neděle 5. února 2017

Som tvoj - 8.kapitola






























8. kapitola

V aute vládlo ticho. Nebolo nepríjemné. Skôr napäté a plné očakávania.

Nikolas to musel cítiť tiež. Zatiaľ, čo držal pohľad fixovaný cez čelné sklo, jeho prsty bubnovali v rytme tenzie ich zarytého mlčania ku ktorému sa obaja odhodlali.

Snažil sa nenadskakovať  po každom Nikolasom výraznejšom nádychu, v očakávaní pokusu a načatie rozhovoru, ktorému sa tak či onak nakoniec nevyhnú.
Sám mal priveľa otázok, aj keď vedel, že nebol dosť odvážny, aby ich mužovi sediacemu v jeho aute nakoniec skutočne položil.

Začal by tou, ktorá ho trápila najviac: Cítiš ku mne ešte niečo málo z toho, čo pred rokmi?

Pokračoval by tou desivejšou: Myslel si na mňa občas počas posledných rokov?

Trošku z verzie zavrhnutej odkopnutej hystreky: Koľkým mužom  po mne si vyznal lásku?

Najviac hodnú bytosti s ovariami: Miloval si ich tak veľmi ako mňa, alebo  pre teba znamenali viac?

Ale boli to hlúpe a hlavne skutočne nevhodné otázky.

„Takže tu teraz bývaš?“

Bolo prvé, čo za desať minút intenzívneho ticha vypustil z tých krásnych úst a Tadeáš  až bojoval s uchechtnutím.

Naozaj mal pocit, že mu každú chvíľu vybuchne hlava pod nátlakom otázok, rodiacich sa mu v hlave. A jeho trápi toto?

„Áno, môj byt. Darček k maturitám. Výhoda byť synom realitnej maklérky. Dostaneš to najlepšie z ponuky.“

Nik vyštekol do smiechu, kývajúc hlavou s neskrývaným posmeškom.

Naozaj mu ten typický Nikolasov štekot chýbal.  Sarkazmus obsiahnutý vo svojej plnej sile v jednoduchom zvuku.

„Ach, tie deti zazobancov. Ja som dostal od otca ako darček trojtisícové hodinky, kupované v päťdesiat percentnej zľave a bol som chvíľu od dramatického plaču s hodinovým objímaním oboch mojich rodičov.“  Jasný Niklasov humor. Nikdy si neodpustil pripomienky.

Aj keď to vždy bral s nadhľadom.  Nikolas nebol ten závistlivý typ. Skôr rád pripomínal, že veci, čo kúpia rodičia sú síce fajn a cesta je jednoduchšia a menej kostrbatá. No nič sa nevyrovná vlastnému úspechu a radosti z vecí, čo si človek zaobstará sám vlastnou prácou.

Spôsob, ako si chudobní ľudia plátajú  rany, získané pri ceste za vytúženým cieľom a mlžia za tými múdramy závisť, pri pohľade na tú vydláždenú ľudí narodených so zlatou lyžicou v hube.

„Ja naozaj nemôžem za to, že som sa narodil do lepšie situovanej rodiny. Ale, ak ťa to upokojí, si na tom stále lepšie než ja. Máš fantastických oboch rodičov. Tam, kde je pre teba tvoj milujúci otec, pre ktorého nie je podstatná tvoja sexuálna orientácia, tam je môj sebecký tatko, ktorý viac hľadí na svoje meno a postavenie, ako na šťastie syna.“ Mal  to byť pokus o nadviazanie  na Nikolasov uštipačný humor, no na tvárach oboch mužov sa stratil aj ten najmenší náznak úsmevu, ktorý tam blondiak svojim chytrým vyhlásením vyčaril.

Bola to totiž čistá pravda, ktorú by ani ten najlepší satirik - výťaz súťaže one man show nebol schopný podať ako vtip.

Obaja si potykali so Samuelovým egocentrizmom a manipulatívnou povahou z prvého radu.
Boli hlavnými aktérmi, hrdinami, ktorým doprial riadnu ochutnávku.

Možno  sa na tom raz naozaj dokáže zábavať. No nie dnes.

Otočil sa Nikolasovi chrbtom. Nechcel, aby postrehol ako sa ho jeho vlastná poznámka dotkla.

