neděle 11. prosince 2016

Predsudky I - Nikdy nie dosť dobrý













Načo sú človeku školy, tituly pred a za menom? Aj tak nebude dosť dobrý pre spoločnosť, pre svet.
Načo sa snažiť splynúť s davom, splniť kritéria vyžadujúce stále viac? Svet nie je spravodlivý. Nie k nemu.
Prevalil sa na chrbát, boj s nutkaním pritisnúť si dlaň na bolestivé miesto v okolí srdca bol takmer silnejší, ako strach zo zanesenia si infekcie do svastiky, vyrytej do jeho obnaženej hrude vysúvacím nožíkom. Odolal. Tá bolesť predsa nebola reálna. Bola to len zmes hormónov, vylúčených do jeho tela pod vplyvom zrady a sklamania. To je všetko, celé tajomstvo zlámaného srdca a podupanej mužskej pýchy.
Na fyzickú bolesť bol zvyknutý. Od mala do neho radi ostatní kopali a vychutnávali si, že sa nikdy nepokúsil o spätný úder. Slová jeho otca mu stále zneli v ušiach, a on v nich našiel vnútornú silu, stali sa jeho súčasťou rovnako, ako potreba dýchania, či jeho bijúce srdce.
„Nikdy nečiň to čo nechceš, aby bolo učinené tebe!" Boli to slová, ktorých sa doteraz pridŕžal ako topiaci slamky.
Ale  načo to všetko? Načo bolo dobré potláčať v sebe vrodený pud sebazáchovy? Mal sa brániť, zakaždým. Ale jeho túžby byť lepším, prekonať mýty a byť príkladom, že výnimka tvorí pravidlo boli jeho sny. Veril im. Doposiaľ bol priam posadnutý dokonalosťou človeka. Ona mala byť jeho vrcholom, jeho cieľovou rovinkou. Dôkazom, že jeho snahy neboli márne. Mala byť odmenou za nikdy nekončiaci boj s predsudkami.
Jej oči farby ocele a vlasy bozkané slnkom boli všetko, po čom v živote túžil. Pre ňu túžil byť ešte lepším, ako doposiaľ. Túžil si ju zaslúžiť. Mala byť tu a jej ružové pery a nežné dlane mali láskať jeho ubolené telo. No ona tu nebola. Jej  strach zo straty pravidelného prísunu taniera teplej polievky a lásky rodičov bol viac. Bol viac ako láska, ktorou sa oháňala a prisahala mu presne tu, na tomto mieste, nie viac, ako pred pól rokom. Mohol vedieť, že to tak v skutočnosti nikdy nebude. Etnický rozdiel je viac, obmedzenosť a krutosť sú všednosťou dňa.
Je jednoduchšie hodiť všetkých do jednej kopy, ako sa trápiť a strácať čas poznávaním jedinca. Strach z odsúdenia bol viac, ako vízia ich kapučínovích detí, po ktorých tak túžila.
Horko sa zasmial vysielajúc do svojich rán chvenie bolesti. Jej slová ho nútili nenávidieť sa ešte väčšmi ako tomu bolo doposiaľ.
„Nie si pre mňa dosť dobrý, nikdy nebudeš!  Môj otec tvrdí, že ak sa  ťa nestrasiem, skončím v osade so šiestimi deťmi. Odpusť mám strach."
Čo tam po tom, že  jeho diplomová práca ležala na jeho stolíku hotová, pripravená na odovzdanie? Čo tam po to, že drel dvadsať päť rokov, aby sa stal plnohodnotným občanom, keď ani to nestačí? Nechcel veľa, len uznanie okolia a jej lásku. Chcel s ňou zdieľať svoje výhry a splnené túžby, chcel ju robiť šťastnou tak, ako ona robila jeho.
Preklínal skutočnosť prezentovanú v médiách "jeho ľudí", žijúcich v búdach chvíľu pred zrútením, kričiacich s ich neodmysliteľným akcentom, ničiacich jeho celoživotnú snahu byť lepším. Zaslúžiť si jej nehu, jej pery. Uznanie jej šovinistického otca.
Zaprel sa rukami o vlhký chodník a pomaly zdvihol svoje telo do sedu. Cítiac, ako sa na jeho tvári vytvoril ďalší prúd krvi, tečúci mu po čele cez pravý spánok, klesajúci stále nižšie.
