čtvrtek 19. ledna 2017

Čierny vlk - 44. kapitola
















44.KAPITOLA




Jeho potreba byť mojkaným pre únavu a možnú slabosť a ubolenosť boli plným a kvalitným osemhodinovým spánkom v prach a ja som mala zasa späť svojho blbca v plnej kráse, aj keď  trošku šmrncnutého stihomamom.

 Jeho utkvelé predstavy Erika, číhajúceho v okolí, ma desili. Nie preto, že by tu Erik mohol byť, skôr som mala strach, aby Patrikovi nehrablo.

 Veď predsa vedel, že to bol upír, čo bol pred mojím oknom, respektíve pod ním.

No on stále tvrdil, že ho cítil, že má smrad jeho kože vpálený v čuchových receptoroch. 

Tak som skončila ako väzeň, zatvorená v dome bez možnosti ísť čo i len na dvor bez dozoru jeho alebo Romanovho. Čo bolo pekne uletené.

 V škole sa správal ešte viac paranoidne ako doma. 

Čakal ma po každej hodine a spolu sme trávili čas na chodbe pred mojou triedou. Nemohla som sa sťažovať, bolo fajn mať ho pri sebe. Ale naozaj som mala strach, že mu zahrabe, alebo proste už nebudeme mať čo rozprávať a naše trávenie spoločného času sa stane rutinou školského týždňa.

Cez víkendy doma takmer nebol, naháňal sa po okolí a vymýšľal ako vyláka neexistujúceho Erika. 

Mňa nechával doma pod dozorom Romana alebo jeho brata, v ktorého, aj napriek jeho nízkemu veku, vkladal neuveriteľnú dôveru. 

Vraj si počínal na ich spoločnom výjazde naozaj dobre a sám sundal dvoch upírov a ani jeden z nich sa k jeho krku nedostal, čo bolo pre také mladé vĺča naozaj prejavom šikovnosti.

Samozrejme, Tom nebol Patrik, a tak sme si ich výjazd z jeho pohľadu museli vypočuť minimálne stokrát. 

Najčastejšie sa tým oháňal, keď Roman vyjadril pochybnosť o schopnosti ochrániť nás, ak by sa tu objavil viac ako jeden upír.

Patrik odchádzal vždy skoro ráno a vracal sa v noci. Vlastne som si ani nepamätala, kedy si do postele vliezol a kedy z nej vyliezol.

Trvalo to už dva týždne a on stále viac šalel. 

V škole sa s ním už nebavil ani Igor a proste sme všetci štyria sedeli pri mojom vyvrheľ stole a sledovali jeho pohľad, kmitajúci po miestnosti jedálne.

 Jeho noha si žila vlastným životom a ak by ho videl zdravotný pracovník z protidrogového oddelenia, isto by si myslel, že má v sebe dávku pervitínu. Ten jeho zlozvyk bol vygradovaný na maximum.

Zatlačila som mu na koleno a on sa na mňa zamračil, jeho dlaň zakryla tú moju a jemne mi ju stisol.

„Okej?" Skúsila som sa na neho usmiať, no jeho tvár sa skrivila a ja som sa prikrčila pod zvukom vŕzgajúcej stoličky, ako prudko vstal. 

Naozaj neviem, čo som si myslela, že by ma bol udrel? Nemožné...

„Dopekla, nie! Nedarí sa mi ho, kurva, nájsť! A namiesto toho, aby som toho prekliateho bastarda hľadal, musím sedieť tu a tváriť sa aký vzorný chlapček som a plním si tú skurvenú školskú dochádzku. Nie, Emília, nie je to okej!"

 Ľudia sa na nás obzreli a zvedavo si náš stôl prezerali.

„Patrik, prosím upokoj sa, áno? Ľudia čumia, nemusia vedieť, veď ty vieš čo," šepkala som a  ťahala ho, aby si späť sadol, no on len pokrútil hlavou a vtiahol si ma do náručia.

