Čierny vlk - 37. kapitola

37.KAPITOLA

Patrik musel byť skutočne vyčerpaný.

 Proste, boli sme neposlušní, hormónmi zmietaní adolescenti a tak počas večerov, nebolo celkom dodržiavané babkine pravidlo, nezdieľať jednu posteľ.

Samozrejme, sa Patrik, vždy niekedy večer, keď som už bola K.O.odporučil do svojej izby. Teraz však ostal a dokonca spal dlhšie ako ja. Teda chrápal ako skutočný chlap zo sitcomu.

Inokedy by som sa stočila do jeho náručia a na všetko srala, no dnes som mala ešte dáke povinnosti. Tak som sa teda pomaly snažila vyslobodiť z jeho zovretia bez toho, aby som ho zobudila. Bezúspešne a jeho ruky sa okolo mojich ramien zatiahli pevnejšie.

„Láska, kam ideš? Zostaň, je ešte skoré ráno." Tlačil ma na svoje telo a bozkal ma na šiju.

„Je pól jednej, čochvíľa príde Kristína a bude to pekelne na chuja, celá tá naša rozlúčka, teraz ešte viac, keď sa s Adamom tak hnusne pochytili. Takže potrebujem dať svoje vlasy dokopy, pobaliť veci, stráviť ešte dáky čas s babičkou a urobiť si silné kakao s tromi lyžicami cukru, aby som to zvládla psychicky a nešla tomu smradovi rozdrbať hubu."

„Si super naladená hneď po ránu." Neodpustil si poznámku, keď sa zverák jeho rúk uvoľnil a ja som mohla začať rannou hygienou.

„Hej! Nechcem znieť ako chlapec z telenovely, ale ak už opúšťaš pelíšek, aj napriek tomu, že som v ňom ja, tak aspoň ten prekliaty bozk, poprosím!" Schmatol ma za zápästie, potiahol späť do postele a ja som sa s jemným zapišťaním, hraným samozrejme, znova ocitla v mäkkých perinách, uväznená v Patrikovom objatí.

Dať tie moje krátke vlasy do poriadku, nebolo tak ľahké, ako keď som chodievala spať s mokrými vlasmi do pól chrbta. A tak som si ich bola nútená navlhčiť a znova vyfénovať, lebo ani moja keramická žehlička nebola dosť, aby mi pramienky nestáli do strán.

Pospevovala som si refrén Back in Time od Pitbulla a pred očami mala tú kučeravú Baby ako štvornožkovala k Patrikovi Swayzemu a drhla si zuby hmýriac bokmi. No obrázok z filmu sa zmenil a ja som mala pred očami Adama, zvierajúceho mŕtve telo mojej najlepšej priateľky.

Zubná kefka mi vypadla a s cinknutím, vydávajúcim stvrdený plast pri kontakte s porcelánom sa odrazila a znova dopadla späť do umývadla.

Pritisla som hrot dlane k sternu a snažila sa tú neopodstatnenú bolesť zatlačiť, no stále tam bola.

 Rukou som sa zaprela do kraja umývadla.

Nie som hysterka, nie som hysterka.

 Nepomáhalo to a tak som si rýchlo opláchla hubu a bežala späť do svojej izby, kde som do chodby narazila do pevnej hrude Patrika.

„Pŕŕŕ, stoj!" zabával sa na mne a chytil ma za ramená. „Kam ten spěch kočičko?" Nemala som čas sa s ním hrať, tak som sa len prešmykla priestorom medzi jeho rukou a hruďou a on ma, ako inak, hneď nasledoval.

Nájsť môj mobil bola nadľudská úloha, no nakoniec som ho našla na nočnom stolíku, kde inde by mohol asi tak byť, pravda?

„Emília? Čo tak funíš, prosím ťa? Keď som ti vravela, že ako náhle prídeš o tú blanku, máš volať a chcem podrobnosti, robila som si srandu. Ja naozaj nepotrebujem počúvať tvoje poorgazmické dýchanie. A na koľko som to včera s Adamom nadobro ukončila, teda on so mnou to ukončil, tvoje dýchanie, akým som mala dýchať ja, mi spôsobuje bodanie do môjho mŕtveho srdca. Nie, že by som ti nedopriala, nikto si nezaslúži kvalitnú súlož tak ako ty, segra. Tak what is problem?" S výdychom som sa spustila do postele, s dlaňou priloženou na čelo. Bola okej, chvála Bohu.

