Čierny vlk - 47.kapitola

47.kapitola

Stál tam ako kameň, pevný a nezlomný.

 Šípi sršali z každej strany a on sa pod tlakom ich sily vždy mykol, keď sa ich hrot vnoril do jeho tela. No držal sa na nohách, tlačiac sa chrbtom na moje telo.

Kryl ma a vrčal.

Zvuk vytrhávania šípov z mäsa mi dvíhal žalúdok, nie len pre to, že to bol naozaj nechutný zvuk, ktorý som počula iba vo filmoch, ale aj pre jeho bolesť, nevedela som si ani predstaviť, ako to musí bolieť.

Rozhliadal sa po tme, ktorá nás obklopovala a pravdepodobne sa snažil nájsť strelcov.

 Jeho telo sa chvelo a pevnosť povolila iba na sekundu, po dobu jedného nádychu sa mierne predklonil a z úst sa mu vydral výkrik.

 Jeho ruky sa vymrštili a tlaková vlna odhodila upírov do diaľky asi dvoch metrov.

No chvíľu po tom ako dopadli sa už štverali po zasneženej šikmej ploche a cerili svoje hryzáky.

Mala som nahnáno a chcela som plakať. Patrik sa zapieral nohami do deky na ktorej sme ešte pred chvíľou ležali a maznali sa a mne sa z očí vykotúľala prvá várka sĺz. 

Patrik sa ani nepohol, čakal na útok, došlo mi, že sa odo mňa nemieni pohnúť a dopriať tak upírom čo iba na sekundu možnosť sa ku mne priblížiť.

Niečo tu nesedelo, nebolo možné aby mali upíri takú zásobu jantáru len tak pri sebe. Museli to byť vojaci, vojaci, ktorí pritvrdili a boli pripravení získať čierneho vlka.

Zvuk drviaceho sa kameňa ma vytrhol z úvah. Patrik práve predvádzal zrýchlenú verziu drvenia hláv, keď o seba tresol dvoch upírov a ich hlavy pukli ako melón.

„Tak poďte vy kurvy!" vyzval ich, zadýchaný no stále pevný. 

Ďalší šíp letel vzduchom a zasiahol ho do krku. Z úst sa mu vydralo zakňučanie a klesol na kolená. Moje srdce kleslo a znova vyskočilo pod silou bolesti a strachu. 

Bála som sa o neho, ak ho tie svine dostanú... Bola som tak prekliate bezmocná, slabá, ľudská nicka. 

Chcela som byť k úžitku, chcela som im nakopať tie ich kamenné zadky a poslať ich do pekla, kam patria.

Tvrdá ruka siahla po mne a prirazila si ma k telu. 

Nestihla som si ani pozrieť jeho tvár a len som sa snažila z jeho zovretia dostať.

Patrikove oči sa rozšírili a čiernu vystriedala krvavo červená.

 „Dotkni sa jej a ja ti hlavu oddelím od tela behom sekundy," vrčal, stavajúc sa na nohy a s rukami v päsť sa pohol dopredu.

Upír mi zamotal ruku do vlasov a šklbol. Teplá bolesť zaplavila moje telo, keď mi natiahol sval na krku až som tíško zastonala. 

Patrikove ruky sa objavili pri mojej hlave a ja som si myslela, že ma snáď chce od toho upíra odtrhnúť, no on siahol po jeho hlave a prudko potiahol dohora. 

Upírove telo sa zodvihlo, jeho zovretie povolilo a ja som mohla sledovať trasu jeho tela, letiaceho vzduchom. Na dosky dopadla už len jeho hlava, ktorú Patrik zvieral v dlaniach. Ten už sa nestaral o nič, znova ma strčil za seba, väzniac ma medzi sebou a zábradlím. Zatiaľ čo sa upírie telá sa do neho stále rýchlejšie púšťali ja som premýšľala akoby sm mu mohla pomôcť.

 Najsprávnejšie by bolo urobiť niečo hrdinské, porezať sa, tak ako Bela alebo niečo podobné. No vedela som, že to by Patrika naozaj naštvalo a po tom všetkom by mi určite nepoďakoval.

Potreboval sa sústrediť na tie zdochliny vrhajúce sa na neho a nie mu priťažovať tými, čo by sa snažili chlipnúť z mojej vzorky.

 Šíp ho trafil do boku nevenoval mu pozorosť aj napriek tomu že zavrčal bolesťou. 

Upíra, ktorého mal v rukách, nepúšťal.
Za vlasy ho stiahol pod seba, pravou rukou si vytrhol šíp z tela, zatiaľ čo nohou prudko narazil do hrude upíra a on s otvorenými ústami naposledy vydýchol.

Patrik zaklial a ja som sledovala naštiepený hrot šípu, ktorý zvieral v päsť.

Nedokázala som triezvo uvažovať, pred očami som mala len Patrika s roztrasenou rukou, zakrvavenou jeho vlastnou krvou a môj svet sa zmenil na nočnú moru, z ktorej som sa túžila zobudiť.

