Budeš môj - 51- Epilóg

51. kapitola

Vychutnával si skladanie košieľ do úhľadných komínikov, ako nič za posledných pár mesiacov.

Mal oficiálne zmaturované a jediné, čo ho držalo v dome toho sadistu, boli jeho nezbalené veci.

Tešil sa domov. Tešil sa na matku a jej pečenie, na jej grilované kurča s dusenou ryžou a zeleninou. Na vôňu prášku, ktorý používala a  hlavne a predovšetkým na ňu a život s ňou.

Aj priatelia mu chýbali. Tí z jeho detstva, aj tí, s ktorými chodil na školu, ktorá mu aj niečo dávala.

Bude zvláštne byť v meste, kde nebude on, ale ako sám zistil, život pokračoval.

Neprešiel deň, čo by si na neho nespomenul, čo by sa netrápil, či on myslí na neho.

Ale boli to hlúpe a detinské myšlienky, ktoré neviedli k ničomu. Len k depresiám a smútku. 

A on nechcel byť zatŕpnutý, starý teploš, oplakávajúci svojho strateného milenca.

Dúfal, že by mohol nájsť rozumné a dobré dievča. Chcel proste žiť, pokúsiť sa milovať niekoho a prestať sa ľutovať.

Vedel, že len ťažko dokáže spretrhať putá so svojim otcom. Bolo to nemožné. Boli spojení krvou a časom, keď bol dobrým otcom.

Ale tie spomienky mohli byť pokojne skreslené detským vnímaním. Bolo to už dlho, čo ako otec stratil smer. Alebo, možno len on dospel a začal vidieť, čo pred tým nikdy nevidel.

Od košieľ prešiel k tričkám, popiskujúc si pre dobrú náladu. Dokonca ani myšlienky na Nika ho nedokázali rozosmutnieť.

Nie dnes.

 Bolo síce nadránom a všetci normálni ľudia spali, ale on nedokázal. Bol vzrušený, nadšený a napätý. Tak sa rozhodol využiť nespavosť na niečo produktívne.

Poličku za poličkou, zásuvku za zásuvkou prenášal do kufrov. Len aby hneď zavčas rána mohol vyraziť.

Zrejme by bolo asi správne sa s tým mužom rozlúčiť, povedať maj sa. Možno pojeb sa.

No nebol tu dokonca ani keď bolo krátko po druhej ráno a tak ho teda rozhodne nemusel trápiť.

 Zvonenie telefónu ho prekvapilo v tak skorú rannú hodinu. Neveriacky  pokrútil hlavou, s úsmevom, zdvíhajúc svojmu bratovi.

Bol pripravený na všetko, no na otázku kde je tvoj otec nikdy nemohol byť.

„Neviem, nie som jeho pestúnka. A poslednou dobou sa mi rozhodne nezveruje, kam má namierené a kedy sa vráti,“ odpapuľoval otrávene.

„Nedvíha telefón a ja s ním potrebujem hovoriť. Bol s  Didianou. Vie kde je,“ oznamoval, akoby ho to malo fakt zaujímať.

 Po tom, čo tá hlupaňa vyskočila z jeho auta a pripravila ho o kľúče svojím hodom do diaľky, stratil záujem o jej osobu.

Nestaral sa viac o nič. Po svete behalo plno stroskotancov ako ona. Ak by mal pre každého trpieť nespavosťou uženie si schyzofréniu a skončí v kazajke na práškoch do konca svojich dní.

Aj keď možnosť, že by ten starý despota mohol vedieť, kde sa skrýva, ho zaujala viac, ako celá tá neúspešná snaha slovenskej polície, nájsť stroskotanú feťácku existenciu.

„A ako by mohol? Nik ju nevidel celé mesiace. Jej rodičia už pomaly chystajú prázdnu rakvu...“

„Volala... Volala mi a vravela niečo o otcovi. Potrebujem, aby si mi zavolal hneď ako príde domov. Som na ceste.“

Akcia: Zachráňme tú hus, zrejme nemá konca kraja.

„Pochybujem, že sa vráti ešte dnes. Je po druhej ráno, braček, a on tu stále nie je. Ale sľubujem, že ako náhle dostane ten svoj zadok domov, vytlčem  z neho všetko, čo sa týka hentej, a dám ti vedieť. Je to všetko, čo si po mne chcel o druhej ráno? Alebo ti nebodaj mám prichystať dáke občerstvenie, keď prídeš?“

„Toto nie je sranda, Ted.“

Pretočil oči a schválne si povzdychol do telefónu pekne nahlas.

„Dobre, dobre. Zachránim ti zadok, keď si to ty tak kráľovsky poondil. Spokojný? Ale varujem ťa, je to poslednýkrát, čo pre teba niečo robím v súvislosti s ňou.“

„O dve hodky som tam,“ štekol a ani sa nerozlúčil než sproste zložil.

Neveriacky pozrel na hluchý telefón a pokrútil hlavou nad výchovou.

Bol nevďačný smrad rovnako ako otec. Niekedy skutočne uvažoval, či náhodou Dan nebol jeho biologickým synom.  Mali rovnako odpornú náturu.

Tak ako sľúbil, skúsil zavolať tiež otcovi, no padol do odkazovky znova a znova.

 Tak to nechal tak a pokračoval v balení.

Práve balil svoje knihy, keď sa dvere s rachotom otvorili a po dupote nasledovala spŕška nadávok.

Ocko si ulial viac ako jeho starnúce telo bolo schopné zvládnuť.

S prekríženými rukami pobavene sledoval jeho boj s dverami, ktoré nedokázal zatvoriť a tíško sa hihňal, keď do nich tresol päsťou, vyhrážajúc sa im rozsekaním sekerkou.

„Prestaň sa tam rehotať a poď mi pomôcť s topánkami!“ nakázal, pľujúc na všetky strany, čo Tadeáša popohnalo k ďalšiemu záchvatu smiechu.

„Ach, oci, oci...“ Kýval hlavou, kráčajúc k nemu pomaly ako to len šlo. „Pri pití ti zrejme nik nemusel pomáhať, že? To si zvládol sám. Možno by si si mohol skúsiť sám vyzuť aj topánky,“ provokoval s diabolským  úsmevom.

Ten chlap si len odfrkol a bez okolkov kvecol na zadok.

Nikdy svojho otca nevidel tak zriadeného. Vyzeralo to, akoby každou ubehnutou sekundou, bol stále viac mimo.

„Volal mi Dantony,“ začal opatrne, keď k nemu došiel a skutočne sa sklonil, aby mohol otcovi rozviazať šnúrky na jeho drahých, kožených topánkach.

Jeho otec však skryl tvár do dlaní a tvrdo ňou pokýval na nesúhlas.

„Nie, dnes už o ňom ani jedno slovo. Ani myšlienku,“ fňukal ako malý chlapec a jemu bolo naozaj chvíľu ľúto toho zlomeného muža.

„Vieš, kde je Didiana, otec?“

„Di... Kto?“ Zažmurkal na neho, klimbajúc hlavou zo strany na stranu

„To dievča, ktoré hľadá. Čo s ním chodilo,“ našepkával,  pomáhajúc mu zo saka.

Ako náhle ho mal z ramien, stuhol, neveriacky a so strachom sledujúc tvár svojho otca.

„Čia je to krv otec?“ zvýskol, ohmatávajúc ho v snahe nájsť ranu, mokvajúce a vlhké stopy. No neúspešne, škvrny boli suché a nevyzeralo to, že by sa mu tvorili nové.

„Čia je to krv?!“ zvrieskol, konečne venujúc pozornosť aj jeho rukám. Pátrajúc po ďalších stopách krvi, no okrem jemného zanedbateľného zafarbenia sa zdali čisté.

Tá opitá hlava  zaklipkala   očami, naťahujúc košeľu medzi prstami, aby si ju mohol lepšie prezrieť.

„Z kade je tá krv?“ spýtal sa Tadeáša, ako by mal snáď on vedieť odpoveď.

„To mi povedz ty! Nie je tvoja, tak ako sa objavila na tvojej košeli?“

 Poznal svojho otca. Bol to vypočítavý a krutý bastard, ale nikdy, skutočne nikdy nepoužil svoju silu.

Dokonca ani keď si to zaslúžil. Vždy našiel omnoho krutejší spôsob trestu ako hlúpy fyzický atak.

 Nikdy neudrel ani Dana a to ho zo srdca nenávidel. Preto nedokázal uveriť, že by  jeho otec mohol byť schopný niekomu ublížiť.

„Neurobil som jej nič, pri čom by mala krvácať. Len som ju tvrdo vytrtkal.“ Prešiel si po vrchu hlavy  s neprítomným pohľadom akoby sa snažil rozpamätať.

„Veď som už  vtedy ani na sebe nemal košeľu...“ premýšľal, šepkajúc to sebe, úplne ignorujúc svojho syna.

„Mala dáke rany na nohách a tele, možno keď som ju zastrašoval? Neviem...“ Znel zúfalo a vystrašene, čo Tadeáša posmelilo a prinútil ho znova venovať pozornosť jemu.

„Kto, otec? O kom hovoríš? Kto mal rany? Koho si zastrašoval?“

„To dievča, Dantonyho dievča... Bola tam. Potreboval som vybiť frustráciu, čo mi tvoja matka spôsobila opätovným odmietnutím. Šiel som  a vybral si dievča a chcel som ju...“

„Detaily si nechaj, nepotrebujem obrázok môjho kopulujúceho otca. Vážne.“ Zastavil ho, než zašiel do prílišných detailov.  

„Vráťme sa k časti, kde si narazil na ňu, na Danyho dievča,“ popohnal ho so skrúteným žalúdkom.

Vedel, že sa mu to nebude páčiť a Dantonymu už vonkoncom.

„Nevyzerala ako to dievča, čo si doviedol  na tú večeru. A ja... keď som ju tam uvidel... Vedel som, že som dostal jedinečnú šancu.“ Vyzeral až fanaticky, keď sa čiperne zdvihol na kolená a oblapil Tadeášové ramená s vygúlenými očami. „Využil som to. Taká príležitosť sa nevyskytne každý deň. Celé roky som túžil po tom pomstiť tvoju matku. Nenávidel som skutočnosť, že sa predávkoval skôr ako som ho mohol zniesť zo sveta svojimi holými rukami. Že som ho nemohol mučiť a urobiť mu tisíckrát horšie veci ako on urobil jej. A po dvadsiatich ôsmych  rokoch mi Boh hodil do rúk ju. Pomstil som ju.“ Maniakálne sa zasmial, pritakávajúc si, keď stiahol Tadeáša viac k sebe.

„Urobil som jej, čo on urobil tvojej matke. Plakala a prosila a bol to skurvene dobrý pocit.“ Chvel sa, jeho oči plné šialenosti. Prešiel si dlaňou po ústach až mu na tvári zostali červené stopy z tvrdosti dotyku.

„Otec...“ Nemal silu viac povedať. Cítil ako sa mu v očiach nezmyselne tvoria slzy.

 Bol sklamaný z muža pred sebou. Napriek všetkému, čo sa stalo, čo urobil, stále bol jeho otec. Stále k nemu istým spôsobom vzhliadal. Pamätal si časy, keď bol k nemu dobrý, keď ho miloval. A vedel, že napriek všetkému, napriek zvrátenosti jeho činov stále bol milujúcim otcom a jeho chorá logika mu napovedala, že to robí pre neho. Že odstránenie Nikolasa je tým najlepším, čo pre svojho syna môže urobiť.

Ale teraz aj to málo lásky, čo mal v sebe hlboko zakopanej, bolo fuč.

Práve ich zničil  všetkých. 

