pondělí 6. března 2017

ČV-NZ -11.kapitola















11.kapitola

Jej sladká chuť ma úplne opantala a labužnícky som sa zahryzol do ďalšej časti jej tela. Bola mladá, jej šľachy boli poddajné, mäso vláčne a šťavnaté. Bolo dávno po svitaní, no pre mňa v tej chvíli čas nehral žiadnu rolu. Dôležité bolo len ukojiť hlad a túžbu po sladkej krvi mladej srny.

Dnes v tom love však bolo viac. Nebolo to len o zasýtení vlka, musel som odpútať svoju pozornosť od nej. Hrozilo, že by som ju bol prenasledoval, lovil a to som skutočne nechcel.

Zahryzol som sa viac do krku srny a nechal krv vtekať do mojej tlamy.

Chcel som ísť za nimi, chcel som ich loviť, jeho loviť a ju prinútiť hľadieť na to, ako ho trhám na kusy.

Zradila ma, všetko, čo mi povedala, sľúbila, zradila ma druhýkrát. Znova som jej uveril a doplatil. Znova som sa trápil a ona sa mi smiala. Zatiaľ, čo ja som sa ako teploš umáral vo vlastnom žiali, ona rozťahovala nohy tomu skurvencovi, možno sa na mne smiali pri tom, ako spolu pili z jedného človeka. Možno spolu lovili a potom v rauši...

Moje zuby narazili na stehennú kosť srny a silno som ju zhrýzol. Kosť povolila a bez váhania som ju hlavou hodil ďalej od seba. Tlama sa mi stratila v bruchu tej prekliatej mršiny a slastne som zachroptil, keď mi teplo pohladilo nos.

Trhal som ho na kusy a vychutnával si vôňu, šíriacu sa z tela zvieraťa.

Mohol som ho takto ľahko roztrhať. Jeho časti tela rozprášiť po celom námestí a ani jej prekliata sila by nebola dosť.

Vnútornosti sa rozleteli lesom, nestaral som sa o ich dráhu a trhal a hrýzol, labou som rozhrabával brušnú dutinu a pridŕžal si tuhnúce telo blízko zeme.

Oblizol som si čumák a spokojne zavrnel. Miloval som to, keď som bol sýty a spokojne sa rozbehol domov, zanechávajúc za sebou väčší bordel ako obyčajne. Hájny to pripíše šelme, možno pytliakovi. Netrápilo ma to.

Dom bol živý ako vždy v takýto čas. Helen buntošila už od šiestej, ako náhle vstal otec aj so Zdenou. Akoby mala v sebe radar.

Sedeli v kuchyni, ona vo svojej obľúbenej stoličke, aj keď sa jej už rodičia snažili nespočetne veľakrát vysvetliť, že už je na tú stoličku veľká. Ona sa do nej vždy natlačila. To mala po mne, tú tvrdohlavosť. Isto áno.

Snažil som sa rýchlo prešmyknúť na schodisko vedúce na poschodie. Bol som celý zamazaný krvou a to posledné, čo som chcel bolo, aby ma videla moja malá sestrička ako vystrihnutého masového vraha z krváku.

Bolo ťažké, naozaj ťažké, stále si pripomínať, že v dome máme nezletilé dieťa, ktoré nie je na náš svet ešte celkom pripravené. Tie pohádky, čo jej tlačil otec do hlavy boli len slabý odvar, len prichystávka toho, čo ju čaká, keď sa v nej vlk zobudí.

"Paťko?" Zdenin hlas mnou prešiel ako nôž, netušil som prečo, no prešlo mnou chvenie a ja som len zavrčal, nezastavujúc sa ani na tak dlho, aby som mohol odpovedať.

Potreboval som z tohto domu vypadnúť. Dosť bolo života medzi nimi. Bolo to tu plné nej, bola všade kam som sa pozrel. Nemal som kam ujsť. Možno iný kontinent by bol fajn.

Zahryzol som si do jazyka, aby som sa nerozosmial. Bol som si istý, že som zošalel, neexistovalo logické vysvetlenie, prečo som sa chcel smiať, keď mi bolo pod psa viac, ako keď som si myslel, že je mŕtva.
Možno to bolo tým, že v skutočnosti z nej bola beštia, krvilačná zdochlina. Bola všetkým, čo som nenávidel a predsa som ju musel milovať. Neudržal som tiché uchechtnutie nad situáciou, v ktorej som sa ocitol. Čistý nonsens môj život.

Pri jej dverách som zrýchlil a snažil sa ignorovať tú nutkavú potrebu ísť tam.

