sa mi urobiť kamkoľvek, anál, na to pripravená nie som a  neviem, či niekedy budem. A nepotrebujem orál, v skutočnosti ho nemám vôbec rada, vždy len bolí,“ drmolila cez bozky zatiaľ, čo on stále bojoval s tou šelmou.
„Sex do zadku nechcem. A ten orál zmeníme. Neviem, čo to bolo za šmatláka, kráska, ale ver, že so mnou ho budeš milovať.“
„A tu ho máme, Jakub s hriešnymi ústami, pokračuj. Som z toho celá mokrá.“ Zaklipkala na neho riasami jasne používajúc tú frázu schválne.
„Najskôr sa budem musieť zbaviť tohto žiarlivca.“ Znova zakopal nohou, no tie jeho malé zúbky držali ako zverák.
„On je úplný narušiteľ chvíľky,“ vzdychol, spúšťajúc  sklamane ramená, keď sa rozrehotala a trasúc sa smiechom položila hlavu na jeho rameno.
„Deti sú už také. Asi si to necháme až na dobu keď zaspí...“
Ten nápad sa mu nepáčil.
„Pozri, teraz by to aj tak nešlo. Škrabal by na tie dvere a pokazil by to,“ vysvetľovala, keď frustrovane zaskučal a odul ústa.
„Fajn, ale od teraz tvrdý režim. Žiadne spanie v tej posteli. Teraz je miestečko pri tebe moje. A ak mi tu dovolíš prespať budeme v izbe len mi dvaja. On spí na chodbe alebo kdekoľvek,“ kládol podmienky a sledoval, ako jej tvár smutnela.