„Nechcel som kričať, kotě, ja len, cítim sa bezmocný, potrebujem si byť istý, že si v bezpečí a kým sa tí dvaja potulujú po svete, nikdy to tak nebude." Ískal mi vo vlasoch.

Dvaja? 

Teresa na nás hľadela a Igor si uvoľnil hrdlo, upozorňujúc Patrika na svoju prítomnosť.

„Brácho je prič, mněl by ses uvolnit, jasné? Blíži se Valentín, možná by ste chtěli s Em podniknout něco hezkého, dej si pauzu, ten zmrd ti neuteče."

„O tom sa s tebou budem baviť, keď bude dáky psychicky narušený vlk chcieť tvoju holku pre seba, teraz drž hubu a krok, Igor," vrčal, no nakoniec si sadol a mňa stiahol do svojho lona.
  
„Budeš doma a ani sa nepohneš, bez Toma alebo otca ani na dvor, rozumieme sa?" Jeho inštrukcie boli otravné a mňa naozaj vytáčalo, že sa ku mne choval ako k hlupani, ktorá je nesvojprávna.



                           ****
Náš spoločný čas, ktorý sme pred tým doma trávili mojkaním a škádlením sa zmenil na psycho ukážky z filmu Disturbia, už mi chýbal len ten blbý náramok na nohu...


Znova sa chystal na pátraciu misiu po  nikom a po  ničom a mne ledva venoval pohľad.

„Môžeš s tým prestať, prosím ťa? Chováš sa ako psychopat, uvedomuješ si to? Skús sa na mňa aj niekedy aspoň usmiať, či už aj to si zabudol?!" vyprskla som, sácajúc do neho.


Jeho ruky zovreli moje zápästia a vtlačil ma do steny pri vchodových dverách.

„Emília, ja teraz naozaj nemám náladu sa smiať a škeriť, ty nemáš potuchy o čo tu ide, nemáš šajn, v akom si nebezpečí, dopekla, ja nechcem skončiť ako Adam, nechcem ťa vidieť mŕtvu, kurva!" Oprel sa čelom o moje a pomaly sa nadýchol, šúchajúc nos o ten môj.

„Ľúbim ťa, láska, jasné? Odpusť, ak ti to teraz nedávam dosť jasne najavo, ale ako náhle vyriešim tento problém bude to ako pred tým, áno? Ty ani nevieš, ako som to všetko posral a teraz to musím dať do poriadku, skôr ako sa k tebe dostanú, skôr ako ťa nájdu, či už jeden alebo druhý."

Unikalo mi niečo? Muselo, lebo môj chlap trepal dve na tri a ja som si nebola istá, či mu už načisto nehrablo z toho strachu o mňa.
„Dvaja? Nerozumiem ti, Patrik."

Iba si vzdychol, prehrabujúc si vlasy a uprel na mňa ten svoj čierny kukuč s previnilým výrazom tváre, kedy sa prekecol a vedel, že mi to bude musieť vysypať, lebo inak to budem ja, čo vnesie tichú domácnosť do nášho vzťahu.

„Nepovedal som ti všetko, teda, povedal, ale niektoré veci, sa mi nezdali dôležité."

„Patrik!" napomenula som ho a on sebou mykol.

 Nestávalo sa často, že by sebou trhal, síce posledné dni to bol jediný dôkaz toho, že vníma a je pri zmysloch. Keď sebou mykol pri mojom hlasnejšom oslovení.

„V tom Poľsku, to dievča," vzdychol a odtiahol ma na gauč do obývačky, „malo priateľa, teda myslím, že boli druh a družka, bola mladá, nemohla mať viac ako pár mesiacov po premene, takže sa asi premenila, kvôli nemu, aby mohli byť spolu.   Myslím, že si prišiel po pomstu. Nemôže vedieť, že si moja, že k sebe patríme, ak by to vedel, šiel by po tebe. Potrebujem, aby si zostala mimo, aby o tebe nemal ani poňatia, pomstil by sa cez teba, zub za zub..." Jeho hlas sa zlomil a jeho ruky zovreli tie moje.

