ČV-NZ - 19. kapitola

19. kapitola

Dlhých päť a pól dňa som bol ako na ihlách, vedel som, že by bolo správnejšie zobrať si proste voľno a ísť do Žiliny, no nemohol som si to dovoliť. Teraz som už nemohol len tak robiť, čo som si zmyslel, bol som plne zodpovedný za svoj plný žalúdok a taktiež strechu nad hlavou. Priority sa značne po upravili. Nie, že by som Em nemiloval a nebola mojim všetkým, či upír alebo ľudské dievča, šlo skôr o praktickú stránku veci, aj super hrdina musí mať pohodlie a kde oddychovať, čerpať sily.

Ak by som prišiel o prácu, bol by som smradľavý sockár, kam by som ju potom vzal. Keď sa mi podarí ju prinútiť porozumieť argumentom, ktoré som si v mysli chystal počas piatich dlhých nocí pri opravovaní mašín, ktoré sa rozhodli kaziť?

Mal som šťastie, že to všetko, každé jedno rameno, ktoré osádzalo súčiastky, či lakovalo kapoty a kostry auta, bolo riadené počítačom a ja som v tých veciach bol skutočne dobrý. Narodil som sa pre prácu s algoritmami, hackovanie bola moja malá úchylka, z nej som však už dávno vyrástol. Teraz som bol zodpovedný technik, zarábajúci si na chlieb.

Spal som presne tri a pól hodiny, ako náhle mi zazvonil budík, letel som do sprchy, schmatol jeden tvarohový závin, pevne rozhodnutý zjesť ho v aute počas jazdy. Do Žiliny to bude trvať tri a pól hodiny, teraz cez víkend je možné, že aj dlhšie, potreboval som čo najviac času na pátranie.

Bolo niečo po šestnástej hodine, keď som zaparkoval na námestí, mal som viac než dosť času, čo bolo dobré. Ľudia pobehovali hore dole, ale mne to nevadilo, rozhodol som sa dať si kávu v kaviarni, naplánovať si poriadne dnešnú misiu a proste aj zabiť ak nebudú spolupracovať.

Kaviareň bola plná, tak som si teda objednal kávu so sebou a pohol sa späť k svojmu autu.

Plán sa zmenil hneď vo chvíli, keď som objímajúc pohár opustil malú kaviarničku.

Oproti na zmrznutej lavičke sedela tmavovlasá upírka a usmievala sa na mňa. Možno, ak by som mal dosť odvahy, by som ten úsmev nazval koketným. Ale upírky s vlkmi nekoketujú...

Obzrel som sa, či neuvidím niekoho, pre koho by bol ten jej žiarivý úsmev príhodnejší, no nikoho som nevidel, kto by zareagoval na jej prešťastný výraz tváre. Keď na mňa kývla rukou a zavolala k sebe, vyklenul som obočie prekvapením. Samozrejme, neútočila, bol biely deň, ani jeden sme nechceli našu existenciu vyzradiť.

"No tak, poď sem, musíme sa porozprávať, fešák," povedala normálnym tónom hlasu a už som bol z toho oficiálne zmotaný. Upírka, ktorá ma k sebe volá na pokec? Moja upíria družka ma pri sebe neznesie.

Sadol som si k nej ako vo filmoch z FBI alebo tajnej organizácie, kedy sme si nevenovali ani jeden pohľad a odpíjajúc z pohára som zašomral, čo by rada. Museli sme vyzerať pekne šibnuto. Jediní, ktorí sedeli na ľadových lavičkách, fakt nenápadní, ako hovno...

"Vraj niekoho hľadáš," šepla len tak, stále čumiac do blba pred seba.

"Ako to vieš?" Hru na tajných agentov som zrušil a proste na ňu vypúlil oči.

"Poznám tú, čo hľadáš. Sme niečo ako kamošky." Mykla plecom a venovala mi jemný úsmev.

"Aha, takže, čo teraz? Pomôžeš mi?"

"Samozrejme, máš šťastie, že mám stretko s priateľom, iný by ti nepomohol," oznámila mi niečo, čo som dávno vedel, nehľadám ju prvý deň.

