středa 22. února 2017

Čierny vlk - Nový začiatok - 5.kapitola


Ahojte, dievčatá. 
Som späť a pokračujeme. :)











5.kapitola

Bolo tu všetko tak ako som si pamätal a predsa bolo všetko tak hrozne iné.

Paplón mala ako vždy preložený na polovicu a položený pri nohách postele aby si ho mohla na seba len stiahnuť a hneď spať. Usmial som sa a pokrútil hlavou. Jej poobedné siesty alebo siesty, keď bola vytočená či smutná a útočiskom sa jej stal spánok ma vždy pobavili.

Malý notebook bol zaklapnutý a odpojený od prúdu. Ona ho nikdy neodpájala, výnimkou bolo, keď pozerala ten hlúpy seriál a chcela pohodlie v posteli. Musela to urobiť jej matka alebo možno môj otec...

Na nábytku bola hrubá vrstva prachu, ktorá ma šteklila v nose a ja som si ešte viac mal chuť nafackovať za svoje chovanie ani nie pred tromi minútami.

Jej pedantnosť a chorobná potreba čistoty v tejto izbe akosi chýbala a ja som sa nemusel veľmi zamýšľať prečo tomu tak bolo.

Rovnako ako ja nemohla vstúpiť do tej izby a pohnúť čo i len o  kúsok jej vecami, narušiť klamlivo udržiavanú predstavu, že je tu, a nepáčilo by sa jej, že niekto pohyboval s jej vecami.

Sadol som si na posteľ a obláčik prachu sa vzniesol pod dopadom môjho tela. Keď som tu bol naposledy izba bola presýtená jej vôňou, tie malé kvietočky mi chýbali.

Teraz tu bol cítiť iba ten prekliaty prach a nevetraný ťažký vzduch ako u babky v podkroví. Jediná miestnosť v dome, ktorá bola pochmúrna, špinavá a niesla v sebe toľko tej prekliatej melanchólie, no napriek tomu všetkému som mal pocit, že práve sem patrím. Bol som ako táto izba. Plný mŕtvych spomienok.

Dvere do jej kúpeľne boli pootvorené a ja som si pamätal, ako v nich stála a škerila sa na mňa špúliac pusu chvíľu pred tým ako odišla "na rande" s Norou.

V rohu izby som zbadal bielu plachtu prehodenú cez niečo, soška, do pekla, tá prekliata soška. Úplne som na ňu zabudol. Tromi dlhými krokmi som sa ocitol pri nej a bez váhania stiahol látku z ktorej sa rozvíril do vzduchu ďalší kúdoľ prachu.

Čakal som, že bude poškodená, že sa v nej odrazí strata jednej jej súčasti, že sa v nej ukáže polovica duše, ktorá už nemôže byť uchovaná v nej. No ten prekliaty vlk bol celý a spokojný s vycerenými zubami s malými odreninami, ktoré zostali po poslednom úraze a ktoré Lili tak dokonale opravila a navrátila mi zdravie.

Stal sa teleportom a ja som sa ocitol v rozpadnutých dverách starej chajdy, ktorú otec odmietal zrovnať so zemou, akoby bol tušil, že sa nám v životoch objaví Jepetto. Môj malý, sladký Jepetto.

Videl som ju v tom žltom župane a s rozochvenými rukami ako objímala malú sošku vlka a so zamračenou tvárou sa snažila čo najdôveryhodnejšie zachytiť mňa, jej nočnú moru.

Mal som to vtedy nechať tak, mal som byť silnejší. Mal som sa od nej držať ďalej nič z tohto sa nemuselo stať.

Mohli sme byť len nevlastný súrodenci, ja do nej zbláznený a ona s očami plnými nenávisti, pre moje grobiánske a blbé chovanie. Bola by tu, živá, a ja by som ju mohol hnevať a podpichovať a ona by sa tak krásne čertila a červenala.

To však teraz bolo už len snom, len túžbou a ja som sa mal naučiť žiť bez nej.

Naozaj som nechápal ako si Zdena mohla byť tak istá, že by to bolo možné. Prešlo päť rokov a ja sa necítim o nič lepšie ako v tú noc, keď jej telo dopadlo na zem a jej otvorené prázdne oči hľadeli rovno do tých mojich.

Chcel som nájsť jej vôňu aspoň trošku z nej. Neviem čo som čakal, že sa tu vytvorilo akési vákuum a jej vôňu mi neukradol čas a prach napadaný na jej veciach?

Bol som naozaj hlupák, kým som nezbadal tú sošku, bola východiskom z tohto môjho oživnutého pekla. Mohol by som to aspoň skúsiť.

