ČV-NZ - 8.kapitola

8.kapitola 

Dvojičky Dimitrií a Vasil sa mi postavili do cesty svojimi mohutnými telami mi znemožnili cestu. Boli ako z ruského filmu o mafiánskych praktikách a ja som cúvol, aby som si ich mohol prezrieť.

Jeden bol vyholený na koleno a jeho malé oči, blízko nosa, ma ostražite sledovali a jeho plná vrchná pera sa chvela pod náporom vrčania. A ten druhý postavou nie o veľa menší bol viac akčný a bez váhania po mne siahol.

Cítil som sa ako šľapka, ktorá nedala všetky svoje tvrdo vypracované prachy svojmu pasákovi, keď mi jeho mäsitá ruka zovrela vlasy a stiahol ma dole.

Môj ťah, ktorý patril medzi moje obľúbené, nabral úplne iný rozmer, keď som si jeho paralyzujúcu silu okúsil na vlastnej koži.

Ten prekliaty blbec, mal naozaj stisk. Jeho ruka ma zdvihla do vzduchu akoby som vážil kilečko a druhá päsť tvrdo pristála na mojej tvári.

Usmial som sa. Ak by som chcel mohol som ho mať zauzlovaného ako Jim Carrey vo filme The Mask do sekundy, že by mal ruky zmotané s nohami a jeho dvojča by ho muselo odmotávať celý zvyšok času do svitania.

Ale bol zo mňa magor a naozaj som si vychutnával ich päste v mojej tvári.

Jeho vrčanie sa znásobilo, keď sa mi z bočia spustila krv ako mi natrhol kožu a ja som mohol vidieť ten chtíč, ktorý ho ovládol.

Túžil po mojej krvi a jeho jazyk sa vymrštil, keď si stiahol moje telo bližšie k ústam.

Odmietal som nechať toho zdochliaka zo mňa piť. Ako ženská, som schmatol jeho vlasy a potiahol jeho hlavu do boku, zatiaľ, čo druhou rukou som mu uštedril lakťom do krku.

V jeho krku zapraskalo a on ma od seba odsotil na vzdialenosť dvoch metrov. Zasmiala som pri pohľade na Vasila, ktorý si nervózne masíroval krk akoby kontroloval, či jeho hlava drží a neodkvecne.

Dimitrí sa do mňa rozbehol so silným dupotom, pripravil som sa, čakal som zrážku s jeho telom, no tá sa nekonala a namiesto toho sa jeho telo skácalo.

S Vasilom sme po sebe šľahli pohľadom, a v tej chvíli, ktorá trvala možno dve sekundy, sme boli na jednej strane barikády. Obaja šokovaní, Dimitriho šlofíkom.

"Zmrde!" zavrčal na mňa.

Prekvapene som si poťukal na hruď. Prečo som si práve ja vyslúžil takú prezývku som netušil. Nie ja som ho tu zložil ako nafukovaciu panenku s dierou v zadku. Veď som sa ho ani nedotkol.

Ležal tam ochromený s ústami dokorán a telom ako z rôsolu. Úplne netypické, pre tvrdú štruktúru ich tiel.

Vasil na mňa švihol znova pohľadom a bez váhania sa do mňa rozbehol. Preskočil som tú kôpku zmäknutého kamenia.

Usmial som sa na holohlavca číslo dva a päsť ma svrbela ako blízko som bol úderu do jeho nemenného strniska.

Jeho telo sa však takmer identicky skácalo na asfalt a moja päsť dorazila do prázdna.

Frustrovane som si dupol nohou a schmatol jeho želatínové telo. Nebolo možné, aby sa proste odstavili sami a ja si ani raz neudrel. Triasol som s jeho telom a vrčal vulgarizmy do jeho rybej tváre, keď ma vyrušil tichý chichot.

"Tvoj biedny štýl ich úplne odrovnal," zabával sa na mne a ja som bol nútený premýšľať. Nepamätal som si, že by som ho videl pri zraze pred odchodom sem.

Taktiež ma vykoľajil jeho pokoj, ktorým na mňa prehovoril. Po hneve a nenávisti ani stopy a ja som sa s úškrnom púšťajúc telo Rusáka, ktorý v skutočnosti bol len zasratý český zdochliak, otočil tvárou k mužovi, ktorý sa škeril do môjho ksichtu.

"Tak biedny štýl vravíš?" Oprášil som si ruky od neexistujúcej špiny, zatiaľ čo on s úškľabkom, jemu vlastným, prikývol s rukami prekríženými na hrudi.

