úterý 24. ledna 2017

Čierny vlk - 46.kapitola









46.kapitola

Bolo to oficiálne, bola som bez najlepšej priateľky.
Bola to náhoda, nie úplná, samozrejme. Proste som sa raz večer asi týždeň po Valentíne prihlásila na jednu zo sociálnych sietí a chcela som vidieť, ako sa Kris a jej krpčekovi darí.

Prekvapilo ma, že mi na ploche nevyskočilo nič od nej, ani len písmenko a to ona bola jednou z tých ľudí, čo sa zverovali aj s blbosťami typu "dobre som sa vysral". 

Vešala tam všetko a aj keď som jej veľakrát vravela, že sú to zbytočnosti a ja by som si tam nikdy status typu: obed sa mi podaril, nedala, vravela, že od čoho tam potom tá možnosť je. Treba ju využiť, a že jej statusy asi nie sú taká blbosť keď má toľko komentov.

Ach,  proste adolescent...

No tento krát tam nebolo nič a tak som ju skúsila vyhľadať.

Do môjho srdca sa zabodla mačeta turka so zahnutým pol mesiačikovým hrotom a ešte sa vo mne zašpárala, keď sa mi na lište dobromyseľne ukázala ponuka pridať k priateľom. 

Musel ma trafiť šľak a som v pekle, za všetko, čo som v živote vyviedla, lebo neexistovalo iné rozumné vysvetlenie, prečo ma moja sestra odstránila zo svojich priateľov.

 Veď som bola prvý priateľ, ako v živote, tak na tej prekliatej sociálnej sieti.

Tá bolesť, čo trovila moje vnútro by sa kľudne mohla rovnať bolesti, keď mi Erik jebol po papuli... nie, Erikova rana nebola dosť, nič nemohlo bolieť tak ako toto zistenie. 

Moja kamarátka, sestra, spriaznená duša, ma od seba odstrihla a ja som s tým nemohla nič urobiť!

Zvalená na svojom PC stole som medzi vzlykmi stláčala f5 dokola a dokola, no po opätovnom načítaní tam stále bol ten istý výsledok, mohla som jej poslať žiadosť...

„Lili, preboha, si v poriadku?" Patrikov hlas ma vytrhol z môjho záchvatu poškodzovania tej malinkej klávesy a ja som sa mu vrhla do náručia. 

„Ona... si... ma... ma... od... odstrá... z priate... priate..." fňukala som a ukazovala prstom na vinníka.

 V tomto prípade na môj Aplíček. 

„Musíš sa ukľudniť, maličká, nič ti nerozumiem..." Uhládzal mi vlasy svojimi veľkými dlaňami a nútil ma, aby som sa na neho pozrela. 

Pomohlo to, trošíčku, pohľad do tej čierňavy ma vždy trošku pozviechal.

„Kris, ona si ma odstránila z priateľov," vysypala som zo seba rýchlo, aby mi ďalší nával sĺz, čo sa blížil, neukradol schopnosť reči.

„Vždy som tvrdil, že je to hlúpa detinská dora a nikdy som nerozumel, prečo sa s ňou priatelíš, rovnako ako s jej trapkom," vrčal, ťahajúc ma na posteľ.

„Neobúvaj sa do nich, Patrik, sú to moji priatelia!" Strčila som ho od seba ďalej a on s roztvorenou náručou zostal na mňa civieť. 

„Em, na mňa sa nehnevaj, prosím. Ja som tu pre teba, je mi ľúto, že je Kika taká hlúpa a nechá vaše priateľstvo tak, len pre to, že si sa snažila pomôcť, ale ja ti naozaj nechcem zle. Poď ku mne!" Jeho veľké ruky ma znova zovreli a ja som si na jeho ramene pofňukávala. 

„To som to naozaj tak posrala? Prečo mi to urobila, Patrik? Čo si bez nej počnem?"  

„Máš ešte mňa, maličká, nezabúdaj, že aj ja som tvoj kamoš," šepkal mi do krku a jeho mäkké pery sa mi vtisli do kože. 