„Neverím, že si to urobil otec. Neverím, že si myslíš, že si tým matku vykúpil z pekla, v ktorom žije celé roky. Modli sa. Modli sa, aby na to nikdy neprišla, otec, lebo ak sa to stane, zničí ju to. Zabiješ ju tým. Miluje Dantonyho a ak... Nie, keď sa toto dostane na povrch, to málo, čo zostalo z dievčaťa ktoré si miloval, zmizne navždy.  Uvedomuješ si, že týmto si stratil akúkoľvek možnosť, že by ťa prijala späť?!“ V skutočnosti mu bolo u prdele, že to tak bolo.

Ten chlap bol plný sračiek a matke bolo lepšie bez neho aj keď vedel, že drvivá časť z nej ho stále milovala. No matka zvíťazila nad milujúcou ženou a už nevydržala hľadieť na to, ako sa chová k svojim, k jej synom a chcela ho zo života preč. Stačilo by ak by preukázal snahu byť lepším otcom a otčimom a jej dobrácke srdce, ktoré stále patrilo tomu skurvencovi, by ho vzalo späť.

„Kde je? Kde je Didiana, otec?“ štekol, nechávajúc tú chvejúcu sa kopu hnoja bez pomoci.

 „Tadeáš, musíš ma pochopiť... v tej chvíli sa mi to zdalo dokonalé. Prinútiť dievča, ktoré patrí jeho synovi k tomu, k čomu jeho otec prinútil tvoju matku. Len som ju potreboval pomstiť. Vrátiť mu to!“

„Ale ty si to nevrátil jemu! Je mŕtvy! Urobil si to isté, čo urobil ten feťák mojej mame! Prečo odmietaš vidieť, že Dan s tým nič nemá!? Nemôže za to, otec. Si rovnako odporný ako muž, čo zneužil mamu. Možno ešte odpornejší, lebo jeho viedli nutkania a chorá závislácka  myseľ. Ty si vedel, čo robíš. Je mi z teba zle. Nechcem už v tvojej skurvenej blízkosti stráviť ani jednu pojebanú sekundu. Mal si ju v tom kurvinci, či privátne?“

„Synak...“ Natiahol sa po ňom no Tadeáš ustúpil.

„Nedotýkaj sa ma. Už nikdy! Dan je na ceste, na tvojom mieste by som sa kurva modlil, aby to dievča neurobilo dáku hlúposť a ten posraný telefonát nebola pošahaná rozlúčka samovraha. Dan ťa roznesie v zuboch a ja mám neskutočne blízo k tomu, aby som mu dopomohol.“

Nestaral sa viac o nič. Vzal kľúčiky od auta a stále sa chvejúci zlosťou, sklamaním, frustráciou a bolesťou sa pohol na kraj mesta, kde bol ten poondený podnik.

Z otca nedostal, kde na ňu narazil. Ale dúfal, že cesta do kurvinca nebude strata času.

Nevedel, ako by mal to, čo sa dozvedel povedať Danovi. Bolo jasné, že by mu to mal povedať. Ale ako?

Oznámiť psychicky šikanovanému človeku, že muž, čo ho celý jeho život deptal, zneužil a prinútil k sexu dievča, len pre to, že vedel, že mu na nej záleží, bolo akoby ho odsúdil rovno do pekla.

 Poznal svojho brata. Všetko sa ho príliš dotýkalo. Všetko bral príliš osobne.  Všetko ho dostávalo do stavu tvrdých depresií.

Toto by ho hodilo skutočne za hranu.

Neznášal, že sa do  celej veci okolo tej ženskej znova tak ponoril, ale nedokázal zniesť predstavu, že by brat trpel viac ako tomu bolo doposiaľ. Posledné dva roky, čo to špinavé tajomstvo okolo jeho počatia vyplávalo na povrch, sa pokazilo príliš veľa vecí okolo nich. Toto by mohla byť posledná kvapka k úplnej strate Dantonyho, ktorého si pamätal z čias detstva.

Ani nevedel, čo vlastne urobí, keď tam dorazí. Či mu povedia pravdu, ak im ozrejmí situáciu. Čert mu bol dlžen tento poondený nonsens.

 Zastavil škripotom, krížom cez dve parkovacie miesta, ale úprimne to mal u prdele. Potreboval dostať to dievča z toho pajzla, prinútiť ju pochopiť, že mu svojim konaním neskutočne otravuje život a pre to by mohla konečne prestať  blbnúť a vrátiť sa domov.

Tentokrát bol pripravený použiť aj lano, čo mal v kufri, na prípadné odtiahnutie, ak by  bolo potreba. Už s ním nevybabre.

Chcel svoj pokojný život späť. Ten,  v ktorom mohol bez ostychu depkovať nad svojim nešťastím až do smrti, lebo miluje muža, ktorého pre otca uštval do náruče inému šušlavému buzerantovi.

Rozrazil dvere s väčšou silou, ako bolo nutné, čo ho úprimne prekvapilo. Nečakal, že tie na pohľad ťažké dvere pôjdu otvoriť tak ľahko. No len do chvíle, než ho úplne neohúria atmosféra v podniku. Nik by nepovedal, že je to kurvinec z malého predmestia. On teda rozhodne nie. Ale čo on mohol vedieť? V živote v žiadnom  nebol.

 Jemné, tlmené svetlo príjemne dopĺňalo kombináciu bielej a čiernej.  Stoly boli uložené s koženými kreslami do štvorcov vytvárajúc pomyselné malé kupé s dostatočným  zdaním súkromia na tanec na lone, alebo decentné obchytkávanie.

Dievčatá boli zahalené v sladkých, zamatových županoch, siahajúcich tesne pod zadok a bolo jedno ako vysoká bola.  

„Ahoj.“ Objavilo sa pri ňom maličké dievčatko s bielymi vlasmi siahajúcimi jej až k pásu.

„Volám sa Fin. Čo keby si mi dovolil odprevadiť ťa k stolu. Sin práve začína svoje číslo. Môžeš sa pokochať jej tancom, zatiaľ čo si vyberieš niečo z našej ponuky. Prvý drink je na účet podniku.“ Bez pocitu trápnosti, pre vnútenie, sa snažila objať jeho lakeť a odtiahnuť ho k jednému z voľných stolov.

„Pozri, na toto nemám čas. Nie som tu pre vašu ... ponuku. Hľadám jedno dievča. Ryšavá, asi stosedemdesiat centimetrov vysoká. Veľké, hrdzavé oči. Volá sa Didiana...“

Dievča nakrčilo nos, neskrývajúc opovrhnutie, keď si ho celého premerala.

 Až sa musel ošiť pod tým nepekný pohľadom.

„Nevyzeráš ako niekto, kto je na také veci.“ Naklonila hlavu, študujúc ho z každého uhlu. „ To si musíš vyriešiť s Johnnym alebo Klárou. Ona nie je práve ten verejný typ... Však mi rozumieš.“

Nie rozhodne nerozumel. Chcel jej niečo povedať, no v tom sa na jej tvári objavil obrovský úsmev a vystretým prstom mu naznačila aby počkal.

„Belly! Och... Hmmm... Anna!“ kríkla na dievča, ktoré práve vychádzalo z dverí s označením, že sú to priestory pre personál  a švihla k nim jeden neprítomný pohľad.

„Tu tento chce našu Nene.“ Ukázala na neho palcom a čiernovláska sebou trhla, rozhliadajúc sa všade na okolo.

„To nebude možné,“ šepla, keď sa k nim, po pomalom, zvodnom húpaní, konečne dostala. „Odišla. Pobalila si svoje veci a je preč. Čo keby si skúsil iné dievča. Tu Fin je skutočne šikovná. Vtipná a inteligentná.  Máme tu dievčatá, čo nemajú v hlave seno...“

„Nie som tu ako zákazník. Je to priateľka môjho brata, myslím... bývalá. Ach, to je jedno.“ Odmávol to naštvaný, že sa nikam neodpracoval.

Dievča si zahryzlo do pery tak veľmi, až sa obával, že si ju prehryzne, než sa zhlboka nadýchla s jemným a smutným  úsmevom.

„Myslím, že by ste ju mali prestať hľadať a prestať sa pre ňu trápiť. Ľudia ako ona vždy nájdu svoj koniec a blízkym to iba zákonite ublíži. Dovoľ mi malú radu. Prestaňte hľadať a zmýšľajte o nej ako o mŕtvej. Bude to jednoduchšie...“ Znova si zahryzla do pery, naštvane odstraňujúc slzy z líc, za čo si vyslúžila od dievčaťa so snehovo bielymi vlasmi silné objatie.

„Viem, že si ju milovala. Nerozumiem, ako nám to mohla urobiť a odísť bez rozlúčky,“ utešovala svoju kamarátku a on mal tiež potrebu jej uľaviť.

Možno to bolo tým, že Didiana nechávala za sebou len zlomené srdcia a bodrel, ktorý bolo ťažko upratať.

Neurobil to však. Neutešoval brata, určite nebude dáku malú šľapku.

Nechcel sa ešte vrátiť domov. Nezniesol predstavu, že bude v jednom dome s ním, že bude dýchať ten istý vzduch.

Ak by sa zachoval ako ktorýkoľvek iný človek, na jeho mieste, šiel by na políciu, kde jej rodičia nechali na seba kontakt a oznámil im, že ich dcéra pracuje ako prostitútka.

On ju vyhnal na ulicu. A v hĺbke duše vedel, že ak ju nájdu, bude súca už len pod zem.

Pri troche šťastia, jej smoly, ju nájdu  náhodný ľudia a ona skončí slintajúca na vankúš s odpáleným mozgom. Neschopná sama ani zdvihnúť lyžičku s čajom.

„Kedy odišla?“  Pýtal sa už s vytiahnutým telefonóm.

Teraz, keď bola vonku z pajzla, kde boli zákaznici zrejme nútení držať jazyk za zubami, bola pravdepodobnejšie, že ju nájdu.

„Neviem, tri možno štyri hodiny...“ Ponúkla neisto no venoval jej už pramálo skutočnej pozornosti.

Prikývol, zaželal pekný zvyšok  pracovného večera a pohol sa k autu.

Zavolal na číslo, ktoré mu dali jej rodičia, no bolo obsadené. Skúsil to ešte trikrát než to vzdal, sadol do auta a cestou uvažoval ako to povie bratovi, koľko mu  má povedať, a či mu to má vlastne povedať.

Jeho telefón ako na povel zazvonil, oznamujúc, že mu volá a on ani nemal čas premyslieť ďalší krok.

„Tak?“ ozval sa bez pozdravu a tento krát mu na to nič uštipačné nepovedal.

„Už je doma, prišiel zdrúzganý na máry...“

„Jeho momentálny stav ma nezaujíma. Chcem vedieť, čo má spoločné s Di,“ vybuchol, prerušujúc Tedovu snahu získať trochu času na vymyslenie ochrany všetkých zúčastnených a v tej chvíli asi najviac práve volajúceho. Tá správa by ho mohla dostať do pevného objatia s krajnicou.

„Si stále za volantom? Ak áno, zastav. Vážne... nechcem kupovať oblek na tvoj pohreb.“

„Ted, ja skutočne práve teraz nemám najmenšiu chuť na tvoj humor.“

„Nesrandujem.  Proste zastav.“

„Tadeáš, nenasieraj.  Sú už skoro tri hodiny ráno,“ vrčal no Ted mohol počuť ako zvuk motora na druhej strane poľavil.

„Otec ju stretol v... V našej Hriešnej čerešničke. Pracovala tam...“

„V čom? Nie je to ten kurvinec na výpadovke na diaľnicu? Čo by tam robila?“

Tadeáš si ťažko povzdychol. Niekedy ľudia odmietajú vidieť odpoveď aj keď im skáče po hlave.

„Dan, braček...“

Počul piskot gúm namiesto odpovedi a potom len spŕšku nepekných slov.

„Choď po ňu. Prisahám, že ak jej tvoj otec niečo urobil, zabijem ho.“

„Idem odtiaľ. Jedno z dievčat vravelo, že odišla. Snažil som sa dovolať aj jej rodičom no...“ Slová mu uviazli v hrdle, keď ho zastavili preblikávajúce svetlá sanitky  a polície, osvetľujúce tmavú, biedne osvetlenú cestu.