"Tak nestrácajme čas! Odveď ma za ňou, hneď!" vyhŕkol som, pripravený vyštartovať rýchlosťou svetla, ak by to bolo potrebné, no ona ma zastavila kľudným hlasom s troškou výsmechu.

"Ale, ale, vĺčik, dýchaj, ak ťa tam vezmem, bude to príliš okaté a ona mi uškvarí mozog. Len nedávno mi vyrozprávala váš príbeh zatratenej lásky, sľúbila som jej, že o ňom nikomu nepoviem. Keby vedela, že sa ti chystám pomôcť, ach, to by bol masaker," zasmiala sa.

 Mne prišlo, že trepe pekne od veci. Potreboval som vedieť, kde je a nie tu počúvať bláboli pošahanej upírky.

"Fajn, tak mi povedz, kde je."

"Ale niečo za to chcem. Nemysli si, že to bude zadarmo, predsa si len vlk a ona upír, z tohto páchne prúser jak vráta, pre vás oboch a keďže sa teraz angažujem, tak aj mne."

"Prestaň trepať, teba sa to netýka! Tak čo chceš?"

Načiahla ruku a ukazovákom mi prešla po celej dĺžke krku.

"Vieš, nechce si to priznať, ale ona ťa čaká, predstav si, že kúpila do bytu kávovar, ona, čo nepije ako upír kávu. Ona verí, skutočne dúfa, že prídeš, myslím, že ju baví ťa odháňať a sledovať ťa, ako sa za ňou naháňaš. Nie z povrchnosti, skôr ju uspokojuje vedomie, že aj napriek, nazvime to "rozdielom", ju stále miluješ. Je to tak krásne, tá vaša láska bez hraníc."

Ona bola pošahaná, trepala od veci jej prst ma na mojom krku pálil.

"Tak čo chceš?" Stiahol som jej ruku a ona ju zaťala v päsť.

"Mám priateľa, upíra, a chcela by som náš vzťah posunúť o level vyššie, rozumieš, ako to myslím, že?" Usmievala sa na mňa spiklenecky.

"Chceš, aby som vám sekundoval? Čo ja mám s vaším sexuálnym životom?"

"Vieš, bez krvi v tele je sex nemožný, nie sme deti, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Môj chlap je v podstate impotent, bez krvi jeho kamarát proste len spinká, rozumieš?" Odmlčala sa a čakala, kedy mi to docvakne.

"Ach, takže ty chceš moju krv, namiesto Viagri? Fúúj, neviem, či sa dokážem vyrovnať s faktom, že sexujete s moju krvou v žilách, je to šialene nechutné!" Zhnusene som sa na ňu pozrel a chystal sa k odchodu. Radšej si ju nájdem sám, bolo by to ako znásilnenie, alebo čo. Bŕŕ.

Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, že by potrebovali vlčiu krv aj na iné potreby, ako boli nasýtenie sa a pocit ľudskosti, ale to bolo zaiste tým, že som nad sexom upírov nemal potrebu premýšľať.

"No tak, my si tú krv aj tak zoženieme, nemysli si, že je to až tak ťažké. Ale ty ju nenájdeš tak skoro, to ti garantujem." Chytila ma za ruku a zaťahala späť na lavičku.

Do pekla, chcel som ju už držať v náručí, bolo mi jasné, že je nakoniec skutočne v tomto meste a šťastena stála pri mne, keď mi do cesty hodila túto pošahanú upírku. Možno to bolo znamenie, že je čas robiť protislužby a nie iba výstražne vrčať.

Mohol som ju držať v objatí, cítiť jej vôňu, chuť jej úst, prehováral som vlka vo mne, ktorý nebol nadšený dobrovoľným odovzdaním našej krvi, no zmienka o Em ho vždy pokorila a tak sa znova stiahol do brlôžka môjho podvedomia a dal mi voľnú ruku.

"Tak poď, ale varujem ťa, ak ma vodíš za nos, zabijem ťa!" varoval som ju a ona natešene cupotala k môjmu autu po mojom boku.

"Nasadaj!" vyzval som ju, otvárajúc jej dvere. Vopchala svoju kostnatú riť ladne do auta a škerila sa na mňa, kým som nezatvoril dvere na strane šoféra. Ak by mi ešte niekto pred nedávnom povedal, že dobrovoľne pustím do svojej krásky upíra, poslal by som ho na vyšetrenie k psychiatrovi. Takto veľmi ma moja upírka pripravila o moje zábrany a presvedčenia.

