Provokatérka

Milovala som to, ten jeho pohľad, keď som vošla do triedy a pohodila vlasmi a dávala dôraz na každé pohúpanie mojich bokov, zvýraznených dvanásť centimetrovými podpätkami.

Bol môj a ani o tom nevedel, mala som ho a ani som o to nestála.

Provokatívne som si oblízala peru, pri pravom kútiku zhrýzla chvíľu pred tým, ako som mu venovala jedno krátke žmurknutie. Jeho ohryzok sa v prázdnom veľkom prehltnutí pohol dole a potom sa vrátil pomalým stúpaním nazad na svoje anatomické miesto.

Prešla som popri jeho lavici a úplnou náhodou, samozrejme, zhodila rukou jeho zošit, počmáraný grafitmi. Šikovný, s perom a farbami to vedel.

Predklonila som sa a dopriala mu pohľad do môjho veľkého "V" výstrihu. Trošku silnejší ráz provokácie. Neviem, naozaj netuším, prečo som tak milovala práve tohto chlapca provokovať a dráždiť ho.

Asi to bolo tým, že bol socka, že na rozdiel od ostatných v tejto triede mi dával jasne a zároveň s ostychom vedieť, že by o mňa stál.

Nikdy sa však neozval a jeho červeň, tak nezvyčajná pre chlapcov v dnešnom svete, mu zakaždým nádherne sfarbila jeho opálené líca.

Iný si ku mne dovoľovali, šiahali na mňa, snažili sa svoje odporné pracky vopchať pod krátky lem mojej rifľovej sukne, no on stále hľadel do mojich očí. Nech som sa snažila a provokovala ho akokoľvek, nikdy, ale skutočne nikdy sa nepozrel do môjho výstrihu, na moje nohy, alebo zadok či prsia.

Bol ako z inej doby, bol ako sen, trapko, ktorý v dnešnej dobe nemohol u dievčaťa uspieť, nie týmto správaním. Tak som ho provokovala, skúšala ho, koľko toho znesie. Koľko vydrží hrať slušňáka a neskočí po mne, alebo aspoň tie jeho veľké ruky necapnú po mojom zadku.

Vedela som, že nemôže v skutočnosti byť taký, akým sa prezentoval. Grafiťák nemohol byť slušňák a vonkoncom nie ostýchavý, kolabujúci pri pohľade na dievča.

Iritoval ma, jeho dokonalé sebaovládanie a jeho dokonalé správanie za každých okolností. Žiadny prehrešok, žiadna oplzlosť z jeho úst.

Jeho hrozná mikina obsprejovaná rôznymi farbami, otrasné gate, ktoré nosil stále tie isté, alebo mal aspoň sto takých istých. Takýto chlapec musel byť trapko. Grafiťáci sú podivíni, ale iným spôsobom. Túžila som ho vyprovokovať, no on ostával stále na oko kľudný.

Jeho pohľad sa na chvíľu zastavil na mojich prsiach, vtlačených v tej pekelne nepohodlnej podprsenke a ja som sa uškrnula, spokojná, že sa mi podarilo ho prinútiť všimnúť si čiernu čipku vystupujúcu spod môjho svetríka.

O môj zadok sa otrela čiasi ruka a ja som sa narovnala, hádzajúc zošit môjho cieľu na jeho lavicu. Prudko som sa otočila a moja ruka vystrelila v blížiacej sa zrážke so strniskom porastenej tváre úchyla našej školy.

No skôr, ako stihla s pleskotom vraziť do tváre toho grobiana, o ktorého pozornosť mi vôbec nešlo, som sa nestihla ani zorientovať a stála som prirazená na hrudi nevyprovokovateľného chlapca a jeho päsť narazila do ksichtu toho drzáňa, čo na mňa siahol.

Hmm, to je ale niečo. Jeho tvár, vždy kľudná, si dokonca aj v tejto chvíli udržala výraz totálneho mám salámistu, ale jeho oči blčali tým ohňom, ktorý je možný vídať u mužov, keď sa im adrenalín vleje do žíl a sú pripravení tĺcť a tĺcť.

Jeho zovretie povolilo iba na tak dlho, než si ma posunul za svoj chrbát, pripravený na ďalší úder.

Ou, bol famózny v tom rozzúrenom kľude, aj s jeho šiltovkou otočenou šiltom dozadu z ktorej trčalo pár kučier, aj s jeho ušmudlanými prstami a prepranou mikinou, ktorej rukávy si vyhrnul takmer po lakte.

S úsmevom som sa pozrela spoza jeho rameno a sledovala dianie pred jeho šľachovitým telom.

V triede sa ozýval zvuk híkania, všetci čakali odozvu. No tá neprišla, tomu chruňovi sa z nosa vyvalila červená a odporučil sa s vrčaním na hajzlíky rýchlo ratovať svoje značkové tričko s dlaňami pricapenými pod nosom.

Rukou, ktorou pred chvíľou jednou jedinou ranou spustil blbcovi krv z nosa, siahol dozadu a schmatol ma, ťahajúc ma pred seba. Naprázdno som prehltla, ako som stratila rovnováhu v tých hriešnych topánočkách a znova som skončila prirazená na jeho hrudi.

„Si spokojná? Ty malá provokatérka?" Jeho hlas bol hrubý, no hladký, pokojný, no výstražný. A mne z neho naskákala husia koža.

Usmiala som sa na neho, pokladajúc svoje dlane na jeho hruď. Nebol práve idolom, ale nebol ani tintítko. Bol tak akurát, šľachovitý a silný. Pristihla som sa, ako som sa zamyslela, aké by to bolo keby sa ma tie ruky, čo pred chvíľou rozbili nos tomu chrapúňovi, dotýkali.

Naše pohľady sa stretli ako v osudovej scéne a ja som zatúžila cítiť jeho pery na tých svojich. Sledovala som ich kontúru a nevdojak oblízala tú svoju o tak veľa plnšiu, no nie o viac lákavejšiu.

Vnútro sa mi chvelo a v ušiach hučala krv búšiaca do stien tepien. Chcela som ho.

No on si moje ruky stiahol zo svojho tela a bez slova si sadol  späť za svoju lavicu. Akoby sa to nestalo, akoby to necítil.

Zostala som stáť neschopná reakcie, akejkoľvek a na jeho tvári pohrával spokojný úsmev. Taký, aký pohrával mne posledné tri mesiace, kedy som sa snažila ho dostať, iba tak pre zábavu. A nakoniec on dostal mňa a ani som o tom nevedela a nakoniec som bola jeho a ani o mňa nestál.