pondělí 5. prosince 2016

Čierny vlk - 28.kaptola











28.KAPITOLA
To, že sa Tom takmer nezmenil, nebolo nič neočakávané. No aj tak ma to prekvapilo. Neviem, čakala som asi svalnatého chlapca dvojmetrovej výšky. No ráno predo mnou na svojom mieste sedel ten istý chlapec, ako včera a deň pred tým a proste, stále to isté decko, tiché, introvertné.
Úplný opak toho môjho narcistu.
Jediné, čo sa zmenilo bolo množstvo skonzumovaných maminých vaflí.
Keď ich robila naposledy, zjedol ich šesť, naozaj šesť, utopených v čokoládovom topiku. Teraz zjedol len jednu, samozrejme,  v kúpeli hnedej, hustej tekutiny, ako inak. Dokonca aj ja s mojou nechuťou som zládovala dve a tretia bola na dobrej ceste stratiť sa v mojich útrobách.
Vonku snežilo ako splašené. Perinbabka sa s tým nehrala a snežila fakt na plné gule. Za skoré ráno, počas pracovných dní, ako bol tento, ktoré začínajú o pól siedmej, stihol byť už Roman vonku s dreveným lopárom na odhŕňanie snehu trikrát a prežehnával sa nad myšlienkou, čo ho dnes ešte čaká. Ja som sa po dlhej dobe naozaj tešila.
Tom sa s nami nebavil. Zakaždým, keď sa naše pohľady stretli, zatváril sa ako šteňa a sklonil kajúcne hlavu. Nemôžem povedať, že som z neho nemala večer nasraté, ale ten jeho smutný a previnilý kukuč, ach.
Mala som potrebu svojmu mladšiemu bráškovi ukázať, že sa na neho nehnevám za pokus zjesť ma. No každý môj pokus o nadviazanie rozhovoru skončil neúspechom. Keď sme sedeli v aute a ja som mu navrhovala, že by sme si po škole mohli spolu postaviť snehuliaka a horlivo mu opisovala ako si to monštrum predstavujem veľké, len si povzdychol.
„Nesnaž se Ammy, vím, že jsem to pohnojil. Chtěl jsem tě sníst, tak se na to vyprdni." Och, pre Iankove pery, veď to decko sa takmer zatvárilo ako dospelák, peckujúci malé decko.
„Pche, len som sa chcela s tebou zabaviť. Ale vieš čo? Ja si toho snehuliaka postavím aj sama. Keďže ty si teraz už veľký vlk, tak ti nestojím ani o trochu času. Však ja si počkám na Patrika, on sa so mnou isto zahrá." Tváriac sa urazene som odvrátila od krpca hlavu. Na chvíľu, keď sa Patrik vráti, som sa nesmierne tešila a taktiež na to, ako sa so mnou bude hrať, ale isto tam v mojej idei ani jedna jediná vločka nebola. Bolo to tak na červenú knižnicu.
„Tak fajn, jo, postavime spolu sněhuláka." 
„Isto?" skúšala som a on sa usmial.
Spokojne som sa zatlačila viac do sedačky, spievajúc si Last Chrismas od Georgiho Mikiho, ktorého boli poslednou dobou, ako každé Vianoce, plné všetky rádia a hudobné televízne stanice. Toš, Vianoce, no.
Roman ma vysadil pred gymplom so zaželaním pekného dňa a prísľubom, že ma vyzdvihne. Moja matka  mala od neho domáce väzenie, od dnes po dobu roztopenej poslednej vločky. Len ho citujem.
Vraj v jej stave ju nemôže pustiť za volant. Povedal to štýlom, akoby mala lepru a hrozilo, že by jej mohla trebárs pri jazde odpadnúť jedna z končatín. Moja matka na to zareagovala presne tak, ako by na to zareagovala každá žena s vodičákom. Aspoň si to myslím, ja som mala rešpekt pred motormi a radiacou pákou, preto som vodíčák nemala. No matka sa rozkričala, že nie je blbec a dokáže to odšoférovať a nech si Roman strčí do riti predpojatosť.
No keď jej povedal, že neverí ostatným členom cestnej premávky, v tom počasí a nie jej, oheň v jej očiach nabral úplne iný, skrytý, no dobre, nebol tak skrytý, význam. A ja s Tomom sme boli nútení, situáciou vzniknutou v kuchyni, otočiť telá o stoosemdesiat stupňov. Mohlo by to vo mne zanechať dáky blok a ja by som nebola schopná intímnosti už nikdy. Veď dvaja dospelí ľudia s dospelými deťmi by si nemali pchať jazyky až do hrdla. Či? 