"Videl som ťa už aj v lepšej forme, nejak v tom postrádam starého Patrika, ktorý do seba nenechal len tak tĺcť." Jeho úškrn z tváre nezmizol, no vedel som, že to myslí úplne vážne.

Za tých pár rokov a viac ako desať spoločných výjazdov som ho poznal celkom dobre.

"Isté veci sa zmenili," povedal som a nechal zdochliny zdochlinami, pohol sa preč z námestia.

"Ospravedlňujem sa, za svoje správanie, Paťo. Ja, neuvedomil som si, čo bol za deň. Zabudol som na ten pocit byť bez Kiki, netrval vďaka tebe viac ako pár minút a posadol ma amok, z predstavy, že by mohla k tebe niečo cítiť. Ty vieš, že ju milujem." Jeho hlas bol pevný a silný.

Naozaj to bola jedna z jeho vlastností, ktoré som na ňom bral. Nikdy nešepkal, ani keď sa kajal.

"V pohode, nerieš." Mávol som nad tým rukou.

Nechcel som to rozpitvávať, jeho ospravedlnenie, mohlo znamenať, že by mu nemuselo vadiť ak by som šiel pozrieť jeho ženy. A ja som chcel ísť, chýbali mi.

"Od kedy chodíš na vlastnú päsť? Myslel som, že je to moja výsada." Pokračoval som, aby reč nestála, aj keď som skutočne nevedel, prečo sa snažím udržať s tým mužom rozhovor.

"Mal som s vami byť od začiatku, no Mili, si zmyslela, že bude naozaj vtipné, ak ockovi skryje kľúče do chladničky." Mal ten neprítomný pohľad s jemným úsmevom, ktorým aj mňa prinútil k jednému.

"Možno to urobila náročky, zamýšľali ste sa niekedy, že sa jej naozaj nemusí páčiť, váš spôsob života? Už nie je tak malinká, ako by sa mohlo zdať, uvedomuje si, že ocko stále odchádza do iného domu, a ostatných kamarátok sú ockovia s maminkami. Možno by ste s tým mali niečo robiť."

"A čo presne? Kika odmieta ísť bývať ku mne. A ja odmietam ísť bývať k nej. Ten dom je môj a ja ho nenechám len tak. A nemienim bývať s jej matkou, nemá ma práve v láske." Frustrovane si vzdychol a rozhodil rukami.

Do nosa mi udrela slabá vôňa marhúľ a snažil som sa ignorovať bodnutie v hrudi.

Nemalo ma to trápiť. Potlačil som nutkanie spýtať sa ho, či nezabil náhodou okatú čiernovlásku, nebolo ma do toho absolútne nič.

Mohol by sa pýtať, prečo vyzvedám, a mohlo by mu prísť zvláštne, že o nej viem a nechal som ju ísť.

A nemuselo mi to byť vôbec ľúto, veď presne to chcela.

A práve preto mi to tak prekliate ľúto bolo. Nebola ako ostaté upirie sračky.

Ona sa nedokázala zmieriť s tým čím bola, nemala skončiť rozštvrtená.

"Mlčíš. Vidíš, ani ty nevieš a snažíš sa radiť," vrčal a ďalej polemizoval.

Ja som ho už nebol schopný počúvať. Musel som myslieť na to dievča a premýšľať, či veľmi trpela, či sa s ňou pri tom hral, alebo to ukončil rýchlo a efektívne. A naozaj som dúfal v pravdivosť druhej možnosti.

Vzduch sa rozvíril a pred tvárou sa mi objavilo vysoké šľachovité telo upíra, ktorý na mňa ceril svoje tesáky. Prekvapil ma a ja som cúvol o krok dozadu. Bol príliš blízko a naše nosy sa o seba takmer otreli. Bolo to naozaj nie príjemné.

Jeho tvrdá ruka zovrela môj krk a stisol ju dvíhajúc ma do vzduchu.

Počul som ako Adam zahrešil a mohol po očku sledovať trasu jeho tela, ktoré preletelo vzduchom. Jeho tmavé oči sa na mňa škerili a sľúbili mi značnú stratu krvi, z mojich už dávno zacelených rán.

Nemienil som sa s tým zmieriť. Jedno bolo, nechať do seba tĺcť, a druhé stať sa obedom. S tým som sa nikdy nemohol na stopercentne vyrovnať. Bola to potupa, poníženie najvyššieho možného levelu.

Jeho zuby klapli o seba, keď som sa vyšmykol z jeho zovretia a poslal šľachovité telo k zemi.