6.kapitola
Hodil do seba pohárik a chrbtom dlane si zotrel kvapky z brady.
Jeho priatelia, sediaci oproti nemu, sa rehotali tak veľmi, že boli v tvárach červení a Leona, sa takmer skotúľala z kolien svojho priateľa.
„Do frasa! To sa nestalo!“ erdžal ako skutočný kôň Radovan, pridŕžajúc svoju priateľku za pás na mieste, aby neskončila pod stolom.
„Prisahám, že áno. Vyhodil ma z bytu, že si ho potrebuje vyhoniť. Vraj som ako jeho odporný tieň. Naozaj bol tak rozvášnený, až som sa bál, že ho na mňa vytasí, keď si ho cez tepláky stisol,“ pokračoval vo „veselej“ historke, uvádzajúc dôvod, prečo ich všetkých zvolal na poslednú chvíľu.
Nebolo pravidlom, že by bol iniciátorom barových stretnutí. A hlavne teraz, ich väčšinou odmietal prijať, pre brata, ktorý nepotreboval byť provokovaný Tadeášovím popíjaním.
„Prestaňte, to nie je vôbec na smiech,“ ozval sa Teodor, ktorý sedel v tichosti, tak ako vo väčšine prípadov, ťukajúc niečo do svojho Iphonu. „Musí to byť naozaj ponižujúce a depresívne byť sledovaný svojim malým bratom. A ešte k tomu, keď je to našou premúdrelou hlavou Morlorom...“
To si vyslúžilo ďalšiu salvu smiechu, tento krát len s Tadeášovým pretočením očí.
Ani nevedel, prečo ho volali Morlor, keď bol o takmer štyri roky mladší a tá korytnačka bola stará niekoľko tisícročí.
„Som predsa tu a on je doma, nie?“ bránil sa, ignorujúc smiech na jeho úkor. „A dovoľ mi zas a znova zopakovať... Je to TÁ Morla, nie Morlor!“ upozornil po stýkrát, ale aj tak ho nik nepočúval.
„Na VHS ho Átrej oslovoval Morlore! A nie Morla!“ Začal s ním Teo znova tú istú hádku a on to už radšej nechal tak.
„V každom prípade, Morlor! Tým som len chcel povedať, že žiadnemu dospelému, svojprávnemu človeku by sa nepáčilo, ak by bol sledovaný ako jeden z pasažierov vlaku putujúceho do Birkenau,“ zamudroval nakoniec ešte trošku Teo, lebo on sa naozaj rád počúval.
Aj keď bol v ich skupinke za šaša a bol si toho vedomí stále miloval svoje perly, čo púšťal z úst.
Zrejme mal pravdu, ale jeho brat bol už dvakrát na neúspešnom detoxe. Len chcel, aby sa to teraz nepomrvilo. Na tom predsa nebolo nič zlé. Šlo mu o jeho dobro. O nič viac.
„Je slabý a neschopný sa dosť odhodlať. Len som chcel dohliadnuť...“
„Zlatíčko, sú bitky, ktoré si každý z nás musí vybojovať sám. To, že ho budeš držať v bubline bez kontaktu s okolím a dávať pozor na každý jeho krok ničomu neprospeješ. On sa potrebuje naučiť žiť a spoliehať sa na seba. Musí chcieť nájsť vôľu, ale ak ho ty iba podkopávaš ako s tým má začať? Keď vidí, že ani jeho najbližší mu neveria? Akoby si mohol veriť on sám? Potrebuje podporu a nie bachara.“ Zapojila sa Leona, ktorá doliala Becherovku a sama zdvihla svoj štamperlík v znamení, že si majú do seba kopnúť ďalšie kolo aj oni.
Mala pravdu. Namiesto toho, aby brata podporoval a pomáhal mu, ho istým spôsobom ponižovala a vlastne sa k nemu choval rovnako ako jeho otec. Aj keď nie úmyselne.
Dopraje mu viac voľnosti. Nakoniec sám nemal už takmer žiadny spoločenský život. Zo školy do práce potom rýchlo domov a dokola stále to isté.
