Čierny vlk - 43. kapitola

43.KAPITOLA

Nemohla som zaspať, fakt, že to nebol Erik mi tak úplne nepomohol. Nebola som si celkom istá, či je lepšie, že sa nám tu špacíruje dáky upír.

Chlapci tiež boli toho názoru a tak bolo ticho  v pravidelných intervaloch prerušované dusotom Romanových tláp, ktorý si dával kolečká okolo domu, keďže Tom musel trošku pospať a ráno ho čakala znova stráž.

Nebolo to tak, že by som im neverila, ale Patrik bol Patrik, proste som v neho mala vždy dôveru, čo sa týkalo môjho bezpečia. A teraz som mala čakať ešte noc a deň. Neuveriteľne dlhá doba.

Venovala som pohľad malej rolničke zavesenej na kľučke okna a usmiala sa. Ak by sa niekto chcel dostať do mojej izby, vedela by som to. 

Skutočnosť, že ak by to bol krvilačný upír, tak mi je tá hlúpa, cinkavá vec k ničomu, som sa snažila ignorovať a navodiť si pocit bezpečia.

Moja cesta viedla k PC stolíku, nemala som v pláne zostávať pri ňom a už vonkoncom čumieť cez okno.

 Bola som ako malá, ja viem, ale posteľ bolo bezpečné miesto, kam strašidlá nikdy nesmeli a ja som  sa v to snažila  veriť aj teraz.

Keď som bola malá a mala pocit, že je v izbe strašidlo, vždy som sa natisla až k stene zakryla sa prikrývkou, že mi trčali iba oči a verila v to, že na posteľ sa nedostane. 

Vkĺzla som pod paplón a zapla svojho nového miláčika s logom uhryznutého jabĺčka a moja cesta neomylne viedla na sociálnu sieť, môjmu srdcu najmilšiu.

Samozrejme, že mi Kris neodpísala, bola skutočne naštvaná a mne bolo do plaču. Skôr, ako som si to stihla uvedomiť, som revala a svoj bôľ som znásobovala prezeraním si našich spoločných fotiek, čo mala na svojom profile zverejnené.

No áno, niektoré takto nariekajú nad stratenou láskou, ja nariekam nad kamarátkou, ktorú som stratila pre svoju prílišnú angažovanosť. Mala som to nechať tak, Patrik mal pravdu, teraz som mohla vedieť ako sa má a ako sa má zrnko v jej brušku.

 Namiesto toho plačem nad fotkami z našej spoločnej minulosti.

Šuchla som sa úplne do ľahu a noťas si položil na matrac. Otočila som sa k nemu na bok a listovala v našich spomienkach, zachytených na fotkách. 

Už som nemala ani odvahu jej písať, na ploche sa mi ukázala nová fotka jej zrnka a ja som iba prasproste označila, že sa mi páči jej nová titulná fotka, tak ako to označilo ďalších tridsať ľudí, s ktorými si v podstate nenapísala nikdy viac, ako pár viet. A mala ich medzi priateľmi len preto, že nevedela odignorovať ich žiadosť.

Zavŕzanie mojej PC stoličky ma vytrhlo zo spánku a ja som nadskočila, hladiac do tmy.

 Vysoká postava sa postavila a ja som podvedome sunula svoje telo viac do matraca. Pohľad mi strelil k dverám, pás svetla bol preč, boli zatvorené a ja som chytila hysák. V izbe bola tma ako v prdeli a ja som mohla len sťažka sledovať siluetu muža, blížiaceho sa ku mne.

„Hoj, kotě, chýbal som ti?" Smiech v jeho hlase ma prinútil povytiahnuť kútiky úst do hora. 

Bol to on, ten ťulpas sa rozhodol priviesť mi infarkt v osemnástom roku môjho života.

Načiahla som sa po zapínaní nočnej lampy, no on mi ruku zastavil takmer pri cieli a šuchol sa ku mne, skrývajúc tvár v mojom krku. 

Cítila som jemné riasenie jeho tváre a môj dych sa zadrhol. Jeho pokožka mi pripadala rovnaká, ako babkina, vždy keď som sa s ňou objímala a tisla tvár k tej jej.

Všimol si moje nepravidelné dýchanie a len si vzdychol, odťahujúc odo mňa tvár.

„Chvíľu potrvá, kým to budem zasa ja, zatiaľ by som bol rád ak by si nezažínala," šepol, stále držiac pery ďaleko od mojej pokožky.

„Mne to nevadí, aspoň budem vedieť ako sexy budeš ako dedek," zavtipkovala som, no on znova len povzdychol.

