neděle 11. prosince 2016

BUdeš môj - 47-50. kapitola




















47. kapitola
Neunúvala sa ani obliecť. Ako náhle odíde, bude musieť dať rýchlu sprchu a vziať ďalšieho, čo to má rád tvrdo. Ako nováčik a hlavne feťáčka bola dievčaťom pre tento druh potrieb. Dievčatá, jej kolegyne, ktoré mali svoje rodiny a mali sa kam vrátiť, si mohli vyberať. Ona  nie. Ale bolo jej to jedno. Po každom jednom dostala svoju odmenu v podobe dávky a čistej, novej injekčnej striekačky.  Nič viac nepotrebovala.
Ani sa len nezahalila. Videl ju nahú, bol v každom jej otvore a istým spôsobom bol istotou a známym. Najzvrátenejším spôsobom sa cítila vlastne úplne pohodlne a bezpečne, keď prišiel a vzal si jej telo.
Chodil stále aj napriek tomu, že  keď mu nakoniec vážne zavolala, aby jej požičal peniaze na Jakubove šperky, tvrdil, že prestane ako náhle bude trtkať ako na bežiacom páse.
Samozrejme, kecal. Keď ju vzal k Johnymu a on zariadil jej prehliadku súkromným, diskrétnym gynekológom, ktorého mali „jeho“ dievčatá grátis, ako benefit, ktorý potvrdil, že je úplne v poriadku   čistá a  „práce“ schopná. Vracal sa. A ona dúfala, že vždy bude.
Keď jej povedal, kam ju berie cítila sa zradená a oklamaná. Hlúpo si namýšľala, že by ju vzal k sebe a ona by bola jeho malá, živá Anča. Ktorá by mu podržala vždy a akokoľvek by si zažiadal, zatiaľ, čo on by jej dal strechu nad hlavou a Hera. Nič viac nepotrebovala. Nič viac nechcela.
On však svoje najnovšie Audi zaparkoval pred „Hriešnou čerešničkou“ a vyhlásil, že je to miesto, kde bude a jedinou úlohou bude rozťahovať nohy zákazníkom. Že majiteľ, teraz, už po čase, len Johnny, je benevolentný  správňak. Bude ukrytá pred ľuďmi a nebude musieť trtkať špinavé,  upotené klády.
Bola rozzúrená. Šliapať na ulici z vlastnej vôle a skončiť ako kurva v kurvinci boli dve veci.
No Alex, ako diplomovaný politológ cez veci národnostných menšín bol tak trošku Hitllerom v čiernej koži a mal schopnosť ukecať mŕtveho, že žije. Vysvetlil jej, ako retardovanej, že  pobyt v Čerešničke má viac výhod. Strecha nad hlavou, jedlo, ak si spomenie, že chce jesť, anonymita, pravidelné prehliadky doktora, bez nutnosti poistenia, a samozrejme, čistí a nenakazení chlapi. Samozrejme, Johnny nebol obchodník s bielym mäsom, to vraj nebolo v jeho „dobráckej“ náture. Takže dievčatá mali možnosť voľby. Mohli kedykoľvek, bez problémov, odísť. Po tom vyhlásení sa jej uľavilo asi najviac. Sloboda rozhodovania bola aj pre stroskotanca dôležitá.
A tak skončila v bodreli. Čakajúca či sa nerozhodne ju poctiť návštevou a nedá jej aspoň trošku pocit pohodlnosti, aj keď jeho škoricová voňavka stále dráždila jej žalúdok úplne rovnakým spôsobom.
Bol proste niečím, čo poznala a čo vítala s roztiahnutými nohami. A dokonca aj niečo dokázala cítiť počas toho ako zo seba nechávala vytrtkávať dušu. Nebolo to nič extra pohlcujúce. Ale nebola tupá a prázdna.
Sledovala ho ako si zapínal gombíky na bielej košeli, ktorá až nepatrične žiarila na jeho tuho hnedej koži. Pristihla sa uvažovať ako by asi vyzeral v čiernej. Splývala by alebo by naopak  vďaka nej vyzeral svetlejší?
Natiahol si, do pukov vyžehlené, tesiláky a práve zaprával koniec opasku do pracky, keď sa mu rozvibroval mobil.
Zaškerila sa na jeho výraze, keď ho schmatol zo stolíka pri posteli. Na ktorej sa schválne rozvalila ako mačka naťahujúc každý sval.
„Lásenko,“ zacvrlikal sladkým hláskom s debilným výrazom na tvári. Bolo neuveriteľné, že muž, čo jej na zadku urobil klobásy a potom ju do neho vymrdal až jej takmer  pri každom príraze vyrazil dych znel ako skurvený Iglesias.

„Prepáč, Bubo. Rokovanie sa pretiahlo. Daj mi hodinu. Budem sa snažiť z tohto pekla vymotať čo najskôr.“ Maznal sa a ona mala náladu ho dráždiť. Nenávidela, keď zavolala tá pička v čase, keď bol s ňou. Nenávidela ho vidieť tak iného, sladkého, nežného.
Šťuchla do neho palcom na nohe, rozťahujúc nohy, keď sa k nej otočil  a svojimi prstami do seba vošla, tak, ako proste vedela, že to miluje. Nútil ju to robiť do vtedy, až kým si na svoju chuť nezvykla. Vsala jeden svoj prst, tíško stonajúc s pohľadom na jeho tvári.
Reakcia bola očakávaná. Uhryzol sa do pery a potočil prstom aby to zopakovala.
Nebolo to tak, že potrebovala jeho pozornosť, že by žiarlila na tú malú hus, len nezniesla, že kradla jeho sústredenie, keď mal výlučne patriť jej.
To malé dievčatko na druhej strane štebotalo tým svojim sladučkým hláskom malého škovránka zatiaľ, čo  sa on sklonil, a vzal jej prsty do svojich úst, hryzúc ju do dlane, keď ju pomaly zlýzaval.
Bolo to odporné a chcelo sa jej vracať, ale on to miloval a  stále na tej celej situácií muselo niečo byť. Niečo, čo nedokázala pochopiť, definovať. Lízal ju z jej ruky zatiaľ čo mal na dráte svoju snúbenicu. Malú, puritánsku chuderku, čo to robila len po tme a zrejme ho nikdy ani poriadne nefajčila.
Bol vlastne chudáčik, čo bol nútený chodiť za kurvami aby dostal to, čo mal skutočne rád.
„Hm... samozrejme, pečivo a dáky salám na zajtra,“ opakoval hlúpy, nákupný zoznam, zatiaľ čo si ho znova vytiahol a schmatol ju za krátke vlasy, tlačiac jej tvár do jeho rozkroku.
Uhryzla ho, nie silno ale dosť na to aby odskočil a venoval jej pozornosť.
Potiahol ju za vlasy a ona sa zazubila, keď jej silou zaklonil hlavu a jeho nozdry sa rozšírili hnevom, zatiaľ čo hlas mal vľúdny a pokojný, keď sa lúčil s ňou.
„Ešte raz ma uhryzni a ja ti tie malé zuby vytlčiem z tej papule!“  Sotil ju do postele a ona sa zasmiala, krčiac nohy v kolenách, bez štipky hanby či strachu. Chlapi ju posledné týždne mlátili, škrtili, oštiavali, len aby sa urobili. Jedna bitka hore dole.
„Nerozumiem, načo s ňou si, keď trtkáš mňa. A som si na milión percent istá, že ja nie som jediná. Zrejme máš ešte aspoň tri, možno štyri kurvy, ktoré ti to robia lepšie než tá malá  frigida.“ Jeho dlaň sa objavila omotaná okolo jej krku a ona zachrapčala, nezmazávajúc úškľabok z tváre ani keď jej nedostatok kyslíka vohnal do očí slzy.
 „Neber si ju do úst. Už nikdy. Nesiahaš jej ani po členky.“

„A predsa trtkáš mňa, zatiaľ čo ti volá, že má chuť na dáku pojebanú salámu... Ako strašne ju ty musíš milovať!“ Scapla ruky vo veľkom geste.
V lásku už dávno prestala veriť. Všetci v jej živote, ktorých milovala, jej ukázali prostredník a skončila sama.
Odstúpil od nej naprávajúc si nohavice. Pomaly, precízne. To bol celý on. Vždy detailista. Vo všetkom.
„Milujem ju. Je tým čo som vždy chcel. Je ako ja. Slušná a vzdelaná cigoša. Chýba  jeden rok a bude mať titul z umenia. Čo máš ty? Roztrtkané všetky diery. Jej otec je v politike, a som jeho pravá ruka. Super flek, pre ktorý som sa skurvene nadrel. Sme ikonou. Budeme dokonalý obrázok rómskej rodiny, keď jej urobím malého parchanta a ľudia budú vidieť, že nie som zasraný sockár z osady. Že som to vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch skurvne dotiahol z búraniska do paláca. To mi ani jedna z vás bielych nemôžete ponúknuť. Je v nej viac ako sex. Je v ňom síce poleno, ale niekedy je v živote dôležitejšie všetko okrem neho. Koniec koncov, vždy som mal slabosť na biele pičky, ktoré sa mi boli ochotné podrobiť, ponížiť sa, urobiť všetko aby zo mňa mali kúsok. Prachy. Všetko pre pár euráčov. Ak by som nemal oblek na mieru  a nesmrdel prachmi, zrejme by o mňa ani jedna nezakopla. Ale ja ich mám. Mám ich veľa. Vlastnými rukami vydreté.  A zázrak, zrazu nie som cigáň, ale čávo, čo by stál za hriech,“ smial sa, obliekajúc sako z ktorého konečne vytiahol to, po čom túžila a na čo celý ten jeho nezmyslený predslov čakala.
Bolo jasné, že chlapec trpí akousi psychickou poruchou a stihomamom. Nevedela, či tým trpí každý cigáň, ale ak áno, chráň boh, pred tým, aby sa dostal ten jeho budúci svokor do politiky moc vysoko...
„Ak by sme sa stretli za iných okolností a bol by si len obyčajný týpek na diskotéke bez značkových handier a smrade po euráčkoch aj tak by si mi pripadal príťažlivý, možno viac ako teraz,“ odvrkla otrávene. Rozhodnutá, že je čas sa konečne zamotať do návlečky a odložiť svoju odmenu.
 „Stačilo by zatriasť saklíkom, že? To urobil Miro?“
Spomenutie toho zradcu zabolelo, viac, ako kedy mohlo zabolieť sklamanie v Dantem.
Dante jej zlomil srdce, ale nikdy vlastne nič nesľuboval. Nepovedal, že ju miluje. Nežiadal, aby ho milovala alebo aby s ním strávila zvyšok života.
Miro, ten aj napriek tomu, že ju vraj miloval, zdúchol. Nechal ju samú, aj keď vravel, že to nikdy neurobí. Že patria k sebe, že ju ochráni, postará sa o ňu  a bude tu pre ňu, len pre ňu.
„Nechcem o ňom hovoriť,“ utiahla okolo seba plachtu tesnejšie, šuchtajúc sa k dverám, aby ho vyprevadila von.
„Stavím sa, že on na teba myslí stále, keď ho chlapci v sprche sundávajú do zadku. Bol tak ochranársky. Nedovolil mi sa k tebe ani priblížiť po našom prvom harašení. Stálo ma neskutočnú námahu, prinútiť Reného, aby mu odmietol dodať matroš a aj tak sa ten had stále držal. Ani za svet nechcel pristúpiť na obchod so mnou,“ spomínal s jemným úsmevom, ako na tú najsladšiu spomienku, zatiaľ čo v nej vrelo.

„Ako to myslíš? Miro je v...“
„...base,“ dopovedal s úsmevom, priťahujúc si ju k nemu za uzlík nad jej prsiami, ktorý zvierala v rukách.
Pokrútila hlavou. Odmietajúc niečo také. Mal byť doma a snažiť sa dostať z tých sračiek do ktorých ho dostala. Mal bojovať so závislosťou a byť obklopený láskou a rodinou, priateľmi, ktorí ho podporovali. Tak si to vysnívala. Tak si to priala. Tak po tom túžila. Bol človekom, ktorý mal mať šťastný koniec. Nech má ten jeho zbabelý útek aspoň zmysel.
Neuvedomila si, že plače kým sa k nej ten odporný hajzel nesklonil a neutrel jej nežne líca svojimi velikánskymi dlaňami.
Odstúpila od neho a on sa kruto usmial. Bezcitný skurvysyn.
Vedela, že to  bol on. Dákym spôsobom ho tam dostal. Proste to vedela.
„Neboj, nemôže mu tam byť až tak zle. V skutočnosti, je to zrejme to najlepšie čo sa tomu slabochovi mohlo stať. On neznášal Herák práve najlepšie. Bol zúfalý zo svojej závislosti a tam sa z nej proste vylíže. Po pár rokoch sa dostane von a  bude môcť začať od znova. Ako nový človek.“ Snažil sa ju falošne utešiť.
 Jemu vôbec nezáležalo na tom, či tam skončí s podrezaným hrdlom, či sa odtiaľ niekedy dostane, alebo dokonca na tom, aby ju skutočne uchlácholil.
Alex bol zákerná a bezcitná sviňa. Ktorá dokázala bez žmurknutia tvrdiť, že miluje svoju snúbenicu v tom istom okamihu ako nazve ich budúce deti bastardami. Bol chorý a  potreboval lieky. Ale kto bola ona aby ho súdila? Sama bola súca na preliečenie, možno trvalé umiestnenie na psychiatrii.
„Čo všetko o tom vieš?“  Dúfala, že jej to povie. Ak to znamenalo ďalší skazený sex, bola ochotná to podstúpiť.
Dávno ten akt stratil pôvodný účinok. Bolo to len niečo nepohodlné na dosiahnutie svojho cieľu, ktorý nebol zákonite droga.


