Čierny vlk - nový začiatok - 4. kapitola

4. kapitola

"Prcku, dej mi to, slyšíš! To je moje! Jestli mi to nevrátíš to bude masakr, tak dělej!" Tomov krik a piskot malej Helen naozaj nebol príjemný budík, ale aj keby mi do ucha hrala anjelská harfa nemohlo by to byť lepšie.

"Tom tady měl holku, Tom tady měl holku!" kričala Helen a ja som si prešiel dlaňami po tvári a vydýchol vzduch.

Hlavu som mal ako vo zveráku a nazaj si nepamätal ako som sa dostal domov. To sa mi nestávalo často. Nie, mne sa to nestávalo vôbec. Vždy som si všetko pamätal.

Znova prebehli okolo mojích dverí a niečo cinklo o moje dvere. Bolo to ako kúsok pliešku alebo niečo také.

 V hlave som však riešil dôležitejšie problémy.

Ten prvý, ako som sa, do pekla, dostal domov? Pamätal som si, ako som štvrtil upíra a potom tma.

Zacítil som fialky a automaticky si privoňal k tričku. Cítil som aviváž a prášok, fialky nie.

No boli tu.

Migréna ma kopla naspäť do reality. Zovrel som hlavu v dlaniach.

Cítil som sa však lepšie aj napriek bolesti, bol som oddýchnutý. A to bol ten druhýproblém.

Nepamätám sa, kedy som naposledy bol oddýchnutý. Posledné noci som naozaj nedokázal zaspať vídal som tú chvílu stále, keď som zatvoril oči.

No teraz som spal, naozaj som prespal celú noc. Bolo to šialené. Naposledy som takto dobre spal... ani som nemal odvahu nad tým premýšlať.

"Hell, jestli mi to nedáš, tak uvidíš," kričal Tom.

Otvoril som dvere a zaprel sa ramenom do zárubne. Takmer som však skončil znova vo svoje izbe, keď do mňa tá malá potvora sotila a v rukách držala čiernu, čipkovanú podprsenku a točila ňou nad hlavičkou ako kovboj lasom, zatiaľ čo Tom sa jej snažil ten kúsok čipky bez úspešne vytrhnúť z ruky.

"No tak, slyšíš!" Naliehal a ona sa rozrehotala, skrývajúc sa za mojím telom.

"Maminka říkala, že si sem nemáš vodit kamarádky, teď budeš mít problém hošánku," oznamovala mu s vystretým prštekom a ja som si musel zahryznuť do pery, aby som sa nerozrehotal.

"Cekneš a tvůj méďa umře!" vyhrážal sa a kútiky mu cukali ako sa snažil skryť smiech za výhrážné vrčanie.

"Né, méďa, né!" kričala na oplátku a hodila po ňom podprsenku, utekajúc do svoje izbičky pravdepodobne ratujúc macka.

"Co?" vypľul na mňa Tom a ja som si s prekrýženými rukami odfrkol.

"Tak ty porušíš pravidlá a ešte sa jej ideš vyhrážať smrťou jej hračky, to je podlé," smial som sa a on si prehadzujúc podprsenku cez rameno len odfúkol a v očiach mu iskrilo.

"Já pravidla neporušil, Zdena říkala, že si nemám každý večír vodit jinou holku, Anna tu byla podruhé. " Žmurkol na mňa a spokojne si odkráčal do svoje izby.

Bolo zvláštne vidieť svojho malého brata s pestovaným jednodňovým strniskom, lebo vraj to ženy milujú a pokojne sa vracajúc do izby, kde na neho čaká holka, ktorej naša malá sestrička ukradla spodné prádlo. Zas sa nezamkol blbec.

Strata Em ma pripravila a sústredenie, lebo som si naozaj nepamätal, kedy sa môjmu bratovi na tele vytvorili svaly podobné tým mojim a už vůbec si nespomýnam, kedy nabral jeho hlas takú hrúbku.

Kedy si sem začal vodiť holky som už radšej vôbec neriešil.

Ak by na toto prišla Zdena, ten chlapec by mal prúser.

Tak nezodpovedné.

