sobota 4. února 2017

Čierny vlk- Nový začiatok - prológ




Tak ako som sľúbila. Začíname. :*
Prológ 

Sedel som na zemi a o kolená si zapieral lakte. Päť rokov, tak dlho to trvalo kým som ho našiel. 

Stovky upírov zmrzačených a zabitých, len pre omrvinky, ktoré mi mohli ponúknuť k ceste za ním. A ja som ich klamal. Sľuboval, že ich nechám žiť. Nikdy som to neurobil...

A teraz bolo po všetkom, jeho telo ležalo na kôpke vedľa mňa a ja som sa rozhodoval či jeho zvyšky podpáliť zapalovačom, s ktorým som sa hral medzi prstami.

Bol zmyslom môjho bytia, pomsta a potreba ho nájsť ma držali pri zdravom rozume. Dávali mi dôvod ráno vstať, žiť, rovnako ako to ona pred tým robila svojou existenciou. Ale čo teraz?

Mal som sa cítiť spokojne, šťastne a asi by nebola od veci aj úľava, že som ju pomstil.

Nič z tých očakávaných emócií však moje vnútro nenaplnilo, ani ten poondiaty pocit zadosť učinenia.

Moje ego bolo stále skopané v tmavom rohu zavšivavenej kutici a nechcelo sa pozviechať.

Nemohlo sa.

 Všetko čo mi ten hajzel fľochol do ksichtu bola pravda. Bol som slaboch, neschopný ju ochrániť, bol som nič, neschopné udržať ju na žive.

Videl som to každý deň v očiach jej matky, ktorá mi to nikdy nepovedala a ani nenaznačila, ale jej pohľad bol vždy oknom do duše, rovnako ako jej dcéri. Videl som tam sklamanie, že som ju nedokázal uchrániť, že som nebol tak famózny ako som o sebe prehlasoval.

Bolesť ma znova ochromila a ja som sa ju ani nesnažil zastaviť, predýchať. Zaslúžil som si každý bolestivý sťah svaloviny v mojej hrudy a zaslúžil som si každý víjav tej osudnej noci, keď som nedokázal zastaviť, zabrániť...

Telo sa mi chvelo a  lapal som po dychu neschopný prinútiť moje alveoly na spracovanie toho prekliateho vzduchu.

V ušiach mi znela tá hlúpa prezývka, povedala mi ju dvakrát v živote, keď nerátam úpne prvýkrát v mojej vlčej forme.

Jej úsmev, hlas, bozky, dlane... zovrel som si hlavu, obrazy nás dvoch na mňa útočili a pripravomali ma o schopnosť rozlíšiť realitu od sna.

Teraz tu nebol nikto aby mi pomohol vrátiť sa do reality a nestratiť sa v spomienkach, klamlivo vytvorenej realite, po ktorej som tak túžil.

Slnko vychádzalo a tak som sa zameral na ružovú oblohu. Snažiac sa aspon trošku pozviechať. 

Ďalší ničotný deň, ďalší deň bez nej. Slza mi dopadla na chrbát dlane. Ani vodopády sĺz mi ju nevrátia. No napriek tomu vedomiu som im nedokázal zabráni . Preliatiu z poza spodného viečka a už vôbec som nedokázal tie malé pvodopádiky zastaviť.

Ak by ma teraz niekto videl vysmial by ma. Ale mne by to asi bolo jedno. Nebol som tým ktorým som býval a už nikdy nebudem.

Tón deckého smiechu mnou mykol, bolo príliš skoro aby volala.

Malé strapaté čudo sa na mňa škerilo z monitoru a ja som sa usmial na tú kučeravú hlávku s čiernymi očakami.

"Paťo, volám aby si nezabudol, že dnes mám nalodeniny, takže ťa očakavame. Bude aj toľta." 

Usmial som sa a zotrel si slzy. Bola to malá mudrlantka a ístým spôsobom vždy vedela kedy potrebujem jej deckú lásku.

