středa 8. března 2017

ČV-NZ -12.kapitola














12. kapitola

Zastavil som pred barom a rozhliadol sa. Freeško bol najlepší bar v Rožnove. Nebolo podstatné, ako smiešne ten názov znel. S Igorom sme sa na ňom vždy zabávali, no aj napriek tomu patril medzi naše obľúbené. Nebol veľký, ale po krajoch tanečného parketu boli tyče a dievčence, čo sa rady predvádzali si mohli vyskúšať poledance a my sme sa na ne vždy radi pozreli, hlavne ak to nejakej šlo.

Po krátkom šlofíku na parkovisku som sa cítil takmer ako znovuzrodený. Potreboval som už len dáky ten štamperlík na odviazanie. S mojím vlčím znášaním alkoholu to boli minimálne dve sedmičky Finlandie, ale to taktiež nebolo podstatné. Poslednou dobou nič nemohlo byť podstatné.

V bare to žilo. Ešte som ani nevkročil dnu a už som mohol cítiť vibrácie veľkých reprákov. Stroboskop preblikával v tej otrasnej intenzite a s úškrnom hollywoodskeho herca som vkročil dnu.

Prvá cesta viedla k baru, objednal som si a pohol sa k červeným koženým sedačkám na vyvýšenom pódiu, odkiaľ som mal dokonalý výhľad na tancujúce telá.

Po chvíľke pricupitala barmanka a položila predo mňa fľašu a pohár s ľadom, presne tak ako som si objednal a s jemným pokývaním hlavy odpravila svoju maličkosť. Premýšľal som ako to urobím. V tomto som nemal skutočne žiadne skúsenosti. Dievčatá sa mi doslova vrhali do náručia a ja som mal čo robiť, aby som ich odháňal. A pri nej, ach, to bolo tak jednoduché. Stačilo byť hulvátom, kričať na ňu a nútiť ju sa červenať. A však skutočné flirtovanie?

Nalial som si pohárik a radšej to nechal tak, sledoval ľudí na parkete. Freeško som mal rád práve preto, že väčšinou tu DJ púšťal fakt dobré techno alebo drum. Oprel som sa do operadla a zatvoril oči. V takto hlasnej hudbe som takmer nebol schopný vnímať vlastné myšlienky a spokojne som si vyťukával rytmus prstami do whisky pohára.

Pootočil som hlavu na vedľajšie sedačky a zazubil sa na dievča, sediace o necelé dve kreslá ďalej. Cítil som jej pohľad na svoje tvári skôr, ako som otvoril oči.

Hrala sa so slamkou vo svojom nealko nápoji a ja som pochopil, že to asi nebude to pravé pre mňa. Ale skúsiť som to mohol.

Dolial som si a pohol sa k nej. Vytreštila na mňa oči a rozhliadla sa, akoby hľadala možnosť úniku. Trochu ma to sklamalo. Nebol som predsa magor, čo sa ju chystal znásilniť a rozštvrtiť.

"Ahoj," usmial som sa na ňu a sadol si k nej, odpíjajúc zo svojho chladeného nápoja.
Kývla na pozdrav a tvrdo odignorovala moju bytosť hľadením pred seba na miesto, kde oddychovala moja Finlandia.

Zhrýzol som si peru a snažil sa prísť na to, čo by som jej mohol povedať. Bol som fakt dement.

Uvoľnil som si hrdlo a ona na mňa švihla rýchli pohľad. Bola pekná. Nebola výstavný kus, no ja som nikdy neprahol po gazelách. Mala pár kilečiek navyše, ale to jej na kráse neubralo. Veľké hnedé oči a malé srdiečkové pery, neušiel mi ani výstrih s pekne bujným poprsím v obtiahnutom tričku.

Všimla si môj pohľad a už nemalo význam hrať sa na gentlemana. Bez rozpakov som sa na ňu usmial a naklonil sa bližšie. Voňala ako vanilka, vlk vo mne si spokojne pomľaskal. Miloval som, keď sme boli spokojní obaja.

