Čierny vlk - Nový začiatok - 2. kapitola

2. kapitola

Hľadel som na neho neschopný slova.

Ešte pred chvíľkou sa usmieval a polemzovali o stanovačke pod čerešňou, ktorú mali na dvore a teraz sa na mňa mračil výhražne vrčiac.

"Viem čo za úchylný plán sa ti rodí v tej tvojej pošahanej hlave a varujem ťa, dotkneš sa jej a si mŕtvi. Kapiš?" vrčal mi do tváre a ja som zatlačil do jeho ramien.

Narušil môj osobný priestor ako dávno nikto a vlk vo mne sa pýtal na malú vychádzku. Nechcel som sa tu pobiť, nie dnes a už vôbec nie s ním.

"Neviem o čom to vravíš," klamal som, vedel som presne o čom vraví a vedel som presne čo ho škrie.

"Netvár sa, tá chorá láska smrdí z každej bunky tvojho tela, nehovorím o očiach, ktoré Kristín hltajú. Viem že si myslíš, že ju miluješ, ale je to len blaznostvo zo straty družky. Preto ťa dopredu varujem, aby si sa vedel zaradiť! Ona nie je Emília. Emília je mŕtva a ja nedopustím, aby si mojej žene ublížil"

"Nie je tvoja žena, rozišiel si sa s ňou pred šiestimi rokmi, keď čakala tvoju dcéru."

" Rozišiel, ale určite nie preto, aby sa stala náhradou pošaného vlka, za družku, ktorú nedokázal ochrániť!" vypľuľ to na mňa ako obvinenie ako výčitku a ja som musel odvrátiť pohľad.

Srdce sa mi zovrelo a ja som sa tisnúc ruku k hrotu sterna mierne predklonil. Jej prázdny pohľad, praskanie väzov...

Cítil som ako sa mi z hrdla vydral ston. Bol som späť akoby sa to stalo práve v tejto chvíli.

"Emília je mŕtva," zopakoval mi to, keď som bol schopný zdvihnúť hlavu a pozrieť mu do očí.

"Ochránim si čo je moje za cenu všetkého, a tú tvoju chorú lásku skopem do zeme aj s tebou."

Nemohol som mu zazlievať jeho chovanie. Nemohol som mu protirečiť, lebo ja som Kiku miloval a miloval aj jeho dcéru, vždy to tak bolo. Nebolo to síce láskou akou si mysel, ale nemalo význam mu to vysvetlovať, neveril by mi.

"Potrebujem ju, jasné, dlžíš mi, vrátil som ti ju. Pamätáš? Ty mi, do pekla, dlžíš! Miluje ťa, ak by to tak nebolo, už dávno by si našla chlapa, ale zostáva sama, pre teba, tak prestaň! Ja ju nechcem, nie tak ako si myslíš, potrebujem ju.... je pojítkom, ja... potrebujem," hlas sa mi zlomil.

 Nemalo význam mu to vysvetlovať a predsa som to robil.

" Do pekla, do pekla s tebou! To že si mi ju vrátil neznamená, že ťa nechám ju preťahovať! Rozumieš? 

Nedovolím, aby si sa okolo nej viac šmotlal a už vôbec nie okolo moje dcéry. Emília je mŕtva a ty už nemáš v našich životoch čo robiť!"

Potriasol som hlavou. Nemohol som bez nej byť, nemohol som byť bez nich. Kika bola kamarátka a nik Lil nepozanal tak ako práve ona. S ňou som mal pocit akoby Em stále žila. Jej dcéra bola zlatíčko. A aj keď s Em nemala spoločné nič. Miloval som vyslovavať jej meno. Emília žila v nej. Bol som asi naozaj blázon, ale zakaždým keď som oslovil tú malú potvorku, bola pri mne moja Lili.

Teraz som však stál zoči voči posadnutému vlkovi, ktorý si vzal do hlavy, že chcem jeho družku. Mohol som ju chcieť, veď sa s ňou predsa rozišiel, mohol som túžiť po jej blízkosti, on sa jej predsa vzdal. Ale bolo to nesprávne, nelogické a v neposlednom rade by to bola zrada.

Bola Liliinou sestrou, to by nešlo a aj keď som nebol ako ostatný vlci a po jej odchode som sa psychicky nezložil, teda aspon nie tak, ako tomu bývalo pri iných môjho druhu, nedokázal som pomyslieť na inú ženu, nie to ešte na Kristínu.

 Pre Boha, bolo by to ako by som ju podvádzal s jej vlastnou sestrou.

Moju sladkú fialku som predsa nemohol len tak nechať, pre inú.

Prsty ma svrbeli a  ja som mal nutkanie vrátiť sa znova domov. Boli to chvíle, kedy som mal vízie, boli to malá krátke obrazy, kedy som ju videl pri každodených činostiach, česaní, obliekaní, učení, pri smiechu, behu, a ja som ju musel kresliť. Musel som si zachyťiť každý detail jej tváre, každú krivku jej tela, ktoré mi tak chýbalo. Jej úsmev, dlane, lásku.

"Prestaň, ty nemáš právo vyhadzovať mojich hostí. Patrik môže prísť kedy koľvek a ty nemáš dôvod mu tak hrozne ubližovať. Čo nevidíš čo mu tvoje reči robia?" Kristínin hlas mnou mykol a posunul som sa ešte viac do sedačky.