Sprcha bola to jediné, na čo som sa snažil sústrediť. Potreboval som zo seba zmyť špinu lesa, krv a jej fialkový, cukrový smrad. Skutočnosť, že to bola tá najkrajšia vôňa vôbec nebol podstatný.

Nemohol byť.

Ešte som nebol ani v kúpeľni a už som zo seba zhadzoval šaty. V malom oválnom zrkadle som zbadal svoju tvár a musel sa na seba uškrnúť, mohol som kľudne konkurovať Jasonovi a spolu sme mohli naháňať Freddyho. Tvár som mal celú od krvi a dokonca aj vlasy som mal polepené krvou a inými teľnými sekrétmi toho úbohého zvieraťa.

Trošku som sa nechal uniesť, ak by ma niekto zmerčil skutočne by bolo možné, že by zavolali kriminálku a zisťovali, či sa v okolí neuskutočnila vražda alebo nezmizlo dajaké dievča.

Z hlavice sa spustila voda a ja som, zapierajúc sa do keramického umývadla, čakal, kedy vytečie studená a konečne sa budem môcť vtesnať do toho malého sprchového kúta a nechať si ukľudniť nervy horúcou sprchou.

Našťastie to netrvalo dlho a voda začala tvoriť v malom priestore paru. Neklamný znak, že voda má tak očakávanú teplotu a ja som nemusel hľadieť na tvár muža, ktorého som nespoznával a nebolo to len zašmudlanou tvárou.

Vystavil som tvár horúcim kvapkám a dlaňami sa zaprel do kachličiek. Nebolo nad horúcu sprchu. Často som si predstavoval, aké by to bolo, byť v nej s ňou. Dotýkať sa jej, mydliť to krásne telo.

Zatriasol som hlavou a sústredil sa na očistu svojho tela. Musím na ňu prestať myslieť. Ona sa pohla ďalej, dokážem to aj ja. Bez nej. Nie som odkázaný na ňu, som Čierny vlk, kurňa, ja môžem mať ktorúkoľvek. Vždy to tak bolo.

Toho stupídneho blbca, ktorý mi šepkal, že to stále na veci nič nemení a že chcem len ju som ignoroval, vypol vodu a čo najrýchlejšie sa snažil osušiť a dostať do čistého oblečenia.

Zúrivosť ma prešla. Aspoň časť z nej. Nejako som sa nestaral, čo na seba vlečiem.

Mal som v pláne sadnúť do auta a zavolať Adamovi a poradiť sa s ním. Problém nastal hneď na začiatku môjho nepodareného plánu. To prekliate auto bolo na kraji našej pešej, desať minút cesty.

Neostávalo mi však nič iné. To auto tam ostať nemohlo.

Vonku mrholilo a studené kvapky mi padali za lem koženej bundy. Aké príhodné, čistá americká scenéria ponurého počasia, odrážajúceho rozpoloženie jedného z hlavných hrdinov.

Mal som ju zobrať na to jej americké rande. Vedel som, ako to všetko miluje, tie hlúpe knihy plné romantiky, prekážok a šťastné konce. Vedel som ako túžila presne po takých chvíľach, po škádlení, maznaní a vetách ako vytrhnutých z kapitol jej obľúbených fantasy spisovateliek.

Mal som ju pretiahnuť, mal som sa vykašľať na svoje presvedčenie, že si zaslúži niečo pekné a jedinečné. Bol som, kurva, dvadsaťšesť ročný panic. Ak by som to niekomu povedal, vysmiali by ma.

 Mal som ju pretiahnuť, len pre ten pocit zadosťučinenia, že som ju mal prvý a ten skurvenec má už len použitý materiál, zvyšky na ktorých som ostal navždy podpísaný.

Bol som dvadsaťšesť ročný panic, dvadsaťšesť ročný panic...

Rozosmial som sa na plné hrdlo a ignoroval ľudí, čo sa na mňa otáčali. Neboli sme veľké mesto, kde by to prešli bez povšimnutia. No ja som dnes fakt nemal potrebu starať sa o to, čo si o mne ľudia myslia.

 Sklonil som sa k svojmu autu a z tajného miestečka pod podvozkom vzal svoje kľúče. Nikdy si človek nemohol byť istý, či by ich pri boji nevytratil.

Motor sa rozvrčal na prvýkrát a ja som moje zlatíčko pochvalne pohladil po palubovke. Patrila medzi staršie dámy, ale ja som sa jej proste nemohol a nechcel vzdať. Bola mojím zlatíčkom. A čo chvíľa sme sa spolu mali vydať na naše najväčšie spoločné dobrodružstvo. Samozrejme, pred tým som ním musel oboznámiť mojich rodičov. Daň za to, že takmer tridsiatnik býva stále s ockom a mamičkou.