Žalúdok sa mu obrátil v zlej predtuche. Keď videl, ženu a muža stojacich pri policajnom aute zatiaľ čo jeden z policajtov niečo vypisoval a ďalší mu kývaním pokynul, aby pokračoval v ceste oblúkom kužeľov zasahujúc do protismeru.

Z pod fólie mohol zazrieť ruku celú ušpinenú niečím čo sa v tme a blikajúcich svetlách javilo až čiernym.

Zastavil, vyskakujúc z auta, úplne ignorujúc, že stojí v ceste výluke vytvorenej z cestných pomôcok.

Žalúdok mal v krku a v očiach ho štípalo, keď odstrkával policajtova a zdravoťákov v snahe odstrániť z tela tú hlúpu tenkú alumíniovú fóliu.

„Pane, sem nemôžete!“ Bolo to ako replika z hlúpeho filmu, akurát teraz to bolo skutočné.

Skutočne sa to dialo a musel tvrdo prehltnúť zvratky, keď sa mu, stále bojujúc, podarilo konečne odkryť dostatočný kúsok z tváre aby ju spoznal.

Zabudol bojovať s mužmi, čo ho ťahali preč. A aj keď ho k tomu dievčaťu nikdy nič skutočné neviazalo pohľad na ňu bolel akoby s ňou mal celé more spomienok.

Sledoval, ako jeden z mužov v červenom komplete urovnal škody na fólií, ktoré napáchal a takmer sa k nej znova rozbehol, keď jej ruka skĺzla z nosítok.

Tá čierňava na jej dlaniach sa v čase uloženia jej tela do osvetlenej sanitky zmenila na karmínovú červeň a on už to naozaj neustál a všetko, čo za deň dostal do žalúdka skončilo pri jeho nohách.

Jeho otec bol násilník a vrah. Možno nedržal zbraň, ale bol dôvodom a to bolo možno ešte horšie.

A zrazu sa mu odchod už nezdal tak povznášajúci. Pred týmto nikdy neujde.

To on bol začiatkom jej konca. A neveril, že by sa s tým niekedy mohol naučiť žiť.

52. kapitola

Sledoval ju za kasou a na tvári mal ten hlúpy, neprítomný úsmev. Ktorého sa nedokázal zbaviť už celý deň.

Bol konečne zmaturovaný. Cítil ako mu tých pár frťanov vodky, čo si dal so spolužiakmi, po ústnych, začalo zahmlievať myseľ. Možno oni boli dôvodom jeho rozjarenosti.

Pokladňa za ňou bola zatvorená, tak to využil, a prešmykol sa za jej chrbát.

Takmer rozhodila všetku cibuľu v mikroténovom vrecku, keď ju prekvapil rýchlou pusou na odhalenú časť krku.

„Chceš na svoju ženu za pultom priviesť infarkt?“ peckovala ho so smiechom, zbierajúc cibuľu, čo sa vykotúľala zo sáčka.

„Mám povznesenú náladu, drahá súdružka. Práve ťa k smrti vystrašil čerstvý zmaturant.“ Buchol si do hrude v opičom štýle a znova sa sklonil, aby jej mohol dať krátku, rýchlu pusu na tvár.

„Ach, ty môj čerstvý Zmaturant. Som stále v práci. Tak choď a osláv ešte trošku s kamarátmi, ale nech si pri zmysloch. Aj ja mám pre teba pripravenú oslavu,“ vyháňala ho, neodtŕhajúc pohľad od kasy.

„Hmmm, ty, iba v tej sexy, pracovnej zásterke znie skutočne dobre,“ provokoval ju aj keď vedel, že sa zahráva s trpezlivosťou zákazníkov.

 Zasmiala sa, štuchájúc ho do slabín svojim ostrým lakťom. „Si hrozný. Šéfka mi dá zasa čistky, že si ignorant a ja porušujem pracovnú moráku.“

Pretočil očami a skryl úsmev za odkašľanie. Jej vedúca ho milovala.

„Mohli by sme sa zahrať na hriešnu a neukojiteľnú predavačku a nadržaného zákazníka,“ navrhol s perami na jej krku, posypávajúc ho malými bozkami.

„Alebo nepoškvrnenú, mladú predavačku a zlodeja s nutkaniami,“ ponúkla, pridávajúc sa k jeho plánovaniu na večer.

„Milujem tvoju zvrátenú myseľ,“ šepol, pripravený ju už nechať skutočne pracovať.

Do konca jej šichty jej zostávali tri hodiny. To bolo akurát času na rýchlu sprchu a prípravu niečoho malého na zub a napustenie vane s penou. Aby po dvanástich hodinách trochu zrelaxovala.

Fiškus výraz, s obočím až na čele, pokrivil jej tvár keď nemo ústami naznačila pár štipľavých slov.

„Ja milujem tvoj penis,“ artikulovala iba jemu no vzápätí sa obrátila späť k zákazníčke. „Bude to trinásť eur presne.“

„Terez s otcom odišli na víkend do kúpeľov. Tak si zbaľ dáke veci, drahý. Nasledujúcich štyridsať osem hodín si len môj,“ nakázala a on by bol hlupák ak by sa šiel hádať.

„Chcel som ti pripraviť príjemný, relaxačný kúpeľ u mňa. Mama so Silvom sú tiež preč.“

To ju rozosmialo až prestala blokovať a bola nútená sa ospravedlniť po tom ako nablokovala dvakrát detské plienky.

„Vidíš to? Niekedy človek musí dávať rýchlovky na zadnom sedadle a inokedy má oba byty prázdne. Premýšľam, že by sme si dali kolečko, vieš, tour de bar zmeniť na tour de posteľ.“

Rozrečnila sa v typickom Katarína štýle. Úplne kašľajúc na zákazníkov, ktorých by ich rozhovor mohol pohoršiť.

„Daj mi kľúče, žena. Pripravím ti kúpeľ u teba a postarám sa aj o toho Kerberusa našeho. Navyše, máš pohodlnejšiu posteľ.“

Ohodila ho svojimi kľúčmi a vyplazila na neho jazyk.

„Och, ty alibista. Vravíš to len pre to, lebo si nútený sa na mňa tisnúť celú noc. Ako by mohlo byť moje jedno lôžko pohodlnejšie ako tvoje letisko?“

 Prakticky nebolo, ale cítil sa lepšie, keď boli v posteli v ktorej nik okrem nej nespal. V jeho bola Zuzana a hlavne Didiana, na ktorú sa snažil nemyslieť. Zatiaľ čo Kataríne to nevadilo, on sa cítil previnilo nevedel voči ktorej viac.

Dokonca zvažoval kúpu novej, no to by bolo do očí bijúce.

„Vyzdvihnem ťa.“ Kývol na ňu jej kľúčmi a ona mu poslala vzdušný bozk.

Vedel, že prázdne byty nie sú náhoda. Jej otec a jeho matka boli obaja príliš veľký šialenci. Zrejme si uzmysleli, že mladí potrebujú súkromie, aby mohli jeho veľký deň poriadne osláviť.

A bol pripravený z toho vytĺcť maximum.

Deň sa zdal fantastický, ako každý jeden, od kedy sa s ňou dal do kopy. A večer mal byť ešte lepší.

Po tom, čo sa jej otec pozviechal, po mozgovej príhode, a okrem takmer nebadateľne poznačenej reči a jemnej motoriky bol v poriadku, sa Kata upokojila. Ustálila a mohli sa venovať len sebe.

Vedel, že nenávidí prácu za pokladňou. Ale po čase to vyzeralo akoby si zvykla a vždy, keď chcel naviesť hovor na školu, len ho odmávla, že ju otec potrebuje.

Vedel, že má pravdu. No Tereza bola u nich v podstate ubytovaná a bol si istý, že by to zvládli aj bez nej. Nechcel však zbytočne tlačiť. Ak mala pocit, že je užitočnejšia doma, nemienil sa hádať.

Dúfal, že by s ním mohla ísť na prijímacie do Brna. Využili by to ako krátky výlet a oddych. Nikdy spolu neboli nikde len oni dvaja. A predstava hotela, kde by sa o nich staral niekto iný a oni by sa povaľovali, spoznávali mesto sa mu stále viac a viac pozdávala.

Bol si vedomí, že to budú mať ťažké, ak sa na tú školu dostane. Pár krát sa pristihol, ako si želá, aby tie skúšky neurobil. No keď sa zveril Kate, že premýšľa iba nad štúdiom niekde blízko ich rodného mesta, spustila s ním hádku, že ešte dva dni mal zaľahnuté v ušiach.

A tak ho prinútila jej sľúbiť, že vydá zo seba všetko a bude sa pekelne snažiť dostať na tú školu. Kvôli nej a Lubovi, ktorý do neho investoval čas a energiu.

Nie že by za to nemal zaplatené.

Ale aj tak. Keď ju držal v náručí a jej jemné pískanie ho šteklilo na kľúčnej kosti, bola predstava odchodu až bolestná.

Pritisol si jej malé telo ešte tesnejšie k sebe a ona spokojne zamľaskala, hrabkajúc prstami v chĺpkoch na jeho hrudi.

Položil ruku pod jej koleno nohy, ktorú mala prehodenú cez tie jeho, a zdvihol ho vyššie, kradnúc si ten pocit jej nahého, hebkého tela, zatiaľ čo spala.

Mala tú najjemnejšiu pokožku. Pevnú a hodvábnu. Voňajúcu mliekom a dokonalosťou.

Zaspával, keď sa jeho telefón rozvibroval a pomaly sa posúval po jej nočnom stolíku.

Chvíľu trvalo než sa vymotal z jej objatia, do ktorého sa sám, strategicky, zamotal zatiaľ čo ona bola už v hlbokom spánku.

Meno volajúceho ho prekvapilo a do žalúdka poslalo tisícky malých, nepríjemných chrobáčikov.

„Jakub...“ Počuť o druhej ráno plač ženy bolo na jeho nervy priveľa na spracovanie.

Aj keď tým tak akurát mohol skúšať klamať iba seba. Zlá predtucha ho prinútila vyskočiť z teplej postele pre mravčenie v jeho žalúdku.

„Gréta, je všetko v poriadku? Ste v poriadku?“ šepkal, po očku sledujúc Katarínu, sústredený na pískanie malej myšky v pasci.

„Nevedela som komu zavolať. Vlado je na služobnej ceste a ja... Nezvládnem tam ísť sama...“ Zadúšanie vzlykmi mu úplne znemožnilo porozumieť slovám ženy, ktorá bola dlhé roky jeho druhou matkou.

Sadol na kraj postele, hryzúc peru, aby zastavil slzy, čo sa mu tvorili v očiach. Boli hlúpe keď ani nevedel o čo ide. Zbytočne predbiehal.

Vzal si čas na dva hlboké nádychy, než prehovoril, používajúc otrepané frázy v snahe ju upokojiť a dostať z nej, v plnohodnotných vetách, čo presne sa stalo a kam nedokáže ísť sama.

„Našli moje dievčatko... Ona je... Ach, Bože... Ona... Vzala si živ... t...“ Neuvedomil si kedy sa dostal na nohy alebo kedy otvoril okno v snahe dostať do pľúc trochu vzduchu.

Dusiac sa každou molekulou, čo vdýchol, bol schopný len počúvať plač ženy na druhej strane linky.

Mal byť silný, vedel, že ho potrebuje, že to bol dôvod prečo volala, ale neodkázal to. On sám mal pocit, že ak mu niekto čo najskôr neukáže ako dýchať skončí mŕtvy. Udusený ťarchou emócií.

Zabudol na to kde a u koho je a až tichučké a nesmelé Jakub ho vytrhlo z jeho vlastného sveta, kde bojoval so slzami a neschopnosťou, pre zadržiavané vzlyky, upokojiť jej matku.

