sobota 10. prosince 2016

Budeš môj - 5 - 10. kapitola




















5. kapitola
Výčitky, tak strašné, tak trýznivé. Mala pocit, že jej snáď roztrhne hruď. Nevedela, ako sa mu pozrie do očí, ako budú ďalej fungovať. Vedela, že to nepôjde. Po tom čo urobila.
Nemohla to dokonca zvaliť ani na promile v krvi, lebo si pamätala úplne všetko. Jeho ruky, zuby, vrčanie. Nemalo sa to stať. Ale neľutovala.
A to bol ten dôvod, prečo ju pohlcovali vlny výčitiek. Mala sa kajať, nenávidieť každú sekundu, ktorú strávila v jeho „komôrke“. Nemohla.
Bolo to najkrajšie, čo kedy zažila. Vedela, že k nej niečo musí cítiť. Nechal tam rozrobenú brunetku, pozval ju na párty, chcel ju tam. A jeho tajomstvo o otcovi tyranovi ich spojilo. Bude tu pre neho, aby sa jej vyrozprával a otvoril jej svoju nežnú stránku. Prinúti ho zabudnúť na tú jeho Niky.
Problém bol Jakub.
Vlastne ona bola jeden veľký problém. Nechcela o neho prísť. O istotu, priateľstvo, opateru a lásku, objatia, bezpečie, ktoré ponúkala jeho náruč.
Hrdlo mala stiahnuté a hlava ju bolela z toľkého premýšľania ako z toho von. Chcela ich mať oboch.
O Jakuba prísť nemohla, bol jej súčasťou. Bola ohromný sebec, no predstava, že bude bez neho, ju bolela, no rovnako túžba po Tadeášovi.
Chcela ho získať, musela napraviť to, čo pobabrala, možno ak by sa spolu porozprávali a ona mu vysvetlila, že bola ovplyvnená alkoholom. Že nie je dievča, čo by dalo každému... Možno by ju pochopil. Veľa vzťahov začína sexom. Prečo nie ten ich? Ak by mu ukázala, že jej môže dôverovať a otvoril by sa jej...
Zatriasla hlavou a zababušila sa viac do periny. Nebolo dobré premýšľať o vzťahu s Tadeašom. Bolo príliš skoro, najskôr ho musí dokázať zlomiť a prinútiť ho vidieť, že k sebe patria, že mu bude oporou, bez ohľadu a to, čo si iný budú myslieť.
Bola si istá, že je to dobrý chlapec, len okolnosti a jeho otec ho prinútili správať sa ako debil. Ak by nemala taký strach z konfrontácie, už by dávno stepovala pri jeho dome a snažila sa zistiť, či na krásnej tvári nie je dôkaz jeho násilnického otca.
Predstava, ako do neho tlčie, a on sa nebráni...
Vedela, že by jej teraz nepovedal nič, len by ju znova vyhnal a uzavrel sa pred ňou. Nemusela mať odbor Psychológia, aby dokázala predvídať jeho správanie v situácii, ak by na neho vyrukovala s niečím ako dôveruj mi, mne môžeš. Dôvera sa buduje. A ona urobí všetko, aby ju získala.
Zatiaľ bude s Jakubom a uvidí. Jakuba poznala a jeho svet bol tým jej a naopak. Vedela, že ak bude s Tadeášom, príde o neho. Jej vnútro sa rozbilo na milión kúskov a bolesť pripravila o schopnosť nadýchnuť sa. Len tá predstava, že by už nebol súčasťou jej života, každého dňa. Bola blázon, ak si myslela, že by to bolo možné.
To bolo nemysliteľné.
Nie! Nemôže o niečom takom premýšľať, bol to len ošiaľ. Patrí k Jakubovi, vždy patrila.
On nie je nič, len krátky románik, len chlap, ktorý ju lákal a dostala, čo chcela...
Vyskočila z postele, potkýnajúc sa o vlastné nohy. Musela ísť za Jakubom, napraviť tú hroznú vec. Ospravedlniť sa.
Opláchla si tvár, tentokrát kašlala na make-up, a vlasy stiahla do vrkoča. Veď on ju miluje aj bez líčidiel. Nie raz ju bozkával na celú tvár, na každú malú pehu pokrývajúce jej líca a nos.
On je bezpečie a istota. Opakovala si dookola, keď šprintovala k nemu, chrániac sa pred silným slnkom šiltovkou, ktorú jej dal pred rokom „ako pred zásnubný dar“. Bol to iba vtip, keď ju kupoval, no časom to obaja začali brať vážne, neoficiálne a predsa skutočne.
Podvedome prešla po ružovom nápise na čiernej látke, kde bol názov niečoho, čo pravdepodobne ani neexistuje. Bol to šmejd kúpený v jedno z tých kórejských obchodíkov. Možno akási univerzita niekde v Soule.
Zazvonila pred bytovkou a netrpezlivo očakávala bzučiak, ktorý by ju vpustil ďalej do budovy, no nič sa nedialo. Zhrýzla si peru a zdvihla pohľad zameriavajúc sa na okno ich kuchyne. Bolo jasné, že nič neuvidí, byt mali na štvrtom poschodí, len hlúpe, nevysvetliteľné gesto.
Znova zazvonila a potom znova, bolo pol jednej, nebolo možné, aby neotváral. Jedine ak sa dozvedel, čo sa stalo a teraz ju proste ignoruje.
On to vie! napadlo jej okamžite. Prečo by inak neotváral, dokonca jej nezavolal, ani raz. A to jej vždy volal aj desaťkrát za noc. Len aby vedel, že je okej.
Žalúdok sa jej stiahol a hrozilo, že sa povracia. Nebola pripravená na ten rozhovor. Nechcela s ním o tom diskutovať a nevedela si predstaviť, ako by taký dialóg vyzeral.
Vytiahla mobil a skúsila mu zavolať, no po pár zazvoneniach ju to hodilo do schránky, kde oznamoval, že je mŕtvy a nech zanechajú odkaz alebo nech sa ozvú neskôr. Uškrnula sa, jeho zmysel pre humor mal niekedy skutočne nádych morbídnosti.
Ignoroval ju. Proste jej nedvíhal a ju pohltila panika. Predstava ako sa hádajú a on ju obviňuje z vecí, ktoré vyviedla a ona sa nebude môcť brániť. Že bude usvedčená a už to len tak neuhrá, jej spôsobila panický záchvat. Nedokázala prinútiť pľúca k spolupráci a pomaly sa dusila strachom.
 Nenávidela, keď bola na vine a nemohla sa obhájiť. Zakaždým aj keď príčinou hádky bola ona, si chybu nepriznala. Bila sa do krvi za svoju pravdu, aj keď nebola správna a ona to vedela.
Teraz nemala ako obhájiť svoje činy, ani ich zaprieť, keď mu to potvrdí sto ďalších ľudí.
„Zlatko?“ objavil sa pri nej s igelitkou plnou potravín.
Keď zbadala jeho prekvapený, no usmievavý ksichtík, všetok strach bol preč. Nemal ani tucha...
„Neozýval si sa, tak som sa rozhodla prísť ťa skontrolovať,“ vydýchla, spokojná, že môže hrať rolu starostlivej priateľky a on nevie nič o jej excesoch.
„Hádam si sa nestrachovala.“ Vtisol jej rýchly bozk na tvár a pohol sa k vchodovým dverám, aby ich mohol otvoriť.
Pri dotyku jeho jemnej, oholenej tváre ňou prešlo chvenie. Ale nie to príjemné. Stiahlo jej znova žalúdok a mala až nutkavú potrebu ten dotyk pier zo svojej tváre odstrániť dlaňou.
Hľadela na neho a snažila sa dostať späť do role Didiany, ktorá ho milovala, a jeho dotyky boli spúšťačom túžby a potreby jeho blízkosti.
Nešlo to. Pri predstave, že by sa jej mal dotknúť, sa stavali chĺpky na zátylku.
Podoprel nohou dvere a vyzval ju v tichom geste, aby pokračovala ďalej.
Nevedela či je to dobrý nápad. Mala strach, že sa bude chcieť túliť, maznať, a ona si nevedela predstaviť, čo by to spustilo.
Ak sa od neho začne odťahovať, všimne si, že je niečo zle. Ak sa jej spýta čo sa deje, nedokáže to tajiť. Vysype mu všetko a to bude koniec. Ale zaváhanie si tiež nemohla dovoliť. Pod jeho očami sa rysovali slabé kruhy pod očami, tak typovala, že si večer tiež užil a značne sa predĺžil. A tak sa spoliehala na jeho únavu.
Strnulo sa usmiala a prešmykla dnu prekračujúc jeho nohu. Narazila pri tom do jeho hrude a inokedy by to využila na to, aby mu venovala bozk alebo laškovné uhryznutie, teraz sa však len pretisla cez priestor dverí a jeho tela a vybehla k výťahu.
Nijak to nekomentoval a len si prehodil igelitku do druhej ruky. Nechávajúc dvere, aby sa s tichým ťuk zatvorili.
„Tak, aký bol večer? Kata zasa ogrcala celé vécko?“ zabával sa, opierajúc sa o kraj výťahu.
Len pokývala hlavou, nechcela sa veľmi zamotávať do lží. Už teraz toho bolo viac než dosť.
Premeral si ju zvedavým pohľadom. Spozoroval, že niečo nie je v poriadku a jej srdce sa rozbúšilo, keď sa k nej sklonil.
„Si v pohode, Poppy? Tváriš ako Ježiško na kríži. A si neobvykle ticho. To mi chceš povedať, že Kata nevyviedla nič, na čom by som sa mohol zabaviť? Asi má na ňu ten jej fakt dobrý vplyv, len neviem na kom sa teraz budem zabávať,“ trepal dve na tri a škeril sa.
Jej však nič vtipné neprišlo. Cítila sa ako vo zveráku v jeho prítomnosti. Ten pocit, keď hľadela do jeho úprimných, modrých očí. A úsmev, ktorým pripomínal malého chlapca, ju nútil utekať. Ako mohla zotrvať v spoločnosti niekoho, kto jej dôveroval a ona ho zradila?
„Celkom pokojný večer, klasika,“ šepkala, hľadiac všade, len nie na neho.
Konečne pochopila, ako sa cíti človek, keď klame blízkej osobe a tají hrozné špinavstvo.
Výčitky ju žrali ešte aj potom, ako sa ocitli v jeho byte a on vykladal nákup.
Bolo to hrozné. Tá jeho bezstarostnosť, s ktorou vystupoval, akoby sa nič nestalo, akoby nevidel, ako sa im to rúca.
Uškrnula sa, keď si uvedomila, že on to nemá odkiaľ vedieť, nemá to prečo cítiť. To ona bola zradca a dokonca ešte aj pri výčitkách sa dokázala stále plne vrátiť do chvíle, keď patrila iba jemu. Síce medzi kartónmi mineráliek, múk a cukru, ale bolo to vlastne celkom jedno.
„Budeš na mňa len tak hľadieť, alebo mi pomôžeš s prípravou večere?“ upozornil ju na skutočnosť, že stále bez pohybu stála pri dverách kuchyne, zatiaľ čo on už stihol pripraviť dosku a nože.
Jeho kulinárske umenie nebolo práve najslávnejšie. Vedel urobiť zapekané plnené prsia syrom a šunkou. Celé varenie spočívalo v rýchlych a jednoduchých receptoch, ktoré často dokázal pomrviť s prehľadom začiatočníka. Nemohla ho nechať o hlade.
„Prepáč... Čo chceš dnes variť?“ pýtala sa aj keď tam videla kuracie prsia, slaninu a čabajku.
Poškrabal sa na vrchu hlavy a hodil po nej pohľad malého výmyselníka.
Musela pokrútiť hlavou. Nebola síce v kuchyni najobratnejšia, ale ktoré osemnásť ročné dievča áno? On si za to myslel, že je snáď Oliver a vymýšľal si recepty, ktoré boli často súce do koša. Neexistoval človek, čo by bol schopný ich skonzumovať.
„Ja, myslel som, že by bolo celkom dobré zapiecť kuracie prsia so slaninou a klobásou, a k tomu hranolky?“ Pýtal sa jej?
„Kubi, ty sa ma pýtaš? Ty si kuchár bez čapice,“ mykla plecami a siahla po klobáse. Nemala chuť na ulepené prsty od surového mäsa.
Boli zladený, on automaticky siahol po prsiach a pod prúdom vlažnej vody ich opláchol.
Často si takto varili, teda ona mu pomáhala uvariť, keď bola jeho matka v práci. Aby sa chúďa nemusela ešte po príchode z práce trápiť s varením.
„Premýšľal som, že by sme to mohli podliať ešte kečupom, urobilo by to trochu omáčky, nemusela by si ho potom pridávať na hranolky, čo? Myslíš, že by to tak šlo?“ pýtal sa jej.
Skutočne bol rozkošný, keď sa s ňou radil. No ona teraz potrebovala, aby urobil niečo zlé, niečo čím by ju nahneval a ona sa nemusela cítiť tak zle. Sledovala jeho jazyk uväznený medzi perami a usmievala sa ako debilko, keď si vzal prsia a začal ich krájať na plátky.
„No vyskúšať to môžeme,“ prikývla neprítomne automaticky sa pohla k chladničke.
Zastavil ju, objal okolo pása a vtisol malý bozk na šiju.
„No tak, vidím, že ťa niečo trápi,“ dobiedzal, stále perami priloženými na jej jemnej koži.
Trápilo ju všetko. To, čo urobila aj to, že sa jej neozval. Po tom, ako ona jediná vie ako to medzi ním a jeho otcom je, mala pocit, že by to mohlo vytvoriť akési puto medzi nimi. Zjavne sa mýlila.
Aj keď sa jej nemal ako ozvať, on predsa nemal jej číslo. Možno čakal, že príde...
V jej bruchu sa znova zachvelo a ona sa usmiala nad tým pocitom.
„Nie, len sme to s Katou trošku prepískli Amundsenom, a tak mám pekelnú migrénu,“ sťažovala sa, zatvárajúc chladničku.
Bozkal ju na spánok a nechal tak všetko a pustil sa do prípravy turka.
 Nezaslúžila si ho, bolo jej to jasné. Pomaly krájala klobásu na krúžky a snažila sa ignorovať nutkanie všetko mu povedať. Nebolo by to na nič dobré, iba čo by sa pohádali, rozišli, iba čo by mu ublížila.
Nakoniec pre pocit nápravy všetkého zlého a klamstiev siahla aj po mäse. Naukladala všetko aj s plátkami nakrájanej anglickej slaniny do zapekačky a chystala sa okoreniť, keď ju zastavil, hádzajúc do nej utierku.
„Sadni, zlatko, vypi si kávu, a ja to mäso nakorením,“ uškrnul sa na ňu, keď jej pred nos vopchal šálku s voňajúcou tekutinou.
Poslušne si sadla za stôl objala ju rukami a sledovala jeho dlhé prsty ako doslova vmasíroval do mäsa koreniny aj s kečupom.
„Bude to dobrotka,“ sľuboval jej keď do misy ponoril aj druhú ruku.
Prikývla. Dúfala, že to tak bude. Naposledy jeho zapekaná brokolica so syrom a ančovičkamy nedopadla slávne. Iba sa zbytočne namordoval s ich malými hlavičkami a jeho ruky dva dni smrdeli rybacinou.
„Ja ti verím,“ skrývala smiech za šálkou sledujúc jeho zamračenie.
„Však počkaj, toto mi vyjde a ty mi na oplátku urobíš masáž!“ Utrel si ruky a vystrel k nej svoju pravicu.
„Stávka?“ kontrolovala s úsmevom a potriasla jeho rukou.

Bolo to výborné. Hranolky boli trošku zle scedené, ale nakoľko ich vypekal na panvičke, lebo ich fritéza im dvakrát vyhodila poistky, boli "poživateľné".
Usmievala sa na neho, keď si ukradla z jeho taniera ešte trošku mäsa. S výrazom anjela si skryla ten kúsok v ústach a našpúlila ich v hranej maznavosti.
Človek pri jeho bezprostrednosti ľahko zabudol na hriechy a dostal sa späť do role milujúceho partnera.
„Poď, trošku sa natiahneme,“ vyzvala ho s úmyslom odčiniť svoje prehrešky masážou a potom aj niečím hriešnejším.
Bez reptania vstal a odtiahol ju na gauč, kde sa vyvalil a pustil televízor. Nie preto, že by v nej snáď niečo dávali, bol to hlúpi zvyk, ktorý mala ona a on si ho vzal za svoj ani nevedel kedy. Televízor bol tichým spoločníkom, aj keď ho nik nevnímal či už pre rozhovor, ktorý medzi sebou viedli, učením, alebo maznaním.
Spokojne vyskočila na jeho zadok a odtiahla mu tričko čo najvyššie.
„Potom urobíš aj ty mne, jasné?“
„Hm... Hĺbkovú, tak, ako to máš rada.“ Počula smiech ktorý tíšil vo vankúši.
„Čo to? Od kedy so mnou takto rozprávaš?“ karhala ho, capkajúc po nahej lopatke. Bola zvyknutá na jeho dvojzmysly, ale teraz ju prekvapil. A ona sčervenala, keď si vybavila chvíľu s ním a jeho otázku či je dosť... Zatriasla hlavou. Jej telo už len pri spomienke na tón jeho hlasu začalo reagovať.
„Ako takto? Nerozumiem, veď som len povedal, že ťa pomasírujem, tak ako to máš rada,“ zabával sa, stále popierajúc dvojzmysel.
Nechala to tak a sústredila sa na svaly jeho chrbta. Predstava, že je to On, ju rozohriala, aj keď jeho chrbát musel byť oveľa rozložitejší, svalnatejší.
Sklonila sa k Jakubovi a ruky vymenila za svoje pery a jazyk.
Unikol mu tichý ston a skôr, ako si stihla uvedomiť, ich pozície sa vymenili a ona bola uväznená pod jeho štíhlym telom.
Nebránila sa, keď jej rukou vkĺzol pod tričko a pomaly ho z nej stiahol. Tešila sa na to.
Problém nastal až o hodnú chvíľu, keď pár sekúnd pred svojim cieľom takmer vyhŕkla meno iného chlapa.
Chlapa, ktorý ju mal iba pár minút a privlastnil si ju navždy.
6. kapitola
Sledoval jej napätý výraz tváre, keď nastupovala do auta a bez jediného slova sa pripútala a s rukami prekríženými na hrudi sledovala cestu.
Mal na jazyku uštipačnú poznámku, že zabudla na privítanie, no nechal to radšej tak a sám sa sklonil, aby jej mohol vtisnúť krátky bozk na líce. Venovala mu jeden rýchly pohľad s chabým pokusom o úsmev.
Bola divná celý víkend, no zakaždým, keď sa spýtal, čo sa deje, len ho odbila, že nič a nech stále nevyzvedá.  A tak prestal, aj keď mu bolo jasné, že niečo nebolo v poriadku.
Hlúpo dúfal, že tá nezmyselná pochmúrna nálada, ktorá sa jej držala už dva dni pominie. No jej neprítomnosť, tá duševná, stále pretrvávala.
Po očku ju sledoval. Bola nervózna. To spoznal podľa jej šúchania palca o kĺb ukazováka. Vždy to robila, keď bola nervózna, v strese alebo mala strach.
„Poppy, si v poriadku?“ nedalo mu. No keď videl jej pohľad, pochopil, že si mal radšej zahryznúť do jazyka.
„Nenávidím telocvik,“ šomrala, stále sústredená na cestu pred sebou.
