2. kapitola
Pred štrnástimi rokmi
„Dan?“ skúsil, no nik neodpovedal.
„Dan, Dan, Dan, Dan, Daaan!“ vrieskal, poskakujúc a pravidelne klopkajúc na dvere od izby svojho staršieho brata.
Vedel, že sa tam zatvoril schválne, aby sa s ním nemusel hrať, ale to mal smolu.
Sľuby sa majú plniť.
„Ja viem, že si tam, počujem hudbu! Zem je už suchá! Vravel si, že keď vyschne zem, urobíme si bunker!“ nástojil, prstami vyťukávajúc rytmus do drevotriesky.
Počul zafunenie a potom zastonanie, než sa konečne dvere otvorili a jeho brat na neho hodil kyslý pohľad.
„Si tak otravná ploštica!“ Darmo sa tváril namrzene, videl ako sa snažil skryť úsmev. „Musím sa ešte niečo naučiť, krpec. Prečo nejdeš za dákym kamošom a nepobicykluješ sa tu na našej ulici? Pohyb je fajn,“ nahováral ho, kývajúc obočím, akoby ho to malo prinútiť chcieť sadnúť na bike.
„Ale ty si mi to sľúbil! Tak zdvihni tú riť a postav so mnou ten pojebaný bunker!“ Tak ako ocko položil ruky vbok a nakrčil zlostne tvár.
Dany sa na neho zamračil a pokrútil hlavou. Vyzeral smutný, keď ho chytil za ruku a potiahol k sebe.
„To slovo nemôžeš vravieť, je to veľmi špatné slovo, Teddy.“
„Ocko ho hovorí stále, keď od teba niečo chce.“ Jeho brat si odfrkol, sadajúc na päty, aby bol za rovno s jeho tvárou a štipol ho do špičky nosa.
„Ale on je už dospelý.“
„Tak potom ho budem môcť vravieť aj ja, až vyrastiem?“
Jeho brat sa zasmial, kriviac ústa nad jeho otázkou.
„No, vtip je v tom, že by to špatné slovo nemal vravieť nik, ale keď si veľký, môžeš si to dovoliť, lebo ti to už nemá kto zakázať. Aj keď jeho používanie naozaj nie je pekné. Skús zázračné slovíčko, čo nás naučila mamina a ja si s tebou tú skrýš v našom orgováne možno postavím.“
To bolo jednoduché a on sa na svojho veľkého brata usmial, žmurkajúc ako motýľ z rozprávky.
„Dany, prosím, prosím, pekne prosím, postavíš si so mnou ten bunker, čo si mi sľúbil?“
Rozosmial sa, berúc ho na ruky. „Ach, Bože, krpec, si neskutočný.“ Vtisol mu rýchlu pusu do vlasov a rozosmial sa ešte viac, keď sa snažil vymaniť z jeho silného zovretia.
„Nemôžeš ma bozkávať, nie som decko!“ Mlel sebou v jeho náručí a on si ho len pohodil až skončil na jeho ramene.
„Naozaj? Žmurkáš tu na mňa ako dáka princeznička, tak som si myslel, že by si chcel aj pusinku. Čo? Chceš ešte božtek, princeznička?“ provokoval, štekliac ho prstom na boku až sa zvýjal ako húsenica. „Chlapi nežmurkajú a nemaznajú sa. Teda, pokiaľ nejde o pekné dievča... v tedy musíš...“ smial sa na svojom vtipe, zhadzujúc Tadeáša za ruku a nohu na zem. „Teddy, nech už ťa nikdy nevidím znova na mňa používať rozkošnosť dievčatka, lebo ťa budem nútený ubozkávať do kómy.“
„Ale ty ma už nebudeš pusinkovať, to môže iba mamka. Ona nepichá a neslintá.“
„No hej, mamkine pusinky sú zatiaľ najlepšie, ale počkaj časom...“
Znova sa mu vysmieval, ale už to neriešil a potiahol ho von z izby.
