Čierny vlk - 52. kapitola

52.kapitola 

„Mohli by sme si zajít do kina? Zítra?" navrhovala Nora a Simona, ako inak, prikyvovala.

Ja som ich však veľmi nevnímala, sledovala som stôl na druhom konci jedálne a Patrikov spokojný úsmev.

Mali za sebou takmer celý deň a ja som chcela vedieť ako sa mu darilo. Podľa úsmevu na jeho tvári som si bola istá, že nadmieru dobre.

„Haló, Nora volá Emíli," smiala sa a lúskala mi pred tvárou.

„Jasné. Kino bude fajn, mohli by sme potom zájsť aj  na tú čokoládu v Záhradke, čo poviete?" navrhla som doplnok večera a obe spokojne prikývli.

Plán na sobotu bol istý a ja som sa tešila. Dni a večery, kedy som bola doma s Patrikom a s rodinou som sa snažila minimalizovať najviac, ako to šlo.

Matka bola už "veľmi" tehotná, Roman veľmi mudroval, čo sa týkalo nášho rozchodu a Tom bol samé poďme na tých prekliatych chcípákov.

Cítila som sa doma proste navyše.

 Čo tam moje ľudské problémy a snaha uzmieriť sa s ním, keď ma ignoroval a každý môj pokus o nadviazanie hovoru zrušil skôr, ako som sa stihla dostať k jadru a ospravedlniť sa a odprosovať ho za tie hrozné veci, čo som natárala.

Všetok čas som trávila s Norou, teda, keď bola ochotná ho so mnou tráviť. Jej ľudská láska bola tak fajn, že boli rozhodnutí sa po ukončení Jirovej školy vziať. Trošku unáhlené, ale budiš, ak to tak cítia som len rada za Noru.

Konečne našla chlapa, čo jej pomôže zabudnúť a dať sa do kopy.

Jeho pohľad sa stretol s mojím, spokojný úsmev bol minulosťou a nervózne hodil vidličku do taniera.

Niečo povedal Igorovi a odpratal svoju peknú riť z jedálne. Len som si povzdychla, nemohlo byť nič horšie ako bývať pod jednou strechou so svojím bývalým a nemohlo byť nič horšie, ak je ten bývalý miláčik školy a všetci v okolí riešia dôvody tak hrozného rozchodu.

Nora dokázala charakter a ja som už naozaj nemohla pochybovať o jej kvalitách.

 Nepovedala nikomu ani "ň" a to bola pri tom, to ona a jej chlap ma vzali domov a to jej som vyplakávala na ramene celých desať minút.

„Ser se už na toho blbečka, Emílie, on to bude litovat jak cip."

Nemala som potuchy, čo to je "cip", ale bol to základ jej slovnej zásoby.

Rada by som jej verila, že to tak naozaj bude, ale stačí si vziať Kristínu, smutno jej rozhodne nie je, jej malé zrnko má už malé rúčky, nôžky a tlačí sa v jej brušku. Má vraj Adamovu bradu, to mi aspoň povedal, keď mi oznamoval, že boli spolu na 3D ultrazvuku a tam bolo krásne vidieť celú tváričku.

 Na CD s fotkami si vraj musia však počkať a on mi hneď pošle dajaké v správe.

Takže ak som nechýbala dievčaťu s ktorým som vyrastala a ak neľutovala čo urobila, nemohla som čakať, že by prišlo Patrikovi ľúto to všetko, lebo pri ňom som sa naozaj previnila.

Po vyučovaní som letela zo schodov na parkovisko, dúfala som, že tam bol, naozaj som dúfala, že nenasadol a nenechal ma tu, aby som si to odpešikovala až domov. 

Posledné dni, teda skôr týždne, to bol môj osobný boj s časom.

Nikdy sa síce nestalo, že by ma nechal pred školou, ale človek nikdy nevie.

Znova som tam bola prvá, spokojne som sa oprela o dvere spolujazdca a predychávala pichanie do boka, keď som začula jeho smiech. 

Tak hrozne mi chýbal jeho smiech a iskričky v očiach, ktorými na mňa hľadel, vždy keď mu napadlo huncútstvo, alebo sa mal chuť maznať ako malý chlapec.

Prečo som to všetko pokazila? Mohlo nám byť tak pekne. 

„Tak večír? Brácho, tohle musíme oslavit," kričal na neho Igor, keď otváral dvere svojho auta a Patrik sa blížil k tomu jeho, stojacemu o tri parkovacie miesta ďalej.

„Hej, ožereme sa." Kývol na nich hlavou a sám si nasadol do auta. 

Potriasla som hlavou, bola som zvyknutá, že som bola vzduch pre neho a tak som to neriešila. Sadla na svoje miesto pripútala sa a on naštartoval.

Ticho bolo ťažké a ja som si poklepkávala po kolene prstami. Švihla som na neho pohľadom. V jeho tvári bol spokojný úsmev a moje kútiky sa samé vytiahli do hora, kopírujúc tie jeho.