Skrčil sa pri tom nežnom hlásku. Nedokázal na ňu ani pozrieť, nemohol vidieť jej sladkú tvár. Skončil by v jej náručí, nariekajúci a zlomený, a to nemohol.

Musel tu byť pre ženu, ktorú sklamal neschopnosťou a sebectvom.

„Kde ste?“ vytlačil zo seba s bolestivou hrčou navretou v hrdle.

Ak by použil viac slov nedokázal by už zastaviť vlnu bolesti.

„Pred nemocnicou. Mám... Je tu váš spolužiak... chcú, len potvrdiť jeho tvrdenie...“

„Budem tam,“ zaškriekal, trhane sa dostávajúc do svojich šiat, ktoré boli po celej izbe.

Nevšimol si, kedy sa posadila a ani tomu nevenoval pozornosť. Dokonca ani jej. V jeho hlave bolo prázdno v rovnakej chvíli ako mu myšlienky plnili hlavu až z nich bol nerozlúštiteľný a úmorný guláš.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ospalým a sladkým hláskom, ktorý ho v iných chvíľach hrial a miloval ho. Hlavne zavčas rána, keď si ju bral a ona ešte ospalá, zobudená jeho potrebou, tíško šepkala a stonala.

Teraz ho bolel. Pripomínal mu, že trávil čas nesprávnym spôsobom. S nesprávnou ženou v nesprávny okamih.

Namiesto toho, aby sa sústredil na Didianu a snahu dostať ju z tých patálii, sa sústredil na Katarínu a na potrebu byť medzi jej nohami.

„Čo sa deje?! Čo sa deje?! Didiana je mŕtva! To sa deje! A ja som tu strácal čas, zatiaľ čo ona niekde už nezvládala život a rozhodla sa ho proste ukončiť. Nemal som byť tu. Mal som sa starať o ňu. Mal som jej pomôcť nájsť smer. Do pekla so všetkým!“ Hodil telefón cez celú miestnosť až skončil rozletený po celej podlahe.

Nič mu nepovedala, len na neho hľadela a nechala slzy stekať po jej lícach.

„To nemôže byť naozaj tak. Nemôže byť mŕtva.“ Krútiac hlavou vyskočila z postele a začala na seba, rovnako oko on, hádzať veci.

„Čo robíš?“ spýtal sa, sledujúc ju hopsajúcu do ponožiek aj napriek tomu, že tričko mala natiahnuté iba na jednej ruke a prevlečené cez hlavu.

„Idem s tebou, nech už ideš kamkoľvek. Sme pár.“

Pokrútil hlavou.

Nechcel ju tam vziať. Nemohol by sa vyrovnať s tým, že by tam bol dôvod jeho zlyhania. Jeho rozptýlenie a príčina prečo zanevrel na dievča, ktorému sľúbil, že bude vždy jej priateľ a nikdy ju neopustí. Nechcel, aby jej matka videla, že bol u nej zatiaľ čo Didiana bojovala so svojimi démonmi, ktorí nad ňou zvíťazili.

„Nechcem, aby si šla. Volala mi jej matka, aby som prišiel a bol pri nej pri identifikácii. Nemôžem sa sústrediť na ňu, seba a ešte teba. Ozvem sa. Už vážne musím ísť.“ Snažil sa prekĺznuť medzi ňou a posteľou tak, aby sa o ňu neotrel. Ani nevedel prečo vlastne.

„Nechceš, aby vedela, že si bol u mňa, že si u mňa spal a aby si domyslela, že sme mali sex... To je skutočný dôvod, že?“ Bola unavená a so zhrbenými ramenami sadla na posteľ, nevenujúc mu ani pohľad.

„Nechcem. Nechcem, aby vedela, že som zanevrel na jej dcéru kvôli inej žene. Že som sa na ňu vykašlal a sústredil sa na banality a zbytočnosti, ako sa ti dostať medzi nohy, namiesto toho, aby som venoval čas snahe dostať Didu zo sračiek, do ktorých sa norila. Nechal som ju za sebou aj napriek tomu, že som vedel, že je s ňou zle. Nechal som ju ísť. Našiel som ju dvakrát v priebehu poondených dvadsiatich štyroch hodín a... a nechal som ju ísť! Sledoval som, ako sa odplazila do náručia inému a namiesto investovania svojej energie na ňu, som sa upriamil na teba. Celé tie mesiace. Dokonca aj keď som bol so Zuzou, som stále myslel na teba a nie na to, čo je s Didou. Neurobil som nič, aby som jej pomohol. Krútil som sa okolo teba, hral tvoje hlúpe hry na doťahovanú, dúfajúc, ako malé šteňa, že mi venuješ pozornosť.“

Nepovedala mu nič, len si chrbtom dlaní utrela slzy a prikývla, než sa postavila a otvorila svoje dvere od izby dokorán.

„Myslím, že si už stratil viac ako dosť času. Mal by si ísť, nebudem ťa už zdržovať. Objím za mňa tetu Grétu.“

Prikývol, prechádzajúc k dverám.

„Ozvem sa,“ šepol, nakláňajúc sa k nej po bozk, no ona odvrátila tvár, nevenujúc mu ani pohľad.

„Nemusíš. Nechcem byť dôvodom tvojich ďalších zlých životných rozhodnutí. Poznáš cestu k dverám.“

„Katka, nebuď... chladná. Prosím... Ja len neviem, čo teraz. Ako sa zachovať, aby nikomu nebolo ublížené viac ako už je.“

Venovala mu tvrdý úsmev, prekrižujúc ruky okolo svojich ramien, aby mu zabránila v kontakte a cúvla o krok ďalej.

„Nie som,“ znova sa usmiala, „len som smutná a šokovaná. Nedokážem to spracovať. Neverím tomu. Myslím, že ak zaspím, budem schopná samú seba presvedčiť, že to bol len zlý sen. Vzniknutý na základe výčitiek a pocitu nepohodlia, že klátim muža svojej najlepšej kamarátky. Myslím, že sme obaja v istom okamihu stratili správny smer...“

Trvalo iba jeden nádych, kým sa mu podarilo dešifrovať, čo sa mu snaží naznačiť.

„Čo mi tým chceš povedať?“ šepol úplne vygumovaný a vyčerpaný.

„Nič, čo si ty už nepovedal. Choď už, nenechaj tú úbohú ženu samú. Práve sa dozvedela od cudzích ľudí, že je jej dcéra pravdepodobne mŕtva.“ Kývla hlavou, no tak ako pred chvíľou, sa kontaktu s ním vyhla cúvnutím.

Zahryzol si do pery, nevedomý ako ďalej. Chcel zostať pri nej, držať ju a dostať z jej hlavy myšlienky, že by robili niečo zlé. No sám nedokázal prestať cítiť ťažobu pre jeho rozhodnutie tváriť sa, že Didiana neexistovala.

Poznal ju tak dlho ako ju miloval a vedel, že je trošku komplikovaná a závislá na ľuďoch a pomoci. Často potrebovala usmerniť, ľahko podľahla a rada sa nechala viesť.

Mal to vedieť. Mal bojovať a až potom sa starať o Katarínu. Alebo lepšie rozložiť čas medzi ne. Mohol urobiť viac omnoho viac.

Nakoniec sa vykašľal na to, čo ona chcela a vzdialenosť zrušil jej tvrdým pritiahnutím za šiju na svoju hruď.

„Odpusť tie slová...“ šepkal do jej čela a ona prikývla, tlačiac ho dlaňami od seba.

„Len už choď.“ Potľapkala ho po hrudi, kde držala stále svojej ruky a jemne mu stisla tričko v pästiach. „Nemusí to byť vôbec ona, že?“ prosila, spôsobujúc mu tým ešte väčšiu bolesť.

„Netuším...“

*****

Nemusel ani vystúpiť, aby ju spozoroval. Stojacu pod lampou, ktorá osvetľovala malé parkovisko pred nemocnicou.

Jej vlasy farby medi vyzerali viac červené a jeho to na sekundu skutočne zmiatlo. Nikdy si neuvedomil, ako strašne sú si podobné.

Stála so sklonenou hlavou v pyžamových nohaviciach a šedom svetri s veľkými gombíkmi a papučiach s mäkkou uzavretou špičkou. Pohľad na ňu mu lámal srdce.

 Zrejme ju vytiahli z postele a ona bola tak šokovaná, že vyletela z domu v tom čom bola.

Stiahol si svoju mikinu a bez pozdravu či upozornenia, na seba, jej ju prehodil cez ramená. Bol síce koniec mája a noci už neboli až tak chladné, ale ona sa viditeľne klepala.

Objal ju, pomaly prechádzajúc rukami po ramenách a nakoniec ju stisol tak silno ako on sám potreboval byť objatý.

Obaja odkladali to nutné zlo. Na jazyku ho štípali slová poháňajúce ju dnu, kde na ňu zrejme čaká vedúci pitevne, alebo ktokoľvek, čo má na starosti túto časť.

Nechcel na ňu však tlačiť. On sám nebol pripravený na niečo také.

Ako by mohol? Pravdepodobne tam leží telo dievčaťa, ktoré miloval, ktoré ho milovalo. S ktorou mal naplánovaný celý život.

Snažil sa udržať v pokoji. Ale spomienky a jej vôňa sa zmiesili so strachom. A jemu unikol tichý ston. Nemohol plakať. Nie teraz, nie pri nej.

Jej manžel bol kilometre a kilometre vzdialený a ona potrebovala niekoho o koho sa bude môcť oprieť. Aspoň kým nepríde domov jej muž.

„Musíme to urobiť. Musíme to urobiť hneď!“ Odhodlanie v hlase ho prekvapilo. Stále z jej očí padali slzy a stále sa triasla, no kroky mala pevné a držala ho silne až mu odkrvovala ruku.

Umelé svetlo na chodbách ho oslepilo a s úľavou sa poddal potrebe zatvoriť oči. Boli rozdráždené a boleli ako by v nich mal nahádzané hrste piesku.

Viedla ho slepého a on sa za to hanbil iba pramálo, aj keď si zrejme ani neuvedomovala, že mal celú cestu oči zatvorené a snažil sa tváriť, že nesmerujú k zadnej miestnosti s veľkými presklenými dverami, v ktorých nikdy nebol a ani vo sne by ho nenapadlo, že tam bude kôly nej.

 Vyslobodil si ruku z jej zovretia a pritiahol ju k sebe. Jeho päť sekúnd popierania sa minulo, bol čas byť jej silou.

No ona bola silná. Zazvonila na zvonček a pery držala pevne zovreté s hlavou vztýčenou ako víťaz.

„Nebude to ona. Neboj Kubko. Naše dievča je v poriadku.“

Dvere sa otvorili a v nich sa objavila vysoká žena s okuliarmi a šialenou kučeravou hrivou poletujúcou okolo hlavy.

„Prišla som identifikovať telo,“ povedala tvrdo, ťahajúc ho dnu bez toho, aby tej žene dala možnosť prehovoriť.

A však žena sa nedala odbiť. Zhovievavo sa pozrela na Jakuba a prikývla. Nútiac ju odpovedať na otázky.

Nevnímal nič. Len si opakoval, že ju musí držať.

Pri ďalších dverách ho však zastavila. „Prepáčte, ale ďalej nemôžete.“

„Hovno, že nemôžem. Som tu pre ňu,“ ukázal na svoju druhú matku, „a potrebujem byť s ňou. Je unavená, slabá a ak tam leží naozaj jej dieťa, bude na pokraji šialenosti z bolesti. Takže tie vaše byrokratické sračky si môžete strčiť! Nedostanete ma od nej!“

Ženská odula tvár, naprávajúc rám svojich dioptrií. Čakal, že sa povyhráža ostrahou, no nič také neprišlo.

