sobota 10. prosince 2016

Čierny vlk - 33.kapitola











33.KAPITOLA
Večer, keď Kris s Adamom odišli k nemu, sme sa s babkou pobrali do domčeka. Bolo mi smutno, že máme izby zvlášť. Síce boli pri sebe, ale čo z toho? Od toho večera, ako sa vrátil na štedrý večer domov, sme spali spolu.

 Bolo to, samozrejme, o spaní s muchlovačkou dostupnou od dvanástich rokov, ale aj tak mi to dnes večer chýbalo. Odmietla som s babkou sledovať seriál zo slovenskej produkcie na spôsob argentínskej telenovely a Patrik zastával ten istý názor, tak sme si šli vybaliť.

Po vybalení si vecí a starkinom oznámení, že ak budeme niečo potrebovať bude v obývačke, sa v mojej izbe objavil Patrik s úsmevom na tvári. Bez váhania som sa mu hodila okolo krku a prisala sa na jeho pery. Sledovať, ako nimi pohybuje a ako sa o seba trú s vedomím, že sa ich nemôžem dotknúť  bolo utrpenie. Závidela som ešte aj lyžičke.

„Nemali by sme..." zastonal mi do úst.

„Drž hubu!" Sotila som ho do postele a obkročmo si na neho vysadla. Nemienila som strácať čas rečami. Bola som na ňom oficiálne závislá a s faktom, že sa mi to vôbec nepáči, som sa vlastne tiež nechcela zapodievať.

Jeho ruky ma objali okolo pása a ja som sa spokojne usmiala pomedzi bozky. Vždy ho presvedčím, že môj nápad je lepší. Pretočil sa so mnou a ja som sa znova ocitla pod ním. Milovala som váhu jeho tela a jeho dlane tlačiace sa mi pod tričko. Jeho ruky sa však tento krát posúvali úplne iným smerom.

„Tvoja babka je stará, nie senilná a ani hluchá!" upozorňoval ma, tlačiac mi ruky nad hlavou do matraca a ja som oslepla. Hrudník sa stiahol do bolestného zveráku a moje pľúca nemali dosť priestoru poňať vzduch, tlačiaci sa do nich.
Ústa som otvorila dokorán v snahe sa nadýchnuť a rukami trhla dopredu, tie uzli proste museli povoliť.

Povolili a ja som zrazu sedela s nohami z postele a hlavou medzi kolenami. Ruky sa mi chveli ako narkomanovi pri absťáku a naozaj som dúfala, že sa nepovraciam.

„Lili, čo sa deje? Si v poriadku? No tak, hovor so mnou!" naliehal a ruku položil na môj chrbát, tlačiac ma viac do predklonu, asi aby mi uľahčil dýchanie.

No na mňa to pôsobilo úplne opačne a ja som sa od neho odtiahla, akoby ma popálil. V okamihu, kedy mi docvaklo, čo som urobila a videla bolesť v jeho očiach, som mala chuť si nafackovať.

Úplnou náhodou našiel moju novú Achylovku a tá sviňa nás znova vrátila na úplný začiatok. Videla som to v jeho očiach, vo chvíli, keď vstal napravil si tričko a zhrýzol spodnú peru, tisnúc ruky v päsť.

„Odpusť," šepol a cúvol v domnienke, že mi s tým pomáha.

A asi aj pomohol, na chvíľu trošku odstupu medzi nami nebude na škodu. Aspoň kým, sa moje dojazvené zápästia znova nestanú pripomienkou a nie holým faktom, ako tomu bolo teraz.

Taká blbosť ako ruky nad hlavou, taká stupidita... iba som na neho hľadela.
Iba som na neho hľadela a snažila sa neplakať. A on hľadel na mňa s mierne naklonenou hlavou študoval moju tvár. Akoby sa snažil vyčítať, ako blízko sa mi môže priblížiť. Ja sama som to v tej chvíli úplne stopercentne nevedela. Ale nemohlo to byť takto, bola to dovolenka, mali sme si užívať.