„Nie veľa. Načapali ho dealovať. Nedával si pozor a predával neovereným. To sa nevypláca. Ale dostal iba šestku. Za dobré správanie by mohol byť vonku za tri, možno štyri roky. Ak si rodičia capnú po vačku a zaplatia dobrého právnika bude v pohode.“
Jeho úsmev ani na chvíľu nezakolísal a jej brneli prsty ako mu túžila ten úsmev z tváre zotrieť päsťou.
Dala by všetko čo má, a že toho nie je veľa, že to on zariadil. Proste ho odstránil z cesty. Odmietol s ním obchodovať a tak pripravil pascu. Tak to bolo. Ani nie kôly tomu, že nechcel znova  nútiť ju k sexu, ale len čisto z ješitnosti. Že sa mu niekto postavil a  neurobil to, čo on očakával a chcel.

Ale taktiež si uvedomovala, že mal istým spôsobom pravdu. Miro bol dobrý človek a svet do ktorého sa dostal bola iba chyba. Nakoniec by väzenie mohlo byť vykúpením a on po odsedení trestu nájde pokoj v živote. Dúfala, že to tak bude. Potrebovala aby to tak bolo.
Prehltla potrebu ublížiť mu a bez rozlúčky sa pohla preč. Bola naštvaná. Tak strašne mu potrebovala ublížiť. Ale nemohla. Napriek všetkému, nech už jej situácia vyzerala akokoľvek zle  sa mala  vlastne výborne. Nič jej nechýbalo. Vydrnkala chlapa dostala čo chcela a mohla si kedykoľvek zájsť do mesta a vrátiť sa do tepla a v pohodlí si šľahnúť. Aj keď von  rozhodne nechodila. Znova vytrtkať chlapa  niekedy dvoch, ak to tak chceli, dostať dávku a odpáliť sa do pohody. A takto dokoleča. Nechcela riskovať, že vyskakovaním si do neho, za jeho odpornú krutosť a neľudskosť, by prinútil dohovorom Johnyho aby ju vylial a ona skončila znova na dlažbe fajčiaca smradľavé kokoty za drobné.
Vošla do svojej izby dúfajúc, že ju Johnny nezdrbe, že nechala zákazníka, aj keď ním Alex nikdy skutočne nebol,  samého a neodprevadila ho ako sa na slušnú bytosť patrí.
 Potrebovala sprchu a pripraviť sa na ďalšieho. Toho mala v skutočnosti najradšej, ak to vlastne šlo.
 Poznala ho celé roky a prechovávala k nemu rešpekt  a úctu. Až kým sa neobjavil v Čerešni a nevybral si práve ju. Samozrejme, mala nový zostrih, make-up a bola v podstate nahá, nemohol ju spoznať. Ale v istom okamihu sa to stalo a on aj napriek tomu poslušne klusal do  pracovnej izby. Nepovedal ani slovo, keď ho umývala a urobila ho pri kúpeli. Nechal ju, aby  osušila jeho telo a stále ju sledoval s jeho múdrymi, hnedými očami,
Katarína vždy tvrdila, že je príliš sexy, aby mohol byť profesorom chémie. Ale zrejme nebol len príliš sexy, ale aj príliš úchylný a tým neschopný udržať si „normálny“ vzťah, keď bol pravidelným zákazníkom.
Bol to ten druh dominanta, čo sa vyžíval v odmeňovaní za bolesť. Každý úder, čo prijala znamenal sladké poláskanie.
A aj keď nebola schopná cítiť rozkoš už celú večnosť, bola mu za to vďačná. Chlapi, čo si ju vyberali boli krutí a často skončila krvácajúca kým skončili. Nemali potrebu sa postarať o jej potešenie, ale to zasa nemohla vôbec vyčítať.
Takže, keď sa konečne dostala do „tej“ izby s patričnými pomôckami, úprimne sa usmiala, spúšťajúc jemný župan pomaly z ramien, tak ako vedela, že to vyžaduje.
Dostať sa na štyri a zhrbiť chrbát bolo jednoduché a prijať capnutie po zadku ju prinútilo sa usmiať.
 Hrali dokonalú hru profesora a neposlušnej žiačky toľkokrát, že by pokojne mohla zastúpiť jeho miesto. Každá replika, každý nádych, dotyk.
Bolo to upokojujúce. Vedieť čo ťa čaká, čo musíš urobiť, čo ti bude urobené.
Vedomie, že neskončíš krvácajúca s modrinami po tele.
Vždy nakoniec vystúpil zo svojej role. Nevedela, prečo to robil. Prečo mal potrebu s ňou počas obliekania hovoriť.
Vždy sa spýtal ako sa má. Jednoduchou vetou : "Vráť sa domov, dieťa,“ sa snažil dohovoriť  a potom poďakoval a jednoducho odišiel. Vedela, že sa vráti. Vždy. Každý tretí deň. Bolo jedno, či práve mala zákazníka. Bol ochotný počkať aj hodiny než ho mohla vziať.
Večer ubehol pokojne. Dostala drink, ktorý si vypila na bare, flirtujúc s barmanom, ktorý jej to samozrejme z dodržiavania pracovnej morálky nikdy nemohol urobiť. Chcela zistiť, či by mohla cítiť rozkoš ak by to bol proste len sex bez cieľu. Ale flirtovanie bolo tiež fajn. Stále to nezabudla. Byť malá, špinavá kurva na ulici, loviaca kamionistov alebo chudákov, znamenalo vedieť ponúknuť seba, mať chlípne a nie príliš lacné reči a narážky. Proste v tom flirtovaní bola najlepšia.
„Nene,“ počula hlas Anny a jej srdce poskočilo. Boli niečo ako kamarádky. Bola Johnyho pravou rukou. Aj keď niekedy to bolo skôr akoby bola jeho hlavou aj keď to, samozrejme, nik nemal odvahu povedať nahlas.
„Any?“ skúsila milý hlas. Dúfala, že by jej mohol pomôcť z prúseru. Že milý hlások by ju mohol obmäkčiť pri treste, že porušila zásady ich podniku a zachovala sa nezdvorilo k zákazníkovi. A nie tak hocijakému, ale Alexovi. Bol ich obchodným partnerom a ich kšefty neboli úplne kóšer. Aj keď nevedela v čom presne idú. Zrejme ženy, drogy, špinavé prachy alebo niečo podobné, čo ten Američan od Johnyho požadoval.
„Hľadám ťa, dievča!“ Na tvári sa jej objavil obrovský úsmev, čo bolo veľmi dobré znamenie. Žiadna čistky jej žalúdka sa nekonajú.
„Čo? Dostala si chuť na Malú Nene?“ provokovala, rozťahujúc pre ňu nohy.
Zasmiala sa, capkajúc ju po holom stehne a pokývala hlavou.
„S kamarádkami nespím, navyše, vôbec nie, keď je tu Johnny. Som jeho.“
Prikývla. Reči o Johnym boli pravda. Bol to vlastne dobrý človek. Tvrdý pre prácu, ktorú robil. Nemohol sa nechať osierať, ale ak boli k nemu ľudia spravodliví, úctiví a rešpektovali jeho podmienky bol ústretový obchodník. Ale ak nie...
 Videla ho proste odstreliť týpka, čo mu dlžil prachy, hneď druhý deň, čo ju prijal. Pochopila, že hnevať ho niky nebude a radšej by si odhryzla nohu akoby mala isť proti nemu a jeho zásadám.
„Potrebujem ísť na nákup a ty musíš ísť so mnou.“ Zažmurkala ako malé psíča a diskrétne sa k nej naklonila, „Di, prosím...“
Akoby mohla odmietnuť? Už pár týždňov bola proste Nene.  Bolo pekné počuť svoje meno rovnako ako traumatizujúce.
Už nikdy nebude to dievča. Ktorého jediným problémom bolo, že nenávidela svoje meno.

Vymysli si dáke meno,“ vybafol na ňu Johnny a frustrovane si prehrabol svoje splaslé číro vlhké po sprche.

„Je mi to jedno. Prečo nemôžem byť proste Di?“

„Potrebuješ svoje umelecké meno,“ zahriakol ju otrávene.
Takmer sa pridusila vzduchom. Umelecké meno. Musela sa naozaj silno uhryznúť aby sa nerozrehotala.

„Bude to pohodlnejšie ak ti chlapi budú vzdychať meno inej ženy do ucha. Ver mi,“ doplnila Johnyho Anna a nechala sa ním silno objať, zatiaľ čo ignorovala jeho smutný pohľad.
„Nechala som sa trtkať v kamiónovom prívese, ani  raz sa nepýtali na moje meno, je mi to skutočne u prdele,“
 „Budeš Nene, rýmuje sa to s u prdele.“


Bol neskutočné, že mala v sebe magnet priťahujúci všetky možné verzie Kataríny.
A len tá pravá bola na míle ďaleko.



A aj keď priateľstvo dávno nebolo prioritou, snažila sa. Anna bola tajfún a  keď nemala dávku bola prijemným rozptýlením. A tak s doznievajúcou vlnou eufórie z poslednej dávky kývla. Vlniac  na ihličkách sa odpravila sa do izby niečo na seba hodiť.
Mala už koniec povinnej „pracovnej“ doby. Mohla si robiť čo chcela. Ak by mala domov, tak ako drvivá väčšina dievčat, už by bola doma. Ale ona ho nemala a tak bývala v zadnej časti pajzla v malej izbičke s ďalšími troma dievčatami, ktoré nemali kam ísť. Nemali nikoho.  Johny a Anna boli vlastne ako ony. Mali svoju izbu na konci chodby.  Akurát oni ju mali s vlastnou sociálkou, zatiaľ čo ona sa s Des, Fin a Nell museli deliť o tú na chodbe. Ale aspoň mali každá vlastnú izbu. Aj keď by jej nevadilo ak by v tej svojej mala trebárs aj nosorožca.
Obliekla si nohavice a dáke tričko, schmatla bundu a ponáhľala sa k Anne. Bola ako Johnny. Nenávidela čakanie.
Nevedela, čo už mohla mať v meste o takmer pol noci, ale to bolo jedno. Ísť s ňou do mesta znamenalo mať nárok tiež na niečo. Ak by chcela. A ona sa potrebovala presvedčiť, že sú jej rodičia okej. Iba ich skontrolovať. Tak, aby ju nespozorovali. A nemohol byť lepší čas ako neskorá noc.
48. kapitola
Kývala zadkom, do rytmu hudby, zatiaľ čo si zapínala gumené pušky k stehnám. Bola si istá, že ju Jakub bude úplne milovať v oblečku Lary Croft.
Boli dohodnutí, že pôjdu do jedného baru, kde mal byť Silvester v maskách. A nemohla sa dočkať, keď tam nakluše a s dovojičkami, Liv a Flove to  poriadne roztočí.
Z kuchyne sa ozval hluk a buchot. Mal to byť otcov premiérový silvestrovský večer, po smrti matky,  čo nestrávi doma sám alebo na firemnej párty, ale s jeho  novou priateľkou. Pravdepodobne bol pekne nervózny.
„Oci, nerozbombarduj celý barák, prosím,“ chechtala sa, spájajúc malé, tenké pramienky, vytiahnuté z vrkoča, tužidlom, aby držal po kope, tak, ako to mala Jolie.
Bude šalieť. Vedela, že z nej nedá dole ruky.
Bolo to chvíľkami divné a plné pocitu viny a výčitiek. Zakaždým, keď si spomenula na Didianu a skutočnosť, že bol vlastne jej. A že je ona ako malá hyena pojedajúca zvyšky, čo nechala.
Ale vždy keď ju pobozkal, jeho drzé ruky sa predierali jej telom akoby mal z toho doktorát, boli tie hlúpe myšlienky preč.
Nedokázala zmysluplne premýšľať o ničom, nie to ešte o zrejmej abstinencie jej chrbtovej kosti.
Nerozprával o nej. A ona to rešpektovala. Vedela, že ju má rád a že ju rozhodne nevníma ako náhradu. Snažila sa správať rozumne. Najviac ako to v ich podivnej situácií bolo možné.
Milovala ho. A túžila po tom, aby ju miloval tiež tak šialene. Teraz, keď boli spolu ako pár, strácala seba najhroznejším spôsobom.
Mala nutkania tých patetických husičiek, neustále otravujúcich svojich priateľov telefonátmi, sms-kami a túlením. Bolo takmer nemožné zostať sarkastická a nevynucovať si jeho pozornosť žmurkaním v štýle motýlich krídel.
Skutočne si pre to liezla na nervy. Ale bol všetkým, čo kedy chcela. Bol krásny tým mužským spôsobom, nie bábikovským, chlapcov na obálkach. Mal dobré srdce, múdru hlavu, chytrý jazyk. Bol vtipný, sladký, romantický, sarkastický, úchvatný. Dych berúci. Urobil jej to tak dobre, až skončila v minútovej kóme. Nik okrem nej samej jej to tak nevedel urobiť. A jemu stačili prsty a jazyk.
Zakňučala, šúchajúc trošku stehná o seba. Nemohla samej sebe uveriť, že bola tak nadržaná len zo spomienky. A to odchádzal iba pred necelou hodinkou dať do kopy svoj kostým Wolverina.
Nemohla sa dočkať až ho uvidí iba v tielku a napasovaných rifliach. Jeho telo bolo krásne. Teraz, keď cvičil, jeho vždy široké ramená, boli ešte mohutnejšie a jeho svaly boli tuhšie.
Musela sa zahriaknuť, aby nesiahla po telefóne  a nenapísala mu, nech sa vybodnú na kamošov a hlúpu párty a proste zostali v posteli.  Boli spolu zatiaľ krátko a v posteli im to tak prekliate klapalo. Bolo jasné, že bude po tom pôste na neudržanie, ale nemohla odstrihnúť kamarátov. Aj keď si bola istá, že ak by to navrhla, nestrácal by čas ani napísaním správy ani jednému z nich.
Po pól noci mohli začať nový rok sexom, aby ho mali po celý rok. Rozhodne plánovala pripitý,  lenivý sex.
Telefón sa rozozvučal, oznamujúc príchod sms.
Moje nožo kĺby nefungujú. Nechcú sa stiahnuť. Musím sa na ne pozrieť. Niečo sa pokazilo, budem trochu meškať.
Smiala sa, krútiac hlavou. Iba on mohol riešiť takú banalitu, ako nefunkčná vystrelovačka, na doplnku, čo pre neho vyrobil jeho známy zo základky. Samozrejme, z plastu. Nik by neriskoval, že by Jakub, pre neúmyslené ublíženie, skončil v base.
Kašli na ne. Pripevni si ich vystrelené, aspoň budeš moja živá, chodiaca sada príborov :D
Odložila mobil na svoj kozmetický stolík a naposledy si obzrela svoje dielo v zrkadle.
Bola žhavá. Tie hlúpe, detské hračky boli úplne autentické. A jej tesné šortky obopínali zadok ako druhá koža. Usmiala sa, cmukajúc na seba do zrkadla. Bude z nej hotový...
Buď mojou Kimi, ja budem tvojim Edwardom.
Ako ho mohla nemilovať, keď je tak fantastický a z fleku vytiahne jej najobľúbenejší film s jej Johnnym?
Hm... myslela som, že ma chceš ako Laru so zbraňami a v sexy topíku s trčiacim zadkom. Urobila rýchlu zrkadlovku posielajúc mu ju v správe. Ale ak nechceš, možno nájdem dáke biele šaty pre panny...
Som ten najšťastnejší zmrd na svete. Nik mi neuverí, že toto telíčko je iba moje. Musím ho ukázať celému svetu. Ha! Záviďte stroskotanci v tomto tele zahájim nový rok tak ako sa patrí.