Takmer ma kleplo, keď za mojou lavicou sedela Nora. Takýto čas tu ešte nebývala, chodila medzi poslednými. No dnes nedočkavo podupkávala nohou a akrilkami vyťukávala ten istý rytmus do lavice.  Dokonca aj jej siamské dvojča nechala samé niekde, neviem kde, oni bez seba ani neprdli.
„Nora, myslela som, že včera si ma pochopila. Ale zjavne som sa mýlila. Pozri, je mi ľúto čo sa ti stalo, ale to neznamená, že teraz budeme jedna druhej robiť vŕbu a nebodaj budeme kamošky. Od prvého dňa ma nenávidíš a teraz sa chceš zdôverovať? Ja naozaj neviem prečo si s tým prišla za mnou až teraz, po dvoch mesiacoch. Ako by si cítila, že sa cez to dostávam a mala potrebu mi všetko vrátiť," vrčala som na ňu šepky. Predsa len som nechcela, aby našu tému niekto počul.
„Stále s tebou byla ta malá hlupačka, neměla jsem si s tebou kdy promluvit. A byla jsem hnustná. Vím to, okej? Patrik byl k čertu mým snem od kdy si pamatuji. Byl hezký a hodný a vše co by dívka mohla chtít. No on všechny odmítal. Odmítal mě. Vyrůstali jsme spolu, hrávali jsme se ve školce na pískovišti. A pak přijdeš ty, obyčejná bloncka, nenamalovaná s úplně přehlédnutelným stylem oblékání. Ničím jsi nebyla vyjímečná a staneš se stredobodem jeho bytí. Staral se tak jako o jinou nikdy. Jen aby sis ho všimla se nechal osahávat Annou. Vyhrožoval pro tebe všem, nechal se vyloučit a všechno pro tebe. A tys ho stále slepě ignorovala. Měl být můj, měl být to dobré v mém životě."
Vau , tak tomu sa vraví vykecať sa z hĺbky duše. Tak dlhý monológ nedokáže viesť ani študent herectva, dopekla. Asi by som sa mala cítiť previnilo, pokazila som im predsa budúcnosť z romantických kníh Steelovej, priatelia od detstva, láska, prekážka a na koniec happyending. Ale ak som ja bola tou prekážkou tak, dopekla, nech si zapíše za uši, že mňa sa nezbaví. Aj keď som si bola istá, že Patrik by ju nechcel. Aj keby sa tu neukážem. To stvoreníčko bolo všetko, čo na dievčatách nenávidel.
Sadla som si viac do stoličky a vybrala si učebnice, nereagujúc na jej výlev. Neprišlo mi dôležité niečo jej na svoju obhajobu povedať. Bola som Patrikove dievča a ak by som tu nebola, nič by to na ich vzťahu nezmenilo. Mohlo to byť iné dievča, samozrejme, ak by medzi nami nebolo to puto, alebo by som sa tu neobjavila a on by randil terbárs s tou užovkou. Bola som na ňu nasratá. Tušila som, že v tej jej averzií bude niečo povrchné a nedozreté, ale platonická láska? Ach, škoda času riešiť dievčatá tohto typu.
„Fajn a čo teraz ako očakávaš? Dajako som sa v to tvojom monológu stratila." Nemohla som si pomôcť, chcela som ju pochopiť, aj keď to celkom nedávalo zmysel.
„Že je mi líto jak jsem se chovala, mohli by z nás být kámošky, časem? Chci někoho, komu se můžu svěřit, však ty víš s čím," odmlčala sa, no jej pohľad kričal, že sme v tom spolu, že zdieľame spoločné tajomstvo. Bolo mi z toho fakt na grcanie.
„Pozri, ak ti to pomôže, môžeš dnes po škole prísť k nám a ja si ťa vypočujem, áno? Ale zabudni, že ti budem rozprávať o mojom zážitku ja. Len už ma neotravuj a vráť sa na miesto prosím." No do riti, tak a čo som to teraz urobila?

Celý deň som bola nesvoja, z predstavy Nory v mojej izbe som sa osypala, no nebola som typ človeka, čo by vycúval alebo menil, čo už raz sľúbil. A tak po škole, keď na parkovisku zastavilo Romanove auto, som na Noru kývla. Stála pri presklených dverách hlavného vstupu do budovy a sledovala ma tým jej "oriešok" pohľadom. Asi čakala, že proste naozaj nastúpim do auta a vykašlem sa na to.