Vstala som a pomaly k nemu natiahla ruky, no on len s krútením hlavy urobil krok dozadu. A potom ďalší a ďalší, až narazil do steny a ja som stála pri ňom, opierajúc sa do jeho hrude dlaňami. Mohla som cítiť jeho srdce, ako mi búšilo do ruky cez bavlnené tričko.

„Nerob to, Emília, nerob to ak to nechceš. Ubližuješ sebe aj mne," varoval ma, no nedotkol sa ma.

 Nestiahol mi ruky z hrude. Neviem, či to neurobil pre strach dotknúť sa znova mojich zápästí alebo len v skutočnosti chcel, aby som sa ho dotýkala, keď on mňa nemohol.

Ale vedela som, že nedovolím aby sa to znova pokazilo. Aj keď sa budem musieť naučiť dýchať riťou nedovolím, aby sa ma bál dotknúť. Som proste debil, idiot a ani opakovanie si, že Nora si prežila horšie veci, nepomáhalo môjmu mozočku zatlačiť ten pocit zviazaných rúk.

Pritisla som sa tvárou na jeho hruď a on zatajil dych. Spokojne som sa usmiala, keď mi vôňa jeho pokožky naplnila nos a sama som poslepiačky našla jeho ruky a prehodila si ich cez ramená v tichej prosbe, aby ma objal.

Jeho ruky sa okolo mojich ramien jemne utiahli, akurát na toľko, aby to mohlo byť špecifikované ako nesmelé objatie, ale v tej chvíli mi stačilo aj to.

„Chcel by som sa spýtať, čo sa ti to deje, chcel by som vedieť čo ti urobil, ale nebudem sa pýtať, len mám naozaj strach, že by sa niečo podobné mohlo zopakovať. Naozaj som sa snažil tváriť, že ma to netrápi, naozaj som chcel veriť, že to, čo sa stalo nezmenilo nás, náš vzťah. Že to nezmenilo mňa, ale nedokážem to. Dopekla! Všetko je iné, ja som iný!"

Bolo v poriadku, že sa mi z toho chcelo plakať? Naozaj som chcela, aby bolo všetko tak ako predtým. A teraz som premýšľala, či som si len nenahovárala, že to tak skutočne je. Patrik hral kvôli mne divadlo. Ako dlho? Ako dlho sa tváril, že je to ten istý muž?

„Poď sa prejsť," šepla som mu do hrude a on si ma od seba odtiahol. Bez slova ma vzal za ruku a viedol ma chodbičkou k vchodovým dverám, kde stála skriňa s našimi bundami.

Čerstvý vzduch mi robil dobre, tváre mi horeli a mraz ich trošku schladil a môj mozog sa prestal variť.

Nerozprávali sme, viedla som ho ulicami môjho bývalého domova. Bolo tu tak nezvyčajné ticho. Ale kto by sa dobrovoľne trepal do tej kosy o pól desiatej večer? Jedine pošahanec, ako ja. A, samozrejme, Patrik, ktorý by pre moju spokojnosť tiež urobil všetko.

Zastavila som pred domčekom s fialovým brizolitom a zrkadlovým oknom. Ani som nevedela, že moje kroky vedú práve sem. Tabuľa na predaj bola stále vbitá do trávniku a ja, aj keď som vedela, že by som nemala, som sa nepúšťajúc Patrikovu ruku, pohla k čiernej kovanej bráne a zatlačila na kudrlinkovú kľučku.

Samozrejme, bolo zamknuté.

Nikto tu nebol už štyri mesiace. No nič sa nezmenilo. Trávnik bol okosený, matkine ruže tvoriace hranicu trávnika a chodníka boli ostrihané a ťahavý brečtan zdobiaci nosníky prístrešku chodníka narástol a začal sa ťahať už až na strechu.

Bojovala som s nutkaním preskočiť  tú nízku bránku a pozrieť sa dozadu do našej kôlničky, či tam ostali veci tak, ako som ich s matkou nechala alebo sú veci preč.

„Chceš sa tam ísť pozrieť?" Patrikov hlas mnou trhol. A ja som len pokrútila hlavou. Nemohli sme tam ísť, ten dom už nebol náš, teda bol, ale realitka mala kľúče, nie my.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad."