„Šialenec,“ smiala sa z plného hrdla.
Ako každá ženská proste milovala, keď ju jej chlap pochválil a vravel, ako ho vzrušuje a ako po nej túži.
Práve sa mu chystala odpovedať, keď počula zastonanie a potom buchot. Akoby popadali všetky šálky a riad, čo bol poukladaný v odkvapkávači.
To nebolo dobré. Cez hudbu to bolo stále príliš hlasité. Nechávajúc telefón tak sa rozbehla z izby.
Čakala porozbíjaný všetok riad a otca s dorezanými rukami. Pre nešikovnosť. Počas cesty premýšľala, či doplnila obväz po jeho poslednej snahe nabrúsiť nože.
Všetko však bolo zabudnuté, keď ho našla, v tej zmäti črepov, ležať bez pohybu, skrúteného v podivnej polohe a s tvárou  poznačenou bolestnou grimasou.
Do očí sa jej natlačili slzy,  šmykom skončila na kolenách, ignorujúc kúsky skla z pohárov a porcelánu, ktoré ju rezali do nôh.

„Oci!“ Skúsila ním zatriasť, no nič sa nestalo. Nevydal ani hlásku a jeho telo sebou metalo pod silou jej sácania.
„Oci, oci, oci...“ opakovala do kola, neschopná niečoho viac.
Sklonila sa k jeho tvári a snažila sa spozorovať, započuť jeho dych, alebo aspoň dvíhanie jeho hrudníka.
Mala kurz prvej pomoci. Už na základke ho absolvovala, ale nikdy ju nemusela niekomu dať. Nik nepripraví ani toho najlepšieho študenta z krúžku prvej pomoci na čas, keď ju bude nútený vykonať.
Skutočnosť, že na zemi, v ich kuchyni, ležal práve jej otec, všetko ešte len zhoršovala.
Len ťažko sa dokázala sústrediť na viac ako na strach, že už neotvorí oči a ona stratí aj jeho.
Vyskočila na nohy utekajúc k pevnej linke, aby zavolala pomoc.
„Už sú na ceste,“ oznámila mu, sledujúc jeho pomaly sa pohybujúci hrudník. Nevedela čo má robiť. Ako bolo možné, že nevedela, čo robiť?
Nejasné príkazy ako: skontrolovať ústnu dutinu pre možné prehltnutie jazyka či zvratkov, uloženie tela do proti šokovej polohy a kontrola vitálnych funkcií, jej zaplavovali myseľ.
Ale čo viac mohla?
Držala ho za ruku, tíško plačúc a prosiac ho aby ju neopúšťal.
Nevedela si prestaviť, čo si bez neho počne.  Nezvládla by ak by o neho prišla.  Stískala jeho teplú ruku   silnejšie. Utešujúc sa, že je dobré, že nie je studená.  Muselo to byť predsa dobré znamenie.
„Oci, prosím, nemôžeš ma nechať samú. Neopúšťaj ma aj  ty...“ prosila ho s perami na jeho dohladka oholenom líci. Voňajúcom po jeho obľúbenej  značke balzamu.
Zo zúfalstva a bezradnosti ju vytrhlo rytmické zabúchanie na dvere a predstavenie prichádzajúceho ako záchranky.
Takmer si dolámala nohy, keď sa rozbehla k dverám a doslova sa po nich hodila, otvárajúcich skôr ako sa k nim dostala aj zvyškom tela.
Trvalo im to krátko, vedela, že  u nej boli za menej ako desať minút. Možno tak sedem, možno päť... Ale aj tak mala chuť im vynadať, že sa flákali.
Po stručných a sekaných odpovediach na otázky ho vzali do sanitky a ona sa k nim vopchala. Bola rodinný príslušník a aj keby to nedovolili, nevypáčili by ju od neho.
Muž, čo tomu všetkému velil, štekal hlúpe skratky do  telefónu a jediné čo  z toho vyrozumela bolo meno jej otca a CT vyšetrenie. Pár informácií, ktoré podala, pár, ktoré si naštudovali z jeho zdravotnej karty a občianskeho.
Ako náhle boli v areáli, pred hlavným vchodom do budovy neurochirurgie, už ho aj doslova behom vtlačili do dverí s fotobunkou a ona malo čo robiť vo svojich ponožkách, a len ponožkách, stíhať za nimi. Ani si neuvedomila, že zabudla topánky, kým ju v sanitke nezačali oziabať nohy z premočenej bavlny snehom.
„Počkajte tu,“ povedal čo možno najpokojnejším hlasom jeden zo záchranárov, keď sa dostali do budovy a ukázal na lavičky pri recepcií. „Musíme vášho otca vziať na pár vyšetrení a pravdepodobne bude nutná operácia, ale viac vám povie doktor, čo ho vyšetrí. Pošlem nejakú sestru nech sa vám pozrie na tie nohy.“ Vľúdne sa usmial, palcom nežne prechádzajúc po jej líci.
„Bude to v poriadku. Hlavne nestrácajte hlavu.“
Nemala ani silu mu odpapuľovať, že kým jej nik nepovie, že otec je na sto percent okej tak rozhodne odmietala nestrácať hlavu. Prišla o matku, bola pri tom, keď zomrela. Nechcela to zažiť pri otcovi.  Milovala ho tak strašne.
Ale nakoniec sa predsa len rozhodla neprepadať panike. Poslušne sadla na  lavičku potiahnutú tenkou penou a zelenou, tvrdou koženkou a snažila sa myslieť pozitívne.
Nepomáhalo to. Ale vôbec. Ani miliónkrát zopakované bude to v poriadku, je silný, neopustí ma. Vie, že ho potrebujem, zvládne to, neopustí ma, potrebujem ho. Nedokázalo upokojiť jej nervy.
Objala sa rukami okolo ramien, sťahujúc nohy  tiež na stoličku. Bola jej taká zima. V malých kožených šortkach a topíku s celým pupkom vonku, s premočenými, fialovými, froté ponožkami s detskými pištoľkami po bokoch stehien a páse, musela vyzerať ako odchytená pobehlica na výpadovke.
Stiahla ponožky dole z nôh istá tým, že jej bude menšia zima, ak si zvlečie mokrú látku z chodidiel.
Z nenazdajky sa pri nej objavila sestrička s táckou a Petriho miskou.
„Pozriem sa vám na tie kolená... A nohy,“ dodala , keď si všimla, že kolená nebudú jediným problémom.
Vlastne si ani neuvedomila, že ju niečo bolí, alebo, že by mala niečo s nohami, kým ju neupozornil pohľad mladej sestričky.
Tiež sa sústredila na svoje nohy úplne vykoľajená skutočnosťou, že boli posiate veľkými a malými reznými ranami. Celé kolená a lýtka boli od rozmazanej krvi. No aj napriek tomu, že to videla, stále to nedokázala vnímať. Zrejme by to nebolo viac ako štípanie a pálenie. Na prvý pohľad nevyzerali hlboké. A v tej chvíli boli poslednou vecou, čo ju skutočne trápila.
Sestrička sa pustila do práce.  Kata sa snažila byť odvážna, keď jej každú ranku trošku ponaťahovala, kontrolujúc hĺbku a hlavne čistotu.
„Nechceme, aby sa tam dáky malý čriepok zahnisal,“ vysvetľovala láskavým tónom, keď z malej fľašky s ohnutým, úzkym uzáverom striekala do rán akýsi dezinfekčný prípravok a nechala ho stekať po je holých nohách. Využívajúc ho aj ako tekutinu na očistenie už  zaschnutej krvi.
Nakoniec jej nohy utrela štvorcami mäkkej, buničitej vaty a spokojne zhodnotila, že ani jedna nie je tak hlboká aby bolo nutnú šitie.
Neunúvala sa tej žene vysvetľovať, že tou skutočnosťou ju absolútne neovplyvnila. Bolo jej u riti, ak by jej tie nohy museli trebárs aj amputovať.
Nástenné hodiny na chodbe  prezrádzali, že o svojom otcovi nevedela už viac ako trištvrte hodiny. Za ten čas sa okolo nej prebehlo pár sestier, nových akútnych prípadov z pohotovosti a unavení lekári, pracujúci nonstop bez prestávky.


„Slečna,“ objavila sa pri nej mladá doktorka v stredných rokoch a milo sa na ňu usmiala aj napriek unaveným očiam.
Vyskočila zo stoličky až sa jej zamotala hlava, no ustála to, objímajúc sa tesnejšie okolo ramien.
Nemala silu ani prehovoriť a našťastie to tá sympatická bruneta ani nevyžadovala a len s malým pokynutím, k lavičke z ktorej vyskočila, ani nie pred pól minútou, si  sama sadla, žmoliac prsteník s obrúčkou.

„Váš otec utrpel masívne zakrvácanie stredného a zadného mozgu. Momentálne ho pripravujeme na operáciu. Neurochirurg  Richter je na ceste. Patrí medzi tých najlepších. Váš otec bude v dobrých rukách.“ Potľapkala ju po chrbte dlane a Kata prekvapene sklonila zrak k ich prepleteným rukám.
Neuvedomila si, kedy ju tá žena vzala do tých svojich.
Ani nevedela, čo by mala povedať, na to, čo jej práve šetrne oznámila.
Vo filmoch boli ľudia zásobení otázkami, tými správnymi a dobre položenými. No ona bola asi skutočne úplný hlupák, lebo mala v hlave prázdno, že by ju dokázali presvedčiť, že Slnko sa točí okolo Zeme, ktorá je iba malá placka, pripomínajúca korytnačku Ninja.
„Aké vážne to je?“ dostala zo seba nakoniec šeptom a vyslúžila si od doktorky ťažký povzdych s dlhou pauzou.
„Viete, ťažko to určiť teraz. Dokonca ani po prebudení pacienta nemôžeme s určitosťou povedať, že stav bude trvalý.  Ale bohužiaľ, váš otec už nebude nikdy úplne zdravý, to vám vieme povedať s istotou už teraz. Ale, samozrejme, neznamená to, že zostane na lôžku úplne imobilný a neschopný komunikácie. Ale ani táto možnosť sa pri rozsahu narušenia nemôže úplne vylúčiť. Až čas všetko ukáže.“ V tej chvíli sa rozrazili dvere a dnu vletel muž s šiltovkou otočenou do zadu a odratých džínsach v koženej bunde.