 Ale Nikolas nebol hlúpy. Dva roky nie sú tak dlhá doba, aby mohol zabudnúť ako v Tadeášovi čítať.
yhýbal sa  jeho ľútostivému pohľadu a radšej sa sústredil na odomknutie zámku vchodových dverí.

„Takže teraz bývaš s Danom.“

Skôr Dan býval u neho, ale akosi ho prešla chuť od slovičkárenia.

Pustil ho prvého a len prikývol, stále neveriac svojmu hlasu.

Chvíľu zostal pred dverami, sledujúc, ako sa Nikolas dostáva zo svojej jesennej bundy, pod ktorou mal čierny sveter s V golierom. Chcel zatvoriť a znova otvoriť dvere, aby sa presvedčil, či je to skutočné. Či po tých týždňoch hrania sa na člena pátracej skupiny  Interpolu nezošalel.

„Stali sa sračky, Niki. Medzi otcom a Dantonym to naozaj nebolo posledné roky pekné. Dan predal byt. Vrátil mu peniaze a prenajal si malý bytík blízko centra. No ten prepadol pri jeho alkoholických excesoch. Tak býva u mňa.“

Videl, že Nikolas len ťažko pracuje s informáciou o bratovom alkoholizme.

Boli najlepší priatelia celé roky.  Nevedomosť o tak závažnom životnom probléme ho nemohla nechať pokojného. Na to ho poznal až príliš dobre.

„Čo sa stalo? Dan bol vždy úzkostlivý, ale nikdy by ma nenapadlo, že by to mohlo skončiť alkoholizmom,“ zaujímal sa, dostávajúc sa aj zo svetra, než zostal len v bielom tričku.

Ted musel zavrieť oči ako puberťák, čo sa snaží nezízať obdarenej spolužiačke na kozy.

Naozaj mal slabosť  na to jeho pevné a šľachovité telo. Cítil sa  ako úchyl, keď len z pohľadu na neho v tričku začal slintať a jeho aktívna myseľ mu podsúvala spomienky, ktoré boli zrazu príliš jasné a vtieravé.

Silou úplne zlomenej vôle sa prinútil vrátiť k rozhovoru. Nikolas sa pýtal na Dana... Nepozerať po jeho ramenách a ani napnutej časti toho bavlneného, prekliateho trička, ktoré obopínalo jeho prsné svaly.

Nemal pätnásť. Mal dokázať držať oči a sústredenie mimo nevhodných častí tela a predstáv, čo by s nimi robil.

Zatriasol hlavou.  Dan...

„Ako som ti povedal, isté veci s otcom. Zvládal všetko. Svojim vlastným spôsobom . No potom sa to všetko dostalo do bodu, keď to už zvládať  nešlo. Za ten čas čo si bol preč sa zmenilo a pokazilo príliš veľa vecí, Nik. Je toho toľko, že jeden obed stačiť nebude.“

Nikolas sebou viditeľne trhol, akoby snáď  Tadeáš vznášal obvinenie a vyčítal mu jeho odchod z ich životov.

A to rozhodne nerobil.

Nemal právo.

To Nikolas bol ten, čo vďaka nim takmer stratil všetko.  Kôly Tadeášovi a jeho nadržanej pubertálnej nenásytnosti.

Nikolas k nemu pristúpil o malý krok bližšie nesúhlasne krútiac hlavou. „Nechcem, aby si to vnímal ako jednorázovú, náhodnú udalosť. Tadeáš, nechcem to tak.  Ak by to bolo len na mne, táto situácia by medzi nami nikdy nevznikla.“

To bolelo, ale zaslúžil si to.

Teraz, keď si spätne prehral všetko, čo urobil, čo navyvádzal, aby Nikolasa ochránil,  mu bolo až zle. Bol hlúpy.

Ak by v tej situácií boli znova urobil by to inak. Nemohol si byť istý, že by sa pod silou otcovho vyhrážania, znova nepresťahoval. Pravdepodobne by to urobil znova. Ale nešukal by všetko živé.  Ak by mohol vrátiť čas, nikdy by tak Nikolasa nezradil.

Mal pravdu. Nemuseli skončiť takto. Nevedomí celé roky čo sa s tým druhým deje.

Ak by nebol hlupák, neprepadol sebaľútosti a snažil sa s Niklasom udržať aspoň ako taký kontakt. Toto jasné odcudzenie  a neistoty by nemali kedy vzniknúť. Nikdy by neodišiel, s upišťanou ženskou s penisom medzi nohami a vagínou namiesto prdele, do Rakúska.

