neděle 11. prosince 2016

Čierny vlk - 34. kapitola











34.KAPITOLA

Cestou domov sme nepovedali ani slovo. Babka bola tri kroky predo mnou, šomrala si niečo popod nos a pohadzovala kľúčmi v ruke.

Patrik šiel ako duch, niekde za mnou. Tak hrozná hanba. Ako sa ja tej žene teraz pozriem do očí?

Naozaj, to posledné, čo som v živote chcela bolo, aby ma babka videla a počula stonať meno môjho frajera, prosiac ho, aby ma vyzliekol alebo zobral domov a pretiahol.

Kto vie, ako by to skončilo, keby sa babke nezdalo divné, že sme preč a nebála sa o nás. Lebo to bolo jediné, čo nám povedala. Mala strach a niečo jej našepkávalo, že má ísť pozrieť do nášho starého domu.

Šľak aby trafil tú nadpozemskú mocnosť, čo jej to našepkala a mňa prerušila chvíľu pred bozkom vyvolaným vrcholom.

Keď sme prišli domov, posadila si nás na gauč. Patrik, samozrejme, sadol na druhý koniec, čo najďalej od mňa a ja som sa na neho zamračila.
Hrdina...   
                                                                                      
„V prvom rade, deti, chcem, aby ste vedeli, že nie som senilná a ani netrpím Alzheimerovov chorobou, skleróza sa mi tiež vyhýba. Takže si pamätám, aké je to byť mladý, zaľúbený. Viem, aké to je byť zmietaný mladou láskou a túžbou spoznávať... svoje telá...."

Panenko Marie, prosím, prosím, nech ohluchnem, oslepnem, len nech práve teraz babka nezačne s prednáškou bezpečného sexu. Prosím!

Nie, vieš čo, radšej ma rovno znes zo sveta, po tomto, už budem navždy poznačená, neschopná s Patrikom akejkoľvek intímnosti.

Babka si poklepávala nohou o mäkký koberec, meriac si nás zamračeným pohľadom.

„Vedia o tom vaši rodičia? Či aj pred nimi utekáte von?" Kútiky úst jej cukali v snahe zadržať smiech a mne sa naozaj značne uľavilo. Aj keď hanbiť som sa neprestala a ani neprestanem. Do konca svojich dní.

Len som prikývla a  babka si vzdychla.

„Dnes som vás sledovala od chvíle, ako ste v kročili do môjho domu. A možno mám šedý zákal, ale ešte stále nie som slepá," posmievala sa, ona žiaden zákal nemala, lúštila krížovky jedna radosť o osem smerovkách ani nevravím.

„Hneď som videla, že medzi vami bude musieť byť viac. Vy asi zabúdate, že naozaj netrpím stareckou demenciou. Tvoje pohľady a potreba dotýkať sa mojej vnučky neustále a za každých okolností, vás prezradili, chlapče," prezradila suverénne Patrikovi a on sebou ošil, vysielajúc mi jeden ospravedlňujúci pohľad.

Bolo jasné, čia to bola vina, aj keď myslím, že babka by na to prišla tak či tak, jej pozorovací talent je prekvapivo vyvinutý.

„Nemyslite si však, že toto chovanie sa bude ešte opakovať...!" A je to tu, skončím s pásom cudnosti a Patrik vykastrovaný po tom, ako nás nabonzuje mojej matke. Dopekla!

„Ak si budete chcieť dokazovať lásku, tak jedine v teple domova. Žiadne túry a vyzliekanie v mínusových teplotách. Ja viem a rozumiem ti, Miluška, tiež som bola zaľúbená a robila všetko, čo bolo v mojich silách, aby som si lásku tvojho dedka udržala. Ak by som ho nechala čakať do svadby, isto by mi utiekol s iným dievčaťom, ale..."

„Nespávame spolu!" vykríkli sme naraz a ja som mala červený aj zadok. 
Babka sa usmiala, asi spokojná našim unisono vyhlásením.

Asi prvýkrát som bola rada za Patrikove presvedčenie, že na sex je skoro a chce pre mňa niečo špeciálne.

„Nemyslite si však, že vám dovolím spoločnú izbu, aby sme si rozumeli, isté pravidlá v mojom dome sa budú dodržiavať!" varovala nás s vystretým prstom a ja som čakal na pravidlá.

No žiadne neprichádzali. Babka si len uhladila vlasy na spánkoch a s tichým povzdychom sa pohla k dverám na chodbičku.

„Dobrú noc, deti. Neponocujte dlho." Bolo všetko, čo povedala a ja som s otvorenou hubou čumela na dvere s presklenou tabuľou uprostred.

To bolo všetko? To naozaj prešlo tak ľahko?

 Ten muž z mramoru, čo sa vlastne takmer celý čas ani nepohol sa spustil do sedačky a rukami si vošiel do vlasov. Jeho výdych bol, ako keď pustíte na full nafúkaný balón a ja som sa usmiala, posúvajúc po čalúnení s drobnými kvietkami bližšie k nemu.

Ukazováčikom som mu prešla po spánku, kde sa mu pot zlial do malej lesklej kvapky a roztrela ho medzi prstami. Vyzeral na odpadnutie a ja som sa naozaj bavila.