„Ale to mu nemôžem urobiť. Nemôžem ho vyhodiť z izby. Sme na seba naviazaný,“ naliehala, spúšťajúc sa po jeho tele na zem.
„Práve som ťa len bozkával, ani sme sa nedostali k hraniu sa. A chcel si z mojej nohy urobiť hračku. Ja vážne nechcem prísť o svoj penis, mám ho rád," dohováral jej tiež v snahe sa nerozosmiať. Oni proste nemôžu byť ani chvíľu ako iní.
„Dobre. Naučím ho na brlôžtek a aj na spanie na chodbe. Sľubujem. Teraz utekaj do kuchyne, v chladničke je vodka a dáky džús. Pozrieme si  film alebo dačo a zrúbeme sa pod obraz. Potrebujem sa schladiť. Kto by povedal, že s tak tenkými perami dokážeš tak popliesť hlavu.“
Uškrnul sa, ťahajúc ju k sebe, aby jej mohol vtisnúť pusu na tie je drzé ústa. Bolo to pekné. Jeho žalúdok urobil tú chvejúcu srandu pre novosť toho všetkého, aj keď bol viac než spokojný, že to môže urobiť.
„Keď ten malý zaspí, ukážem ti, ako prekvapujúce dokážu byť moje úzke pery všade, na každom kúsku teba a už nebudeš nikdy pochybovať.“ Priadol do jej úst a ona spokojne vzdychla.
 „Pokračuj ešte chvíľu týmto tempom a tónom a ja to škvrne vyhodím na dvor, mráz nemráz, je mi to u prdele.“ Vedeli obaja, že by to neurobila. Milovalo ho ako svoje dieťa. Veď mu, pre Boha, umývala zuby zubnou kefkou.
„To nemôžem riskovať. Pozrieme si niečo, urobíme si príjemný deň, kedy si budem kradnúť pusu vždy, keď sa mi zachce, a udržím malého v bezpečí pred umrznutím.“ Tak ako mu prikázala šiel po vodku a džús s jedným pohárom. Nakoniec, bolo to o tom, že môže seba zdielať bez strachu, že by ublížil  a mal v pláne sa o seba deliť s Katkou po zvyšok dňa, noci, kým ju neomrzí a ona sa nerozhodne nájsť sexy, zlého chlapca.
Našiel ich stúlených na gauči a ten maznavec mal hlavu položenú na jej stehnách zatiaľ čo ho ona škrabkala.
Ten pes bol najhorší nápad. Pred tým mu to nevadilo. Nemal právo na Katkine ruky. Ale aj keď neboli slová vypovedané, činy boli jasné a oni  boli pár. Nemali pätnásť, aby si nutne potrebovali povedať, že sú "frajeri".
Sníval a predstavoval si, že je jeho príliš dlho, aby bol teraz dáky pes prekážkou.
Preto ho vzal na ruky po tom, čo položil nápoje na stolík,  nakázal jej, aby sa posunula do stredu. Zjednej strany položil psa a z druhej si sadol on.  Cmukol jej pusu na spánok a vplietol prsty do jej vlasou. Mal rád, keď mu končeky prstov voňali po jej šampóne.
A ona si poslušne oprela hlavu o jeho rameno zatiaľ čo toho chlpáča neprítomne hladila v srsti.
To bola rodinná pohodička. A ako sľúbil, ukradol si pusu zakaždým, keď si zmyslel, a dal vždy, keď si sama chcela vziať.
Trvalo polovicu fľaše vodky, dve rozprávky a tisícky bozkov, než ich maličký zaspal.
Stačil však jeden Katin pohľad a on už vstával, zatiaľ čo ona pomaly zdvihla jeho čumáčik zo svojich stehien, kývajúc hlavou smerom k svojej izbe.
Prikývol, skrývajúc ťažké prehltnutie  a zuzlený žalúdok. Dostal zimnicu a chvel sa, ako po zásahu elektrickým prúdom, keď sa na neho zle usmiala, preťahujúc si tričko cez hlavu, zostávajúc len v podprsenke.
„Musíme sa dohodnúť, Katka...“
„Už sme sa. Urobím čokoľvek okrem análu.“ Nepomáhala mu, chcel si ju prehodiť cez rameno a utekať a nikdy z tej izby nevyliezť.
„Ak to urobíme. Už žiadne klamstvá, tajnosti a mlženie. Ak sa to pokazí a ty ma už nebudeš chcieť, stretneš niekoho lepšieho, zaujímavejšieho, povieš mi to. Žiadne podvádzanie a ťahanie za nos. A klamanie ani v maličkých hlúpostiach. Budeme  úprimní jeden k druhému.“ Jeho žalúdok sa chvel a hlas taktiež, keď sa zamračila, hryzúc si spodnú peru.
„Prečo to s tým podvádzaním platí len pre mňa? Ty ma môžeš? To sami nepáči.“ Použila detský hlások Bambuľky keď ujo Jozef nakázal niečo, čo nechcela a položila ruky v bok, odhaľujúc tak krásne pevné bruško a on si musel oblízať suché pery.
 „Neexistuje možnosť, že by som bol tak hlúpy a podviedol ťa, alebo, že by na svete existovala žena, ktorá by ma mohla viac fascinovať.“
Jej pohľad znežnel a priložila ruky na srdce hlboko si povzdychávajúc.  Čakal, že k nemu pristúpi a pobozká ho no ona sa namiesto toho zvrtla a prešla do svoje izby.
„Nie je chlap, ktorý by bol lepší, zaujímavejší, ako ty. Držím pre teba celibát celé mesiace. Tak už poď. Kým sa to blchaté čudo neprebudí.“ Vyhodila jednu žltú ponožku a on mohol počuť bežec na jej rifliach.

„Neopováž zo seba zhodiť už ani gumičku, čo máš vo vlasoch!  Radím ti, aby si bola oblečená, keď tam nabehnem, inak ťa oblečiem, len aby som si ťa mohol rozbaliť sám!“ Poskakoval smerom k jej izbe, dostávajúc sa z ponožiek. Zvyšok nechá na ňu. Mal rád, keď ho ženy vyzliekali a niečo mu vravelo, že Katkina verzia bude jeho najobľúbenejšia.
„Rozkaz, šéfe! Poď sem a dosiahni vrchol našej párty.“
Rozhodne mal v pláne prinútiť ju vyvrcholiť. A ich zábavu pretiahnuť až do druhého dňa.

Minimálne.