„Ideme postaviť bunker, mami. Budeme na dvore, ak by si od nás niečo potrebovala!“ Kývol mamke na pozdrav a nepúšťal Dantonyho ruku. Bol starší, mal dlhé a silné nohy. Mohol mu ujsť.
Zbadal očnú výmenu medzi nimi dvoma, ale nevenoval jej pozornosť. Bol pre nich malé decko, ale to malo tiež výhody z ktorých rád ťažil. Vždy dostal čo chcel. A bolo jedno či žiadal matku, otca alebo brata. Bol ich maznáčik.
„Tak, musíme si pripraviť potrebné veci, krpec,“ zahlásil dôležito, keď stáli pri veľkej medzere medzi dvoma kríkmi orgovánu.
Až mu skrúcalo žalúdok zo vzrušenia. Hra s bratom bola vždy zábava.
„Musíš doniesť záhradné nožnice a dosky, aspoň zo sedem... možno viac, potrebujeme tú zámockú dlažbu, čo otec už nepotrebuje, máš to?“
Horlivo prikyvoval, opakujúc si zoznam, zatiaľ čo utekal do kôlne s náradím.
Bude to najlepší bunker. Kamoši mu ho budú závidieť.
Zatiaľ čo všetko navláčil k plotu sa Dan pustil do obstrihávania a zväčšovania medzere medzi kríkmi, aby tam mali miesto a on ho sledoval s metličkou v ruke, pripravený na jeho čas, aby mohol pozametať odstránené konáriky.
Dany pracoval rýchlo, ešte lepšie ako záhradník, ktorého otec sem tam najal, aby obstrihla kríky do pekných a pravidelných tvarov.
„Teraz vyzametaj a vylož toto tu. To bude podlaha, ja zatiaľ pripravím dosky na steny,“ nakázal mu a už sa aj púšťal do dosiek.
Vyzametať bolo jednoduché, ale upraviť dlažbu tak, aby bola správne poukladaná ako to videl robiť tých mužov zo stavebnej firmy a aby to aj pekne ukázalo už nie tak.
Najskôr skúsil šachovnicu, tak, ako to mali na chodníku, no to sa mu nepáčilo, potom šikmé čiary a nakoniec striedal kamene po dve šedé a dve oranžové, ale tiež to bolo špatné. Tak sa na koniec znova vrátil k tým šikmým čiaram, tie boli najlepšie.
„Čo tam, prosím ťa, čaruješ? Takto to nedokončíme ani o týždeň!“ Zrazu stál pri ňom a hodil na zem dosky s osekaným hrotom. „Budeš ich držať a ja ich vbijem do zeme.“
Poslušne prikývol, oprašujúc ruky do teplákov.
Práca im išla od ruky. Dan mu dokonca dovolil pár klincov pribiť, čo malo zostať ich tajomstvom. Vedel, že ak by sa mama alebo otec dozvedeli, že mu dovolil pracovať s náradím, hnevali by sa, ale on bol rozumný a bol si istý, že ak by sa preriekol jeho brat by sa s ním už nikdy viac nehral.
Práve pribíjal poslednú dosku tvoriacu stenu, keď sa otvorila brána a do garáže zamierilo otcove auto.
„Myslíš, že by mohol stavať s nami?“ spýtal sa Dantonyho, ktorý položil kladivo a skúšal, či je tam doska naozaj silno pribitá.
„Neviem Brum-Brum. Vieš, že keď príde z práce, je mrzúň. Daj mu čas na kávu a večeru. A potom sa ho skús spýtať. Teraz utekaj a dones tie mäkké štvorce, na izoláciu zvuku, my ich bude mať na zateplenie, aby ti sem nefúkalo.“
Poslušne sa rozbehol a ani mu nevadilo, že si z neho brat robí sluhu. Nakoniec, robí pre neho skutočný bunker.
„Aspoň zo deväť kúskov, alebo desať, urobíme aj dvere!“ kričal za ním ešte brat a on len zdvihol ruku, aby vedel, že ho počul.