Nikolas si musel všimnúť  bolestnú grimasu na jeho tvári lebo sebou znova trhol. Akoby mu videl do hlavy a mohol vidieť všetky tie špinavosti a odpornosti, čo urobil. Koľko dievčat oprel  a koľko drog užil.

Teraz, keď tu bol   s ním. V jeho byte, to zrazu všetko bolo tak slizké, ťažké, ako jeden z tých zlých snov, ktoré človeka prenasledujú ešte zvyšok dňa. Len s tým rozdielom, že toto bolo skutočné.

„Ted, och, nie. Nemyslel som to tak.“ A zrazu bol pri ňom.

 Jeho jemné rúčky dievčaťa držali jeho tvár v dlaniach  a on sa cítil ako malý  chlapec, ktorý je iba jedno žmurknutie od srdcervúceho plaču.

Zabudol, že vlastne nemá právo byť na Nika čo i len trošku nahnevaný. Šukal ženy, zatiaľ čo bol muž, ktorého miloval v jeho rodnom meste  verný a oddane čakajúci. Nezastrašený konfrontáciou so Samuelom.

„Viem, že som to zničil, Nikolas. To, čo sme mali. Ale miloval som ťa a nevedel som ako inak  prinútiť otca aby ti dal pokoj. Ja som len...“ odmlčal sa.
Boli to  hlúpe výhovorky, len slová, ktoré už vykonané činy nevymažú.

„Miloval?“ spýtal sa neveriacky Nikolas a na jeho tvári sa objavilo jemné a váhavé zamračenie.

Prikývol, stále nechávajúc tvár v jeho rukách. Bolo príjemné ho cítiť. Tak prekliate príjemné.

Chcel viac, chcel ho objať a ukradnúť si aspoň chvíľku. Cítiť jeho pevné telo, držať ho. Nemal však odvahu.

„Miloval...“ vydýchol Nikolas, čo prinútilo Tadeáša zdvihnúť pohľad.

Znel smutne a sklamane.

„Stále to tak je. Ani na sekundu to nebolo inak.“  Vyhlásil rozhodne, vystierajúc sa do svojej plnej, zastrašujúcej výšky.

Ani nevedel, prečo to urobil. Nechcel, aby ho Nikolas videl zlomeného, pri vyznávaní pretrvávajúcich citov.

„Milujem ťa, Nik...“

Nenechal ho dopovedať.  Jemne pritisol svoje pery na tie jeho. Netlačiac na neho. Len ich sladko láskal, ťahajúc cez ne mučivo pomaly tie svoje.

„Som odporný sebec.  Nemal by som ti to robiť. Ale nevládzem sa držať od teba ďalej. Tak strašne si mi chýbal, Tadeáš.  Posledné dva mesiace som šalel z túžby vidieť ťa  a sľúbil som si, že ak sa náhodne stretneme,  doprajem si ešte kúsok z tvojej spoločnosti, než odídem. Bál som sa, že to nestihnem.“ Stále šepkal do jeho pier.

Mal na jazyku uštipačnú poznámku o telefónoch, ale odpustil si to. On sám to neskúsil a chcel zvaliť ich stretnutie, o ktoré sa pokúšal, na šťastnú náhodu.

Nezvládal už to Nikolasové vychutnávanie si jeho úst.
 Vedel ako  jeho  právniček miluje bozkávanie. 

Bozkával sa s množstvom ľudí. Ale nikto nebozkával ako on. 

Jemné, pomalé, lenivé trenie pier 
kombinované nevinnými otretiami pootvorených úst, slabé vsatie, otretie, poláskanie jazykom, uhryznutie, vsatie, otretie, vsatie, vsatie.

Hodiny ležali v posteli a nechal ho milovať jeho ústa bez toho, aby skutočne vnikol do jeho úst.

Ale to bolo v dobe, keď jeden druhého mali doslova po ruke. Boli spolu každý jeden deň. A aj keď si tieto hodinové muchlovačky nemohli dopriať stále, pre prítomnosť Dantonyho v byte, vždy našli spôsob ako si ukradnúť aspoň letmý bozk.