Usmiala sa na mňa a rýchlim krokom sa bez rozlúčky so svojím dvojčaťom pohla ku mne.
„Ahoj, dúfam, že nebude vadiť, ak si pozvem spolužiačku domov? Máme spolu jeden projekt." Znova klamstvo, ale tak vysvetľovať Romanovi podrobnosti?
„Nasadajte holubičky, ešte sa musíme zastaviť po Tomasa. Ale nezabúdaj, že si mu sľúbila toho snehuliaka. Celú cestu nevravel o ničom inom." Vedela som, že sa len hrá, ako ho obťažuje predstava so mnou stavať tú blbú postavičku z rozprávok. Bolo mi trošku ľúto, že ho budem musieť odstaviť na druhú koľaj pre ňu. Ako som len mohla zabudnúť?
Cesta prebehla v tichosti, keď sme nabrali Toma, zamračil sa na Noru. Snažil sa o neutrálny výraz tváre a posúril ma nech sa posuniem.
Po tom, ako som bola nútená predstaviť svoju novú "kamošku" mame a po pokuse byť ako - tak dobrý hostiteľ a po ponúknutí tej otravy všetkými tekutinami, ktorých som si bola vedomá, že máme v ponuke, sme sa odpratali s kakaom do mojej izby. Sadla si na moju posteľ a ja na zem, tam, kde sedel Patrik pred už dnes pätnástimi dňami a v dlaniach som objímala teplé kakao. 
„Proč ty dveře nezavřeš?" Stuhla som, neschopná slova a venovala im jeden pohľad.
„Och rozumím. Já musím mít v pokoji stále rozsvícené. Mám v ní asi deset lamp, jinak neusnu. Potřebuji vidět do každého koutu pokoje," povedala, akoby sme hrali hru info za info.
Ani sa jej nezachvel hlas, nič. Proste o tom rozprávala, ako o hocičom inom. Sledovala som ju, ako si priložila šálku k perám a rozhliadala sa očami kmitajúcimi po moje izbe. Jej pohľad sa zastavil na obraze od Patrika. Chvíľu ho sledovala a usmiala sa.
„Tak on začal opět malovat? Naposledy jsem ho viděla malovat po smrti jeho matky, byl jako zběsilý. Ale od té doby se barev nedotkl. Asi je opravdu dobře, že jsi v jeho životě. Měl malování rád." Postavila šálku na nočný stolík a prešla pomaly k protiľahlej stene, kde som pri dverách kúpeľne mala svoj obraz.
Načiahla ruky a chcela sa ho dotknúť. Prečo by sa mala dotýkať mojich vecí? A prečo by mi mala rozprávať  o tom, ako dobre Patrika pozná? Sme tu, ona je tu pre úplne inú vec. „Tak, porozprávaj mi o  tom, ak chceš a potom ťa Roman vezme domov."
Jej pohľad sa upriamil na mňa a ja som stuhla, ona tam už totiž bola, videla som v očiach prázdnotu rovnako hlbokú, ako som mala ja. Bola mojím odrazom v zrkadle a ja som odvrátila hlavu.

Sedeli sme v klbku na mojej posteli a  revali. Neviem, kedy som sa z podlahy dostala k nej a objala ju. Ale viem, že iniciátorom našich tiel navzájom si narúšajúcich osobný priestor som bola práve  ja. Jej rozprávanie bolo presne tak traumatizujúce, ako som si myslela. Až som sa naozaj chcela prepadnúť od hanby, že to prežívam tak veľmi. Mne sa, kurva, nič tak strašné nestalo!
„Nemysli si, že sme teraz kamošky. Nenávidím ťa rovnako," upozorňovala som ju, nepúšťajúc ju zo svojho zovretia. Bolo mi jej ľúto, no. 
„Pojí nás to, samozřejmě, že nebudeme kámošky, ale budeme více než jsme byli doposud." Ty mrcha. Odtiahla som si ju od tela, chvíľka súcitu končí. Urobila to naschvál, všetko! Aby mi uškodila a bola so mnou spútaná jej tajomstvom! Keby som tak mohla byť infantilná na toľko, aby som tomu mohla veriť!
Nakoniec, keď mi pohľadom šteňaťa povedala, že doma ju čaká len matka, čo ju nenávidí, za to, že jej "ukradla" frajera. Samozrejme, by to vraj jej matka nikdy nepriznala nahlas. Moja empatia zašla naozaj najďalej, ako len mohla, s Tomom sme mali tretieho spoločníka na stavbu nášho snehuliaka. Asi som musela prísť proste o rozum. Naozaj som si myslela, že odmietne. No mýlila som sa...