Zdena utierala Helen pusu. Pokrútil som hlavou, to decko bolo maznavé ako nikto a oni ju v tom ešte podporovali. Myslím, že to bolo tým, že to bolo otcove vysnívané dievčatko a taktiež bolo posledným deckom v tomto dome. Bolo viac než jasné, že Zdena s otcom už ďalšie mať nebudú a ja som bol neoficiálne odstavený, ostával Tom, no ten so svojím preťahovacím spôsobom života tiež nevyzeral, že by zakotvil. Čomu sa, samozrejme, nik nemohol čudovať, mal sedemnásť.

"Paťo!" vyhŕkla a vyskočila mi do náručia.

"Čo by si rada, prcku?" Nemal som náladu, no byť zlý na moju maličkú sestričku? To nikdy.

"Bála jsem se, že si odjel a už se nevrátíš," fňukala a jej malé rúčky sa mi omotali okolo krku.

"Ach, prcku, bez rozlúčky by som predsa nikdy neodišiel." Cmukol som jej pusu na nos a ona sa zaškľabila, špúliac pusu.

Pustil som ju na zem a ona si preplietla so mnou prsty. Ako by som mal hneď teraz zmiznúť.

"Otec je doma?" Vysadil som si Helen na kolená a podvedome je začal pliesť vrkôčiky.

Bol to náš rituál, ani neviem kedy a ako vznikol. Proste som sa raz pristihol, že zakaždým, keď sme sedeli za stolom, som si ju vysadil na kolená a hral sa s jej vlasmi a ak som to náhodou neurobil, sama si vyšplhala do môjho lona a strčila mi hlávku do hrude, aby som sa pustil do tvorenia účesu.

Zdena prikývla a sledovala s očami plnými lásky svoju dcéru a moje ruky v jej vláskoch.

"Zavolám ho?" usmiala sa podala malej pohár kakaa bližšie.

Prikývol som a sledoval Zdenu, ako pomaly vstala a odkráčala niekam na poschodie, no ani nevybehla na tretí schodík a už sa s úsmevom vracala a otec za ňou s nadvihnutým obočím kráčal v obleku a zle zaviazanou kravatou.

"Deje sa niečo, že sa tak usmievame?" pýtal sa, zatiaľ čo zdvihol bradu, aby sa Zdena mohla dostať lepšie k tomu nepodarenému uzlu.

Postavila sa na špičky a cmukla mu rýchlu pusu na bradu, myslím že preto, že inam nedočiahla a kývla hlavou ku mne.

"Paťko chce s tebou hovoriť." Áno, najvyšší čas odísť, Paťkovania mám v živote viac než dosť, dvadsaťšesť ročný chlap nemôže byť Paťko.

Zvažoval som, ako im to povedať. Ale ako vravela ona, vlastne možno stále vraví... šok je najlepšia terapia.

"Odchádzam, teda, sťahujem sa, pravdepodobne ešte dnes," vysypal som zo seba a otec aj s jej matkou na mňa vyvalili oči.

Otec vyzeral potešene, možno spokojne a pyšne, že sa jeho syn rozhodol postaviť na vlastné nohy.
Tak ma napadlo pri pohľade na jeho spokojný výraz v tvári, že mu už možno aj trochu vadilo to moje nič nerobenie so svojou budúcnosťou.

Zdena vyzerala ako jeho alter ego. Tvár sa jej skrivila do bolestnej grimasy a zbesilo kývala hlavou na nesúhlas.

"Miláčik, prečo by si to robil? Nemôžeš ísť, čo budeš robiť? To ti je s nami už tak zle? Vedela som, že to takto dopadne, že nás opustíš, ale nečakalA som, že to bude tak skoro. A kam chceš vlastne ísť? Máš kam ísť? A čo jedlo, kto sa o teba postará?" Usmial som sa na ňu.

A vraj psychologička, nikdy som celkom nepochopil, ako mohla ona získať ten poondiaty diplom. Miestami vyzerala a správala sa ako totálny blázon. Presne, ako v tejto chvíli, kedy mala takmer šialený pohľad a jej vlasy sa viditeľne naježili, zatiaľ, čo v tých modrých studniach sa zračil strach.