"Bude stačiť tento kelímok?" Pohojdal som medzi prstami prázdny pohár od veľkej kávy a ona na mňa vytreštila oči.

No vzápätí sa jej tvár vyrovnala do mám na saláme výrazu a pokojne prikývla.

Nadvihol som na ňu obočie a ona sa zazubila.

"V skutočnosti, ak mi dáš ten kelímok plný, asi by som ti ju osobne dotiahla za vlasy a ako bonus ešte aj inú, na ktorú by si ukázal," smiala sa a v jej čiernych očiach sa zalesklo.

"Nejde mi len o sex, ty maniačka! Ten by so mohol mať s ktoroukoľvek!"

"Samozrejme, zabudla som na tú tvoju veľkú lásku," kývla rukou a ďalej hypnotizovala kelímok, akoby ho chcela sama, len silou vôle, naplniť mojou mágiou.

Spoza sedačky som vytiahol minerálku a pohár opláchol aj s viečkom a hodil po nej očkom.

Nedočkavo nadskočila, tento krát som sa na ňu uškrnul. Rozhodnutý ju trošku ponaťahovať.

"No, povedz, pijavica, odkiaľ zháňate krv, keď chcete smilniť? Lebo tento papierový kelímok je tak jedno kolo, neverím, že vám bude dosť!" podpichoval som ju, no ona ma prekvapila, keď zaklonila hlavu a z chuti sa rozosmiala.

"Tento pohárik, môj drahý, nám postačí skutočne na dlho, neveril by si na ako. Patríme k Filipovým učňom a on má konexie aj medzi vlkmi, poznajú naše plány a ochotu zmeniť svoj životný štýl. Vždy na pár dní odíde, podá svojím priateľom a vlčím partnerom v Nemecku informácie a pokroky, ktoré uskutočnil a oni mu na oplátku dajú trošku svojej krvi, ktorú potom dá tým, čo si zažiadali a predá im ju. Aj keď sa už podarilo obrátiť aj pár vlkov k našej viere."

Tento krát som na ňu znova musel ja vypúliť oči, bolo to šialené, vlci, čo by dobrovoľne dávali svoju krv? To je... vlastne nie je... ja som sa chystal urobiť to isté.

„A aká tá vaša „viera“ je? V čom spočíva?“

„Jednota. Nepríde ti zvláštne, že ste bez dna? Že vaša krv, má na nás úplne odlišné účinky ako ľudská? Možno sme nemali byť nepriatelia. Možno ste tu preto, aby sme nemuseli vraždiť ľudí a my si udržali aspoň zdanie ľudskosti.“

Ak by nebola jediná bytosť, čo mi vie pomôcť nájsť Em, pokrútil by som jej krkom.

 Práve naznačila, že sme boli stvorení našimi predkami pre spokojný život tých beštií. Že nie sme viac ako ich hlúpe džbány života.

"Nečum tak, vĺča, vlci v iných štátoch nie sú tak neprispôsobiví, ale za to môže aj skutočnosť, že Slováci vo všeobecnosti majú čudné nátury, neschopné sa tak celkom adaptovať," polemizovala, no ja som jej politikárčenie nemienil rozoberať. Zaujímalo ma, či to vedela Em, čo Filip v skutočnosti robil, či aj jej dával piť krv z vlka. Zatriasol som hlavou.

Pravdou bolo, že by to vyriešilo naozaj problémy, ale podriadiť sa upírom? Po stáročiach bojov?

Nie. To sa nikdy nestane.

Poznal som svoj ľud.

"Tak fajn, ja ti teda odlejem trošku mojej medicíny, ale dostaneš ju, až keď mi ukážeš cestu k nej!"

Prikývla a tak mi proste nezostávalo iné, ako si zahryznúť do zápästia ruku skloniť, čo najnižšie, aby ju okoloidúci nemohli zazrieť. Nebolelo to tak, ako som si myslel, že bude, možno s tým mala čo dočinenie psychika alebo fakt, že posledné roky môj prah bolesti nebol dôležitý.