Ale teraz, po troch rokoch hladu po ňom, mu skrúcalo prsty na nohách, zauzlilo žalúdok a v hrdle sa formoval výkrik ranej šelmy, keď Nikolas znova lenivo potiahol svoju spodnú peru cez obe Tadeášové.

 Vsal mu rozochvenú vrchnú a väzniac ju medzi svojimi perami ju opakovane hladil jazykom.

Spleť jeho neukojených nervových zakončení vyslala podnet až do jeho slabín a tá rozkoš z predstavy, že by toto robil omnoho južnejšie ho takmer knokautovala.

Vzal Nikolasovu hlavu do dlaní, berúc si trošku šéfovania pre zmenu do rúk on. Čím si vyslúžil Nikolasov smiech a voľnú ruku v podobe jeho dobrovoľného  hodenia sa do steny.

Nebol opatrný a vychutnávajúci si. Nebol Nikolas.

 Bol hladný a umieral túžbou. Jeho srdce bilo zbesilým tempom človeka po maratóne s náchylnosťou k infarktu a jeho krv búšila v hlave, v oboch jeho hlavách, až sa musel zaprieť jednou rukou o stenu.

Uhryzol ho a potom bez ostychu vrazil jazyk do jeho úst.  A tak ako vždy, Nikolas mu tvrdosť opätoval. Ťahajúc jeho tričko šikovnosťou majstra cez trup a hlavu.

Trošku do Tadeáša  sotil, dostávajúc ho od seba na dva kroky. Rýchly sken jeho dospelejšej, vypracovanejšej muskulatúry a spokojné mľasknutie ho ješitne potešilo, ale nedal Nikolasovi viac času na prehliadku.

„Vyzeráš ešte lepšie, ako si pamätám. Si tak krásny. Stále môj!“  zavrčal Nikolas, tlačiac Tadeáša  po chodbe k dverám.

„Navždy len tvoj,“ zastonal, keď skončil znova na stene, no tento krát sa už Nikolas nevrátil k jeho ústam. Jeho horúci dych a mäkké pery dráždili jeho krk pomaly sa presúvajúc až ku kľúčnej kosti.

„Ach... Kur...“ Zahryzol si do spodnej pery, keď mu prešiel jazykom po bradavke a nemotorné ruky sa mu nažili rozopnúť tesný gombík na rifliach.

Cítil ako sa Nikolasovi triasli  nedočkavosťou  no odmietal odtrhnúť ústa od Tadeášovho tela. A on bol príliš veľký hajzel, vychutnávajúci náruživosť, ochormujúcu jeho vyždy vyrovanného Nikolasa, aby mu to ulahčil.

Chcel ho na kolenách, cítiť jeho dych na svojom...

Gombík povolil a než stihol skloniť pohľad od plafóna späť na tvár jeho znovunájdeného milenca Nikolas bol na kolenách a jeho horúce ústa sali jemnú kožu v časti, kde sa spájalo stehno so slabinami.

A to už nebolo tak vtipné. Z tej intenzity pocitov a vnemov sa mu zadrhol dych a jeho srdce bolestivo tĺklo. 

Príliš rýchlo, príliš nahlas.

Hučalo mu v ušiach, pred očami sa mu zatmelo a naozaj bol chvíľu pred odpadnutím.

 Nikolas mu nedal čas. 

Rozhodne sa s ním nehral bez milosti sal kožu na jeho koreni láskajúc ju špičkou jazyka.

To bolo všetko, čo mohol zvládnuť. Bolo to príliš. Jeho žalúdok sa krútil a dych sa strácal bez splnenia účelu.

„Nik...“ zaprosil bez dychu no nepočúval ho.

Skúsil to znovu no získal len posunutie jeho úst  nižšie.

Vplietol prsty do jeho jemných vlasov a zaťahal, nútiac ho sa sústrediť.

 Bol stratený rovnako ako on, možno ešte viac.

 Jeho oči boli omámené a pery opuchnuté s povýšeneckým a provokačným polo úsmevom.

Ten smrad vedel príliš dobre, ako ho zničiť len hraním sa.

 „Ak nechceš, aby som dostal infarkt alebo ma ranila mŕtvica, prosím, spomaľ. Sú to tri roky, čo sa ma naposledy dotkol niekto iný okrem mňa.  A skutočnosť, že po tej prekliatej dobe si to práve ty, tiež nepomáha.“ Podal to s humorom a vedel, že sa Nik zasmeje.