"Už nie som dieťa, Zdenka, upratať a uvariť si viem, za tých šesť rokov, čo spolu žijeme myslím, že si toho bola svedkom viac ako raz. A neviem presne, kam pôjdem asi preč z Čiech. Možno na Slovensko, veď aj tam máme rodinu. Možno sa zastavím u babky Oľgy a potom nájdem prácu, byt. Nemám to ešte premyslené," priznal som a asi som urobil skutočne zle. Zdena vyzerala, že ak by mohla, priviaže ma doma k umývadlu a nepustí.

"Nemôžeš odísť len tak bez plánu a prečo tak zrazu? Prečo si nedáš čas? Premysli si to, miláčik, si môj syn, áno, viem, že som ťa neporodila, ale no tak, toto mi nemôžeš urobiť. Zbláznim sa ak si nebudem istá, že si v poriadku." Bola trošku hysterická a ja som jej stisol ruku, ktorú mala položenú na stole a zatínala ju v päsť.

"Ty predsa vieš, že ťa mám rád ako svoju matku, nie len preto, že si jej matkou, ale preto, že si našu rodinu znova zacelila, ale, Zdeni, ja už tu nemôžem ostať." Otec prikyvoval ako psíky do áut a hmkal si. Neklamný znak, že mal čo povedať, len čakal, kým stíchnem, aby sa mohol vyjadriť.

"Môj chlapec chce odísť, tak nech si ide, láska. Sama si mi tvrdila, že by bolo na čase, aby sa pohol ďalej, že na jeho mladý vek smúti príliš dlho, tak ho nechajme, nech si zariadi život, ako uzná za vhodné. Ja som začal tiež od nuly. Keď sme sa sem s Viky presťahovali, do domu jej zosnulých rodičov, Patrik mal len deväť a ja som mal na krku pôžičku pre začínajúcu živnosť. A pozri teraz, čo som dokázal, z ničoho som vybudoval najznámejšiu stavebnú firmu, myslím, že môj syn je šikovný a zvládne to." Poťapkal ma po ramene a ja som sa takmer roztopil blahom.

Nikdy som s otcom nemal zlý vzťah. Boli sme harmonická rodina. No nikdy ma nepochválil, teda neprejavil dôveru vo mňa a posledné roky sa ku mne choval ako ku kriplovi. To som mu, samozrejme, skutočne zazlievať nemohol.

Teraz mi z môjho chovania kypela žlč, bol som... som úbožiak. Ona sa na mne zabávala, na mojej adolescentnej bolesti, na mojej láske k nej.

Odfrkol som si a postavil sa. Objal som moju druhú matku. Nemohla predsa za to, aká mrcha sa vykľula z jej dcéry. Otcovi som podal ruku, no on ma prekvapil, keď si ma pritiahol do mužského objatia a silno ma poplácal po ramene.

"Ak by si potreboval požičať na začiatok, na čokoľvek, synak, príď za mnou, len prosím, neber úvery, banky sú svine, zderú ťa z kože, u mňa to budeš mať bez úrokov," vtipkoval a ja som mal z toho tak dobrý pocit, že som neodolal a tiež si dovolil úsmev.

"Ešte ti visím za tie nové okná na našom gymply a novú telocvičňu. Nepamätám si to už presne. Takže to asi necháme tak a začnem ti splácať najskôr ten dlh."

"Mal by si skúsiť výšku, synak, aspoň externe," navrhoval a ja som prikývol.

Nebol som si síce istý, či sa do toho pustím, ale mal som náladu robiť otcovi radosť. Päť rokov sme sa poriadne neporozprávali, päť rokov okolo mňa chodili po špičkách, tak prečo by som sa im nesnažil urobiť radosť svojím znovuzrodením? Zaslúžili si to.
"Já jsem to věděla, ty opravdu odjíždíš!" zafňukala Helen a aj som si ju vzal na ruky. Jej malé telíčko sa ku mne pritislo a odmietala ma pustiť.

"Prcku, no tak, pozri, veď budem chodiť na návštevy a keď si nájdem byt, budeš ku mne chodiť na víkendy a ja ti budem robiť zakaždým tie wafle, čo ti tak chutia. A nebude tam mamina, aby kričala, že už máš dosť, budeš ich môcť zjesť koľko len budeš chcieť. Tak? Čo ty na to?"

Zdenin nesúhlasný škrekot sme odignorovali a ja som si ju v náručí odniesol do svojej izby. Bola ako malá pijavička a s hlávkou na mojom ramene a rúčkami okolo krku sa nechala bez rečí odpraviť ku mne.

Nakoniec, keď som jej nasľuboval hory doly, ktoré som mal, samozrejme, v úmysle splniť, mi pomohla dobaliť a nezabudla mi do batoha strčiť jednu zo svojich fotiek, ktoré fotili v škôlke.