"Mili, že ty si zasa ukradla mamičke telefón," káral som ju nežným hlasom a hrabol si do vlasov.

Nebol to práve premyslený nápad, dať svojej dcére meno po svojej najlepšej priateľke. Už len kôli mne nie, ale čo som mohol? Bol som len strýko, ktorý nemá ani toľko autority aby bol strýko Paťo, bol som proste len Paťo.

"Nie, maminka mi dovolila," klamala potvorka malá a ja som sa pre seba zasmial.

"Miláčik, vieš, že sa nemá klamať, chceš mať nos ako Pinocchio? No tak mi teda maminu daj, potrebujem prebrať isté dospelácke záležitosti." Bolo chvílu po svitaní a poznal som Kiku, rada si pospala. A ja som chcel aby sa mi malá priznala sama.

"Ona telaz odbehla, asi kakať. Ale keď sa vláti, tak jej poviem že si volal." To bola herečka.

Miloval som to malé žieňa. Na tvári som mal už nezmazatelný úsmev a bolesť bola preč, aspon na chvíľku.

"Mili, ty mi voláš, tak hybaj po maminu, lebo inak neprídem a ani darček čo som ti kúpil. Alebo sa priznaj a toto malé klamstvo zostene pre teraz naším tajomstvom, nebudem bonzovať, ale ty mi musíš slúbiť, že už nebudeš klamať." vyjednával som, keď sa zdalo, že bude trvať na svojom tvrdení, že je Kika hore ani nie o piatej ráno.

Počul som decké cupkani a zavrzanie pántov. Ten hlupák sa nemá ani k tomu aby jej tie pánty konečne namazal a to ho prosí už minimálne dva mesiace.

"Paťo chce s tebou hovoliť." Počul som jej hlások a chvíľku bolo ticho.

"Strýko, Emília, je to strýko, jasné?"

"Veď áno,"

"Nešomrať," upozornila ju a ja som sa rozosmial.

"Do pekla, Paťo si normály? Veš koľko je hodín?" šomrala.

"Mala by si si ten mobil dávať do trezoru," smial som sa a ona sykla.

"Tá potvora, ona zasa volá tebe, že?" pochopila dosť rýchlo na jej ospalý hlas.

"Môžem dnes prísť?" skúsil som aj keď odpovď som poznal.

Ale slušnosť káže a hlavne bola to naša malá šifra ak by pri nej bol niekto, kto by to nemal počuť. Teda Adam!

"Má rannú, takže do osemnástej je pokoj."

Usmial som sa. Miloval som keď bol v práci a Kika ma prijala s otvorenou náručou.

A jej prsty ískali v mojích vlasoch zatiaľ čo ja som sa aspoň na chvíľu mohol stratiť v jej malom objatí a zabudnúť na všetko.

Aspon na chvíľu, na malý okamih vyplniť to prázdno, jej pochopením a nehou, a mohol som si porevať ako troska. Ktorou som vlastne bol.

Bez svedkov. Lebo aj napriek tomu všetkému, som naozaj nechcel, aby ma videl plakať ktorý koľvek z mojích priateľov či mužského alebo ženského pohlavia.

Jedine Kika, mi bola blízka a rozumela mi. Rozumela bolesti a strate a sklamaniu zo seba samého. Ju tiež zožierali posledné týždne keď sa od mojej Em odstrihla.

Našli sme v sebe oporu a ja som sa jej nemienil vzdať, miloval som ju a jej dcéru detto.

S úsmevom som sa vyškriabal na nohy prstom rozpohyboval malé kovové koliesko a zapalovač hodil za seba na kopu tej prekliatej mršiny.

Dnes je oslava, malá princezná ma päť rokov, treba sa naladiť do oslavného módu. Aspoň po dobu kým nezaspí, potom sa znova prepnem do módu, ktorý je mojou pevnou súčasťou a navždy už ostane.

Skrachovanec.