Ráno bolo ťažké no omamné zároveň. Bol ubolený sakramensky uspokojujúcim a dokonalým spôsobom. Ako, naozaj ubolený na každom kúsku tela. Bolel ho dokonca aj vták, a to si nebol do tej chvíle istý, či je niečo také vôbec možné bez nakopnutia.
Ale nakoniec, je to sval, zrejme si na ňom uhnal svalovicu. Nepoužil ho tri roky a teraz zrazu prešukal celý deň a zvyšok noci. No aj napriek tomu stvrdol, keď sa k nemu Nikolasove teplé a pevné telo pritislo a jeho ruka sa ospalo spustila po hrudi k brušným svalom a potom znova pomaličky hore.
V minulosti nemali mnoho príležitostí na spoločne strávenú noc v jednej posteli. Ale teraz, keď už bol dospelý a jeho otec nad ním nemal žiadnu moc sa z toho rozhodol urobiť samozrejmosť. Vedel, že to nebude možné zakaždým, ale minimálne trikrát do týždňa to tak bude. Bude v jeho posteli.
K jemným pohladeniam sa pridali malé bozky na rameno a Tadeáš sa spokojne zavŕtal viac do jeho objatia. Nežne bozkával každý kúsok jeho ramena, lopatky, krku, kam len dosiahol bez toho, aby príliš narušil ich lenivosť ráno.
Spôsob ako sa k nemu tisol, ako ho vdýchol po každom bozku a zúfalosť v každom trhanom nádychu Tadeáša znepokojovali neznámym spôsobom.
Paranoja.
Možno.
Bolo to zrazu príliš dobré.
Príliš krásne.
Príliš Nenikolasovské.
Nechal zatvorené oči a snažil sa zahnať strach. A zmyslené dôvody, prečo sa obávať.
Keď Nikolasov nos skončil v jeho vlasoch na krku a zamumlal im tiché vyznania, tíško zastonal.
Počuť od neho slová ako láska, život, navždy len ty bolo nádherné a desivé.
Akoby sa lúčil. A on nechcel, aby toto ešte skončilo.
Ak by nemusel, nevyliezol by z tej postele nikdy. Rakúsko nebolo ďaleko. Nie pre neho. Ale stále to nebolo na skok cez dve ulice.
„Dobré ráno, zajačik,“ podpichol ho Nikolas s úsmevom v hlase, lezúc na neho stále s opuchnutou tvárou od spánku.
„Aj tebe, ty starý zajac,“ smial sa cez bozky, zahadzujúc úzkosť.
Bolo veselé a pohodlné, že nezabudol na ich podpichovanie ohľadne vekového rozdielu.
Vždy vtipkoval, že je Nikolasov mladý zajačik, ktorého si vydržiava kupovaním mu piva.
„Si rozboľavený?“ zaujímal sa, rukou jemne stískajúc jeho stehno.
Bol k smrti odpálený, ale nenechá sa zahanbiť mužom takmer v tridsiatke.
„Nikdy nebudem dosť zničený na jedno rýchle, ranné kolo.“ A to bola tiež pravda.
„O trištvrte hodinu musím niekde byť a na rozdiel od teba môj zadok, a každý kúsok mňa bolí, ako nikdy.“
Uškrnul sa na neho, prstom prechádzajúc po jemne zmodrenom hryzanci na Nikolasovom ramene a pohľadom preskenoval aj zvyšok jeho hrude a rúk.
Bol si istý, že vyzerá rovnako zdevastovane. Cítil jeho zuby a satie ako by ubehli len minúty a nie hodiny.
Cena za nenásytnosť, než boli schopní spomaliť a neubližovať si. Aj keď, nepamätal si, že by ho to v tej chvíli bolelo.
„Štyridsaťpäť minút znie ako ideálny čas na rýchlu šesťdesiat devinu. Môj zadok potrebuje pauzu.“
Nikolas nespokojne cmukol s tvárou dospeláka, čo sa chystá vydržkovať dieťa za neposlušnosť.