Keby sa s jeho bratom dalo aspoň riadne porozprávať, ale bol zalezený vo svojej izbe a iba minimum času trávil v spoločnej miestnosti.
Už sa cítil pomaly ako Anna. Chýbal len spev do jeho kľučky a mohli si zahrať travesti verziu Ľadového kráľovstva.
„Znieš ako niekto so skúsenosťami,“ prehodil Teodor, stále ťukajúc do toho hlúpeho telefónu.
„Dedko sa upil k smrti. Tiež nezvládol nechlontať.“ Mykla plecami a oprela sa viac do hrude Radovana, ktorý jej vtisol krátky bozk na rameno.
To nebolo páve povzbudzujúce. Naozaj nechcel, aby sa jeho brat upil. Až mal zrazu neskutočnú potrebu vstať a klusať domov. Zatvoriť sa s ním a prinútiť ho nátlakom pochopiť, že alkohol nie je cesta. Možno by mohol pracovať s už získanými poznatkami Pavlova.
Vytvoriť u neho podmienený reflex, lebo je jasné, že u terapeutov a ani u medikamentóznych „nútičov“ žiadny výsledok nie je zrejmý.
„Poďme sa zahrať hru. Ja neviem... pravda alebo čin?“ To by mohla byť zábava.“ Zatlieskala, poskakujúc na Radových kolenách ako malé dievčatko. Len aby zmenila tému a dusno, čo vzniklo.
„A čo máme trinásť? Mám tu rozohranú hru...“ Zakýval na ňu telefónom, po ktorom sa natiahla a vychmatla mu ho z rúk.
„Ach, Teodor, čo keby si sa trošku venoval aj svojim priateľom? Už mi naozaj lezie na nervy, ako neustále pozeráš do tej odpornej mašiny! Budeme sa hrať a hotovo. A keďže som túto genialitu vymyslela ja, začínam!“ Neváhala, položila svoj pohárik ležato na stôl a zatočila.
Samozrejme, že pohárik ukázal na neho, sedeli naozaj hlúpo, takže na lavičke oproti nim trom bol len on.
Pretočil oči nad jej nadšením v očiach a kývnutím brady ju vyzval k základnej otázke.
„Tak, môj sladký, sexy medvedík... Pravda alebo čin? Vyber si, ale čin, s tým je väčšia sranda. V pravde budeš aj tak klamať. Ako všetci,“ mudrovala, berúc mu výber.
„Čo mám urobiť? Len, prosím ťa, rozvážne, áno? Nech nie som vyvedený z baru s doživotným zákazom, alebo neskončím na záchytke pre pohoršovanie, či niečo ešte horšie.“
Zasmiala sa, tľapkajúc dlaňami do rytmu hudby o dosku stola zatiaľ, čo vymýšľala niečo vtipné.
„Á, už to mám... Vidíš to sexy kučeravé dievča v ružovom tope? Choď a vypýtaj si číslo od jej priateľa, že sa ti jeho sestra naozaj pozdáva, že ju chceš pozvať na rande...“
„Vážne, Leo, koľko máš rokov? Naozaj sa chystáš tento rok preberať diplom zo sociálnych vied?“ podpichol ju Teodor, stále namosúrený, že mu vzala telefón.
„To si radšej vypýtam od neho. Nemám rad tento druh dievčat...“ sledoval preafektovanú hus, s kilom ružového pastelového lesku na perách a ešte väčším množstvom make-upu na tvári.
Mal vďaka ockovi pár skúseností a odstrániť ten mastný sajrajt z vtáka je takmer nemožné.
„Hej, tak to by som si pozrel. Skončil by si so zlomeným nosom.“ Znova sa rehotal Radovan tým jeho konským spôsobom, no Tadeáš na to nereagoval.
Za tie dva roky, čo sa snažil dostať cez Nikolasa skúsil randiť so všetkým, čo sa ponúklo. Takže sa v ňom jeho Bi - radar dostatočne prebudil a dokázal vycítiť, ak bol niekto na dve strany alebo len na tú jednu. A tento chalan bol rozhodne na obe. Zo spôsobu ako okukoval všetko, čo sa okolo neho mihlo, bolo jasné, že by to číslo od neho dostal.