V skutočnosti to mohli posledné školské týždne iba ťažko nazvať Hodinou telesnej výchovy. Profesora už netrápilo nič okrem dovolenky s jeho ženou a dcérou v Turecku. Žiadne zbytočné drezúry ani rozcvičky. Chlapci mohli hrať futbal, tenis. Ísť do posilňovne, ktorá bola súčasťou školského vybavenia. A dievčatá, tie už vonkoncom nemali čo robiť. Takže sa väčšinou opaľovali a on, profák, ich s jeho úchylnými očami potajme sledoval.
Zastavil na školskom parkovisku a zachytil jej zápästie pred tým, ako vystúpila.
„Určite si okej? Ak ti je špatne, mohol by som ťa vziať domov, Didi.“
Pokrútila hlavou. Nechal ju teda vystúpiť. Čert aby vzal ženskú logiku...
  
„Mať tak Didu aspoň na päť minút.“ Počul spolužiaka, ktorý sa opieral o svoje auto a práve zahadzoval ohorok z cigarety.
Zamračil sa. Jeho mužské majetnícke ja chcelo tomu hlupákovi rozbiť ústa, no nakoniec to nechal tak a len sa na neho usmial.
Nemal čo riešiť,  Didiana bola jeho. A po dievčati, ako je ona, túži každý chlap. Nakoniec sa rozhorčenie zmenilo v spokojnosť a pýchu. Majetnícky jej prehodil ruku okolo ramien, ktoré mala nezvyčajne stiahnuté k sebe, akoby sa snažila byť neviditeľnou.
„Počuj, s kým by si chcel byť  zatvorený na celých päť minút osamote?“ pýtal sa spolužiak ďalšieho vo chvíli, keď prechádzali k šatniam.
„No jednoznačne s Di, to by bola určite najsladšia chvíľa všetkých chvíľ.“ Mykla svojim telom, akoby do nej kopol.
„Hej, Gabo! Daj si pozor na ústa!“ Nedalo mu a stiahol ju v ochrannom geste viac k sebe.
Jeho spolužiak sa zasmial, venujúc jeden veľavýznamný pohľad svojmu kamarátovi.
„Jakub, kámo! To ty by si mal dávať pozor na svoju kobylku!“  Úsmev z jeho tváre zmizol a oči zameral na Didianu, ktorá na neho prižmúrila oči v tichej hrozbe.
Poznal ten pohľad. Tak na neho pozerala vždy, keď ju nahneval.
Gabriel si priložil ukazovák k perám a naznačil mlčanie. Zašomrala  niečo ako debil. Ale nebol si istý, či jej rozumel.
Vtisla mu bozk na tvár, vyhýbajúc sa jeho perám. Zasa...
Sledoval ju, ako za sebou zatvorila dvere od dievčenskej šatne. Nebol hlupák. Vedel, že sa niečo deje. Že mu niečo tají. Problém bol, že kým sa sama nerozhodne mu to povedať, tak to proste z nej nevypáči. Na to ju poznal príliš dobre.
Ona bola dosť tvrdohlavá a keď si niečo vzala do hlavy, nebolo možné jej to vyhovoriť.
Keď za sebou zatvorila dvere, pohol sa do vedľajších dverí chlapčenskej šatne, kde to ako inak žilo. Chalani sa smiali a podpichovali a rozoberali plány na leto a koľko dievčat na dovolenke dostanú. Všetci zúčastnení vedeli, že sú to len reči a budú radi ak sa im podarí skórovať  aspoň u jednej s minimom promile v krvi. Ale neupozorňovali sa na to.
On mal leto dokonale naplánované. Teda aspoň posledné júlové týždne, ktoré sa chystal Didiane  spríjemniť jej vysneným morom. Ale to ona nevedela, malo to byť prekvapenie. Taká ich prvá dovolenka ako dospelých ľudí, kedy budú môcť na vlastnú zodpovednosť a bez doprovodu rodičov opustiť štát.
Keď si ho všimli, stíchli. Hľadeli na neho ako vyorané myši a on sa uškrnul, zhadzujúc batoh z ramena.
Nikdy nebol stredobodom pozornosti. Tých chalanov poznal tri roky, niektorých už takmer desať, od základky a nikdy na neho tak nepozerali. Akoby mu snáď na čele klíčil roh jednorožca alebo kyklopie tretie oko.
„Čo je?“ neodolal, keď si vyberal tepláky a voľné bavlnené tričko.
Mlčali a sledovali jeho ruky, ktoré siahli po zadnej strane goliera trička, čo mal na sebe, aby ho mohol vyzliecť.
Odvrátili hlavu, ale iba na sekundu a v hovore nepokračovali.
„Takže, ty a Dida ste spolu?“ začal nesmelo jeden z divákov jeho už takmer striptízu.
Nikdy na sebe nemal toľko očí pri vyzliekaní.
„Čo je to za hlúpu otázku? Prečo by sme nemali byť?“ čudoval sa. No sám postrehol, ako jeho otázka úplne pritiahla pozornosť nielen ostatných, ale aj jeho samého.
Bol dôvod prečo by nemali byť?  Nevedel o žiadnom.
„Takže, ty si jej odpustil...“ Nedopovedal.
Do reči mu skočil Gabo, ktorý ho umlčal pohlavkom. Jeho vnútro sa stiahlo a žalúdok urobil kotrmelec.
„Čo odpustil?“ Snažil sa dostať do hlasu trošku rovnováhy, ale sám počul, ako mu preskočil.
Šmaril tričko, ktoré stále drvil v rukách o lavičku a pohol sa ku Gabovi, kašľajúc na toho druhého. Aj tak mal nutkavú potrebu mu rozbiť ústa za reči, ktoré viedol pred tým.
„Nič, ten debil nevie čo hovorí!“ vrčal, vražedným pohľadom zabodnutým do vinníka.
„Gabo, nenasieraj ma!“ pritiahol si jeho pozornosť a v malej šatni to ožilo ako v úli.
Všetci vedeli niečo, čo mal vedieť on. A tajili to. Zabávali sa na ňom a jeho nevedomosti. To by si aj slepý všimol. Vždy považoval tých chalanov za kamarátov. No teraz to vyzeralo, akoby si skutočne užívali, že je mimo diania. Nebol pribrzdený a dochádzalo mu, že to súvisí s ňou a správaním, ktorým sa prezentuje posledné dva dni.
Neovládol sa a chlap v ňom, ktorého brzdil posledné, roky si prevzal vedenie nad jeho telom a pritisol Gaba k stene, držiac ho pod krkom.
„Vysyp čo vieš, Gabo! Inak ťa prelámem!“ vrčal, trieskajúc ním o stenu.
Nik si z neho nebude robiť dobrý deň bez toho, aby aspoň nevedel prečo. Ten hlupák sa snažil stiahnuť ruku zo svojho krku, ale bolo to márne. Ani sám nevedel, kde sa v ňom vzalo toľko sily. Možno adrenalínový šok?
„Pusť ho, Kubo, pre Ježiška, chceš ho zmárniť? Veď ak zmodrá ešte viac, veľa ti toho nepovie.“ Počul Tiborov hlas. Jedného z tých divákov, čo sa zabávali na jeho nevedomosti.
Mal chuť vraziť aj jemu, no nakoniec pustil Gaba a cúvol. Prehrabujúc si stuhnutými prstami vlasy sa snažil nájsť vnútornú silu, nepustiť sa do neho a netĺcť ho kým nepovie, čo sa deje.
„Nebudem pre vás srandou. Tak mi povedzte, čo viete, je mi jedno kto. O čo vlastne ide!“
„Von! Všetci!“ zahlásil, tvrdo sťahujúc Jakuba na lavičku.
Bol si istý, že je to akési proti šokové opatrenie. Podvedome vyvolané veľmi traumatizujúcou správou. Mal byť asi aj dojatý, starostlivosťou svojho spolužiaka, ktorý sa ho chystal zasvätiť do tajov, ktoré sa ho bytostne dotýkali.
„Poznáš pravidlá! Nemôžeš povedať, čo sa stalo!“ upozorňoval ho Gabo, ktorý dostával už svoju farbu.
„Na to sa malo myslieť skôr, nemyslíš? Teraz je už aj tak neskoro. Predstav si, že si na jeho mieste, nechcel by si to vedieť?“ vrčal s rukou chlácholivo položenou na jeho ramene.
Bolo to frustrujúce. Všetci vedeli, čo sa dialo a len on jediný, hlavný  aktér celého tajomstva, nevedel o čom to všetko je. Čo ich reči znamenajú. Bolo to ako v dákom kulte. Mystérium, ktoré nesmie byť vyzradené. Obeti alebo nezasvätenej osobe.
„Nechcel! Toto by nik na jeho mieste nechcel vedieť!“ Znova sa jeho telo pohlo v pred. Oni si snáď skutočne všetci užívali jeho zmätený pohľad a bordel v hlave. Alebo chceli skončiť pod kolesami jeho auta.
„Tak ste, kurva, mali držať huby!“ hulákal Tibor, tlačiac ho za ramená do lavičky.
Konečne všetci vypadli. A on tam zostal sám, len s jediným chlapom, čo bol ochotný z neho naďalej nerobiť debila. Cítil sa ako v akejsi hlúpej paródii. Kde si z neho robia žarty a zabávajú sa na jeho fackovacej povahe.
„Kubo, nie ja by som mal byť ten, čo ti povie,“ vzdychol, takmer akoby ho to bolelo.
Jemu to pripomenulo tie pasáže z filmov, keď sa doktor chystá niekomu v čakárni oznámiť, že mu niekto blízky umrel alebo že to on umrie pre nádor v mozgu. Nemohol si pomôcť a uškrnul sa. Také melodramatické výstupy nech si nechá na hodiny herectva.
Už otváral ústa, že mu to rovno aj navrhne, no zastavil ho.
„Vieš, na tej žúrke sa to zvrtlo. Teda, ona si trošku viac vypila...“ koktal a jemu vypenili nervy. Nemal čas ani chuť na habkanie toho idiota.
„Bol si tam? S Katou a Didianou?“ vyzvedal a cítil sa trošku ukrivdene.
Tá vychrtlina ho nikdy nechcela pri ich ožraleckých večierkoch. No keď jej bolo na doslovné zgrcanie sa z podoby, to už bol Jakubko dobrý. Keď ju nad ránom viezol domov. A teraz sa dozvie, že sa zabávali s jedným ich spolužiakom.
„Kata tam nebola. Ju nepozval. Ona bola jeho, no, čaru odolná,“ zachechtal sa, akoby povedal skutočne super vtip.
Ak do teraz nevedel koľká bije, teraz bol už oficiálne mimo. Kde inde by predsa Kata bola? Veď mali ženskú jazdu. A kto ju nepozval?
A potom to prišlo. Pochopenie. Ako veľký tresk mu to rozhádzalo hlavu a vzápätí zmrštilo bolestným uvedomením si, aký debil v skutočnosti je.
„Ona bola u neho, že?“ spýtal sa šeptom.
Bol zrazu unavený. Skutočne mal pocit, že by si rád pospal.
Keď  ich otec odišiel, presedel pred ich bytom celé dni a čakal jeho návrat. Trvalo to týždeň. Doteraz si pamätá chvíľu, keď plne pochopil, že ich opustil natrvalo. Po siedmich dňoch pár hodinového driemania zaliezol do postele a prespal celú noc a polovicu dňa. Odmietal z postele vyliezť. Bolo mu celkom vtipné, že jeho psychika si zradu zapísala so spánkom a znova by si rada zdriemla, aby sa odstrihla od sklamania.
Ruženka! Vynadal si, masírujúc prstami spánky.
O nič tak strašné predsa nešlo. Nebol dôvod na pocit sprenevery. Mohli si to vydiskutovať. Veď si len chcela prehliadnuť jeho veľký dom a... Stále to nič nemenilo na skutočnosti, že mu klamala. Vedome si vymyslela lož o tom, ako Kata potrebuje reset. Hovná, sračky!
„Ty si to nevedel!“ skonštatoval jeho spolužiak správne.
„A odkiaľ asi? Čo? Ona vie, že ho nemôžem ani cítiť!“ A dôvod? Žiarlivosť.
Mohla mu do hlavy tlačiť hlúposti o tom, ako ju nezaujíma nik iný, neveril jej. Poznal ju. A aj keď si sem-tam nenápadne prezrela chlapca na kúpalisku alebo v časopise sa zastavila na modeloch. Nikdy to neriešil. Veď aj on si pozrel pekné dievča. Z lásky sa neslepne. Človek si pozrie, to nedokáže zastaviť. Ale pri ňom bola ako úplne vymenená. Videl, ako ho sleduje. Že bezdôvodne zúri a vybuchuje ako Etna. Prehliadal to. Nechcel vidieť, čo bolo zjavné.
„Pozri, na mňa nekrič, jasné! Vyrozprávaj si to s tou malou kurvou. Nech ti povie, čo je skutočne zač! Môj skromný názor je, kámo, že by si ju mal poslať do piče. Hentaká sketa si nezaslúži, aby si sa pre ňu trápil.“ Skutočne na neho skúšal reči pre dievča po rozchode? Čo to do neho vošlo. Nebol rozcitlivené, hormónmi zmietané dievčatko. Veď  sa vlastne ani nerozchádzali.
„To, že bola na tej párty bez môjho vedomia nie je dôvod, prečo som ako atrakcia, že? Nik nevedel, že som o jej prítomnosti na tej jeho prezentácií seba nevedel,“ docvaklo mu. Odpoveďou mu bolo len prikývnutie.
Čakal, že mu povie viac. Bolo jasné, že on bol priamo na mieste činu.
„Toto by ti mala povedať ona,“ prehovoril nakoniec odhodlane.
Agresivita sa v ňom rozhorela bez varovania a rigidný postoj svojho kamaráta zrušil jediným gestom.
Vyšvihol sa na  nohy a stiahol hore aj jeho, vrážajúc ho do steny. Nebol násilník ani maniak. Ale v tej chvíli stratil už trpezlivosť na ťahanie žmolkov z deky. Chcel pravdu.
Tušil, čo mu povie, cítil to. No kým mu to nevypovie, tak odmietal pripustiť možnosť, že by to tak skutočne mohlo byť.
Ak by to pripustil, bolo možné, že by vystrojil cirkus.
A to bolo to posledné, čo chcel.
Pritlačil ho k stene celým predlaktím pod jeho krkom. Nemal už silu na držanie sa na uzde. Jeho latentný spôsob života ho unavoval. Chcel byť ako ostatní chlapi v jeho veku. Chcel  tĺcť do iných mužských tvárí. Chcel vystrájať, presadzovať svoje názory hlasným a tvrdým spôsobom! Chcel byť agresor.
Ale jeho matka si prešla peklom a  to posledné, čo vlastne v skutočnosti chcel, bolo priťažovať jej ešte svojimi adolescentnými excesmi. A tak bol dobrý, vzorný synček a študent. Aby mohla byť aspoň na niečo v živote hrdá, aby jej aspoň niečo robilo radosť.
„Skurvila sa ti,“ chrčal, capkajúc ho po lakti.
Odstúpil od neho a doprial svojmu priateľovi chýbajúcu dávku vzduchu, ktorú jeho pľúca vyžadovali.
„Blbosť!“ vyhŕkol, odmietajúc pripustiť niečo tak nezmyslené.
Premasíroval si krk a pristúpil k nemu. Na čo on odpovedal cúvaním. Ako mláďa, zahnané do kúta.
„Chcel si pravdu, máš ju mať! Vytrtkal ju v špajzi. Po ceste zrazila mňa a ešte pár ľudí!“ vrčal. Pravdepodobne vytočený jeho fyzickým atakom.
Z návalu toľkej zloby sa mu urobilo zle od žalúdka. Zabije ho a jeho ostatky zakope niekde v lese. Ten prekliaty hajzel!
„Zmrzačím ho!“ chvel sa návalom agresie a nutkavou potrebou po pästiach v tvári tej paródie na badboya.
„Kubo, on si vzal len to, čo sama ponúkla. Nik by neodmietol,“ prehovoril zrazu pokojne, až ľútostivo, naťahujúc ruku, aby ho mohol sústrastne potľapkať po ramene.
Odtiahol sa od neho. Nezdochol mu domáci miláčik, aby mu kondoloval.
„Blbosť!“ zopakoval. Jeho slovná zásoba sa zjavne zmrštila do toho jedného slova.
„On si ju nevšímal. Brácho, ona ho doslova stiahla z iného dievčaťa. V podstate prinútila...“ Tento krát cúvol, vystierajúc ruky v zdávajúcom sa geste.
Musel vyzerať presne tak, ako sa cítil. Úplne nepríčetne.
Nebol tyran, ani sadista. Ale skutočne bojoval s nutkaním nájsť ju a ručne jej ukázať, čo mu vyviedla. Nielen zrada po emocionálnej stránke veci.
Šlo hlavne o tú mužskú ješitnosť, samoľúbosť. Bol na posmech všetkým na tej párty. Je na posmech stále. Urobila z neho úplného magora. Fackovacieho panáčika.
Bez ďalších zbytočných rečí sa pohol von zo šatne. Cieľ: Ona.
Nenechá zo seba robiť trtka a klauna.
Stála opretá o zábradlie, obkolesujúce futbalové ihrisko a diskutovala so spolužiačkou.
Na okamih ho ten pohľad roznežnel. Bola tak neuveriteľne sladká. Jej svetlá pokožka posiata malými hnedými bodkami mu pripadala takmer až detsky nevine. Len prsia v obtiahnutom tielku, vytŕčajúce iba v jemných náznakoch okrúhleho výstrihu vypovedali o tom, že je to v skutočnosti nádherná žena. Jeho žena. Bývala jeho. Veril jej a miloval ju.
Bolo to preč. Malo to byť  minulosťou. No predsa, keď sa ich pohľady stretli a ona mu venovala ten sladký úsmev jeho kolená sa podlomili. Krátka bolesť zasiahla jeho hruď v oblasti, kde mal srdce. Bolo to hlúpe, srdce bol len jediný, priečne pruhovaný sval, nad ktorým človek nemal kontrolu. Jediný sval v tele, ktorý musel byť silný a závisel od neho život.
Tie metaforické nezmysli, spájané s láskou či bolesťou boli iba keci. Iba debilné sračky, ktoré balamutili mysle ľudí. A predsa to cítil. Aj keď vedel, že je to len mentálna bolesť. Len chemická interakcia vzniknutá vyplavenými hormónmi.
Pretrel si sternum hrotom dlane a kývol hlavou, nech k nemu príde. Poslúchla. Bez rečí, bez otázok priskackala. No v očiach videl ostražitosť. Samozrejme. Jeho debilný, sladký úsmevík bol preč. Mohlo jej prísť divné, že sa netvári ako po čuchnutí si z rajského plynu pri pohľade na ňu.
Čím bola bližšie, tým boli jeho pľúca lenivejšie a on strácal schopnosť poňať do nich dostatok vzduchu.
„Prečo!“ zavrčal, keď bola blízko a ona stuhla. Pochopila hneď.
Bez slova na neho hľadela s očami v tých jeho. Ani necukla. Žiadna potreba kajania sa, či výčitiek.
Vedel, že musí začať on, ona vyzerala paralyzovaná. Možno len nechcela prehovoriť, lebo sa bála, čo by na seba a svoju zradu všetko vyzradila.
„Čím som si toto od teba zaslúžil? Prečo si zo mňa musela urobiť dievča na posmech pre všetkých? To si to sním musela rozohrať pred všetkými? Nemohla si ho zviesť tak, aby ste o tom vedeli iba vy?“ Sám sa divil, že dokázal byť tak pokojný. Že skutočne udržal hlas tak nízko, že to počula iba ona.
Neodpovedala. Hľadela na neho ako teľa. Prvýkrát za ten dlhý čas, čo sa poznajú, neprejavila svoju typickú chuť presadiť svoju pravdu. Za tie roky to bolo prvýkrát, čo tíško sledovala jeho tvár a len čakala. Nevedel na čo. Teraz mala byť úplne rozohnená. A svojimi argumentmi ho presviedčať o tom, ako ju to mrzí. Balamutiť ho opileckým nerozumom. Ale nič z toho. Prijímala jeho rozhodnutie. Možno práve očakávala, že jej dá voľnosť.