„To máš za tú nedočkavosť, vravel som ti, že to tak skončí. V tvojom zadku nikto nebol tri roky.“
Pretočil nad tým oči a vzal iniciatívu do vlastných rúk. Doslova.
„Daj mi ešte dvadsať minút, Nikolas, a potom ťa hodím kam potrebuješ,“ sľuboval, vznášajúc sa nad jeho kľúčnou kosťou.
Voňal ako jeho sprchový gél, sex a zemitosť čerstvo zaschnutého potu. A on musel tú delikátnu vôňu, čo spolu vytvorili ochutnať.
„Pätnásť.“ Licitoval ten prekliaty blondiak, strkajúc ho zo svojho tela.
Pohol sa od postele preč a Ted mal takto z diaľky lepší výhľad na celé jeho telo a tak mu neušlo, že vyzeral chudší. Ale pripisoval to stresu. Vždy pred skúškami schudol. Tá práca veľkého rakúskeho právnika si vyberala daň. Naozaj bolo dobre, že sa na pár mesiacov vrátil domov a jeho matka ho vykŕmi do zdravšej štíhlosti.
Nadvihol obočie, keď sa Nik zastavil pri dverách jeho izby a popohnal ho podupkaním nohou ako otrávená manželka, čo ju jej manžel hneď z rána otravuje sexom.
„Tak? Ideš? Už máme len desať minút. Než musím s matkou na krvné testy. Zaberie to znova celý deň, kým budem môcť prísť.“
Nenechal ho čakať. Dal mu presne to, čo chcel a čo mal v pláne si vziať večer, keď sa vráti k nemu domov, do jeho náručia.
****
Brat mal byť prepustený o jednej. Bolo však krátko po tretej a stále trčali v jedálni traumatologického oddelenia. Sediac za jedným stolom, čakajúc na papiere. Bola to otrava a strata času.
„Prepáčte, máme tu frmol. Na pohotovosti máme príjmy, ktoré nám posielajú,“ sypala si popol na hlavu mladá sestrička ukradomky pozorujúc Dantonyho.
„To je v poriadku,“ zašomral si pod nos jeho brat tiež ju nenápadne očumujúc.
Od príchodu, čo bolo pred takmer dvoma hodinami, mu nepovedal takmer ani slovo. Ale nemohol ho viniť. Tiež nebol v stave výrečnosti.
„Hm... k tomu včerajšku...“ začala nesmelo, pýriaca sa na celej tvári, no Dan ju znova len odmávol študujúc papiere, čo mu nesmelo strčila na jeho stranu stola.
„Povedal som, že sa k tomu nebudeme vracať. Som rád, že som to počul... Myslím... asi som to potreboval. Však viete, stroskotaný alkoholik so psychózami si nemá robiť zálusk na ženu, čo to má aj bez neho už tak viac než ťažké... Na chvíľu som zabudol, že takí ako ja nie sú hodní priateľstva a dôvery. Len ma mrzí, že som sa ovládol a nezhodil ju z balkóna, po tom, čo začala urážať ju.“
Sestrička zalapala po vzduchu, prekryla si ústa akoby to vyhŕkla ona a ľutovala to. Dan nevzrušene podpísal posledný papier, strhol si štítok zo zápästia a kyslím úškrnom jej kývol hlavou.
„Budem sa držať z cesty. Nie, že by som mal v pláne sa jej pliesť do života. Pekný zvyšok dňa, Sandy.“ Zasalutoval dvoma prstami a Tadeáš sa potkýnal o vlastné nohy, ako sa snažil čo najrýchlejšie si ich vymotať spod stola.
„Potrebuje niekoho kto dohliadne na ňu a malého. Na rečiach nezáleží. Dantony, potrebuje ochrániť. Tie staré ropuchy nie sú dôležité. Ich názor nikoho nezaujíma. A už vôbec nie ju. Ak by áno, neprišla by za vami.“
„Majte sa pekne, Sandra,“ zavrčal cez zuby, kľučkujúc pomedzi stoly, než sa konečne dostal k skleneným dverám vedúcim z oddelenia.