Pravdepodobne bol pekne otrávený zo svojej spoločnosti, ale mala pekné prsia a jasne vypatlaný mozog z dialógu, čo k nim v kúskoch doliehal... takže mal istý koitus. Naozaj chvíľu zvažoval, že by sa medzi nich vtesnal a hodil s ním reč. Malú poslal do stoky, kam patrí a on by sa zabavil. Mal už značne pod parou a ten chlap vyzeral dobre.
Blonďavé vlasy v odrastajúcom army strihu a pestované, svalnaté telo. Naozaj sa na neho dobre pozeralo. A naozaj mal rád bozkávanie mužov.
Aj keď sa so svojimi pokusmi nikdy ďalej nedokázal pohnúť, to bozkávanie si bez pocitu výčitiek vychutnával. Len Boh vedel, ako ďaleko to vždy dotiahne Nikolas. Nemusel mať výčitky, ak by to s týmto dostal až do finále.
„Och, Bože! Ja som to vedela! Nie je možné, aby bol tak krásny, vtipný a inteligentný chalan na ženy. No nehovorila som ti to, Rado?“ Jej piskot ho vytrhol z prepaľovania pohľadom toho muža a s úškrnom človeka nad vecou sa sústredil na ňu.
Nebude jančiť iba preto, že ho nazvali homosexuálom, že o tom jeho kamarátka po večeroch diskutovala so svojim partnerom.
Nakoniec, mali pravdu. Z popierania a tvrdenia, že iba Nikolas ho dokáže vzrušiť už vyrástol.
„Som bisexuál, zlatíčko, mohol by som skladať ódy na tvoje telo a prsia v rovnakej chvíli ako na pery tvojho chlapa.“ Zazubil sa na ňu a žmurkol na Radovana, ktorý po ňom hodil arašidovú chrumku a vystrel mu midlla.
„Má naozaj krásne ústa, že? To bolo prvé, čo ma na ňom pred rokmi upútalo.“ Stisla kútiky úst jej Rada medzi prstami a stlačila ich k sebe až pripomínal rybiu papuľu a vtisla mu na ne tvrdý bozk.
Trošku zostal prekvapený. Nechvastal sa na počkanie so svojou orientáciou. Nie, že by mu to robilo problém a skrýval sa. Ale napriek tomu očakával zhnusenie aspoň z mužskej časti skupiny. No Teodor ďalej hypnotizoval Leonin výstrih, kam schválne strčila telefón, lebo vedela, že sa neopováži na jej prsia zaútočiť a Radovan zas žmúril oči na neho, každú chvíľu pripravený mu struhnúť za očumovanie naozaj pekných pŕs jeho dievčaťa.
To ho upokojilo a on sa spokojný s vyškerenou tvárou ignorujúc jej poznámku o kamarátových ústach oprel chrbtom do steny boxu.
„Takže s niekým chodíš? Ak áno, dones ho nabudúce. Naozaj. Nemusíš ho pred nami skrývať. Sme tvoji priatelia a určite na teba nezanevrieme pre orientáciu.“ Tlačila na neho Leona no on ju len odmávol.
Radšej by veru priznal, že sa obával, ako by vzali skutočnosť, že má vzťah s mužom ako tú svoju prekliatu úbohú pravdu, že je vlastne už dva roky stále platonicky zamilovaný do svojho bývalého s ktorým sa oficiálne nikdy nerozišiel. A aj keď sa pokúšal skúsiť byť so ženami a mužmi a raz sa mu dokonca podarilo s oboma pohlaviami naraz, stále nebol schopný mu to urobiť a byť s niekým iným. Patril mu.
„Vážne, kámo, ak niekoho máš, dones ho. Nemám s tým problém a isto ani Teodor.“ Pridal sa Rado a buchol menovaného päsťou do ramena, nútiac ho odtrhnúť oči od hrude Leony, ktorá sa predklonila a dráždila ho ukazujúc mu trčiaci kúsok z jeho telefónu.