Naposledy ho načapala práve Helen, našťastie dievča bolo v nohavičkách a holú hruď jej zakrýval môj brat telom, ale Zdene sa aj tak zadalo, že to nie je vhodné, kedže v dome žije aj malé decko. Mala pravdu. Mal sa zamknúť hlupák.

Samozrejme, som sa do toho nemiešal. Byť na Tomovom mieste a mať tu moju Emili porušoval by som pravidlá nonstop. Vlastne, porušili sme pravidlá a nie raz.

On na rozdiel odo mňa stále bojoval po boku Igora, ktorý teraz viedol moju svorku a tak potreboval rozptýliť ženským telom. Poznal som tú potrebu vlka po boji utíšiť šelmu v sebe ženským telom. Akurát ja som mal svoju ľaliu, môj brat si to užíval na plné gule kým nepríde tá pravá. A to doslova a do písmena.

Moje srdce znova zabolelo a ja som sa pomaly nadýchol sústreďujúc sa na dvere jej izby. Dúfal som, že tam najdem presne to, čo som hľadal, potreboval som to nájsť.

Objal som rukou klučku a zatlačil ju. Bolo to presne také isté ako keď som ju otvoril pred piatimi rokmi po tom ako som sa dostal domov. Ako ma dostali domov...

Jej smiech do mňa narážal splývajúci s obrázkami nás dvoch mojich rúk na jej tele mojich pier na tých jej.

Bolo toho tak veľa. Chcel som sa v tom stratiť nehľadiac na bolesť, ktorú mi to spôsobovalo a tak som prudko zatlačil kľučku od seba. Dvere však zaprotestovali a odmietli ma pustiť dnu.

Zatriasol som kľučkou no ona stále odmietala povoliť a ja som zavrčal päsťou vrážajúc do tej blbej drevotriesky.

Bolo zamknuté, niekto jej izbu zamkol! Zúril som a mojím telom sa šírilo to chvenie chvíľu pred výbuchom. Ako si to mohli odvoliť?

"Zdena!" zreval som, otáčajúc sa ku schodisku.

Nemali právo!

Neuvedonil som si ako hrozne dupem k tomu schodisku kým sa pri mne neobjavil brat a nestrčil do mňa výhražne vrčiac.

"Upokoj hormon, vlku!" varoval ma ja som však potreboval ten klúč, a mala ho tá drzá ženská čo si dovolila zamknúť.

"Uhni, sopliak!" sotil som do neho a on sa mi znova postavil do cesty, keď sa na vrchu schodiska objavila Zdena so zmäteným výrazom.

Neboli zvyknutý na môj krik. Vlastne, nikdy som tak skutočne nekričal. Nie doma. Nie na rodinu.

"Paťo, čo vrieskaš, prosím ťa?" šepla a trošku cúvla, keď sa naše pohlady stretli.

Hrabol som si do vlasoy a cúvol. Nechcel som byť, do pekla, na ňu naštvaný a a už vôbec na ňu kričať. Niečo sa so mnou dialo. Asi som sa skutočne pomiatol, keď som chcel ublížiť svojej nevlastnej matke.

"Zamkla si jej izbu!" obvinil som ju, ukazujúc ako malý chlapec na dvere v ktorých ostala malá preliatina mojej päste.

"Ja, nemyslela som, že by to bol taký problém. nemusíš po mne bliakať." Pokrútila hlavou, obišla ma a pokračovala do spálne.

"Jsi vůl, brácho a měl by ses dát fakt léčit! Chudák mamka, si zapomněl, že Em byla její díte. Taky to nemá zrovna lehké," prehováral mi do duše, no zbytočne, ja som to predsa vedel, a bolo mi to lúto, ale nebol som okej a nemyslím, že by mi psychiater mohol skutočne pomôcť.

Zdena sa objavila pri nas a natiahla ku mne ruku. Automaticky som nastavil tú svoju a ona mi z miernej výšky spustila kľúčik do dlane.

Krátko som ho zovrel v dlani a naozaj sa cítil ako hajzel za to, že som na ňu vrčal.

Chcela ma obísť no ja som jej to nedovolil a stiahol si ju do náručia. Bol som tak pohltený svojou bolesťou, že som zabudol na tú jej. Bolesť rodiča, ktorý prežije svoje dieťa musí byť neuveriteľná.