„Takže ti to dopadlo dobre," konštatovala som a on na mňa zazrel.

„Nemám chuť sa práve s tebou rozprávať o tom, ako mi to dopadlo," odpovedal, venujúc sa riadeniu.

„Je mi to ľúto, všetko," skúsila som a on si odfrkol, nič na to nepovedal, len si zhrýzol líce.

„Idete sa zabaviť?" Znova som sa pokúsila upútať aspoň trošku jeho pozornosti.

„Nemám potrebu sa s tebou rozprávať," odbil ma a zatiahol dlane tesnejšie okolo kože volantu.

Moje zuby tvrdo zatlačili na peru, nechcela som plakať. 

Kristína vždy vravela, že ak ťa niečo bolí, musíš si spôsobiť inú bolesť, aby si dala mozgu podnet a potlačíš aktuálnou bolesťou tú starú.

Moje ústa naplnila kovová chuť krvi. A z úst sa mi vydralo zakňučanie.

Načiahla som sa cez sedačky pre báglik a prehľadávala ho, pátrajúc po papierových vreckovkách.

Z tej chuti sa mi robilo zle, ale nechcela som mu ju vypľuť v jeho milovanom aute a tak som tú červenú tekutinu po kúskoch púšťala svojím hrdlom.

Patrikova ruka sa objavila na strane spolujazdca a v malom priestore na palubovke voľačo hľadal.

Do tváre mi narazil balíček papierových kapesníčkov a priestor sa stal zasa len mojím, keď sa jeho telo odpravilo späť na pôvodné miesto.

Nebola som pes, aby do mňa hádzal veci a čakal aport!

Zamračila som sa na neho a vreckovky mu so šušťaním narazili do spánku a dopadli medzi riadiacu páku a jeho pás. 

Švihol na mňa pohľadom  a vreckovky mi znova hodil do ksichtu.

 A tak som ja, rozzúrená, znova z celej sily hodila ten malý balíček do jeho pól úškrnu.

„Prestaň!" varoval ma, nespúšťajúc oči z cesty a znova do mňa hodil našu hračku.

„Ty si začal!" obvinila som ho a on si odfrkol, chytajúc vreckovky do ruky, keď som ich znova po ňom hodila.

Auto sa so škripotom zastavilo na krajnici a jeho telo sa natlačilo na moje.

„Vytáčaš ma, neuveriteľne veľmi ma vytáčaš, Emília!" vrčal a ja som primačknutá na okne dverí, len sledovala jeho pery, pohybujúce sa tesne pri mojej tvári.

Báť som sa ho nemohla, poznala som ho. Neublížil by mi, aj keď mu poslednou dobou bolo u prdele, kde a s kým sa pohybujem, nikdy som nepochybovala o jeho presvedčení, že ženy nie sú boxovací pytel.

Jeho zovretie povolilo, vrátil sa späť na svoju sedačku a bez ďalších zbytočných rečí potočil kľúčikom.

 Ja som na neho stále hľadela, jeho blízkosť po tak dlhej dobe bola ako paralizér a moje telo sa stalo neschopným pohybu pod intenzitou emócií.

Tresol do volantu a jeho oči sa znova zamerali na mňa. „Do pekla, s tým!" zavrčal a jeho dlane schmatli moju tvár, ťahajúc ma k sebe.

 Nestihla som ani pouvažovať čo má skončiť v pekle alebo sa ho to spýtať a jeho pery dorazili tvrdo na tie moje.

Moja vnútorná strana úst narazila do zubou a boľavé ústa sa znova rozkrvácali. No v tej chvíli mi to bolo naozaj u prdele. Šikovne som sa vyšvihla a ani ja neviem ako, bola som v jeho lone zvierajúc jeho vlasy v päsť.

„Naši sú do večera v meste," zachrapčala som a on prehltol, vracajúc moje telo do sedačky.

Nepočkal ani kým si zapnem pás a auto sa prudko pohlo vpred.

Nadskakovala som a zapierala sa do palubovky, vyhliadajúc náš domček. Nepovedali sme si nič, ja som hypnotizovala príjazdovku nášho domu, aby nám šla oproti a  Patrik vyzeral, že snáď pretlačí plynový pedál cez podlahu auta. 

Z auta vyskočil a ja som si stihla iba odopnúť pás a už ma  z neho ťahal. Pripadala som si ako v tých filmoch, keď vášeň pomätie zmysli a  rúca sa všetko v dome až sa ocitnú hrdinovia v posteli a trhajú zo seba veci.

Stiahlo mi žalúdok pod tak opovážlivou predstavou, no Patrikove pery, drviace tie moje mi dali signál, že ak toto nebude sex, tak to bude aspoň historická, udobrovacia muchlovačka.

Vrčal, keď si ma držal blízko tela a jednou rukou tú guľu v chodových dverách naozaj nemohol potiahnuť k sebe  a zároveň potočiť kľúčom. Bol roztržitý a ja som sa zachichotala.