„ ...hej, hej, blesk.“ Položil mu otec ruky na ramená, keď ho takmer zrazil pre obrovskú kopu veľkých, mäkkých štvorcov. „Kam to berieš?“ Ťukol prstom na vrchnú, narúšajúc biednu rovnováhu a všetky sa mu vysypali po podlahe dielne.
„S Danym si robíme bunker, a on povedal, že to potrebujeme, aby nám tam nefúkalo, vieš?“ Pozbieral ich, znova s nimi balansujúc už otcovi nevenoval pozornosť.
„Ak by ti povedal skoč do studne, skočíš? Čo som vravel o tom, že mi sem nemáš liezť?“
Odul ústa a skúsil smutný pohľad. No tento krát to nepomáhalo a otec sa tváril rovnako namosúrene.
„Bol tu predsa Dany. Ty si povedal, že sem nemám ísť sám. A...“
„Je tu teraz niekde? Lebo ja ho vidím pri plote.“ Venoval na ten smer jeden ešte zamračenejší pohľad a vzal mu z rúk tie penové latky.
„Oci, nebuď na neho zlý. Len som ho poprosil a on mi chcel urobiť naozaj špičkový bunker,“ prosil, keď spoznal ten pohľad, keď ho Dany niečím naozaj nahneval.
„Čo si si, kurva tam, myslel? Robiť mu bunker v plote z orgovánov a priamo do ulice? Vieš ako hnusne to teraz vyzerá? Si úplne vypatlaný?“ Hodil všetky penové štvorce na zem a zaťal päste až sebou Dan mykol a Ted mal na krajíčku.
Nikdy ich nebuchol, ale zakaždým sa bál, že by mohol.
„Oci, je to moja vina. Ja som ho chcel tu!“ zapišťal, ťahajúc otca za spodnú časť saka, no on ho úplne ignoroval.
„Máš pomaly osemnásť, mal by si mať viac rozumu ako sedemročné decko!“
„Mrzí ma to, otec. Naozaj ma nenapadlo, že by to mohol byť taký problém. Tá kovaná brána je dosť vysoká a mrežovanie hrub...“
„Mlč! Zavri už tú tvoju špinavú, klamársku hubu! Buď aspoň taký chlap a priznaj si, že si zlyhal, urobil chybu a nehľadaj výhovorky. Vieš ako nenávidím, keď to robíš!“
Bolo mu smutno a cítil sa vinný. Ak by brata neprosil, nemal by teraz zle a otec by na neho nekričal. Ale ako vždy, myslel na seba a nie na dôsledky ktoré si odnesie jeho brat.
„Prepáč.“ Prestúpil z nohy na nohu a nesmelo pozrel otcovi do očí, vyhýbajúc sa tomu Tedovmu, ktorý mu musel vypaľovať do čela dieru.
„Mám to dať preč? Zrútiť?“ navrhol, až teraz venujúc ľútostivý pohľad svojmu malému bratovi, ktorý sa ani nesnažil skryť sklamanie.
„Pracovali sme na tom celý deň, Dan! Nemôžeš to zničiť! Oci, povedz mu, nech to nerobí!“
Otec mu pokojne prehodil ruku okolo ramien a potiahol si ho k telu venujúc mu jeden upokojujúci úsmev.
„Nezúra ti to, neboj, Tadeáš. Dokončí to... sám, zatiaľ čo my sa zahráme Investora... A nepôjde do domu, kým ti ten domček v orgováne nedokončí.“
Šťastím sa zachichotal, skackajúc ako malé kozľa, zubiac sa na Dana, ktorý mu tiež venoval jemný úsmev.
„Supiš, mohol by si sa k nám pridať, oci. Aspoň, by sme mali skôr hotovo a mohli si zahrať tú hru, čo chcel Dany spolu dlhšie.“
„Nie, Tadeáš. Pôjdeš so mnou dnu, okúpeš sa a potom sa spolu zahráme. Dantony to musí dokončiť sám. Aby sa naučil, že ak sa chce dotýkať mojich vecí, potrebuje môj súhlas. Mohlo sa ti tam niečo stať, rozumieš?“
Prikývol, smutno pozerajúc do Danyho tváre, ktorý sa na neho stále rovnako jemne usmieval. A on sa vtedy naučil, že ten úsmev je vlastne tá najsmutnejšia grimasa, skrývajúca obrovskú bolesť.