"Nechcela by si ísť niekam, kde by nebol taký hluk?" Skúsil som otrepanú vetu z filmov a ako som očakával, nezabrala. Namiesto toho jej pohľad vystúpil niekam nad moju hlavu a skôr, ako som stihol jej pohľad skopírovať a otočiť sa, moje telo sa ocitlo vo vzduchu a tvrdá päsť narazila do mojej tváre.

Chrbtom som dopadol na stolík a ten ma na moje prekvapenie udržala a nezlámal sa. Zachroptel som. A snažil sa spomenúť, ako sa dýcha. Náraz chrbtom do tvrdého dreva nebol práve príjemná skúsenosť.

"Drž se od mojí holky, zmrde!" vrčalo dvojmetrové teleso.

Prikývol som a zostal ležať. Nie, že by ma jeho úder tak odrovnal, v skutočnosti som ho mohol mať naporciovaného v ďalších dvoch sekundách. Ale jeho pecka na ksicht ma dostala späť a ja som si uvedomil, že som sa fakt snažil tú holku oblbnúť.

Chytil ju za ruku a zo mňa nespúšťal výhražný pohľad. Zdvihol som ruky vo vzdávajúcom sa geste a on sa konečne otočil a odkráčal s ňou.

Finlandia sa na mňa usmiala a ja som sa už nestaral o pohár, ktorý sa niekde váľal na tmavom koberci s krátkym vlasom a napil sa rovno z fľaše.

"To muselo bolet." Ženský hlas ma prinútila odtiahnuť si fľašu od pier a zameral som sa na blondínku s červeným melírom a mandľovými očami.

"Ani nie." Keď som to vyslovil, uvedomil som si, že som sa mohol zatváriť ako hrozne ma zmasakroval, ženy majú v sebe ten pud ochraňovať a starať sa.

"Budeš tam mít modřinu," povedala na oko starostlivo a jej malé prsty sa dotkli puchnúceho oka.
Skutočnosť, že už ten opuch za pár minút zmizne som jej nemienil vešať na nos.

"Ver, že nie," usmial som sa a ona si prisadla.

"Bydlím tady, jestli chceš. Mohli bychom zajít ke mně, mám v lékárničce něco proti modřinám, mohla bych ti to ošetřit," navrhla s nevinnosťou dievčatka, aj keď sme obaja vedeli, že by to isto nechcela nechať len pri ošetrení. "Myslím, že bychom měly mít doma i víno, kámoška je teď u rodičů, tak mám celý byt pro sebe. Tak bychom si mohli dát a já bych se o tebe hezky postarala." Nádej v jej hlase ma bavila.

Nakoniec to bolo oveľa ľahšie. Ak by som to vedel, nemusel som dostať na držku pre trochu ženskej pozornosti.

"Arzenik šmrcnutý troškou džúsu by sa nenašiel?" zavtipkoval som, no jej pery nabrali tvar tvrdej linky a spočiatku som si myslel, že jej to neprišlo vtipné, mýlil som sa.

"To je nový druh vodky? Ja moc tvrdý alkohol nepiju," priznala sa mi a ja som sa pristihol, že uvažujem ako sa jej zbavím. Nemala základy inteligencie. Každý musel vedieť, čo je arzenik, chémie, do prdele!

Ale nechcel som predsa s tou nevzdelanou blonckou založiť vlastný futbaloví tím a už vôbec som nemal v pláne sa s ňou dnes večer nejako baviť.

Chcel som ju pretiahnuť, na to predsa nemusí byť Einstein, aby podržala.

"Netráp sa, zlatíčko, ja si ho zoženiem sám, myslím, že zatiaľ to tvoje vínko bude stačiť," usmieval som sa a prehodil ruku okolo jej útlych ramien.