Nechal brata na pokoji až k autu. Vrčal a šomral si niečo popod nos ako človek naozaj hodný psychiatrickej ambulantnej starostlivosti.
„Čo to do pekla bolo? Čo sa stalo, že vyzeráš, akoby si mal chuť niekomu riadnu uvaliť?“
Len si odfrkol, zapínajúc si pás. „Mám chuť sa riadne napiť. Kto by povedal, že byť alkoholik, je tak závažný priestupok voči spoločnosti, že stráca človek s touto hlúpou závislosťou možnosť na normálny a plnohodnotný život. Že stráca právo na čokoľvek. Len sme boli na bakóne od izby, kde som ležal a zatiaľ, čo som ja fajčil sme kecali. Nič sme nerobili. Bože, ani ma to nenapadlo. A staré si mysleli, že ich nebudeme počuť z vedľajšieho balkóna krákať a začali sa obúvať do mňa a potom aj do Emi. Iba preto, že prišla dvakrát v priebehu pár hodín. Doniesla mi len pojebanú minerálku a banány,“zasmial sa, jemne a úprimne, než pokrútil hlavou. „Chápeš? Boli sme od seba pól metra a oni riešili sračky ako dáke pubertiačky, že sa po mne váľala. Že je jednou z tých dievčat, čo si vyhľadávajú problémové typy. A potom sa nechávajú ľutovať,“ zasmial sa, akoby si spomenul na naozaj dobrý vtip než znova pokrútil hlavou a pomasíroval si spánky.
„Že sme si to rozdávali už v čase, keď som bol pacient na jej oddelení. Keby to tak bola pravda. Nebolo dňa, čo by som si aspoň raz nepredstavil ako ju preťahujem v sprche v tom jej malom pracovnom oblečku.“
Nič nepovedal, iba ho počúval po zvyšok cesty. Prikyvoval no nevyzvedal. Aj keď brat sa naozaj rozrečnil a on bol v skrytu duše rád za otvorenosť. Že mu povedal všetko do najmenšieho detailu. Dan bol s nervami v koncoch, a tá časť ho naozaj mrzela, ale brat, ktorý celé roky túžil presne po tomto bol k smrti šťastný.
Zdieľal s ním trápenia. Zdôveroval sa mu. A to bolo to jediné, čo kedy chcel. Dôveru a podporu.
„Čo s tým budeš robiť?“ spýtal sa, keď zastavili pred ich bytom a vypol motor.
„Mal by som niečo? Nemyslím, že by som niečo mohol. To čo povedali o mne je pravda. Zničil by som ju, rovnako ako Didianu. Ničím všetkých a všetko. Neviem, či je to prekliatie, ktoré na mňa preniesol môj cigánsky stroskotaný otec, alebo som naozaj súci na kazajku, ale jedno je isté. Rozhodne pri tom všetkom nepotrebuje niekoho ako ja.“
„Dan...“
„Počuť tie sračky bolo kurva neskutočné. Keby vidíš jej tvár, braček. Ani si nie som istý, či si to všetko uvedomovala, keď za mnou prišla. Myslím, že ani počas našich hádok v nemocnici si naozaj neuvedomovala, čo som zač. Po spomenutí jej syna zobákom starej vrany zbledla a mašírovala preč. A dnes poslala svoju kamošku s hlúpym odkazom na papieriku, akoby sme boli školáci. Nemusela sa ospravedlňovať za útek. Nemusela vysvetľovať, že to nebolo o mne. Vlastne, tam ani nemusela byť. Nikto nemusí. Nikoho nenútim, aby mi venoval čo i len pohľad. Som zvyknutý byť neviditeľný. Samuel mi v dvadsiatich kúpil byt, len aby som zmizol naozaj a on sa nemusel ďalej tváriť, že nie som. Proste som naozaj v jeho svete prestal existovať.“
On to všetko vedel. Počul hádky rodičov, videl správanie svojho otca voči Danovi. Prežíval to všetko s ním.