„Kubko, prestaň. Prosím... Len sa už chcem vrátiť domov. Potrebujem sa ubezpečiť, že tam nie je... Budem v poriadku. Sľubujem. Myslím, že by som si dala teplú kávu. Na chodbe som videla automat, myslíš, že by si mohol zájsť?“

„Gréta, prosím vás...“

„Chcem tam ísť sama.“ Odstúpila od neho a s jemným úsmevom proste len tak vošla do miestnosti, kde potreboval byť aj on.

Chcel vidieť na vlastné oči, že to nie je ona. Že ešte stále nie je neskoro.

Cez dvere počul tiché vzlyky a nejasné kričané slová, a ako zbabelec sa zvrtol na opätku a rýchlym krokom sa vybral k automatu na kávu.

Nie je to tak. Nie je to tak.

Trasúc sa vyberal zo zadného vrecka peňaženku. Bolo jasné, že ona kávu nebude chcieť, on kávu nechcel. Ale mal pre ňu dôkaz, že poslúchol a nenačúval cez dvere ako malý chlapec.

Zbabelec. Mal tam zostať a čakať kým sa dostane von a držať ju.

Mašina zapípala a on sa strhol pri tom jemnom zvuku. Jeho ruky ho neposlúchali, boli skrehnuté a triasli sa, že nevedel vytiahnuť ani ten hlúpy kelímok s čiernou vodou, ktorú nazývali kávou.

Potrebujem, aby ste sa vrátili domov.

Nechcel toho Vladovi napísať viac. Nemal právo oznamovať mu niečo tak strašné on. Len vedel, že ho jeho žena bude potrebovať viac ako kohokoľvek.

Sám nevedel ako bude ďalej postupovať. Čo by mal povedať, urobiť.

Otrel si rýchlo pár sĺz a oprel sa o stenu pri kávomate, dýchajúc zhlboka, hľadajúc pokoj.

Som na ceste. O dve hodiny som tam. Postaraj sa zatial o nu, prosim. V mensej vrchnej casti linky je lekarnicka. Su v nej lieky na upokojenie. V plastovej malej flasticke s fialovou etiketou. daj jej dve. dohliadni aby vypila poriadnu davku vody. Budem sa snazit príst domov co najskor.

Takže to vedel. Zrejme mu zavolali a povedali mu, o čo ide.

Spoľahnite sa.

Bolo všetko čo napísal, než sa pred ním objavila silná postava muža.

„Jakub...“

Nemohol uveriť, že zo všetkých miest ho stretne tu.

„Tadeáš,“ odzdravil príkro pripravený si svoje zúfalstvo a hnev na seba vybiť na ňom.

Tadeášová ruka tvrdo dopadla na jeho rameno a stisol ho. Vyjadroval sústrasť, čo bolo ako facka. Bol tam, on bol ten spolužiak. Mohol byť koniec ešte ironickejší?

„Je mi to ľúto. Tak strašne. Viem, že je to moja vina. Všetko som to začal a... Nenávidím sa za to. Keby som...“ Hlas sa mu zlomil a to prinútilo Jakuba zdvihnúť hlavu a stretnúť sa s jeho úprimným pohľadom a strhanou tvárou.

Pokrútil hlavou. Nemohol ho za to viniť. Didana si to vybrala sama. Mala šancu zvrátiť smer ktorým sa vydala. Jej rodičia stáli pri nej. On jej ponúkal pomoc. Toto nie je vina nikoho z nich. Len jej. Urobili čo mohli, to, čo bolo v ich silách. Človeku ktorý nestojí o pomoc niet pomoci.

„Tadeáš, prestaň sa zbytočne obviňovať. Si rozumný muž. Musíš vidieť, že je hlúposť viniť sa. To, čo si urobil, nemá nič spoločné s tým, ako to skončilo. Boli to chyby nás, jej blízkych, nie tvoje. Ty si v jej živote nezohral žiadnu rolu. Povedal si mi, že ak nie ty tak by to bol niekto iný. A obaja vieme, že to tak je. Bolo to jej rozhodnutie.“

Tadeáš otváral ústa ako ryba hľadajúc správne slová, ktoré jasne neprichádzali. Nevedel, čo sa odohráva v jeho hlave. Ale mal to pekne rozhádzané okolnosťami, tak ako on.

Nikdy neboli skutočný sokovia. Nikdy k tomu naozaj neprišlo, nikdy však neboli ani priatelia. V škole sa skôr ignorovali ako tolerovali a teraz bol ten zmier až patetický. Smrť jednej ženy spojí všetkých a budú spievať aleluja.

„ Nie je to tvoja vina. Okej? Nie je.“ Odrazil sa od steny a chcel ho obísť no zarazil sa.

„Videl si ju? Myslím... Ako to... Predávkovala sa?“

Tadeáš strčil ruky do vreciek zhupol sa na pätách než pomaly pokrútil hlavou.

„Z toho čo som počul od zdravoťákov si niečo dala intravenózne, zrejme heroín a potom si podrezala žili... Je mi to ľúto.“

Ale už ho nepočúval. Tajne dúfal, že to bola len nešťastná náhoda. Že neodhadla množstvo toho svinstva. Nijak to nemenilo skutočnosť, že bola mŕtva, ale jemu to pomáhalo. Vedomie, že naozaj schválne vedome ukončila svoj život, bol pre neho horší, ako jej smrť pre závislosť.

To že v sebe našla dosť odhodlania vziať si život znamenalo, že to už ďalej nezvládala, že videla kam sa dostala a nechcela v tom ďalej pokračovať. Len to poukazovalo na fakt, že ak by bol viac starostlivý, viac sa zaujímal. Viac... Menej hľadel na svoje dobité ego a sústredil sa na ich priateľstvo a jej potrebu mať niekoho pri sebe, mohlo to skončiť inak.

Ak by jej všetko bolo jedno, nikdy by to neukončila. Našli by ju predávkovanú a jej smrť by bola zhoda okolností. Bola by jedným z milióna narkomanov končiacich tým istým spôsobom.

Stále v nej bolo dosť Didiany, ktorú miloval. Len potrebovala niekoho, kto by jej ukázal, že je stále hodná , že je dosť silná. Že nie je sama.

Zlyhal.

Malé telo do neho tvrdo narazilo a on automaticky omotal ruky okolo útleho pása.

„Je mi to ľúto. Je mi to tak strašne ľúto, Gréta. Ja viem, že som zlyhal. Možno ak by som sa viac snažil...“

Nerozumel jej cez zmes vzlykov len vnímal jej zúrivé krútenie hlavou a dusenie sa.

„Odveziem vás,“ navrhol jeho spolužiak na ktorého úplne zabudol a skôr než stihol odmietnuť vzal Grétu a omotal jej ruky z druhej stany okolo pásu v snahe pomôcť Jakubovi.

Chcel protestovať. Nemal právo sa jej dotýkať, pomáhať mu, alebo čokoľvek okolo nich robiť. Nebol ničím. Ani pre jedného z nich. No prehltol zášť a nechal ho. Sám sa vliekol a počas cesty von mal pocit akoby ich Tadeáš na svojich ramenách vláčil oboch.

Bolo sebecké smútiť a dovoliť si byť slabým. Dopustil aby to došlo sem. Nikdy sa skutočne nesnažil Dide pomôcť. Šiel ďalej, žil, zaľúbil sa do jej najlepšej kamarátky bez potreby zistiť čo je s ňou.

Nechal ju na ulici, vedomí si toho, že berie drogy, že sa predáva mužom. Nechal ju tak. Nemal právo žialiť. Zradil ju.

Nenamietal, keď ich odstrkal oboch na zadné sedadlo svojho auta. Dokonca ani nefrflal, keď sa Ted ubezpečil, že pozná adresu a jej matka mu počas jazdy poďakovala tisíckrát.

Mal byť jej hrdinom. Aspoň tým jej, no nefungoval správne. Nič nebolo správne.

Zaparkoval a už aj letel z auta pomáhať žene, ktorú ani nepoznal akoby on bol ten, čo mal na to výhradné právo.

„Zvládnem to!“ zavrčal rozdráždene, trieskajúc dvermi. „Choď si už po svojom!“

„Len som chcel pomôcť...“

„Neprosili sme sa ti!“

Nebolo mu ľúto jednania. Ten chalan bol cudzí. To, že bol v správnu chvíľu na správnom mieste neznamenalo, že sa z nich snáď stanú spojenci. Ani v tejto patálii nie.

Smutne prikývol a bez ďalších zbytočných rečí nasadol do auta a bol preč.

****

Nerozprávala keď sa dostali do bytu. Ani on nepovedal jediného slova. Len si spomenul na inštrukcie jej manžela a prinútil ju vziať si prášky a uložil ju do postele. Sediac po tme na kraji matraca kým, po nebol si vedomí ako dlhej dobe, nepočul zašramotiť zámok.

Počul dopadnúť topánky, šuchot a než stihol zdvihnúť hlavu k dverám stál tam Vlado sledujúc s bolesťou telo jeho ženy v posteli.

„Choď domov synak. Odtiaľto to preberiem ja.“ Jeho hlas praskal každou slabikou, ale držal sa a on túžil byť silný rovnako ako muž stojaci pred ním.

„Je mi ľúto, že som...“

„To je v poriadku. Utekaj domov.“ Nebol nepríjemný len strohý a to bolo ešte horšie. Dúfal, že by ho tu chcel. Nevedel či dokáže proste len ísť domov.

Len tak si ľahnúť, zavrieť oči a čo? Spať? Ako by mohol len tak spať? Bola mŕtva. Jeho Poppy bola mŕtva.

„Ak by ste s niečím potrebovali pomôcť, ak by ste niečo potrebovali... Mohol by som zostať a...“

„Jakub, bež domov. Ozvem sa zajtra, áno? Teraz už len potrebujem byť so svojou ženou osamote. Dobre?“

Začervenal sa, keď si uvedomil, že znel asi vlezlo a že už pravdepodobne na neho dávno nehľadia ako na časť ich rodiny.

„Ďakujem, že si sa o ňu postaral.“ Vkročil do izby a zastúpil jeho miesto pri posteli berúc jej ruku do svojich.

„Aspoň o ňu...“ zašomral si pod nos. Kradnúc si rýchli pohľad na muža, čo mu bol celé roky otcom.

„Jakub, toto nerob. Nie je to ničia vina. Áno? Len sa netráp pre to, že si žil svoj život, keď ťa moja dcéra z toho svojho odstránila.“

Nijako na to nereagoval. Nevedel ako by mal.

„Poď sem!“ Vzal Jakuba za zátylok tlačiac mu hlavu do svojho ramena v akejsi divnej paródií mužského objatia. „Nevyháňam ťa, jasné? Len je krátko po piatej, potrebuješ si odpočinúť. Bol to ťažký večer. Mám ťa rád ako syna, ani nepomysli, že by to mohlo byť inak. Navždy, chlapče.“

Zaklipkal očami stále čelom zapretým do ramena jej otca. Nechcel plakať. Nebude.

„Ja tiež,“ šepol neisto. Nikdy si s ním nevyznával city. A nebol si istý ako na to.

„No, a teraz už bež. Naozaj si potrebujem oddýchnuť aj ja.“

Vedel, že len ťažko zaspí. Zrejme strávi hore všetok čas až kým jeho telo neupadne do kómy vyčerpaním.

Nechcel odísť, ale ak už musel bolo len jediné miesto kde chcel byť. Bola len jedna osoba, pri ktorej potreboval byť.

53. kapitola

Ležala bez pohnutia od chvíle čo Jakub odišiel.

Mal pravdu. Vo všetkom. Chcela sa na neho hnevať. Nazval ju zbytočnosťou, banalitou, stratou času. Ale všetko, čo dokázala cítiť, bola bolesť. Neskutočná, trýznivá bolesť pre tie slová. Nemohla ho za to viniť, hnevať sa. Urobila to.

Odpútala jeho pozornosť. Hrala hry a podviedla svoju kamarátku.