"Božena, volám se Božena," predstavila sa, ako by som sa jej bol pýtal. Uškrnul som sa, keď som je ako správny gentleman pridržal lakeť pri schádzaní z dvoch schodíkov.

"Samozrejme," šepol som, preplietajúc si s jej malou rukou prsty. Jej meno ma zaujímalo asi tak, ako čo sa deje s tou holkou, pre ktorú som dostal na hudbu. Teda vôbec.

Pôvodný plán bol zbaliť holku, pohrať sa s ňou v aute a s pánem Bohem, ale pohodlie jej postele či gauča? No nemohol som dopadnúť lepšie.

"A jak říkají tobě?" vyzvedala, s hlávkou zdvihnutou, aby mi mohla vidieť do tváre.
Bola rozkošná aj keď nemala základné poznatky.

"Hovor mi ako chceš, na menách nezáleží." A v skutočnosti to vedela aj ona.

Chcela ma a nemal som byť nič viac ako nedeľný sex. Tie základy zoznamovania s otrepanými frázami, ako sa voláš, bývaš tu, kde študuješ, boli v našom prípade nepodstatné. Naša krátka spoločná prítomnosť sa mala pri najlepšom skončiť ráno, ale nemienil som spať v posteli so ženou.

To som robil len s jednou a tá už nikdy spať nebude. Túlenie je intímnejšie ako samotný sex. Zdieľať s iným človekom prikrývky a osobný priestor v čase oddychu, keď je človek najzraniteľnejší a pri slintaní sa môže stať stredobodom výsmechu? Spať v pravom slova zmysle skutočne nemôžete s každým.

"Jak ti pak ale mám říkat?" Nedala si pokoja.

"Black, môžeš mi hovoriť Black." Sám som sa zasmial, aký som debil a vedel som, že ak by tu bol Igor alebo Adam, pošťali by sa smiechom. "Ona" by si neodpustila poznámku na moju adresu a skončilo by to tak, že by som bol Black s pravidelným záchvatom smiechu.

"Jsi ze zahraničí? Je to nezvyklé jméno," vydýchla fascinovane a ja som jej cmukol krátky bozk na chrbát dlane.

"Prišiel som zo samotného pekla, maličká," zavrnel som s pohľadom upreným do tých jej, trošku úzkych, zvláštnych očí a mohol sledovať, ako sa jej zadrhol dych.

Venoval som jej jeden pokrivený úsmev, presne ten, ktorý pripravoval "ju" o zdraví rozum. Nemal som pochybnosť, že by na túto hus mohol zapôsobiť inak.

"Och," vydýchla a jej krok sa viditeľne zrýchlil.

Do pekla, bol som dobrý a to som sa ani nesnažil. Robil som to skôr s istou dávkou výsmechu a ono to zaberalo.

Navrhol som jej odvoz domov mojim autom, no bola jednou z tých zodpovedných a odmietala sadnúť do auta s ožratým. Ale naštádovať si cudzinca do bytu? To vôbec nebolo riziko.

Ako vravela, bývala skutočne iba kúsok, ani nie desať minút cesty. Do malého kovového smeťáku pred bytovkou som zahodil prázdnu fľašu a čakal, kedy jej roztrasené prsty otvoria hlavné dvere.

Naozaj som nerozumel trasu jej rúk. Asi som mal byť celý nažhavený a nedočkavý a pravdepodobne mi mal lichotiť fakt, že bola zo mňa tak mimo, dokonca, aj keď si ma vlastne sama vybrala, ako malá sukuba. No bol som až príliš pokojný, dokonca som nemal ani nutkanie jej tie kľúče vziať, sám jej otvoriť.

Malo ma už vtedy napadnúť, že to má istý dôvod, ten môj pokoj a pasívny postoj môjho tela, natesnaného na tom jej.