„Leo, daj mu ten poondený telefón, lebo mu vylúpnem oči, ak bude moje dievčatá ešte sekundu okukovať.“
S nespokojným cmuknutím a pretočením očí mu ho vrátila a ten provokatér si ho priložil k nosu a zhlboka sa nadýchol, šúchajúc si ho o líce.
„Hmmm... Vanilka a med. Cítim ťa z neho princezná. Aj teplúčko tých dvoch krások,“ provokoval typickým Teodor štýlom, čo Tadeáša aj Leonu rozosmialo.
„Držte ma lebo mu ublížim! Prisahám, ty nadržané prasa, že ak ešte raz pozrieš na moju ženu, vypichnem ti oči!“
Strhla sa slovná bitka, kde Radovan zúril, Leona sa tvárila, že ho upokojuje, skrývajúc pobavenie a Teodor sa bez okolkov rehotal.
Toto boli jeho priatelia, úplní šialenci, ktorí sa naozaj neprezentovali ako čochvíľa tridsiatnici.
Nalial si a s pokojom si pochlipkával bylinkový likér. Bolo to tak na desať minút, než sa upokoja a Rado tiež skončí v bolestnom smiechu.
„Dobre, dobre. Iba som ťa provokoval, pre Krista! Nebi ma! Radšej sa sústredím na našu bukvičku. On by si isto dal povedať, čo? Tedík?“ Bránil sa pred útokmi dvoch párov rúk, skrývajúc tvár za predlaktia, zatiaľ čo na Tadeáša provokačne zakýval obočím a vyzývavo si oblízal vrchnú peru.
Bol to klaun, ale zasa, prijali ho aj s myšlienkou, že je teploš.
A naozaj bol z toho až trošku dojatý. To, samozrejme, nikdy neprizná.
„Prepáč, Teo, ale som na blondiakov. Nie si môj typ,“ snažil sa tváriť ľútostivo, no mal pod parou a bol príliš rozjarený zo skutočnosti, že jeho priatelia sú stále jeho priatelia.
Mohol vidieť, ako Teo hodnotil jeho slová, než jeho ožratej hlave konečne docvaklo čo povedal.
„Ako, nie som tvoj typ? Som, do pekla, každého typ! Mám krásne hnedé vlasy, dokonalý úsmev, plné pery a telo, ktoré mi môže každý závidieť. A dobre vieš, že moje zlatíčko má monštruózne rozmery boli sme pár krát spolu šťať.“ Zrazu stál na nohách a s tvárou strčenou v tej Tedovej ho zatlačil viac do steny čalúneného boxu.
Tadeáš sa smial, keď ho tlačiac dlaňou do čela dostal ďalej zo svojho osobného priestoru.
„Drž sa, do prdele, ďalej!“
„No tak, len sa na mňa pozri a povedz, že nie som na ošukanie,“ nástojil, znova si sadajúc na svoje miesto. Schválne vystrkujúc zadok v tesnom Denime.
Ted len pokrútil hlavou, stále sa smejúc, keď si vymenili s Leon tajný pohľad.
Bol to šialený narcista, ktorý potreboval ešte aj od gaya počuť ako je sexy, aj keď na mužov sám nebol.
Vedel, že pokiaľ mu nedá to čo chce, bude otravovať a vystrkovať zadok a iné časti tela pokiaľ ho nezlomí.
„Okej, fajn. Máš naozaj šukatelný zadok. Aj keď to nič nemení na tom, že proste milujem blondiakov.“ Nemal rád tieto teplošské reči.
Nikdy neslintal nad pohľadom na penis, dokonca ani nad tým Nikolasovím. Aj keď predstava, že by ho mohol zasa cítiť...
Leona a Rado to už vzdali, odmávajúc ich „rozhovor“ šli radšej na parket, kopulovať cez oblečenie. Lebo to, čo predvádzali mohol tancom nazvať iba človek, čo mal naozaj bujnú predstavivosť.