Doktorka jej venovala rýchli úsmev. „ Už je tu... V papieroch máme váš kontakt, utekajte domov a oddýchnite si. My vám zavoláme, ako je s vaším otcom a kedy budete môcť prísť...“ Otočila sa jej chrbtom, berúc Kate možnosť odmietnuť, a kričiac na toho muža v šiltovke, oslovujúc ho Noel, utekala do chodby.
Nemohla ísť domov. Nedokázala nechať otca tak. Kým sa nedozvie, čo s ním je ani sa nepohne.
Sedela bez pohnutia, zima ňou triasla skoro tak veľmi ako strach a úzkosť. Potrebovala objať a ubezpečiť, že bude všetko v poriadku.
Telefón však zostal doma aj s jej peňaženkou a všetkým, čo by jej umožnilo mu zavolať. Pravdepodobne bol bez seba strachom. Možno sa hneval.
To veľmi rýchle zavrhla. Zrejme sa dostal do domu, videl krv a sklo. S jeho bujnou predstavivosťou si pravdepodobne myslí, že  bola unesená masovým vrahom.
Vyskočila na svoje stŕpnuté a umravčené nohy a poklusom sa bosky pohla k pultíku, kde sestra podriemkávala.
„Prepáčte,“ skúsila tíško, v snahe nepriviesť na úbohú ženu infarkt.
„Áno?“ Lenivo otvorila oči, vydychujúc cez nos, akoby ju niečo bolelo.
Vedela si predstaviť, že zrejme túžila po tom byť s rodinou a nie v nemocnici, plnej bolestia  a stresu.
„Môjho ocka operujú, priviedli ho pred dvoma hodinkami, alebo tak akosi. A ja som prišla s ním. A nechala som doma telefón aj s peňaženkou. Chcela by som sa spýtať, či by ste boli tak láskavá  a dovolili by ste mi zavolať priateľovi, kde som. Je dosť ochranársky a starostlivý a nechcem, aby si robil o mňa zbytočné starosti.“ Použila na ženu ten najnežnejší tón a pohľad, čo dokázala, aby ju obmäkčila. No žena si len povzdychla a pokrútila hlavou.
Spustila sklamane ramená. Ak by bola vo forme, neodpustila  by si plejádu prehováracích fráz a prosieb.
No bola vyčerpaná fyzicky aj emocionálne a v jej očiach sa namiesto toho začali tvoriť slzy, ktoré nemala v pláne zastavovať. Len sa s nimi chcela presunúť späť na lavičku.
Pocit Jakubovho objatia musel počkať. Neopustí svojho otca.
„Nemôžem vás nechať volať z nášho telefónu, je tu pre nás, ak by vznikla pohotovosť, naliehavý prípad, alebo čokoľvek týkajúce sa nášho oddelenia či celej nemocnice.“ Katarína tíško prikývla. Nepotrebovala vysvetlenie.
„Ale ak by ste chceli, môžem vám požičať môj súkromný.“ Nečakala na Katinu odpoveď, len ho položila na pult, za ktorým sedela a ukazovákom jej ho posunula až ku kraju.
Bol to obyčajný, starý, ešte tlačítkový telefón, ale nikdy nebola radšej, ako v tej chvíli, že vidí takú vykopávku.
„Ďakujem, bude to iba minútka. Sľubujem.“
„To je v poriadku, dieťa. Hlavne sem dostaňte vášho priateľa. Aby ste nemusela čakať sama. Možno by ste ho mohli poprosiť o oblečenie, nech ešte nenachladnete. Ak by som si vás všimla, už by som vás obliekla do nejakých nemocničných vecí,“ mudrovala typicky maminkovským spôsobom, čo prinútilo Katarínu k úsmevu.
 Ešte raz úprimne poďakovala a tam na mieste, aby si žena nemyslela, že na ňu niečo kuje, vyťukala Jakubové číslo.

„Áno?“ Už len jeho hlas ju prinútil znova plakať a to si myslela, že už je v poriadku.
Jakub,“ zastonala,  popoťahujúc zrazu znova celkom stratená a zoslabnutá.
„Katka? Pre Boha. Si v poriadku? Kde si? Idem sa zblázniť. Bol som u teba a všade je tam krv a dom je dokorán... Bol som na polícií, ale povedali, že do...“
ƒ„Som v poriadku... Skočila mu do reči, inak by sa to stočilo k hádke za jej nezodpovednosť a ignorovanie jeho osoby a ona sa s ním nechcela hádať.
„Som v nemocnici, ocko mal porážku a je na operačke... Zabudla som si  doma úplne všetko a  tak jedna zo sestričiek bola tak láskavá a požičala mi mobil.“
„Už som na ceste. Vydrž, áno?“
Prikývla, aj keď ju nemohol vidieť.
Mohol... Mohol by si prosím priniesť dáke oblečenie  a topánky?“ šepla plná rozpakov no on sa k tomu vôbec nevyjadril, len si tak, ako posledné dve hodiny každý v jej blízkosti, povzdychol a sľúbil, že sa bude ponáhľať.
Vedela, že by ho mala upozorniť, nech nešalie a dáva pozor na cestu. Bola však sebec a tak, akosi na neho posledné hodiny nespomenula, teraz ho potrebovala snáď viac ako kyslík.
Trvalo mu to desať, pätnásť minút, než rozrazil dvere s vyplašenými očami stále v tesných, čiernych džínach, tielku a koženej bunde s neodmysliteľným výčesom, ktorý Wolverina robil Wolverinom. Len jeho pazúry boli preč.
„Jakub,“ zaskučala,  vystreľujúc zo stoličky v tom isto okamihu ako on zašepkal Láska a vrhol sa k nej robiac dlhé, rýchle kroky.
Jej žalúdok sa zauzlil, keď to oslovenie bolo jej vyčerpaným mozgom konečne spracované. To už bola v jeho náručí a obsypávaná na vrchu  hlavy malými, tvrdými bozkami.
„Čo povedali?“ pýtal sa, neprestávajúc ju stískať.
To bol on, žiadne plané sľuby, že bude všetko v poriadku.
Povedala mu toľko, čo jej tá mladá doktorka a on ju potiahol k miestu, kde bude už navždy vytlačený jej zadok.
Podal jej igelitku, neprestávajúc sa jej dotýkať ani vtedy, keď študovala jej obsah.
Pohodlné, hrubé tepláky, termo tričko, ponožky a  ďalšia igelitka, podľa tvaru jej zatočenia, v nej boli asi botasky.
Vďačne sa na neho usmiala a vtlačila tvár do jeho teplej hrude.
Neponúkol odvoz domov, vedel, že by to bolo zbytočné. A zo spôsobu ako zatínal sánku a jeho ruky sa mierne chveli, bol tiež zúfalý po dobrých správach.
Trvalo ďalšie tri hodiny, než sa pri nich objavil doktor. To už Katarína zvierala druhú šálku čaju, ktorú pre ňu Jakub vydrankal u sestričky.
„Operácia prebehla bez komplikácií.  Pár dní necháme vášho otca v umelom spánku. Jeho mozog si potrebuje oddýchnuť. Poškodenie našťastie nebolo tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdalo. Aj napriek masívnemu krvácaniu. Teraz bežte domov. Oddýchnite si. Akékoľvek nové informácie vám podajú pracovníci nášho zariadenia.“ Pokúsil sa o milý úsmev, ale bolo očividné, že aj ten ho viac ako vyčerpal. Strávil celé hodiny v snahe dostať jej otca z hrobárovej lopaty a aj keď znel neosobne a akoby odrapotal naučené vety, nemohla si pomôcť a vrhla sa na neho, objímajúc ho okolo stuhnutých a unavených ramien, ktoré hrbil nad jej otcom.
Objal ju. Plným a silným spôsobom, čím jej do očí vohnal ďalšiu várku sĺz. Nakoniec ju zo seba vykliesnil a strčil do Jakubovho náručia, do ktorého bez kompromisne pasovala omnoho lepšie. Úplne najlepšie. Len do toho jeho.
Cesta bola tichá. Jakub ju sledoval, po očku, až kým nezaparkovali pred jej domom.
Ustlal jej, urobil ďalší čaj a bez rečí sa postaral o bodrel v kuchyni. A ona len sedela vo svojej posteli, zababušená v perine, čumiac do blba.
Po chvíľke sa dvere otvorili a dnu sa vohnalo tornádo, škrabkajúc nechtami o plávačku. Než sa stačila začudovať, že ho Jakub skutočne pustil, už bol v posteli a svoje chlpaté, mäkké telo ukladal do jej lona, skrytého pod paplónom.
Neprítomne hladkala svojho miláčika v srsti a premýšľala nad celým hrozným večerom. Keď  ju zrazu napadlo niečo, na čo nepomyslela, celý ten čas.
Jej otec bude potrebovať starostlivosť. Možno nie navždy, ale nebola hlúpa a vedela, že dostať sa z následkov porážky môže trvať mesiace, ak nie roky.
Nebude sa môcť vrátiť do práce, možno už nikdy. Neutiahne všetko, len z peňazí od štátu za práce neschopnosť alebo z invalidného dôchodku. A už vôbec nie platiť jej školu, alebo aspoň vypomáhať.
Bude musieť odísť zo školy. Už len z tej predstavy ju bolelo srdce. Milovala to. Každú jednu hodinu, každého jedného profesora, prednášajúceho predmety, po ktorých prahla už po týždni prázdnin.
Jej Virgin, priatelia, budúcnosť. Všetko skončilo. Bude musieť nájsť prácu, kde nepotrebuje odborné osvedčenie. Jej maturita z gympla zrazu bola totálna strata času a zdrap papiera. Mala radšej ísť na strednú odbornú, hocijaké odvetvie... Len so zameraním na istý odbor.
Rozbolela ju hlava z premýšľania, kde by mohla skúsiť zažiadať o prácu. Ako sa odhlásiť zo školy, ako zladiť starostlivosť o otca s prácou, ktorú vlastne ešte ani nemala.
Schmatla netbook na jej nočnom stolíku, ktorý kúpila v bazáre, za pár drobných, lebo bol ľahko prenosný na prednášky, a vygooglila ako postupovať pri odhlasovaní sa zo školy.
Musela začať od piky a to znamenalo, zbaviť sa zbytočných povinností, čím škola od nasledujúceho rána bude.
Akurát otvárala odkaz s fórom, keď vošiel dnu Jakub bez úsmevu, len s nehou a opatrnosťou v očiach.
Rýchlo utrela sebecké slzy a študovala v rýchlosti odpovede iných ľudí.
„Čo robíš? Myslel som si, že budeš ležať.“ Potľapkal Acherona po zadočku a on poslušne presťahoval svoje obrovské telo k nohám postele, robiac tak miesto Jakubovi po jej boku.