Prv skutočne uvažoval o tom, že ju schválne bude držať vo vzťahu. Ale jeho hrdosť mu niečo také hneď zatrhla. Na infantilné hry nemal čas a jeho dôstojnosť odmietala iba pomyslenie, že by s ňou bol po tom, ako ju mal iný. Ako dovolila, aby sa stal terčom posmechu.
Neprosila o odpustenie, nestála o neho... Bolo mu to jasné.
Už ho nemilovala. Videl to. Mala ten pohľad, ako jeho otec deň pred tým, ako sa vyparil, ako doslova utiekol z ich životov. Nemalo zmysel ju prosiť, žiadať. Alebo jej sľubovať. Nestála o to.
„Ja, snažím sa na to pozerať tak, že si ma proste prestala milovať. To sa stáva. Videl som to pri mojich rodičoch. Láska je pominuteľná. Snažím sa nehnevať na teba pre to, že ma už neľúbiš. Ani ťa nebudem prosiť o šancu dokazovať ti, že stojím o tvoju lásku. Ak by si mala pocit, že som jej hodný, prosila by si ma. Ale ty neprosíš. Len tu stojíš a tváriš sa, že počúvaš. Chcem len vedieť, prečo si mi to urobila takto? To po tých rokoch, čo sme spolu prežili nemáš nič lepšie, ako moje úplne zosmiešnenie? To si musela nechať na iných, aby mi to povedali? Vieš ako sa cítim? “ Vydýchol vzduch a premasíroval si zátylok. Bol celý stuhnutý a jeho zadržiavanie hnevu a potreby vykričať sa mu to nezľahčovali.
„Ty sa skutočne nehneváš?“ Jej otázka mu prišla úplne detinská. Ako sa niekto mohol spýtať v tej situácií práve toto?
„Hnevať sa? Ja?  Ale prečo? Veď len moja priateľka, s ktorou som mal naplánovanú budúcnosť, rodinu a spoločný hrob, sa nechala vytrtkať opretá o kompóty. Prečo by som mal byť nahnevaný, že? To sa stane každému tretiemu z desiatich, že sa z jeho takmer družky stane nenásytná, malá štetka, valcujúca všetko a ešte všetkých známych pri rozbiehaní koitusu.“ Jeho hlas naberal na intenzite, no už sa nestaral o jeho reguláciu.
„Nevrav také veci!“ štekla na neho so zamračením.
Musel si odfrknúť. Jej hnev mu prišiel neopodstatnený a v podstate smiešny. Ona nemala čo vyskakovať. To ona podviedla jeho v priamom prenose všetkým zúčastneným, nie naopak.
„Hádam som ťa len neurazil. Moja drahá. Ako mám volať to vaše jednorázové zblíženie poza môj chrbát? Hádam nie milovanie alebo láskanie? Vieš vlastne, čo tie slová znamenajú?“ kričal. Nevedel, kedy jeho hlas nabral takú silu, ale pozorovatelia už nemuseli napínať sluch, aj keby nechceli, počuli by všetko.
„Stíš sa, nemusia všetci počuť o čom sa rozprávame,“ šepla, naklonená viac k nemu.
Cúvol od nej na dva kroky. Nie preto, že by mu snáď jej blízkosť bola proti srsti. Miloval vôňu jej vlasov a parfumu. Skôr, aby mohol svojim teatrálnym výstupom ukončiť divadlo, ktoré začal.
Rozhodil rukami, naznačujúc divadelným gestom divákov.
„Hľa, mojej milovanej vadí pohľad ľudu! A pritom, keď ťa sledovali tie isté oči v tú noc, keď si zo mňa urobila paroháča  ti bolo absolútne u prdele, zlatíčko, či ťa niekto vidí. Keď si sa o neho trela a prosíkala, aby ti ho vrazil medzi nohy!“  Narazila do neho svojimi malými dlaňami a on jej jemne objal zápästia.
„Prestaň, Jakub, nechovaj sa ako debil! Znemožňuješ sa!“ vrčala iba jemu.
Mal chuť jej struhnúť. Namiesto toho ju len od seba odsotil.
„Pozri sa, viac ako si to urobila ty to už ani nejde. Nechala si sa vytrtkať ako tá najposlednejšia chudera v tmavej komôrke. Nechala si, aby sa mi ľudia posmievali a  úplne ma zhovädila.  Ešte si naklušeš na druhý deň a miluješ sa so mnou! Obdivujem tvoj žalúdok. Mne by bolo na tvojom mieste zo seba neuveriteľne zle!“ Postrehol profesora, ktorý sa k nim pohol z druhého konca školského ihriska s časopisom v rolke a voľačo kričal.
„Nechýbalo veľa, aby som sa nepogrcala, keď si sa ma dotýkal!“ vykríkla zhnusene.
Akoby zabodla nôž rovno do srdca a jeho rameno vystrelilo ruku vpred. Dlaň sa spevnila a on mohol už vopred cítiť to vibrovanie pri kontakte jej hebkej ľavej tváre s jeho tvrdou kožou dlane. Nikdy ju nebuchol, nikdy však nemal väčšiu chuť, ako práve v tej chvíli.
No zastavil sa. Nebol slaboch, vybíjajúci si svoje malé ego na ženskej. Nech už si jeho mužskú silu zaslúži pocítiť akokoľvek veľmi.
Pritisol si päsť k hrudi a sústredila sa na dva hlboké nádychy.
Prekvapením jeho takmer činu sa je rozšírili zrenice a cúvla. Bolo mu zo seba zle. Nikdy jej nechcel ublížiť. Vždy bol tým, ku ktorému utekala pre objatie. Bol jej bezpečným prístavom. Často mu to opakovala. A teraz to bolo preč. Nielen pre jeho zbrklé zahnanie sa, ale aj pre to, čo urobila, čo si povedali.
„Neudriem ťa. Nikdy by som ti neublížil. Milujem ťa, Didiana. Od mala a navždy. Vždy tu budem pre teba, ty vieš, že to tak je.“ Mal potrebu pritisnúť ju k sebe tak, ako za každým. No nemohol.
„Nechcela som ti ublížiť, Jakub, nebol to plán, ja ti prisahám. Neviem, kedy sa to stalo, neviem, kedy sme sa do seba zamilovali.“
Stuhol. Slovo milovať pre neho znamenalo príliš. A ona ho len tak použije v spojení s ním. Zmierenie, ktoré sa pomaly rozlievalo v jeho vnútri bolo šmahom znova ta tam a on zúril na novo. Intenzívnejšie a mal potrebu zákerného výsmechu jej detskej naivity.
„Vy sa čo? Dida, nebuď smiešna, on nevie, čo je láska! Do pekla! On nie je jedným z tých zlých chlapcov z kníh, ktorý potrebuje lásku, aby sa spamätal a našiel cestu a zmysel života. Je to image. Aby sa husičky, ako ty, domnievali, že ony sú tie pravé, že ich čistota, láska a dobrota napravia kurevníka. Ale to je možné iba tak v knihách. Je to pestovaná vizáž. Má rád sex s naivnými dievčatkami, ktoré potom bez problémov odkopne. Nikdy ťa nebude milovať. Nikdy nebude nikoho milovať. Je to sebestredný, narcistický, maznavý, metrosexuálny chlapček bohatého ocka.“ Rehotal sa. Aj keď mu bolo v skutočnosti do revu. Nevedel, ako sa z jeho rozumného dievčatka mohlo stať tak vypatlané húsatko.
„Nepoznáš ho! Nik ho nepozná!“ vykríkla, znova sa vracajúc do módu hádka.
„A ty si  mala vari pri tom pár minútovom obcovaní dosť času spoznať jeho krehkú dušičku. Pri tom, jak do teba búšil, ste si stihli vyrozprávať srdcervúci príbeh života, že?“ zabával sa na jej debilite, nemohol inak, mal potrebu ňou zatriasť a vrátiť jej mozog na pôvodné miesto. Bolo dosť možné, že ju vymrdal príliš silno a jej mozoček sa posunul mimo misu.
„On ma bude milovať! Bude môj!“ Vystrčila bradu odhodlane a sebaisto.
„Tak to teda želám veľa šťastia. Nemôžem sa dočkať, keď budeš revať na mojom ramene, pre zlomené srdce.  A dúfam, že si uvedomíš, čoho si sa vzdala pre trochu rozkoše s chlapom, ktorého mala každá. A ktorých mená pre neho nie sú dôležitejšie ako ponožky.“
Nestaral sa, čo mu na to odpovie. Ich rozhovor sa zvrhol do vzájomného osočovania a neprajností. Musel odísť, kým si sám k sebe zachoval ešte ako takú úctu.
Všimol si profesora, ktorý stál s rovnako prekvapeným výrazom ako zvyšok osadenstva. Zabudol na to, že mal niečo na srdci a len sledoval Jakuba, ako bez slova opustil školské ihrisko, vrátil sa do šatne po veci  a vyrazil na parkovisko.
Nemohol už zostať ani chvíľu v ich blízkosti. Nikoho.
„Franek, kam si myslíte, že idete? Hodina ešte neskončila!“ kričal profesor a on sa len uškrnul.
To posledné, čo potreboval riešiť bola škola. Nemohol zostať pri nej už ani chvíľu.
„Potrebujem si utriediť priority. Donesiem papier od doktora!“ Bol čas byť trošku zlým chlapcom.
7. kapitola
Potom, ako odišiel, ju pochytila mierna hystéria a zúfalstvo. Jedna časť chcela utekať za ním. A tá druhá ho nenávidela za tie veci, čo jej povedal. Zahnal sa na ňu. Urobí niečo také skutočný muž?
Bolesť v jeho očiach aj napriek špatným veciam však stále bola oveľa silnejšia a ona si to vyčítala. Nemohla tvrdiť, že nie. Nebola bezcitné zviera. Stále ich spájali roky prežité ako jeden. Nemohlo to len tak zmiznúť.
Síce túžila po inom chlapovi po tej fyzickej stránke, ale jeho účasť v jej svete bola priveľmi dôležitá. Potrebovala ho. Bolo sebecké očakávať, že by chcel v jej živote ešte zastávať miesto priateľa. Ale nemala lepšieho dôverníka a nik s ňou nemal toľko trpezlivosti. Nik ju nepoznal tak dokonale.
Ľudia na ňu civeli ako na atrakciu a dokonca sa jej zdalo, že aj profesor mal v očiach mierne opovrhnutie. Nebolo sa čomu diviť. Ak by boli v teenagerskom filme, boli by stálicami. Príklad dokonalej lásky a harmónie, ktorú ona jedinou zradou zrúcala.
Bolo, samozrejme, hlúpe namýšľať si, že profesora zaujímajú pletky jeho študentov, ale cítila to tak. Vedela, že si to len nahovára.
Nezvládala ich pohľady. Keby tu bol aspoň on a zastal sa jej. Zastal by sa jej vlastne tak, ako u neho doma? Či by sa tváril, že neexistuje? Bol strach z konfrontácie s Jakubom dôvod, prečo nebol v škole?
Len pri pomyslení na to sa musela uchechtnúť. Jakub pre neho nikdy nemohol znamenať hrozbu. Obrázok poznačenej tváre päsťami jeho otca jej stiahol vnútornosti. Nechcela ani pomyslieť, že mu ublížil tak veľmi, až nemohol prísť do školy.
Taktiež nerozumela dôvodu, prečo otca naschvál provokoval. Bolo šialené dráždiť ho.
Úplne ignorujúc profesorove zúfalé mrmlanie, čo si to dovoľujú opúšťať jeho hodinu, ktoré nahradil vyhrážkami, opustila rovnako, ako Jakub ihrisko a pohla sa do triedy. S batohom na ramenách a s vedomím, že jej svetrík je na zadnom sedadle auta bývalého priateľa.
Počula, ako profesor kričí niečo o neospravedlnenej hodine, ale bolo jej to jedno. Vedela, že už má dávno zaokrúhlené známky. A jej prospech, výborná s vyznamenaním, jej predsa nepokazí hlúpou poznámkou. Aspoň v to dúfala.
Do triedy sa vrútila ako veľká voda, švihajúc pohľadom na ich spoločnú lavicu. Skutočne bola prázdna a ona sa pristihla, ako úľavou vydýchla vzduch.
Hviezdy jej boli naklonené. Sedel na svojom mieste, mierne zhrbený nad knihou a jeho noha šprintovala na mieste, akoby snáď chcela vyštartovať.
„Tadeaš,“ oslovila ho nesmelo a sledovala jeho temeno, ktoré sa nemienilo vzpriamiť.
Nič, akoby nebola. Len uprene hľadel do rozčítanej stránky.
„Nebudeme sa rozprávať, Dia. Vráť sa na svoje miesto, prosím,“ predniesol pokojne bez toho, aby zdvihol hlavu.
Vytreštila oči. Neodkázala pochopiť, ako sa k nej môže po tom, čo spolu mali, takto chovať.
Musel si ju vypočuť a museli sa porozprávať. On však stále ignoroval. Zhlboka sa nadýchla a tresla celou silou po jeho lavici vystretou dlaňou. Nevzdala sa Jakuba len preto, aby s ňou zametal.
Spokojne sa usmiala, keď ho prinútila venovať jej pozornosť. Ale len do chvíle, než sa ich pohľady nestretli a on svojimi očami po nej hádzal blesky.
„Netrieskaj mi po lavici! To ťa matka neučila, že sa nemá búchať po stole?“ vrčal, stavajúc sa nad ňu. Naprázdno prehltla a cúvla.
Jeho tvár bola dokonalá a krásna. Bez ranky, bez modriny. Čo znamenalo, že jeho otec udržal nervy na uzde.
„Musíme sa porozprávať o tom, čo sa stalo. Ja viem, že sa snažíš od seba všetkých odháňať, ale mňa nemusíš. Ja ti chcem byť oporou...“
„Pre Kristove rany! Počúvaš sa? Čo to melieš? Tak sme si zajebali! Nič viac, nič menej. Bola to priemerná mrdačka. Zabudnuteľná, ničím výnimočná. Možno dokonca podpriemerná. To mi môžeš veriť. Dúfal som, že si inteligentné dievča a nebudeš sa chcieť o tom baviť. Ale ty sa musíš špárať v hovnách!“ zúril v tichom kriku, zatínajúc päste.
Hľadela na neho a neschopná slova. Jeho oči boli modré, ale bolo možné, že v sebe znova niečo mal.
„Milujem ťa,“ šepla zronene a v očiach sa jej vytvorili prvé slzy. Toľké poníženie.
Jeho obočie vystrelilo takmer do vlasov a s pomalým výdychom pokrútil hlavou. „To nie je možné. Nemôžeš ma milovať,“ vzdychol takmer unavene.
Usmiala sa. Bola spokojná. Neveril, že je hodný lásky, ale ona urobí všetko, aby mu dokázala opak.
Prerušila tú malú vzdialenosť medzi nimi a položila dlaň na stred jeho hrude.
„Ale áno, samozrejme, že môžem. Aj človek ako ty je hodný lásky,“ šepla jemne, očakávajúc všetko, len nie jeho smiech, ktorý nasledoval.
Zamračila sa a sledovala jeho ústnu dutinu s bezchybnými zubami, na ktoré mala viac než dobrý výhľad s jeho ústami dokorán.
„Bože môj. Ty si úplný debil alebo sa len tváriš? Človek ako ja? A aký som? Nemám pocit, že by som bol nesvojprávny alebo čokoľvek. Ver mi, že to mám v hlave viac v poriadku, ako ktorýkoľvek z vás. Nemôžem sa ani uraziť, lebo si príliš naivná a čistá, aby tvoje slová mohli vyznieť ako urážka.“ Zdalo sa jej, že do toho slova čistá vniesol až priveľkú dávku znechutenia. No nedokázala to v tej chvíli riešiť. Jeho slová ju zraňovali. Vysmieval  sa jej každým jedným slovom.
Ani opakovanie, že je to jeho obranný mechanizmus nepomáhali, aby ju to bolelo menej.
„Budem sa tváriť, že mi tvoje slová neublížili. A ak mi dáš šancu, dokážem ti, že ťa skutočne milujem.“ Nedala sa  odradiť. Na čo si on len znova vzdychol. Ako rodič, čo sa snaží svojmu dieťaťu už po stý raz vysvetliť, prečo je raz deň a potom noc.
„Ja ti to zopakujem poslednýkrát, Dia! Ty ma nemôžeš milovať. Jasné? Nie preto, že by som si sám seba necenil a mal pocit, že nie som hodný toho citu. Alebo, že by som ho nebol schopný opätovať, či cítiť. Ty pravdepodobne nepoznáš význam toho slova. Je zjavné, že si zamieňaš, pojem túžba a láska. Môžeš ku mne cítiť príťažlivosť, môžeš túžiť po mojom tele. Ale k láske potrebuješ viac. Nemôžeš milovať niekoho, koho nepoznáš, o kom nevieš absolútne nič, sú ti neznáme jeho chyby, ktoré by si ty jediná mohla vidieť ako jeho klady. Pre tieto faktory ma skutočne nemôžeš milovať.“ Jeho hlas bol kľudný, poučný a s podtónom dospelého človeka, poučujúceho malé decko.
Pokrútila hlavou. Chcela sa byť za svoju pravdu.
„No tak fajn, povedz mi, čo je moje najobľúbenejšie jedlo? Hm? Celkom jednoduchá otázka, čo povieš. Alebo hudba? Film, na ktorý sa môžem dívať aj stokrát za deň. Z čoho mám strach? Meno mojej prvej lásky? Najlepší priateľ? Tak vieš odpoveď na tieto otázky?“ útočil bez toho, aby jej dal možnosť odpovedať.
Keď mlčal už dlhšie, ako trvá jeden nádych, prehovorila, ignorujúc spolužiakov, ktorí sa začali zbiehať v triede.
„Daj mi možnosť spoznať ťa a zistiť odpovede. O tom to predsa je. Láska je o spoznávaní sa, o prijímaní sa navzájom aj s chybami.“ Znova sa k nemu priblížila a on znova jemne odtiahol jej ruku zo svojej hrude.
„A presne toto sa ti snažím vysvetliť. Ja nestojím o to, aby si ma milovala, či spoznávala. Vráť sa k svojmu škulimu.“
„Ja chcem teba! S Jakubom sme sa rozišli! Kvôli tebe! Dlžíš mi šancu. Pre teba som sa vzdala všetkého!“ Hystéria ju ovládla a jemne búchala do jeho hrude päsťami.
Schmatol jej zápästia a odsunul ju od seba ďalej.
„Vy ženské ste jedna veľká katastrofa! Nič ti nedlžím!“ vrčal, bojujúc s jej mizivou silou, ktorou sa snažila znova zaútočiť na jeho hruď.
„Čo je na tej tvoje Niky tak jedinečné, že nedokážeš zabudnúť?“
Jeho tvárou prešiel šok a potom bolestný úškrn. Odsotil ju od seba a ona na chvíľu zazrela toho chlapca, ktorým v skutočnosti bol. A ku ktorému sa snažila nájsť cestu.
„Niky je človek, ktorý pozná odpoveď na všetky otázky, aj na tie, čo som ti nepoložil,“ povedal ticho, akoby ho každé slovo bolelo a sadol si späť za lavicu, otvárajúc knihu tam kde prestal.
„Tak mi daj šancu, ona je tam, ale ja som tu!“
Odfrkol si s polo úsmevom, ktorý rozboľavel srdce. „Správne znenie je: Niky je tam a ja som tu!“ Rozhodil rukou, znázorňujúc celú triedu.
Vzal jej tým slová. Bolo šialené, ako sa len pri zmienke tej čubky jeho tvár stiahla do bolestnej grimasy a bojovnosť z jeho postoja a držania tela bola preč.