„Prečo, je to tvoj dom, nie?" V očiach mu iskrilo a ja som sa musela usmiať.

„Ako vieš, že je to môj dom? Ach, jasné..."

Sexy chlapec opierajúci sa o tmavomodrý Ford Escord s neistým pohľadom a jemným úsmevom, sa mi objavil pred očami. Prečo som sa mu vtedy vlastne nepozdravila? Páčil sa mi...

„Spomínam si, bol si na zožratie v tom čiernom tielku. Ale príliš vysoká liga," prikyvovala som skôr sama sebe.

„Hm, to ty si vysoká liga, aj keď meter od zeme," smial sa, chytajúc ma zozadu za pás.

Skôr ako som stihla čokoľvek urobiť alebo povedať, už ma dvíhal do vzduchu a prekladal cez bránku.

„Preboha, Patrik, nie, budú z toho problémy. Suseda zavolá políciu," hysterčila som, no on sa len zasmial, položil ma na zámockú dlažbu a tiež preskočil tým spôsobom, akým skáču chlapi, keď sa jednou rukou pridŕžal a nohy vyšvihol do boku a ja som bola zasa v jeho v náručí.

Zatlačil mi do chrbta a priložil prst na ústa, aj keď som vôbec nemala v pláne niečo povedať, skôr som premýšľala, či sa mi v tých kozačkách podarí preliezť aspoň bez modriny, pri najlepšom, tú prekliatu bránku.

„No tak, poď! Poukazuješ mi to tu. Vždy som si vyčítal, že som odišiel, mal som ostať a vtesnať sa ti do pozornosti. Hneď by si na toho Adamka zabudla!"

„Ale ja som s Adamom nič nemala!" pripomenula som mu jemne sa mračiac pri tom, ako mi celý čas tlačil do chrbta a hral sa na nindžu, splývajúceho s tmou.
„Samozrejme, ale ja som to predsa vtedy nevedel. Spomínaš?" Tlačil ma cez trávnik dozadu za dom a ja som sa ako koza do zadných zaprela do trávnika a pokrútila hlavou.

„Nemali by sme.... poďme  domov," prosila som ho a snažila sa ho na oplátku potiahnuť k sebe. Samozrejme sa nepohol ani o milimeter, čo som čakala?
„No tak, trošku adrenalínu, hádam nemáš nakakané, kotě," provokoval ma a ja som, samozrejme, mala nasraté, no taktiež ma lákalo pokukať si to. Ako spomínal, je to ešte stále dom mojej matky.

Senzory na kraji chodníka zareagovali a osvetlili dvor. Dopekla, úplne som na tie mrchy zabudla!

Schmatla som Patrika za ruku a plnou rýchlosťou sa rozbehla dozadu do jablkového sadu, kvôli ktorému otec vraj dom kupoval. Oprela som sa pri  najbližšom o kmeň a zhlboka dýchala... prekliata kondička.

Vzduch ma pálil v hrdle a ja som si predklonená snažila dopriať trošku toho ukľudnenia. Ak by nás ta stará rašpla zbadala, isto by prinútila svojho muža vybrať poľovnícku pištoľ. Aj keď  som tu bývala a s Adamom sme skúšali koľko vytiahne subáč, čo kúpil sa nám tým vyhrážala.

 A to sme mali vraj dobré susedské vzťahy.

 Nechcem ani pomyslieť, ako by sme dopadli, ak by tá ropucha bola v domnienke, že sme zlodeji.

„Ty si, ty si... taký... blázon!" fučala som, čumiac stále do zeme so zdvihnutým prstom na Patrika, bez toho, aby som na neho čo i len kukla.
Jeho prst objal ten môj a prudko potiahol až som skončila prirazená na jeho hrudi.

„Maličká, ale to je presne ten dôvod, prečo ma tak zbožňuješ, je so mnou kopec srandy. No povedz, nepáčil sa ti ten adrenalín vyvolaný behom pred svetlami vášho chodníka?" Dvíhal na mňa obočie a v očiach mu iskrilo.