Kelímok som naplnil takmer po okraj, prestal pumpovať päsťou a chvíľu ju držal nad nádobkou, kým sa mi rana neuzavrela. Moja kráska nemohla byť celá zafŕkaná.

Zdvihol som pohľad na neznámu a mohol vidieť jej jazyk, ako jej v pravidelných intervaloch, ako hadovi, vykĺzal von spomedzi červených pier. Nebol som si tak istý, či sa aspoň kvapka dostane jej priateľovi, ale to mi bolo vlastne jedno, chcel som už byť pri Em.

Prikryl som ho viečkom a vyzval ju jednoduchým gestom, aby si vystúpila z auta.

"Tak, povedz kade!

"Vidíš ten sirotársky kostol, zlatíčko?" Ukázala pred seba a v očiach jej hrala zlota.

Ach, tá mrcha, bol som tu!

Zavrčal som na ňu a ona cúvla, žmurkajúc na mňa. "Tak keď prejdeš do jeho jadra, sú tam dvere, obyčajné, namurované dvere, neboj, spoznáš ich, ostatné sú už sčernené," povedala a natiahla sa po svoj kelímok.

"Oklamala si ma!" obvinil som ju, odťahajúc kelímok od nej preč nad úroveň mojej hlavy.

"Neoklamala, nenašiel by si to, veľa Žilinčanov nevie, že vo vnútri kostola je bar, do pekla! A prestaň, vyleješ mi to!" Skackala a snažila sa dočiahnuť na kelímok.

Rozosmial som sa, bola vtipná. Tak skutočne ľudská, Filip robil fakt dobrú prácu, veď by stačilo sa viac odraziť a kelímok by bol jej.

Začínal som toho smrada uznávať, ale to mohlo byť aj tým, že teraz som vedel, že spolu nič nemajú, tak mi až tak neprekážal.

"Ukľudni sa, pijavica," prikázal som jej a podal jej moju krv s úškrnom.

"Za toto, bratm, to máš u mňa!" Pritisla si kelímok k hrudi a žiarivo sa na mňa usmiala.

"Tak si to teda, no, užite!" Mykol som plecami.

"Čokoľvek budeš potrebovať, ty alebo Emili, povedz, pomôžem, jasné? Bez nároku na ďalšiu krv. Počkaj, dám ti na seba kontakt!" Horlivo sa jednou rukou prehrabávala v kabelke, až sa jej konečne podarilo nájsť kôpku malých kartičiek v jemnej gumičke.

"Vyber si jednu a zvyšok vráť, rozbieham kšeft!" oznámila mi hrdo a ja, ani neviem prečo, som si teda jednu kartičku vybral.

"Karin Vančíkova? Vlasový a nechtový dizajn?" Dvihol som na ňu neveriacky jedno obočie a ona sa zasmiala.

"Hej, super, nie?" Vrátila zvyšok kartičiek do kabelky a prestúpila z nohy na nohu.

"Fajn, tak keď budem potrebovať urobiť večerný účes a akrylky, konečne viem komu zavolať," prehodil som sarkasticky a skryl si kartičku do vačku.

Námestím sa rozoznel jej zvončekový smiech. Zdal som sa jej vtipný. Bolo to šialené. Buď som pôsobil na upírky rovnako, ako na ľudské ženy alebo som mal v osude rozumieť si s každou jednou pijavicou ženského pohlavia.

"Si vtipný, do frasa, Em o tebe fakt nekecala. No dobre," obzrela sa za seba a cúvla, dvíhajúc na pozdrav kelímok, "ja už musím, tak dík a hlavne sa nevzdávaj, keď ťa bude odháňať, ona je trdlo!" poradila mi a otočila sa mi chrbtom, akurát vo chvíli, keď narazila do náruče akéhosi upíra, ktorý ju hneď na to objal a mne venoval jeden slabý, výstražný škleb, odhaľujúci jeho očáky.

Karin zakrútila hlavou a zatlačila do jeho ramena a ukázala kelímok. Ďalej som sa nestaral, proste sa pohol. Chlapi sa cítia trošku zle pre svoju potenciu a to všetko, je to príliš citlivá téma. Bol som pre neho niečo ako viagra, nemusel som mu vidieť do hlavy, aby som sa vedel vcítiť do jeho rozpakov, ktoré musel pociťovať pri pohľade na mňa.