A naozaj nevedel, čo má urobiť, aby bolo všetko aspoň o trochu lepšie. Deň pred tým sa nazdával, že sa blýska na lepšie časy, no zrejme sa unáhlil. Zabudol na ľudí, čo radi riešia iných a do svojich tanierov nevidia.
„Srať sa na tie staré rašple. Môj otec ti môže vylízať. Pre mňa a matku si nikdy neviditeľný nebol. My sme tvoja rodina a sme tu pre teba nech sa už stane čokoľvek. A teraz už vážne, prestaň sa špárať v hovnách, a poďme sa najesť. Mám chuť na csabajkovú s extra feferónkami.“
„To znie dobre, ale mohol by si ma ešte pred tým hodiť k matke? Mám u nej zbierky a potrebujem na niečom zapracovať.“
Snažil sa skryť spokojný úsmev a aj zvedavosť a tak len prikývol.
Po návrate od matky, s náručou plnou tvrdých, obrovských a až nelogicky ťažkých väzieb a s rovnako ťažkým, preplneným žalúdkom sa rozhodli použiť výťah. Bolo viac než isté, že by sa po oddupaní schodov k druhému poschodiu, zgrcal z podoby.
Zapísal si mentálnu poznámku, nikdy nejazdiť k matke s naozaj prázdnym žalúdkom. Nikdy do seba nenahádzať všetko, čo pred neho matka položí a ak už nejde odolať tak sa snažiť dodržať pravidlo minútového žuvania.
Bodlo by pivo. Ale to sa skôr bodne do oka, ako si ho zadovážiť. Takže sa bude musieť uspokojiť s colou. Alebo sódou bikarbónou. Alebo čímkoľvek, čo uľaví jeho žalúdku.
Nakoniec s bratom nebolo reči ani doma. Strčil nos do kníh a dopĺňal to ťukaním do kláves notebooku. A tak sa nechal inšpirovať, vzal skriptá a sústredil sa na antickú literatúru.
Tiež sa obkolesujúc knihami, potrebnou literatúrou a bzučiacim starým notebookom, ktorý potreboval vymeniť čo najskôr za nový. Inak všetka jeho práca môže kedykoľvek skončiť v psom zadku.
Obaja bratia až poskočili, keď už pár hodín trvajúce ticho prerušil jačiaci Tadeášov telefón.
Jeho oči boleli a hlava sa mierne motala, keď vstal, pripravený nechať Homéra, Aischylosa a ostatných týpkov tak. Bol čas znova trošku drámy dvadsiateho prvého storočia v ich životoch.
„Ahoj, prepáč, že dávam o sebe vedieť až teraz. Ale bol som so Záujčekom a má pre neho prácu. Nebude to síce priamo v kancli, iba ako online poradca, ale je to chalan z katedry, a dobre pozná Dana, nemyslím, že ho nechá dlho dusiť a posunie ho vyššie. Len potrebuje vidieť, že je Dan, však vieš... Dôveryhodný...“
„Si ten najlepší. Prídeš? Myslím, že s bratom potrebujeme obaja pauzu. Asi budem mať nočné mory o Kalypsó.“
„Tiež by som mal, ja by som mal radšej mokrý sen s Odyseeom alebo jeho synčekom.“
To si vyslúžilo Tadeášov smiech.
„Si taká bukvica,“ smial sa, vychutnávajúc si jeho smiech na druhej strane linky.
„Myslím, že by si pokojne mohol stvárniť Télemachosa. Sexy a silný.“
„Mastný, vlasatý a špinavý...“ doplnil Nikolasove snenie.
„V chitóne s kúskom pásky namiesto tých sexy treniek, čo stále nosíš. Bol by som v raji.“
„Si úchyl!“ Opáčil otvorene plačúc smiechom.