„Takže, koľkých chlapov si mal? V čom je to iné ako byť so ženou? Nechal si sa šukať aj do zadku, páčilo sa ti to?“ Vychŕlil Teodor, spiklenecky sa k nemu nakláňajúc cez stôl.
Neveriacky nadvihol obočie, sledujúc zvedavú tvár svojho priateľa.
Ani v šestnástich, keď ho žrala zvedavosť za živa, nevyhŕkol toľko osobných otázok na Nika. Aj keď pravdou bolo, že ak by mal odvahu, spýtal by sa presne na tieto otázky.
„Len jedného. Je to menej obmedzené, viac priamejšie a sakra, lepšie. Nemal si dobrý sex, kým si nebol s chlapom. Vieš, čo si vravia dievčatá, že dievča vie ako dievča pobozkať. Lebo vedia, čo má dievča rado? Tak to je úplná pravda aj obrátene.“ Na poslednú neodpovedal.
Bolo to príliš a naozaj nemyslel, že bol jeho priateľ pripravený dostať otvorenú odpoveď.
Už po vyhlásení, že sex s chlapom je lepší sa tváril, akoby mal jeho mozog vytapetovať steny baru.
Potajme sa na ňom zabával, vyzýval ho pohľadom zatiaľ, čo spracovával Tadeášovú odpoveď a obom im nalial. Teodor potreboval posilniť.
Mohol vidieť ako v ňom spustil zvedavosť. Jeho kamarát pravdepodobne hodnotil získané informácie a skúmal seba, ako veľmi ho zaujíma vlastná štúdia získaných informácií.
Pristihol sa premýšľať, či sa takto tváril aj on, keď dostal od Nikolasa pár odpovedí na chúlostivejšie otázky.
„Tak a ako si sa cítil, keď si ho nechal... oplatil ti to potom? Muselo to byť ponižujúce, ja by som nedovolil, aby sa niekto k môjmu zadku čo i len priblížil.“
To bolo zaujímavé vyhlásenie, nakoľko mu ani nie pred desiatimi minútami vytŕčal zadok, ale zrejme si uvedomoval, že Tadeáš nie je hrozba a jeho zvierač je v úplnom bezpečí.
„Mal si už niekedy s dievčaťom anál?“ spýtal sa, odmietajúc mu na to priamo odpovedať.
Pre neho to bola trtkačka, no pre Teda to bolo milovanie. Bol hlúpy, že si tak strašne bral Teodorove vyhlásenie, ale nevedel si pomôcť. Miloval Nikolasa a všetko, čo spolu robili, bolo dokonalé. A miloval každý okamih. Ale muž oproti nemu to nemohol pochopiť.
Jeho kamarát na otázku odpovedal typickým som borec úsmevom a prikývnutím, čo zasa Tadeáša prinútilo pretočiť oči.
„A čo ti povedala potom? Páčilo sa jej to?“ skúšal ísť na neho jeho zážitkami. Len dúfal, že ten chlap nebol v posteli sebecký drbko.
Zamračil sa na Tadeáša, ale keďže nebol typ človeka, čo by sa nerád zdieľal tiež prikývol.
„Skurvene to milovala. Nakoniec si to potom pýtala sama.“
Snažil sa neodfrknúť si nad jeho výrazom tváre a namyslenom tóne. Bol to taký trubiroh, že naozaj nerozumel, ako mohli byť priatelia.
„Tak vidíš. Ešte dáka debilná homofóbna poznámka?“
Tea až trhlo pri vypustení tej otázky. A na tvári sa mu objavil previnilý výraz.
„Kámo, sorry. Nechcel som sa ťa dotknúť. Vážne, kurva... sme v pohode, nie?“ Strieľal rukou medzi nimi až ju nakoniec zaparkoval na Tadeášovom ramene a silno ju stisol.
„Nie som homofób, prisahám, kámo. Vieš, že keď mám nadzindzané som na zabitie. Si naozaj super chalan a som si istý, že je fajn aj tvoj priateľ. Sľubujem, že keď ho donesieš, budem slušný!“
Keď bol opitý, bol naozaj na hospitalizáciu.