„Nemyslím, že dokážem zaspať. Nie kým nebudem na sto percent vedieť, že bude otec v poriadku,“ šepla lámavo.
 Bola síce rozhodnutá a ani na sekundu nezaváhala, ale stále to neznamenalo, že ju to nebolí.
„Odlož to a poď ku mne.“ Roztvoril náruč a ona poslúchla. Prečítať návod na zahodenie svojho sna mohla aj inokedy.
Stiahol si ju na hruď a nežne jej prechádzal končekmi prstov po vlasoch, učičíkavajúc ju do pokoja a pohody.
A ona sa upokojená znova rozplakala. Dúfala, že bude jej otec v čo najväčšom poriadku. Že bude silný a vitálny. Len teraz konečne našiel po rokoch lásku. Nechcela, aby skončil ako kripel a odkázaný na jej pomoc. Navždy sám. A taktiež, ak by bol v čo najlepšom poriadku, mohla by sa vrátiť do školy. Raz.
To ju prinútilo rozplakať sa ešte viac. Jej otec bojoval o život a ona sebecky myslela na seba a školu a na všetko o čo prichádza.
„Bude v poriadku. Počula si doktora...“ Láskal jej spánok malými bozkami a ona sa zavŕtala do jeho objatia, prerušujúc jemný kontakt jeho pier s jej odpornou mysľou.
„Som hrozný a sebecký človek.“ Odtiahla sa od neho, aby mu mohla vidieť do tváre. Možno jeho opovrhovanie by bolo dosť veľkým trestom.
„Čo to vravíš, Cute? Prečo by si bola...“
„Rumázgam nad tým, že budem musieť odísť zo školy. Jakub. Som ten najodpornejší človek,“ popoťahovala, utierajúc si slzy zápästiami, ako malé dieťa.
„Hneváš sa na svojho otca? Dávaš mu to za vinu, že z nej budeš musieť odísť? Si nahnevaná, že budeš zrejme musieť zostať doma a starať sa o neho, kým sa z toho nedostane?“
„Samozrejme, že nie! Čo sú to za hlúpe otázky...“ Zamračila sa na jeho úsmev, keď ju k sebe pritiahol, aby jej mohol vtisnúť malý, detský bozk na čelo.
„Tak potom rozhodne nie si sebec a zlý človek. Oplakať stratu môže každý. Ľudia v skutočnosti plačú za úplne hlúposti a vzdanie sa školy, ktorá bola tvojim snom, je  úplne nesebecké a tak typické pre teba. Uvedomuješ si, že väčšina ľudí by na tvojom mieste hľadala spôsob, ako zaopatriť otca a pri tom sa nevzdať štúdia? Bolo by im jedno, ak by ho museli strčiť do jedného zo štátnych zariadení. Urobili by to, aby mohli pokračovať. Tak si netráp hlavu takýmito špatnými myšlienkami o tebe.“ Znova ju stiahol k sebe a prehodil cez nich jej prikrývku.
„Si dobrý človek, s dobrým srdcom. Krásna a plná lásky a nehy. Je jedno, že to veľa ľudí nevidí, že ty sama to nedokážeš vidieť. Lebo ja to vnímam každým jedným nádychom.“ Vplietol ruku do jej vlasov, ťahajúc jej hlavu do záklonu, aby jej mohol vtisnúť do pier plnohodnotný bozk, neprekračujúc hranicu.
„Ľúbim ťa, Katarína, a nič a nikto ma nepresvedčí, že by v tebe mohlo byť niečo zlé. Dokonca ani ty nie.“ Vtisol jej ďalšiu pusu, tento krát nežnú a pomalú. Zbavujúc ju možnosti opätovať vyznanie.
Ľúbil ju. Skutočne jej to povedal. Nezašomral to, nepovedal to po sexe, ani v snahe dostať ho. Bol si plne vedomí, že tým priznaním všetko zmení. Len nedokázala prísť na to, prečo jej nedovolil  sa tiež vyznať.
Načiahol sa po vypínači na lampičke no ona ho zastavila. Dnes nemohla byť v tme a ani jeho prítomnosť nebola dosť.
Stiahol ruku a obalil ju okolo  nej, parkujúc ju v jej vlasoch jemne v nich ískajúc.
„Jakub, ja ťa tiež...“
„Pšššt, snaž sa trochu vyspať, zajtra nás čaká dlhý deň v čakárni,“
„...ľúbim,“ dokončila tvrdohlavo cítiac, ako sa jemne zachvel a na spánku cítila jeho jemný, spokojný úsmev.
Pritúlila sa k nemu,  ukladajúc tvár na jeho rameno, až sa nosom dotýkala jeho krku.
„Ľúbim ťa,“ zopakovala pevnejšie ako prvýkrát a on ju stisol okolo ramien tuhšie.
„Tak sme zrejme oficiálni.“
49. kapitola 
„Môžeš mi, prosím, povedať, čo to zasa bolo? Prečo si ho nezastavila?“ Vedela, že Anna zúri. Vždy zúrila, keď jej ošetrovala rany a ukladala jej na telo hojivé zábaly, ako dáka stará bylinkárka.
Nemohla jej to vysvetliť. Aj tak by to nepochopila. Nik nemohol.
Tak len mykla plecom, stále sledujúc  popraskanú omietku na plafóne.
Na to, že to mal byť nóbl kurvinec si skutočne nedávali záležať na miestnostiach. Alebo možno len tej jej. To bolo viac než možné.
„Chceš Jana dostať do problémov? Ak  by sa ti tu stalo niečo skutočne vážne alebo by si nebodaj skončila pod ich rukami mŕtva, odserie si to on. Alec by ho zmordoval a jeho telo by sme ani s tvojim nikdy nenašli a ja by som bola bezdomovec! Uvedomuješ si, že toto je môj a  Janov domov? Že nemáme rodiny, kam by sme sa mohli vrátiť? Tak ťa pekne prosím, nabudúce, keď prekročí týpek hranice, privolaj si Zdena. Nemusela by si mať toľko šťastia, že by niekto venoval skutočnú pozornosť kamerám v pracovných izbách.“
„Neodhadla som to. Nečakala som, že vytiahne kudlu,“ bránila sa, syčiac, keď jej akože kamarátka čistila reznú ranu na bruchu.
Neklamala, skutočne netušila, že by mohol byť niekto tak vynaliezavý a previesť cez ochranku čo i len hlúpu ceruzku. Ani po opätovnom premietaní  celej tej chvíľky si nedokázala vybaviť z kade vytiahol malú vyskakovačku.
Ale tak ako pri mnohých iných, nedokázala ho zastaviť. Nemohla.
Bola tak tupá, už ani Herák nedokázal jej prázdno dostatočne vyplniť. Bol len ďalším tupidlom a jej svet sa začal podobať na temný tunel nech už robila čokoľvek.
A zrazu tam bol ten chlap. Slizký a mastný. Nie tučný, len tak odporný a nesympatický. S dioptriami v tenkom, drahom ráme, sakom s manžetovými gombíkmi a toľkým gélom na vlasoch, že by mohol naplniť jednu stredne veľkú tubu.
Jeho oči boli malé, ďaleko od nosa, čím pripomínal rybiu hlavu a jeho hlas bol smiešne podsaditý, až bol skôr huhňaním, ktorému nešlo rozumieť.
Bol tam prvýkrát. Ak by nebol, vybral by si ju už skôr. Dievčatá po jej "nastúpení" zmaznaveli a rady sa vyhýbali tvrdým praktikám.
Nelíšil sa príliš od ostatných. Krátke, štekavé rozkazy ako si ju predstavuje, čo má urobiť. Pár tvrdých zmačknutí každého kúska jej tela, ktorý sa dal stisnúť. Bolestivé uhryznutia a viac stláčania. Klasická verzia s pomôckami, ktoré bez ostychu pchal všade kam si uzmyslel. A ona ho nechala. Poslušne otvárala ústa, keď jej tam pchal hlúposti, ktoré v nich chcel vidieť. Vystrkovala zadok, aby do neho mohol vopchať koniec malého bičíka. Nič nové. Nudili ju neorignalitou a boli jej na smiech. Pokojne by pri ich harašení mohla čítať Korán alebo Bibliu a pri tom spĺňala ich úchylne požiadavky.
A potom ju prekvapil. Vytiahol nôž. Lesklý a vyzeral úplne nový.
Jej dych sa po dlhočíznej dobe zadrhol a jej hruďou prešlo dávno zabudnuté chvenie neistoty.
„Otvor papuľu!“ Nakázal vrčaním. 
Títo slabosi, rozprávajúci so ženou ako s  hovnom, nútiaci ju sa podrobovať, boli pre ňu menej ako šváby. Malí chlapci v telách dospelých mužov, ktorí si prešli neskutočnou traumou, alebo boli týraní, prehliadaní vlastnou matkou a tak sa potrebovali mstiť alebo si dokazovať nadradenosť, silu a moc.
Nikdy sa ich v skutočnosti nebála. Ale vo chvíli, keď tvorila ústa, ňou prešiel malý impulz. Po tak dlhej dobe. Cítila.
Vsunul jej čepeľ do úst pomaly tlačiac na mäkké mäso jazyka. Nie dosť, aby jej ho porezal, ale dosť, aby mohla cítiť ostrú stranu a hrot naklonený k jeho koreňu.
Myslela, že už zažila za svoje  pôsobenie v Čerešničke všetko, ale ten chlap bol vrchol všetkých nemožných prežitkov.
Vytiahol nôž a pomaly, bez náhlenia, prešiel  bokom zohriatej čepele, jej ústami, po bradavkách, nakláňajúc ho bez tlaku.
Pulz jej stúpol a tíško zavzdychala. Pochopil to špatne a spokojne sa usmial, v domnienke, že ston bol prejavom spokojnosti a vznikajúcej túžby.
A než stihla zamrkať, čepeľ prešla po  koreni prsníka pomaly sa tlačiac nie hlbšie ako pár milimetrov. Jemné zaťahanie nasledované pálením sa zhluklo až vystrelilo do jej brucha a končatín.
Zamľaskal, ako by videl tanier svojho najobľúbenejšieho jedla a s horlivosťou mýtickej bytosti sa vrhol na tenký, krvácajúci rez.
Drsným jazykom ho najskôr olízal, stierajúc krv, ktorá pomaly, lenivo vytekala a v okamihu, ako prestala tiecť, sa prisal a sal ju. Tvrdo  mačkajúc jej boky voľnou rukou.
Držala oči zatvorené. Ani sa nepohla. Bola blázon. Vedela to. Mala ho zo seba striasť, utekať a vybaviť mu trvalý zákaz do Johnnyho podniku. No potrebovala to. Bol tak skazený, chorý a desivý.
Nútil ju cítiť.
Jej život bol len odrazom jej osobnosti. Dávno bola ničím. Už ani nevedela, ako normálny život vyzerá. Nedokázala by ho žiť ani ak by sem naklusali jej rodičia a prinútili by ju k tomu.
Odtiahol svoje ústa, len pre to, aby mohol to isté zopakovať na jej druhom prsníku. Tento krát omnoho silnejšie a hlbšie zarezávajúc do jej mäsa. Krv sa vyvalila vo veľkej vlne a on potešene zakrochkal, pokladajú nôž  pri koleno jej nohy, len aby mohol vziať jej prsia do rúk a mačkať ich pri jeho chorom pití jej krvi.
Ak by boli v jednej z fantasy kníh, bol by upírom, ktorý sa na nej prišiel nakŕmiť. V skutočnosti bol len naozaj neobyčajne chorý muž s najpodivnejšou úchylkou. A to už zažila aj jedného, čo chcel aby mu ho zašliapla v ihličkách.
A on pokračoval, rezal a sal ju až prestala vnímať... Brucho, ramená, stehná, boky, lítka... jednotlivé rezy, pálenie, štípanie sa vliali do jednej veľkej machule.
Rozbesnil sa. A zrazu mala nôž pri tvári a on jeho bokom obkreslil líniu jej lícnej kosti, obočia a znova klesal pomaly na jej krk. Ani nežmurkla. Sledovala jeho žiariace oči a ústa ušpinené krvou, ktorú z nej vysával ako skutočný upír.
Oblízal si precízne spodnú peru, zameriavajúc sa na jej pulzujúcu tepnu na krku.
Dúfala, že to bude rýchle. Poriadne hlboké a bolestivé. Dýchal do  tváre akoby bol chvíľu pred orgazmom a jeho vrchná pera bola roztrasená, bol nedočkavý, kedy pocíti odpor jej jemnej kože proti čepeli a ochutná krv na mieste, kde tečie najrýchlejšie.
Jeho boky sa o ňu začali trieť a bolo to vlastne prvýkrát, čo sa snažil skutočne uľaviť svojej pretrvávajúcej erekcií.
Priložil jej nôž ku krku tesne nad ohryzkom vrčiac jej do tváre nezrozumiteľné slová.

„Roztiahni viac nohy. Chcem byť v tvojom zadku zatiaľ čo sa z teba budem kŕmiť,“ zachrapčal, dvíhajúc jej voľnou rukou hlavu tlakom na bradu.
Zatlačil nožom  až sa dostal cez bariéru  a nové štípanie ochromilo jej telo.
Bola iba kúsok od vykúpenia.
Jeho boky započali útok na jej telo, v okamihu, keď sa prisal na malú ranu na boku jej krku, no nedostal sa príliš hlboko. Bol z jej tela zrazený a nôž, ktorý stále držal v pästi pri jej tvári ju jemne oškrel na líci, než s cinknutím dopadol na vydláždenú podlahu.
Bola vytiahnutá na nohy a Johnny  hulákal až pár jeho slín skončilo na jej tvári.
„Skončil si, čurák! Už sem, kurva, nedostaneš ani smrad z teba. Uvidím ťa potĺkať sa tu a prisahám, že ťa rozmixujem a nakŕmim tebou bezdomovcov!“ Trhol ňou, nešetriac jej ubolené telo a chaotickú myseľ.
„Dostaň toho kokota z môjho podniku, kým sa nerozhodnem to skoncovať hneď teraz! S tebou som neskončil! Načo si mi tu, do piče s tebou, keď mi sem pustíš... Toto!?“ hulákal po Zdenovi, ktorý naprázdno prehltol.
Znova ju postrčil dopredu, nechávajúc Zdena a toho pošahanca, mysliaceho si, že je upír, v miestnosti samých.
„Jebe ti už? Ak ťa omrzel život vypadni z môjho podniku a neohrozuj moje kšefty dobrovoľným zavraždením tvojej skrachovanej existencie, kurva! Poslednýkrát ťa varujem. Je mi u prdele, ako veľmi na tebe záleží Anke. Ako si pokazím obchody s Alexom! Dovoľ ešte jednému chlapovi prekročiť mnou stanovené hranice a pravidlá a ja budem ten, čo ťa znesie na druhý breh. Kapišto?!“
Prikývla a odporučila sa do svojej izby bez snahy  mu na to čokoľvek povedať.
Oddupal si to za svojimi vecami a viac jej nevenoval ani pohľad.
Samozrejme, kým sa odšuchtala do izby, Anna ju čakala na jej posteli s lekárničkou na kolenách, doplnenou mračením na jej peknej tvári.
A tak skončila ležiaca na svojej posteli a bola nútená počas čistenia jej rezných rán počúvať výčitky.
„Povedal, že ma zmorduje,“ šepla plafónu a Anna konečne odložila kufrík a sama si k nej ľahla, prehadzujúc ruku okolo jej ramien, tak, aby jej neublížila.
Zvykla si na to, že to dievča bolo túlivé. A vôbec jej neprekážala prípadná nahota druhej osoby, čo bol presne tento prípad.
„Nie je to zlý človek. Musíš mi veriť. Prestaň ho neustále nasierať. Di, skončíš na ulici, ak sa nezačneš správať podľa jeho požiadaviek. Je to len jeho ochota a benevolentnosť voči Alexovi, že si tu. Nechcem, aby si pre nerešpektovanie jeho pravidiel skončila znova na ulici.“ Prehrabla sa jej vlasmi a končekom ukazováka pomaly opísala tvar jej čela, nos až sa dostala k perám.
„Toto je všetko, čo máme. Urobil hrozne veľa vecí, ktoré nenávidí, vzdal sa mnohého, aby som bola v bezpečí. Ak bude mať pocit, že ma správaním ohrozuješ, zbaví sa ťa.“
„Ako môže to, čo som dnes urobila, ohroziť teba? Alebo jeho? Nechala som chlapa aby ma rezal. Čo je na tom? Je to moje telo, môžem s ním robiť čo chcem.“
Krátko sa zasmiala a venovala jej pohľad vraviaci ako naivná a hlúpa je.
„Alec  vlastni nielen tento podnik, ale aj Johnnyho, mňa, všetko tu. Nemá rád, ak sa jeho meno špiní. Ak by zistil, že tu je dievča, ktoré sa v podstate bolo ochotné nechať zabiť skončil by Johnny s guľkou v hlave. Nedáva druhé šance. Je to šialené, ja viem. Ale ten chlap nám pomohol zo sračiek. Dal Johnnymu prácu, keď skončil po dovŕšení osemnásteho roku na ulici a nebolo viac v decáku pre neho miesto. Ján je k nemu lojálny, dlží mu životom nie len svojím, ale hlavne tým mojím. Bol jeho poskokom a on na oplátku dovolil, aby som tu mohla zostať. Aby som spadala pod jeho ochranné krídla. Zmizla z povrchu zemského ako Anabella  a stala sa Annou. Urobí čokoľvek, aby ho nesklamal. Lebo chyba sa trestá smrťou. Dokonca ani môj Janík, ktorý sa „vypracoval“ po rokoch na jeho pravú ruku, nemá isté nič, ak ho sklame. Potrebuje podnik udržať čistý. Ak by sa ti stalo niečo vážne, prilákalo by to príliš veľa zvedavcov. Sú tu drogy, kšefty, prepieranie prachov. Veľké a malé obchody. Ak sa potopí Ján, vezme so sebou celý podnik. A bude ohrozený počas vyšetrovania celý reťazec aj s Alecom. Tak buď rozumná, prosím. Už tak riskuje, že si tu drží závisláčku a dovolí jej tu dokonca žiť.“
Alex ho prosil? Nevedela si predstaviť dôvod, prečo by to robil. Ale on bol chorý bastard, zrejme to bolo viac, ako sa zdalo. Pravdepodobne ju potreboval odpratať. Po tom, ako skončil  Miro v base, sa zrejme obával, že by ona ako jeho tajomstvo, a  že skutočne nepekné, mohla pokaziť postavenie v politike a zničiť snahu šplhať cez posteľ ako dáka zúfalá absolventka hereckého krúžku.
No na jej žiadosť prikývla. Nie  pre to, že by jej snáď záležalo na tom, či skončí na ulici. Žila na nej a naučila sa ako to chodí. Teraz, keď tu bola konečne jar, to v skutočnosti ani nemohlo byť tak zlé. Ale Anna bola dobré dievča, a aj keď nevedela prečo, vzala ju pod svoje ochranné krídla. 
„Ďakujem,“ šepla Anna a vtisla jej na líce malý bozk.
„Milujem ho a naozaj nechcem, aby bol ohrozený. Je jedinou rodinou. Ak by som si mala vybrať medzi tebou a ním, vyberiem si jeho.“ Nebolo to len tak povedané do vetra. Bolo to upozornenie, že aj keď vyzerá ako nevinné dievča, vie ako v tom svete chodiť a vie ako sa zbaviť problému.
Vedela, že s Johnnym, ktorého iba ona mala právo volať Jano, vyrastala v decáku a že ju v podstate dostal z pekla, kde si z nej iný chlapci v jej veku robili Anču. Opakovane. Až kým si ich úplnou náhodou nevšimol o tri roky starší hrdina a tých hlúpych trinásť ročných výrastkov nerozhádzal po kumbále, kam ju  zatiahli.
Počúvala od nej ten príbeh stále. Ako pripomienku, väzieb. Aby náhodou nezabudla, že puto medzi nimi dvoma je niečo, čo človek nedokáže zlomiť ničím.
Malá žiarlivosť a závisť zaťahala za jej srdce, keď počúvala ako sa po opustení decáku vrátil ako chlapec z romantických kníh a vzal ju preč. Zmazal starú Any-bell  a pomohol jej začať nový život s falošným menom a pridaným vekom, len aby bola oficiálne samostatná.
„Odpočiň si, dnes máš pokoj. Pospi si, alebo čokoľvek.“ Potľapkala ju po líci a stiahla na ňu tenkú prikrývku.
Jej žalúdok sa zauzlil a bolesť bola nepodstatná, keď ju slová plne zasiahli.
Bolo jej na zvracanie. Ruky sa jej rozochveli. Nechcela už zažiť ten odporný absťák. Keď mala pocit, že jej telo horí v rovnakej chvíli ako mrzne a jej žalúdok sa snažil dostať von.
„V pokoji. Máš niečo v nočnom stolíku. Možno by si mohla skúsiť obmedziť. Vyskúšaj si to.“ Znova malé pocapkanie po líci a jej guľatý zadok, v tesných rifliach, sa pohol preč.
Obmedziť? Šetriť? Ako by mohla? Čo to dievča vlastne vie? Nikdy nebola závislá na ničom inom okrem Johnnyho vtákovi.