„Ja, mala som divný pocit, musela som zavolať, či si okej!" To o fakte, že moja myseľ mi podsunula obrázok v kvalite HD na jej mŕtve telo, som radšej vynechala. Ešte aby si myslela, že som blázon.

V telefóne sa ozvalo zakňučanie a následné zvuky popoťahovania, akoby iba pokračovala v rozbehnutom plači po krátkej prestávke. Neviem prečo som mala pocit, že sa skutočne nemýlim.

„Si jediný človek na svete, čo má o mňa starosť, už som ti vravela  ako veľmi ťa ľúbim?" Bola na tom zle, lásku vyznávala iba v dvoch prípadoch: Keď bola na mól ľúbila aj barmana, lebo nalieval a udržiaval hladinku, potom keď bola ubolená a niekto prejavil starosť, čo bol tento prípad.

Inak je vravieť slovíčka lásky prišli zbytočné. Veď ak s niekým máte vzťah je jasné, že ho ľúbite, ak je niekto váš najlepší priateľ je jasné, že ho ľúbite, samozrejme, aj ženu, čo vám dala život ľúbite. Sú to zbytočné mrhania slovami, ktoré sa nemajú omieľať dokola aby nezovšedneli.

„Aj ja teba, Kris, veď to vieš, prídeš alebo prídeme s Patrikom my?"

„Po pravde, som asi minútu od babkinej bránky. Potrebujem hajzlák, mám sople!" šomrala a popotiahla nosom.

„Bude ťa čakať, tak idem ti oproti, nie som si istá, či babka už  otvorila."

****

„Si prasa kotě a my s tým budeme musieť niečo urobiť, inak nám to asi klapať nebude!" Objavil sa v kuchynke Patrik a v rukách držal moju zubnú kefku a venoval jej jedno zo svojich sexy zamračení.

Len som si capla do čela a pokrútila hlavou. Zabudla som na ňu, keď som mala pocit, že Kris je...

„Ešte, že mám teba a ty ten svinčík po mne vždy upraceš, že?" maznala som sa, vstavajúc zo stoličky a pritisla som hlavu k jeho hrudi.

Odtiahol ma od seba a venoval vyplašený pohľad babke.

 Pche, ale keď mi pred minulú noc pchal jazyk až niekam k hlasivkám, prítomnosť babky mu naozaj nerobila problémy, teraz sa pri objímaní tvári ako hriešnik...

„No, tento krát som ti to upratal, ale bolo to naposledy , aby sme  sa rozumeli, ja som tu od toho, aby som zarábal peniažky a ty si tu od toho, aby si sa starala o domácnosť, rozumieme sa?" Kútiky úst mu cukali, pri tak vážnej prednáške o našej spoločnej budúcnosti a ja som ho potľapkala po hrudi.

„Samozrejme, tvoj názor na emancipáciu žien si mi vyjadril pred pár mesiacmi... Ach, ty si taký pedant, že niekedy naozaj premýšľam, že si ty biologické dieťa mojej matky."

Kris sa na nás škerila a žmolila guličku hajzláka, sústredená na nás, aby znova nerevala. Od chvíle, čo prišla, nerobila iné len plakala. Nemohla som sa jej čudovať, ja by som asi tiež len plakala a plakala.

Neverila som však, že by sa skutočne mali rozísť. Adamovi na chvíľu preplo, on príde, ospravedlní sa a bude všetko okej. Lebo nech sa Kris prezentuje akokoľvek, na toho muža má slabosť už odjakživa a ja som si nebola istá, či si to niekedy vlastne uvedomovala, ako sa k nemu správala.

 Ale skôr nie ako áno, ja sama som to nevidela, až do teraz. Ich neustále dotyky, podpichovanie, dvojzmysly, ja som sa s Adamom nikdy tak nebavila. Na takej úrovni.

Preto som verila, že proste príde a povie jej, ako ho to jeho správanie mrzí, ona mu odpustí, lebo ho miluje a keď dokázala odpúšťať dokola tomu imbecilovi, čo ju pretiahol a zakaždým odkopol, Adamovi musí.