„Hej, upokoj sa, bro. Nie som naštvaný. A nie som s ním. V skutočnosti som s ním nebol už skoro tri roky.“ Bolo to ešte úbohejšie, keď si uvedomil, že v júny to budú tri roky, čo sa s ním naozaj osobne videl, rozprával sa s ním, dotkol sa ho, držal ho, cítil ho.
„To si s nikým nebol už tri roky? To je... si v peknej sračke.“
„Kto je v sračke?“ zaštebotala Leona, načahujúc sa po pohári s džúsom.
„Tu mladý nevidel svojho priateľa tri roky a takú istú dobu nezasunul. Ako niekto môže žiť len na honičke?“ polemizoval Teodor a jeho chvíľka strachu a prosenia bola v prach.
„No, tomu sa hovorí milovať, ty šuchnem všetko, čo má dieru...“
Obhajovala ho Leona, no nevenoval ich diskusii pozornosť.
Jeho telefón zvonil. Neznáme číslo.
Povedal nikomu, že si ide vziať hovor a nestaral sa, či ho niekto z nich počul. Boli zabraní v jednej zo svojich hádok, ktorá neskončí kým nepríde na ranu iný dôvod. On sa už naučil hádať s nimi alebo sa na nich zabávať.
„Dobrý večer, pri telefóne Samanta Hoštiaska. Službu vykonávajúca asistentka záchrannej služby. Váš brat vás má vo svojom mobile ako núdzový kontakt. Hovorím s Tadeášom Hagrom?“
Jeho svet sa zmrštil a mozog vypovedal službu. Ani si nebol istý, či vydal ten škrek dosť nahlas, aby to mohla považovať za komunikáciu a tak sa po uvoľnení hrče z hrdla snažil zachovať ako dospelý a rozumný človek.
Odpovedal jej bez toho, aby sa zastavil v chôdzi aj napriek tomu, že netušil kam mieri.
„Čo... čo je s Dantem?“ Vykoktal, dúfajúc, že nič vážne. Veď ako inak by vedeli, v akom sú rodinnom stave?
„Bol účastníkom autonehody. Našťastie vodič nestratil kontrolu nad riadením a skončil len s malými zraneniami. Previezli sme ho na traumatológiu. Bol plne pri vedomí. Viac vám povie ošetrujúci lekár.“
„Takže je v poriadku?“
„Bol mierne dezorientovaný, ale pri množstve alkoholu v jeho krvi to nebolo nič neobvyklé. Viac však ukáže vyšetrenie.“
Takže pil. Žiadna potreba masturbácie. Chlast, to bolo to, čo potreboval.
Poďakoval a dokonca bol tak stratený v hneve a sklamaní, že sa zabudol spýtať do ktorej z nemocníc ho previezli.
Oklamal ho. Podviedol a zradil. Dostal prvú príležitosť a hneď zlyhá.
Až mal naozaj chuť ho vytrestať a neísť za ním.
Mal by to urobiť.
No aj napriek tomu sa snažil vygoogliť čísla do nemocníc v meste, aby mohol na informačke zistiť, či tam nebol práve prevezený jeho poondený brat.
****
Rozrazil dvere plný jedu. Jeden by neveril aké ťažké je dostať informácie o prítomnosti pacienta v zdravotníckom zariadení. Vypočúvali ho akoby bol podozrivý zo spolčenia sa s Usamom a to naozaj neprospievalo jeho už tak rozdráždeným nervom.
„Skončil som!“ vykríkol hneď ako sa dostal k posteli svojho brata, ktorý tam ako pán veľkomožný ležal a nechal sestričku, aby mu upravovala stojan s infúziou.
Vyzeral v poriadku pár odrením a podliatin na tvári. A aj keď bol naozaj na zrútenie odľahlo mu, že ten blbec naozaj nebojoval o život. Upokojenie obáv o jeho stav a skutočnosť, že tam boli ho vytočili ešte viac.
„Tadeáš,“ začal no on ignorujúc sestričku pristúpil k jeho posteli a bez ľútosti mu vrazil päsťou do ramena.