Doriadili ho ako prekliate túlavé psisko. Ako bolo možné, že jeho slnko malo v minulosti putá lásky práve s jedným z nich? Nemohol vyčítať minulosť, nemal na to právo, všetci robia chyby a poučia sa z nich. Ale prečo potom utiekla? Prečo ho nechala samého s piatimi vyholenými hlavami, ktoré sú duté ako prezretý melón?
Blbec, taký blbec. Mal by sa pohnúť domov, ale nebol si istý, či by to zvládol. Mal by isť k matke do jeho rodného domu, ošetriť rany nikto nevie tak, ako diplomovaná všeobecná sestra. Ale nechcel aby videla jeho doriadené telo, nechcel vidieť bolesť v jej očiach. Nechcel ju trápiť. No rany kopance a stopy noža potrebovali odborné ošetrenie a on mal na tele miesta, ku ktorým sa nemohol dostať, nemohol si ich ošetriť.
Na pohotovosť ísť nemohol, skončil by ako atrakcia v nočných televíznych novinách. Pri čom by moderátor usúdil, že to bolo len osobné vybavovanie účtov. Pri tej predstave ako ľudia nad ním pred televízormi v teple domovov krčia nos sa mu urobilo zle. 
Nebol prekliate cirkusové zviera, vyvrheľ, zlodej, ani násilník, aby ho ako hlavnú informáciu predostreli na tácke.
Možno by mohol zavolať svojmu mladšiemu bratovi, prišiel by po neho autom a zobral ho na Klokočinu, kde mal svoj malý jednoizbový byt. Teraz bol naozaj rád za rozhodnutie odsťahovať sa od rodičov, aj keď jeho matka bola zásadne proti. Síce zostal stále v Nitre, v tom istom meste, ale úplne na inom konci a hlavne ušetril matku pred infarktových stavov.
Nahlas sa rozosmial, keď si uvedomil, že mobil hľadá zbytočne. Bol v jeho bunde. Rifľovine, ktorú jej dal, aby jej nebola zima, lebo jeho nežné stvorenie bolo náchylné  na prechladnutie a noci už neboli tak teplé, ako bývali pred pár mesiacmi.
Pustil svoje telo znova do tvrdého vlhkého chodníka, rukami si vchádzajúc do dlhších vlasou ako bol zvyknutý. To pre ňu. Len pre ňu si nechal vlasy narásť z typického ježko strihu na prekliateho skejťáka, aby v nich mohla noriť svoje dlhé prsty. Lebo ona odjakživa túžila robiť tú blbú vec s prstami, no dnes už nie sú moderné typické mužské strihy. A tak aby jej vyhovel, čo muži pred ním zásadne odmietali, si nechal narásť štice, aby ho za ne mohla pri bozkoch ťahať. Čo z toho, že sa snažil na sebe zmeniť úplne všetko len pre ňu, keď ona ho nechala ako psa skopaného v parku medzi hojdačkami a oplotením pre danielov a iné lesné zvery, ktoré tu majitelia parku držali pre navodenie príjemnej atmosféry?
„Ty sa v živote vždy budeš musieť snažiť viac ako iný človek!" Dobiedzanie otcovho hlasu s ďalšou perlou múdrosti mu napäla všetky svaly.
Netušil, prečo mu podvedomie podsúva slová toho muža. Možno to bolo tým, že jeho otec bol vždy dokonalým vzorom ako vytrvať v boji s veternými mlynmi. Ale on už nemal silu bojovať s predsudkami, lebo nikdy pre spoločnosť nebude dosť dobrý. Vdupala ho do prachu svojimi dvanásť centimetrovými opätkami. Jeho mužnosť a sebaúcta skončili rovnako, ako viera v lepší zajtrajšok, v ničote dní, čo mal pred sebou.
Horký smiech naplnil ticho parku a daniel sledujúci ho za pletivom sebou trhol pod nečakanou silou hlasu muža, rozbitého a sklamaného. Pochopil, že najväčšou chybou bolo dúfať, že ona by bola jeho cieľovou rovinkou dokonalosti, ona bola jeho záhubou, smrtka prinášajúca bolesť zo sklamania pri pohľade na ružové okuliare, rozbité krutosťou zavrhnutej lásky.