sobota 18. března 2017

ČV-NZ - 17. kapitola


17. kapitola

Počiatočná eufória povolila, no odhodlanie bolo silnejšie.

Naozaj sa mi nepáčilo, že v skrývaní sa bola tak dobrá. Samozrejme, darilo sa jej to takmer päť rokov, takže istú prax získala, no teraz, keď vedela, že ju hľadám, bola ešte opatrnejšia.

Hľadal som ju vyše mesiaca. Ale ja som dokázal byť vytrvalý. Toho kokota som hľadal päť rokov, nič ma nedokáže zastaviť.

Chuť jej úst a jemnosť mramorových pier ma prenasledovala vodne i v noci. Potreboval som to znova. Pritisnúť jej tvrdé takmer nezničiteľné telo na to svoje. Bolo to fantastické, nebáť sa, že jej ublížim, držať ju tak pevne ako som po tom celý čas túžil.

Zachvel som sa, len pri spomienke a bol som na dobrej ceste dopriať si studenú sprchu, pre upokojenie môjho búriaceho sa libida.

Vrátil som sa z ďalšej pátracej misie a mal chuť niečo roztrieskať. Nedarilo sa mi.

Aj keď som si odchytil upíra, každý jeden zatĺkal. Nechceli povedať alebo nevedeli kde je. Bolo to na zabitie, no ja som ich nechal každého jedného ísť. Vedel som, že sa jej to dostane do uší, chcel som, aby vedela, že ju hľadám, že nemám v úmysle ublížiť jej a ani jej upírim priateľom.

Z pár upírov sa mi podarilo vymámiť pre mňa v podstate dôležité veci ako, že ona a ten jej... nebudem sa k nemu vyjadrovať, majú spolu ideu o dokonalom súžití upirov a ľudí, kedy upír nezabije človeka, len sa nasýti. Musel som priznať, že to bola dokonalá predstava, sen, ktorý však nebol splniteľný.

Videl som ju, ako sa skláňa nad neposlušným upírom, ktorý porušil jej pravidla a trestala ho. Bol som úchylák v plnom rozmere možností, lebo sa mi skutočne páčila predstava Emílie ako dominy trestajúcej neposlušných chlapcov.

Ja sám by som sa nechal trestať až by som vyčerpaním neupadol do bezvedomia. Myslím, že moja chuť nechať ňou do seba tľcť, mala niečo dočinenia s mojím dlhoročným panictvom. To naozaj nemohlo byť zdravé.

Zvonček na mojich dverách zazvonil. Prekvapilo ma to, nikoho som nečakal, nie v tak skorých hodinách. Mal som v pláne si pospať pred dnešnou nočnou šichtou, ale ako sa zdalo niekto mal iný plán.

"Brácho!" Vrútil sa dnu môj adolescentný brat a tuho ma objal.

 O to bol jeho čin viac prekvapujúci, bol ako malé chlapča, nie dospievajúci muž, čo mu prešlo posteľou viac žien ako prostitútovi.

"Hej, Tom, do pekla, deje sa niečo?" Stiahol som ho do bytu a dvere silnejšie sotil nech sa pribuchnú. Brat vyzeral, že skolabuje a nemal som potuchy ako kriesiť omdletého.

"Posaď se, brácho, tohle tě pošle k zemi," upozorňoval ma s vážnym výrazom a tak som poslúchol.

 Sadol som si na jednu zo svojich dvoch stoličiek v "kuchynskom kútiku" mojej garzónky a on si sadol oproti mne zhlboka sa nadychujúc.

"Tak? Je doma všetko v poriadku?" Napadlo ma, že otec vyšiluje lebo sa neozývam a odmietam ísť domov aj na sviatky napriek tomu, že Zdena je z toho celá na zrútenie.

No on len prikývol. "Doma je to ok, Patriku. Zdena jančí, že je to tátova vina, že se nechceš vrátit ani na Vánoce, no, jinak je vše při starém." Prikyvoval a nadskočil.

Nikdy som ho takto roztržitého nevidel a tak som mu už proste neskákal do reč nech to zo seba dostane.

"Patriku, já asi šílím, teda, myslím, že je to jediný možný vysvětlení. Ach, nevím, jestli ti to mám vlastně říct, položí tě to, ale, musíš to vědět. Tak, jo... Viděl jsem naši Ammy, brácho. Jsem si jistý, že to byla ona, viděl jsem jí do tváře a ona mně. Koukali jsme na sebe, nebyla ode mě ani dva metry." Prehrabol si vlasy a ja som naprázdno prehltol neschopný slova.