Mohol byť rád, že to nebol jeho odporný ksicht. Chvíľu naozaj túžil pridať k tým modrinám jednu z jeho tvorby.
„Pane, nemôžete...“ zastavil sestričkine snahy o vysvetlenie zásad slušného správania zavrčaním a ona sa s jej úbohými päťdesiatimi kilami postavila pred Danteho pripravená toho stroskotanca naozaj chrániť.
„Zavolám ochranku ak neopustíte...“ pokračovala no on si len odfrkol za rameno ju odstrkávajúc z cesty.
„Nezaujímaš ma. Je koniec, Dan. Už mám toho dosť. Celé roky som tvojim fackovacím panáčikom, znášam tvoje nálady a vrtochy. Bránil som ťa pred otcom. Bol prekliatou vtierkou aj v čase, keď sme sa už len hádali. Vždy som sa staral. Vždy som tu bol, pripravený na okamih, keď pripustíš, že ti na mne tiež záleží, že aj napriek tomu, že nemáme jedného otca stále sme bratia. Prehltol som každý jeden podraz, každú intrigu, ktorú si ukul, len aby aj mňa otec nenávidel. Dokonca som sa tváril, že to čo si urobil mne a Nikolasovi nebolo nič v porovnaní našeho súrodeneckého puta. A vieš čo je na tom všetkom smutné, Dan? Že to tak vlastne aj bolo. Nikto, ani Nikolas nedokázal byť viac ako môj starší brat. Vzal som si ťa k sebe a dúfal, že by sme si mohli k sebe pri spoločnom bývaní nájsť cestu. Vidíš aký hlúpy som? Myslel som, že ti môžem veriť. Ale ty si ma zradil, Dan. Zasa si mi len dokázal, že s tebou strácam čas. Nakoniec mal otec vo všetkom pravdu. Si hovno. Už ma viac netrápiš. Pre mňa za mňa sa upi k smrti. Len nabudúce si daj aspoň toľko námahy a snaž sa do toho nezatiahnuť aj nevinných ľudí. Ten šofér tam mohol mať rodinu, deti, nemusel zvládnuť riadenie a vďaka tvojej opitej nerozvážnosti mohli skončiť v nemocnici aj oni, alebo ten úbožiak v base. Uvedomuješ si to vlastne?“ Zhlboka sa nadýchol a cúvol o krok, nedávajúc bratovi možnosť mu na to čokoľvek povedať hneď pokračoval. Už miernejším hlasom, pripravený na odchod.
„Keď ti oznámia, že budeš prepustený, zavolaj. Prídem po teba. Naďalej si pre mňa za mňa bývaj v mojom byte. Ja mi to jedno. Ale uvidím v ňom jednu fľašu, padáš a je mi jedno či na ulicu alebo trebárs do rite. Chlonci si vonku. U mňa si môžeš vyspať opicu, napriek všetkému, neznesiem predstavu, že si niekde na ulici ako skutočná troska, ak, samozrejme, v tempe tvojho pitia nejaká vlastne niekedy príde.“ Bez rozlúčky sa pohol preč.
„Ted...“ vzdychol jeho brat no už bolo neskoro. Nemal záujem.
„Ted, prosím... Nechcel som... Ja len... Je to tak ťažké...“
Tadeáš si frkol, než prešiel k dverám a venoval svojmu bratovi posledný pohľad.
„Nakoniec ste naozaj boli pre seba stvorení. Ona bola tiež slabá a svojou závislosťou zničila všetkých, ktorým na nej záležalo. Možno by si si mohol spomenúť na jej pohreb a jej matku, ktorá sa zrútila počas pochovávania jej dcéry. Lebo ak budeš takto pokračovať tiež skončíš v zemi a naša mama v blázinci. Nezvládne ak ťa stratí. Ale, vidíš, si príliš veľký sebec, aby si dokázal myslieť na niekoho iného. Ale to už tiež nie je môj problém. Číslo máš.“
Žádné komentáře:
Okomentovat