„Vole, potrebujem sprchu! Ja som sa spotil jak taká sviňa!" fučal, dvíhajúc ruky a kontrolujúc si podpazušie, či tam nemá disky.

Och, ten narcis s nádychom metrosexuála.

„To je pozvanie? Babka tu má len jednu kúpeľku, mohli by sme si napustiť vaňu a ušetriť  vodu. Z dôchodku si nemôže dovoliť ňou plytvať ," priadla som a ruky vsunula do jeho vlhkých vlasov.

Naozaj sa z babky spotil.

Ach, ten hrdina... upírom trhá hlavy na počkanie a zo starenky meter od zeme má nahnáno.

„Kotě, ver alebo nie, ten nápad by ma inokedy naozaj zaujal, ale teraz.... fakt je tvoja babka tak riť sťahujúca aj v kľudnom stave hnevu, že si nie som istý, či by som tú ženu chcel stretnúť rozčúlenú." Preháňal a vedel to on, rovnako, ako aj ja.

Môj plán sa, samozrejme, nezrealizoval. Po rýchlom bozku, ktorý mi vtisol do pier po detailnom a viacnásobnom okukaní okolia (chodby pred dverami mojej izby) sa mi vyšmykol z náručia, v ktorom som sa ho snažila uväzniť. S tichým ospravedlnením, že smrdí ako divočák.

Taká blbosť, neviem, či som bola úchylná, alebo za to mohlo to drblé puto, alebo proste mal namiesto potných žliaz malé kapsule parfumu, ale jeho telo voňalo ešte intenzívnejšie. Myslím, že to mohol byť  aj feromón, či čo to je za hormón, čo na ženy pôsobí ako sťahovač nohavičiek, lebo dopekla, ja som mala pocit, že ich mám snáď rozťahané a oni mi každú chvíľu skĺznu až k členkom.

Šmarila som sebou do postele a hypnotizovala tenký pás svetla medzi dverami a ich zárubňou. Bolo niečo po pól noci, a ja som naozaj nebola schopná zaspať, jeho teplo a objatie mi chýbali.

Izba bola jednoduchá. No bola útulná a to bolo dôležité. V rohu pred dverami posteľ s tmavým čelom, v ktorom boli vyryté kvety rozkvitnutej ruže. Hrubý, naducaný, perový vankúš aj s paplónom v kvetinkových návlečkách.

Nad posteľou obraz panny Márie v jej neodmysliteľnom bledomodrom rúchu, s rukami spätými k  modlitbe. A pri posteli nízky, nočný stolík s malou lampičkou s papierovým - či aký to bol materiál - tienidlom, ktorý svojou žltou farbou dával broskyňovej farbe stien naozaj čudný odtieň.

Dvojkrídla mohutná skriňa mi vyčarila úsmev zakaždým, keď som sa na ňu upriamila. Pamätala som sa, ako som sa v tej veľkej skrini skrývala a nútila dedka hľadať ma, krčiac sa v rohu za kabátmi visiacimi na vešiakoch.

Naozaj som mala pocit, že by som to potrebovala aj teraz, skryť sa pred všetkým, pred myšlienkami, ktoré do mňa dobiedzali zakaždým, keď som osamela.

Dvere sa otvorili a objavila sa v nich Patrikova hlava s jemným úsmevom na tvári a vlasmi ešte vlhkými, rozstrapatenými do všetkých strán.

Čo sa vrátil z Poľska, sa ešte nestrihal a vlasy sa mu už začali rozkošne vlniť na zátylku, aj okolo uší, dokonca, aj keď neboli vlhké. Vytvárali na jeho tvári dojem malého nezbedníka, tvrdosť jeho rýs zanikala pod tými sladkými vlnami.

Pristúpil ku mne a kľakol si na kolená pri posteľ, odstraňujúc mi vlasy z čela.

„Prišiel som si po pusu na dobrú noc, je mi tak divné, že nie si pri mne. Nechcem byť patetický, ale dopekla, tá malá válenda je obrovská bez tvojho typického "rozcapená žaba" spôsobu zaspávania," smial sa, odstraňujúc mi z čela už neexistujúce vlasy.

A ja som sa spokojne usmievala, aj keď som mala byť asi urazená, práve mi povedal, že sa rozťahujem a prirovnal ma k žabe.
„Ale aj tak ma ľúbiš," povedala som s istotou a o pravdivosti svojho tvrdenia ani na chvíľu nezapochybovala. Jeho odpoveďou mi bol len úsmev a jeho telo tlačiace sa ku mne na posteľ.

„Ak budeme tíško ako myšky, teda ak to ty dokážeš," usmieval sa mi do líca, „mohli by sme sa trošku pomaznať. Babka už spí, počul som ju chrápať."

Nebola som si istá, či budem tíško ako myška, ale sľúbiť som mu to predsa mohla, nie? Milovala som, aký dokázal byť hriešny a sladký, ako milka čokoláda.

Toľko k jeho presvedčeniu, že v dome babky sa ma nedotkne, toľko k môjmu presvedčeniu, že už nebudem schopná intímností. Lebo, dopekla, on bol tak žhavý, že by som sa nechala pravdepodobne oblapkávať aj na pražskom námestí.