Siahla do stolíka skučiac, keď tam videla málo na dve dávky.
To bol koniec. Vedela, že to tí skurvenci urobili ako trest. Porušila ich poondené pravidlá a oni ju potrestali odrezaním.
Žalúdok už to naozaj nevydržal a ona cítila pálenie zvratkov v hrdle.
Jej telo svrbelo. Vankúšikmi prstov prešla po predlaktí. Kde ešte mohla cítiť malé chrastičky a čerstvé rany. Tak ako aj na druhej ruke. Jej telo neprestajne svrbelo a tieseň, čo v nej vytvorila skutočnosť, že bola  bez dávok to iba zhoršovala.
Nenávidela pocit, že nebude mať dosť. Prvotné rozjarenie bolo  minulosťou a ona to už len potrebovala, aby dokázala aspoň vyliezť z postele a dýchať.
Strčila prst do úst hryzúc necht, zatiaľ čo v jej studenej, potom lepkavej dalni zvierala poloprázdne vrecúško.
Srdce sa jej rozbúšilo a pľúca sa zvierali pre neschopnosť nasať dosť vzduchu. Závrat bol takmer víťaz v boji nad jej telom, no ustála to. S rozklepanými rukami spadla na kolená, zrazila tú hlúpu lampu zo stolíka a vytriasla celý obsah na namorenú drevotriesku.
„Upokoj sa, upokoj sa, všetko si to rozmrdáš po tom pojebanom koberci. Upokoj sa,“ dohovárala si, keď sa snažila prstami zhrnúť prášok na kopu. Vziať malú žiletku a usporiadať tie zrniečka do lajny  bolo umenie. Jej prsty ju oziabali a chveli sa zatiaľ čo pľúca boleli.
Malú, sklenenú tyčinku, ešte z čias s Mirom strčila do nosa a silno vtiahla, kňučiac, keď známy pocit zvracania znova  naplnil hrdlo a klesal až do žalúdka.
Otrela si oči plné sĺz z náporu tuhej látky v nose a rozžmurkala slabú clonu.
Stolík bol stále pokrytý práškom a tak neváhala a vlhkým prstom zozbierala zvyšky. V čase, keď olízala prst zacítila konečne tú šlehu a spokojne padla na zadok.
Stále nemohla dýchať, stále bola prázdna, ale bolo to tak jedno. Celý posratý svet mohla jebať.
Sklonila hlavu na kolená a s očami do korán sledovala štruktúru koberca. Musela prísť na to ako sa dostať k dávke. Nedokáže prečkať do ďalšieho dňa. Do ďalšieho zákazníka. Potrebovala ju! V bezpečí uschovanú v zásuvke. Možno mala Anna pravdu, možno mala šetriť a nešľahnúť si to všetko naraz.
Ale čo to dievča mohlo vedieť? Predávala sa a bola jeho prvou kurvou. Nebola práve tou najdôveryhodnejšou osobou, ktorá by mala byť rešpektovaná. A jej názory nemali žiadnu váhu. Milovala muža, čo na nej zarábal prachy.
A v tom ju to napadlo. Johnnyho kancelária, ako to všetci volali, lebo tam prebiehali všetky obchodné transakcie, bola iba o dve dvere od jej izby. Zahryzla si do pery až jej ústa nenaplnila kovová chuť krvi.
Vedela ako otvoriť dvere zamknuté na zámok. S Jakubom strávili celé dni, kým sa im to podarilo. Vždy mal hlúpe nápady, keď niečo videl v televízií. Bola to iba hra, ktorú hrali ako deti a otvárali a zatvárali opakovane všetky zámky. Spokojne sa uškrnula keď vyšla na chodbu a počula tie zasrané stony. Nikdy si nedávali záležať, aby boli ticho a neotravovali tým ostatné dievčatá.
Nemohla si spomenúť, kedy si naposledy skutočne užila sex. Už pri Mirovi to bolo po čase bez tej nutkavej nutnosti.  A Miro na tom bol rovnako, lebo na ňu neútočil tak často ako tomu bývalo. Pred tým.
Takže nerozumela, ako mohla tak stonať a prosiť aby vydržal ešte chvíľu. Ako to ona sama mohla robiť.
Zastavila sa pred dverami chvíľu počúvajúc hluk z ich izby. Boli pri rýchlom a tvrdom trtkaní, to znamenalo, že to bolo prvé kolo a ešte sa nedostali k maznaniu a pomalému mrdkaniu, ako to nazývala Des.
To nenávideli dievčatá najviac. Tvrdé trtkanie bolo v poriadku, ale vedieť, že sa niekto iba o pár dverí miluje bolo na mašľu. Vraj.  Dievčatá boli smutné, že nemajú dosť šťastia.  Dúfali, že budú ako Julia Roberts a nájdu medzi zákazníkmi toho pravého. Akoby normálny a plnohodnotný muž musel chodiť do pajzla, kde si zaplatí za sex...
Jej to bolo jedno.  Netrápilo ju, či sa milujú, či z nej ide vytrtkať dušu. Dokonca ani to, že keď kľačala na kolenách zvuky ich „lásky“ ustali. Bola kúsok od toho čo chcela.
Bola chvíľku od vylovenia kostice z podprsenky, keď sa dvere otvorili a ticho chodby naplnilo cupkanie bosých nôh a smiech.
Des  a Fin zabalené len v osuškách sa chichúňali ako puberťáčky a na jej prekvapenie Des s jej odfarbeným rubínovým odtieňom vlasov pritlačila maličkú Fin k stene a vsunula ruku pod jej uterák.
Hľadela na ne a ani jedna z nich si ju nevšimli, keď Fin pohmate hľadala kľučku aby ich obe vpustila do svojej izby.
Obrátila sa od dverí a znova sa pustila do snahy dostať sa do Johnnyho miestnosti.
Ak by vedela, čo ju čaká, ten čas by radšej investovala do úteku z pekla, v ktorom sa tak udomácnila, len aby ona mohla znova byť svojou pani...
50. kapitola
Trela končeky prstov zúfalo o drsnú štruktúru škrabanej omietky  s čelom opretým  o kolená. Bola iba kúsok od konca, iba jeden krok...

Takmer ju odhodilo, keď sa v zámku z druhej strany otočil kľúč a dvere sa otvorili skoro hneď po cvaknutí.
Skončila na štyroch pre bolesť, ktorú jej spôsobili  narážajúce do jej čela. Skučiac skryla tú hlúpu, na nič súcu, kosticu do trička, zastokávajúc ju do podprsenky hlboko medzi prsia za predné zapínanie.
„Čo tu robíš?“ štekol Johnny, zatiaľ čo jej Anna, s po sexuálnym rozcuchom, pomáhala na roztrasené nohy.
„Potrebovala som isť šťať a potom ma napadlo, že ti zaklopem a ospravedlním sa. Za to, čo som dnes urobila. Anna mi vysvetlila, že tvoj šéf nie je taký dobrák ako ty. Nerada by som ti urobila problémy, a už vôbec nechcem ohroziť Anny, mám ju rada.“ Spokojne sa tľapkajúc imaginárnou rukou po ramene, spustila kajúcne oči na svoje bosé nohy a sledovala tenkú linku, ktorá jej zostala na stehne po tom ľudskom upírovi.

„Nestojím o tvoje blbé prepáč. Poďakuj sa Anne, že  si ešte tu. Má neskutočné presvedčovacie schopnosti.“ Venoval menovanej jeden vše vraviaci chlípny pohľad a ona si na oko nevinne prešla jazykom po napuchnutých perách.
Snažila sa nevidieť  ako si Johnny popravil svojho zhnilého vtáka a nevracať pri tom.
Nebol špatný. Pravdepodobne by bol považovaný až za nadpriemerne príťažlivého chlapa s jeho ostrou čeľusťou, modrými očami  a silnými, svalnatými ramenami. Dokonca aj to číro, visiace cez ľavú stranu tváre až k čeľusti, ho podivným spôsobom zdokonaľovalo.
Ale bol to ten typ, čo mal v sebe slizkosť.
„Zmizni mi z očí. Ešte jeden prúser a letíš!“
Prikývla. Previnilo zhrbenými ramenami a dlaňami v lone.
„Vráť ma na pľac. Som okej a sľubujem, že im nedovolím prekročiť hranicu. Neviem, čo by som mohla robiť.“ Potrebovala dávku a tak či onak  nedokázala spať. Nespavosť bolo jej druhé meno.
„Rob ako chceš. Je mi to jedno...“ Odmávol ju, prehadzujúc ruku  cez Annine ramená, ťahajúc ju k prednej časti s barom a pracoviskom.
Nasledovala jeho príkladu. Po tom, čo hodila na seba sexy pracovné oblečko, zahlásila bodrel mame, že je v hre a v županíku, zakrývajúcom ju dosť, aby skryla rany a podliatiny, prešla k baru, kde si nechala namiešať dáku nealkoholickú sračku, ktorú v skutočnosti ani nepila.
Čumela na svoje ruky položené na pulte a čakala. Bolo možné, že si ju nik ani nevšimne. Dievčatá boli ako stíhačky a vždy si každá dávala pozor na dvere. Ako náhle sa otvorili už sa vrhali po perspektívnych zákazníkoch. Ponúkajúc drink, spoločnosť, tanček, súkromie.
Ona nikdy nebola tá hrnúca sa do práce. Nie u Johnnyho. Jej povinnosti boli omnoho chúlostivejšie a chlapi väčšinou šli za Klárou alebo  rovno Johnnym, ak mali chuť na submitku, čo zo seba nechá vybiť život.