Nerozumela prečo potom kláti každú, keď ju miloval tak veľmi. Chýbala tomu logika. Ale nemienila sa tým veľmi zapodievať. Chlapi boli divné stvorenia a možno sa snažil cez iné zabudnúť na ňu, čo zostala v jeho rodnom meste na druhom konci štátu.
V triede bolo ticho, ľudia ich sledovali a iba tiché šepotanie robilo kulisu jej čakaniu.
„Mohla by som ti pomôcť na ňu zabudnúť. To, čo medzi nami bolo, nebolo len o telesne. Možno by si ma mohol milovať ako ju, raz...“
„Ja nechcem zabudnúť. Bože, nechcel som byť až taký hajzel, ale dobre. Nikdy by som s tebou nešukal. Bol som tak odpálený, že som si vlastne do poslednej chvíle neuvedomil s kým to som. Jasné?  Nehľadaj v tom viac, ako v tom je.  Kurva, ak by som bol tušil, že z teba bude taký magor, radšej by som si ho privrel do dverí.“
Klamal, musel klamať. „Milujem ťa!“ zopakovala roztrasene, no odpoveďou jej bolo len výsmešné uškrnutie.
„Neponižuj sa pre Krista. Ženská, máš svoju hrdosť. Choď za svojím Kubom a odpros ho. Odpustí ti. Ľudia, čo milujú zabudnú na prehrešky svojich milovaných.“ Nechcela Kuba. Nechcela nikoho len jeho.
Bola to len hra. Chcel ju. Nechal tam predsa to dievča.
„Neklam sám seba. Nechal si tam tú druhú. Bol si so mnou. Vravel si, že som výnimočná. Ja viem, že to máš ťažké, a snažíš sa od seba všetkých odstrihnúť. Ale nerob to mne. Ja viem, že si  v skutočnosti citlivý a dobrý chlapec!“ naliehala, nestarajúc sa o smiech spolužiakov.
„Nepokúšaj sa o môj psychologický rozbor, pokiaľ nemáš od tej vedy papier, zlatko. Ani tvoje naliehanie nezmení nič na tom, že o teba nestojím a nebudem stáť. Proste sa prenes cez skutočnosť, že to bol len sex. Tak. ako to urobilo mnoho dievčat pred tebou. A ži si svoj život najlepšie ako vieš. Ak ma budeš otravovať ešte minútu, skutočne si vybavím súdny príkaz. Nestojím o magora v mojej blízkosti.“ Na to sa v triede spustil skutočný, hlasný rehot.
Nerozumela, čo im je smiešne. Nebola debil, ani psychopat. Proste si z nej uťahoval a im všetkým to prišlo vtipné. A to si vraveli priatelia. Poznala ich omnoho dlhšie ako on a predsa to vyzeralo, že sú na jeho strane. Že sa skutočne neuveriteľne bavia na jeho odmietaní. Ale nemienila sa vzdať.
Bola odhodlaná urobiť  čokoľvek, aby ho získala. Veď tá Nikola nemohla byť tak výnimočná, že ju nebolo možné nahradiť. Musel byť jej, už len preto, že sa pre neho vzdala Jakuba a pohodlného života, ktorý jej ponúkal. Už len pre to, aby sa jej nemohol vysmiať do ksichtu s vystretým ukazovákom, že jej to vravel.
Trochu tupá bolesť zaplavila jej hruď, keď si vybavila jeho tvár a úsmev. Ale bolo už neskoro. Nebude sa doprosovať. A taktiež mu už nemohla ponúknuť to, o čo vlastne stál.  Nemohla ho už milovať. Možno ho nikdy nemilovala a to, čo cítila, bola vlastne len sila priateľstva a istota. Známo, ktoré jej ponúkal.
Tadeaš sa na ňu viac nepozrel a ona sa prvýkrát obzrela po triede. Ľudia na ňu civeli a čakali. Bavila ich situácia. Boli ako hyeny a užívali si divadlo.
Mala sa vrátiť na miesto a nechať to tak. Nemohla však. Bola príliš ponížená a zahanbená, aby nemala posledné slovo. Odmietala byť na posmech.
„Ja nie som ako iné!“ vrčala, zrážajúc jeho knihu dole z lavice. Uskočila, keď sa tvrdá väzba takmer zrútila na jej nohu s očami zabodnutými do tých jeho. Ešte neskončila.
„To čo si teraz urobila? Do kelu, som už unavený z tejto nič neprinášajúcej diskusie. Už ma skutočne nebaví dokolečka ti opakovať, že ťa nechcem. Zdvihni mi tú knihu, čo si mi hystericky zhodila a modli sa, aby na nej nebol ani škrabanec, ani malá šmuha, inak si to odskáčeš!“ Jeho hlas bol výstražný a chvíľu skutočne zvažovala, že ju zdvihne. No napokon sa len bez slova zvrtla k svojej lavici. Nie je jeho slúžka.
Nič jej na to nepovedal, len sa sklonil, zapierajúc jednou rukou o lavicu, aby mohol zdvihnúť tú nezmyselnú knihu s cudzím názvom.
Oprášil obálku a takmer zbožne si ju pritiahol k hrudi. Maniak do čítania? Potriasla hlavou. Bol tak prekvapujúci. Samozrejme, na tom, že chlap číta nie je nič podivné. Jakub miloval Zaklínača a Pána prsteňov. Ale to posledné, čo by čakala práve od Tadeaša je láska ku knihám. Aj keď na druhej strane, nemohla sa diviť. On bol jeden veľký protiklad.  A sama vedela, že toto divadlo, čo vystrojil pre spolužiakov nie je skutočne on. Len ostatní mu to žrali aj s navijakom. Keby strávili viac času sledovaním jeho osoby, tak ako ona, všimli by si, že je to len pretvárka. Že je len dobrý herec, ktorý poňal rolu zlého chlapca smrteľne vážne.
V triede sa objavila profesorka biológie a ona si vydýchla, keď sa pohľady, ktoré ju do vtedy prebodávali, konečne sústredili na iný objekt.
Pocit trápnosti sa s ňou vliekol celý deň. Zakaždým, keď si profesori robili prezenčku na začiatku hodiny a spýtavým pohľadom skenovali jej spuchnutú tvár, očakávajúc odpoveď, kde je Jakub.
Pravdou bolo, že to zaujímalo aj ju. Nevedela si predstaviť, čo robí. Kam mohol ísť. Nikdy ho tak vytočeného nevidela a nikdy nebol poza školu. Nie na rovinu odpálkujúc profesora s prísľubom ospravedlnenky.
Posledné hodiny už profesorom len otrávene opakovala, že nevie a snažila sa ignorovať posmešné narážky spolužiakov, ktorí s radosťou informovali každého jedného profesora, že v sú v raji problémy.
Modlila sa, aby ich to uchvátenie z novoty čo najskôr prešlo. Samozrejme jej bolo viac než jasné, že Jakubova prítomnosť to ešte znova okorení a oni budú doslova žrať každú sekundu ich spoločného spolunažívania, až do konca školského roka. Pokiaľ si nezvyknú na skutočnosť, že už netvoria pár a nezovšednie im to.
Dúfala, že dáka hlupaňa vyvedie niečo, čím  zaujme a oni čo najskôr zabudnú na ňu a jej neslávny rozchod s Jakubom.
Premýšľala ako ho dostať. Prinútiť ho túžiť po nej.  A jediný, kto jej s tým mohol pomôcť bola Kata. Určite by jej vedela poradiť. Samozrejme, teraz keď sa snažila držať na uzde a bola paródiou na vážny vzťah, bolo dosť ťažké ju zastihnúť. Hlavne pre vyhlásenie, ktoré predniesla pri ich poslednou telefonáte, že sa oficiálne zamilováva. Čo bolo viac prekvapujúce, ako zistenie, že Zem nie je doska, ale guľa.
Kata mala dosť skúseností a isto na niečo prídu. Spoliehala sa na to. Taktiež si bola istá, že oznámením o ich rozchode jej urobí veľkú radosť. Niežeby Jakuba nenávidela, ale väčšinu času sa prehádali a podpichovali. Ona jej pomôže necítiť sa tak hrozne ako mrcha.

Po vyučovaní jej hneď volala, potrebovala sa vyrozprávať. A kto je vhodnejší ako najlepšia kamarátka? No jej takzvaná priateľka nedvíhala. Ani po štvrtom zazvonení. Frustrovane vydýchla vzduch a poupravila si ramienko batohu.
Ísť autobusom bolo tak pokorujúce. Polovica spolužiakov tak jazdila a tak sa nemala kam skryť pred ich výsmešnými a zvedavými pohľadmi.
Odkedy si Jakub kúpil auto, nebola ani len na autobusovej zastávke. Zabudla, aké je nechutné stáť a trpieť dychy ostatných spolujazdcov. Spotené telá a smrad potu jej dvíhal žalúdok a jej sa chcelo skutočne plakať. Starý chlap, tesne natisnutý na jej boku, fučal na vratkých nohách, keď brali zákrutu, v snahe nezvalcovať ju. No to bolo nemožné. Drgol do nej a šomraním si vypýtal odpustenie, za jeho telo, narážajúce do toho jej.
Cesta bola nekonečná, horúca, upotená, smradľavá a špinavá. Bola si istá, že na jej tele zostalo plno malých kvapiek  potu spolucestovateľov.
Autobus konečne zastavil pri jej sídlisku a ona až drzo odrážala ľudí, nacapených v zadných dverách autobusu. Nevedela pochopiť, prečo sa vždy všetci natlačia na schodíky a človek, čo vystupuje, má čo robiť, aby mu šofér nezatvoril pred nosom a on stihol vystúpiť.
Konečne sa jej podarilo dostať sa na vzduch a zhlboka sa nadýchla. Ešte aj dusný poobedný vzduch jej prišiel krásne svieži a rýchlo sa pohla domov. Potrebovala sprchu a dohodnúť sa s Katou na stretku.
Znova vytočila jej číslo, dúfajúc, že jej to konečne zdvihne. Potrebovala sa vyrozprávať a poradiť.
„Zlatko?“ ozvalo sa na druhej strane. Počula hudbu a hlasy, čo znamenalo, že je v bare aj so svojim priateľom.
„Si s tvojim barmanom?“ spýtala sa zbytočne, na čo dostala jednoslovnú súhlasnú odpoveď.
„Mohli by sme sa stretnúť? Potrebujem sa porozprávať.“ Na druhej strane počula zašušťanie.
„Prepáč, zlatko, teraz nemôžem, niečo mám, ale čo tak zajtra?“ navrhla a jej bolo na nič. Potrebovala svoju kamošku  teraz a ona sa radšej bude venovať svojmu novému úlovku, s ktorým chodí ledva týždeň.
„Dúfam, že ti vytrtká mozog z hlavy!“ zaželala, tíšiac smiech.
„Ja ťa tiež ľúbim. Tak ahoj zajtra. Ešte sa ozvem.“ A zložila.
Do zajtra bolo hrozne ďaleko. Nutne musela počuť, že nie je taká mrcha. A že je to normálne. Ako sa rozišli, že sa to deje neustále. Nič výnimočné, nad čím by sa mal človek pozastavovať. Veď si predsa niečím takým prešlo už plno dievčat. Rozdiel je v tom, že tento krát sa karty obrátili a ona zlomila srdce jednému z mužov. Feministky by na ňu boli isto hrdé.
Horšie bolo, keď sa konečne vyčerpane a dehydrovane došuchtala domov. Jej matka stála za šporákom a pripravovala práve dva taniere s ryžovým nákypom. Jeden so škoricovou posýpkou na vrchu a druhý s kakaom. Bolo jasné, že ten  so škoricou je pre Jakuba. Zhrýzla si peru a zvažovala, ako to matke povie.
„Ahoj miláčik.“ Usmiala sa a položila pred ňu tanier. „Kde je Kubko?“ vykláňala sa cez klenbu, spájajúcu chodbičku s kuchyňou, očakávajúc jeho štíhle telo.
„No, my sme sa... rozišli,“ vydýchla a sama bola prekvapená, že sa jej hlas zlomil a dokonca ju v očiach pálili slzy.
Bolo to šialené, že jej to prišlo ľúto. Choval sa ako debil a nazval ju skutočne nepeknými pomenovaniami. Nemalo by jej byť smutno. A už vonkoncom nie preto, že ho vlastne už nechce. Teda myslela si, že ho nechce. Teraz mala až nutkavú potrebu mu zavolať a prosiť ho o odpustenie.
„Ach, miláčik. To nič nie je. Uvidíš. Vysvetlíte si to. Veď za tie roky ste sa vždy nakoniec zmierili,“ chlácholila ju, šúchajúc ju po ramene.
Nemala silu a ani chuť matke vysvetľovať, že toto je natrvalo. Že to nebola jedna z tých detinských hádok o nikom a o ničom. A už vonkoncom nechcela pripustiť pred svojou matkou, že to ona spôsobila koniec a zlomila srdce jej milovanému Jakubovi, ktorého vždy milovala ako svojho.
Odsunula tanier a bez slova vstala. Ignorovala svoju mamu, keď na ňu prehovorila, ponúkajúc ochotu vypočuť ju.
Čo by je povedala? Že ho podviedla a on je teraz niekde v meste alebo doma zalezený? Že je mrcha bezcitná a hlúpa? Bála sa odsúdenia jej matkou. Nikdy sa nechovala ako typická matka, nadŕžajúca svojmu dieťaťu. Bola nestranný pozorovateľ. A dokonca často, keď už bolo po hádke sama pripustila, že to Jakub mal pravdu, len sa nechcela stavať na nikoho stranu.
Nechcela ani pomyslieť, čo by spôsobilo, ak by sa dozvedela, že ho podviedla. A ak by sa to dozvedel jej otec. Jakuba volá synak a plánoval už aj kúpu pozemku ako svadobný dar. Otec ho miloval, všetci z jej rodiny ho milovali.
Zvalila sa na svoju posteľ a snažila sa nemyslieť na následky svojho činu. Ale aj napriek tomu videla svojich rodičov, ako na ňu hľadia s odsudzujúcimi pohľadmi.
Keď sa to dozvedia, sklame ich. Už ju nebudú vidieť ako ich nevinné dievčatko. Potrebovala, aby bol Jakub ten zlý a ona mohla vyplakávať a všetci by ju ľutovali. Mohla by sa nechať ľutovať. Nenávidela, keď bola ona tá zlá.
8. kapitola

Rozzúrene šliapol na plyn. Smer: Neznámo.
Potreboval sa na niečom vybiť. Niečo rozbiť, rozmlátiť. Niekoho prelámať.
Najradšej by mu otrieskal hlavu. Bolo dobré, že sa neukázal na hodine. Nutkanie vbehnúť do triedy potom, ako zbadal jeho nablýskané Audi na parkovisku bolo silné. Až neznesiteľné. Ale čo by tým získal? Nič.
Na podvod musia byť vždy dvaja. Vždy je to o spolupráci. Pri tej myšlienke sa musel rozosmiať. Spolupráca. Nič výstižnejšie ho už skutočne nemohlo napadnúť.
Chcel mu zmordovať  jeho dokonalú tvár. Ale nič by to neprinieslo.  Iba čo by sa ponížil pred zvyškom školy. Iba čo by poukázal na fakt, že sa nedokáže cez neho preniesť. Samozrejme, tu bola ešte  skutočnosť, že jeho milovaná sa sama vnútila.
Žiadne násilie vykonané na jej tele alebo psychike. Proste to chcela. Nemalo význam čeriť vodu. Nikdy celkom nerozumel mužom alebo ženám, čo majú tendencie púšťať sa do fyzických, či slovných útokov na milenca, či milenku. Nemalo to predpoklad vyriešenia.
Neprinieslo to anulovanie skutku, ani uspokojenie.
Milenec si vezme len to, čo je mu váš partner ochotný dať.
Vždy je to vina práve priateľky, priateľa. Nikdy nie prekliateho amanta, nech už  na neho človek zúri akokoľvek veľmi.
Pravdou v tejto situácii, v ktorej sa ocitli oni, bolo, že vedel, ten smrad si bol vedomí, až príliš dobre, že je zadaná. Že patrí inému mužovi. Že patrí jemu. Spolužiakovi, ktorý sedel iba jedno miesto od neho.
Zašliapol plyn silnejšie a jeho auto sa s vrčaním pohlo vpred z mesta. Ani si neuvedomil kam ho cesta vedie. Kým si nevšimol, že nabral smer k dedinke, kde bývala jeho babka.
Nie že by mal potrebu vyrozprávať starenke svoju situáciu, skôr ho prilákala cesta. Dlhá, dokonalá a lemovaná z oboch strán polom. Ideálne na malé, slovenské Fast and furious. Dokonalé na odpútanie pozornosti a vohnanie do žíl aj iného cudzopasníka ako zúrivosti. Adrenalín by ho mohol vytlačiť alebo aspoň zminimalizovať.
Malý priestor auta sa zahrieval a jeho nos napĺňala stále intenzívnejšie vôňa citrusov. Jej vôňa. Zhlboka sa nadýchol, hľadajúc úľavu. No neprinieslo mu to viac, ako poňatie tej prekliatej vône do každej alveoly, ktorá ju s radosťou zaslala ďalej do jeho centra.
Spomalil, aby mal dosť sústredenia na stiahnutie okna na starej Crome a mohol tak ten jej prekliaty buket dostať z toho stiesneného, dusného prostredia neklimatizovaného Fiatu.
Ako náhle bolo okno dokorán, znova dupol na plyn. Do auta sa dostalo trošku vzduchu, no stále tam pretrvávala. A vysmievala sa mu. Napadlo ho, že ju možno nikdy nedostane z toho hlúpeho auta. Trávili v ňom spolu príliš veľa času. Robili v ňom príliš veľa vecí.
A vtedy ho to napadlo. Na zadnej sedačke oddychoval svetrík, ktorý bol jej pachu plný. A každú molekulu jej parfumu, ktorá unikla von oknom, on razom nahradil. Nebolo možné vyvetrať, kým s ním ten kúsok tkaniny zotrvával.
V hlave mu skrsol neuveriteľne logický nápad, proste sa ho zbaviť vyhodením cez otvorené okno, ale vedel ako veľmi ten svetrík miluje. A bolo pravdepodobné, že ho bude pri najbližšom stretnutí chcieť. Nemohol ho vyhodiť.  Čo by jej povedal? Od nervov som ho zahodil, choď si ho pohľadať? Bolo to nanajvýš  detinské a nevyzreté.
Hnev v ňom bublal nie len na ňu, teda  poväčšine na ňu. Ale aj na seba.
To ako na ňu vyletel pred všetkými, nebolo nič hrdinské. Zosmiešnil sa a správal sa ako hlupák. Vedel, že bude všetkým na smiech a budú si ešte dlho šepkať o jeho dramatickom výstupe. Možno budú kolovať nevkusné vtipy na jeho adresu.
Za všetko mohla ona. Prinútila ho chovať sa ako nepríčetný magor.
Urobila z neho úplneho idiota.
Mal pocit, že sa necíti tak, ako by sa mal. Nemal by zúriť, nemal by šalieť túžbou rozbiť niekomu tvár.
Motor sa rozvrčal a ručička tachometra sa nebezpečne vyklonila doprava.
Žiaľ, to bol ten pocit, ktorý ho mal z vnútra troviť. Stratil predsa lásku, priateľku, budúcnosť.
Naklonil sa bližšie k čelnému sklu, sledujúc cestu. Srdce mu zbesilo narážalo do rebier.
Musel prísť na to, čo tá skutočnosť znamená. Čo to pre nich dvoch znamená.