„Homosexualita je jedna z psychických úchyliek. Máš to aj zdokumentované. Nič nové si mi neoznámil. A práve ti zvoním,“ povedal so smiechom vo chvíli, keď sa ozval bzučiak.“
„Púšťam ťa,“ odpovedal už do telefónu od bytu a nezložil, kým nepočul v šedom slúchadle zvuk otvárania dverí.
Cítil sa ako zaláskovaný pubertiak. Zložil hovor na telefóne a otvoril dvere, utierajúc si posledné slzy smiechu. Chýbal mu. Tak strašne, že ak by nebol brat doma, zatiahol by ho do postele a pokračovali by tam, kde ráno skončili. Len pre istotu. Aby mu dokázal, že jeho verzia z prítomnosti je rovnako dobrá, ako tá jeho snová a násilná. Tiež dokázal byť dominant, keď Nikolas pekne poprosil.
„Ahoj,“ šepol, ťahajúc ho k sebe pre rýchly bozk.
Bol hrozný grobian, mal mu dať čas aspoň na vydýchanie tých schodov, ale zdalo sa, že to Nikolasovi nevadí, keď mu tíško zastonal do úst.
„Nikolas?“ Prerušil ich tiché požieranie sa v predsieni prekvapený hlas jeho brata.
„Čau, Dantony.“ Natiahol k nemu ruku a aj napriek tomu, že bol Dan naozaj prekvapený, natiahol sa po ňu a pevne ju stisol.
„Takže... Ste... Rád ťa vidím. Naozaj...“ koktal jeho brat, naprázdno prehľtajúc.
„Tiež ťa rád vidím. Je to už čas, čo sme sa videli, čo?“ Skúsil sa uškrnúť a stisol Tadeáša, aby zasiahol do tej divnej chvíľky.
„Nebudeme stáť vo dverách chalani.“ Potiahol Nikolasa do bytu a nechal brata, aby ich nasledoval.
Ťažko sa zvalil do gauča a Tadeáš sledoval ako si pretrel čelo, tíško vypúšťajúc bolestivý výdych, než zdvihol hlavu s unaveným úsmevom na Dantonyho.
„Vidím, že ti Tadeáš nepovedal, že sme na seba včera narazili a...“
„Vyzerá to viac ako len narazenie.“ Zrazu vyskočil z kresla a ukázal na to miesto ako ženská vidiaca pavúka. „Bože! Dúfam, že ste do seba v eufórií nenarážali aj tu. Naozaj, Tadeáš, viem, že je to tvoj byt, ale dúfam, že ti je jasné, ako nechutné je nechať ma sedieť na mieste, kde ste...“
„Pokoj, hysterka. Boli sme v mojej izbe. Ten gauč je príliš malý pre dvoch veľkých chlapov.Ledva by si tu zapracoval na tej svojej malej sestričke, čo je meter od zeme. Nemyslíš?“ posmieval sa, skrývajúc nepohodlie.
Spokojne sa vrátil na svoje miesto sledujúc Nikolasa a jeho prihlúply úsmev na tvári. Och, áno, čas skrývania bol rozhodne preč.
„Takže teraz ste znova spolu...“
„Trávime spolu nejaký čas, než odíde späť do Österreichu,“ skočil mu do reči skôr, než stihol odpovedať Nikolas.
Nechcel, aby toto povedal Nikolas.
Potreboval, aby jeho brat videl, že je v pohode s myšlienkou, že si ním Nik kráti čas než zdvihne kotvy a vráti sa k životu, ktorý nechal v inom štáte.
„Trávime spolu nejaký čas,“ zopakoval Nikolas, ale viac sa k tomu nevyjadril. No jeho odtiahnutie sa na pár centimetrov od Tadeášovho tela povedalo všetko.
A on ako hlúpa ženská cítil zadosťučinenie.
Tie slová sa ho dotkli. No tak to je smutné.
Jeho sa tiež dotklo, keď ráno vyznával v posteli lásku a potom mu v sprche povedal, že urobenie sa do jeho úst mu bude chýbať najviac.
V tej chvíli pochopil ako sa cítia kurvičky.
„Je možné s vašou minulosťou, len tráviť spolu čas?“ spýtal sa brat s obočím takmer až na strede čela.