„Potrebujem aby šiel po mne, ja ale teraz naozaj neviem, koho mám hľadať skôr, toho prekliateho, chorobomyseľného vlka, alebo upíra. Pri Erikovi ide o osobné pohnútky, on pre teba ani tak neznamená nebezpečie, nie pokiaľ sú pri tebe otec a Tom je to osobné, siahol na teba a ja som, dopekla majetnícky, si moja a nik na teba nemôže siahať a už vonkoncom ti ubližovať. Pri tom prekliatom upírovi, je to ťažšie, je dobrý v tom čo robí a ženie ho presne to, čo ženie mňa proti Erikovi. Pomsta, túži mať ruky špinavé mojou krvou..."

„Nechoď Patrik," vyhŕkla som  pritisla si jeho ruky k hrudi. „Nechcem aby ti ublížil, musíš ostať doma, áno? Pri mne, v bezpečí, musíš ma poslúchnuť!" naliehala som.

Naozaj som mala o Patrika strach, ak bol ten upír naozaj posadnutý pomstou, nebolo nič, čo by ho zastavilo. Videla som Patrika a vedela som, čo taká túžba dokáže urobiť.

„Musím, Em, potrebujem ich dostať skôr, ako sa dostanú k tebe alebo k našej rodine dosť blízko na to, aby nám ublížili."

„Tak nezostaneš? Ani keď ťa poprosím? Ale čo som vlastne čakala, ty vždy a vždy budeš voliť krv, tak si choď!" Kývla som rukou a odsadla si od neho ďalej.

„Em? No tak, veď som ti to teraz vysvetlil, prestaň sa mračiť, jasné, nechcem zasa odchádzať rozhádaný!"

„Ja zasa nechcem, aby si vôbec odchádzal, chceš ma chrániť? Chceš chrániť rodinu? Zostaň tu! Sám si vravel, že na Adamovom mieste by si ma nikdy nenechal samú a pozri sa čo robíš! Nechávaš ma samú aj napriek tomu, že ťa prosím, aby si ostal."

Bolesť v jeho očiach bola ako facka, vedela som presne, že jeho morami sú obrázky mŕtvej Kris, no namiesto nej som tam ja. Vravel mi to, preto som chcela aby ostal. 

Nie preto, že by som sa bála o svoj život, nie preto, že by som nedôverovala ďalším dvom vlkom v mojej rodine. Proste som len chcela, aby bol tu a videl, že som ok, že mi nič nehrozí a mohol ten svoj program "ochrana svoje družky" na čas znova schovať do šuplíka a my sme sa mohli podpichovať a dohadovať a navzájom si dvíhať tlak na tristo uštipačnými poznámkami alebo príjemnejšou činnosťou. 

Možností bolo toľko...

Iba sa na mňa ľútostivo usmial, vtisol mi bozk do vlasov a odpravil svoju peknú svalnatú prdel k dverám.

„Nad ránom som doma, nečakaj ma."

„Skončila som s  tebou, ty krvilačná beštia!" Vystrela som prostredník a on na mňa žmurkol a na perách mu pohrával úškrn, ktorý sa iba ťažko dal nazvať úsmevom.

„O tom rozhodnem jedine ja, kotě, si moja a ja rozhodnem o tom, kedy a či to skončí."

Uškrnula som sa do dverí za ktorými sa stratil. 

Vedela som to, nemusel to vravieť, mal ma v rukách skôr, ako som si to ja sama uvedomila.

 So skutočnosťou, že feministka Emília vo mne na mňa kričala nech sa pozviecham a správam sa ako dievča z pred pár mesiacov som nemala silu bojovať.

Teraz som zúrila, že naozaj odišiel a nebol schopný ostať aspoň jednu prekliatu noc.

 Chcela som len zaspať a zobudiť sa v jeho náruči, tak, ako tomu bývalo pred tým, tak ako po tom túži snáď každé dievča na svete.