Jej krehké telo sa v mojom náručí rozochvelo a ja som si ji privynul ešte tesnejšie.

"Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že som ju neochránil a nedokázal vrátiť," šepol som.

Bolo to prvýkrát, čo som sa s niekym o tej noci rozpraval. Ten prekliaty jantár zo mňa vyhnisával dva týždne a aj keď som sa akonahle sa mi vratili sily pokusil o cestu spät dokázal som sa vratit iba na jej pohreb a ako som sa to pokusal zas a znova vždy som sa vrátil iba o pár dní nazad.

Trvalo mi presne dva mesiace, kým som pochopil, že tak dozadu čas vrátiť nedokážem. Nenávidel som sa preto. Nenávidel som, že práve jej som nebol schopný pomôcť. Nenávidel som, že som sklamal práve ju.

"Prestaň si to vyčítať, Patrik," šepkala, utierajúc si slzy. "Nie je tvoja vina, že sa na teba prichystali, iný vlk by toĺko jantáru nezniesol."

Len som pokrútil hlavou, oprel sa o stenu, rukami vo vlasoch sa snažil bolesťou ostať pri vedomí. Nechcel som sa vrátiť na to miesto, nie teraz, keď tu bola Zdena. Jediný kto ma tak vídal bola Kika, nik iný ma tak už viac nikdy neuvidí.

Tentokrát prišla ona za mnou a objala ma. Tie prekliate slzy sa mi vydrali z očí a ja som ich, aj napriek tomu, že som si opakoval aký som to ja chlap, nedokazal zastavit.

A ja som chlap nebol nikdy, silne reči ako adolescent a keď pride na lámanie chleba dokážem akurát to, aký velký som kokot.

"Je to moja vina, vedel som, že ak sa pustím do toho nekonečného boja s nimi ohrozím rodinu, že ohrozím ju. No bol som si istý, že to ustojím. Že zvládnem ochrániť svoju rodinu a bojovať za správnu vec. A pozri ako to dopadlo!" Rozhodil som rukami a ona chytila moju tvár do dlaní, hľadiac mi do očí.

"Miláčik, prestaň, ona by nechcela aby si sa obviňoval, a už vôbec nie aby si sa trápil. Som presvedčená, že by chcela, aby si žil ďalej a snažil sa byť šťastný. Pozri sa na mňa, myslíš, že ma to nebolí? Ale snažím sa, každý deň sa snažím."

Hlas sa jej chvel a oči sa leskli slzami, ktoré ostávali za spodným viečkom. Stačilo by jedno žmurknutie a tá slaná vodička by sa preliala. Poznal som ten začiatok búrky v tých modrích očiach, vídal som ho tak často. Len v mladšej tváry s tromi pehami na malom gombičkovom nošteku.

Odtiahol som sa od nej, bola ako prízrak, prízrak z budúcnosti, ktorý mi prišiel ukázať ako mohla moja žena vyzerať o pár rokov a ja som už nezniesol pohlad do tých modrých očí. Musel som vypadnť, aspon na chvíľu.

Závidel som svojmu vlastnému otcovi, závidel som mu jeho ženu. Nie, nechcel som Zdenu pre seba, chcel som jej mladšie dvojča, ktorého telo už nikdy nezovrem v náručí a jej modré oči nikdy nebudú hľadieť do tých mojich.

"Nenávidím to! Tieto chabé pokusy utešiť. Nikto z nás nemôže vedieť čo by si priala, čo by ju trápilo. Vieš prečo? Lebo je mŕtva, je mŕtva kôli mne a ja musím žiť s pocitom totálneho zlyhania a bolesti, a ja musím žiť s obrazom jej mŕtveho tela ležiaceho v lese do konca svojích dní. Tak mi prestaň dokolečka tlačiť do hlavy, že sa mám pozviechať. Ty si tam nebola, nik z vás. Nečakala vašu pomoc! To ja, to ja, som ju mal chániť!" vyhŕkol som a otočil sa k odchodu.

Ignoroval som jej volanie a keď jej malá ruka zovrela moje rameno v chabom pokuse ma otočiť späť tvárou k nej, len som sebou cukol a s rukou vo vrecku svojích teplákov stisol malý klúčik v päsť.