Kúsok tej prekliatej miazgy starej milióny rokov zostala v jeho tele a ja som vedela, čo to znamená, vedela som, že sme skončili.

 Obaja. 

Ale nebola som schopná sa dajako zamýšľať nad svojou smrťou, bála som sa jedine bolesti, ktorá bola viac než istá. 

Patrik však skončí ako džbán bez dna pre tieto bezduché potvory a to je horšie ako smrť.

Môj vlk sa skácal na kolená rukami sa zapieral do deky, postriekanou jeho krvou. Upíri mu však nedali možnosť predýchať a znova sa na neho vrhli. 

Chlamtanie mi naplnilo uši a mne naozaj iba chvíľu trvalo, kým som pochopila, že sa z neho kŕmia a on sa ani nesnažil brániť, nechal ich.

„Patrik!" vykríkla som a snažila sa ho dostať z tej apatie alebo čo to bolo. No nepomohlo, jeho telo sa ani nepohlo a on zhrbený naďalej nechával tie suky zahryznuté na jeho tele.

Chcela som sa na nich vrhnúť. Odhodiť ich z jeho tela a  dať im kurz lietania.

Nemyslela som logicky. Verila som mýtom o adrenalínovom šoku. Modlila som sa v jeho existenciu.

 Skôr ako som z tela môjho muža, otca mojich detí a mojej jedinej lásky, dokázala odhodiť  čo i len jednu prisatú pijavicu, ma niekto  znova stiahol k sebe a moje telo zaplavila bodavá štipľavá bolesť.

 Bola som ako paralyzovaná, neschopná sa pohnúť. Z hrdla sa mi vydral výkrik a mľaskavý zvuk blízko môjho ucha sa zmiesil so spokojným zasyčaním.

Ruky okolo môjho pásu sa utiahli tak pevne, že aj cez vrstvy oblečenia som mohla cítiť tvrdosť tela, na ktoré som bola pritlačená.

Silno ma zvierali až ma pripravovali o možnosť nádychu som mala pocit, akoby ma doslova vyšťavoval ako pomaranč.

Ďalšie ruky po mne siahli, no tento krát ma ťahali dopredu od toho upíra. 

Do môjho ramena sa zarezali dve ostré čepele a ťahali sa po mojej pokožke až k lopatke. Studený vietor sa oprel do mojej odhalenej kože a v ranách som mohla cítiť chlad, presakujúci do každej bunky môjho tela. 

Ocitla som sa na zemi, cítila som na tvári jemnosť deky aj keď bola znehodnotená vlhkosťou, chladom a krvou.

 Nevedela som, či som bola na tú deku položená alebo hodená, ale bolesť v mojom tele ma nútila prikláňať sa k tej druhej možnosti.

Zvuky boja ustali. Bolo takmer až desivé. Snažila som sa otvoriť oči a nájsť Patrika, no nebol nikde, všetko bolo tiché a ja som mohla len ťažko vidieť upíra, skláňajúceho sa nad telom muža, môjho muža!

Vykríkla som, neviem, nie som si celkom istá či ma počul, ja sama som svoj krik počula iba ako zachrčanie. No jeho telo sebou šklblo a jeho dlaň schmatla upíra pod krkom, hádzajúc ho ďalej od seba, od nás.

Pohla som s ak nemu, plaziac sa po bruchu hnaná potrebou byť pri ňom. Nájsť spôsob ako byť užitočná. Bola som tak zbytočná. Dievčatá z kníh by už určite našli spôsob ako mu pomôcť, možno by to bol tak skvelý nápad, že by mu zachránili život a boli by hrdinkami ako sa patrí.

Prečo som ja na nič nedokázala prísť?

Voľačo mi povedal, videla som jeho pery, ako sa pohybovali a jeho oči blčali, no ja som neporozumela, nepočula som ho a ani odkaz v jeho očiach som nedokázala rozšifrovať.

A zrazu tam bola.

Dievča.

Vysoké, s dlhými čiernymi vlasmi a zelenými očami až vyzerali ako prerastené smaragdy z tvorby Swarovského umenia vsádzania. 

V kožených nohaviciach, nízko pod bedrami a koženým korzetom. Vyzerala ako z mýtických dôb a točila v rukách dlhou tyčou, na ktorých koncoch mala čepele.

Stála pri Patrikovi a usmiala sa na neho s jemným žmurknutím. A on jej venoval jeden zbožný pohľad, ako keď vidíte svoj vzor. 

Jeho pery sa dali do pohybu, jemne naklonila hlavu, sledujúc moju tvár, no vzápätí sa otočila a jej ruky roztočili tú divnú tyč, čo zvierala v rukách, a upíri rozbiehajúci sa do nej sa ako pod tyčovým mixérom rozleteli do všetkých strán, dorezaní a naporciovaní na rôzne veľkosti.

Tu bola hrdinka zachraňujúca z patálií.

Patrik sa postavil a snažil sa udržať na nohách v bojovej pozícií, no ona len zakrútila hlavou a kývla ku mne.

Znova mu niečo povedala, zmyselne pohybujúc perami a on prikývol, upriamujúc svoju pozornosť na mňa.