„Ak si ma chcel rozptýliť, mohol si zvoliť aj iný variant, možností je neúrekom!" vyčítala som a on na moje prekvapenie prikývol. Priblížil sa ku mne a v jeho očiach znova zapulzovalo zlato.

„Už som ti povedal, že si sexy keď máš vyštípané líca mrazom? Rovnako sa červenáš, keď si nazlostená a ešte keď," jeho pery ma poláskali na uchu a ja som zatajila dych. Bože, on bol tak dobrý v odpútavaní pozornosti, „keď sa spolu maznáme, chcem sa s tebou maznať," chrapčal a krv mi v ušiach hučala.
Vtipné bolo, že som naozaj premýšľala, kam by sme  sa mohli zašiť, v dome babky mi to prišlo trošku nevhodné a opretá o strom? To je zasa nepohodlné.

„Ty nad tým skutočne premýšľaš?" zabával sa, keď si všimol môj pátravý
pohľad, chvíľku pred tým, ako mi padol na moju kôlničku.

„Proste mi nedávaj ruky nad hlavu! Alebo mi ich radšej vôbec nechytaj, pre istotu!" prikázala som mu, ťahajúc ho za bundu, čo najrýchlejšie do tej búdičky.
Zarazil sa a neisto na mňa hľadel. Usmiala som sa na neho. Boli sme kúsok od môjho raja a nemienila som strácať čas.

Keď sa dvierka za nami zatvorili, nestrácala som ho, skutočne efektívne a vrhla sa na jeho pery, prirážajúc ho o stenu, kde viseli pílky rôznych veľkostí a pár ich dokonca dopadlo na zem.

Patrik zavrčal, odstrkávajúc sa od steny, kde nám hrozilo zranenie a s rukami pod mojim zadočkom sa pohol k stolíku v rohu miestnosti, kde ma vysadil a vtesnal sa mi medzi stehná.

Zachrapčala som, bolo to to najviac žhavé, čo som kedy zažila. Jeho ľadová ruka vkĺzla pod moju bundu a ja som sykla, ako sa ma dotkol na holej koži na boku.

Nebola som dosť blízko, ten prekliaty baloňak, prekliaty baloňák, prekliaty.... jeho pery sa prisali na môj krk a ruka sa presunula na kríže. S vrčaním si ma posúval, tlačiac mi na spodnú časť chrbta bližšie k sebe. Frustrovane zaklial do mojej citlivej kože, keď ani jemu dosiahnutá blízkosť nebola dosť.

„Daj mi už ten prekliaty kabát dolu, dopekla!" zrúkla som po ňom vytočene. Bolo mi horúco ako v pekle a on strácal čas vymýšľaním ako sa ma dotýkať bez toho, aby sme sa vyzliekli. Ale to, dopekla, predsa nejde!

Na krku, ktorý mi jeho pery vytrvalo obšťastňovali som pocítila jeho spokojný narcistický úškľabok a keby mi jazykom nepošteklil miestečko za uchom, asi by som mu za ten úškrn dopriala buchnát do ramena.

„Nemôžem ťa tu vyzliecť, nachladneš, je pod nulou!" smial sa mi do krku a trápil ma.

„Tak poďme domov a môžeme pokračovať," zastonala som a Patrik sa odtiahol s výrazom úplného prekvapenia. Na perách sa mi objavil spokojný úsmev.

Šokovala som ho.

Jeho hlava sa pootočila vo chvíli, keď som sa chystala zoskočiť zo stola.

„Myslím, že s tým nápadom ísť domov to nie je zlý nápad, deti, ale nie som si istá, či súhlasím s tým plánom pokračovať v tom, čo ste začali tu." Jej pokojný hlas mi vrazil päsťou do brucha.

„Prepáč... ja, nepočul som ju..." šepkal, stále ma držiac za boky.

Tak toto je prúser, sme mŕtvi, keď sa toto dozvie matka zašije ma a Patrika ešte pre istotu vykastruje.

Žádné komentáře:

Okomentovat