„Patrik, prosím, ja teraz naozaj nemám náladu na vtipy, predstav si, že prídeš o Igora, hm, čo by si robil?" Zatlačila som do jeho ramien a on sa na moje prekvapenie hneď odtiahol. 

„Len som chcel zmeniť smer tvojich myšlienok, nenávidím, keď si smutná, Em a už vôbec keď plačeš. Kika je hlúpe, rozmaznané decko. Zmietané tehotenskými hormónmi a ver, že keď sa uvedomí, bude ťa prosiť, aby si jej odpustila. Človek bez teba nevydrží dlho, si úžastný priateľ a vyvolávaš závislosť, mačiatko." Hladil ma prstom po spánku a zastrkával vlasy za ucho. 

Bolo to tak pekné a nežné gesto. A ja som ako skutočné mača privierala oči pod jeho nežnou starostlivosťou.

 Znova som sa rozrevala, nemohol to pochopiť, Kris bola mojou sestrou. Príval sĺz ma zadúšal a nenávidela som sa za to, mala by som byť nahnevaná na to dievča a zúriť, porozbíjať pár vecí.

Odtiahol ma od seba  a prudko vstal. „Takto to nejde, ja sa s ňou musím porozprávať, nemôže ťa takto trápiť pre takú blbosť. Niekto tomu rozmaznanému decku musí otvoriť oči!" zúril a vypochodoval z mojej, našej, izby do svojej.

„Patrik, čo chceš robiť? Neskús jej volať, jasné? Ja sa jej nebudem doprosovať, ak ma už nechce tak nech..." zmĺkla som, keď sa predo mnou objavil Patrik so spokojným úškľabkom. 

„Toto je moje dievča, nebudeš predsa nariekať, pravda. Poď pôjdeme sa prejsť, vonku je vcelku pekne." 

Otvoril moju skriňu a začal z nej vyhadzovať svetre a teplé mikiny.

„Čo to robíš, Patrik? Ja potom ten bordel upratovať nebudem, je ti to jasné?" hromžila som a snažila sa tie hlúpe handry poskladať. 

„Chcem ťa vziať na jedno miesto a je to v lese, tak aby ti nebola zima," informoval ma s hlavou stále v mojom šatníku.

Nakoniec ma navliekol do piatich vrstiev plus zimnej bundy a ja som sa musela smiať, keď mi pomáhal do čižiem, lebo som sa celkom nevedela prehnúť, aby som si zapla ten stupídny zips. 


****

„Je to ďaleko?" Na moju otázku neodpovedal a len prehodil ruku cez moje ramená. 

Posledné dni, bol znova bezstarostný a dokonca sa znova smial a jeho kmitajúci pohľad bol preč.

 Bola som tomu naozaj rada, náš vzťah sa začal meniť a ja som mala strach, že aj keď to Patrik myslel len dobre, mohlo to naozaj poznačiť nás

No teraz to bol zasa on, vedela som, že sa mu von nechcelo, len pred pól hodinkou sa vrátil z jeho povinnej pochôdzky, kedy musel nakŕmiť vlka v sebe.

 Chcel ma rozptýliť a ja som bola naozaj zvedavá, kam ma chce vziať a prečo som sa musela naobliekať ako cibuľa. 

Po chodníčku, vyšliapanom turistami, som sa pomaly teperila za mojím vlkom, ktorý sa pravidelne točil či stíham, aj keď jeho ruka, zvierajúca tú moju, mi nedovoľovala spomaliť z tempa.

Jeho fyzička bola o sto bodov vyššie ako moja a ja som bola naštvaná, že som sa tak zanedbala, čo som prišla sem. Ale nemala som s kým behať, Kris tu nebola a už ani nikdy nebude.

Potriasla som hlavou. Patrik mal pravdu, ak o mňa nestojí, nebudem za ňu nariekať. A jeho snaha priviesť ma na iné myšlienky bola skutočne roztomilá, nechcela som mu ju kaziť.

Po pól hodinovom šliapaní a štyroch pošmyknutiach, pri ktorých ma Patrik zachytil a po mojom zavrčaní, že je to jeho vina sme boli na mieste.