Nebola hlúpa, to, že sa Didiana predávkovala, alebo čokoľvek urobila, nebola jej vina. Ale mala podiel na scestí, ktorým sa vydala.

Nebola dobrý priateľ. Vybrala si Kuba, čo bol alibizmus najhrubšieho zrna. Iba pre tú malú konfrontáciu. Využila to ako výhovorku, aby mohla zaútočiť. Možno nie vedome, ale urobila to a to je všetko, na čom záleží.

Vytrhla zo škatule ďalšiu vreckovku, no neurobila nič viac.

Prehrávala si chvíle, keď dovolila, aby ich priateľstvo skončilo. Nechcela vtedy Jakuba. Úprimne o neho nestála. Teda, nemala v pláne sa o neho pokúšať.

Slabosť pre neho tam vždy bola. Klamať si nemohla.

Mala ju nechať vychladnúť a na druhý deň sa namiesto doliezania Marekovi mala strkať do zadku jej. Tak by to urobila, ak by došlo k nedorozumeniu medzi ňou a dvojičkami. Alebo po tom, ako ho našla klátiť barmanku prehnutú cez bedničky Capy džúsov, mala zavolať a mohli sa dohodnúť na zapíjačke skurvených, na nič hodných klackov.

Mala ju prinútiť zabudnúť na Jakuba a toho hlúpeho spolužiaka. Nemala venovať Jakubovi ani pohľad. Nie on bol jej priateľ. On bol len frajer jej najlepšej kamošky. Tak to malo byť, tým mal ostať navždy.

„Hnusná hyena! Sup! Úbožiačka, potkan, zradcovská kurva...“ kričala na plafón pridávajúc k črepom Jakubovho telefónu knihu, ktorú mala rozčítanú, a potom kartónové balenie papierových vreckoviek.

Mala sa o ňu postarať. Mala byť jej kamarátka, jej diablik na ramenne v ceste k uzdraveniu.

Bola dobrá v balení jednorázoviek. Mohla ju zaučiť, pomôcť jej nájsť sexoša na vytrtkanie frustrácie.

Nakoniec to predsa len bola jej vina.

Ak by si zastala miesto priateľa tak, ako to z nepísaných zákonov a pravidiel vyplýva, nestalo by sa nič z toho. Mala by parťáčku na výtrty. Boli by ešte lepšie kamošky. Šli by spolu na intrák. Našli si nakoniec chlapcov hodných ich dokonalých nátur. Boli by to taktiež najlepší priatelia, a tak by postupne vznikala ich vlastná verzia Priateľov alebo Ako som poznal vašu matku.

Usmiala sa nad tou predstavou. Ani si neuvedomila, ako jej vlastne Dida chýbala.

A to uvedomenie ju prinútilo plakať ešte viac. Už sa nikdy neudobria. Nikdy si neodpustia. Nikdy sa spolu neopijú a nebudú si strieľať z trapákov, mysliacich si, že vyšli zo školy Laciho Strika. Nikdy jej nepovie, ako ju strašne mrzí, že sa nesnažila s ňou spojiť, že sa vrhla na Jakuba, ktorý jej nikdy nemal patriť.

Bol Didianin. Vždy to tak bolo. A malo to tak byť navždy. Nemala na neho právo. Nikdy.

Z myšlienok ju vytrhlo zazvonenie. Bolo krátke a slabé. Iba začiatok známeho bzzz, takže to skôr znelo ako nedokončené B.

Vedela, že je to on. A nemala chuť ani energiu ísť mu otvoriť. Nechcela sa s ním rozprávať. Nechcela ho vidieť a nechcela dýchať ten istý vzduch. A predsa, keď sa tichom ozvalo silnejšie a istejšie BZZZ, jej žalúdok skrútilo, srdce rozbúchalo a oči naplnilo slzami potrebou byť ním držaná. Držať ho a cítiť ho. Milovať ho.

Pes spiaci pri nohách postele, na mäkkom koberci, sa pomrvil. Naháňajúc niekoho vo svojich snoch a ona sa takmer prizabila o jeho dlhé, svalnaté, zadné labky imitujúce pohyb pri behu.

„Kristove rany, Acheron!“ zhúkla podráždene, dorážajúc do neho špičkou nohy.

Chúďatko sa strhol zo sna, strihajúc ušami. „Prepáč,“ šepla previnilo. Cítiac sa ešte horšie, že mu ublížila a štuchla do neho tak, až ho zobudila.

Nemohol za to, že si uvedomila, aká hrozná bytosť bola. Sklonila sa k nemu, škrabkajúc ho za uškom až spokojne znova zaspal s ňufáčikom pritlačeným do jej ruky.

Potrebovala si ukradnúť trochu času, než mu pôjde otvoriť a všetko, čo milovala, skončí.

Pomaly otvorila, nasadzujúc na tvár prázdny výraz, ten však zotrela, keď videla ten jeho.

Vyzeral o desať rokov starší. Ako, naozaj starší, nie tým metaforickým, knižným spôsobom, čo autorky používali.

Mal okolo očí vrásky, robiac z nich tú najsmutnejšiu časť na jeho krásnej tvári. Jeho ústa boli stiahnuté do pevnej linky s trasúcou bradou a kútikmi visiacimi dole. Bol bledý a viditeľne vyčerpaný, trasúci sa ako osika vo vetre.

Zaťala päste okolo okraja XXL trička, aby zabránila sama sebe natiahnuť sa po ňom a objať ho. Nevedela, ako sú teraz na tom.

Povedal, že nechce, aby jej matka vedela, že randí. Chcel ju skrývať ako dáke špinavé tajomstvo. Ako by robili niečo zlé. A ona tomu naozaj začala veriť. To však neznamenalo, že by ju jeho slová boleli menej. Mohla si za to sama. Dvojičky ju upozorňovali, že nikdy nebude skutočne jej. Že keď príde na lámanie chleba, vyberie si Didianu. Že bude len výplň, náhrada.

Nič nemohlo ich slová potvrdiť viac ako jeho priznanie, že nechce, aby o nej vedeli rodičia Didiany.

Hrdosť, pýcha a pocit zrady ju na krátky okamih ovládli a ona na neho zagánila skutočne nepekným pohľadom plným odkazu choď sa pojebať. No nevydržala dlhšie ako jeden a pol sekundy.

Bol tak na dne, že sa jej v očiach vytvorili ďalšie slzy pre jeho bolesť. Nech už to on videl s nimi akokoľvek, ona ho ľúbila. Aj keď, ako povedal raz jeden múdry človek, láska niekedy nestačí.

„Čo tu robíš, Jakub? Je takmer pol šiestej,“ šepla, stále stojac medzi dverami, zvažujúc, či ho má alebo nemá pustiť dnu.

Musela mu to povedať, ale nevedela, či má dosť sily a odhodlania to urobiť hneď. Možno by to mohla odložiť na zajtra a ešte dnes klamať samú seba, že sa cez toto dostanú a že majú pred sebou krásnu budúcnosť. Plnú lásky, porozumenia, dôvery a harmónie. Že na ich okne bude spávať malý unicorn a jeho roh bude mať čarovnú moc a ich bude čakať to vytúžené „šťastní na veky vekov“.

„Bola si jediný človek, pri ktorom som teraz potreboval byť. Neviem, kam by som inam šiel.“ Jeho hlas sa lámal, ale neprelial ani slzu. Ani sa nesnažil dostať dnu. Len tam stál a čakal na rozhrešenie.

„Domov by bol celkom dobré miesto. Útulné a známe.“ Nevedela, prečo na neho bola taká hnusná. Bolel ju pohľad na neho. Chcela ho držať a prinútiť ho dostať zo seba tú bolesť, čo mal v očiach, v rovnakom čase ako zvažoval použitie jedného z chmatov Taekwon – Do na jeho spacifikovanie.

„Ja viem, že som povedal otrasné veci a máš právo byť na mňa nahnevaná. Asi bolo trúfalé dúfať, že by si ma dnes ešte chcela vidieť. Po tom, čo som narozprával. Ja len... proste ťa potrebujem, teraz viac než kedykoľvek...“

„Všetko, čo si povedal, bola pravda.“ Vyšla pred dvere za ním von, a aj keď sa zdal tým gestom zasiahnutý, nepovedal nič.

„Tá časť, keď si tvrdil, že je to tvoja vina, je, samozrejme, hlúposť. Za tento koniec si môže len ona. A ty, ako podvedený a oklamaný priateľ, si mal právo na ňu zanevrieť. Tváriť sa, že nie je. Zamilovať sa do niekoho iného a nestarať sa o ňu. Ale ja som naopak urobila všetko zle. Vybrala som si teba!“ Hlas sa jej zachvel pod náporom vzlykov a skryla tvár do dlaní potrebujúc trochu času.

„Katka... To je hlúposť...“ Natiahol ruku v snahe sa jej dotknúť a utešiť ju. No nezaslúžila si to. A už vôbec nie od neho.

„Čo za človeka, si vyberie namiesto kamošky, ktorá ju poprosí o pomoc, jej bývalého? Neurobila mi nič zlé. Neublížila mi. Využila som to. Vieš? Našu hádku. Váš rozchod. Naše stretnutie v bare? Užila som si každú vymrdanú sekundu a dúfala som, síce len stotinu sekundy, ale stále dúfala, že skončím pod tebou. Chcela som to! Chcela som aspoň kúsok z teba. Celé tie roky som jej závidela. Nie typ muža, ktorého predstavuješ, ale teba a len teba. Celé toto bolo založené na zlom základe. Nemôžem v tom pokračovať. Nemôžem viac brať a prijímať niečo, čo nikdy skutočne nebolo moje. Nedokážem už s tebou byť ani v jednej miestnosti. Nedokážem prestať myslieť na to, že som zradila svoju kamarátku, že som si zle zvolila. Že som tak strašne zlá a vypočítavá...“

Zastavilo ju teplo obaľujúce jej sporo odeté telo. Bez varovania si vzal jej pery. Tvrdo, spôsobom až ich zuby drkotali o seba a jeho jazyk bol hlboko v jej ústach.

Než stihla protestovať, jeho prsty vkĺzli pod lem nohavičiek a snažil sa dosiahnuť na jej citlivé miesto.

„Prestaň!“ vykríkla, tlačiac ruky medzi ich zakliesnené telá.

 Nemohol jej toto robiť. Nie len pre to, že boli pred vchodovými dverami, ale hlavne preto, že to mohlo byť pokojne považované za citové vydieranie. Potrebovala čistú hlavu.

„ Len sa snažím dokázať, ako miluješ mňa pri tebe... Nič z toho, čo si povedala, nie je pravda. Nič si nepovedala. Sme spolu takí dobrí. Dokonale ladíme. Reaguješ na mňa ako žiadna iná. Cítim ťa ako žiadnu inú. Naše výmeny názorov, hádky a uzmierovanie... a sex. Bože, Katarína, sex s tebou. Je mi úprimne uprdele koľko si intrigovala, koľko si klamala, podvádzala, koľkí ľudia padli pokiaľ si sa dostala do môjho náručia. Lebo si v ňom mala byť odjakživa. Nikdy som ju nemiloval spôsobom, akým milujem teba. Milujem ju. Nikdy ju neprestanem. Ale je to ten druh lásky, čo cítiš k priateľovi, s ktorým si vyrastal. Ktorý pozná tvoje tajomstvá. Bola najlepší priateľ...“ Prvý vzlyk opustil jeho pery a on sa ako malý chlapec schúlil do ohybu jej krku a ramena. „Nemôžeš ma teraz opustiť. Nie teraz. Nemôžem vás stratiť obe. Prestaň, prosím. Ublížil som ti. A zaslúžim si trest. Prijmem ho, nech je už akýkoľvek. Ale nemôžeš ma opustiť.“

Odtiahla sa od neho, neskrývajúc slzy.

„Povedal si, že ak ťa niekedy nebudem chcieť, mám ti to povedať...“ Bola bezcitná, bola taká sakramentsky bezcitná.