 Jeho pohľad so zlatými škvrnkami mi však úsmev zotrel a moje vnútornosti sa zachveli pod tým jeho uhrančovím kukučom.

Vytrhla som mu kľúče zo zovretia, kedy sa z nich snažil urobiť prach a sama som otvorila, hádzajúc ich do malého prúteného košíka.

Vyzliekol si bundu, vyzeral ukludnený, ale to som sa mýlila, lebo jeho ruky chňapli po mojej a zips zaplakal, keď ho prudko potiahol a jedným ťahom mi bundu stiahol z ramien. 

Z botasiek ma doslova vytrhol a rozbehol sa so mnou po schodoch hore.

Párkrát som si poskočila, keď ma pustil do postele a jeho telo ma zavalilo príjemnou váhou, ktorá mi tak chýbala.

Nehral sa so mnou, ani s našimi šatami. Jeho pery tvrdo dorážali do tých mojich a jeho ruky boli všade, kde sa vďaka jeho rýchlemu zbavovania šatstva mohli dostať do kontaktu s mojou odhalenou kožou.

Vlk bol bez vodítka a dal o sebe vedieť. Nebolo o tom pochýb vo chvíli, keď  jeho nahé telo prekrylo to moje a jeho pery znova útočili na moje.

Keď  sa však naše telá navzájom preplietli, jeho tvrdosť, rýchlosť a divokosť boli v prach. Patrik sa zmenil na láskajúceho, bozkávajúceho a šepkávajúceho.

Jeho bozky boli ako pohladenia krídel motýľa a jeho dlane boli opatrné, že som si ani nemohla byť istá, či sa ma skutočne dotýka na tých miestach, kde som ho cítila, alebo si to moja myseľ len vyblúznila.

„Zastav to!" šepol rozkaz a ja som len pevnejšie omotala nohy okolo jeho bokov.

 Nemala som v pláne zastaviť niečo po čo som túžila tak dlhú dobu.

„Lili, prosím, nebudem schopný prestať," varoval ma.

Zasa mu to zbytočne veľa kecalo, nemala som rada, keď mu to zbytočne veľa kecalo. A tieto blbé frázy z romancí si mohol nechať na inokedy.

Jeho telo sa napälo, keď som rukami skĺzla po jeho chrbte a takmer po mesiaci stisla tú jeho peknú zadnicu.

Vyskočil z postele a do mňa sa oprela zima, aj keď v izbe bola príjemná teplota. Prekryla som si hruď rukou a stočila nohy. Zrazu hanblivá, to som proste ja.

„Mali sa vrátiť až večer! Do pekla!" vrčal, skackajúc na jednej nohe, ako sa snažil dostať do tých ultra sexy boxeriek.

On bol tak prekliate krásny.

 Vzdychla som si, sledujúc jeho hruď a brušné svaly a ten sexy trojuholník svalov na bedrách, strácajúci sa teraz už v boxerkách.

„Ide hore, tvoja matka ide hore! No tak, nečum, Em, obliekaj sa, do pekla!" Hysterická ženská bol môj milenec.

Upírom pučí hlavy holými rukami a z jedenej tehotnej ženskej ma nasraté, že by spáchal asi aj samovraždu skokom z mosta, len aby jej ušiel.

Do tváre mi narazila guča môjho oblečenia a ja som sa rozosmiala.

Natiahla som si džínsy a tričko a spodné prádlo strčila pod vankúš akurát vo chvíli, keď matka zaklopala a vzápätí otvorila. 

Naozaj som nerozumela rodičom, prečo teda klopú ak nemienia čakať na vyzvanie.

„Do kelu, mladá dáma, môžeš mi vysvetliť, čo je to za bordel v predsieni? Tie topánky a bundu si si mohla zavesiť!" hromžila na mňa a ja som ju vnímala len štvrtinou svojho mozgu. 

Zvyšok bol ešte stále v delíriu z pocitu Patrikovho tela na tom mojom.

„Ja, odpracem si to, prepáč." Vstala som z postele a ona mi venovala jeden zamračený pohľad.

 Prekrížila som ruky na prsiach a pohľad jej opätovala.

„Tváriš sa akoby som bola najväčší bordelár na svete!" vyčítala som a ona sa uškrnula.

„Mám osem týždňov pred pôrodom, nevládzem si ani ostrihať nechty na nohách, tak som trošku podráždená, keď musím dvíhať bundu mojej dospelej dcéry, ktorá si ju nie je schopná zavesiť."

„To bola moja vina, Zdenka, ja som ju zavesil a ona musela asi spadnúť," ponúkol vysvetlenie, ktoré by mu nezožralo ani desať ročné decko.

„Och, a ona teba zasa na oplátku zle zavesila tú tvoju, že?" Na to sme už nič nepovedali a ona si len vzdychla .

„Mimochodom, Paťo, máš naruby tričko," povedala so zlým úškrnom, aj keď som jej už do tváre vidieť nemohla lebo sa otočila k odchodu, mohla som cítiť spokojnosť v jej tvári, že nám to prekazila.