Že ho v skutočnosti vôbec nebolela predstava, že už nebude jeho. Že ho ničila tá prízemná mužská samoľúbosť, ktorá dostala na frak. Pre pochrámané ego a zhanobenie jeho mužnosti, bol nepríčetný a takmer na ňu siahol, ako nikdy muž na ženu siahnuť nemá. Len pre dokázanie si sily. Žiadna frustrácia, neschopnosť nádychu bez nej v jeho živote.
Bolo to šokom? Potrebovala sa jeho myseľ vysporiadať najskôr s hnevom preto, ako ním zametala a potom sa dokáže sústrediť na vyplakávanie nad strateným ideálom ženy alebo to nikdy nepríde? Nikdy nebude žialiť ako ľudia vo filmoch?
Bolo šialené, že si želal presný opak? Chcel cítiť bolesť. Po nej zákonite prichádza zmierenie a schopnosť začať od znovu.
Dupol na brzdu a jeho auto sa roztočilo. Adrenalín mu zaplavil žili a lapajúc po dychu, stále natlačený na volante, sledoval obrazy, mihajúce sa mu pred očami.
Pole.
Cesta.
Pole.
Cesta.
Pole.
Kým sa jeho auto nezastavilo a on nevydýchol, púšťajúc svoju hlavu unavene na volant.
„Mrcha! Mrcha! MRCHA!“ Trieskal do klaksóna uprostred cesty. Bolo normálne túžiť začať od znovu? Nemal by chcieť vrátiť čas a urobiť všetko pre to, aby si ju udržal?
Bol pravdepodobne skutočne blázon. Úplný odľud. Nemal to v hlave poskladané tak, ako väčšina ľudstva. Možno to bol ten problém.
Mal by byť ako ostatní. Reagovať ako iní chlapi.
Rozpohyboval auto, odhodlaný vrátiť sa do mesta. Pobaliť jej veci. Mal ich neúrekom. Od poistných tampónov v jeho priehradke v aute, až po posledné skurvené nohavičky v zásuvke medzi jeho boxerkami.
Nestaral sa o značky. Porušil minimálne päť príkazov a zákazov, kým zastavil pred svojim bytovým komplexom. Vylovil balíček tampónov, svetrík zo zadného sedadla.
Doma bolo ticho. Jeho matka mala rannú a on mal vďaka tomu dosť času. Bol ako hysterická ženská, keď nechal krabičku aj so svetrom letom pristáť na podlahe malej chodbičky a namieril si to do kúpeľne. Nezaujímal ho hluk, ktorý vytváral pri vyhadzovaní jej šampónu a sprchového gélu a deodorantu na jeho poličke. Ani sa neobzrel, či sa ich trasa ukončila na kope, ktorú tvorili veci z auta.
Zastavil sa až pri parfume. Nepamätal sa, kedy začala voňať po citrusoch. Bolo to tak plynulé, ako láska, ktorá ho pohltila. Šampón a dokonca aj telové mlieko boli s ich podmanivou vôňou a on vedel, že tá vôňa navždy zostane spojená s ňou.
Keď jej v drogérii zvykol kupovať šampón alebo gél do zásoby tesne pred minutím načatej fľaše, nikdy si neuvedomil, že sa všetko točí okolo tých hlúpych plodov. Pristihol sa, ako premýšľa, či v tom bola práve jej túžba po mori. Prečo nad tým nikdy neuvažoval?
Bolo v jej podraze viac? Musel urobiť niečo, čím ju prinútil k niečomu takému. Všetko má dôvod. Nevedel však prinútiť svoju myseľ pátrať po svojej vine.
Všetko sa sústredilo iba okolo nej a jej zrady. On neurobil predsa nič. Ak jej niečo vadilo mohli sa o tom porozprávať.
Zmes jej návrhov na zmenu jeho image, výmeny okuliarov za šošovky a iných drobností ho zasiahli ako rana do žalúdka.
Vtedy to radikálne odmietal. Bolo mu jasné, že sa z neho snaží urobiť kópiu toho smrada, bez chrbtovej kosti a to on nemohol predsa dovoliť. A predsa sa nechal ďalej balamutiť a hral slepého, hluchého. Len aby ju nestratil. Neurobil nič zlé!
Nič z toho nebola jeho chyba! Ona by sa tiež nezmenila, ak by z nej chcel Jessicu Albu.
Tá vypočítavá mrcha!
Vyhádzať jej šaty z jeho skrine bola záležitosť pár minút. Netušil, že má tak veľkú skriňu, kým sa jej veci neváľali na podlahe. Silno zvažoval, že by vyhádzal aj tričká, v ktorých spávala, no nakoniec si to rozmyslel. Boli jeho a silný prášok a aviváž by mohli jej smrad neutralizovať. Samozrejme, bolo otázne, či odstránia aj spomienky na jej krémové stehná a prsia pod nimi.
Schmatol malú cestovnú tašku a bez rozmyslu tam všetko napchal. Potreboval sa jej vecí zbaviť čo najskôr. Rozosmial sa na plné hrdlo, keď si uvedomil, že sa chová ako odvrhnuté dievča. Potreboval urobiť niečo mužské. A nepoznal nič lepšie ako návšteva baru. Všetci chlapi vždy skončili pri poháriku dobrej whiskey.
On na chuť tomu alkoholu nikdy neprišiel, ale vodku mal rád. Tú by si mohol dať.  Na jeho účte odpočívala pekná kôpka euríčok, ktorú šetril na pekné leto s ňou... Teraz nemali už účel.
Celé to jeho trápenie sa a odkladanie každého centu. Keby to  vedel, všetky peniaze by dával rovno matke, aj keď ona vždy odmietala. Hrdá a zanovitá.
To mal po nej.
Vykašlal sa na tampóny rozlezené po celej chodbičke a len za sebou zabuchol dvere od bytu.
Bol odhodlaný previesť polovicu matke na účet a zvyšok investovať do rekonštrukcie auta. Nakoniec tá drezúra bola k niečomu dobrá. Dá auto do poriadku. Možno by mohol kúpiť nové elektróny...

Bar bol takmer prázdny, keď tam vošiel. Iba barman leštil dokonale vyleštené poháre, aby zabil čas.
Otrávene zdvihol hlavu, aby sa na Jakuba mohol uškrnúť s otázkou v očiach. Nebolo samozrejmosťou, aby sa tu objavil niekto, kto mal ešte sedieť minimálne päť vyučovacích hodín za lavicou.
Ale taktiež nebol jeho matkou, aby sa pýtal, prečo nie je v škole.
Objednal si Absolutku a ignoroval prekvapené vyklenutie obočia o pár rokov staršieho týpka, ktorého si nejasne pamätal zo základky.
Hudba hrala iba tak naoko, ako tichá kulisa neexistujúcim zákazníkom.  A on bol z toho frustrovaný. Počul svoj vlastný dych a trenie utierky o pohár v rukách jeho „hostiteľa“.
Posunul po bare pohárik bližšie k nemu a vypýtal si gestom ruky ďalšieho.
Necítil sa síce viac ako chlap, ale aspoň ho vychladená tekutina rozohriala a on nebol schopný myslieť na zlosť a potrebu ničiť. A takto do seba hádzal poháriky, nestarajúc sa o čas.
Dvere baru sa otvorili a vošlo pár mladých ľudí. Pozdravili toho za pultom. Oznámili mu, že idú na svoje miesto a dajú si to čo vždy a boli preč.
„Jacoblind?“ Svet nemohol byť k nemu viac neprajúci.
„Cute Katie.“ Otočil sa za hlasom s úsmevom na perách, posúvajúc poldecák barmanovi.
„Čo tu robíš? Nemal by si byť v škole alebo niečo také?“
Zachechtal sa nad jej prekvapeným pohľadom a len do seba hodil pohárik.
„Piješ?“ pokračovala a on už neovládol smiech, jemne sa zapierajúc rukou do baru.
„Už sme niekedy viedli debatu na tému: Nezmyslené otázky s na prvý pohľad jasnou odpoveďou, Cute? Neviem si spomenúť. Ale pre istotu. Nenávidím otázky typu: Ty si ostrihaný? Máš nové tričko? Ty si tu? Alebo: Piješ? Sekundu po tom ako ma vidíš  do seba klopiť pohár. Je to trápne, zbytočné a... Ale čo čakať od... teba!“ Znova sa zasmial, šmátrajúc po poháriku.
No bol prázdny a on venoval zlovestný pohľad na barmana.
„Pozri, kámo, mám šesť objednávok, nestíham! Vezmi si fľašu a čiarkuj, ale žiadne ojeby, mám v oku množstvo!“ upozornil ho barman a vyložil mu celú fľašu s bločkom a perom.
„On má dosť, zjavne!“ uťala barmana a odtiahla od neho fľašu.
Nie je decko, aby s ním tak zaobchádzala, ani ten prekliaty ročný, vekový rozdiel jej nedával právo chovať sa ako staršia sestra.
„Kto si, aby si mi nakazovala, zakazovala a vlastne sa starala? Daj to sem, kým ti pekne vravím, Kačena!“ zhúkol, vytrhávajúc jej fľašu z ruky.
Mal plné zuby ženských, čo si mysleli, že mu budú prikazovať a pritom mu srali na hlavu. Za jeho chrbtom kuli pikle spoločne, ako ho zosmiešniť pred kamarátmi. Urobiť z neho úplného blázna.
Nalial si pohárik a hodil ho do seba, škeriac sa na ňu, urobil malú čiarku na bloku.
„Jakub, stačí. Poď pomôžem ti domov,“ navrhla zmierlivo, vystierajúc k nemu ruku.
Neschopný slova hľadel na jej tenkú rúčku s malou dlaňou a hnev, ktorý ako tak otupilo tých pár poldecákov sa v ňom rozhorel úplne na novo.
„Prídem ti snáď nesvojprávny alebo čo? Netuším, prečo vy, ženské, máte utkvelú predstavu, že som snáď úplný vypatlanec, čo sa o seba nedokáže postarať a potrebuje starostlivosť. Mám pre teba novinu! Ja som okej! Tak si trhni tým kostnatým zadkom a  choď otravovať niekoho, kto stojí o tvoju biedne hranú starosť!“ vystrelil po nej, sám prekvapený jedom.
„Jacklin, moja riť je úplne kóšer, to v prvom rade. V druhom, ty nie si zvyknutý piť a je zjavné, že máš za hranicou, lebo si vždy bol ku mne kokot, ale nikdy po mne nehučal. Tak pozbieraj veci a odprevadím ťa. Hybaj!“ zvýšila tón hlasu v snahe dostať do neho trochu autority.
„Ty si o mne musíš skutočne myslieť, že som ťuťko, že? To, že nepijem s tebou neznamená, že nepijem. Som ochotný zliať sa len s kamarátmi, ktorí mi za to stoja a viem, kedy mám dosť, aby som neobgrcal zadnú stenu baru. Ja sa nepotrebujem zakaždým zrúbať pod obraz ako... No čo, nebudeme tu vytvárať inotaje... Ty!“ štekol, nalievajúc si ďalší.
Sledovala so zamračením jeho ruku a tesne pred cieľom mu z nej vytrhla ten malý pohárik. Tekutina sa rozliala po okolí a on mal nutkanie ňou zatriasť. Toto boli dve ečka len tak na utretie.
Nemohol pochopiť, prečo si o ňom všetci mysleli, že bol akýsi hlúpy introš, bez schopnosti sa zabaviť, či zavtipkovať, alebo zniesť trošku chlastu. Dokonca, že v ňom nevidela ani toľko chlapa, aby ho nechala dokotúľať sa domov samého. Že ho jeho priateľka vymenila za jednorázovku.
„Ach, toto takmer bolelo, keby si nebol na sračky tak sa asi urazím.“ Posmievala sa. „Mám potrebu postarať sa o priateľa mojej kamošky, ktorá zjavne nemá šajnu, že sa dávaš dole. A mňa kurevsky zaujíma prečo. Vždy ste boli ako zrastení.“
Bol presvedčený, že vedela. Nebolo šance, aby sa nepochválila úspešným lovom a jeho ponížením.
„Hráš debila, Cute? To ti nie je trápne? Však ty si bola tá, ktorá ju kryla. Tak sa netvár, nemá to význam,“ odvrkol si, dolievajúc do pohára, aby bol plný.
„Ono to prasklo a nabonzovala ma? Tá odporná... prerazím ju!“ prskala rozhorčene.
„Ona sa ti nepochválila, že už o jej krátkom romániku vraví celá škola a mňa na komplet, ako by si to povedala ty  a tvoj slovník: Dojebala, podjebala, ojebala?“ Rozrehotal sa.
Bolo celkom oslobodzujúce používať vulgarizmy. Rozumel, prečo ich ľudia s takou obľubou používali. Pred tým sa im vyhýbal, vždy mal za to, že injektívi sú len dôkazom nízkej  inteligencie. Ale teraz mu to prišlo správne. Bolo možné, že mal skutočne priveľa promile v krvi a stával sa z neho jeden z davu. Mal by piť častejšie.
„Ona ťa...“
„Hej, proste sa nechala oprieť o kompóty. Ale tvoja hra na debilka ma dosť vytáča, Kač, Kač, Kačená, nasypem ti...“ Pohlavok ho umlčal.
„Si magor! Už sme viedli siahodlhé rozhovory, že mi nemáš spievať tú drbnutú pesničku. Ale ty máš proste sklony k seba ohrozovaniu. Čo, Jacklin? Nevedela som, že sním skončí tam, kde skončila. Tvrdila mi, že sa chce len pozrieť, iba na hodinku. Ak by som vedela, že sa ťa chystá podjebať, nikdy by som ju nekryla. To ti prisahám. Pozri, nemáme síce najlepšie vzťahy, ale zasa taká mrcha nie som! Myslím, že si pre ňu najlepšia voľba. Miluješ ju, urobil by si pre ňu prvé posledné. Nekopala by som proti tebe. Odrbala ma rovnako ako teba!“
Usmial sa na ňu. Veril jej. Poznal ju dosť dobre, aby videl, ako sa jej hnevom rozšírili malé nozdry.
„Tak sa napi so mnou. Čo, Katie?“ navrhol, kývajúc na barmana.
Nestaral sa o protesty a proste jej nalial. Nikdy nemyslel, že by práve s ňou niekedy pil v bare na barových stoličkách, alebo že by s ňou pil kdekoľvek. Už len predstava, že by s ňou zdieľal miestnosť dlhšie ako päť minút mu robila zle. Ale pripitý mal pravdepodobne vyšší stupeň tolerancie jej bezduchého ja.
„Nemyslím, že ožieraním niečo vyriešiš. Stále trvám na tom, že by si mal ísť domov. Aj keď dúfam, že po svojich a nie autom, ktoré som mimochodom našla zaparkované na parkovisku pred barom. Hádam si nemal v pláne pod vplyvom sadať za volant,“ prehovárala mu do duše a on sa skutočne bavil.
Bola takmer rozkošná s prekríženými rukami na prsiach a zamračenou tvárou. Z nich dvoch bol predsa on ten rozumnejší.
„V skutočnosti som sa nad tým do tejto chvíle nezamýšľal,“ priznal sa ticho a znova k nej postrčil pohárik. „Dlžíš mi to! Si spolupáchateľ môjho zlomeného srdca. No tak, Cute, daj si. Kým ťa nezačne zháňať tvoj drahý. Tak si so mnou môžeš dať trošku do nosa. Nie? Inak, čo ťa privádza do tohto baru? Nerobí ten tvoj na druhom konci mesta?“ vyzvedal a ani sa necítil hlúpo. Bolo fajn nemyslieť na ňu.
Natiahla sa po poháriku a hodila ho do seba s citom odborníka. Teda žiadnym.
Utrela si rukou ústa a zaškerila sa na neho.
„Nie som jeho chvost, aby som ho otravovala v práci, vieš? A navyše, hľadám si prácu. Dáku letnú brigádu. Skôr ako začneš podpichovať. Ja som sa k tomu proste nemala čas dostať pred tým. A áno, počítam s tým, že už teraz sa mi možno nepodarí zohnať nič, ale nádej umiera posledná," vysypala zo seba a on sa pristihol, ako ho vlastne celkom baví. Musel byť opitý.
„Prečo mi príde divné, že sa za teba neprihovoril u svojho šéfa? Mohli ste pracovať pekne spolu na kôpke. Ste v tom štádiu, keď od seba neviete odtrhnúť ruky, nie?“ polemizoval, na čo ho zastavila vystretou dlaňou pred jeho tvárou a sama si naliala. To bola Katarína, ktorú poznal.
„Myslíme si, že spoločné pracovisko neprináša dobrotu. Nemali by sme o čom a potom by sme sa začali hádať a tak... Liezť si na nervy. Takto je to lepšie. Sme spolu cez jeho voľno a snažíme sa náš vzťah posunúť aj ďalej ako k fyzičnu.“ Hodila do seba nasrdene ďalší pohárik. Došlo mu, že to nie je z jej hlavy.
Podpichovanie jej osoby bola jeho závislosť a aj napriek tomu, že si opakoval, že by nemal špárať do zjavného osieho hniezda, nemohol si pomôcť. Miloval, keď jej hnedé oči šľahali blesky a on sa mohol zabávať na jej červených lícach, sfarbených jedom.
„Myslím, že by ste práve teraz mali byť nerozluční. Ste v štádiu, keď vaše žľazy a nemyslím len tie pohlavné, vylučujú dvakrát viac endorfínov. A ako je známe, endorfín vyvoláva závislosť. Vezmi si bežcov. Potrebujú behať, potrebujú dávku šťastia, ktorú im beh uvoľní do tela. Ale to som odbočil. V dobe dvoch, troch mesiacov na seba reagujete oveľa intenzívnejšie ako po čase. Je to tým, že ste v stave zaľubovania sa a už len zmienka o tvojom priateľovi by ti mala vohnať do žíl dostatok endorfínov, aby si ním zásobila človeka v depkách na minimálne týždeň. Preto celkom nerozumiem vášmu rozhodnutiu. Vyvracia to skutočnosť, ktorou si nás oboznámila a to, teraz ťa budem citovať: Kurva, decká, ja som sa začala zamilovávať. Takže mi z toho vyplýva, že toto nie je tak celkom z tvoje hlavy. Tak skús byť aspoň raz ku mne úprimná a povedz, čo si o tom jeho tvrdení myslíš ty?“ Na tvári sa snažil udržať vážny výraz, ale bolo to neskutočne ťažké, keď videl jej úzke oči, prižmúrené do malých škáročiek a našpúlené ústa s rozšírenými nozdričkami, ako sa pripravuje k slovnému útoku.
Miloval hádky s ňou. Dokázala sa s ním hádať  o nikom a o ničom a  on sa vždy vybúril na slovných vojnách.
„To si vyčítala v dákom časopise, Jacklin? Zasa si sa začítala do Bravíčka? Lebo pokiaľ viem, ty a tvoja bývalka, ktorá ťa mimochodom podjebala, ste od detstva spolu, takže nemyslím, že si  reálne prechádzal niečím takým, ako zamilovávanie sa. Takže tvoje endorfíny si môžeš strčiť do riti. Lebo ja ti seriem na tvoje hypotézy, s ktorými máš skúsenosť ako malý škôlkarik. Och a spomínala som ti už, že ti to tvoje mudrovanie bolo a je na dve veci a tá tvoja sa ti vykurvila medzi kompótmi? Tak sa staraj o to a nie do môjho vzťahu. Si len zatŕpnutý, pripitý chudáčik, čo závidí skutočnosť, že mám vzťah a tak sa obúvaš a vychytávaš neexistujúce chybičky. Ale seriem ti na to!“ Nesrala. Vedel to.
Bol prekvapený jej až prehnanou reakciou. Dokonca tak veľmi, že si nedokázal ani uvedomiť, že mu chrstla do tváre Didinu zradu. Čakal, že sa do neho pustí a on si pri hádke s ňou vybije nervy. No teraz sa v jej očiach leskli slzy. A to nebol jeho plán. Rád sa s ňou doťahoval, ale nikdy jej v skutočnosti nechcel ublížiť.