Panovalo medzi nami ticho, také to nepríjemné prerušované len jej rytmickým poťukávaním nohou pri čakaní na výťah. Hľadel som na jej malý zadok v upnutých legínach a malom svetríku, ktorý ledva zakrýval polovicu tých dvoch malých bochníkov. Zvážil som možnosti a týmto mojím prístupom bolo viac než možné, že to skončí skutočne len ošetrením nikdy neexistujúceho monokla. Musel som sa rozhýbať, prinajhoršom dostanem za ucho a poberiem sa kade ľahšie.

A tak som teda položil jemne dlaň na jednu jej pevnú půlku a čakal reakciu. Nič sa nestalo. Nevypískla, nešľahla mi, no ani sa mi nevtesnala viac do dlane. Nič, proste rešpektovala moju ruku na svojej časti tela. Klamal by som, ak by som tvrdil, že ma tým neprekvapila. Čakal by som všetko, zaucho, krik, možno, že by sa mi hodila do náručia a konečne by medzi nami preletela tá iskra, ktorá tam chýbala už od začiatku.

Výťah sa konečne uráčil došuchtať a dvere sa s cinknutím otvorili. Tieto prekliate predkomunistické mašiny mi naháňali skutočne strach. Smrdeli po fľusancoch a ja neviem po čom všetkom. Robilo sa mi z toho zle.

 Áno, maznavý chlapček s vlastnou kúpeľňou a trošku metrosexuálnymi sklonmi, ktoré ma dokonca neopustili ani po jej nainscenovanej smrti.

Ruku som stiahol a vošli sme do malej búdky, ktorá sa zaťažko pohla so škripotom hore. Snažil som sa udržať výraz mám salámistu a zaprel sa dlaňami o drevotrieskové obloženie interiéru. Keď som si však uvedomil, že na to skutočne mohol dáky magor naflusať odskočil som a švihol pohľadom na to stvorenie s červenými prameňmi.

Snažila sa udržať výraz, no ja som videl, ako jej zacukali kútiky, keď som si trel dlane o látku svojich teplákov. Usmial som sa a skutočne som mal pocit, že to čudné niečo trošku povolilo. A ja som sa nadýchol, uvedomujúc si, ako zo mňa prvotné napätie opadá a posunul sa k tomu dievčatku bližšie.

Zatlačila sa do steny a ja som k nej načiahol ruku vo chvíli, keď výťah zastavil a ona si moju chytila do svojej celou dlaňou a vytiahla ma z toho smradľavého priestoru, meter krát meter.

Prekvapivo jej už otvorenie dverí od bytu šlo ľahšie. Aj keď jej malé kopnutie, do spodku dverí čalúnených šedou koženkou, ma pobavilo. Venovala mi jeden nevinný úsmev a ustúpila, aby ma pustila prvého.

"Posaď se," ukázala na malý rozkladací gauč, "ja jsem hned zpět." Poslúchol som, sadol si a rozhliadol sa.

Bol to typický byt dievčat. Všade sa na mňa usmievali ich spoločné fotky alebo fotky, kde boli napózované v domnienke, aké sú neodolateľné. Fotka duck face, ktorý si navzájom venovali, ma prinútil usmiať sa. Jej kamoška bola sexy bruneta s plnými perami a plným hrudníkom. Obe tie vábne časti tela tlačila do tváre jeho spoločníčke v kovovom rámčeku s BBF cez celú vrchnú časť.

Znova mi myseľ utiekla k nej a Kristíne. Nechcel som teraz myslieť ani na jednu.
Zostal som sedieť držiac  sústredenie na šramote niekde v byte.

Nemal som nutkanie podísť k fotkám vystaveným v obývacej stene bližšie a prezrieť si ich. Nemal som dôvod narúšať jej súkromie. Nemienil som sa tu zdržať dlho.

Ružová bola hádam všade, od malých vankúšikov na sedačke, malého elipsovitého kobercu s dlhým vlasom až po nariasené závesy na oknách. Počul som ju, "jej" posmešný hlas a poznámku k bývaniu týchto dvoch dievčat. Bolo fajn, že to tu bolo tak hrozne sladké, nenávidela by to tu a asi by ako antikrist uhorela z toľkej ružovej.