Jedno bolo vedieť o nej a hľadať ju, druhé bolo, že o nej vedel ďalší vlk, mohlo to byť kurva nepekné ukončenie jej existencie.

Alebo skôr ich, áno, skôr ich.

"Jsi v pohodě? Já věděl, že ti nemám nic říkat, kurva práce," nadával a stískal kraje malého okrúhleho stola.

"Kde si ju videl?" dostal som zo seba v relatívnom kľude a snažil sa pôsobiť normálne.

 V skutočnosti som nadskakoval, ako som potreboval ďalšie možné miesto výskytu môjho krvavého anjela.

"Byl jsem s Annou v Žiline a ona tam byla, ale brácho, ona není, no... ona je... jak bych to..." koktal a šil sebou nepohodlím.

"Upír," dopovedal som za neho púšťajúc sa viac do tvrdej drevenej stoličky.

"Jo, upír. Počkej, ty to víš? Ty jsi to věděl celý ten čas a nechal jsi nás myslet si, že je mrtvá?" kričal vyskočil zo stoličky, zvaľujúc ju na zem.

"Hej, kľud, šteňa, viem to iba krátko, jasné!" zasmial som sa a on na mňa zas zmätene pozrel.

Ja som na rozdiel od neho mal viac času vyrovnať sa s faktom, že moja oplakaná láska stále skrášľuje svet a robí ho zábavnejším svojim sarkazmom.

"Proč jsi nic neřekl? Měl jsi to říct mamě, byla by štěstím bez sebe!" hneval sa na mňa a ja som len povzdychol a postavil sa

"Pozri, nechcem, aby to vedelo veľa z nás, jasné? Dostane sa do uší vlkom a oni ju budú chcieť zabiť, rozumieš? Ja, hľadám ju, chcem s ňou odísť niekam preč, kde nás nebudú hľadať a mohli by sme byť spolu," vyznal som sa mu a on nespokojne porútil hlavou.

"Brácho, ale ona už není ta, co jsi ji miloval, já jsem ji viděl, jak bez problémů zabila jednoho z upírů… ona se ho ani nedotkla a on se kroutil na cestě bolestí, a já jsem mohl slyšet, jak se mu lámou kosti bez toho, aby na něho  jen sáhla. Ona někoho má, křičela jak blázen, že nedopustí, aby se k němu někdo přiblížil, že je zabije všechny," vypustil zo seba jedným dychom vstala a potľapkal ma po pleci.

"Je mi to líto, bráško, teď, když víš, že je, no... naživu, mohl bys začít taky žít, co?" dohováral mi, ale ja som nemienil strácať čas hlupaňami. No dobre, neboli všetky hlupane, ale neboli ona. Nebolo čo riešiť.

"Ja nechcem žiadnu inú, Tom, ja na rozdiel od teba viem, ktorú skutočne milujem a urobím všetko, aby bola znovu moja."

Nebolo možné vzdať sa, nie po tom, ako mi tak ochotne opätovala bozk, nie potom, ako som v jej očiach videl tú neskonalú bolesť po snahe sa zo mňa nakŕmiť. Ak by ma nemilovala, ak by jej na mne nezáležalo, nikdy by mi nedovolila znova ju bozkať, bola skutočne schopná sa ubrániť. Nikdy by ju netrápilo, že si zo mňa chcela chlipnúť.

"Máš dnes niečo v pláne?" spýtal som sa ho, sadajúc si na posteľ. Bol som pekelne unavený a udržať oči otvorené bolo stále ťažšie.

"Ne. Jen jsem tě chtěl vidět a promluvit si  o Ammy. Anna čeká v autě, jsme na cestě domů," priznal sa.

Boha, to mal peknú obkľuku.

Po tom, ako opustil môj byt, som sa zmohol len na pretiahnutie si trička cez hlavu a zvalil sa do postele.

 V hlave som snoval plán, nedočkavosťou mi búšilo srdce až v ušiach. Mal som pred sebou päť dní nočných. Keby som bol doma a nemal starosť, mohol som vyraziť po troške spánku. No teraz, keď som bol skutočne samostatný a od práce záviselo, ako a kde budem ďalší mesiac žiť  som bol nútený do práce proste ísť.