„Ty to s tým chlapom myslíš smrteľne vážne. Prepáč. Ja, proste. No, viem, ako žerieš tie hlúpe knihy, ale zároveň sa vyhýbaš citom. Teda láske. Nemyslel som, že by si to mohla brať skutočne tak seriózne,“ koktal v rozpakoch, stískajúc jej jemne dlaň vo svojej.
Nevedel, kedy sa po jej rúčku natiahol, ale taktiež mu bolo hlúpe ju stiahnuť. Potom, ako si uvedomil to nevinné gesto.
Urobila to za neho, prehadzujúc si hnedé vlny na jednu stranu. „To, že sa jej vyhýbam neznamená, že po nej netúžim,“ vyhlásila so vztýčenou hlavou a obom im pomaly doliala.
„Pri ňom som ako malé štrnásť ročné dievčatko. Nebudem ti vykladať môj srdcervúci príbeh. Ale pripomína mi chalana, ktorého som milovala a on ma využil a zahodil. Teda dosť dobre som si za to mohla sama. Bola som decko a on bol o päť rokov starší. A ja som bola taká zbláznená, že som furt doliezala. Sex s ním to ešte zhoršil a on sa na mňa nakoniec vykašľal, lebo som bola príliš aktívna. Nedala som mu dýchať. To mi povedal. A ja som si vtedy sľúbila, že s chlapmi a láskou končím. Ty dáš všetko a oni ti na oplátku zlámu srdce a vysmejú sa ti do tváre. Ale pri ňom... Je to, akoby som bola znova s ním. Strácam reč... a už to nechcem pokašľať. Pokiaľ si myslí, že je hlúposť, aby sme spolu trávili toľko času alebo spolu dokonca pracovali. Musím súhlasiť. Znova o toho správneho prísť? Pre prílišnú potrebu byť mu na blízku?" Nadýchla sa, tíško sa chechtajúc. „Kurva, som na šrot! Skutočne si tu vylievam srdiečko tebe, Jacoblind?“ 
Nebol schopný správnej reakcie. Nepáčila sa mu takáto. Mal ju za silnú, hubatú ženskú. Čo si svoj názor ustane, nech sa deje čokoľvek. Nebol spokojný s tým, čo sa dozvedel. Akoby mohol? Jeho dračica, s ktorou sa mohol hádať hodiny, bola fackovacia bábika. Sama si to uvedomovala, sama ju zo seba urobila. Iba preto, aby ho nestratila. Muža, ktorého takmer nepozná a ktorý je pravdepodobne od zamilovávania sa príliš ďaleko a drží si ju iba pre sex. Chcel to povedať. No bolo možné, že by jej tým skutočne ublížil. Že by nepoznala dobre mienenú radu. Tak teda svoju teóriu o tom, že ani držaním sa od neho si ho  neudrží veľmi dlho vynechal a pustil sa do jadra, ktoré ho vlastne iritovalo na celom tom jej prednese najviac.
„Nemyslím, že je správne, aby si svoj názor držala pod hladinou. Si príliš energická žena, aby si dokázala seba samú popierať. Podľa mňa, ak je ten chlap taký zadubenec, že s tebou nehodlá tráviť každú minútu svojho biedneho života, nestojí ti v tom prípade o to, aby si o ňom uvažovala ako o perspektívnom partnerovi. Hlavne ak máš potrebu s ním byť. Mala by si mu to povedať. Ak chcete váš vzťah posunúť na vyššiu úroveň, ako fyzické ukájanie, mal by predsa využiť každú chvíľu. Nie? Napríklad pracovisko, kde sa po sebe nebudete môcť váľať a budete nútení spolu aj komunikovať. Ja neviem. Príde mi ti pritiahnuté za vlasy. Ja byť práve zaľúbeným, chcel by som tráviť čas s tým dievčaťom, nech už by to bolo kdekoľvek. Trebárs a ja na verejných toaletách,“ dokončil monológ a zapísal ďalšie čiarky pod pozorným drobnohľadom barmana, ktorý ich potajme počúval a krátil si nimi čas.
„To už nechaj láskavo na mne. Ja viem čo robiť.“ Vystrčila bradu, hádzajúc do seba pohárik.
„Hm, ako chceš. Ale mohla by si sa nad tým zamyslieť? Aspoň trošku? Pozri, ja mám skutočne rád hádky s tebou a neviem si predstaviť, že z teba bude fackovacia krava, ktorá bude na všetko pritakávať.“ Potľapkal ju po líčku a ona namosúrene strhal jeho ruku zo svojej tváre.
„Nemaj boja, Jacklin. S tebou sa budem hádať aj na smrteľnej posteli.“ Vrátila mu gesto trošku silnejšie.
Bol na mol. Pravdepodobne jeho mozgové bunky prežívali anafilaktický šok z toľkého množstva chlastu. Lebo mal chuť sa škeriť a život bol gombička. A to z prítomnosti Kataríny. Nemysliteľné.
Potreboval do tela odstať niečo, čo by pomohlo žalúdku spracovať to množstvo etanolu v jeho obehu.
Barman mu podal bez reči tri balíky lupienkou a len mu to naklonený cez bar zapísal na jeho papierik, pofŕkaný chlastom.
Slaná chuť mu trošku navrátila citlivosť do jazyka, ktorú pre tuhý, chladený nápoj stratil a spokojne sa na ňu škeril, vedomí si skutočnosti, že má na zuboch a medzi nimi stopy zemiakov. Poposunul jej otvorený balíček a ona si ako pravá dáma vzala jeden stredne veľký. Čakal, kedy ju tá hra prejde. Videl ju doslova žrať tie hlúpe chipsy. Nikdy nepoznal nikoho a už vôbec nie ženu, čo dokáže jedno balenie zožrať behom pár minút.
Ale držala sa a cudne ohryzkávala plátok zemiaka a oblizovali si prsty po každom dojedenom kúsku.
Bola skutočne takmer rozkošná. A aj keď jeho mozog spustil sirénu, nemienil sa tým zapodievať. Bolo celkom fajn vnímať aj inú ženu. V jeho opitosti mu dokonca nemohlo vadiť, že to bola Kata.
Jej mobil sa rozozvučal a obaja sebou mykli. On sa spamätal a ona stratila sústredenie na dokonalé ojedanie lupienkov.
„Zlatko?“ prehovorila s prstom v ústach a on sa odvrátil, pýtajúc od barmana novú fľašu.
Pocítil malý záblesk strachu, že by mohla ísť za ním a jeho by tu nechala. Ale nemienil sa k tomu vyjadrovať. Sám sebe zakázal o tom premýšľať.
Nalial sebe aj jej a sledoval, ako sa znova snažila vziať si jeden lupienok, no obal je utekal a len šušťala naokolo. Naklonil sa teda s bezvýraznou grimasou na tvári, aby jej ho mohol pridržať a ona mu na oplátku venovala ďakovný úsmev.
„Prepáč, zlatko, teraz nemôžem. Niečo mám, ale čo tak zajtra?“ Cítil, ako sa na jeho tvári roztiahol spokojný úsmev a dokonca sa ho ani nesnažil skryť pred ňou.
Bol trošku sebec. Nechcel zostať sám. A jej spoločnosť bola celkom príjemná. Aspoň kým bol na mol.
„Ja ťa tiež ľúbim. Ta ahoj zajtra. Ešte sa ozvem,“ zložila a odložila mobil do vrecka na rifľových kraťasiach.
„Som na teba hrdý,“ oznámil, stavajúc sa na nohy. „No, že si ho poslala k šípku a neutekala za ním, len preto, že mu to práve vyhovovalo,“ ozrejmil jej, keď po ňom hodila nechápavý pohľad.
„Och, tak...“ Bolo všetko, čo povedal. Žiadne uštipačné poznámky. Nespokojne skrivil ústa. Keď bola opitá, už z nej tak veľká papuľa nebola.
„Poď tancovať!“ vyhŕkol, vystierajúc k nej ruku.
„Ty netancuješ, Dida sa na to sťažovala nonstop!“ upozornila ho, čím si vyslúžila jeho smiech.
Nezniesol myslieť na ňu a nechcel, aby ju ktokoľvek spomínal.
„Taktiež nepijem a nebavím sa s tebou viac ako je nutné. Pracujem na novom Jakubovi. Tak nebuď mrcha a pomôž.“ Žmurkol na ňu, ťahajúc ju na nohy.
„No neviem, mne sa páči ten starý,“ zašomrala si, omotávajúc ruko okolo jeho zápästia.
„Skutočne? Tak to by ti potom nevadil návrh pracovnej pozície v DVD-predajni, kde by si s triezvym Jakubkom musela trpieť takmer osem hodín. Čo?“ Ťahal ju na neexistujúci parket, čo najbližšie k jukeboxu.
„Vážne by si mi vedel zohnať fleka?“ Prekvapenie a radosť sa zmiešali v jej tvári a do jej malých hnedých očí sa dostali krásne iskričky, ktoré tam pred tým nikdy nevidel.
„Chalanisko, čo je kmeňovým zamestnancom odchádza do Irelandu s priateľkou. A tak budú isto potrebovať pomoc.  A mňa má každý, okrem teba, rád, takže ukecám. Samozrejme, ak o to stojíš,“ zakýval na ňu obočím, priťahujúc si ju k sebe bližšie.
„Znelo to takmer ako výčitka. Prestaň sa ku mne chovať ako kus kokota a ja zvážim možnosť prechovávania k tebe kladných emócií.“
„Hm. Milujem dievčatá, čo tvoria súvetia so slovnými spojeniami ako kladných a emócií. Tú robotu ti vybavím!“ začal sa pomaly pohybovať z nohy na nohu. Tanec nebol jeho kamarát a nikdy nebude. No ona ho mala asi v krvi, lebo to jeho dupkanie rýchlo doladila svojím pohupovaním sa v bokoch na mieste a pomohla mu cítiť rytmus.
„Jakub, na dnes ti skutočne stačilo. Ty so mnou okato flirtuješ.“ Pleskla mu hravo do hrudi.
Objal jej ruku nežne okolo zápästia a omotal si ju okolo pása. „To by som si nikdy nedovolil. Máš predsa priateľa."
9. kapitola 

Držal viečka zatvorené a snažil sa pravidelným, pomalým dýchaním utlmiť smrť prinášajúcu bolesť hlavy. Mal pocit, že snáď jeho mozog hľadá spôsob, ako sa dostať z krania von masakrálne krutým spôsobom. Nepomáhalo ani svetlo, presvitajúce cez okná bez žalúzií, na ktoré sa sústredil po pomalom rozlepení viečok.
Namiesto nich bol na garniže natiahnutý záves z jemnej lilavej látky, posiaty umelými motýlikmi rôznych veľkostí a odtieňov fialovej.
Starosť o jeho treštiacu hlavu bol hneď tým najmenším problémom. Nebol doma. On nemal závesy a už vôbec nie zdobené plastovým, trblietajúcim sa hmyzom.
Unavená myseľ mu ponúkala najlogickejšie vysvetlenie. Opitá jednorázovka. Musel byť úplne na šrot. Nepamätal si, že by odchádzal s nejakým dievčaťom. A jeho vybíjačka nebola v izbe. Bol sám. V zjavne dievčenskej izbe plnej obrazov kvetín a krajiniek. S obrovskou, skutočne ohromnou kopou kníh. Vyzeralo to, akoby tá neznáma vykradla mestskú knižnicu. Boli všade v poličkách vstavanej knihovničky, na  nočnom stolíku, na písacom stole a dokonca aj na podlahe zazrel pár diel od jemu neznámych autorov.
Neblahé tušenie prešlo jeho chrbticou a až ho striaslo pri predstave, že by...
Zatriasol hlavou, strhávajúc zo seba tenkú deku, ktorá zjavne slúžila ako prikrývka.
„Oblečený,“ vydýchol úľavne, skrývajúc tvár v dlaniach. Skutočne nebol pripravený na konfrontáciu s akoukoľvek po noci, ktorú si nepamätal.
Už tak to len predstava, že sa s ňou bude musieť pozhovárať o jeho vyčíňaní  a o skutočnosti, ako sa dostal do jej domu ho napĺňala hrôzou a trápnosťou. Presne pre takéto nešťastné chvíľky a, samozrejme, aj pre agresiu, ktorú alkohol v mužoch prebúdza, sa jeho nadmernému požívaniu vyhýbal.
Jeho kamarát sa raz opil do nemoty tak mocne, že rozbil jednému chlapcovi hlavu a spôsobil mu otras mozgu. Chlapec skončil v nemocnici a on sa súdil dlhé mesiace. A pri tom, bez alkoholu v krvi, to bol slušný chlapec, vzorný študent so žiarivou budúcnosťou.
Dvere na izbe sa otvorili a on sa rýchlo postavil na nohy, stavajúc sa tvárou k nim. Jeho nohy sa rozklepali a žalúdok urobil nepríjemný kotrmelec, keď sa stretol s Katiným pohľadom.
Nebol schopný slova. A ona si jeho nemotu užívala s vlhkými vlasmi, jemne presušujúc ich končeky uterákom. Bez tej tony líčidiel, ktorými vždy zapatlala svoju tvár bola takmer rozkošná. Bola rozkošná. Pripustil si nakoniec. Bez make-upu bola jej tvár detsky nevinná a oči v tvare mandlí boli nežnejšie, teplejšie. Pleť mala krásny marhuľový odtieň a nie neprirodzene okrový s výraznými líčkami. Samozrejme, on nemal rád dievčatá, čo sa priveľmi maľovali. Bol naturalista a aj keď pre ostatných boli jej úpravy tváre normálne a možno prirodzené, on si ju práve teraz dokázal skutočne prezrieť. Vidieť jej krásu.
V tielku so špagetovými ramienkami a jednoduchých pyžamových nohaviciach s kvetinkami vyzerala zraniteľne, tak neuveriteľne nežne.
Usmiala sa na neho a odhadzujúc uterák na posteľ sa k nemu pohla s neznámym leskom v očiach. Naprázdno prehltol, cúvajúc, až narazil do steny a ona sa s nadvihnutým pravým obočím tíško zasmiala.
Musel byť skutočne vtipný. Veril jej.       
„Ahoj, zlatko,“ šepla, keď prerušila vzdialenosť medzi nimi.  Zatlačila dlaňou do stredu jeho hrude. Pritlačila ho tým gestom úplne k stene a on zatajil dych. Nevedel o čo sa to dievča pokúša a jeho ešte opitý mozog nevedel premyslieť reakciu.
Pohladila ho po celej  hrudi až k bruchu, pradúc na neho v tesnej blízkosti ich tiel.
„Večer to bolo nádherné,“ šepla, stavajúc sa na špičky, aby ho mohla pobozkať.
Jeho mozog sa uškvaril. Katarína, tisnúca sa na neho, šepkajúca ódy na ich noc bola apokalypsa. Nespomínal si na nič. Jemne zatlačil do jej ramien, objímajúc ich v dlaniach, aby ju od seba mohol dostať aspoň na takú vzdialenosť, aby nezasahovala do jeho osobného priestoru.
Ani sa nesnažila zotrvať v tej mizivej vzdialenosti jeho do poly vystretých predlaktí a s miernym mračením sa vrátila späť, tlačiac sa do jeho hrude.
„Včera som ti tak blízko nevadila,“ obvinila ho s našpúlenou pusinkou.
Nevedel ako zareagovať. Ak by to bolo cudzie dievča, bolo by to oveľa jednoduchšie. Mohol by sa zachovať ako hajzel a proste odísť  s tým, že mu je to ľúto. Ale toto bola Kata. Poznal ju tri roky a nemohol byť smrad. Taktiež však nevedel, ako jej s citom vysvetliť, že si nepamätá absolútne nič.
„Povedal si, že nádhere voniam a mohol by si vôňu mojich vlasov vdychovať večnosť. Už sa ti nezdá tak krásna? A nezvyčajná?“ vyčítala ublížene a kútik jej trhol pri tom, ako sa mračila.
„Krásne ti voňajú vlasy,“ vydýchol fascinovane do vrchu jej hlavy a na dôkaz si znova poriadne zhlboka vyplnil pľúca jej vôňou. Nebola to aróma, ktorú by mohol opísať  a ktorá sa poväčšine pripisovala  žene. Vždy každá voňala po mede, vanilke, kvetinách, smotane, či ovocí.
Katarína voňala skôr akousi čudnou zmesou chemického nešpecifikovateľného charakteru. No nebolo to nepríjemné, či dráždivé. Naopak, lahodilo to jeho zmyslom. A on sa skutočne snažil v tej zmesi umelých aróm a kvázi podporných súčastí jej šampónu, na rast či čokoľvek, zadusiť. Jeho čuchové receptory boli preplnené a vyladené po dlhú dobu len na citrusy. Zmena bola nádherná. Katarína voňala nádherne.
Zatriasol hlavou a sledoval dievča pred sebou, ktoré naťahovalo krk, aby mu mohla byť zarovno a hľadieť mu do očí.
„Kata, ja...“ Nevedel, čo povedať, zjavne si pamätala viac, ako on a bol z toho nesvoj.
Sebecky dúfal, že bude mať rovnaké okno ako on a nebude to až tak trápna situácia.
Znova zatlačil do jej útlych ramien, hryzúc si spodnú peru a vyhýbajúc sa očnému kontaktu. Posral to. Nemohol to viac posrať ako nocou s ňou. Sexom s kamarátkou jeho bývalej priateľky.
„Ty čo?“ zvraštila tvár a jej spodná pera sa rozochvela.
Do kelu, nechcel aby plakala. Nechcel jej ublížiť. Bola úplne iná. Nepoznával ju. A nebol vo svojej koži z novej Kataríny.
Hrabol si do vlasov, hľadajúc správne slová, no neprichádzali. „Je mi ľúto, ale ja...“ Jeho koktavé ospravedlnenie prerušil jej hlasitý smiech.
Capla mu do hrude, zapierajúc o neho, aby sa pod náporom záchvatov rehotu  nezrútila na podlahu. „Keby sa vidíš. Bože! Pohľad na nezaplatenie. Fakt si myslíš, že by sa medzi nami dvoma...“ Kmitala medzi  nimi rukou a výsmešne pri tom krčila nos.
Odľahlo mu. Neuveriteľne veľmi. Ani sa nesnažil skryť spokojný výdych vzduchu. Úplne odpálený nebol schopný ničoho len spokojného úsmevu. Nebolo to tak veľmi v prdeli, ako sa obával.
Na je tvári sa objavilo zamračenie a tenké dokonalé obočie sa takmer spojilo na koreni nosa.
„Fajn, nemusíš to zas až tak radostne prežívať! Tak trochu ma to uráža. Sex so mnou by bol ten najlepší zážitok. To ti prisahám,“ zahrmela a on sa zasmial, strapatiac jej vlasy.
„Som presvedčený, že takto si zlákala každého jedného za budovu baru,“ neodpustil si štipľavú poznámku a vychutnával si jej odurdený výraz tváre.
Možno bol trošku krutý, ale ona si z neho tiež vystrelila a ten vtip nebol vôbec pekný. Nie preto, že by bola Kata tak neatraktívna. Dokonca aj na neho vplývala jej krása, teraz bez tých šminiek, možno ešte viac ako inokedy. Išlo o to, že bolo doslova nepredstaviteľné, čo by to s ich dokonalým vzťahom plným podpichovania a sarkazmu porobilo. Už tak bolo dosť hlúpe a rušivé, že sa ocitol jemu z neznámych dôvodov v jej dome, izbe, v neposlednom rade posteli.
„Môžeš mi povedať, čo robím u teba doma? Prosím. Neviem si spomenúť, čo tu, do pekla, hľadám,“ obrátil karty a masírujúc spánky si sadol na kraj jej postele.
Sadla si za neho, sťahujúc jeho ruky aby ich, mohla nahradiť svojimi.