"Díky," zadunelo niekde za mnou. A ja som bez toho, aby som sa otočil len zdvihol ruku a pokračoval v ceste.

Sentimenty pri chlapoch nepatrili k mojim obľúbeným činnostiam.

Snažil som sa ignorovať uzlovanie žalúdka, keď som prešiel cez malú klembu a objavil sa v jadre kostola. Tie dvere mi udreli hneď do očí a spokojne som sa usmial. Malá drevená tabuľka nad nimi s nápisom Upírske hniezdo ma šokovala, no zároveň rozosmiala. Netušil som, čo by to mohlo byť, ale mal som sa to čo chvíľa dozvedieť.

Dvere som rozrazil ako správny cowboy a prešiel dnu. Kde na mňa doľahla pokojná jazzová hudba a teplo s tlmeným osvetlením. Vrava ľudí ma na chvíľu zaskočila. Ale len do chvíle, než som zbadal tú najkrajšiu barmanku na celučičkom svete.

Práve čapovala akémusi týpkovi pivo a s mierne naklonenou hlavou ma sledovala, úplne ignorujúc jeho a s pohybmi odborníka obracala pohár v ruke, aby vznikla rovnomerná pena.

A potom sa to stalo, všetko naraz a príliš rýchlo. Jej pohľad a škádlivý, jemný úsmev sa zmenil na vystrašený kukuč, pivo capla do korkového podpivníka a ja som zbadal, ako sa pár chlapov, nie, oprava, upírov dvihlo z čalúnených stoličiek a vrčiac si vyhŕňali rukávy, približujúc sa ku mne.

No do riti, bodyguardi, level číslo jedna.

"Dosť! vykríkla a upíri strnuli v pohybe, hádzajúc po nej prekvapené pohľady.

"Sme bar pre verejnosť, môže sem na pivo zájsť ktokoľvek. Tak znejú naše pravidlá!" oznámila. Bol som z toho jeleň. Tak ona má bar?

Bolo vtipné sledovať ľudských mužov, ktorí nerozumeli rovnako ako ja, tomu, čo sa deje a tých upírych, ktorí neskrývali sklamanie a nespokojne šomrajúc sa vrátili na svoje miesta.

 No, musel som súhlasiť, skutočne ma predstava trošku toho boja potešila. Ale vybral som si jednu z nich, takže je pravdepodobné, že si tak skoro už do upíra nebuchnem, ak si teda vlastne niekedy ešte buchnem.

No do riti! Narazil som na vážnu skulinu v ich snahe. Čo budem, do riti, robiť, ak sa im to podarí?

"Našiel si ma," vydýchla a urobila tú sexy upíriu vec, kedy sa odrazila od podlahy a skôr ako som stihol zaznamenať akýkoľvek pohyb, sedela na vonkajšej strane baru, s nohami prekríženými jemne pohupovala, vystavujúc mi dokonalé stehná v hriešne krátkej čiernej sukni s vysokým pásom.

"Ja som ti vravel, že ťa nájdem!" pripomenul som jej a pohol sa k nej.

"Ty toho nakecáš!" Kývla na mňa rukou a ja som sa zamračil.

"Miláčik, ja som ti už predsa povedal, že sa na mňa nemáš oháňať ručičkami ako na hmyz!" Mračil som sa, sledujúc jej malú ruku.

Znova sa ohnala, no tento krát som skončil na zadku, šmýkajúc sa až k vchodovým dverám.

"Do pekla, zlatko, nemusíme sa uchyľovať k fyzickému násiliu, nezhody by sa mali riešiť hovorom, to ti poradia v každej jednej manželskej poradni!" Oprašoval som si zadok, tváriac sa vážne.

 Zhrýzla si spodnú peru, mal som čo robiť, aby som sa za ňou nerozbehol a proste jej tú peru sám neohlodal.

Odrazila sa rukami od kraja mramorového baru a ako šelma sa pohla, pohybujúc bokmi pomaly ku mne.

Šmankote, ona je tak žhavá. Moje malé koťátko je gepardica!

"Povedala som, že ma nemáš hľadať. Čo si na tom nepochopil?" Znova zdvihla ruku, takmer už pri mne a ja som sa načiahol, aby som jej ju mohol chytiť za zápästie.