Ak ju nájdem a podarí sa mi ju presvedčiť o správnosti spoločnej budúcnosti, budem ju musieť niekam priviesť. Pod mostom by nám skutočne nebolo pohodlne.

Dúfal som, že brat pomlčí, že nepovie nikomu o Emílií, potreboval som ju v bezpečí. Sralo ma, že tak hrozne bránila Filipa. Dobre, strávili spolu roky a isto si vybudovali istý vzťah, vďačil som mu za to, že sa mi o ňu postaral, ale to stále nestačilo, aby som necítil žiarlivosť pre jej odhodlanie pre neho zabiť.

Myšlienky sa mi točili okolo nej, predstavoval som si ju ako zabíja bez mihnutia oka, až som zaspal.

*****

Nespokojne som sa ošil. Niečo ma šteklilo na nose a zakaždým, keď som si ho pošúchal sa po chvíľke jemné štetinky vrátili a nedali mi späť.

Zachichotanie ma prinútilo otvoriť oči. Blúznil som alebo som sníval.

Emília sa opierajúc lakťami o kraj postele skláňala nad mojou tvárou medzi prstami držala pramienok vlasov. Hneď som pochopil, čo ma to šteklilo.

"Som mŕtvy? Sníva sa mi?" šepol som ochraptene a otočil sa na bok, ťahajúc prikrývku vyššie. Ak to bol sen bol dokonalý a mne ešte nezvonil budík, takže som mohol v kľude snívať ďalej.

"Vraj ma hľadáš, tak povedz, psisko, čo odo mňa chceš?"

"Psisko? Ja viem, že si nikdy nebola na milé prezývky, ale Hunko sa mi páčilo stokrát viac," prehodil som pokojne a posadil sa prechádzajúc si dlaňami po tvári.

"Tak, prečo ma hľadáš?" nedala sa a odstúpila ďalej.

"Ako si sa sem dostala?" Na tvári sa jej objavil spokojný úsmev a mykla plecami ako dieťa.

"Čo sa ja vlastne pýtam, že hlavička?" postavil som sa snažil sa udržať v pokoji.

 Moje srdce síce šprintovalo o preteky, ale nechcel som sa chovať ako hlúpy zúfalec. Aj keď predstava, ako sa jej hádžem k nohám a prosím ju aby zostala, ma pobavila. Už len fakt, že som na niečo také pomyslel.

Jej oči putovali po mojom tele a nemohol som si odpustiť spokojný úškrn na pol ksichta. Presne takto sa tvárila v prvý deň. Úplne odrovnaná. Bolo fantastické sa znova cítiť neodolateľným a žhavým. Zostal som stáť a ruky strčil do vačkov teplákov a nechal ju slintať nad mojou hruďou.

Zatriasla hlavou a oblízala si peru, no do prdele, to jediné gesto bolo žhavé ako samé peklo a ja som si musel opakovať, že mi už nepatrí a ak by som sa na ňu vrhol, mohol by som skončiť rozštvrtený na podlahe. Alebo ľahší o pár litrov krvi.

"Odpovieš, čo odo mňa chceš?" vybafla podráždene a znova švihla pohľadom na moju hruď.

"Nič," mykol som plecom a zaprel si tvár do päste, stále sledujúc jej krásnu tvár.

"Ty, nič nerobíš len tak," upozornila ma mračiac sa na môj kľudný výraz tváre.

"Chcel som ťa len vidieť?" skúsil som a ona sa zamračila ešte viac.

"Ty sa ma pýtaš? Do riti, Patrik, normálne sa s tebou rozprávam, tak mi kurva normálne odpovedaj!" Mala nervičky a ja som sa zabával.

"Čo chceš počuť, maličká? Potreboval som ťa vidieť, ale tie zdochliny sa ťa buď tak boja, alebo ťa skutočne milujú, nepovedali skoro nič. Posaď sa, dáš si niečo? Mám exklusiv pochutinku iba pre tebe." Poťukal som si na krk a vystavil jej ho.

"Prestaň, nie si vtipný," odpálkovala ma ja som len nad ňou kývol rukou.

"Ach, staré dobré časy, nechýba ti to?" provokoval som.

"Prišla som, aby som ti povedala, že ma nemáš hľadať, musíš ísť svojou cestou a ja pôjdem tou svojou."