Jej malé prsty na jeho boľavej hlave čarovali a aj keď nechcel, spokojne zapriadol. Dokonalosť a šikovnosť jej rúk na jeho lebke bola prekvapujúca. No nemal odvahu ani prehovoriť, aby si to nerozmyslela. Bola dobrá v tom, čo vystrájala s malými prštekmi po stranách jeho hlavy.
„Po záverečke sme mali obaja značne pod parou. Teda ty o hodne viac. A ja som odmietala dopustiť, aby si šiel sám a ty si odmietal pripustiť, aby som po odprevadení tvojej maličkosti šla cez mesto sama. Keď sme opití, zázračne nám to klape. Dokonca tak, že máme jeden o druhého navzájom strach.“ Počul v jej hlase smiech, ale nemienil na to reagovať. „A tak som v opileckej dobromyseľnosti navrhla, že by si mohol prespať u mňa. Súhlasil si.“ Cítil, ako mykla plecami a ukončila masáž jeho mozgu, potľapkaním jeho ramien.
„Skutočne?“ neveril, že s niečím takým súhlasil, ale bolo zjavné, že áno.
„Hlúpa otázka. Si v mojej izbe, nie? Skús sa spýtať niečo rozumnejšie,“ podpichla ho, zapierajúc sa do jeho ramena pri lezení z postele.
„Ako som sa mohol zobudiť v tvojej posteli?“ Nebola to otázka mierená skutočne jej. No ona sa posadila na zem, opierajúc o stenu a venovala mu jemný úsmev.
„Mal si ustlané na gauči. No po chvíli si prišiel s prosíkom, či by si nemohol spať so mnou. Že nechceš byť sám. A páči sa ti predstava, ako sa k tebe túlim s mojimi vlasmi v tvojej tvári. Že si sa do mojej vône neodvratne zamiloval.“ Prikývla si a on naopak horlivo pokrútil hlavou na nesúhlas. Odmietal niečo také.
„Ach, Jacklin,“ vybuchla znova do smiechu. „Ty mi skutočne skočíš na všetko,“ zabávala sa, capkajúc ho po tvári.
Ak by nemal tak hroznú opicu, bol by jej niečo povedal. No jeho mozog bol mimo prevádzky a tak nemohol dosť aktívne reagovať na jej ataky.
„Urobila som ti prezentačku otcovho domu a skončili sme v mojej izby. A ty si bol tak láskavý, že pokiaľ som ti  chystala gauč, drzo si zachrápal v mojej mäkučkej postieľke. Musela som spať na tom otrasnom gauči. Takže mi dlžíš, aby sme si boli na čistom. Mám chrbticu úplne dokurvenú.“ Mračila sa, masírujúc si dlaňou krk.
Cítil sa skutočne trápne. Nechcel byť nezdvorilý a už vôbec nie sebec, ktorý by si ukradol pohodlie, ktoré bolo jej. Červený v tvári, ako pivónia, sa postavil pripravený zdrhnúť a nestretnúť sa s ňou minimálne mesiac.
„Neviem, čo povedať. Hm... Prepáč za ten včerajšok a boľavú chrbticu a nepohodlie. Za všetko.“ Zúfale pohodil rukou a nakoniec ju zaparkoval na svojom krku, masírujúc si z rozpakov šiju. „Ja už asi pôjdem. Tak ahoj, Cute Katie. A ešte raz, fakt sorry.“ Pohol sa k dverám, no ona ho zastavila, vyskakujúc z postele.
„To je v pohode, Jacoblind. Bože, nebuď tak úzkoprsý. Podpichujem ťa. Včerajší Jacob by to pochopil. Kurňa, opica na teba pôsobí ako analgetikum. Si úplne fackovací.“ Vzdychla strápene a v očiach jej hrali iskry. „Zabavila som sa. Skutočne. A navyše je málo po pól siedmej. Čo keby si si dal so mnou a fotrom raňajky? Robí tie najlepšie chlebíky vo vajíčkovom župane, aké si kedy jedol,“ lákala ho s milým úsmevom.
Nebol presvedčený o tom, že by jej pozvanie bol dobrý nápad. Už tak bolo ráno viac než trápne. Stretnutie s jej otcom bolo iba čerešničkou na torte v tejto ošemetnej situácií.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ zamietol jemne v snahe ju neuraziť. Ale ona len nad jeho vyjadrením kývla rukou, absolútne ignorujúc jeho rozhodnutie.
Preplietla prsty s tými jeho a potiahla ho všetkou silou von z izby. „Naješ sa, potom si choď kam chceš. Navyše, ešte musíme prebrať dátum môjho pohovoru u teba v práci.“ Poťukala po jeho vnútornej strane predlaktia, kde sa na jemnej koži, ako päsť na oko, vynímal text čiernou centrofixou.
Tak tú prácu mi teda skutočne dohodneš?“ spýtala sa, pritlačená na jeho hruď a on spokojne prikývol s tvárou stále v jej vlasoch. A zrazu bola preč, poskakujúc pri bare. Sledoval ju so zamračeným pohľadom a nemal ani odvahu hádať, čo tá malá jašterica zasa vymyslela.
Vrátila sa naťahujúc po jeho ruku. Zubami otvorila čiernu fixu a nezrozumiteľne hmkajúc tvorila krátky odkaz triezvemu Jakubovi. Spokojne si vybrala uzáver z úst a zatvárajúc fixu jemne fúkla na jeho kožu. „Aby si nezabudol, ty opitá hlava.“
„Vybaviť job mojej sladkej Cutínke,“ čítal ťažko aj napriek tomu, že písmo bolo pekné a veľké.
„Pamätám si, nemaj strach.“ Poťukal si na spánok a nechal sa stále ju držiac za ruku odpraviť von z jej izby.
Nevedel si predstaviť, ako bude ich spolupráca vyzerať. Jeho opitá hlava vymyslela niečo, s čím by nikdy nesúhlasil. Ale čo si navaríš, to si aj zjedz. Nechcel si kadiť do úst a tak mu nezostávalo iné, ako skutočne navrhnúť šéfovi brigádničku. Katarínu... Už len tá predstava ako spolu trávia toľko času mu nahnala husiu kožu. Mal rád hádky s ňou, ale osem hodín denne? To je veľa už ja na koňa.
Z kuchyne počul hluk a praskanie oleja. A dokonca aj napriek žalúdku sa v jeho ústach vytvorili sliny. Mal skutočný hlad.
Zostal stáť v predele chodbičky a nemienil sa odtiaľ pohnúť, kým ho Kata nepredstaví. Taká hanba.
„Dobré ránko, oci,“ pomaznala sa, objímajúc vysokého zavalitého muža v červenej zástere.
„Aj tebe, miláčik.“ Úsmev ozdobil jeho bacuľatú tvár a vtisol je na vrch hlavy krátku pusu. Potom však zdvihol pohlaď a jeho hnedé, usmievavé oči, ktoré zdedila Kata po ňom, sa zvedavo zamerali na neho. „Ty musíš byť jej priateľ. Som rád, že už mi konečne jedného z nich prišla aj ukázať.“ Pobavenie v jeho očiach ho zaskočili, no ruku, ktorú k nemu natiahol prijal.
„Som... kamarát,“ uviedol ich väzby na správne miesto a jej otec sa neprestal tváriť pobavene.
„A ja som sa potešil, že by si konečne mohla dospieť,“ vzdychol, obracajúc sa na svoju dcéru.
„Tak to nie je, oci. Mám priateľa. Len pracuje. Toto je Didin frajer, Jakub. Iba môj kamoš. Nerob zo mňa stále prostitútku!“ prskla, hádzajúc svoje telo do stoličky.
„Sama ju zo seba robíš, anjelik. Už sme sa o tom bavili. Ale nebudem ti brániť. Radšej v mladosti ako v manželstve,“ poznamenal bez emócií a potľapkal ju po ramene.
Jakub sledoval jej červenú tvár a premýšľal, či je to zadržovaným hnevom alebo studom. Ale Kata sa nehanbila nikdy a už vôbec nie za svoj životný štýl. Tak to muselo byť pre zúrivosť, ktorú držala pod pokličkou.
Prekvapovalo ho, že jej otec o tom vedel. Nebolo samozrejmé, aby sa s niečím takým zverovali deti rodičom. Ale Katarína bola rarita. Vo všetkom.
„No tak sa posaď,“ vyzval ho prešedivený pán a on poslušne sadol pri Katu.
„Povedz, Jakub, máš už vybranú vysokú školu? Moja dcéra sa nevedela rozhodnúť a poslala hneď na tri,“ sťažoval sa mu popritom, ako vykladal taniere na stôl.
„Áno, pane. Ale  mám pred sebou ešte maturitný ročník. Kto vie, čo sa stane. Možno sa rozhodnem pre niečo iné alebo taktiež pošlem na viac škôl. Je dobré mať na výber. A Kata je šikovná študentka, som presvedčený, že to bude práve ona, čo si bude vyberať.“ Povzbudivo sa usmial na Katarínu a ona na neho na oplátku vyvalila svoje čokoládové oči.
Nepáčil sa mu tón, akým o nej jej otec rozprával. Bolo mu jasné, že ju miloval. No vyzeralo to, akoby jej nedôveroval a neveril v ňu tak, ako by si zaslúžila. Aj keď mal na Katu svoj názor, jedno jej vziať nemohol. Nebola blbá a vedela zamakať. Nepochyboval o tom, že jej príde zo všetkých škôl kladná odpoveď.
Jej otec sa spokojne usmial. Venujúc jej jedno žmurknutie, na čo ona zareagovala začervenaním. Vidieť Katu s rumencom v tvári bol nezabudnuteľný obraz.
„Je krásne vedieť, že má moja dcéra tak dobrého priateľa, čo v ňu verí. A čo si sa teda rozhodol študovať?“ Necítil sa príjemne pri výsluchu, ale rozumel, že jej otec chcel udržať rozhovor. A možno bol len skutočne zvedavý a povahovo totožný Kataríne. Nestaral sa o nič a len hasil svoju zvedavosť otázkami.
„Chémiu, pane. No asi farmáciu a potom neviem. Chcel by som sa zamerať na analytickú chémiu. Práca v labáku a podobne. Možno tvorenie nových liečivých látok.“ Mykol plecom.
V podstate to o ňom vedela len matka a Dida. Nikomu ešte skutočne nepredostrel svoje plány. Bolo zvláštne o tom zmýšľať nahlas. Ľudia si ho už tak zaškatuľkovali pre jeho prílišnú snahu ako nudného kockáča, ktorý nevie nič, len viesť siahodlhé debaty o veciach, ako fyzikálne zákony alebo periodická sústava prvkov.
Cítil na sebe dva páry prekvapených očí. A nemal odvahu pozrieť ani do jedných, kým Kata nevzdychla.
„Mohol by si vynájsť liek na rakovinu? Že?“ nádej v jej hlase ho zraňovala. Všetci vedeli, že ju  rakovina pripravila o jej mamku. No nikdy o tom nerozprávala. Bola kopa sarkazmu, vtipu a radosti.
Chcel jej sľúbiť, že áno. Ale rakovina bola mrcha. Roky sa snažili nájsť spôsob, ako ju nadobro odstrániť, podobne ako choleru alebo inú chorobu, ale nedarilo sa. Bolo otázne, či sa to niekedy podarí.
„No, to je príliš vysoký level. Ale ak by som raz dostal ponuku na spoluprácu, neodmietol by som. Samozrejme, že ma aj to napadlo,“ priznal sa, nepohodlne sa ošívajúc.
Jej otec tresol svojimi veľkými dlaňami o seba a v očiach mu hrala spokojnosť. „No vidíš, dievča. Ach, keby si prestala strácať čas s tými tvojimi jednorazovkami, aj tebe by sa mohol ujsť takto šikovný muž. Ale s tvojim štýlom života si tak inteligentný chlapec nikdy nezačne s dievčaťom, ako si ty.“ Usmieval sa na svoju dcéru.
A v Jakubovi to vrelo. Nemohol celkom pochopiť toho muža. Nevedel, či si z dcéry robí žarty a preto ten úsmev alebo tým úškrnom len chcel zjemniť odsúdenie a výčitky v jeho hlase.
Mal potrebu sa Kataríny zastať. Sám nesúhlasil s jej životom a mnoho mužstvom, ale bola to jej vec. Nezanedbávala školu, nebrala drogy alebo nebola problematické dieťa. Dokonca niky nikomu nezlomila srdce. Užívala si život.
„Otec, prestaň, prosím. Ak by som bola synom, ani by si sa nepozastavil nad tým, koľko sexuálnych skúseností mám,“ vypľula rozhorčene.
Len si vzdychol, smerujúc pohľad znova na Jakuba.
„Po smrti jej matky som upustil z prísnej výchovy. Nechcel som byť ten zlý a stratiť ju. Už tak to bolo hrozné bez manželky. A chcel som jej vynahradiť chýbajúcu lásku. Dovolil som jej viac, akoby ktorýkoľvek iný rodič dovolil, len aby nebola tak sústredená na bolesť. Chcel som jej robiť radosť. Ale teraz, keď vidím, kam ju moja voľná výchova doviedla, premýšľam, či som neurobil chybu.“ Ťažký povzdych opustil jeho mäsité pery a Jakub sa už nedokázal ovládnuť.
„Myslím, že je Kata fantastické dievča. A vychoval ste z nej dokonalého človeka. Schopného lásky, súcitu a môžete byť na ňu patrične hrdý. Je silná a sebestačná. Podľa mňa jej životný štýl je len dôkazom jej emancipácie a vnútornej odhodlanosti. Ten, čo si získa jej srdce bude ten najšťastnejší muž pod slnkom, pane. To mi môžete veriť.“ Pritakal si, zvierajúc jej malú ruku v tej svojej.
Nezvládal už počúvať tie hrozné výčitka a obvinenia jej otca.
„Je taká škoda, že chodíš s Didiankou. Ešte nikoho som nepočul tak krásne rozprávať o mojej dcére,“ vzdychol si, sústredený na ich prepletené ruky.
Kata sa zasmiala, vymaňujúc si prsty z tých jeho. Bola nervózna. A on sa preto necítil dobre. Najradšej by zostal a dal jej otcovi ústnu lekciu, ako pristupovať k svojej dcére.
„S Didou sme sa rozišli, pane. A o vašej dcére všetci hovoria len pekne,“ neklamal. Katu mal každý rád. Bola ten extrovertný typ človeka, čo rozosmial aj mŕtvolu.
„Tak to potom nie je problém, aby si sa stal mojím zaťom.“ V jeho očiach iskrilo rovnako, ako zvyklo v Katiných a on sebou znova pomrvil.
Kata sa sucho a strojene zasmiala. „Oci,“ varovala ho cez silený smiech.
„Bolo by mi cťou, pane. Ale vaša dcéra už  priateľa má. A som mladší o vyše roka. Nemyslím, že by Katka stála o mladšieho.“ Pristúpil na rozhovor o nikom a o ničom.
„Vek je len číslo, chlapče,“ upozornil ho jej otec, žmurkajúc na svoju dcéru, ktorá sa zasa začervenala.
„Okej, čo keby ste prestali v mojej prítomnosti rozoberať moju veľactenú osobu, akoby tu medzi vami nebola prítomná?“ vybuchla v hranom hneve, na čo sa už skutočne musel zasmiať aj on.
Neuveriteľné ráno.
Kata zmizla niekde v dome a medzi mužmi panovalo napäté ticho. Až do doby, než sa je otec neospravedlnil, že musí ísť do práce.
Vrátila sa a podala Jakubovi jeho mobil. Nemal páru, kedy sa dostal k nej, ale už tak bolo trápne, že si nepamätal cestu k nej. Nechcel to ešte hrotiť.
„Do pekla!“ uľavil si po tom, ako zbadal dvadsať zmeškaných hovor. „Myslím, že som bezdomovec.“ Katarína sa zasmiala, súcitne ho hladiac po vlasoch.
„Tak si naplň brucho. Je možné, že je to na dlhú dobu posledné, čo do neho dostaneš,“ zabávala sa a tlmila rehot plnením úst. „Ďakujem za tie veci, čo si povedal otcovi, aj keď o mne nemáš práve najlepšiu mienku. Cením si, že si sa ma zastal.“
„Maličkosť. Sme si kvit. Ty si tiež trávila čas so mnou, namiesto toho, aby si robila niečo, čo ťa baví.“ Mykol plecom. „Navyše, nepovedal som nič, čo by som nemyslel skutočne vážne.“
Šibalsky sa usmiala  a znova sa k nemu natisla. „Skutočne? Takže by si si ma aj vzal?“ posmievala sa s mastnými ústami, špúliacimi ich tesne pred jeho tvárou.
„Bez debaty. Ale najskôr by som ti musel dať na tú tvoju pusu zámok.“ Zaťahal ju za naduté pery a ona sa odtiahla so smiechom nimi krútiac.
„A to si mi tvrdil, že sa so mnou miluješ hádať.“
„Milujem, ale nie dvadsaťštyri hodín denne.“
Po raňajkách ho odprevadila až k baru, kde nastúpil do svojho auta a namiesto školy si to namieril domov. Matka isto nespala celú noc a on jej musel veľa vecí vysvetliť. Dúfal, že ho do tej školy nakoniec nepošle. Nechcel tam ísť. Nechcel sa s ňou stretnúť a jeho opica potrebovala niečo na bolesť a posteľ. Akútne.
Mala nervy vybičované z predchádzajúceho dňa a vlastne aj noci. Jeho matka, ktorú považovala za rozumnú a milú  ženskú, jej nedala pokoj celú noc. Volala najmenej miliónkrát. Dida to však odmietala zdvihnúť a keď už aj vibrácie, na ktoré si prestavila telefón, boli otravné, proste ho vypla.
Nemala v úmysle počúvať škrekot tej šialenej ženskej, ktorá je posadnutá svojim synčekom. Odmietala nechať sa urážať, čo by bolo pravdepodobne to jediné, čo by z úst jeho matky počula. Neodišiel práve najpokojnejší. A mohla len hádať, čo všetko tej šialenej hysterke vykvákal. Nemusela sa veľmi zamýšľať však nad spôsobom. Isto na ňu nakydal a invektívy boli základom jeho výlevu.
No ráno, keď si našla SMS, od svojej bývalej svokry, že mohol aspoň jeden z nich zdvihnúť a vysvetliť, kde sa túlajú, pochopila, že Jakub doma nebol. Že nedal svojej matke vedieť absolútne nič. Vtedy sa začala báť.
Jakub nebol typ človeka, čo by bol nezodpovedný, konal prchko. A hlavne, nikdy nenechal svoju mamu v nevedomosti. Nikdy ju nenechal sa trápiť. Robil vždy všetko pre to, aby bola spokojná. Teda v rámci možností sa snažil  byť dobrým synom a pomocníkom.
Aj napriek všetkému ho stále mala rada a bála sa o neho. No na vytočenie jeho čísla nemala dosť odvahy. Bolo otázne, či by vlastne zdvihol.
A tak netrpezlivo hypnotizovala dvere od triedy, či sa v nich neobjaví vysoká postava v polokošeli a tmavých džínsach.
Bolo však už po zvonení a nech by letel akoukoľvek rýchlosťou, nestihol by to. A to bol ten problém. On nemeškal. Takmer nikdy. Vždy boli v škole na čas, v predstihu.
Mobil v batohu ju dráždil. Chcela mu len zavolať a presvedčiť sa, že je okej. Že sa mu nič nestalo. Že si nič pre ňu neurobil.
Nebola si istá, či by bol schopný zájsť tak ďaleko. Nebol labilný alebo bláznivý. Vždy si udržal vizáž človeka nad vecou. Ale to nepekné ukončenie vzťahu... A jeho teatrálny výstup...