„Budem rád, ak sa k niečomu takému prirodzene dopracujeme." Bol vážny ako prd v gatiach a ja som sa zamračila do tmy.

„Nemrač sa, Em!" Vtisol mi bozk do dlane a ja som pochopila, že je niečo zle, bol tak strohý a odmeraný až chladný.

„Deje sa niečo?"

„Okrem toho, že sa tu špacírujú upíri pod tvojím oknom počas moje neprítomnosti? Nie, naozaj nič vážne," podráždene si vzdychol a jeho telo sa napälo.

„Som okej, ako vidíš a boli tu aj Tom s Romanom. Nemusíš si vyčítať nič." Snažila som sa ho povzbudiť, no nezabralo to, jeho dlane zovreli moju tvár a ja som mohla vidieť zlato osvetľujúce tmu jeho očí v šere izby.

„Nič? Mal som byť tu, namiesto toho som sa hral na Boha času. Mohol som tým sukám pokrútiť krkom alebo by možno ani nemali dosť odvahy sa priblížiť k môjmu domu, ak by vedeli, že som doma. Neviem a ani nechcem pomyslieť, ak by sa ti niečo stalo, Emília. Tak mi nehovor, že si nemám čo vyčítať, sľúbil som ti, že sa budem aspoň istý čas držať bokom a nevydržal som ani prekliaty týždeň." Jeho hlas bol unavený a myslím, že z únavy mlel z cesty. 

Potreboval sa vyspať.

„Máš odpustené a teraz si pospi. Zajtra sa porozprávame," prikázala som zmierlivým, no autoritatívnym hlasom a stiahla si jeho hlavu na svoju hruď. 

Povzdychol si a ja som prstami prechádzala po jeho vlasoch, spánku až k sánke a znova späť. 

Bol tak  nádherný pocit mať ho doma. Moja duša plná niečoho a nech som sa snažila nájsť pre seba ten správny výraz, nešlo to. Proste nemohlo byť nič krajšie pre mňa, ako držať ho, cítiť.

„Posledné noci nespávam dobre, myslím, že je to tou únavou. Som  tak vyčerpaný, až sa mi nedá zaspať," sťažoval sa a ja som sa usmiala, bozkajúc ho na čelo, kde som pocítila pár riasení pokožky.

„Zakazujem ti pokúšať sa čo i len raz niekedy zasa o tie hlúposti s časom. Doteraz fungovali tie lenivé mrchy aj bez toho, nechcem, aby si sa mi úplne položil," šepla som mu do čela a vtisla mu bozk. „A teraz sa uvoľni a uvidíš že za chvíľočku budeš búvať ako mimino." 

Prikývol a prehodil cezo mňa ruku a jeho tvár sa ešte viac zatlačila do môjho náručia.

„Chýbala si mi," šepkal ospalo a ja som len  na neho šikla  nech mlčí a sústredí sa na spanie.

 Musela som sa o neho starať, veď som predsa jeho žena.

Nebolo samozrejmosťou, že sa Patrik sťažoval. 

Vlastne, on sa nesťažoval nikdy. No teraz bol ako malý chlapec, prosiaci o trošku nehy a myslím skutočnej, nie tej na ktorú som sa tešila a ktorú som tak milovala. 

A tak som ho hladkala po vlasoch a po tvári, ktorá sa doslova pod mojimi prstami stávala znova pevnou a pružnou.

Vtisla som mu ďalší malý bozk do jeho vlasov, ktoré už boli kratšie tak, ako som si pamätala. 

Spal, ani sa nepohol. Jeho dych bol slabý, až som naozaj chvíľu dostala strach, či neprestal dýchať.

 Jeho ruka, ktorá sa okolo môjho tela zatiahla pevnejšia ma presvedčila o funkčnosti jeho pľúc.

Prehodila som nohu cez tie jeho a on zamľaskal, skĺzajúc rukou z môjho pásu nižšie. Zahákol si ruku v ohybe môjho kolena a jeho dlaň skĺzla pod malé šortky, v ktorých som spala. Pokrývajúc svojou dlaňou celú polku môjhho zadku.

„Tak hebká," šepkal, palcom láskajúc ohyb stehna a zadočku a ja som musela vynaložiť všetku svoju pevnú vôľu a lásku k nemu, aby som nebola sebec a nezobudila ho pre trochu láskania.

Upíri potulujúci sa v okolí nášho domu mi boli u prdele, bol pri mne, čo znamenalo, že som v bezpečí a ja som sa s kľudom svätca, so zavŕtaným nosom v jeho vlasoch, snažila zaspať.