Bol to hrozný trest. A vedel ako sa jeho brat musí trápiť.
Keď raz otca nahneval, zobral mu na celý deň autíčko na diaľkové ovládanie. Tak rozumel jeho smútku. Dan nerozprával o ničom celý týždeň, len o hre, čo hral u kamaráta. A teraz, keď ju mal konečne doma a nemohol ju hrať, musel naozaj chcieť plakať. On plakal skoro dve hodiny, kým pochopil, že ocka neobmäkčí a to autíčko späť nedostane.
Vedel, že nemá zmysel otca prehovárať, iba brali Danovi čas. Možno ak by si pohol, stihol by to dokončiť kým, skončí s kúpaním a večerou. Možno by sa dnes mohol kúpať dlhšie. To bolo to najmenej, čo mohol Pre Dana urobiť. Veď sa na neho ocko hneval iba kôli nemu.
****
Nestihol to.
Matka mu vodu dokonca raz dopúšťala, no druhýkrát už nesúhlasila. A tak sa nedalo nič robiť. Zjedol chlieb so šunkou a čerstvou uhorkou, sledujúc z kuchyne cez okno svojho brata, ktorý pobehoval po dvore a stále niečo špekuloval.
Čas postupoval, vonku sa už zvečerilo a on sedel otcovi na kolenách, kupujúc matkin podnik, lebo nemala dosť peňazí na zaplatenie poplatku, keď sa jej panáčik postavil na ich továreň na výrobu topánok, a jeho brat sa stále nevracal.
Videl mamku ako tiež stále pokukuje, či sa neobjaví konečne vo vnútri a nespokojne si povzdychla zakaždým, keď zistila, že tam nie je.
„Samuel, prosím. Je vonku od druhej. Zavolaj ho dnu. Potrebuje sa najesť, umyť a pripraviť na zajtra do školy.“ Prosila ho matka, no otec len ďalej počítal políčka na hernej doske, mrmlajúc si po každom ťuknutí plastovou figúrkou.
„Musí sa naučiť, že za chyby sa platí. Vedel, že tam nemá liezť ani jeden z nich a pošle tam malé decko. Čo za rozumného dospelého človeka pošle do dielne plnej nebezpečných náradí sopľa? Potrebuje príučku a nabudúce si dvakrát rozmyslí, či poruší moje pravidlá.“
„Nerozprávaj o ňom ako o tom najhoršom decku na svete. Je to dobrý chlapec! Má výborný prospech, dochádzku, je poslušný. Poslúchne každý, aj ten najhlúpejší, príkaz čo mu dáš. Neodvráva. Robíš mu to len pre to, lebo môžeš. Nevychovávaš, tyranizuješ ho! Ak by si s Tedym postavil ten bunker ty, tak ako si mu sľúbil, nemusel žiadať jeho brata a bol by tam, kde by ti nezavadzal! On sa len postaral o to, aby tvoj mladší syn nemusel čakať na tú hlúpu skrýš večnosť. Prestaň mu ubližovať, on za nič nemôže!“
„Ak sa ti nepáči zbaľ sa a choď! Ale postarám sa aby si Tadeáša už nikdy nevidela. Tak si to dvakrát rozmysli.“
Už sa mu nechcelo hrať. Celý čas nemal chuť. No teraz, keď otec vrčal na mamku, už vôbec nechcel.
„Mami, prečítaš mi rozprávku? Už chcem ísť spať.“ Zaklamal, hrajúc zívnutie a zdvihol ruky, pýtajúc sa na tie jej.
Vedel, že už je veľký na ruky, ale chcel mamku objať. Otec sa vždy vyhrážal, že ho vezme od nej preč a ona bola potom tak smutná, že sa mu z toho chcelo plakať.