„Nie, neopováž sa pokračovať! Bolo to v prípade, že ma prestaneš milovať. Že budeš chcieť alebo stretneš niekoho iného. Nemohla si ma prestať milovať po necelých piatich hodinách, či štyroch či koľkých, čo som s tebou nebol. Ešte večer si šepkala ako ma miluješ a zaspávala si v mojom náručí. Nemôžeš niekoho prestať milovať len tak na počkanie!“

„... nedokážem byť s tebou. Nedokážem! Prečo to odmietaš pochopiť? Prečo si taký sebecký?!“ vykríkla, strkajúc do neho. Potrebovala ho dostať ďalej. Preč.

„Sebecký? Ja? Pozri sa na seba. Pre hlúpe výčitky zahodíš všetko, čo sme si vybudovali. Iba pre to, že máš pocit viny. Info pre teba, našim rozchodom sa nič nezmení. Čo si myslíš? Že tým, že sa rozídeme, že sa so mnou ty rozídeš, ona vstane z mŕtvych? Alebo nebodaj, že sa vrátime v čase a ty budeš mať možnosť zachovať sa správne? Byť tu pre ňu a neurobiť chybu výberom mňa? Alebo sa len snažíš odčiniť krivdu? Náš rozchod ti svedomie neočistí rovnako ako mne nie. Ale som tu, a aj keď viem, že som mohol urobiť niektoré veci inak, nikdy by som nezmenil toto. Nás dvoch.“

Musel zbadať, že ju zadržovanými vzlykmi až triaslo, lebo sa k nej priblížil už s pokojným hlasom šepkal tiché ospravedlnenia.

„Môžeme si dať pauzu. Týždeň, dva? Som ochotný držať sa ti z cesty po dobu štrnástich dní, než sa veci neupokoja. Než si upraceš v hlavičke. Je toho teraz na nás všetkých viac než dosť.“ Bol vľúdny, nežný a srdečný. Milovala ho preto ešte viac.

A on si zaslúžil viac než dáku odpornú ženskú bez chrbtovej kosti.

„Nemá význam za nás bojovať. Aj tak by sme sa rozišli,“ predniesla pevne, vystrkujúc bradu.

„Si potomok Nostradama lebo Sybily, že mi tu predkladáš takéto tvrdenie?“ Sarkazmus a krutý výsmech odkvapkávali z každého slova no jeho pohľad bol úplným opakom.

„Pozri sa na nás. Ty, budúci vysokoškolák, potom titulovaný farmaceut. Zrejme si rozšíriš zameranie a budeš sústredený na analytickú chémiu a budeš super vývojár nových liečiv, alebo čo. Zatiaľ čo ja budem len hlúpe dievča od kasy. Zatiaľ čo tvoje IQ bude stúpať, moje bude stagnovať, pri smole čo mám, začne klesať. A potom si časom uvedomíš, že som len strata času a že ti už nestačím. Možno budeš mať peknú spolužiačku, ktorá bude plná inteligentných a chytrých hlášok. Budete mať toho toľko spoločného, že prekecáte hodiny a nakoniec sa zaľúbiš a ja skončím so zlomeným srdcom.“

Rozosmial sa plným, hlasným smiechom, že naplnil stále tichú ulicu až nepatrične.

„Ty si zo mňa strieľaš! Toto... Ja ani, do pekla, neviem, čo to je... nemôžeš myslieť ani trochu vážne. To ty si mi povedala, vyhrážala si sa, že sa na tú školu mám dostať a nech neskúšam ani premýšľať o tom, že by som zostal tu a bol ti na blízku. A teraz mi ideš tvoriť dáku osnovu k príbehu, čo si v tej tvojej šialenej hlave vymyslela, hej? Toto teraz robíme? Sme na ceste k tomu, aby som sa stal tým zlým v tvojom príbehu? Čo ti zlomí srdce? Do pekla, Kata! Dospej! Prečo vždy potrebuješ naše životy spracovávať ako príbeh v knihe? Prečo zo seba robíš stále hrdinku tragédie? Správaš sa ako tie vypatlané husy z kníh, čo čítaš. Ja na toto teraz naozaj nemám silu. Neviem, či vlastne budem mať. Tak vieš čo. Rozmysli sa. Naozaj som unavený zo všetkého. Z celého života, seba, z teba. Zo všetkého. Som otrávený a jediné, čo som potreboval, bolo tvoje teplo a ty. Len som potreboval objať, potreboval som s tebou žialiť nad dievčaťom, ktoré sme obaja milovali. To bolo všetko, čo som potreboval. Nebudem sa ti viac prosiť. Ponižoval som sa už viac než dosť pri tebe aj nej. A už nehodlám byť fackovacím panáčikom pre žiadnu z vás. Pohreb bude posledné miesto, kde ma uvidíš. Dovtedy, kým nedostaneš rozum a neprídeš za mnou. Dokonca nebudem chcieť ani ospravedlnenie.“ A potom sa proste otočil. 

Sklonil hlavu a po tom siahodlhom monológu, ku ktorému jej nedovolil povedať nič, proste odkráčal. S hlavou zvesenou a zhrbenými ramenami.

Naozaj sa správala ako vypatlaná hrdinka?

Prečo nebol schopný pochopiť jej pocity? Vedela, že rozchodom nič nevyriešia, že jej bude pekne na nič. Ale obaja spolu by boli granátom. Veci okolo Didiany a ich vzájomné pocity viny a nepriame obviňovanie, by ich zničili.

Nikdy nemali byť spolu. Obaja mali príliš radi Didianu a obaja s ňou mali mnoho spomienok. Oboch gniavili neznesiteľné pocity viny. Neverila, že by to mohli spolu zvládnuť.

Alebo tu bola skutočne možnosť, že urobila chybu. Ale nechcela nad tým uvažovať. Bol čas začať od znova.

Nikdy mu znova neskríži cestu.

Nebude trvať dlho, než budú príliš odlišní, aby si ešte niekedy boli schopní pokecať. Ona bude dievča, čo z pamäti zarecituje kód od Herkulesa, a on bude extrahovať ribozómy a dehydratovať vzorky DNA, alebo čokoľvek.

Epilóg 

Nenávidel pohreby. Deväťdesiat percent zúčastnených tam bolo z donútenia. Vštepené morálne, sociálne zásady či pravidlá. Ľudia s falšou na tvárach a hraným smútkom, alebo dokonca vsugerovaným.

Otrepané frázy typu: Bol to dobrý človek, Bude nám tak strašne chýbať. Hlúpe spomienky ktorých má zrazu každý plný arzenál, aj keď počas života nebožtíka bol pre neho menej ako špina pod nechtom.

A teraz tu stál. Slnko svietilo, vtáčiky spievali poletujúc z vŕby na vŕbu, ktoré boli po celom cintoríne, dopĺňajúc zádumčivú atmosféru. A sám  bol jedným z tých, ktorí tu nenávideli byť. A Neznášal sa pre to, že bol ako ostatných osemdesiatdeväť percent zo zúčastnených, že uzatváral ten kruh.

Venoval znova krátky pohľad kňazovi a trom ľuďom, stojacim pri jame nad ktorou sa vznášala uzatvorená rakva. Ten pohľad bol morbídnym spôsobom nádherný. Nie že by trpel akousi pochybnou, psychickou chorobou. Len ten pohľad na nich. Boli si tak nádherne blízky. Tak súdržní. Aj on to mal. Jeho Tiež tak strašne Nikovi rodičia milovali. A on ich tiež miloval.

Farár dal pokyn a mechanika pomaly spúšťala rakvu do jamy, čo vyvolalo hystériu.

Doteraz jej matka len stála, nechala sa  držať z jednej strany Jakubom a z druhej svojim manželom, ktorí ju obaja podopierali svojimi ramenami, akoby si to boli nacvičovali po nociac. No po prvom uvoľnení hydraulického tlaku zbesnela. A ľudia sledujúci jej pomätené telo, hádzajúce sa na truhlu, sa zborovo pohli v pred, v snahe zachytiť ju. Samozrejme, on nebol výnimkou dokonca aj keď stál na druhej strane jamy a musel by ju pravdepodobne preskočiť. Čo by nebolo práve prejavením úcty zosnulému a jeho žialiacim pozostalým.

Bolo jasné, že ju zachytí buď to jej muž alebo Jakub. A presne to sa stalo.  Samozrejme. Nedostala sa od nich ďalej ako na dva kroky. Nevedel čo s očami. Nechcel čumieť. Celá tá vec bola tak nepríjemná. Kňaz pokračoval aj napriek tomu, že bolo jasné, že jeho pietne slová, ktoré naozaj krásne splietol s citátmi z biblie a tradičným obradom, nik nepočúval. Všetci pokukovali po tej zničenej žene a jej manželovi, ktorý sa klepal tak zreteľne, že to mohol vidieť aj na vzdialenosť takmer tri metre.

Nenávidel, že bude prepieraná v tých odporných papuliach. Síce ju vôbec nepoznal, ale aj napriek tomu k nej prechovával úctu, ako ku každej milujúcej matke. A naozaj mal chuť ublížiť každému, kto na ňu čo i len raz pozrie. Budú ju súdiť a šíriť reči a vylepšené verzie jej skratu. Pravdepodobne budú plný domnienok, ktoré zmenia na svoju pravdu a ona v ich bájkach bude prípad na hospitalizáciu.

Cítil akoby za ním niekto stál. Mal ten odporný pocit ihličiek na zadnej strane krku až sa musel otočiť a prehľadať dav. Pátrajúc po vinníkovi  jeho nepohodlia.

Takmer si prehltol jazyk, keď pri veľkom, murovanom kríži s porcelánovým Ježišom, ktorý stál pri vchode do cintorína, videl svojho brata v čiernom od hlavy po päty. Ešte aj košeľu mal čiernu. Jeho kruhy pod očami vyzerali tak tuho fialové, že boli na hrane čiernej. Len jeho tvár bola popolavá, aj napriek jeho vrodenému  snedšiemu tónu pleti, ktorý zdedil po svojom prekliatom, biologickom otcovi.

Nečakal, že príde. Nikto o ňom nevedel posledných pár dní, prebiehajúcej pitvy a príprav na pohreb.

Zvažoval, či má ostať alebo ísť za ním. Chcel byť pri ňom. Vedel, že trpí a že ho práve teraz potrebuje viac, ako títo ľudia. Pre ktorých nie je ničím viac, než spolužiakom, ktorý sa rozhodol zo slušnosti prejaviť sústrasť pozostalým.

Vlastne sa k podávaniu rúk ani nechcel dostať. A mal z toho strach. Tie Jakubove prekliate oči, tak podobné Nikovim, ho vždy desili. Nebol pripravený mu čeliť.

Nevinil ho a dal mu rozhrešenie, ktoré potreboval, ale nepomáhalo to dosť na to, aby pre to všetko, čo on urobil zle, nemal výčitky.

Využil zbabelo to nutkanie byť blízko rodine a, so sklonenou hlavou, odkráčal. Posielajúc jej vzduchom tiché ospravedlnenie a prísľub sviece na Deň zosnulých.

Opieral sa o múrik brány s rukami vo vreckách a takto zblízka bol ešte  v horšom stave ako na diaľku tých pár metrov.

„Nečakal som, že by si prišiel,“ priznal namiesto pozdravu a vynútil si od brata malý škleb pripomínajúci úsmev.

„Nemal som to v pláne. Ale nakoniec, výčitky sú riadna suka a prinútia ťa konať. Aj keď to hovno rieši, že? Z tade ju asi moje kajanie sa nedostane.“ Kývol hlavou k hlúčku ľudí, ktorí sa vzdialili a nechávali priestor pracovníkom ústavu s lopatami v rukách.

Vzlykot je matky s dostal do bodu zavíjania a sa obaja bratia prikrčili a Dantony zahrešil s rukou omotanou okolo svojho žalúdka.