Chcel som sa ozavať, že ja naozaj nie som malomocný a neprajem si, aby o mne tak rozprávala, lebo ona bola asi jediná, práve teraz, čo brala ohľad na môj duševný stav.

No jej dlhé prsty sa prehrabli mojími vlasmi. Nemohol som zastaviť spokojné privretie viečok a jemné zapradenie kocúra aj keď odpoveďou mi bolo vrčanie jej druha.

 Moje telo sa dostalo do vzduchu. Nestihol som pád zastaviť a skončil som narazený na stene.

Potriasol som hlavou štverajúc sa na nohy.

"Adam, v pohode, jasné, ja a Kristína sme len priatelia nič viac, nič sa nedeje, ja teraz proste odídem, nechcem sa biť a už vôbec nie s tebou. Nechcem, aby ste mali medzi sebou pre mňa nezhody." Snažil som sa na neho prehovárť kľudným hlasom a pomaly sa dostať k dverám.

Bol som prekážkou rovnako ako Lia, a ja som naozaj, narozdiel od nej, nechcel, aby sa im tá krehká rovnováha rozbila, iba pre mňa.

"Prečo by si mal odchádzať? Rozišiel sa so mnou, tvrdí, že nie som jeho sktočná láska, tak potom sa nemusím spovedať a už vôbec sa nemusím cítiť špatne, pre tvoju spoločnosť. Aj keby sme si to rozdávali ako divé psy, stále to nie je jeho vec!" kričala na mňa a ja som na ňu vyklenul obočie, na mňa naozaj nemala dôvod kričať, teda mala, kazil som všetko a ničil som žvoty všetkým.

"Adama má pravdu, nemám tu čo robiť, Kika, iba vám to kazím, možno by ste sa mali obaja prestať hrať na urazených a proste si odpustiť tie blbosti, všetci traja vieme, že sa milujete a že sa trucujete už ani neviete prečo. Tak sa uzmierte. Život je príliš krátky. Mali by ste si vážiť, že máte jeden druhého, a že si môžte vyznávať lásku a... Niektorí z nás o to šťastie prišli, takže teraz ma ospravedlňte, ja musím ísť domov." Nečakal som kým mi navrhne Kika odprevadenie ku dverám, nebolo to treba.

"Do pekla Adam, čo ti je? Ty vieš že potrebuje našu pomoc!" počul som Kiku a len sa uškrnul, nepotreboval som ich pomoc, potreboval som ju späť v mojom náručí.

 Bol som ako Lia a ja som, do pekla, nechcel byť Lia, v mužskom vydaní.

"Paťo, no tak, počkaj!" oslovila ma a jej malá ruka stisla moje rameno. 

Nechcel som odísť, naozaj nechcel, dnes som nedokázal byť sám. Ale zostať som tiež nemohol, nie, pokiaľ to znamenalo, že sa budú pre mňa hádať. A vlastne, chcel som byť sám, kto iný ma môže pochopiť, ak nie ja sám? Že?

"Daj za mňa malej pusu na dobrú noc," povedal som jej vetu, ktorú som vravel za každým, keď som podvečer odchádzal od nej domov.

"Máš tu ešte veci!" vyhŕkol Adam no len som sa sucho zasmial.

 Posraté veci, koho zaujíma zubná kefka a dáke šaty? Prkotiny.

Cesta bola nudná a zdľhavá a tak som sa rozhodol si zaloviť. Posledné roky som čas krátil lovom upírov na vlastnú päsť. 

Na tie blbé výjazdy som sa mohol z vysoka. To pre tú prílišnú angažovanosť som o ňu prišiel. Vždy vravela, že som krviľačná beštia ktorej je prednejší pach krvi ako ona.

Vždy som sa nad tým musel iba usmiať. Až teraz, keď som ju stratil, keď ma opustila, som skutočne mohol vidieť koľkokrát mala pravdu, koľko krát som zle volil a koľko chýb som napáchal.

Ak by som ju počúvol nič z toho nemuselo byť, Erik by sa k nej nedostal dosť blízko, nikdy by som nezmárnil upírovú družku a my by sme sa teraz dohadovali na banalitách ako prestieranie na našej svadbe, alebo meno našej dcéry či syna. Alebo by sme sa len doťahovali tak ako sme to robili v podstate neustále.

Cez otvorené okno sa mi do nosa dostala sladká vôňa cukrovej vaty a ja som sa usmial. Nenávidel som ten smrad.

 Posledné roky som ho však vyhľadával a dnes tomu nebolo inak. Vytiahol som okienko, zatvoril auto a vydal sa za tým otrasným smrdom spáleného cukru.

Dnešná noc bude dlhá, dúfal som v to. Osamieť by znamenalo mať čas premýšlať, a ja som skutočne nemohol dnes ani na chvíľu dopriať mojej mysli ododych. Nemuselo by to skončiť dobre. A ja som nechcel skončiť ako psychopat ničiaci niekomu život , alebo bezduchá troska krčiaca sa v rohu izby.

Aj keď tá predstava v sebe niesla istú dávku pokoja, ktorá mi tak veľmi chýbala.

Ak by som mal tú prekliatu istotu, že skončím ako prázdna schránka bral by som ju všetkými desiatimi.

Všetko je lepšie ako táto bezúčelná existencia, kde iba prežívam zvyšok času kým moja duša zanikne s mojím telom.