„Zostaneš dnes spinkať so mnou?“ šepkal, keď si položil hlavu na jej rameno a vychutnával si jej krúživé hladkanie na chrbte.
„Macík, si už veľký na spinkanie s mamkou,“ usmiala sa mu do líca a v tisla malú pusu.
Nasilu zakašľal, omotávajúc ruky okolo jej krku ešte silnejšie.
„Ja si myslím, že na mňa niečo lezie. Bolo by najlepšie, ak by si pri mne zostala, ak by som náhodou dostal horúčky, alebo tak. Vieš...“ skúšal vyjednávať za čo si vyslúžil mamkin tichý smiech, ktorý cítil vo vlasoch.
„Ach, ty môj malý mudrlant. Aký by som to mala život bez teba?! Zostanem iba pokiaľ nezaspíš. Áno?“
Prikývol úplne spokojný s tým, čo ponúkla.
Trvalo tri rozprávky o psíčkovi a mačičke než počul buchnutie dverí a postrehol maminkine tiché vydýchnutie. Chvíľu mlčala počúvajúc, no nakoniec pokračovala, a aj keď sa nedostali k jeho obľúbenej časti o tom ako piekli tortu, zaspal.
Zobudil sa na tiché dohadovanie. Mama a otec boli zrejme vo svojej izbe a pokračovali v tom, čo začali v obývačke.
Chvíľu ležal než nakoniec nevydržal, vzal krabicu od hry, čo otec položil na jeho písací stolík, a po špičkách sa vykradol o jedny dvere ďalej.
Neklopal, len sa potíšku vkradol dnu, šepkajúc meno brata.
Tak, ako si myslel nespokojne zahundral, nech vypadne a lampu, ktorú mal do teraz zažatú, vypol.
„Dany, chcem sa s tebou zahrať,“ šepkal a zašramotil s kartičkami a panáčikmi v krabici.
„Nemal si dosť s fotrovcami? No tak, Brum – Brum, bež spinkať. Zajtra sa s tebou isto zahrám. Sľubujem."
Jeho oči si už za tú chvíľu na tmu navykli, takže nemal problém pomaly, opatrne dôjsť až k jeho posteli a vyštverať sa k nemu, pricápajúc sa na jeho chrbát.
„Mám ťa rád, Dantony. A otec je to špatné slovo, čo si mi zakázal hovoriť.“
Mohol cítiť jemné otrasy jeho tela a tichý smiech.
„Nemôžeš o svojom otcovi tak rozprávať, veď ani nepoznáš význam toho slova,“ upozorňoval, preťahujúc si jeho malú ruku okolo svojho pása.
„A keď ho budem poznať?“ spýtal sa, preplietajúc si s ním prsty.
„Tak to už bude potom iné. Ale aj tak to nie je pekné slovo a nemal by si ho hovoriť.“
„Poď sa so mnou hrať, a ja ho nebudem hovoriť,“ ponúkol, preliezajúc ho, aby mohol byť tvárou k nemu.
„Si synom svojho otca. Vyhrážanie a vydieranie ti ide ako by sa pre to narodil.“ Načiahol sa po nočnú lampu a nachvíľu ich oboch oslepilo svetlo.
„Netvár sa Dan. Viem, že si bol smutný, že si si nezahral. A máš ma ešte o miliónkrát viac radšej ako si už mal. Lebo som si s tebou prišiel zahrať,“ rýpal, nechajúc sa Dantonym štekliť.
Vedel, že bol smutný a on bol tiež.
„Jasné, že ťa mám rád, ty ploštica. Tak poď priprav sa na prehru. Dostanem aj tvoje gate!“ vyzýval ho no stále neprestával prstami dobiedzať do jeho bokov.
„... och, nie, nie, prosím. Pocikám sa. Dany, prosííím...“
„Pšššt, ticho, lebo na nás prídu a obaja skončíme s domácim vezením... Musíme byť ako myšky. Podaj už tú srandu, rozložíme si to na posteli.“
Žádné komentáře:
Okomentovat