„Dopi si drink, dievča. Na trojke máš prácu.“ Potľapkala ju po ramene Klára, po hodine strnulého sedenia na barovej stoličke.
Neveriacky na ňu vyvalila oči. Trojka nebola izba, v ktorej často trávila čas.
Bola to jedna z tých „normálnych“ izieb. Chlapi tam prišli pre klasickú trtkačku, fajku alebo súkromný tanec.
Ona patrila do „Tej“ izby s bičíkmi, reťazami, pohyblivou stenou s remeňmi. To bolo jej pôsobisko.
„Chce teba.“ Mykla plecami, ako by to všetko vysvetľovalo a vlastne aj áno. Nič viac nepotrebovala a nemusela vedieť.
Nevedela, prečo s tým Klára súhlasila. Chlap, čo si príde po misionára alebo koníka, neprehliadne rezné rany po tele, modriny vo všetkých štádiách a hlavne na prvý pohľad stroskotanú mátohu.
Ale mlčala, keď sa šla pripraviť. Umyla sa. Obliekla čisté prádieľko a navoňala šľapkovsky sladkým parfumom, ktorý by na seba v živote dobrovoľne nedala.
Bola prekvapená, keď ho videla stáť chrbtom k nej a hľadieť cez veľké okno, s odtiahnutými závesmi, na svetlá ich malého mestečka.
Väčšinou sú chlapi roztržití, nedočkaví a mnohí z nich, v čase keď príde, stepujú nahí a tvrdí.
On uvoľnene stál s rukami v tvídových, šedých nohaviciach a ani sa neunúval otočiť. Aj napriek tomu, že ju počul tíško zatvoriť dvere.
„Vyzleč sa a ľahni si!“ nakázal a ani sa na ňu nepozrel.
„Ty sa vyzleč a pôjdeme do vane!“ odpovedala rovnako drzo.
Ak sa chcel hrať na dominanta mal si vybrať inú izbu. Tu jej po hlave skákať, dáky poondený, nadržaný kokot nebude.
„Najskôr kúpeľ, potom sex. Pravidlá majiteľa,“ objasnila, keď z neho vyšlo tvrdé zavrčanie a konečne sa otáčajúc  vstúpil do jej osobného priestoru tromi dlhými krokmi.
Závan ťažkého alkoholu ju ovalil skôr ako uvedomenie, kto sa nad ňou týči a zastrašuje ju svojou monštruóznou veľkosťou.
Cúvla, vystierajúc pred sebou ruky v geste, ktoré neurobila už celé mesiace.
Musel to byť omyl. Zlý sen. Zvládla by ďalšieho pošahanca, čo by si na nej honil svoje ego malého trtka. Dokonca by sa nechala ošťať, ak by chcel. Ale nedokázala sa preniesť cez to, čo ju čakalo práve s tým mužom, ktorého už nikdy nemala vidieť.
Nenávidela ho viac ako svoj život. Nenávidela ho, lebo ak by  nebolo jeho, mohla byť šťastná. Ak by bol normálnym a milujúci otcom, nikdy by netrpel muž, ktorého milovala, všetkými možnými poruchami osobnosti, psychotickými stavmi, či pocitom menejcennosti.
Mohli byť šťastní, zamilovaní a ona mohla byť mesiac pred termínom. Ich dieťa by malo zrejme už dávno meno, alebo by vedeli pohlavie. Plánovali by budúcnosť.
Ale nič z toho sa nikdy nestane. Vzal tomu mužovi schopnosť viesť normálny život, veriť v seba. Odmietol mu dať  dostačujúcu ukážku akoby mal dokonalý otec a hlava rodiny vyzerať.
„Nemám náladu na čvachtanie sa v posranej vode. Potrebujem zasunúť.“ Trošku sa zatackal, naťahujúc  za ňou ruky. No ona znova cúvla a teror jej srdce prinútil k zbesilému tempu.
„Povedal som, že sa máš vyzliecť! Skurvene som si zaplatil tak otrč tú tvoju vyšúchanú...“
„Pán Hagara... Pán Hagara, prosím...“ zapišťala hystericky, keď ju schmatol za ramená a postrčil k posteli.
Zamračil sa, klipkajúc očami akoby potreboval zaostriť. A mohla vidieť, kedy jej venoval skutočnú pozornosť vďaka ktorej ju spoznal.
Úľavou vydýchla, istá tým, že si zavolá iné dievča. No on ju prekvapil krivím, krutým úsmevom, ťahajúcim za jeho pravý kútik.
„Ty? Čo to máš, kurva, s vlasmi?“ Zaplietol svoje hrubé prsty do jej krátkej ružovej zmäti a silno zaťahal.
Bolo zvláštne, že to bola prvá otázka, čo jej položil. Ale napriek tomu, že ho nepoznala, vedela dosť, aby jej bolo jasné, že jeho myseľ pracuje úplne inak ako iných ľudí.
„Božie mlyny, sú to božie mlyny, čo mi ťa hodili do cesty.“ Zatlačil ju do postele aj napriek tomu, že bolo jasné, že si uvedomil kto je.
Na oplátku ona  odpovedala tlakom do jeho ramien v snahe dostať ho zo seba. No tak, ako jeho mladší syn, bol silný, ramenatý a plný svalov.
„Prosím, pane. Toto nemôžete... Chodila som s vaším synom,“ zafňukala, keď ju zatlačil svojimi bokmi do matraca a výsmešne si odfúkol do jej tváre.
„Zaplatil som si.“ Stlačil jej stehno naťahujúc pokožku a stískajúc ju až príliš. Cítila ako sa rezná rana s jemným puknutím, ktoré mohla len cítiť, otvorila a nové štípanie ju prinútilo zjojknúť.
„Môžete si vybrať lepšiu. Krajšiu. Je tu plno dievčat, ktoré sú omnoho schopnejšie ako ja...“
Znova ju zaťahal za vlasy silno až ju opäť prinútil zafňukať bolesťou.
„Nechcem inú. Teraz, keď mám teba, mám všetko, po čom som celé roky túžil. Budeš prosiť, plakať a modliť sa aby som prestal. Tak ako ona. Ako moja Betka, keď ju ten skurvenec napadol.“
Zhrýzla si do pery, len aby nevydala ani hlásku. Ak bude ticho zunuje ho a on odíde.
Schmatol jej negližé do svojich drsných rúk a trhol ním silno až látka zapraskala a odhalila jej dokurvené telo.
„Pros!“ nariadil, hučiac jej do tváre.
Nemusel vravieť dvakrát. Ťahajúc nohy pod seba  sa snažila dostať z pod neho na druhý koniec  postele a potom k dverám. Za nimi bude v pohode.
Schmatol jej členok a  potiahol ju nazad vrčiac niečo čomu nerozumela.
Znova zatlačil do jej kolena, nútiac ju k novej dávke kriku derúcemu sa z jej hrdla.
Potrebovala sa dostať k nočnému stolíku a stlačiť ten gombík.
„Pros!“ zopakoval, berúc jej prsia do rúk. Mačkajúc ich tak silno, až je do očí natlačil slzy.
„...prosím ...“ zachrapčala tíško s pohľadom upreným do jeho odporných očí.