Mýlila som sa však, asi jej ubližoval viac ako Sebo, lebo vždy keď sme ho spomenuli, teda keď Patrik riešil isté záležitosti, keď sme sa odpratali do mojej izby, len zaťala päste a uštedrila môjmu vlkovi buchnát do ramena.

Tak sme sa teda snažili vyhýbať sa témam, v ktorých by bol Adam tiež potrebný. Nepáčilo sa mi to veľmi, chcela som vedieť, ako to vyzerá s Patrikovým odchodom, koľko času ešte máme a na ako dlho odíde.

Zvonenie Patrikovho telefónu nás vyrušilo a ja som stuhla, bála som sa, že by sme museli odísť ešte dnes a mne sa naozaj nechcelo.

Odišiel z miestnosti a my s Kris sme ostali samé. Hodila sa mi do náručia a znova plakala. Neviem, kde sa v nej vzalo toľko sĺz, ale boli stále väčšie a ja som mala pocit, že z nej snáď striekajú alebo čo.

„Kristínka, " oslovila ju babka, „neplač, no tak, si predsa krásne, mladé dievča, veď on nebol posledný na svete. Poďte, urobíme si levanduľový čaj na ukľudnenie a uvidíš, že všetko bude dobré," usmievala sa ňu a hladkala ju po vlasoch.

„Baby, ale vy tomu vôbec nerozumiete, dedko Robi bol váš prvý a posledný a taktiež sa na vás nevykašlal a... dáte mi do čajíka aj med?" vzdychla na koniec a vstala z mojej postele, napravujúc si sveter.

„Keby si ty vedela miláčik, koľko krát sme sa s mojim mužom pochytili, ale vtedy bola iná doba. Všetko sa riešilo inak, nerozchádzali sme sa hneď. Možno za tebou ešte príde a možno je len dobre, že ste sa rozišli už teraz, keď si mladá a máš život pred sebou, čo keby ho to napadlo po svadbe a nechal by ťa s tromi deťmi na krku?" snažila sa utešiť babka ďalej a my sme si venovali jeden úsmev.

 Tri deti, jasné...

  

Patrik telefonoval príliš dlho a ja som sa snažila ignorovať ten zvieravý pocit v bruchu.

Keď sa objavil v kuchynke a sadol si na lavicu vedľa mňa čakala som, že mi oznámi, ako veľmi ho to mrzí, ale budeme musieť odísť už dnes. 

Neviem, či chvála bohu alebo jeho žiaľ, povedal len, že volal on...

Nemohli sme jeho meno vysloviť, bolo na neho vyhlásená prohibícia až do odvolania, čo mohlo trvať dni, týždne, mesiace, možno už navždy.

Kris sebou cukla a čakala, čo z Patrika vylezie. Myslím, že dúfala v dobré správy pre ňu. Čo by bolo jednoznačne, vyzvedanie od Patrika ako sa má a či sa na neho hnevá veľmi.

V skutočnosti však len nechal odkaz pre mňa, ako ho mrzí včerajšok a že na mňa nechcel vyletieť a napriek všetkému som jeho najlepšia priateľka, či už o jeho priateľstvo stojím, či nie.

Na Kristíninej tvári bolo vidieť ako ju trápilo, že jej nenechal ani ťuk. A z jej očí sa vyvalili ďalšie slzy, ktoré si začala nervózne zotierať z tváre, nadávajúc na seba, že čo sa s ňou deje.

Ani ja som tomu celkom nerozumela, ona nebola typ, čo reve celé dni. A ak, tak si to plne uvedomovala, teraz však slzami vyzerala rovnako prekvapená, ak nie viac.

Mala som teóriu, ale nechala som si to pre seba. Ona nebola dobrá v maľovaní, ani v ničom podobnom. Nebolo možné aby vytvorila niečo, v čom by ich mohla prepojiť.

Môj a Patrikov pohľad sa stretol a on si povzdychol, kývajúc hlavou zo strany na stranu, odpovedajúc na moju nevyslovenú otázku.

Dovolenkové obdobie sa končí, hybajme do reality.