Čakal hlúpu poznámku, alebo ignorovanie a schválne dráždenie. Ale Nikolas stál na nohách. Omnoho pevnejších a istejších ako mal teraz on. A jemne vplietol prsty ľavej ruky do Tadeášových vlasov zatiaľ čo druhú nechal na jeho boku nežne ho hladkajúc, akoby sa potreboval ubezpečiť,  že zostanú v nálade, aj napriek vražedne vážnemu výrazu, čo mal na tvári.

„Odkedy sa ťa nedotkol nik okrem teba?“

 Musel byť chorý bastard, lebo pri tom autoritatívnom no jemnom  tóne sa krv znova hnala dole. Veľmi rýchlo a veľmi účinne.

„Od konfrontácie v škole. Keď si za mnou prišiel. Ja... chcel som... Nechcel som ti ubližovať. Nenávidel som sex s nimi a chcel som ho mať len s tebou. Ale z jasných dôvodov sme v tom čase nemohli... Tak som ho proste nemal. Myslel som, že po maturite, keď  sa vrátim domov si to všetko vynahradíme. Ale...“ Nedopovedal. Ani nevedel, čo by mal povedať.

Tú časť príbehu poznal už aj Nikolas.

Nálada bola preč. Visel takmer bez života a aj napriek tomu, že mal byt vykúrený mu začala byť akosi zima.

„Och, Bože. Môj sladký chlapec. Môj sladký, sladký chlapec.“ šepkal, zatiaľ čo obsypával jeho tvár malými bozkami.  „Je mi to tak strašne ľúto. Ted. Myslel som, že... ako som len mohol čo i len na chvíľu zapochybovať?“

 „Nemusíš sa ospravedlňovať. Mal si právo žiť, pohnúť sa a milovať niekoho iného. Po tom všetkom, čo som urobil...“ stíchol.

Naozaj nechcel teraz znova vyťahovať svoje sexuálne eskapády.

Nikolas ho pobozkal. Zúfalo. Hltal jeho ústa, pevne ho držiac  rukami vo vlasoch.

„Nič pre mňa neznamenali. Tadeáš. Nikdy nemohli. Nemiloval som nikoho. Ani som k tomu nebol dosť blízko. Boli len ukojenie. Potreboval som teplo a telo.“

Rozumel mu. Vedel, že nemal právo vyčítať. 
No bolelo to. Naozaj bolela predstava, že sa cez neho snažil dostať. Že sa miloval s niekým iným. Že sa zdieľal.

Nepovedal však ani slovo. Nemal právo a vlastne na tom v tej chvíli nezáležalo. Bol znova s ním. Mohli začať odznova. Aj keď to bola len hlúpa fráza. Nikdy skutočne neskončili. Aspoň v jeho očiach nie.

„Ukáž mi ktorá izba je tvoja. To prekliatie troch rokov je treba ukončiť,“ prikázal Nikolas znova ho berúc do dlane. 

Konečne zaslúžená odmena.

****
Sprcha vypla akurát vo chvíli, keď stiahol špagety z plameňa.

Musel sám sebe uznať, že sprcha jednotlivo bola predsa len dobrý nápad. Nikolasovi to však neprizná.

Od rána nič nejedol a teraz, keď už bol skôr čas skorej večere jeho žalúdok nepríjemne bolel. To bol jediný dôvod, prečo nakoniec súhlasil, že pôjdu do sprchy zvlášť.

Naposledy ochutnal omáčku a pre istotu do nej ešte pridal  za malú štipku škorice.

„Voňalo to až do kúpelne. Myslel som, že hladom omdliem,“ posťažoval si z poza jeho chrbta Nikolas a než sa k nemu stihol otočiť už mu bral z ruky varešku a zubami stiahol trošku prevarenej rajčiny do úst.

Strávili v posteli niečo cez štyri hodiny. Aktívny, vytrvalosť pestujúci  čas.

Bol prekvapený, že vyčerpaním naozaj neodpadli.
Nechal ho, nech si ujedá veľkými vareškami z omáčky, zatiaľ čo naberal do misiek špagety.