Stála predo mnou, v ruke držala fľašu vína a dva poháre na stopke a malú tubu z lekárne. Všetko to pekne uložila na malý konferenčný stolík, na ktorom bola akási mozaika z ružových kamienkov všetkých možných odtieňov, naukladaných po vrstvách v malom aquárku na jednu rybičku. Pekný dekor, teda nápad bol isto zaujímavý, ale to boli ženy, samé zbytočné serepetičky.

"Ukaž." Prstom zatlačila na moju bradu a z malej tuby vytlačila trochu gélu.

Pomaly mi ho rozotrela po celom oku, skutočnosť, že som dostal päsťou na to druhé som nechal tak. Obaja sme vedeli, že tu nie sme preto.

Dokončila svoju prácu a potom naliala víno. Bolo to jedno z tých lepších, so skutočným korkom a priehlbinou na prst na jeho dne a nie odšróbovateľným uzáverom alebo plastovým "korkom". Bolo sladké až sa mi z toho polepili ústa, ale vyčítať dievčaťu, že preferuje sladké vína? Veď pre ne tieto lepidlá a dezertné sirupové vody boli tvorené.

"Tak, bydlíš tady?" Je to tu, začali sme rozhovor, zbytočný, rušiaci ticho a trápne napätie.

"Hm, áno, žijem tu už pár rokov," prikývol som, položil pohár na kraj stolíka a pomaly načiahol ruku k jej tvári. Necukla, čo bolo dobre a tak som smelo prestrčil ruku pod jej vlasy a zachytil jej dlhý krk v dlani. Navlhčila si pery a nedočkavo sa pomrvila. Nič však neurobila a len s rukami v lone nechala všetko na mne.

Sklonil som sa k nej a dotkol sa jej pier. Boli mäkké a chutili po víne. Pritiahol som si ju bližšie a ona mi odpovedala. Ruky vplietla do mojich dlhších vlasov a tvrdo sa snažila dostať do mojich úst. Pasivita z jej strany bola ta-tam a ja som sa musel zasmiať. Odpovedala mi zrkadlovo a povalila ma na gauč. Bolo to prekvapivo príjemné. Dávno som sa nebozkával.

Jej malé ruky vkĺzli pod moje tričko a snažila sa mi ho pretiahnuť cez hlavu. Odtiahol som sa a dovolil jej to.

"Mě poser," vzdychla a ja som pyšne vypol hruď. "Seš..." Umlčal som ju ďalším bozkom, nemal som chuť kecať, keď mlčala, bola vcelku fajn, hlavne s jej jazykom a s tým, čo s ním stvárala v mojich ústach.

Stiahol som jej svetrík a dovolil si pohľad na jej telo, tento krát to bola ona, čo sa pyšne vypla proti mojej tvári a jej prsia sa mi otreli o bradu. Stiahnuť jej legíny bola malina, v podstate z nich sama vyliezla a omotala mi nohy okolo bokov. Vzdychla mi do úst a pritisla sa na mňa ešte viac. Skĺzol som k jej krku a snažil sa ignorovať príliš doterný parfum, ktorý šteklil môj nos.

"Pravidla, pravidla." Capkala mi do ramien a ja som sa s vrčaním odtiahol.

"Aké, do pekla? Musíš sa pred tým snáď pomodliť?" vybuchol som a sám sa cítil ako zmrd za to, no ona sa zachichotala a len pokrútila hlavou.

"Musíme do mého pokoje, s Marií máme pravidlo, sex jen v pokojích. Obývák je místo, kde se nemá šoustat," smiala sa a zatlačila do mojich ramien.

Pochválen buď, že to bolo iba toto.

"Tak teda, kde máš tú izbu, maličká?"