Vzal som ho do rúk a prstami obkreslil líniu jeho dokonalo znázornenej srsti. Pamätal som si ako došlo k mojej nehode a vedel som, čo vtedy prežívala, ale teraz bola navždy preč a ja som jej svojím rozhodnutím už nemohol ublížiť. Vedel som však, že tu by mi to neprešlo, zastavili by ma. A ja som dospel do štádia, kedy som už naozaj svoj pokus odísť za ňou mal dokonale premyslený.

Netrvalo to síce dlhšie ako tri minúty, a ten plán nebol práve prešpekulovaný, ale ako sa vraví, v jednoduchosti je krása. Ako moja krásna Emily. Povahovo to určite nebolo. Menila názory ako na bežiacom páse. Ale jej jednoduchosť po tej výzorovej stránke som miloval. Žiadne zbytočné make-upy, ceruzky na oči, silné líčidlá, ktoré ostali na vašich bielych tričkách a ani za ten svet nešli oprať.

Miloval som jemnosť jej tváre, jej dlhé riasy a jej tri malé pehy, aj malú ranku v kútiku úst, ktorej kontúru som mal svojím jazykom obkreslenú nespočetne veľakrát.

Chcel som to všetko späť, chcel som ju späť.

Ruky sa mi vyšvihli samovoľne nad hlavu a bol pripravený tresnúť tým kusom hlúpeho dreva o protiľahlú stenu. Chcel som skapať, pomaly a bolestivo, zaslúžil som si to, ten trpký prísľub konca, dlhého a bolestivého.

Nikdy som nerozumel samovrahom. Nevidel som v ich slabosti zmysel. Nič nemôže byť predsa tak zlé aby sme sa pokúsili siahnuť si na život.

Mýlil som sa, život bez nej bol všetkým zlým, bol ničota.

 A ja... zaslúžil som si ho.

... za zradu, slabosť, neschopnosť.

 Nemal som právo pokúsiť sa ukončiť svoj život. Nie pre stvoriteľa, ktorý jediný mal na to právo, nie pre strach, že by som mohol skončiť vo večných plameňoch pekelných.

Ale pre správnosť, pre spravodlivosť. Mal som trpieť, mal som šalieť, že nezvládam život bez nej.

Rozosmial som sa, klesajúc na kolená. Smiech sa zmenil na hekanie hyeny, keď moje telo otriasli prvé vzlyky. Bol som blázon. Práve som sa ocitol na samom dne, keď som naozaj zvažoval si sproste a zbabelo ublížiť. Nebol som viac mužom, neviem či som ním vlastne niekedy bol.

Kopa sračiek, tak by ma nazvala. Na nič hodná kopa sračiek.

"Slíbils mi to! Seš hovno Tomasi! Říkal si, že jsem víc! A nevíš si najít ani den!" Ženský hlas ma vytrhol z mojej sebapoškodzovacej nálady. Vstal som zanechávajúc vlka a svoju chuť po vlastnej smrti tak.

"Anno, no tak, mrzí mě to, ale musím. Kámoš má prúser. Potřebuje pomoc!"

"Nasrat! Tohle děláš pořád!"

"No, je to kámoš, ty bys to neudělala pro kámošku? Byl tu dřív jako ty, a potřebuje mě."

"To víš, že bych to udělala, ale ne každý víkend! Jen to řekni, že si mě jen chtěl dostat a teď se mě chceš  zbavit, tak jak ostatních pitomých nán. Že já se kůly tobě, rozešla s Kájou."

Stál som vo dverách izby a sledoval tých dvoch. Uvedomoval som si, že šmírujem, a že by som mal zmiznúť, alebo sa aspoň tváriť ako vzduch. No nedokázal som to. Vedel som presne čo riešia, riešil som to s ňou neustále.

Brat robil tú istú chybu.

"Nežádal jsem tě o to, a už vůbec sem ti nesliboval, že z nás dvou bude páreček z telenovely, jasný? A netvař se tak, to ty jsi přijela ne já. Jak prvně tak i včera. A chceš vědět, proč si se rozešla s Karlem? Protože je to blebeček, neschopný ti to udělat. Protože je jen ubožák, co po třech zásunech padne na tvé tělo a třepe se jak ryba na štěrku."

"Jseš blbec, hnusnej odpornej zmrd!"

"Možná, ale mého klacka máš ráda."

Pretočil som očami.

Neviem kedy sa môj brat začal vyjadrovať týmto spôsobom. Ale bolo mi jasné, že to dievča sa snaží vytočiť viac ako už bola. Čo bolo moje podpichovanie oproti tomu jeho? Slovníky sa značne zmenili a to prešlo úbohých päť rokov.

"Odcházím, až tě budou příště svědit koule, mé číslo zapomeň!"