„Kedy majú prepustiť Dana? Vieš, premýšľal som o tom, ako si mi vravel, že sa mu nedarí zohnať prácu. Myslím, že by som mu mohol pomôcť.  Známy má známeho a ten si  svoju právnickú spoločnosť rozšíril o online poradcov.  Nie je to práca v kancli. Jediné, čo musíš robiť je byť počas šiestich hodín online. Kdekoľvek.   Ak je riešený problém zložitejší klient sa jednoducho presmeruje poradcom  na interných pracovníkov. Mohol by som sa popýtať, či sa nenájde ešte jedno voľné miesto. Možno by dokonca prijali aj do hlavného "stanu".  Práca by ho mohla trošku popostrčiť. Držať jeho myseľ zaneprázdnenú. Nemyslíš?“ Strčil si stále po stojačky trošku špagiet do úst a so slastným stonom sa oprel zadkom o kraj pracovnej dosky.

Vedel, že je to dobrý nápad. V čase, keď horúčkovito pracoval  vypracovaní právnických krokov a na vyhrabaní špiny na  toho sviniara,  čo nechal Didianu vyhodiť ako smeti na výpadovke, nežil pre nič iné. 

  Samozrejme, vyhral. 

 Ten zmrd skončil v base na pekných pár rokov no Danteho to  naledujúce obdobie pokoja zničilo. Prišiel o prácu, o sústredenie. Stratený v alkohole.

Musel zmeniť smer myšlienok. Privádzalo ho to k jeho priateľovi. K jednému z naozaj dobrých priateľov. 

Nechcel teraz myslieť na Šimona. Bol jeho spriaznenou dušou a už takmer rok o ňom nepočul ani slovo. Naposledy mu vykričal, že nikdy nemal svedčiť proti Jánovi Fillerovi  pre neho známeho ako Johnny.

Bál sa, že po ňom pôjdu jeho ľudia a ako čerešničku na torte mu práve on poslal jeho dievča na ochranu. Akoby mohol Šimon niečo zmôcť proti devine s tlmičom a tlupe búchačov s päťdesiatkami rukami.

„...myslím, že by to bolo super. No poznáš Dana. Nemôžeš mu to len tak hodiť do tváre. Je príliš hrdý...“

„Pamätám si. Neboj, nadhodím to, len tak, medzi rečou. Ak bude naozaj to voľné miesto, tak to nenápadne spomeniem a ak sa sám nechopí šance tak mu to proste navrhnem. Potrebujem mu pomôcť.“

A on ho potreboval pobozkať.

Nikolas bol fantastický priateľ, verný a starostlivý a ten jeho hlúpy brat si ho nezaslúžil. Nie, že  by snáď on áno. Obaja mu ublížili a aj tak tu bol a oboch miloval a zachraňoval.

Položil tanier s dopoly zjedenou porciou na linku a pritiahol si jeho tvár za vlasy, ešte vlhké sprchou, k sebe.

„Ďakujem. Ďakujem, že sa snažíš  pomôcť.“ šepol mu do úst, neprehlbujúc jemnučkú pusu v bozk.

Bol vďačný čomukoľvek, čo mu ho do života znova priviedlo.

„Neďakuj za samozrejmosť, Tadeáš.  Je to...  Býval môj najlepší priateľ. Stále mi na ňom záleží. A ak viem pomôcť, urobím čo bude v mojich silách, aby  konečne našiel zmysel v bytí a prestal sa strácať.“

Bolo naozaj pekné a upokojujúce vedomie, že zrazu nebol sám. Ak nerátal matku, samozrejme. Komu záležalo na jeho bratovi. Teraz už boli tím.   On, Nikolas a tá malá sexy jašterica.

„Si to najlepšie  čo nás Hagarovcov mohlo postretnúť. Sľúb, že ma nikdy neopustíš.“ Zakýval obočím trošku  s posmeškom, púšťajúc ruky a nezbednú prechádzku.

„Dúfam, že raz ti to budem môcť naozaj sľúbiť.“

Tie slová boli dýkou. Ale nehneval sa za ne. Zradil ho, sklamal a aj keď tu znova bol, dôveru si musel  zaslúžiť. Vybudovať ju. Nanovo.

A bol pripravený využiť každú voľnú chvíľu práve k tomu.  Možno by ho mohol prinútiť zostať na tak dlho, kým neskončí štúdium. Chýbalo už len pár mesiacov. Potom by mohol odísť s ním.

 Nasledoval by ho až na kraj sveta, ak by ho Nikolas chcel.