Vyštverali sme sa na skokanský mostík a on rozprestrel hrubú deku, na ktorú si sadol a stiahol si ma do svojho lona.

Bol tak sladký posledné dni. Vlastne od Valentína, ktorý sme strávili po dlhom čase vonku a čuduj sa svete žiaden upír ani šialený pošahaný vlk sa neukázali. Aké prekvapujúce...

Myslím, že v ten deň a večer sa ukľudnil dosť na to, aby sme mohli znova začať žiť, ako ktorýkoľvek iný pár a netrávili spoločné chvíle ako bachar a väzeň.

Celé mesto sme mali ako na dlani a ja som sa spokojne zavŕtala do jeho náručia.

„Krásne," šepla som, sledujúc malé svetielka domov a osvietený kostol, ktorý z tejto takmer vtáčej perspektívy, vyzeral ako vymyslený.

„Som rád, že sa ti tu páči, sem sme s chalanmi chodili potajme slopať víno kupované vo večierke a potom sme sa na vreciach plných snehom spúšťali dole." Kývol rukou k strmému spádu.

„Ty si bol normálne zlý chlapec, s prehreškami ako ktorýkoľvek iný puberťák," smiala som sa a on sa rozrehotal.

„Samozrejme a čo si si myslela? Nie som žiadny anjelik."

„Je to zvláštne, počuť od teba, že si sa s kamošmi ožieral na tajnáša v lese. Akoby si rozprával o úplne inom človeku," priznala som sa a on mi vtisol do čiapky malú pusu.

„Zmenil som sa, pre teba, teda, vieš, aby si sa za mňa nemusela hanbiť." Zvalil sa na deku a mňa stiahol so sebou.

„Prečo by som sa mala hanbiť? Sama si rada vypijem, s Kris sme boli toľko krát na mól... no proste mladosť pochabosť, nie som dokonalosť sama, preto nemôžem žiadať, aby si bol ty, aj keď ty v skutočnosti si a rada by som ťa raz, aspoň raz, videla pripitého. Nie na mól, že by si mi obgrcal kozačky, ale tak pekne pripitého, kedy by si stratil zábrany a trepal, čo by ťa šteklilo na jazyku."

„Ako ty na tvoje narodeniny, že?" smial sa, ťahajúc mi čiapku viac do čela.

„To mi ani nepripomínaj, prosím, do teraz mám výpadky a nedokážem si spomenúť, čo všetko som ti natrepala."

„No, cestou domov to bolo naozaj zaujímavé," škádlil ma, pretočil sa so mnou až som sa ocitla pod ním a vtisol mi pusu na špičku nosa.

Jeho bezstarostný výraz sa zmenil. Stvrdol a ani som sa nestihla spýtať čo sa deje, už som stála na nohách, vrazená za jeho chrbtom.

Telo sa mu nahrbilo a z úst sa mu vydralo zavrčanie. Od nikiaľ sa zrazu objavili upíri, zoskakovali zo stromov obklopujúcich  skokanský mostík  a úplne nás odrezali od možnosti sa čo i len pohnúť.

Zvuk ako pri strele z luku splynul s výhražným Patrikovým vrčaním a jeho telo sa zrútilo na zem.

Zostala som stáť ako obarená a sledovala jeho telo, dvíhajúce sa zo zeme, v ruke stískal kovový šíp zabodnutý v jeho hrudi a vrčanie sa stávalo hlbším a výstražnejším.

Jeho telo sa znova nafúklo, ruky držal pripažené, no svaly vypukané pod jeho bundou mu nedovolili ich úplne pritisnúť  k telu. Bunda sa rozletela a jeho vlasy pokryli takmer jeho celý odhalený chrbát. 

Trhanie mäsa mi zdvihlo žalúdok a cúvla som k drevenému zábradliu, ďalej od tvora, ktorý bol ešte pred chvíľou mojím Patrikom.

V pravej ruke zvieral šíp zakrvavený jeho krvou a ja som chvíľu pred tým, ako ho hodil čo najďalej od seba, mohla zazrieť jeho jantárovo žltý hrot.
Jantár...

Žádné komentáře:

Okomentovat