Bola mojim zlatíčkom a keby som mohol, skutočne si ju do toho batohu zbalím.

Otec z toho také caviky nerobil. Bez nejakej väčšej rozlúčky mi potľapkal po ramenne a s pozdravom pekný deň odišiel na akúsi veľmi dôležitú schôdzu.

 So Zdenou to bolo ťažšie. Pritisla sa na mňa, akoby som odchádzal na druhý koniec sveta a už sme sa nikdy nemali vidieť. A to som jej ani nie pred piatimi minútami pripomenul, že si prídem po zvyšok vecí do týždňa. Naozaj som veril, že dovtedy už budem mať prácu a byt.

S Tomom som sa nelúčil, podľa všetkého poslúchol Zdenine prosby a nikoho si domov nedoniesol, ale seba taktiež akosi zabudol. No, ale poslúchol mňa a to bolo len fajn. Necítil som žiadny sentiment, žiadny pocit napätia z nového neistého začiatku. Možno to bolo tým, že som v skutočnosti nemal záujem riešiť svoju budúcnosť a už som premrhal všetkými emóciami v posledných piatich rokoch.

Asi bolo naozaj dobre, že som ju stretol, zistil, že je spokojná a že si žije na hromádke so svojím blonďavým upírikom. Takto som mohol proste žiť. Vina sa zmiernila, nezmizla síce úplne, to nikdy nemohla, jej smrť som mal pred očami, a aj teraz bolela. Aj teraz som bol presvedčený, že ak by som nezlyhal, mohli sme byt spolu. Milovala by ma a nespoznala toho hlupáka.

Zazlievať som jej však tiež tak úplne nemal právo. Byť na jej mieste, isto by som sa nevracal k mužovi, čo ma neuchránil, čo ma sklamal a bezmocne hľadel na to, ako mi iný chlap krúti krkom.

Mal som byť asi rád, že je spokojná. Ak miluješ, musíš vedieť dať zbohom a dopriať svojej milovanej šťastie, aj keď nie práve v tvojom náručím. Tak by to pravdepodobne malo byť. Tak by som to mal cítiť.

Necítil som to však tak.

Láskou som si bol stopercentne istý, no taktiež som bol príliš majetnícky a žiarlivý, aby mi fakt, že je medzi jej saténovými stehnami iný chuj nevadil. Sú vlastne ešte stále tak hebké? A jej pery? Sú mäkké a poddajné alebo ľadové a kamenne tvrdé ako upírie telá? Boli to nezmyselné úvahy. Bola plnohodnotný upír, jej telo bolo tvrdé a ľadové, jej pery boli pravdepodobne neprispôsobivé a prirodzená pevnosť jej stehien sa zmenila na mramorovú tvrdosť.

Nemal som uvažovať o jej tele, nemal som si pri tom predstavovať, aké by to asi bolo, tisnúť k sebe jej nové telo. Nemal som po tom už vôbec túžiť. No napriek tomu som to robil, uvažoval, predstavoval si a túžil. Muselo to skončiť.

Pripnutie pásu a naštartovanie som stihol v rekordnom čase. Neobzrel som sa, aj keď to dve ženy pred vchodovými dverami očakávali. Obe vernou kópiu tej, pred ktorou som sa rozhodol ujsť, obe z inej časovej doby. A obe som miloval tak rozdielne ako ju samu.

Potreboval som prísť na iné myšlienky. Nepatril som k ľuďom, holdujúcim alkoholu. Aj keď ako každý človek na svete som s ním mal bližšie skúsenosti, ale dnes bol ten čas, výnimočná chvíľa, kedy malý reset naozaj nemohol byť na škodu.
Mali sme tu presne tri bary a v tých baroch, v každom jednom, bola viac než päťdesiat percentná možnosť, že stretnem človeka, ktorého poznám. Nechcel som stretnúť nikoho, kto by vedel, kto som, nechcel som, aby na mňa pozerali ako na poškodený tovar po strate priateľky - nevlastnej sestry.

Spriaznenú dušu spomínať už nebudem. Bolo to pasé a, samozrejme, ľudia to nevedeli, tie hlúpe vlčie sračky. Svet mohol byť úplne iný, ak by som bol obyčajný chalan a ona len moja nevlastná sestra a my by sme sa do seba obyčajne zaľúbili. Mohli sme náš vzťah pred rodičmi tajiť a užívať si ten adrenalín pri každom hriešnom dotyku.


Namiesto toho som bol na ceste, ani som nevedel kam a mal v pláne nájsť niekoho, kto by mi na chvíľu pomohol prestať na ňu myslieť.