„Toto som, kurva, vážne nechcel.  Mal som ju rád, len... Prečo musela byť tak dramatická? Prečo proste nemohla riešiť veci s chladnou hlavou? Prečo nemohla myslieť na svojich rodičov?!“ Kričal so stiahnutým hrdlom a jeho bledá tvár sa zdala ešte viac sinavá.

Načiahol sa po ňom a stisol ho pevne v náručí. Bolo jedno, že sa muži neobjímajú. Nie takto. Bol jeho brat a lámal sa pred nm na kusy.  Potreboval ho držať.

Bola to jej vina. Prečo to tí ľudia odmietajú vidieť?  Prečo to jeho brat odmieta vidieť? Prečo to on sám nevidí?  Nemala ísť na interrupciu, mala si nechať pomôcť rodičmi. Nemala byť tak odporne sebecká.

Zničila tou poondenou sebeckosťou každého, komu skrížila cestu. Každému.

„Potrebujem toho hajzla dostať, kurva, za mreže na tak dlho, že sa von dostane len v rakve,“ vyhlásil rozhodne do Tadeášovho ramena.

„Nie sú žiadny obvinení, braček, bola to samovražda. A nemám síce titul zo znalosti zákonov ale nemáš ako ublížiť nikomu.“ Trel mu rameno, hľadiac mu do očí v snahe upokojiť ho. 

Púšťal sa do boja s veternými mlynmi. A skončí ako blázon zdiskreditovaný a odpísaný.

„Nie som hlupák.“ Odstrčil ho od seba, dostávajúc medzi nich dosť priestoru na to aby si mohol sám upraviť klopy obleku.  „ Je jasné, že sa zabila. Podrezané žily... A dosť veľká dávka Heroínu pre troch závislákov, ale oni ju vyhodili na krajnici, ako dáke zdochnuté mača, alebo vrece odpadkov!“ skríkol ťahajúc sa za kučery pobehujúc sem tam v pravidelných trojkrokových sériách.

„Čo tým myslíš?“ Už len to slovo vyhodená, znelo otrasne a jemu skrútilo žalúdok, až mal na mále vyvracať si vnútornosti, priamo tu, v svätostánku večného odpočinku.

„To je presne to. Ľudia vidia narkomanku a samovraha s porezanými zápästiami a nič viac neriešia. Nič ich nezaujíma. Lebo majú frei a nemusia vyšetrovať spisovať zápisnice a riešiť to viac ako podrbanú samovraždu zúfalého stroskotanca nezvládajúceho svoj život. Nik si nevšímal fakty. Do očí bijúce skutočnosti, že nezomrela na mieste, kde ju našli. Videl som to miesto, braček. Bol som tam. Videl jej fotky pred tým, než ju uložili na transport.  Čítal som policajné a zdravotné správy. Rozprával sa s ľuďmi, čo mali v tú noc službu.“

Pozeral na svojho brata ako teľa. Nebolo možné, aby začínajúci právnik, aj keď  významnej, slovenskej právnickej firme, mohol získať prístup k takým chúlostivým informáciám.

„Boli tak zameraní na jej žily a ovínadlo okolo ruky, že si nevšimli napríklad to, že chýbala injekčná striekačka. Nikde tam nebol vydrbaný saklík , kde by mala drogy, lyžička alebo čokoľvek, kde by skvapalnila ten sajrajt. Nebola tam ani žiletka alebo nôž, črep. Nič. Bola len v tričku a spodnom prádle, ktoré boli sotva od krvi, úplne nasiaknuté vodou. Nevraviac o tom, že na mieste, kde ju našli, nebolo ani kvapky krvi. Povedz mi, čo za odporné bytosti to boli, ak dokázali... Kurva...“ Nervózne si otrel oči, odvracajúc pohľad od svojho brata. „Vyhodiť ju.  Mŕtvu. Možno ešte žila keď ju naložili a zbavili sa jej... Kto toto dokáže urobiť, Ted! Ako?“

„... do piče...“ Bolo všetko na čo sa zmohol, zatiaľ čo sledoval svojho brata lapať po dychu takmer bozkávajúc zem v hlbokom predklone.

„Prečo nič nerobili, keď si ich vypočúval, keď si im povedal, to, čo im zjavne unikalo.“

„Bol to uzatvorený prípad. Skutková podstata bola naplnená. Zabila sa. To okolo už tak dôležité nie je. Musel by sa otvoriť nový prípad. A to sa neuskutoční za týždeň, za dva. Sú to tony papierovačiek, vypočúvania. Zbieranie informácií, vznesenie obžaloby.  Zozbieranie dôkazov. Boli by nútení ju dostať zo zeme naspäť do márnice. Tú ženu by to zabilo.  Už dosť, že si prechádza klasickým „ Moje dieťa je mŕtvy narko-samovrah“. Ale pridať hyenyzmus ľudí k jej bolesti? To, že sa niekto k jej dieťaťu zachoval tak beštiálne by ju zničilo. Nemôžem jej to urobiť. Dosť, že musím žiť s vedomím, že som príčinou toho, že sa jej dieťa spustilo. Že som ju zničil! Že som tak strašne všetko zničil.  Nemôžem jej dať ďalšiu nálož bolesti. Potrebuje nájť svoj pokoj a naučiť sa žiť. A ja sa postarám o to, aby ten hajzel, dostal čo mu náleží. Potrebujem na toho poondeného majiteľa kurvinca inak. Rozhodne mal drogy  a dal jej ich. A som si istý, že je namočený v pekných sračkách. Dostanem ho . Za toto by dostal málo. Za drogy, obchod so ženami, zbrane, alebo čokoľvek v čom ide, dostane pálku, že sa poserie. Zničím ho a  celý ten skurvený reťazec a je mi jedno kto padne. Všetci dostanú vlastnú dávku. Nedám si pokoj kým aj ten posledný smrad, neskončí s kokotom iného väzňa v predeli.“

Tadeáš až naskakoval z odhodlania, v posledných vetách. Boli ako riadna dávka adrenalínu pumpujúca v jeho žilách. Ak bola toto odpoveď  Boha na jeho modlitby , v ktorých prosil o radu ako odčiniť pocit viny, bral to všetkými desiatimi.

„Pomôžem ti. Poznám niekoho, komu by  zatvorenie toho zmrda naozaj uľahčilo situáciu. Ale musíš mi sľúbiť, že on bude bez postihu. Má malého brata a jeho matka je alkoholik. Ak by skončil v base jeho šesť ročný brat by skončil v detskom domove.  A mám ho naozaj rád. Je to dobrý človek.“

„Ľúbiš ho?“ prekvapil ho otázkou a jeho hlas zjemnel so záujmom sledujúc jeho tvár.

„Čo? Nie. Nie tak ako si myslíš. Ľúbim len jedného.“ Zatriasol hlavou a úsmev skrivil jeho tvár. „Je to priateľ. Naozaj dobrý priateľ. Spriaznená duša. Vieš? Ale žiadne romantické city... Tak čo? Viem,  som si istý, že má pár užitočných informácií. Pracuje pre neho už roky. Je tak trochu jeho obľúbenec.“

„Nechcem aby si sa do tohto namočil. Daj mi na neho kontakt a zvyšok si zariadim. Sám. A sľubujem, že ho nechám tak. Neublížim ti viac.“ Pokrútil hlavou pristupujúc k Tedovi aby mu mohol stisnúť rameno. „Nikdy som nechcel, aby to dopadlo takto. Nemal som tušenia, že ťa vezme sem a že sa mu bude vyhrážať. len som chcel aby videl, že aj jeho syn má chyby. Že nik nie je dokonalý. Chcel som mu ublížiť, otvoriť mu oči. Netušil som, že z toho urobí až takúto veľkú vec. Nikdy som nechcel aby si sa s Nikom rozišiel. Prisahám. Oboch som vás mal rád.“

Tadeášové srdce sa takmer roztrhlo z náporu emócií. Celý ten čas túžil po zmieri medzi nimi.  A teraz sa zdalo, že to bolo na dosah.

Usmial sa, prekrývajúc ruku svojho brata s tou svojou. „Ja viem. Netráp sa.  Ak s Nikom máme byť spolu naše cesty sa pretnú. Ak nie, tak tam niekde je človek, ktorého budem schopný milovať. Ale zabudni, že ťa v tomto nechám samého. Nakoniec, Šimon bude pokojnejší keď  tam budem ja. A nie monštruózny, pomstou posadnutý advokátik.“

Dantonymu na chvíľu  v očiach zaiskrilo a ústa potiahlo do slabého úsmevu.

 „Tím Hagara útočí! Slovenská justícia môže ísť do piče!“ Skríkol, prehadzujúc Danovi ruku okolo ramien.

„Bože, ty a ten tvoj humor. Naozaj na neho nemám práve teraz náladu,“ šomral Dante, zhadzujúc z ramien ťažobu Tedovej ruky.

„Ty naň  nemáš chuť nikdy, braček. Ale vieš, že  ťa rešpektujem, pre tvoje právnicke očáky. A nechcem aby si sa mi nimi zahryzol do môjho chrumkavého zadku, tak zaraďujem spiatočku.“

Jeho brat sa pousmiala.  No on to bral ako mega úspech.  Nakoniec to tvrdenie: Urob zo seba blbca zlepšíš niekomu deň, nebude až taká hlúposť.  Vedel, že malý úsmev neznamená dobrú náladu, ale dúfal, že to bol pre organizmus jeho brata dosť veľký šok na uvoľnenie dostatočného množstva endorfínov do tela.

Len pretočil oči odomykajúc auto.

„Povedz, aký trik si použil aby si dostal z tých ľudí tak chúlostivé informácie?“ Zaujímal sa, keď nastúpili do Danteho auta.

Dan nad jeho skutkom povytiahol obočie.   „Čo? Auto som nechal doma. A teraz, keď sme znova super bratia Hagarovi a sme udobrení, ty ako starší brat, o takmer jednu dekádu, si povinný vziať ma domov.“

Odfrkol si s úškľabkom a krútiac hlavou.

„Si taký dilino,“ prehodil na Tadeášovú adresu, stále sa jemne usmievajúc do predného skla, „povedzme, že náš ocko pocítil silu vlastnej medicínky.“

Tadeáš sa rozrehotal aj napriek tomu, že to mohlo byť nevhodné vzhľadom na okolnosti. Ale celá ta situácia bola proste na pošťanie.

„Ty  si vyskočil na nášho fotra? Neverím! Chcem počuť všetko. Ako sa tváril? Posral sa, keď si ho zahnal tým advokátskym „šarmom“? Ach, Bože, keď si predstavím, že ti zaplatil školu vďaka ktorej si na neho dozrel.“

„No,“ dusil smiech, „môžeš veriť, že sa mu nepáčila predstava, ako matke vravím, že ublížil a mal sex s dievčaťom, ktoré som mal rád iba preto, aby mi ublížil. Bol viac než ochotný zaťahať za motúziky... Samozrejme, som to nikdy  v pláne urobiť. Ublížilo by jej to až  príliš a na to som sa pozerať nechcel. Ubližovanie je jeho obor. “ Venoval  mu spokojný úsmev, než sa sústredil opäť na cestu.

Vyhrážal sa mu. Jeho brat nabral gule a riadne to tomu sadistovi natrel s rovnakou gráciou akou on vystupoval celé tie roky.

„Si môj hrdina. Na celý život. Dúfam, že keď vyrastiem, budem ako ty a tiež sa tom tyranovi postavím!“ Použil detský hlások a spľasol ruky v nadšenom geste.

„To je to, čo túži starší brat počuť od malého výrastka, čo mu otravuje svojou existenciou život.“

Mal sa uraziť, ale videl na bratovej tvári, že to nemyslela vážne.  Boli na začiatku a cesta bola dlhá kým sa veci dostanú na správnu trať. Ale mali celý život na znovunájdenie bratskej súdržnosti a lásky.