"Máme len jednu cestu, drahá, je trošku kľukatá a dobitá ako typické slovenské diaľnice a cesty, ale my by sme to spolu mohli ustať, čo? Naučiť sa kľučkovať spoločne." Prešil som k nej a dotkol sa jej tváre. Privrela viečka a pomaly vydýchla chvejúc sa, keď som ju druhou rukou objal okolo pása.

Áno, stále som mal nad tou ženou moc. Nech tvrdila čokoľvek, stále ku mne niečo cítila.


"Musím ísť" šepla ako by som ju tu snáď držal. Ako by som ju ja prinútil byť tu.

"Ale no tak, veď ty sama nechceš ísť, zostaň, teraz, keď si ma zobudila, mi dlžíš spoločnosť, Lili, pre teba budem na nočnej ako kus hovna." Prechádzal som jej palcom po líci. Zatlačila sa viac do mojej viac ruky s jemným výdychom.

Ach, Bože, moje srdce dostalo epileptický záchvat a krv sa mi od tak rýchleho prúdenia v žilách musela speniť.

To jediné gesto mi dokázalo vynahradiť všetku bolesť, bolo to tak jednoduché a nevinne gesto a predsa bolo viac ako bozk z pred pár týždňov.

Odtiahla sa však a ustúpila o dva kroky narážajúc do stoličky, ktorú môj brat zhodil.

Sklonila sa k nej postavila ju na nohy. "Už nie som tvoja a tobôž nie Lili. Nemôžeš mi tak vravieť. Lili je mŕtva." Mykla znova plecom ako malá dievčatko a ja som bol znova tam kde pred tým.

"Do piče, nemôžeš prísť, zobudiť ma tak sladkým spôsobom ako z dákej romantickej sračky, a potom mizahlásiť, že kurva už nie si moja! Čo to je? Mala si so mnou zatriasť povedať nech ti dám pokoj a odísť! Nie, nemala si sa sem vôbecunúvať! Baví ťa to? Máš akúsi úchýľku, ktorá ťa núti ubližovať mi? Robíš zo mňa hysterického, na zrútenie súceho, magora, to je čo chceš? Chceš ma zničiť? Nemôžeš sa mi chvieť v náruči a obratom ma zabiť vetou, že už nie si moja!" Sotil som do stola a ten sa s rachotom posunul bližšie k stene berúcc so sebou aj stoličky.

Ucukla a cúvla. Krava, ona si fakt myslela, že by som jej ublížil?

"Nekrič, prosím, ty to nechápeš, len chcem, aby si mal v živote všetko, čo k životu patrí, ja ti to už dať nemôžem. Musíš ísť ďalej. Zabudnúť na nás. Chcem ti len dobre. Nechcem ti ubližovať!" obhajovala sa úplne neúspešne.

"Som dospelý, viem čo chcem a robím si čo chcem. Vieš čo? Zmizni z môjho bytu! Budeme sa tváriť, že si v mojom byte nikdy nebola. A keď ťa nájdem, a ver, že ťa nájdem, začneme od znovu. A ty nebudeš protestovať, a budeš moja, nemienim o tom ďalej diskutovať, budeš moja "odmena" za vytrvalosť!" Uvedomoval som si, že trepem úplné blbosti, ani som nevedel, prečo to vravím.

 Možno som len potreboval zamestnať svoju myseľ, aby som nemusel premýšľať nad tou spŕškou vulgarizmov, nenávidel som, keď mal niekto špinavú hubu. Samozrejme, sa nedalo vyhnúť nadávkam, ale teraz som sa cítil ako totálny čurák.

Kričal som na ňu skutočne odporne a mohol som vidieť v jej nebíčkovich očiach ako ju to prekvapilo. Nechcel som na to myslieť, no ospravedlňovať som sa v úmysle nemal.

Dosť, že som sa ako hysterická odvrhnutá milenka rozkrikoval na celý obytný komplex.
Do pekla, musel som sa pozviechať, toto som nebol ja.

Sadol som si na stoličku a chcel jej povedať, že je mi ľúto, ako som až tak vyletel, no už nestála na mieste, kde pred chvíľou, len okno v mojom malom krtinci bolo dokorán.

Ta prekliata upírska rýchlosť, zmizla rýchlo ako sa objavila.
Prehrabol som si vlasy, teraz mi isto ujde a ja ju skutočne nenájdem.

Žádné komentáře:

Okomentovat