To bola trefná otázka. Na ktorú v súhlase bez uvedomenia vypustil tvrdé hm.
„Počul som od Teda, že máš problémy zohnať si prácu.“ Začal Nikolas a on mal chuť tresnúť si po čele.
Toto určte nebolo chodenie okolo horúcej kaše a nenápadné podsunutie myšlienky, že tú prácu chce.
„Nie je to tak ľahké. Teraz som to trošku domrvil a z hviezdneho absolventa práv som len abstinujúci alkoholik s právnickým titulom. Byť vedený pod touto diagnózou radikálne znižuje možnosť zamestnať sa. Nie je to tak akoby som bol trebárs zločinec, čo si odsedel štyri roky za lúpež a sociálny kurátor, mu behom pár týždňov nájde prácu pre znovu socializáciu.“
„No, to je blbé. Ale asi si zle hľadal. Ja som dnes úplnou náhodou stretol Záujčeka. A rozbieha dáky biznis ohľadom online poradenstva. Nechal mi na seba kontakt, že by sa s tebou rád v pondelok stretol, ak by si mal záujem.“
Brat zažmurkal, potom ešte raz a nakoniec pokrútil hlavou.
„To myslíš vážne? Len tak? Vyše dvoch mesiacov sa snažím. Bol som už aj v supermarkete vyplniť jednu z tých hlúpych žiadostí o skladníka. A teraz mi ponúkaš možnosť pracovať v mojom odvetví? A pýtaš sa ma či chcem? Kurva, chcel som byť skladník, Nikolas! Šesť rokov školy, rok a pól praxe, tri vyhrané prípady! Chcel som dopĺňať do políc mlieko a vysypávať rožky do tých hlúpych dávkovačov, či čo to je! Chcem to! Potrebujem! Nechcem byť za výdajovým pultom alebo krájať posraný salám!"
„Myslel som si to,“ usmieval sa na jeho brata a spokone sa natiahol po Tadeášovú ruku, aby si mohol prepliesť prsty s tými jeho.
„Prečo to robíš? Nikolas, zradil som ťa. Ublížil ti tým a...“
„Buď už ticho, Dan. Poznám ťa celé roky. Nebudem klamať, že ma to, čo si nám urobil nenahnevalo a neublížilo mi to, ale viem, že si to nemyslel tak, ako to nakoniec vystrelilo. Samuel je nevypočitateľný. Nikto s istotou nevie ako zareaguje. Myslím, že ani on sám...“
Brat pokrútil hlavou, skákajúc mu do reči, mrviac sa v kresle.
„Prisahám, že som netušil, že sa ti začne vyhrážať, že ti zničí život. Nevedel som, ani by ma nenapadlo, že vezme brata na druhý koniec štátu. Chcel som, len, aby videl, že nikto nie je dokonalý.“
„To rozhodne nie je," súhlasil Nikolas. „Ale teraz už na tom nezáleží. Čo sa stalo sa neodstane. Nakoniec sme aj tak tu všetci traja tak ako pred rokmi.
Začneme od začiatku, my zapracujeme na nás,“ stisol Tadeášovi ruku a nežne sa usmiala než sa znova otočil k Danovi, ktorý venoval ich prepleteným prstom krátky, prázdny pohľad. „A ty tiež, v práci, ktorá ťa bude rozhodne napĺňať viac ako hlúpe sypanie rožkov. A ak sa osvedčíš môžeš dostať aj väčšie prípady. Braňo ťa pozná, vie, že dokážeš makať. Len potrebuje...“
„Vidieť, že znova neklesnem,“ dokončil Dantony a prikývol.
„A ty neklesneš!“ vyhlásil rozhodne Tadeáš, sledujúc rozhádzané zbierky zákonov po celom konferenčnom stolíku.
„Nemôžem. Už nechcem byť ten na ktorého sa ukazuje prstom. Chcem tým svojim ukazovať ja.“
Žádné komentáře:
Okomentovat