„Aj ona prosila. Plakala a modlila sa... Keď ju to feťácke hovno...“ V jeho tvrdých očiach sa objavili slzy. Než  úplne povolil stisk a zostal na nej sedieť s hrotmi dlaní pritlačenými na svojich očiach.
„Dúfal som, každý deň sa modlil, aby sa podal na ňu. Aby mal jej krásne zelené oči, plné pery a mahagónové vlasy. Prosil som ju, aby ho dala preč, skôr než z neho bude dieťa. Nemal žiť. Nebol splodený z lásky. Bol mojou chybou! Mojím sebectvom! Pripomienkou ako hlúpym a povrchným chlapcom som bol. Keď som nechal moje dievča ísť domov zo zábavy samú len pre to, že som sa chcel ešte s kamarátmi zabaviť. Našli ho predávkovaného. Ani nezaplatil za to, že zabil dievča ktoré ma milovalo, ktoré som miloval. Nechal mi len prízrak nosiaci kus neho vo svojom lone.“
Bolelo ju každé jedno slovo. Jej duša sa trhala pre to nevinné dieťa, ktoré bolo vytvorené najodpornejším spôsobom.
Akosi vedela, o kom je reč. Nemusel ani povedať jeho meno. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. Zlyhala.
Zlyhala ako človek, ako žena, ako milujúca priateľka.
Mala na neho tlačiť, pripomínať sa, doliezať. Dokázať, že ho miluje, že je iba jeho.
„On za to predsa nemôže. Nemôže za spôsob, akým prišiel na svet.“ Plakala ako dávno nie.
„Je jeho vernou kópiou!“ bľačal jej do tváre, omotávajúc ruku okolo jej krku. „Nemôžem vrátiť čas, ale môžem sa pomstiť. Mohol by som.  Ublížiť ti. Oko za oko,“ rozjímal s prázdnym pohľadom. „Ale si troska, ja ti už naozaj viac nemôžem ublížiť,“ šepol stále viac sebe, keď si prezrel jej zničené telo a zaťahal za zápästie, aby si mohol poriadne pozrieť nepekné rany po vpichoch v laketnej jamke.
„Tak odíďte! Vezmite si iné dievča a zabudnite, že ste ma tu videli,“ nariadila roztraseným hlasom a  postavila sa na vratké nohy.
„Ale ja som si zaplatil teba. Čo by povedal Johnny, ak by som mu povedal, že dievča, čo som si vybral, mi odmietlo poslúžiť? Prišiel som pre zásun. Zaplatil som si ho. Dostanem ho od teba. Milujem predstavu, ako mu hádžem do tváre, že som ťa trtkal. Že si malá feťácka špina, čo pre dávku fajčila môj kokot,“ usmial sa, zastrkávajúc jej neexistujúci prameň za ucho a za zátylok ju tvrdo pritiahol k sebe.
„Alebo by som mohol vybaviť, aby si zostala bez dávky koľko... Dva, tri dni? Aby ťa zamkol v izbe a nepustil von. Mám prachy, dievčatko. Dokážem zaradiť, aby si sa k Heráku nedostala ani na päť metrov.“
A bolo to tu znova. Predstava, že by ho nemala. Že by bola na suchu. Vedela vydržať šesť hodín s miernymi absťákmi, ale dva dni? Už pol dňa bolo na obesenie.
Do očí sa jej znova natlačili slzy pre rozhodnutie, ktoré musela urobiť. Johnny by urobil presne to, za čo by dostal zaplatené. Ak by mu povedal, aby ju zavrel do pivnice  a nechal ju tam po tme a bez dávky týždeň, urobil by to. Pre peniaze všetko.
„Nech je  to rýchle!“ zavrčala, keď si ľahla na brucho, skrývajúc tvár do matraca.
O nič nešlo. Bol to len ďalší zákazník, ktorý sa urobí, ona dostane dávku a svet sa bude ďalej točiť.
Nezáleží na Dantonym. Jemu tiež na nej nezáležalo dosť, aby sa staral.
Cítila jeho ruky prechádzajúce po je chrbte až sa zastavil na  zadku a stisol ho. Silno zabárajúc prsty do jej mäsa.
„Zaplatil som si kompletku a kurvu, čo mi dá žhavú trtkačku. Nie porísko, čo podrží. To si môžem zbaliť dáku pätnásť ročnú zlatokopku niekde v bare, čo mi dá prehnutá cez kapotu môjho auta. Začni fajkou.“
Trhla sebou, chvíľu ležiac na matraci. Nemohla nahnevať Johnnyho.
Odignoroval ju  a jej strnulosť a s pokojom svätca si ľahol na posteľ, rozopínajúc si nohavice.
„Mám to rád až po koreň, žiadne zuby a pekne silno saj!“
Ani nemrkla, keď ho vzala do rúk. 
Bola slabá, špinavá a zbytočná. Slabá, slabá, slabá. Úbohá, zbytočná, skrachovaná mrdka. Úbohá, skrachovaná mrdka.
Mala ho vyfuckovať.  Mala mu napľuť do tváre a uštedriť mu kopanec medzi nohy. Ale nemohla.
Závislosť bola jej pani. A ona nebola bojovnica, aby sa pozviechala a postavila sa jej. Bola ňou ovládaná v čase, keď ju za vlasy potiahol hore a  prinútil ju si na neho obkročmo sadnúť. Udávajúc divoké tempo, pumpujúc bokmi do jej unaveného tela.
Nechala ho nadávať jej, posmievať sa, keď jej slzy zmáčali jeho zápästia, ktorými ju držal po stranách hlavy za vlasy. Vrčal urážky na Danteho a bolo tam viac informácií o spôsobe  ako ju našiel v parku, ako Dante bude trpieť, keď mu povie, že dievča, ktoré hľadal ako pominutý, nechalo jeho otčima vytrtkať jej mŕtvu dušu z tela.
A aj tak sa nedokázala dostatočne sústrediť na nič iné, len na to, že keď ho to omrzí, keď sa urobí dostatočne veľa krát, aby jeho telo pocítilo konečnú, spokojnú únavu, dostane svoju dávku. Schúli sa do klbka a stratí sa v sebe.
Navždy.
Zhodil ju zo seba ako špinavú handru a ona bez snahy ubrzdiť pád dopadla na kraj postele. Nahmatala plachtu a pretiahla si ju cez seba, neotrhávajúc pohľad z jeho svalnatého a rozložitého chrbta na ktorom mal tetovanie malého draka. Podobného tomu, čo videla na Tedovom prsnom svale. Akurát sa chvost ťahal až do poly chrbta, stočený do písmen tvoriac meno ženy.
Alžbeta bolo tvorené kurzívou a ostne dračieho chvosta tvorili tvrdú ozdobu každej slučky.
Nevedela, čo to majú s drakmi, ale bolo jasné, že Dantony nemal právo nosiť to tetovanie. Jeho telo mala zmapované do posledného milimetra a žiadne atramentové šialenstvo jeho krásnu pokožku neohyzdilo.
Zo svojich tuho šedých nohavíc vytiahol cigarety a bez toho, aby sa na ňu otočil, si zapálil. Svaly na jeho chrbte boli stuhnuté a ruky sa mu klepali viac ako jej a to sa blížila k bodu, kedy bude potrebovať svoju odmenu za odbavenie zákazníka.
Inokedy bola celá bez seba, kedy dostane vrecko s bielym práškom. Teraz však bola podivne prázdna.
Sledovala ho, ako sa tras jeho tela zosilňoval a jeho krk vypustil tiché zaskučanie. Potom ďalšie a ďalšie než tresol päsťou do skla.
Prudko sa k nej otočil, odhadzujúc cigaretu na zem. Vedela čo bude nasledovať. Mal to v očiach. Jeho telo sa vyhuplo s ľahkosťou atléta na posteľ a prišpendlil ju obkročmo si na ňu sadajúc. Jeho rana bola očakávaná, ale aj napriek tomu prekvapila intenzitou pocitov, ktorými ju zaplavila.
„Budeš sa od neho skurvene držať ďalej! Dal som mu dobré postavenie v spoločnosti, má najlepšiu školu. Nedovolím ti, aby si sprznila moje meno. Nedopustím, aby sa vláčil s narkomankou a zničil, čo som budoval celý môj posraný život!“
Jeho stisk sa  uvoľnil a ona jazykom  pomaly prešla po spodnej pere. Tak ako si myslela. Bola rozbitá a krvácala.
Ale nemohlo ju to trápiť viac.
„Naozaj pre neho nemáte ani trocha lásky? Ani jedno milé slovo, či úsmev?“
„A čo si ty, aby si mi tu prednášala? Čo ty vieš o tom, aké to je sledovať, ženu čo miluješ meniacu sa na veľkú tehotnú guľu s vedomím, že to malé čo v nej rastie, nie je tvoje a ty ju ani nemôžeš nenávidieť za jej rozhodnutie nechať si ho, lebo to bola tvoja vina? Čo ty o tom vieš? Dal som mu všetko, čo som bol povinný. Mal strechu nad hlavou, jedlo a školu, čisté oblečenie. Dokonca aj tie hlúpe hračky som mu vždy kúpil. Nie som povinný ho milovať.“
Asi mal pravdu. Nebol.
A ju  to bolelo.
Mala všetko. Milujúcu rodinu, priateľa, kamarátov. Teraz nemá nič. Je sama. V štádiu, keď jej normálnosť dňa zahŕňa sex s chlapmi pre dávku. Nie pre peniaze, nie pre zábavu... Pre tvrdé drogy.
Nechala sa pre ne biť, rezať a čerešničkou na torte jej úplnej amoralizácie urobila otčima muža, s ktorým čakala dieťa, ktorého milovala a ktorý ju zničil.
To uvedomenie ju úplne paralyzovalo.
Nechala ho tam a nahá, neočistená vybehla krížom cez celý podnik do zadnej časti.
Obrázky Dantonyho a jeho nevlastného otca sa vpili do kopy a tá koláž ju zrážala na kolená po takmer každom kroku.
Nevedela ako sa dostala do izby. Dokonca si nemohla vybaviť, ako vedela, kade má ísť.
Ani len nepočkala na svoju dávku, ktorú jej mala Klára dať po odchode „spokojného“ a dobre vyprázdneného zákazníka.
Počula šum, keď sa dvere jej izby otvorili a Anna jej dala to, čo si odrobila, na stolík. Švihla na to svinstvo rýchly pohľad a do očí sa jej nahrnula nová dávka sĺz.
Ublížila rodičom, zradila a okradla Jakuba. Zničila život Mirovi.
Zabila dieťa muža, ktorého milovala. Stratila ho navždy sexom s jeho nenávideným otčimom.
Anna jej niečo vravela. Nejasne vnímala jemný dotyk na ramene, no striasla ho, stále sledujúc cez rameno to vrecko.
„Som prekliatím, pre všetkých, ktorých som kedy milovala. Možno je len správne, že ty si tým  mojím,“ šepla prášku, ktorý tíško odpočíval, čakajúci kedy ho pustí do svojho tela a bude ju môcť oslobodiť od jej mysle plnej nečakanej sebareflexie.
„Di. Johnny musel odísť na stretnutie s novým partnerom. Ak by si potrebovala niečo, čokoľvek... som v našej izbe, áno?“
Preklad: Ak budeš chcieť viac, len si povedz.
Nečudovala sa, že prebieha ich stretko takmer o jednej ráno. Boli to špinavé kšefty. Nepotrebovali Slnko, aby boli dotiahnuté do úplného konca. Démoni vychádzajú von až za súmraku.
„Ten chlap, čo  som ho vzala, už je preč?“ Nevedela prečo sa na neho pýta. Nikdy  ju natrápili dokonca ani keď na nich pracovala.
„Zostal v bare. Prečo? Čo sa deje? Si divná.“
Mykla plecami, sledujúc suchú stopu na vnútornej strane svojich stehien. Nepoužil kondóm. Dokonca  ani to ju nenapadlo.
Potrebovala sprchu. Kde však nájsť dosť odhodlania to uskutočniť? To by musela mať o seba aspoň mizivý záujem. Ale ten  sa vyparil vo chvíli, keď sa podvolila a vzala ho do úst.
„Potrebuješ kúpeľ, dievča.“
Nový život.
To jediné potrebovala. Vrátiť čas a nikdy  neprijať Tadeášove pozvanie. Vrátiť čas a byť verná jej detskej láske. Vrátiť čas a byť Didianou, ktorú všetci  milovali.
„Samozrejme, len potrebujem nabrať dych. Ten starý kokot mal výdrž.“ Silene sa zasmiala v snahe vtesnať do hlasu trochu voľnosti a  normálnosti.
„Žhavý je kurevsky, to je pravda. Koľko môže mať? Štyridsaťdva, tri?“
„Štyridsaťsedem,“ šepla, spomínajúc na Danteho výraz tváre, keď jej vravel, základné informácie pri hre Dvadsať otázok, ktorú raz spolu hrali.
„Tak šukateľný päťdesiatnik je raritou, že dokonca aj ja by som si dala povedať, a to Johnnyho milujem,“ vtipkovala a smiala sa zatiaľ, čo Didiana bola stratená v spomienkach.
Jeho hlas, úsmev, bozky, dotyky. Spôsob, akým sa prehĺbili jeho jamky v lícach, keď nahodil fiškus polo úsmev. Ako ju držal, keď tancovali. Ako ju láskal, keď jej bolo zle a šla si vyvracať vnútornosti. Jeho vôňa a jemnosť kučier štekliacich ju v tvári.
Chýbal jej. Tak strašne, že to až fyzicky bolelo.
Hovno vedel o tom, či je možné milovať niekoho po dni, po mesiaci, po roku. Ona ho milovala.
Položila ruky na prázdne, prepadnuté brucho a stisla dlane tvrdo na žalúdok.
Mala si to dieťa nechať. Mala by aspoň niečo, čo by jej stále pripomínalo lásku, čo k nemu cítila. Mala by kúsok z neho.
Nemalo význam ďalej sa trápiť. Nastane čas, keď si každý človek uvedomí, že je koniec. Bola dosť sadomasochistická.
Bola unavená a zničená. Ovládaná proti svojej vôli už neskutočnú dobu. Potrebovala vziať zvyšky života, čo jej ostali do vlastných rúk. Kým nestratí aj to málo, čo jej z jej svojprávnosti ostalo a jej mozog sa neusmaží pod ťarchou jedov, čo si do neho dobrovoľne tlačila.
Musela ho počuť. Povedať mu... ani nevedela čo. Možno nič. Len ho počuť.
„Potrebujem si zavolať,“ oznámila Anne, ktorá sa usmiala akoby o nič nešlo.
A vlastne ani nešlo. Pre ňu to nič neznamenalo. Pre nikoho.
Bol to len hlúpy telefonát človeku, ktorý už ani nebude jej minulosťou. Ktorý nebude ani spomienkou. Nebude už viac môcť byť.
„Donesiem ti môj telefón. Ideš zavolať mamke? Alebo kamarátke? Ach, dievča. Konečne si dostala rozum. Vždy som vedela, že sa to stane, že sa uvedomíš a rozhodneš sa správne.“   Tlieskala nadšene a usmievala sa, keď vybehla z dverí jej izby.
A ona sa tiež usmievala. Mala to urobiť dávno. Možno potrebovala klesnúť až na samé dno, aby si uvedomila, že to, čo sa deje, nemá význam. Že nemá zmysel bojovať s tým, čo je aj tak nevýhnutné.
Trvalo chvíľu než priklusala s miliónovým úsmevom a podávala jej telefón.
„Idem si dať kúpeľ. Keď je Johnny preč, meditujem. Pri ňom si kúpeľ vždy užijem, ale som z neho tak unavená. Však vieš čo myslím...“ chechtala sa, kývajúc obočím.
Sucho sa na ňu usmiala, jej myseľ už bola inde.
Mala byť prekvapená, že jeho číslo bez zadrhnutia vyťukala v rekordnom čase. Ale nebola. Mala pamäť na čísla.
Jakubove si tiež pamätala. Zrejme mala mať výčitky, že nezavolá jemu, ale on bol spokojný . Mal Katu a žil svoj život v krásnych farbách.
Možno by mala cítiť ťažobu, že nevolá rodičom, no v okamihu ako sa  pravidelné túúú  zmenilo na hrubé a ospalé „Prosím, Hagara.“ Všetko šlo k šípku.
Nebolo nič, len narastajúci hlad  a diera v hrudi tlačiaca do jej očí slzy a zvierajúca jej hrdlo.
„Haló...“
„Ľúbila som ťa, vieš... Dokonca aj po tom, čo si ma opustil, čo si mi nakázal dať to dieťa preč.“ Popotiahla, utierajúc si nos do hrany dlane.
„Didiana? Si to ty?“ Jeho unavený hlas bol zrazu čulý a ona počula šušťanie obliečok ako vstával z postele.
„Neviem, koľkým ženám si ponúkol zaplatenie interrupcie?“ zavtipkovala aj keď ju práve to prinútilo rozplakať sa ešte viac.
„Kde si? Prídem po teba. Porozprávame sa o všetkom. Áno? Len mi povedz, kde si a ani sa odtiaľ nepohni. Môžeme začať od znova. Podstúpiš terapiu, zaplatím ti najlepšiu súkromnú kliniku, zvládneme to spolu a...“
„Nechcem. Nemôžem. Dovolila som mu... Ach, Bože... Nechala som ho... Tvoj otčim... Len som chcela počuť tvoj hlas. Vieš?“
„Čo je s ním? Čo s mojím otcom?“
„Chýbaš mi,“ fňukala, ignorujúc jeho otázky.
„Aj ty mne, aj ty mne, zlatíčko...“
„Prestaň! Neklam! Neskúšaj na mňa tie psychologocké sračky. Kde si bol posledných deväť mesiacov?! Kde si bol, keď som si líhala pod nôž?“
„Je mi to ľúto. Úprimne ma to mrzí. Nedokážem však zmeniť to, čo sa stalo, čo som urobil. Mrzí ma to. Ani nevieš ako...“ odmlčal sa, vypúšťajúc do jej ucha ťažký trhaný povzdych.
„Musím ísť, Dante. Len som ťa potrebovala počuť. Nechcem sa hádať.  Opatruj sa a miluj svojho brata. On za to všetko nemôže rovnako ako ani ty.“
„Čo to všetko znamená? Did...“
Hľadela na telefón iba chvíľku než sa znova rozoznel, preblikávajúc na display jeho číslo.
Vypla ho. Bolo možné, že bude volať ešte stokrát a možno nezavolá už ani raz. Jej sa to už aj tak nebude týkať.
Pomaly, bez náhlenia, prešla k Anninej izbe a zaklopala. Nik však neotváral a tak sa pozvala sama. Prvýkrát. Z kúpeľne, sa šírila tichá hudba a falošné nanákanie dievčaťa, ktoré bolo tým najšťasnejším vo svojej mizérií.
Zaklopala na dvere kupeľne no nevošla. Poslušne počkala než ju Anna okríkla a pozvala dnu. Ale aj tak zostala za dverami.
„Doniesla som tvoj telefón. Ďakujem... Za všetko.“
„Jasné, kočka. Vidíme sa o hodku, ešte nemám čiaročky,“ zakričala cez hudbu a  pokračovala v jódlovaní.
Usmiala sa na dvere a pohľadom poblúdila po miestnosti.
Na posteli bol rozostlaný paplón a po podlahe sa váľali jej šaty. Sklonila sa ani nevedela prečo a pomaly ich pozbierala, prehadzujúc cez kraj postele.
Jej oči zablúdili k presklenému TV stolíku, kde uvidela zväzok kľúčov.
Sykla, ťahajúc vzduch pomedzi zuby. Vedela, že tam je aj od Johnnyho kancelárie. Vedela, že ten s fialovým plastom na hlavičke je ten, čo potrebuje ak sa do nej chce dostať.
Bude to lepšie. Rýchlejšie.
Zastavila sa vo svojej izbe.  Vzala kozmetickú taštičku, v ktorej mala veci na sprchovanie od sprcháča, šampónu až po žiletky pod ktorými mala ukryté škrtidlo a ihly.
Bez problémov sa dostala do Johnnyho miestnosti. Jeho kráľovstva, kde vládol  veľký mahagónový stôl.  S jednou obyčajnou PC stoličkou  za ním a  dvoma malými čalúnenými kreslami pred ním. Pár skriniek s chlastom, sejf s tradičným točivým zámkom a obrázky jeho a Anky na milión spôsobov.
Nikde však nevidela to, po čo si prišla. Bola hlúpa, ak si myslela, že by to mal vyložené na poličke ako chlast.
Nemrhala časom a pustila sa do prehadzovania. Zásuvky, skrine, všetko čo nepotrebovalo kľúč bolo, samozrejme, neškodné.
Bola zúfala, nič jej nevychádzalo ako chcela. Bolo zbytočné sa tam trepať.
Možno nemala v osude ten ľahší spôsob. Zrejme bola skutočne zlý človek.
Chcela zmiznúť a už sa nevrátiť, no potom si to všimla,  trezor nebol zatvorený. Len privretý  a ona sa nad tým musela rozosmiať.
Zrejme ho Anna nezatvorila, keď jej pripravovala poslednú dávku, ktorá bola stále na jej stolíku v jej izbe.
Nekontrolujúc okolie sa k nemu pohla a jej srdce zakoplo pri pohľade na tú úhľadnú radu poskladaných balíkov všetkých druhou ilegálnych látok.
Neváhala. Natiahla sa po tom vrchnom, jej obľúbenom, a strkajúc ho do nohavičiek sa, ako posraná, pohla do kúpeľne.
Mala náhlu potrebu zavolať matke, no vzdala to. Vytrápila ju viac než dosť a aj otca.
Johnny sa postará, aby ju nik nikdy nenašiel.

To bolo to na čo sa spoliehala. Nechcela byť nájdená. Nikdy oplakaná. Chcela proste len nebyť.