Dvere sa s treskotom rozleteli až sebou mykla a nebola jediná. Jeho hlasitý vstup do triedy neunikol absolútne nikomu a nastalo ticho, v ktorom by bolo možné skutočne počuť špendlík padnúť.
Svojimi dlhými nohami si to namieril k ich lavici a jej srdce urobilo premet a žalúdok zovrel raňajky, čo do neho ráno horko ťažko napchala. Cítila, ako sa snažil udržať oči inde, no nakoniec jeho túžba vidieť ju bola silnejšia ako zášť a doprial si rýchly pohľad.
Jeho šedé oči si ju premerali a namiesto toho, aby sa zastavil pri ich zadnej lavici, kde spolu sedeli od prvej triedy, ako sa spolu dostali na strednú, sa pohol vpred, úplne k prvej lavici. Nevenoval jej už ani pohľad.
Videla na ňom, že bol unavený, kruhy pod očami a strapaté ešte vlhké vlasy boli znamením, že toho veľa nenaspal. Taktiež to, že mal na sebe tie isté rifle ako predchádzajúci deň.
On nikdy nemal na sebe dva dni to isté.
Dievčatá v prednej lavici  mu venovali prekvapený pohľad a potom strelili vyplašenými očami k nej.  Bolo jej jasné, že diskutujú a ona je ústrednou hrdinkou ich debaty.
Blondínka sa usmiala, objímajúc Jakuba za zápästie, ktorým sa opieral o lavicu a prikývla, drgajúc do svojej susedky. Tá sa len zamračila, berúc si veci, aby si k tej vypatlanej bloncke mohol sadnúť jej Jakub. Zatiaľ čo odvrhnutá si to pelášila k nej. Obsadila Jakubove bývalé miesto, bez slova sa odťahujúc čo najďalej, akoby mala nákazlivú chorobu.
Nemohla tomu uveriť. On si chcel sadnúť k tej fuchtli? Vedela, že sa jej Jakub páčil a on to tiež vedel. V prvom ročníku vždy žiarlila na jej veľké kozy. Jakuba, ktorý sa na ňu až moc usmieval, jednostaj držkovala za milotu, ktorú tej novicke prejavoval. Bolo to detinské, ak sa jej chcel takto pomstiť.
Sledovala ich aj po príchode profesora. Už sa aj tak veľmi neučili. Väčšina profákov už mala na háku niečo ako drezúra. Do konca školského roka chýbal presne týždeň a oni sami sa už ladili na nič nerobenie s rodinou.
Mohla vidieť, ako sa ho neprestávala dotýkať. Hladkala jeho zápästie, rameno, usmievala sa a pritakala jemne na niečo, čo jej hovoril.
Osteň žiarlivosti sa jej zabodla priamo do srdca. Nemyslela, že sa cez ňu dostane tak rýchlo. Teda, nechcela aby sa cez ňu niekedy dostal. Potrebovala ho na blízku, pripraveného ju prijať, ak by si to rozmyslela. Ale on bol zjavne už za vecou. Nevyzeral, že by to jeho hrkútanie nemyslel úprimne. Dokonca sa usmieval a aj keď stačilo iba pootočiť hlavu, aby sa mohol na ňu pozrieť, neurobil to. Ani raz, ani nenápadný pokus skontrolovať ju.
Nemohla pochopiť, že to skončí tak jednoducho, že sa cez ňu preniesol tak, akoby sa poznali mesiac a nie dvanásť rokov.
No zjavne ju nemiloval tak, ako tvrdil a očividne nebola tak dôležitá v jeho živote ako hlásal.
No napriek tomu, že to ona mohla za jeho nezáujem sa nemohla prinútiť ignorovať ho s rovnakým nasadením.
Žralo ju to, potrebovala vedieť o čom diskutujú celé tie hodiny. Ich ústa boli stále v pohybe. Ani raz nezmĺkli, okrem času, keď rozprával ten druhý.  Bolo možné, že sa do nej obúvali? Nie, to nebol Jakubov štýl. Nikdy by sa neznížil na niečo tak prízemné. Keď sa pohádali, na pár dní, či hodín prerušili kontakt, nikdy ju neohovoril. Nikdy nikomu ani nepovedal dôvod. A neverila, že práve teraz by toho bol schopný, aj keď bola to úplne iná situácia. Jediné, čo ju držalo pri zmysloch bola Kata a jej sľub, že sa po vyučovaní stretnú v ich bare.

Keď vstúpila do baru, čakal ju obrázok, ktorý ju v jej rozpoložení skutočne rozhodil. Kata sa túlila k tomu svojmu  a vzájomne si kontrolovali mandle. Vyzerali, akoby sa chceli zožrať a ju to vytočilo. Akoby im uplynulá noc nestačila. Ak bude otravovať aj pri ich rozhovore, vykastruje ho.
Keď sa im dostala do pozornosti, len na ňu kývol v tichom pozdrave. Vopchal Kate jazyk v krátkej rozlúčke do úst a vrátil sa za bar. Čakajúc nových zákazníkov, ktorí po ukončení školskej vyučovacej doby pomaly napĺňali ten pajzel.
„Človek by si myslel, že po včerajšej noci, kedy si sa na mňa pre neho vyjebala, budete nasýtení,“ obvinila ju a nestarala sa o vulgarizmus, ktorý jej unikol. Kata ich mala v zásobe viac než dosť a vyskloňovaných až do neexistujúcich tvarov.
Nadvihla na ňu obočie a pokývala hlavou s kyslím úškrnom. „Ty si mala fakt na kokot deň, čo?“ podpichla ju, prisúvajúc kolu, ktorú jej objednala.
Tento krát bola ona tá, čo nadvihla nedôverčivo na chladený nápoj svoje ryšavé obočie a pochybovačne si zmerala svoju kamarátku. Poznali sa roky, ale nikdy jej Kata nič neobjednala. Samozrejme, keď boli spolu na opijáši to bolo iné. Navzájom si platili a podobne, ale ak mali len posedko uprostred dňa, nekupovali si pitivo.  Nikdy nemohla so stopercentnou istotou vedieť, čo si tá druhá objedná.
„Tak spusti, aby sme sa konečne dostali k jadru veci a ja ti na to mohla povedať svoj názor. Dnes ešte niečo mám.“ Posunula jej ho ešte bližšie, oblizujúc si rosu z prstov.
„Ako vieš, že mám niečo na srdci?“ kontrolovala, štuchajúc slamkou do ľadových kociek.
Kata sa nepríjemne ošila a uhladila si vlasy na jedno rameno. Ani na ňu nepozrela a len ďalej prstami prehrabával svoje dlhé hnedé vlny.
„No znela si pekne hystericky včera. A čo iné ma malo napadnúť?“ Mykla plecom, stále čumiac do stola.
Vzdychla si, vyhadzujúc nohy tak, ako vždy na sedačku, ukladajúc svoje telo v jej rohu.
Nevedela kde začať. Bolo toho toľko. Ted, Jakub, potreba udržať si oboch na blízku, každého iným spôsobom.
„Potrebujem pomoc,“ šepla do slamky, po očku sledujúc reakciu svojej najlepšej priateľky.
Zachechtala sa a horlivo prikývla, ceriac na ňu svoje strojčekom do dokonalosti vyrovnané zuby. „Odbornú.“ Prikývla jej. „Som rada, že si na to konečne prišla,“ podpichovala ju, chrochtajúc smiech.
Ak by to nebola Kata skope ju. Nemala náladu na srandičky. No poznala to hrozné dievča pred sebou a mala ju rada.  Tak jej narážku o tom, že je blázon len odkývala. Vystierajúc svoj prostredník, ktorý jej vopchala až pred nos.
„Môžeš si ho strčiť ty vieš kam. Tak prejdime k časti „ NECHAJTE SI PORADIŤ KATARÍNOU“ a nechajme gestá gestami,“ prehodila netrpezlivo, objímajúc jej prst.
„Ja, potrebujem poradiť, ako dostať Teda. Tvrdí, že ma nechce, ale... milovali sme sa a on je teraz odmeraný, ale viem, že musí niečo cítiť. Proste musí!“
Katarína zhrozene zhíkla, narušujúc jej osobný priestor. „Povedz, že si robíš prdel. Toto nemôžeš myslieť vážne! Čo Jakub? Preboha, ste už takmer neoficiálni manželia! Dúfala som, že sa uzmierite, že budeš chcieť radu ohľadne jeho osoby!“ Výstražne jej tancovala prstom pred tvárou a zatláčala ju tým až do sedačky.
Nepáčilo sa jej, ako to prežívala. Mala byť na jej strane, veď vždy tvrdila, že Jakuba nenávidí. Teda, aj jej samej bolo jasné, že to tak celkom pravda nie je, ale skutočne verila, že bude stáť pri nej a nebude na ňu kričať. Zrejme sa v nej mýlila. 
„Ako vieš, že sme s Jakubom rozhádaní?“ Napadlo ju zrazu a sledovala Katin výraz tváre, ktorý bol plný zhrozenia a... Strachu?
Znova si prehrabla svoju hrivu, točiac na prst posledný prameň, čo jej zostal medzi prstami. Otáľala s odpoveďou a Dida cítila, že sa jej odpoveď nebude páčiť.
„Bola som s ním... včera. Keď si volala,“ šepla takmer nezrozumiteľne pomedzi zuby, švihajúc na ňu extra rýchlym pohľadom, ktorý však hneď sklopila na dosku stola.
Urobilo sa jej zle. Taká zrada. Jej najlepšia kamarátka bola s jej kamarátom, pomlčka bývalým priateľom. Namiesto toho, aby bola s ňou. Zlosť jej zauzľovala črevá aj jazyk a jediné, čo z jej úst vyšlo bolo len nešpecifikovateľné zavrčanie, ktoré doplnila syčaním a tresnutím pohára o stôl.
Zradkyňa. Bola to sprostá, naničhodná zradkyňa. Predstava, ako ju včera s Jakubom ohovorili  jej rozohriala krv v žilách a mala potrebu niečo rozbiť. Nerozumela tomu, prečo by to Kata robila.
A potom ju to napadlo. Tá malá vypatlaná hlava usporiadala lov. Vždy jej Jakuba závidela. Nie priamo jeho, ale muža, ktorého predstavoval.
„Ty si vyjebaný sup! Hyena, požierajúce zvyšky! Isto ste si na mne zgustli za mojím chrbtom ma vykrstili a...“ Kata ju zastavila krútením hlavy a pritlačením dlane na jej ústa.
„Ten chlapec na teba nepovedal jedno špatné slovo. Miluje ťa! Ty debil sprostý. Bolo mi ho neuveriteľne ľúto. Stretla som ho v bare, jak sa dával dole. A bol v tak zúbeženom stave, že mi nedalo ho tam nechať tak opusteného.“ Stiahla ruku z jej úst a už aj to chcela Dida využiť. No Kata jej nedala šancu a hneď po krátkom, hlasnom nádychu pokračovala vo svojom monológu. „Mala by si ísť za ním a uzmieriť sa. Nikto ťa nebude už ľúbiť tak, ako on. Počúvala som celý večer ódy na teba  a na to, ako ťa potrebuje. Dopekla, som mala na mále sa nerozrevať z neho. Ja ti odmietam pomáhať v tom bláznovstve. Ted je magor, berie drogy, chlastá a jeho budúcnosť je žiarivá iba vďaka bohatému ockovi. V skutočnosti v živote nedosiahne nič. Tak to býva s detičkami bohatých rodičov. Nevedia, čo je to zamakať, aby mali. Oni to proste dostanú, ešte k tomu na zlatom podnose. Preto nikdy nebude schopný lásky. Je zvyknutý brať, no nevie, čo je dávať. Jakub je iný. Pre Ježiša, otvor oči!“ hysterčila Kata, stále držiac Didu za ramená.
Neverila vlastným ušiam. Mala by jej pomôcť. Spolu naplánovať pascu pre Teda, aby ju chcel. Tak si to predstavovala, keď si dohadovali stretko.
„Ja nemôžem uveriť, že si s ním strávila celú noc, ty hnusný zradca! Ako si mohla? Si moja kamoška!  Mala si byť so mnou! Ale ja ti vravím, že ak ti ide o to ho uloviť, nikdy sa ti to nepodarí. Má o tebe svoju mienku, nikdy by o teba ani nezakopol. On má na viac, ako na pošahanú kurvičku, čo dá každému.“ Tresla päsťami po stole a poháre na ňom odpovedali jemným zachvením.
Taká mrcha. Bola odhodlaná skončiť ten prekliaty rozhovor. S tou malou štetkou nemala už čo riešiť. Zradila ju  a hneď dvakrát. Nepísané pravidlo dievčenského priateľstva: Nikdy si nezačneš s bývalým svojej kamošky, ani ak sa a ním rozišla ona!
A ona hneď usporiadala prekliaty lov, ešte ani dvadsaťštyri hodín neprešlo. Odsunula stôl viac na Katu aby si urobila miesto a nemusela sa pretláčať cez uzulinkú škáročku medzi doskou a sedačkou, no Kata ju schmatla za zápästie a potiahla späť.
„Dida, kurva, tak ma vypočuj! No tak! Ja ti nechcem zle, jasné! Si moja kamoška a teraz si pobláznená, ale príde čas, keď to budeš ľutovať. Ja nechcem, aby už bolo neskoro. Jakub je dokonalý muž, skutočne a usporiada sa lov. Ver mi, bude lovený ako lesná zver. Každá by si nohy dolámala, aby mala taký exemplár doma,“ naliehala, stále ju ťahajúc na sedačku.
Musela sa zasmiať, bola si istá, že Kata bola jednou z tých „lovkýň“.  „A ty si jednou z nich,“ odvrkla podráždene, vytrhávajúc si ruku z jej zovretia.
Kata na ňu vyvalila svoje hnedé oči a odhodlane potriasla hlavou. V jej očiach zbadala oheň zloby. Poznala ju, práve sa dostala z fázy pokojného dohovárania do štádia hádky. A to nebolo dobré ani pre jednu z nich. Ešte nikdy sa nehádali, nie naozaj. No aj tak jej to mohlo byť jedno. Jej akože kamarátka sa na ňu vykašľala a ako by toho nebolo dosť, strávila noc s jej Jakubom.
„Ty si úplný debil? Počúvaš sa? Ak by som ho skutočne namotávala, alebo čokoľvek, myslíš, že by som ti to povedala, že som bola s ním? Veríš tomu, že by som ti tlačila do hlavy, aby si sa k nemu vrátila? Ak by som Jakuba chcela a nezáležalo mi na našom priateľstve a tvojom šťastí, mlčala by som a pritakala. Hrajúc nadšenie z toho, čo si tomu chlapcovi urobila. Ale ja ťa milujem, ty hlupaňa, záleží mi na tebe. Na vás oboch. Chcem vás po kope. Ste spolu tak neuveriteľne rozkošní. Skutočne ho chceš nechať tak? Po rokoch, čo ste spolu prežili? Chceš zahodiť priateľstvo medzi vami? Neviem, čo sa ti porobilo, ale premysli si to. Daj si čas. Som presvedčená, že ti Jakub odpustí,“ znova sa rozohnila, ťahajúc Didu k sebe.
„Ale ja už ho nemilujem. Dúfala som, že aspoň ty ma pochopíš. Že mi povieš, že to nie je nič neobvyklé, že nie som prvá, čo to urobila svojmu priateľovi. Že budeš stáť pri mne a pomôžeš mi vymyslieť plán. Ale ty si namiesto toho na jeho strane! Dokonca, keď som ťa potrebovala, tak si ma klamala, že si s priateľom a pri tom si bola s Jakubom. Celý ten čas ste sa na mne zabávali! Skončila som s tebou. Zapamätaj si, že tvoj nikdy nebude! Nebude stáť o takú chuderu, čo sa nechá pojebať všetkým čo dýcha!“ Vystrčila bradu, žmúriac oči na Katarínu, ktorá ochromene pustila jej ruku. Pohľadom zameraná na bar.
Tiež nenápadne hodila očkom na to miesto a stretla sa s orieškovým pohľadom, ktorý prepaľoval Katu.
Zrejme počul všetko. Bar bol stále viac prázdny ako plný a hudba hrala potíšku, keďže do jukeboxu nik nič nevhodil. Nebolo nemožné, že by nepočul. Spokojne sa usmiala pri predstave, že otvorila tomu chudákovi oči a on aspoň mohol vidieť, ako si Kata za jeho chrbtom ostrila tesáky na jej priateľa. Bývalého.
Pustila ju, s ústami stiahnutými do kyslej grimasy s trasúcou sa bradou. Odfrkla si. Kata za tie roky nerevala ani raz. Bolo neuveriteľné vidieť ju na pokraji výbuchu.
Imaginárnou rukou si potľapkala po ramene. Prvá, čo ju rozrevala. To mala za to, že chcela zastúpiť jej miesto pri Jakubovi a pri tom balamutila ešte aj toho hlupáka za barom.
„Si neuveriteľná mrcha,“ vzdychla si, merajúc ju pohľadom plným sĺz. „ Ja som na vašej strane! Vás oboch ako páru! Ale ty si taká sviňa, že... Tadeáš ťa nikdy nebude chcieť. Nepotrebuje sladké dievčatko, bez akejkoľvek skúsenosti ako to chlapovi urobiť. Mala si v živote jedného chlapa. Čo ty môžeš vedieť o tom, ako uspokojiť zviera, ako je on? Si príliš nudná a všedná, aby si ho zaujala. Potrebuje pri seba dračicu a nie ufňukané dievčatko. Potrebuje niekoho, kto s ním udrží krok, alebo pri najmenšom ho zaujme životným štýlom, čo i len trošku podobným tomu jeho. Chceš ho? Buď ako on v ženskom prevedení. Ale ty na to nemáš, si dobré dievčatko z bezchybnej rodiny. Obklopená láskou a porozumením. Milovaná a to nie je zlé. Práve naopak. Všetci túžia po tak dokonalom a usporiadanom živote. Preto nechápem, prečo sa na to proste nevyjebeš. Buď s Jakubom, buď s ním, maj pokojný, šťastný život. Čo ja by som dala za niekoho, ako je Jakub...  Ach, vieš čo? Páľ do piče. Kvôli tebe si môj chlap myslí, že som riešila iného. Ja mu teraz musím vysvetliť, že to nie je pravda. Tak nemám čas na tie tvoje kokotské obviňovačky. Ak si mi to s ním dojebala..." 
„Tak čo? Na truc začneš riešiť Jakuba?“ posmievala sa, zapierajúc rukami o malý stolík medzi nimi. Bolo to detinské, ale nemohla si pomôcť. Nenapadlo ju nič iné, čím by sa Kata mohla vyhrážať a taktiež ju chcela ponížiť. Ublížiť jej.
Kata len v hranej odmeranosti vyfúkla vzduch cez nos a premerala si ju zhnuseným pohľadom. „Bol by môj ani by si si neprdla. Ak by som chcela.“ Istota v jej hlase Didu rozdráždila. Mohla si nechať zdať. Jakub by o ňu ani nezavadil. Vedeli to obe.
Nič jej na to nepovedala, len sa zasmiala. Bolo jej jasné, že Kata Jakuba chcela. Prečo inak by ostávala s ním? Prečo by si vybrala jeho a nie svoju vraj najlepšiu kamošku? Ale nevidela šancu, že by u Jakuba uspela. Sama povedala, že celú noc básnil o nej. Potrvá dlho, kým sa cez ňu  dostane. O tom bola presvedčená.
Trošku ju mrzelo, že prišla o kamarátku, ale radšej nemať žiadnu ako falošnú. Čo vám kladie polená pod nohy a loví vo vašom revíry.

Ale mala predsa len pravdu. Táto jej verzia mohla zaujať akurát tak Jakuba a jeho nudnú povahu. Ak chce jeho, bude musieť zmeniť seba, svoj život. Od základov.

Žádné komentáře:

Okomentovat