"Ani sa o ten "leť vzduchom, vĺčik" ťah nepokúšaj, pijavička, iba ma zdržuješ od prevzatia mojej výhry."

"A čo si vyhral? Skôr mi príde, že si prehral mozog, keď stále doliezaš."

Bola vtipná ako sa snažila, pritiahol som ju k sebe a ona sa zachvela. Do pekla, zasa.

"Nie je to správne," šepla, keď boli moje pery tesne pri tých jej a ja som sa zhlboka nadýchol, inhalujúc tú dokonalú sladkú vôňu medu z môjho detstva.

"Daj mi jeden jediný dôvod!" šepol som jej do pier, odhodlaný ju nepustiť, aj keby jej dôvody mali silu globálneho rázu.

"Som upír a ty si vlk, nie sme prispôsobený spolu existovať bez toho, aby sme nemali chuť sa navzájom povraždiť."

"Láska, ale na takomto princípe sme koexistovali aj počas tvojich ľudských dní a klapalo nám to, spomínaš?" Pohladil som ju po vlasoch a vychutnával si ich jemnosť pod mojimi prstami.

"Živím sa krvou, raz, dvakrát za týždeň, minimálne, budem musieť odísť a uloviť si niekoho." Odtiahla sa odo mňa a odstúpila.

No fajn, tento fakt mnou trošku zatriasol, ale nemienil som to dať na sebe znať, ja zabíjam malé nevinné srnky, je to skoro to isté, s tým rozdielom, že ona nezabije, len prizabije. Áno, je to skoro to isté, úplne...

"Nemusíš, rád sa s tebou podelím o svoju krv, skutočne, predstava tvojich malých zúbkov v mojom krku.. ach, babe, je to skutočne sexy," škádlil som ju, znova prerušujúc vzdialenosť medzi nami a sledoval som jej malý ohryzok, ktorý sa v prázdnom prehltnutí pohol dole a pomaly vrátil nazad. No do riti, ona sledovala môj krk, je dosť možné, že skutočne budem večerou?

"Nie si vtipný!" Znova cúvla, tento krát narážajúc do baru.

"To nemal byť pokus o vtip, myslím to vážne, smrteľne!"

"Veď toto," šepla a vzdychla si, znova mi venujúc pohľad plný odhodlania.

Bol som skutočne zvedavý, čo na mňa vybalí ako ďalší dôvod a tak som sa zaprel rukami do krajov tvrdého mramoru, väzniac ju tak medzi mnou a doskou.

"Som nemenná, moje telo zostane navždy osemnásť ročné, neprispôsobí sa veku, nikdy a..."

"Budem najšťastnejší dedek pod slnkom, mať osemnásťročnú milenku chce každý starý prďola," zabával som sa, zabárajúc nos do jej krku.

"Ale ty tomu asi nerozumieš, nedám ti dieťa, rozumieš? Nikdy, žiadne malé vĺčatká s tmavými očkami a náturou samoľúbeho, sebe stredného, sexy blbca, žiadne roztomilé vĺčatká, behajúce po dvore, kričiace ne teba tatko, chápeš? Ja ti nedám rodinu, Patrik, nikdy!" Zatlačila do mojich ramien a ja som si zhrýzol peru.

Chcel som deti, s ňou, veľmi. Vídal som malú blonďavú kópiu Em ako behá v šatôčkach s volánikmi a taktiež som videl nášho huncúta neposeda, ako nás hnevá a ja s ním vymýšľam strelené hry. Ale boli to len sny, ktorými som tíšil svoju bolesť v období, keď som myslel, že je mŕtva, moje deti zomreli s ňou v tom lese.

Bol som zmierený so skutočnosťou, že ich nikdy nebudem mať, mal som na to päť dlhých rokov.

"Nikdy som po deťoch v skutočnosti netúžil, ešte jedného takého, aký som ja by už svet neuniesol," mykol som plecom a usmial sa na ňu, "chcem teba, čo tam po harantoch, čo by len kričali a robili všade bordel, vieš ako nenávidím bordel!" snažil som sa do hlasu dostať čo najviac odporu a asi sa mi to podarilo, lebo ona len smutne prikývla a odvrátila hlavu.

