Moje FF na sretnutie Adriana a Sydney. Písala som ho ešte pred oficiálnym vydaním knihy a ako som zistila po prečítaní originálu mám super dedukčné schopnosti. :D
Snažil som sa bez prestania už sedem týždňov, no stále bez úspechu. Nedarilo sa mi dostať do jej snov a...
Potreboval som ju. Éter ma celého pohltil a moja zásoba alkoholu ma lákala ako sirény námorníka. Ale chcel som byť silný.
Sľúbil som jej to, chcel som, aby bola na mňa hrdá. Nechcel som ju sklamať, znova...
Oprel som sa o stenu, zachytávajúc do dlaní svoje členky, sústreďujúc sa na éter a jej krásu.
Nič, len tma a moja frustrácia.
„Adrián, prosím, musíš si oddýchnuť, takto to nejde. Nič týmto nezískaš, akurát sa pomätieš a ak nie ty, tak ja!" Hlas Jill ma vystrašil. Naše puto nefungovalo obojstranne a v niektorých prípadoch som bol preto rád, no teraz, keď sa mi vlámala do bytu, som skutočne zúril.
„Čo tu robíš, ako sa ti podarilo ujsť admirálovi, ktorého nám poslali tie mrchy?" Po tom, ako sestry Sageové stiahli z úlohy „ochrana Jill", naservírovali nám tú otrasnú ženskú, ktorej som ani na meno nechcel prísť.
„Prišla som za tebou, lebo viem, že sa presiľuješ," poťukala si veľavýznamne po spánku.
„Nezletilá, čo keby si si skrátila čas s Eddim a mne dala pokoj?"
„Adrián!"
„Jill!" zopakoval som a uškrnul sa na ňu.
Iba ma oberala o čas, ktorý som mohol využiť oveľa aktívnejšie ako bezduchým opakovaním našich krstných mien.
No ona zostávala a tak som ju proste odignoroval a znova sa sústredil.
Za viečkami mi prebliklo naše miesto múzea a ja som sa nadšením takmer pustil sna, ktorý sa začal tvoriť.
Zaťal som ruky a sústredene pre dýchaval ako pri meditácii.
Malé sošky v záhrade, voňajúcej kvetmi, začali dostávať tvar, aj keď sa vlnili a preblikávali a ich okraje boli nejasné, bol som tam. A ona musela byť niekde tu.
Poobzeral som sa okolo seba, no nikde som ju nevidel. Naštvane som zavrčal, stále sa rozhliadajúc, až som ju konečne zbadal.
V tých úžasných červených šatách bola prekrásna.
No moje srdce sa potopilo, aj keď oči sa pásli nad jej krásou.
Jej aura bola čierna, pôvodná bola takmer úplne utlačená a mňa bolelo srdce pre všetko, čím si musela prejsť, čím si musí prechádzať. A najhoršie bolo, že som nemal ani potuchy, čo všetko jej robia, ako jej ubližujú.
„Adrián!" vydýchla, vystierajúc ruky pred sebou v obrannom geste a v čierňave, ktorá ju objímala sa objavil záblesk ružovej.
Usmial som sa a pohol sa k nej, pomaly a neisto.
Zalapala po vzduchu a zrútila sa na kolená, objímajúc sa okolo ramien.
Neistota bola razom preč a ja som sa k nej pohol, berúc ju do náručia.
„Adrián, " šepkala mi do hrude, stískajúc mi tričko v pästiach.
„Sydney," vydýchol som.
Ten pocit držať ju v náručí bol ešte lepší, ako keď som bol po dlhom čase znova schopný siahnuť po éteri.
Chvela sa mi v náručí a tíško vzlykala, šepkajúc moje meno. Nevidel som ju často v takomto stave. Ona nebola typ, čo by prejavoval slabosť a už vonkoncom neplakal.
Plakala iba raz, keď som ju sklamal, keď som ju prinútil sa o mňa báť. A vtedy som si sľúbil, že už nikdy nedopustím, aby musela plakať. Sklamal som.
Znova som nedodržal slovo.
„Musíš mi povedať, kde si, prídem si po teba," šepkal som jej do vlasov, sústredený na udržanie sna.
Rozplývala sa mi rovnako ako celé okolie, ktoré som vytvoril. Nechcel som ju stratiť tak skoro.
„Nápravných centier je veľa, nie som si istá, kde som, dávajú mi niečo do jedla a vody," šepkala, zhlboka dýchajúc s nosom zaboreným v mojom krku.
„To je ten dôvod, prečo sa ti nemôžem dostať do sna," vzdychol som, tisnúc ju k sebe silnejšie.
„Dnes som nejedla ani nepila, verila som, že sa budeš snažiť so mnou spojiť, takto." Vzal som jej tvár do dlaní a prinútil ju, aby sa na mňa pozrela.
Jej jantárové oči boli červené od plaču a mňa to lámalo.
Pamätal som si, keď v nich boli iskričky nezbednosti a šťastia, ktoré som v nej vyvolával ja.
„Sydney, musíš hrať s nimi," upozornil som ju a ona na mňa vytreštila oči.
„To predsa nejde." Horlivo krútila hlavou, no ja som ju znova prinútil, aby sa pozrela na mňa.