"To nebude problém, protože doklušeš než mě začnou!" Opieral sa o zárubňu dverí svojej izby a pokrivene sa na ňu škeril.

Jej hnedé vlasy sa rozviali ako prudko sebou otočila pripravená na odchod. Mohol som vidieť ako sa bratov úškrn zmenil v smutnú tvár malého šteňaťa a jeho pery, ktoré do teraz držal v tvrdej linke vypustili tichý povzdych.

Taký hlupák.

Vedel som, prečo sa s ňou pohádal. Pre tieto sračky som sa s Em hádal neprestajne. Nemienil som dopustiť, aby môj brat robil rovnakú chybu. Nastal čas, kedy som mal byť starším bratom a prehovoriť mu do duše.

Dievča na mňa uprelo svoje hnedé oči a jej líca pokryl jemný rumenec, keď si uvedomila, že som pravdepodobne počul všetko.

Jej krok zrýchlil a so sklopenou hlavou takmer zvalcovala Zdenu, ktorá mala v náručí kôš s prádlom.

"Promiňte," šepla, no nezastavila sa, aby Zdene pomohla prevrhnutý kôš pozbierať a upaľovala z nášho domu.

"Tom? Zasa si tu mal dievča! Už som ti predsa vravela, že si sem nemáš vodiť každý večer svoje kamarátky!" Hromžila zbierajúc suché šaty.

Dievča sa zastavilo venovalo jeden pohľad Tomovi a on si povzdychol krútiac hlavou.

Zameral na našu nevlastnú matku jedovatý pohľad. Bolo mi jasné, že bol vytočený, Zdena svojou pripomienkou ešte viac rozvírila vody medzi nimi a Tom sa už len ťažko vykecá, ak sa vlastne bude chcieť vykecať.

"Do toho je ti víš co," odfrkol a Zdena na neho hľadela s otvorenými ústami.

"No, tak je ma do toho viac ako si môžeš myslieť, chlapče. Asi zabúdaš, že tu s tebou žije aj tvoja malá sestra a to posledné, čo potrebujem je jej vysvetľovať čo to robíš v izbe a prečo ste pri tom obaja nahý a už vôbec ti nebudem spomínať fakt, že je naozaj nevhodné, aby behalo päť ročné decko s podprsenkou po celom dome. Do kelu, tak sa aspoň nabudúce zamkni!" vrčala, stískajúc kraje plastovej nádoby.

"Ty mi nebudeš poroučet, si jen žena mého otce, pro kterou moje matka umřela, a já nejsem povinný tě poslechnout!"

"Tom!" zhúkol som a vystúpil na chodbu.

Jedno bolo, že bol nasratý na tú holku, druhé bolo, vybíjať si zlosť na našej nevlastnej matke.

Kôš jej znova vypadol a ona si roztržite k nemu čupla. Videl som tras rúk ako sa ho snažila skryť v rýchlom zbieraní vecí. Bolelo ju to. Nemusel som sa ani snažiť vidieť v jej očiach bolesť.

"Toto si kurva prehnal, Tomas!" zavrčal som na neho.

Zaťal päste a vrátil sa do svojej izby. Blbec.

"To je v pohode," šepla, keď som jej pomohol pozbierať znova veci a slabo sa na mňa usmiala.

"Nemôže sa s tebou takto rozprávať, porozprávam sa s otcom, nech mu dohovorí."

"Bože, len to nie! Prechádza si obdobím vzdoru, Veď on nie je zlý chlapec. Nechaj to tak. Roman by na neho nakričal, a len by to zhoršil." Bránila ho. Naozaj som nerozumel, kde v sebe tá žena berie toľko pochopenia k nám.

Nedivil som sa, že ju otec miloval, že mu stačili tri týždne. Bola ako anjel.

"Tak sa s ním aspoň porozprávam ja. Nejde to, aby sa tak choval a ani sa neospravedlnil. Stačí, že som na teba dnes vyletel ja, prepáč Zdeni, nie som to proste ja," uvedomenie si, že som sa tiež nechoval k nej dnes práve najlepšie mi vohnalo do tváre červeň. Hanbil som sa za svoje chovanie a taktiež mi to bolo úprimne ľúto.

Len sa usmiala a potľapkala ma po ramene. "V poriadku, miláčik, všetci toho máme posledný čas viac než dosť, je jasné, že sa to musí niekde vyventilovať. A mojou smolou je, že som proste neprestajne po ruke," smiala sa a pokojným krokom ma jednoducho obišla.


Ja som si to  namieril rovno za tým blbcom, mal som niečo na srdci, čo som mu chcel pekne bratsky vysvetliť a nie len slovne. Zdena nie je žena, do ktorej sa môže len tak obúvať.

Žádné komentáře:

Okomentovat