Nemyslel som, že jej môžem spôsobiť bolesť tým, že budem odporne vravieť o našich neexistujúcich deťoch, ale zjavne som to spravil a bolo mi z toho pod psa. No ak to znamená, že sa prestane pre to trápiť a konečne pochopí, že mi na ničom a nikom nezáleží, tak ako na nej, bolo mi to jedno.

"Pozri, pijavička, budeme len my dvaja, navždy, len ty a ja, čo? No tak, buď mojou." Šťuchol som jej nosom do líca a na jej perách sa objavil jemný úsmev.

"Budeš musieť odísť, ja nestarnem, takže sa budeme musieť sem tam presťahovať..."

"Lili, ja pôjdem s tebou  aj do amazonského pralesa a budem sa po lianách spúšťať každé ráno, ak ti to urobí radosť."

"Takže by si ma chcel ako Jane a ty by si bol môj Tarzan?"

Prikývol som, berúc jej tvár do dlaní. "Maličká, ja budem čím chceš, len ma ľúb!" Nemohol som uveriť, že som niečo také vypustil z úst, bolo to tak cukrovo vatové, že mne samému sa pomotali črevá, ale pri nej som bol vždy trošku pošahane sladký.

Zjavne na ňu takéto reči po novom fungovali, lebo sa mi roztopila v náručí a sama sa mi vrhla na moje ústa.

No, maminka moja, asi prehodnotím svoje chovanie, ak sa tejto novej Em páči sladká napodobenina muža, budem sladký ako samotný turecký med.

Jej ruky hladne rozopli moju mikinu a rukami prešla po mojej hrudi.

Pane Bože, to bolo tak dobré.

Jemne ma uhryzla do pery a potiahla ma. Nechal som sa ťahať preč, bolo mi to fuk, nohy sa mi triasli ako ženskej a skutočne som bol rád za jej silu. Bol som kôpka želatíny, ale nemal som čas sa ani zapodievať hanbou, ktorú som mal pre to cítiť. Jej jazyk robil v mojich ústach podivné veci, presne tie, ktoré ma zakaždým dokázali dostať do varu a ja som si jej jazyk predstavoval na svoje hrudi a krku a...

"No do riti," zahrešil som, keď jej malá ruka rozopla môj poklopec. Odtiahol som sa od nej a prinútil ju, aby sa na mňa pozrela. Oči mala opité túžbou a jej modrá bola temne čierna.

 "Do pekla, si tak sexy," zavrčal som a ona zasyčala, napodobujúc hada, ťahajúc ma znova k sebe.

"Bože, oni civia!" Snažil som sa ju od seba dostať, no ona mi nedala šancu, odrazila sa od zeme a omotala mi svoje štíhle nohy okolo bokov.

"Nečumia, sú mimo od chvíle, ako si ma prvýkrát oslovil" Vzdychla mi do krku a ja som venoval jeden rýchli pohľad na mužov a pár žien za stolmi. Skutočne boli ich chrbty zhrbené a pohľady prázdne.

Bolo to rajcovné a zároveň trošku rešpekt budiace, čo dokáže moja ženská. Ach, bola famózna.

"Zober ma hore, musíš si prevziať svoju výhru," šepkala zvodne a pri každom slove mi nezabudla poláskať krk perami a jazykom. Ach, nevedel som, či bola takáto aj pred tým, ale v každom prípade som toto nové gepardie žieňa miloval.

Nemal som potuchy, kade ju mám zobrať, nikdy som tu nebol, ale jej frustrovaný povzdych ma prinútil proste typovať a tak som odkopol prvé dvojkrídle dvere a ona spokojne zapriadla do mojich pier.

"V pravo sú schody." Poslúchol som a rozdráždený jej zubami na mojom krku som takmer vybehol, otvárajúc ďalšie dvere.

"Tretie dvere," šepla mi do ucha a ja som nemal čas veľmi sa zapodievať interiérom jej bytu. Triskoletom som nás odpravil do tretích dverí.

"Pekná izba," prehodil som, keď som ju položil na posteľ a ona sa na mňa usmiala.

"Poď sem a žiadne zbytočné kecy," upozornila ma a ja som sa len usmial, nemal som v pláne toho veľa narozprávať, kým sa jej dostatočne nenasýtim. A to mohlo trvať pekne dlho.