„Ľahšie sa k tebe dostanem, keď budeš v jednom z vašich zbytočných archívov, ako keď ťa budú držať vo vašom prevýchovnom centre na neznámom mieste."
„Nie sú zbytočné," upozornila ma a ja som sa musel usmiať, stále to bola moja mudrlantka.
„Sageová, skutočne sa chceš baviť o význame vašich archívov práve teraz?" Usmiala sa a pritisla sa ku mne, vypúšťajúc ťažký povzdych.
„Nemôžem to urobiť, nemôžem zaprieť Jill, Edieho, teba... Ste jediné skutočné v mojom živote, ak by som to urobila, získali by presne to, čo chcú, vyhrali by a ja by som pošpinila naše priateľstvo. Adrián, znevážila by som našu lásku. Nemám pocit, že je hriech, čo k tebe cítim, ak by som niečo také urobila, ako by som sa ti mohla pozrieť po tom všetkom do očí? A Jill? Rose? "
„Sydney, prosím, tu nejde o to, či pošpiníš našu lásku, nikdy ju nezničíš. Sľubujem, veď mi predsa vieme, že sa milujeme, len ich potrebujeme oklamať, prosím, ja ťa prosím, kvôli mne."
„Ak prehlásim, že ľutujem, čo som urobila, budú chcieť dôkaz. Budem musieť urobiť niečo, čím dokážem znovunadobudnutú vernosť. Pretetujú ma. Pravdepodobne ma dajú do kopy s jedným z alchymistov," upozornila ma.
Potriasol som hlavou, predstava ako sa jej čo i len dotkne iný chlap ma rozčúlila. Bola moja, nemienil som sa o ňu deliť.
„Nech, ja si s ním poradím..." prehodil som, kývajúc obočím.
Zasmiala sa a ja som zalapal po vzduchu.
Jej smiech, nepočul som ho týždne a teraz bol ako vykúpenie z pekla.
„Adrián, ty sa nevieš biť." Pokrútila hlavou.
Zamračil som sa, moje mužské ego bolo dotknuté jej nedôverou. Ale jej aura bola jasnejšia s bielou, modrou a fialovou. Približovala sa k jej pôvodnej, aj keď stále prevládala čierna.
Bol som šťastný, aj keď som jej bol na smiech. Urobil by som všetko, aby sa čierňava okolo nej úplne rozplynula.
A mala pravdu.
Nevedel som sa biť. Na to sme mali drampírov.
„Malafi Wolf," povedal som len a ona sa znova zasmiala.
„No, na neho som zabudla, dúfam, že mi potom nezabudneš porozprávať jednu z jeho neuveriteľných príbehov.“
„Takže to urobíš? Zaprieš ma pre našu spoločnú budúcnosť?" naliehal som, cítil som, že nad snom strácam kontrolu.
„Adrián," vzdychla zúfalo.
„Plán dvestotridsaťštyri: Utečieme do Texasu a kúpime si ranč s koňmi, ja budem Bobi Eving a ty moja Pamela.“ Usmial som sa, zakýval obočím a veľavýznamne sa na ňu usmial. No nakoniec som zvážnel. Musela ma pochopiť. „Ak to neurobíš, môže to trvať večnosť, prosím, neznesiem pomyslenie, ako ti ubližujú iba preto, že ma miluješ!"
„To nie je iba, Adrián, láska nie je málo."
Moje srdce sa zachvelo pri je slovách a túžil som ju pobozkať, no nebol som si istý, či môžem, jej aura bola príliš nestála a nechcel som sa nechať umiesť fyzickou túžbou, keď sme mali dôležité veci na riešenie.
„Milujem ťa, Sageová," šepol som, zastrkávajúc jej prameň vlasov za uško.
„Milujem ťa, Adrián," oprela si čelo o moje a zhlboka sa nadýchla.
Nechcel som, aby sa sen skončil, potreboval som ju držať navždy.
„Budíš sa, Sydney,“ šepol som, keď sa zmetene poobzerala a ruky mi omotala okolo krku v snahe zostať pri mne, akoby sa prepadala do priepasti.
V hrdle mi navrela hrča a v očiach zapálili slzy, vidieť ju takto vystrašenú a bezmocnú ma ničilo.
„Bozkaj ma, Adrián, prosím, pobozkaj ma!" prosila až hystericky a ja som poslúchol.
Spojil som naše pery v nežnom bozku, vychutnávajúc si chuť jej úst, mäkkosť jej pier, telo natisnuté na tom mojom.
„Stred to vydrží, láska, len ma zapri," šepol som cez bozky chvíľu pred tým, ako sa mi rozpadla v rukách a ja som sa ocitol vo svojej obývačke s Jill roztrasenou pri mne.
Nečakala na nič a vrhla sa mi okolo krku. Videla a cítila všetko...
Zúfalo som si tisol jej malé telo k sebe a tíšil plač malého chlapca v jej vlasoch.
Pozn.:
- Čiernam aura: strach, podriadenosť, smútok, zúfalstvo
- Ružová aura : láska, súcit, silná príťažlivosť
- Modrá aura : oddanosť, múdrosť
- Fialová aura: spiritualita, prianie, citlivosť
Žádné komentáře:
Okomentovat